ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 13. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh montáže a údržby výťahov a eskalátorov – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Manipulovanie verejných obchodných súťaží – Rozdelenie trhov – Určenie cien“

Vo veci T‑138/07,

Schindler Holding Ltd, so sídlom v Hergiswile (Švajčiarsko),

Schindler Management AG, so sídlom v Ebikone (Švajčiarsko),

Schindler SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko),

Schindler Deutschland Holding GmbH, so sídlom v Berlíne (Nemecko),

Schindler Sàrl, so sídlom v Luxemburgu (Luxembursko),

Schindler Liften BV, so sídlom v Haagu (Holandsko),

v zastúpení: R. Bechtold, W. Bosch, U. Soltész a S. Hirsbrunner, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: K. Mojzesowicz a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Simm a G. Kimberley, splnomocnené zástupkyne,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) alebo subsidiárne na zníženie pokút uložených žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia N. Wahl a A. Dittrich,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. septembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Predmetom prejednávanej veci je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 26. marca 2008 (Ú. v. EÚ C 75, s. 19), alebo subsidiárne na zníženie pokút uložených žalobkyniam.

2        V napadnutom rozhodnutí Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že tieto spoločnosti porušili článok 81 ES:

–        Kone Belgium SA (ďalej len „Kone Belgicko“), Kone GmbH (ďalej len „Kone Nemecko“), Kone Luxembourg Sàrl (ďalej len „Kone Luxembursko“), Kone BV Liften en Roltrappen (ďalej len „Kone Holandsko“) a Kone Oyj (ďalej len „KC“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Kone“),

–        Otis SA (ďalej len „Otis Belgicko“), Otis GmbH & Co. OHG (ďalej len „Otis Nemecko“), General Technic-Otis Sàrl (ďalej len „GTO“), General Technic Sàrl (ďalej len „GT“), Otis BV (ďalej len „Otis Holandsko“), Otis Elevator Company (ďalej len „OEC“) a United Technologies Corporation (ďalej len „UTC“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Otis“),

–        Schindler SA (ďalej len „Schindler Belgicko“), Schindler Deutschland Holding GmbH (ďalej len „Schindler Nemecko“), Schindler Sàrl (ďalej len „Schindler Luxembursko“), Schindler Liften BV (ďalej len „Schindler Holandsko“) a Schindler Holding Ltd (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Schindler“),

–        ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV (ďalej len „TKLA“), ThyssenKrupp Aufzüge GmbH (ďalej len „TKA“), ThyssenKrupp Fahrtreppen GmbH (ďalej len „TKF“), ThyssenKrupp Elevator AG (ďalej len „TKE“), ThyssenKrupp AG (ďalej len „TKAG“), ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl (ďalej len „TKAL“) a ThyssenKrupp Liften BV (ďalej len „TKL“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „ThyssenKrupp“), a

–        Mitsubishi Elevator Europe BV (ďalej len „MEE“).

3        Spoločnosť Schindler je jedným z popredných svetových dodávateľov výťahov a eskalátorov. Jej materskou spoločnosťou je Schindler Holding so sídlom vo Švajčiarsku (odôvodnenie č. 27 napadnutého rozhodnutia). Schindler vykonáva svoju činnosť v oblasti výťahov a eskalátorov prostredníctvom vnútroštátnych dcérskych spoločností. Týmito sú okrem iného v Belgicku Schindler Belgicko, v Nemecku Schindler Nemecko, v Luxembursku Schindler Luxembursko a v Holandsku Schindler Holandsko (odôvodnenia č. 28 až 32 napadnutého rozhodnutia).

 Správne konanie

1.     Prešetrovanie Komisie

4        V priebehu roka 2003 boli Komisii poskytnuté informácie o možnej existencii kartelu medzi štyrmi najväčšími európskymi výrobcami výťahov a eskalátorov, ktorí vykonávajú obchodnú činnosť v Únii, konkrétne Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 3 a 91 napadnutého rozhodnutia).

 Belgicko

5        Od 28. januára 2004 a v priebehu marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 2 a 3 nariadenia č. 17 Rady zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp v Belgicku (odôvodnenia č. 92, 93, 95 a 97 napadnutého rozhodnutia).

6        Kone, Otis, ThyssenKrupp a Schindler postupne podali žiadosti podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a o znížení pokút v prípade kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“). Dotknuté podniky tieto žiadosti doplnili (odôvodnenia č. 94, 96, 98 a 103 napadnutého rozhodnutia).

7        Dňa 29. júna 2004 bolo spoločnosti Kone priznané podmienečné oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) tohto oznámenia (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia).

8        V období od septembra do decembra 2004 Komisia tiež zaslala podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Belgicku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a belgickému združeniu Agoria žiadosti o informácie podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (odôvodnenia č. 101 a 102 napadnutého rozhodnutia).

 Nemecko

9        Od 28. januára 2004 a v priebehu marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Otis a ThyssenKrupp v Nemecku (odôvodnenia č. 104 a 106 napadnutého rozhodnutia).

10      V dňoch 12. a 18. februára 2004 Kone doplnila svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Nemecka. Otis medzi marcom 2004 a februárom 2005 rovnako doplnila svoju žiadosť týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Nemecka. Schindler predložila 25. novembra 2004 žiadosť podľa uvedeného oznámenia, ktorá obsahovala informácie týkajúce sa Nemecka a ktorá bola doplnená v období od decembra 2004 do februára 2005. Napokon v decembri 2005 ThyssenKrupp tiež predložila Komisii žiadosť podľa tohto oznámenia týkajúcu sa Nemecka (odôvodnenia č. 105, 107, 112 a 114 napadnutého rozhodnutia).

11      V období od septembra do novembra 2004 Komisia tiež zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Nemecku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a združeniam VDMA, VFA a VMA (odôvodnenia č. 110, 111 a 113 napadnutého rozhodnutia).

 Luxembursko

12      Dňa 5. februára 2004 Kone doplnila svoju žiadosť z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Luxemburska. Otis a ThyssenKrupp podali ústne žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Luxemburska. Spoločnosť Schindler podala žiadosť podľa toho istého oznámenia týkajúcu sa Luxemburska (odôvodnenia č. 115, 118, 119 a 124 napadnutého rozhodnutia).

13      Od 9. marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Schindler a ThyssenKrupp v Luxembursku (odôvodnenie č. 116 napadnutého rozhodnutia).

14      Dňa 29. júna 2004 bolo spoločnosti Kone priznané podmienečné oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o časť jej žiadosti týkajúcej sa Luxemburska (odôvodnenie č. 120 napadnutého rozhodnutia).

15      V septembri a v októbri 2004 Komisia zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Luxembursku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a Fédération luxembourgeoise des ascensoristes (Luxemburský zväz výrobcov výťahov) (odôvodnenia č. 122 a 123 napadnutého rozhodnutia).

 Holandsko

16      V marci 2004 Otis podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Holandska, ktorá bola neskôr doplnená. V apríli 2004 podala ThyssenKrupp žiadosť podľa tohto oznámenia, ktorá bola tiež neskôr viackrát doplnená. Napokon 19. júla 2004 Kone doplnila svoju žiadosť z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Holandska (odôvodnenia č. 127, 129 a 130 napadnutého rozhodnutia).

17      Dňa 27. júla 2004 bolo spoločnosti Otis priznané podmienečné oslobodenie od pokút na základe bodu 8 písm. a) uvedeného oznámenia (odôvodnenie č. 131 napadnutého rozhodnutia).

18      Od 28. apríla 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Kone, Schindler, ThyssenKrupp a MEE v Holandsku, ako aj v priestoroch združenia Boschduin (odôvodnenie č. 128 napadnutého rozhodnutia).

19      V septembri 2004 Komisia zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Holandsku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a združeniam VLR a Boschduin (odôvodnenia č. 133 a 134 napadnutého rozhodnutia).

2.     Oznámenie o výhradách

20      Dňa 7. októbra 2005 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo určené okrem iného spoločnostiam uvedeným v bode 2 vyššie. Všetky spoločnosti, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, predložili v reakcii na výhrady uvedené Komisiou písomné pripomienky (odôvodnenia č. 135 a 137 napadnutého rozhodnutia).

21      Nebolo vykonané nijaké vypočutie, keďže ani jedna zo spoločností, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, nepodala žiadosť o vypočutie (odôvodnenie č. 138 napadnutého rozhodnutia).

3.     Napadnuté rozhodnutie

22      Dňa 21. februára 2007 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že spoločnosti ktorým bolo toto rozhodnutie určené, sa podieľali na štyroch jednotlivých, komplexných a nepretržitých porušeniach článku 81 ods. 1 ES v štyroch členských štátoch, pričom si rozdelili trhy dohodami alebo zosúladením svojho postupu pri zadávaní zákaziek vo verejných obchodných súťažiach a zmlúv súvisiacich s predajom, montážou, údržbou a modernizáciou výťahov a eskalátorov (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

23      Pokiaľ ide o spoločnosti, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, Komisia konštatovala, že okrem dcérskych spoločností dotknutých podnikov v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku sú materské spoločnosti uvedených dcérskych spoločností spoločne a nerozdielne zodpovedné za porušenia článku 81 ES, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti, z dôvodu, že mohli počas trvania porušenia uplatňovať rozhodujúci vplyv na ich obchodnú politiku a že bolo možné predpokladať, že túto právomoc využili (odôvodnenia č. 608, 615, 622, 627 a 634 až 641 napadnutého rozhodnutia). Materské spoločnosti spoločnosti MEE neboli spoločne a nerozdielne zodpovedné za správanie svojej dcérskej spoločnosti z dôvodu, že nebolo možné preukázať, že uplatňovali rozhodujúci vplyv na jej správanie (odôvodnenie č. 643 napadnutého rozhodnutia).

24      Na účely výpočtu výšky pokút Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatnila metódu stanovenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia z roku 1998“). Komisia tiež skúmala, či a do akej miery dotknuté podniky splnili požiadavky stanovené oznámením o spolupráci z roku 2002.

25      Komisia kvalifikovala porušenia ako „veľmi závažné“ vzhľadom na ich povahu a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska), aj keď ich skutočný dopad nebolo možné zmerať (odôvodnenie č. 671 napadnutého rozhodnutia).

26      S cieľom zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť dotknutých podnikov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži Komisia rozdelila dotknuté podniky podľa krajín do viacerých kategórií v závislosti od obratu dosiahnutého na trhu výťahov a/alebo eskalátorov a prípadne aj na trhu služieb údržby a modernizácie (odôvodnenia č. 672 a 673 napadnutého rozhodnutia).

27      Pokiaľ ide o kartel v Belgicku, Kone a Schindler boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty stanovenou v závislosti od závažnosti porušenia na 40 000 000 eur. Otis bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 27 000 000 eur. ThyssenKrupp bola zaradená do tretej kategórie s východiskovou sumou pokuty 16 500 000 eur (odôvodnenia č. 674 a 675 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 45 900 000 eur a na 33 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie trvalo sedem rokov a osem mesiacov (od 9. mája 1996 do 29. januára 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre dotknuté podniky o 75 %. Východisková suma pokuty bola teda stanovená na 70 000 000 eur pre spoločnosť Kone, na 80 325 000 eur pre spoločnosť Otis, na 70 000 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 57 750 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 692 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 708 až 710 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 733, 734, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Kone priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané jednak zníženie pokuty o 20 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke tohto oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Schindler bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 760 až 777 napadnutého rozhodnutia).

28      Pokiaľ ide o kartel v Nemecku, Kone, Otis a ThyssenKrupp boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 70 000 000 eur. Schindler bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 17 000 000 eur (odôvodnenia č. 676 až 679 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 119 000 000 eur a na 140 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Kone, Otis a ThyssenKrupp, trvalo osem rokov a štyri mesiace (od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 80 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustila Schindler, trvalo päť rokov a štyri mesiace (od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tento podnik o 50 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 126 000 000 eur pre spoločnosť Kone, na 214 200 000 eur pre spoločnosť Otis, na 25 500 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 252 000 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 693 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697 až 707 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 727 až 729, 735, 736, 742 až 744, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Spoločnosti Kone bolo priznané jednak maximálne zníženie pokuty o 50 % stanovené v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2002 a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 25 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Schindler bolo priznané jednak zníženie pokuty o 15 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku tretej zarážke tohto oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 778 až 813 napadnutého rozhodnutia).

29      Pokiaľ ide o kartel v Luxembursku, Otis a Schindler boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 10 000 000 eur. Kone a ThyssenKrupp boli zaradené do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 2 500 000 eur (odôvodnenia č. 680 až 683 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 17 000 000 eur a na 5 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie trvalo osem rokov a tri mesiace (od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre dotknuté podniky o 80 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 4 500 000 eur pre spoločnosť Kone, na 30 600 000 eur pre spoločnosť Otis, na 18 000 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 9 000 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 694 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa, a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 711 až 714 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 730, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Kone priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnostiam Schindler a ThyssenKrupp bolo priznané iba zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 814 až 835 napadnutého rozhodnutia).

30      Pokiaľ ide o kartel v Holandsku, Kone bola zaradená do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 55 000 000 eur. Otis bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 41 000 000 eur. Schindler bola zaradená do tretej kategórie s východiskovou sumou pokuty 24 500 000 eur. ThyssenKrupp a MEE boli zaradené do štvrtej kategórie s východiskovou sumou pokuty 8 500 000 eur (odôvodnenia č. 684 a 685 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 69 700 000 eur a na 17 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Otis a ThyssenKrupp, trvalo päť rokov a desať mesiacov (od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 55 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Kone a Schindler, trvalo štyri roky a deväť mesiacov (od 1. júna 1999 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 45 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustila MEE, trvalo štyri roky a jeden mesiac (od 11. januára 2000 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tento podnik o 40 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 79 750 000 eur pre spoločnosť Kone, na 108 035 000 eur pre spoločnosť Otis, na 35 525 000 eur pre spoločnosť Schindler, na 26 350 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp a na 11 900 000 eur pre spoločnosť MEE (odôvodnenia č. 695 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa, a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 715 až 720 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 724 až 726, 731, 732, 737, 739 až 741, 745 až 748 a 751 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Otis priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnostiam Schindler a MEE bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 836 až 855 napadnutého rozhodnutia).

31      Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

1.      Pokiaľ ide o Belgicko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Belgicko]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004;

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Belgicko]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Belgicko]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKLA]: od 9. mája 1996 do 29. januára 2004.

2.      Pokiaľ ide o Nemecko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže:

–        Kone: [KC] a [Kone Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003;

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE], [TKA] a [TKF]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003.

3.      Pokiaľ ide o Luxembursko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Luxembursko]: od 7. decembra 1995 do 29. januára 2004;

–        Otis: [UTC], [OEC], [Otis Belgicko], [GTO] a [GT]: od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Luxembursko]: od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKAL]: od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004.

4.      Pokiaľ ide o Holandsko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Holandsko]: od 1. júna 1999 do 5. marca 2004;

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Holandsko]: od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Holandsko]: od 1. júna 1999 do 5. marca 2004;

–        ThyssenKrupp: [TKAG] a [TKL]: od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004 a

–        [MEE]: od 11. januára 2000 do 5. marca 2004.

Článok 2

1.      Za porušenia v Belgicku uvedené v článku 1 ods. 1 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Belgicko] spoločne a nerozdielne: 0 EUR;

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Belgicko] spoločne a nerozdielne: 47 713 050 EUR;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Belgicko] spoločne a nerozdielne: 69 300 000 EUR a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKLA] spoločne a nerozdielne: 68 607 000 EUR.

2.      Za porušenia v Nemecku uvedené v článku 1 ods. 2 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Nemecko] spoločne a nerozdielne: 62 370 000 EUR;

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Nemecko] spoločne a nerozdielne: 159 043 500 EUR;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Nemecko] spoločne a nerozdielne: 21 458 250 EUR a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE], [TKA] a [TKF] spoločne a nerozdielne: 374 220 000 EUR.

3.      Za porušenia v Luxembursku uvedené v článku 1 ods. 3 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Luxembursko] spoločne a nerozdielne: 0 EUR;

–        Otis: [UTC], [OEC], [Otis Belgicko], [GTO] a [GT] spoločne a nerozdielne: 18 176 400 EUR;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Luxembursko] spoločne a nerozdielne: 17 820 000 EUR a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE] a [TKAL] spoločne a nerozdielne: 13 365 000 EUR.

4.      Za porušenia v Holandsku uvedené v článku 1 ods. 4 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Holandsko] spoločne a nerozdielne: 79 750 000 EUR;

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Holandsko] spoločne a nerozdielne: 0 EUR;

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Holandsko] spoločne a nerozdielne: 35 169 750 EUR;

–        ThyssenKrupp: [TKAG] a [TKL] spoločne a nerozdielne: 23 477 850 EUR a

–        [MEE]: 1 841 400 EUR.

…“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

32      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. mája 2007 podali žalobkyne – Schindler Holding, Schindler Management AG, Schindler Belgicko, Schindler Nemecko, Schindler Luxembursko a Schindler Holandsko – žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

33      Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 25. júla 2007 podala Rada Únie návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Uznesením z 8. októbra 2007 predseda ôsmej komory Súdu prvého stupňa tomuto návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania vyhovel.

34      Dňa 26. novembra 2007 podala Rada svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. Hlavní účastníci konania podali svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu.

35      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 jeho rokovacieho poriadku písomne položil žalobkyniam otázky a požiadal Komisiu o predloženie dokumentu. Účastníci konania týmto opatreniam vyhoveli v stanovenej lehote.

36      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 17. septembra 2009.

37      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne znížil uložené pokuty,

–        v súlade s článkom 113 rokovacieho poriadku rozhodol o zastavení konania o žalobe, pokiaľ ide o spoločnosť Schindler Management,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konania vyplývajúcich zo zastavenia konania o žalobe v rozsahu, v akom bola podaná spoločnosťou Schindler Management.

38      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

39      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        primerane rozhodol o trovách konania.

 O návrhu na zastavenie konania, pokiaľ ide o spoločnosť Schindler Management

40      V článku 4 napadnutého rozhodnutia v znení pred podaním žaloby bola Schindler Management uvedená ako jedna zo spoločností, ktorým je toto rozhodnutie určené.

41      Rozhodnutím zo 4. septembra 2007 oznámeným Súdu prvého stupňa 30. júna 2009 Komisia opravila článok 4 napadnutého rozhodnutia a oznámila túto opravu spoločnostiam Schindler Holding a Schindler Management. V opravenom článku 4 napadnutého rozhodnutia sa Schindler Management už nespomína.

42      Podľa žalobkýň sa žaloba v dôsledku opravy napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom bola podaná spoločnosťou Schindler Management, stala bezpredmetnou.

43      V súlade s návrhmi žalobkýň je potrebné konštatovať, že táto žaloba sa v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Schindler Management, stala po oprave napadnutého rozhodnutia bezpredmetnou.

44      Preto už nie je potrebné rozhodnúť o žalobe v rozsahu, v akom bola podaná spoločnosťou Schindler Management.

 O veci samej

1.     Úvodné pripomienky

45      Na podporu svojej žaloby žalobkyne vo svojich písomných podaniach uviedli svoje tvrdenia v rámci trinástich žalobných dôvodov, ktoré uviedli takto. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení zásady zákonnosti trestov, keďže článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 priznáva Komisii neobmedzenú diskrečnú právomoc pri výpočte pokút. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady zákazu retroaktivity pri uplatňovaní usmernení z roku 1998 a oznámenia o spolupráci z roku 2002. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady zákonnosti trestov a na neexistencii právomoci Komisie na prijatie usmernení z roku 1998. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu porušenia zásad nemo tenetur se ipsum accusare, nemo tenetur se ipsum prodere (ďalej spoločne len ako „zásada nemo tenetur“), in dubio pro reo a zásady proporcionality. Piaty žalobný dôvod je založený na porušení zásady rozdelenia právomocí a požiadaviek konania založeného na dodržiavaní zásad právneho štátu. Šiesty žalobný dôvod je založený na vyvlastňovacej povahe pokút uložených žalobkyniam. Siedmy žalobný dôvod a ôsmy žalobný dôvod sú založené na porušení usmernení z roku 1998 pri stanovení východiskovej sumy pokút a pri posudzovaní poľahčujúcich okolností. Deviaty žalobný dôvod je založený na porušení usmernení z roku 1998 a oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút za porušenia v Belgicku, v Nemecku a v Luxembursku. Desiaty žalobný dôvod je založený na neprimeranosti pokút. Jedenásty žalobný dôvod je založený na neexistencii platného oznámenia napadnutého rozhodnutia spoločnosti Schindler Holding. Dvanásty žalobný dôvod je založený na neexistencii zodpovednosti spoločnosti Schindler Holding. Nakoniec trinásty žalobný dôvod je založený na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

46      Hoci žaloba podaná žalobkyňami má dvojaký predmet, konkrétne v prvom rade návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia a subsidiárne návrh na zníženie pokút, žalobkyne uplatnili vo svojich písomných podaniach rôzne výhrady bez toho, aby špecifikovali, čoho sa domáhajú. Na pojednávaní žalobkyne v reakcii na otázku Všeobecného súdu v podstate uviedli, že prvých desať žalobných dôvodov a trinásty žalobný dôvod smerujú k zrušeniu článku 2 napadnutého rozhodnutia, že jedenásty žalobný dôvod smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia ako celku v rozsahu, v akom je určené spoločnosti Schindler Holding, a že dvanásty žalobný dôvod smeruje k zrušeniu článkov 1, 2 a 3 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je určené spoločnosti Schindler Holding.

47      V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že viaceré výhrady žalobkýň sa týkajú zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako celku, a preto budú preskúmané ako prvé. Týka sa to výhrady žalobkýň uvedenej v rámci ich piateho žalobného dôvodu, ktorý je v podstate založený na porušení článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). K výhradám týkajúcim sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako celku patria tiež výhrady uvedené v rámci jedenásteho a dvanásteho žalobného dôvodu, ktoré sú založené na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je určené spoločnosti Schindler Holding, z dôvodu neexistencie platného oznámenia a nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zakladá solidárnu zodpovednosť spoločnosti Schindler Holding.

48      Výhrady týkajúce sa zákonnosti článku 2 napadnutého rozhodnutia uvedené v rámci ostatných žalobných dôvodov budú preskúmané ako druhé. V tejto súvislosti Všeobecný súd považuje za vhodné skúmať výhrady žalobkýň v tomto poradí. Najprv bude analyzovaný prvý, druhý, tretí a štvrtý žalobný dôvod, v rámci ktorých žalobkyne vznášajú viaceré námietky nezákonnosti týkajúce sa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, usmernení z roku 1998 a oznámenia o spolupráci z roku 2002. Všeobecný súd potom preskúma šiesty žalobný dôvod, podľa ktorého má napadnuté rozhodnutie vyvlastňovaciu povahu. Napokon Všeobecný súd preskúma siedmy, ôsmy, deviaty, desiaty a trinásty žalobný dôvod, v rámci ktorých žalobkyne uviedli viaceré výhrady týkajúce sa stanovenia výšky svojich pokút.

2.     O návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia ako celku

 O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 6 ods. 1 EDĽP

49      Žalobkyne tvrdia, že vzhľadom na to, že porušenia ustanovení Zmluvy ES v oblasti práva hospodárskej súťaže sa týkajú trestného práva, konanie pred Komisiou musí spĺňať požiadavky článku 6 ods. 1 EDĽP. Správne orgány pritom môžu ukladať trestnoprávne sankcie iba v prípade, ak je možné súdne preskúmanie, čo v prejednávanej veci neplatí. Konanie o neplatnosť pred súdom Únie je totiž iba kasačným správnym konaním, ktoré je obmedzené na žalobné dôvody konkrétne uplatnené žalobcom a nespĺňa požiadavky stanovené Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), najmä v rozsudku Öztürk v. Nemecko z 21. februára 1984 (séria A č. 73). Okrem toho konanie pred Komisiou nemožno označiť za konanie pred nezávislým a nestranným súdom, keďže dokazovanie zo strany Komisie v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktoré spočíva v tom, že Komisia sa opiera o opis skutkového stavu získaný v rámci „samoobvinenia“, je v rozpore s procesnými požiadavkami právneho štátu, a to tým skôr, že podniky nemajú nijakú možnosť overiť relevantnosť výhrad napríklad položením otázok svedkom, ktorí vypovedajú v neprospech týchto podnikov.

