ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
z 27. júna 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dodatočný poplatok v sektore mlieka a mliečnych výrobkov – Nariadenie (EHS) č. 3950/92 – Článok 2 ods. 1 druhý pododsek – Určenie príspevku výrobcov na splatný dodatočný poplatok – Opätovné pridelenie nevyužitých referenčných množstiev – Vnútroštátne opatrenie, prostredníctvom ktorého sa opätovne prideľujú nevyužité množstvá na základe objektívnych kritérií prednosti“
Vo veci C‑348/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 22. februára 2018 a doručený Súdnemu dvoru 29. mája 2018, ktorý súvisí s konaním:
Azienda Agricola Barausse Antonio e Gabriele – Società semplice
proti
Agenzia per le Erogazioni in Agricoltura (AGEA),
za účasti:
Comitato Spontaneo Produttori Latte (COSPLAT),
Società Agricola Galleana – Società semplice,
VS e.a.,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory T. von Danwitz, sudcovia A. Vajda a A. Kumin (spravodajca),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Azienda Agricola Barausse Antonio e Gabriele – Società semplice, v zastúpení: M. Aldegheri a E. Ermondi, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: X. A. Lewis, D. Bianchi a F. Moro, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 3950/92 z 28. decembra 1992, ktorým sa ustanovujú dodatočné poplatky v sektore mlieka a mliečnych výrobkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 405, 1992, s. 1), zmeneného nariadením Rady (ES) č. 1256/1999 zo 17. mája 1999 (Ú. v. ES L 160, 1999, s. 73) (ďalej len „nariadenie č. 3950/92“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Azienda Agricola Barausse Antonio e Gabriele – Società semplice na jednej strane a Agenzia per le Erogazioni in Agricoltura (AGEA) (Poľnohospodárska platobná agentúra, Taliansko) na druhej strane vo veci vyrovnania kvót na mlieko na vnútroštátnej úrovni za obdobie predaja mlieka a mliečnych výrobkov od 1. apríla 2000 do 31. marca 2001.
Právny rámec
Právo Únie
Nariadenie č. 3950/92
3 Prvé, tretie, šieste a siedme odôvodnenie nariadenia č. 3950/92 stanovujú:
„keďže v súlade s nariadením Rady (EHS) č. 856/84 z 31. marca 1984, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 804/68 o spoločnej organizácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami [(Ú. v. ES L 90, 1984, s. 10)], bol v danom sektore od 2. apríla 1984 zavedený systém dodatočných poplatkov; keďže účelom tohto systému, zavedeného na obdobie deviatich rokov, ktorý sa má skončiť 31. marca 1993, bolo znížiť nerovnováhu medzi ponukou a dopytom na trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami a z nej vyplývajúce štrukturálne prebytky; keďže tento systém je potrebný aj v budúcnosti, aby sa dosiahla kvalitnejšia vyváženosť trhu; keďže by sa teda mal od 1. apríla 1993 naďalej uplatňovať po dobu siedmich za sebou nasledujúcich 12‑mesačných období;
…
keďže sa musí naďalej používať metóda prijatá v roku 1984, ktorá spočíva v uvaľovaní poplatkov na tie množstvá mlieka dodaného alebo predaného na priamu spotrebu, ktoré prekračujú istú záručnú prahovú hodnotu; keďže táto prahová hodnota je pre každý členský štát vyjadrená zaručeným celkovým množstvom, ktoré nemôže byť prekročené o množstvo súčtu individuálne pridelených množstiev pre dodávky a predaj na priamu spotrebu;…
…
keďže v prípade, že ktorékoľvek z celkových zaručených množstiev bude prekročené, následkom pre príslušný členský štát bude, že výrobcovia, ktorí sa podieľali na takomto prekročení, musia zaplatiť daný poplatok;…
keďže, aby bolo možné udržiavať riadenie systému dostatočne flexibilne, malo by byť ustanovené, aby sa na území ktoréhokoľvek členského štátu individuálne prekročenia množstiev vyrovnávali všetkými individuálnymi referenčnými množstvami; keďže potreba zabezpečiť plnú účinnosť poplatkov v celom Spoločenstve v princípe opodstatňuje, aby členské štáty v prípade dodávok, ktoré predstavujú takmer všetky množstvá uvádzané na trh, naďalej mali možnosť výberu medzi dvoma metódami vyrovnávania prekročení individuálnych referenčných množstiev, pričom sa berie zreteľ na rozmanitosť výroby mlieka a štruktúr jeho dodávok; keďže v súvislosti s týmito skutočnosťami by malo byť členským štátom povolené na konci príslušného obdobia opätovne neprideľovať nevyužité referenčné množstvá, či už celoštátne alebo medzi predajcov a využiť sumu, o ktorú boli prekročené poplatky, ktoré mali byť vybraté, na financovanie vnútroštátnych programov reštrukturalizácie a/alebo ju vrátiť výrobcom niektorých kategórií alebo výrobcom, ktorí sa nachádzajú vo výnimočnej situácii“. [neoficiálny preklad]
4 Článok 1 nariadenia č. 3950/92 stanovuje:
„Počas ôsmich nových dvanásťmesačných období začínajúcich sa 1. apríla 2000 sú výrobcovia kravského mlieka povinní platiť dodatočné poplatky za množstvo mlieka alebo mliečneho ekvivalentu dodaného predajcovi alebo predaného priamo na spotrebu počas príslušného 12‑mesačného obdobia, ktoré presahuje množstvo, ktoré sa určí.
