Language of document : ECLI:EU:T:2021:587

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 15. septembra 2021 (*)

„Ochranná známka Európskej únie – Konanie o vyhlásenie neplatnosti – Obrazová ochranná známka Európskej únie PALLADIUM HOTELS & RESORTS – Podmienky prípustnosti návrhu na vyhlásenie neplatnosti – Článok 53 ods. 4 nariadenia (ES) č. 207/2009 [teraz článok 60 ods. 4 nariadenia (EÚ) 2017/1001] – Článok 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 63 ods. 3 nariadenia 2017/1001)“

Vo veci T‑207/20,

Residencial Palladium, SL, so sídlom v Ibize (Španielsko), v zastúpení: D. Solana Giménez, advokátka,

žalobkyňa,

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: J. Crespo Carrillo, splnomocnený zástupca,

žalovanému,

ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:

Palladium Gestión, SL, so sídlom v Ibize, v zastúpení: J. Rojo García‑Lajara, advokátka, ktorej bolo povolené vstúpiť do konania namiesto spoločnosti Fiesta Hotels & Resorts, SL,

ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu EUIPO z 12. februára 2020 (vec R 231/2019‑4) týkajúcemu sa konania o vyhlásenie neplatnosti medzi spoločnosťami Residential Palladium a Fiesta Hotels & Ressorts,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory D. Spielmann, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa) a R. Mastroianni,

tajomník: E. Coulon,

so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 17. apríla 2020,

so zreteľom na vyjadrenie EUIPO k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 16. júla 2020,

so zreteľom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 7. augusta 2020,

so zreteľom na uznesenie z 22. marca 2021, ktorým sa povoľuje zámena účastníkov konania,

so zreteľom na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania z 23. marca 2021 a odpovede EUIPO a vedľajšieho účastníka konania podané do kancelárie Všeobecného súdu 8. a 6. apríla 2021,

so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a keďže sa na základe článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodlo, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 30. októbra 2002 podala právna predchodkyňa, spoločnosť Fiesta Hotels & Resorts, SL, ktorú nahradil vedľajší účastník konania, a to spoločnosť Palladium Gestión, SL, prihlášku ochrannej známky Európskej únie na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) na základe nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), v znení zmien [nahradeného nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), v znení zmien, ktoré bolo tiež nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)].

2        Prihlasovanou ochrannou známkou bolo nasledujúce obrazové označenie:

Image not found

3        Služby, pre ktoré sa požadoval zápis, sú zaradené do triedy 43 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú tomuto opisu: „reštauračné služby (strava); dočasné ubytovanie“.

4        Dňa 26. septembra 2005 bola prihlasovaná ochranná známka zapísaná pod číslom 2915304. Táto ochranná známka bola obnovená do 30. októbra 2022.

5        Dňa 2. marca 2006 Residencial Palladium, SA, podala na EUIPO návrh na vyhlásenie neplatnosti spornej ochrannej známky pre všetky služby, pre ktoré bola zapísaná (konanie o vyhlásenie neplatnosti 1544C) (ďalej len „prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti“).

6        Dôvody neplatnosti uvedené na podporu tohto návrhu boli dôvody uvedené v článku 52 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia č. 40/94 [teraz článok 53 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia č. 207/2009, teraz článok 60 ods. 1 písm. a) a c) nariadenia 2017/1001].

7        Dňa 27. marca 2006 bol na EUIPO podaný návrh na prevod zápisu spornej ochrannej známky v prospech právnej predchodkyni vedľajšieho účastníka konania, ktorej bol 3. apríla 2006 oznámený tento prevod.

8        Dňa 18. apríla 2006 Residencial Palladium v lehote stanovenej na odstránenie niektorých zistených nezrovnalostí informovala EUIPO, že berie späť prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti.

9        Rozhodnutím z 26. apríla 2006 zrušovacie oddelenie ukončilo konanie o neplatnosti 1544C.

10      V dôsledku zmeny právnej formy sa Residencial Palladium zmenila na Residencial Palladium, SL, žalobkyňu v prejednávanej veci.

11      Dňa 20. júna 2017 žalobkyňa podala na EUIPO návrh na vyhlásenie neplatnosti spornej ochrannej známky pre všetky služby, pre ktoré bola zapísaná (konanie o vyhlásenie neplatnosti 15119C) (ďalej len „druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti“).

12      Dôvody neplatnosti uvedené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli dôvody uvedené jednak v článku 51 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 [teraz článok 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009, teraz článok 59 ods. 1 písm. b) nariadenia 2017/1001], keďže ochranná známka Európskej únie bola zapísaná v zlej viere, a jednak v článku 52 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 40/94.

13      Rozhodnutím z 30. novembra 2018 zrušovacie oddelenie zamietlo druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, keďže nebol dôvodný podľa článku 59 ods. 1 písm. b) nariadenia 2017/1001 a bol neprípustný v rozsahu, v akom sa týkal dôvodu uvedeného v článku 60 ods. 1 písm. c) nariadenia 2017/1001. V tejto poslednej uvedenej súvislosti sa v podstate domnievalo, že v súlade s článkom 60 ods. 4 nariadenia 2017/1001 žalobkyňa nemohla podať nový návrh na vyhlásenie neplatnosti založený na iných starších právach, ktorých by sa mohla dovolávať na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti.

14      Dňa 29. marca 2019 žalobkyňa podala na EUIPO podľa článkov 66 až 71 nariadenia 2017/1001 odvolanie proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia, pričom spresnila, že nenamieta zamietnutie jej návrhu v rozsahu, v akom sa zakladalo na článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.

