ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
z 22. februára 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Hromadné prepúšťanie – Smernica 98/59/ES – Článok 2 ods. 1 – Vznik povinnosti informovania a prerokovania – Počet zvažovaných alebo skutočných prepustení – Článok 1 ods. 1 – Dobrovoľné skončenia pracovných pomerov pred prepustením – Spôsoby výpočtu počtu prepustení“
Vo veci C‑589/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal Superior de Justicia de las Islas Baleares (Vyšší súd Baleárskych ostrovov, Španielsko) z 29. augusta 2022 a doručený Súdnemu dvoru 23. septembra 2022, ktorý súvisí s konaním:
J. L. O. G.,
J. J. O. P.
proti
Resorts Mallorca Hotels International SL,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory F. Biltgen (spravodajca), sudcovia N. Wahl a M. L. Arastey Sahún,
generálny advokát: P. Pikamäe,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– J. L. O. G. a J. J. O. P., v zastúpení: J. L. Valdés Alias, abogado,
– Resorts Mallorca Hotels International SL, v zastúpení: M. Sánchez Rubio, abogado,
– španielska vláda, v zastúpení: I. Herranz Elizalde, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: I. Galindo Martín a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 a článku 2 ods. 1 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania (Ú. v. ES L 225, 1998, s. 16; Mim. vyd. 05/003, s. 327).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi J. L. O. G. a J. J. O. P. na jednej strane a spoločnosťou Resorts Mallorca Hotels International SL na druhej strane vo veci platnosti skončenia ich pracovných pomerov zo strany zamestnávateľa.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 1 ods. 1 smernice 98/59 stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
a) ‚hromadné prepúšťanie‘ znamená prepúšťanie vyvolané zamestnávateľom z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných zamestnancov, ak počet nadbytočných pracovných miest je podľa voľby v členských štátoch:
i) buď počas obdobia 30 dní:
– aspoň 10 v zariadeniach, ktoré zamestnávajú viac ako 20 a menej ako 100 zamestnancov,
– aspoň 10 % počtu pracujúcich v zariadeniach, ktoré zvyčajne zamestnávajú aspoň 100, ale nie viac ako 300 zamestnancov,
– aspoň 30 v zariadeniach, ktoré zamestnávajú 300 alebo viac zamestnancov,
ii) alebo počas obdobia 90 dní, aspoň 20 bez závislosti na počte zamestnancov zvyčajne zamestnaných v danom zariadení;
…
Na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v prvom pododseku písmena a), ukončenie pracovnej zmluvy, ktoré je vyvolané na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných pracujúcich, sa považuje za prepustenie za predpokladu, že ide aspoň o päť prepustení.“
4 Článok 2 tejto smernice, ktorý je súčasťou jej oddielu II, nazvaného „Informácie a porady [Informovanie a prerokovanie – neoficiálny preklad]“, stanovuje:
„1. Ak zamestnávateľ uvažuje o hromadnom prepúšťaní, začne s poradami [s prerokovaním – neoficiálny preklad] so zástupcami zamestnancov včas, aby sa mohla dosiahnuť dohoda.
2. Tieto porady obsiahnu [Obsahom tohto prerokovania sú – neoficiálny preklad] aspoň spôsoby a prostriedky, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo zníženiu počtu [znížiť počet – neoficiálny preklad] postihnutých pracujúcich a ako zmierniť následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, zameraných medzi iným na pomoc pre opätovné zamestnanie alebo rekvalifikáciu prepustených pracujúcich.
…“
Španielske právo
5 Článok 51 Estatuto de los Trabajadores (Zákonník práce) v znení vyplývajúcom z Real Decreto Legislativo 2/2015, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Estatuto de los Trabajadores (kráľovský legislatívny dekrét č. 2/2015, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie Zákonníka práce) z 23. októbra 2015 (BOE č. 255 z 24. októbra 2015, s. 100224), nazvaný „Hromadné prepúšťanie“, stanovuje:
„1. Na účely [Zákonníka práce] sa za ‚hromadné prepúšťanie‘ považuje ukončenie pracovných zmlúv z ekonomických, technických, organizačných alebo výrobných dôvodov, pokiaľ sa počas 90 dní toto ukončenie týka aspoň:
a) 10 zamestnancov v podnikoch, ktoré zamestnávajú menej než 100 zamestnancov;
b) 10 % počtu zamestnancov v podnikoch, ktoré zamestnávajú od 100 do 300 zamestnancov;
c) 30 zamestnancov v podnikoch, ktoré zamestnávajú viac než 300 zamestnancov.
