ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)
z 18. júna 2019 (*)
„Štátna pomoc – Rozsudok vydaný rozhodcovským súdom zriadeným pod záštitou Medzinárodného centra pre riešenie investičných sporov (ICSID) – Vyplatenie náhrady škody priznanej niektorým hospodárskym subjektom – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vrátenie – Právomoc Komisie“
V spojených veciach T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15,
European Food SA, so sídlom v Drăgăneşti (Rumunsko),
Starmill SRL, so sídlom v Drăgăneşti,
Multipack SRL, so sídlom v Drăgăneşti,
Scandic Distilleries SA, so sídlom v Oradei (Rumunsko),
v zastúpení: K. Struckmann, G. Forwood, advokáti, a A. Kadri, solicitor,
žalobcovia vo veci T‑624/15,
Ioan Micula, bydliskom v Oradei (Rumunsko), v zastúpení: K. Struckmann, G. Forwood a A. Kadri,
žalobca vo veci T‑694/15,
Viorel Micula, bydliskom v Oradei,
European Drinks SA, so sídlom v Şteii (Rumunsko),
Rieni Drinks SA, so sídlom v Rienii (Rumunsko),
Transilvania General Import‑Export SRL, so sídlom v Oradei,
West Leasing International SRL, so sídlom v Păntășești (Rumunsko),
v zastúpení: pôvodne J. Derenne, D. Vallindas, advokáti, A. Dashwood, barrister, a V. Korom, solicitor, neskôr J. Derenne, D. Vallindas a A. Dashwood,
žalobcovia vo veci T‑704/15,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: P.‑J. Loewenthal a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Španielske kráľovstvo, v zastúpení: S. Centeno Huerta a A. Rubio González, splnomocnení zástupcovia,
a
Maďarsko, v zastúpení: pôvodne M. Fehér, G. Koós a M. Bóra, neskôr M. Fehér a G. Koós, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom sú tri návrhy na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1470 z 30. marca 2015 o štátnej pomoci SA.38517 (2014/C) (ex 2014/NN), ktorú poskytlo Rumunsko – Rozhodcovský rozsudok z 11. decembra 2013, Micula/Rumunsko (Ú. v. EÚ L 232, 2015, s. 43),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),
v zložení: predseda komory M. Prek (spravodajca), sudcovia E. Buttigieg, F. Schalin, B. Berke a J. Costeira,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. marca 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporom
1 Žalobcovia, spoločnosti European Food SA, Starmill SRL, Multipack SRL a Scandic Distilleries SA vo veci T‑624/15, pán Ioan Micula vo veci T‑694/15, pán Viorel Micula, European Drinks SA, Rieni Drinks SA, Transilvania General Import‑Export SRL a West Leasing International SRL vo veci T‑704/15, boli uvedení v rozhodnutí Komisie (EÚ) 2015/1470 z 30. marca 2015 o štátnej pomoci SA.38517 (2014/C) (ex 2014/NN), ktorú poskytlo Rumunsko – Rozhodcovský rozsudok z 11. decembra 2013, Micula/Rumunsko (Ú. v. EÚ L 232, 2015, s. 43; ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) ako príjemcovia náhrady škody, ktorá im bola priznaná rozhodcovským rozsudkom (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) vyhláseným 11. decembra 2013 vo veci ARB/05/20 Micula a i./Rumunsko rozhodcovským súdom zriadeným pod záštitou Medzinárodného centra pre riešenie investičných sporov (ďalej len „ICSID“).
2 Páni Ioan a Viorel Miculovci, švédski štátni príslušníci s bydliskom v Rumunsku, sú väčšinovými akcionármi v rámci skupiny European Food and Drinks Group (EFDG), ktorej činnosť sa týka výroby potravín a nápojov v oblasti Ştei‑Nucet v okrese Bihor v Rumunsku. European Food, Starmill, Multipack, Scandic Distilleries, European Drinks, Rieni Drinks, Transilvania General Import‑Export a West Leasing International patria skupine EFDG.
Rumunská právna úprava a investície žalobcov
3 Európska dohoda o pridružení medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Rumunskom na strane druhej (Ú. v. ES L 357, 1994, s. 2, ďalej len „Európska dohoda“) nadobudla účinnosť 1. februára 1995. V jej článku 64 ods. 1 bode iii) sa akákoľvek verejná pomoc, ktorá skresľuje alebo môže skresľovať hospodársku súťaž zvýhodňovaním určitých podnikov alebo výroby určitého tovaru, vyhlasuje za nezlučiteľnú s riadnym fungovaním Európskej dohody, ak to môže ovplyvňovať obchod medzi Európskymi spoločenstvami a Rumunskom. Podľa článku 64 ods. 2 Európskej dohody sa museli akékoľvek činnosti v rozpore s týmto článkom posudzovať „na základe kritérií vyplývajúcich z uplatňovania pravidiel článkov 85, 86 a 92 Zmluvy [o EHS, teraz články 101, 102 a 107 ZFEÚ]“. Okrem toho články 69 a 71 Európskej dohody ukladajú Rumunsku povinnosť harmonizovať svoje vnútroštátne právne predpisy s acquis communautaire.
4 Rumunsko v záujme splnenia svojej povinnosti harmonizácie v zmysle Európskej dohody schválilo v roku 1999 zákon č. 143/1999 o štátnej pomoci, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2000. Tento zákon, ktorý zahŕňal rovnaké vymedzenie pojmu štátna pomoc, ako sa uvádza v článku 64 Európskej dohody a v práve Európskej únie, ustanovil Consiliul Concurenţei (Rada pre hospodársku súťaž, Rumunsko) a Oficiul Concurenței (Úrad pre hospodársku súťaž, Rumunsko) ako vnútroštátne orgány zodpovedné za dohľad nad štátnou pomocou, príslušné na posudzovanie zlučiteľnosti štátnej pomoci, ktorú Rumunsko poskytuje podnikom.
5 Rumunské orgány prijali 2. októbra 1998 mimoriadny výnos vlády č. 24/1998 (ďalej len „EGO 24“), ktorý poskytol určitým investorom v znevýhodnených regiónoch, ktorí získali certifikát stáleho investora, rad investičných stimulov, medzi inými napríklad oslobodenie od platenia ciel a dane z pridanej hodnoty na stroje, vrátenie ciel zo surovín, ako aj oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb počas obdobia, pre ktoré je príslušná oblasť označená ako znevýhodnený región.
6 Rumunská vláda rozhodla, ktoré regióny by mali byť označené za znevýhodnené, a stanovila obdobie tohto označenia maximálne na desať rokov. Na základe rozhodnutia z 25. marca 1999 vyhlásila banskú oblasť Ștei‑Nucet v okrese Bihor za znevýhodnený región na desať rokov s účinnosťou od 1. apríla 1999.
