Language of document : ECLI:EU:T:2021:607

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 22. septembra 2021 (*)

„Hospodárska súťaž – Koncentrácie – Odvetvie telekomunikácií – Rozhodnutie o uložení pokút za uskutočnenie koncentrácie pred jej oznámením a povolením – Článok 4 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 14 nariadenia (ES) č. 139/2004 – Právna istota – Legitímna dôvera – Zásada zákonnosti – Prezumpcia neviny – Proporcionalita – Závažnosť porušení – Uskutočňovanie porušení – Výmeny informácií – Výška pokút – Neobmedzená súdna právomoc“

Vo veci T‑425/18,

Altice Europe NV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko), v zastúpení: R. Allendesalazar Corcho a H. Brokelmann, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: M. Farley a F. Jimeno Fernández, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Rada Európskej únie, v zastúpení: S. Petrova a O. Segnana, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ v prvom rade na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2018) 2418 final z 24. apríla 2018 o uložení pokuty za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia (ES) č. 139/2004 (vec M.7993 – Altice/PT Portugal) a subsidiárne na zrušenie alebo zníženie pokút uložených žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predsedníčka komory A. Marcoulli, sudcovia S. Frimodt Nielsen a R. Norkus (spravodajca),

tajomník: E. Artemiou, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. septembra 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Altice Europe NV, je nadnárodná spoločnosť v oblasti telekomunikácií a káblovej televízie so sídlom v Holandsku.

2        PT Portugal SGPS SA (ďalej len „PT Portugal“) je telekomunikačný a multimediálny operátor, ktorého činnosti pokrývajú celý telekomunikačný sektor v Portugalsku.

A.      Nadobudnutie spoločnosti PT Portugal žalobkyňou

3        Dňa 9. decembra 2014 uzavrela žalobkyňa s brazílskym prevádzkovateľom telekomunikačných služieb, spoločnosťou Oi SA, zmluvu o nadobudnutí akcií (Share Purchase Agreement, ďalej len „SPA“), na základe ktorej mala získať prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Altice Portugal SA výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Nariadenie ES o fúziách) (Ú. v. EÚ L 24, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40).

4        Dokončenie tejto akvizície záviselo najmä od získania povolenia Európskej komisie na základe nariadenia č. 139/2004.

5        Dňa 2. júna 2015 žalobkyňa verejne oznámila, že transakcia bola dokončená a že na ňu bolo prevedené vlastnícke právo k akciám spoločnosti PT Portugal.

B.      Prednotifikačná fáza

6        Dňa 31. októbra 2014 žalobkyňa kontaktovala Komisiu, aby ju informovala o svojom pláne získať výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal. Stretnutie medzi žalobkyňou a útvarmi Komisie sa uskutočnilo 5. decembra 2014.

7        Dňa 12. decembra 2014 žalobkyňa zaslala Komisii žiadosť o vymenovanie skupiny poverenej posúdením jej prípadu a 18. decembra 2014 sa začali prednotifikačné kontakty.

8        Dňa 26. januára 2015 žalobkyňa predložila Komisii návrh záväzkov týkajúcich sa prevodu jej dcérskych spoločností Cabovisão a ONI v Portugalsku.

9        Dňa 3. februára 2015 žalobkyňa predložila návrh tlačiva oznámenia, ktorého prílohy zahŕňali aj jedno vyhotovenie SPA.

C.      Oznámenie a rozhodnutie o povolení koncentrácie s výhradou splnenia určitých záväzkov

10      Transakcia bola oficiálne oznámená Komisii 25. februára 2015.

11      Dňa 20. apríla 2015 prijala Komisia rozhodnutie podľa článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 139/2004 v spojení s článkom 6 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorým vyhlásila transakciu za zlučiteľnú s vnútorným trhom s výhradou, že žalobkyňa splní záväzky pripojené k tomuto rozhodnutiu, vrátane predaja jej dcérskych spoločností Cabovisão a ONI.

D.      Napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré viedlo k jeho prijatiu

12      Dňa 13. apríla 2015 Komisia na základe správ získaných z tlače zaslala žalobkyni žiadosť o informácie týkajúce sa jej kontaktov so spoločnosťou PT Portugal počas stretnutia ich vedúcich pracovníkov predtým, ako Komisia prijala rozhodnutie o povolení.

13      Dňa 17. apríla 2015 žalobkyňa predložila Komisii svoje vyjadrenie.

14      Dňa 12. mája 2015 Komisia zaslala žalobkyni druhú žiadosť o informácie týkajúce sa konkrétne povahy vymieňaných informácií, na ktorú žalobkyňa odpovedala 12. júna 2015. V nadväznosti na rozhodnutie Komisie z 8. júla 2015 prijaté na základe článku 11 ods. 3 nariadenia č. 139/2004, v ktorom žalobkyňu požiadala, aby predložila chýbajúce dokumenty, žalobkyňa uvedené dokumenty poskytla 30. júla 2015.

15      Dňa 4. decembra 2015 Komisia zaslala žalobkyni tretiu žiadosť o informácie, na ktorú žalobkyňa odpovedala 18. decembra 2015.

16      Listom z 11. marca 2016 Komisia oznámila žalobkyni, že po preskúmaní dokumentov, ktoré predložila v odpovedi na žiadosti o informácie, začala vyšetrovanie s cieľom zistiť, či žalobkyňa neporušila povinnosť zdržať sa konania stanovenú v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a oznamovaciu povinnosť stanovenú v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia.

17      Rozhodnutím z 15. marca 2016 prijatým na základe článku 11 ods. 3 nariadenia č. 139/2004 Komisia požiadala žalobkyňu o predloženie rôznych dokumentov. Žalobkyňa predložila tieto dokumenty 6. apríla 2016.

18      Dňa 20. júla 2016 Komisia zaslala žalobkyni štvrtú žiadosť o informácie, na ktorú žalobkyňa odpovedala 23. augusta, a následne 24. augusta 2016 piatu žiadosť o informácie, na ktorú žalobkyňa odpovedala 15. septembra 2016.

19      Útvary Komisie a žalobkyňa sa stretli 12. mája 2017.

20      Dňa 17. mája 2017 Komisia na základe článku 18 nariadenia č. 139/2004 zaslala žalobkyni oznámenie námietok, v ktorom vyjadrila predbežný záver, že žalobkyňa porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

21      Dňa 18. augusta 2017 žalobkyňa predložila písomné vyjadrenie v reakcii na oznámenie námietok.

22      Dňa 21. septembra 2017 sa konalo ústne vypočutie, v priebehu ktorého mala žalobkyňa možnosť predložiť svoje tvrdenia.

23      Dňa 20. októbra 2017 Oi odpovedala na žiadosť Komisie o informácie zo 6. októbra 2017.

24      Listom zo 16. novembra 2017 Komisia upozornila žalobkyňu na existenciu dodatočných dôkazov v jej spise, ktoré podporujú predbežné závery uvedené v oznámení námietok.

25      Dňa 24. apríla 2018 prijala Komisia rozhodnutie C(2018) 2418 final, ktorým sa [žalobkyni] ukladajú pokuty za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (vec M.7993 – Altice/PT Portugal) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

26      Komisia dospela k záveru, že z rôznych skutočností uvedených v spise vyplýva, že žalobkyňa mala možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv v spoločnosti PT Portugal alebo vykonávala kontrolu nad týmto operátorom ešte pred prijatím rozhodnutia o povolení a v niektorých prípadoch ešte pred oznámením koncentrácie v rozpore s článkom 7 ods. 1 a článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (odôvodnenie 55).

27      Bod 4 napadnutého rozhodnutia vysvetľuje, prečo Komisia dospela k záveru, že žalobkyňa uplatňovala SPA pred povolením koncentrácie v rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. V bode 4.1 sa konkrétne uvádza, že niektoré doložky SPA (ďalej len „prípravné doložky“) dávali žalobkyni právo veta pri rozhodnutiach týkajúcich sa obchodnej politiky spoločnosti PT Portugal. Bod 4.2 opisuje prípady, v ktorých sa žalobkyňa zúčastňovala na každodennom fungovaní spoločnosti PT Portugal. V bode 4.3 sú uvedené závery Komisie o dôvodoch, pre ktoré ustanovenia SPA uvedené v bode 4.1 a správanie strán opísané v bode 4.2 predstavujú uplatňovanie SPA predtým, ako Komisia vyhlásila koncentráciu za zlučiteľnú s vnútorným trhom (odôvodnenie 56).

28      Bod 5 napadnutého rozhodnutia vysvetľuje, prečo Komisia dospela k záveru, že žalobkyňa uskutočňovala transakciu pred oznámením koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (odôvodnenie 57).

29      Prvé štyri články výroku napadnutého rozhodnutia znejú:

„Článok 1

Altice NV uskutočnila, prinajmenšom z nedbanlivosti, koncentráciu ešte pred jej schválením, a to v rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia (ES) č. 139/2004 v kontexte veci č. M.7499 – Altice/PT Portugal.

Článok 2

Altice NV uskutočnila, prinajmenšom z nedbanlivosti, koncentráciu predtým, ako bola oznámená, a to v rozpore s článkom 4 ods. 1 nariadenia (ES) č. 139/2004 v kontexte veci č. M.7499 – Altice/PT Portugal.

Článok 3

Spoločnosti Altice NV sa podľa článku 14 ods. 2 nariadenia (ES) č. 139/2004 ukladá pokuta 62 250 000 eur za nesplnenie povinnosti uvedenej v článku 1 tohto rozhodnutia.

Článok 4

Spoločnosti Altice NV sa podľa článku 14 ods. 2 nariadenia (ES) č. 139/2004 ukladá pokuta 62 250 000 eur za nesplnenie povinnosti uvedenej v článku 2 tohto rozhodnutia.“

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

30      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. júla 2018 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

31      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. novembra 2018 podala Rada Európskej únie návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

32      Rozhodnutím zo 6. decembra 2018 predseda siedmej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel. Rada predložila svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 22. februára 2019 a účastníci konania k nemu predložili pripomienky v stanovených lehotách.

33      Komisia predložila svoje vyjadrenie k žalobe 30. novembra 2018.

34      Hlavní účastníci konania predložili repliku a dupliku v príslušnom poradí 25. februára a 10. mája 2019.

35      Listom z 29. mája 2019 žalobkyňa predložila žiadosť o nariadenie pojednávania na základe článku 106 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

36      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bola táto vec pridelená šiestej komore.

37      Všeobecný súd prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktoré bolo prijaté 10. marca 2020 na základe článku 89 rokovacieho poriadku, vyzval účastníkov konania, aby uviedli prípadné dôsledky, ktoré vyvodzujú pre prejednávanú vec z rozsudku zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia (C‑10/18 P, EU:C:2020:149). Účastníci konania odpovedali na otázky Všeobecného súdu v stanovenej lehote.

38      Opätovným otvorením ústnej časti konania uznesením Všeobecného súdu z 11. novembra 2020 bolo žalobkyni umožnené predložiť korešpondenciu s cieľom odpovedať na otázku položenú na pojednávaní, na ktorú v tom čase nemohla odpovedať. Okrem toho bola Komisia listom kancelárie Všeobecného súdu z 12. novembra 2020 vyzvaná, aby predložila dokument uvedený v napadnutom rozhodnutí a poskytla akékoľvek užitočné vysvetlenie.

39      Komisia tejto žiadosti vyhovela a účastníci konania predložili svoje pripomienky v stanovených lehotách.

40      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne zrušil alebo podstatne znížil výšku pokút, ktoré jej boli uložené na základe článkov 3 a 4 napadnutého rozhodnutia,

–        uložil Komisii a Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

41      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

42      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd v celom rozsahu zamietol námietku nezákonnosti vznesenú v súvislosti s článkom 4 ods. 1 a článkom 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004.

III. Právny stav

43      Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 „za vznik koncentrácie sa považuje, ak je trvalá zmena kontroly spôsobená:… b) získaním priamej alebo nepriamej kontroly nad celým alebo nad časťami jedného alebo viacerých ďalších podnikov jednou alebo viacerými osobami, ktoré už kontrolujú najmenej jeden podnik, alebo jedným alebo viacerými podnikmi, či už kúpou cenných papierov alebo aktív, zmluvne alebo iným spôsobom“.

44      Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 „kontrola pozostáva z práv, zmlúv alebo akýchkoľvek iných prostriedkov, ktoré samostatne alebo spoločne a vzhľadom na príslušné skutočnosti alebo právne predpisy dávajú možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv nad podnikom“.

45      Treba tiež pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku nariadenia č. 139/2004 „koncentrácie s významom pre celé spoločenstvo definované v tomto nariadení sa oznámia Komisii pred ich uskutočnením a po uzatvorení zmluvy, uskutočnení verejnej ponuky alebo nadobudnutí kontrolného podielu“.

46      Okrem toho podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 „koncentrácia s významom pre celé spoločenstvo… sa nevykoná pred jej oznámením alebo kým nie je vyhlásená za zlučiteľnú s [vnútorným] trhom rozhodnutím podľa článku 6 ods. 1 písm. b), článku 8 ods. 1 alebo článku 8 ods. 2, alebo na základe predpokladu podľa článku 10 ods. 6“.

47      Článok 7 ods. 3 nariadenia č. 139/2004 však stanovuje:

„Komisia môže na požiadanie udeliť výnimku z povinností ustanovených v odsekoch 1 alebo 2. Žiadosť o udelenie výnimky musí byť odôvodnená. … O výnimku možno požiadať a výnimku možno udeliť kedykoľvek pred oznámením alebo aj po transakcii.“

48      Okrem toho podľa článku 14 ods. 2 „Komisia môže rozhodnutím uložiť… pokuty až do výšky 10 % celkového obratu podniku…, ak úmyselne alebo z nedbalosti: a) neoznámia koncentráciu v súlade s článkom 4…; b) vykonajú koncentráciu v rozpore s článkom 7“. Podľa článku 14 ods. 3 „pri určovaní výšky pokuty sa zohľadňuje povaha, závažnosť a trvanie porušenia“.

49      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, zásady zákonnosti a prezumpcie neviny, druhý na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení, pokiaľ ide o údajné získanie výlučnej kontroly nad spoločnosťou PT Portugal, tretí na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení, pokiaľ ide o údajné porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, štvrtý na porušení zásad ne bis in idem, proporcionality a zákazu dvojitého trestu, ako aj na námietke nezákonnosti článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004, a piaty na nezákonnosti pokút a porušení zásady proporcionality. V rámci piatej časti piateho žalobného dôvodu žalobkyňa tiež navrhuje, aby Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci podstatne znížil výšku pokút, ktoré jej boli uložené, a to buď z dôvodu tvrdení uvádzaných v tejto piatej časti piateho žalobného dôvodu, alebo z dôvodu tvrdení uvádzaných v rámci tretieho žalobného dôvodu.

50      Na jednej strane sa Všeobecný súd domnieva, že je vhodné preskúmať spoločne prvý až tretí žalobný dôvod a následne štvrtý a piaty žalobný dôvod. Na druhej strane je podľa Všeobecného súdu potrebné zaoberať sa najskôr námietkou nezákonnosti vznesenou v rámci štvrtého žalobného dôvodu.

A.      O hlavných návrhoch smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

1.      O námietke nezákonnosti článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 vznesenej v rámci štvrtého žalobného dôvodu

51      Žalobkyňa tvrdí, že tieto ustanovenia tým, že umožňujú Komisii uložiť druhú pokutu tej istej osobe za tie isté skutky, ktoré už boli sankcionované iným právnym ustanovením chrániacim ten istý právny záujem (článok 7 ods. 1 v spojení s článkom 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 139/2004), porušujú zásadu ne bis in idem zakotvenú v článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 4 ods. 1 protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanému v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), zásadu proporcionality zakotvenú v článku 49 ods. 3 Charty a zákaz dvojitého trestu, ktorý vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov v prípadoch súbehu zákonov. Žalobkyňa uvádza, že v rozsudku z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia (T‑704/14, EU:T:2017:753), Všeobecný súd uznal, že súčasný právny rámec je „neobvyklý“ a že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, mohol byť predmetom námietky nezákonnosti. Táto anomália má podľa nej pôvod v prijatí nariadenia č. 139/2004, ktoré už nestanovuje, že koncentrácie musia byť oznámené najneskôr jeden týždeň po uzavretí zmluvy, publikovaní verejnej ponuky na kúpu alebo nadobudnutí kontrolného podielu, ako to bolo stanovené v nariadení Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, 1989, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31). Toto nariadenie obsahovalo dve rozdielne povinnosti (formálnu povinnosť oznámiť koncentráciu v lehote jedného týždňa stanovenú v článku 4 ods. 1 a vecnú povinnosť neuskutočniť koncentráciu pred jej oznámením a schválením stanovenú v článku 7 ods. 1), ktoré boli sankcionovateľné pokutami vo veľmi odlišnom rozsahu. Podnik, ktorý oznámil koncentráciu neskôr ako týždeň po uzatvorení zmluvy, ale čakal na povolenie Komisie pred jej uskutočňovaním, porušil článok 4 ods. 1 nariadenia č. 4064/89, ale nie jeho článok 7 ods. 1 Situácia sa ešte skomplikovala zavedením článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004, podľa ktorého už za neoznámenie koncentrácie v súlade s článkom 4 ods. 1 možno uložiť pokutu až do výšky 10 % obratu dotknutého podniku. Článok 4 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 sú preto podľa žalobkyne nadbytočné. Články 2 a 4 napadnutého rozhodnutia by preto mali byť zrušené.

52      Komisia a Rada spochybňujú tvrdenia žalobkyne.

53      Na úvod treba uviesť, že v nadväznosti na rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia (C‑10/18 P, EU:C:2020:149), žalobkyňa na otázku Všeobecného súdu uviedla, že berie späť výhradu založenú na porušení zásady ne bis in idem.

54      Pokiaľ ide o všeobecný záver žalobkyne, podľa ktorého sú článok 4 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 „nadbytočné“ vzhľadom na článok 7 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 139/2004, treba pripomenúť, že hoci porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 má automaticky za následok porušenie článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, naopak to neplatí (pozri rozsudky z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, body 294 a 295, a zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, bod 101).

55      V situácii, keď podnik oznámi koncentráciu pred jej uskutočnením v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, je teda možné, že tento podnik poruší článok 7 ods. 1 tohto nariadenia, ak túto koncentráciu uskutoční predtým, než ju Komisia vyhlási za zlučiteľnú s vnútorným trhom (rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, bod 102).

56      Z toho vyplýva, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sledujú v rámci systému „jednostupňového konania“ uvedeného v odôvodnení 8 tohto nariadenia autonómne ciele (rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, bod 103).

57      Okrem toho na jednej strane článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 stanovuje povinnosť konať spočívajúcu v povinnom oznámení koncentrácie pred jej uskutočnením a na druhej strane článok 7 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje povinnosť zdržať sa konania, to znamená neuskutočniť koncentráciu pred jej oznámením a povolením (pozri rozsudky z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 302, a zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, bod 104).

58      Navyše porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je jednorazovým porušením, zatiaľ čo porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia je pokračujúcim porušením, ktoré sa začína v rovnakom okamihu, v ktorom dôjde k porušeniu článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 352; pozri rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, body 113 a 115).

59      Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že článok 4 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 sú „nadbytočné“ vzhľadom na článok 7 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia.

60      Pokiaľ ide konkrétne o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého článok 4 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 tým, že umožňujú Komisii uložiť druhú pokutu tej istej osobe za tie isté skutky, ktoré už boli sankcionované iným právnym ustanovením chrániacim rovnaký právny záujem ako ten, ktorý je chránený článkom 7 ods. 1 a článkom 14 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, porušujú zásadu proporcionality a zákaz dvojitého trestu, ktorý vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov v prípadoch súbehu zákonov, bolo práve poznamenané, že tieto ustanovenia sledujú autonómne ciele, a to na jednej strane prinútiť podniky oznamovať príslušnú koncentráciu pred jej uskutočnením a na druhej strane zabrániť uskutočneniu tejto koncentrácie predtým, než ju Komisia vyhlási za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

61      V tejto súvislosti z argumentácie žalobkyne vyplýva, že v rámci terminológie, ktorú používa, treba konkrétne výraz „právny záujem“ chápať tak, že má rovnaký zmysel ako výraz „cieľ“ použitý Súdnym dvorom v rozsudku zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia (C‑10/18 P, EU:C:2020:149).

62      Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že tieto ustanovenia v dôsledku toho, že sledujú ten istý „právny záujem“, porušujú zásadu proporcionality zakotvenú v článku 49 ods. 3 Charty alebo zákaz dvojitého trestu, ktorý vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov v prípadoch súbehu zákonov.

