Language of document : ECLI:EU:T:2021:332

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)

z 9. júna 2021 (*)

„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Náhrada liečebných nákladov a nákladov na vzdelanie – Falšovanie – Disciplinárne konanie – Prepustenie – Trestné konanie – Zastavenie trestného konania – Oslobodenie spod obžaloby – Právomoci Výkonnej rady – Právna istota – Premlčanie v disciplinárnom konania – Pravidlo, podľa ktorého prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania – Prezumpcia neviny – Nestrannosť disciplinárneho výboru – Nesprávne právne posúdenie – Dôkazná sila dôkazných prostriedkov – Primeraná lehota – Primeranosť postihu – Intenzita súdneho preskúmania – Zodpovednosť“

Vo veci T‑514/19,

DI, v zastúpení: L. Levi, advokátka,

žalobca,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: F. Malfrère a F. von Lindeiner, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Wägenbaur, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ a článku 50a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, po prvé na zrušenie rozhodnutia ECB zo 7. mája 2019, ktorým bol žalobca prepustený bez výpovednej doby z disciplinárnych dôvodov, a rozhodnutia ECB z 25. júna 2019, ktorým bola zamietnutá žiadosť o opätovné začatie konania, po druhé na nariadenie jeho opätovného zaradenia na pracovné miesto od 11. mája 2019 a po tretie na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí a z dôvodu dĺžky disciplinárneho konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia L. Madise, P. Nihoul, R. Frendo (spravodajkyňa) a J. Martín y Pérez de Nanclares,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. októbra 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobca DI sa v roku 1999 stal zamestnancom Európskej centrálnej banky (ECB alebo ďalej len „Banka“). Keď voči nemu bolo vedené disciplinárne konanie týkajúce žiadostí o náhradu za faktúry, po prvé za fyzioterapeutické služby, po druhé za príjmové doklady z lekární a po tretie za faktúry za doučovanie, vykonával funkciu hlavného asistenta v oblasti informatiky zaradeného do platovej triedy D.

2        Spoločnosť spravujúca systém zdravotného poistenia ECB (ďalej len „spoločnosť A“) viacerými poznámkami vyhotovenými od 13. decembra 2013 do 23. novembra 2015 informovala ECB o dvoch súboroch skutočností. Žalobca jednak tejto spoločnosti neoprávnene predložil na náhradu faktúry za fyzioterapiu, hoci ich vyhotovila B, kozmetička, a jednak od nej tiež žiadal náhradu falšovaných príjmových dokladov z lekární.

3        Dňa 14. mája 2014 ECB oznámila Staatsanwaltschaft Frankfurt am Main (Prokuratúra Frankfurt nad Mohanom, Nemecko, ďalej len „prokuratúra“) skutkové okolnosti týkajúce sa poskytovania náhrad za faktúry za fyzioterapiu.

4        Výkonná rada ECB rozhodnutím z 21. októbra 2014 rozhodla, že žalobcovi bude pozastavený výkon funkcie a ponechaných 30 % jeho základnej mzdy, a to od novembra 2014 na obdobie najviac štyroch mesiacov. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené informáciami poskytnutými spoločnosťou A a potrebou zabezpečiť riadny priebeh trestného vyšetrovania a disciplinárneho konania.

5        Dňa 23. januára 2015 ECB poskytla prokurátorovi doplňujúce informácie, ktoré jej spoločnosť A poskytla, pokiaľ ide o žiadosti o náhradu za príjmové doklady z lekární.

6        Po vypočutí žalobcu 3. februára 2016 Generálne riaditeľstvo (GR) pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu ECB vypracovalo 8. septembra 2016 „správu o prípadnom nesplnení pracovných povinností“ (ďalej len „správa č. 1“) podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov ECB (ďalej len „pravidlá pre zamestnancov“). V tejto správe boli žalobcovi vytýkané dva súbory skutočností. V prvom rade od 12. novembra 2009 do 29. septembra 2014 žalobca predložil spoločnosti A 86 faktúr týkajúcich sa fyzioterapeutických služieb, ktoré B poskytovala jeho manželke a ich deťom, ako aj jemu samému, a to vo výške 61 490 eur, za ktoré získal náhradu vo výške 56 041,09 eura, hoci B nie je fyzioterapeutkou, ale kozmetičkou. V druhom rade žalobca v období od februára 2009 do septembra 2013 tiež podvodne predkladal spoločnosti A príjmové doklady z lekární vypísané rukou na sumu v celkovej výške 21 289,08 eura, za ktoré mu bola poskytnutá náhrada vo výške 19 427,86 eura.

7        Dňa 12. septembra 2016 prokurátor podal na trestný súd obžalobu, v ktorej žalobcu formálne obžaloval z podvodu v zmysle § 263 ods. 1 Strafgesetzbuch (nemecký Trestný zákon) a falšovania dokumentov podľa § 267 toho istého zákona z dôvodu, že neoprávnene požadoval náhradu za 71 faktúr za fyzioterapeutické služby. V tej istej obžalobe prokurátor podľa § 154 Strafprozessordnung (nemecký Trestný poriadok) zastavil konanie vo veci týkajúcej sa príjmových dokladov z lekární, keďže vytýkané skutky ešte vyžadovali ďalšie rozsiahle vyšetrovacie úkony.

8        Dňa 18. novembra 2016 začal generálny tajomník služieb ECB „konajúci v mene Výkonnej rady“ voči žalobcovi disciplinárne konanie z dôvodu údajného nesplnenia jeho pracovných povinností, ktoré vyžadovalo predloženie veci disciplinárnemu výboru a požiadal disciplinárny výbor o vydanie stanoviska podľa článku 8.3.15 pravidiel pre zamestnancov. Konanie začaté na základe správy č. 1 sa týkalo skutočností týkajúcich sa faktúr za fyzioterapiu a príjmových dokladov z lekární.

9        Disciplinárny výbor si so žalobcom vymenil viacero listov a 13. februára 2017 ho vypočul.

10      Dňa 5. septembra 2017 vypracovalo GR pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu ECB druhú „správu o prípadnom nesplnení pracovných povinností“ podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov (ďalej len „správa č. 2“). Táto správa sa týkala faktúr za doučovanie pre dve deti žalobcu, ktorých náhradu žalobca žiadal podľa článku 3.8.4 pravidiel pre zamestnancov v rokoch 2010, 2012 a 2014, a opäť v januári 2017. Podľa tejto správy existovalo dôvodné podozrenie, že faktúry vystavené za doučovanie tútorkou C nie sú pravdivé a pravé.

11      Vzhľadom na správu č. 2 generálny tajomník pre služby „konajúci v mene Výkonnej rady“ rozhodol 19. septembra 2017 o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru na tieto skutky.

12      Dňa 12. októbra 2017 ECB zaslala prokurátorovi časť veci týkajúcu sa faktúr za doučovanie.

13      Disciplinárny výbor vypočul žalobcu a jeho manželku 17. októbra 2017.

14      Dňa 18. októbra 2017 trestný senát Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) oslobodil žalobcu spod obvinení týkajúcich sa faktúr za fyzioterapiu na základe „skutkových dôvodov“, pričom súd, ktorý ho spod obžaloby oslobodil, „po pojednávaní… [dospel k presvedčeniu], že skutočnosti vytýkané v obžalobe [sa nepreukázali]“.

15      Dňa 11. apríla 2018 disciplinárny výbor vydal svoje stanovisko. V prvom rade konštatoval, že nepravosť faktúr týkajúcich sa fyzioterapie nebola dostatočne preukázaná, ale že žalobca vedel, že B nie je fyzioterapeutkou, ale kozmetičkou, alebo že si prinajmenšom musel klásť otázku o jej kvalifikácii. Ďalej sa disciplinárny výbor domnieval, že skutkové okolnosti, ktoré viedli k výhradám týkajúcim sa predloženia príjmových dokladov z lekární a faktúr za doučovanie neboli dostatočne preukázané, a že je potrebné zastaviť konanie v tejto súvislosti s výhradou opätovného otvorenia tohto konania v prípade predloženia nových dôkazov. Vzhľadom na vyššie uvedené disciplinárny výbor odporučil, aby bol žalobcovi uložený postih spočívajúci v dočasnom znížení platu o 400 eur mesačne na obdobie dvanástich mesiacov.

16      Po tom, ako žalobca predložil svoje pripomienky k stanovisku disciplinárneho výboru z 11. apríla 2018, mu generálny tajomník pre služby oznámil rozhodnutie Výkonnej rady z 10. júla 2018 o tom, že v tejto vecí ona sama vykoná disciplinárnu právomoc (ďalej len „rozhodnutie z 10. júla 2018“).

17      Generálny tajomník pre služby následne žalobcovi oznámil návrh rozhodnutia Výkonnej rady o jeho prepustení bez výpovednej doby. Nasledovala výmena korešpondencie.

18      Dňa 7. mája 2019 Výkonná rada rozhodla o prepustení žalobcu bez výpovednej doby (ďalej len „rozhodnutie o prepustení“).

19      Výkonná rada po prvé zastávala názor, že „[žalobca] prejav[oval] počas takmer piatich rokoch úplný a pretrvávajúci nezáujem, pokiaľ ide o otázku, či má [B] kvalifikáciu požadovanú na poskytovanie fyzioterapeutických služieb napriek tomu, že existovali jasné a objektívne dôvody sa o jej kvalifikáciu zaujímať“, a na druhej strane, že „aktívne skrýval časť informácií“ pred spoločnosťou A a ECB“.

20      Po druhé, pokiaľ ide o príjmové doklady týkajúce z lekární, ktorých bolo viac než 500, Výkonná rada sa domnievala, že žalobca si nemohol neuvedomiť, že ich vypracovanie v rukopisnej forme bolo v Nemecku veľmi neobvyklé a že existovali objektívne indície preukazujúce, že neboli pravdivé a pravé.

21      Po tretie, pokiaľ ide o faktúry za doučovanie, Výkonná rada najmä konštatovala, že daňové číslo, ktoré je v nich uvedené, je takmer totožné s číslom uvedeným na faktúrach za fyzioterapiu a že finančná správa vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko) potvrdila, že nie je pravdivé. Výkonná rada tiež poznamenala, že adresa C uvedená na týchto faktúrach je tiež takmer totožná s adresou B. ECB sa preto domnievala, že je vysoko nepravdepodobné, že by žalobca tieto podobnosti neodhalil. V dôsledku toho sa Výkonná rada domnievala, že žalobca predložil na náhradu faktúry za doučovanie, ktoré neboli pravdivé a pravé.

22      Vzhľadom na vyššie uvedené Výkonná rada v podstate uviedla, že právo požadovať náhradu liečebných výdavkov a výdavkov na doučovanie neznamená, že zamestnanci môžu nezohľadniť okolnosti súvisiace s vystavením faktúr alebo prijatím príjmových dokladov, ktoré boli také, že každá primerane obozretná osoba by si položila otázku, či sú tieto faktúry alebo príjmové doklady vhodnou dokumentáciou, ktorá umožňuje realizáciu práva na ich náhradu. Za takýchto okolností Výkonná rada usúdila, že zamestnancom prislúcha, aby o tom aspoň spontánne informovali administratívu a spolupracovali s ňou. Výkonná rada preto dospela k záveru, že žalobca je vinný po prvé z toho, že nesplnil svoju povinnosť lojálnosti voči inštitúcii, po druhé, že nesplnil svoju povinnosť dodržiavať spoločné hodnoty ECB a viesť svoj pracovný a súkromný život v súlade so služobným poriadkom ECB, po tretie, že sústavne neplnil svoju povinnosť chrániť finančné záujmy inštitúcie, a po štvrté, že riskoval dobrú povesť Banky.

23      Medzičasom 30. apríla 2019 prokurátor informoval žalobcu, že vyšetrovanie týkajúce sa faktúr za doučovanie bolo ukončené na základe § 170 ods. 2 Trestného poriadku, a to z dôvodu, že na podanie obžaloby neexistovali dostatočne dôvodné podozrenia.

24      Listom z toho istého dňa, zapísaného do registra ECB 15. mája, prokuratúra tiež informovala ECB o tom, že toto vyšetrovanie bolo zastavené. V tomto liste prokuratúra dodala, že vyšetrovanie odhalilo, že C nie je zapísaná do úradných zoznamov a že daňové číslo uvedené na jej faktúrach nebolo pridelené. Prokurátor sa však domnieval, že nemožno vylúčiť, že predmetné faktúry boli vystavené a zaplatené obžalovaným a že nepravdivé informácie, ktoré obsahovali, bolo možné vysvetliť „inými dôvodmi“.

25      Listom z 12. júna 2019 žalobca informoval generálneho tajomníka pre služby o výsledku konania vedeného prokuratúrou v súvislosti s faktúrami za doučovanie a požiadal, aby ECB preskúmala svoje rozhodnutie o prepustení.

26      Listom z 26. júna 2019 generálny tajomník pre služby informoval žalobcu o rozhodnutí Výkonnej rady z 25. júna 2019 o zamietnutí žiadosti o opätovné začatie disciplinárneho konania (ďalej len „zamietnutie žiadosti o opätovné začatie konania“). Toto zamietnutie sa zakladá na dvoch dôvodoch. ECB najprv uviedla, že úlohou prokuratúry bolo skúmať, či uvádzané skutky predstavujú porušenie nemeckého trestného práva vzhľadom na dôkazné kritériá uplatniteľné na trestné konania, zatiaľ čo úlohou ECB bolo preskúmať, či uvádzané skutky predstavujú porušenie jej vlastných pravidiel v oblasti zamestnávania vzhľadom na odlišné dôkazné kritériá uplatniteľné na disciplinárne konania. Ďalej uviedla, že prokuratúra potvrdila, že C nebola zapísaná do úradných zoznamov a že daňové identifikačné číslo uvedené na faktúrach nebolo pravdivé.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

27      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. júla 2019 žalobca podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

28      ECB predložila svoje vyjadrenie k žalobe 8. novembra 2019.

29      Žalobca podal repliku 22. januára 2020.

30      ECB podala dupliku 6. marca 2020.

31      Dňa 7. júla 2020 Všeobecný súd vyzval ECB prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 písm. d) svojho rokovacieho poriadku, aby predložila dva dokumenty. ECB vyhovela tomuto opatreniu na zabezpečenie priebehu konania v stanovenej lehote.

32      Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku na návrh štvrtej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

33      Na návrh sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (štvrtá rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku účastníkom adresoval písomné otázky, na ktoré mali odpovedať na pojednávaní.

34      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie o prepustení a rozhodnutie opätovne nezačať konanie (ďalej len spoločne „napadnuté rozhodnutia“),

–        v dôsledku toho nariadil jeho opätovné zaradenie na pracovné miesto od 11. mája 2019, a to spolu so všetkými súvisiacimi finančnými právami a so zodpovedajúcim zverejnením, aby bola obnovená jeho dobrá povesť,

–        v každom prípade nariadil náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy ohodnotenej ex aequo et bono na 20 000 eur,

–        uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

35      ECB navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania;

–        v prípade potreby predvolať ako svedka žalobcu, jeho manželku a deti, prípadne aj B, aby boli vypočutí vo veci faktúr za fyzioterapiu, alebo v tejto súvislosti prinajmenšom vypočuť žalobcu ako účastníka tohto sporu.