…
Na účely určenia počtu ukončení zmlúv, na ktorý odkazuje odsek 1 prvý pododsek tohto článku, sa zohľadnia tiež akékoľvek ďalšie ukončenia, ktoré nastanú v príslušnom období na podnet zamestnávateľa z iných dôvodov, ktoré sa netýkajú osoby zamestnanca a ktoré sú odlišné od dôvodov stanovených v článku 49 ods. 1 písm. c) tohto zákona, pokiaľ ich počet dosiahne aspoň päť.
Ak podnik počas po sebe nasledujúcich 90‑dňových období a s cieľom vyhnúť sa požiadavkám stanoveným v tomto článku pristúpi k ukončeniam zmlúv na základe článku 52 písm. c) toho zákona v nižšom počte, než sú uvedené prahové hodnoty, a bez toho, aby existoval nový dôvod pre také konanie, považujú sa tieto nové ukončenia za ukončenia vykonané s cieľom obchádzať zákon a vyhlásia sa za neplatné a neúčinné.
2. Hromadnému prepúšťaniu musí predchádzať obdobie rokovania s právnymi zástupcami zamestnancov v trvaní najviac 30 kalendárnych dní alebo 15 dní v prípade podnikov s menej ako 50 zamestnancami. Rokovanie s právnymi zástupcami zamestnancov sa musí týkať prinajmenšom možností, ako zabrániť hromadnému prepúšťaniu alebo ako obmedziť jeho rozsah a ako zmierniť jeho následky prijatím sprievodných sociálnych opatrení, akými sú opatrenia spočívajúce v preradení či preškoľovanie alebo profesijná rekvalifikácia s cieľom zlepšiť možnosť nájsť si nové zamestnanie. …“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
6 Predmetom činnosti žalovanej vo veci samej je správa a prevádzkovanie hotelov.
7 Dňa 25. septembra 2019 žalovaná vo veci samej oznámila Juzgado de lo Mercantil de Palma (Obchodný súd Palma de Mallorca, Španielsko) začatie vyjednávaní s cieľom uzavrieť dohodu o refinancovaní alebo dosiahnuť pristúpenia k dohode s veriteľmi. K tomuto dňu mala žalovaná vo veci samej 43 zamestnancov pracujúcich v mieste jej sídla.
8 Od augusta 2019 do decembra 2019 sa počet hotelov spravovaných a prevádzkovaných žalovanou vo veci samej znížil z 20 na 7. Z 13 hotelov, ktorých správa bola ukončená, patrilo 7 rôznym spoločnostiam zo skupiny Grupo Globales.
9 Dňa 30. decembra 2019 žalovaná vo veci samej podpísala dohodu so spoločnosťami, ktoré sú vlastníkmi týchto siedmich hotelových zariadení, ako aj so spoločnosťou Amla Explotaciones Turísticas SA (ďalej len „Amla Explotaciones“) tiež patriacou do Grupo Globales. Táto dohoda stanovovala, že od 1. januára 2020 budú vypovedané zmluvy o prenájme uvedených zariadení, ktoré dovtedy spravovala žalovaná vo veci samej, že prevádzkovanie zariadení bude prevedené na spoločnosť Amla Explotaciones a že všetky pracovné zmluvy zamestnancov zariadení, ktoré sú platné k 31. decembru 2019, budú prevedené na Grupo Globales, ktorá tým ako zamestnávateľ vstúpi do práv a povinností vyplývajúcich z týchto zmlúv.
10 Vzhľadom na tieto okolnosti sa žalovaná vo veci samej v dokumente vypracovanom ad hoc obrátila na všetkých svojich zamestnancov pracujúcich v mieste sídla s otázkou, či sú ochotní v rámci pohovoru jednať s vedúcimi predstaviteľmi Grupo Globales s cieľom obsadiť desať pracovných miest, ktoré by nový prevádzkovateľ mohol potrebovať, aby zvládol nárast pracovného zaťaženia v rámci svojich spoločných služieb, vyplývajúci z prevzatia siedmich hotelových zariadení.