50      Článok 6 ods. 1 EDĽP stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o… oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. …“

51      Je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor uznal všeobecnú zásadu práva Únie, podľa ktorej má každý právo na spravodlivý proces (pozri rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Salzgitter Mannesmann/Komisia, C‑411/04 P, Zb. s. I‑959, bod 40 a tam citovanú judikatúru). Táto zásada, ktorá bola navyše potvrdená článkom 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1) (ďalej len „Charta“), vychádza zo základných práv tvoriacich neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, pričom podnety získava z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, ako aj z usmernení, ktoré poskytuje najmä ESĽP (rozsudok Salzgitter Mannesmann/Komisia, už citovaný, bod 41).

52      Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie, že konanie pred Komisiou nespĺňa požiadavky článku 6 ods. 1 EDĽP, je potrebné poukázať na to, že podľa judikatúry ESĽP na uplatnenie článku 6 EDĽP stačí, aby predmetné porušenie bolo svojou povahou trestnoprávne, alebo aby vystavilo dotknutú osobu sankcii, ktorá svojou povahou a svojou mierou závažnosti vo všeobecnosti patrí do oblasti trestného práva (pozri rozsudok ESĽP Jussila v. Fínsko z 23. novembra 2006, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2006‑XIII, bod 31 a tam citovanú judikatúru). Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, orgány EDĽP tým, že podali autonómny výklad pojmu „trestné obvinenie“, v tomto smere vytvorili základ pre postupné rozšírenie uplatňovania trestnoprávneho aspektu článku 6 na oblasti, ktoré formálne nepatria k tradičným kategóriám trestného práva, ako sú peňažné sankcie uložené za porušenie práva hospodárskej súťaže. Pokiaľ však ide o kategórie, ktoré netvoria súčasť tvrdého jadra trestného práva, ESĽP uviedol, že záruky poskytované trestnoprávnym aspektom článku 6 sa nemusia nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP Jussila v. Fínsko, už citovaný, bod 43 a tam citovanú judikatúru).

53      Okrem toho, ako vyplýva z judikatúry súdov Únie a ako výslovne potvrdzuje článok 23 ods. 5 nariadenia č. 1/2003, rozhodnutia Komisie, ktorými sa ukladajú pokuty za porušenie práva hospodárskej súťaže, nemajú trestnoprávny charakter (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T‑83/91, Zb. s. II‑755, bod 235; z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 717, a z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 390).

54      Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, je potrebné konštatovať, že konanie, v rámci ktorého Komisia prijíma rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie a ktorým sa ukladajú pokuty, ktoré môže neskôr podliehať preskúmaniu súdov Únie, spĺňa požiadavky článku 6 ods. 1 EDĽP. Je pravda, že Komisia nie je súdom v zmysle článku 6 EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 29. októbra 1980, van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 81, a zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 7). Komisia je však povinná rešpektovať v priebehu správneho konania všeobecné zásady práva Únie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 39; Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 718, a HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 391).

55      Okrem toho preskúmanie rozhodnutí Komisie, ktoré vykonávajú súdy Únie, zaručuje splnenie požiadaviek spravodlivého procesu v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP (pozri bod 50 vyššie).

56      Podľa ESĽP je v tejto súvislosti potrebné, aby dotknutý podnik mohol predložiť akékoľvek rozhodnutie, ktoré bolo takto voči nemu vydané, súdnemu orgánu s neobmedzenou právomocou, ktorý má najmä právomoc zmeniť vydané rozhodnutie vo všetkých skutkových aj právnych otázkach (pozri analogicky rozsudok ESĽP Janosevic v. Švédsko z 23. júla 2002, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2002‑VII, bod 81 a tam citovanú judikatúru). Keď však Všeobecný súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES, môže na základe návrhov žalobcov vykonať úplné preskúmanie týkajúce sa tak vecného zistenia skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia skutkového stavu zo strany Komisie. Okrem toho Všeobecný súd disponuje v oblasti pokút neobmedzenou právomocou podľa článku 229 ES a článku 31 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 719).

57      Po druhé je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že dotknuté podniky nemali možnosť overiť relevantnosť výhrad sformulovaných Komisiou napríklad vypočutím prípadných svedkov v ich neprospech. Podľa judikatúry totiž žiadne ustanovenie, ani všeobecná zásada práva Únie nezakazuje Komisii, aby voči podniku použila vyhlásenia iných podnikov. Ak by to bolo inak, bremeno preukázania správaní odporujúcich článkom 81 ES a 82 ES, ktoré nesie Komisia, by nebolo možné uniesť a toto bremeno by bolo nezlučiteľné s úlohou dohľadu nad riadnym uplatňovaním týchto ustanovení, ktorú Komisii priznáva Zmluva. Vyhlásenie podniku obvineného z účasti na karteli, ktorého správnosť viaceré obvinené podniky spochybňujú, však nemožno považovať za dostatočný dôkaz o predmetnom skutkovom stave, pokiaľ nie je podporené inými dôkazmi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 285 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho je potrebné v každom prípade konštatovať, že v prejednávanej veci žalobkyne výslovne uznali skutkový stav uvedený v oznámení o výhradách.

58      Po tretie, pokiaľ ide o dokazovanie zo strany Komisie v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002, výhrada žalobkýň sa navyše prekrýva s ich výhradou založenou na nezákonnosti uvedeného oznámenia z dôvodu porušenia zásad nemo tenetur a in dubio pro reo, ktorú je potrebné zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 146 až 164 nižšie.

59      Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení článku 6 ods. 1 EDĽP sa musí zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je určené spoločnosti Schindler Holding, z dôvodu neexistencie platného oznámenia

60      Žalobkyne uznávajú, že napadnuté rozhodnutie bolo oznámené spoločnosti Schindler Holding so sídlom vo Švajčiarsku. Toto rozhodnutie však nebolo oznámené v súlade s článkom 254 ods. 3 ES. Komisia postupovala v rozpore so švajčiarskym trestným právom a medzinárodným právom. Oznámenie vo Švajčiarsku by si totiž vyžadovalo existenciu dohovoru podľa medzinárodného práva so Švajčiarskom, ktorý neexistuje, takže napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom je určené spoločnosti Schindler Holding, vzhľadom na neexistenciu oznámenia nie je platné, a teda je ničotné.

61      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že vady postupu oznámenia rozhodnutia sa netýkajú samotného aktu, a teda nemajú vplyv na jeho zákonnosť (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, bod 39). Takéto vady môžu za určitých okolností brániť začatiu plynutia lehoty na podanie žaloby stanovenej v článku 230 piatom odseku ES. V prejednávanej veci sa Schindler Holding nepochybne dozvedela o obsahu napadnutého rozhodnutia a využila svoje právo podať žalobu v lehote stanovenej v článku 230 piatom odseku ES.

62      Tento žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zakladá solidárnu zodpovednosť spoločnosti Schindler Holding

63      Týmto žalobným dôvodom žalobkyne napádajú solidárnu zodpovednosť spoločnosti Schindler Holding – materskej spoločnosti skupiny Schindler – za protisúťažné správanie jej dcérskych spoločností v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku.

64      Pokiaľ ide o solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za správanie jej dcérskej spoločnosti, je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť má samostatnú právnu subjektivitu, nestačí na vylúčenie možnosti pripísať jej správanie materskej spoločnosti (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 61 vyššie, bod 132).

65      Právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa totiž týka činností podnikov a pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

66      Z judikatúry súdov Únie tiež vyplýva, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T‑234/95, Zb. s. II‑2603, bod 124). Súdy Únie zdôraznili, že na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce formálne oddelenie dvoch spoločností vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity, ale skôr to, či sa na trhu správajú jednotne. Môže byť preto nevyhnutné zistiť, či dve spoločnosti, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu, vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 61 vyššie, bod 140, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, bod 85).

67      Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

68      Porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe. Takisto je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú namietané skutočnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

69      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

70      V takej situácii sú totiž materská a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 65 a 66 vyššie. Skutočnosť, že materská a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, tak Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 59).

71      V osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

72      Za týchto okolností stačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

73      Okrem toho, hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 svojho rozsudku zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925) uviedol okrem stopercentného podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastupovanie oboch spoločností v rámci správneho konania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor uviedol tieto okolnosti len s cieľom spomenúť všetky okolnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, a nie preto, aby použitie domnienky uvedenej v bode 71 vyššie podmienil predložením doplňujúcich nepriamych dôkazov o skutočnom uplatňovaní vplyvu materskej spoločnosti (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 62).

74      Tento žalobný dôvod je potrebné skúmať so zreteľom na vyššie uvedené zásady.

75      V odôvodnení č. 627 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že Schindler Holding má byť spoločne a nerozdielne zodpovedná za protiprávne správanie svojich dcérskych spoločností Schindler Belgicko, Schindler Nemecko, Schindler Luxembursko a Schindler Holandsko vzhľadom na to, že „ako výlučný vlastník a jediná materská spoločnosť mohla uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku každej z dcérskych spoločností počas trvania porušenia a možno predpokladať, že túto právomoc využila.“

76      V odôvodneniach č. 628 a 629 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že tvrdenie spoločnosti Schindler Holding, že uvedené dcérske spoločnosti vykonávajú svoju činnosť na trhu ako samostatné právne subjekty, ktoré samy určujú smerovanie svojej obchodnej politiky, a že nemala nijaký vplyv na bežnú činnosť uvedených dcérskych spoločností, boli „nedostatočné na vyvrátenie domnienky, že dcérske spoločnosti spoločnosti Schindler Holding neurčovali svoje správanie na trhu úplne samostatne.“

77      Komisia v odôvodnení č. 630 napadnutého rozhodnutia tiež uviedla, že „v priebehu správneho konania [Schindler Holding] mohla predložiť dôkazy o tom, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na svoje dcérske spoločnosti… .“ Podľa Komisie „[Schindler Holding] a jej dcérske spoločnosti [jej] však nepredložili… dôkazy objasňujúce ich vnútorné vzťahy, hierarchickú štruktúru a informačné povinnosti s cieľom vyvrátiť domnienku, [že]… [Schindler Holding] ako výlučný vlastník svojich dcérskych spoločností, ktorým bolo určené [napadnuté] rozhodnutie, uplatnila svoje kontrolné právomoci a využila všetky ostatné prostriedky na uplatnenie svojho rozhodujúceho vplyvu.“

78      V odôvodnení č. 631 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že „samotná existencia programu na dosiahnutie súladu s pravidlami hospodárskej súťaže v rámci spoločnosti Schindler neumožňuje určiť, či [Schindler Holding] vydávala pokyny týkajúce sa porušenia.“ Podľa Komisie teda „ďalej platí domnienka, že stopercentná dcérska spoločnosť [spoločnosti Schindler Holding] neurčovala svoju obchodnú politiku na trhu samostatne.“

79      Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia v odôvodnení č. 632 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že „[Schindler Holding] a jej stopercentné dcérske spoločnosti nevyvrátili domnienku zodpovednosti za porušenia, ku ktorým došlo v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku, [a že] [Schindler Holding] je v dôsledku toho spoločne a nerozdielne so svojimi dotknutými dcérskymi spoločnosťami zodpovedná za porušenia článku 81 ES, ktoré sú predmetom [napadnutého] rozhodnutia.“

80      Po prvé je nesporné, že v priebehu obdobia porušenia Schindler Holding priamo vlastnila 100 % základného imania spoločností Schindler Belgicko, Schindler Nemecko a Schindler Holandsko a nepriamo – prostredníctvom spoločnosti Schindler Belgicko – vlastnila 100 % základného imania spoločnosti Schindler Luxembursko. Existovala teda domnienka, že Schindler Holding uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností (pozri bod 72 vyššie).

81      Schindler nemôže tvrdiť, že Komisia mala preukázať, že prevádzkové činnosti uvedených dcérskych spoločností, vrátane ich správania v rozpore s článkom 81 ES, boli skutočne ovplyvnené spoločnosťou Schindler Holding a že táto spoločnosť spôsobila alebo podporovala porušenie.

82      Pripísanie protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti si totiž nevyžaduje preukázanie toho, že materská spoločnosť ovplyvňuje politiku dcérskej spoločnosti v konkrétnej oblasti, v ktorej dochádzalo k porušovaniu. Naopak, organizačné, hospodárske a právne väzby existujúce medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou môžu preukázať existenciu vplyvu materskej spoločnosti na stratégiu dcérskej spoločnosti a v dôsledku toho odôvodniť skutočnosť, že sa považujú za jeden hospodársky subjekt (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 83). Ak teda Komisia preukáže, že celé základné imanie dcérskej spoločnosti vlastní jej materská spoločnosť, môže rozhodnúť, že materská spoločnosť spoločne a nerozdielne zodpovedá za zaplatenie pokuty uloženej svojej dcérskej spoločnosti, ibaže materská spoločnosť preukáže, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri bod 72 vyššie). Tiež je potrebné poukázať na to, že skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie ukladajúce pokuty určila materskej spoločnosti skupiny spoločností, nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale to, že tvoria jediný podnik v zmysle článku 81 ES (rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 58).

83      Žalobkyne sa tiež nemôžu opierať o údajné porušenie zásady zavinenia (Schuldprinzip) alebo o zásadné vylúčenie zodpovednosti spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným alebo akcionára akciovej spoločnosti za záväzky spoločnosti a za úkony jej riadiacich orgánov. V tejto súvislosti stačí uviesť, že takáto argumentácia vychádza z nesprávneho predpokladu, že vo vzťahu k materskej spoločnosti nebolo zistené nijaké porušenie, čo v prejednávanej veci neplatí, keďže z odôvodnenia č. 632 a z článkov 1 a 2 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Schindler Holding bola osobne sankcionovaná za porušenia, ktorých sa podľa Komisie sama dopustila z dôvodu svojich úzkych hospodárskych a právnych väzieb so svojimi dcérskymi spoločnosťami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä‑Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, body 28 a 34, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 74).

84      Po druhé je potrebné preskúmať tvrdenia žalobkýň, ktoré smerujú k vyvráteniu domnienky uvedenej v bode 71 vyššie, podľa ktorých dcérske spoločnosti spoločnosti Schindler Holding určovali svoju obchodnú politiku samostatne.

85      Po prvé skutočnosť, ktorú uvádzajú žalobkyne, že Schindler Holding nedávala svojim dcérskym spoločnostiam pokyny, ktoré by v prejednávanej veci umožnili alebo podporovali kontakty odporujúce článku 81 ES, a že o takýchto kontaktoch nevedela, aj za predpokladu, že by bola preukázaná, neumožňuje preukázať samostatnosť dcérskych spoločností. Ako už bolo uvedené v bode 82 vyššie, pripísanie protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti si totiž nevyžaduje, aby materská spoločnosť ovplyvňovala politiku svojej dcérskej spoločnosti v konkrétnej oblasti, ktorá bola predmetom porušenia.

86      Po druhé tvrdenie, že dcérske spoločnosti spoločnosti Schindler Holding vo svojich krajinách vždy pôsobili samostatne, bez vplyvu spoločnosti Schindler Holding na ich bežnú činnosť, „získavanie zákaziek“, uzatváranie zmlúv alebo ich cenovú politiku, pričom Schindler Holding bola informovaná len o zákazkách, ktoré mohli spôsobiť straty, je tiež potrebné zamietnuť. Dotknuté žalobkyne totiž jednak nepredložili dôkazy na podporu týchto tvrdení a jednak v každom prípade takéto tvrdenia aj za predpokladu, že by boli preukázané, nepostačujú na vyvrátenie domnienky uvedenej v bode 71 vyššie, keďže z judikatúry vyplýva, že pojem obchodná politika dcérskej spoločnosti na účely uplatnenia článku 81 ES vo vzťahu k materskej spoločnosti zahŕňa aj iné aspekty ako tie, ktoré uviedli žalobkyne. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v rámci analýzy existencie jediného hospodárskeho subjektu medzi viacerými spoločnosťami, ktoré sú súčasťou jednej skupiny, súd Únie najmä skúmal, či materská spoločnosť mohla ovplyvňovať cenovú politiku, výrobné a distribučné činnosti, ciele predaja, hrubé ziskové marže, náklady predaja, „cash flow“, zásoby a marketing. Nemožno však z toho vyvodiť, že jedine tieto aspekty spadajú pod pojem obchodná politika dcérskej spoločnosti na účely uplatnenia článkov 81 ES a 82 ES vo vzťahu k jej materskej spoločnosti (pozri rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 82 vyššie, bod 64 a tam citovanú judikatúru).

87      Po tretie skutočnosť, že dcérske spoločnosti spoločnosti Schindler Holding v štyroch krajinách, ktorých sa týkalo porušenie, sa podieľali na samostatných porušeniach odlišnej povahy, čo by nasvedčovalo tomu, že Schindler Holding nemala skutočný vplyv na prevádzkové činnosti svojich dcérskych spoločností, tiež nemôže vyvrátiť domnienku zodpovednosti. Z odôvodnení č. 627 až 632 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia nepripísala spoločnosti Schindler Holding zodpovednosť za správanie jej dcérskych spoločností na základe prípadnej súbežnosti porušení zistených v štyroch dotknutých krajinách. Okrem toho tvrdenie žalobkýň, že porušenia majú odlišnú povahu, je nesprávne, keďže dcérske spoločnosti spoločnosti Schindler Holding sa v štyroch dotknutých krajinách počas období, ktoré sa do veľkej miery prekrývajú (od 9. mája 1996 do 29. januára 2004 v Belgicku, od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000 v Nemecku, od 7. decembra 1995 do 9. marca 2004 v Luxembursku a od 1. júna 1999 do 5. marca 2004 v Holandsku), podieľali na porušeniach, ktoré mali podobný cieľ, ktorý spočíval v „tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu)“ (odôvodnenie č. 658 napadnutého rozhodnutia).

88      Po štvrté skutočnosť, že Schindler Holding mohla urobiť všetko, čo bolo v jej silách, aby zabránila správaniu svojich dcérskych spoločností, ktoré bolo v rozpore s článkom 81 ES, najmä prijatím kódexu správania, ktorý mal zabrániť porušovaniu práva hospodárskej súťaže zo strany dcérskych spoločností, a zodpovedajúcich usmernení jednak nič nemení na existencii porušenia konštatovaného vo vzťahu k nej (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 373) a jednak neumožňuje preukázať, že uvedené dcérske spoločnosti určovali svoju obchodnú politiku samostatne. Naopak uplatňovanie uvedeného kódexu správania v rámci dcérskych spoločností spoločnosti Schindler Holding svedčí skôr o tom, že materská spoločnosť skutočne ovládala obchodnú politiku svojich dcérskych spoločností, a to tým skôr, že žalobkyne samy potvrdili, že dodržiavanie kódexu správania sa kontrolovalo prostredníctvom pravidelných previerok a iných opatrení prijímaných zamestnancom spoločnosti Schindler Holding, ktorý bol poverený zabezpečovaním dodržiavania pravidiel (compliance officer).

89      Po piate, pokiaľ ide o vzťahy vo vnútri skupiny, riadiacu štruktúru a usmernenia týkajúce sa podávania správ v rámci spoločnosti Schindler Holding, Komisia v odôvodnení č. 630 napadnutého rozhodnutia uviedla, že Schindler Holding a jej dcérske spoločnosti jej nepredložili informácie, ktoré by objasňovali ich vnútorné vzťahy. Je pravda, že zo spisu vyplýva, že žalobkyne v priebehu správneho konania skutočne poskytli Komisii určité informácie o vzťahoch vo vnútri skupiny, o riadiacej štruktúre a o usmerneniach týkajúcich sa podávania správ (reporting lines).

90      Z týchto informácií však nemožno vyvodiť záver o samostatnosti dcérskych spoločností spoločnosti Schindler. Poskytnuté informácie, ku ktorým navyše nie sú pripojené dôkazy, sú čiastkové, keďže sa týkajú v podstate zodpovedností a povinností v oblasti podávania správ (reporting obligations) niekoľkých vedúcich zamestnancov spoločností Schindler Luxembursko a Schindler Belgicko, ako aj zodpovedností zamestnanca spoločnosti Schindler Nemecko bez toho, aby boli bližšie objasnené vnútorné vzťahy medzi spoločnosťou Schindler Holding a jej dcérskymi spoločnosťami pôsobiacimi v predmetných krajinách alebo vplyv spoločnosti Schindler Holding na tieto spoločnosti.

91      Vzhľadom na domnienku zodpovednosti uvedenú v bode 72 vyššie a na skutočnosť, že ako vyplýva z bodov 84 až 90 vyššie, žalobkyňa túto domnienku nevyvrátila, Komisia oprávnene pripísala spoločnosti Schindler Holding porušenia, ktorých sa dopustili jej dcérske spoločnosti.

92      Preto je potrebné tento žalobný dôvod zamietnuť.

3.     O návrhu na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia

 O námietke nezákonnosti týkajúcej sa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 založenej na porušení zásady zákonnosti trestov

93      Žalobkyne tvrdia, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 priznáva Komisii takmer neobmedzenú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide určovanie výšky pokút, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti trestov vymedzenou v článku 7 ods. 1 EDĽP, ktorá tiež vyplýva zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.

94      Je potrebné pripomenúť znenie článku 7 ods. 1 EDĽP:

„Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.“

95      Z judikatúry vyplýva, že zásada zákonnosti trestov je dôsledkom zásady právnej istoty, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie a najmä vyžaduje, aby akákoľvek právna úprava Únie, osobitne pokiaľ ukladá alebo umožňuje uložiť sankcie, bola jasná a presná, aby dotknuté osoby mohli jednoznačne poznať práva a povinnosti, ktoré z nej vyplývajú, a v dôsledku toho mohli prijať náležité opatrenia (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 66, a z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, bod 71 a tam citovanú judikatúru).

96      Zásada zákonnosti trestov, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie tvoriacich základ spoločných ústavných tradícií členských štátov, je tiež zakotvená v rôznych medzinárodných zmluvách a najmä v článku 7 EDĽP. Táto zásada vyžaduje, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ právny subjekt môže zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jeho trestnú zodpovednosť. Okrem toho podľa judikatúry ESĽP sa jednoznačnosť zákona posudzuje nielen z hľadiska znenia relevantného ustanovenia, ale aj z hľadiska spresnení vyplývajúcich z ustálenej a zverejnenej judikatúry (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada, C‑266/06 P, Zb. s. I‑81, body 38 až 40 a tam citovanú judikatúru).

97      Táto zásada sa vzťahuje tak na normy trestnoprávnej povahy, ako aj na osobitné administratívnoprávne nástroje, ktoré ukladajú alebo umožňujú uložiť administratívne sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. novembra 1987, Maizena a i., 137/85, Zb. s. 4587, bod 15 a tam citovanú judikatúru). Uplatňuje sa nielen na normy, ktoré stanovujú znaky skutkovej podstaty porušenia, ale aj na normy, ktoré vymedzujú následky vyplývajúce z porušenia týchto uvedených noriem (pozri rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 67, a Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 29 a tam citovanú judikatúru).

98      Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že základné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (stanovisko Súdneho dvora 2/94 z 28. marca 1996, Zb. s. I‑1759, bod 33, a rozsudok Súdneho dvora z 29. mája 1997, Kremzow, C‑299/95, Zb. s. I‑2629, bod 14). Na tento účel sa Súdny dvor a Všeobecný súd inšpirujú ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj usmerneniami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov týkajúcich sa ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali a ku ktorým pristúpili. Osobitný význam prináleží v tejto súvislosti EDĽP (rozsudky Súdneho dvora z 22. októbra 2002, Roquette Frères, C‑94/00, Zb. s. I‑9011, bod 23, a Kremzow, už citovaný, bod 14). Okrem toho podľa článku 6 ods. 2 EÚ „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje [EDĽP] a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva [Únie].“

99      Ako Súd prvého stupňa už pripomenul (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 71), článok 7 ods. 1 EDĽP nevyžaduje, aby znenie ustanovení, na základe ktorých sa tieto sankcie ukladajú, bolo presné do tej miery, že následky, ktoré môžu vyplynúť z porušenia týchto ustanovení, sú predvídateľné s absolútnou istotou. Podľa judikatúry ESĽP totiž skutočnosť, že zákon priznáva diskrečnú právomoc, sama osebe neodporuje požiadavke predvídateľnosti pod podmienkou, že rozsah a podmienky výkonu takej právomoci sú vymedzené so zreteľom na sledovaný legitímny cieľ dostatočne jasne, aby jednotlivcovi poskytovali primeranú ochranu proti svojvôli (pozri rozsudok ESĽP Margareta a Roger Andersson v. Švédsko z 25. februára 1992, séria A č. 226, bod 75). V tejto súvislosti ESĽP okrem samotného znenia zákona zohľadňuje skutočnosť, či použité neurčité pojmy boli spresnené v ustálenej a zverejnenej judikatúre (pozri rozsudok ESĽP G. v. Francúzsko z 27. septembra 1995, séria A č. 325‑B, bod 25).

