Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sofijski rajonen săd (Bulharsko) 18. decembra 2020 – „Banka DSK“ EAD/RP
(vec C-689/20)
Jazyk konania: bulharčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Sofijski rajonen săd
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobkyňa: „Banka DSK“ EAD
Žalovaný: RP
Prejudiciálne otázky
Majú sa článok 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS1 v spojení s bodom 1 písm. e) a f) prílohy tejto smernice, ako aj článok 15 ods. 2 a 3 Charty základných práv vykladať v tom zmysle, že podmienky napriek požiadavke dobrej viery zakladajú povinnosti ku škode spotrebiteľa, ak podstatne zvyšujú náklady spotrebiteľa podľa zmluvy o úvere, pokiaľ spotrebiteľ každý mesiac neprevedie svoju mzdu [na účet] vedený v banke poskytujúcej úver, ak sa vezme do úvahy, že podľa zmluvných podmienok je povinný zriadiť záložné právo na svoju mzdovú pohľadávku bez ohľadu na to, ako a v ktorom štáte poberá mzdu?
V prípade, ak je odpoveď na prvú otázku záporná, má sa článok 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS v spojení s bodom 1 písm. e) a f) prílohy tejto smernice vykladať v tom zmysle, že podmienky napriek požiadavke dobrej viery zakladajú povinnosti ku škode spotrebiteľa, ak ukladajú spotrebiteľovi povinnosť nielen prevádzať svoju mzdu [na účet] vedený u predajcu alebo dodávateľa poskytujúceho úver, ale skutočne využiť aj iné služby predajcu alebo dodávateľa poskytujúceho úver?
V prípade, ak je odpoveď na druhú otázku kladná, akými kritériami sa musí vnútroštátny súd v zásade riadiť pri posudzovaní nekalej povahy? Majú sa vziať do úvahy najmä miera prepojenosti predmetu zmluvy o úvere s vedľajšími plneniami, ktoré má spotrebiteľ využiť, počet vedľajších plnení a vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa obmedzenia viazaných transakcií?
Platí zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie, ako bola stanovená v bode 26 rozsudku 14/83, von Colson, aj pri výklade vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré upravujú iné právne oblasti (konkrétne predpisov o nekalej súťaži), ktoré však súvisia s právnou oblasťou, ktorej sa týka právny akt Európskej únie, ktorý vnútroštátny súd uplatňuje v konaní vedenom na tomto súde (v tomto prípade smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách)?
Majú sa článok 7 ods. 2 v spojení s článkom 6 ods. 1 písm. d) smernice 2005/29/ES2 a článok 10 ods. 2 písm. f) smernice 2008/48/ES3 vykladať v tom zmysle, že podľa týchto ustanovení je zakázané uviesť nižšiu úrokovú sadzbu úveru v hlavnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ak poskytnutie úveru pri tejto úrokovej sadzbe úveru závisí od podmienok, ktoré sú stanovené v prílohe k tejto zmluve? Treba pri tomto skúmaní posúdiť spôsob, akým sú sformulované podmienky zníženia úrokovej sadzby úveru, zánik nároku na také zníženie, ako aj prostriedky, ktoré vedú k opätovnému zníženiu?
Má sa článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2005/29/ES vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní možnosti podstatného narušenia ekonomického správania spotrebiteľov sa má vziať do úvahy podiel banky, ktorá poskytuje spotrebiteľské úvery, na trhu so zreteľom na potreby spotrebiteľov, ktorí využívajú také produkty?
Má sa článok 3 písm. g) smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že náklady podľa zmlúv súvisiacich so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pri splnení ktorých sa poskytne zľava na úrokoch podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sú súčasťou ročnej percentuálnej miery nákladov úveru a majú sa zahrnúť do jej výpočtu?
Má sa článok 3 písm. g) smernice 2008/48/ES v spojení s článkom 5 smernice 93/13/EHS vykladať v tom zmysle, že v prípade nesplnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv súvisiacich so zmluvou o úvere, ktoré je spojené so zvýšením úrokovej sadzby úveru, sa má ročná percentuálna miera nákladov tiež vypočítať podľa vyššej úrokovej sadzby úveru v prípade nesplnenia?
Má sa článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že nesprávne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere medzi podnikateľom a spotrebiteľom ako dlžníkom sa má považovať za neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere a vnútroštátny súd musí uplatniť právne následky stanovené vo vnútroštátnom práve pre prípad neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere?
Má sa článok 22 ods. 4 smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovená vnútroštátnym zákonodarcom, podľa ktorej sa má splatiť len poskytnutá istina, je primeraná, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je presne uvedená ročná percentuálna miera nákladov?
____________
1 Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22).
3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66).