7 Dňa 15. mája 2000 prijala Rada pre hospodársku súťaž rozhodnutie č. 244/2000, v ktorom stanovila, že niekoľko stimulov poskytnutých v rámci EGO 24 treba klasifikovať ako prevádzkovú štátnu pomoc, ktorá narúša hospodársku súťaž, a preto je potrebné ju zrušiť.
8 Dňa 1. júla 2000 nadobudol účinnosť mimoriadny výnos vlády č. 75/2000 (ďalej len „EGO 75“), ktorým sa mení EGO 24 (ďalej len spoločne „EGO“).
9 Rada pre hospodársku súťaž napadla pred Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko) skutočnosť, že napriek prijatiu EGO 75 sa jej rozhodnutie č. 244/2000 neimplementovalo. Táto sťažnosť bola 26. januára 2001 zamietnutá z toho dôvodu, že EGO 75 sa malo považovať za legislatívne a nie administratívne opatrenie a jeho zákonnosť preto Rada pre hospodársku súťaž nemohla napadnúť v zmysle zákona č. 143/1999. Toto rozhodnutie potvrdil 19. februára 2002 aj Înalta Curte de Casație și Justiție (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko).
10 Spoločnosti European Food a Starmill a Multipack uskutočnili na základe certifikátov stálych investorov, ktoré získali 1. júna 2000 a 17. mája 2002, určité investície do ťažobnej oblasti Ștei‑Nucet.
11 Rumunsko vo februári 2000 začalo prístupové rokovania s Úniou. V spoločnom stanovisku Únie z 21. novembra 2001 sa v súvislosti s týmito rokovaniami konštatuje, že v Rumunsku „existuje niekoľko existujúcich schém pomoci, ako aj nových nezlučiteľných schém pomoci, ktoré neboli zosúladené s acquis“ vrátane „nástrojov poskytnutých v rámci [EGO]“.
12 Dňa 26. augusta 2004 Rumunsko vyhlásilo, že „s cieľom splniť kritériá v pravidlách Spoločenstva o štátnej pomoci a tiež s cieľom dokončiť rokovania v kapitole č. 6 – Politika hospodárskej súťaže bolo potrebné, aby sa vo vnútroštátnych predpisoch eliminovali všetky formy štátnej pomoci, ktoré neboli zlučiteľné s acquis communautaire v tejto oblasti“ a zrušilo všetky stimuly priznané na základe EGO okrem úľavy v súvislosti s daňou z príjmov právnických osôb. Táto zmena nadobudla platnosť 22. februára 2005.
13 Dňa 1. januára 2007 Rumunsko pristúpilo k Únii. EGO 24 ani EGO 75 nie sú uvedené v odseku 1 hlavy 2 „Politika hospodárskej súťaže“ prílohy V k Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 157, 2005, s. 203, ďalej len „akt o pristúpení) ako opatrenia pomoci, ktoré by sa v čase pristúpenia považovali za existujúcu pomoc.
Rozhodcovské konanie
14 Bilaterálna investičná zmluva uzavretá 29. mája 2002 medzi vládou Švédskeho kráľovstva a vládou Rumunska o podpore a vzájomnej ochrane investícií (ďalej len „BIZ“) nadobudla platnosť 1. júla 2003. Táto zmluva predpokladá pre investorov každej z týchto dvoch krajín (vrátane investícií uzatvorených pred nadobudnutím účinnosti BIZ) poskytnutie určitej ochrany pri investovaní v druhej krajine. Článok 2 ods. 3 BIZ okrem iného stanovuje, že „každá zmluvná strana zabezpečí investíciám investorov druhej zmluvnej strany nestranné a spravodlivé zaobchádzanie a nebude neprimeranými alebo diskriminačnými opatreniami poškodzovať správu, riadenie, udržiavanie, používanie, využitie alebo dispozíciu s investíciami týchto investorov“. Okrem toho sa v článku 7 BIZ stanovuje, že spory medzi investormi a signatárskymi krajinami sa riešia najmä rozhodcovským súdom pod záštitou ICSID.
15 Dňa 28. júla 2005 v reakcii na zrušenie investičných stimulov podľa EGO piati žalobcovia, konkrétne Ioan a Viorel Miculovci, European Food, Starmill a Multipack, požiadali o zriadenie rozhodcovského súdu podľa článku 7 BIZ.
16 Rozhodcovský súd v rozhodnutí z 24. septembra 2008 vyhlásil, že nároky žalobcov v rozhodcovskom konaní sú prípustné. Žalobcovia v rozhodcovskom konaní pôvodne požadovali obnovenie zrušených investičných stimulov. Následne však svoj nárok čiastočne stiahli a namiesto toho požadovali náhradu škody za škody spôsobené zrušením týchto stimulov. Žalobcovia tvrdli, že zrušením stimulov Rumunsko porušilo legitímnu dôveru investorov, ktorí očakávali, že tieto stimuly budú dostupné v podstate do 1. apríla 2009. Podľa žalobcov v rozhodcovskom konaní tak Rumunsko porušilo svoju povinnosť spravodlivého a rovnocenného zaobchádzania, ktoré im bolo priznané ako švédskym investorom podľa článku 2 ods. 3 BIZ.
17 Európska komisia v priebehu rozhodcovského konania vystupovala ako amicus curiae. Vo svojom vyjadrení z 20. júla 2009 vysvetlila, že stimuly v EGO 24 boli „nezlučiteľné s pravidlami Spoločenstva o regionálnej pomoci“, a konkrétne uviedla, že „stimulmi sa nerešpektovali požiadavky právnych predpisov Spoločenstva, pokiaľ ide o oprávnené náklady a intenzitu pomoci [a že] nástroje okrem toho predstavovali prevádzkovú pomoc, ktorá [bola] v pravidlách regionálnej pomoci vylúčená“. Komisia tiež tvrdila, že „akékoľvek rozhodnutie, ktorým sa obnovujú výsady, ktoré Rumunsko zrušilo, alebo ktorým sa nahrádza žalobcom škoda za stratu týchto výsad, by viedlo k poskytnutiu novej pomoci, ktorá by bola nezlučiteľná so Zmluvou o [FEÚ]“ a že „výkon [akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým sa požaduje, aby Rumunsko opätovne zriadilo investičné schémy, o ktorých sa počas prístupových rokovaní zistilo, že sú nezlučiteľné s vnútorným trhom] sa teda nemôže uskutočniť, ak by bolo v rozpore s pravidlami politiky EÚ v oblasti štátnej pomoci“.