15      Rozhodnutím z 12. februára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) štvrtý odvolací senát EUIPO zamietol odvolanie žalobkyne. Pokiaľ ide o rozsah tohto odvolania, uviedol, že jeho cieľom bolo len posúdiť, či zrušovacie oddelenie správne konštatovalo neprípustnosť návrhu na vyhlásenie neplatnosti na základe článku 60 ods. 4 nariadenia 2017/1001. Po tom, čo pripomenul znenie tohto ustanovenia, vyvodil z toho, že návrh na vyhlásenie neplatnosti bol neprípustný, ak boli splnené dve podmienky, a to jednak, ak navrhovateľ vyhlásenia neplatnosti predtým podal návrh na vyhlásenie neplatnosti proti tej istej ochrannej známke Európskej únie, a jednak, ak sa nový návrh na vyhlásenie neplatnosti zakladá na tom istom staršom práve alebo inom práve, ako je právo, ktoré bolo základom pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, hoci sa naň mohlo platne odvolávať pri tomto pôvodnom návrhu. Vzhľadom na to, že tieto podmienky boli v prejednávanej veci splnené, vyhlásil návrh na vyhlásenie neplatnosti za neprípustný.

 Návrhy

16      Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        nariadil EUIPO pokračovať v skúmaní návrhu na vyhlásenie neplatnosti,

–        uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

17      EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        za predpokladu, že Všeobecný súd dospeje k záveru, že odvolací senát správne vyložil článok 60 ods. 4 nariadenia 2017/1001 doslovne, zamietol žalobu a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania,

–        za predpokladu, že Všeobecný súd dospeje k záveru, že odvolací senát nesprávne vyložil článok 60 ods. 4 nariadenia 2017/1001, tým, že nezohľadnil ratio legis tohto ustanovenia podľa teleologického výkladu, zrušil napadnuté rozhodnutie a uložil mu povinnosť nahradiť trovy konania.

18      Vedľajší účastník konania v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 O právomoci Všeobecného súdu rozhodnúť o druhom žalobnom návrhu žalobkyne

19      Svojím druhým žalobným návrhom žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd uložil EUIPO povinnosť pokračovať v skúmaní druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Všeobecnému súdu neprináleží, aby dával príkazy inštitúciám, orgánom a agentúram Európskej únie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 26. októbra 1995, Pevasa a Inpesca/Komisia, C‑199/94 P a C‑200/94 P, EU:C:1995:360, bod 24 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2018, Švédsko/Komisia, T‑260/16, EU:T:2018:597, bod 104 a citovanú judikatúru).

20      Z toho vyplýva, že druhý žalobný návrh žalobkyne, v ktorom navrhuje, aby Všeobecný súd uložil EUIPO príkaz, treba zamietnuť, pretože bol predložený súdu, ktorý nemá právomoc o ňom rozhodovať.

 O veci samej

21      Na úvod vzhľadom na dátum podania predmetnej prihlášky, konkrétne 30. október 2002, ktorý je rozhodujúci na účely určenia uplatniteľného hmotného práva, sa však tento spor riadi hmotnoprávnymi ustanoveniami nariadenia č. 40/94, v znení zmien (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. októbra 2004, Alcon/ÚHVT, C‑192/03 P, EU:C:2004:587, body 39 a 40, a rozsudok z 23. apríla 2020, Gugler France/Gugler a EUIPO, C‑736/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:308, bod 3 a citovanú judikatúru). V dôsledku toho v prejednávanej veci, pokiaľ ide o hmotnoprávne pravidlá, odkazy odvolacieho senátu v napadnutom rozhodnutí, žalobkyne v predloženej argumentácii, ako aj EUIPO a vedľajšieho účastníka konania na článok 8 ods. 4 a článok 60 ods. 1 písm. c) nariadenia 2017/1001 treba chápať ako odkazy na článok 8 ods. 4 a článok 52 ods. 1 písm. c), s rovnakým obsahom, nariadenia č. 40/94, v znení zmien.

22      Okrem toho, keďže podľa ustálenej judikatúry sa procesné pravidlá všeobecne uplatňujú od dátumu, kedy nadobudnú platnosť (pozri rozsudok z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko, C‑610/10, EU:C:2012:781, bod 45 a citovanú judikatúru), spor sa riadi procesnými ustanoveniami nariadenia č. 207/2009, v znení zmien, a ustanoveniami nariadenia 2017/1001. V dôsledku toho v prejednávanej veci, pokiaľ ide o procesné pravidlá, odkazy odvolacieho senátu v napadnutom rozhodnutí, žalobkyne v predloženej argumentácii, ako aj EUIPO a vedľajšieho účastníka konania na článok 60 ods. 4 a článok 63 ods. 3 nariadenia 2017/1001 treba chápať tak, že sa týkajú článku 53 ods. 4, s rovnakým obsahom, a článku 56 ods. 3, s rovnakým obsahom, nariadenia č. 207/2009, v znení zmien.

23      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza jediný žalobný dôvod založený v podstate na porušení článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009.

24      Žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, čo ho podľa tohto ustanovenia nesprávne viedlo k vyhláseniu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti za neprípustný. Na úvod uvádza dôvody, ktoré ju viedli k podaniu tohto návrhu, a cituje judikatúru Únie týkajúcu sa práv, ktoré má k pojmu „palladium“.