11 Dňa 30. decembra 2019 v nadväznosti na tieto pohovory podpísalo deväť zamestnancov dokument s identickým obsahom, v ktorom títo zamestnanci uviedli, že majú v úmysle odísť od žalovanej vo veci samej s účinnosťou od 14. januára 2020. Týchto deväť zamestnancov podpísalo 15. januára 2020 pracovné zmluvy so spoločnosťou Amla Explotaciones. Tieto zmluvy obsahovali doložku, na základe ktorej im boli uznané počet odpracovaných rokov, kategória a odmena, ktoré sa na nich uplatňovali u žalovanej vo veci samej, a v ktorej sa uvádzalo, že tieto podmienky sa uznávajú vo vzťahu ku konkrétnej osobe a v žiadnom prípade nemajú za dôsledok vstup do práv a povinností podniku, keďže prijatiu do zamestnania predchádzalo skončenie ich pracovného pomeru s predchádzajúcim zamestnávateľom.
12 V januári 2020 zamestnávala žalovaná vo veci samej vo svojom sídle len 32 zamestnancov. Spomedzi 11 zamestnancov, ktorí tam prestali pracovať, bolo 9 takých, ktorí 30. decembra 2019 podpísali uvedené dobrovoľné skončenie pracovného pomeru.
13 Dňa 31. januára 2020 bolo obidvom žalobcom vo veci samej, ako aj 7 ďalším zamestnancom, ktorí boli v tom čase zamestnancami žalovanej vo veci samej, oznámené ich objektívne prepustenie z organizačných a výrobných dôvodov. V dôsledku týchto 9 prepustení sa počet zamestnancov v sídle žalovanej vo veci samej znížil na 23 zamestnancov.
14 Žalobcovia vo veci samej podali žalobu proti svojmu prepusteniu na Juzgado de lo Social no 2 de Palma (Súd pre pracovnoprávne a sociálne veci č. 2 v Palma de Mallorca, Španielsko), pričom tvrdili, že žalovaná vo veci samej mala začať postupy hromadného prepúšťania a konala podvodne, keď umelo nabádala určitých zamestnancov k dobrovoľnému skončeniu pracovného pomeru, aby sa vyhla povinnosti začať takéto konanie.
15 Keďže táto žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že počet prepustení nedosahoval prahové hodnoty stanovené na povinné začatie postupov hromadného prepúšťania, žalobcovia vo veci samej podali odvolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
16 V konaní pred týmto súdom žalovaná vo veci samej tvrdila, že dobrovoľné skončenia pracovného pomeru nemožno započítať na účely výpočtu počtu prepustení alebo takých iných ukončení, ktoré sa považujú za prepustenie, a že vzhľadom na to, že tieto dobrovoľné skončenia nebolo možné zohľadniť, neboli dosiahnuté prahové hodnoty stanovené na povinné začatie postupov hromadného prepúšťania. Podľa žalovanej vo veci samej v jej rozhodnutí prepustiť deväť zamestnancov z objektívnych dôvodov sa nezohľadňoval výsledok procesu pohovorov, ktorý bol transparentný a dobrovoľný a prostredníctvom ktorého zamestnanci, ktorí to považovali za vhodné, prijali návrh na dobrovoľné skončenie pracovného pomeru. Toto rozhodnutie bolo naopak prijaté na základe skutočnosti, ktorá existovala v čase jeho prijatia, a reagovalo na analýzu jej potrieb v oblasti organizácie a výroby po tom, čo Grupo Globales prevzala časť zamestnancov.
17 Vnútroštátny súd, poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudky z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i. (C‑44/08, EU:C:2009:533), z 11. novembra 2015, Pujante Rivera (C‑422/14, EU:C:2015:743), a z 21. septembra 2017, Ciupa a i. (C‑429/16, EU:C:2017:711), má pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či v situácii, o akú ide vo veci samej, po prvé zamestnávateľ, ktorý v krízovej situácii uvažuje o tom, že skončí pracovný pomer s určitým počtom zamestnancov, ktorý môže prekročiť a skutočne prekročil prahové hodnoty stanovené pre hromadné prepúšťanie, pričom nebola dodržaná povinnosť informovania a prerokovania, porušuje potrebný účinok smernice 98/59 a po druhé, či sa údajne dobrovoľné skončenia pracovných pomerov deviatich zamestnancov, ku ktorým došlo pred prepustením žalobcov vo veci samej a ďalších zamestnancov, majú považovať za prepustenie a majú byť započítané na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v článku 1 ods. 1 písm. a) tejto smernice.