18 Rozhodcovský súd vo svojom rozsudku priznal žalobcom v rozhodcovskom konaní náhradu škody vo výške 791 882 452 rumunských lei (RON) (približne 178 miliónov eur), ktorú im Rumunsko malo zaplatiť. Rozhodcovský súd rozhodol takto:
„Zrušením stimulov v nariadení EGO 24 pred 1. aprílom 2009 nekonalo Rumunsko neprimerane alebo v zlej viere (s tým rozdielom, že [Rumunsko] konalo neprimerane tým, že zachovávalo povinnosti investorov po ukončení stimulov). [Rozhodcovský] súd však… dospel k názoru, že Rumunsko porušilo oprávnené očakávania žalobcov [v rozhodcovskom konaní], že tieto stimuly budú dostupné v podstate v rovnakej podobe do 1. apríla 2009. Zároveň Rumunsko nekonalo transparentne tým, že včas neinformovalo žalobcov o tom, že tento režim sa ukončí pred jeho uvedeným dátumom uplynutia platnosti. Súd preto stanovuje, že Rumunsko ‚nezaistilo spravodlivé a rovnocenné zaobchádzanie s investíciami‘ žalobcov [v rozhodcovskom konaní] v zmysle článku 2 ods. 3 BIZ.“
19 Rozhodcovský súd preto priznal žalobcom v rozhodcovskom konaní náhradu škody rozdelenú takto:
– 85 100 000 rumunských lei ako náhradu škody za zrušenie stimulov pre suroviny a následné zvýšené náklady na cukor;
– 17 500 000 RON za zvýšené náklady za ďalšie suroviny,
– 18 133 229 RON za stratu príležitosti vytvárať zásoby cukru za nižšie ceny,
– 255 700 000 RON za ušlý zisk z predaja hotových tovarov,
– súd okrem toho nariadil Rumunsku zaplatiť úroky vypočítané v súvislosti so zvýšenými nákladmi na cukor a ďalšie suroviny od 1. marca 2007, v súvislosti so stratou príležitosti tvoriť zásoby cukru v nižších cenách od 1. novembra 2009 a v súvislosti s ušlým ziskom od 1. mája 2008.
20 Rumunsko sa 18. apríla 2014 obrátilo na ad hoc výbor so žiadosťou o zrušenie rozsudku na základe článku 52 Dohovoru o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov (ďalej len „dohovor ICSID“) z 18. marca 1965. Ad hoc výbor 7. septembra 2014 v tejto súvislosti zrušil odklad vykonania rozhodcovského rozsudku, ktorý bol pôvodne schválený, pretože Rumunsko po konzultácii s Komisiou v tejto veci nebolo schopné poskytnúť, ako o to uvedený výbor požiadal, bezpodmienečný záväzok vykonať rozhodcovský rozsudok, a to aj v prípade, že by to viedlo k porušeniu jeho povinností okrem iného podľa práva Únie a bez ohľadu na akékoľvek rozhodnutie prijaté Komisiou.
21 Komisia 15. októbra 2014 predložila žiadosť ad hoc výboru o vstup dobrovoľného vedľajšieho účastníka do konania ako tretej strany nezúčastnenej na spore v rámci konania o neplatnosť. Ad hoc výbor vyhovel žiadosti o vstup vedľajšieho účastníka 4. decembra 2014 a Komisia 9. januára 2015 zaslala svoje pripomienky z titulu svojho postavenia amicus curiae v rámci tohto konania. V čase prijatia napadnutého rozhodnutia konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku ešte nebolo skončené.
Žaloby zo strany žalobcov v rozhodcovskom konaní pred vnútroštátnymi súdmi týkajúce sa uznania a výkonu rozhodcovského rozsudku
22 Dňa 18. marca 2014 štyria žalobcovia (European Food, Starmils, Multipack a pán Ioan Micula) podali návrh na začatie súdneho konania v Rumunsku v súvislosti s vykonaním rozhodcovského rozsudku podľa článku 54 dohovoru ICSID, pričom žiadali o zaplatenie zvyšnej sumy vo výške 80 % a zodpovedajúcich úrokov.
23 Dňa 24. marca 2014 Tribunal București (súd v Bukurešti, Rumunsko) schválil vykonanie rozhodcovského rozsudku, pričom usudzoval, že podľa článku 54 dohovoru ICSID bol rozhodcovský rozsudok priamo vykonateľný a mal sa považovať za konečný rozsudok na vnútroštátnej úrovni, v dôsledku čoho by sa vylúčilo konanie o uznanie tohto rozsudku na základe rumunského občianskeho súdneho poriadku. Dňa 30. marca 2014 exekútor začal konanie o vykonanie rozhodcovského rozsudku a stanovil rumunskému ministerstvu financií šesťmesačnú lehotu, po uplynutí ktorej malo zaplatiť štyrom žalobcom 80 % dlžnej sumy v súlade s rozhodcovským rozsudkom zvýšenej o úroky a ostatné náklady.
24 Rumunsko napadlo nútený výkon rozhodcovského rozsudku pred Tribunal București (súd v Bukurešti) a požiadalo o prijatie predbežných opatrení, konkrétne o dočasné pozastavenie výkonu rozhodnutia, až kým súd v Bukurešti nerozhodne vo veci samej. Súd v Bukurešti 14. mája 2014 dočasne pozastavil výkon rozhodcovského rozsudku až do prijatia rozhodnutia vo veci samej týkajúceho sa žaloby o neplatnosť a návrhu na pozastavenie núteného výkonu. Dňa 26. mája 2014 Komisia vstúpila do tohto konania na základe článku 23a ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339). Komisia vyzvala Tribunal București (súd v Bukurešti), aby pozastavil a zrušil výkon rozhodcovského rozsudku a predložil dve prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 267 ZFEÚ.
25 Tribunal București (súd v Bukurešti) 23. septembra 2014 rozhodol o predbežnom opatrení tak, že zrušil odklad vykonania rozsudku a zamietol žiadosť Rumunska o pozastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku z toho dôvodu, že ad hoc výbor ICSID zrušil 7. septembra 2014 odklad výkonu tohto rozsudku (pozri bod 20 vyššie). Dňa 30. septembra 2014 Rumunsko podalo žalobu proti rozhodnutiu z 23. septembra 2014. Tribunal București (súd v Bukurešti) 13. októbra 2014 zamietol žiadosť o predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Dňa 17. októbra 2014 v nadväznosti na rozhodnutie Komisie z 1. októbra 2014 o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, v rámci konania prebiehajúceho pred Tribunal București (súd v Bukurešti), Rumunsko opätovne požiadalo o prijatie predbežných opatrení vo forme odkladu núteného výkonu rozhodcovského rozsudku.