Poplatok sa stanovuje na 115 % cieľovej ceny mlieka.“ [neoficiálny preklad]
5 Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Poplatky sa platia za všetky množstvá mlieka alebo mliečneho ekvivalentu predaného počas príslušného 12‑mesačného obdobia, ktoré presahujú množstvo, ktoré je uvedené v článku 3. Poplatky sa delia medzi výrobcov, ktorí prispeli k prekročeniu uvedeného množstva.
V súlade s rozhodnutím príslušného členského štátu sa príspevky výrobcov na splatné poplatky stanovia po opätovnom pridelení alebo nepridelení nevyužitých referenčných množstiev, buď na úrovni nákupcov na základe prekročeného množstva zostávajúceho po pridelení nevyužitých množstiev v pomere k referenčným množstvám jednotlivých výrobcov alebo na vnútroštátnej úrovni na základe prekročenia referenčného množstva každého jednotlivého výrobcu.
…
4. Ak je poplatok splatný a vybraná suma je väčšia ako daný poplatok, členský štát môže prebytok použiť na financovanie opatrení uvedených v prvej odrážke článku 8 a/alebo ho rozdeliť medzi výrobcov, ktorí patria pod prednostné kategórie ustanovené daným členským štátom na základe objektívnych kritérií, ktoré sa určia, alebo výrobcov postihnutých výnimočnou situáciou spôsobenou akýmkoľvek vnútroštátnym ustanovením, ktoré nesúvisí s týmto systémom.“ [neoficiálny preklad]
6 Článok 10 uvedeného nariadenia stanovuje, že dodatočný poplatok sa považuje za zásah určený na stabilizáciu poľnohospodárskych trhov a použije sa na financovanie výdavkov v sektore mlieka.
Nariadenie (EHS) č. 536/93
7 Šieste odôvodnenie nariadenia Komisie (EHS) č. 536/93 z 9. marca 1993, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá uplatňovania dodatočného poplatku v sektore mlieka a mliečnych výrobkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 57, 1993, s. 12) stanovuje:
„keďže podľa článku 2 ods. 4 nariadenia [č. 3950/92] je úlohou Komisie, aby stanovila kritériá pre určenie prednostných kategórií výrobcov, ktorí môžu mať nárok na vrátenie poplatku v prípade, keď sa členský štát rozhodol, že na svojom území opätovne nepridelí všetky nevyužité množstvá; jedine v prípade, ak tieto kritériá nie je možné v danom členskom štáte v plnom rozsahu uplatniť, sa môže tomuto členskému štátu – po dohode s Komisiou – povoliť, aby stanovil iné kritériá.“ [neoficiálny preklad]
8 Článok 3 nariadenia č. 536/93 stanovuje:
„1. Na konci každého obdobia uvedeného v článku 1 nariadenia [č. 3950/92] nákupca pre každého výrobcu vypracuje vyúčtovanie, v ktorom sa vzhľadom na referenčné množstvo a reprezentatívny obsah tuku, ktoré má k dispozícii výrobca, uvedie objem a obsah tuku v mlieku a/alebo ekvivalente mlieka, ktoré dodal počas daného obdobia.
…
3. Členský štát môže nariadiť, že príslušný orgán oznámi nákupcovi výšku poplatku, ktorý má zaplatiť, po tom, čo došlo alebo nedošlo k opätovnému prideleniu – v závislosti od rozhodnutia tohto členského štátu – celého množstva alebo časti nevyužitých referenčných množstiev buď priamo príslušným výrobcom alebo prípadne nákupcom s cieľom ich následného rozdelenia medzi príslušných výrobcov.
…“ [neoficiálny preklad]
9 V súlade s článkom 5 ods. 1 nariadenia č. 536/93:
„1. Členské štáty v prípade potreby stanovia prioritné kategórie výrobcov uvedené v článku 2 ods. 4 nariadenia [č. 3950/92] na základe jedného alebo viacerých nasledujúcich objektívnych kritérií podľa poradia prednosti:
a) formálne potvrdenie zo strany príslušného orgánu členského štátu o tom, že celý poplatok alebo jeho časť bol neoprávnene účtovaný;
b) geografická situácia prevádzky a predovšetkým horské oblasti, tak ako sú definované v článku 3 ods. 3 smernice Rady 75/268/EHS [z 28. apríla 1975 o horskom poľnohospodárstve a určitých znevýhodnených oblastiach (Ú. v. ES L 128, 1975, s. 1)];
c) maximálna hustota zvierat v rámci prevádzky, ktorá je typická pre rozšírenie živočíšnej výroby;
d) suma, o ktorú bolo prekročené individuálne referenčné množstvo;
e) objem referenčného množstva, ktorý má k dispozícii výrobca.