III. Právny stav

A.      O prvej časti žalobných návrhov smerujúcej k zrušeniu napadnutých rozhodnutí

1.      Úvodné poznámky

36      Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobca uvádza deväť žalobných dôvodov. Vzhľadom na obsah žaloby ich však treba uviesť desať, a to:

–        prvý žalobný dôvod, ktorý je založený na nedostatku právomoci autora napadnutých rozhodnutí,

–        druhý žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov a zásady právnej istoty,

–        tretí žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení pravidla „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“, zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti,

–        štvrtý žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení článku 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov a zásady nestrannosti zakotvenej v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),

–        piaty žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení práva na obhajobu,

–        šiesty žalobný dôvod, ktorý je založený na zjavne nesprávnom posúdení,

–        siedmy žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení práva na prezumpciu neviny a článku 48 Charty,

–        ôsmy žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení primeranej lehoty a povinnosti starostlivosti,

–        deviaty žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia,

–        desiaty žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, ktorý je založený na porušení zásady proporcionality.

37      Tretí a siedmy žalobný dôvod však treba preskúmať spoločne.

38      Okrem toho ECB vo všeobecnosti tvrdí, že iba prvý žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci autora aktu možno spojiť s návrhom na zrušenie rozhodnutia, ktorým sa zamieta žiadosť o opätovné začatie konania.

39      Treba však uviesť, že hoci žalobca smeruje svoje výhrady v zásade proti rozhodnutiu o prepustení, tretí a siedmy žalobný dôvod, ktoré sú v podstate založené na porušení pravidla „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“ a na porušení práva na prezumpciu neviny, rovnako smerujú proti rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o opätovné začatie konania vzhľadom na rozhodnutie prokurátora o ukončení vyšetrovania týkajúceho sa faktúr za doučovanie. Navyše v prípade, že by rozhodnutie o prepustení malo byť zrušené, malo by byť zrušené aj rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o opätovné začatie konania, a to ako dôsledok uvedeného a v záujme právnej istoty, aby sa odstránila akákoľvek potenciálna prekážka povinnosti ECB prijať v súlade s článkom 266 ZFEÚ opatrenia smerujúce k výkonu rozsudku.

2.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci autora napadnutých rozhodnutí

40      Podľa článku 44 písm. ii) podmienok zamestnávania zamestnancov ECB (ďalej len „podmienky zamestnávania“) môže Výkonná rada ako disciplinárny postih uložiť prepustenie s výpovednou dobou alebo bez nej. Článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov však stanovuje, že „generálny tajomník pre služby, konajúci v mene Výkonnej rady, rozhoduje v prípade zamestnancov nachádzajúcich sa v platovej triede I alebo nižšej o najvhodnejšom disciplinárnom postihu“.

41      V prejednávanej veci Výkonná rada prijala napadnuté rozhodnutia, hoci podľa žalobcu patria do právomoci generálneho tajomníka pre služby na základe prenesenia právomoci stanoveného v článku 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov.

42      Ako však tvrdí ECB, Výkonná rada prijala 10. júla 2018, teda pred prijatím rozhodnutia o prepustení, rozhodnutie o výkone disciplinárnej právomoci voči žalobcovi (pozri bod 16 vyššie).

43      Žalobca sa však domnieva, že zrušenie delegovania na generálneho tajomníka služieb si vyžaduje predchádzajúcu konzultáciu s výborom zamestnancov. Domnieva sa preto, keďže v danom prípade neprebehla takáto konzultácia, bolo rozhodnutie z 10. júla 2018 protiprávne, čo malo za následok, že Výkonná rada prijala rozhodnutie o prepustení namiesto orgánu, ktorý bol na to podľa právnych predpisov príslušný.

44      Na účel odôvodnenia skutočnosti, že mala prebehnúť konzultácia s výborom zamestnancov, žalobca v prvom rade tvrdí, že rozhodnutie z 10. júla 2018 predstavuje zmenu pravidiel pre zamestnancov a že takáto zmena si vyžaduje konzultáciu s týmto výborom podľa článku 21 rokovacieho poriadku ECB a zásady paralelnosti postupov.

45      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, však rozhodnutie z 10. júla 2018 nezrušilo článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov. Ako sám uznáva v replike, toto rozhodnutie sa týkalo len žalobcu a len predmetnej veci. Má teda len individuálnu pôsobnosť.

46      Povinnosť konzultácie s výborom zamestnancov sa však obmedzuje na zmenu aktov so všeobecnou pôsobnosťou (uznesenie z 9. novembra 2017, Bowles/ECB, T‑564/16, neuverejnené, EU:T:2017:816, bod 48). Článok 48 podmienok zamestnávania totiž stanovuje, že výbor zamestnancov „zastupuje všeobecné záujmy všetkých zamestnancov v oblasti pracovných zmlúv, predpisov o zamestnancoch a odmeňovania, podmienok zamestnávania, práce, zdravia a bezpečnosti v ECB, sociálneho zabezpečenia a dôchodkových systémov“. Okrem toho podľa článku 49 tých istých podmienok zamestnávania „pred akýmikoľvek zmenami týchto podmienok zamestnávania, pravidiel pre zamestnancov a súvisiacich otázok, ako sú vymedzené v článku 48 vyššie, prebehne konzultácia s výborom zamestnancov“.

47      Žalobca však v druhom rade tvrdí, že aj keby bol rozhodnutím z 10. júla 2018 dotknutý ako jediný, možnosť Výkonnej rady odvolať sa na jednotlivé prípady má za následok, že článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov nemožno považovať za konečné ustanovenie, ale za ustanovenie, ktoré je možné zmeniť podľa potrieb ECB. V disciplinárnej oblasti sú však právna istota a zverejňovanie nevyhnutné. Za týchto podmienok sa žalobca domnieva, že konzultácia s výborom zamestnancov by bola užitočná.

48      V tejto súvislosti treba poznamenať, že Výkonná rada je zodpovedná za bežné riadenie ECB podľa článku 11.6 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a ECB a že článok 44 ods. ii) podmienok zamestnávania jej priznáva právomoc prijímať rozhodnutia o prepustení bez výpovednej doby.

49      Za týchto podmienok článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov tým, že generálnemu tajomníkovi služieb zveruje právomoc prijímať individuálne rozhodnutia o prepustení „v mene Výkonnej rady“, patrí do rámca širokej miery voľnej úvahy, ktorou inštitúcie Európskej únie disponujú na vnútornej úrovni, aby sa organizovali podľa svojich potrieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. mája 2005, Tralli/ECB, C‑301/02 P, EU:C:2005:306, bod 58). Hoci zásada právnej istoty, na ktorú sa odvoláva žalobca, ukladá administratíve povinnosť, aby normy pri ich prijímaní formulovala tak, aby boli dostatočne jasné na to, aby mohli osoby podliehajúce súdnej právomoci jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať, táto zásada neukladá ECB povinnosť obmedziť diskrečnú právomoc, ktorou disponuje na vlastnú organizáciu (pozri analogicky rozsudok z 24. septembra 2019, US/ECB, T‑255/18, neuverejnený, EU:T:2019:680, bod 90). Zásada právnej istoty teda nebráni tomu, aby sa vyššie uvedený článok 8.3.17 vykladal v tom zmysle, že rozhodnutia generálneho tajomníka pre služby v tejto oblasti vyjadrujú rozhodnutia Výkonnej rady, ktorá v plnom rozsahu preberá zodpovednosť za tieto rozhodnutia a za ktoré sú jej právne pripísateľné.

50      Okrem toho pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov nepochybne predpokladajú, že rozdelenie právomocí v rámci ECB je jasne definované a uverejnené (rozsudok z 9. júla 2008, Kuchta/ECB, F‑89/07, EU:F:2008:97, bod 62). V prejednávanej veci je uverejnený článok 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov a ECB odôvodnila rozhodnutie nezverejniť rozhodnutie z 10. júla 2018 záujmom žalobcu, a to s cieľom chrániť jeho dobrú povesť v čase, keď nebolo možné predvídať konečný výsledok disciplinárneho konania. Žalobcovi bolo navyše doručené oznámenie o tomto rozhodnutí, a tým bol o ňom informovaný.

51      V dôsledku toho rozhodnutie Výkonnej rady priamo uplatniť disciplinárnu právomoc v individuálnom prípade žalobcu nevedie k zmene pravidiel pre zamestnancov, ktorá by si vyžadovala konzultáciu s výborom zamestnancov v záujme právnej istoty a uverejňovania, ako to tvrdí žalobca.

52      Navyše treba uviesť, že žalobcovi nebola odňatá nijaká záruka. Naopak, kolektívny výkon právomoci, ako je to v prejednávanej veci, v zásade poskytuje adresátom opatrení väčšiu mieru ochrany ako výkon právomoci jednou osobou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2019, GE Healthcare/Komisia, T‑783/17, EU:T:2019:624, bod 182).

53      Prvý žalobný dôvod teda nie je dôvodný.

3.      O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov a zásady právnej istoty

54      Článok 8.3.2 tretia zarážka pravidiel pre zamestnancov stanovuje, že „disciplinárne konanie sa musí začať najneskôr päť rokov po tom, ako nastali skutkové okolnosti, a v roku, v ktorom boli zistené, s výnimkou prípadu závažného pochybenia, ktoré môže viesť k prepusteniu, pričom v tomto prípade platia lehoty 10 rokov a jeden rok“.

55      Žalobca tvrdí, že skutky boli premlčané na základe tohto ustanovenia z dôvodu uplynutia lehoty jedného roka od zistenia skutkových okolností.

a)      O tom, či je lehota jedného roka kogentná alebo nie

56      ECB tvrdí, že lehota jedného roka stanovená v článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov nie je kogentná. Tvrdí, že podľa judikatúry prekročenie lehoty vedie k zrušeniu aktu len vtedy, ak je neprimerané v tom zmysle, že zasahuje do práva na obhajobu, čo žalobca netvrdí.

57      Hoci je toto tvrdenie uvedené subsidiárne, musí byť preskúmané ako prvé.

58      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že účelom premlčacej lehoty je zabezpečiť právnu istotu a že táto podstatná podmienka bráni tomu, aby sa administratíva mohla neobmedzene omeškať vo výkone svojich právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, EU:T:2004:180, body 45 a 46, a z 8. marca 2012, Kerstens/Komisia, F‑12/10, EU:F:2012:29, body 122 a 123). V situácii, keď existujú ustanovenia stanovujúce premlčacie lehoty na začatie disciplinárneho konania, netreba teda prihliadať k žiadnym úvahám týkajúcim sa primeranej lehoty (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 13. novembra 2014, Nencini/Parlament, C‑447/13 P, EU:C:2014:2372, body 52 až 54, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, EU:T:2008:211, bod 224). Hoci sa pripustilo, že lehoty v disciplinárnej oblasti nie sú prekluzívne, rozhodlo sa tak len o lehotách týkajúcich sa priebehu konania (rozsudok zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 174; pozri tiež, pokiaľ ide o lehoty uvedené v oddiele 5 prílohy IX Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, rozsudok z 8. marca 2012, Kerstens/Komisia, F‑12/10, EU:F:2012:29, bod 124), a nie o lehotách týkajúcich sa jeho začatia.

59      ECB teda nesprávne tvrdí, že jednoročná premlčacia lehota stanovená v článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov nie je kogentná.

60      ECB pritom tvrdí, že skutkové okolnosti neboli v prejednávanej veci premlčané.

b)      O otázke, či došlo k premlčaniu v súvislosti so skutkovými okolnosťami

1)      O pojme „zistenie skutkových okolností“, od ktorého začína plynúť jednoročná premlčacia lehota

61      ECB poznamenáva, že podľa článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov začína premlčacia lehota jedného roka plynúť až od zistenia skutkových okolností. Je preto potrebné určiť, čo tento pojem zahŕňa.

62      V tejto súvislosti z článku 8.3.15 pravidiel pre zamestnancov vyplýva, že úlohou disciplinárneho výboru je najmä čo najrýchlejšie objasniť a zistiť skutkový stav. Navyše podľa článku 8.3.14 uvedených pravidiel môže uvedený výbor požiadať jedného zo svojich členov o dodatočné vyšetrovanie, ak usúdi, že jeho informácie nie sú dostatočné. Z toho vyplýva, že predmetom disciplinárneho konania je s konečnou platnosťou určiť skutkový stav a preukázať ho na konci kontradiktórneho procesu.

63      Pojem zistenie skutočností preto nemôže vyžadovať presnú a podrobnú znalosť všetkých skutočností predstavujúcich nesplnenie disciplinárnych povinností (pozri analogicky rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 37). Tento pojem navyše nevyžaduje, aby bol skutkový stav s konečnou platnosťou preukázaný, pretože zistenie odkazuje na ich známosť, nie na dôkazy o nich (pozri analogicky uznesenie z 27. apríla 2017, CJ/ECDC, T‑696/16 REV a T‑697/16 REV, neuverejnený, EU:T:2017:318, bod 39).

64      Preto treba uznať, ako tvrdí Banka, že zistenie skutkového stavu v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov sa uskutoční v okamihu, keď sú známe skutočnosti dostatočné na to, aby umožnili prima facie posúdenie existencie nesplnenia pracovných povinností, ktoré zase závisí od prípadne porušených povinností a požiadaviek vlastných každej z týchto povinností. Žalobca napokon tento výklad v skutočnosti nespochybňuje.

65      Treba však hneď na úvod odmietnuť tvrdenie ECB založené na tom, že z dôvodu vážnych dôsledkov spojených s uplynutím premlčacej lehoty musí byť jej začiatok istý, aby bola zabezpečená právnej istoty.

66      V tejto súvislosti treba uviesť, že účelom lehôt premlčania je zabezpečiť právnu istotu skôr pre osoby, ktoré by mohli byť disciplinárne postihnuté, než pre postihujúci orgán (pozri analogicky rozsudok z 13. novembra 2014, Nencini/Parlament, C‑447/13 P, EU:C:2014:2372, bod 52). Navyše samotný pojem „zistenie skutkových okolností“, ktorý ECB používa v článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov, obsahuje určitý stupeň neistoty. Napokon treba pripomenúť, že zásada právnej istoty nevyžaduje, aby bolo vzhľadom na uplatniteľné ustanovenia možné predpokladať dôsledky každého aktu s absolútnou istotou (pozri analogicky rozsudok zo 16. septembra 2013, Hansa Metallwerke a i./Komisia, T‑375/10, neuverejnený, EU:T:2013:475, bod 51 a citovanú judikatúru). Stačí, ak je ich možné predvídať spôsobom primeraným okolnostiam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, AC‑Treuhand/Komisia, C‑194/14 P, EU:C:2015:717, bod 42) bez toho, aby tým bolo dotknuté preskúmanie súdom Únie.