25      EUIPO sa domnieva, že vyjadrenie žalobkyne, pokiaľ ide o rozsudky súdu Únie týkajúce sa staršej veci medzi tými istými účastníkmi konania, nie je v prejednávanej veci relevantné. Okrem toho uvádza, že ponecháva na úvahu Všeobecného súdu, aby určil, či odvolací senát nesprávne vyložil článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 doslovne, hoci mal uprednostniť teleologický výklad tohto ustanovenia.

26      Vedľajší účastník konania spochybňuje argumentáciu žalobkyne. Na úvod spresňuje, že rozsudky, na ktoré sa v úvode odvoláva, sa týkajú konaní, ktoré sa netýkajú spornej ochrannej známky. Podľa neho nie je možné dospieť k záveru, že uvádzané označenie sa v Španielsku pred 30. októbrom 2002 dostatočne riadne používalo. Okrem toho druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti je absolútne premlčaný a sporná ochranná známka sa stala nenapadnuteľnou z dôvodu rôznych úkonov žalobkyne. Napokon sa domnieva, že článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 sa v prejednávanej veci uplatňuje.

27      Treba konštatovať, že ak žalobkyňa považuje za potrebné uviesť dôvody, ktoré ju viedli k podaniu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, a uvedeniu judikatúry Únie týkajúcej sa práv, ktoré má k pojmu „palladium“, v tomto rámci neuvádza žiadne tvrdenie na podporu jediného uvádzaného žalobného dôvodu. V každom prípade sú tieto úvahy v rámci tohto sporu irelevantné. Ako uvádza vedľajší účastník konania, rozsudky uvedené žalobkyňou sa netýkajú konaní týkajúcich sa spornej ochrannej známky a, ako tvrdí EUIPO, na účely uplatnenia článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 a článku 52 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia stačí, aby boli splnené požiadavky stanovené týmito ustanoveniami, a žiadna z nich nevyžaduje, aby uvádzané staršie nezapísané právo predtým uznal súd Únie. Uplatnenie článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 preto nezávisí od existencie alebo neexistencie takéhoto uznania.

28      Okrem toho treba zamietnuť tvrdenie vedľajšieho účastníka konania, ktorým sa dovoláva nemožnosti dospieť k záveru, že uvádzané staršie označenie bolo pred 30. októbrom 2002 predmetom riadneho používania v Španielsku, ktoré nebolo iba miestne a ktoré bolo dostatočne významné na zrušenie zápisu ochrannej známky Európskej únie. Toto tvrdenie sa totiž týka vecného preskúmania druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, a nie preskúmania jeho prípustnosti. Z toho istého dôvodu treba zamietnuť aj tvrdenia vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorých je druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti „absolútne premlčaný“ a úkony, ktorými sa žalobkyňa výslovne vzdala prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti týkajúceho sa spornej ochrannej známky, a následne na neho previedla vlastníctvo medzinárodného zápisu, majú za následok „nenapadnuteľnosť“ tohto zápisu a spornej ochrannej známky.

29      Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej odvolací senát v prejednávanej veci nesprávne uplatnil článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, treba uviesť, že účastníci konania sa rozchádzajú, pokiaľ ide jednak o výklad tohto ustanovenia a jeho vzťah k článku 56 ods. 3 toho istého nariadenia, a jednak, pokiaľ ide o jeho uplatnenie v prejednávanej veci.

 O výklade článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 a jeho vzťahu k článku 56 ods. 3 toho istého nariadenia

30      Treba pripomenúť, že podľa článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, ak majiteľ jedného z práv uvedených v odseku 1 alebo 2 uvedeného článku 53 predtým požiadal o vyhlásenie ochrannej známky Európskej únie za neplatnú alebo vzniesol vzájomný návrh v konaní o porušení práv, nemôže predložiť nový návrh na vyhlásenie neplatnosti alebo podať vzájomný návrh na základe iného z uvedených práv, ktorého by sa bol mohol dovolávať na podporu svojej prvej prihlášky alebo vzájomného návrhu.

31      Podľa článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 návrh na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti nie je prípustný, ak o návrhu týkajúcom sa rovnakého predmetu a dôvodu žaloby a tých istých účastníkov konania rozhodol vo veci samej buď EUIPO, alebo súd pre ochranné známky Európskej únie podľa článku 95 toho istého nariadenia a rozhodnutie EUIPO alebo tohto súdu o uvedenom návrhu nadobudlo právoplatnosť.

32      V napadnutom rozhodnutí sa odvolací senát domnieval, že podľa článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 je druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti neprípustný. Po tom, čo pripomenul znenie tohto ustanovenia, z toho vyvodil, že návrh na vyhlásenie neplatnosti bol neprípustný, ak sú, ako v prejednávanej veci, splnené dve podmienky.

33      Odvolací senát sa domnieval, čo účastníci konania nespochybňujú, že prvou podmienkou bolo, aby navrhovateľ vyhlásenia neplatnosti predtým podal návrh na vyhlásenie neplatnosti proti tej istej ochrannej známke Európskej únie.