18 Za týchto okolností Tribunal Superior de Justicia de las Islas Baleares (Vyšší súd Baleárskych ostrovov, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 2 smernice [98/59] s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora EÚ uvedenú v jeho rozsudku z 10. septembra 2009 Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i. (C‑44/08, EU:C:2009:533), vykladať v tom zmysle, že povinnosti prerokovania a oznámenia, ktorých splnenie zabezpečuje potrebný účinok smernice, vznikajú už v okamihu, keď spoločnosť v rámci procesu reštrukturalizácie uvažuje o ukončení pracovných zmlúv, ktorých počet môže prekročiť prahovú hodnotu stanovenú pre hromadné prepúšťanie, bez ohľadu na skutočnosť, že počet prepustení alebo takých iných ukončení pracovných zmlúv, ktoré možno považovať za prepustenie, v konečnom dôsledku túto prahovú hodnotu nedosiahne, pretože tento počet mohol byť znížený vďaka opatreniam, ktoré spoločnosť prijala bez predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov?
2. Vzťahuje sa článok 1 ods. 1 posledný pododsek smernice [98/59], ktorý stanovuje, že „na účely výpočtu počtu prepustení stanoveného v prvom pododseku písmena a), ukončenie pracovnej zmluvy, ktoré je vyvolané na podnet zamestnávateľa z jedného alebo viacerých dôvodov, ktoré sa nevzťahujú na jednotlivých príslušných pracujúcich, sa považuje za prepustenie za predpokladu, že ide aspoň o päť prepustení“, v kontexte krízy, v ktorej možno predpokladať zníženie počtu zamestnancov, vrátane prepúšťania, aj na také odchody zamestnancov zo zamestnania, ku ktorým došlo na návrh spoločnosti a ktoré si títo zamestnanci neželali, no s ktorými súhlasili po tom, čo dostali záväznú ponuku na okamžité prijatie do pracovného pomeru v inej spoločnosti, pričom zamestnávateľ s touto inou spoločnosťou zorganizoval možnosť, aby sa jeho zamestnanci zúčastnili pohovorov s cieľom ich možného prijatia do zamestnania?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
19 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 1 smernice 98/59 vykladať v tom zmysle, že povinnosť prerokovania, ktorú stanovuje, vzniká už v okamihu, keď zamestnávateľ v rámci plánu reštrukturalizácie zvažuje alebo plánuje zníženie počtu pracovných miest, ktorých počet môže prekročiť počty stanovené na to, aby sa na toto zníženie vzťahoval pojem „hromadné prepúšťanie“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice, alebo vzniká až v tom okamihu, keď zamestnávateľ po tom, čo prijal opatrenia spočívajúce v znížení tohto počtu, nadobudol istotu, že bude musieť skutočne prepustiť vyšší počet zamestnancov, než sú počty stanovené v tomto poslednom uvedenom ustanovení.
20 Na účely poskytnutia odpovede na túto otázku treba v prvom rade pripomenúť, že pokiaľ ide o povinnosť zamestnávateľa uskutočniť prerokovanie stanovené v článku 2 uvedenej smernice, Súdny dvor opakovane rozhodol, že povinnosti prerokovania a oznamovania vznikajú pred rozhodnutím zamestnávateľa ukončiť pracovné zmluvy (rozsudky z 27. januára 2005, Junk, C‑188/03, EU:C:2005:59, bod 37, ako aj z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i., C‑44/08, EU:C:2009:533, bod 38).
21 Dosiahnutie cieľa vyjadreného v článku 2 ods. 2 smernice 98/59, ktorým je zabrániť ukončeniam pracovných zmlúv alebo znížiť počet týchto ukončení, by totiž bolo ohrozené, ak by sa prerokovanie so zástupcami zamestnancov uskutočnilo až po rozhodnutí zamestnávateľa ukončiť pracovné zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 2005, Junk, C‑188/03, EU:C:2005:59, bod 38, ako aj z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i., C‑44/08, EU:C:2009:533, bod 46).