26 Tribunal București (súd v Bukurešti) 24. novembra 2014 zamietol návrh proti výkonu podaný Rumunskom proti uzneseniu z 24. marca 2014 vrátane návrhu na predbežné opatrenia zo 17. októbra 2014. Dňa 14. januára 2015 sa Rumunsko proti tomuto rozsudku odvolalo.
27 Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť) 24. februára 2015 zrušil rozsudok Tribunal București (súd v Bukurešti) z 23. septembra 2014 a pozastavil nútený výkon až do prijatia rozsudku v odvolacom konaní proti rozsudku toho istého súdu z 24. novembra 2014. Na základe článku 23a ods. 2 nariadenia č. 659/1999 sa Komisia rozhodla podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto odvolacieho konania.
28 Pán Viorel Micula predložil niekoľko návrhov na uznanie rozhodcovského rozsudku v rámci konania o vykonanie cudzieho rozsudku alebo konania ex parte na súdoch Belgicka, Francúzska, Luxemburska, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a Spojených štátov. Pán Ioan Micula, European Food, Starmill a Multipack predložili aj návrh na uznanie rozhodcovského rozsudku v konaní ex parte v Spojených štátoch. V čase písomnej časti konania pred Všeobecným súdom tieto konania ešte neboli ukončené.
Vykonanie rozhodcovského rozsudku, konanie vo veci formálneho zisťovania a napadnuté rozhodnutie
29 Dňa 31. januára 2014 útvary Komisie informovali listom rumunské orgány, že akékoľvek vykonanie alebo výkon rozhodcovského rozsudku by predstavovalo novú pomoc a muselo by byť predmetom oznámenia Komisii.
30 Rumunské orgány 20. februára 2014 informovali útvary Komisie, že čiastočne uhradili náhradu škody, ktorú žalobcom v rozhodcovskom konaní priznal rozhodcovský súd, a to započítaním za dane a poplatky, ktoré rumunským úradom dlhoval jeden zo žalobcov (European Food). Daňový dlh po tomto započítaní predstavoval 337 492 864 RON (približne 76 000 000 eur). Okrem toho Rumunsko požiadalo útvary Komisie o ďalšie objasnenie v súvislosti s možnosťou vyplatenia zostávajúcej sumy fyzickej osobe (pánom Viorelovi a Ioanovi Miculovcom alebo akejkoľvek inej fyzickej osobe, na ktorú mohla byť pohľadávka postúpená).
31 Útvary Komisie požiadali 12. marca 2014 Rumunsko o ďalšie informácie týkajúce sa opatrení, ktoré plánovalo prijať v súvislosti s vykonaním alebo následným výkonom rozhodcovského rozsudku. Rumunsko poskytlo tieto informácie listom z 26. marca 2014.
32 Útvary Komisie upozornili 1. apríla 2014 rumunské úrady, že Komisia má možnosť vydať príkaz na pozastavenie pomoci s cieľom zaistiť, aby sa nevyplácala žiadna ďalšia nezlučiteľná štátna pomoc, a požiadali Rumunsko o pripomienky v tejto súvislosti. Rumunsko v liste zo 7. apríla 2014 vyhlásilo, že si neželá vyjadriť pripomienky týkajúce sa tejto možnosti.
33 Komisia 26. mája 2014 prijala rozhodnutie C(2014) 3192 podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, ktorým sa Rumunsku ukladá povinnosť okamžite pozastaviť akékoľvek opatrenie, ktoré by mohlo viesť k vykonaniu alebo výkonu rozhodcovského rozsudku, z toho dôvodu, že takéto opatrenie by pravdepodobne predstavovalo neoprávnenú štátnu pomoc, kým Komisia neprijme konečné rozhodnutie o zlučiteľnosti tejto štátnej pomoci s vnútorným trhom.
34 Komisia v liste z 1. októbra 2014 informovala Rumunsko o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti s čiastočným vykonaním rozhodcovského rozsudku Rumunskom, ku ktorému došlo začiatkom roka 2014 (pozri bod 20 vyššie), ako aj v súvislosti s akýmkoľvek ďalším vykonaním alebo výkonom rozhodcovského rozsudku. V tomto rozhodnutí uverejnenom v Úradnom vestníku Európskej únie 7. novembra 2014 Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky.
35 Dňa 31. októbra 2014 vydal exekútor vymenovaný Tribunal București (súd v Bukurešti) príkaz na zablokovanie účtov rumunského ministerstva financií a požiadal o výkon rozhodcovského rozsudku vo výške 80 %. V čase prijatia napadnutého rozhodnutia boli účty rumunského ministerstva financií v rámci štátnej pokladnice a bankových spoločností zablokované.
36 Dňa 26. novembra 2014 Rumunsko zaslalo pripomienky týkajúce sa rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ. Žalobcovia 8. decembra 2014 predložili pripomienky ako zainteresovaná strana po tom, čo Komisia zamietla ich žiadosť o dlhšie obdobie na predloženie ich pripomienok. Pripomienky žalobcov boli predložené Rumunsku, ktoré dostalo príležitosť reagovať. Pripomienky žalobcov boli postúpené Rumunsku, ktoré dostalo možnosť na ne odpovedať. Pripomienky Rumunska k pripomienkam žalobcov boli predložené 27. januára 2015.
37 Žalobcovia zároveň požadovali prístup ku všetkej korešpondencii medzi Komisiou a Rumunskom, ktorá je súčasťou spisu. Táto žiadosť bola 19. decembra 2014 zamietnutá a zamietnutie bolo 2. marca 2015 potvrdené.
38 Súdom vymenovaný exekútor 5. januára 2015 zabavil rumunskému ministerstvu financií 36 484 232 RON (približne 8 100 000 eur). Z tejto sumy následne previedol trom z piatich žalobcov v rozhodcovskom konaní 34 004 232 RON (približne 7 560 000 eur) v rovnakých častiach a zvyšnú sumu si ponechal ako náhradu exekučných nákladov. V období od 5. februára do 25. februára 2015 súdom vymenovaný exekútor zabavil rumunskému ministerstvu financií ďalšiu sumu vo výške 9 197 482 RON (približne 2 000 000 eur). Na základe rozhodcovského rozsudku toto ministerstvo 9. marca 2015 dobrovoľne previedlo zvyšnú sumu vo výške 472 788 675 RON (približne 106 500 000 eur, vrátane trov exekučného konania vo výške 6 028 608 RON) na zablokovaný účet zriadený v mene piatich žalobcov v rozhodcovskom konaní. Majitelia tohto účtu však z neho môžu čerpať prostriedky len v prípade, ak Komisia rozhodne, že štátna pomoc udelená na základe rozhodcovského rozsudku je zlučiteľná s vnútorným trhom.