Tam, kde sa nevyužijú finančné zdroje, ktoré sú k dispozícii pre dané obdobie, členský štát schváli po konzultáciách s Komisiou iné objektívne kritériá.“ [neoficiálny preklad]
Nariadenie (ES) č. 1788/2003
10 Nariadenie č. 3950/92 bolo zrušené a nahradené nariadením Rady (ES) č. 1788/2003 z 29. septembra 2003 stanovujúcim poplatky v sektore mlieka a mliečnych výrobkov (Ú. v. EÚ L 270, 2003, s. 123; Mim. vyd. 03/040, s. 391), ktoré bolo s účinnosťou k 1. aprílu 2008 zrušené a nahradené nariadením Rady (ES) č. 1234/2007 z 22. októbra 2007 o vytvorení spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky (nariadenie o jednotnej spoločnej organizácii trhov) (Ú. v. EÚ L 299, 2007, s. 1).
11 Podľa odôvodnení 2 a 14 nariadenia č. 1788/2003:
„(2) S cieľom poučiť sa zo získaných skúseností, zjednodušiť a sprehľadniť systém, malo by sa zrušiť nariadenie [č. 3950/92] a mali by sa uznať a sprehľadniť pravidlá, podľa ktorých sa riadi rozšírený systém.
…
(14) Na zabezpečenie, že administrácia systému zostane dostatočne pružná, by mali byť členské štáty oprávnené prerozdeliť nevyužité referenčné množstvá na konci obdobia, buď na národnej úrovni alebo medzi nákupcov.“
12 Podľa článku 10 ods. 3 tohto nariadenia:
„Príspevok každého výrobcu k platbe poplatku sa stanoví rozhodnutím členského štátu potom[,] čo sa nevyužitá časť národného referenčného množstva prideleného dodávkam rozdelí alebo nerozdelí v pomere k jednotlivým referenčným množstvám každého výrobcu alebo podľa objektívnych kritérií, ktoré stanovia členské štáty:
a) buď na národnej úrovni na základe množstva, o ktoré sa prekročí [použiteľné – neoficiálny preklad] referenčné množstvo každého výrobcu,
b) alebo najprv na úrovni nákupcu a potom podľa potreby na národnej úrovni.“
Talianske právo
13 V súlade s článkom 1 ods. 8 decreto‑legge n. 43, recante disposizioni urgenti per il settore lattierocaseario (zákonný dekrét č. 43 o naliehavých opatreniach v sektore mlieka) z 1. marca 1999 (GURI č. 50 z 2. marca 1999), ktorý bol v upravenej podobe zmenený na legge ordinaria n. 118 (riadny zákon č. 118) z 27. apríla 1999 (GURI č. 100 z 30. apríla 1999) (ďalej len „zákonný dekrét č. 43/1999“):
„Započítanie na vnútroštátnej úrovni sa vykoná za obdobia rokov 1995 – 1996, 1996 – 1997, 1997 – 1998 a 1998 – 1999 podľa týchto kritérií a v tomto poradí:
a) v prospech výrobcov, ktorým bola pridelená kvóta v horských oblastiach, v súlade so smernicou [75/268];
b) v prospech výrobcov, ktorým bola pridelená kvóta A a kvóta B a voči ktorým sa rozhodlo o znížení kvóty B, a to v rámci tohto zníženého množstva;
c) v prospech výrobcov, ktorým bola pridelená kvóta, nachádzajúcim sa v znevýhodnených oblastiach, v súlade so smernicou [75/268] a v oblastiach uvedených v cieli 1 podľa nariadenia Rady (EHS) č. 2081/93 z 20. júla 1993[, ktorým sa mení nariadenie (EHS) č. 2052/88 o úlohách štrukturálnych fondov a ich účinnosti a o koordinácii ich činností navzájom, ako aj s činnosťami Európskej investičnej banky a inými existujúcimi finančnými nástrojmi [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 193, 1993, s. 5)];
d) v prospech výrobcov, ktorým bola pridelená výlučne kvóta A a ktorí vlastnú kvótu prekročili, a to v rozsahu 5 percent z tejto kvóty;
e) v prospech všetkých ostatných výrobcov, ktorým bola pridelená kvóta;
e‑a) v prospech všetkých ostatných výrobcov“.