100    Zohľadnenie ústavných tradícií spoločných pre členské štáty nemá za následok výklad všeobecnej zásady práva Únie, ktorou je aj zásada zákonnosti, odlišný od výkladu, ktorý vyplýva z vyššie uvedených úvah (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 73). Tvrdenie žalobkýň, že na vnútroštátnej úrovni neexistuje porovnateľné oprávnenie orgánu, ktoré by mu umožňovalo ukladať pokuty „takmer neobmedzene“, je teda potrebné zamietnuť.

101    V prejednávanej veci je potrebné v súvislosti so zákonnosťou článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 z hľadiska zásady zákonnosti trestov v prvom rade konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, normotvorca Únie nepriznal Komisii neprimeranú alebo svojvoľnú mieru voľnej úvahy pri stanovovaní pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 74).

102    Treba totiž po prvé pripomenúť, že aj keď článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ponecháva Komisii širokú mieru voľnej úvahy, obmedzuje jej výkon zavedením objektívnych kritérií, ktoré Komisia musí dodržiavať. V tejto súvislosti je potrebné na jednej strane pripomenúť, že výška pokuty ktorú možno uložiť, má vyčísliteľnú a absolútnu hornú hranicu, ktorá sa vypočítava v závislosti od konkrétneho podniku pre každý prípad porušenia, takže maximálna výška pokuty, ktorú možno uložiť danému podniku, je stanoviteľná vopred. Toto ustanovenie na druhej strane ukladá Komisii povinnosť stanoviť pokuty v každom posudzovanom prípade s prihliadnutím nielen na závažnosť porušenia, ale aj na dĺžku trvania porušenia (rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 50, a rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 75).

103    Žalobkyne nemôžu tvrdiť, že rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie (body 66 až 88), alebo rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie (body 69 až 92), v ktorom bol podaný výklad zásady zákonnosti trestov, ktorý zodpovedá výkladu podanému v rozsudku Degussa/Komisia (už citovaný v bode 95 vyššie), sú založené na „nesprávnom právnom názore“. Súdny dvor totiž vo svojom rozsudku Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovanom v bode 96 vyššie (body 36 až 63), v odvolacom konaní potvrdil výklad zásady zákonnosti trestov, ktorý podal Súd prvého stupňa v rozsudku Degussa/Komisia, už citovanom v bode 95 vyššie.

104    Je pravda, že rozsudky spomenuté v predchádzajúcom bode sa týkajú článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, zatiaľ čo pokuty uložené napadnutým rozhodnutím sú založené na článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Vzhľadom na to, že kritériá a maximálna hranica pre ukladanie pokút sú v oboch týchto ustanoveniach totožné, však judikatúru citovanú v predchádzajúcom bode možno uplatniť aj na článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

105    Po druhé pri výkone svojej diskrečnej právomoci v súvislosti s pokutami uloženými na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 musí Komisia rešpektovať všeobecné právne zásady, osobitne zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality tak, ako ich sformuloval Súdny dvor a Všeobecný súd vo svojej judikatúre (rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 51, a rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 77).

106    Po tretie v záujme zabezpečenia predvídateľnosti a transparentnosti konania Komisie je výkon diskrečnej právomoci zo strany Komisie tiež obmedzený pravidlami správania, ktoré si stanovila v oznámení o spolupráci z roku 2002 a v usmerneniach z roku 1998. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že uvedené oznámenie a uvedené usmernenia na jednej strane stanovujú pravidlá správania, od ktorých sa Komisia nemôže odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásady rovnakého zaobchádzania a ochrany legitímnej dôvery, a na druhej strane zabezpečujú právnu istotu dotknutých podnikov, keďže stanovujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút uložených na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, body 52 a 53, a z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 60; rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, body 78 a 82). Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, prijatie usmernení z roku 1998 a následne prijatie usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, s. 2) v roku 2006 Komisiou vzhľadom na to, že spadalo do zákonného rámca vymedzeného článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, len prispelo k spresneniu obmedzení výkonu diskrečnej právomoci Komisie, ktoré vyplývajú už z týchto ustanovení, pričom však z neho nemožno vyvodiť záver, že normotvorca Únie pôvodne nedostatočne stanovil obmedzenia právomoci Komisie v predmetnej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 44).

107    Po štvrté je potrebné dodať, že podľa článku 229 ES a článku 31 nariadenia č. 1/2003 majú Súdny dvor a Všeobecný súd neobmedzenú právomoc rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiam, ktorými Komisia uložila pokuty, a môžu tak nielen zrušiť tieto rozhodnutia, ale tiež uloženú pokutu zrušiť, znížiť alebo zvýšiť. Správna prax Komisie, ktorá je známa a dostupná, teda podlieha úplnému preskúmaniu súdov Únie. Toto preskúmanie prostredníctvom ustálenej a zverejňovanej judikatúry umožnilo spresniť neurčité pojmy, ktoré mohol článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a neskôr článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 obsahovať (pozri v tomto zmysle rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 54, a rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 79).

108    Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak obozretný hospodársky subjekt môže, za prípadnej pomoci právneho poradcu, s dostatočnou presnosťou predvídať metódu výpočtu a rádovú výšku pokút, ktoré mu hrozia za dané správanie. Skutočnosť, že tento subjekt nemôže vopred poznať presnú výšku pokút, ktoré Komisia v jednotlivých prípadoch uloží, nemôže predstavovať porušenie zásady zákonnosti trestov (rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 55, a rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 83).

109    Žalobkyne teda nemôžu tvrdiť, že znenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nezaručuje mieru predvídateľnosti, ktorú si vyžadujú základné zásady trestného práva a právneho štátu. Uvedené ustanovenie totiž umožňuje s dostatočnou presnosťou predvídať metódu výpočtu a výšku uložených pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 58).

110    Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, rozhodovacia prax Komisie v oblasti pokút sa nevyvíjala nepredvídateľne alebo náhodne.

111    Po prvé počas období, za ktoré boli v napadnutom rozhodnutí konštatované štyri porušenia, došlo iba k reorganizácii metódy stanovenia pokút uverejnením usmernení z roku 1998, ktoré Súdny dvor posúdil ako dostatočne predvídateľné (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 231).

112    Po druhé, pokiaľ ide o zvýšenie úrovne pokút v nadväznosti na prijatie usmernení z roku 1998, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia môže kedykoľvek prispôsobiť úroveň pokút, ak si to vyžaduje účinné uplatňovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 109, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 237), takže takéto pozmenenie správnej praxe možno považovať za objektívne odôvodnené cieľom všeobecného predchádzania porušovaniu pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Zvýšenie pokút v nedávnej dobe, ktoré žalobkyne uvádzajú a napádajú, sa teda nemôže samo osebe považovať za nezákonné s ohľadom na zásadu zákonnosti trestov, keďže neprekračuje právny rámec vymedzený článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako ich vykladajú súdy Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 81, a Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 43).

113    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, že Rada si tým, že prijala článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, nesplnila svoju povinnosť jasne uviesť obmedzenia právomoci zverenej Komisii a de facto preniesla na Komisiu právomoc, ktorá podľa Zmluvy ES prináleží jej samotnej, čím porušila článok 83 ES, je potrebné konštatovať, že je nedôvodné.

114    Na jednej strane, ako už bolo uvedené vyššie, hoci článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 ponechávajú Komisii širokú mieru voľnej úvahy, zároveň obmedzujú jej výkon tým, že zavádzajú objektívne kritériá, ktoré Komisia musí dodržiavať. Na druhej strane je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 17 a nariadenie č. 1/2003 boli prijaté na základe článku 83 ods. 1 ES, ktorý stanovuje, že „na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom Rada… vydá príslušné nariadenia alebo smernice na vykonávanie zásad stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES].“ Cieľom týchto nariadení alebo smerníc je podľa článku 83 ods. 2 písm. a) a d) ES najmä „zaručiť dodržiavanie zákazov uvedených v článku 81 ods. 1 [ES] a článku 82 [ES] stanovením pokút a opakovaného ukladania pokút“ a „vymedziť príslušné úlohy Komisie a Súdneho dvora pri uplatňovaní ustanovení uvedených v tomto odseku“. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že podľa článku 211 prvej zarážky ES Komisia „zabezpečuje uplatňovanie ustanovení tejto zmluvy a opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva v súlade s ňou“ a že podľa tretej zarážky toho istého článku má „vlastnú právomoc prijímať rozhodnutia“ (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 86, a Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 48).

115    Z toho vyplýva, že právomoc uložiť pokuty v prípade porušenia článkov 81 ES a 82 ES sa nemôže považovať za pôvodne prislúchajúcu Rade, ktorá ju zverila či jej výkonom poverila Komisiu v zmysle článku 202 tretej zarážky ES. V súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami Zmluvy ES totiž táto právomoc spadá do úlohy Komisie zabezpečovať uplatňovanie práva Únie, pričom táto úloha, pokiaľ ide o uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES, bola spresnená, upravená a formalizovaná nariadeniami č. 17 a č. 1/2003. Právomoc ukladať pokuty, ktorú tieto nariadenia priznávajú Komisii, teda vyplýva z ustanovení samotnej Zmluvy ES a jej cieľom je umožniť účinné uplatňovanie zákazov stanovených v uvedených článkoch (rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 87, a Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 49).

116    Z týchto úvah vyplýva, že námietka nezákonnosti vznesená voči článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorá je založená na porušení zásady zákonnosti trestov, sa musí zamietnuť.

 O námietke nezákonnosti usmernení z roku 1998 založenej na porušení zásady zákazu retroaktivity

117    Žalobkyne pripomínajú, že akt Únie sa nemôže začať uplatňovať pred jeho uverejnením a že článok 49 ods. 1 druhá veta Charty stanovuje, že nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. V prejednávanej veci usmernenia z roku 1998 údajne porušujú zásadu zákazu retroaktivity, keďže prekračujú hranice predvídateľnosti. Žalobkyne v tejto súvislosti zdôrazňujú, že o sprísnení rozhodovacej praxe v oblasti pokút rozhodla Komisia, a nie normotvorca.

118    Z judikatúry vyplýva, že zásada zákazu retroaktivity trestných zákonov zakotvená v článku 7 EDĽP predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa musí dodržiavať pri ukladaní pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, a že táto zásada vyžaduje, aby uložené sankcie zodpovedali sankciám stanoveným v čase spáchania porušenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 202; rozsudky Súdu prvého stupňa LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 112 vyššie, body 218 až 221, a z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, body 39 až 41).

119    Z judikatúry tiež vyplýva, že prijatie usmernení, ktoré môžu zmeniť všeobecnú politiku hospodárskej súťaže Komisie v oblasti pokút, môže v zásade spadať do pôsobnosti zásady zákazu retroaktivity (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 222).

120    Na jednej strane sú totiž usmernenia z roku 1998 spôsobilé vyvolať právne účinky. Tieto právne účinky nevyplývajú z vlastnej normatívnosti usmernení z roku 1998, ale z ich prijatia a zverejnenia Komisiou. Toto prijatie a zverejnenie usmernení z roku 1998 so sebou nesie samoobmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktorá sa od nich nemôže odchýliť bez toho, aby prípadne nebola sankcionovaná za porušenie všeobecných právnych zásad, akými sú zásady rovnosti zaobchádzania, ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, body 209 až 212).

121    Na druhej strane podľa judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 7 ods. 1 EDĽP toto ustanovenie bráni spätnému uplatneniu nového výkladu normy zakladajúcej trestný čin v neprospech obvineného (pozri v tomto zmysle rozsudky ESĽP S.W. v. Spojené kráľovstvo z 22. novembra 1995, séria A č. 335‑B, body 34 až 36; V.R. v. Spojené kráľovstvo z 22. novembra 1995, séria A č. 335‑C, body 32 až 34; Cantoni v. Francúzsko z 15. novembra 1996, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 1996‑V, body 29 až 32, a Coëme a i. v. Belgicko z 22. júna 2000, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2000‑VII, bod 145). Podľa tejto judikatúry to platí predovšetkým v prípade, ak ide o súdny výklad, ktorého výsledok nebol rozumne predvídateľný v čase, keď došlo k porušeniu, najmä vzhľadom na výklad, ktorého sa v danej dobe pridŕžala judikatúra týkajúca sa dotknutého právneho ustanovenia. Je však potrebné uviesť, že z tej istej judikatúry vyplýva, že rozsah pojmu predvídateľnosť závisí do veľkej miery od obsahu predmetného textu, od oblasti, na ktorú sa vzťahuje, ako aj od počtu a povahy osôb, ktorým je určený. Predvídateľnosť zákona teda nebráni tomu, aby dotknutá osoba požiadala o radu odborne spôsobilé osoby s cieľom posúdiť spôsobom primeraným okolnostiam prípadu dôsledky, ktoré môžu z určitého konania vyplynúť. Konkrétne podľa rozsudku Cantoni v. Francúzsko, už citovaného (bod 35), to platí najmä pre profesionálov, ktorí sú zvyknutí na to, že pri výkone svojho povolania musia byť veľmi obozretní. Tiež od nich možno očakávať, že riziká, ktoré toto povolanie zahŕňa, posúdia s osobitnou starostlivosťou.

122    Vzhľadom na vyššie uvedené je na účely preskúmania dodržania zásady zákazu retroaktivity potrebné overiť, či predmetná zmena, ktorú predstavuje prijatie usmernení z roku 1998, bola v čase, keď došlo k predmetným porušeniam, rozumne predvídateľná (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 224).

123    V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že údajné zvýšenie úrovne pokút z dôvodu uplatňovania usmernení z roku 1998 spadá do právneho rámca vymedzeného článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keďže tieto usmernenia v bode 5 písm. a) výslovne stanovujú, že uložené pokuty nesmú v nijakom prípade prekročiť maximálnu hranicu 10 % obratu stanovenú v uvedených ustanoveniach.

124    Ďalej je potrebné konštatovať, že zásadná inovácia usmernení z roku 1998 spočíva v tom, že ako východisková suma pre výpočet sa berie základná čiastka určená podľa rozpätí, ktoré na tento účel stanovujú uvedené usmernenia, pričom tieto rozpätia odrážajú rôzne stupne závažnosti porušenia, ale samy osebe nemajú vzťah k relevantnému obratu. Táto metóda teda v podstate spočíva v – hoci aj relatívnej a pružnej – tarifikácii pokút (rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 225, a Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 61).

125    Napokon je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že Komisia uložila v minulosti pokuty v určitej výške za určité typy porušení, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto výšku v rozsahu stanovenom v nariadeniach č. 17 a č. 1/2003, ak je to potrebné na implementáciu politiky hospodárskej súťaže Únie, ale naopak účinné uplatňovanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže si vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť výšku pokút potrebám tejto politiky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 109; z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 81, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 227; rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, bod 309, a zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, T‑304/94, Zb. s. II‑869, bod 89).

126    Z toho vyplýva, že podniky zúčastnené na správnom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu pokuty, nemôžu nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia neprekročí úroveň pokút používanú v minulosti, ani v metódu ich stanovenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 228).

127    Uvedené podniky preto musia počítať s možnosťou, že Komisia môže kedykoľvek rozhodnúť o zvýšení úrovne pokút v porovnaní s úrovňou uplatňovanou v minulosti. To platí nielen vtedy, keď Komisia pristúpi k zvýšeniu úrovne pokút stanovením pokút v individuálnych rozhodnutiach, ale aj vtedy, keď sa zvýšenie v konkrétnych prípadoch uskutoční uplatnením pravidiel správania, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť, akými sú usmernenia z roku 1998 (rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, body 229 a 230, a Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 59).

128    Z toho vyplýva, že žalobkyne sa nesprávne domnievajú, že usmernenia z roku 1998 odporujú zásade zákazu retroaktivity tým, že viedli k uloženiu pokút, ktoré sú vyššie ako pokuty ukladané v minulosti, alebo že v prejednávanej veci došlo k prekročeniu hraníc predvídateľnosti. Usmernenia a najmä nová metóda výpočtu pokút, ktorá je v nich obsiahnutá, aj keby táto metóda mala za následok zvýšenie uložených pokút, boli totiž primerane predvídateľné podnikmi, ako sú žalobkyne, v čase, keď došlo k predmetným porušeniam (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 231). Z tých istých dôvodov tiež Komisia nemusela v usmerneniach z roku 1998 podrobnejšie uviesť, že zvýšenie úrovne pokút bolo nevyhnutné na zabezpečenie vykonávania politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva.

129    Pokiaľ ide o argumentáciu, podľa ktorej o sprísnení rozhodovacej praxe v oblasti pokút rozhodla Komisia, a nie normotvorca, táto argumentácia sa prekrýva s argumentáciou uvedenou v rámci námietky nezákonnosti založenej na neexistencii právomoci Komisie a je preskúmaná v bodoch 131 až 137 nižšie.

130    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že táto námietka nezákonnosti sa musí tiež zamietnuť.

 O námietke nezákonnosti usmernení z roku 1998 založenej na neexistencii právomoci Komisie a subsidiárne na ich netransparentnosti a nepredvídateľnosti

131    Žalobkyne tvrdia, že rozsiahla diskrečná právomoc, ktorú Komisii priznáva článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, si vyžaduje abstraktnú a všeobecnú konkretizáciu, čiže hmotnoprávne pravidlo. Na rozdiel od Rady však Komisia nemá právomoc prijať takéto pravidlo. Okrem toho, aj keby konkretizácia „rámca pokuty“ Komisiou bola zákonná, usmernenia z roku 1998 by boli v každom prípade neúčinné, keďže nemôžu zabezpečiť minimálnu mieru transparentnosti a predvídateľnosti, ktorá je nevyhnutná pri stanovení výšky pokuty.

132    Po prvé je potrebné poukázať na to, že žalobkyne vo svojich písomných podaniach neuviedli ustanovenie, ktoré Komisia údajne porušila pri prijímaní usmernení z roku 1998. V nadväznosti na otázku v tejto súvislosti položenú na pojednávaní žalobkyne uviedli, že podľa zásady zákonnosti trestov prináležalo Rade, aby prijala abstraktné pravidlá výpočtu pokút.

133    Skutočnosť, že Komisia prijala usmernenia z roku 1998, však vzhľadom na to, že Komisia neprekročila právny rámec stanovený článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a neskôr článkom 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, len prispela k presnejšiemu vymedzeniu uplatnenia výkonu diskrečnej právomoci Komisie, ktorá už vyplýva z týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 44). Za týchto podmienok sa tvrdenie založené na neexistencii právomoci Komisie na prijatie usmernení musí zamietnuť.

134    Po druhé tvrdenia založené na nedostatočnej transparentnosti a predvídateľnosti usmernení z roku 1998 sa musia tiež zamietnuť.

135    Na jednej strane totiž Komisia zverejnila uvedené usmernenia a uviedla v nich metódu výpočtu, ktorú sa zaviazala dodržať v každom jednotlivom prípade v záujme transparentnosti a na zvýšenie právnej istoty dotknutých podnikov. Súdny dvor v tejto súvislosti okrem iného konštatoval, že Komisia sa prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámila, že ich v budúcnosti uplatní na prípady, ktorých sa týkajú, sama obmedzuje vo výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery. Súdny dvor tiež rozhodol, že usmernenia všeobecne a abstraktne určujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút, a v dôsledku toho zaisťujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, body 211 a 213; pozri tiež rozsudok Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 60).

136    Na druhej strane obozretný hospodársky subjekt môže za prípadnej pomoci právneho poradcu s dostatočnou presnosťou predvídať metódu výpočtu a rádovú výšku pokút, ktoré mu hrozia za dané správanie (rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 55). Je pravda, že hospodársky subjekt nemôže na základe usmernení z roku 1998 vopred poznať presnú výšku pokuty, ktorú Komisia v jednotlivom prípade uloží. Z dôvodu závažnosti porušení, ktoré má Komisia sankcionovať, však ciele potlačovania a odstrašovania odôvodňujú, že dotknutým podnikom sa znemožní odhadnúť zisk, ktorý by im vyplynul z účasti na porušení tým, že by vopred zohľadnili výšku pokuty, ktorá im bude z dôvodu tohto protiprávneho správania uložená (rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 83).

137    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že námietka nezákonnosti usmernení z roku 1998 založená na neexistencii právomoci Komisie a subsidiárne na ich netransparentnosti a nepredvídateľnosti nie je dôvodná.

 O námietke nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 založenej na porušení zásady zákazu retroaktivity a zásady ochrany legitímnej dôvery

138    Žalobkyne tvrdia, že vzhľadom na to, že väčšina skutkových okolností uvedených v napadnutom rozhodnutí nastala pred nadobudnutím jeho účinnosti, uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 v prejednávanej veci porušuje zásadu zákazu retroaktivity. Podľa žalobkýň mala Komisia uplatniť svoje oznámenie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4) (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“), čo by im umožnilo dosiahnuť zníženie pokuty o 10 % až 50 % na základe nespochybnenia skutkového stavu namiesto symbolického zníženia o 1 %, ktoré im bolo priznané v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 777, 806, 835 a 854 napadnutého rozhodnutia). Uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 2002 Komisia tiež porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery.

139    Je potrebné pripomenúť, že oznámenie o spolupráci z roku 1996 v bode D stanovovalo, že podnik mohol získať „zníženie pokuty, ktorá by sa mu uložila, ak by nespolupracoval, o 10 až 50 %…, ak… po doručení oznámenia o výhradách inform[oval] Komisiu, že nepopiera vecnú správnosť skutkových zistení, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia [neoficiálny preklad].“ Oznámenie o spolupráci z roku 2002 už nestanovuje zníženie pokuty z tohto dôvodu.

140    Pokiaľ ide o údajnú retroaktivitu oznámenia o spolupráci z roku 2002, je potrebné uviesť, že bod 28 tohto oznámenia stanovuje, že „od 14. februára 2002 toto oznámenie nahrádza oznámenie [o spolupráci] z roku 1996 pre všetky prípady, v ktorých žiaden podnik nekontaktoval Komisiu s cieľom využitia výhody priaznivého zaobchádzania uvedeného v tomto oznámení.“ Vzhľadom na to, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 bolo uverejnené 19. februára 2002, toto oznámenie teda síce stanovuje retroaktívne uplatňovanie svojich ustanovení, avšak toto uplatňovanie je obmedzené na obdobie od 14. februára 2002 do 18. februára 2002 vrátane. Vzhľadom na to, že žiaden z účastníkov kartelu nepodal žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 pred 2. februárom 2004 (odôvodnenia č. 94, 105, 115 a 127 napadnutého rozhodnutia), prípadná nezákonnosť vyplývajúca z uvedenej retroaktivity oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

141    V prejednávanej veci však žalobkyne napádajú okamžité uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 na účely výpočtu pokút pre skutkové okolnosti, ktoré sčasti nastali pred rokom 2002.

142    Po prvé, ako vyplýva zo spisu, je potrebné konštatovať, že žalobkyne v priebehu správneho konania aspoň šesťkrát výslovne požiadali o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002.

143    Po druhé z judikatúry v každom prípade vyplýva, že zásada zákazu retroaktivity nebráni uplatneniu usmernení majúcich prípadne za následok zvýšenie pokút uložených za porušenia, ku ktorým došlo pred ich prijatím, ale len pod podmienkou, že politiku, ktorú uskutočňujú, bolo možné rozumne predvídať v čase, keď došlo k spáchaniu predmetných porušení (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, body 202 až 232; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 233; pozri tiež rozsudok Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 66). Žalobkyne však netvrdia, že zmena, ku ktorej došlo pri prijatí oznámenia o spolupráci z roku 2002, nebola predvídateľná.