39 Listami z 9. a 11. marca 2015 rumunské orgány informovali Komisiu o zabaveniach, ktoré sa uskutočnili od 5. do 25. februára 2015 a o dobrovoľnej platbe na blokovaný účet otvorený v mene piatich žalobcov v rozhodcovskom konaní, ktorá predstavuje zostatok dlžnej sumy na základe rozhodcovského rozsudku.
40 Podľa rumunských orgánov bol rozhodcovský rozsudok v plnom rozsahu vykonaný.
41 Komisia prijala 30. marca 2015 napadnuté rozhodnutie.
42 Napadnuté rozhodnutie znie takto:
„Článok 1
Zaplatenie náhrady škody, ktorú priznal rozhodcovský súd… v rozsudku, jednej hospodárskej jednotke, ktorú tvoria Viorel Micula, Ioan Micula, … European Food, … Starmill, … Multipack, European Drinks …, Rieni Drinks …, Scandic Distilleries …, Transilvania General Import‑Export … a West Leasing …, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 [ZFEÚ], ktorá je nezlučiteľná z vnútorným trhom.
Článok 2
1. Rumunsko nevyplatí žiadnu nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 1 a vymôže každú nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 1, ktorá už bola vyplatená ktorémukoľvek zo subjektov, ktoré sa pokladajú za jednu hospodársku jednotku využívajúcu túto pomoc, na základe čiastočného vykonania alebo výkonu rozhodcovského rozsudku…, ako aj každú pomoc vyplatenú ktorémukoľvek zo subjektov, ktoré sa pokladajú za jednu hospodársku jednotku využívajúcu túto pomoc, na základe ďalšieho vykonania rozhodcovského rozsudku…, o ktorej Komisia nebola informovaná, alebo ktorá sa vyplatila po dátume tohto rozhodnutia.
2. Viorel Micula, Ioan Micula, … European Food, … Starmill, … Multipack, European Drinks, Rieni Drinks, Scandic Distilleries, Transilvania General Import‑Export a West Leasing sú spoločne zodpovední za vrátenie štátnej pomoci, ktorá bola ktorémukoľvek z týchto subjektov poskytnutá.
3. Sumy, ktoré sú predmetom vymáhania, sú sumy vyplývajúce z vykonania alebo výkonu rozsudku… (istina a úrok).
4. Sumy, ktoré sú predmetom vymáhania, sa úročia od dátumu, keď ich príjemca dostal k dispozícii, až do ich skutočného vrátenia.
5. Rumunsko uvedie presné dátumy, kedy príslušní príjemcovia dostali k dispozícii pomoc, ktorú poskytol štát.
6. Úrok sa vypočíta ako zložený úrok v súlade s kapitolou V nariadenia (ES) č. 794/2004.
7. Rumunsko zaistí, že s účinnosťou od dátumu prijatia tohto rozhodnutia nevykoná žiadne ďalšie platby pomoci uvedené v článku 1.
Článok 3
1. Vrátenie pomoci uvedenej v článku 1 je bezodkladné a účinné.
2. Rumunsko zaistí, že toto rozhodnutie vykoná do štyroch mesiacov odo dňa oznámenia tohto rozhodnutia.
Článok 4
1. Rumunsko predloží do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia nasledujúce informácie:
a) celkovú sumu pomoci, ktorú získal každý subjekt uvedený v článku 1 tohto rozhodnutia;
b) podrobný opis už prijatých alebo plánovaných opatrení na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím;
c) dokumenty, ktoré dokazujú, že príjemcovi bolo nariadené vrátiť pomoc.
2. Rumunsko bude informovať Komisiu o pokroku dosiahnutom v súvislosti s vnútroštátnymi opatreniami, ktoré sa prijali na vykonanie tohto rozhodnutia, až do úplného vrátenia pomoci uvedenej v článku 1. Na požiadanie Komisie bezodkladne poskytne informácie o opatreniach, ktoré sa už prijali a ktoré sa plánujú prijať na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím. Takisto poskytne podrobné informácie o sumách pomoci a úrokov, ktoré príjemcovia už vrátili.
Článok 5
Toto rozhodnutie je určené Rumunsku.“
Konanie a návrhy účastníkov konania
43 Návrhmi doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 6. novembra 2015 (vec T‑624/15), 30. novembra 2015 (vec T‑694/15) a 28. novembra 2015 (veci T‑704/15) žalobcovia podali tieto žaloby.
44 Svojimi rozhodnutiami z 18. marca a 21. apríla 2016 (vec T‑624/15), 18. marca a 22. apríla 2016 (vec T‑694/15) a z 25. mája a 21. apríla 2016 (vec T‑704/15) predseda štvrtej komory Všeobecného súdu povolil Španielskemu kráľovstvu a Maďarsku, aby vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie.
45 V dňoch 13. a 14. júla 2016 (veci T‑624/15 a T‑694/15) a 14. júla 2016 (vec T‑704/15) Španielske kráľovstvo a Maďarsko podali svoje vyjadrenia vedľajších účastníkov konania do kancelárie Všeobecného súdu. Účastníci konania predložili svoje pripomienky k týmto vyjadreniam v stanovených lehotách.
46 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k druhej komore, ktorej boli z tohto dôvodu tieto veci pridelené.
47 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného sudu 27. februára 2017 žalobcovia požiadali o zlúčenie vecí T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15 na účely ústnej časti konania. Vo svojich pripomienkach k žiadosti o zlúčenie vecí zo 14. marca 2017 Komisia súhlasila so spojením vecí T‑624/15 a T‑694/15, ale vzniesla námietku voči zlúčeniu týchto dvoch vecí s vecou T‑704/15.
48 Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 21. februára 2017 žalobcovia vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 a 4. mája 2017 Komisia vo veciach T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15 požiadali o prioritné prejednanie. Predseda druhej komory vyhovel ich žiadosti rozhodnutím z 22. mája 2017.
49 Všeobecný súd na základe návrhu druhej komory rozhodol podľa článku 28 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
50 Uznesením predsedu druhej rozšírenej komory Všeobecného súdu zo 7. februára 2018 boli veci T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15 v súlade s článkom 68 ods. 2 rokovacieho poriadku spojené na účely ústnej časti konania.
51 Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.
52 Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 20. marca 2018.
53 Uznesením z 28. mája 2018 Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) vzhľadom na to, že hlavní účastníci konania mali byť vyzvaní, aby sa vyjadrili k prípadnému spojeniu vecí T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15 na účely rozhodnutia o ukončení konania, nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 113 rokovacieho poriadku. Hlavní účastníci konania predložili svoje pripomienky v stanovenej lehote.