67      Po tomto spresnení treba in concreto preskúmať, či v prejednávanej veci došlo k účinnému premlčaniu skutočností.

2)      O prípadnom premlčaní disciplinárneho konania týkajúceho sa faktúr za fyzioterapiu

68      Zo spisu vyplýva, že spoločnosť A poskytla ECB 13. a 18. decembra 2013 informácie týkajúce sa možných podvodov zo strany žalobcu, pokiaľ ide o náhradu za faktúry za fyzioterapiu. Následne jej 20. februára, 20. marca, 27. mája, 13. júna, 15. júla a 13. a 21. októbra 2014 poskytla doplňujúce spresnenia.

69      ECB tvrdí, že informácie uvedené v bode 68 vyššie, ktoré poskytla spoločnosť A, nemôžu predstavovať „zistenie skutkového stavu“, pretože táto spoločnosť ako poisťovňa mohla mať osobný záujem na vznesení neoprávnenosti náhrad poskytnutých v prospech žalobcu, a preto treba na jej informácie nahliadať zdržanlivo.

70      Zo spisu však nevyplýva, že by ECB prijala informácie spoločnosti A s rezervovanosťou vyplývajúcou z podozrenia z konfliktu záujmov.

71      Zo správy spoločnosti A z 20. novembra 2014 naopak vyplýva, že ECB sa od decembra 2013 domnievala, že prvé informácie poskytnuté uvedenou spoločnosťou boli dostatočné na začatie jej vlastných služobných postupov stanovených pre prípad podozrenia z podvodu.

72      ECB navyše 14. mája 2014 oznámila prokurátorovi skutočnosti týkajúce sa náhrady za faktúry za fyzioterapiu na základe informácií získaných od spoločnosti A (pozri bod 3 vyššie).

73      ECB okrem toho podľa správy z 20. novembra 2014 požiadala 17. novembra toho istého roku spoločnosť A o začatie príprav s cieľom dosiahnuť vrátenie súm zaplatených žalobcovi v rámci náhrady jeho nákladov na fyzioterapiu a lekárenské služby, a to vzhľadom na značný rozsah potenciálne podvodných žiadostí o náhradu.

74      K informáciám, ktoré poskytla spoločnosť A, boli napokon priložené svedecké výpovede a ďalšie dokumenty, ktoré ich podporovali, čím ich učinili hodnovernými.

75      ECB tiež tvrdí, že informácie získané od spoločnosti A boli čiastkové v porovnaní so žiadosťami o náhradu, ktoré boli rozložené do obdobia približne piatich rokov.

76      Vo svojej správe z 13. októbra 2014 však spoločnosť A oznámila ECB celkovo 91 faktúr za fyzioterapiu v celkovej výške 56 041,09 eura, čo nemožno považovať za čiastkový údaj, pretože táto suma zodpovedá sume uvedenej v rozhodnutí o prepustení.

77      Správa z 13. októbra 2014 navyše viedla ECB k prijatiu rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie žalobcu od 21. októbra 2014 (pozri bod 4 vyššie).

78      ECB tvrdí, že podľa článku 46 podmienok zamestnávania možno o pozastavení výkonu funkcie rozhodnúť „v prípade tvrdenia o závažnom nesplnení povinností“, ktoré si vyžaduje nižšiu úroveň dokazovania, než je úroveň „zistenia skutkového stavu“ v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov.

79      Výkonná rada však odôvodnila svoje rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie žalobcu skutočnosťou, že vzhľadom na informácie poskytnuté spoločnosťou A existovali dostatočne presné a relevantné dôkazy umožňujúce domnievať sa, že žalobca sfalšoval predmetné faktúry, alebo že si bol prinajmenšom vedomý ich nepravosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti Výkonná rada usúdila, že ak sa preukážu, tak tieto skutky predstavujú závažné nesplnenie povinností dotknutej osoby a že je potrebné zabezpečiť riadny priebeh najmä disciplinárneho konania.

80      Tiež platí, že ak Banka odôvodnila rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie dôkazmi, ktoré sama označila za dostatočne presné a relevantné na to, aby mohla predpokladať existenciu závažného nesplnenia povinnosti, ktoré by mohlo viesť k disciplinárnemu konaniu, uvedené dôkazy predložené spoločnosťou A boli nevyhnutne dostatočné na to, aby predstavovali „zistenie skutkového stavu“ v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov, ako je uvedené v bode 64 vyššie.

81      Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že skutočnosti, s ktorými v októbri 2014 spoločnosť A oboznámila ECB, postačovali na to, aby spadali pod pojem zistenie skutkového stavu v zmysle článku 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov, treba odmietnuť ďalšie tvrdenia ECB, podľa ktorých by bolo na účely začatia disciplinárneho konania opodstatnené očakávať, že nemecké súdne orgány získajú rozsiahlejšie informácie, najmä v nadväznosti na prehliadku, alebo že budú mať možnosť nahliadnutia do spisu vedeného na prokuratúre, aby tam mohli nájsť dodatočné dôkazy. V každom prípade aj za predpokladu, že ECB sa domnievala, že na vedenie disciplinárneho konania potrebuje dodatočné dôkazy, mohla toto konanie začať a prerušiť ho do doby, keď bude známy výsledok trestného konania. Hoci totiž žiadne ustanovenie účinné v rámci ECB, ani žiadna všeobecná zásada neukladali povinnosť tohto prerušenia (pozri body 105 až 107 nižšie), mohla tak učiniť, keďže lehoty týkajúce sa priebehu disciplinárneho konania nie sú prekluzívne (pozri bod 58 vyššie), takže nie je dôvod zastávať názor, že potreby trestnoprávneho konania tomu bránia a naopak, rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie z 21. októbra 2014 na to odkazuje.

82      Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že medzi zistením skutkového stavu týkajúceho sa výdavkov za fyzioterapiu v októbri 2014 a rozhodnutím o začatí disciplinárneho konania z 18. novembra 2016 uplynul viac ako rok.

83      Druhý žalobný dôvod je teda dôvodný v rozsahu, v akom sa týka časti veci súvisiacej s faktúrami za fyzioterapiu.

3)      O prípadnom premlčaní disciplinárneho konania týkajúceho sa príjmových dokladov z lekární

84      Ako už bolo uvedené (pozri body 4 a 73 vyššie), treba pripomenúť, že žalobcovi bol od 21. októbra 2014 pozastavený výkon jeho funkcie a že už 17. novembra 2014 ECB požiadala spoločnosť A, aby začala prípravné práce s cieľom dosiahnuť vrátenie súm zaplatených žalobcovi z titulu náhrady jeho liečebných výdavkov.

85      Zo spisu okrem toho vyplýva, že spoločnosť A predložila ECB 21. novembra 2014 správu, datovanú k predchádzajúcemu dňu a zdokumentovanú, ktorej cieľom bolo preukázať možné podvody žalobcu (pozri body 71 a 73 vyššie). Táto správa sa netýkala len faktúr za fyzioterapiu, ale aj náhrady za rukou písané príjmové doklady z lekární. Spresnila, že vlastník predmetných lekární vyhlásil, že jeho príjmové doklady sú tlačené a že príjmové doklady rukou písanými sumami neboli vydané v žiadnej z nich, že sumy uvedené na kópiách príjmových dokladov, ktoré mu boli zaslané, nezodpovedajú uplatňovaným cenám, že viaceré uvedené výrobky neboli nikdy objednané alebo sa nepredávali a že pečiatky na nich boli pravdepodobne sfalšované. Spoločnosť A vyčíslila sumy, ktoré mali byť vrátené na základe týchto príjmových dokladov na 88 289,65 eura. K uvedenej správe bol pripojený zoznam sporných príjmových dokladov.

86      Spoločnosť A doplnila svoju správu z 20. novembra 2014 o dva e-maily z 22. a 23. januára 2015.

87      Zo správy č. 1 napokon vyplýva, že informácie poskytnuté spoločnosťou A postačovali na to, aby ECB oznámila skutočnosti týkajúce sa príjmových dokladov z lekární nemeckým súdnym orgánom 23. januára 2015.

88      Vzhľadom na vyššie uvedené sa zdá, že pokiaľ ide o časť veci týkajúcej sa príjmových dokladov z lekární, skutočnosti, o ktorých sa ECB dozvedela v období od 21. novembra 2014 do 23. januára 2015, boli dostatočné na to, aby jej umožnili prima facie posúdiť existenciu nesplnenia pracovných povinností zo strany žalobcu.

89      Z tohto dôvodu a dôvodov, ktoré už boli uvedené v bode 66 vyššie treba konštatovať, že pokiaľ ide o príjmové doklady z lekární, premlčacia lehota jedného roka začala plynúť najneskôr 23. januára 2015, a nie v deň, keď získala ECB prístup k trestnému spisu prokurátora, t. j. 20. novembra 2015, ako to uvádza ECB. V dôsledku toho 18. novembra 2016, keď bolo začaté disciplinárne konanie, už uplynula jednoročná premlčacia lehota, pokiaľ ide o príjmové doklady z lekární.

90      Druhý žalobný dôvod je teda dôvodný, pokiaľ ide o túto časť veci.

4)      O prípadnom premlčaní disciplinárneho konania týkajúceho sa faktúr za doučovanie

91      Generálny tajomník pre služby 19. septembra 2017 rozhodol o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru na skutočnosti týkajúce sa faktúr za doučovanie, a teda o začatí disciplinárneho konania v tejto veci k tomuto dátumu.

92      Žalobca tvrdí, že dôkazný prvok, ktorý viedol k začatiu tejto časti veci, spočíval v skutočnosti, že faktúry súkromnej učiteľky C mali daňové identifikačné číslo takmer totožné s údajnou fyzioterapeutkou B. Dodáva však, že ECB vedela o skutkových okolnostiach, ktoré viedli k disciplinárnemu konaniu týkajúcemu sa faktúr za fyzioterapiu od doručenia správ spoločnosti A, a že faktúry C sa nachádzali v jeho spise a Banka ich mala k dispozícii viac než rok pred prijatím rozhodnutia o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru. V dôsledku toho sa žalobca domnieva, že zistenie skutočností týkajúcich sa faktúr za školskú podporu nemôže vyplývať z vyšetrovaní, ktoré v roku 2017 viedol disciplinárny výbor v rámci častí veci týkajúcich sa faktúr za fyzioterapiu a príjmových dokladov z lekární.

93      Je pravda, že skutočnosť, ktorá upriamila pozornosť ECB na faktúry za doučovanie, teda takmer identické daňové čísla B a C, sa nachádzala v spise žalobcu. Avšak hoci v odpovedi na otázky smerujúce k určeniu, či boli služby údajnej fyzioterapeutky B skutočné, poradca žalobcu 3. februára 2016 poukázal na okolnosť, že žalobca platil za jej služby v hotovosti, v danom momente o tom nepredložil nijaký dôkaz, a to napriek výslovnej žiadosti v tomto zmysle. Žalobca predložil ECB výpisy zo svojich bankových účtov až 29. septembra 2016, a až v prílohe k vyjadreniu na účely vypočutia disciplinárnym výborom 13. februára 2017 predložil tabuľku dátumov a miest výberu peňazí. ECB tiež nemala nijaký dôvod zaujímať sa o faktúry za doučovanie v spise žalobcu, aby overila, či potvrdzujú jeho tvrdenia predtým, ako žalobca zdôraznil spôsob odmeňovania B a predložil dokumenty na podporu svojich tvrdení. Až v priebehu tohto podrobného preskúmania, ktoré sa uskutočnilo v rámci časti týkajúcej sa faktúr za fyzioterapiu došlo k tomu, že disciplinárny výbor porovnal tieto faktúry s dokladmi o doučovaní. Platí to o to viac, že iba skutočná nevyhnutnosť mohla odôvodniť preskúmanie citlivých údajov v spise žalobcu, ako sú údaje týkajúce sa podpory jeho detí, o ktorých bolo uznané, že trpia zdravotnými problémami a majú osobitné vzdelávacie potreby.

94      Zo spisu presnejšie vyplýva, že disciplinárny výbor pristúpil k vyšetrovaniam, ktoré upriamili jeho pozornosť na faktúry C za doučovanie v marci 2017, a že po niekoľkých urýchlených kontrolách vykonaných v daňových a mestských orgánoch vo Frankfurte nad Mohanom požiadal 24. apríla 2017 o rozšírenie svojho poverenia o skutočnosti týkajúce sa uvedených faktúr.

95      V dôsledku toho žalobca nepreukázal, že ECB odhalila skutočnosti týkajúce sa faktúr za doučovanie viac ako rok pred začatím časti disciplinárneho konania, ktoré sa ich týkalo, a to 19. septembra 2017.

96      Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod nie je dôvodný, pokiaľ ide o časť veci týkajúcu sa faktúr za doučovanie.

c)      Záver k druhému žalobnému dôvodu

97      Vzhľadom na vyššie uvedené je druhý žalobný dôvod dôvodný v rozsahu, v akom boli skutočnosti týkajúce sa faktúr za fyzioterapiu a príjmové doklady z lekární premlčané v čase začatia disciplinárneho konania, ktoré sa ich týka. Druhý žalobný dôvod naopak nie je dôvodný, pokiaľ ide o časť veci týkajúcu sa faktúr za doučovanie.

98      Vo veci vplyvu nedodržania premlčacej lehoty, pokiaľ ide o prvé dve časti uvedené v bode 97 vyššie, na zákonnosť rozhodnutia o prepustení, treba poznamenať, že každá z troch častí veci sa týkala nesplnení povinností peňažnej povahy spočívajúcich prinajmenšom v trvajúcom nedostatku náležitej starostlivosti zo strany žalobcu vo vzťahu k minimálnym požiadavkám vyžadovaným na preukázanie dostatočných písomných dôkazov o plneniach a transakciách, ktorých náklady boli úplne alebo čiastočne hradené z programov sociálnej ochrany, ktoré ECB realizovala v prospech svojich zamestnancov. Treba tiež uviesť, že ECB uviedla tieto nesplnenia povinností najmä v kontexte svojich právomocí vo finančnej oblasti a vyvodila z toho, že žalobca nielen porušil svoju povinnosť lojality, ale aj to, že nedodržal spoločné hodnoty ECB, a tým riskoval jej dobrú povesť.

99      Za týchto podmienok sa ECB mohla v bode 37 rozhodnutia o prepustení domnievať, že každá z troch častí veci, hoci by sa posudzovala oddelene, nezvratným spôsobom ovplyvnila dôveru, ktorá je základom jej vzťahu so zamestnancami.

100    Z toho vyplýva, že čiastočne dôvodná povaha druhého žalobného dôvodu nestačí na odôvodnenie zrušenia rozhodnutia o prepustení, pretože toto rozhodnutie je a priori odôvodnené treťou časťou veci.

101    V dôsledku toho je potrebné pokračovať v skúmaní ostatných žalobných dôvodov tak, že sa obmedzí na časť týkajúcu sa faktúr za doučovanie.

4.      O treťom a siedmom žalobnom dôvode založených jednak na porušení pravidla „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“, zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti a jednak na porušení práva na prezumpciu neviny a článku 48 Charty

a)      O porušení pravidla, podľa ktorého „prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania“

102    Žalobca tvrdí, že pravidlo, podľa ktorého prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa uplatňuje aj v prípade neexistencie výslovného ustanovenia v tomto zmysle.