63      Okrem toho, ak by bola Komisia zbavená možnosti rozlišovať prostredníctvom ukladaných pokút medzi situáciou, keď podnik dodrží oznamovaciu povinnosť, ale poruší povinnosť pozastaviť koncentráciu, a situáciou, keď tento podnik poruší obe tieto povinnosti, nebolo by možné dosiahnuť cieľ nariadenia č. 139/2004, ktorým je zabezpečiť účinnú kontrolu koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo, keďže porušenie oznamovacej povinnosti by nikdy nemohlo byť predmetom osobitnej sankcie (rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, body 108 a 109).

64      Z toho vyplýva, že vyhlásenie nezákonnosti článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004, ako navrhuje žalobkyňa, by bránilo tomu, aby porušenia oznamovacej povinnosti boli predmetom osobitnej sankcie, a bolo by v rozpore s cieľom uvedeného nariadenia.

65      Napokon treba pripomenúť, že v bode 343 rozsudku z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia (T‑704/14, EU:T:2017:753), uvádzanom žalobkyňou, Všeobecný súd už zdôraznil, že uloženie dvoch sankcií za to isté konanie tým istým orgánom v jednom a tom istom rozhodnutí nemožno považovať ako také za odporujúce zásade proporcionality.

66      Hoci, ako uvádza žalobkyňa, Všeobecný súd mohol konštatovať, že dotknutý právny rámec je neobvyklý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 306), z vyššie uvedeného vyplýva, že na jednej strane sa tento právny rámec zameriava na dosiahnutie dvoch autonómnych cieľov v rámci systému „jednostupňového konania“ (pozri body 56 a 64 vyššie), a na druhej strane tvrdenia žalobkyne neumožnili preukázať nezákonnosť článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004. Okrem toho treba konštatovať, že žalobkyňa neuviedla nijaké tvrdenie na podporu údajnej nezákonnosti článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

67      Treba preto zamietnuť námietku nezákonnosti vo vzťahu k článku 4 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004, ako aj v rozsahu, v akom bola vznesená vo vzťahu k článku 7 ods. 1 a článku 14 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia.

2.      O prvých troch žalobných dôvodoch týkajúcich sa existencie porušenia na základe článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004

68      Žalobkyňa v prvej časti prvého žalobného dôvodu tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušilo článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, v prvej časti tretieho žalobného dôvodu, že dojednania pred zavŕšením akvizície zahrnuté v dohode o transakcii boli vo svojej podstate podporné a nepredstavovali predčasné uskutočnenie koncentrácie, v druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, že v skutočnosti neuplatňovala žiadny rozhodujúci vplyv na PT Portugal pred dokončením transakcie, v tretej časti tretieho žalobného dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí došlo k nesprávnemu skutkovému a právnemu posúdeniu v súvislosti s odovzdávaním informácií, v druhej časti prvého žalobného dôvodu, že napadnuté rozhodnutie porušilo všeobecné zásady zákonnosti a prezumpcie neviny, a v druhom žalobnom dôvode, že v napadnutom rozhodnutí došlo k nesprávnemu skutkovému a právnemu posúdeniu, keďže Komisia dospela k záveru, že žalobkyňa získala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal.

a)      O prvej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004

69      Podľa žalobkyne príliš široký výklad pojmu „uskutočnenie“ koncentrácie v napadnutom rozhodnutí, tak pokiaľ ide o opatrenia, ktoré jej mali dávať „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv“ na základe práva na konzultácie a práva veta údajne priznaných prípravnými doložkami stanovenými v článku 6.1 písm. b) SPA, ako aj tvrdenia týkajúce sa výmeny citlivých obchodných informácií, prekračuje pôsobnosť a význam, ktoré tomuto pojmu pripisuje článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ako aj judikatúra Súdneho dvora.

70      Konkrétne, pokiaľ ide v prvom rade o údajnú „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv“ na základe prípravných doložiek, žalobkyňa po prvé tvrdí, že článok 7 ods. 1 a článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nezakazujú dohody poskytujúce „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv“ na činnosť iného podniku, ale len „uskutočnenie“ trvalého získania kontroly. Získanie kontroly [článok 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 139/2004], a teda aj „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv“ na trvalom základe (článok 3 ods. 2 nariadenia č. 139/2004) musia byť „uskutočnené“, aby porušovali článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Súdny dvor vo svojom rozsudku z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), rozlišoval medzi operáciami, ktoré boli vo vzťahu ku koncentrácii podporné alebo prípravné a ktorých cieľom bolo pripraviť uskutočnenie koncentrácie alebo regulovať prechodné obdobie medzi podpisom a dokončením transakcie, a operáciami vedúcimi k skutočnému vykonaniu koncentrácie, keďže prispievali k trvalej zmene kontroly. V prejednávanej veci zmena kontroly, o ktorej sa rozhodlo v SPA, vyplýva výlučne z prevodu akcií spoločnosti PT Portugal na žalobkyňu. Je pritom nepochybné, že k tomuto prevodu nedošlo pred schválením koncentrácie Komisiou.

71      Po druhé článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 odkazuje v anglickej jazykovej verzii na pojem „implementation“, ktorý treba chápať ako „úplné uskutočnenie“ koncentrácie. V tejto súvislosti žalobkyňa odkazuje na bod 90 uznesenia z 18. marca 2008, Aer Lingus Group/Komisia (T‑411/07 R, EU:T:2008:80), podľa ktorého definícia „implementation“ stanovená na základe článku 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 139/2004 na prvý pohľad znamená úplné uskutočnenie koncentrácie, a na bod 98 uvedeného uznesenia, podľa ktorého sa rovnaký výklad pojmu „implementation“ musí mutatis mutandis uplatniť na článok 7 nariadenia č. 139/2004.

72      Po tretie, ak sa koncentrácia skutočne nevykonáva, nemôže byť narušená účinnosť systému kontroly ex ante účinkov koncentrácií.

73      V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa výmeny citlivých obchodných informácií, tieto informácie nijako neprispievali k trvalej zmene kontroly a neboli ani potrebné na jej dosiahnutie. Taktiež neposkytovali možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôrazňuje, že v konsolidovanom oznámení Komisie o právomoci podľa nariadenia č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1; ďalej len „konsolidované oznámenie o právomoci“) Komisia kvalifikuje obdobie jedného roka ako relatívne krátke a spresňuje, že obdobie rozbehu, ktoré môže trvať až tri roky, nemusí predstavovať trvalú zmenu kontroly“ (bod 34 oznámenia). Konzultácie, ktoré sa uskutočnili počas prechodného obdobia obmedzeného na štyri mesiace medzi podpísaním SPA a rozhodnutím o schválení, nemohli v žiadnom prípade prispieť k „trvalej zmene kontroly“.

74      V treťom rade žalobkyňa tvrdí, že v prejednávanej veci nedošlo k „uskutočneniu“ koncentrácie v zmysle článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, keďže v hypotetickom prípade zákazu oznámenej koncentrácie by neexistovala potreba „zrušenia“ v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 139/2004.

75      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

76      V prvom rade, pokiaľ ide po prvé o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého na jednej strane článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nezakazujú dohody poskytujúce „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv“ na činnosť iného podniku, a ktoré sa na druhej strane odvoláva na rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), v ktorom sa rozlišovalo medzi operáciami, ktoré boli vo vzťahu ku koncentrácii podporné alebo prípravné, a operáciami prispievajúcimi k trvalej zmene kontroly, treba pripomenúť, že podľa článku 3 nariadenia č. 139/2004 sa za vznik koncentrácie považuje trvalá zmena kontroly spôsobená fúziou dvoch alebo viacerých predtým nezávislých podnikov alebo častí podnikov, alebo získaním priamej alebo nepriamej kontroly nad celým alebo nad časťami jedného alebo viacerých ďalších podnikov jednou alebo viacerými osobami, ktoré už kontrolujú najmenej jeden podnik, alebo jedným alebo viacerými podnikmi, pokiaľ kontrola vyplýva z možnosti, priznanej zákonom, zmluvami alebo inými prostriedkami, vykonávať rozhodujúci vplyv na podnik (rozsudky z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 45, a zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, bod 49).

77      V prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať, či SPA viedla k trvalej zmene kontroly nad spoločnosťou PT Portugal až prevodom akcií tejto spoločnosti na žalobkyňu, ako tvrdí sama žalobkyňa, alebo či SPA viedla k takejto zmene z dôvodu, že žalobkyni dávala možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na PT Portugal predtým, ako Komisia povolila transakciu.

78      Táto analýza bude vykonaná nižšie v rámci druhej podčasti prvej časti tretieho žalobného dôvodu.

79      Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že pojem „réalisation“ použitý vo francúzskej jazykovej verzii článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 zodpovedá v anglickej jazykovej verzii týchto článkov pojmu „implementation“, ktorý sa má chápať ako „úplné uskutočnenie“ koncentrácie v súlade s bodmi 90 a 98 uznesenia z 18. marca 2008, Aer Lingus Group/Komisia (T‑411/07 R, EU:T:2008:80), treba poznamenať, že hoci podľa tohto uznesenia spôsob, akým je výraz „implemented“ preložený vo vzorke iných úradných jazykov, poukazuje na to, že definícia „implementation“ stanovená na základe článku 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 139/2004 na prvý pohľad znamená úplné uskutočnenie koncentrácie (uznesenie z 18. marca 2008, Aer Lingus Group/Komisia, T‑411/07 R, EU:T:2008:80, bod 90), tvrdenie žalobkyne, že Všeobecný súd v bode 98 tohto uznesenia uviedol, že rovnaký výklad pojmu „implementation“ sa musí mutatis mutandis uplatniť na článok 7 nariadenia č. 139/2004, je nesprávne.

80      Ako totiž uvádza Komisia, z bodu 98 uznesenia z 18. marca 2008, Aer Lingus Group/Komisia (T‑411/07 R, EU:T:2008:80), vyplýva, že Všeobecný súd uviedol, že rovnaký výklad pojmu „implementation“ sa musí mutatis mutandis uplatniť na „tvrdenia žalobcu“ týkajúce sa článku 7 nariadenia č. 139/2004, a nie na samotný článok 7 nariadenia č. 139/2004.

81      Všeobecný súd teda obmedzil tento výklad na tvrdenia žalobcu, konkrétne v danej veci na výnimku z povinnosti pozastavenia stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 a nemal v úmysle podať všeobecný výklad pojmu „implementation“ ako „úplné uskutočnenie“.

82      Okrem toho treba uviesť, že v bode 83 rozsudku zo 6. júla 2010, Aer Lingus Group/Komisia (T‑411/07, EU:T:2010:281), Všeobecný súd jasne uviedol, že v kontexte výnimky z povinnosti pozastavenia stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 získanie podielu, ktorý nepriznáva ako taký kontrolu v zmysle článku 3 nariadenia č. 139/2004, môže spadať do pôsobnosti článku 7 uvedeného nariadenia.

83      Navyše treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora akékoľvek čiastočné uskutočnenie koncentrácie spadá do pôsobnosti článku 7 nariadenia č. 139/2004. Ak by totiž bolo účastníkom fúzie zakázané vykonať koncentráciu prostredníctvom jednej operácie, ale mohli by k tomuto výsledku dospieť prostredníctvom čiastkových na seba nadväzujúcich operácii, znižovalo by to užitočný účinok zákazu obsiahnutého v článku 7 nariadenia č. 139/2004 a ohrozovalo by to predbežnú povahu kontroly upravenej v tomto nariadení, ako aj dosiahnutie jeho cieľov (rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 47).

84      Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého ak sa koncentrácia skutočne nevykonala, nemôže byť narušená účinnosť systému kontroly ex ante účinkov koncentrácií, treba pripomenúť, že každá transakcia alebo súbor transakcií, ktoré vyvolávajú „trvalú zmenu kontroly“ tým, že priznávajú „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv nad podnikom“, je koncentráciou, ktorá sa považuje za uskutočnenú v zmysle nariadenia č. 139/2004. Spoločnou vlastnosťou týchto koncentrácií je, že tam, kde boli pred transakciou dva odlišné podniky vykonávajúce danú hospodársku činnosť, bude po tejto transakcii existovať len jeden podnik. Okrem predpokladu fúzie, ktorej predmetom je zrušenie jedného z dvoch dotknutých podnikov, Komisia musí teda určiť, či malo vykonanie koncentrácie za dôsledok priznať jednému z dotknutých podnikov právomoc kontroly nad druhým, pričom túto právomoc predtým nemal. Táto kontrolná právomoc pozostáva z možnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv na činnosť podniku najmä vtedy, keď mu podnik, ktorému je táto právomoc priznaná, môže nariadiť výber týkajúci sa strategických rozhodnutí (rozsudok zo 6. júla 2010, Aer Lingus Group/Komisia, T‑411/07, EU:T:2010:281, bod 63).

85      V druhom rade, pokiaľ ide o výmenu informácií, ako odpoveď na tvrdenie žalobkyne, že časovo obmedzené správanie nemôže prispieť k trvalej zmene kontroly, treba v súlade s rozsudkom z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 52), uviesť, že na to, aby došlo ku koncentrácii, musí byť trvalá práve zmena kontroly, a nie transakcie, ktoré môžu zo skutkového alebo právneho hľadiska prispieť k takejto zmene kontroly.

86      Pokiaľ ide v prejednávanej veci o to, či tieto výmeny informácií prispeli k trvalej zmene kontroly alebo umožnili uplatňovať rozhodujúci vplyv, táto otázka je predmetom tretej časti tretieho žalobného dôvodu uvedenej nižšie.

87      V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého existenciu koncentrácie charakterizujú iba operácie, ktoré si vyžadujú opatrenia „zrušenia“ v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 139/2004, stačí konštatovať, že na jednej strane žalobkyňa toto tvrdenie nepodložila, a na druhej strane cieľom tohto ustanovenia nie je vymedziť pojem koncentrácia, ale uviesť právomoci Komisie v prípade, keď zistí existenciu porušenia. Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že existencia koncentrácie je daná len vtedy, ak má Komisia možnosť zrušiť predmetnú transakciu.

88      Okrem toho Všeobecný súd už uviedol, že hoci bez získania kontroly Komisia nemôže vykonávať svoju právomoc zrušiť koncentráciu, takéto získanie nie je nevyhnutné na to, aby transakcia spadala do pôsobnosti článku 7 nariadenia č. 139/2004 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2010, Aer Lingus Group/Komisia, T‑411/07, EU:T:2010:281, body 66 a 83).

89      Prvú časť prvého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť v celom rozsahu.

b)      O prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na tom, že dojednania pred zavŕšením akvizície zahrnuté v dohode o transakcii boli vo svojej podstate podporné a nepredstavovali predčasné uskutočnenie koncentrácie

90      Táto časť sa skladá zo štyroch podčastí. Prvá podčasť sa týka existencie nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom sa v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že skoršie dojednania neboli vo vzťahu ku koncentrácii podporné alebo prípravné, druhá skutočnosti, že dojednania pred zavŕšením akvizície zahrnuté v dohode o transakcii nedávali žalobkyni právo veta pri niektorých rozhodnutiach spoločnosti PT Portugal, tretia existencie porušenia zásady právnej istoty z dôvodu konštatovania porušenia a štvrtá porušenia zásady právnej istoty z dôvodu uloženia pokút.

1)      O prvej podčasti založenej na nesprávnom právnom posúdení v rozsahu, v akom sa v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že skoršie dojednania neboli vo vzťahu ku koncentrácii podporné alebo prípravné

91      Žalobkyňa v prvom rade uvádza, že článok 8.2 písm. b) SPA stanovuje, že ak požadované podmienky nebudú splnené najneskôr do osemnástich mesiacov po podpísaní, SPA zanikne a všetky v nej uvedené ustanovenia stratia platnosť a budú zbavené účinku do budúcna. Dojednania pred zavŕšením akvizície, ktoré mali predstavovať údajné porušenie, trvali len štyri mesiace a jedenásť dní (odôvodnenie 595 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho, aj keby tieto dojednania prispeli k zmene kontroly (quod non), nemohli prispieť k „trvalej zmene kontroly“ cieľového podniku, keďže podľa odseku 28 konsolidovaného oznámenia o právomoci sa nariadenie č. 139/2004 nevzťahuje na „operáci[e], ktoré vedú len k dočasnej zmene kontroly“.

92      V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že hoci napadnuté rozhodnutie v súlade s oznámením Komisie o obmedzeniach, ktoré s koncentráciami priamo súvisia a sú nevyhnutné (Ú. v. EÚ C 56, 2005, s. 24, ďalej len „oznámenie o pomocných obmedzeniach“), uznáva, že „dojednania pred zavŕšením akvizície, ktoré stanovujú spôsob, akým má cieľový podnik fungovať medzi podpisom a zavŕšením, môžu byť odôvodnené, aby sa zabránilo podstatným zmenám… v cieľovom podniku“ (odôvodnenie 117 napadnutého rozhodnutia), uplatňuje jediné a mimoriadne obmedzujúce kritérium, pretože konštatuje, že tieto dohody „sú odôvodnené len v prípade, ak sú striktne obmedzené na nevyhnutné zabezpečenie toho, aby hodnota cieľového podniku zostala zachovaná“ (odôvodnenie 71 napadnutého rozhodnutia). Ani nariadenie č. 139/2004, ani oznámenie o pomocných obmedzeniach pritom nevyžadujú, aby jediným cieľom priamo súvisiacich a nevyhnutných dojednaní, ktoré predchádzajú dokončeniu akvizície, bolo zachovanie hodnoty cieľového podniku, pričom ide o ustálenú prax na celosvetovej úrovni, ktorá uznáva, že tieto dojednania zohrávajú významnú úlohu tým, že zabezpečujú integritu obchodnej činnosti nadobúdaného podniku medzi podpisom a dokončením akvizície. Žalobkyňa okrem toho dodáva, že v rozsudku z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), ktorý predstavuje jediný precedens, v ktorom bola preskúmaná možnosť uplatnenia zákazu podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 na dojednania, ktoré predchádzali zavŕšeniu akvizície, Súdny dvor vylúčil uplatnenie tohto zákazu na sporný skorší záväzok, keď konštatoval, že tento záväzok bol vo vzťahu ku koncentrácii podporný alebo prípravný, pričom vôbec nespomenul kritérium zachovania hodnoty cieľového podniku.

93      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

94      V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie založené na dĺžke trvania dojednaní pred zavŕšením akvizície považovaných za údajné porušenie, treba uviesť, že odsek 28 konsolidovaného oznámenia o právomoci, uvádzaný žalobkyňou, stanovuje:

„V článku 3 ods. 1 nariadenia [č. 139/2004] sa pojem koncentrácie vymedzuje tak, že operácie do neho spadajú, len ak vyvolajú trvalú zmenu kontroly účastníkov koncentrácie a… štruktúry trhu. Nariadenie [č. 139/2004] sa preto nezaoberá operáciami, ktoré vedú len k dočasnej zmene kontroly. Zmena kontroly na trvalom základe však nie je vylúčená na základe skutočnosti, že dohody, ktoré sú základom tejto zmeny, sú uzatvorené na určité obdobie, pokiaľ sa tieto dohody dajú predĺžiť. Koncentrácia môže vzniknúť aj v prípadoch, v ktorých dohody stanovujú pevný konečný dátum, ak príslušné obdobie je dostatočne dlhé, aby viedlo k trvalej zmene v kontrole účastníkov koncentrácie.“

95      Treba pritom konštatovať, že ustanovenia konsolidovaného oznámenia o právomoci, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, sa týkajú definície koncentrácie a osobitne dĺžky trvania dohôd, ktoré sú základom koncentrácie. V tejto súvislosti z toho vyplýva, že k uskutočneniu koncentrácie dochádza vtedy, ak je zmena kontroly nad podnikom trvalá, a to aj vtedy, ak je stanovené obdobie, na ktoré sa vzťahuje príslušná dohoda. Naproti tomu uvedené ustanovenia sa na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, netýkajú dĺžky trvania dojednaní, ktoré predchádzajú zavŕšeniu akvizície.

96      Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 85 vyššie, na to, aby došlo ku koncentrácii, musí byť trvalá práve zmena kontroly, a nie opatrenia, akými sú dojednania pred zavŕšením akvizície, ktoré môžu zo skutkového alebo právneho hľadiska prispieť k takejto zmene poskytnutím možnosti uplatňovať rozhodujúci vplyv na činnosť cieľového podniku.