22 Podľa judikatúry Súdneho dvora tak zamestnávateľ musí začať prerokovanie stanovené v článku 2 smernice 98/59 v okamihu, keď bolo prijaté strategické alebo obchodné rozhodnutie, ktoré ho núti uvažovať o hromadnom prepúšťaní alebo ho plánovať (rozsudky z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i., C‑44/08, EU:C:2009:533, bod 48, ako aj z 21. septembra 2017, Ciupa a i., C‑429/16, EU:C:2017:711, bod 34).
23 V tejto súvislosti treba uviesť, že veci, v ktorých bol vydaný rozsudok z 21. septembra 2017, Ciupa a i. (C‑429/16, EU:C:2017:711), ako aj rozsudok z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i. (C‑44/08, EU:C:2009:533), súviseli s ekonomickými rozhodnutiami, ktorých priamym cieľom nebolo skončiť konkrétne pracovné pomery, ale ktoré napriek tomu mohli mať vplyv na zamestnávanie určitého počtu pracovníkov.
24 Je pravda, že Súdny dvor na jednej strane konštatoval, že príliš skorý vznik povinnosti prerokovania môže viesť k výsledkom, ktoré by boli v rozpore s cieľom smernice 98/59, ako napríklad obmedzenie flexibility podnikov, pokiaľ ide o ich reštrukturalizáciu, sťaženie administratívnych obmedzení a zbytočné podnecovanie nepokoja u pracovníkov, pokiaľ ide o istotu ich zamestnania (rozsudok z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i., C‑44/08, EU:C:2009:533, bod 45). Na druhej strane Súdny dvor rozhodol, že na účely toho, aby bolo prerokovanie vedené v súlade s jeho cieľmi, to znamená tak, aby sa zabránilo skončeniam pracovného pomeru alebo aby sa znížil ich počet, a tiež aby sa zmiernili ich následky, je potrebné určiť relevantné faktory a prvky týkajúce sa zvažovaného hromadného prepúšťania. Platí pritom, že keď rozhodnutie, ktoré má viesť k hromadnému prepúšťaniu, je len zvažované, a preto je hromadné prepúšťanie len pravdepodobné a relevantné faktory pre prerokovanie nie sú známe, uvedené ciele nemožno dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i., C‑44/08, EU:C:2009:533, bod 46).
25 Súdny dvor však tiež spresnil, že vzhľadom na to, že podľa článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 98/59 sa prerokovanie musí týkať najmä možnosti zabrániť zvažovanému hromadnému prepúšťaniu alebo ho obmedziť, prerokovanie, ktoré by začalo až po prijatí rozhodnutia, z ktorého vyplýva potreba takéhoto hromadného prepúšťania, by sa už účinne nemohlo zaoberať skúmaním možných alternatív s cieľom hromadnému prepúšťaniu zabrániť (rozsudok z 10. septembra 2009, Akavan Erityisalojen Keskusliitto AEK a i., C‑44/08, EU:C:2009:533, bod 47).
26 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že od augusta 2019 do konca decembra 2019 sa počet hotelov spravovaných a prevádzkovaných žalovanou vo veci samej znížil z dvadsať na sedem. Konkrétne 30. decembra 2019 táto spoločnosť uzavrela dohodu, na základe ktorej prestala vykonávať správu siedmich z týchto trinástich zariadení a od 1. januára 2020 ju prevzala Amla Explotaciones.
27 Vzhľadom na rozsah zmeny takto vykonávanej činnosti spravovania a prevádzkovania a dôsledky, ktoré možno odôvodnene predpokladať na úrovni pracovnej záťaže v mieste jej sídla, je rozhodnutie začať rokovania o prevode činnosti spravovania a prevádzkovania týchto siedmich zariadení možné považovať za strategické alebo obchodné rozhodnutie, ktoré žalovanú vo veci samej nútilo uvažovať o hromadnom prepúšťaní alebo ho plánovať, v zmysle judikatúry uvedenej v bode 22 tohto rozsudku, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
28 V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že žalovaná vo veci samej vedela, že prevod správy uvedených zariadení bude mať za dôsledok zvýšenie pracovnej záťaže v spoločnosti Amla Explotaciones, ktoré si bude vyžadovať prijatie do zamestnania desiatich nových zamestnancov, čo je dôvod, pre ktorý sa obrátila na svojich zamestnancov pracujúcich v sídle s otázkou, či sú ochotní na pohovore jednať s vedúcimi predstaviteľmi skupiny Grupo Globales. V dôsledku toho mohla predvídať, že u nej dôjde k poklesu pracovnej záťaže rovnakého rozsahu alebo v rozsahu podobnom zvýšeniu pracovnej záťaže, ku ktorému malo dôjsť v spoločnosti Amla Explotaciones.