103    Toto pravidlo je zakotvená v článku 25 prílohy IX Služobného poriadku úradníkov Európskej únie. Ako však poznamenala ECB a ako už uviedol Súd pre verejnú službu Európskej únie vo svojom rozsudku zo 17. marca 2015, AX/ECB (F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 125), analogické ustanovenie, ktoré bolo uvedené v podmienkach zamestnávania, bolo zrušené od 1. januára 2009.

104    Okrem toho je pravda, že článok 9 písm. c) podmienok zamestnávania stanovuje, že „pri výklade práv a povinností stanovených v týchto podmienkach… sa riadne berú do úvahy zásady stanovené v nariadeniach, pravidlách a judikatúre, ktoré sa uplatňujú na zamestnancov inštitúcií [Únie]“. ECB však správne tvrdí, že cieľom tohto ustanovenia je vyplniť prípadné medzery a nemožno ho použiť na opätovné zavedenie pravidla, ktoré bolo zrušené.

105    Judikatúra založená na článku 25 prílohy IX Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2015, Dybman/ESVČ, F‑129/14, EU:F:2015:71, body 35 a 37), síce označuje pravidlo, podľa ktorého prebiehajúce trestné konanie v zásade bráni pokračovaniu disciplinárneho konania, ale nepriznáva mu hodnotu všeobecnej právnej zásady. Samotný žalobca nepodložil svoje stanovisko, podľa ktorého takúto zásadu predstavuje.

106    Z toho vyplýva, že pravidlo, podľa ktorého prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania, neplatí pre ECB.

107    Žalobca preto neúspešne tvrdí, že toto pravidlo bolo porušené tým, že disciplinárne konanie týkajúce sa faktúr za doučovanie bolo začaté v čase, keď prebiehalo trestné konanie. Keďže neexistuje výslovné ustanovenie, na základe ktorého by bolo uplatniteľné v ECB, žalobca na jeho základe rovnako neúspešne ECB vytýka, že rozhodnutie o prepustení prijala pred skončením trestného vyšetrovania týkajúceho sa uvedených faktúr.

b)      O porušení práva na prezumpciu neviny a článku 48 Charty

108    Žalobca tvrdí, že právo na prezumpciu neviny, ktoré v súčasnosti zaručuje článok 48 Charty, vyžaduje, aby sa osoba obvinená zo spáchania trestného činu považovala za nevinnú, dokiaľ jej vina nebola zákonným spôsobom preukázaná v súdnom konaní nad rámec akejkoľvek rozumnej pochybnosti. Tvrdí najmä, že ECB porušila toto právo tým, že nezohľadnila trestné konanie vedené proti nemu, ani jeho výsledok, a vychádzala zo skutočností, ktoré neboli preukázané nemeckými súdnymi orgánmi.

109    V prejednávanej veci rozhodnutie prokurátora z 30. apríla 2019 o zastavení konania v časti veci týkajúcej sa faktúr za doučovanie podľa článku 170 ods. 2 Trestného poriadku predchádzalo rozhodnutiu o prepustení, ktoré bolo prijaté 7. mája toho istého roku. Je však nesporné, že ECB o ňom k tomuto dňu nevedela.

110    Keďže zákonnosť napadnutého aktu sa posudzuje s ohľadom na skutkové a právne okolnosti, ktoré mala administratíva k dispozícii v okamihu jeho prijatia (pozri rozsudok z 12. februára 2014, Beco/Komisia, T‑81/12, EU:T:2014:71, bod 44 a citovanú judikatúru), žalobca sa tak nemôže odvolávať na toto zastavenie konania na účely spochybnenia platnosti rozhodnutia o prepustení z toho dôvodu, že ECB údajne konala v rozpore s priaznivým ukončením trestného konania.

111    Naproti tomu vzniká otázka, či právo žalobcu byť považovaný za nevinného bráni Banke, aby svoje rozhodnutie o prepustení založila na časti faktúr za doučovanie a až potom sa dozvedela o záveroch súdnych orgánov.

112    Z judikatúry vyplýva, že prezumpcia neviny sa vzťahuje na celé trestné konanie, pretože má za cieľ najmä každému zaručiť, že nebude označený za páchateľa trestného činu, ani sa s ním nebude zaobchádzať ako s páchateľom trestného činu, dokiaľ súd jeho vinu nepreukáže (rozsudky z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 210, a z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 91).

113    Okrem toho článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ a článok 52 ods. 7 Charty stanovujú, že na účely výkladu Charty treba prihliadnuť k jej vysvetlivkám (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) (rozsudok z 20. novembra 2017, Petrov a i./Parlament, T‑452/15, EU:T:2017:822, bod 38). Podľa uvedených vysvetliviek má pritom článok 48 Charty rovnaký zmysel a rozsah ako článok 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

114    Za týchto podmienok treba na účely výkladu článku 48 Charty vziať do úvahy článok 6 ods. 2 EDĽP ako minimálny stupeň ochrany [rozsudok z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 41]. Preto treba odkázať aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 43; z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 47, a z 3. septembra 2015, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Komisia, C‑398/13 P, EU:C:2015:535, bod 61).

115    Podľa judikatúry ESĽP chráni článok 6 ods. 2 EDĽP najmä právo na prezumpciu neviny podozrivých od začatia predbežných vyšetrovaní v zmysle nemeckého práva (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, CE:ECHR:2014:0227JUD001710310, bod 43).

116    V dôsledku toho sa žalobca môže dovolávať práva na prezumpciu neviny, keďže práve na podnet samotnej Banky bolo voči nemu v súvislosti s otázkou faktúr za doučovanie podľa nemeckého práva vedené predbežné vyšetrovanie, ktorého výsledok ešte nebol známy v čase, keď ECB prijala rozhodnutie o prepustení.

117    Treba teda pripomenúť po prvé, že prezumpcia neviny sa neobmedzuje iba na procesnú záruku v trestnej oblasti, ale že jej rozsah je širší, po druhé, že porušenie prezumpcie neviny môže spôsobiť akýkoľvek verejný orgán (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 211, a z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 92), a po tretie, že toto porušenie môže byť následkom vyhlásení alebo rozhodnutí, ktoré vyvolávajú dojem, že osoba je vinná, ktoré podnecujú verejnosť k presvedčeniu o jej vine, alebo ktoré predvídajú posúdenie skutočností v trestnoprávnej rovine (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 91).

118    Judikatúra v tejto súvislosti zdôraznila význam voľby výrazov použitých verejnými orgánmi. V tejto súvislosti je dôležité zohľadniť skutočný význam predmetných vyhlásení, a nie ich doslovné znenie, ako aj osobitné okolnosti, za ktorých boli tieto vyhlásenia formulované [pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. septembra 2019, AH a i. (Prezumpcia neviny), C‑377/18, EU:C:2019:670, bod 43, a z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 211 a citovanú judikatúru, Rozsudok ESĽP z 28. mája 2020, Farzalijev v. Azerbajdžan, CE:ECHR:2020:0528JUD002962007, bod 64].

119    V prejednávanej veci bolo voči žalobcovi vedené vyšetrovanie týkajúce sa podvodu v zmysle článku 263 ods. 1 nemeckého Trestného zákona v súvislosti s faktúrami za doučovanie. Vo svojom rozhodnutí o prepustení mu však Výkonná rada vytýka skutočnosť, že neuviedol podobnosti medzi daňovými číslami a adresami uvedenými na faktúrach za fyzioterapie, ktoré vydala B, a faktúrami za doučovanie, ktoré vydala C, hoci z týchto podobností bolo možné vyvodiť, že tieto faktúry za doučovanie neboli pravdivé a pravé. V tejto súvislosti Výkonná rada dospela k záveru, že právo požadovať náhradu výdavkov za doučovanie nezbavuje zamestnancov povinnosti byť obozretní a ubezpečiť sa, že dokumentácia týkajúca sa predmetných služieb je primeraná. Keďže existujú objektívne okolnosti vzbudzujúce pochybnosti, pokiaľ ide o právo na uvedenú náhradu, Výkonná rada sa domnievala, že je úlohou dotknutého zamestnanca, aby o tom prinajmenšom informoval administratívu. Výkonná rada preto dospela k záveru, že žalobca bol vinný, že po prvé porušil svoju povinnosť lojálnosti voči inštitúcii, po druhé, že si nesplnil svoju povinnosť dodržiavať spoločné hodnoty ECB a viesť svoj pracovný a súkromný život v súlade so služobným poriadkom ECB, po tretie, že sústavne neplnil svoju povinnosť chrániť finančné záujmy inštitúcie a po štvrté, že riskoval dobrú povesť Banky.

120    V dôsledku toho z celého rozhodnutia o prepustení vyplýva, že ECB sa domnievala, že faktúry predložené žalobcom boli nevhodné na účely náhrady výdavkov za doučovanie bez toho, aby mu bola formálne pripísaná zodpovednosť za to, že neboli pravdivé a pravé. Banka sa vo svojom rozhodnutí o prepustení v podstate obmedzila na postihnutie nedbanlivosti, ktorá sa jej zdá byť osobitne závažná, pokiaľ ide o zamestnanca finančnej inštitúcie. Toto rozhodnutie teda neobsahuje nijaké konštatovanie o vine žalobcu vzhľadom na trestný čin podvodu, ktorý bol predmetom trestného stíhania (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 25. augusta 1987, Englert v. Nemecko, CE:ECHR:1987:0825JUD001028283, bod 39), a patrí do rámca autonómie právnej kvalifikácie nesplnenia disciplinárnych povinnosti správnym orgánom v porovnaní s trestným stíhaním za tie isté skutky.

121    ECB teda neporušila právo žalobcu na prezumpciu neviny tým, že prijala rozhodnutie o prepustení v rozsahu, v akom sa týka časti veci týkajúcej sa faktúr za doučovanie predtým, ako sa dozvedela o výsledku súdneho konania, ktoré sa ho týka.

122    Pokiaľ ide o zamietnutie žiadosti o opätovné začatie konania, k tomu došlo po tom, čo bola ECB informovaná o zastavení trestného stíhania proti žalobcovi vo veci faktúr za doučovanie podľa § 170 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že neexistovali dostatočne dôvodné podozrenia o vine na to, aby bola podaná obžaloba na trestný súd.

123    Podľa judikatúry ESĽP je pritom cieľom prezumpcie neviny najmä zabrániť tomu, aby orgány verejnej moci zaobchádzali s jednotlivcami, proti ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, tak, ako keby boli vinní zo spáchania trestného činu, ktorý im bol vytýkaný (rozsudok ESĽP, 28. júna 2018, G.I.E.M. S.R.L. a iní v. Taliansko, CE:ECHR:2018:0628JUD0001828JUD00018286, bod 314). V tejto súvislosti nemožno robiť žiadne rozdiely medzi oslobodením z dôvodu nedostatku dôkazov a oslobodením v dôsledku formálneho konštatovania neviny obvineného (rozsudok ESĽP z 27. septembra 2007, Vassilios Stavropoulos v. Grécko, CE:ECHR:2007:0927JUD003552204, bod 39, a z 23. októbra 2014, Melo Tadeu v. Portugalsko, CE:ECHR:2014:1023JUD002778510, bod 60).

124    V prejednávanej veci Výkonná rada po tom, čo sa dozvedela o zastavení vyšetrovania týkajúceho sa faktúr za doučovanie, opodstatnila svoje zamietnutie žiadosti o opätovné začatie konania dvoma dôvodmi: po prvé existujúcim rozdielom medzi príslušnými úlohami prokuratúry a ECB, pričom úloha prokuratúry spočíva v zisťovaní, či uvádzané skutky predstavujú trestný čin, a úloha ECB v preskúmaní na základe nižšej úrovne dokazovania, či odhaľujú disciplinárne previnenie, a po druhé skutočnosťou, že prokuratúra potvrdila, že o súkromnej učiteľke C neexistoval úradný zápis a že daňové číslo uvedené na faktúrach nebolo pravdivé.

125    Tieto dôvody neobsahujú nijaké konštatovanie o trestnej vine žalobcu. Zamietnutie žiadosti o opätovné začatie konania teda neporušilo jeho právo na prezumpciu neviny.

126    Žalobca však ešte tvrdí, že ECB porušila jeho právo na prezumpciu neviny tým, že chcela dospieť k záveru o jeho vine za každú cenu.

127    V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že porušenie práva na prezumpciu neviny možno konštatovať v prípade skutočností, ktoré preukazujú, že MO sa od začiatku disciplinárneho konania rozhodol v každom prípade uložiť žalobcovi disciplinárny postih nezávisle od vysvetlení, ktoré poskytol, a od výsledku prebiehajúceho trestného konania (rozsudky z 13. marca 2003, Pessoa e Costa/Komisia, T‑166/02, EU:T:2003:73, bod 56; z 19. októbra 2006, Pessoa e Costa/Komisia, T‑503/04, EU:T:2006:331, bod 118, a zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 162).

128    Žalobca v prvom rade vyvodzuje existenciu zaujatosti zo strany ECB zo skutočnosti, že nezohľadnila trestné konanie vedené voči nemu, ani jeho výsledok. Táto výhrada však bola práve preskúmaná a zamietnutá. Žalobca ďalej vyvodzuje túto zaujatosť zo skutočnosti, že Banka rozšírila poverenie disciplinárneho výboru v nadväznosti na protiprávne vyšetrovanie jedného z jeho členov, a nezohľadnila pripomienky, ktoré predložil v priebehu disciplinárneho konania. Tieto výhrady sa však prekrývajú jednak so štvrtým žalobným dôvodom a jednak s piatym a deviatym žalobným dôvodom. Budú preto preskúmané v rámci týchto žalobných dôvodov.

c)      O porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti

129    Žalobca tvrdí, že ECB tým, že začala disciplinárne konanie týkajúce sa faktúr za doučovanie, hoci v danom čase prebiehalo trestné konanie, a tým, že ignorovala jeho výsledok, porušila zásadu riadnej správy vecí verejných a povinnosť starostlivosti, ktoré ukladajú inštitúciám povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci.

130    Žalobca však neuvádza tvrdenie umožňujúce domnievať sa, že v prejednávanej veci by sa mala zásade riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti priznať širšia pôsobnosť, než je rozsah práva na prezumpciu neviny. Predovšetkým nemožno dospieť k záveru, že ECB porušila svoju povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu, keďže prokuratúra vo svojom liste z 30. apríla 2019 potvrdila skutočnosti, na ktorých Banka založila svoje rozhodnutie o prepustení, t. j. že o C neexistoval úradný zápis a daňové číslo uvedené na jej faktúrach nebolo pravdivé.