144    Pokiaľ ide o údajné porušenie legitímnej dôvery žalobkýň vyplývajúce z uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na porušenia, ku ktorým sčasti došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto oznámenia, stačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry hospodárske subjekty nemôžu legitímne veriť, že zostane zachovaná existujúca situácia, ktorú môžu inštitúcie v rámci svojej diskrečnej právomoci zmeniť (pozri rozsudky Súdneho dvora z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, C‑280/93, Zb. s. I‑4973, bod 80, a z 30. júna 2005, Alessandrini a i./Komisia, C‑295/03 P, Zb. s. I‑5673, bod 89 a tam citovanú judikatúru). Okrem toho žalobkyne mohli v každom prípade kedykoľvek dosiahnuť uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 1996 podaním žiadosti na základe tohto oznámenia Komisii pred nadobudnutím účinnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002. Z toho vyplýva, že táto výhrada sa musí zamietnuť.

145    V dôsledku toho sa námietka nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 založená na porušení zásady zákazu retroaktivity a výhrada založená na porušení zásady legitímnej dôvery musia zamietnuť.

 O námietke nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 založenej na porušení všeobecných právnych zásad nemo tenetur, in dubio pro reo a proporcionality a na zneužití diskrečnej právomoci

146    Žalobkyne tvrdia, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 je nezákonné z dôvodu, že porušuje všeobecné právne zásady a prekračuje diskrečnú právomoc priznanú Komisii. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 teda porušuje zásadu nemo tenetur, zásadu in dubio pro reo a zásadu proporcionality. Jeho prijatie predstavuje zneužitie diskrečnej právomoci Komisie, a preto ho v prejednávanej veci nemožno použiť, takže dôkazy predložené v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemožno použiť, keďže použitie dôkazov získaných nezákonným spôsobom je zakázané.

147    Jednotlivé výhrady uvedené v rámci tejto námietky je potrebné skúmať samostatne.

 O prvej výhrade založenej na porušení zásady nemo tenetur

148    Žalobkyne pripomínajú, že podľa zásady nemo tenetur nikoho nemožno nútiť, aby sa sám obviňoval alebo aby svedčil proti sebe. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 porušuje túto zásadu, keďže v praxi núti podniky, aby spolupracovali s Komisiou a aby sa jej priznali. Po prvé totiž iba prvý podnik, ktorý predloží dôkazy, ktoré spĺňajú podmienky bodu 8 písm. a) alebo b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, sa môže domáhať oslobodenia od pokuty, takže všetky podniky „v pretekoch o prvé miesto“ predkladajú Komisii úplné (a niekedy prehnané) priznania bez toho, aby mohli porovnať prospech zo spolupráce v podobe zníženia predpokladanej pokuty s nevýhodami, ktorá z takejto spolupráce vyplýva. Po druhé podnik sa tým, že spolupracuje v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002, zbavuje možnosti spochybniť – hoci aj nepravdivé – skutkové tvrdenia, ktoré uviedli iné podniky, keďže Komisia považuje každé spochybnenie skutkového stavu za nedostatočnú spoluprácu v zmysle bodov 11 a 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002, čo spôsobuje vážne riziko nepriznania zníženia pokuty na základe tohto oznámenia.

149    Z judikatúry na jednej strane vyplýva, že na základe všeobecných zásad práva Únie, ktorých neoddeliteľnou súčasťou sú základné práva a z hľadiska ktorých sa musia právne predpisy Únie vykladať, podniky majú právo na to, aby ich Komisia nenútila k priznaniu ich účasti na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, 374/87, Zb. s. 3283, bod 35, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 273).

150    Na druhej strane, hoci Komisia nemôže nútiť podnik k tomu, aby priznal svoju účasť na porušení, je oprávnená zohľadniť pri stanovení výšky pokuty pomoc, ktorú jej tento podnik dobrovoľne poskytol na účely preukázania existencie porušenia (rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 2005, Acerinox/Komisia, C‑57/02 P, Zb. s. I‑6689, bod 87, a ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773, bod 50).

151    Žalobkyne nemôžu tvrdiť, že judikatúra citovaná v bodoch 149 a 150 vyššie je „prekonaná“. Naopak Súdny dvor ju výslovne potvrdil po oboznámení sa s vývojom v judikatúre ESĽP, najmä s rozsudkom Funke v. Francúzsko z 25. februára 1993 (séria A č. 256 A) a s rozsudkom Saunders v. Spojené kráľovstvo zo 17. decembra 1996 (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 1996‑VI), na ktoré žalobkyne poukazujú (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, body 273 až 280).

152    Zákonnosť oznámenia o spolupráci z roku 2002 z hľadiska zásady nemo tenetur je teda potrebné skúmať vo svetle zásad sformulovaných v judikatúre citovanej v bodoch 149 a 150 vyššie.

153    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že spolupráca podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 je pre dotknutý podnik úplne dobrovoľná. Dotknutý podnik totiž nie je nijakým spôsobom nútený, aby predložil dôkazy týkajúce sa údajného kartelu. Miera spolupráce, ktorú chce podnik v priebehu správneho konania poskytnúť, teda závisí výlučne od jeho slobodného rozhodnutia a v žiadnom prípade nie je stanovená oznámením o spolupráci z roku 2002 (pozri v tomto zmysle rozsudok ThyssenKrupp/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 52, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger v uvedenej veci, Zb. s. I‑6777, bod 140).

154    Tvrdenie, že podnik sa tým, že spolupracuje, zbavuje možnosti spochybniť skutkové tvrdenia, ktoré uviedli iné podniky, spočíva na nesprávnom výklade oznámenia o spolupráci z roku 2002.

155    Na jednej strane na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, bod 11 tohto oznámenia, podľa ktorého sa vyžaduje, aby dotknutý podnik „spoluprac[oval] plne, trvalo a účinne počas celého správneho postupu Komisie“, ani bod 23 tohto oznámenia, ktorý stanovuje, že Komisia „môže… zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume [predloženia dôkazu],“ nevyžadujú, aby dotknutý podnik nespochybnil alebo neopravil nesprávne skutkové tvrdenia iného podniku. Okrem toho tvrdenie žalobkýň vychádza z nesprávneho predpokladu, že nesprávne jednostranné vyhlásenia jedného podniku, ktorý sa podieľal na karteli, ktoré nie sú potvrdené dôkazmi, postačujú na preukázanie porušenia.

156    Na druhej strane na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 1996 oznámenie z roku 2002 nestanovuje nijaké zníženie pokuty z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 teda nemožno chápať tak, že „núti“ podniky, ktoré chcú dosiahnuť jeho uplatnenie, aby nespochybnili skutkové tvrdenia iných podnikov.

157    V každom prípade údajné nútenie podniku k tomu, aby nespochybnil skutkové tvrdenia, ktoré sám neuviedol, je založené na čisto teoretickom predpoklade, že podnik sa obviní z porušenia, ktorého sa nedopustil, v nádeji na zníženie pokuty, ktorej uloženia sa obáva. Na takomto predpoklade nemôže spočívať nijaká argumentácia založená na porušení zásady nemo tenetur (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Finnboard/Komisia, C‑298/98 P, Zb. s. I‑10157, bod 58).

158    Z toho vyplýva, že prvá výhrada uvedená v rámci námietky nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa musí zamietnuť.

 O druhej výhrade založenej na porušení zásady in dubio pro reo

159    Žalobkyne tvrdia, že, podľa zásady in dubio pro reo alebo podľa zásady prezumpcie neviny prináleží Komisii, aby uniesla dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie protiprávneho správania a viny podniku. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 porušuje zásadu prezumpcie neviny, keďže vedie prakticky k tomu, aby podniky samy predložili dôkaz o svojom vlastnom porušení a o svojej vlastnej vine, ako aj o porušeniach a vine ostatných podnikov.

160    Je potrebné pripomenúť, že zásada prezumpcie neviny tak, ako vyplýva okrem iného z článku 6 ods. 2 EDĽP, je súčasťou základných práv, ktoré sú podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá bola navyše potvrdená článkom 6 ods. 2 EÚ, ako aj článkom 48 Charty, uznané v právnom poriadku Únie. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri rozsudok Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 115 a tam citovanú judikatúru).

161    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, oznámenie o spolupráci z roku 2002 neporušuje zásadu prezumpcie neviny.

162    Po prvé, ako bolo uvedené v bode 153 vyššie, spolupráca podľa tohto oznámenia je pre dotknutý podnik úplne dobrovoľná. Nevyplýva z nej nijaká povinnosť podniku predložiť dôkazy o porušení, na ktorom sa údajne podieľal.

163    Po druhé oznámenie o spolupráci z roku 2002 nemá vplyv na povinnosť Komisie, ktorá v súvislosti so zisteným porušením znáša dôkazné bremeno predložiť dôkazy, ktoré môžu z právneho hľadiska dostatočne doložiť existenciu skutkových okolností zakladajúcich porušenie. Na účely preukázania existencie porušenia však Komisia môže vychádzať z každej užitočnej okolnosti, ktorou disponuje. Bez toho, aby porušila zásadu prezumpcie neviny, teda môže vychádzať nielen z dokumentov, ktoré získala pri kontrolách podľa nariadení č. 17 a 1/2003 alebo ktoré získala na základe žiadostí o informácie podľa uvedených nariadení, ale aj z dôkazov, ktoré jej podnik dobrovoľne predložil podľa tohto oznámenia.

164    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že výhrade založenej na nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu porušenia zásady prezumpcie neviny tiež nemožno vyhovieť.

 O tretej výhrade založenej na porušení zásady proporcionality

165    Žalobkyne tvrdia, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 nie je nevyhnutné ani vhodné, a preto porušuje zásadu proporcionality. Nie je nevyhnutné vzhľadom na to, že nariadenie č. 1/2003, najmä články 18 až 21 tohto nariadenia, poskytujú Komisii dostatočné prostriedky na prešetrenie kartelov. Tiež nie je vhodné a ani primerané. Totiž aj za predpokladu, že uvedené oznámenie by umožňovalo lepšie preukázať existenciu kartelov, čo by podporovalo záujem Spoločenstva, odmeňuje podniky, ktoré porušili článok 81 ES, a znevýhodňuje poctivé podniky, keďže bráni tomu, aby sa podnikom, ktoré sa podieľali na karteli a mali z neho prospech, uložila pokuta. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 sa tiež dotýka záujmu Spoločenstva na sankcionovaní porušení práva hospodárskej súťaže.

166    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu, a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2001, Jippes a i., C‑189/01, Zb. s. I‑5689, bod 81 a tam citovanú judikatúru).

167    Tiež je potrebné pripomenúť, že Komisia disponuje v rámci nariadenia č. 1/2003 určitou mierou voľnej úvahy pri určovaní výšky pokút, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 134 a tam citovanú judikatúru). Vzhľadom na to, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 je súčasťou politiky Komisie týkajúcej sa určovania pokút za horizontálne kartely, ktoré odporujú článku 81 ES, pri skúmaní výhrady založenej na zásade proporcionality je potrebné zohľadniť túto mieru voľnej úvahy.

168    Je potrebné konštatovať, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 sa javí ako vhodný a nevyhnutný nástroj na preukázanie existencie tajných horizontálnych kartelov, a teda na usmernenie správania podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže.

169    Hoci totiž nástroje uvedené v článkoch 18 až 21 nariadenia č. 1/2003, konkrétne žiadosti o informácie a inšpekcie, predstavujú nevyhnutné opatrenia pri stíhaní porušení práva hospodárskej súťaže, je potrebné poukázať na to, že tajné kartely je často ťažké zistiť a objasniť bez spolupráce dotknutých podnikov. Aj keď účastníkovi kartelu vždy hrozí, že kartel sa jedného dňa odhalí, a to najmä v dôsledku podania sťažnosti Komisii alebo vnútroštátnemu orgánu, takýto účastník, ktorý chce ukončiť svoju účasť, môže byť odradený od informovania Komisie o karteli z dôvodu vysokej pokuty, ktorá mu hrozí. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 má tým, že stanovuje priznanie oslobodenia od pokút alebo výrazné zníženie pokuty pre podniky, ktoré predložia Komisii dôkazy o existencii horizontálneho kartelu, zabrániť tomu, aby takýto účastník neposkytol Komisii informácie o existencii kartelu.

170    Tvrdenie, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 umožňuje odmeniť niektoré podniky, ktoré sa podieľali na karteloch zakázaných článkom 81 ES, treba zamietnuť. Ako totiž Komisia zdôraznila v bode 4 uvedeného oznámenia, „záujmy spotrebiteľov a občanov o zabezpečenie, aby sa odhalili a potrestali tajné kartely, prevažujú záujem o uloženie pokuty tým podnikom, ktoré umožnia Komisii odhaliť a potrestať takéto praktiky.“

171    Preto oznámenie o spolupráci z roku 2002 zjavne neprekračuje hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímneho cieľa, ktorý sleduje.

172    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že výhrada založená na nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu porušenia zásady proporcionality nie je dôvodná.

 O štvrtej výhrade založenej na zneužití diskrečnej právomoci

173    Podľa žalobkýň Komisia tým, že prijala oznámenie o spolupráci z roku 2002, prekročila diskrečnú právomoc, ktorú jej priznáva článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003. Toto ustanovenie ukladá Komisii povinnosť zohľadniť pri stanovení výšky pokuty závažnosť a dĺžku trvania porušenia, čo pri „úplnom odpustení trestu“ nie je možné. Oddiel A oznámenia o spolupráci z roku 2002 je teda nezákonný, čo má za následok nezákonnosť celého oznámenia.

174    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 „Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom… pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti[,]… porušujú článok 81 alebo článok 82 [ES]“. Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že Komisia je oprávnená, ale nie povinná uložiť pokutu podniku, ktorý porušil článok 81 ES.

175    Okrem toho článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 neobsahuje taxatívny výpočet kritérií, ktoré môže Komisia vziať do úvahy pri stanovení výšky pokuty. Správanie podniku v priebehu správneho konania teda môže patriť k faktorom, ktoré je potrebné zohľadniť pri stanovení výšky pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok Finnboard/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

176    Komisia si teda bez toho, aby prekročila právomoci, ktoré jej vyplývajú z nariadenia č. 1/2003, stanovila v oznámení o spolupráci z roku 2002 pravidlá správania na usmernenie výkonu svojej diskrečnej právomoci v oblasti určovania pokút s cieľom zohľadniť najmä správanie podnikov v priebehu správneho konania a tým lepšie zaručiť rovnosť zaobchádzania s dotknutými podnikmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Finnboard/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bod 57).

177    Z toho vyplýva, že táto posledná výhrada tiež nie je dôvodná.

178    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že námietka nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O žalobnom dôvode založenom na vyvlastňovacej povahe napadnutého rozhodnutia, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom

 O prípustnosti

179    Komisia zdôrazňuje, že žalobný dôvod založený na vyvlastňovacej povahe napadnutého rozhodnutia, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom, nespĺňa požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku a v dôsledku toho je neprípustný. Zo skutkového hľadiska v žalobe nie je vôbec uvedené, do akej miery majú uložené pokuty skutočne dramatické dôsledky pre schopnosť hospodárskeho prežitia dcérskych spoločností spoločnosti Schindler Holding. Z právneho hľadiska žalobkyne neuviedli príslušné zmluvy ani údajne porušené normy.

180    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku štatútu Súdneho dvora uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu a podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať najmä stručné vysvetlenie dôvodov žaloby. Tieto informácie musia byť dostatočne jasné a presné, aby žalovanému umožnili pripraviť si svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z textu samotnej žaloby vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, prinajmenšom stručne, ale súdržným a pochopiteľným spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. mája 1997, Guérin automobiles/Komisia, T‑195/95, Zb. s. II‑679, bod 20; z 25. mája 2004, Distilleria Palma/Komisia, T‑154/01, Zb. s. II‑1493, bod 58, a z 12. marca 2008, European Service Network/Komisia, T‑332/03, Zb. s. II‑32, bod 229).

181    V prejednávanej veci žalobkyne vo svojej žalobe dostatočne jasne a presne uviedli, že uloženie pokút spoločnosti Schindler napadnutým rozhodnutím má vyvlastňovaciu povahu a porušuje medzinárodné právo.

182    Komisia nemôže kritizovať skutočnosť, že v žalobe nie sú uvedené príslušné zmluvy. Žalobkyne vo svojej žalobe neuviedli nijaké porušenie dvojstranného alebo mnohostranného medzinárodného dohovoru týkajúceho sa ochrany investícií. Poukazujú len na existenciu takýchto dohovorov s cieľom preukázať existenciu normy medzinárodného obyčajového práva, ktorá bola v prejednávanej veci porušená. Žalobkyne vo svojej žalobe uvádzajú, že hoci neexistuje všeobecný dohovor o ochrane investícií medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskom, nemožno vážne spochybniť zákaz vyvlastnenia majetku zahraničných investícií bez náhrady zakotvený v medzinárodnom obyčajovom práve. Na rozdiel od toho, či tvrdí Komisia, je teda porušená norma, konkrétne norma medzinárodného obyčajového práva, v žalobe jasne uvedená.

183    Žalobkyne ďalej uvádzajú, že vyvlastňovacia povaha uložených pokút sa vzťahuje na podstatné zníženie hodnoty investícií spoločnosti Schindler v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku. Podľa žalobkýň je závažnosť zásahu do majetkových hodnôt spoločnosti Schindler Holding zrejmá pri porovnaní pokút s vlastným imaním, ročným obratom a hospodárskym výsledkom spoločností Schindler Belgicko, Schindler Luxembursko a Schindler Holandsko.

184    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že tento žalobný dôvod spĺňa požiadavky ustanovení citovaných v bode 180 vyššie. Tento žalobný dôvod je teda prípustný.

 O veci samej

185    Žalobkyne poukazujú na to, že ochrana zahraničných investorov je zakotvená v mnohých dvojstranných a mnohostranných dohovoroch na ochranu investícií. Podľa týchto dohovorov spadá cezhraničné vlastníctvo podielov v podniku v inom štáte pod pojem investícia a požíva ochranu, ktorá jednak pripúšťa vyvlastnenie iba pri dodržaní veľmi prísnych podmienok a jednak vyžaduje, aby sa so zahraničnými investormi v štáte realizácie investícií zaobchádzalo poctivo a spravodlivo. Takáto ochrana je uznaná aj v medzinárodnom obyčajovom práve.

186    Pokuty uložené spoločnosti Schindler Holding, ktorá je založená podľa švajčiarskeho práva, sa z hľadiska ich hospodárskeho účinku rovnajú vyvlastneniu investícií spoločnosti Schindler Holding v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku, ktoré je v rozpore s medzinárodným právom. Hoci uloženie pokuty nepredstavuje formálne vyvlastnenie, predstavuje materiálne vyvlastnenie, keďže hodnota investícií spoločnosti Schindler Holding v Belgicku, v Luxembursku a v Holandsku sa značne znížila. Závažnosť zásahu do majetkových hodnôt spoločnosti Schindler Holding je zrejmá najmä pri porovnaní pokút s vlastným imaním, ročným obratom a hospodárskym výsledkom spoločností Schindler Belgicko, Schindler Luxembursko a Schindler Holandsko.

187    Je potrebné pripomenúť, že právomoci Spoločenstva sa musia vykonávať v súlade s medzinárodným právom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 291 a tam citovanú judikatúru).

188    Právo vlastniť majetok nie je chránené len medzinárodným právom, ale patrí tiež k všeobecným zásadám práva Únie (pozri rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, bod 355 a tam citovanú judikatúru). Vzhľadom na to, že prednosť medzinárodného práva pred právom Únie sa nevzťahuje na primárne právo a osobitne na všeobecné zásady, medzi ktoré patria základné práva (rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, bod 308), je však potrebné v rámci tohto žalobného dôvodu skúmať, či pokuty uložené spoločnosti Schindler Holding predstavovali zásah do základného práva na ochranu vlastníctva.

189    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že právo vlastniť majetok nie je absolútnym privilégiom, ale treba ho posudzovať s ohľadom na jeho spoločenskú funkciu. V dôsledku toho môže byť výkon práva vlastniť majetok obmedzený pod podmienkou, že toto obmedzenie skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu sledovaným Spoločenstvom a nepredstavuje vzhľadom na sledovaný cieľ neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručeného práva (rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1989, Schräder HS Kraftfutter, 265/87, Zb. s. 2237, bod 15; Nemecko/Rada, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 78, a Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 187 vyššie, bod 355).

190    Článok 3 bod 1 písm. g) ES stanovuje, že na dosiahnutie cieľov Spoločenstva činnosti Spoločenstva zahŕňajú „systém, ktorým sa zabezpečí, aby sa na vnútornom trhu nenarušila hospodárska súťaž.“ Z toho vyplýva, že uplatňovanie článkov 81 ES a 82 ES predstavuje jeden z aspektov verejného záujmu Spoločenstva. V dôsledku toho možno na základe týchto článkov obmedziť výkon práva vlastniť majetok pod podmienkou, že takéto obmedzenia nie sú neprimerané a nezasahujú do samotnej podstaty tohto práva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2003, Van den Bergh Foods/Komisia, T‑65/98, Zb. s. II‑4653, bod 170).

191    Je teda potrebné skúmať, či pokuty uložené spoločnosti Schindler Holding predstavujú neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty základného práva na ochranu vlastníctva.

192    Po prvé je potrebné konštatovať, že sporné rozhodnutie nemá vplyv na vlastnícku štruktúru spoločnosti Schindler.

193    Po druhé, hoci zaplatenie pokuty má iste vplyv na majetkovú hodnotu dlžníckej spoločnosti, nemožno konštatovať, že pokuty uložené spoločnosti Schindler Holding a jej dcérskym spoločnostiam v prejednávanej veci vyčerpali celú hodnotu týchto spoločností. Zo spisu totiž vyplýva, že pokuty uložené spoločnostiam skupiny Schindler v napadnutom rozhodnutí celkovo nedosahujú maximálnu hranicu 10 % konsolidovaného obratu spoločnosti Schindler Holding počas hospodárskeho roka predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Maximálna hranica 10 % stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 má najmä chrániť podniky pred neprimeranou výškou pokuty, ktorá by mohla zničiť ich hospodársku podstatu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, Zb. s. II‑10, bod 389).

194    Po tretie, pokiaľ žalobkyne kritizujú uloženie neprimeranej pokuty dcérskym spoločnostiam v štyroch predmetných krajinách, je potrebné poukázať na to, že v napadnutom rozhodnutí bola spoločnosti Schindler Holding za každé porušenie uložená povinnosť zaplatiť pokutu spoločne a nerozdielne s dotknutou dcérskou spoločnosťou (pozri tiež body 63 až 91 vyššie). Ako zdôrazňuje Komisia, stanovenie jednotlivých podielov spoločností patriacich do tej istej skupiny, ktoré sú spoločne a nerozdielne povinné zaplatiť tú istú pokutu, patrí do právomoci týchto spoločností. Napadnuté rozhodnutie teda nemá nevyhnutne vplyv na hodnotu investícií, ktoré Schindler Holding vlastní vo svojich dcérskych spoločnostiach.

195    Po štvrté, pokiaľ žalobkyne vytýkajú uloženie pokút za porušenia, ktoré sú neprimerané v porovnaní s obratom a ročným ziskom dotknutých dcérskych spoločností, táto argumentácia sa prekrýva so žalobným dôvodom založeným na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu založenia solidárnej zodpovednosti spoločnosti Schindler Holding. Pokuty uložené v prejednávanej veci by boli totiž spôsobilé zasiahnuť do práva vlastniť majetok iba v prípade, ak by sa preukázalo, že vnútroštátne dcérske spoločnosti nepredstavujú spolu so spoločnosťou Schindler Holding podnik v zmysle hospodárskeho subjektu zodpovedného za sankcionované porušenia. Takéto pokuty sú údajne v každom prípade nezákonné, keďže porušujú článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Z bodov 63 až 91 vyššie však vyplýva, že Komisia oprávnene pripísala porušenia dotknutých vnútroštátnych dcérskych spoločností spoločnosti Schindler Holding.

196    Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998 a povinnosti odôvodnenia pri stanovení východiskovej sumy pokút

 Úvodné pripomienky

197    Na úvod je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovenia pokút. Táto metóda, ktorá je opísaná v usmerneniach z roku 1998, obsahuje rôzne flexibilné faktory umožňujúce Komisii vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 112 a tam citovanú judikatúru).

198    Závažnosť porušení práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa musí určiť na základe veľkého množstva skutočností, akými sú najmä konkrétne okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa nevyhnutne musia zohľadniť (rozsudky Súdneho dvora Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 72, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 54).

199    Ako bolo uvedené v bode 24 vyššie, Komisia v prejednávanej veci stanovila výšku pokút uplatnením metódy vymedzenej v usmerneniach z roku 1998.