34      Podľa odvolacieho senátu je druhou podmienkou to, aby bol nový návrh na vyhlásenie neplatnosti založený na tom istom staršom práve alebo inom práve, ako je právo, ktoré bolo základom pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, hoci sa naň mohlo platne odvolávať pri tomto pôvodnom návrhu. Domnieval sa, že z toho vyplývalo, že ak nebolo možné podať žiadny nový návrh na vyhlásenie neplatnosti na základe starších práv, ktoré neboli základom pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, tým menej ho možno podať na základe práva, na ktorom bol založený tento pôvodný návrh. Toto pravidlo vychádza z myšlienky, že majiteľ ochrannej známky Európskej únie po tom, čo mal úspech v prvom konaní o vyhlásenie neplatnosti, bude mať istotu, že uvedenú ochrannú známku nebude môcť znovu napadnúť ten istý navrhovateľ vyhlásenia neplatnosti. Okrem toho v podstate uviedol, že na rozdiel od článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, článok 53 ods. 4 toho istého nariadenia nespresňoval, že na to, aby sa uplatňoval, bolo nevyhnutné, aby EUIPO vydal rozhodnutie vo veci samej týkajúce sa pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Domnieval sa, že nejasnosť tohto posledného uvedeného ustanovenia v tejto súvislosti sa nezdá byť jednoduchým opomenutím zo strany normotvorcu, ale skôr úmyselnou voľbou.

35      Žalobkyňa a vedľajší účastník konania sa zhodujú v tom, že uplatnenie článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 nezávisí od existencie rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti na rozdiel od článku 56 ods. 3 toho istého nariadenia. Žalobkyňa však namieta, ako sa domnieval odvolací senát, že článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 je uplatniteľný tak v prípade, že právo uvedené na podporu nového návrhu na vyhlásenie neplatnosti už bolo uplatnené v prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti, ako aj v prípade, že uplatnené nebolo.

36      EUIPO navrhuje dva výklady článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, ktoré vedú k opačným záverom v prejednávanej veci. Podľa EUIPO na základe doslovného výkladu uplatnenie tohto ustanovenia nezávisí od existencie rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, zatiaľ čo podľa teleologického výkladu od neho závisí. V tomto druhom prípade sa tak článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 uplatní len ako nevyhnutný doplnok k článku 56 ods. 3 toho istého nariadenia v závislosti od toho, či pôvodný návrh na vyhlásenie neplatnosti a nový návrh na vyhlásenie neplatnosti sú alebo nie sú založené na tom istom staršom práve alebo právach.

37      Na úvod treba uviesť, že ako zdôrazňuje EUIPO, článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 nebol predmetom súdneho výkladu.

38      Treba konštatovať, že diskusia medzi účastníkmi konania sa v podstate sústreďuje na dve otázky, a to jednak na potrebu rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, najmä vzhľadom na znenie článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, a jednak na význam, ktorý sa má priznať skutočnosti, že návrhy na vyhlásenie neplatnosti sú alebo nie sú založené na tom istom staršom práve alebo právach.

39      V tejto súvislosti treba konštatovať, že z výkladu článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 a jeho vzťahu k článku 56 ods. 3 toho istého nariadenia vyplýva, ako tvrdí žalobkyňa a EUIPO, že treba rozlišovať medzi návrhmi na vyhlásenie neplatnosti založenými na tom istom staršom práve alebo právach uvedených v článku 53 ods. 1 alebo 2 nariadenia č. 207/2009 a návrhmi na vyhlásenie neplatnosti založenými na rôznych starších právach.

–       O návrhoch na vyhlásenie neplatnosti založených na tom istom staršom práve

40      Ako bolo pripomenuté v bode 31 vyššie, podľa článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 návrh na zrušenie alebo na vyhlásenie neplatnosti nie je prípustný, ak o návrhu týkajúcom sa rovnakého predmetu a dôvodu žaloby a tých istých účastníkov konania rozhodol vo veci samej najmä EUIPO a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

41      Článok 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 sa tak týka situácie, keď sa nový návrh na vyhlásenie neplatnosti zakladá na tom istom staršom práve alebo právach, ako je právo alebo sú práva uvedené na podporu pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti.

42      Okrem toho treba konštatovať, že vzhľadom na to, že zo znenia článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 vyplýva, že stanovená neprípustnosť znamená, že rozhodnutie vo veci samej bolo prijaté a nadobudlo právoplatnosť, nový návrh na vyhlásenie neplatnosti nie je neprípustný najmä vtedy, ak bol pôvodný návrh na vyhlásenie neplatnosti vyhlásený za neprípustný alebo ak bol vzatý späť pred tým, ako rozhodnutie o tomto návrhu nadobudlo právoplatnosť.

–       O návrhoch na vyhlásenie neplatnosti založených na rôznych starších právach

43      Vzhľadom na znenie článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, pripomenuté v bode 30 vyššie, navrhovateľ vyhlásenia neplatnosti nebude môcť podať nový návrh na základe staršieho práva uvedeného v článku 53 ods. 1 alebo 2 toho istého nariadenia, ktorého by sa mohol dovolávať na podporu svojho pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Ako tvrdí EUIPO v rámci svojho doslovného výkladu článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 a vedľajší účastník konania, takýto nový návrh bude neprípustný, pričom jednak nie je dôležité, či bolo konanie týkajúce sa pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti ukončené alebo ešte prebiehalo, a jednak, ako konštatoval odvolací senát (bod 33 napadnutého rozhodnutia), či bol alebo nebol tento pôvodný návrh predmetom rozhodnutia vo veci samej.

44      Podmienka existencie rozhodnutia vo veci samej totiž nie je stanovená v článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 a vzhľadom na účel tohto ustanovenia takúto podmienku nemožno uložiť. V opačnom prípade by sa neprimerane rozšírili možnosti podávania návrhov na vyhlásenie neplatnosti majiteľom viacerých starších práv. Tento majiteľ by mohol na základe takýchto práv podať po sebe nasledujúce návrhy na vyhlásenie neplatnosti proti tej istej ochrannej známke Európskej únie, čo by bolo v rozpore s ratio legis tohto ustanovenia, ktorým je neumožniť navrhovateľovi vyhlásenia neplatnosti podať samostatné návrhy založené na rôznych starších právach uvedených v článku 53 ods. 1 a 2 nariadenia č. 207/2009, ak by sa na tieto práva bolo možné odvolávať v čase podania pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Teleologický výklad, ktorý navrhuje EUIPO, preto nemožno prijať.

