Vec T‑99/04

AC‑Treuhand AG

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Hospodárska súťaž – Kartely – Organické peroxidy – Pokuty – Článok 81 ES – Právo na obhajobu – Právo na spravodlivé súdne konanie – Pojem ‚porušiteľ‘ – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) – Zásada právnej istoty – Legitímna dôvera“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Správne konanie – Rešpektovanie práva na obhajobu – Možnosť dotknutého podniku odvolávať sa na svoje práva až po zaslaní oznámenia o výhradách –Povinnosť Komisie informovať podnik o predmete a cieli vyšetrovania vo fáze prvého opatrenia prijatého vo vzťahu k nemu

(Nariadenie Rady č. 17, články 11 a 14)

2.      Hospodárska súťaž – Kartely – Pripísanie podniku – Rozhodnutie Komisie konštatujúce spoluzodpovednosť poradenského podniku, ktorý nie je aktívny na dotknutom trhu, ale aktívne a vedome prispieva ku kartelovej dohode

[Článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 81 ods. 1 ES; nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2]

1.      V rámci správneho konania v zmysle nariadenia č. 17 sa dotknutý podnik môže odvolávať na svoje práva na obhajobu až po zaslaní oznámenia o výhradách, pretože až odvtedy je informovaný o všetkých podstatných skutkových okolnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a má právo prístupu k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Ak by sa totiž tieto práva vzťahovali aj na fázu predchádzajúcu zaslaniu oznámenia o výhradách, účinnosť vyšetrovania Komisie by bola ohrozená, lebo dotknutý podnik by bol už vo fáze predbežného vyšetrovania schopný identifikovať informácie, ktoré sú Komisii známe, a teda aj tie, ktoré jej ešte známe nie sú.

Nič to však nemení na tom, že zo samotnej povahy vyšetrovacích opatrení, ktoré prijme Komisia počas fázy predbežného vyšetrovania, najmä z opatrení týkajúcich sa preskúmania a zo žiadostí o informácie v zmysle článkov 11 a 14 nariadenia č. 17 vyplýva obvinenie z porušenia a môžu mať vážny dosah na situáciu dotknutých podnikov. Rovnako je potrebné vyhnúť sa tomu, aby boli práva na obhajobu v tejto fáze správneho konania nenapraviteľne ohrozené, keďže prijaté vyšetrovacie opatrenia môžu byť rozhodujúce na účely preukázania dôkazov o nezákonnosti správania podnikov, za ktoré im môže byť priznaná zodpovednosť.

Z toho vyplýva, že Komisia je povinná dotknutý podnik informovať vo fáze prvého opatrenia prijatého vo vzťahu k nemu a takisto v žiadostiach o informácie, ktoré mu adresovala v zmysle článku 11 nariadenia č. 17, najmä o predmete a cieli prebiehajúceho vyšetrovania. V tejto súvislosti odôvodnenie nemusí mať taký istý rozsah ako odôvodnenie v prípade rozhodnutí, ktorými sa nariaďuje vyšetrovanie, čo sa považuje za požiadavku vyplývajúcu z ich záväznejšieho charakteru a osobitnej intenzity ich dosahu na právnu situáciu dotknutých podnikov. Toto odôvodnenie však musí tomuto podniku umožniť pochopiť cieľ a predmet tohto vyšetrovania, čo znamená, že treba upresniť údajné porušenia a v tomto kontexte skutočnosť, že bude pravdepodobne čeliť obvineniam týkajúcim sa takéhoto prípadného porušenia, aby mohol prijať opatrenia, ktoré považuje za potrebné na to, aby bol zbavený obvinenia, a takto si pripraviť svoju obhajobu v štádiu kontradiktórnej fázy správneho konania.

(pozri body 48, 50, 51, 56)

2.      Rozhodnutie Komisie stanovujúce spoluzodpovednosť poradenského podniku za porušenie článku 81 ods. 1 ES, ak tento podnik aktívne a vedome prispieva ku kartelovej dohode medzi výrobcami aktívnymi na trhu odlišnom od trhu, na ktorom on sám pôsobí, nepresahuje obmedzenia zákazu stanoveného týmto ustanovením, a Komisia teda neprekračuje svoje právomoci, ktoré jej boli zverené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 tým, že uložila dotknutému podniku pokutu.

