ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)
z 22. mája 2014
Vec F‑42/13
CU
proti
Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru (EHSV)
„Verejná služba – Dočasný zamestnanec – Zmluva na dobu neurčitú – Rozhodnutie o výpovedi zmluvy“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou CU navrhuje zrušiť rozhodnutie Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) zo 16. októbra 2012, ktorým sa vypovedáva jeho zmluva dočasného zamestnanca na dobu neurčitú, a v prípade potreby aj rozhodnutia z 31. januára 2013 a rozhodnutia z 24. apríla 2013, ktorým sa zamieta jeho sťažnosť, ako aj zaviazať EHSV, aby nahradil spôsobenú majetkovú škodu a uhradil mu sumu 15 000 eur ako jeho nemajetkovú ujmu
Rozhodnutie: Rozhodnutia Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru zo 16. októbra 2012 a z 31. januára 2013, ktorými sa vypovedáva zmluva dočasného zamestnanca CU na dobu neurčitú, sa zrušujú. Európsky hospodársky a sociálny výbor je povinný zaplatiť CU sumu 25 000 eur. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európsky hospodársky a sociálny výbor znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli CU.
Abstrakt
1. Žaloby úradníkov – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Nové rozhodnutie, ktoré má rovnaký predmet a rovnaký dôvod ako napadnuté rozhodnutie – Sťažnosť podaná proti prvému rozhodnutiu – Prípustnosť
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 117)
2. Úradníci – Zásady – Právo na obhajobu – Rozsah – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred prijatím rozhodnutia o prepustení
[Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2 písm. a)]
3. Úradníci – Dočasní zamestnanci – Výpoveď zmluvy na dobu neurčitú pre narušenie vzťahu dôvery – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah
[Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2 písm. c)]
1. Domnievať sa, že sťažnosť podaná dočasným zamestnancom sa stala bezpredmetnou kvôli rozhodnutiu orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy nahradiť svoje prvé rozhodnutie druhým rozhodnutím, ktoré má, pokiaľ ide o výpoveď zmluvy dočasného zamestnanca, rovnaký obsah, by viedlo k tomu, že by sa administratíve priznala právomoc vyžadovať od dotknutého zamestnanca, aby podal toľko sťažností, koľko rozhodnutí prijala administratíva na napravenie určitých vád, zatiaľ čo akt spôsobujúci ujmu, o ktorý ide, jeho predmet a dôvod, zostávajú presne také isté.
(pozri bod 23)
2. Podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie má každý právo byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať. Aby porušenie práva byť vypočutý mohlo viesť k zrušeniu rozhodnutia o prepustení, treba preskúmať, či by bez tejto vady konanie mohlo viesť k inému výsledku. Pokiaľ má inštitúcia na výber medzi výpoveďou zmluvy dočasného zamestnanca a jeho odchodom do dôchodku, má o to viac dôvodov na to, aby ho vypočula pred tým, než v jeho prípade prijme jedno alebo druhé riešenie. Tvrdenie inštitúcie, že dočasnému zamestnancovi bolo umožnené, aby vyjadril svoj názor počas pohovoru po rozhodnutí o prepustení, by teda zbavovalo podstaty základné právo byť vypočutý, teda možnosť poskytnutú dočasnému zamestnancovi vyjadriť svoj názor na opatrenie, ktoré sa ho nepriaznivo dotýka a povinnosť uloženú inštitúcii zistiť tento názor pred vydaním svojho rozhodnutia, čím sa garantuje, že prijímané rozhodnutie nemá vecné vady a predstavuje výsledok vhodného vyváženia záujmu služby a záujmu dotknutej osoby.
(pozri body 33 a 38 – 41)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: 11. júla 2013, Tzirani/Komisia, F‑46/11, bod 136; 12. decembra 2013, CH/Parlament, F‑129/12, body 33 a 38
3. Povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia, zakotvená v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie, predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej sa možno odchýliť iba z naliehavých dôvodov. Účelom tejto povinnosti je poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje na posúdenie, či je rozhodnutie opodstatnené alebo či má vadu, pre ktorú bude možné napadnúť jeho zákonnosť, a umožniť súdu Únie, aby preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Hoci je pravda, že samotné konštatovanie, že došlo k narušeniu vzťahu dôvery môže postačovať na odôvodnenie rozhodnutia o prepustení a že ak je takéto rozhodnutie založené iba na tomto konštatovaní, potom požiadavka, aby boli v odôvodnení rozhodnutia presne uvedené faktické okolnosti odhaľujúce alebo odôvodňujúce toto narušenie vzťahu dôvery, môže byť iba obmedzená, zároveň platí, že samotný odkaz na narušenie vzťahu dôvery bez akéhokoľvek spresnenia skutkových okolností odhaľujúcich alebo odôvodňujúcich toto narušenie nestačí na to, aby dočasný zamestnanec vedel, či je toto rozhodnutie opodstatnené a aby mohol súd Únie preskúmať jeho zákonnosť. Keď je odôvodnenie rozhodnutia vypovedať zmluvu dočasného zamestnanca, ktoré uvádza narušenie vzťahu dôvery, iba všeobecnou a šablónovitou formuláciou, a neobsahuje žiadnu konkrétnu informáciu týkajúcu sa dotknutej osoby, rozhodnutie v skutočnosti neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie.
(pozri body 42, 44 a 49)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 20. februára 2002, Roman Parra/Komisia, T‑117/01, bod 31; 29. septembra 2005, Napoli Buzzanca/Komisia, T‑218/02, bod 74
Súd pre verejnú službu: 24. februára 2010, P/Parlament, F‑89/08, bod 73; Tzirani/Komisia, už citovaný, body 137 a 139