14 Článok 1 ods. 5 decreto‑legge n. 8, recante disposizioni urgenti per la ripartizione dell’aumento comunitario del quantitativo globale di latte e regolazione provvisoria del settore lattiero‑caseario (zákonný dekrét č. 8 o naliehavých opatreniach týkajúcich sa rozdelenia prírastku celkového množstva mlieka v Spoločenstve a dočasnej regulácie sektora výroby mlieka a mliečnych výrobkov) zo 4. februára 2000 (GURI č. 30 zo 7. februára 2000), ktorý bol v upravenej podobe zmenený na legge n. 79 (zákon č. 79) zo 7. apríla 2000 (GURI č. 82 zo 7. apríla 2000) (ďalej len „zákonný dekrét č. 8/2000), rozšíril uplatnenie kritérií uvedených v článku 1 ods. 8 zákonného dekrétu č. 43/1999 na nasledujúce obdobia predaja mlieka a mliečnych výrobkov vrátane obdobia od 1. apríla 2000 do 31. marca 2001.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
15 Odvolateľka vo veci samej prevádzkuje poľnohospodársky podnik vyrábajúci mlieko. Počas obdobia od 1. apríla 2000 do 31. marca 2001 prekročila individuálne referenčné množstvo, ktoré jej bolo pridelené.
16 Rozhodnutím z 26. júla 2001, nazvaným „Režim kvót na mlieko – Vyrovnanie na národnej úrovni, obdobie 2000/2001“, AGEA oznámila výrobcom ich nadbytočnú produkciu a výsledok úkonov vyrovnania. Podľa tohto rozhodnutia boli nevyužité individuálne referenčné množstvá opätovne pridelené podľa kritéria prioritných kategórií, ktoré stanovuje uplatniteľná právna úprava. Odvolateľka vo veci samej sa nenachádzala medzi subjektmi, ktorých sa týkali tieto opätovné pridelenia.
17 Odvolateľka vo veci samej spochybnila pred Tribunale amministrativo regionale del Lazio – sede di Roma (Regionálny správny súd Lazio – sídlo v Ríme, Taliansko) zákonnosť tohto rozhodnutia, ako aj rozhodnutia AGEA prijatého na základe článku 1 ods. 5 zákonného dekrétu č. 8/2000, ktorého cieľom bolo vyrovnanie na národnej úrovni za obdobie predaja mlieka a mliečnych výrobkov od 1. apríla 2000 do 31. marca 2001.
18 Keďže jej žaloba bola zamietnutá, odvolateľka vo veci samej sa odvolala na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).
19 Odvolateľka vo veci samej sa domnieva, že zákonné ustanovenia upravujúce pravidlá prerozdeľovania, ktoré sa voči nej uplatnili, najmä článok 1 ods. 8 zákonného dekrétu č. 43/1999 a článok 1 ods. 5 zákonného dekrétu č. 8/2000, sú v rozpore s nariadeniami č. 3950/92 a 536/93. Taliansky zákonodarca totiž tým, že stanovil, že dodatočný poplatok sa vyčísli po vykonaní opätovného pridelenia nevyužitých referenčných množstiev na základe prioritných kategórií, porušil článok 2 ods. 1 nariadenia č. 3950/92, ktorý v prípade, že sa členské štáty rozhodnú opätovne prideliť nevyužité referenčné množstvá, stanovuje kritérium založené na rovnosti a pomernosti, od ktorého sa nemožno odchýliť.
20 Consiglio di Stato (Štátna rada) najskôr uvádza, že zo znenia článku 1 ods. 8 zákonného dekrétu č. 43/1999 a z praxe, ktorú uplatňuje Talianska republika, vyplýva, že spomedzi dvoch foriem vyrovnania, ktoré in abstracto umožňuje článok 2 nariadenia č. 3950/92, si tento členský štát zvolil formu spočívajúcu v opätovnom pridelení nevyužitých referenčných množstiev, ktorú upravuje článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92. V rámci vykonania možnosti stanovenej v tomto ustanovení sa úkony započítania medzi prekročenými kvótami a kvótami, ktoré sa v plnom rozsahu nevyužili, ako aj opätovné pridelenie nevyužitých individuálnych referenčných množstiev výrobcom s prebytkom uskutočnili podľa kategórií na základe stanoveného poradia a nie v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii.
21 Následne tento súd poukazuje na to, že ak by bolo tvrdenie odvolateľky vo veci samej opodstatnené, viedlo by to, bez spochybnenia pôvodného zistenia o výrobnom prebytku, k nezákonnosti pravidiel, na základe ktorých sa určujú subjekty, ktorým sa opätovne pridelia nevyužité individuálne referenčné množstvá, ktoré viedli k vylúčeniu odvolateľky.
22 Napokon vnútroštátny súd uvádza, že podľa prevažujúcej vnútroštátnej judikatúry nariadenie č. 3950/92 neukladá povinnosť proporcionality pri opätovnom prideľovaní nevyužitých kvót, pričom kritériá prednosti sú v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1788/2003. Vnútroštátny súd však pochybuje o tom, či je takýto záver v súlade s tým, čo ratione temporis stanovovali nariadenia č. 3950/92 a 536/93. Predovšetkým sa pýta, či sa tieto nariadenia majú vykladať v tom zmysle, že opätovné pridelenie nevyužitých individuálnych kvót sa nevyhnutne vykoná na základe kritérií rovnosti a pomernosti, alebo či je členským štátom povolené určiť kategórie výrobcov, ktorým sa nevyužité kvóty pridelia prednostne.
