Language of document : ECLI:EU:C:2022:548

Vec C348/20 P

Nord Stream 2 AG

proti

Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie

 Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 12. júla 2022

„Odvolanie – Energetika – Vnútorný trh so zemným plynom – Smernica 2009/73/ES – Smernica (EÚ) 2019/692 – Rozšírenie uplatniteľnosti smernice 2009/73 na plynovody medzi členskými štátmi a tretími krajinami – Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ – Žaloba o neplatnosť – Podmienka, podľa ktorej musí byť žalobkyňa priamo dotknutá opatrením, ktoré je predmetom jej žaloby – Neexistencia voľnej úvahy, pokiaľ ide o povinnosti uložené žalobkyni – Podmienka, podľa ktorej musí byť žalobkyňa osobne dotknutá opatrením, ktoré je predmetom jej žaloby – Úprava výnimiek, ktoré vylučujú žalobkyňu ako jediný subjekt z využitia týchto výnimiek – Žiadosť o vyňatie dokumentov zo spisu – Pravidlá v oblasti predkladania dôkazov súdu Európskej únie – Interné dokumenty inštitúcií Únie“

1.        Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Priama dotknutosť – Kritériá – Pozmeňujúca smernica, ktorá v zásade podriaďuje časť prepravných plynovodov nachádzajúcich sa medzi členským štátom a treťou krajinou pravidlám pre vnútorný trh so zemným plynom – Priama dotknutosť vlastníka plynovodov, na ktorého sa môže vzťahovať rozšírenie pôsobnosti pravidiel práva Únie – Podmienky – Smernica, ktorá priamo vytvára účinky na právnu situáciu vlastníka – Neexistencia miery voľnej úvahy členských štátov, pokiaľ ide o vykonanie smernice vo vzťahu k nemu

(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ; smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73, článok 2, bod 17, články 9, 32, 36 a 49a a 2019/692, článok 1)

(pozri body 43, 44, 62 – 67, 70, 74 – 77, 95, 97 – 112, 114, 164)

2.        Súdne konanie – Prekážka konania – Žiadosť o vyňatie dokumentov zo spisu – Kritériá posúdenia – Interné dokumenty inštitúcií Únie – Povinnosť súdu Únie vyvážiť záujmy účastníkov konania vzhľadom na ich právo na spravodlivý proces – Rozsah

(Článok 15 ods. 3 prvý pododsek ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, články 42 a 47; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1049/2001, článok 4 ods. 1)

(pozri body 128 – 134, 136 – 148)

3.        Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Osobná dotknutosť – Kritériá – Pozmeňujúca smernica, ktorá v zásade podriaďuje časť prepravných plynovodov nachádzajúcich sa medzi členským štátom a treťou krajinou pravidlám pre vnútorný trh so zemným plynom – Žaloba vlastníka plynovodov, na ktorého sa môže vzťahovať rozšírenie pôsobnosti pravidiel práva Únie – Smernica umožňujúca udeľovanie výnimiek vnútroštátnymi regulačnými orgánmi – Osobná dotknutosť vlastníka ako jediného subjektu, ktorý smernica vylučuje z uplatnenia uvedených výnimiek – Prípustnosť

(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ; smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73, článok 2 bod 17, články 36 a 49a, a 2019/692, článok 1)

(pozri body 156 – 163)

Zhrnutie

Odvolateľka, Nord Stream 2 AG, je spoločnosť založená podľa švajčiarskeho práva, ktorej jediným akcionárom je ruská verejná akciová spoločnosť Gazprom. Je zodpovedá za plánovanie, výstavbu a prevádzku morského plynovodu Nord Stream 2, ktorý je určený na zabezpečenie prepravy plynu medzi mestami Vyborg (Rusko) a Lubmin (Nemecko). Stavebné práce začali v januári 2017.

Dňa 17. apríla 2019 Európsky parlament a Rada Európskej únie prijali smernicu 2019/692(1), ktorou sa mení smernica 2009/73 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom. Smernica 2019/692 nadobudla účinnosť 23. mája 2019 a má za cieľ zabezpečiť, aby sa pravidlá uplatniteľné na prepravné plynovody, ktoré spájajú dva alebo viac členských štátov, vzťahovali v rámci Európskej únie aj na prepravné plynovody do tretích krajín a z nich, ako je plynovod Nord Stream 2. Po nadobudnutí účinnosti tejto smernice tak vlastníci plynovodov medzi členským štátom a treťou krajinou, ako je odvolateľka, odteraz v zásade podliehajú povinnostiam stanoveným smernicou 2009/73 pre časť ich plynovodov nachádzajúcu sa na území členských štátov, v prejednávanej veci časť plynovodu Nord Stream 2 nachádzajúcu sa na území Spolkovej republiky Nemecko. Z uvedeného vyššie pre týchto prevádzkovateľov vyplýva najmä povinnosť oddelenia prepravných sietí a prevádzkovateľov prepravných sietí od ťažobných a dodávateľských štruktúr,(2) ako aj zavedenie systému nediskriminačného prístupu tretích strán do prepravných a distribučných sietí plynu na základe uverejnených a schválených taríf.(3)

