Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 25. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Hypotekárny úver – Podmienka stanovujúca zaplatenie poplatkov spotrebiteľom súvisiacich so zmluvou – Právoplatné súdne rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nekalá povaha tejto podmienky a zrušuje sa – Žaloba o vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky – Začiatok plynutia premlčacej lehoty“
Vo veci C‑484/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de Primera Instancia n° 20 de Barcelona (Súd prvého stupňa Barcelona č. 20, Španielsko) z 22. júla 2021 a doručený Súdnemu dvoru 6. augusta 2021, ktorý súvisí s konaním:
F C C,
M A B
proti
Caixabank SA, predtým Bankia SA,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predsedníčka deviatej komory O. Spineanu‑Matei, sudcovia S. Rodin (spravodajca) a L. S. Rossi,
generálny advokát: A. M. Collins,
tajomník: L. Carrasco Marco, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. októbra 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– F C C a M A B, v zastúpení: I. Fernández Grañeda, F. Gómez Hidalgo Terán a J. Zaera Herrera, abogados,
– Caixabank SA, v zastúpení: J. Gutiérrez de Cabiedes Hidalgo de Caviedes, J. Rodríguez Cárcamo a E. Valencia Ortega, abogados,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo a A. Pérez‑Zurita Gutiérrez, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Rocchitta, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi dvoma spotrebiteľmi F C C a M A B na jednej strane a úverovou inštitúciou Caixabank SA, predtým Bankia SA, na druhej strane vo veci žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
4 Článok 7 ods. 1 tejto smernice znie:
„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu [ďalšiemu – neoficiálny preklad] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“
Španielske právo
5 Článok 121‑20 Ley 29/2002, primera Ley del Código Civil de Cataluña (zákon č. 29/2002, prvý zákon Občianskeho zákonníka Katalánska), z 30. decembra 2002 (BOE č. 32 zo 6. februára 2003, ďalej len „katalánsky Občiansky zákonník“), stanovuje:
„Nároky akéhokoľvek druhu sa premlčujú po uplynutí desiatich rokov, pokiaľ osoba predtým nenadobudla právo užívaním, alebo ak tento zákonník alebo osobitné zákony nestanovujú inak.“
6 Článok 121–23 ods. 1 katalánskeho Občianskeho zákonníka stanovuje:
„Premlčacia lehota začína plynúť v okamihu, keď po vzniku uplatniteľného nároku sa osoba, ktorej takýto nárok vznikol, dozvie alebo sa mohla dozvedieť o okolnostiach, ktoré nárok zakladajú, a o osobe, proti ktorej môže nárok uplatniť.“
7 Podľa článku 121–11 tohto zákonníka:
„Dôvodmi prerušenia premlčania sú:
a) Podanie žaloby na súde, aj keď bude zamietnutá z procesných dôvodov.
b) Začatie rozhodcovského konania vo veci nároku alebo podanie návrhu o vymenovanie rozhodcov súdom.
c) Mimosúdne uplatnenie pohľadávky.
d) Uznanie práva alebo vzdanie sa premlčania osobou, voči ktorej možno počas premlčacej doby uplatniť nárok.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 Účastníci konania vo veci samej uzavreli v roku 2007 zmluvu o hypotekárnom úvere. Keďže ustanovenie tejto zmluvy, ktoré ukladalo žalobcom vo veci samej povinnosť zaplatiť všetky poplatky súvisiace so zriadením hypotekárneho záložného práva (ďalej len „podmienka týkajúca sa poplatkov“), bolo zrušené rozsudkom Juzgado de Primera Instancia n° 50 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 50 Barcelona, Španielsko) z 2. mája 2019, sumy zaplatené ako notárske poplatky boli žalobcom vo veci samej vrátené.
9 Dňa 23. februára 2021 podali žalobcovia vo veci samej žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Juzgado de Primera Instancia n° 20 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 20 Barcelona, Španielsko), ktorou sa domáhali vrátenia súm zaplatených na základe podmienky týkajúcej sa poplatkov, pokiaľ ide o zápis a poplatky za služby súvisiace so správou vo výške 295,36 eura.
10 Caixabank pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že nárok žalobcov vo veci samej je premlčaný. Podľa tohto súdu premlčacia lehota, ktorá je v súlade s katalánskym Občianskym zákonníkom desať rokov, začala plynúť v okamihu zriadenia hypotekárneho záložného práva v roku 2007, keď boli zaplatené sumy, ktorých vrátenie je predmetom konania vo veci samej.