29 Po druhé v návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo uvedené, že rozhodnutie žalovanej vo veci samej prepustiť deväť zamestnancov zodpovedalo analýze jej organizačných a výrobných potrieb po prevode správy a prevádzkovania siedmich dotknutých zariadení na spoločnosť Amla Explotaciones a po tom, čo deviati jej zamestnanci odišli pracovať pre spoločnosť Amla Explotaciones. Vzhľadom na toto rozhodnutie mala žalovaná vo veci samej odôvodnene očakávať, že bude musieť podstatne znížiť počet svojich zamestnancov v mieste svojho sídla, tak aby bol tento počet primeraný objemu jej činnosti, ako aj zvyšnej pracovnej záťaži.
30 Keďže teda rozhodnutie previesť činnosť správy a prevádzkovania siedmich hotelov na spoločnosť Amla Explotaciones nevyhnutne znamenalo pre žalovanú to, že uvažovala o hromadnom prepúšťaní, bolo jej úlohou, aby vzhľadom na to, že existovala možnosť, že budú splnené podmienky vymedzené v článku 1 ods. 1 smernice 98/59, uskutočnila prerokovanie stanovené v článku 2 tejto smernice.
31 Tento záver platí tým viac, že účel povinnosti prerokovania stanovenej v článku 2 uvedenej smernice – to znamená zabrániť ukončeniam pracovných zmlúv alebo obmedziť ich počet, ako aj zmierniť ich dôsledky – a cieľ, ktorý v prejednávanej veci sledovala žalovaná vo veci samej tým, že sa obrátila na svojich zamestnancov s otázkou, či sú ochotní jednať na pohovore so spoločnosťou Amla Explotaciones, – to znamená umožniť niektorým z jej zamestnancov zamestnať sa na základe zmluvy s touto spoločnosťou a v dôsledku toho znížiť počet individuálnych prepustení –, sa vo veľkej miere prekrývajú. Keďže totiž rozhodnutie vedúce k podstatnému zníženiu počtu hotelov spravovaných a prevádzkovaných žalovanou vo veci samej mohlo viesť k rovnako značnému obmedzeniu jej činnosti a pracovnej záťaže v mieste jej sídla, a teda k zníženiu počtu zamestnancov, ktorých tam potrebovala, dobrovoľný odchod určitého počtu zamestnancov do spoločnosti, ktorá prevzala časť prevádzanej činnosti, zjavne mohol umožniť to, aby sa zabránilo hromadnému prepúšťaniu.
32 Vzhľadom na uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 smernice 98/59 sa má vykladať v tom zmysle, že povinnosť prerokovania, ktorú stanovuje, vzniká už v okamihu, keď zamestnávateľ v rámci plánu reštrukturalizácie zvažuje alebo plánuje zníženie počtu pracovných miest, ktorých počet môže prekročiť prahové hodnoty zrušenia pracovných miest stanovené v článku 1 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice, a nie v okamihu, keď zamestnávateľ po tom, čo prijal opatrenia spočívajúce v znížení tohto počtu, nadobudne istotu, že bude musieť skutočne prepustiť vyšší počet zamestnancov, než sú tieto prahové hodnoty.
O druhej otázke
33 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku netreba odpovedať na druhú otázku.
O trovách
34 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
Článok 2 ods. 1 smernice Rady 98/59/ES z 20. júla 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania
sa má vykladať v tom zmysle, že:
povinnosť prerokovania, ktorú stanovuje, vzniká už v okamihu, keď zamestnávateľ v rámci plánu reštrukturalizácie zvažuje alebo plánuje zníženie počtu pracovných miest, ktorých počet môže prekročiť prahové hodnoty zrušenia pracovných miest stanovené v článku 1 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice, a nie v okamihu, keď zamestnávateľ po tom, čo prijal opatrenia spočívajúce v znížení tohto počtu, nadobudne istotu, že bude musieť skutočne prepustiť vyšší počet zamestnancov, než sú tieto prahové hodnoty.
Podpisy