54 Žalobcovia vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom:
– sa týka každého z nich v týchto dvoch veciach,
– bráni Rumunsku vykonať rozhodcovský rozsudok,
– nariaďuje Rumunsku, aby vymohlo každú nezlučiteľnú pomoc,
– stanovuje, aby boli spoločne a nerozdielne zodpovední za vrátenie štátnej pomoci prijatej ktorýmkoľvek zo subjektov uvedených v jeho článku 2 ods. 2,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
55 Žalobcovia vo veci T‑704/15 navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom:
– označuje pána Viorela Miculu za „podnik“ a považuje ho za časť hospodárskej jednotky, ktorá je príjemcom pomoci,
– identifikuje príjemcu pomoci ako hospodársku jednotku, ktorú tvoria páni Viorel a Ioan Miculovci, European Food, Starmill, Multipack, European Drinks, Rieni Drinks, Scandic Distilleries, Transilvania General Import‑Export a West Leasing International,
– stanovuje v článku 2, že páni Viorel a Ioan Miculovci, European Food, Starmill, Multipack, European Drinks, Rieni Drinks, Scandic Distilleries, Transilvania General Import‑Export a West Leasing International sú spoločne a nerozdielne zodpovední za vrátenie štátnej pomoci, ktorá im bola poskytnutá,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
56 Vo veciach T‑694/15 a T‑704/15 Komisia podporovaná vedľajšími účastníkmi konania navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žaloby ako nedôvodné,
– uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
57 Podľa článku 68 rokovacieho poriadku sa prejednávané veci spájajú na spoločné konanie na účely konečného rozhodnutia.
58 Na podporu každej žaloby žalobcovia uvádzajú osem žalobných dôvodov, pričom niektoré majú viaceré časti, ktoré treba zoradiť do siedmich dôvodov a predložiť takto: po prvé žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia a zneužití právomoci, ako aj na porušení článku 351 ZFEÚ a všeobecných právnych zásad, po druhé žalobný dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, po tretie žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, po štvrté žalobný dôvod založený na nesprávnom posúdení zlučiteľnosti dotknutého opatrenia s vnútorným trhom, po piate žalobný dôvod založený na nesprávnom určení príjemcov pomoci a nesprávnom odôvodnení, po šieste žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa vrátenia pomoci a po siedme žalobný dôvod založený na porušení práva byť vypočutý, článku 108 ods. 3 ZFEÚ a článku 6 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.
O nedostatku právomoci Komisie a neuplatniteľnosti práva Únie na situáciu pred pristúpením Rumunska
59 V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15 sa žalobcovia v podstate odvolávajú na nedostatok právomoci Komisie a neuplatniteľnosť práva Únie na situáciu pred pristúpením Rumunska. Okrem toho v rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu predloženého vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 žalobcovia tvrdia, že akákoľvek výhoda bola poskytnutá pred pristúpením Rumunska k Únii. Všeobecný súd zastáva názor, že svojimi tvrdeniami žalobcovia vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 spochybňujú aj právomoc Komisie na prijatie napadnutého rozhodnutia. V každom prípade otázka právomoci Komisie týkajúca sa prekážky konania z dôvodu verejného záujmu sa musí preskúmať z úradnej moci (pozri rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C‑210/98 P, EU:C:2000:397, bod 56 a citovanú judikatúru).
60 Podľa žalobcov po prvé Komisia nemala právomoc prijať napadnuté rozhodnutie, pretože všetky konania a opomenutia, ktoré zakladajú medzinárodné protiprávne konania, o ktorých rozhodol rozhodcovský súd, že sa ich Rumunsko dopustilo voči žalobcom a ktoré spôsobili škodu odškodnenú rozhodcovským rozsudkom, sa stali pred pristúpením Rumunska k Únii. Po druhé počas uvedeného obdobia sa právo Únie ako také vrátane pravidiel štátnej pomoci neuplatňovalo v Rumunsku a Komisia nemohla vykonávať právomoci, ktoré jej boli udelené podľa článku 108 ZFEÚ a nariadenia č. 659/1999 právne záväzným spôsobom v súvislosti so štátnou pomocou, ktorú poskytli rumunské orgány. Po tretie nie je podstatné, či sa platba náhrady škody priznanej za medzinárodne protiprávne konania, ktorých sa Rumunsko dopustilo v právnom rámci uplatňovanom pred jeho pristúpením k Únii, uskutočnila, ako v prejednávanej veci, po tomto pristúpení.
61 V tejto súvislosti žalobcovia vo veci T‑704/15 tvrdia, že rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok z dôvodu konania rumunských orgánov v súvislosti so zrušením EGO z roku 2005, ktorým sa porušila legitímna dôvera žalobcov v rozhodcovskom konaní a nekonalo sa transparentným spôsobom, pokiaľ ide o zrušenie stimulačných opatrení, pričom sa zároveň zachovali záväzky týchto žalobcov. V čase tohto konania však EGO nepodliehalo pravidlám Únie v oblasti štátnej pomoci, ani právomoci Komisie. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho predpokladu, že EGO bolo štátnou pomocou, ktorú právo Únie zakazovalo.
62 Podľa žalobcov vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 bezpodmienečné právo na kompenzáciu porušení, ktorých sa Rumunsko dopustilo, a teda akákoľvek výhoda boli poskytnuté buď v čase porušenia BIZ Rumunskom vyplývajúceho zo zrušenia stimulov stanovených v EGO, alebo v čase nadobudnutia platnosti BIZ, v ktorej sa stanovujú povinnosti pre Rumunsko voči žalobcom, v každom prípade pred pristúpením. Akúkoľvek platbu na základe rozhodcovského rozsudku preto treba považovať za vyplatenie existujúcej pomoci podľa článku 15 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ktorá sa už nemôže vymáhať.
63 Komisia spochybňuje tieto tvrdenia a tvrdí, že mala právomoc na prijatie napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný, čiastočne vykonaný a mal byť prípadne úplne vykonaný po pristúpení Rumunska k Únii, žalobcovia mohli nadobudnúť bezpodmienečné právo na náhradu škody, ktorá im bola priznaná na základe platnej vnútroštátnej právnej úpravy, až po pristúpení Rumunska k Únii. Skutočnosť, že EGO nikdy nebolo priamo predmetom preskúmania podľa pravidiel Únie v oblasti štátnej pomoci a že k údajnému porušeniu BIZ došlo pred takýmto pristúpením, sú takisto irelevantné pre určenie právomoci Komisie v prejednávanej veci. Komisia tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí nenariadila Rumunsko, aby vymáhalo späť pomoc pôvodne poskytnutú žalobcom v rozhodcovskom konaní na základe EGO. Okrem toho EGO, ktorý bol zrušený 22. februára 2005, nemôže slúžiť ako právny základ pre vyplatenie náhrady škody priznanej žalobcom. Ak by sa žalobcovia mohli odvolať na žiadosť proti Rumunsku v rámci BIZ ihneď po zrušení stimulov stanovených v EGO, bezpodmienečné právo na všetky náhrady škôd následne poskytnuté by mohlo vzniknúť až po pristúpení Rumunska k Únii.