11 Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že podľa záverov vyplývajúcich z rozsudku z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia (C‑485/19, EU:C:2021:313), začala premlčacia lehota plynúť až v okamihu, keď Juzgado de Primera Instancia n° 50 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 50 Barcelona) konštatoval neplatnosť podmienky týkajúcej sa poplatkov. Dodávajú, že v rozsudku z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance (C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470), Súdny dvor rozhodol, že premlčacia lehota nemôže začať plynúť v okamihu uzavretia zmluvy.
12 Podľa vnútroštátneho súdu vzniká otázka, kedy sa predpokladá, že sa spotrebiteľ dozvedel o skutočnostiach, ktoré zakladajú nárok na vrátenie súm zaplatených na základe zrušenej zmluvnej podmienky. Podľa neho niet pochýb o tom, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 by boli dodržané, rovnako ako zásada efektivity práva Únie, ak by začiatok plynutia premlčacej lehoty bol stanovený v okamihu vyhlásenia neplatnosti podmienky týkajúcej sa poplatkov. Podľa vnútroštátneho súdu by však mohlo ísť aj o dátum, kedy dotknutý spotrebiteľ zaplatil tieto sumy, alebo o dátum, keď Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) vyhlásil za nekalú štandardnú podmienku, ktorej rozsah pôsobnosti je rovnocenný s rozsahom pôsobnosti podmienky týkajúcej sa poplatkov.
13 Napokon sa vnútroštátny súd domnieva, že ak by začiatok plynutia premlčacej doby bol stanovený v okamihu zaplatenia poplatkov, nárok by bol v tomto prípade premlčaný a spotrebitelia by nemohli dosiahnuť vrátenie neoprávnene zaplatených súm. Naproti tomu, ak by sa začiatok plynutia premlčacej doby mal stanoviť na deň vyššie uvedeného rozsudku Tribunal Supremo (Najvyšší súd), teda na 23. decembra 2015, alebo na deň, keď bola súdnym rozhodnutím konštatovaná neplatnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatkov, v tomto prípade 2. mája 2019, desaťročná premlčacia lehota by ešte nebola dosiahnutá a mohli by ešte získať náhradu za škodu.
14 Za týchto okolností Juzgado de Primera Instancia no 20 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 20 Barcelona) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je zlučiteľné s článkom 38 [Charty základných práv Európskej únie], so zásadou efektivity práva Únie, ako aj s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 [smernice 13/93], že premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie súm zaplatených na základe nekalej podmienky, akou je podmienka týkajúca sa poplatkov, začne plynúť skôr, než nastane okamih vyhlásenia tejto podmienky za neplatnú z dôvodu jej nekalej povahy?
2. Je zlučiteľné s článkom 38 Charty základných práv Európskej únie, so zásadou efektivity práva Únie, ako aj s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 13/93, že premlčacia lehota začne plynúť dňom vydania rozsudku súdom, ktorého rozhodnutia sú precedentné, akým je Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorým rozhodne, že určitá podmienka je nekalá, a to bez ohľadu na to, či sa dotknutý spotrebiteľ oboznámi alebo neoboznámi s obsahom tohto rozsudku?
3. Je zlučiteľné s článkom 38 Charty základných práv Európskej únie, so zásadou efektivity práva EÚ, ako aj s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 13/93, že sa v dlhodobej zmluve stanoví, že premlčacia lehota v prípade nároku na náhradu vynaložených poplatkov [na základe nekalej podmienky] za zriadenie hypotekárneho úveru začína plynúť od okamihu zaplatenia uvedených poplatkov, pokiaľ nekalá podmienka v uvedenom okamihu vyčerpala svoje účinky a neexistuje riziko jej opätovného uplatnenia?“
O prejudiciálnych otázkach
15 Na úvod je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade považovať za podmienku, ktorá nikdy neexistovala, takže nemôže mať účinok voči spotrebiteľovi. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím preto v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 61, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 57].
16 Z toho vyplýva, že povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa ukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto sumy [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 62, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 58].
17 Neexistencia tohto reštitučného účinku by totiž mohla spochybniť odradzujúci účinok, ktorý článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice, rozšíril na určenie nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 63, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 58].
18 Je nesporné, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 vyžaduje, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky neboli záväzné pre spotrebiteľov „podľa ich vnútroštátneho práva“ (rozsudky zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, EU:C:2009:615, bod 57, ako aj z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 64).