Uznesením z 20. mája 2020(4) Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú žalobu podanú odvolateľkou o neplatnosť spornej smernice z dôvodu, že nie je priamo dotknutá touto smernicou. Všeobecný súd sa domnieval, že smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi v prípade neexistencie predchádzajúceho prijatia opatrení na prebratie. Za týchto okolností Všeobecný súd upustil od preskúmania prípustnosti žaloby vzhľadom na osobnú dotknutosť odvolateľky. V súvislosti so žalobou Všeobecný súd tiež nariadil vyňatie zo spisu niektorých interných dokumentov predložených odvolateľkou v rámci jej žaloby bez povolenia dotknutých inštitúcií.

Na základe odvolania podaného odvolateľkou Súdny dvor zasadajúci v rozhodovacom zložení veľkej komory zrušil uznesenie Všeobecného súdu a vyhlásil žalobu za prípustnú. Pri tejto príležitosti Súdny dvor spresnil svoju judikatúru týkajúcu sa prípustnosti priamych žalôb podaných jednotlivcami proti smerniciam. Spresňuje tiež úlohu nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom(5) na účely preskúmania žiadostí o vyňatie interných dokumentov zo súdneho spisu.

Posúdenie Súdnym dvorom

V prvom rade Súdny dvor pripomína, že podľa článku 263 štvrtého odseku druhej časti vety ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti aktom, ktoré sa jej priamo a osobne týkajú. Na to, aby bol jednotlivec priamo dotknutý napadnutým aktom, musia byť kumulatívne splnené dve kritériá. Na jednej strane napadnuté opatrenie musí mať priame účinky na jeho právne postavenie a na druhej strane nesmie ponechávať žiadny priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním.

Pokiaľ ide o prvú podmienku týkajúcu sa vzniku priamych účinkov na právnu situáciu jednotlivca, Súdny dvor uviedol, že spôsobilosť aktu vyvolať takéto účinky nemožno posudzovať len vzhľadom na jeho formu a že je potrebné sa zamerať na podstatu tohto aktu. Z toho vyplýva, že každý akt môže mať v zásade priame účinky na právne postavenie jednotlivca, a to bez ohľadu na to, či tento akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, vrátane, pokiaľ ide o smernicu, opatrení na prebratie. Tieto ustanovenia totiž nespochybňujú priamy charakter vzťahu existujúceho medzi touto smernicou a týmito účinkami pod podmienkou, že uvedená smernica neponecháva členským štátom žiadnu mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o uloženie uvedených účinkov tomuto jednotlivcovi.

V prejednávanej veci sporná smernica tým, že rozšírila pôsobnosť smernice 2009/73 na plynovody medzi členskými štátmi a tretími krajinami, má za následok podriadenie odvolateľky ako vlastníka takéhoto plynovodu povinnostiam, ktoré z nej vyplývajú. V tejto súvislosti potreba na strane dotknutého členského štátu, v prejednávanej veci Spolkovej republiky Nemecko, prijať opatrenia na prebratie na účely splnenia týchto povinností, nemá nijaký vplyv, pretože tento členský štát nedisponuje voľnou úvahou, ktorá by mohla zabrániť uloženiu týchto povinností odvolateľke.

V dôsledku toho Súdny dvor prijal záver, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že sporná smernica nemala priame účinky na právne postavenie odvolateľky.

Pokiaľ ide o druhú podmienku týkajúcu sa miery voľnej úvahy ponechanej osobám, ktorým je akt určený, s cieľom jeho vykonania, Súdny dvor spresnil, že existencia takejto miery sa musí tiež preskúmať s prihliadnutím na podstatu tohto aktu a musí sa navyše nevyhnutne posudzovať s ohľadom na konkrétne právne účinky uvedené v žalobe, ktoré môžu skutočne nastať, na právne postavenie dotknutej osoby.