200    Aj keď usmernenia z roku 1998 nemožno kvalifikovať ako právne pravidlá, ktoré by bol správny orgán povinný v každej situácii dodržiavať, stanovujú orientačné pravidlá postupu správneho orgánu, od ktorých sa nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez udania dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 209 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 70).

201    Ako bolo uvedené v bode 135 vyššie, Komisia sa prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámila, že ich v budúcnosti uplatní na prípady, ktorých sa týkajú, sama obmedzuje vo výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 211 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 71).

202    Okrem toho usmernenia z roku 1998 všeobecne a abstraktne určujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút, a v dôsledku toho zaisťujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, body 211 a 213).

203    Napokon treba pripomenúť, že usmernenia z roku 1998 upravujú po prvé posúdenie závažnosti porušenia ako takej, na základe ktorej sa môže stanoviť všeobecná východisková suma (bod 1 A druhý odsek). Po druhé závažnosť sa posudzuje so zreteľom na povahu spáchaných porušení a na vlastnosti dotknutého podniku, najmä na jeho veľkosť a postavenie na relevantnom trhu, čo môže viesť k zváženiu východiskovej sumy, zaradeniu podnikov do kategórií a stanoveniu konkrétnej východiskovej sumy (bod 1 A tretí až siedmy odsek).

 Napadnuté rozhodnutie

204    Po prvé v oddiele napadnutého rozhodnutia venovanom závažnosti porušení (oddiel 13.6.1) Komisia paralelne skúma štyri porušenia konštatované v článku 1 tohto rozhodnutia, keďže „vykazujú spoločné znaky“ (odôvodnenie č. 657 napadnutého rozhodnutia). Tento oddiel je rozdelený na tri pododdiely, pričom prvý je nazvaný „Povaha porušení“ (pododdiel 13.6.1.1), druhý je nazvaný „Rozsah relevantného geografického trhu“ (pododdiel 13.6.1.2) a tretí je nazvaný „Záver o závažnosti porušenia“ (pododdiel 13.6.1.3).

205    V pododdiele nazvanom „Povaha porušení“ Komisia v odôvodneniach č. 658 a 659 napadnutého rozhodnutia uvádza:

„658      Porušenia, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, spočívali predovšetkým v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu). Takéto horizontálne obmedzenia patria už svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 [ES]. Porušenia v tomto prípade umelo zbavili zákazníkov výhod, ktoré mohli získať z predkladania ponúk v podmienkach slobodnej hospodárskej súťaže. Tiež treba poznamenať, že niektoré zo zmanipulovaných projektov boli verejné zákazky financované z daní, ktoré sa realizovali práve s cieľom získať konkurenčné ponuky s dobrým pomerom kvality a ceny.

659      Pre posúdenie závažnosti porušenia sú faktory týkajúce sa jeho cieľa vo všeobecnosti významnejšie ako faktory týkajúce sa jeho účinkov, najmä keď sa dohody, ako to je v tomto prípade, týkajú veľmi závažných porušení, ako je určovanie cien a rozdelenie trhu. Účinky dohody vo všeobecnosti nie sú smerodajným kritériom na posúdenie závažnosti porušenia.“

206    Komisia ďalej uvádza, že „v predmetnom prípade sa neusilovala preukázať presné účinky porušenia, keďže [bolo] nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení“ (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia). Zastáva však názor, že „je… zrejmé, že porušenia mali skutočný dopad,“ a na tento účel uvádza, že „samotná skutočnosť, že členovia kartelu zaviedli rôzne protisúťažné opatrenia, svedčí o dopade na trh, aj keď skutočný účinok je ťažké zmerať, keďže najmä nie je známe, či a koľko iných projektov bolo zmanipulovaných, ani koľko projektov mohlo byť rozdelených medzi členov kartelu bez toho, aby boli potrebné kontakty medzi nimi“ (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia). V tom istom odôvodnení Komisia ďalej uvádza, že „vysoké celkové podiely súťažiteľov na trhu svedčia o pravdepodobných protisúťažných účinkoch a [že] relatívna stabilita týchto podielov na trhu počas celej dĺžky trvania porušení potvrdzuje tieto účinky.“

207    V odôvodneniach č. 661 až 669 napadnutého rozhodnutia Komisia reaguje na tvrdenia, ktoré uviedli žalobkyne v priebehu správneho konania a ktorými sa usilovali preukázať obmedzený dopad porušení na trh.

208    V pododdiele nazvanom „Rozsah relevantného geografického trhu“ Komisia v odôvodnení č. 670 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že „kartely, ktoré sú predmetom [napadnutého] rozhodnutia, sa vzťahovali na celé územia Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska,“ a že „z judikatúry jednoznačne vyplýva, že vnútroštátny geografický trh, ktorý sa vzťahuje na celé územie členského štátu, už sám osebe predstavuje podstatný podiel na spoločnom trhu.“

209    V pododdiele nazvanom „Záver o závažnosti porušenia“ Komisia v odôvodnení č. 671 napadnutého rozhodnutia uvádza, že každý podnik, ktorému bolo rozhodnutie určené, sa dopustil jedného alebo viacerých veľmi závažných porušení článku 81 ES „vzhľadom na povahu porušení a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska).“ Komisia dospela k záveru, že „tieto faktory sú také, že porušenia sa musia považovať za veľmi závažné, aj keď ich skutočný dopad nemožno zmerať.“

210    Po druhé v oddiele napadnutého rozhodnutia nazvanom „Rozdielne zaobchádzanie“ (oddiel 13.6.2) Komisia stanovila pokuty pre každý podnik, ktorý sa podieľal na jednotlivých karteloch (pozri body 27 až 30 vyššie), východiskovú sumu, ktorá podľa odôvodnenia č. 672 napadnutého rozhodnutia zohľadňuje „skutočnú hospodársku schopnosť porušovateľov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži“. Komisia v odôvodnení č. 673 napadnutého rozhodnutia vysvetlila, že „na tento účel boli podniky rozdelené do viacerých kategórií v závislosti od obratu dosiahnutého na trhu s výťahmi a/alebo eskalátormi, vrátane prípadných služieb údržby a modernizácie.“

 O kvalifikácii porušení ako „veľmi závažných“

211    Po prvé žalobkyne tvrdia, že posúdenie závažnosti porušení Komisiou je nesprávne. Podľa žalobkýň Komisia uplatnila pri kvalifikácii porušení ako „veľmi závažných“ zovšeobecňujúci prístup bez toho, aby zohľadnila jednak skutočnosť, že dohody v dotknutých členských štátoch boli štruktúrované veľmi rozdielne, a jednak konkrétny dopad porušení. Tento dopad bol pritom minimálny.

212    Žalobkyne poukazujú na zníženie cien na nemeckom a luxemburskom trhu, na kolísanie trhových podielov na nemeckom, belgickom a luxemburskom trhu, na neúčinnosť a nedodržiavanie dohôd na nemeckom, belgickom, luxemburskom a holandskom trhu a na skutočnosť, že kartely v Luxembursku a v Holandsku sa týkali len niektorých projektov. Okrem toho žalobkyne tvrdia, že Schindler v Nemecku pôsobila iba v oblasti eskalátorov. Napokon kartel v Luxembursku by sa mal v súlade s rozhodovacou praxou Komisie kvalifikovať ako „závažný“ vzhľadom na to, že sa týkal iba jedného menšieho členského štátu.

213    Je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o posúdenie závažnosti porušenia, usmernenia z roku 1998 v bode 1 A prvom a druhom odseku stanovujú:

„Pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha, skutočný dosah na trh tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu.

Preto sa porušovania pravidiel budú zadeľovať do jednej z troch kategórií: mierne priestupky, závažné priestupky a veľmi závažné priestupky [mierne porušenia, závažné porušenia a veľmi závažné porušenia – neoficiálny preklad].“

214    V súlade s bodom 1 A prvým odsekom usmernení z roku 1998 Komisia teda musí v rámci posúdenia závažnosti porušenia vykonať posúdenie konkrétneho dopadu na trh iba vtedy, keď sa zdá, že tento dopad je merateľný (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 74 a tam citovanú judikatúru; rozsudky Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 143, a Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 216).

215    Podľa ustálenej judikatúry musí Komisia pri posudzovaní konkrétneho dopadu porušenia na trh vychádzať z hospodárskej súťaže, aká by normálne existovala, keby k porušeniu nedošlo (pozri rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 83 a tam citovanú judikatúru).

216    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia, uviedla, že „sa neusilovala preukázať presné účinky porušenia, keďže [bolo] nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení.“ Hoci Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia konštatuje, že je zrejmé, že kartely mali skutočný dopad, keďže boli vykonané, čo samo osebe svedčí o dopade na trh, a hoci Komisia v odôvodneniach č. 661 až 669 zamietla tvrdenia dotknutých podnikov, ktorými sa usilovali preukázať obmedzené účinky kartelov, je potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní závažnosti porušení nevzala do úvahy ich prípadný dopad na trh.

217    Komisia teda v odôvodnení č. 671 napadnutého rozhodnutia založila svoj záver o posúdení závažnosti porušení len na zohľadnení povahy uvedených porušení a ich geografického rozsahu. Komisia totiž v uvedenom odôvodnení dospela k záveru, že „vzhľadom na povahu porušení a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska)…, [je potrebné konštatovať, že] každý podnik, ktorému bolo rozhodnutie určené, sa dopustil jedného alebo viacerých veľmi závažných porušení článku 81 ES.“

218    Je potrebné konštatovať, že žalobkyne nepreukázali, že konkrétny dopad kartelov bol v prejednávanej veci merateľný, pričom vo svojej replike len zdôraznili, že existujú rôzne vedecké metódy, ktoré umožňujú vypočítať hospodársky dopad kartelu, avšak iba tvrdili, že účinky boli nevyhnutne obmedzené. V tejto súvislosti okolnosti uvádzané žalobkyňami týkajúce sa znižovania cien, kolísania trhových podielov, nedodržiavania alebo neúčinnosti dohôd (pozri bod 212 vyššie), aj keby boli preukázané, neumožňujú dospieť k záveru, že účinky kartelov na dotknutých trhoch boli merateľné, a to tým skôr, že žalobkyne nespochybňujú tvrdenia Komisie, podľa ktorých v prejednávanej veci nebolo možné s dostatočnou presnosťou určiť konkurenčné parametre, ktoré by sa uplatňovali v prípade neexistencie porušení.

219    Za týchto podmienok žalobkyne nepreukázali, že Komisia v prejednávanej veci bola podľa usmernení z roku 1998 a judikatúry citovanej v bode 214 vyššie povinná zohľadniť konkrétny dopad porušení na účely posúdenia ich závažnosti.

220    Okrem toho aj za predpokladu, že konkrétny dopad porušení by bol merateľný a že tvrdenia žalobkýň uvedené v bodoch 211 a 212 vyššie by boli dôvodné, keďže by preukazovali obmedzený dopad kartelov na dotknuté trhy, je potrebné konštatovať, že kvalifikácia týchto porušení ako „veľmi závažných“ by bola rovnako primeraná.

221    Po prvé je potrebné poukázať na to, že nezávisle od údajne rozmanitej štruktúry kartelov porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí patria už svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 ES, keďže spočívali „v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu)“ (odôvodnenie č. 658 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti sa v usmerneniach z roku 1998 uvádza, že „veľmi závažné“ porušenia spočívajú predovšetkým v horizontálnych obmedzeniach, akými sú cenové kartely, v kvótach rozdelenia trhov alebo v iných praktikách, ktoré narúšajú riadne fungovanie vnútorného trhu. Tieto porušenia sú tiež uvedené medzi príkladmi kartelových dohôd výslovne vyhlásených za nezlučiteľné so spoločným trhom v článku 81 ods. 1 písm. c) ES. Okrem toho, že spôsobujú vážne narušenie hospodárskej súťaže, tieto kartelové dohody odporujú hlavnému cieľu Zmluvy ES týkajúcemu sa integrácie trhu Spoločenstva tým, že zaväzujú účastníkov k rešpektovaniu existencie oddelených trhov, často vymedzených podľa štátnych hraníc, čo vedie k izolácii týchto trhov. Takéto porušenia, najmä v prípade horizontálnych kartelov, kvalifikuje judikatúra ako „osobitne závažné“ alebo ako „zjavné porušenia“ (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 109; z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 136, a z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 85).

222    Po druhé z ustálenej judikatúry vyplýva, že účinok protisúťažného postupu nie je určujúcim kritériom pri posudzovaní závažnosti porušenia. Skutočnosti týkajúce sa úmyslu môžu byť dôležitejšie ako tie, ktoré sa týkajú uvedených účinkov, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú už svojou povahou závažné, ako je rozdelenie trhov (rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 118, a Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 96; rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 199, a Degussa/Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 251).

223    Povaha porušenia má zásadný význam, a to najmä pri kvalifikácii porušenia ako „veľmi závažného“. Z opisu veľmi závažných porušení v usmerneniach z roku 1998 vyplýva, že dohody alebo zosúladené postupy, ktorých cieľom je najmä, ako je to v prejednávanej veci, rozdelenie trhov, môžu mať iba na základe ich samotnej povahy za následok kvalifikáciu porušenia ako „veľmi závažného“ bez toho, aby sa takéto správanie muselo vyznačovať osobitným dopadom alebo geografickým rozsahom (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 75). Tento záver je podporený skutočnosťou, že zatiaľ čo v opise závažných porušení sa výslovne spomína dopad na trh a účinky v rozsiahlych oblastiach spoločného trhu, v opise veľmi závažných porušení naopak nie je nijaká zmienka o požiadavke skutočného dopadu na trh, či spôsobení účinkov v konkrétnej geografickej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 171 a tam citovanú judikatúru). V tejto súvislosti je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že v prejednávanej veci nejde o rozdelenie trhov, ale „predovšetkým o dohody o kvótach“, keďže zmrazenie trhových podielov nevyhnutne predpokladá predchádzajúce rozdelenie dotknutých trhov.

224    Preto sú porušenia uvedené v napadnutom rozhodnutí vzhľadom na ich cieľ už svojou povahou veľmi závažné, aj keby sa preukázalo, že kartely sa netýkali celého trhu s príslušnými výrobkami a nevyvolali všetky očakávané účinky.

225    Vzhľadom na to, že rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 201 a 205, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 60; rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 92) a v každom prípade vzhľadom na preskúmanie uvedené v bodoch 221 až 224 vyššie, je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň založené na rozhodovacej praxi Komisie, že porušenie v Luxembursku sa malo kvalifikovať ako „závažné“ vzhľadom na obmedzenú veľkosť tohto členského štátu. V tejto súvislosti je navyše potrebné poukázať na to, že najmä na základe zohľadnenia „veľkosti luxemburského trhu v porovnaní s inými členskými štátmi“ (odôvodnenie č. 666 napadnutého rozhodnutia) Komisia stanovila všeobecnú východiskovú sumu pre toto porušenie vo výške polovice minimálnej hodnoty 20 miliónov eur, ktorú usmernenia štandardne stanovujú pre tento druh veľmi závažného porušenia (pozri bod 1 A druhý odsek tretiu zarážku usmernení z roku 1998).

226    Napokon aj za predpokladu, že Komisia chcela zohľadniť tento voliteľný faktor, ktorý spočíva v dopade porušenia na trh, a že v dôsledku toho mala v napadnutom rozhodnutí uviesť konkrétne, presvedčivé a dostatočné dôkazy umožňujúce posúdiť skutočný vplyv, ktorý porušenie mohlo mať na hospodársku súťaž na trhu (rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 82), je potrebné konštatovať, že Komisia si v každom prípade túto povinnosť splnila.

227    Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že pokiaľ ide o porušenia v Belgicku, Komisia okrem iného konštatovala, že protisúťažné dohody sa týkali všetkých segmentov trhu výťahov a eskalátorov bez ohľadu na hodnotu projektu a že vzhľadom na vysoký celkový podiel dotknutých podnikov na trhu (odôvodnenie č. 50 napadnutého rozhodnutia) týmto podnikom sotva hrozilo, že budú musieť čeliť konkurenčným obmedzeniam zo strany menších výrobcov výťahov a eskalátorov, ktoré by im bránili určovať ceny neovplyvnené hospodárskou súťažou, ktoré majú dopad na trh (odôvodnenie č. 662 napadnutého rozhodnutia). Komisia navyše uviedla, že zástupcovia štyroch podnikov sa pravidelne stretávali (odôvodnenia č. 153 a 160 napadnutého rozhodnutia), pravidelne sa telefonicky zhovárali o konkrétnych projektoch (odôvodnenie č. 153 napadnutého rozhodnutia) a stanovili kompenzačný mechanizmus v prípade rozdielov medzi dohodnutými trhovými podielmi a skutočnými trhovými podielmi (odôvodnenia č. 162 a 175 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho sa vyhotovovali zoznamy projektov, ktoré umožňovali dotknutým podnikom sústavne overovať a kontrolovať dodržiavanie záväzkov každého z nich a vykonať potrebné úpravy v prípade neúplného dodržania vopred uzavretých dohôd (odôvodnenie č. 166 napadnutého rozhodnutia). Boli tiež prijaté mimoriadne prepracované opatrenia na utajenie dohôd (odôvodnenie č. 153 napadnutého rozhodnutia).

228    Pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, Komisia okrem iného uviedla, že účastníkom kartelu patrilo viac ako 60 % hodnoty trhu s výťahmi a takmer 100 % hodnoty trhu s eskalátormi (odôvodnenia č. 51 a 232 napadnutého rozhodnutia) a že cieľom kartelu bolo zmraziť príslušné trhové podiely dotknutých podnikov (odôvodnenie č. 236 a nasl. napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež poukázala na pravidelnosť stretnutí (odôvodnenia č. 217 a 218 napadnutého rozhodnutia) a na opatrenia prijaté účastníkmi na utajenie svojich kontaktov (odôvodnenia č. 219 až 221 napadnutého rozhodnutia).

229    Pokiaľ ide o porušenie v Luxembursku, Komisia konštatovala, že podniky, ktorých sa týkali dohody, dosiahli takmer 100 % celkového obratu s výťahmi a eskalátormi v roku 2003, pričom poukázala na to, že lokálne dcérske spoločnosti spoločností Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp boli jedinými dodávateľmi eskalátorov so sídlom v Luxembursku (odôvodnenie č. 52 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež poukázala na časté konanie stretnutí (odôvodnenie č. 302 napadnutého rozhodnutia), na opatrenia prijaté na utajenie stretnutí a kontaktov (odôvodnenia č. 304 až 307 napadnutého rozhodnutia) a na existenciu kompenzačného mechanizmu (odôvodnenia č. 317 a 336 napadnutého rozhodnutia).

230    Pokiaľ ide o porušenia v Holandsku, Komisia napokon poukázala na veľmi veľký celkový trhový podiel účastníkov kartelu (odôvodnenie č. 53 napadnutého rozhodnutia). Poukázala tiež na časté konanie stretnutí medzi účastníkmi (odôvodnenie č. 383 a 397 až 401 napadnutého rozhodnutia), na proces rozdeľovania vypracovaný účastníkmi (odôvodnenie č. 411 a nasl. napadnutého rozhodnutia), na opatrenia prijaté na utajenie kontaktov medzi účastníkmi (odôvodnenie č. 391 napadnutého rozhodnutia) a na existenciu faktického kompenzačného mechanizmu (odôvodnenie č. 434 napadnutého rozhodnutia).

231    Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že samotná skutočnosť, že členovia kartelu zaviedli rôzne protisúťažné opatrenia, svedčí o dopade na trh, aj keď skutočný účinok je ťažké zmerať, keďže najmä nie je známe, či a koľko iných projektov bolo zmanipulovaných, ani koľko projektov mohlo byť rozdelených medzi členov kartelu bez toho, aby boli potrebné kontakty medzi nimi. Komisia ďalej uviedla, že vysoké celkové podiely súťažiteľov na trhu svedčia o pravdepodobných protisúťažných účinkoch a že relatívna stabilita týchto podielov na trhu počas celej dĺžky trvania porušení potvrdzuje tieto účinky.

232    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že tvrdenia žalobkýň uvedené v bodoch 211 a 212 vyššie nemôžu ovplyvniť zákonnosť kvalifikácie porušení konštatovaných v článku 1 napadnutého rozhodnutia ako „veľmi závažných“, a preto sa musia zamietnuť.

233    Po druhé žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nerešpektovala zásadu prezumpcie neviny, keďže preniesla na dotknuté podniky dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie neexistencie dopadu ich kartelu.

234    Je potrebné konštatovať, že podľa bodu 1 A usmernení z roku 1998 prináleží Komisii, aby preukázala konkrétny dopad kartelu, pokiaľ sa dá zmerať. V prejednávanej veci však Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že konkrétny dopad nemožno zmerať, pričom žalobkyne toto posúdenie náležite nespochybnili (pozri body 211 až 232 vyššie).

235    Za týchto podmienok nezohľadnenie konkrétneho dopadu porušení nemohlo viesť k porušeniu zásady prezumpcie neviny vzhľadom na to, že v prejednávanej veci bolo možné podľa bodu 1 A usmernení z roku 1998 určiť závažnosť porušení bez toho, aby bolo potrebné preukázať takýto dopad.

236    Tvrdenie založené na porušení zásady prezumpcie neviny teda tiež nemožno prijať.

237    Preto sa všetky výhrady týkajúce sa kvalifikácie porušení ako „veľmi závažných“ musia zamietnuť.

 O údajnej protiprávnosti východiskových súm pokút

238    Žalobkyne zdôrazňujú, že Komisia porušila bod 1 A usmernení z roku 1998, keďže v napadnutom rozhodnutí nevzala do úvahy veľkosť trhu, ktorý kontrolovali predmetné podniky a ktorého sa týkali dohody, pri stanovení základných súm pokút. Žalobkyne navyše namietajú, že základné sumy pokút sú neprimerané a nekoherentné vo vzťahu k veľkosti dotknutého trhu a vo vzťahu k obratu dcérskych spoločností spoločnosti Schindler. Vo svojej replike žalobkyne tiež uviedli, že bez ohľadu na kvalifikáciu porušení ako „veľmi závažných“ tvrdenia uvedené v bodoch 211 a 212 vyššie odôvodňujú zníženie východiskových súm pokút. Tiež sa domnievajú, že Komisia dostatočne nerozlíšila dotknuté podniky. V reakcii na otázku týkajúcu sa rozsahu ich žalobného dôvodu na pojednávaní žalobkyne uviedli, že na rozdiel od toho, čo uviedli vo svojich písomných podaniach, sa ich výhrady netýkajú základných súm pokút, ale východiskových súm pokút.

239    Pokiaľ ide o porušenia v Luxembursku, žalobkyne osobitne uvádzajú, že východisková suma pokuty vo výške 10 miliónov eur je neprimeraná, keďže predstavuje takmer jednu tretinu objemu luxemburského trhu dotknutého kartelom. Žalobkyne dodávajú, že táto suma [dôverné](1). Pokiaľ ide o kartel v Nemecku, konkrétna východisková suma predstavuje [dôverné]. Napokon, pokiaľ ide o kartel v Holandsku, žalobkyne poukazujú na neprimeranú výšku konkrétnej východiskovej sumy pokuty, ktorá predstavuje [dôverné], hoci Schindler má v Holandsku iba malý trhový podiel.

240    Ako bolo uvedené v bode 203 vyššie, usmernenia z roku 1998 upravujú po prvé posúdenie závažnosti porušenia ako takej, na základe ktorej sa môže stanoviť všeobecná východisková suma (bod 1 A druhý odsek). Po druhé závažnosť sa posudzuje so zreteľom na vlastnosti dotknutého podniku, najmä na jeho veľkosť a jeho postavenie na relevantnom trhu, čo môže viesť k zváženiu východiskovej sumy, zaradeniu podnikov do kategórií a stanoveniu konkrétnej východiskovej sumy (bod 1 A tretí až siedmy odsek) (rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 73).