97      Ako uvádza Komisia, tvrdenie žalobkyne sa tak zakladá na zámene medzi definíciou koncentrácie, ktorá predpokladá trvalú zmenu kontroly, a opatrením prispievajúcim k takejto zmene.

98      V druhom rade, pokiaľ ide o otázku rozsahu údajného porušenia, a konkrétne o to, aké je kritérium alebo aké sú kritériá na určenie, či prípravné doložky predstavujú porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, po prvé, pokiaľ ide o odkaz žalobkyne na rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), treba poznamenať, že Súdny dvor, ktorému bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu povinnosti pozastaviť koncentráciu podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, konštatoval, že aj keby bolo predmetné opatrenie vo vzájomnej podmienenosti s danou koncentráciou a mohlo mať vo vzťahu k nej podporný alebo prípravný charakter, nič to nemení na tom, že napriek účinkom, ktoré by mohlo mať na trhu, neprispieva ako také k trvalej zmene kontroly cieľového podniku (rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 60).

99      Súdny dvor tak na jednej strane nevylúčil všetky podporné a prípravné opatrenia ako také z pôsobnosti článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a na druhej strane nepovažoval za užitočné uplatniť akékoľvek kritérium na preukázanie pravdepodobného podporného alebo prípravného charakteru predmetného opatrenia, pretože nepokladal za potrebné určiť, či toto opatrenie predstavuje pomocné obmedzenie.

100    Odkaz žalobkyne na rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), v snahe preukázať, že okrem kritéria zachovania hodnoty cieľového podniku existujú ďalšie kritériá odôvodňujúce existenciu dojednaní pred zavŕšením akvizície, o aké ide v prejednávanej veci, teda nie je relevantný.

101    Po druhé podľa žalobkyne možno vziať do úvahy aj ďalšie kritérium spočívajúce v integrite cieľového podniku v zmysle „obchodnej integrity“. Dojednania pred zavŕšením akvizície by mali mať možnosť uložiť predávajúcemu povinnosť konzultovať s kupujúcim určité transakcie, ktoré môžu ovplyvniť integritu obchodnej činnosti, bez ohľadu na to, či vedú k zachovaniu, zvýšeniu alebo zníženiu jej hodnoty. Zachovanie tejto integrity presahuje rámec kritéria zachovania hodnoty cieľovej spoločnosti. V dôsledku toho zákonnosť dojednaní pred zavŕšením akvizície nemôže závisieť od finančných limitov, pri ktorých vzniká povinnosť konzultácie medzi predávajúcim a kupujúcim, ako uvádza Komisia v odôvodneniach 94 až 98 napadnutého rozhodnutia.

102    V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa bodu 13 oznámenia o pomocných obmedzeniach „dohody nevyhnutné na uskutočnenie koncentrácie sú typicky zamerané na ochranu prevádzaných hodnôt“.

103    Oznámenie o pomocných obmedzeniach teda nevylučuje možnosť použitia iných kritérií, než je kritérium výhradného a striktného zachovania hodnoty prevádzaného podniku.

104    Keďže však žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu nepredložila dôkazy, ktoré by preukazovali, že v prejednávanej veci existovalo riziko takéhoto narušenia obchodnej integrity cieľového podniku, je toto tvrdenie neúčinné. Prípadný vplyv tohto tvrdenia na zákonnosť napadnutého rozhodnutia bude v prípade potreby preskúmaný až v rámci skúmania dohôd predchádzajúcich dokončeniu akvizície a prípadov uskutočňovania koncentrácie.

105    Prvú podčasť prvej časti tretieho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

2)      O druhej podčasti založenej na tom, že dojednania pred zavŕšením akvizície zahrnuté v dohode o transakcii nedávali žalobkyni právo veta pri niektorých rozhodnutiach spoločnosti PT Portugal

106    Žalobkyňa tvrdí, že článok 6 ods. 1 písm. b) SPA jej priznáva iba obmedzené práva na konzultácie, čo jej nedáva „právomoc blokovať prijatie strategického rozhodnutia“ v zmysle odseku 54 konsolidovaného oznámenia o právomoci. Tieto práva teda nemožno považovať za právo veta. Žalobkyňa zdôrazňuje, že rozhodnutie konzultovať s ňou záležitosti uvedené v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA prislúchalo v každom prípade výlučne spoločnosti Oi, že bola podľa tohto ustanovenia povinná udeliť súhlas s rozhodnutiami, ktoré s ňou boli konzultované, okrem prípadu, že by odôvodnila svoje odmietnutie, a že jediným dôsledkom, ktorý SPA stanovovala v prípade porušenia niektorých dojednaní zo strany spoločnosti Oi, bolo právo na náhradu spôsobenej škody.

107    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

108    V odôvodnení 112 napadnutého rozhodnutia Komisia zdôrazňuje, že je bežné a zároveň vhodné, aby doložky o ochrane hodnoty získaného podniku medzi podpisom kúpnej zmluvy a dokončením transakcie boli súčasťou dohôd o predaji a kúpe. Takáto dohoda medzi predávajúcim a kupujúcim, ktorá určuje správanie cieľového podniku, je však odôvodnená len v prípade, ak je striktne obmedzená na nevyhnutné zabezpečenie toho, aby hodnota cieľového podniku zostala zachovaná, a nedáva kupujúcemu možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na tento podnik, napríklad ovplyvňovaním bežného chodu jeho obchodných operácií alebo obchodnej politiky. Podľa Komisie však niektoré ustanovenia článku 6 ods. 1 písm. b) SPA neboli striktne obmedzené na zabezpečenie zachovania hodnoty cieľového podniku, ale umožnili žalobkyni uplatňovať rozhodujúci vplyv na PT Portugal.

109    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že článok 6 ods. 1 písm. b) SPA stanovuje:

„Do zavŕšenia akvizície bude predávajúci dohliadať na to, aby bez písomného súhlasu nadobúdateľa (ktorý nemožno bezdôvodne zamietnuť alebo odložiť…), žiadna spoločnosť zo skupiny [t. j. PT Portugal a jej dcérske spoločnosti]… nezačala vyvíjať niektorú z aktivít uvedených nižšie…, pričom po uplynutí obdobia jedného mesiaca od dátumu vykonania sa peňažné limity automaticky zmenia tak, že i) každý odkaz na limit 5 miliónov eur sa nahradí limitom 1 milión eur…:

ii. uzatvárať dohody, preberať na seba záväzky alebo zodpovednosť (vrátane podmienenej zodpovednosti) v hodnote presahujúcej celkovú sumu 5 miliónov eur; alebo

iii. prijať záväzok vo výške viac ako 5 miliónov eur na viac ako 3 mesiace alebo ktorý nie je možné vypovedať s trojmesačnou alebo kratšou výpovednou lehotou; alebo

vii. uzatvárať, vypovedať alebo meniť akúkoľvek dohodu, ktorú možno považovať za dôležitú zmluvu; alebo

ix. pokiaľ nie je v rozpočte stanovené inak, nadobúdať alebo súhlasiť s nadobudnutím akéhokoľvek majetku, ktorého celková hodnota presahuje 5 miliónov eur; alebo

xviii. prijať nového riaditeľa alebo funkcionára; alebo

xx. ukončiť alebo meniť podmienky akejkoľvek zmluvy s riaditeľom alebo funkcionárom, pokiaľ neexistujú oprávnené dôvody na vypovedanie zmluvy; alebo

xxvi. meniť svoju cenovú politiku alebo štandardné ceny vzťahujúce sa na jej výrobky a služby určené zákazníkom (iné ako tie, ktoré sú uvedené v rozpočte) alebo meniť platné štandardné podmienky vo vzťahu k zákazníkom s výnimkou každodenných aktivít s niektorými osobitnými zákazníkmi, aby sa zabránilo odlivu [zákazníckej základne]; alebo

xxvii. uzatvárať, upravovať alebo vypovedať akúkoľvek dôležitú zmluvu, pokiaľ to nie je odôvodnené alebo k tomu nedôjde v rámci bežných operácií…“

110    Po prvé, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 písm. b) body xviii) a xx) SPA týkajúci sa vymenovania, odvolania riaditeľov a riadiacich pracovníkov alebo úprav ich zmlúv, disponovanie právom dohľadu nad zamestnancami prevádzaného podniku môže byť, ako pripúšťa Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 75), odôvodnené na účel zachovania hodnoty podniku medzi podpisom zmluvy o fúzii a jej dokončením, napríklad pokiaľ ide o niektorých zamestnancov dôležitých pre hodnotu podniku alebo zabránenie zmenám v základných nákladoch podniku.

111    Komisia však v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 76) tvrdí, že disponovanie právom veta pri vymenovaní, odvolaní akéhokoľvek riaditeľa či riadiaceho pracovníka alebo úpravách ich zmlúv zrejme prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie hodnoty cieľového podniku a umožňuje nadobúdateľovi ovplyvňovať jeho obchodnú politiku. Formulácia článku 6 ods. 1 písm. b) bodov xviii) a xx) SPA je podľa Komisie mimoriadne široká a vzťahuje sa na neurčitú skupinu zamestnancov, z ktorých nie všetci môžu mať význam pre hodnotu cieľového podniku.

112    V tejto súvislosti, aj keď žalobkyňa nespochybňuje tvrdenie Komisie, podľa ktorého je dotknutá presne nevymedzená skupina zamestnancov, toto tvrdenie sa zdá byť nesprávne. Príloha A.48 žaloby totiž obsahuje zoznam „riaditeľov“ spoločnosti PT Portugal, konkrétne osem osôb. Rovnako príloha A.49 poskytuje zoznam „riadiacich pracovníkov“, konkrétne dvoch osôb.

113    Formulácia článku 6 ods. 1 písm. b) bodov xviii) a xx) SPA teda nebola „mimoriadne široká“, ale sa týkala len vedenia spoločnosti PT Portugal.

114    V každom prípade toto konštatovanie nemôže spochybniť správnosť tvrdenia Komisie v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého článok 6 ods. 1 písm. b), body xviii) a xx) SPA poskytoval žalobkyni možnosť spoluurčovať štruktúru vedenia spoločnosti PT Portugal. Ako totiž zdôrazňuje Komisia v napadnutom rozhodnutí, odôvodnenie možno analogicky vyvodiť z odseku 67 konsolidovaného oznámenia o právomoci, ktorý sa týka pojmu právo veta a ktorý stanovuje, že „práva veta, ktoré poskytujú spoločnú kontrolu, zvyčajne zahŕňajú… vymenovanie vrcholového manažmentu“. Rovnako odsek 69 uvedeného oznámenia uvádza, že „právomoc spolurozhodovať o štruktúre vrcholového manažmentu, napr. o členoch predstavenstva, zvyčajne poskytuje vlastníkovi právomoc uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku podniku“.

115    Po druhé, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 písm. b) bod xxvi) SPA týkajúci sa cenovej politiky, jeho znenie je veľmi široké, keďže spoločnosti PT Portugal ukladá povinnosť získať od žalobkyne písomný súhlas pre širokú škálu rozhodnutí týkajúcich sa cien a zmlúv so zákazníkmi. Ako predovšetkým poznamenáva Komisia, z dôvodu chýbajúceho vymedzenia cenových politík a štandardných cien ponúkaných spoločnosťou PT Portugal vzniká povinnosť získať písomný súhlas žalobkyne pri akejkoľvek zmene ceny. Okrem toho povinnosť získať písomný súhlas žalobkyne so zmenami akýchkoľvek všeobecných zmluvných podmienok vo vzťahu k zákazníkom jej umožnila namietať voči akejkoľvek zmene zmlúv so zákazníkmi spoločnosti PT Portugal.

116    Po tretie, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 písm. b) body ii), iii), vii), ix) a xxvii) SPA poskytujúci žalobkyni možnosť vstupovať do uzatvárania, vypovedania alebo úpravy niektorých druhov zmlúv, ktoré by PT Portugal mohla uzavrieť pred dokončením akvizície, podľa názoru Komisie vzhľadom na obchodné záležitosti, na ktoré sa vzťahujú tieto doložky, a na nízku úroveň peňažných limitov uplatniteľných na niektoré z týchto ustanovení, uvedené doložky prekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na zabránenie tomu, aby sa uskutočnili podstatné zmeny v činnosti spoločnosti PT Portugal, a teda na zachovanie hodnoty investície žalobkyne (odôvodnenie 117 napadnutého rozhodnutia).

117    V tejto súvislosti stačí uviesť, že obmedzenia stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) bodoch ii), iii), vii), ix) a xxvii) SPA sú tak početné a široké a peňažné limity tak nízke, že možno len konštatovať, že skutočne idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie hodnoty investície žalobkyne.

118    Okrem toho v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia Komisia tiež uviedla, pričom to žalobkyňa nespochybnila, že Oi vo svojej odpovedi z 20. októbra 2017 na žiadosť o informácie zo 6. októbra 2017 (pozri bod 23 vyššie) potvrdila, že vykladá SPA v tom zmysle, že je povinná vyžiadať si súhlas žalobkyne pri všetkých dôležitých zmluvách, či už sú alebo nie sú súčasťou bežného chodu podnikania.

119    V tejto súvislosti treba poznamenať, že v odpovedi z 20. októbra 2017 Oi uviedla, že peňažné limity a podmienky stanovené v článku 6 ods. 1 SPA boli vymedzené po viacerých kolách rokovaní medzi ňou a žalobkyňou, v rámci ktorých si vymenili niekoľko návrhov SPA, a že ňou navrhované peňažné limity boli spočiatku oveľa vyššie.

120    Okrem toho v tejto odpovedi z 20. októbra 2017 Oi vysvetlila, že hoci sa v dôsledku chyby, za ktorú zodpovedajú obe strany, článok 6 ods. 1 písm. b) bod vii) a článok 6 ods. 1 písm. b) bod xxvii) SPA prekrývali, uprednostňovala názor, že článok 6 ods. 1 písm. b) bod vii) SPA, ktorý obsahuje prísnejšie podmienky, než aké stanovuje článok 6 ods. 1 písm. b) bod xxvii) SPA, má prednosť pred týmto posledným uvedeným ustanovením, aby jej nehrozilo riziko sťažnosti zo strany žalobkyne.

121    Komisia tak v odôvodnení 108 napadnutého rozhodnutia správne dospela k záveru, že povinnosť spoločnosti Oi získať písomný súhlas žalobkyne pri uzatváraní, vypovedaní a úpravách celého radu zmlúv, dávala žalobkyni možnosť určovať obchodnú politiku spoločnosti PT Portugal, pričom táto možnosť prekračovala rámec toho, čo bolo nevyhnutné na ochranu jej hodnoty.

122    Tvrdenia žalobkyne nemôžu spochybniť toto konštatovanie.

123    Po prvé, pokiaľ ide o odkaz žalobkyne na bod 54 konsolidovaného oznámenia o právomoci, treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia „samostatná kontrola sa nadobudne“, ak určitý podnik môže sám vykonávať rozhodujúci vplyv na iný podnik. Platí to najmä vtedy, ak má podnik vykonávajúci výlučnú kontrolu právomoc prijímať strategické obchodné rozhodnutia iného podniku.

124    Je pritom potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci nejde o to, či článok 6 ods. 1 písm. b) SPA poskytol žalobkyni „výlučnú“ kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal, pričom Komisia netvrdí, že žalobkyňa takúto kontrolu získala, ale skôr o to, či toto ustanovenie viedlo aspoň k čiastočnej zmene kontroly spoločnosti PT Portugal.

125    Odkaz žalobkyne na odsek 54 konsolidovaného oznámenia o právomoci teda nie je relevantný.

126    Po druhé, na rozdiel od tvrdení žalobkyne, skutočnosť, že nesplnenie povinnosti zo strany spoločnosti Oi nevyvíjať žiadnu z aktivít uvedených v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA bez písomného súhlasu nadobúdateľa, dávalo žalobkyni právo na náhradu škody, potvrdzuje, že v skutočnosti ide o právo veta, a nie iba o právo na konzultácie.

127    Toto konštatovanie nemôže byť spochybnené tvrdením žalobkyne, podľa ktorého bola povinná udeliť súhlas s rozhodnutiami, ktoré s ňou boli konzultované, okrem prípadu, že by odôvodnila svoje odmietnutie. Takéto tvrdenie sa totiž týka dôvodov, pre ktoré môže žalobkyňa legitímne odmietnuť svoj súhlas, a nie existencie alebo povahy samotného práva veta.

128    V tejto súvislosti, ako vyplýva z odôvodnenia 316 napadnutého rozhodnutia, ktoré cituje list žalobkyne z 2. apríla 2015 adresovaný spoločnosti Oi, možno uviesť, že žalobkyňa jej niekedy výslovne odmietla udeliť súhlas.

129    Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že článok 6 ods. 1 písm. b) SPA predstavoval iba právo na konzultácie, a nie právo veta.

130    Je preto nutné konštatovať, že žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že právomoc zablokovať vymenovanie a odvolanie akéhokoľvek riaditeľa či riadiaceho pracovníka alebo úpravy ich zmlúv [článok 6 ods. 1 písm. b) body xviii) a xx) SPA], právomoc zablokovať rozhodnutia týkajúce sa cenových politík spoločnosti PT Portugal a štandardné ceny ponúkané zákazníkom [článok 6 písm. b) bod xxvi) SPA] a právomoc vstupovať do uzatvárania, vypovedania alebo úpravy niektorých druhov zmlúv [článok 6 písm. b) body ii), iii), vii), ix) a xxvii) SPA] boli nevyhnutné na zabezpečenie zachovania hodnoty prevádzaného podniku alebo na zabránenie narušenia jeho obchodnej integrity.

131    Komisia tak v odôvodneniach 55 a 177 napadnutého rozhodnutia správne dospela k záveru, že právo veta stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA prekračovalo rámec toho, čo bolo nevyhnutné na zachovanie hodnoty cieľového podniku až do zavŕšenia transakcie, a to tým, že poskytovalo žalobkyni možnosť vykonávať kontrolu nad cieľovým podnikom. Okrem toho zo žiadnej skutočnosti uvedenej v spise nevyplýva, že by toto právo veta umožňovalo zabrániť narušeniu obchodnej integrity cieľového podniku.

132    Je tiež potrebné poznamenať, že keďže nie je uvedené inak, prípravné doložky sa uplatňovali okamžite. Žalobkyňa preto mala možnosť uplatňovať tento rozhodujúci vplyv od 9. decembra 2014, teda odo dňa podpisu SPA, t. j. od dátumu, ktorý predchádzal oznámeniu koncentrácie 25. februára 2015.

133    Druhú podčasť prvej časti tretieho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

3)      O tretej podčasti založenej na porušení zásady právnej istoty z dôvodu konštatovania porušenia

134    Podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu právnej istoty, keďže dojednania pred zavŕšením akvizície zahrnuté v dohode o transakcii odrážajú prax Komisie a ustálenú prax v oblasti fúzií a akvizícií na celom svete.

135    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

136    Na úvod sa zdá, ako uvádza Komisia, že tvrdenia žalobkyne vychádzajúce z porovnania doložiek stanovených v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA na jednej strane a skorších rozhodnutí Komisie a údajnej celosvetovej ustálenej praxe v oblasti fúzií a akvizícií na druhej strane sa skôr týkajú zásady ochrany legitímnej dôvery než zásady právnej istoty.

137    V každom prípade zásada ochrany legitímnej dôvery, ktorá predstavuje základnú zásadu práva Únie, je sprievodným prejavom zásady právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby boli právne predpisy jasné a presné, a jej cieľom je zaručiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov patriacich do práva Únie (rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 90).

138    Za predpokladu, že tvrdenie žalobkyne treba chápať tak, že je založené na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, je potrebné v súvislosti so skoršou rozhodovacou praxou Komisie pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou sa právo odvolávať sa na túto zásadu vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej vzbudila inštitúcia Únie odôvodnené očakávania. Právo odvolávať sa na legitímnu dôveru predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť administratívou Únie poskytnuté presné, bezpodmienečné a jednoznačné záruky, pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia svojou povahou vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok z 5. septembra 2014, Éditions Odile Jacob/Komisia, T‑471/11, EU:T:2014:739, bod 91 a citovanú judikatúru).

139    V prejednávanej veci Komisia neposkytla žalobkyni ani najmenší náznak, ktorý by sa dal vykladať ako možnosť čiastočného uskutočnenia koncentrácie.

140    Okrem toho rozhodovacia prax Komisie sa môže meniť v závislosti od zmeny okolností alebo vývoja jej analýzy (pozri rozsudok z 23. mája 2019, KPN/Komisia (T‑370/17, EU:T:2019:354, bod 80 a citovanú judikatúru).