45      Okrem toho z ratio legis článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 vyplýva, že toto ustanovenie je uplatniteľné aj vtedy, keď bol pôvodný návrh na vyhlásenie neplatnosti vzatý späť alebo považovaný za neprípustný, pričom postačuje samotné podanie pôvodného návrhu.

46      Naopak treba zamietnuť výklad odvolacieho senátu podporovaný vedľajším účastníkom konania, podľa ktorého sa článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 uplatňuje nielen vtedy, keď majiteľ staršieho práva uvedeného v článku 53 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia podal pôvodný návrh na vyhlásenie neplatnosti založený na inom staršom práve, než je právo, na ktorom sa zakladá nový návrh na vyhlásenie neplatnosti, ale aj vtedy, keď sa tieto návrhy na vyhlásenie neplatnosti zakladajú na tom istom staršom práve. V tejto súvislosti sa odvolací senát domnieval, že ak nebolo možné podať nijaký nový návrh na vyhlásenie neplatnosti na základe starších práv, ktoré neboli základom pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti, o to menej mohol byť podaný na základe práva, na ktorom bol založený tento pôvodný návrh. Takýto výklad pritom a fortiori nemožno prijať. Na jednej strane by to bolo v rozpore s vôľou normotvorcu a jasným znením článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, ktorý odkazuje len na rôzne staršie práva, a nie na to isté právo. Na druhej strane by to malo za následok, že článok 56 ods. 3 toho istého nariadenia by bol zbavený potrebného účinku, alebo by bol dokonca v rozpore so znením tohto článku. Podľa tohto výkladu by bol totiž návrh na vyhlásenie neplatnosti založený na tom istom staršom práve uvedenom v ods. 1 alebo 2 článku 53 nariadenia č. 207/2009 ako pôvodný návrh na vyhlásenie neplatnosti neprípustný, aj keď tento návrh nebol predmetom právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

–       Návrh o vzťahu článku 53 ods. 4 a článku 56 ods. 3 nariadenia č. 207/2009

47      Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak sa na podporu nového návrhu na vyhlásenie neplatnosti uvádza to isté staršie právo uvedené článku 53 ods. 1 alebo 2 nariadenia č. 207/2009, uplatní sa článok 56 ods. 3 toho istého nariadenia. Nový návrh na vyhlásenie neplatnosti je neprípustný, ak má rovnaký predmet a dôvod a má tých istých účastníkov konania ako pôvodný návrh, ktorý bol predmetom rozhodnutia vo veci samej, ktoré sa stalo právoplatným.

48      Naopak, ak sa na podporu nového návrhu na vyhlásenie neplatnosti uplatňuje staršie právo uvedené v článku 53 ods. 1 alebo 2 nariadenia č. 207/2009, hoci mohlo byť uplatnené ako základ pôvodného návrhu na vyhlásenie neplatnosti a nebolo uplatnené, uplatní sa článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009. Nový návrh na vyhlásenie neplatnosti je teda neprípustný.

49      Z toho vyplýva, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 je uplatniteľný tak v prípade, keď sa na podporu nového návrhu na vyhlásenie neplatnosti uvádza rozdielne staršie právo, ako aj to isté staršie právo (body 23 a 24 napadnutého rozhodnutia).

50      Toto nesprávne právne posúdenie môže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia najmä vtedy, ak sa prvý a druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti zakladali na tom istom staršom práve alebo právach uvedených v článku 53 ods. 1 alebo 2 nariadenia č. 207/2009.

 O uplatnení článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 v prejednávanej veci

51      Treba uviesť, že účastníci konania nespochybňujú, že právnické osoby, ktoré podali prvý a druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, boli rovnaké, takže prvá podmienka článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, uvedená v bode 33 vyššie, bola v prejednávanej veci splnená, ako sa domnieval odvolací senát.

52      Pokiaľ ide o druhú podmienku článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, uvedenú v bode 34 vyššie, odvolací senát uviedol, že v prejednávanej veci jednak žiadny dôkaz v spise neumožnil vyvodiť, že obe označenia používané v obchodnom styku, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala v druhom návrhu na vyhlásenie neplatnosti, boli nadobudnuté po dni podania prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, a jednak, že žalobkyňa v tejto súvislosti nepredložila žiadne tvrdenie. Odvolací senát dospel k záveru, že zrušovacie oddelenie sa správne domnievalo, že článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 sa v prejednávanej veci uplatňuje aj v prípade neexistencie rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti.

53      Žalobkyňa a vedľajší účastník konania sa nezhodujú, pokiaľ ide o skutočnosť, že druhá podmienka, uvedená v bode 34 vyššie, je v prejednávanej veci splnená. Žalobkyňa tvrdí, že prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti nemá právnu existenciu, čo EUIPO a vedľajší účastník konania spochybňujú. Okrem toho tvrdí, že staršie právo uvedené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti už bolo uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, čo vedľajší účastník konania spochybňuje, pričom EUIPO sa k tejto otázke vo vyjadrení k žalobe výslovne nevyjadril.