Z doslovného, kontextuálneho a teleologického výkladu pojmu „dohody medzi podnikateľmi“ článku 81 ods. 1 ES totiž nevyplýva reštriktívny výklad pojmu „porušiteľ“, podľa ktorého by takýto podnik bol iba nepostihnuteľným pomocníkom kartelu. Naopak, podnik môže porušiť zákaz stanovený uvedeným článkom, ak má jeho správanie koordinované so správaním ostatných podnikov za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na konkrétnom relevantnom trhu vnútri spoločného trhu, pričom sa nevyhnutne nepredpokladá, že bude sám aktívny na uvedenom trhu. Každý iný výklad by totiž mohol viesť k zmenšeniu rozsahu zákazu uvedeného v článku 81 ods. 1 ES v takom rozsahu, že by to bolo v rozpore s jeho potrebným účinkom a jeho hlavným cieľom vykladaným s ohľadom na článok 3 ods. 1 písm. g) ES, a síce zabezpečiť zachovanie nenarušenej hospodárskej súťaže vnútri spoločného trhu, vzhľadom na to, že by nebolo možné pokračovať v aktívnom prispievaní podniku k obmedzovaniu hospodárskej súťaže iba preto, lebo tento príspevok nevychádza z hospodárskej činnosti na relevantnom trhu, na ktorom k tomuto obmedzeniu dochádza, alebo má za cieľ dôjsť.

Pripísanie celého protiprávneho konania takémuto podniku je v súlade s požiadavkami zásady osobnej zodpovednosti, ak sú splnené dve podmienky – objektívna a subjektívna. Pokiaľ ide o prvú podmienku, dotknutý podnik musí prispieť k vykonaniu kartelovej dohody, hoci aj podriadeným, vedľajším alebo pasívnym spôsobom, pričom obmedzený význam tohto prispenia možno v prípade potreby zohľadniť v rámci stanovenia úrovne sankcie. Pokiaľ ide o druhú podmienku, uvedený podnik musí prejaviť svoju vlastnú vôľu, z ktorej vyplýva, že súhlasí, hoci aj mlčky, s cieľmi kartelu, čo predstavuje odôvodnenie, na základe ktorého ho možno považovať za spoluzodpovedný, keďže má úmysel svojím vlastným správaním prispieť k spoločným cieľom, ktoré sledujú všetci účastníci, a má vedomosť o protiprávnom konaní ostatných účastníkov, resp. ho môže odôvodnene predvídať a je pripravený podstúpiť riziko, ktoré predstavuje.

Hoci v štádiu spáchania inkriminovaných skutočností sa súd Spoločenstva výslovne nevyjadril k tejto otázke, takýto výklad článku 81 ods. 1 ES nie je v rozpore so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ktorá nemusí mať nevyhnutne rovnaký rozsah ako v prípade jej uplatnenia na situáciu, na ktorú sa vzťahuje trestné právo v striktnom zmysle, pretože konanie pred Komisiou na základe nariadenia č. 17 má iba správnu povahu. Každý podnik, ktorý sa správal koluzívne, vrátane poradenských podnikov, ktoré nie sú aktívne na relevantnom trhu ovplyvnenom obmedzením hospodárskej súťaže, tak mohol rozumne predpokladať, že zákaz stanovený v článku 81 ods. 1 ES sa naň v zásade vzťahuje. Tento podnik totiž nemohol nevedieť, resp. nebyť schopný porozumieť tomu, že už v rozhodovacej praxi Komisie a skoršej judikatúre Spoločenstva sa dostatočne jasne a presne nachádza základ na výslovné uznanie zodpovednosti poradenského podniku za porušenie článku 81 ods. 1 ES, ak tento podnik aktívne a vedome prispieva ku kartelovej dohode medzi výrobcami aktívnymi na trhu odlišnom od trhu, na ktorom on sám pôsobí.

Nakoniec, hoci sa rozhodovacia prax Komisie pred vydaním napadnutého rozhodnutia mohla zdať v rozpore s týmto výkladom článku 81 ods. 1 ES, zásada ochrany legitímnej dôvery nemôže znemožniť zmenu tejto rozhodovacej praxe založenej na správnom výklade rozsahu zákazu stanoveného v tomto ustanovení a predvídateľnejšej o to viac, že existoval precedens.

(pozri body 112, 113, 117, 122, 123, 127, 133 – 135, 149, 150, 157, 163, 164)