141    Všeobecný súd už rozhodol, že skutočnosť, že Komisia v predchádzajúcich rozhodnutiach nie vždy považovala podniky zodpovedné za rovnaké správanie, nemohlo vyvolať legitímnu dôveru v to, že do budúcnosti nebude takéto správanie stíhať a trestať, ak táto zmena rozhodovacej praxe uskutočnená Komisiou bola založená na správnom výklade rozsahu príslušných právnych ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, T‑29/05, EU:T:2010:355, bod 428).

142    Okrem toho možno poznamenať, ako vyplýva z odôvodnenia 611 napadnutého rozhodnutia, že vo svojej rozhodovacej praxi pred napadnutým rozhodnutím Komisia už mala príležitosť sankcionovať podnik za uskutočnenie koncentrácie predtým, ako bola oznámená a vyhlásená za zlučiteľnú [pozri rozhodnutie K(2009) 4416 v konečnom znení z 10. júna 2009, ktorým sa ukladá pokuta za predčasné uskutočnenie koncentrácie, ktorým sa porušil článok 7 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 (vec COMP/M.4994 – Electrabel/Compagnie Nationale du Rhône) a rozhodnutie C(2014) 5089 final z 23. júla 2014 o uložení pokuty za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia (ES) č. 139/2004 (vec COMP/M.7184 – Marine Harvest/Morpol)].

143    Žalobkyňa teda nemôže tvrdiť, že rozhodovacia prax Komisie u nej vyvolala legitímnu dôveru.

144    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že jej správanie je v súlade s praxou v oblasti fúzií a akvizícií na celom svete, stačí konštatovať, že v každom prípade neuviedla žiadny príklad, v rámci ktorého by boli povolené zmluvné doložky priznávajúce právo veta nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie hodnoty cieľového podniku až do zavŕšenia transakcie, a umožňujúce tak vykonávať kontrolu nad cieľovým podnikom.

145    Tvrdenie žalobkyne chápané v tom zmysle, že napadnuté rozhodnutie porušilo zásadu ochrany legitímnej dôvery, je teda nedôvodné a musí byť zamietnuté.

146    V prípade, že by sa tvrdenie žalobkyne malo chápať tak, že je založené na porušení zásady právnej istoty v tom zmysle, že povinnosti oznámenia a pozastavenia koncentrácie stanovené v článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nie sú jasné, zrejme by sa prekrývalo s tvrdením, ktoré rozvinula v rámci prvého žalobného dôvodu, v ktorom tvrdí, že rozšírenie pojmu „uskutočnenie“ koncentrácie na dojednania, ktoré sú vo vzťahu ku koncentrácii podporné, by viedlo k nadmernému rozšíreniu pojmu „uskutočnenie“. Podľa žalobkyne je toto rozšírenie nezlučiteľné so zásadou zákonnosti zaručenou článkom 49 ods. 1 Charty a článkom 7 EDĽP. Žalobkyňa zdôrazňuje, že článok 49 ods. 1 Charty a článok 7 EDĽP stanovujú zásadu, podľa ktorej iba činy, ktoré zákon vymedzil ako trestné (nullum crimen sine lege), môžu byť trestne sankcionované (nulla poena sine lege).

147    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásadu zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) nemožno vykladať tak, že vylučuje postupné objasňovanie pravidiel prostredníctvom súdneho výkladu (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 217). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž vyplýva, že hoci bude právne ustanovenie upravené akokoľvek jasne, nevyhnutne existuje určitý priestor pre súdny výklad a vždy bude potrebné objasniť nejasné body a prispôsobovať znenie v závislosti od vývoja okolností (rozsudok z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, EU:T:2008:256, bod 141).

148    Aj keď zásada zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) v zásade umožňuje postupné objasňovanie pravidiel zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu, môže však brániť retroaktívnemu uplatňovaniu nového výkladu normy stanovujúcej porušenie. Je to tak predovšetkým vtedy, ak výsledok takéhoto výkladu nebolo možné v čase, keď k porušeniu došlo, rozumne predvídať najmä vzhľadom na výklad, ktorého sa v tomto období pridŕžala judikatúra týkajúca sa dotknutého právneho ustanovenia. Okrem toho pojem predvídateľnosť závisí vo veľkej miere od obsahu dotknutého textu, od oblasti, na ktorú sa vzťahuje, ako aj od počtu a charakteru osôb, ktorým je určený, a nebráni tomu, aby dotknutá osoba požiadala o radu odborne spôsobilé osoby s cieľom posúdiť spôsobom primeraným okolnostiam prípadu dôsledky, ktoré môžu z daného aktu vyplynúť. Ide najmä o profesionálov ktorí sú zvyknutí na veľkú obozretnosť pri výkone svojej profesie. Takisto možno od nich očakávať, že s osobitnou obozretnosťou posúdia príslušné riziká (rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 217 až 219, a z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, EU:T:2008:256, bod 142).

149    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že výklad rozsahu článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 musí byť v štádiu spáchania vytýkaných skutkov dostatočne predvídateľný s ohľadom na znenie tohto ustanovenia, ako ho vykladá judikatúra (pozri analogicky rozsudok z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, EU:T:2008:256, bod 143).

150    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že rozsudky z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), a zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia (C‑10/18 P, EU:C:2020:149), uvádzané v bode 76 vyššie, boli vyhlásené po podpísaní SPA.

151    Treba však pripomenúť, že zo znenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 jasne vyplýva, že koncentráciu s významom pre celé Spoločenstvo treba oznámiť pred jej uskutočnením a že bez predchádzajúceho oznámenia a povolenia sa nesmie uskutočniť (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 246). Žiadne z týchto ustanovení neobsahuje široké pojmy ani neurčité kritériá (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 379).

152    Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 142 vyššie, na jednej strane Komisia mala už pred dátumom podpísania SPA príležitosť sankcionovať podnik za uskutočnenie koncentrácie predtým, ako bola oznámená a vyhlásená za zlučiteľnú.

153    Na druhej strane pred dátumom podpísania SPA mal aj Všeobecný súd príležitosť uviesť, že koncentrácia by sa nemala uskutočňovať skôr, ako ju schváli Komisia. Všeobecný súd už totiž na prvý pohľad uviedol, že vzhľadom na striktné lehoty, v rámci ktorých musí Komisia posúdiť oznámenú koncentráciu, a kombináciu faktorov, ktoré v danom prípade môžu viesť ku vzniku kontroly, je legitímnym právom Komisie žiadať od účastníkov, aby neprijímali nijaké kroky, ktoré by mohli viesť k zmene kontroly (uznesenie z 18. marca 2008, Aer Lingus Group/Komisia, T‑411/07 R, EU:T:2008:80, bod 94).

154    Z vyššie uvedenej analýzy napokon vyplýva, že žalobkyňa mohla pochopiť, že prípravné doložky stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA predstavujú uskutočňovanie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

155    V každom prípade, ak mala žalobkyňa akúkoľvek pochybnosť o zlučiteľnosti týchto doložiek s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, bolo jej úlohou poradiť sa s Komisiou. V prípade pochybnosti o svojich povinnostiach na základe nariadenia č. 139/2004 je totiž primeraným správaním podniku, že sa obráti na Komisiu (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 256 a citovanú judikatúru).

156    Tretiu podčasť prvej časti tretieho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

4)      O štvrtej podčasti založenej na porušení zásady právnej istoty z dôvodu sankcionovania

157    Podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu právnej istoty tým, že ju sankcionuje za zmluvu, ktorá je v súlade so štandardnou praxou na trhu v oblasti fúzií a akvizícií a s praxou Komisie podľa nariadenia č. 139/2004. Okrem toho žalobkyňa zdôrazňuje, že Komisii predložila SPA v prílohe návrhu na oznámenie 3. februára 2015 (pozri bod 9 vyššie) a ešte raz v prílohe oznámenia 25. februára 2015 (pozri bod 10 vyššie). Napriek tomu, že Komisia bola pred oznámením transakcie informovaná o obsahu SPA, nevyjadrila žiadne obavy ani neformulovala žiadne pripomienky týkajúce sa dojednaní pred zavŕšením akvizície stanovených v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA, na rozdiel od svojho prístupu vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2007) 3104 v konečnom znení z 27. júna 2007, ktorým sa koncentrácia vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a s Dohodou o EHP (vec COMP/M.4439 – Ryanair/Aer Lingus), kde nariadila spoločnosti Ryanair zdržať sa svojho hlasovacieho práva spojeného s akciami spoločnosti Aer Lingus.

158    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

159    Je potrebné uviesť, že štvrtá podčasť je v zásade opakovaním tvrdení uvádzaných žalobkyňou v tretej podčasti.

160    Ako bolo pripomenuté v bode 48 vyššie, článok 14 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 139/2004 jasne stanovuje, že Komisia je oprávnená sankcionovať podnik, ak porušuje článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

161    Tiež bolo pripomenuté, že to nie je po prvýkrát, čo boli podniky sankcionované v súlade s článkom 14 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 139/2004 za to, že porušili článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (pozri bod 142 vyššie).

162    Okrem toho treba konštatovať, ako vyplýva z judikatúry Všeobecného súdu a konkrétne z uznesenia z 18. marca 2008, Aer Lingus Group/Komisia (T‑411/07 R, EU:T:2008:80, bod 94), že posúdenie oznámenej koncentrácie so zreteľom na kombináciu rôznych faktorov, ktoré zrejme bude potrebné vziať do úvahy, si vyžaduje určitý čas. V prejednávanej veci treba uviesť, že hoci je pravda, že žalobkyňa predložila Komisii SPA ako prílohu k emailu týkajúcemu sa návrhu oznámenia z 3. februára 2015, tento e-mail: obsahoval viacero príloh s celkovým počtom 200 strán (SPA mala 71 strán). Keďže preštudovanie týchto dokumentov si vyžaduje určitý čas, absenciu rýchlej reakcie zo strany Komisie nemožno vykladať ako implicitné schválenie koncentrácie. Okrem toho v rámci elektronickej komunikácie pred emailom z 3. februára 2015 Komisia v nadväznosti na žiadosť žalobkyne, aby sa Komisia výslovne vyjadrila, že k návrhu nemá námietky, emailom žalobkyňu upozornila, že v tejto fáze konania sa nemieni k tomu vyjadrovať.

163    Navyše, ako bolo uvedené v bode 132 vyššie, žalobkyňa v každom prípade porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 už 9. decembra 2014.

164    K porušeniu týchto ustanovení teda došlo už pred 18. decembrom 2014, kedy sa medzi žalobkyňou a Komisiou začali prednotifikačné kontakty, aj keď bola Komisia o navrhovanej koncentrácii informovaná už 31. októbra 2014.

165    V tejto súvislosti, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2007) 3104 v konečnom znení (vec COMP/M.4439 – Ryanair/Aer Lingus), Komisia nariadila spoločnosti Ryanair zdržať sa svojho hlasovacieho práva, stačí uviesť, že keď Komisia požiadala Ryanair, aby sa zdržala svojho hlasovacieho práva, len tento podnik požiadala, aby sa vyhol situácii, v ktorej by uskutočňoval koncentráciu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2010, Aer Lingus Group/Komisia, T‑411/07, EU:T:2010:281, bod 83). V tejto veci nedošlo k porušeniu článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 ešte pred oznámením koncentrácie.

166    Možno tiež poznamenať, ako zdôrazňuje Komisia, že len oznamujúcim osobám ukladá článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 povinnosť dohliadať na to, aby sa prijali potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa koncentrácia neuskutočnila skôr, ako bude oznámená a povolená.

167    Hoci článok 8 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 139/2004 stanovuje, že „Komisia môže prijať predbežné opatrenia vhodné na obnovenie alebo zachovanie podmienok účinnej hospodárskej súťaže, ak koncentrácia… bola vykonaná v rozpore s článkom 7 a rozhodnutie, pokiaľ ide o zlučiteľnosť koncentrácie s [vnútorným] trhom, ešte nebolo prijaté“, neukladá jej žiadnu povinnosť.

168    Treba teda zamietnuť tvrdenie žalobkyne založené na porušení zásady právnej istoty z dôvodu sankcionovania.

169    Štvrtú podčasť prvej časti tretieho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

c)      O druhej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na tom, že žalobkyňa v skutočnosti neuplatňovala žiadny rozhodujúci vplyv na PT Portugal pred dokončením transakcie

170    V odôvodneniach 178 až 371 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla sedem prípadov, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na PT Portugal a uskutočňovala koncentráciu pred jej schválením.

171    V tejto súvislosti závery napadnutého rozhodnutia podľa žalobkyne vychádzajú z nesprávneho posúdenia skutočností uvedených v spise. V prvom rade si Oi zachovala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal až do zavŕšenia transakcie. V druhom rade so žalobkyňou bola konzultovaná len malá časť záležitostí, ktorými sa zaoberala správna rada spoločnosti PT Portugal medzi podpisom zmluvy a povolením koncentrácie. V treťom rade konzultácia so žalobkyňou v siedmich prípadoch uvedených v bode 4.2.1 napadnutého rozhodnutia nie je dôkazom o predčasnom uskutočnení koncentrácie. Po prvé žiadny zo siedmich prípadov neprispel k trvalej zmene kontroly nad spoločnosťou PT Portugal, keďže sedem prípadov uvádzaných Komisiou sa týkalo záležitostí, ktoré nemali funkčnú súvislosť s uskutočnením koncentrácie a neboli ani prípravnými aktmi vo vzťahu k transakcii v zmysle rozsudku z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371). Po druhé v týchto siedmich prípadoch išlo len o zachovanie status quo cieľového podniku v období pred dokončením transakcie a predchádzanie akémukoľvek narušeniu, ktoré by mohlo ovplyvniť hodnotu alebo integritu spoločnosti PT Portugal. Okrem toho vo väčšine prípadov žalobkyňa iba schválila postup navrhnutý spoločnosťou PT Portugal alebo jednoducho požadovala dodatočné informácie, aby mohla porozumieť tomu, o aký postup presne ide.

172    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

173    V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého si Oi zachovala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal až do zavŕšenia transakcie, treba pripomenúť, že relevantným kritériom na určenie, či došlo k porušeniu článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, nie je kritérium „výlučnej kontroly“, ale kritérium trvalej zmeny kontroly nad cieľovým podnikom spôsobenej najmä získaním kontroly nad týmto podnikom, ktorá vyplýva z možnosti, priznanej predovšetkým zmluvou, uplatňovať rozhodujúci vplyv na jeho činnosť (pozri bod 76 vyššie).

174    Okrem toho tvrdenie, že Oi si zachovala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal až do zavŕšenia transakcie, nemá skutkový základ, ako vyplýva jednak z prípravných doložiek SPA, ktoré žalobkyni poskytovali možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv od okamihu jej podpísania (pozri bod 132 vyššie), a jednak zo skutočného uplatňovania tohto rozhodujúceho vplyvu na niektoré aspekty činností spoločnosti PT Portugal pred dokončením transakcie (pozri prvý a štvrtý prípad, body 181 a 199 nižšie).

175    Prvé tvrdenie žalobkyne treba preto zamietnuť.

176    V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého s ňou bolo konzultovaných len veľmi málo záležitostí, napríklad tri rozhodnutia týkajúce sa obnovenia alebo uzavretia zmlúv o distribúcii televízneho obsahu, ale už nie osem ďalších rozhodnutí týkajúcich sa takéhoto obsahu, treba konštatovať, že skutočnosť, že so žalobkyňou boli konzultované len niektoré záležitosti, nemôže spochybniť možnú nezákonnosť týchto konzultácií a uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na cieľový podnik.

177    Druhé tvrdenie žalobkyne treba preto zamietnuť.

178    V treťom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že konzultácie s ňou v siedmich prípadoch uvedených v bode 4.2.1 napadnutého rozhodnutia nie sú dôkazom o predčasnom uskutočnení koncentrácie, po prvé v súvislosti s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého sa sedem prípadov uvedených Komisiou týkalo záležitostí, ktoré nemali funkčnú súvislosť s uskutočnením koncentrácie a neboli ani prípravnými aktmi vo vzťahu k transakcii v zmysle rozsudku z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), treba poznamenať, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, mal Súdny dvor určiť, či vypovedanie dohody predstavovalo predčasné uskutočnenie koncentrácie.

179    V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že správanie žalobkyne malo funkčnú súvislosť s uskutočnením koncentrácie alebo predstavovalo prípravný akt, ale tvrdila, že svojím správaním skutočne vykonávala kontrolu nad mnohými aspektmi činnosti spoločnosti PT Portugal pred prijatím rozhodnutia o povolení koncentrácie.

180    Po druhé, pokiaľ ide najskôr o tvrdenie žalobkyne, že „vo väčšine prípadov“ len schválila postup navrhnutý spoločnosťou PT Portugal alebo jednoducho požadovala dodatočné informácie, treba konštatovať, že tak uznala, že niekedy rozhodnutia spoločnosti PT Portugal neschválila.

181    Pokiaľ ide ďalej o prvý zo siedmich prípadov týkajúci sa kampane na podporu mobilných služieb s platbou na faktúru, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že cieľom tejto kampane bolo urýchliť prechod zákazníkov zo zmlúv s predplatenými službami na zmluvy s platbou na faktúru, a tým upevniť zákaznícku základňu spoločnosti PT Portugal, zvýšiť výnosy na jedného predplatiteľa a znížiť mieru odhlasovania z predplatného. Predtým, ako správna rada spoločnosti PT Portugal schválila návrh kampane na podporu platieb na faktúru, požiadala 20. januára 2015 cez konferenčný hovor o súhlas žalobkyne so spustením kampane. Ihneď po konferenčnom hovore žalobkyňa vydala spoločnosti PT Portugal písomné pokyny týkajúce sa cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť, a trvania kampane. PT Portugal okrem toho pravidelne informovala žalobkyňu o vývoji tejto kampane. Podľa napadnutého rozhodnutia boli na maloobchodnom trhu s mobilnými komunikáciami pravidelne organizované cenové kampane. Kampaň na podporu platieb na faktúru preto nebola nijako výnimočná a spadala do bežného obchodného styku spoločnosti PT Portugal. Navyše cieľ kampane udržať výnosy na jedného predplatiteľa a znížiť mieru odhlasovania z predplatného je spoločným cieľom propagačných činností telekomunikačných operátorov (odôvodnenia 181 až 219 napadnutého rozhodnutia).

182    Podľa žalobkyne bol jej zásah odôvodnený, keďže kampaň predstavovala preorientovanie spoločnosti PT Portugal k samostatným ponukám namiesto ponúk „multiplay“, čo mohlo poškodiť integritu podniku, a preto sa vymykalo z rámca promo akcií na bežné ceny. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že sa nesnažila zmeniť rozsah, podmienky alebo obsah kampane a že jej zásah v každom prípade nemal nijaký vplyv na činnosť spoločnosti PT Portugal, keďže jej nebránil vo vykonávaní pôvodne plánovanej kampane.

183    V tejto súvislosti treba konštatovať, že nič nenasvedčuje tomu, že by kampaň mohla mať negatívny vplyv na integritu činnosti spoločnosti PT Portugal. Ako zdôrazňuje Komisia v napadnutom rozhodnutí, cieľ udržať výnosy na jedného predplatiteľa a znížiť mieru odhlasovania z predplatného je pre telekomunikačného operátora bežným cieľom.

184    V každom prípade, ako vyplýva z odôvodnení 203 a 204 napadnutého rozhodnutia, náklady na kampaň boli nižšie ako hranica, ktorá podľa článku 6 ods. 1 písm. b) SPA vedie k povinnosti spoločnosti Oi získať od žalobkyne písomné povolenie (od jedného milióna eur po uplynutí jedného mesiaca od dátumu vykonania, pozri bod 109 vyššie).

185    Okrem toho, hoci žalobkyňa, ako sama tvrdí, nebránila spoločnosti PT Portugal viesť pôvodne plánovanú kampaň, zo skutočností uvedených v bode 181 vyššie vyplýva, že žalobkyňa nespochybňuje, že zohrávala podstatnú úlohu pri schvaľovaní, podmienkach a následnom monitorovaní kampane na podporu mobilných služieb s platbou na faktúru.

186    Skutočnosť, že žalobkyňa, ako sama zdôrazňuje v žalobe, potvrdila svoj súhlas na spustenie kampane, totiž preukazuje, že skutočne vykonávala kontrolu nad kampaňou, keďže rozhodovala, či možno kampaň spustiť.