–       O prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti

54      V prvom rade treba konštatovať, ako tvrdia EUIPO a vedľajší účastník konania, že žalobkyňa nesprávne tvrdí, že prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti nemá právnu existenciu. V rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že v súlade s článkom 15 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/625 z 5. marca 2018, ktorým sa dopĺňa nariadenie 2017/1001 a ktorým sa zrušuje delegované nariadenie (EÚ) 2017/1430 (Ú. v. EÚ L 104, 2018, s. 1), treba prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti považovať za podaný, je potrebné totiž konštatovať, že pri podaní tohto návrhu nebol tento článok uplatniteľný. V každom prípade podľa odseku 2 vtedy uplatniteľného ustanovenia, a to pravidla 39 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), sa návrh na vyhlásenie neplatnosti považuje za nepodaný, ak neboli uhradené stanovené poplatky, a nie ak je vzatý späť, a to isté platí podľa článku 15 ods. 1 delegovaného nariadenia 2018/625. Navyše, ako uvádza EUIPO, o prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti rozhodlo zrušovacie oddelenie 26. apríla 2006 po tom, ako žalobkyňa vzala svoj návrh späť.

55      Treba konštatovať, že prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti bol vyhlásený za prípustný. Aj keď zrušovacie oddelenie vo svojom oznámení zo 17. marca 2006 uviedlo, že tento návrh je potrebné upraviť na to, aby mohol byť prístupný, vo svojom rozhodnutí z 26. apríla 2006, v ktorom vyhlásilo konanie po späťvzatí žaloby zo strany žalobkyne za skončené, vyhlásilo totiž návrh na vyhlásenie neplatnosti za prípustný, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa.

56      Preto, aj keď sa nemožno domnievať, že prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti bol predmetom rozhodnutia vo veci samej, ktoré sa stalo právoplatným, čo navyše žiadny z účastníkov konania netvrdí, prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti nemožno považovať za právne neexistujúci.

–       O právach uvedených na podporu prvého a druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti

57      Treba konštatovať, že žalobkyňa a vedľajší účastník konania sa vo svojich písomných podaniach na Všeobecný súd rozchádzajú v otázke zhodnosti staršieho práva alebo práv uvedených na podporu prvého a druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Žalobkyňa tvrdí, že to isté staršie právo, t. j. označenie Grand Hotel Palladium, bolo uvedené ako základ týchto dvoch návrhov. Vedľajší účastník konania naopak namieta, že v prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti bolo uvedené nezapísané obchodné meno Grand Hotel Palladium a tvrdí, že tento návrh bol založený na troch národných ochranných známkach, ako aj na obchodnom názve Residencial Palladium, SA. EUIPO sa napokon vo vyjadrení k žalobe výslovne nevyjadruje k tejto otázke.

58      V napadnutom rozhodnutí odvolací senát uviedol, že prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti sa zakladal na dvoch starších národných ochranných známkach, ako aj na dvoch označeniach používaných v obchodnom styku, ktoré nemali len miestny dosah (body 2 a 3 napadnutého rozhodnutia), a že druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti sa zakladal na dvoch označeniach používaných v obchodnom styku, ktoré nemali len miestny dosah (bod 8 napadnutého rozhodnutia). Neopísal však práva uvádzané na podporu oboch návrhov, a najmä, pokiaľ ide o označenia používané v obchodnom styku, nespresnil ich povahu a slovné prvky, ktoré ich tvoria.

59      Okrem toho, pokiaľ ide o prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti, zo správneho spisu EUIPO týkajúceho sa tohto konania vyplýva, že žalobkyňa uviedla, že tento prvý návrh založila na označení používanom v obchodnom styku, ktorý nemal len miestny dosah, a na troch starších národných ochranných známkach. Spresnila tak, že týmito ochrannými známkami boli španielske ochranné známky č. 94047 a 2503994, ako aj talianska ochranná známka č. 597136. Pokiaľ ide o uvádzané označenie, zaškrtla políčko „názov spoločnosti“, pričom uviedla „slovnú ochrannú známku Residencial Palladium“ a následne v časti vyhradenej pre vysvetlenia spresnila, že predmetom činnosti spoločnosti bola správa hotela Grand Hotel Palladium, a napokon na nasledujúcej strane vysvetlila, že názov spoločnosti nemal iba miestny dosah a že jej Grand Hotel Palladium bol veľmi známy.

60      Navyše, pokiaľ ide o druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, zo správneho spisu EUIPO týkajúceho sa tohto konania vyplýva, že žalobkyňa na podporu tohto návrhu uviedla označenie používané v obchodnom styku, ktoré nemalo len miestny dosah. Žalobkyňa zaškrtla políčka „obchodné meno“ a „názov spoločnosti“, pričom uviedla označenie Grand Hotel Palladium a následne vo svojich vysvetleniach uviedla, že používala obchodné meno Grand Hotel Palladium.

61      Z vyššie uvedeného vyplýva, že po prvé napadnuté rozhodnutie neumožňuje dostatočne jasne a presne identifikovať staršie práva uvedené na podporu prvého a druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, po druhé nemožno preukázať, že tvrdenia odvolacieho senátu v tejto súvislosti sú v súlade s dôkazmi uvedenými v administratívnom spise týkajúceho sa konania pred EUIPO, a po tretie nemožno ani chápať, ani vyvodiť z konštatovaní odvolacieho senátu, či bol druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti založený na tom istom staršom práve alebo právach, ako je právo alebo sú práva uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Takéto objasnenie sa pritom vyžaduje na určenie, či má nesprávne právne posúdenie odvolacieho senátu v prejednávanej veci dôsledky (pozri bod 50 vyššie).