23 Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 2 ods. 1 nariadenia [č. 3950/92] – najmä vzhľadom na odôvodnenie, ktoré uviedol Súdny dvor v rozsudku z 5. mája 2011, Kurt und Thomas Etling a i. [(C‑230/09 a C‑231/09, EU:C:2011:271)], v súvislosti s článkom 10 ods. 3 nariadenia [č. 1788/2003] – vykladať v tom zmysle, že opätovné pridelenie nevyužitej časti národného referenčného množstva pre dodávky možno vykonávať podľa objektívnych kritérií prednosti stanovených členskými štátmi, alebo sa má vykladať v tom zmysle, že táto vyrovnávacia fáza sa má spravovať výlučne kritériom pomernosti?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
24 Talianska vláda spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Uvádza, že otázka položená vnútroštátnym súdom je hypotetická, pričom v tejto súvislosti zdôrazňuje, že prvostupňový súd zamietol žalobu podanú odvolateľkou vo veci samej z dôvodu, že odvolateľka sa vzhľadom na všeobecnú povahu svojich výhrad obmedzila iba na spochybnenie celého systému, avšak nepredložila nijaký dôkaz, pokiaľ ide o odlišnú mliečnu produkciu za obdobie predaja od 1. apríla 2000 do 31. marca 2001 alebo nárok na iné pridelenie kvóty. Ak by to bolo potvrdené v odvolacom konaní, nebolo by potrebné uplatniť nariadenie č. 3950/92 ani následne žiadať Súdny dvor o jeho výklad.
25 Talianska vláda ďalej tvrdí, že vnútroštátny súd neuviedol nijakú skutkovú okolnosť, na základe ktorej by bolo možné prijať záver, že návrh odvolateľky vo veci samej, prostredníctvom ktorého sa domáha získania iného individuálneho referenčného množstva, bol v určitých ohľadoch prijateľný alebo prinajmenšom nebol zjavne neprijateľný. Tento súd sa v podstate zaoberal touto vecou tak, ako keby sa týkala výlučne právnej otázky, zatiaľ čo – ako to vyplýva z rozhodnutia na prvom stupni – uvedená vec sa týka predovšetkým skutkovej otázky. Uvedený súd mal Súdnemu dvoru poskytnúť minimum skutkových okolností potrebných na preukázanie aspoň potenciálnej užitočnosti požadovaného výkladu.
26 V tejto súvislosti treba uviesť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby vzhľadom na osobitosti veci zhodnotil tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri rozsudok zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, body 26 a 27, ako aj citovanú judikatúru).
27 Na jednej strane v prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje skutkové a právne okolnosti, ktoré Súdnemu dvoru umožňujú poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.
28 Na druhej strane nijaká skutočnosť zo spisu neumožňuje prijať záver, že by požadovaný výklad práva Únie nemal súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo že by išlo o hypotetický problém.
29 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd prejednáva spor, v rámci ktorého odvolateľka vo veci samej poukazuje na nezlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej pravidlá opätovného prideľovania nevyužitých individuálnych množstiev s právom Únie a spochybňuje zákonnosť dodatočného poplatku, ktorý jej bol uložený. Napokon vnútroštátny súd v bode 9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne uvádza, že jeho návrh je na účely vyriešenia sporu vo veci samej relevantný, pretože ak by bolo tvrdenie odvolateľky vo veci samej opodstatnené, viedlo by to, bez spochybnenia pôvodného zistenia o výrobnom prebytku, k nezákonnosti pravidiel, na základe ktorých boli určené subjekty, ktorým boli opätovne pridelené nevyužité individuálne referenčné množstvá, a ktoré viedli k vylúčeniu odvolateľky.
30 Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
O prejudiciálnej otázke
31 Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ sa členský štát rozhodne pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev, treba toto opätovné pridelenie vykonať medzi výrobcami, ktorí prekročili svoje referenčné množstvá, v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii, alebo či možno uvedené opätovné pridelenie vykonať podľa objektívnych kritérií prednosti, ktoré stanovil uvedený členský štát.
32 V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora na výklad ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 26. septembra 2018, Baumgartner, C‑513/17, EU:C:2018:772, bod 23 a citovaná judikatúra).
33 Článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 stanovuje, že v súlade s rozhodnutím príslušného členského štátu sa príspevky výrobcov na splatné poplatky stanovia po opätovnom pridelení alebo nepridelení nevyužitých referenčných množstiev, a to buď na úrovni nákupcov na základe prekročeného množstva zostávajúceho po rozdelení nevyužitých referenčných množstiev v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii, alebo na národnej úrovni na základe prekročeného referenčného množstva, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii.