187    Žalobkyňa tak stanovila obmedzenia, ktoré sa mali dodržiavať, a ciele, ktoré sa mali dosiahnuť. Takisto s ňou boli konzultované vlastnosti a ciele kampane na podporu platieb na faktúru a vedeniu spoločnosti PT Portugal vydala písomné pokyny týkajúce sa cieľov a trvania kampane. Dostávala tiež podrobné informácie nielen o budúcich zámeroch spoločnosti PT Portugal vo veciach určovania cien (odôvodnenie 205 napadnutého rozhodnutia), ale aj o výsledkoch kampane na podporu platieb na faktúru v priebehu jej realizácie, najmä pokiaľ ide o počet zákazníkov, ktorí prešli na zmluvy s platbou na faktúru a zvýšenie výnosov na jedného predplatiteľa v závislosti od druhu ponuky (odôvodnenie 218 napadnutého rozhodnutia).

188    Druhý zo siedmich prípadov sa týka obnovenia distribúcie športového kanála Porto Canal, ktorý posilnil svoju programovú štruktúru o ďalší športový obsah z futbalového klubu Porto. Tento prípad bol od 18. februára 2015 predmetom viacerých rokovaní medzi žalobkyňou a spoločnosťou PT Portugal. Žalobkyňa a PT Portugal mali v tomto čase telefonický rozhovor, počas ktorého bola žalobkyňa informovaná o priebehu rokovaní týkajúcich sa uvedeného obnovenia. Počas tohto rozhovoru žalobkyňa požiadala PT Portugal, aby jej poskytla všetky relevantné dokumenty a stanovila dátum konferenčného hovoru. V priebehu toho istého rozhovoru žalobkyňa informovala PT Portugal, svojho konkurenta, že jej dcérska spoločnosť Cabovisão zastavila distribúciu kanálu Porto Canal. Dňa 20. februára 2015 PT Portugal zaslala žalobkyni e-mail: obsahujúci podrobné dôverné informácie týkajúce sa zmluvy o distribúcii, ako sú napríklad informácie o ustanoveniach existujúcej zmluvy, výkonnosti príslušných kanálov, procese opätovného prerokovania a ponuke zaslanej kanálu Porto Canal. Tento e-mail: obsahoval aj dva možné scenáre štruktúry budúcich distribučných poplatkov. V tom istom emaile PT Portugal požiadala žalobkyňu o konferenčný hovor, ktorý sa uskutočnil 23. februára 2015. Dňa 25. februára 2015 PT Portugal zaslala žalobkyni podrobné údaje o počte hodín, počas ktorých predplatitelia sledovali Porto Canal. Listom z 2. apríla 2015 žalobkyňa najprv odmietla udeliť spoločnosti PT Portugal súhlas na obnovenie zmluvy, pričom o niekoľko dní zmenila názor a súhlasila s pokračovaním rokovaní. Zo skutkových okolností uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré žalobkyňa nespochybnila, tak vyplýva, že dala spoločnosti PT Portugal pokyny k pokračovaniu rokovaní a že PT Portugal tieto pokyny vykonala (odôvodnenia 220 až 250 napadnutého rozhodnutia).

189    Podľa žalobkyne bola jej účasť na rokovaniach so športovým kanálom odôvodnená politickou citlivosťou zmluvy v súvislosti s rokovaniami so športovým klubom. Cieľom jej účasti bolo zabrániť zásadnej zmene obchodnej stratégie spoločnosti PT Portugal v segmente televízneho vysielania. Okrem toho rokovania s kanálom Porto Canal prebiehali pomalým tempom (zmluva bola uzavretá 23. júla 2015, teda takmer tri mesiace po povolení koncentrácie). PT Portugal navyše pokračovala v distribúcii kanálu po dátume skončenia platnosti predchádzajúcej zmluvy, t. j. po 31. marci 2015. Napokon komunikácia medzi žalobkyňou a spoločnosťou PT Portugal vo veci opätovného prerokovania zmluvy s kanálom Porto Canal nemohla mať vplyv na Cabovisão, ktorá ukončila distribúciu tohto kanála niekoľko mesiacov skôr (v septembri 2013).

190    V tejto súvislosti, pokiaľ ide o tvrdenia, podľa ktorých bol zásah žalobkyne na jednej strane odôvodnený politickou citlivosťou zmluvy a na druhej strane mal za cieľ zabrániť zásadnej zmene obchodnej stratégie spoločnosti PT Portugal, treba poznamenať, že opätovné prerokovanie zmlúv týkajúcich sa distribúcie televízneho obsahu je súčasťou bežných činností podniku pôsobiaceho v oblasti poskytovania televíznych služieb. Okrem toho sa v odôvodnení 235 napadnutého rozhodnutia uvádza, pričom žalobkyňa to nespochybnila, že hodnota zmluvy bola veľmi nízka v porovnaní s nadobúdacou cenou za PT Portugal a jej obratom. Zásah žalobkyne teda nemožno rozumne považovať za nevyhnutný na zachovanie hodnoty cieľového podniku v období medzi podpisom zmluvy a dátumom dokončenia transakcie. Napokon žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že táto zmluva mala politický význam alebo že bola predzvesťou zásadnej zmeny stratégie, ktorá by odôvodňovala jej zásah.

191    Pokiaľ ide o tvrdenie, že rokovania s kanálom Porto Canal prebiehali pomalým tempom, rýchlosť alebo pomalosť vedenia rokovaní nemôže spochybniť skutočnosť, že žalobkyňa skutočne zasahovala do obchodného rozhodovania spoločnosti PT Portugal pred prijatím rozhodnutia o povolení koncentrácie.

192    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého PT Portugal pokračovala v distribúcii kanálu Porto Canal v súlade s podmienkami predchádzajúcej dohody, ako je uvedené v odôvodnení 249 napadnutého rozhodnutia, táto skutočnosť je v kontexte neodôvodneného zasahovania žalobkyne do obchodných rozhodnutí a stratégií spoločnosti PT Portugal v období medzi podpisom dohody a jej finalizáciou irelevantná. Navyše sa zdá, že toto tvrdenie je skôr v rozpore s tvrdením, podľa ktorého bolo dôležité, aby žalobkyňa zasiahla na strane spoločnosti PT Portugal pri rokovaniach s kanálom Porto Canal.

193    Pokiaľ ide o tvrdenie, že komunikácia medzi žalobkyňou a spoločnosťou PT Portugal nemohla mať vplyv na Cabovisão, táto skutočnosť je tiež irelevantná v kontexte neodôvodneného zasahovania žalobkyne do obchodných rozhodnutí a stratégií spoločnosti PT Portugal v období medzi podpisom dohody a jej finalizáciou.

194    Tretí zo siedmich prípadov sa týka výberu dodávateľov rádiovej prístupovej siete, v súvislosti, s ktorým sa PT Portugal 17. marca 2015 opýtala žalobkyne, či súhlasí s pokračovaním výberového konania, aj keď sa predpokladalo, že k výberu dôjde až po dokončení koncentrácie. Žalobkyňa tak nariadila spoločnosti PT Portugal, aby počkala s výberovým konaním a aby jej poskytla informácie o tejto záležitosti, v dôsledku čoho spoločnosť PT Portugal zmenila svoju stratégiu výberu (odôvodnenia 251 až 280 napadnutého rozhodnutia).

195    Podľa žalobkyne sa na ňu PT Portugal obrátila s cieľom zabezpečiť, aby bol tento výber pripravený a vykonaný za najlepších možných podmienok a aby nedošlo k akémukoľvek narušeniu prevádzky zariadenia rádiovej prístupovej siete spoločnosti PT Portugal, ktorá predstavuje nevyhnutný prvok a zároveň základný pilier mobilnej siete každého telekomunikačného operátora.

196    V tejto súvislosti sa zdá, že účelom výberového konania nebolo riešiť nebezpečenstvo narušenia prevádzky zariadenia rádiovej prístupovej siete spoločnosti PT Portugal. Z odôvodnení 253 a 273 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, pričom to žalobkyňa nespochybnila, že PT Portugal, ktorá mala niekoľko dodávateľov rádiovej prístupovej siete, chcela racionalizovať počet dodávateľov s cieľom znížiť prevádzkové náklady a zjednodušiť sieť.

197    Okrem toho, pokiaľ PT Portugal, ako bolo práve uvedené, žiadala žalobkyňu o súhlas nie s konečným výberom dodávateľa zariadenia, ale na účely pokračovania výberového konania, žalobkyňa neposkytla žiadne vysvetlenie, ktorým by sa pokúsila zdôvodniť, prečo by pokračovanie vo výberovom konaní malo mať podstatný vplyv na činnosť spoločnosti PT Portugal, ktorý by odôvodňoval jej zásah. Je tiež potrebné poznamenať, že v odôvodnení 274 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že nemožno vylúčiť, že otázka pokračovania výberového konania nebola dokonca ani upravená v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA. V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení 275 napadnutého rozhodnutia uviedla, že PT Portugal výslovne spresnila, že jej žiadosť sa netýkala kapitálových výdavkov.

198    Zdá sa, že tento tretí prípad tak ilustruje skutočnosť, že žalobkyňa nielenže uplatňovala prípravné doložky článku 6 ods. 1 písm. b) SPA, ale dokonca mohla ísť nad rámec týchto doložiek.

199    Štvrtý zo siedmich prípadov sa týka zmluvy o videu na požiadanie. Dňa 10. februára 2015 PT Portugal kontaktovala žalobkyňu s cieľom zistiť, či je uzatvorenie dohody o televíznom obsahu v súlade s jej obchodnou stratégiou a požiadala ju o súhlas s uzavretím uvedenej dohody. PT Portugal tiež poskytla žalobkyni informácie o rokovaniach o tejto zmluve. PT Portugal sa navyše žalobkyne spýtala, či podpisuje podobné zmluvy a či by ju inštruovala, pokiaľ ide o vhodnosť podpísania uvedenej zmluvy. Dňa 11. februára 2015 žalobkyňa informovala PT Portugal, že podobné dohody podpisuje za výhodnejších obchodných podmienok, a požiadala ju, aby neuzavrela túto dohodu predtým, ako ju prerokuje, a aby skrátila dobu platnosti zmluvy na jeden rok (odôvodnenia 281 až 304 napadnutého rozhodnutia).

200    Podľa žalobkyne bol jej zásah odôvodnený vzhľadom na novosť zmluvy, ktorá predstavovala podstatnú zmenu stratégie. Žalobkyňa pripúšťa, že poskytla spoločnosti PT Portugal usmernenia, ale tvrdí, že PT Portugal ich nezohľadnila a dohodu podpísala 4. marca 2015, t. j. pred dokončením transakcie.

201    V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení 300 napadnutého rozhodnutia uviedla, že obsah zmluvy nebol nový, pretože PT Portugal už ponúkala služby videa na požiadanie v rámci zmlúv s viac ako 60 poskytovateľmi obsahu. Okrem toho v odôvodneniach 298 až 301 napadnutého rozhodnutia Komisia poznamenala, že nič nenasvedčuje tomu, že by zmluva mala taký veľký význam pre činnosť spoločnosti PT Portugal, aby bol potrebný zásah žalobkyne na ochranu hodnoty jej investície. Komisia napokon konštatovala, že hoci PT Portugal skutočne uzatvorila zmluvu pred dokončením transakcie, doba platnosti zmluvy bola v súlade s pokynmi žalobkyne znížená na jeden rok namiesto dvoch, ako pôvodne požadovala PT Portugal. Žalobkyňa pritom nespochybňuje žiadnu z týchto troch skutočností.

202    Piaty zo siedmich prípadov sa týka integrácie nového televízneho kanálu. PT Portugal začiatkom apríla 2015 požiadala žalobkyňu o inštrukcie, ktorá odmietla povoliť túto integráciu. V čase prijatia rozhodnutia o povolení koncentrácie žalobkyňa ešte stále nedala svoj súhlas (odôvodnenia 305 až 326 napadnutého rozhodnutia).

203    Žalobkyňa tvrdí, že keďže tento kanál nebol zameraný na ľudí, ale na psy, jej zásah bol odôvodnený vzhľadom na novosť zmluvy a negatívne účinky, ktoré by tento obsah mohol mať na imidž spoločnosti PT Portugal. Z dôkazov v spise vyplýva, že okrem toho, že nezasahovala do procesu prijímania rozhodnutia spoločnosti PT Portugal, nič nenasvedčuje tomu, že by vôbec mala záujem tak urobiť. Požiadala iba o spresnenia týkajúce sa modelu spoločného využívania príjmov tohto kanálu, ktorý bol nový a o ktorom nikdy predtým nepočula, a nechala PT Portugal, aby sa sama rozhodla, či túto zmluvu uzatvorí alebo nie. Napriek absencii odpovede zo strany žalobkyne bol tento kanál nakoniec spustený mesiac po povolení koncentrácie.

204    V tejto súvislosti, ako zdôrazňuje Komisia v napadnutom rozhodnutí, hoci PT Portugal už v čase rokovaní ponúkala kanály o poľovníctve, rybolove a býčích zápasoch, kanál zameraný na psy sa skutočne javí ako originálny návrh.

205    Aj keď teda Komisia v odôvodnení 317 napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje, že ročné náklady na túto zmluvu boli oveľa nižšie ako peňažný limit stanovený v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA, nemožno vylúčiť, že tento obsah mohol mať negatívne účinky na imidž spoločnosti PT Portugal a že zásah žalobkyne bol teda potrebný na zachovanie imidžu spoločnosti PT Portugal, či dokonca hodnoty, ktorá z takéhoto imidžu môže vyplývať. Okrem toho treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 103 vyššie, že podľa oznámenia o pomocných obmedzeniach môže byť obmedzenie odôvodnené aj inými kritériami, než je kritérium výhradného a striktného zachovania hodnoty cieľového podniku.

206    Šiesty zo siedmich prípadov sa týka prístupu, ktorý sa mal uplatniť v súvislosti s akciami národnej telekomunikačnej siete. Dňa 9. marca 2015 Oi informovala žalobkyňu o tom, že na jednej strane prevádzkovateľ má v úmysle kúpiť tieto akcie, a na druhej strane, že Oi neplánuje previesť svoje akcie ani si uplatniť predkupné práva. Komisia v napadnutom rozhodnutí nespochybňuje, že táto komunikácia mohla byť odôvodnená potrebou zachovať činnosť nadobudnutú žalobkyňou, ktorá zahŕňala účasť v tejto sieti, ale konštatuje, že žalobkyňa po vyžiadaní a získaní ďalších informácií výslovne uviedla, že chce, aby PT Portugal odkúpila čo najviac akcií od ostatných akcionárov a nadviazala kontakty s cieľom odkúpiť ďalšie akcie, čím prekročila hranice toho, čo možno považovať za primerané a nevyhnutné správanie na zachovanie hodnoty spoločnosti PT (odôvodnenia 327 až 352 napadnutého rozhodnutia).

207    Podľa žalobkyne jej boli informácie poskytnuté z dobrej vôle. Pýtala sa iba na to, či sú ostatní akcionári ochotní previesť svoje akcie na PT Portugal, a jej návrh na získanie ďalších akcií nebol prijatý.

208    V tejto súvislosti je nesporné, že žalobkyňa požiadala PT Portugal, aby sa spojila s dotknutým prevádzkovateľom, a že PT Portugal podnikla kroky potrebné na tento účel.

209    Komisia preto správne konštatovala, že žalobkyňa tým, že požiadala PT Portugal o nadviazanie kontaktu s dotknutým prevádzkovateľom, prekročila hranice toho, čo možno považovať za nevyhnutné na zachovanie hodnoty spoločnosti PT Portugal medzi dňom podpisu a dokončením transakcie (odôvodnenie 344 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa pritom konala tak, ako keby už formálne získala kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal.

210    Tvrdenie žalobkyne, že v konečnom dôsledku nedošlo k nadobudnutiu akcií od dotknutého prevádzkovateľa, nemôže spochybniť toto konštatovanie.

211    Hoci táto transakcia nebola úspešná, nebola príčina na strane spoločnosti PT Portugal, ale na strane žalobkyne, ktorá sa nakoniec odmietla stretnúť s dotknutým prevádzkovateľom.

212    Siedmy prípad uvedený v napadnutom rozhodnutí sa týka verejného obstarávania na poskytovanie subdodávateľských služieb a riešení. Na plnenie tejto zmluvy musela PT Portugal vykonať určité investície. Dňa 6. apríla 2015 Oi zaslala žalobkyni formálnu žiadosť v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. b) SPA, aby získala jej súhlas s investíciami, ktoré sa mali uskutočniť. Žalobkyňa potom požiadala o doplňujúce informácie a pýtala sa na dobu návratnosti investícií. Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že zmluva pravdepodobne nebude mať podstatný vplyv na hodnotu činnosti spoločnosti PT Portugal vzhľadom na hodnotu uvedenej zmluvy v porovnaní s hodnotou činnosti spoločnosti PT Portugal a jej nadobúdacou cenou, a že informácie, ktoré PT Portugal zaslala žalobkyni, boli oveľa podrobnejšie a rozsiahlejšie, než by bolo potrebné na dosiahnutie cieľa zachovania hodnoty cieľového podniku, ako je napríklad výmena podrobných informácií o odhadovaných príjmoch (odôvodnenia 353 až 371 napadnutého rozhodnutia).

213    Podľa žalobkyne bol jej zásah odôvodnený nízkou rentabilitou a povahou zmluvy. Okrem toho si len vyžiadala doplňujúce informácie a nediktovala spoločnosti PT Portugal, ako má postupovať. Žalobkyňa tiež tvrdí, že jej zásah nemohol mať vplyv na činnosť spoločnosti PT Portugal, pretože investícia bola uskutočnená bez čakania na jej súhlas.

214    V tejto súvislosti treba konštatovať, že zmluva patrila do bežných záležitostí spoločnosti PT Portugal, keďže išlo o obnovenie existujúcej zmluvy a týkala sa porovnateľnej úrovne príjmov ako v prípade už existujúcej zmluvy. Okrem toho je nesporné, že hodnota zmluvy nedosiahla limity dôležitosti stanovené v SPA. Napokon okolnosť, že investícia bola uskutočnená bez čakania na súhlas žalobkyne, nič nemení na tom, že PT Portugal poskytla dôverné informácie o očakávaných „zákazníckych výnosoch“ žalobkyni, ktorá bola v tom čase konkurentom na portugalskom telekomunikačnom trhu.

215    Z vyššie uvedeného vyplýva, že v každom prípade aj za predpokladu, že piaty prípad nepreukazuje uskutočnenie transakcie pred dátumom povolenia koncentrácie, Komisia vzhľadom na zistenia v ostatných šiestich prípadoch správne dospela v odôvodnení 55 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 26 vyššie) k záveru, že z rôznych dokumentov v spise vyplýva, že žalobkyňa v skutočnosti uplatňovala rozhodujúci vplyv na PT Portugal pred prijatím rozhodnutia o povolení koncentrácie a v niektorých prípadoch aj pred oznámením koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

216    V tejto súvislosti, keďže žalobkyňa tvrdí, že jej zásah bol odôvodnený neobvyklou povahou týchto operácií, treba zdôrazniť, ako to urobila Komisia v odôvodnení 116 napadnutého rozhodnutia, že mala pre tieto operácie požiadať o výnimku z povinnosti pozastavenia na základe článku 7 ods. 3 nariadenia č. 139/2004.

217    Ako totiž uviedla Komisia, už viackrát udelila výnimky z povinnosti pozastavenia na základe článku 7 ods. 3 nariadenia č. 139/2004, pričom povolila niektoré činnosti, ktoré sa považovali za čiastočné uskutočnenie koncentrácie, ale nepredstavovali skutočnú zmenu kontroly [výnimka udelená na obnovenie životaschopnosti cieľového podniku (rozhodnutie Komisie z 2. júla 2008, vec COMP/M.5267 – Sun Capital/SCS Group); výnimka udelená s cieľom umožniť realizáciu určitých krokov, akým je podpísanie administratívnych zmlúv, (rozhodnutie Komisie zo 14. septembra 2004, vec COMP/M.3275 – Shell España/Cepsa/SIS JV); výnimka udelená s cieľom umožniť realizáciu určitých vykonávacích opatrení, akými sú podpísanie zmlúv a založenie spoločného podniku (rozhodnutie Komisie z 28. novembra 2006, vec COMP/M.4472 – William Hill/Codere/JV)].