62      Vzhľadom na tieto nedostatky a nepresnosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedené v bode 61 vyššie treba uviesť, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä v súlade s článkom 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia. Táto povinnosť, ktorá tiež vyplýva z článku 94 nariadenia 2017/1001, má dvojaký cieľ, a to jednak umožniť dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti dotknutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2012, Rubinstein a L’Oréal/ÚHVT, C‑100/11 P, EU:C:2012:285, bod 111, a zo 17. marca 2016, Naazneen Investments/ÚHVT, C‑252/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:178, bod 29).

63      Táto povinnosť má rovnaký rozsah ako povinnosť vyplývajúca z článku 296 druhého odseku ZFEÚ, ktorá vyžaduje, aby z odôvodnenia jasne a jednoznačne vyplývali úvahy autora aktu bez toho, aby bolo potrebné, aby toto odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa uvedené požiadavky, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2004, KWS Saat/ÚHVT, C‑447/02 P, EU:C:2004:649, body 63 až 65, a uznesenie zo 14. apríla 2016, KS Sports/EUIPO, C‑480/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:266, bod 32).

64      Konštatovanie neexistencie odôvodnenia alebo nedostatočné odôvodnenie spadá pod porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 263 ZFEÚ a predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Európskej únie môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 67).

65      Za týchto okolností Všeobecný súd v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 62 až 64 vyššie rozhodol preskúmať ex offo, či odvolací senát dodržal svoju povinnosť odôvodnenia, a v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania stanoveného v článku 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval účastníkov konania, aby sa k tejto otázke písomne vyjadrili. Konkrétne žalobkyňa a EUIPO boli vyzvaní, aby presne uviedli staršie právo alebo práva, na ktorých sa zakladal prvý a druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, pričom vedľajší účastník konania sa k tejto otázke vyjadril vo vyjadrení k žalobe. Navyše účastníci konania boli vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k prípadnému zohľadneniu ex offo Všeobecným súdom týkajúceho sa porušenia povinnosti odôvodnenia zo strany odvolacieho senátu stanovenej v článku 94 nariadenia 2017/1001. V tejto súvislosti boli vyzvaní, aby uviedli, či sa domnievajú, že napadnuté rozhodnutie umožňuje jednak identifikovať staršie práva uvedené na podporu prvého a druhého návrhu, a jednak určiť, či právo alebo práva uplatnené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli uplatnené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti.

66      Treba konštatovať, že žalobkyňa neodpovedala na otázky Všeobecného súdu v stanovenej lehote.

67      V odpovedi na prvú otázku Všeobecného súdu EUIPO spresňuje, že všetky práva uvádzané žalobkyňou boli nadobudnuté pred podaním prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Uviedol, že tento návrh bol založený na troch národných ochranných známkach, a to na španielskych ochranných známkach č. 94047 a 2503994, zapísaných 16. mája 2001 a 1. mája 2003, a na talianskej ochrannej známke č. 597136, zapísanej 4. mája 1993, ako aj na názve spoločnosti Residencial Palladium. Okrem toho uvádza, že druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti bol založený na „nezapísanom obchodnom mene a názve spoločnosti“ Grand Hotel Palladium. Treba teda konštatovať, že práva, ktoré uviedol EUIPO, v podstate zodpovedajú právam uvedeným právnou predchodkyňou vedľajšieho účastníka konania vo vyjadrení k žalobe.

68      V odpovedi na druhú otázku Všeobecného súdu treba na úvod poukázať na to, že hoci EUIPO v napadnutom rozhodnutí uznal nesprávnu zmienku o právach uvedených v prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti, a pripúšťa, že mohla byť presnejšia, pokiaľ ide o právo uvedené v druhom návrhu na vyhlásenie neplatnosti, pričom sa vo všeobecnosti odvoláva aj na implicitné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, EUIPO a vedľajší účastník konania sa domnievajú, že toto rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a umožňuje určiť, či právo alebo práva uvádzané na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Treba však konštatovať, že EUIPO a vedľajší účastník konania majú v tejto poslednej uvedenej súvislosti diametrálne odlišný výklad napadnutého rozhodnutia. EUIPO sa totiž domnieva, že napadnuté rozhodnutie umožňuje určiť, že právo, na ktorom sa zakladá druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, nebolo uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Vedľajší účastník konania sa naopak domnieva, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že práva uvedené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti už boli uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti.

69      Presnejšie, EUIPO v prvom rade, pokiaľ ide o prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti, pripúšťa, že odvolací senát nesprávne uviedol, že bol založený najmä na dvoch označeniach používaných v obchodnom styku.

70      Pokiaľ ide o druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, EUIPO pripúšťa, že odvolací senát mohol byť presnejší, pokiaľ ide o uvádzané staršie práva, ale tvrdí, že jedinou otázkou položenou žalobkyňou pred odvolacím senátom bolo, či článok 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 bol uplatniteľný na druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti v prípade neexistencie rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Treba pritom konštatovať, že toto tvrdenie EUIPO je nesprávne. Odvolací senát totiž v bode 14 napadnutého rozhodnutia uviedol, že podľa žalobkyne prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti už vychádzal z označenia Grand Hotel Palladium, a v bode 16 napadnutého rozhodnutia uviedol, že právna predchodkyňa vedľajšieho účastníka konania spochybnila toto tvrdenie žalobkyne.