131    Navyše žalobca využil vo svoj prospech všetky ostatné záruky uplatniteľné na disciplinárne konania, ako to vyplýva z odpovede na výhrady, ktorú v tejto súvislosti formuluje (pozri preskúmanie štvrtého a piateho žalobného dôvodu nižšie). Nie je teda dôvodné tvrdiť, že ECB porušila povinnosť starostlivosti a zásadu riadnej správy vecí verejných.

d)      Záver týkajúci sa tretieho a siedmeho žalobného dôvodu

132    Vzhľadom na vyššie uvedené tretí a siedmy žalobný dôvod nie sú dôvodné.

5.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov a zásady nestrannosti zakotvenej v článku 41 Charty

133    Žalobca tvrdí, že členovia disciplinárneho výboru si zamenili svoju úlohu v rámci disciplinárneho výboru so svojimi ostatnými funkciami tým, že aktívne hľadali nové skutočnosti v jeho neprospech. V tejto súvislosti uvádza štyri výhrady, a domnieva sa preto, že disciplinárny výbor porušil článok 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov a svoju povinnosť nestrannosti.

134    Článok 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov stanovuje, že členovia disciplinárneho výboru musia „konať osobne a plniť svoje povinnosti úplne nezávisle“.

a)      O prvej výhrade žalobcu

135    Žalobca tvrdí, že disciplinárny výbor preskúmal jeho osobný spis, a najmä všetky náhrady, ktoré mu boli vyplatené s cieľom overiť ich riadnu povahu, a že toto preskúmanie viedlo k rozhodnutiu generálneho tajomníka pre služby z 19. septembra 2017, ktorým sa rozširuje poverenie uvedeného výboru na faktúry za doučovanie. Podľa žalobcu toto preskúmanie prekročilo hranice poverenia, ktoré bolo disciplinárnemu výboru pôvodne priznané. Správa č. 1 a rozhodnutie generálneho tajomníka pre služby z 18. novembra 2016 totiž obmedzili jeho rozsah a neobsahujú nijaký odkaz na faktúry za doučovanie.

136    ECB však správne tvrdí, že zásadnou časťou úlohy disciplinárneho výboru je v medziach jej poverenia čo najrýchlejšie vyhľadávať a zisťovať skutkový stav. Podľa článku 8.3.15 pravidiel pre zamestnancov je úlohou tohto výboru vydať stanovisko najmä k vecnej správnosti skutkových zistení.

137    ECB konkrétne tvrdí, že disciplinárny výbor mohol overiť dôveryhodnosť vyhlásení žalobcu na svojom pojednávaní 13. februára 2017 a nahliadnuť do spisu, aby preskúmal, či a ako bolo možné platby, o ktorých žalobca tvrdil, že ich realizoval za fyzioterapeutické služby a lekárenské výrobky, zosúladiť s inými platbami, či už v hotovosti alebo kreditnou kartou, ktoré vykonal. Podľa ECB disciplinárny výbor pri tejto príležitosti legitímne objavil faktúry za doučovanie, ktorá vystavila C.

138    Žalobca však poznamenáva, že podľa článku 8.3.14 pravidiel pre zamestnancov disciplinárny výbor mohol pristúpiť k dodatočnému prešetreniu len vtedy, ak sa dôkazy, ktoré má k dispozícii, ukázali ako nedostatočné. Žalobca pritom tvrdí, že poskytol rozsiahle informácie a početné dôkazy o tom, že zvykol vykonávať svoje platby tak bankovým prevodom, ako aj v hotovosti, takže disciplinárny výbor nemal žiadny platný dôvod na ďalšie preskúmavanie jeho spisu.

139    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, avšak inštitúcie zároveň nemôžu vedome použiť dôkazy, ktoré boli zjavne získané v rozpore s formálnymi náležitosťami stanovenými pre postup ich zaobstarania, ktorých účelom je ochrana základných práv dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia, T‑655/11, EU:T:2015:383, body 42 a 44, a z 8. septembra 2016, Goldfish a i./Komisia, T‑54/14, EU:T:2016:455, body 42 a 47).

140    K záveru o tom, že dôkazy, ktoré viedli k zahájeniu časti veci týkajúcej sa faktúr za doučovanie, a teda aj konania, ktoré sa na ich základe začalo, sú nezákonné, by preto bolo treba dospieť len v prípade, ak by disciplinárny výbor skutočnosti overoval zjavne v rozpore s pravidlami upravujúcimi jeho vyšetrovacie právomoci.

141    V prejednávanej veci však skutočnosti, ktoré boli podľa žalobcu dostatočné na dokončenie správy č. 1, pozostávali zo zoznamu výberov peňažných prostriedkov v hotovosti, ktorý vypracoval, a z približne 109 strán bankových výkazov dokladujúcich tieto sumy. Pozostávali tiež z tvrdení predložených jeho právnym zástupcom a zo zápisnice o jeho vlastnom vypočutí 13. februára 2017. Žalobca v ňom uviedol, že faktúry za fyzioterapiu zaplatil vďaka týmto výberom prostriedkov. Keď však disciplinárny výbor postupoval vo vyšetrovaní v tomto rámci, nekonal nerozumne, keď považoval za potrebné overiť pravdivosť tohto tvrdenia tým, že hľadal v údajoch, ktorými disponovala ECB, či mal žalobca skutočne vo zvyku zaplatiť faktúry, za ktoré požadoval náhradu, v hotovosti. Platí to o to viac, že na vypočutí žalobcu 3. februára 2016 jeho predchádzajúci právny zástupca sám vyjadril pochybnosť o tom, že každá platba B zodpovedala jednému výberu prostriedkov.

142    Žalobca ďalej tvrdí, že preskúmanie, ktoré vykonal disciplinárny výbor vo jeho osobnom spise, bolo nedôvodné, pretože neobsahoval dôkazy o platbách (pozri bod 128 vyššie).

143    Spis žalobcu, ktorý vytvorila ECB, sa však neobmedzoval na jeho prijatie do zamestnania a na jeho služobný postup. Keďže mu boli uplatnením článku 3.8.4 pravidiel pre zamestnancov priznané navýšené rodinné prídavky, v ktorých mu tak boli poskytované náhrady za faktúry za doučovanie, a článok 3.3.1 tých istých pravidiel stanovuje, že dotknuté osoby predložia dôkazy o ich nároku na príspevky skôr, ako ich ECB vyplatí, mala ECB k dispozícii faktúry súkromnej učiteľky C. Okrem toho zo spisu predloženého Všeobecnému súdu vyplýva, že tieto faktúry prijalo oddelenie Banky pre prijímanie do zamestnania a odmeňovanie.

144    Za týchto podmienok disciplinárny výbor v snahe preukázať, že faktúry údajnej fyzioterapeutky B zodpovedali výdavkom, ktoré boli skutočne vynaložené, mohol chcieť porovnať dôkazy predložené žalobcom, prostredníctvom ostatných výdavkov, ktorých náhradu žiadal a o ktorých ECB uchovávala dôkazy.

145    Napokon článok 8.3.15 pravidiel pre zamestnancov ukladal disciplinárnemu výboru povinnosť navrhnúť „akýkoľvek primeraný disciplinárny postih“. Ukladal mu tak povinnosť preskúmať prípadné poľahčujúce okolnosti, ako napríklad spôsob, akým žalobca vykonával svoju funkciu, ktorý mohol vyplývať z jeho spisu. Disciplinárny výbor by však nemohol vo svojom stanovisku konštatovať, že skutkový stav predstavuje prvé nesplnenie povinnosti žalobcu, ak by nemal právo nahliadnuť do jeho spisu.

146    Za týchto podmienok nie je preukázané, že by vyhľadávanie, ktoré disciplinárny výbor vykonal v spise žalobcu, bolo zaujaté.

b)      O druhej výhrade žalobcu

147    Žalobca uvádza, že zo správy č. 2 vyplýva, že zamestnanec GR pre právne záležitosti kontaktoval nemecké daňové orgány s cieľom získať informácie týkajúce sa faktúr za doučovanie. Tvrdí, že táto osoba môže byť jedným z členov disciplinárnej komisie alebo že mohla konať na jeho pokyn.

148    Žalobca však nevysvetlil, v čom takéto kontakty porušujú zásadu nestrannosti a článok 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov. Navyše článok 8.3.14 týchto pravidiel oprávňuje disciplinárny výbor prijať všetky opatrenia potrebné na doplnenie svojich informácií.

149    Druhá výhrada žalobcu teda nie je preukázaná.

c)      O tretej a štvrtej výhrade žalobcu

150    Žalobca tvrdí, že GR pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu vypracovalo správu č. 2 týkajúcu sa faktúr za doučovanie, zatiaľ čo jeho generálny riaditeľ bol členom disciplinárneho výboru. Uvádza tiež, že ten istý generálny riaditeľ podpísal list, v ktorom ho informoval o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru. Vyvodzuje z toho porušenia zásady nestrannosti, ktorú musia dodržiavať členovia disciplinárneho výboru.

151    Je pravda, že správa č. 2 bola vypracovaná na hlavičkovom liste GR pre ľudské zdroje, rozpočet a organizáciu, a je tiež pravda, že generálny riaditeľ tohto GR bol členom disciplinárneho výboru. To však neumožňuje dospieť k záveru, že by tento generálny riaditeľ ako člen disciplinárnej komisie porušil svoju povinnosť nestrannosti a článok 8.3.7 pravidiel pre zamestnancov. Predmetný list sa navyše obmedzuje na oznámenie rozhodnutia o rozšírení poverenia disciplinárneho výboru na skutočnosti týkajúce sa faktúr za doučovanie, ktoré bolo prijaté a podpísané generálnym tajomníkom pre služby konajúcim v mene Výkonnej rady v súlade s článkom 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov.

152    Tretia a štvrtá výhrada žalobcu teda nie sú preukázané.

d)      Záver k štvrtému žalobnému dôvodu

153    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

6.      O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

154    Žalobca vychádza z porušenia práva na obhajobu z dôvodu, že ECB vo všeobecnosti nezohľadnila pripomienky, ktoré predložil v priebehu konania (pozri bod 128 vyššie).

155    Žalobca však svoju výhradu nerozvinul a výslovne neuviedol, či sa týka všetkých jeho pripomienok alebo len ich časti, a ak je to tak, ktorej časti. Táto výhrada je teda podľa článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku neprípustná.

156    V každom prípade musí byť zamietnutá ako nedôvodná. Rozsah odôvodnenia stanoviska disciplinárneho výboru a rozhodnutia o prepustení, ako aj korešpondencia medzi ECB a žalobcom v priebehu konania preukazujú, že ECB vzala jeho tvrdenia do úvahy. Navyše treba pripomenúť, že žalobca nemá právo zamieňať si nedodržanie práv na obhajobu s nedosiahnutím žiadaného výsledku prostredníctvom výkonu týchto práv (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2013, Sepro Europe/Komisia, T‑483/11, neuverejnený, EU:T:2013:407, bod 78).

157    Piaty žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý.

7.      O šiestom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení

a)      Úvodná poznámka

158    Žalobca tvrdí, že mnohé dôvody rozhodnutia o prepustení sú postihnuté zjavne nesprávnym posúdením.

159    Treba však poznamenať, že žalobca v podstate zakladá svoj šiesty žalobný dôvod na výhradách založených na tom, že ECB nevykonala úplné preskúmanie okolností prípadu, že nesprávne posúdila dôkazy, ktoré jej boli predložené, a že porušila právo na rešpektovanie súkromného života.

160    Za týchto podmienok treba pripomenúť, že účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty vyžaduje, aby súd Únie vykonal celkové preskúmanie vecnej správnosti skutkových okolností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. septembra 2013, L/Parlament, T‑317/10 P, EU:T:2013:413, bod 70, a z 10. januára 2019, RY/Komisia, T‑160/17, EU:T:2019:1, bod 38). V tejto súvislosti musí overiť materiálnu presnosť uvádzaných dôkazov, ich spoľahlivosť a koherenciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2018, McCoy/Výbor regiónov, T‑567/16, EU:T:2018:708, bod 98; pozri tiež analogicky rozsudky z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C‑12/03 P, EU:C:2005:87, bod 39, a zo 7. apríla 2016, ArcelorMittal Tubular Products Ostrava a i./Hubei Xinyegang Steel, C‑186/14 P a C‑193/14 P, EU:C:2016:209, bod 36). Z tohto pohľadu je posúdenie dôkaznej hodnoty dokumentu tiež predmetom celkového preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T‑274/01, EU:T:2004:266, bod 43). Aj komplexné alebo chúlostivé posúdenia, ktoré administratíva vykoná, sa tak musia zakladať na silných dôkazoch (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 2005, Komisia/Tetra Laval, C‑12/03 P, EU:C:2005:87, bod 41, a zo 7. apríla 2016, Akhras/Rada, C‑193/15 P, EU:C:2016:219, bod 56). Súdu únie teda prislúcha aj v tomto kontexte, aby pristúpil k hĺbkovému preskúmaniu dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 146).

161    Okrem toho súd v rámci svojho preskúmania zákonnosti vykonáva aj úplné preskúmanie správneho uplatňovania relevantných právnych predpisov (rozsudok zo 7. novembra 2007, Nemecko/Komisia, T‑374/04, EU:T:2007:332, bod 81).

162    Vzhľadom na vyššie uvedené teda treba prekvalifikovať šiesty žalobný dôvod ako založený nie na zjavne nesprávnom posúdení, ale na neúplnom preskúmaní okolností veci, na nesprávnom posúdení dôkazov a nesprávnom právnom posúdení.

b)      O neúplnom preskúmaní okolností veci, nesprávnych posúdeniach dôkazov a nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa časti veci súvisiacej s faktúrami za doučovanie

163    V prvom rade žalobca vytýka ECB, že nezohľadnila zastavenie trestného stíhania týkajúceho sa faktúr za doučovanie.

164    Táto výhrada sa však prekrýva s tretím a siedmym žalobným dôvodom, ktoré boli posúdené ako nedôvodné.

165    V druhom rade žalobca tvrdí, že ECB tým, že sa domnievala, že faktúry súkromnej učiteľky C neboli pravdivé a pravé, ignorovala jeho vyhlásenia a vyhlásenia jeho rodiny, podľa ktorých C skutočne poskytovala jeho deťom doučovanie, a že bola odmeňovaná v hotovosti. Žalobca dodáva, že ECB nezohľadnila ani jeho vyhlásenia, podľa ktorých podobnosť faktúr údajnej fyzioterapeutky B a C vyplýva zo skutočnosti, že jeho manželka ukázala C, ako ich vyhotoviť. Napokon ECB nezohľadnila ani zlepšenie školských výsledkov jedného z jeho detí v oblastiach, v ktorých C mu poskytovala doučovanie.

166    Žalobca sa však obmedzuje na opakovanie svojich vyhlásení a vyhlásení svojej manželky počas administratívneho postupu bez toho, aby vysvetlil, prečo sa ECB dopustila nesprávneho posúdenia, keď ich nepovažovala za presvedčivé a keď uviedla, že nepredložil dôkaz, ktorý by ich podložil.

167    V treťom rade žalobca tvrdí, že ECB nesprávne vychádzala zo skutočnosti, že je podľa nej neobvyklé, že on nepozná kontaktné údaje súkromnej učiteľky C, hoci k nemu pravidelne dochádzala.