19 Vnútroštátny právny rámec ochrany, ktorú spotrebiteľom zaručuje smernica 93/13, však nemôže zmeniť rozsah a v dôsledku toho ani podstatu tejto ochrany a takisto spochybniť posilnenie účinnosti uvedenej ochrany prijatím jednotných právnych pravidiel týkajúcich sa nekalých podmienok, o čo sa snažil normotvorca Európskej únie, ako je uvedené aj v desiatom odôvodnení smernice 93/13 [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 65, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 60].
20 V dôsledku toho, hoci členským štátom prislúcha, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva definovali spôsoby, v rámci ktorých je preukázané určenie nekalej povahy podmienky obsiahnutej v zmluve, a či konkrétne právne účinky tohto určenia sú materiálnej povahy, nič to nemení na skutočnosti, že toto určenie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva vrátenia výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na ujmu spotrebiteľa [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 66, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 61].
O prvej a tretej otázke
21 Svojou prvou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, ako aj článok 38 Charty základných práv vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začína plynúť odo dňa tohto zaplatenia alebo v každom prípade predtým, ako bola týmto rozhodnutím konštatovaná neplatnosť tejto podmienky.
22 Je potrebné pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 52 a citovaná judikatúra).
23 Pokiaľ ide o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v tomto konaní, treba uviesť, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je potrebné prípadne zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obranu, zásada právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 28 a citovaná judikatúra).
24 Súdny dvor tiež spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa najmä, pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty základných práv, ktorá okrem iného platí aj v prípade procesných podmienok žalôb založených na takýchto právach (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 29 a citovaná judikatúra).
25 Pokiaľ ide o analýzu charakteristík premlčacej lehoty, o ktorú ide vo veci samej, Súdny dvor spresnil, že táto analýza sa musí týkať dĺžky takejto lehoty, ako aj podmienok jej uplatnenia, vrátane podmienky, ktorá stanovuje začiatok plynutia tejto lehoty (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 30 a citovaná judikatúra).
26 Hoci Súdny dvor rozhodol, že žaloba podaná spotrebiteľom, ktorou sa domáha určenia nekalej povahy podmienky nachádzajúcej sa v zmluve uzavretej medzi týmto spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, nemôže podliehať nijakej premlčacej lehote (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 38 a citovaná judikatúra), spresnil, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá uplatňuje premlčaciu lehotu v prípade žaloby takéhoto spotrebiteľa o uplatnenie reštitučných účinkov tohto určenia, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 39 a citovanú judikatúru).
27 Treba preto konštatovať, že námietka premlčania reštitučných žalôb podaných spotrebiteľmi, aby sa domáhali práv, ktoré im vyplývajú zo smernice 93/13, nie je samo osebe v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jej uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv priznaných touto smernicou (rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 40 a citovaná judikatúra).
28 V tejto súvislosti je nutné zohľadniť horšie postavenie, v akom sa spotrebiteľ v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Rovnako treba pripomenúť, že spotrebitelia nemusia vedieť o nekalej povahe podmienky uvedenej v zmluve o hypotekárnom úvere alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv vyplývajúcich zo smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 45 a citovanú judikatúru).
29 V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie premlčacej lehoty, ktorá začína plynúť po podpísaní tejto zmluvy, pokiaľ z nej vyplýva, že spotrebiteľ môže požadovať vrátenie platieb uskutočnených v rámci plnenia zmluvnej podmienky považovanej za nekalú v určitej lehote po podpise zmluvy, bez ohľadu na to, či vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, však môže nadmerne sťažiť výkon práv tohto spotrebiteľa priznaných smernicou 93/13, a teda porušiť zásadu efektivity v spojení so zásadou právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, bod 91; pozri tiež analogicky rozsudok z 22. apríla 2021, Profi Credit Slovakia, C‑485/19, EU:C:2021:313, bod 63).
30 V prejednávanej veci tak z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že podmienka týkajúca sa poplatkov vyvolala účinky v okamihu uzavretia zmluvy, ktorá zodpovedá okamihu zaplatenia týchto poplatkov, stanovenie začiatku plynutia premlčacej lehoty v prípade nároku na náhradu uvedených poplatkov v okamihu tohto uzavretia a tohto zaplatenia by malo za následok, že ku dňu podania reštitučnej žaloby žalobcami vo veci samej by bola už táto žaloba premlčaná bez ohľadu na to, či spotrebitelia vedeli alebo aspoň mohli rozumne vedieť o nekalej povahe podmienky týkajúcej sa poplatkov.
31 S prihliadnutím na judikatúru pripomenutú v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku treba konštatovať, že dátum uzavretia zmluvy obsahujúcej nekalú podmienku a zaplatenia dotknutých poplatkov nemôže ako taký predstavovať začiatok plynutia premlčacej lehoty.