64 Podľa Komisie tak bola dotknutá pomoc skutočne poskytnutá po pristúpení Rumunska k Únii, a to buď premenou rozhodcovského rozsudku prostredníctvom jeho uznania na platný vnútroštátny právny titul alebo vykonaním rozhodcovského rozsudku Rumunskom.
65 V odôvodneniach 130 až 140 napadnutého rozhodnutia Komisia preskúmala, či sa predmetné opatrenie, vymedzené v odôvodnení 39 uvedeného rozhodnutia ako „zaplatenie náhrady škody, ktorú [rozhodcovský] súd na základe rozsudku priznal žalobcom, buď vykonaním alebo výkonom tohto [rozhodcovského] rozsudku, a úroku vzniknutého od vydania [tohto] rozsudku“, malo považovať za novú pomoc. V tejto súvislosti konštatovala, že po zrušení schémy EGO 22. februára 2005 nemohla žiadna spoločnosť získať nárok na pomoc v rámci tejto schémy, a preto žiadosť o odškodnenie, ktorú žalobcovia predložili rumunskému štátu, vyplývala len z „rozhodcovského rozsudku v spojení s rumunským vnútroštátnym právom, v ktorom sa priznáva právny účinok vo vnútroštátnom právnom poriadku Rumunska“. Vzhľadom na to, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný, a na riziká, že by mohol byť uznaný alebo vykonaný po pristúpení Rumunska k Únii, bezpodmienečné právo v zmysle rumunského vnútroštátneho práva na náhradu škody, ktorú priznal rozhodcovský súd, sa žalobcom priznalo až po pristúpení Rumunska k Únii. Komisia usudzovala, že skutočnosť, že ani akt o pristúpení, ani Zmluva o FEÚ sa v Rumunsku neuplatňovali v čase, keď – ako žalobcovia tvrdili v správnom konaní – si Rumunsko nesplnilo svoje záväzky vyplývajúce z BIZ, a to zrušením schémy pomoci zavedenej EGO, alebo v čase, keď podali žalobu na rozhodcovský súd, nie je relevantná, pretože žalobcovia nikdy v tomto čase nenadobudli bezpodmienečné právo na vyplatenie náhrady škody priznanej rozhodcovským súdom, čo bolo opatrenie, ktoré bolo predmetom posúdenia Komisie. Komisia okrem toho uviedla, že rozhodcovský rozsudok priznal žalobcom sumu, ktorá zodpovedala dávkam poskytovaným v rámci zrušenej schémy EGO až do plánovaného dátumu uplynutia jej platnosti, ako aj náhrade škody za stratu príležitosti tvorby zásob cukru v roku 2009 a ušlého zisku a že počas veľkej časti alebo dokonca celého tohto obdobia Rumunsko bolo plnoprávnym členom Únie a podliehalo priamo pravidlám Zmluvy o FEÚ o štátnej pomoci. Takisto pripomenula, že schéma stimulov stanovená v EGO nebola ako existujúca pomoc uvedená v akte o pristúpení. Komisia tak prijala záver, že vyplatenie náhrady škody, ktorú žalobcom priznal rozhodcovský súd, či už prostredníctvom vykonania alebo výkonu rozhodcovského rozsudku, predstavovalo novú pomoc, a podliehalo teda v plnej miere mechanizmu kontroly štátnej pomoci, ktorý je stanovený v článkoch 107 a 108 ZFEÚ.
66 Podľa článku 2 aktu o pristúpení sú ustanovenia pôvodných Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami pred dňom pristúpenia záväzné pre Rumunsko a uplatňujú sa v tomto štáte za podmienok stanovených v týchto Zmluvách a v tomto akte.
67 Právo Únie sa tak začalo uplatňovať v Rumunsku až od jeho pristúpenia k Únii 1. januára 2007. Až od tohto dňa tak Komisia získala právomoc na vykonávanie kontrol týkajúcich sa opatrení Rumunska na základe článku 108 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2013, Rousse Industry/Komisia, T‑489/11, neuverejnený, EU:T:2013:144, body 63 a 64).
68 Argumenty žalobcov týkajúce sa toho, že Komisia nemá právomoc prijať napadnuté rozhodnutie, sú však založené na predpoklade, že všetky konania sa uskutočnili a všetky výhody boli poskytnuté pred pristúpením Rumunska k Únii. Z toho vyplýva, že pre posúdenie dôvodnosti týchto tvrdení treba v prvom rade vymedziť dátum, keď bola údajná pomoc poskytnutá.
69 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa štátna pomoc musí považovať za poskytnutú v čase, keď sa na príjemcu previedlo právo prijímať pomoc podľa platných vnútroštátnych predpisov, pričom sa zohľadňujú všetky podmienky stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch na získanie takejto pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke, C‑129/12, EU:C:2013:200, body 40 až 41, a zo 6. júla 2017, Nerea, C‑245/16, EU:C:2017:521, bod 32).
70 V prejednávanej veci po prvé podľa napadnutého rozhodnutia bolo cieľom vykonania alebo výkonu rozhodcovského rozsudku opätovne nastoliť situáciu, v ktorej by sa žalobcovia s najväčšou pravdepodobnosťou boli nachádzali, keby sa schéma stanovená na základe EGO nezrušila (odôvodnenia 95 a 146 a poznámka pod čiarou č. 83 napadnutého rozhodnutia).
71 Zo skutkových okolností sporu pritom vyplýva (pozri body 5 až 15 vyššie) že všetky skutočnosti týkajúce sa EGO, konkrétne prijatie EGO Rumunskom, prijatie certifikátov zo strany žiadajúcich spoločností, ktoré im umožňovali využívať stimuly stanovené v EGO, nadobudnutie platnosti BIZ, zrušenie stimulov stanovené v EGO a porušovanie, ktorých sa Rumunsko pri tejto príležitosti dopustilo, ako aj postúpenie rozhodcovskému súdu zo strany žalobcov v rozhodcovskom konaní, sa uskutočnili pred pristúpením Rumunska k Únii 1. januára 2007.
72 Po druhé treba v tejto súvislosti uviesť, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku prijal záver, že zrušením stimulov stanovených v EGO pred 1. aprílom 2009 Rumunsko na jednej strane porušilo legitímnu dôveru žalobcov v rozhodcovskom konaní a na druhej strane voči nim nekonalo transparentným spôsobom. Zrušenie stimulov stanovených v EGO je preto rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik škody, za ktorú bolo žalobcom priznané dotknuté odškodnenie v rozhodcovskom rozsudku.