168    Podľa žalobcu takýto žalobný dôvod porušuje jeho právo organizovať svoj súkromný život podľa svojho uváženia a žiadne pravidlo ECB neukladá jej úradníkom povinnosť poznať kontaktné údaje vyučujúcich poskytujúcich hodiny doučovania doma. Okolnosť, že je možné si nechať priznať náhradu za ich odmenu, nie je relevantná na odôvodnenie takéhoto zásahu.

169    Treba však uviesť, že ECB nijako nezasiahla do súkromného života žalobcu tým, že odmietla uveriť, že nemá k dispozícii minimálne informácie o súkromnej učiteľke C, ktorá jeho deťom pravidelne poskytovala hodiny doučovanie uňho doma. ECB v skutočnosti nezamýšľala upraviť spôsob, akým chce žalobca organizovať svoj život, ale len sa domnievala, že tento údajný spôsob vedenia bol vysoko nepravdepodobný, a teda málo dôveryhodný.

170    ECB navyše v rámci svojho režimu uhrádzania osobitných vzdelávacích potrieb detí jej zamestnancov má právo klásť takémuto zamestnancovi otázky, keď podáva žiadosti o náhradu za okolností, ktoré ECB považuje za neobvyklé. Tiež má právo vyvodiť z týchto okolností akýkoľvek vhodný záver.

171    Žalobca ďalej tvrdí, že ECB sa nemohla opierať o skutočnosť, že bolo neobvyklé, že nedokázal poskytnúť žiadne informácie o osobe, ktorá roky prichádzala do jeho obydlia, aby tam poskytovala kurzy doučovania, pretože neobvyklá povaha skutočnosti nepredstavuje dôkaz, že nie je skutočná.

172    Toto tvrdenie však nemôže uspieť. Samotná možnosť, že situácia môže existovať, totiž nestačí na vylúčenie jej prípadnej neobvyklej povahy, ktorá bola navyše náležite odôvodnená v rozhodnutí o prepustení.

173    Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na to, že žalobca dôkladne nepodložil svoje tvrdenia, rovnako neúspešne tvrdí, že ECB zanedbala skutočnosť, že stav jedného z jeho detí nevyžaduje, aby poznal kontaktné údaje C na účely organizovania výučby.

174    Šiesty žalobný dôvod teda nie je dôvodný.

8.      O ôsmom žalobnom dôvode založenom na nedodržaní primeranej lehoty a povinnosti starostlivosti

175    Žalobca tvrdí, že ECB neviedla predmetné disciplinárne konanie s požadovanou starostlivosťou a že nezabezpečila, aby každá z jeho etáp nasledovala v primeranej lehote po tej predchádzajúcej.

176    V prejednávanej veci články 8.3.15 až 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov stanovujú lehoty pre rôzne fázy disciplinárneho konania. Článok 8.3.15 uvedených pravidiel však stanovuje, že lehota stanovená disciplinárnemu výboru na zaslanie stanoviska „sa musí posudzovať v závislosti od zložitosti prípadu“.

177    Navyše vo všeobecnosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že s výnimkou premlčacích lehôt (pozri bod 58 vyššie) lehoty stanovené na účely vytvorenia časového rámca disciplinárneho konania v zásade nevedú k preklúzii. V prípade, že v uplatniteľných textoch nie je jasne vyjadrená vôľa obmedziť z dôvodu právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery obdobie, počas ktorého môže administratíva konať, predstavujú tieto lehoty predovšetkým pravidlo riadnej správy vecí verejných, ktoré ukladá inštitúcii povinnosť viesť disciplinárne konanie s náležitou starostlivosťou a konať tak, aby každý procesný úkon nasledoval v primeranej lehote s ohľadom na predchádzajúci akt (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. septembra 2000, Teixeira Neves/Súdny dvor, T‑259/97, EU:T:2000:208, bod 123, a zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 174).

178    Za týchto podmienok môže nedodržanie primeranej lehoty odôvodniť zrušenie rozhodnutia administratívy len vtedy, ak zbytočný odklad môže mať vplyv na samotnú podstatu prijatého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, AV/Komisia, T‑303/18 RENV, neuverejnený, EU:T:2019:239, bod 87 a citovanú judikatúru). To platí aj v prípade, že zbytočný odklad ovplyvnil schopnosť dotknutých osôb účinne sa brániť (pozri rozsudok zo 7. júna 2018, Winkler/Komisia, T‑369/17, neuverejnený, EU:T:2018:334, bod 34 a citovanú judikatúru).

179    V prejednávanej veci žalobca netvrdí ani to, že ECB mala v úmysle predĺžiť lehoty stanovené v článkoch 8.3.15 až 8.3.17 pravidiel pre zamestnancov, ani že by dĺžka konania poškodila jeho obhajobu.

180    Pokiaľ ide o povinnosť starostlivosti, bolo tiež rozhodnuté, že jej porušenie z dôvodu nedostatku rýchlosti môže viesť k vzniku zodpovednosti dotknutej inštitúcie za prípadne spôsobenú ujmu, ale že sama osebe nemôže ovplyvniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17, EU:T:2018:479, body 104 a 105).

181    Ôsmy žalobný dôvod založený na nedodržaní primeranej lehoty a povinnosti starostlivosti teda nemožno v prejednávanej veci uznať za dôvodný v rámci návrhov na zrušenie.

9.      O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

182    Žalobca sa domnieva, že rozhodnutie o prepustení je nedostatočne odôvodnené. Z dôvodu uvedeného v bode 101 vyššie nie je potrebné skúmať tento žalobný dôvod v rozsahu, v akom osobitne spochybňuje odôvodnenie rozhodnutia o prepustení, pokiaľ ide o časti týkajúce sa fyzioterapeutických služieb a príjmových dokladov z lekární.

183    Pritom treba pripomenúť, že otázka, či najmä rozhodnutie ECB, ktorým sa ukladá postih jednému z jej zamestnancov, spĺňa povinnosť odôvodnenia, sa musí posúdiť nielen vzhľadom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť, ktorou je v prejednávanej veci disciplinárna oblasť. V tejto súvislosti platí, že hoci je Výkonná rada povinná uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie jej rozhodnutí, ako aj úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu, nevyžaduje sa od nej, aby prerokovala všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré boli vznesené v priebehu konania. V každom prípade je rozhodnutie dostatočne odôvodnené vtedy, ak je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému zamestnancovi známe a ktoré mu umožnia porozumieť rozsahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo (rozsudok 17. marca 2015 AX/ECB, F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 189 a citovaná judikatúra). Ak je však postih uložený dotknutej osobe napokon prísnejší ako postih navrhnutý disciplinárnym výborom, tak ako v prejednávanom prípade, však treba konštatovať, že vzhľadom na požiadavky kladené na každé disciplinárne konanie musí rozhodnutie ECB presne uvádzať dôvody, ktoré ju viedli k tomu, že sa odchýlila od stanoviska svojho disciplinárneho výboru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2015, AX/ECB, F‑73/13, EU:F:2015:9, bod 190 a citovanú judikatúru).

184    V prejednávanej veci bol žalobca podrobne oboznámený so kontextom, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie o prepustení, najmä vzhľadom na obsah početných písomných a ústnych pripomienok, ktoré predložil v priebehu disciplinárneho konania 13. februára, 9. marca, 17. októbra a 8. novembra 2017, 30. apríla a 14. septembra 2018, ako aj 31. januára 2019.

185    Rozhodnutie o prepustení navyše zohľadňuje výhrady vytýkané žalobcovi, stanovisko disciplinárneho výboru, rôzne pravidlá a ustanovenia platné v ECB, o ktorých sa Výkonná rada domnievala, že ich žalobca porušil, ako aj dôvody, pre ktoré k tomuto záveru dospel. Žaloba okrem toho preukazuje, že žalobca správne pochopil tieto skutočnosti.

186    Žalobca však predovšetkým tvrdí, že rozhodnutie o prepustení neodpovedá na jeho pripomienky týkajúce sa premlčania disciplinárneho konania (pozri bod 128 vyššie).

187    Rozhodnutie o prepustení však odkazuje na stanovisko disciplinárneho výboru, o ktorom žalobca vedel, a toto stanovisko vysvetľuje dôvody, pre ktoré vzhľadom na článok 8.3.2 pravidiel pre zamestnancov nebolo disciplinárne konanie podľa ECB premlčané.

188    Žalobca ďalej tvrdí, že aj keby boli skutočnosti preukázané, rozhodnutie o prepustení dostatočne nevysvetľuje, prečo ECB prijala oveľa prísnejší postih, než aký navrhol disciplinárny výbor, a presnejšie, prečo na základe skutočností zhodných s tými, ktoré skúmal tento výbor, dospela k záveru, že dôverný vzťah bol nenapraviteľne narušený.

189    Táto výhrada nie je dôvodná. Z rozhodnutia o prepustení vyplýva, že na rozdiel od disciplinárneho výboru Výkonná rada zastávala názor, že žalobca požadoval náhradu v súvislosti s príjmovými dokladmi z lekární a faktúrami za doučovanie, ktoré neboli pravdivé a pravé, a že nesplnenia povinností žalobcu, pokiaľ ide o predloženie týchto žiadostí o náhradu, tak boli rozsiahlejšie a závažnejšie ako samotné predloženie pochybných faktúr za fyzioterapiu, z ktorých vychádzal tento výbor.

190    Je pravda, že v bode 97 vyššie bolo rozhodnuté, že skutočnosti týkajúce sa faktúr za fyzioterapie a príjmových dokladov za farmaceutické služby boli premlčané v čase začatia disciplinárneho konania. Podľa ustálenej judikatúry je však povinnosť odôvodniť rozhodnutia podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá súvisí s materiálnou zákonnosťou sporného aktu (pozri rozsudok z 24. septembra 2015, Taliansko a Španielsko/Komisia, T‑124/13 a T‑191/13, EU:T:2015:690, bod 82 a citovanú judikatúru).

191    Navyše platí, že Výkonná rada ďalej na rozdiel od disciplinárnej komisie dospela k záveru, že skôr nižšia platová trieda a menší počet odpracovaných rokov žalobcu nemôžu mať žiadny mimoriadny vplyv na jeho povinnosť konať čestne a bezúhonne pri predkladaní žiadostí o náhradu.

192    ECB napokon vysvetlila, že každá časť veci u nej spôsobila nenapraviteľnú stratu dôvery voči žalobcovi. V tejto súvislosti zdôraznila skutočnosť, že jej dôveryhodnosť ako inštitúcie zodpovednej za menovú politiku a bankovú kontrolu sa zakladá na jej dobrej povesti efektívnej a zodpovednej administratívy, riadenej bezúhonnými zamestnancami, a vysvetlila, že správanie žalobcu bolo práve také, že mohlo poškodiť jej dobrú povesť.

193    Deviaty žalobný dôvod teda nie je dôvodný.

10.    O desiatom žalobnom dôvode, ktorý je uvedený subsidiárne a je založený na porušení zásady proporcionality

a)      Úvodná poznámka

194    Na úvod treba poznamenať, že na rozdiel od svojho názvu sa desiaty žalobný dôvod neobmedzuje na tvrdenie, že v prejednávanej veci nebola dodržaná zásada proporcionality. Žalobca totiž po prvé z irelevantnosti a faktickej nepresnosti priťažujúcich okolností zohľadnených disciplinárnym výborom, po druhé z protiprávnosti a irelevantnosti priťažujúcich okolností, ktoré dodatočne zohľadnila Výkonná rada, po tretie zo skutočnosti, že Výkonná rada skreslila pojem poľahčujúce okolnosti, pokiaľ ide o okolnosti uvedené disciplinárnym výborom, a po štvrté z toho, že ECB nezohľadnila určitý počet poľahčujúcich okolností, ktoré uviedol v priebehu konania, v podstate vyvodzuje neprimeranosť svojho prepustenia. Výhrady žalobcu teda priamo nekritizujú neprimeranosť postihu. Žalobca to vyvodzuje skôr z nepresnosti niektorých skutočností, ako aj z nesprávneho posúdenia iných skutočností a ich kvalifikácie ako priťažujúcich okolností, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia, a napokon z nevykonania úplného preskúmania všetkých okolností, ktoré môžu byť poľahčujúce.

195    Za týchto podmienok treba pripomenúť, že Všeobecný súd vykonáva úplné preskúmanie vecnej správnosti skutkových okolností a riadneho uplatnenia relevantných právnych noriem (pozri body 160 a 161 vyššie).

196    Súd Únie však tiež v celom rozsahu preskúmava kvalifikáciu skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2012, BNP Paribas a BNL/Komisia, C‑452/10 P, EU:C:2012:366, bod 102, a zo 7. novembra 2013, Cortivo/Parlament, F‑52/12, EU:F:2013:173, bod 41), vzhľadom na objektívne právne pojmy. Takto preskúmava najmä otázku, či skutočnosť spadá pod právne pojmy priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti.

197    Napokon, hoci podmienky zamestnávania neurčujú pevný vzťah medzi disciplinárnymi postihmi, ktoré stanovujú, a rôznymi druhmi nesplnení povinností, ktorých sa dopustili úradníci, a nespresňujú, do akej miery sa existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností má odraziť vo výbere postihu, dodržanie článku 47 Charty predpokladá, že „trest“ stanovený správnym orgánom, ktorý sám nespĺňa podmienky stanovené v tomto článku, akým je v prejednávanom prípade Výkonná rada, podlieha následnej kontrole súdnym orgánom, ktorý má právomoc plne posúdiť primeranosť postihu k pochybeniu (pozri rozsudok z 15. mája 2012, Nijs/Dvor audítorov, T‑184/11 P, EU:T:2012:236, bod 85 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 9. septembra 2010, Andreasen/Komisia, T‑17/08 P, EU:T:2010:374, body 146 a 147; rozsudok ESĽP, 31. marca 2015, Andreasen v. Spojené kráľovstvo a 26 ďalších členských štátov Európskej únie, CE:ECHR:2015:0331DEC002882711, bod 73). V tejto súvislosti súd Únie najmä overuje, či disciplinárny orgán zvážil priťažujúce a poľahčujúce okolnosti primeraným spôsobom (rozsudok zo 16. marca 2004, Afari/ECB, T‑11/03, EU:T:2004:77, bod 203).

b)      O prvej výhrade žalobcu

198    Na účely preukázania porušenia zásady proporcionality žalobca spochybňuje priťažujúcu okolnosť, ktorú uvádza disciplinárny výbor a neskôr Výkonná rada, týkajúcu sa toho, že nenavrhol, že sporné sumy v celom rozsahu alebo sčasti vráti.

199    Treba pripomenúť, že disciplinárny výbor sa domnieval, že žalobca porušil svoje povinnosti len tým, že neoprávnene získal náhradu faktúr za fyzioterapiu, ale naopak sa domnieval, že skutočnosti týkajúce sa príjmových dokladov z lekární a faktúry za doučovanie neboli dostatočne preukázané. V dôsledku toho disciplinárny výbor pripísal žalobcovi priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že nenavrhol vrátenie neoprávnene prijatých súm, pričom sa obmedzil na sumu 56 041,09 eura zodpovedajúcu náhrade za faktúry údajnej fyzioterapeutky B.