241    V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade konštatovať, že výhrady žalobkýň založené na porušení usmernení z roku 1998 alebo zásady proporcionality, pokiaľ ide o nezohľadnenie veľkosti trhov, ktorých sa týkali dohody, a nekoherentnosti východiskových súm pokút vzhľadom na veľkosť predmetných trhov sa týkajú všeobecných východiskových súm pokút, keďže sa týkajú samotnej závažnosti porušení. To platí aj pre výhrady založené na štruktúre dohôd alebo na ich obmedzenom dopade, ktoré napriek tomu, že boli uvedené na účely spochybnenia kvalifikácie porušení ako „veľmi závažných“, podľa žalobkýň odôvodňujú zníženie východiskových súm pokút. Výhrady žalobkýň založené na neprimeranosti východiskových súm pokút a ich nekoherentnosti vzhľadom na obraty dcérskych spoločností spoločnosti Schindler alebo nedostatočnom odlíšení dotknutých podnikov patria k stanoveniu konkrétnych východiskových súm pokút, keďže sa týkajú zaradenia podnikov do kategórií. Žalobkyne napokon uvádzajú žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenie východiskových súm pokút.

–       O údajnom nedostatku odôvodnenia

242    Žalobkyne vo svojich písomných podaniach uviedli, že základné sumy pokút, ktoré boli stanovené v napadnutom rozhodnutí, nie sú odôvodnené. Ako však bolo uvedené v bode 238 vyššie, z ich vysvetlení na pojednávaní vyplýva, že ich výhrada sa týka nedostatku odôvodnenia východiskových súm pokút. Žalobkyne údajne neboli schopné overiť, na základe akých zásad a na akom hmotnoprávnom základe boli tieto sumy stanovené. Vzhľadom na to, že východiskové sumy pokút sú základom pre ďalšie výpočty, dôkladnosť výpočtu zvýšení a znížení východiskovej sumy zo strany Komisie nemá nijaký význam, ak bola táto suma stanovená svojvoľne.

243    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že požiadavky podstatnej formálnej náležitosti ktorú predstavuje povinnosť odôvodnenia, sú splnené vtedy, keď Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili posúdiť závažnosť a trvanie porušenia, bez toho, aby v ňom bola povinná uviesť podrobnejšie vysvetlenie alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu pokuty (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 44, a Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, body 463 a 464; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 131).

244    Komisia v prvom rade v odôvodneniach č. 657 až 671 napadnutého rozhodnutia uviedla, že východiskové sumy pokút boli stanovené s prihliadnutím na povahu porušení a rozsah relevantného geografického trhu. Z odôvodnení č. 672 až 685 napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že Komisia analyzovala závažnosť porušení vo vzťahu k vlastnostiam účastníkov, pričom pre každé porušenie rozlíšila dotknuté podniky v závislosti od ich obratov na trhu s výrobkami, ktoré boli predmetom kartelu v krajine, ktorej sa porušenie týkalo.

245    Kritériá posúdenia, ktoré umožnili Komisii zmerať závažnosť zistených porušení, boli preto v napadnutom rozhodnutí dostatočne uvedené. Za týchto podmienok sa výhrada založená na porušení článku 253 ES musí zamietnuť.

–       O všeobecných východiskových sumách pokút

246    Po prvé je potrebné zdôrazniť, že žalobkyne nespochybňujú zákonnosť metódy uvedenej v bode 1 A usmernení z roku 1998 týkajúcej sa stanovenia všeobecných východiskových súm pokút. Táto metóda zodpovedá paušálnemu prístupu, podľa ktorého sa všeobecná východisková suma pokuty stanovená podľa závažnosti porušenia vypočíta na základe povahy a geografického rozsahu porušenia, ako aj konkrétneho dopadu porušenia na trh, pokiaľ ho možno zmerať (rozsudky Súdu prvého stupňa BASF/Komisia, už citovaný v bode 243 vyššie, bod 134, a zo 6. mája 2009, Wieland‑Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 62).

247    Okrem toho veľkosť relevantného trhu v zásade nie je povinným faktorom, ale len jednou z okolností relevantných na účely posúdenia závažnosti porušenia, pričom Komisia podľa judikatúry navyše nie je povinná vymedziť relevantný trh alebo posúdiť jeho veľkosť, pokiaľ má predmetné porušenie protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, body 55 a 64). Komisia teda pri stanovení všeobecnej východiskovej sumy pokuty môže, avšak nie je povinná zohľadniť hodnotu trhu, ktorý je predmetom porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 243 vyššie, bod 134, a Wieland‑Werke/Komisia, už citovaný v bode 246 vyššie, bod 63). Usmernenia z roku 1998 totiž nestanovujú, že suma pokút sa vypočíta v závislosti od celkového obratu alebo od obratu, ktorý podniky dosiahli na relevantnom trhu. Nebránia však ani tomu, aby sa tieto obraty vzali do úvahy pri stanovení výšky pokuty s cieľom dodržať všeobecné zásady práva Únie, pokiaľ si to okolnosti vyžadujú (rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 187).

248    Vzhľadom na vyššie uvedené sa musia tvrdenia žalobkýň zamietnuť v rozsahu, v akom namietajú údajnú neprimeranosť východiskových súm pokút, ktoré boli stanovené pre porušenie v Luxembursku. Obraty dosiahnuté v rámci tohto členského štátu boli totiž zohľadnené pri zaradení dotknutých podnikov do kategórií, a teda aj pri stanovení konkrétnych východiskových súm pre uvedené podniky (odôvodnenia č. 680 a 684 napadnutého rozhodnutia). Ako už bolo uvedené v bode 225 vyššie, Komisia v každom prípade najmä na základe zohľadnenia „veľkosti luxemburského trhu v porovnaní s inými členskými štátmi“ (odôvodnenie č. 666 napadnutého rozhodnutia) stanovila všeobecnú východiskovú sumu pre toto porušenie vo výške jednej polovice minimálnej hodnoty 20 miliónov eur, ktorá je štandardne stanovená v usmerneniach pre tento druh veľmi závažného porušenia (pozri bod 1 A druhý odsek tretiu zarážku usmernení z roku 1998).

249    Po druhé žalobkyne poukazujú na to, že stanovenie všeobecných východiskových súm pre rôzne kartely nie je koherentné, a uvádzajú, že východisková suma je neprimeraná vo vzťahu k objemu trhu v Luxembursku.

250    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, toto tvrdenie spĺňa podmienky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Žalobkyne totiž týmto tvrdením poukazujú na to, že za predpokladu, že rôzne porušenia treba považovať za podobné, Komisia mala najmä pre porušenie v Luxembursku použiť východiskovú sumu vyjadrenú v percentuálnom podiele veľkosti trhu podobnú východiskovým sumám stanoveným pre ostatné porušenia.

251    Je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na paušálny prístup, na ktorom je založená metóda uvedená v bode 1 A usmernení z roku 1998, Komisia pri stanovení všeobecnej východiskovej sumy pokuty nie je povinná zohľadniť veľkosť dotknutého trhu (pozri body 246 a 247 vyššie).

252    Aj za predpokladu, že Komisia musí v prípade, ak konštatuje viaceré veľmi závažné porušenia v jednom a tom istom rozhodnutí, dodržať určitú koherentnosť medzi všeobecnými východiskovými sumami a veľkosťou jednotlivých dotknutých trhov, v prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že všeobecné východiskové sumy stanovené pre porušenia v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku nie sú koherentné.

253    Komisia stanovila tým vyššie všeobecné východiskové sumy, čím väčší bol trh, pričom nepoužila presný matematický vzorec, čo v každom prípade nebola povinná urobiť. Pre najväčší – nemecký – trh, ktorý predstavuje 576 miliónov eur, bola všeobecná východisková suma stanovená na 70 miliónov eur; pre dva menšie trhy podľa poradia veľkosti – holandský a belgický trh –, ktoré predstavujú 363 miliónov eur a 254 miliónov eur, bola všeobecná východisková suma stanovená na 55 miliónov eur a na 40 miliónov eur; napokon pre luxemburský trh, ktorý bol zjavne menší, keďže predstavoval 32 miliónov eur, Komisia napriek tomu, že usmernenia z roku 1998 stanovujú pre veľmi závažné porušenia určenie sumy na základe závažnosti „nad 20 miliónov [eur]“, považovala za vhodné obmedziť túto sumu na 10 miliónov eur.

254    Po tretie žalobkyne uviedli, že minimálny dopad porušení odôvodňuje stanovenie nižšej východiskovej sumy. Táto argumentácia sa tiež musí zamietnuť. Ako totiž bolo uvedené v bodoch 213 až 219 vyššie, Komisia musí v rámci posúdenia závažnosti porušenia preskúmať konkrétny dopad na trh iba v prípade, ak sa zdá, že tento dopad možno zmerať, čo v prejednávanej veci neplatí. Okrem toho, ako bolo uvedené v bodoch 220 až 224 vyššie, aj za predpokladu, že konkrétny dopad porušení by v prejednávanej veci bolo možné zmerať, nič by to nemenilo na primeranosti kvalifikácie týchto porušení ako „veľmi závažných“. Žalobkyne pritom neuvádzajú iné tvrdenia, ktoré by napriek kvalifikácii porušení ako „veľmi závažných“ odôvodňovali zníženie všeobecnej východiskovej sumy pokút uložených Komisiou.

–       O konkrétnych východiskových sumách pokút

255    Je potrebné pripomenúť, že v rámci výpočtu pokút uložených na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je rozdielne zaobchádzanie s dotknutými podnikmi neoddeliteľne späté s výkonom právomocí, ktoré plynú Komisii z tohto ustanovenia. V rámci svojho priestoru na voľnú úvahu Komisia totiž musí individuálne prispôsobiť sankcie v závislosti od samotného správania a charakteristík dotknutých podnikov, aby v každom jednotlivom prípade zabezpečila plnú účinnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 109, a Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 225 vyššie, bod 44).

256    Usmernenia z roku 1998 stanovujú, že pre porušenie určitej závažnosti môže byť nevyhnutné v prípade, ktorý sa týka viacerých podnikov, ako sú kartely, vážiť všeobecnú východiskovú sumu, aby sa dosiahla konkrétna východisková suma zohľadňujúca váhu, a teda skutočný dopad protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, najmä ak existuje značný rozdiel vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakej povahy (bod 1 A šiesty odsek). Osobitne je nevyhnutné brať do úvahy skutočnú hospodársku schopnosť porušovateľov spôsobiť značnú škodu iným subjektom na trhu, najmä spotrebiteľom (bod 1 A štvrtý odsek).

257    Usmernenia z roku 1998 takisto stanovujú, že zásada rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uloženiu rôznych pokút dotknutým podnikom bez toho, aby sa toto rozlišovanie riadilo aritmetickým výpočtom (bod 1 A siedmy odsek).

258    Z judikatúry vyplýva, že usmernenia z roku 1998 nestanovujú, že výška pokút sa stanovuje v závislosti od obratu, ktorý podniky dosiahli na relevantnom trhu. Nebránia však ani tomu, aby sa tieto obraty vzali do úvahy pri stanovení výšky pokuty s cieľom dodržať všeobecné zásady práva Únie, pokiaľ si to okolnosti vyžadujú (rozsudky Súdu prvého stupňa LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 112 vyššie, bod 283; z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 82, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 157). Súd prvého stupňa navyše konštatoval, že nemusí existovať vzťah prísnej proporcionality medzi veľkosťou každého podniku a sumou pokuty, ktorá mu je uložená (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 534).

259    V prejednávanej veci z odôvodnení č. 672 až 685 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uplatnila pre každé porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia „rozdielne zaobchádzanie s podnikmi s cieľom zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť porušovateľov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži“ (odôvodnenie č. 672 napadnutého rozhodnutia). Pre každé porušenie Komisia zaradila podniky do kategórií na účely stanovenia konkrétnych východiskových súm pokút v závislosti od ich obratu dosiahnutého na každom vnútroštátnom trhu s príslušnými výrobkami (odôvodnenia č. 673 až 685 napadnutého rozhodnutia). Okrem stanovenia konkrétnej východiskovej sumy pre spoločnosť Schindler z dôvodu jej účasti na karteli v Nemecku Komisia pri stanovení konkrétnych východiskových súm ostatných podnikov pre každé porušenie vychádzala z obratu za rok 2003, ktorý je podľa Komisie posledným rokom, v ktorom boli uvedené podniky aktívnymi členmi dotknutých kartelov (odôvodnenia č. 674, 676, 680 a 684 napadnutého rozhodnutia).

260    Žalobkyne však tvrdia, že pokiaľ ide o porušenia v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku, stanovenie konkrétnej východiskovej sumy pokút za ich účasť na predmetnom porušení spočíva na nesprávnom uplatnení usmernení z roku 1998 a je neprimerané. Okrem toho tvrdia, že dotknuté podniky neboli dostatočne rozlíšené.

261    Po prvé, pokiaľ ide o porušenia v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku, žalobkyne namietajú porušenie usmernení z roku 1998 a zásady proporcionality [dôverné].

262    Ako však vyplýva z bodu 244 vyššie, na jednej strane bola všeobecná východisková suma pokút stanovená s prihliadnutím na povahu porušení a na rozsah relevantného geografického trhu. Na druhej strane Komisia zohľadnila obraty dosiahnuté dotknutými podnikmi na nemeckom trhu iba v rámci uplatnenia rozdielneho zaobchádzania s dotknutými podnikmi s cieľom zohľadniť ich relatívny význam na dotknutom trhu a ich skutočnú hospodársku schopnosť spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži (odôvodnenie č. 672 napadnutého rozhodnutia), čo je navyše v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 255 a 258 vyššie. Porovnanie obratov, ktoré žalobkyne dosiahli na dotknutých trhoch, s východiskovou sumou pokút, ktoré uvádzajú žalobkyne, preto nemožno uznať.

263    Vzhľadom na to, že právo Únie v každom prípade neobsahuje všeobecne uplatniteľnú zásadu, podľa ktorej musí byť sankcia primeraná vo vzťahu k významu podniku na trhu s výrobkami, ktorý je predmetom porušenia (rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 75), sa teda tvrdenie založené na neprimeranej výške konkrétnych východiskových súm uložených spoločnosti Schindler za porušenia v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku musí zamietnuť.

264    Po druhé, pokiaľ ide o porušenia v Luxembursku, žalobkyne zdôrazňujú, že Schindler bola zaradená do tej istej kategórie ako Otis, hoci hospodárska sila spoločnosti Otis, ktorá v Luxembursku dosahovala obrat 9 až 13 miliónov eur a trhový podiel 35 % až 40 %, bola oveľa väčšia.

265    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pri posudzovaní, či je rozdelenie členov kartelu do kategórií v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, sa Všeobecný súd v rámci skúmania zákonnosti výkonu diskrečnej právomoci, ktorú ma Komisia v predmetnej oblasti, musí obmedziť na preskúmanie koherentnosti a objektívnej odôvodnenosti tohto rozdelenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, body 406 a 416; BASF/Komisia, už citovaný v bode 243 vyššie, bod 157, a Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 184). Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 258 vyššie, podľa usmernení z roku 1998 zásada rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uloženiu rôznych pokút dotknutým podnikom bez toho, aby sa toto rozlišovanie riadilo aritmetickým výpočtom (bod 1 A siedmy odsek). Ako vyplýva z bodu 258 vyššie, v tejto súvislosti nemusí existovať vzťah prísnej proporcionality medzi veľkosťou každého podniku a sumou pokuty, ktorá mu je uložená.

266    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 680 napadnutého rozhodnutia, obraty spoločností Schindler a Otis na luxemburskom trhu boli pomerne podobné a obidva tieto obraty boli trikrát až štyrikrát vyššie ako obraty spoločností Kone a ThyssenKrupp na tomto trhu. Komisia teda bez toho, aby zjavne prekročila mieru voľnej úvahy, ktorá jej prináleží, zaradila spoločnosti Schindler a Otis do prvej kategórie a spoločnosti Kone a ThyssenKrupp do druhej kategórie, pričom toto zaradenie do kategórií sa javí ako koherentné a objektívne odôvodnené.

267    Po tretie, pokiaľ ide o porušenia v Holandsku, žalobkyne tvrdia, že ich nízky trhový podiel v tomto členskom štáte „nebol zjavne zohľadnený“. Východisková suma predstavuje [dôverné] napriek ich trhovému podielu [dôverné].

268    Je potrebné konštatovať, že vzhľadom na veľké rozdiely medzi obratmi dosiahnutými účastníkmi kartelu v Holandsku, Komisia bez toho, aby zjavne prekročila mieru svojej voľnej úvahy, rozdelila tieto podniky do štyroch kategórií na účely stanovenia konkrétnej východiskovej sumy pokút a zaradila spoločnosť Schindler ako tretí subjekt na holandskom trhu s príslušným výrobkom do tretej kategórie.

269    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady týkajúce sa stanovenia konkrétnych východiskových súm pokút uložených žalobkyniam sa musia zamietnuť.

270    Tento žalobný dôvod sa teda musí v celom rozsahu zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásady primeranosti trestu vo vzťahu k vine, zásady proporcionality a povinnosti odôvodnenia pri zohľadnení poľahčujúcich okolností

271    Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila usmernenia z roku 1998, zásady primeranosti trestu vo vzťahu k vine a proporcionality, ako aj povinnosť odôvodnenia tým, že neoprávnene odmietla zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť po prvé predčasné dobrovoľné ukončenie porušenia v Nemecku v roku 2000 a po druhé intenzívne úsilie spoločnosti Schindler vyhnúť sa akémukoľvek porušeniu článku 81 ES.

272    Po prvé, pokiaľ ide o predčasné dobrovoľné ukončenie porušenia, Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že „Schindler v roku 2000 opustila nemecký kartel“, ale konštatovala, že „skutočnosť, že podnik dobrovoľne ukončí porušenie skôr, než Komisia začne svoje prešetrovanie, sa dostatočne zohľadní pri výpočte dĺžky trvania porušenia a nepredstavuje poľahčujúcu okolnosť“ (odôvodnenie č. 742 napadnutého rozhodnutia).

273    Žalobkyne pripomínajú, že usmernenia z roku 1998 stanovujú v bode 3 zníženie základnej čiastky pokuty z dôvodu takých osobitných poľahčujúcich okolností, ako je najmä ukončenie porušovania už po prvom zásahu Komisie. Táto poľahčujúca okolnosť by sa mala tým skôr uplatniť v prípade, ak k ukončeniu protiprávneho správania dôjde, ako je to v prejednávanej veci, ešte pred uvedeným zásahom.

274    Tieto úvahy nemožno uznať. Súdny dvor v tejto súvislosti nedávno potvrdil, že poľahčujúcu okolnosť na základe bodu 3 tretej zarážky usmernení z roku 1998 nemožno uznať v prípade, ak sa porušenie skončilo ešte pred prvým zásahom Komisie (rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 198 vyššie, bod 105). O poľahčujúcu okolnosť v zmysle bodu 3 usmernení z roku 1998 totiž logicky môže ísť len vtedy, keď bol podnet na ukončenie protisúťažného správania dotknutých podnikov vyvolaný zásahom Komisie. Účelom tohto ustanovenia je v prípade, keď Komisia začne v tomto smere vyšetrovanie, podnietiť podniky, aby okamžite ukončili svoje protisúťažné správanie, takže zníženie pokuty z tohto dôvodu nemožno použiť v prípade, ak sa porušenie skončilo ešte pred prvým zásahom Komisie. Uplatnenie zníženia za takých okolností by totiž viedlo k dvojitému zohľadneniu dĺžky trvania porušenia pri stanovení výšky pokút (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, body 328 až 330, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 227).

275    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že takéto zníženie základnej sumy pokuty sa nevyhnutne spája s okolnosťami konkrétneho prípadu, ktoré môžu Komisiu viesť k tomu, že toto zníženie neprizná podniku, ktorý sa zúčastnil na protiprávnej dohode (rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, bod 104). V tejto súvislosti bude uplatnenie tohto ustanovenia usmernení v prospech podniku zvlášť primerané v situácii, keď protisúťažná povaha predmetného správania nie je zjavná. Naopak jeho uplatnenie bude v zásade menej vhodné v situácii, keď je povaha tohto správania jednoznačne protisúťažná, pokiaľ je toto správanie preukázané (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 281; zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 497, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 228). Keby sa na poľahčujúcu okolnosť prihliadalo v situáciách, keď sa podnik zúčastňuje na zjavne protiprávnej dohode, o ktorej vedel alebo nemohol nevedieť, že predstavuje porušenie, mohlo by to podnecovať iné podniky, aby v tajných dohodách pokračovali čo najdlhšie v nádeji, že ich správanie nebude nikdy odhalené, pričom by vedeli, že po jeho odhalení môžu dosiahnuť zníženie pokuty, ak porušenie ukončia. Takéto uplatnenie poľahčujúcej okolnosti by anulovalo akýkoľvek odstrašujúci účinok uloženej pokuty a ohrozilo by potrebný účinok článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný, bod 105 a tam citovanú judikatúru). V prejednávanej veci vzhľadom na zjavnú a úmyselnú povahu porušenia článku 81 ES nebolo ani okamžité ukončenie porušenia iným podnikom, konkrétne spoločnosťou Kone, po zásahu Komisie v napadnutom rozhodnutí posúdené ako poľahčujúca okolnosť (odôvodnenie č. 744 napadnutého rozhodnutia).

276    Aj za predpokladu, že usmernenia z roku 1998 by označovali dobrovoľné ukončenie porušenia pred akýmkoľvek zásahom Komisie za poľahčujúcu okolnosť, bolo by možné konštatovať, že zjavná a úmyselná povaha porušenia, ktorú žalobkyne nespochybnili, a skutočnosť, že ako vyplýva zo spisu, Schindler opustila kartel iba z dôvodu nezhôd s ostatnými účastníkmi vyplývajúcimi z toho, že títo ostatní účastníci jej odmietli priznať väčší trhový podiel, by tiež bránili zníženiu základnej sumy z tohto dôvodu. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda v každom prípade nie je opodstatnené spochybniť judikatúru citovanú v bode 274 vyššie.

277    Žalobkyne napokon poukazujú na predchádzajúcu rozhodovaciu prax Komisie, v rámci ktorej Komisia údajne považovala dobrovoľné ukončenie porušenia pred akýmkoľvek zásahom Komisie za poľahčujúcu okolnosť.

278    Ako bolo uvedené v bode 225 vyššie, v tomto smere predchádzajúce rozhodnutia Komisie, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú, nie sú relevantné, keďže predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže.

279    Prvá výhrada uvedená v rámci tohto žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

280    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia nezohľadnila ako poľahčujúcu okolnosť a dokonca ani neskúmala program spoločnosti Schindler zameraný na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže, čo predstavuje nedostatok odôvodnenia. Okrem toho sa žalobkyne domnievajú, že opatrenia na dosiahnutie súladu s pravidlami hospodárskej súťaže sa musia zohľadniť pri výpočte pokút, keďže žalobkyne jednak tým, že prijali interné opatrenia, urobili všetko, čo bolo možné, na zamedzenie porušení a jednak vedľajším účinkom takýchto opatrení bolo sťaženie interného objasnenia porušení, keďže spolupracovníkom hrozilo uloženie sankcií. Žalobkyne tiež poukazujú na niektoré predchádzajúce rozhodnutia Komisie, v ktorých bola existencia programu dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže údajne zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť.

281    Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, je potrebné konštatovať, že v odôvodnení č. 754 napadnutého rozhodnutia je uvedené, že „hoci Komisia kladne hodnotí opatrenia prijaté podnikmi na zamedzenie porušení súvisiacich s kartelmi v budúcnosti, takéto opatrenia nemôžu nič zmeniť na existencii porušení a na potrebe sankcionovať ich v tomto rozhodnutí,“ a že „samotná skutočnosť, že v niektorých zo svojich skorších rozhodnutí Komisia zohľadnila takéto opatrenia ako poľahčujúce okolnosti, neznamená, že je povinná urobiť to v každej veci.“ Hoci odôvodnenie č. 754 napadnutého rozhodnutia predstavuje odpoveď na tvrdenie spoločnosti Otis uvedené v odôvodnení č. 753, umožňuje tiež žalobkyniam oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré program spoločnosti Schindler zameraný na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže, rovnako ako program spoločnosti Otis zameraný na dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže, nebolo možné považovať za poľahčujúcu okolnosť, a Všeobecnému súdu umožňuje preskúmať zákonnosť pokút uložených spoločnostiam skupiny Schindler. Tvrdenie založené na nedostatku odôvodnenia sa teda musí zamietnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

282    Pokiaľ ide o opodstatnenosť prístupu Komisie, z judikatúry vyplýva, že prijatie programu na dosiahnutie súladu s pravidlami hospodárskej súťaže dotknutým podnikom nezaväzuje Komisiu, aby znížila pokutu na základe tejto skutočnosti (rozsudok BASF a UCB/Komisia, už citovaný v bode 143 vyššie, bod 52). Okrem toho, hoci je iste dôležité, aby podnik prijal opatrenia na zabránenie tomu, aby sa jeho zamestnanci v budúcnosti dopúšťali ďalšieho porušovania súťažného práva Únie, prijatie takých opatrení nič nemení na existencii konštatovaného porušenia. Komisia preto nie je povinná prihliadnuť na túto okolnosť ako na poľahčujúcu okolnosť, najmä ak porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí predstavujú, ako je to v prejednávanej veci, zjavné porušenie článku 81 ES (rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 373, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 231). Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň založené na tom, že Komisia údajne nezohľadnila potrebu individuálne stanoviť výšku pokút tým, že nepriznala zníženie pokút spoločnosti Schindler vzhľadom na existenciu jej programu na dosiahnutie súladu s pravidlami hospodárskej súťaže, nemožno uznať.