71      Okrem toho treba uviesť, že odvolací senát sa v bode 23 napadnutého rozhodnutia domnieval, že v súlade s článkom 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 je návrh na vyhlásenie neplatnosti neprípustný najmä vtedy, ak „sa zakla[dal] na tom istom staršom práve alebo inom práve, ako je právo, ktoré bolo základom [pôvodného] [návrhu] na vyhlásenie neplatnosti, a mohlo sa naň platne odvolávať“. V bode 24 napadnutého rozhodnutia dodal, že „ak n[ebolo] možné podať žiadny nový návrh na vyhlásenie neplatnosti na základe iných starších práv, ktoré neboli základom prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, o to menej ho [bolo] možné podať na základe toho istého práva, ktoré už existovalo v prvom konaní“. Z toho vyplýva, že odvolací senát sa domnieval, že nebolo potrebné rozhodnúť o otázke, či staršie právo alebo práva uvedené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli použité tiež ako základ prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, a nie že táto otázka nebola v prejednávanej veci sporná.

72      Pokiaľ ide o body 10, 13 a 19 napadnutého rozhodnutia, ktoré EUIPO uvádza, neobsahujú žiadnu identifikáciu označenia uvádzaného na podporu jedného z dvoch návrhov na vyhlásenie neplatnosti. Navyše z uvedených bodov 10 a 19 vyplýva, že sa týkajú najmä znenia článku 53 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, a bez toho, aby z toho bolo možné vyvodiť, či právo alebo práva, na ktorých sa zakladal druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, boli uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, najmä z hľadiska nepresnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o identifikáciu týchto práv a vzhľadom na úvahy odvolacieho senátu v bodoch 23 a 24 uvedeného rozhodnutia.

73      EUIPO napokon tvrdí, že vzhľadom na to, že odvolací senát potvrdil rozhodnutie zrušovacieho oddelenia v celom rozsahu, toto rozhodnutie, ako aj jeho odôvodnenie sú súčasťou kontextu, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté. Z toho vyvodzuje, že uvedené rozhodnutie a tento kontext umožňujú identifikovať staršie práva uvádzané na podporu prvého a druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, ako aj určiť, že právo alebo práva uvedené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti neboli uvedené v prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nepresnosti týkajúce sa práv uvádzaných v rámci dvoch návrhov na vyhlásenie neplatnosti, však nezhoda medzi účastníkmi konania, pokiaľ ide o skutočnosť, že označenie uvádzané na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti už bolo uvedené v rámci prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, a posúdenie odvolacieho senátu, podľa ktorého v podstate nebolo dôležité rozhodnúť o tejto nezhode (pozri body 69 až 72 vyššie), nie je potrebné domnievať sa, že odôvodnenie rozhodnutia zrušovacieho oddelenia môže nahradiť nedostatky a nepresnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

74      V druhom rade podľa vedľajšieho účastníka konania, pokiaľ ide o prvý návrh na vyhlásenie neplatnosti, odvolací senát uviedol, že uplatňované práva boli najmä dve označenia používané v obchodnom styku. Z uvedeného návrhu vyplýva, že žalobkyňa identifikovala tieto dve označenia ako Residencial Palladium a Grand Hotel Palladium. Pokiaľ ide o druhý návrh na vyhlásenie neplatnosti, vedľajší účastník konania sa domnieva, že staršie práva sú v napadnutom rozhodnutí jasne identifikované, a vyplýva z neho, že žalobkyňa uviedla obchodné meno Grand Hotel Palladium a názov spoločnosti Residencial Palladium.

75      Treba konštatovať, že vedľajší účastník konania jednak zdôrazňuje, že práva uvedené na podporu jednotlivých návrhov na vyhlásenie neplatnosti nie sú v napadnutom rozhodnutí jasne a presne identifikované, a jednak, že jeho chápanie uvádzaných práv je odlišné od toho, ktoré vyjadril EUIPO vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu.

76      Navyše sa vedľajší účastník konania domnieva, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací senát sa domnieval, že práva uvedené v druhom návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli uvedené na podporu prvého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, na rozdiel od toho, čo tvrdí EUIPO.

77      Preto je potrebné sa domnievať, že z dôvodu nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, uvedených v bode 61 vyššie, potvrdených opačnými výkladmi napadnutého rozhodnutia EUIPO a vedľajšieho účastníka konania, pokiaľ ide o úvahy odvolacieho senátu týkajúce sa práv uvádzaných na podporu jednotlivých návrhov na vyhlásenie neplatnosti, z napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne a presne nevyplýva, ktoré sú tieto práva a či sa odvolací senát domnieval, že právo alebo práva uvedené na podporu druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli alebo neboli uvedené v prvom návrhu na vyhlásenie neplatnosti.

78      V dôsledku toho treba vyhovieť prvému žalobnému návrhu žalobkyne a zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom odvolací senát porušil povinnosť odôvodnenia, ktorú mu ukladá článok 94 nariadenia 2017/1001, tým, že jasne a presne neoznačil staršie práva uvedené na podporu prvého a druhého návrhu na vyhlásenie neplatnosti, čím tak neumožnil súdu Únie posúdiť dôsledky nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa dopustil odvolací senát, na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V zostávajúcej časti je potrebné žalobu zamietnuť.

 O trovách

79      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci v podstatnej časti úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne.

80      Keďže vedľajší účastník konania vo svojich návrhoch nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 12. februára 2020 (vec R 231/20194) sa zrušuje.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      EUIPO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Residencial Palladium, SL.

4.      Palladium Gestión, SL, znáša svoje vlastné trovy konania.

Spielmann

Spineanu‑Matei

Mastroianni

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. septembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: španielčina.