200    V rozhodnutí o prepustení Výkonná rada naopak zastávala názor, že žalobcovi bola počas niekoľkých rokov neoprávnene priznávaná náhrada za všetky sporné faktúry a príjmové doklady. V tejto súvislosti ďalej uviedla, že vzhľadom na priťažujúce okolnosti identifikované disciplinárnym výborom je potrebné doplniť skutočnosť, že žalobca si vôbec nevážil dôveru, s ktorou k nemu pristupovala ECB (pozri v tejto súvislosti bod 207 nižšie a nasl.).

201    Vzhľadom na celé rozhodnutie o prepustení treba v dôsledku toho chápať veľmi stručný odkaz Výkonnej rady na priťažujúce okolnosti uznané disciplinárnym výborom tak, že sa týka skutočnosti, že žalobca nenavrhol vrátiť všetky sumy, ktoré prijal, vrátane súm prijatých z titulu náhrady za faktúry za doučovanie.

202    Po tomto spresnení žalobca najprv na podporu svojej výhrady uvádza, že nebol povinný vrátiť sumu 56 041,09 eura, pretože faktúry za fyzioterapiu boli pravdivé a pravé.

203    Toto tvrdenie je však irelevantné, pretože Výkonná rada považovala za priťažujúcu okolnosť skutočnosť, že žalobca predovšetkým nevrátil sumy týkajúce sa faktúr za doučovanie (pozri bod 201 vyššie), a preto, že sa v rozhodnutí o prepustení mohol domnievať, že každá z troch častí veci, ktoré sa týkali nesplnení povinností v rámci žiadostí o náhradu výdavkov, vzhľadom na finančné právomoci Banky nenávratne ovplyvnili dôveru, s ktorou k nemu pristupovala (pozri bod 99 vyššie).

204    Žalobca ďalej spochybňuje, že nikdy nenavrhol náhradu. Tvrdí, že s cieľom, aby konanie bolo ukončené, navrhol ECB, že zaplatí ekvivalent postihu odporúčaného disciplinárnym výborom, t. j. dočasného zníženia odmeny o 400 eur počas obdobia dvanástich mesiacov, teda 4 800 eur. ECB však mohla ignorovať tento návrh, ktorý zďaleka nedosahoval výšku dotknutých súm, hoci boli obmedzené na sumu 29 070 eur predstavujúcu náhradu faktúr za doučovanie.

205    Napokon žalobca márne tvrdí, že v rámci postupu prác disciplinárneho výboru plne spolupracoval. Táto spolupráca, aj keby bola preukázaná, nič nemení na skutočnosti, že nenavrhol vrátiť predmetnú sumu. ECB ju navyše spochybňuje.

206    Z toho vyplýva, že ECB bola oprávnená (pozri bod 196 vyššie) žalobcovi pripísať skutočnosť, že nenavrhol, že vráti neoprávnene prijaté sumy, ako priťažujúcu skutočnosť.

c)      O druhej výhrade žalobcu

207    Žalobca kritizuje priťažujúce okolnosti, ktoré ECB v rozhodnutí o prepustení uviedla na doplnenie tých, ktoré už uviedol disciplinárny výbor.

208    Žalobca sa teda po prvé domnieva, že Výkonná rada nemohla považovať za priťažujúcu okolnosť skutočnosť, že sklamal dôveru ECB, pretože toto konštatovanie sa neodlišovalo od nesplnení povinností, ktoré mu boli vytýkané.

209    Treba pripomenúť, že priťažujúca okolnosť nie je základnou zložkou porušenia povinností, ktorého preukázanie si vyžaduje preukázanie materiálnych a prípadne morálnych skutočností. Preto neslúži na popísanie porušenia povinnosti ako takého, ale ovplyvňuje výšku trestu po tom, čo bolo porušenie povinností preukázané, a to s cieľom zohľadniť závažnosť skutkov ako celku a s cieľom zabezpečiť represívny a odstrašujúci účinok postihu za všetky tieto skutky.

210    Výkonná rada v rozhodnutí o prepustení vytýkala žalobcovi, že nesplnil svoju povinnosť zachovávať lojálnosť voči ECB, že nesplnil svoju povinnosť dodržiavať spoločné hodnoty a viesť svoj pracovný a súkromný život v súlade s jej služobným poriadkom inštitúcie Únie, že sústavne neplnil svoju povinnosť chrániť finančné záujmy inštitúcie a že riskoval dobrú povesť Banky. Navyše za priťažujúcu okolnosť považovala skutočnosť, že žalobca si vôbec nevážil dôveru, s ktorou k nemu ECB pristupovala.

211    Povinnosť lojality má iste vplyv na zachovanie vzťahu osobnej dôvery medzi inštitúciou a jej úradníkmi, ktorý podmieňuje zachovanie pracovnoprávneho vzťahu. Táto povinnosť nevyžaduje len to, aby sa úradníci zdržali správania poškodzujúceho dôstojnosť funkcie a úctu primeranú inštitúcii a jej orgánom, ale aj aby sa preukazovali správaním vylučujúcim akékoľvek podozrenie, aby boli naďalej zachované vzťahy dôvery medzi touto inštitúciou a nimi samotnými (rozsudok z 19. mája 1999, Connolly/Komisia, T‑34/96 a T‑163/96, EU:T:1999:102, bod 128). Z toho však nevyplýva, že každé porušenie povinnosti lojality by systematicky spôsobilo stratu tejto dôvery, a teda by zahŕňalo prepustenie ako nevyhnutný výsledok. Toto porušenie povinnosti môže mať aj len zanedbateľnú alebo neškodnú povahu. V tomto prípade by ukončenie pracovného pomeru bolo nezlučiteľné s okolnosťou, že podmienky zamestnávania nezavádzajú pevný vzťah medzi rôznymi druhmi nesplnení povinností a možnými disciplinárnymi postihmi.

212    Strata vzťahu dôvery teda nie je zakladajúcim prvkom disciplinárneho previnenia spočívajúceho v nedostatku lojálnosti, ale priťažujúcou okolnosťou z dôvodu obzvlášť škodlivej a závažnej úrovne tohto porušenia povinnosti, najmä ak úradník alebo zamestnanec preukázal absolútny nedostatok úcty voči inštitúcii.

213    V prejednávanej veci však skutkové okolnosti týkajúce sa náhrad za faktúry za doučovanie vôbec neboli príležitostné, keďže prebiehali počas obdobia niekoľkých rokov, ako to pripúšťa samotný žalobca.

214    ECB preto v prejednávanej veci správne kvalifikovala ako priťažujúcu okolnosť skutočnosť, že žalobca si vôbec nevážil dôveru, s ktorou k nemu pristupovala.

215    Žalobca po druhé vytýka ECB, že ako priťažujúcu okolnosť uviedla skutočnosť, že nižšia platová trieda a malý počet odpracovaných rokov nemali nijaký vplyv na schopnosť zamestnancov vykonať z vlastnej iniciatívy za okolností, akými sú okolnosti prípadu, jednoduché overenia. Podľa žalobcu sa táto údajná priťažujúca okolnosť opäť neodlišuje od samotných porušení povinnosti, ktoré sú mu vytýkané. Žalobca okrem toho tvrdí, že v prejednávanej veci nemal nijaký dôvod vykonať takéto overenia.

216    Táto výhrada však spočíva na nesprávnom výklade rozhodnutia o prepustení. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, sa Výkonná rada nedomnievala, že by jeho nižšia platová trieda a počet odpracovaných rokov mohli prispieť k priťažujúcej okolnosti, ale na rozdiel od disciplinárneho výboru túto okolnosť odmietla považovať za poľahčujúcu okolnosť. V každom prípade je pravda, že článok 45 piata zarážka podmienok zamestnávania stanovuje, že pri určovaní postihu sa musí zohľadniť platová trieda a odpracované roky. Banka sa však mohla domnievať, že v prejednávanej veci platová trieda a menší počet odpracovaných rokov nepredstavujú poľahčujúcu okolnosť, pretože takáto platová trieda a odpracované roky neodôvodňujú to, aby sa zamestnanec z vlastnej iniciatívy zdržal jednoduchého overenia nevyžadujúceho osobitné schopnosti, ktoré by za okolností prejednávanej veci – ktoré museli viesť k pochybnostiam o práve na náhradu uvedených súm – vykonala každá primerane obozretná osoba.

217    Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého v prejednávanej veci neexistoval nijaký dôvod vykonať akékoľvek overenie, smeruje k spochybneniu existencie okolností, z ktorých ECB vyvodila záver, že faktúry súkromnej učiteľky C neboli pravdivé a pravé. Tento dôvod teda splýva so šiestym odvolacím dôvodom, ktorý bol posúdený ako nedôvodný.

218    Žalobca po tretie spochybňuje, že ECB mohla ako priťažujúcu okolnosť uviesť skutočnosť, že jeho vierohodnosť bola ohrozená, hoci bola zachovaná v dôsledku pozitívneho výsledku trestných konaní vedených proti nemu, a najmä prostredníctvom uverejnenia rozsudku Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) z 18. októbra 2017, ktorý ho oslobodil spod obžaloby z trestných činov podvodu a falšovania dokumentov týkajúcich sa faktúr za fyzioterapiu.

219    Okrem toho, že žalobca neupresňuje, akej publicity sa dostalo rozsudku Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), ECB mohla dospieť k záveru, že skutočnosti mohli ovplyvniť jeho dobrú povesť a navyše aj jej dôveryhodnosť ako finančnej inštitúcie. Podľa článku 45 druhej zarážky podmienok zamestnávania môže ECB práve zohľadniť ako priťažujúce okolnosti riziko, ktorému správanie zamestnanca vystavilo bezúhonnosť, dobrú povesť alebo záujmy inštitúcie bez toho, aby bola povinná preukázať, či osoby, ktoré nie sú členmi tejto inštitúcie, vedeli o správaní dotknutej osoby, a ak áno, koľko ich bolo (pozri analogicky rozsudok z 10. júna 2016, HI/Komisia, F‑133/15, EU:F:2016:127, bod 204 a citovanú judikatúru).

220    Rovnako na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, ECB mohla považovať za priťažujúcu okolnosť skutočnosť, že konal proti finančným záujmom inštitúcie, ktoré bol pritom povinný chrániť. V tejto súvislosti totiž stačí konštatovať, že žiadosti žalobcu o neoprávnenú náhradu mali nevyhnutne vplyv na financie ECB, ktorá v konečnom dôsledku znášala tieto náklady.

d)      O tretej výhrade žalobcu

221    Žalobca tvrdí, že Výkonná rada nezohľadnila úlohu, ktorú zohrávajú poľahčujúce okolnosti, keď uvádza, že skutočnosti, ktoré zohľadnil disciplinárny výbor nijako nezmenšujú stratu dôvery ECB voči nemu.

222    Disciplinárny výbor v prejednávanej veci zohľadnil ako poľahčujúce okolnosti nižšiu platovú triedu a menší počet odpracovaných rokov žalobcu, neexistenciu predchádzajúceho disciplinárneho previnenia úradníka a skutočnosť, že nemal istotu, že spoločnosť A by odmietla poskytnúť náhradu za faktúry B, ak by na prvej z nich nechýbala pečiatka „Kosmetikerin“.

223    Výkonná rada sa však mohla bez toho, aby poprela povahu týchto skutočností ako poľahčujúcich okolností, domnievať, že tieto okolnosti v žiadnom prípade nevyvažujú stratu dôvery ECB voči žalobcovi.

224    Konkrétne z bodu 216 vyššie vyplýva, že Výkonná rada mohla na rozdiel od disciplinárneho výboru odmietnuť považovať platovú triedu a nižší počet odpracovaných rokov žalobcu za poľahčujúcu okolnosť. Navyše je určite pravda, že článok 45 ôsma zarážka podmienok zamestnávania stanovuje, že pri výbere disciplinárneho postihu sa musí zohľadniť správanie zamestnanca počas celého jeho služobného postupu. Toto ustanovenie však povinne nepodmieňuje stratu vzťahu dôvery situáciou recidívy. Toto správanie môže vyplývať z jedného skutku alebo správania. Vzhľadom na úlohy ECB mohla Výkonná rada v prejednávanej veci legitímne zdôrazniť dôslednosť vyžadovanú od každého zamestnanca vo finančnej oblasti.

e)      O štvrtej výhrade žalobcu

225    Žalobca sa domnieva, že je potrebné zohľadniť poľahčujúce okolnosti, ktoré uviedol pred disciplinárnym výborom a vo svojich pripomienkach z 30. apríla 2018 a ktoré ECB nezohľadnila.

226    Žalobca po prvé uvádza utrpenie, ktoré jeho rodina a on museli znášať v priebehu celého konania, počas ktorého bol pozastavený výkon jeho funkcie. Tiež poukazuje na svoje právo znovu nájsť vnútorný pokoj a právo obnoviť svoju česť.

227    Dĺžka disciplinárneho konania však nie je uvedená medzi okolnosťami, ktoré sú uvedené v článku 45 podmienok zamestnávania ako poľahčujúce okolnosti, a nie je relevantná na účel stanovenia disciplinárneho postihu, ktorý musí byť podľa tohto článku primeraný závažnosti spáchaného priestupku (pozri analogicky rozsudok z 10. júna 2016, HI/Komisia, F‑133/15, EU:F:2016:127, bod 200).

228    Žalobca navyše svoju výhradu nepodložil. Neuvádza konkrétne skutočnosti, ktoré by spresňovali, aké utrpenie mala jeho rodina a on znášať v dôsledku konania a jeho dĺžky, najmä v čom presiahli obavy a neistotu, ktoré nevyhnutne vznikajú v trestných a disciplinárnych konaniach a ktoré by ECB mala zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť.

229    Žalobca tiež nerozvinul výhradu, ktorú vyvodzuje zo svojho údajného práva na nájdenie vnútorného pokoja a na obnovu svojej cti. Je to tak najmä v kontexte tohto žalobného dôvodu, ktorý, keďže je uvedený subsidiárne a obmedzený na spochybnenie primeranosti postihu, predpokladá, že disciplinárny priestupok je preukázaný.

230    Žalobca po druhé argumentuje svojím veľmi dobrým hodnotením v ECB a tvrdí, že by malo byť zohľadnené ako poľahčujúca okolnosť.

231    Z bodu 224 vyššie však vyplýva, že Výkonná rada sa mohla domnievať, že dôvera ECB voči žalobcovi bola stratená napriek okolnosti, že vytýkané skutočnosti predstavovali jeho prvé nesplnenie povinnosti.

232    V zostávajúcej časti sa žalobca obmedzuje na predloženie hodnotiacich správ zjavne vypracovaných na konci rokov 2008 a 2010, ako aj na krátke posúdenie uvedené v e‑maile z 29. septembra 2011. Tieto dokumenty nie sú dôkazom o tom, ako vo všeobecnosti vykonával službu v období od roku 2011 do dňa prerušenia výkonu jeho funkcie 21. októbra 2014, od ktorého už nebol hodnotený.

233    V dôsledku toho ECB správne nepoužila hodnotenie žalobcu na pracovisku ako poľahčujúcu okolnosť (pozri bod 196 vyššie).