283    Napokon tvrdenie založené na predchádzajúcej praxi Komisie sa musí zamietnuť z dôvodov uvedených v bode 278 vyššie.

284    Druhej výhrade uvedenej v rámci tohto žalobného dôvodu teda tiež nemožno vyhovieť.

285    Vzhľadom na to, že žalobkyne uviedli výhrady založené na neprimeranosti trestu vo vzťahu k vine a na porušení zásady proporcionality iba z dôvodu nezohľadnenia všetkých poľahčujúcich okolností, tieto výhrady sa musia vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 272 až 284 vyššie zamietnuť.

286    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že tento žalobný dôvod sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002, zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia pri priznaní znížení pokút

287    Žalobkyne pripomínajú, že podali žiadosti o priznanie oslobodenia od pokút alebo ich zníženia na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o Belgicko, Nemecko a Luxembursko. Komisia však pri posudzovaní kvality a užitočnosti ich spolupráce údajne porušila ustanovenia uvedeného oznámenia. Žalobkyne tiež tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania pri posudzovaní zníženia pokuty uplatniteľného podľa tohto oznámenia. Žalobkyne tiež namietajú nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

 O oznámení o spolupráci z roku 2002

288    Je potrebné poukázať na to, že Komisia v oznámení o spolupráci z roku 2002 definovala podmienky, za ktorých môžu byť podniky, ktoré s ňou spolupracujú pri preukazovaní kartelu, oslobodené od pokuty alebo môžu dosiahnuť zníženie pokuty, ktorú by inak museli zaplatiť.

289    V prvom rade oznámenie o spolupráci z roku 2002 v oddiele A bode 8 stanovuje:

„Komisia udelí podniku oslobodenie od akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená, ak:

a)      podnik je prvý, ktorý predkladá dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie jej umožní prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 v súvislosti s údajným kartelovým vplyvom na spoločenstvo [v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – neoficiálny preklad] alebo

b)      podnik je prvý, ktorý predloží dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie jej umožní zistiť porušovanie článku 81 [ES] v súvislosti s údajným kartelovým vplyvom na spoločenstvo [v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – neoficiálny preklad].“

290    Oznámenie o spolupráci z roku 2002 v oddiele B bode 20 ďalej stanovuje, že „podniky, ktoré nespĺňajú podmienky [oslobodenia od pokuty], môžu byť oprávnené pre využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená,“ a v bode 21 stanovuje, že „s cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].“

291    Pokiaľ ide o pojem pridaná hodnota, tento pojem je vysvetlený v bode 22 oznámenia o spolupráci z roku 2002:

„Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti. Pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]. Podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].“

292    Bod 23 písm. b) prvý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje rozdelenie znížení pokút do troch kategórií:

„–      prvý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 30 – 50 %,

–        druhý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 20 – 30 %,

–        ďalšie podniky, ktoré spĺňajú bod 21: zníženie až do 20 %.“

293    Oznámenie o spolupráci z roku 2002 v bode 23 písm. b) druhom odseku stanovuje:

„S cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu [rozsah, v akom predstavuje pridanú hodnotu – neoficiálny preklad]. Môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.“

294    Napokon bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje:

„… ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

 O miere voľnej úvahy Komisie a o preskúmaní súdmi Únie

295    Je potrebné pripomenúť, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý predstavuje právny základ pre ukladanie pokút v prípade porušenia pravidiel súťažného práva Únie, priznáva Komisii určitú mieru voľnej úvahy pri určovaní pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 127), ktorá závisí najmä od jej všeobecnej politiky v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, body 105 a 109). Práve v tomto rámci Komisia na zabezpečenie transparentnosti a objektívnosti svojich rozhodnutí v oblasti pokút prijala a zverejnila oznámenie o spolupráci z roku 2002. Ide o nástroj, ktorého účelom je určiť v súlade s predpismi vyššej právnej sily kritériá, ktoré Komisia zamýšľa uplatňovať v rámci výkonu svojej diskrečnej právomoci. Z toho vyplýva samoobmedzenie tejto právomoci (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, bod 89), keďže Komisia musí dodržiavať usmernenia, ktoré si stanovila (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, Zb. s. II‑2169, bod 57).

296    Samoobmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktoré vyplýva z prijatia oznámenia o spolupráci z roku 2002, však nie je nezlučiteľné so zachovaním značnej miery voľnej úvahy Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 81; pozri analogicky rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 275 vyššie, bod 224).

297    Oznámenie o spolupráci z roku 2002 totiž obsahuje rôzne flexibilné prvky, ktoré umožňujú Komisii vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 23 nariadenia č. 1/2003, ako ich vyložil Súdny dvor (pozri analogicky rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 275 vyššie, bod 224).

298    Je teda potrebné poukázať na to, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní otázky, či majú dôkazy predložené podnikom, ktorý požiadal o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002, významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 88). Pokiaľ ide o bod 8 písm. a) a b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, je potrebné konštatovať, že táto značná miera voľnej úvahy vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, v ktorom sa výslovne spomína predloženie dôkazov, ktoré „podľa názoru Komisie“ umožnia Komisii prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania alebo umožnia Komisii konštatovať porušenie. Posúdenie kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom si totiž vyžaduje zložité skutkové posúdenie (pozri v tomto zmysle rozsudky SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 81, a Carbone Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 200 vyššie, bod 271).

299    Rovnako po konštatovaní, že dôkazy predstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy, keď má stanoviť presnú úroveň zníženia pokuty, ktoré sa má priznať dotknutému podniku. Bod 23 písm. b) prvý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 totiž stanovuje pásma na zníženie pokuty pre rôzne kategórie dotknutých podnikov, zatiaľ čo druhý odsek uvedeného bodu stanovuje kritériá, ktoré má Komisia zohľadniť pri stanovení úrovne zníženia v rámci týchto pásiem.

300    Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri hodnotení spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, jej Všeobecný súd môže vytknúť iba zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 296 vyššie, body 81, 88 a 89).

 O spolupráci spoločnosti Schindler pri preukázaní porušenia v Belgicku

301    Spoločnosti Schindler, ktorá ako štvrtý podnik podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu svojej účasti na porušení v Belgicku (odôvodnenie č. 775 napadnutého rozhodnutia), nebolo priznané zníženie pokuty, pokiaľ ide o uvedené porušenie (odôvodnenie č. 776 napadnutého rozhodnutia). Komisia k tomu v odôvodnení č. 776 napadnutého rozhodnutia uvádza:

„776      Hoci Schindler predložila dôkazy z relevantného obdobia vo forme kartelových zoznamov za roky 2000 až 2003, tieto neumožnili podporiť argumentáciu Komisie, keďže Komisia už disponovala kartelovými zoznamami z uvedeného obdobia. Schindler podala svoju žiadosť [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] 21. januára 2005, čiže jeden rok po uskutočnení prvej kontroly v Belgicku, v čase, keď Komisia už vykonala dve kolá šetrení v Belgicku a dostala tri žiadosti [podľa uvedeného oznámenia], ktoré podporovali závery jej prešetrovania. Okrem toho veľmi obmedzené informácie poskytnuté spoločnosťou Schindler (prevažne kartelové zoznamy za roky 2000 až 2003) významne neposilnili schopnosť Komisie preukázať predmetné skutočnosti. V dôsledku toho podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci nie sú splnené. Po podaní svojej žiadosti… Schindler ďalej spolupracovala s Komisiou, pričom však nepriniesla významnú pridanú hodnotu.“

302    Po prvé žalobkyne tvrdia, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nezohľadnila skutočnosť, že zoznamy projektov predložené spoločnosťou Schindler v priebehu správneho konania skutočne predstavovali pridanú hodnotu v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002. Po prvé v uvedených zoznamoch boli uvedené iné dátumy ako v zoznamoch predložených spoločnosťami Kone a Otis. Po druhé v zoznamoch spoločnosti Schindler sú uvedené mnohé projekty, ktoré neboli uvedené v zoznamoch predložených spoločnosťami Kone a Otis. Po tretie Komisia v odôvodnení č. 164 (poznámka pod čiarou 176) napadnutého rozhodnutia výslovne odkazuje na zoznamy projektov predložené spoločnosťami Kone, Otis a Schindler. Po štvrté Komisia vyvodzuje závery z porovnania zoznamov projektov, ktoré predložili jednotlivé podniky, čo svedčí o tom, že jednak všetky predložené zoznamy projektov predstavujú dôkazy dôležité z hľadiska preukázania porušenia a že jednak iba vďaka zoznamom projektov spoločností Kone, Otis a Schindler bola Komisia schopná preukázať existenciu kartelu. Podľa bodu 23 písm. b) prvého odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 má pritom Schindler ako štvrtý podnik, ktorý spolupracoval, nárok na zníženie pokuty až o 20 %.

303    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 300 vyššie je teda potrebné skúmať, či Komisia zjavne prekročila svoju mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Schindler nepredstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v čase, keď uvedený podnik podal svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, už mala k dispozícii.

304    V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade poukázať na to, že žalobkyne, ktoré nespochybňujú oslobodenie od pokút priznané spoločnosti Kone, nepopierajú konštatovanie uvedené v odôvodnení č. 761 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „informácie, ktoré už poskytla Kone, umožnili Komisii konštatovať porušenie v Belgicku.“ Komisia teda v čase, keď Schindler podala svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, už mala dostatok dôkazov na konštatovanie porušenia v Belgicku.

305    Ďalej je potrebné konštatovať, že žalobkyne na účely preukázania významnej pridanej hodnoty spolupráce spoločnosti Schindler poukazujú len na zoznamy projektov z rokov 2000 až 2003, ktoré tento podnik predložil Komisii v rámci svojej žiadosti podľa tohto oznámenia.

306    Aj napriek tomu, že v zoznamoch predložených spoločnosťou Schindler sú uvedené iné dátumy ako v zoznamoch predložených spoločnosťami Kone a Otis a že sú v nich uvedené aj niektoré projekty, ktoré neboli uvedené v zoznamoch predložených spoločnosťami Kone a Otis, však nemožno konštatovať, že tieto zoznamy významne posilnili schopnosť Komisie konštatovať porušenie v Belgicku.

307    Po prvé treba totiž zdôrazniť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí preukázala vykonanie kartelu týkajúceho sa nových výťahov a eskalátorov v Belgicku nielen na základe zoznamov projektov predložených spoločnosťami Kone, Otis a Schindler, ale tiež na základe pripomienok účastníkov kartelu v Belgicku v rámci ich žiadostí podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a na základe odpovedí podnikov na žiadosti Komisie o informácie (pozri poznámky pod čiarou k odôvodneniam č. 163 až 168 napadnutého rozhodnutia). Zoznamy projektov sú teda len jedným z viacerých dôkazov v rámci preukázania vykonania kartelu v Belgicku.

308    Po druhé je nesporné, že v čase, keď Schindler predložila Komisii zoznamy projektov z rokov 2000 až 2003, Komisia už mala k dispozícii zoznamy projektov z toho istého obdobia, ktoré jej už predtým predložili Kone a Otis (odôvodnenia č. 164 a 776 napadnutého rozhodnutia).

309    Vyhlásenie, ktoré sa obmedzuje na to, že v určitom rozsahu potvrdí vyhlásenie, ktoré už Komisia mala k dispozícii, však výrazne neuľahčuje úlohu Komisie, a teda nepostačuje na odôvodnenie zníženia pokuty z dôvodu spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 455).

310    Vzhľadom na konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode a na skutočnosť, že žalobkyne nepopierajú, že spolupráca spoločnosti Kone už umožnila Komisii konštatovať porušenie v Belgicku, žalobkyne tiež nemôžu tvrdiť, že len súbor zoznamov projektov uvedených v napadnutom rozhodnutí, vrátane tých, ktoré predložila Schindler, umožnil Komisii preukázať existenciu kartelu v Belgicku.

311    Komisia preto zjavne neprekročila svoju mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Schindler nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Výhrada založená na významnej pridanej hodnote zoznamov projektov, ktoré Schindler predložila Komisii v rámci svojej žiadosti podľa uvedeného oznámenia, sa teda musí zamietnuť.

312    Po druhé žalobkyne tvrdia, že z porovnania zaobchádzania so spoločnosťou Otis a zaobchádzania so spoločnosťou ThyssenKrupp vyplýva, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že odmietla priznať spoločnosti Schindler zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú, že Kone predložila dostatok dôkazov, ktoré Komisii umožnili konštatovať porušenie článku 81 ES. Otis predložila dôkazy, ktoré obsahovali len veľmi málo nových informácií, a bolo jej priznané zníženie pokuty o 40 %. ThyssenKrupp poskytla len doplňujúce informácie k niekoľkým projektom údržby a Komisia konštatovala, že ani jeden z predložených dôkazov sa netýkal skutočností, o ktorých predtým nevedela, a že poskytnuté informácie nepochádzali z obdobia kartelu. Napriek tomu bolo spoločnosti ThyssenKrupp priznané zníženie pokuty o 20 %. Naproti tomu Schindler predložila zoznamy týkajúce sa rokov 2000 až 2003, o ktorých Komisia predtým nevedela a ktoré pochádzali z obdobia porušenia. Schindler má preto nárok na zníženie pokuty až o 20 %.

313    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia nemôže v rámci posúdenia spolupráce poskytnutej účastníkmi kartelu porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 394 a tam citovanú judikatúru).

314    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že spolupráca, ktorú poskytli Otis a ThyssenKrupp, sa značne odlišovala od spolupráce poskytnutej spoločnosťou Schindler.

315    Po prvé treba pripomenúť, že pridaná hodnota spolupráce sa posudzuje v závislosti od dôkazov, ktoré Komisia už má k dispozícii. Vzhľadom na to, že spolupráca spoločností Otis a ThyssenKrupp predchádzala spolupráci spoločnosti Schindler (odôvodnenia č. 96, 98 a 103 napadnutého rozhodnutia), Komisia mala v čase, keď Schindler podala svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, k dispozícii viac dôkazov ako v čase podania žiadostí spoločností Otis a ThyssenKrupp.

316    Po druhé z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že spolupráca spoločností ThyssenKrupp a Otis predstavovala významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

317    Pokiaľ ide o spoluprácu spoločnosti Otis, tento podnik totiž predložil Komisii „listinné dôkazy z relevantného obdobia“ (odôvodnenie č. 766 napadnutého rozhodnutia) a tieto dôkazy poskytli – hoci len obmedzené – informácie „o skutočnostiach, ktoré predtým neboli známe“ (odôvodnenie č. 766 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o spoluprácu spoločnosti ThyssenKrupp, táto tiež predstavovala významnú pridanú hodnotu, „keďže poskyt[la] doplňujúce informácie o projektoch údržby a modernizácie, ako aj podrobné vysvetlenia o systéme určovania cien zmlúv o údržbe“ (odôvodnenie č. 771 napadnutého rozhodnutia).

318    Naproti tomu, pokiaľ ide o spoluprácu spoločnosti Schindler, z analýzy vykonanej v bodoch 303 až 311 vyššie vyplýva, že Komisia mohla oprávnene konštatovať, že táto spolupráca nespĺňala podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

319    Vzhľadom na to, že postavenie jednotlivých podnikov nebolo porovnateľné, Komisia za týchto podmienok priznala zníženia pokút spoločnosti Otis (40 %) a spoločnosti ThyssenKrupp (20 %) a odmietla priznať spoločnosti Schindler zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

320    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti Schindler týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Belgicku sa musia zamietnuť.

 O spolupráci spoločnosti Schindler pri preukázaní porušenia v Nemecku

321    Komisia v odôvodnení č. 805 napadnutého rozhodnutia rozhodla „priznať spoločnosti Schindler zníženie pokuty o 15 % v pásme stanovenom v bode 23 [prvom odseku] [písm.] b) [tretej zarážke] oznámenia o spolupráci [z roku 2002]“ z dôvodu jej spolupráce pri preukázaní porušenia v Nemecku.

322    V odôvodnení č. 803 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že priznanie oslobodenia od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 alebo zníženia pokuty o 100 % podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku uvedeného oznámenia bolo vylúčené vzhľadom na to, že v čase, keď Schindler podala svoju žiadosť podľa tohto oznámenia, „Komisia už mala k dispozícii súbor dôkazov, ktoré jej umožnili konštatovať porušenie článku 81 [ES] okrem iného v období od roku 1995 do roku 2000.“

323    V odôvodnení č. 804 napadnutého rozhodnutia Komisia ďalej uviedla:

„… Vzhľadom na to, že Schindler úplne splnila podmienku bodu 21 až po doplnení z 25. novembra 2004, čiže osem mesiacov po prvých dvoch žiadostiach [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002], toto omeškanie sa musí vziať do úvahy pri výpočte zníženia v rámci stanoveného pásma. Napriek tomu vyhlásenia spoločnosti Schindler predstavovali významnú pridanú hodnotu, ktorá posilnila schopnosť Komisie preukázať porušenie. Pridaná hodnota žiadosti spoločnosti Schindler [podľa uvedeného oznámenia] je však obmedzená, keďže pozostávala predovšetkým z jej vlastných vyhlásení, neobsahovala nijaký listinný dôkaz a do veľkej miery len podporovala dôkazy, ktoré Komisia už mala k dispozícii.“

324    Žalobkyne na úvod pripomínajú, že Schindler sa podieľala len na karteloch týkajúcich sa montáže eskalátorov od roku 1995 do roku 2000, takže iba tieto kartely v priebehu uvedeného obdobia sú rozhodujúce pre posúdenie spolupráce spoločnosti Schindler. Toto porušenie predstavovalo samostatné porušenie, ktoré treba posudzovať nezávisle od porušení týkajúcich sa eskalátorov a výťahov, ktorých sa dopustili iné podniky po roku 2000. Schindler sa na týchto porušeniach nepodieľala a nevedela o nich.

325    Po prvé Schindler tvrdí, že ju treba považovať za prvý podnik, ktorý v súlade s bodom 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 predložil dôkazy, ktoré Komisii umožnili konštatovať porušenie, a preto jej treba priznať úplné odpustenie pokuty.

326    Je pravda, že Komisia dostala žiadosti spoločností Kone a Otis podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúce sa kartelov v Nemecku ešte pred doručením žiadosti spoločnosti Schindler. Tieto žiadosti však nepreukázali existenciu porušenia článku 81 ES, na ktorom sa Schindler údajne podieľala, konkrétne dohôd týkajúcich sa eskalátorov uzatvorených od roku 1995 do roku 2000. Bez dôkazov predložených spoločnosťou Schindler by Komisia nebola schopná konštatovať porušenie článku 81 ES. Vo svojej žiadosti a v jej doplneniach Schindler preukázala existenciu 33 stretnutí, ktoré sa konali v Nemecku od 29. apríla 1994 do 6. decembra 2000. Otis oznámila iba tri stretnutia v roku 1999 (20. januára, 28. októbra a 22. decembra 1999) a päť stretnutí v roku 2000 (20. januára, 18. februára, 3. apríla, 16. júna a 6. decembra 2000). Vyhlásenia spoločnosti Kone tiež neumožnili preukázať pravidelné stretnutia týkajúce sa projektov súvisiacich s eskalátormi v Nemecku od roku 1995 do roku 2000.

327    Po druhé žalobkyne subsidiárne tvrdia, že spoločnosti Schindler v každom prípade nemala byť podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 uložená pokuta, keďže ako jediná predložila dostatok dôkazov na preukázanie porušenia v Nemecku od roku 1995 do roku 2000. Dôkazy predložené spoločnosťami Kone a Otis sa týkali obdobia po roku 2000. Vzhľadom na to, že Komisia v odôvodnení č. 803 napadnutého rozhodnutia uviedla, že mala k dispozícii dôkazy už pred podaním žiadosti spoločnosti Schindler, avšak tieto dôkazy presne neoznačila, žalobkyne navyše namietajú nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

328    V prvom rade je potrebné poukázať na to, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, skutočnosť, že žalobkyne nespochybňujú kvalifikáciu kartelu v Nemecku ako jediného porušenia, nemá vplyv na prípustnosť ich argumentácie.

329    Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí sama rozlišuje dve časti porušenia v Nemecku, pričom jedno trvalo od augusta 1995 do decembra 2000 a týkalo sa len eskalátorov a druhé trvalo od decembra 2000 do decembra 2003 a týkalo sa eskalátorov a zároveň výťahov (odôvodnenia č. 213, 277 a 278 napadnutého rozhodnutia), bez toho, aby toto rozlíšenie malo vplyv na kvalifikáciu tohto kartelu ako jediného porušenia, keďže všetky opatrenia sledovali tie isté ciele a viedli k tomu istému výsledku (odôvodnenie č. 568 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho nie je sporné, že Schindler sa podieľala len na časti porušenia konštatovaného v článku 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa eskalátorov, keďže Schindler opustila kartel v roku 2000 (odôvodnenie č. 213 napadnutého rozhodnutia).

330    Ak by však Schindler ako prvý podnik predložila rozhodujúce dôkazy, ktoré Komisii umožnili konštatovať existenciu kartelu v Nemecku od augusta 1995 do decembra 2000, ako tvrdia žalobkyne, mala by podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002, nezávisle od prípadného uplatnenia bodu 8 písm. b) uvedeného oznámenia, nárok na zníženie pokuty o 100 % vzhľadom na to, že jej spolupráca by mala priamy vplyv na dĺžku trvania údajného kartelu zodpovedajúcu celej dĺžke trvania účasti spoločnosti Schindler na tomto karteli.

331    Z odôvodnení č. 214 a 803 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že Komisia v čase podania žiadosti spoločnosti Schindler – 25. novembra 2004 – už mala k dispozícii dostatočné dôkazy, ktoré jej umožnili konštatovať porušenie v Nemecku od roku 1995 do roku 2000.

332    Kone vo svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 z 12. februára 2004 uviedla konkrétne údaje o karteli v Nemecku, ktoré sa týkali tak obdobia pred odchodom spoločnosti Schindler z kartelu, ako aj obdobia po ňom. Pokiaľ ide o prvú časť porušenia, vyhlásením spoločnosti Kone bola Komisia informovaná o tom, že kartel týkajúci sa rozdelenia trhu s eskalátormi existoval už 1. augusta 1995, o zozname účastníkov kartelu, o zásadách rozdelenia projektov a o iných skutočnostiach týkajúcich sa vykonávania kartelu. Kone vo svojej žiadosti tiež jednoznačne uviedla, že Schindler opustila kartel „na konci roka 2000“.

333    Otis vo svojich pripomienkach z apríla 2004, ktorými doplnila svoju žiadosť z marca 2004, potvrdila existenciu kartelu v Nemecku týkajúceho sa rozdelenia trhu s eskalátormi, zoznam účastníkov kartelu, zásady rozdelenia projektov a iné informácie týkajúce sa vykonávania kartelu, ako aj odchod spoločnosti Schindler z kartelu v roku 2000. Vo svojich doplňujúcich pripomienkach z apríla 2004 Otis navyše uviedla, že kartel na trhu s eskalátormi existoval od 80. rokov.

334    V čase podania žiadosti spoločnosti Schindler podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 – 25. novembra 2004 – teda Komisia už mala k dispozícii dve zhodné vyhlásenia, ktoré jej umožnili konštatovať časť kartelu v Nemecku, na ktorej sa Schindler podieľala.