32 Naproti tomu za okolností, o aké ide vo veci samej, v čase, keď rozhodnutie, ktorým sa konštatuje nekalá povaha dotknutej zmluvnej podmienky a z tohto dôvodu vyhlasuje jej neplatnosť, nadobudlo právoplatnosť, má spotrebiteľ určitú vedomosť o protiprávnosti tejto podmienky. Od tohto dátumu je teda tento spotrebiteľ v zásade schopný účinne uplatniť práva, ktoré mu priznáva smernica 93/13, a teda môže začať plynúť premlčacia lehota v prípade reštitučnej žaloby, ktorej hlavným cieľom je obnovenie právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala, ako to vyplýva z bodov 15 a 20 tohto rozsudku.
33 V tomto okamihu totiž vzhľadom na to, že ide o súdne rozhodnutie, ktoré má právnu silu rozhodnutej veci a ktoré je určené dotknutému spotrebiteľovi, sa tento spotrebiteľ môže dozvedieť o nekalej povahe dotknutej podmienky a sám posúdiť vhodnosť podania žaloby o vrátenie súm zaplatených na základe tejto podmienky v lehote stanovenej vnútroštátnym právom.
34 Premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa, keď sa rozhodnutie konštatujúce nekalú povahu zmluvnej podmienky stáva konečným a ju z tohto dôvodu zrušuje, je teda zlučiteľná so zásadou efektivity, pretože spotrebiteľ má možnosť oboznámiť sa so svojimi právami predtým, ako táto lehota začne plynúť alebo neuplynie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2021, BNP Paribas Personal Finance, C‑776/19 až C‑782/19, EU:C:2021:470, bod 46 a citovanú judikatúru).
35 Treba však spresniť, že hoci ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 29 tohto rozsudku, smernica 93/13 bráni tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie súm zaplatených dotknutým spotrebiteľom na základe nekalej zmluvnej podmienky mohla začať plynúť nezávisle od otázky, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky, táto smernica nebráni tomu, aby mal predajca alebo dodávateľ možnosť preukázať, že uvedený spotrebiteľ mal alebo mohol rozumne vedieť o tejto skutočnosti pred vydaním rozsudku konštatujúceho neplatnosť uvedenej podmienky.
36 Za týchto podmienok nie je potrebné vykladať článok 38 Charty základných práv, aby sa určilo, či v ňom zakotvené základné práva bránia vnútroštátnej praxi, akou je tá, ktorá je predmetom tejto otázky.
37 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú s prihliadnutím na zásadu efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy s predajcom alebo dodávateľom, na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začala plynúť v deň tohto zaplatenia bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky už od uvedeného zaplatenia alebo predtým, než bola týmto rozhodnutím určená neplatnosť tejto podmienky.
O druhej otázke
38 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky v zmluve uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť v čase, keď najvyšší vnútroštátny súd vydal skorší rozsudok v inej veci, ktorým bola vyhlásená za nekalú štandardná podmienka zodpovedajúca tejto zmluvnej podmienke.
39 Ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bodoch 15 a 20 tohto rozsudku, cieľom smernice 93/13 je umožniť obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade neexistencie tejto nekalej podmienky, a to najmä na základe práva na vrátenie výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene získal na základe uvedenej nekalej podmienky v neprospech tohto spotrebiteľa.
40 Stanovenie začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na vrátenie poplatkov zaplatených spotrebiteľom na základe nekalej zmluvnej podmienky ku dňu, keď najvyšší vnútroštátny súd vyhlásil rozsudok, ktorým vyhlasuje za nekalú štandardnú podmienku zodpovedajúcu podmienke prevzatej do spornej zmluvy, by pritom v mnohých prípadoch umožnilo predajcovi alebo dodávateľovi ponechať si neoprávnene nadobudnuté sumy v neprospech uvedeného spotrebiteľa na základe nekalej podmienky, čo by bolo nezlučiteľné s požiadavkou vyplývajúcou z judikatúry pripomenutej v bode 29 tohto rozsudku, podľa ktorej tento východiskový bod nemožno stanoviť nezávisle od otázky, či tento istý spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto poslednej uvedenej podmienky zakladajúcej právo na vrátenie a bez toho, aby predajcovi alebo dodávateľovi bola uložená povinnosť náležitej starostlivosti a informovania vo vzťahu k spotrebiteľovi, čím by sa zvýraznilo horšie postavenie spotrebiteľa, ktoré má smernica 93/13 napraviť.