234    Po tretie žalobca vytýka ECB, že nezohľadnila skutočnosť, že nemal v úmysle porušiť svoje pracovné povinnosti, že nekonal v rámci osobného záujmu a že inštitúcia neutrpela nijakú škodu.

235    Podľa článku 45 tretej zarážky podmienok zamestnávania je stupeň úmyslu skutočnosť, ktorú musí ECB zohľadniť pri stanovení disciplinárneho postihu.

236    Zo spoločného preskúmania tretieho a siedmeho žalobného dôvodu a preskúmania šiesteho žalobného dôvodu, a okrem toho z bodu 216 vyššie však vyplýva, že ECB sa mohla domnievať, že zo znenia faktúr za doučovanie možno vyvodiť, že tieto faktúry neboli pravdivé a pravé, že objektívne okolnosti prejednávanej veci vyvolávajúce pochybnosti o práve na náhradu za uvedené faktúry si vyžadovali jednoduché overenia, ktoré boli v možnostiach žalobcu, a že tak ako každá primerane obozretná osoba mal o tom aspoň informovať administratívu a spolupracovať s ňou.

237    Za týchto podmienok Výkonná rada bola oprávnená (pozri bod 196 vyššie) nezohľadniť nedostatok úmyslu ako poľahčujúcu okolnosť na strane žalobcu.

238    To isté platí, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nekonal v osobnom záujme, keďže mal prospech z vyplatenia sporných náhrad.

239    To isté platí aj pre skutočnosť, že ECB nevznikla žiadna škoda, pretože žalobca nemohol nevedieť, že ECB znášala náhradu nákladov na vzdelanie. Navyše, odhliadnuc od tejto majetkovej škody, z preskúmania druhej výhrady vznesenej žalobcom v rámci tohto žalobného dôvodu vyplýva, že ECB sa mohla dôvodne domnievať, že jeho správanie mohlo ovplyvniť jej dobrú povesť, a teda aj jej dôveryhodnosť ako finančnej inštitúcie (pozri bod 219 vyššie), čím jej spôsobil aj nemajetkovú ujmu.

240    Po štvrté žalobca zakladá svoje tvrdenie na tom, že ECB nezohľadnila skutočnosť, že mu nebolo zaslané žiadne upozornenie, hoci sa sporné skutočnosti, pokiaľ ide o faktúry za doučovanie, s vedomím ECB odohrávali počas obdobia štyroch rokov.

241    Táto časť veci sa však týka žiadostí o náhradu podaných v rokoch 2010, 2012 a 2014, ako aj v januári 2017. Z preskúmania druhého žalobného dôvodu pritom vyplýva, že disciplinárny výbor zistil skutkové okolnosti až v priebehu marca 2017 pri príležitosti podrobného preskúmania spisu žalobcu, ku ktorému ho viedli časti veci týkajúce sa faktúr za fyzioterapiu a príjmových dokladov z lekární. ECB navyše po niekoľkých doplňujúcich vyšetrovaniach oznámila žalobcovi návrh budúcej správy č. 2, a to 19. júna 2017, teda približne tri mesiace po tomto zistení. Za týchto podmienok Banke nemožno vytýkať, že žalobcu neupozornila na faktúry za doučovanie.

242    Žalobca tiež tvrdí, že skutočnosti týkajúce sa faktúr za fyzioterapiu a príjmových dokladov z lekární sa odohrali počas obdobia piatich rokov bez upozornenia.

243    Toto posledné tvrdenie je však irelevantné, keďže ECB sa mohla domnievať, že každá z troch častí veci, hoci by sa posudzovala oddelene, nezvratným spôsobom ovplyvnila dôveru, ktorá bola základom jej vzťahu so zamestnancami (pozri bod 99 vyššie), a teda časť týkajúca sa faktúr za doučovanie, ktorá nijako netrpí protiprávnosťou, postačovala na odôvodnenie rozhodnutia o prepustení.

f)      Závery týkajúce sa desiateho žalobného dôvodu a návrhov na zrušenie

244    Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrady žalobcu uvedené v rámci jeho desiateho žalobného dôvodu nie sú dôvodné a že v dôsledku toho tento žalobný dôvod nepreukazuje neprimeranosť (pozri bod 197 vyššie) rozhodnutia o prepustení.

245    Desiaty žalobný dôvod teda nie je dôvodný.

246    Vzhľadom na to, že čiastočne dôvodná povaha druhého žalobného dôvodu nepostačuje na odôvodnenie zrušenia rozhodnutia o prepustení, a teda ani rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o opätovné začatie konania (pozri bod 100 vyššie), a žiadny iný žalobný dôvod nie je dôvodný, treba návrhy na zrušenie zamietnuť v celom rozsahu.

B.      O druhej časti žalobných návrhov smerujúcej k tomu, aby Všeobecný súd nariadil opätovné zaradenie žalobcu na pracovné miesto

247    Svojou druhou časťou žalobných návrhov žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd nariadil jeho opätovné zaradenie na pracovné miesto.

248    Tento návrh však musí byť zamietnutý ako podaný na súd, ktorý nemá právomoc o ňom rozhodovať, pretože Všeobecnému súdu neprislúcha ukladať administratíve príkazy (pozri v tomto zmysle uznesenie z 22. septembra 2016, Gaki/Komisia, C‑130/16 P, neuverejnené, EU:C:2016:731, bod 14 a citovanú judikatúru). Navyše, keďže boli zamietnuté návrhy na zrušenie, treba v dôsledku toho zamietnuť aj tento návrh (pozri v tomto zmysle uznesenie z 25. mája 2011, Meierhofer/Komisia, F‑74/07 RENV, EU:F:2011:63, bod 69).

C.      O tretej časti žalobných návrhov smerujúcej k náhrade škody údajne spôsobenej žalobcovi

249    Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd zaviazal ECB na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel a ktorú vyčíslil ex æquo et bono na 20 000 eur.

250    Treba pripomenúť, že vznik zodpovednosti inštitúcie, orgánu alebo úradu, alebo agentúry Únie je podmienený splnením súboru podmienok, ktorými sú konkrétne protiprávnosť konania, ktoré sa im vytýka, skutočná existencia namietanej ujmy a existencia príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou ujmou, pričom tieto tri podmienky sú kumulatívne (rozsudok z 3. októbra 2019, DQ a i./Parlament, T‑730/18, EU:T:2019:725, bod 47 a citovaná judikatúra).

251    Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa protiprávnosti správania, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy na náhradu škody predložené spoločne s návrhmi na zrušenie bez akéhokoľvek právneho základu samy osebe nemajú takýto základ, ak s nimi úzko súvisia (rozsudky z 30. septembra 2003, Martínez Valls/Parlament, T‑214/02, EU:T:2003:254, bod 43, a z 28. februára 2018, Paulini/ECB, T‑764/16, neuverejnený, EU:T:2018:101, bod 86).

252    Preto v prípade, že návrhy na zrušenie sa zamietajú ako bez právneho základu (pozri bod 246 vyššie), je potrebné zamietnuť aj návrhy na náhradu škody v rozsahu, v akom sú založené na údajne „tvrdých“ podmienkach rozhodnutia o prepustení, na skutočnosti, že toto rozhodnutie je založené na narušení vzťahu dôvery, ktoré bolo údajne nezvratné, bez toho, aby ECB vysvetlila, v čom bola táto dôvera nenapraviteľne ovplyvnená, a na poškodení dobrej povesti žalobcu, ktoré bolo dôsledkom napadnutých rozhodnutí.

253    Žalobca však vyvodzuje svoju ujmu aj z neistoty, v ktorej sa nachádzal z dôvodu skutočnosti, že konanie bolo neprimerane dlhé.

254    Hoci nedodržanie primeranej lehoty v zásade nemôže odôvodniť zrušenie rozhodnutia prijatého na konci administratívneho postupu (pozri bod 178 vyššie), toto nedodržanie je možné zohľadniť pri rozhodovaní o návrhoch na náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2019, AV/Komisia, T‑303/18 RENV, neuverejnený, EU:T:2019:239, bod 87 a citovanú judikatúru).

255    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že disciplinárne konanie stavia každého úradníka alebo zamestnanca do neistej situácie, pokiaľ ide o jeho profesijnú budúcnosť, čím mu nevyhnutne spôsobuje určitý stres a úzkosť, a že ak táto neistota pretrváva počas neprimerane dlhého obdobia, intenzita stresu a úzkosti sa zvyšuje nad rámec toho, čo je možné odôvodniť (rozsudok z 13. januára 2010, A a G/Komisia, F‑124/05 a F‑96/06, EU:F:2010:2, bod 147), a v zásade môže spôsobiť vznik nemajetkovej ujmy.

256    V prejednávanej veci však treba pripomenúť, že pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, judikatúra je ustálená v tom zmysle, že je potrebné, aby žalobca predložil dôkaz o priamej a určitej príčinnej súvislosti medzi pochybením, ktorého sa dopustila inštitúcia, a uvádzanou škodou (rozsudky z 28. septembra 1999, Hautem/EIB, T‑140/97, EU:T:1999:176, bod 85, a z 5. júla 2011, V/Parlament, F‑46/09, EU:F:2011:101, bod 158). Vytýkané konanie teda musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy (uznesenie z 31. marca 2011, Mauerhofer/Komisia, C‑433/10 P, neuverejnené, EU:C:2011:204, bod 127, a rozsudok z 8. novembra 2018, Cocchi a Falcione/Komisia, T‑724/16 P, neuverejnený, EU:T:2018:759, bod 96).

257    Na podporu svojich návrhov na náhradu škody žalobca predložil lekárske osvedčenie z 30. októbra 2017, ktoré v jednej vete pripisuje postupný rozvoj nespavosti, straty hmotnosti a bolestí hlavy, ktorými trpel, „pracovnej situácii vytvorenej ECB“.

258    Na účely posúdenia dôkaznej hodnoty tohto osvedčenia treba zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci.

259    V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že hoci žalobcovi hrozilo riziko disciplinárneho postihu od prerušenia výkonu jeho funkcie 21. októbra 2014, a to až do rozhodnutia o prepustení 7. mája 2019, súčasne sa na neho vzťahovalo viacero trestných konaní. Proti žalobcovi tak bolo vedené predbežné vyšetrovanie z dôvodu podvodu a falšovania dokumentov v zmysle § 263 ods. 1, ako aj § 267 nemeckého Trestného zákona v súvislosti s faktúrami za fyzioterapiu (pozri bod 7 vyššie). Za tieto dva trestné činy možno uložiť trest odňatia slobody v dĺžke trvania až päť rokov. V jeho bydlisku sa tiež uskutočnila prehliadka 16. októbra 2014. Následne bolo predbežné vyšetrovanie rozšírené na časť veci týkajúcej sa príjmových dokladov z lekární. Dňa 12. septembra 2016 ho obvinila prokuratúra, ktorá, hoci zastavila konanie v časti veci týkajúcej sa príjmových dokladov z lekární, ho naopak formálne obvinila z podvodu a falšovania dokumentov týkajúcich sa faktúr za fyzioterapiu, a podala obžalobu na trestný súd (pozri bod 7 vyššie). Rozsudkom Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) z 18. októbra 2017 bol žalobca oslobodený spod obžaloby z týchto skutkov (pozri bod 14 vyššie). Zároveň bol však žalobca stíhaný za podvod, pokiaľ ide o faktúry za doučovanie. O zastavení trestných konaní, ktoré sa ho týkali, bol informovaný až listom prokuratúry z 30. apríla 2019 (pozri bod 23 vyššie), ktorým mu bolo oznámené zastavenie tejto poslednej časti konania.

260    Z toho vyplýva, že žalobca bol trestne stíhaný, vrátane domovej prehliadky, a počas celej dĺžky trvania sporného konania, ktorú považuje za neprimeranú, bol vystavený perspektíve odsúdenia za trestný čin, ktorá vzbudzuje úzkosť.

261    Okrem toho treba uviesť, že žalobca s osobitnou naliehavosťou počas celého disciplinárneho vyšetrovania, ako aj v tejto žalobe tvrdil, že ECB mala prerušiť toto konanie a nezavŕšiť ho skôr, ako sa dozvie o výsledku trestných konaní. Žalobca sa tak nevyhnutne domnieval, že tieto usmernenia mali v jeho prípade prvoradý význam.

262    ECB však nemôže byť zodpovedná za dĺžku vnútroštátnych trestných konaní.

263    V tejto súvislosti ani jediné lekárske potvrdenie z 30. októbra 2017, ktoré žalobca predložil a ktoré nie podrobné, neobsahuje žiadnu anamnézu a ani nijako neodkazuje na trestné konania, nepredstavuje dostatočný dôkaz o tom, že rozhodujúcou príčinou nespavosti, straty hmotnosti a bolestí hlavy, ktoré sú v ňom uvedené, bola neistota spojená s dĺžkou trvania disciplinárneho konania.

264    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno (pozri bod 256 vyššie), dostatočne nepreukázal príčinnú súvislosť medzi údajne protiprávnym konaním ECB a ujmou, o ktorej tvrdí, že mu vznikla. Ako je pritom uvedené v bode 256 vyššie, táto súvislosť je jednou z kumulatívnych podmienok, ktoré musia byť splnené na to, aby mohla vzniknúť zodpovednosť inštitúcie.

265    V dôsledku toho musia byť návrhy žalobcu na náhradu škody zamietnuté.

266    Žaloba žalobcu sa preto musí zamietnuť v celom rozsahu.

D.      O návrhu ECB, aby Všeobecný súd vypočul žalobcu, jeho manželku a jeho deti, prípadne aj B

267    ECB pre prípad potreby požiadala Všeobecný súd, aby ako svedka predvolal žalobcu, jeho manželku a deti, prípadne aj údajnú fyzioterapeutku B, aby ich vypočul v súvislosti s faktúrami za fyzioterapiu, alebo prinajmenšom, aby v tejto súvislosti vypočul žalobcu ako účastníka sporu.

268    Keďže bolo rozhodnuté, že skutkové okolnosti týkajúce sa týchto faktúr boli premlčané (pozri bod 89 vyššie), nie je potrebné vyhovieť tomuto návrhu.

IV.    O trovách

269    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V zmysle článku 135 ods. 1 tohto poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Navyše podľa článku 135 ods. 2 uvedeného rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby.

270    V prejednávanej veci pritom z bodov 82 a 89 vyššie vyplýva, že ECB dokončila disciplinárne konanie a žalobcovi vytýkala, že si nesplnil svoje povinnosti vo veciach týkajúcich sa faktúr za fyzioterapiu a príjmových dokladov z lekárne, bez ohľadu na to, že boli premlčané.

271    Za týchto podmienok sa správne uplatnia ustanovenia citované v bode 269 vyššie, keď sa žalobcovi uloží povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania ECB a ECB uloží povinnosť znášať zostávajúcu štvrtinu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      DI znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť tri štvrtiny trov konania Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá znáša zvyšok svojich trov konania.

Gervasoni

Madise

Nihoul

Frendo

 

      Martín y Pérez de Nanclares

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. júna 2021.

Podpisy

Obsah



*      Jazyk konania: angličtina.