34 V dôsledku toho, ako to tiež potvrdzuje siedme odôvodnenie tohto nariadenia, toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitej časti celkového referenčného množstva výrobcom, ktorí dodali nadmerné množstvo, a to predtým, ako bol určený príspevok každého z výrobcov na splatný poplatok. Rozhodnutie o opätovnom pridelení predstavuje fázu, ktorá môže predchádzať určeniu príspevku výrobcov, a ovplyvňuje výsledok tejto druhej operácie (pozri analogicky rozsudok z 5. mája 2011, Kurt und Thomas Etling a i., C‑230/09 a C‑231/09, EU:C:2011:271, bod 53).
35 Okrem toho z článku 2 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 3950/92, ako aj z článku 3 ods. 3 nariadenia č. 536/93 vyplýva, že členské štáty majú možnosť pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev na konci obdobia buď na národnej úrovni, a to priamo príslušným výrobcom, alebo na úrovni nákupcov s cieľom ich následného rozdelenia medzi príslušných výrobcov.
36 Na rozdiel od toho, čo tvrdí talianska vláda, však článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92, hoci priznáva členským štátom možnosť opätovne prideliť nevyužité referenčné množstvá na konci obdobia, neumožňuje členským štátom rozhodnúť o tom, podľa akých kritérií treba takéto opätovné pridelenie vykonať.
37 Zo samotného znenia tohto ustanovenia totiž vyplýva, že pokiaľ členský štát rozhodne o opätovnom pridelení nevyužitých referenčných množstiev, tieto množstvá sa rozdelia „v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii“.
38 Tvrdenie talianskej vlády, podľa ktorého sa uvedené ustanovenie netýka samotných kritérií opätovného pridelenia a kritérium pomernosti sa v ňom uvádza len na účely výpočtov, ktoré nákupca musí vykonať za predpokladu, že musí uložiť výrobcom poplatok, je výslovne v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.
39 Súdny dvor už totiž rozhodol, že zo všetkých jazykových verzií článku 2 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 3950/92 jasne vyplýva, že „v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii“, sa má uskutočniť práve rozdelenie nevyužitých referenčných množstiev, t. j. opätovné pridelenie týchto množstiev, a že príspevok výrobcov na splatný poplatok sa určí podľa prekročeného referenčného množstva, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii (rozsudok z 5. mája 2011, Kurt und Thomas Etling a i., C‑230/09 a C‑231/09, EU:C:2011:271, bod 64).
40 Článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 tak stanovuje kritérium, podľa ktorého je potrebné vykonať opätovné pridelenie nevyužitých referenčných množstiev. Keďže toto ustanovenie neuvádza nijaké ďalšie kritérium, ani neodkazuje na právomoc členských štátov určiť ich vlastné kritériá, toto kritérium pomerného rozdelenia treba preto považovať za jediné kritérium, na základe ktorého treba vykonať opätovné pridelenie nevyužitých referenčných množstiev.
41 Takýto výklad je potvrdený kontextom, do ktorého spadá článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92. Možnosť, aby sa v rámci uplatnenia tohto ustanovenia pristúpilo k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev na základe iných kritérií, totiž nemožno vyvodiť z článku 2 ods. 4 uvedeného nariadenia.
42 Z článku 2 ods. 4 nariadenia č. 3950/92, ako aj zo šiesteho odôvodnenia nariadenia č. 536/93 vyplýva, že pokiaľ členský štát uzná za vhodné nevykonať na svojom území úplné opätovné pridelenie nevyužitých referenčných množstiev, môže v prípade, že je poplatok splatný a vybratá suma vyššia, preplatok vyčleniť na financovanie opatrení uvedených v článku 8 prvej zarážke nariadenia č. 3950/92 a/alebo ho vrátiť výrobcom, ktorí patria do prioritných kategórií stanovených členským štátom na základe objektívnych kritérií, ktoré sa určia, alebo ktorí čelia výnimočnej situácii vyplývajúcej z vnútroštátneho ustanovenia, ktoré vôbec s týmto systémom nesúvisí. Členské štáty určia prioritné kategórie na základe jedného alebo viacerých objektívnych kritérií stanovených v článku 5 nariadenia č. 536/93, a to podľa poradia prednosti.
43 Možnosť stanovená v článku 2 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 3950/92, a to opätovne prideliť všetky nevyužité referenčné množstvá alebo ich časť, a možnosť, ktorú môže uplatniť členský štát v prípade, že nepristúpi k úplnému opätovnému prideleniu nevyužitých množstiev, a to rozhodnúť, že vráti alebo nevráti výrobcom preplatok na poplatku v súlade s článkom 2 ods. 4 nariadenia č. 3950/92, sledujú rôzne logiky.