218    Toto tretie tvrdenie žalobkyne a druhú časť v celom rozsahu treba preto zamietnuť.

d)      O tretej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení v prípade konštatovania, že odovzdávanie informácií prispelo k záveru o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu

219    Žalobkyňa tvrdí, že samotná existencia výmeny informácií, ktorá je nevyhnutná, a dokonca potrebná v rámci koncentrácie, nepostačuje na preukázanie porušenia článku 4 ods. 1 alebo článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Komisie teda mala preukázať, že odovzdávanie informácií o spoločnosti PT Portugal žalobkyni viedlo k tomu, že prevzala kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal v zmysle rozsudku z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371). V tejto súvislosti by neoprávnené rozšírenie pôsobnosti článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 na akty, ktoré neprispievajú k uskutočneniu koncentrácie, malo podľa tohto rozsudku za následok zodpovedajúce zúženie pôsobnosti nariadenia č. 139/2004. Tým, že rozhodnutie predpokladá, že informácie poskytnuté žalobkyni boli použité na uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na PT Portugal, porušuje zásadu prezumpcie neviny zaručenú článkom 48 Charty.

220    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

221    V odôvodneniach 378 až 478 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla prípady výmeny informácií medzi žalobkyňou a spoločnosťou PT Portugal, ktoré prispeli k preukázaniu, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na PT Portugal a uskutočňovala koncentráciu pred jej schválením.

222    Okrem toho treba poznamenať, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na jednej strane sa na podnet žalobkyne konali 3. februára, 20. marca a 25. až 27. marca 2015 tri stretnutia manažmentu žalobkyne s vedením spoločnosti PT Portugal, ktorých cieľom bolo podľa interných emailov žalobkyne z 27. januára 2015 týkajúcich sa prvého stretnutia „začať koordinovať dôležité rozhodnutia, ktoré si vyžadujú súhlas [žalobkyne] na základe zmluvy a [vyzvať PT Portugal], aby informovala [žalobkyňu] o akejkoľvek iniciatíve“ (odôvodnenia 380 a 381 napadnutého rozhodnutia).

223    Na týchto stretnutiach PT Portugal poskytla žalobkyni podrobné a presné informácie o záležitostiach, akými sú jej kľúčové iniciatívy súvisiace s jej stratégiou a obchodnými cieľmi, nákladové stratégie, vzťahy s hlavnými dodávateľmi, najnovšie finančné údaje o jej príjmoch, obchodná marža, kapitálové výdavky a rozpočtové plánovanie, kľúčové informácie o výkonnosti, plány rozširovania siete a podrobné informácie o veľkoobchodnej činnosti spoločnosti PT Portugal (odôvodnenia 384 až 410 napadnutého rozhodnutia).

224    Na druhej strane v rámci dvojstranného dialógu, ktorý sa začal 20. februára 2015, PT Portugal tiež poskytla žalobkyni presné a podrobné informácie týkajúce sa jej budúcej cenovej stratégie pre ponuky 3Play/4Play (odôvodnenia 449 až 454 napadnutého rozhodnutia) a na žiadosť žalobkyne poskytovala každý týždeň od 11. marca 2015 informácie o kľúčových ukazovateľoch výkonnosti (odôvodnenia 455 až 468 napadnutého rozhodnutia).

225    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že samotná existencia výmeny informácií, aj keď je nevyhnutná, a dokonca potrebná v rámci koncentrácie, postačuje na preukázanie porušenia článku 4 ods. 1 alebo článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, treba konštatovať, že toto tvrdenie je nesprávne z dvoch dôvodov.

226    Po prvé Komisia nedospela k záveru, že táto výmena informácií bola dostatočná na „preukázanie“ porušenia článku 4 ods. 1 alebo článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

227    V odôvodnení 478 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia konštatovala, že tieto výmeny „prispeli“ k preukázaniu, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na určité aspekty činnosti spoločnosti PT Portugal, ako to navyše sama žalobkyňa uviedla v názve tretej časti.

228    Po druhé nešlo o „jednoduchú výmenu informácií“.

229    Komisia totiž v odôvodnení 437 napadnutého rozhodnutia výslovne zdôraznila, že výmeny informácií obchodnej povahy medzi potenciálnym nadobúdateľom a predávajúcim môžu byť, ak sa uskutočnili primeraným spôsobom, považované za súčasť bežného procesu nadobudnutia, ak povaha a účel týchto výmen priamo súviseli s potrebou potenciálneho nadobúdateľa posúdiť hodnotu podniku.

230    V prejednávanej veci však výmeny informácií pokračovali aj po podpise SPA. Navyše z toho, čo bolo práve uvedené, vyplýva, že strany si vymenili určité veľmi citlivé informácie o spoločnosti PT Portugal z obchodného hľadiska a z hľadiska konkurencieschopnosti, hoci Cabovisão a ONI, dcérske spoločnosti žalobkyne (pozri bod 8 vyššie), v tom čase priamo konkurovali spoločnosti PT Portugal.

231    Žalobkyňa tak mala prístup k informáciám, ku ktorým prístup nemala mať, a PT Portugal odpovedala na jej žiadosti bez toho, aby navyše tieto informácie boli odôvodnené snahou o zachovanie hodnoty cieľového podniku.

232    Okrem toho žalobkyňa si bola vedomá tejto situácie.

233    Interný dokument žalobkyne z apríla 2015, citovaný v odôvodnení 582 napadnutého rozhodnutia, totiž uvádza:

„Určité výmeny informácií sú jednoznačne prísne zakázané [podľa pravidiel o predčasnom ukončení koncentrácie]: výmeny informácií o zákazníkoch, o špecifikách siete, výmena informácií v rámci verejného obstarávania, výmeny informácií o obchodných podmienkach, cenách alebo prípadných zľavách, o nákupných podmienkach, o konkrétnych prebiehajúcich rokovaniach, o dohodách s tretími stranami. Akákoľvek výmena informácií o finančných otázkach musí byť zakázaná, pokiaľ sa netýka verejne dostupných informácií (štandardný cenník,…). V prípade ponúk zákazníkom alebo dohôd s tretími osobami nie sú možné žiadne konzultácie.“

234    Rovnako poznámky pod čiarou 214 a 219 napadnutého rozhodnutia uvádzajú veľmi jednoznačný interný e-mail: žalobkyne, v ktorom vedúci oddelenia B2B vyjadril riaditeľovi zodpovednému za uskutočnenie transakcií svoje znepokojenie nad výmenami emailov so spoločnosťou PT Portugal počas obdobia pred zavŕšením transakcie, ktoré považoval za predčasné.

235    Treba teda konštatovať, že Komisia v odôvodnení 478 napadnutého rozhodnutia správne dospela k záveru, že výmeny informácií prispeli k preukázaniu, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na určité aspekty činnosti spoločnosti PT Portugal.

236    Preto na jednej strane, na rozdiel od tvrdenia žalobkyne, Komisii neprináležalo preukázať, že odovzdávanie informácií o spoločnosti PT Portugal žalobkyni viedlo samo osebe k tomu, že prevzala kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal v zmysle rozsudku z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371).

237    Na druhej strane Komisia neoprávnene nerozšírila pôsobnosť článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 na akty, ktoré neprispievajú k uskutočneniu koncentrácie.

238    Preto je irelevantný odkaz žalobkyne na rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young (C‑633/16, EU:C:2018:371), ktorý vo svojom bode 58 uviedol, že rozšírenie pôsobnosti článku 7 nariadenia č. 139/2004 na operácie, ktoré neprispievajú k vykonaniu koncentrácie, by znamenalo nielen rozšírenie pôsobnosti tohto nariadenia v rozpore s jeho článkom 1, ale rovnako by zodpovedajúcim spôsobom zužovalo pôsobnosť nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), ktoré by sa teda už neuplatňovalo na takéto operácie, hoci tieto operácie by mohli viesť k spolupráci medzi podnikmi v zmysle článku 101 ZFEÚ.

239    Okrem toho, ako uvádza Komisia, článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sa snažia prostredníctvom mechanizmu ex ante predchádzať situácii, o akú ide v prejednávanej veci, v ktorej má nadobúdateľ možnosť zasiahnuť, alebo dokonca neoprávnene zasahuje do riadenia činnosti cieľového podniku skôr, než má Komisia možnosť povoliť koncentráciu, a nie situácii stanovenej v článku 101 ZFEÚ a nariadení č. 1/2003, ktoré predpokladajú mechanizmus ex post.

240    Napokon treba zdôrazniť, že od prvého stretnutia, ktoré sa konalo 3. februára 2015, výmeny informácií prispeli k preukázaniu toho, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na niektoré aspekty činnosti spoločnosti PT Portugal tak v rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ako aj s článkom 4 ods. 1 uvedeného nariadenia.

241    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie porušuje zásadu prezumpcie neviny z dôvodu, že Komisia predpokladala, že výmena informácií predstavuje trvalú zmenu kontroly, ako bolo práve uvedené, Komisia v napadnutom rozhodnutí nepredpokladala, že táto výmena predstavuje trvalú zmenu kontroly, ale po tom, čo uviedla, že niektoré výmeny informácií možno považovať za súčasť bežného procesu nadobudnutia, posúdila dôsledky výmeny informácií medzi žalobkyňou a spoločnosťou PT Portugal pred dokončením transakcie a dospela k záveru, že tieto výmeny prispeli k preukázaniu, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na PT Portugal.

242    Tretiu časť tretieho žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

e)      O druhej časti prvého žalobného dôvodu založenej na porušení všeobecných zásad zákonnosti a prezumpcie neviny

243    Žalobkyňa tvrdí, že rozšírenie pojmu „uskutočnenie“ koncentrácie na dojednania, ktoré sú vo vzťahu ku koncentrácii podporné a ktoré poskytujú nadobúdateľovi možnosť konzultovať určité konkrétne otázky bez toho, aby to prispievalo k trvalej zmene skutočnej kontroly, by viedlo k sankcionovaniu situácií, v ktorých reálne nedošlo k žiadnemu trestuhodnému správaniu a ktoré nie sú vôbec zohľadnené v článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Takéto nadmerné rozšírenie pojmu „uskutočnenie“ je nezlučiteľné so zásadou zákonnosti zaručenou článkom 49 ods. 1 Charty a článkom 7 EDĽP. Napadnuté rozhodnutie takisto porušuje základné právo na prezumpciu neviny zaručené článkom 48 ods. 1 Charty a článkom 6 ods. 2 EDĽP.

244    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

245    Pokiaľ ide o údajné porušenie všeobecnej zásady zákonnosti v tom, že dojednania, t. j. doložky stanovené v článku 6 ods. 1 písm. b) SPA, neprispeli k trvalej zmene skutočnej kontroly dotknutého podniku, niektoré prípravné doložky, ako bolo zdôraznené v bode 108 vyššie a nasl., prispeli k trvalej zmene kontroly vzhľadom na možnosť, ktorú poskytovali žalobkyni, spoluurčovať štruktúru vedenia spoločnosti PT Portugal a vstupovať do uzatvárania, vypovedania alebo úpravy niektorých druhov zmlúv, ako aj povinnosť spoločnosti PT Portugal získať písomný súhlas žalobkyne pre širokú škálu rozhodnutí týkajúcich sa cien a zmlúv so zákazníkmi.

246    Napadnuté rozhodnutie teda nerozšírilo pojem „uskutočnenie“.

247    Tvrdenie žalobkyne založené na údajnom porušení všeobecnej zásady zákonnosti je preto potrebné zamietnuť.

248    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady prezumpcie neviny, treba pripomenúť, že táto zásada znamená, že každá obvinená osoba sa považuje za nevinnú, až kým jej vina nie je zákonne preukázaná. Tejto zásade odporuje akékoľvek formálne zistenie, a dokonca aj akékoľvek naznačenie zodpovednosti osoby obvinenej z daného porušenia v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie, bez toho, aby táto osoba mohla využiť všetky záruky bežne poskytované pri výkone práva na obhajobu v rámci konania, ktoré riadne prebieha a v rámci ktorého je vydané rozhodnutie o dôvodnosti sporu (pozri rozsudok z 10. novembra 2017, Icap a i./Komisia, T‑180/15, EU:T:2017:795, bod 257 a citovanú judikatúru).

249    V prejednávanej veci z bodov 12 až 24 vyššie týkajúcich sa správneho konania vyplýva, že žalobkyňa disponovala procesnými právami, ktoré jej umožňovali uplatniť jej právo na obhajobu. Okrem toho žalobkyňa netvrdí, že jej právo na obhajobu bolo počas správneho konania porušené.

250    Treba pripomenúť, že Komisia je povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať dôkazy, ktorými môže z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok z 13. septembra 2013, Total Raffinage Marketing/Komisia, T‑566/08, EU:T:2013:423, bod 35 a citovanú judikatúru). Ak má súd pochybnosť, musí mať z tejto pochybnosti prospech podnik, ktorému je určené rozhodnutie o zistení porušenia (pozri rozsudok z 13. septembra 2013, Total Raffinage Marketing/Komisia, T‑566/08, EU:T:2013:423, bod 37 a citovanú judikatúru).

251    Z vyššie uvedeného pritom vyplýva, že Komisia uniesla dôkazné bremeno tým, že preukázala, že tak možnosť žalobkyne uplatňovať rozhodujúci vplyv (pozri bod 132 vyššie), ako aj skutočné uplatňovanie tohto rozhodujúceho vplyvu na niektoré aspekty činnosti spoločnosti PT Portugal (pozri bod 215 vyššie), a tiež existencia výmeny informácií, ktoré prispeli k uskutočneniu koncentrácie (pozri bod 235 vyššie), predstavovali porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

252    Treba teda tiež zamietnuť tvrdenie žalobkyne založené na údajnom porušení zásady prezumpcie neviny a druhú časť prvého žalobného dôvodu v celom rozsahu.

f)      O druhom žalobnom dôvode založenom na existencii nesprávneho skutkového a právneho posúdenia v rozsahu, v akom Komisia dospela k záveru, že žalobkyňa získala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal

253    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie ju nesprávne sankcionovalo za to, že pred oznámením koncentrácie a rozhodnutím Komisie o povolení získala „výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 139/2004 prostredníctvom kúpy akcií“, keďže k prevodu vlastníctva akcií spoločnosti PT Portugal v jej prospech došlo až 2. júna 2015 (odôvodnenie 11 napadnutého rozhodnutia), teda po oznámení koncentrácie (25. februára 2015) a rozhodnutí o povolení (20. apríla 2015). Žalobkyňa zdôrazňuje, že pred týmto dátumom bola PT Portugal dcérskou spoločnosťou vo výlučnom vlastníctve spoločnosti Oi, ktorá vlastnila akcie predstavujúce 100 % základného imania tejto spoločnosti. Oi si až do 2. júna 2015 zachovala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal, pričom vlastnila všetky akcie a hlasovacie práva v jej dcérskej spoločnosti, a až od tohto dátumu žalobkyňa prevzala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal. Okrem toho v napadnutom rozhodnutí sa vôbec nespomína existencia „čiastočného uskutočnenia“ koncentrácie v prejednávanej veci.

254    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

255    Na rozdiel od tvrdení žalobkyne, Komisia v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že žalobkyňa získala „výlučnú kontrolu“ nad spoločnosťou PT Portugal pred oznámením a povolením koncentrácie.

256    Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bode 173 vyššie, relevantným kritériom na určenie, či došlo k porušeniu článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, nie je kritérium „výlučnej kontroly“, ale kritérium trvalej zmeny kontroly nad cieľovým podnikom spôsobenej najmä získaním kontroly nad týmto podnikom, ktorá vyplýva z možnosti, priznanej predovšetkým zmluvou, uplatňovať rozhodujúci vplyv na jeho činnosť (pozri bod 76 vyššie).

257    Ako už bolo uvedené, v prejednávanej veci tak z prípravných doložiek SPA, ktoré poskytovali žalobkyni možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv (pozri bod 131 vyššie), ako aj zo skutočného uplatňovania tohto rozhodujúceho vplyvu na niektoré aspekty činnosti spoločnosti PT Portugal (pozri bod 215 vyššie), a tiež z existencie výmeny informácií, ktoré prispeli k uskutočneniu koncentrácie (pozri bod 235 vyššie), vyplýva, že Komisia správne dospela k záveru, že žalobkyňa porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

258    Druhý žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

259    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že prvé tri žalobné dôvody treba zamietnuť.

3.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila zásady ne bis in idem, proporcionality a zákazu dvojitého trestu

260    Štvrtý žalobný dôvod sa skladá z troch častí. Žalobkyňa v prvej časti tvrdí, že Komisia jej v napadnutom rozhodnutí uložila dve pokuty za to isté konanie, v druhej časti, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu ne bis in idem, a v tretej časti, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu proporcionality a zásadu zákazu dvojitého trestu, ktorá vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov.

261    Vo svojej odpovedi na výzvu Všeobecného súdu z 10. marca 2020, aby účastníci konania uviedli prípadné dôsledky, ktoré vyvodzujú z rozsudku zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia (C‑10/18 P, EU:C:2020:149) (pozri bod 37 vyššie), žalobkyňa uviedla, že berie späť druhú časť založenú na porušení zásady ne bis in idem.

a)      O prvej časti založenej na tom, že Komisia uložila žalobkyni dve pokuty, ktoré sankcionovali jedno a to isté konanie na základe dvoch ustanovení chrániacich ten istý právny záujem

262    Žalobkyňa poznamenáva, že v odôvodnení 564 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že skutkové okolnosti, ktoré viedli k údajným porušeniam článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, sú tie isté. Tvrdenie Komisie v odôvodnení 39 napadnutého rozhodnutia, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 zakotvujú odlišné právne zásady a tým zohrávajú rozdielne a navzájom sa dopĺňajúce úlohy, je rozporuplné a v každom prípade nedôvodné. Formálne rozlišovanie v napadnutom rozhodnutí medzi povinnosťou konať, teda oznámiť koncentráciu pred jej uskutočnením (odôvodnenia 40 a 486), a povinnosťou zdržať sa konania, to znamená neuskutočniť koncentráciu pred jej oznámením (a získaním povolenia) (odôvodnenia 41 a 487), nemôže podľa žalobkyne odmietať skutočnosť, že porušenie stanovené v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nespočíva v neoznámení koncentrácie, ale v uskutočnení koncentrácie pred jej oznámením. Okrem toho podnik nemôže porušiť článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bez toho, aby porušil aj článok 7 ods. 1 toho istého nariadenia. Skutočnosť, že obe ustanovenia ukladajú tú istú povinnosť (alebo zakazujú to isté konanie), je potvrdená aj tým, že článok 7 ods. 3 nariadenia č. 139/2004 stanovuje, že strany môžu požiadať o výnimku z povinností stanovených v odseku 1 tohto článku „kedykoľvek pred oznámením alebo aj po transakcii“, a tým, že v tomto nariadení neexistuje podobné ustanovenie, ktoré by stranám umožňovalo požiadať o výnimku z povinnosti uvedenej v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia.

263    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

264    V tejto súvislosti, ako vyplýva zo zásad pripomenutých v bode 54 vyššie a nasl. v rámci námietky nezákonnosti vznesenej žalobkyňou, stačí uviesť, že článok 4 ods. 1 písm. b) a článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 139/2004 sledujú v rámci systému „jednostupňového konania“ uvedeného v odôvodnení 8 tohto nariadenia autonómne ciele a že prvé ustanovenie stanovuje povinnosť konať, ktorá je jednorazová, zatiaľ čo druhé ustanovenie stanovuje povinnosť zdržať sa konania, ktorá je pokračujúca.

265    Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že článok 4 ods. 1 písm. b) a článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 139/2004 „chránia ten istý právny záujem“, „ukladajú tú istú povinnosť“ alebo „zakazujú to isté konanie“.

266    Prvú časť štvrtého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

b)      O tretej časti založenej na porušení zásady proporcionality zakotvenej v článku 49 ods. 3 Charty a zákazu dvojitého trestu, ktorý vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov

267    Žalobkyňa tvrdí, že uloženie dvoch sankcií tej istej osobe za tie isté skutky v rámci jedného a toho istého konania porušuje zásadu proporcionality zakotvenú v článku 49 ods. 3 Charty, ako aj zákaz dvojitého trestu, ktorý vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov v prípadoch súbehu zákonov. Medzi článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a článkom 7 ods. 1 toho istého nariadenia existuje zdanlivý alebo nepravý konflikt (súbeh zákonov), keďže tieto dve ustanovenia chránia ten istý právny záujem a vedú k uloženiu dvoch pokút tomu istému porušovateľovi za to isté konanie. Žalobkyňa dodáva, že to platí o to viac v prejednávanej veci, pretože z vlastnej iniciatívy informovala Komisiu o koncentrácii dávno pred podpísaním SPA, a následne zaslala žiadosť o vymenovanie skupiny poverenej posúdením jej prípadu tri dni po tomto podpísaní.