41 Okrem toho v prípade neexistencie povinnosti predajcu alebo dodávateľa informovať v tejto súvislosti nemožno predpokladať, že spotrebiteľ mohol rozumne vedieť, že podmienka obsiahnutá v jeho zmluve má rovnaký rozsah ako štandardná podmienka, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná najvyšším vnútroštátnym súdom.
42 Hoci judikatúra najvyššieho súdu členského štátu môže za predpokladu dostatočnej reklamy umožniť spotrebiteľovi oboznámiť sa s nekalou povahou štandardnej podmienky uvedenej v jeho zmluve uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, nemožno od tohto spotrebiteľa očakávať, že smernica 93/13 má chrániť vzhľadom na jeho horšie postavenie v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom, aby podnikol kroky, ktoré vyplývajú z právneho vyhľadávania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2023, Banco Santander (Odkaz na oficiálny index), C‑265/22, EU:C:2023:578, bod 60].
43 Okrem toho treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že takáto vnútroštátna judikatúra nevyhnutne neumožňuje ipso facto vyhlásiť za nekalé všetky podmienky tohto typu, ktoré sú súčasťou všetkých zmlúv uzavretých medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom v právnom poriadku tohto členského štátu. Ak najvyšší vnútroštátny súd vyhlásil štandardnú podmienku za nekalú, treba v zásade ešte v každom jednotlivom prípade určiť, v akom rozsahu sa podmienka obsiahnutá v konkrétnej zmluve rovná tejto štandardnej podmienke a musí byť z rovnakého dôvodu ako táto podmienka považovaná za nekalú.
44 V súlade s článkom 3 ods. 1 a článkom 4 ods. 1 smernice 93/13 sa totiž preskúmanie prípadnej nekalej povahy podmienky zmluvy uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré zahŕňa určenie, či spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, musí vykonať najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy. Takéto preskúmanie v každom jednotlivom prípade je o to dôležitejšie, že nekalá povaha podmienky môže vyplývať z nedostatku transparentnosti tejto podmienky. Nekalú povahu konkrétnej zmluvnej podmienky teda v zásade nemožno predpokladať, pretože takáto kvalifikácia môže závisieť od osobitných okolností uzavretia každej zmluvy a najmä od konkrétnych informácií, ktoré každý predajca alebo dodávateľ poskytne každému spotrebiteľovi.
45 Z týchto úvah vyplýva, že od priemerného spotrebiteľa, ktorý je primerane pozorný a obozretný, nemožno vyžadovať nielen to, aby sa z vlastnej iniciatívy pravidelne informoval o rozhodnutiach vnútroštátneho najvyššieho súdu týkajúcich sa štandardných podmienok obsiahnutých v zmluvách rovnakého druhu, ako sú zmluvy, ktoré prípadne uzavrel s predajcami alebo dodávateľmi, ale ani to, aby na základe rozsudku vnútroštátneho najvyššieho súdu určil, či je podmienka vložená v konkrétnej zmluve nekalá.
46 Okrem toho by bolo v rozpore so smernicou 93/13, ak by predajca alebo dodávateľ mal prospech z jeho pasivity, pokiaľ ide o túto nezákonnosť konštatovanú najvyšším vnútroštátnym súdom. Za okolností, o aké ide vo veci samej, totiž predajca alebo dodávateľ ako banková inštitúcia v zásade disponuje právnym oddelením špecializovaným na danú oblasť, ktoré vypracovalo zmluvu dotknutú v tejto veci a ktoré môže sledovať vývoj judikatúry tohto súdu a vyvodiť z toho závery týkajúce sa zmlúv, ktoré už táto inštitúcia uzavrela. Takáto banková inštitúcia má tiež v zásade k dispozícii zákaznícku službu, ktorá má všetky informácie potrebné na to, aby mohla ľahko kontaktovať dotknutých klientov.
47 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky v zmluve uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť v čase, keď najvyšší vnútroštátny súd vydal skorší rozsudok v inej veci, ktorým bola vyhlásená za nekalú štandardná podmienka zodpovedajúca tejto zmluvnej podmienke.
O trovách
48 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s prihliadnutím na zásadu efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy s predajcom alebo dodávateľom, na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začala plynúť v deň tohto zaplatenia bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky už od uvedeného zaplatenia alebo predtým, než bola týmto rozhodnutím určená neplatnosť tejto podmienky.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť v čase, keď najvyšší vnútroštátny súd vydal skorší rozsudok v inej veci, ktorým bola vyhlásená za nekalú štandardná podmienka zodpovedajúca tejto zmluvnej podmienke.
Podpisy