44 Na jednej strane cieľom článku 2 ods. 1 nariadenia č. 3950/92 je totiž pomerne znížiť prekročenie referenčných množstiev výrobcov, aby sa znížil aj príspevok výrobcov na splatný poplatok. Naproti tomu na druhej strane cieľom článku 2 ods. 4 tohto nariadenia je určiť využitie sumy preplatku na poplatku tým, že tento článok stanovuje, že vrátenie tohto preplatku – ak o tom rozhodne členský štát – sa uskutoční v prospech výrobcov, ktorí patria do prioritných kategórií určených na základe objektívnych kritérií stanovených Komisiou.
45 Z dôvodu rozdielu v logike, ktorá je základom jednak mechanizmu stanoveného v článku 2 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 3950/92 a jednak mechanizmu stanoveného v článku 2 ods. 4 toho istého nariadenia, sa relevantnosť kritérií stanovených v druhom ustanovení nemôže predpokladať na účely uplatnenia prvého ustanovenia, pričom táto relevantnosť môže vyplývať len z výslovného odkazu, ktorý by v tomto zmysle obsahovalo nariadenie. Ani nariadenie č. 3950/92, ani nariadenie č. 536/93 však nestanovujú uplatnenie týchto kritérií v rámci vykonania článku 2 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 3950/92.
46 Pokiaľ ide o tvrdenia talianskej vlády týkajúce sa článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1788/2003, treba konštatovať, že toto ustanovenie stanovuje, že rozdelenie nevyužitej časti národného referenčného množstva prideleného dodávkam sa musí uskutočniť v pomere k jednotlivému referenčnému množstvu každého výrobcu, ktorý dodal nadmerné množstvá, alebo podľa objektívnych kritérií, ktoré stanovia členské štáty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2011, Kurt und Thomas Etling a i., C‑230/09 a C‑231/09, EU:C:2011:271, bod 79).
47 Je však nesporné, že nariadenie č. 1788/2003, ktoré nadobudlo účinnosť 28. októbra 2003 a uplatňuje sa od 1. apríla 2004, nie je ratione temporis uplatniteľné na spor vo veci samej, ktorý sa týka obdobia predaja mlieka a mliečnych výrobkov od 1. apríla 2000 do 31. marca 2001.
48 Nepochybne v rozsahu, v akom je cieľom nariadenia č. 1788/2003 podľa jeho odôvodnenia 2 reorganizovať a sprehľadniť pravidlá stanovené v nariadení č. 3950/92, možno k nemu prihliadnuť v rámci výkladu posledného uvedeného nariadenia. Napokon Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval, že článok 10 ods. 3 nariadenia č. 1788/2003 sleduje rovnakú logiku ako článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 a že sa nezdá, že by možnosť členských štátov opätovne prideliť nevyužité referenčné množstvá na konci obdobia, stanovená v článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1788/2003, bola novým prvkom v porovnaním s predchádzajúcim systémom alebo že by normotvorca prijal v tomto ohľade zásadnú zmenu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2011, Kurt und Thomas Etling a i., C‑230/09 a C‑231/09, EU:C:2011:271, body 61 až 63).
49 Hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 63 a 64 rozsudku z 5. mája 2011, Kurt und Thomas Eting a i. (C‑230/09 a C‑231/09, EU:C:2011:271), odkázal na článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92, aby určil rozsah výrazu „v pomere k jednotlivým referenčným množstvám každého výrobcu alebo podľa objektívnych kritérií, ktoré stanovia členské štáty“, nachádzajúceho sa v článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1788/2003, k otázke, či článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 povoľoval, ako to je v prípade článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1788/2003, členským štátom pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev na základe objektívnych kritérií, ktoré stanovia uvedené štáty, nezaujal stanovisko.
50 Okrem toho treba dodať, že Súdny dvor už v podstate rozhodol, že ak sa text nahradí iným, musí sa predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že akýkoľvek rozdiel v texte zahŕňa rozdiel v rozsahu, ak nové znenie vedie k odlišnému výkladu (rozsudok z 1. júna 1961, Simon/Súdny dvor, 15/60, EU:C:1961:11).
51 Z toho, že do nariadenia č. 1788/2003 bola zavedená možnosť pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev na základe objektívnych kritérií, ktoré stanovia členské štáty, preto nemožno vyvodiť, že takáto možnosť existovala už v kontexte článku 2 ods. 1 druhého pododseku nariadenia č. 3950/92.