268    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

269    V tejto súvislosti bolo práve uvedené (bod 264 vyššie), že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sledujú v rámci systému „jednostupňového konania“ uvedeného v odôvodnení 8 tohto nariadenia autonómne ciele.

270    Okolnosť, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sledujú autonómne ciele, tak predstavuje rozlišovací prvok, ktorý umožňuje odôvodniť uloženie dvoch samostatných pokút.

271    Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 chránia „ten istý právny záujem“, v prípade ktorého je kumulácia sankcií neprimeraná, porušuje zásadu proporcionality zakotvenú v článku 49 ods. 3 Charty a je v rozpore so zásadou zákazu dvojitého trestu, ktorá vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov.

272    Súdny dvor navyše vo veci C‑10/18 P rozhodol, že Všeobecný súd mohol uložiť dve samostatné pokuty na základe článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, bod 111).

273    Okrem toho, pokiaľ ide na jednej strane o zásadu proporcionality, už bolo uvedené (pozri bod 65 vyššie), že uloženie dvoch sankcií za to isté správanie tým istým orgánom v jednom a tom istom rozhodnutí nemožno považovať ako také za odporujúce zásade proporcionality (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 343).

274    Na druhej strane, pokiaľ ide o zásadu zákazu dvojitého trestu, ktorá vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov, treba konštatovať, že Súdny dvor už zamietol podobné tvrdenie. Podľa jeho názoru totiž Všeobecný súd správne rozhodol, že ak v prípade článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 neexistuje ustanovenie, ktoré by bolo „primárne uplatniteľné“, nemožno prijať tvrdenie žalujúcej strany, podľa ktorého Všeobecný súd porušil zásadu, ktorou sa riadi súbeh porušení, ako vyplýva z medzinárodného práva a právneho poriadku členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2020, Marine Harvest/Komisia, C‑10/18 P, EU:C:2020:149, body 117 a 118).

275    Z rovnakého dôvodu nemožno prijať tvrdenie založené na zákaze dvojitého trestu, ktorý vychádza zo všeobecných zásad spoločných pre právne systémy členských štátov.

276    Preto skutočnosť, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa 31. októbra 2014 obrátila na Komisiu, aby ju informovala o svojom pláne získať výlučnú kontrolu nad spoločnosťou PT Portugal (pozri bod 6 vyššie), teda pred podpisom SPA 9. decembra 2014 (pozri bod 3 vyššie), a následne zaslala 12. decembra 2014 žiadosť o vymenovanie skupiny poverenej posúdením jej prípadu (pozri bod 7 vyššie), nemôže spochybniť možnosť Komisie uložiť dve samostatné pokuty na základe článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

277    Treba teda zamietnuť tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu a v dôsledku toho aj štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu. V dôsledku toho treba zamietnuť hlavné návrhy smerujúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

B.      O subsidiárnych návrhoch týkajúcich sa výšky pokuty

278    Na podporu týchto návrhov predložených subsidiárne žalobkyňa uvádza piaty žalobný dôvod založený na nezákonnosti pokút a porušení zásady proporcionality. Tento žalobný dôvod sa delí na päť častí. Prvá časť je založená na nezákonnosti pokút z dôvodu neexistencie nedbanlivosti alebo úmyslu, druhá na neprimeranosti uloženia pokút, keďže neboli zmarené ciele kontroly koncentrácií, tretia na protiprávnej povahe pokút z dôvodu, že stanovenie ich výšky nebolo dostatočne odôvodnené, štvrtá na potrebe zrušiť alebo znížiť druhú pokutu uloženú za tie isté skutky a piata na neprimeranej výške pokút, na základe čoho žalobkyňa žiada, aby Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci znížil pokutu.

1.      O prvej časti založenej na nezákonnosti pokút z dôvodu neexistencie nedbanlivosti alebo úmyslu

279    Žalobkyňa spochybňuje tvrdenie, podľa ktorého k porušeniu „došlo prinajmenšom z nedbanlivosti“ (bod 7.2.1 napadnutého rozhodnutia), keďže ide o prvý prípad, v ktorom dojednania pred zavŕšením akvizície zahrnuté do zmluvy o fúzii alebo konzultácie a výmeny informácií môžu predstavovať porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Konkrétne po prvé sa Komisia nemôže odvolávať na interný dokument žalobkyne z apríla 2015 s cieľom preukázať, že si bola vedomá dôležitosti „nekonať unáhlene“ (gun jumping). Žalobkyňa poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie uvádza predovšetkým tri výňatky z tohto dokumentu, ktorý opisuje gun jumping, upozorňuje na možnosť uloženia vysokých pokút a spomína zákaz zapájať sa do určitých výmen informácií. Na jednej strane tento dokument vznikol po dátume prvého porušenia (povinnosť oznámenia) a časovo sa zhoduje s ukončením druhého porušenia (povinnosť pozastavenia) a na druhej strane bol tento dokument vypracovaný v kontexte iného projektu. Po druhé v napadnutom rozhodnutí Komisia nemôže tvrdiť, že žalobkyňa zahrnula sporné ustanovenia do SPA, aby ochránila vlastné finančné záujmy, pretože porušovateľ, ktorý koná úmyselne, by sporné ustanovenia nikdy nezahrnul do dohody týkajúcej sa koncentrácie s vedomím, že takáto dohoda bude nevyhnutne predložená Komisii v rámci oznámenia koncentrácie. Po tretie neexistencia precedensov znamená, že pre žalobkyňu bolo nemožné alebo v každom prípade zložité vedieť, že jej správanie môže predstavovať porušenie.

280    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

281    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 môže Komisia uložiť pokuty za porušenia, ku ktorým došlo „úmyselne alebo z nedbanlivosti“ (pozri bod 48 vyššie).

282    Pokiaľ ide o otázku, či k porušeniu došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, z judikatúry vyplýva, že táto podmienka je splnená, pokiaľ dotknutý podnik nemôže nevedieť o protisúťažnej povahe svojho správania, či už by si uvedomoval porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže, alebo nie (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 237).

283    Skutočnosť, že dotknutý podnik z právneho hľadiska nesprávne kvalifikoval svoje správanie, z ktorého vychádza konštatovanie porušenia, nemôže mať za následok oslobodenie od uloženia pokuty, pokiaľ tento podnik nemohol nevedieť o protisúťažnej povahe uvedeného správania. Podnik sa nemôže vyhnúť uloženiu pokuty, ak porušenie pravidiel hospodárskej súťaže vychádza z omylu tohto podniku o zákonnosti jeho správania, ktorý vyplýva z obsahu právneho stanoviska advokáta (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 238).

284    Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať, či Komisia v napadnutom rozhodnutí správne dospela k záveru, že žalobkyňa konala z nedbanlivosti, keď uskutočňovala transakciu v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

285    V tejto súvislosti, keďže Komisia dospela k záveru, že žalobkyňa porušila tieto ustanovenia výlučne na základe kritéria nedbanlivosti, v rozsahu, v akom sa tvrdenia žalobkyne snažia preukázať, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že konala úmyselne, sú tieto tvrdenia neúčinné, pretože neodrážajú realitu záverov napadnutého rozhodnutia.

286    V odôvodneniach 578 až 586 napadnutého rozhodnutia Komisia na to, aby dospela k záveru, že žalobkyňa sa dopustila nedbanlivosti, vychádzala najmä z nasledujúcich skutočností:

–        žalobkyňa je veľká európska spoločnosť, ktorá má bohaté skúsenosti s fúziami a už bola zapojená do postupov kontroly koncentrácií na vnútroštátnej úrovni,

–        interný dokument žalobkyne z apríla 2015 uvádza, že „určité výmeny informácií sú jednoznačne prísne zakázané [podľa pravidiel o predčasnom ukončení koncentrácie]“ (výňatok z neho je uvedený v bode 233 vyššie),

–        žalobkyňa starostlivo prerokovala podmienky SPA so spoločnosťou Oi a podľa vlastného vyjadrenia zahrnula sporné ustanovenia do SPA osobitne na ochranu vlastných finančných záujmov. Komisia sa domnieva, že obozretný nadobúdateľ by vyhodnotil riziká porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 tým skôr, že ako je vysvetlené v bode 4.1 napadnutého rozhodnutia, prípravné doložky prekračovali rámec toho, čo bolo nevyhnutné na zachovanie hodnoty cieľového podniku,

–        ako je vysvetlené v bode 7.4.1 napadnutého rozhodnutia, Komisia sa domnieva, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že správaním opísaným v bodoch 4 a 5 uvedeného rozhodnutia poruší oznamovaciu povinnosť alebo povinnosť pozastavenia koncentrácie.

287    Pokiaľ ide o prvé tvrdenie žalobkyne, že dokument z apríla 2015 vznikol po dátume prvého porušenia a časovo sa zhoduje s ukončením druhého porušenia a že bol vypracovaný v kontexte iného projektu, na jednej strane, ako zdôrazňuje Komisia, skutočnosť, že tento dokument bol vypracovaný po tom, čo došlo k porušeniu článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, a teda sa začalo porušovanie článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, nemôže robiť zo sporného správania obozretné konanie a umožňuje preukázať, že žalobkyňa si bola dobre vedomá rizika, že jej správanie môže byť nezlučiteľné s nariadením č. 139/2004.

288    Na druhej strane tvrdenie, že tento dokument bol vypracovaný v kontexte iného projektu, je nesprávne. Odôvodnenie 582 napadnutého rozhodnutia totiž v poznámke pod čiarou 306 odkazuje na poznámku pod čiarou 8 napadnutého rozhodnutia. Z tejto poznámky pod čiarou pritom vyplýva, že dokument z apríla 2015, nazvaný „Rámcová poznámka o výmene informácií a predchádzaní riziku zneužitia“, bol pripojený k vyhláseniu o dôvernosti požadovanému žalobkyňou, v ktorom sa zamestnanci spoločnosti PT Portugal zaviazali nesprístupniť výmeny informácií týkajúce sa prípravy predmetnej transakcie.

289    Možno tiež poznamenať, že aj ďalší dokument potvrdzuje, že žalobkyňa si bola dobre vedomá rizika, že jej správanie môže byť nezlučiteľné s nariadením č. 139/2004, ako vyplýva z interného emailu z 2. apríla 2015, uvádzaného v poznámkach pod čiarou 214 a 219 napadnutého rozhodnutia, v ktorom je vyjadrená obava, že niektoré emaily vymieňané so spoločnosťou PT Portugal počas obdobia pred povolením koncentrácie sú „predčasné“ (pozri bod 234 vyššie).

290    Pokiaľ ide o druhé tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nemohla úmyselne zahrnúť sporné ustanovenia do SPA s cieľom chrániť vlastné finančné záujmy, treba pripomenúť, že porušenia spáchané z nedbanlivosti nie sú z hľadiska ich účinkov na hospodársku súťaž menej závažné ako porušenia spáchané úmyselne (pozri analogicky rozsudok z 12. decembra 2012, Electrabel/Komisia, T‑332/09, EU:T:2012:672, bod 237).

291    Okrem toho, ako už bolo uvedené, toto tvrdenie je v každom prípade neúčinné, pretože hoci Komisia v napadnutom rozhodnutí nevylúčila možnosť, že žalobkyňa konala úmyselne, nakoniec dospela k záveru, že konala prinajmenšom z nedbanlivosti, keď porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

292    Pokiaľ ide o tretie tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého pre nedostatok precedensov nemohla vedieť, že jej správanie môže predstavovať porušenie, stačí pripomenúť, že samotná skutočnosť, že v čase, keď došlo k porušeniu, súdy Únie zatiaľ nemali možnosť osobitne sa vyjadriť ku konkrétnemu správaniu, nevylučuje, že podnik musí prípadne počítať s tým, že jeho správanie môže byť vyhlásené za nezlučiteľné s ustanoveniami práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 389).

293    Okrem toho, ako poznamenáva Komisia, skutočnosť, že správanie s takými istými charakteristikami nebolo ešte v predchádzajúcich rozhodnutiach preskúmané, nezbavuje podnik zodpovednosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, AstraZeneca/Komisia, T‑321/05, EU:T:2010:266, bod 901).

294    V každom prípade, ako už bolo uvedené, ak mala žalobkyňa akúkoľvek pochybnosť o zlučiteľnosti prípravných doložiek (bod 155 vyššie) alebo jej správania s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, bolo jej úlohou poradiť sa s Komisiou.

295    Komisia teda v odôvodnení 586 napadnutého rozhodnutia správne dospela k záveru, že žalobkyňa konala prinajmenšom z nedbanlivosti, keď porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

296    Prvú časť piateho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

2.      O druhej časti založenej na neprimeranosti uloženia pokút, keďže ciele kontroly koncentrácií neboli zmarené

297    Podľa žalobkyne je potrebné z hľadiska závažnosti porušenia rozlišovať na jednej strane medzi údajnými porušeniami, ktoré spočívajú v predčasnom uskutočnení koncentrácie, o ktorej bola Komisia plne informovaná, a na druhej strane porušeniami, ktoré spočívajú buď v úplnom neoznámení koncentrácie, alebo v jej uskutočňovaní predtým, ako bola o transakcii informovaná Komisia. V tejto súvislosti žalobkyňa zdôrazňuje, že Komisia vo svojej tlačovej správe uznala, že porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí nemali žiadny vplyv na jej rozhodnutie o povolení koncentrácie. Ciele kontroly koncentrácií z hľadiska práva Únie tak neboli v prejednávanej veci ohrozené, a teda uloženie pokút bolo neprimerané.

298    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

299    Je potrebné pripomenúť, že cieľom článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je zabezpečiť účinnosť systému kontroly ex ante účinkov koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo. Okrem toho treba uviesť, že cieľom právnej úpravy Únie v oblasti kontroly koncentrácií je zabrániť nenapraviteľnému a trvalému narušeniu hospodárskej súťaže. Systém kontroly koncentrácií má umožniť Komisii, aby vykonávala „účinnú kontrolu všetkých koncentrácií z hľadiska ich vplyvu na štruktúru hospodárskej súťaže“ (odôvodnenie 6 nariadenia č. 139/2004) (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 498).

300    V prípade koncentrácií, ktoré vyvolávajú vážne pochybnosti o ich zlučiteľnosti s vnútorným trhom, nie sú možné riziká pre hospodársku súťaž spojené s predčasným uskutočnením rovnaké ako v prípade koncentrácií, ktoré nespôsobujú problémy pre hospodársku súťaž (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 499).

301    Skutočnosť, že koncentrácia vyvoláva vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom, teda znamená, že predčasné uskutočnenie tejto koncentrácie je závažnejšie ako predčasné uskutočnenie koncentrácie, ktorá nespôsobuje problémy pre hospodársku súťaž, ibaže by napriek tomu, že vyvoláva také vážne pochybnosti, bolo možné v danom prípade vylúčiť, že jej uskutočnenie v pôvodne plánovanej forme, ktorú Komisia nepovolila, mohlo mať škodlivé účinky na hospodársku súťaž (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 500).

302    V prejednávanej veci koncentrácia, ako bola pôvodne oznámená 25. februára 2015, vyvolala vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom.

303    Tieto vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom boli spôsobené najmä prekrývaním sa medzi spoločnosťou PT Portugal a činnosťami dcérskych spoločností Cabovisão a ONI žalobkyne, ktoré v tom čase priamo konkurovali spoločnosti PT Portugal.

304    Z odôvodnení 8 a 10 napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, že nadobudnutie spoločnosti PT Portugal žalobkyňou bolo povolené až po tom, čo táto spoločnosť predložila v súlade s článkom 6 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 záväzky s cieľom odstrániť vážne pochybnosti vyvolané koncentráciou. Tieto záväzky sa týkali určitého počtu horizontálne ovplyvnených trhov v Portugalsku, najmä poskytovania pevnej hlasovej služby, internetových služieb a viacerých platených služieb v odvetví telekomunikácií.

305    Žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť posúdenie Komisie, podľa ktorého koncentrácia vyvolávala vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom.

306    Okrem toho v čase oznámenia SPA boli už prípravné doložky platné od ich podpísania (9. decembra 2014), prvý zo siedmich prípadov sa už uskutočnil (20. januára 2015) a prvé stretnutie medzi žalobkyňou a spoločnosťou PT Portugal už prebehlo (3. februára 2015).

307    Keďže žalobkyňa a PT Portugal boli navyše konkurentmi na viacerých trhoch (pozri body 188, 214 a 230 vyššie), riskovali svojím správaním obmedzenie hospodárskej súťaže medzi sebou a trvalé narušenie hospodárskej súťaže.

308    V dôsledku toho skutočnosť, že žalobkyňa oznámila koncentráciu alebo navrhla záväzky, nemá nijaký vplyv na spáchané porušenie. Aj keď žalobkyňa hneď od začiatku navrhla záväzky, neumožňovalo jej to transakciu uskutočniť a nemohlo by to zmierniť protiprávnosť jej konania.

309    Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého ciele kontroly koncentrácií z hľadiska práva Únie neboli ohrozené alebo nezmarené, sa teda musí zamietnuť.

310    Okrem toho tento záver nemožno spochybniť na základe skutočnosti, že podľa znenia tlačovej správy z 24. apríla 2018 (IP/18/3522) napadnuté rozhodnutie „nemá žiadny vplyv na rozhodnutie Komisie z apríla 2015 o povolení transakcie na základe nariadenia [č. 139/2004]“. Ako je totiž spresnené v uvedenej správe, „vtedajšie posúdenie Komisie nesúviselo so skutočnosťami, ktoré boli vytýkané [žalobkyni] v [napadnutom] rozhodnutí“.

311    Druhú časť piateho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

3.      O tretej časti založenej na protiprávnej povahe pokút z dôvodu, že stanovenie ich výšky nebolo dostatočne odôvodnené

312    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie zachádza podstatne ďalej než predchádzajúce rozhodnutia, a to tak z hľadiska konania, ktoré vyhlasuje za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ako aj z hľadiska výšky uložených pokút, ktorá je šesťnásobne vyššia ako výška najvyšších pokút uložených predchádzajúcimi rozhodnutiami. Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza len veľmi všeobecne faktory, ktoré podľa všetkého zohľadnila (povaha, závažnosť a trvanie porušenia), a neumožňuje pochopiť približné zváženie každého z týchto faktorov. Okrem toho napadnuté rozhodnutie neposkytuje žiadne odôvodnenie toho, prečo sú pokuty rovnaké aj napriek rozdielnej dĺžke trvania porušení.

313    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

314    Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musí z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvaha orgánu, ktorý ho vydal, aby dotknuté osoby mohli poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 druhého odseku ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen vzhľadom na jeho znenie, ale tiež vzhľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne pravidlá upravujúce predmetnú oblasť (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 446 a citovanú judikatúru).

315    Pokiaľ ide o pokuty uložené na základe článku 14 nariadenia č. 139/2004, ako bolo uvedené v bode 48 vyššie, podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 môže Komisia za porušenie oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 4 nariadenia č. 139/2004 a za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 7 toho istého nariadenia uložiť pokuty až do výšky 10 % celkového obratu dotknutých podnikov v zmysle článku 5 toho istého nariadenia. Podľa článku 14 ods. 3 tohto nariadenia „pri určovaní výšky pokuty sa zohľadňuje povaha, závažnosť a trvanie porušenia“.

316    Okrem toho treba uviesť, že Komisia neprijala usmernenia upravujúce metódu výpočtu, ktoré by musela dodržať pri stanovení výšky pokút na základe článku 14 nariadenia č. 139/2004 (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 449 a citovanú judikatúru).

317    V prípade, že takéto usmernenia neexistujú, Komisia na jednej strane nie je povinná vyčísliť v absolútnej hodnote alebo percentuálne základnú sumu pokuty a prípadné priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 455 a citovanú judikatúru).

318    Na druhej strane musí byť analýza Komisie založená na článku 14 ods. 3 nariadenia č. 139/2004. V každom prípade je Komisia povinná v napadnutom rozhodnutí jasne a jednoznačne uviesť faktory, ktoré vzala do úvahy pri určovaní výšky pokuty (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 450 a citovanú judikatúru).

319    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia v odôvodneniach 568 až 599 napadnutého rozhodnutia jasne vyjadrila povahu, závažnosť a trvanie porušení.

320    Konkrétne, pokiaľ ide o povahu porušení, Komisia v odôvodneniach 568 až 577 napadnutého rozhodnutia uviedla, že išlo o závažné porušenia, pretože po prvé mohli narušiť účinnosť nariadenia č. 139/2004, po druhé k porušeniam článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 došlo bez ohľadu na pozitívny výsledok konania o kontrole koncentrácií uskutočneného Komisiou a po tretie stanovením rovnakej maximálnej výšky pokút normotvorca vyjadril názor, že porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 môžu byť rovnako závažné ako porušenia článkov 101 a 102 ZFEÚ.

