Vec C‑105/14

Trestné konanie

proti

Ivovi Tariccovi a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania,

ktorý podal Tribunale di Cuneo)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Trestné konanie týkajúce sa trestných činov v oblasti dane z pridanej hodnoty (DPH) – Článok 325 ZFEÚ – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca absolútne premlčacie doby, ktoré môžu viesť k beztrestnosti trestných činov – Potenciálne poškodenie finančných záujmov Európskej únie – Povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by mohlo ohroziť splnenie povinností, ktoré členským štátom ukladá právo Únie“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 8. septembra 2015

1.        Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Zjavne nerelevantné otázky, hypotetické otázky položené v kontexte vylučujúcom užitočnú odpoveď a otázky nesúvisiace s predmetom konania vo veci samej

(Článok 267 ZFEÚ)

2.        Vlastné zdroje Európskej únie – Ochrana finančných záujmov Únie – Boj proti podvodom a iným nezákonným činnostiam – Povinnosť členských štátov stanoviť účinné a odstrašujúce tresty – Dosah – Trestné činy v oblasti dane z pridanej hodnoty – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca obmedzenie celkového trvania premlčacej doby v oblasti trestného práva v prípade prerušenia, ktorá môže viesť v mnohých prípadoch k beztrestnosti – Neprípustnosť – Overenie prislúchajúce vnútroštátnemu súdu

(Článok 4 ods. 3 ZEÚ; článok 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ; smernica Rady 2006/112)

3.        Vlastné zdroje Európskej únie – Ochrana finančných záujmov Únie – Boj proti podvodom a iným nezákonným činnostiam – Povinnosť členských štátov stanoviť účinné a odstrašujúce tresty – Dosah – Trestné činy v oblasti dane z pridanej hodnoty – Posúdenie súladu právnej úpravy premlčania, ktorá stanovuje obmedzenie predĺženia po prerušení, vnútroštátnym súdom – Vplyv článkov 101 ZFEÚ, 107 ZFEÚ a 119 ZFEÚ – Neexistencia

(Článok 4 ods. 3 ZEÚ; články 101 ZFEÚ, 107 ZFEÚ, 119 ZFEÚ a 325 ZFEÚ)

1.        Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 29, 30)

2.        Vnútroštátna právna úprava týkajúca sa premlčania trestných činov, ktorá stanovuje, že úkon, ktorý vedie k prerušeniu plynutia doby a spadá do rámca trestných stíhaní týkajúcich sa závažných podvodov v oblasti dane z pridanej hodnoty, mal za následok predĺženie doby iba o štvrtinu jej pôvodnej dĺžky, môže ohroziť splnenie záväzkov uložených členským štátom článkom 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ, ak by táto vnútroštátna právna úprava v značnom počte prípadov závažných podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie bránila uloženiu účinných a odstrašujúcich trestov, alebo pokiaľ by stanovila dlhšie premlčacie doby pre prípady podvodov poškodzujúcich finančné záujmy dotknutého členského štátu, než pre prípady podvodov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Vnútroštátny súd je povinný poskytnúť plný účinok článku 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ tak, že podľa potreby upustí od uplatnenia ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré by dotknutému štátu mohli brániť v dodržiavaní povinností, ktoré mu ukladá článok 325 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

V oblasti dane z pridanej hodnoty totiž zo smernice 2006/112 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vyplýva, že členské štáty nemajú len všeobecnú povinnosť prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečili, že splatná daň z pridanej hodnoty bude na ich príslušných územiach vyberaná v plnej výške, ale musia aj bojovať proti podvodom. Členské štáty tak síce majú voľnosť pri výbere uplatniteľných sankcií, ktoré môžu mať formu správnych sankcií, trestných sankcií alebo môže ísť o kombináciu oboch sankcií, na účely zabezpečenia výberu príjmov z dane z pridanej hodnoty v plnom rozsahu, a tým ochrany finančných záujmov Únie v súlade s ustanoveniami smernice 2006/112 a článkom 325 ZFEÚ, avšak trestné sankcie môžu byť nevyhnutné v rámci účinného a odstrašujúceho boja proti niektorým závažným prípadom podvodov v oblasti dane z pridanej hodnoty.

(pozri body 36, 39, 58, bod 1 výroku)

3.        Taká právna úprava premlčania trestných činov spáchaných v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorá stanovuje absolútne premlčacie doby, ktoré nemožno v prípade prerušenia predĺžiť o viac ako o štvrtinu ich pôvodnej dĺžky, sa nemôže posudzovať s prihliadnutím na články 101 ZFEÚ, 107 ZFEÚ a 119 ZFEÚ.

Po prvé prípadné nedostatočné uplatnenie vnútroštátnych ustanovení trestného práva v oblasti dane z pridanej hodnoty totiž nemá nevyhnutný vplyv na prípadné zosúladené správania medzi podnikmi odporujúce článku 101 ZFEÚ v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ. Po druhé neúčinný a/alebo neodstrašujúci účinok trestov stanovených v oblasti dane z pridanej hodnoty síce môže dotknutým podnikom eventuálne zabezpečiť finančnú výhodu, avšak uplatnenie článku 107 ZFEÚ neprichádza do úvahy, keďže všetky operácie podliehajú režimu dane z pridanej hodnoty a za všetky trestné činy spáchané v tejto oblasti sa ukladajú tresty, bez ohľadu na zvláštne prípady, v ktorých by mohla právna úprava premlčania zbaviť niektoré trestné činy trestnoprávnych následkov. Po tretie otázka, či dotknuté ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré môžu viesť k beztrestnosti niektorých trestných činov v oblasti dane z pridanej hodnoty, v súlade s uvedenou zásadou zdravých verejných financií, nespadá do pôsobnosti článku 119 ZFEÚ, keďže táto otázka len veľmi nepriamo súvisí s touto povinnosťou členských štátov.

(pozri body 60, 62, 64, 65, bod 2 výroku)