V prejednávanej veci, hoci členské štáty, ktorým je sporná smernica určená, disponujú určitým manévrovacím priestorom, pokiaľ ide o konkretizáciu povinností, ktoré ukladá, dotknutý členský štát nedisponuje žiadnou voľnou úvahou, pokiaľ ide o uloženie týchto povinností odvolateľke. Najmä nemá možnosť poskytnúť jej výnimky uvedené v smernici 2009/73(6). Bez ohľadu na mieru voľnej úvahy členských štátov, pokiaľ ide o udeľovanie výnimiek stanovených v smernici 2009/73 plynárenským podnikom, ktoré spĺňajú podmienky ich udelenia, sa totiž žiadna z týchto výnimiek nemôže uplatniť na situáciu odvolateľky, ktorá nespĺňa tieto podmienky. Existuje teda priama súvislosť medzi nadobudnutím účinnosti spornej smernice a uložením povinností odvolateľke, ktoré sú v nej uvedené.

Preto sa Súdny dvor domnieval, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporná smernica ponechávala členským štátom mieru voľnej úvahy bez toho, aby zohľadnil situáciu odvolateľky a skutočnosť, že nadobudnutie účinnosti spornej smernice malo za priamy následok podriadenie odvolateľky povinnostiam, ktorým sa nemohla vyhnúť.

Vzhľadom na tieto úvahy Súdny dvor dospel k záveru, že odvolateľka je priamo dotknutá spornou smernicou.

Súdny dvor sa ďalej zaoberal žiadosťou Rady o vyňatie niektorých interných dokumentov, ktoré odvolateľka v priebehu konania neoprávnene predložila, zo spisu. Konkrétne išlo o odporúčanie Európskej komisie Rade, ktoré sa týkalo začatia rokovaní medzi Úniou a tretím štátom s cieľom uzavrieť medzinárodnú dohodu, stanovisko právneho servisu Rady k tomuto odporúčaniu, ako aj pripomienky Spolkovej republiky Nemecko formulované v rámci legislatívneho postupu prijímania spornej smernice.

Súdny dvor na úvod poznamenal, že prípustnosť dôkazov predložených nezákonným spôsobom, ako sú interné dokumenty inštitúcií Únie, ktorých predloženie nebolo povolené, závisí od vyváženia záujmov účastníkov konania najmä vzhľadom na cieľ zaručiť ich právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti, hoci nariadenie č. 1049/2001 má určitú indikatívnu hodnotu pri vyvažovaní týchto záujmov, neupravuje ho vyčerpávajúcim spôsobom.

Pokiaľ teda ide o stanovisko právneho servisu Rady, Súdny dvor sa rovnako ako Všeobecný súd domnieva, že vyváženie nasvedčuje v prospech ochrany záujmov Rady, ktorej právo na spravodlivý proces a jej záujem na získavaní úprimných, objektívnych a úplných stanovísk by boli poškodené ponechaním uvedeného stanoviska v súdnom spise, bez toho, aby jediný záujem odvolateľky podložiť svoju argumentáciu pomocou tohto stanoviska postačoval v prejednávanej veci na takéto ponechanie, o to viac, že dôvodnosť tejto argumentácie vôbec nezávisí od predloženia takéhoto stanoviska. Naopak, pokiaľ ide o odporúčanie Komisie a pripomienky Spolkovej republiky Nemecko, Súdny dvor konštatoval, že Všeobecný súd v skutočnosti uplatnil výlučne ustanovenia nariadenia č. 1049/2001, bez toho, aby pristúpil k vyváženiu prítomných záujmov, a bez toho, aby v tomto rámci preskúmal, či ponechanie tých istých dokumentov v spise mohlo konkrétne a skutočne ohroziť záujem uvádzaný na odôvodnenie ich vyňatia, teda verejný záujem týkajúci sa medzinárodných vzťahov.(7)

Po tom, čo Súdny dvor vyhovel odvolaniu a využil svoju právomoc posúdenia, nakoniec rozhodol o osobnej dotknutosti odvolateľky spornou smernicou. V tejto súvislosti konštatoval, že odvolateľka je osobne dotknutá podmienkami výnimky, ktoré sú v nej stanovené, keďže je jediným subjektom, ktorý sa nachádza a môže sa nachádzať v situácii, keď je vylúčený z ich využitia.

Vzhľadom na vyššie uvedené Súdny dvor vyhlásil žalobu odvolateľky o neplatnosť za prípustnú a vrátil vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie vo veci samej.


1      Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 17. apríla 2019, ktorou sa mení smernica 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom (Ú. v. EÚ L 117, 2019, s. 1, ďalej len „sporná smernica“).


2      Článok 9 smernice 2009/73.


3      Článok 32 smernice 2009/73.


4      Uznesenie z 20. mája 2020, Nord Stream 2/Parlament a Rada (T‑526/19, EU:T:2020:210).


5      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331). Treba poznamenať, že toto nariadenie nie je v prejednávanej veci uplatniteľné.


6      Články 36 a 49a smernice 2009/73.


7      Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001.