321    Pokiaľ ide o závažnosť porušení, Komisia v odôvodneniach 578 až 594 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že je potrebné zohľadniť po prvé skutočnosť, že porušenia boli spáchané prinajmenšom z nedbanlivosti, a po druhé protisúťažné riziká spojené s predčasným uskutočnením transakcie, ktorá vyvolala vážne pochybnosti o jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom.

322    Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušení, Komisia v odôvodneniach 595 až 599 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, že tieto dve porušenia sa musia posudzovať oddelene: na jednej strane porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 ako jednorazové porušenie, ku ktorému došlo v deň podpisu SPA (9. decembra 2014), a na druhej strane porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ktoré sa začalo 9. decembra 2014 a trvalo až do dátumu vydania rozhodnutia o povolení koncentrácie (20. apríla 2015).

323    Treba teda konštatovať, že Komisia preskúmala faktory uvedené v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 139/2004, a to povahu, závažnosť a trvanie porušenia. V tomto kontexte jasne a jednoznačne uviedla prvky zohľadnené pri stanovení výšky pokút, čím umožnila žalobkyni brániť sa a Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie.

324    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neodôvodnila rovnakú výšku pokút napriek rozdielnej dĺžke trvania porušení, ako Komisia zdôraznila na pojednávaní, logicky nemožno porovnávať trvanie pokračujúceho porušenia s jednorazovým porušením, keďže toto druhé porušenie nemá trvanie.

325    Tretiu časť piateho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

4.      O štvrtej časti založenej na potrebe zrušiť alebo znížiť druhú pokutu uloženú za tie isté skutky

326    Žalobkyňa tvrdí, že druhá pokuta uložená v napadnutom rozhodnutí musí byť zrušená alebo podstatne znížená v súlade so zásadou nemeckého práva o „započítaní“ (Anrechnungsprinzip), podľa ktorej pri stanovení druhej pokuty treba zohľadniť každú pokutu uloženú za tie isté skutky. Okrem toho Komisia porušila zásadu proporcionality v rozsahu, v akom nezohľadnila pokutu uloženú za jedno z dvoch porušení pri stanovení pokuty za druhé porušenie.

327    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

328    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že zásada započítania sa neuplatní v situácii, keď sú viaceré sankcie uložené v jednom a tom istom rozhodnutí, aj keď sú tieto sankcie uložené za rovnaké skutky (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 344).

329    Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkyne založené na porušení zásady proporcionality z dôvodu nezohľadnenia výšky jednej z pokút pri stanovení výšky druhej pokuty nemožno prijať.

330    Štvrtú časť piateho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

5.      O piatej časti založenej na neprimeranosti pokút

331    V rámci tejto časti žalobkyňa tvrdí, že pokuty uložené v článkoch 3 a 4 napadnutého rozhodnutia porušujú zásadu proporcionality. Pre prípad, že by to tak nebolo, žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci podstatne znížil pokuty uložené týmito článkami.

a)      O protiprávnej povahe pokút z hľadiska zásady proporcionality

332    Na úvod treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie oprávnených cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom. Z toho vyplýva, že sumy pokút nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, teda vo vzťahu k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému ako celok, a to najmä s prihliadnutím na jeho závažnosť (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 580 a citovanú judikatúru).

333    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že výška pokút je neprimeraná vzhľadom na veľkosť podniku a pokutu uloženú Komisiou vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 12. decembra 2012, Electrabel/Komisia (T‑332/09, EU:T:2012:672). Po druhé, že výška pokút je neprimeraná vzhľadom na dĺžku trvania porušenia, a to tak z dôvodu, že v prípade jednorazového porušenia článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je zjavne neprimeraná, keďže je v rovnakej výške ako pokuta uložená za porušenie článku 7 ods. 1 toho istého nariadenia, ktoré trvalo štyri mesiace a jedenásť dní, ako aj vzhľadom na dĺžku trvania porušenia v porovnaní s výškou pokút uložených v predchádzajúcich veciach, v ktorých boli vydané rozsudky z 12. decembra 2012, Electrabel/Komisia (T‑332/09, EU:T:2012:672), a z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia (T‑704/14, EU:T:2017:753). Po tretie, že uložené pokuty sú neprimerané, keďže Komisia nezohľadnila ako poľahčujúcu okolnosť úplnú novosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu „neexistencie akéhokoľvek konkrétneho precedensu týkajúceho sa zmluvy o fúzii“ (odôvodnenie 612 napadnutého rozhodnutia).

334    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

335    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že výška pokút je neprimeraná vzhľadom na veľkosť podniku a pokutu uloženú Komisiou v rozhodnutí K(2009) 4416 v konečnom znení z 10. júna 2009, ktorým sa ukladá pokuta za predčasné uskutočnenie koncentrácie, ktorým sa porušil článok 7 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 (Vec COMP/M.4994 – Electrabel/Compagnie Nationale du Rhône), treba pripomenúť, že skutočnosť, že Komisia v minulosti pri určitých typoch porušení uplatnila pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci obmedzení uvedených v predmetnej právnej úprave, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Únie. Efektívne uplatňovanie pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže si totiž vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť výšku pokút potrebám tejto politiky (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 603 a citovanú judikatúru).

336    Okrem toho, keďže tvrdenie žalobkyne treba chápať ako požiadavku, aby Všeobecný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry skoršia rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú iba orientačný charakter, pokiaľ ide o prípadnú existenciu porušenia tejto zásady, keďže je málo pravdepodobné, že by okolnosti charakteristické pre tieto rozhodnutia, akými sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, boli rovnaké (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, EU:C:2006:594, body 201 a 205; zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, EU:C:2007:326, bod 60, a zo 16. júna 2011, Caffaro/Komisia, T‑192/06, EU:T:2011:278, bod 46).

337    Komisia je však povinná dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá bráni tomu, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo odlišne a s odlišnými situáciami rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené, ak ukladá pokutu podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, tak ako aj každá iná inštitúcia pri všetkých svojich činnostiach. Nič to však nemení na tom, že skoršie rozhodnutia Komisie vo veci pokuty môžu byť relevantné vzhľadom na dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania len vtedy, ak je preukázané, že okolnosti vecí týkajúce sa týchto iných rozhodnutí, akými sú dotknuté trhy, výrobky, krajiny, podniky a obdobia, sú porovnateľné s okolnosťami v prejednávanej veci (pozri rozsudok z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, EU:T:2012:332, body 261 a 262 a citovanú judikatúru).

338    V prvom rade treba konštatovať, že žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že okolnosti veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2009) 4416 v konečnom znení (vec COMP/M.4994 – Electrabel/Compagnie Nationale du Rhône), a okolnosti prejednávanej veci sú porovnateľné, a ani to netvrdí.

339    Okrem toho možno poznamenať, že tvrdenie žalobkyne, že „vo veci Electrabel… Všeobecný súd konštatoval, že pokuta vo výške 20 miliónov eur uložená podniku s konsolidovaným obratom 47,5 miliardy eur je v súlade so zásadou proporcionality, pretože zodpovedá 0,04 % obratu skupiny“, je nesprávne, keďže v tejto veci nebola uložená pokuta „skupine“, ale spoločnosti Electrabel. Ako totiž vyplýva z bodu 282 rozsudku z 12. decembra 2012, Electrabel/Komisia (T‑332/09, EU:T:2012:672), pokuta uložená žalujúcej strane zodpovedala 0,13 % jej obratu. Porovnávanie výšky pokuty iba s obratom „skupiny“ namiesto jej porovnania aj s obratom podniku, ktorému bola uložená pokuta, je preto zavádzajúce, a to o to viac, že vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2009) 4416 v konečnom znení (vec COMP/M.4994 – Electrabel/Compagnie Nationale du Rhône), bola pokuta uložená iba za porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 4064/89.

340    Navyše v prejednávanej veci, ako zdôrazňuje Komisia, a bez toho, aby to žalobkyňa spochybnila, celková výška pokuty uloženej za obe porušenia predstavuje približne 0,5 % obratu žalobkyne za rok 2017.

341    Ako pritom uviedla Komisia v rozhodnutí napadnutom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia (T‑704/14, EU:T:2017:753), celková výška oboch pokút uložených na základe článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 zodpovedala približne 1 % obratu dotknutého podniku.

342    V každom prípade preto tvrdenie žalobkyne zakladajúce sa na porovnaní pokút, ktoré jej boli uložené, s pokutami uloženými vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2009) 4416 v konečnom znení (vec COMP/M.4994 – Electrabel/Compagnie Nationale du Rhône), vo vzťahu k dosiahnutému obratu, nemožno použiť v jej prípade, a teda musí byť zamietnuté.

343    Po druhé, pokiaľ ide na jednej strane o tvrdenie žalobkyne, že výška pokút je neprimeraná vzhľadom na dĺžku trvania porušení, pretože pokuty uložené za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sú identické, ako už bolo uvedené v prípade tvrdenia založeného na nedostatočnom odôvodnení (pozri bod 324 vyššie), nemožno porovnávať trvanie pokračujúceho porušenia s jednorazovým porušením, keďže toto druhé porušenie nemá trvanie.

344    Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že výška pokút je neprimeraná vzhľadom na dĺžku trvania porušení v porovnaní s pokutami uloženými v predchádzajúcich veciach, ako sú tie, v ktorých boli vydané rozsudky z 12. decembra 2012, Electrabel/Komisia (T‑332/09, EU:T:2012:672), a z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia (T‑704/14, EU:T:2017:753), treba konštatovať, že žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by preukazoval, že okolnosti uvedených vecí a tie v prejednávanej veci sú v tomto smere porovnateľné, a ani to netvrdí.

345    Tvrdenie týkajúce sa dĺžky trvania porušenia musí byť teda tiež zamietnuté.

346    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie je svojou povahou úplne nové, toto tvrdenie je nesprávne, pretože ako už bolo uvedené, Komisia už mala príležitosť sankcionovať podnik za uskutočnenie koncentrácie predtým, ako bola oznámená a vyhlásená za zlučiteľnú (pozri bod 142 vyššie).

347    Okrem toho už v každom prípade bolo poznamenané (pozri bod 292 vyššie), že samotná skutočnosť, že v čase, keď došlo k porušeniu, súdy Únie zatiaľ nemali možnosť osobitne sa vyjadriť ku konkrétnemu správaniu, nevylučuje, že podnik musí prípadne počítať s tým, že jeho správanie môže byť vyhlásené za nezlučiteľné s ustanoveniami práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 389).

348    V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia nie je vôbec povinná zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť to, že za správanie, ktoré má presne tie isté znaky, aké má predmetné správanie, ešte nebola uložená pokuta (rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 640).

349    V dôsledku toho treba zamietnuť aj tvrdenie založené na údajne úplnej novosti napadnutého rozhodnutia.

b)      O návrhu na zníženie pokút

350    Na jednej strane žalobkyňa navrhuje, aby v záujme dodržania zásady proporcionality, zaručenej v článku 49 ods. 3 Charty, Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci znížil pokuty uložené v článkoch 3 a 4 napadnutého rozhodnutia, ak dospeje k záveru, že buď dojednania pred zavŕšením dohody o transakcii, ktoré sú predmetom bodu 4.1 napadnutého rozhodnutia, prípady uvedené v bode 4.2.1 napadnutého rozhodnutia alebo odovzdávanie informácií uvedené v bode 4.2.2 napadnutého rozhodnutia, nepredstavujú uskutočnenie koncentrácie.

351    Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že takéto zníženie možno tiež vykonať s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v piatej časti piateho žalobného dôvodu, a to veľkosť sankcionovaného podniku, dĺžku trvania, povahu a závažnosť porušení, ako aj neexistenciu precedensov ako poľahčujúcej okolnosti.

352    Na úvod treba pripomenúť, že až po tom, čo súd Únie ukončí preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré mu bolo predložené, vzhľadom na dôvody, ktoré sa mu predložili, ako aj dôvody, ktoré prípadne vzniesol ex offo, mu prináleží pri neexistencii úplného zrušenia uvedeného rozhodnutia vykonať svoju neobmedzenú súdnu právomoc, aby na jednej strane vyvodil dôsledky zo svojej úvahy týkajúcej sa zákonnosti toho istého rozhodnutia a na druhej strane určil v závislosti od dôkazov, ktoré mu boli predložené na preskúmanie, či je potrebné ku dňu, keď prijíma rozhodnutie nahradiť posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením tak, aby výška pokuty bola primeraná (pozri rozsudky zo 17. decembra 2015, Orange Polska/Komisia, T‑486/11, EU:T:2015:1002, bod 67 a citovanú judikatúru, ako aj z 12. júla 2019, Hitachi‑LG Data Storage et Hitachi‑LG Data Storage Korea/Komisia, T‑1/16, EU:T:2019:514, bod 56 a citovanú judikatúru).

353    Podľa článku 16 nariadenia č. 139/2004 je Súdny dvor Európskej únie výlučne príslušný na preskúmanie rozhodnutí, ktorými Komisia uložila pokutu alebo penále, pričom môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo penále. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (pozri rozsudok z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia, T‑704/14, EU:T:2017:753, bod 581 a citovanú judikatúru).

354    V tejto súvislosti, aj keď výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci neznamená preskúmanie ex offo a konanie je kontradiktórne, súd Únie je povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia (pozri rozsudok zo 16. júla 2020, Nexans France a Nexans/Komisia, C‑606/18 P, EU:C:2020:571, bod 97 a citovanú judikatúru).

355    Okrem toho Všeobecnému súdu prináleží, aby v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci stanovil výšku pokuty s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, Alliance One International/Komisia, C‑679/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:606, bod 104 a citovanú judikatúru).

356    Napokon v rámci svojej povinnosti odôvodnenia musí Všeobecný súd poskytnúť podrobný opis faktorov, ktoré zohľadní pri stanovení výšky pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia, C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 52).

357    Po prvé, pokiaľ ide o návrh žalobkyne, aby Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci znížil pokuty, ak dospeje k záveru, že buď dojednania pred zavŕšením dohody o transakcii, ktoré sú predmetom bodu 4.1 napadnutého rozhodnutia, prípady uvedené v bode 4.2.1 napadnutého rozhodnutia alebo odovzdávanie informácií uvedené v bode 4.2.2 napadnutého rozhodnutia nepredstavujú uskutočnenie koncentrácie, z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí správne konštatovala, že prípravné doložky poskytovali žalobkyni možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na činnosť spoločnosti PT Portugal v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (pozri bod 108 vyššie a nasl.), že tieto sporné ustanovenia boli viackrát použité v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 (pozri bod 173 vyššie a nasl.) a že výmeny informácií prispeli k preukázaniu toho, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na niektoré aspekty činnosti spoločnosti PT Portugal (pozri bod 221 vyššie a nasl.) v rozpore s týmito ustanoveniami. V dôsledku toho preskúmanie tvrdení predložených žalobkyňou v tejto súvislosti nepreukazuje, že pokuty uložené Komisiou sú neprimerané a mali by byť znížené.

358    Aj za predpokladu, že piaty prípad nepreukazuje uskutočňovanie transakcie (pozri bod 205 vyššie) v rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, takáto skutočnosť nemôže spochybniť tento záver.

359    Ostatné prípady pritom dostatočne preukazujú takéto uskutočňovanie transakcie, takže prípadná neexistencia porušenia v piatom prípade nemôže spochybniť primeranosť pokuty uloženej za porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

360    Po druhé, pokiaľ ide o návrh žalobkyne, aby Všeobecný súd zohľadnil veľkosť sankcionovaného podniku, dĺžku trvania, povahu a závažnosť porušení a neexistenciu precedensov ako poľahčujúcu okolnosť, z preskúmania piatej časti vyplýva, že tvrdenia týkajúce sa veľkosti sankcionovaného podniku, dĺžky trvania porušenia a údajnej neexistencie precedensov musia byť zamietnuté (pozri body 335 až 349 vyššie).

361    Pokiaľ ide o povahu porušení, žalobkyňa v tejto súvislosti neuviedla nijakú argumentáciu.

362    Pokiaľ ide o závažnosť porušení, treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry stanovenie pokuty Všeobecným súdom nie je presným aritmetickým výpočtom (rozsudky z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06,EU:T:2011:560, bod 266, a z 15. júla 2015, SLM a Ori Martin/Komisia, T‑389/10 a T‑419/10, EU:T:2015:513, bod 436).

363    Všeobecný súd však musí stanoviť výšku pokuty, ktorá bude vzhľadom na kritériá, ktoré považuje za vhodné, primeraná závažnosti porušenia, ktorého sa dopustila žalobkyňa, a ktorá bude tiež dostatočne odstrašujúca.

364    V tejto súvislosti treba poznamenať, že v rámci štvrtého žalobného dôvodu (pozri bod 267 vyššie) žalobkyňa zdôraznila, že 31. októbra 2014 z vlastnej iniciatívy informovala Komisiu o koncentrácii (bod 6 vyššie), teda dávno pred podpísaním SPA, ktoré sa uskutočnilo 9. decembra 2014 (bod 3 vyššie), a následne 12. decembra 2014 zaslala žiadosť o vymenovanie skupiny poverenej posúdením jej prípadu (bod 7 vyššie).

365    Preto, aj keď bolo takéto tvrdenie v rámci štvrtého žalobného dôvodu zamietnuté v rozsahu, v akom malo podľa žalobkyne viesť Komisiu k tomu, aby jej neuložila dve rôzne pokuty, Všeobecný súd zastáva názor, že tieto okolnosti treba zohľadniť pri posúdení závažnosti porušenia oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 134/2009.

366    Treba totiž poznamenať, že hoci SPA bola podpísaná 9. decembra 2014 (bod 3 vyššie), prvý a štvrtý prípad uskutočňovania koncentrácie sa začali v príslušnom poradí, a to 20. januára (bod 181 vyššie) a 10. februára 2015 (bod 199 vyššie), a prvé stretnutie o výmene informácií sa konalo 3. februára 2015 (bod 240 vyššie), teda v dátumoch pred oznámením SPA, a to 25. februára 2015 (bod 10 vyššie), Komisia už bola informovaná o navrhovanej koncentrácii, keďže tento návrh jej žalobkyňa oznámila 31. októbra 2014 a 5. decembra 2014 sa medzi Komisiou a žalobkyňou uskutočnilo stretnutie.

367    Nakoniec treba konštatovať, že hoci medzi dátumom podpisu SPA a dňom oznámenia zamýšľanej koncentrácie uplynulo dva a pol mesiaca, v priebehu tohto obdobia, ako zdôrazňuje žalobkyňa, tri dni po podpísaní SPA zaslala Komisii žiadosť o vymenovanie skupiny poverenej posúdením jej prípadu (bod 7 vyššie) a 3. februára 2015 predložila Komisii návrh tlačiva oznámenia, ktorého prílohy zahŕňali aj jedno vyhotovenie SPA (bod 9 vyššie).

368    Vzhľadom na tieto okolnosti teda Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci rozhodol, že výšku pokuty stanovenej z dôvodu porušenia článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 treba znížiť o 10 %.

369    Je preto potrebné stanoviť výšku pokuty uloženej žalobkyni za porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 na 56 025 000 eur a v zostávajúcej časti žalobu zamietnuť.

IV.    O trovách

370    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 134 ods. 3 uvedeného rokovacieho poriadku však v prípade, že mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka konania.

371    Hoci boli v prejednávanej veci hlavné návrhy žalobkyne zamietnuté, Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci rozhodol v súlade s návrhom žalobkyne o znížení pokuty uloženej na základe článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Je teda opodstatnené rozhodnúť, že žalobkyňa znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania vynaložených Komisiou.

372    V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, vlastné trovy konania. V dôsledku toho treba rozhodnúť, že Rada znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol takto:

1.      Výška pokuty uloženej spoločnosti Altice Europe NV v článku 4 rozhodnutia Európskej komisie C(2018) 2418 final z 24. apríla 2018 o uložení pokuty za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia (ES) č. 139/2004 (vec M.7993 – Altice/PT Portugal) za porušenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia sa stanovuje na 56 025 000 eur.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Altice Europe znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť štyri pätiny trov konania Európskej komisie.

4.      Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania.

Marcoulli

Frimodt Nielsen

Norkus

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. septembra 2021.

Podpisy


Obsah



*      Jazyk konania: angličtina.