335    Je pravda, že vo svojej žiadosti z 25. novembra 2004 a v jej doplnení zo 7. decembra 2004 Schindler poskytla Komisii informácie, ktoré Komisii ešte neboli známe. Ide najmä o dátumy niektorých stretnutí účastníkov kartelu, ktoré sa uskutočnili od 29. apríla 1994 do 6. decembra 2000. Vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 334 vyššie však Komisia mohla oprávnene konštatovať, že išlo o dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, z ktorých vyplynul nárok na zníženie pokuty, ale nie na úplné oslobodenie od pokuty podľa bodu 8 písm. b), alebo na úplné zníženie pokuty podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku uvedeného oznámenia. Predmetné dôkazy totiž neboli rozhodujúce pre preukázanie existencie kartelu v Nemecku počas celej dĺžky trvania účasti spoločnosti Schindler na tomto karteli, ale posilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie tým, že potvrdili dôkazy, ktoré Komisia už mala k dispozícii.

336    Vzhľadom na skutočnosť, že Schindler podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 ako tretí podnik, vzťahovalo sa na ňu zníženie pokuty stanovené v bode 23 písm. b) prvom odseku tretej zarážke tohto oznámenia. Vzhľadom na to, že dôkazy s významnou pridanou hodnotou boli predložené Komisii až osem mesiacov po prvých dvoch žiadostiach podľa uvedeného oznámenia, a vzhľadom na to, že je nesporné, že Schindler nepredložila listinné dôkazy z relevantného obdobia, však Komisia stanovila zníženie pokuty pre spoločnosť Schindler na 15 % bez toho, aby zjavne prekročila svoju mieru voľnej úvahy.

337    Napokon, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 253 ES, je potrebné konštatovať, že v odôvodnení č. 803 napadnutého rozhodnutia sú jasne a jednoznačne uvedené dôvody, pre ktoré Komisia konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Schindler v jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 nezakladali nárok na oslobodenie od pokuty. Komisia v tejto súvislosti poukazuje na to, že „v čase podania pripomienok spoločnosti Schindler [Komisia] už mala k dispozícii súbor dôkazov, ktoré jej umožnili konštatovať porušenie článku 81 [ES]“ (odôvodnenie č. 803 napadnutého rozhodnutia). Tieto dôvody vo svojom kontexte nevyhnutne odkazujú na súbor dôkazov obsiahnutý v žiadostiach spoločností Kone a Otis, ktorých pridaná hodnota bola určená v odôvodneniach č. 792 a 799 napadnutého rozhodnutia. Vyššie uvedené odôvodnenia teda umožnili dotknutým subjektom oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Komisia odmietla priznať spoločnosti Schindler oslobodenie od pokút za jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Nemecku, a Všeobecnému súdu umožnili vykonať jeho preskúmanie zákonnosti. Výhrada založená na porušení článku 253 ES sa teda musí zamietnuť.

338    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti Schindler týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní kartelu v Nemecku sa musia zamietnuť.

 O spolupráci spoločnosti Schindler pri preukázaní porušenia v Luxembursku

339    Spoločnosti Schindler, ktorá ako štvrtý podnik podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa kartelu v Luxembursku (odôvodnenie č. 830 napadnutého rozhodnutia), nebolo priznané zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o uvedené porušenie (odôvodnenie č. 834 napadnutého rozhodnutia). Komisia v tejto súvislosti v odôvodneniach č. 831 až 833 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„831      Žiadosť spoločnosti Schindler [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] sa skladá najmä z písomného vyhlásenia tohto podniku a z interných dokumentov pochádzajúcich z roku 2002, ktoré podľa spoločnosti Schindler boli vyhotovené v rámci bežnej činnosti podniku. Žiadosť… spoločnosti Schindler neposkytla Komisii nijaký nový dôkaz so značnou pridanou hodnotou. Nové informácie pozostávajú v skutočnosti z opisu odvetvia v čase porušenia a iných menej významných podrobností. Okrem týchto informácií žiadosť… spoločnosti Schindler do veľkej miery potvrdzuje informácie, ktoré Komisii už boli známe.

832      Okrem toho Schindler tvrdí, že dohody týkajúce sa nových projektov montáže, modernizácie, opravy a údržby výťahov a eskalátorov existovali už od roku 1993 a že Schindler opustila kartel v roku 1994 a opäť sa k nemu pripojila až v roku 1999. Komisia nenašla nijaké indície, ktoré by podporovali toto vyhlásenie. Komisia nemôže vychádzať z jednostranného a nepodloženého vyhlásenia jedného z účastníkov týkajúceho sa zásadnej otázky, ktorá môže vyvolať vážne právne následky pre ostatných účastníkov.

833      Komisia dospela k záveru, že pripomienky spoločnosti Schindler neobsahujú nijaký nový dôkaz s významnou hodnotou, ale predovšetkým potvrdzujú skutočnosti, ktoré Komisii už boli známe. Informácie poskytnuté spoločnosťou Schindler v porovnaní s dôkazmi, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase podania žiadosti… spoločnosti Schindler, podstatne neposilnili schopnosť Komisie preukázať predmetné skutočnosti. V dôsledku toho podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci [z roku 2002] nie sú splnené. Po podaní svojej žiadosti… Schindler okrem informácií predložených na žiadosť Komisie neposkytla nijakú doplňujúcu pomoc.“

340    Žalobkyne tvrdia, že Schindler má nárok na zníženie pokuty o 20 % až 30 % podľa bodov 21 a 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Schindler totiž predložila dôkazy so značnou pridanou hodnotou týkajúce sa dohôd v oblasti činností údržby. Bez žiadosti spoločnosti Schindler zo 4. novembra 2004 by Komisia nebola schopná preukázať existenciu dohôd v uvedenej oblasti, o ktorej bolo v žiadostiach spoločností Kone a ThyssenKrupp uvedených len veľmi málo informácií. Okrem toho Otis výslovne nepriznala svoju účasť na dohodách v tejto oblasti.

341    Význam žiadosti spoločnosti Schindler podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o dokazovanie zo strany Komisie, vyplýva aj z počtu odkazov na túto žiadosť v napadnutom rozhodnutí v porovnaní s odkazmi na žiadosti spoločností Kone a ThyssenKrups. Komisia zamietla argumentáciu spoločnosti Schindler v odôvodnení č. 831 napadnutého rozhodnutia, avšak neodpovedala na tvrdenia spoločnosti Schindler uvedené v odpovedi na oznámenie o výhradách, čo predstavuje nedostatočné odôvodnenie v zmysle článku 253 ES.

342    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 300 vyššie je potrebné skúmať, či Komisia zjavne prekročila svoju mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Schindler nepredstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii v čase, keď uvedený podnik podal svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.

343    V tejto súvislosti je potrebné po prvé poukázať na to, že žalobkyne, ktoré nenapádajú oslobodenie od pokút priznané spoločnosti Kone podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, nepopierajú, že informácie poskytnuté spoločnosťou Kone už umožnili Komisii konštatovať porušenie v Luxembursku (odôvodnenie č. 816 napadnutého rozhodnutia). Komisia teda v čase, keď Schindler podala svoju žiadosť podľa tohto oznámenia, už mala k dispozícii dostatočné dôkazy na konštatovanie porušenia v Luxembursku. Okrem toho pred podaním žiadosti spoločnosti Schindler – v marci 2004 – Komisii už bola tiež doručená žiadosť spoločnosti Otis podľa uvedeného oznámenia, na základe ktorej bolo priznané zníženie pokuty o 40 % (odôvodnenia č. 118 a 823 napadnutého rozhodnutia).

344    Po druhé, pokiaľ ide o otázku, či dôkazy predložené spoločnosťou Schindler predstavovali významnú pridanú hodnotu podľa bodov 21 a 22 oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže podstatne posilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie v Luxembursku, je potrebné konštatovať, že dôkazy, ktoré podľa žalobkýň predstavovali významnú pridanú hodnotu, sa týkajú len jednej z dvoch častí porušenia konštatovaného v článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia, konkrétne rozdelenia trhov v súvislosti so zmluvami o údržbe a modernizácii (pozri tiež odôvodnenia č. 293 a 830 napadnutého rozhodnutia).

345    Zo žiadosti spoločnosti Kone z 5. februára 2004 doplnenej o informácie z 19. februára 2004 však vyplýva, že táto žiadosť už obsahovala jasný opis časti kartelu, ktorej sa neskôr týkala spolupráca spoločnosti Schindler.

346    Po tretie žalobkyne sa nemôžu odvolávať na počet odkazov na svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 v napadnutom rozhodnutí. Skutočnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí využila všetky dôkazy, ktoré mala k dispozícii, a teda aj informácie, ktoré poskytla Schindler vo svojej žiadosti zo 4. novembra 2004, totiž ešte nepreukazuje, že tieto posledné uvedené informácie predstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v tom čase už mala k dispozícii.

347    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že Komisia zjavne neprekročila svoju mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Schindler nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

348    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 253 ES, je potrebné konštatovať, že Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré v konaní pred ňou uviedli dotknuté osoby, ale stačí, aby uviedla skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 64 a tam citovanú judikatúru). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v odôvodneniach č. 831 až 833 napadnutého rozhodnutia Komisia dostatočne uviedla dôvody, pre ktoré konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Schindler v jej žiadosti zo 4. novembra 2004 nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Tieto odôvodnenia umožňujú dotknutým osobám oboznámiť sa dôvodmi, pre ktoré Komisia odmietla priznať spoločnosti Schindler zníženie pokuty za jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Luxembursku, a Všeobecnému súdu umožňujú vykonať jeho preskúmanie zákonnosti. Výhrada založená na porušení článku 253 ES sa teda musí zamietnuť.

349    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti Schindler týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Luxembursku sa musia zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a usmernení z roku 1998 z dôvodu nedostatočného zníženia pokút za nespochybnenie skutkového stavu

350    V bode 614 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že „zamýšľa priznať zníženie [pokuty] za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci [z roku 2002], a to najmä vtedy, keď spoločnosť nespochybní skutočnosti konštatované Komisiou, alebo keď poskytne doplňujúcu pomoc, ktorá umožní objasniť alebo doplniť tieto skutočnosti.“

351    V odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „vzhľadom na to, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal v predmetnej veci očakávania, rozhodla sa vykladať tento bod v prospech podnikov, ktoré na základe neho prispeli k preukázaniu skutkových okolností porušenia uvedeného v [napadnutom] rozhodnutí tým, že nespochybnili skutkový stav alebo poskytli ďalšie informácie alebo doplňujúce vysvetlenia.“

352    Komisia teda priznala všetkým účastníkom štyroch porušení s výnimkou jednak podnikov, ktorým bolo priznané oslobodenie od pokút (odôvodnenia č. 762, 817 a 839 napadnutého rozhodnutia), a jednak spoločnosti Kone v rámci kartelu v Holandsku (odôvodnenie č. 851 napadnutého rozhodnutia) zníženie pokuty o 1 % za ich spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu uvedeného v oznámení o výhradách (odôvodnenia č. 768, 774, 777, 794, 801, 806, 813, 824, 829, 835, 845, 854, 855 a 856 napadnutého rozhodnutia).

353    Žalobkyne sa po prvé domnievajú, že majú nárok na zníženie pokuty aspoň o 10 % namiesto 1 %, ktoré im bolo priznané z dôvodu ich spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, čo zodpovedá rozhodovacej praxi Komisie v iných veciach. Po druhé Komisia napriek žiadosti v tomto zmysle nezohľadnila skutočnosť, že žalobkyne s ňou spolupracovali v rozsahu, ktorý značne prekročil samotné nespochybnenie skutkového stavu, v dôsledku čoho majú nárok na zníženie pokuty aspoň o 10 % podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 alebo na zníženie podľa šiestej zarážky oddielu 3 usmernení z roku 1998.

354    Na úvod treba pripomenúť, že zníženie pokuty z dôvodu spolupráce počas správneho konania je odôvodnené iba v prípade, ak správanie predmetného podniku umožnilo Komisii zistiť existenciu porušenia s menšími ťažkosťami a prípadne ho ukončiť (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 156; Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, už citovaný v bode 222 vyššie, bod 270, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 449).

355    Z judikatúry navyše vyplýva, že v prípade podniku, ktorý výslovne vyhlási, že nespochybňuje skutkové tvrdenia, na ktorých Komisia zakladá svoje výhrady, možno konštatovať, že prispel k uľahčeniu úlohy Komisie spočívajúcej v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 395, a SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 354 vyššie, bod 157).

356    Je pravda, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 1996 nestanovuje nijaké zníženie pokuty v prospech podnikov, ktoré nespochybňujú vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia v oznámení o výhradách. Komisia však v odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia uznala, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal u podnikov legitímne očakávanie, že nespochybnenie skutkového stavu bude viesť k zníženiu pokuty nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002. V tom istom odôvodnení Komisia tiež uviedla, že „v rámci rozsahu zníženia sa musí zohľadniť skutočnosť, že spolupráca poskytnutá po zaslaní oznámenia o výhradách, keď Komisia už preukázala všetky zložky porušenia a keď podnik už vedel o všetkých výsledkoch prešetrovania a mal prístup k vyšetrovaciemu spisu, môže Komisii pomôcť pri prešetrovaní nanajvýš vo veľmi obmedzenej miere.“ Komisia ďalej uviedla, že „uznanie skutkového stavu je za týchto okolností vo všeobecnosti nanajvýš dôkazom, ktorý potvrdzuje skutkový stav, ktorý je podľa názoru Komisie spravidla dostatočne preukázaný inými dôkazmi založenými v spise.“

357    Po prvé je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že Komisia sa odklonila od svojej predchádzajúcej praxe, podľa ktorej podniku, ktorý nespochybní vecnú správnosť skutočností vytknutých v oznámení o výhradách, sa podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996 prizná zníženie pokuty, ktorá by mu bola uložená, o 10 %.

358    Hoci je pravda, že oznámenie o spolupráci z roku 1996 v oddiele D bode 2 druhej zarážke stanovovalo, že podniku sa môže priznať „… zníženie pokuty, ktorá by mu bola uložená v prípade, ak by nespolupracoval, o 10 až 50 %…, ak… po doručení oznámenia o výhradách informuje Komisiu, že nespochybňuje vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia [neoficiálny preklad]“, oznámenie o spolupráci z roku 2002 už nestanovuje zníženie pokuty z tohto dôvodu. Ako vyplýva už z bodov 142 a 143 vyššie, na žiadosti žalobkýň sa vzťahuje iba oznámenie o spolupráci z roku 2002, pričom tieto žiadosti boli navyše podané výslovne na základe tohto oznámenia.

359    Ako bolo uvedené v bode 225 vyššie, predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie v každom prípade nemôže slúžiť ako právny rámec pokút v oblasti hospodárskej súťaže.

360    Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých Schindler počas celého konania poskytovala Komisii informácie týkajúce sa porušení, ktoré boli citované v ústredných pasážach napadnutého rozhodnutia, stačí konštatovať, že žalobkyne netvrdia, že táto spolupráca prekročila rámec spolupráce požadovanej v rámci uplatňovania oznámenia o spolupráci z roku 2002, takže ich výhrada sa musí zamietnuť. To isté platí aj pre tvrdenie uvedené v replike, že uvedená spolupráca odôvodňovala zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti podľa usmernení z roku 1998 v prospech spoločnosti Schindler.

361    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

362    Žalobkyne tvrdia, že pokuty uložené v článku 2 napadnutého rozhodnutia za každé porušenie sú v rozpore s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keďže Komisia pri stanovení maximálnej hranice vo výške 10 % obratu predmetných podnikov vychádzala z obratov materských spoločností predmetných skupín spoločností, a nie z obratu dcérskych spoločností, ktoré sa priamo podieľali na porušeniach.

363    Žalobkyne tvrdia, že materským spoločnostiam nemožno pripísať porušenia, ktorých sa dopustili ich jednotlivé dcérske spoločnosti, a že z tohto dôvodu by sa maximálna hranica vo výške 10 % obratu uvedená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 mala vypočítať na základe obratu uvedených dcérskych spoločností.

364    Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyne netvrdia, že pokuty uložené v napadnutom rozhodnutí prekračujú maximálnu hranicu vo výške 10 % obratu dosiahnutého spoločnosťou Schindler Holding počas predchádzajúceho hospodárskeho roka, je však potrebné konštatovať, že táto výhrada sa prekrýva s výhradami preskúmanými v bodoch 63 až 91 vyššie týkajúcimi sa pričítania správania dcérskych spoločností spoločnosti Schindler Holding tejto spoločnosti. Z úvah týkajúcich sa týchto výhrad však vyplýva, že Komisia oprávnene pričítala spoločnosti Schindler Holding správanie jej dcérskych spoločností, s ktorými táto spoločnosť tvorí jednu hospodársku jednotku. Tento žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokút

365    Žalobkyne tvrdia, že konečná suma pokút, ktoré im boli uložené, je neprimeraná, keďže nie je nevyhnutná ani vhodná na dosiahnutie sledovaného cieľa, ktorým je stíhať protiprávne správanie a predchádzať opätovným porušeniam. V prejednávanej veci ide o štyri samostatné porušenia, ktorých sa dopustili štyri rozdielne spoločnosti, takže uložené pokuty by nemali prekračovať 10 % obratu každej spoločnosti. Žalobkyne sa tiež domnievajú, že ak by sa malo vychádzať z tvrdenia Komisie, že pokuta nie je neprimeraná, ak nepresahuje maximálnu hranicu vo výške 10 % obratu dosiahnutého dotknutým podnikom, uplatňovanie zásady proporcionality by bolo prakticky vylúčené. V prejednávanej veci boli spoločnostiam Schindler Belgicko a Schindler Luxembursko uložené pokuty, ktoré zodpovedali [dôverné] % priemerných konsolidovaných obratov spoločností Schindler Belgicko a Schindler Luxembursko [dôverné]. Pokiaľ ide o spoločnosť Schindler Holandsko, pokuta zodpovedá [dôverné].

366    V tejto súvislosti je potrebné na úvod pripomenúť, že podľa zásady proporcionality akty inštitúcií Únie nesmú prekračovať hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu, a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, Zb. s. II‑107, bod 223).

367    Z toho vyplýva, že pokuty nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, čiže vo vzťahu k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže, a že výška pokuty uloženej podniku z dôvodu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže musí byť primeraná vo vzťahu k porušeniu posudzovanému ako celku, a to najmä s prihliadnutím na závažnosť porušenia (rozsudok z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 366 vyššie, bod 224). Okrem toho Komisia je oprávnená pri stanovení výšky pokút vziať do úvahy potrebu zaručiť dostatočne odstrašujúci účinok pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 108, a rozsudok Europa Carton/Komisia, už citovaný v bode 125 vyššie, bod 89).

368    Po prvé treba poukázať na to, že v prejednávanej veci kartely spočívali predovšetkým v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu). Takéto porušenia pritom už svojou povahou patria medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 ES (odôvodnenie č. 658 napadnutého rozhodnutia).

369    Po druhé Komisia môže pri výpočte výšky pokút zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu hospodárskej jednotky, ktorá koná ako podnik v zmysle článku 81 ES. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, však relevantný podnik, ktorý treba v prejednávanej veci vziať do úvahy, nezodpovedá každej dcérskej spoločnosti, ktorá sa podieľala na porušeniach konštatovaných v článku 1 ods. 1, 3 a 4 napadnutého rozhodnutia. Naopak z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že porušení vytýkaných spoločnosti Schindler sa dopustila Schindler Holding a jej dcérske spoločnosti. Za týchto podmienok sa tvrdenia žalobkýň, ktoré len namietajú neprimeranosť výšky pokút uložených Komisiou vo vzťahu k obratu dosiahnutému uvedenými dcérskymi spoločnosťami s vylúčením ich materskej spoločnosti, musia zamietnuť.

370    Po tretie, pokiaľ ide o primeranosť pokút vo vzťahu k veľkosti a hospodárskej sile predmetných hospodárskych jednotiek, je potrebné pripomenúť, že z vyššie uvedených úvah vyplýva, že tieto pokuty neprekračujú maximálnu hranicu vo výške 10 % uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorej cieľom je zabrániť neprimeranosti pokút vo vzťahu k významu podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 54 vyššie, bod 119, a rozsudok z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 366 vyššie, bod 229). V tejto súvislosti zo spisu navyše vyplýva, že celková výška pokút uložených spoločnosti Schindler v napadnutom rozhodnutí predstavuje približne 2 % konsolidovaného obratu spoločnosti Schindler Holding počas hospodárskeho roka predchádzajúceho prijatiu napadnutého rozhodnutia, čo nemožno považovať za neprimerané vo vzťahu k veľkosti tohto podniku.

371    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokút musí zamietnuť.

372    Z toho vyplýva, že žaloba sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

373    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Napokon podľa článku 87 ods. 6 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, rozhodne o náhrade trov konania podľa vlastnej úvahy.

374    Je potrebné konštatovať, že táto žaloba sa v rozsahu, v akom bola podaná spoločnosťou Schindler Management, stala po oprave napadnutého rozhodnutia Komisiou bezpredmetnou. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky žalobné dôvody boli uplatnené bez rozlíšenia všetkými žalobkyňami, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že Schindler Holding, Schindler Belgicko, Schindler Nemecko, Schindler Luxembursko a Schindler Holandsko nemali vo veci úspech, je potrebné uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania Komisie. Rada znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      O žalobe nie je potrebné rozhodnúť v rozsahu, v akom bola podaná spoločnosťou Schindler Management AG.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Schindler Holding Ltd, Schindler SA, Schindler Deutschland Holding GmbH, Schindler Sàrl a Schindler Liften BV sú povinné nahradiť trovy konania.

4.      Schindler Management znáša svoje vlastné trovy konania.

5.      Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania.

Martins Ribeiro Wahl Dittrich

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Správne konanie

1.  Prešetrovanie Komisie

Belgicko

Nemecko

Luxembursko

Holandsko

2.  Oznámenie o výhradách

3.  Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

O návrhu na zastavenie konania, pokiaľ ide o spoločnosť Schindler Management

O veci samej

1.  Úvodné pripomienky

2.  O návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia ako celku

O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 6 ods. 1 EDĽP

O žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je určené spoločnosti Schindler Holding, z dôvodu neexistencie platného oznámenia

O žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom zakladá solidárnu zodpovednosť spoločnosti Schindler Holding

3.  O návrhu na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia

O námietke nezákonnosti týkajúcej sa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 založenej na porušení zásady zákonnosti trestov

O námietke nezákonnosti usmernení z roku 1998 založenej na porušení zásady zákazu retroaktivity

O námietke nezákonnosti usmernení z roku 1998 založenej na neexistencii právomoci Komisie a subsidiárne na ich netransparentnosti a nepredvídateľnosti

O námietke nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 založenej na porušení zásady zákazu retroaktivity a zásady ochrany legitímnej dôvery

O námietke nezákonnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 založenej na porušení všeobecných právnych zásad nemo tenetur, in dubio pro reo a proporcionality a na zneužití diskrečnej právomoci

O prvej výhrade založenej na porušení zásady nemo tenetur

O druhej výhrade založenej na porušení zásady in dubio pro reo

O tretej výhrade založenej na porušení zásady proporcionality

O štvrtej výhrade založenej na zneužití diskrečnej právomoci

O žalobnom dôvode založenom na vyvlastňovacej povahe napadnutého rozhodnutia, ktorá je v rozpore s medzinárodným právom

O prípustnosti

O veci samej

O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998 a povinnosti odôvodnenia pri stanovení východiskovej sumy pokút

Úvodné pripomienky

Napadnuté rozhodnutie

O kvalifikácii porušení ako „veľmi závažných“

O údajnej protiprávnosti východiskových súm pokút

–  O údajnom nedostatku odôvodnenia

–  O všeobecných východiskových sumách pokút

–  O konkrétnych východiskových sumách pokút

O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998, zásady primeranosti trestu vo vzťahu k vine, zásady proporcionality a povinnosti odôvodnenia pri zohľadnení poľahčujúcich okolností

O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002, zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia pri priznaní znížení pokút

O oznámení o spolupráci z roku 2002

O miere voľnej úvahy Komisie a o preskúmaní súdmi Únie

O spolupráci spoločnosti Schindler pri preukázaní porušenia v Belgicku

O spolupráci spoločnosti Schindler pri preukázaní porušenia v Nemecku

O spolupráci spoločnosti Schindler pri preukázaní porušenia v Luxembursku

O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a usmernení z roku 1998 z dôvodu nedostatočného zníženia pokút za nespochybnenie skutkového stavu

O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003

O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality pri výpočte konečnej sumy pokút

O trovách

* Jazyk konania: nemčina.

1 – Skryté dôverné údaje.