52 Pokiaľ ide o účel poplatku, treba pripomenúť, že cieľom systému dodatočných poplatkov je znovuobnovenie rovnováhy medzi ponukou a dopytom na trhu s mliekom, pre ktorý sú charakteristické štrukturálne nadbytky, a to prostredníctvom obmedzenia výroby mlieka. Toto opatrenie sleduje ciele racionálneho rozvoja výroby mlieka, ako aj, keďže prispieva k stabilizácii príjmu dotknutej poľnohospodárskej populácie, ciele udržania primeranej životnej úrovne tohto obyvateľstva (rozsudky zo 17. mája 1988, Erpelding, 84/87, EU:C:1988:245, bod 26, ako aj z 25. marca 2004, Azienda Agricola Ettore Ribaldi a i., C‑480/00, C‑482/00, C‑484/00, C‑489/00 až C‑491/00 a C‑497/00 až C‑499/00, EU:C:2004:179, bod 57). V súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 3950/92 sa dodatočný poplatok zavedený článkom 1 tohto nariadenia rozdelí medzi výrobcov, ktorí prispeli k prekročeniu referenčných množstiev (rozsudok z 24. januára 2018, Komisia/Taliansko, C‑433/15, EU:C:2018:31, bod 40).
53 Okrem toho, ako jasne vyplýva z článku 10 nariadenia č. 3950/92, dodatočný poplatok je súčasťou zásahov určených na stabilizáciu poľnohospodárskych trhov a použije sa na financovanie výdavkov v sektore mlieka. Z toho vyplýva, že okrem svojho zjavného cieľa uložiť výrobcom mlieka povinnosť rešpektovať referenčné množstvá, ktoré im boli pridelené, má dodatočný poplatok takisto hospodársky účel, ktorým je získať pre Spoločenstvo finančné prostriedky potrebné na zabezpečenie odbytu produkcie výrobcov, ktorí prekročili svoje kvóty (rozsudok z 25. marca 2004, Azienda Agricola Ettore Ribaldi a i., C‑480/00, C‑482/00, C‑484/00, C‑489/00 až C‑491/00 a C‑497/00 až C‑499/00, EU:C:2004:179, bod 59).
54 V rozsahu, v akom výkon možnosti pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev, ktorá sa priznáva členskému štátu, vedie k zníženiu prekročenia referenčných množstiev výrobcov a následne k zníženiu finančných prostriedkov vo forme splatných poplatkov, členský štát nemôže svojvoľne rozhodovať o spôsobe, akým sa toto opätovné pridelenie vykoná, pretože normotvorca Únie ohraničil výkon tejto možnosti tým, že na tento účel stanovil podmienky.
55 Cieľ dodatočného poplatku teda posilňuje výklad, podľa ktorého sa kritérium pomerného rozdelenia, ktoré je jediným kritériom stanoveným v článku 2 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 3950/92, má považovať za jediné kritérium, podľa ktorého je potrebné vykonať opätovné pridelenie nevyužitých referenčných množstiev. Naproti tomu ani z teleologického výkladu nemožno vyvodiť, že aj bez výslovného povolenia v tomto zmysle by členský štát mohol pristúpiť k opätovnému prideleniu na základe iných kritérií.
56 Vzhľadom na uvedené skutočnosti tvrdenia talianskej vlády, podľa ktorých uplatnenie iných kritérií nie je výslovne zakázané ani nariadením č. 3950/92, ani nariadením č. 536/93, umožňuje dosiahnuť ciele sledované v sektore mlieka a nie je v rozpore s nijakou všeobecnou zásadou práva Únie, ako sú napríklad zásady proporcionality, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, nemôžu uspieť.
57 Pokiaľ právo Únie vrátane jeho všeobecných zásad totiž neobsahuje spoločné pravidlá, vnútroštátne orgány pri vykonávaní právnej úpravy Únie postupujú v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi normami svojho vlastného vnútroštátneho práva, pričom pri prijímaní opatrení vykonávajúcich právnu úpravu Únie sú povinné vykonávať svoju diskrečnú právomoc v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, medzi ktoré patria zásady proporcionality, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. marca 2004, Azienda Agricola Ettore Ribaldi a i., C‑480/00, C‑482/00, C‑484/00, C‑489/00 až C‑491/00 a C‑497/00 až C‑499/00, EU:C:2004:179, body 42 a 43, ako aj citovanú judikatúru).
58 Ako bolo uvedené v bode 40 tohto rozsudku, článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 stanovuje kritérium, podľa ktorého sa má vykonať opätovné pridelenie nevyužitých referenčných množstiev, čím zužuje diskrečnú právomoc členských štátov.
59 Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia č. 3950/92 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ sa členský štát rozhodne pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev, treba toto opätovné pridelenie vykonať medzi výrobcami, ktorí prekročili svoje referenčné množstvá, v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii.
O trovách
60 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
Článok 2 ods. 1 druhý pododsek nariadenia Rady (EHS) č. 3950/92 z 28. decembra 1992, ktorým sa ustanovujú dodatočné poplatky v sektore mlieka a mliečnych výrobkov, zmeneného nariadením Rady (ES) č. 1256/1999 zo 17. mája 1999, sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ sa členský štát rozhodne pristúpiť k opätovnému prideleniu nevyužitých referenčných množstiev, treba toto opätovné pridelenie vykonať medzi výrobcami, ktorí prekročili svoje referenčné množstvá, v pomere k referenčným množstvám, ktoré má každý z týchto výrobcov k dispozícii.
Podpisy