73 Ako vyplýva z odôvodnenia 146 a poznámky pod čiarou č. 83 napadnutého rozhodnutia, cieľom rozhodcovského rozhodnutia teda bolo „retroaktívne“ kompenzovať zrušenie EGO z roku 2005, to znamená, že jeho kompenzačné účinky platia do minulosti.
74 Z toho vyplýva, že rozhodcovský súd sa v rozhodcovskom rozsudku obmedzil na určenie presnej škody, ktorú utrpeli žalobcovia v súvislosti so zrušením EGO a vypočítal výšku náhrady škody, ktorá zodpovedá právu na náhradu škody, ku ktorej došlo v čase protiprávneho konania, ktorého sa Rumunsko dopustilo v roku 2005.
75 Z toho vyplýva, že právo na náhradu škody v zmysle judikatúry uvedenej v bode 69 vyššie vzniklo v čase, keď Rumunsko zrušilo svoje stimuly stanovené v EGO z roku 2005. Na rozdiel od toho, čo Komisia konštatovala okrem iného v odôvodnení 134 napadnutého rozhodnutia, právo na náhradu škody, ktoré priznal rozhodcovský súd, teda žalobcom nevniklo až po pristúpení Rumunska k Únii (pozri bod 65 vyššie).
76 Po tretie je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok, v ktorom sa konštatujú porušenia, ktorých sa Rumunsko dopustilo zrušením EGO a stanovuje sa náhrada škody, ktorá sa má v dôsledku toho zaplatiť žalobcom, bol vydaný v roku 2013, a teda po tomto pristúpení.
77 Ako sa však uvádza v bode 74 vyššie, rozhodcovský súd sa obmedzil na určenie presnej škody, ktorú žalobcovia utrpeli v dôsledku porušení, ktorých sa dopustilo Rumunsko v roku 2005. Keďže rozhodcovský rozsudok tak predstavuje iba vedľajšiu časť príslušného odškodnenia a ako taký je neoddeliteľnou časťou predchádzajúcich daňových stimulov, nemôže sa považovať za novú pomoc a zakladať právomoc Komisie a uplatniteľnosť práva Únie v prípade všetkých minulých udalostí, konkrétne skutkových okolností v sporoch, ktoré predchádzali pristúpeniu Rumunska k Únii (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 20. marca 2013, Rousse Industry/Komisia, T‑489/11, neuverejnený, EU:T:2013:144, bod 55 a citovanú judikatúru, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 20. marca 2014, Rousse Industry/Komisia, C‑271/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:175).
78 Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že právo žalobcov na náhradu škody vzniklo a začalo sa uplatňovať v okamihu, keď Rumunsko zrušilo EGO 24, t. j. pred pristúpením Rumunska k Únii, a preto sa v zmysle judikatúry uvedenej v bode 69 vyššie toto právo previedlo na žalobcov pred pristúpením. Jednak rozhodcovský rozsudok je len uznaním tohto práva a jednak platby v roku 2014 predstavujú len realizáciu tohto práva, ktoré vzniklo v roku 2005.
79 Keďže právo Únie a konkrétne články 107 a 108 ZFEÚ sa v Rumunsku neuplatňovali pred jeho pristúpením k Únii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, Electrabel a Dunamenti Erőmű/Komisia, C‑357/14 P, EU:C:2015:642, bod 64 a citovanú judikatúru), Komisia nemohla vykonávať právomoci, ktoré jej boli zverené článkom 108 ZFEÚ, a predovšetkým nemohla penalizovať stimuly stanovené v EGO za obdobie pred pristúpením. Až od tohto dňa totiž Komisia nadobudla právomoc na vykonávanie kontrol v súvislosti s opatreniami Rumunska na základe článku 108 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 2013, Rousse Industry/Komisia, T‑489/11, neuverejnený, EU:T:2013:144, bod 63, potvrdený rozsudkom v odvolacom konaní z 20. marca 2014, Rousse Industry/Komisia, C‑271/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:175).
80 Okrem toho treba spresniť podobne ako žalobcovia, že skutočnosť, že náhrada škody bola zaplatená po tomto pristúpení, nie je v tejto súvislosti relevantná, keďže tieto platby vykonané v roku 2014 predstavujú výkon práva vzniknutého v roku 2005.
81 Po štvrté Komisia vymedzila predmet dotknutého opatrenia ako „zaplatenie náhrady škody, ktorú [rozhodcovský] súd na základe [rozhodcovského] rozsudku priznal žalobcom, buď vykonaním alebo výkonom tohto rozsudku, a úroku vzniknutého od vydania [tohto] rozsudku“ (odôvodnenie 39 napadnutého rozhodnutia).
82 Treba pritom uviesť, že hoci v napadnutom rozhodnutí Komisia výslovne neposudzovala zákonnosť EGO, vyplýva okrem iného z odôvodnení 24, 25, 95 a 146 napadnutého rozhodnutia, že usudzovala, že vyplatenie náhrady škody priznanej žalobcom rozhodcovským súdom je nezlučiteľné s právom Únie, pretože jeho cieľom bolo obnoviť stimuly stanovené v EGO, ktoré sú v rozpore s právom Únie. Z napadnutého rozhodnutia tak jednoznačne vyplýva, že Komisia vymedzila priamu súvislosť medzi uvedenou platbou a schémou stimulov, ktorú stanovil EGO, a že záver Komisie, podľa ktorého vyplatenie náhrady škody predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vychádza z myšlienky, že stimuly, ktoré stanovil EGO, boli ako také nezlučiteľné s právom Únie.
83 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa nové pravidlo v zásade bezodkladne uplatňuje na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla (pozri rozsudok z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, EU:C:2008:709, bod 43 a citovanú judikatúru).
84 V prejednávanej veci vzhľadom na osobitnú povahu rozhodcovského rozhodnutia, ktorá je zrejmá najmä z odôvodnenia 146 napadnutého rozhodnutia, nemožno usudzovať, že účinky tohto rozsudku predstavujú budúce účinky situácie, ktorá vznikla pred pristúpením v zmysle judikatúry citovanej v bode 83 vyššie, pretože tento rozsudok retroaktívne vyvolal konečné účinky, keď ich „konštatoval“ do minulosti, t. j. účinky, ktoré sčasti existovali už pred pristúpením.
85 V odôvodnení 146 napadnutého rozhodnutia Komisia totiž usudzovala, že „vykonaním [rozhodcovského] rozsudku sa v podstate opätovne stanovila situácia, v ktorej by sa žalobcovia so všetkou pravdepodobnosťou ocitli, keby Rumunsko nebolo nikdy zrušilo nariadenie [EGO]“.
86 Keďže stimuly stanovené v EGO boli zrušené v roku 2005, a teda pred pristúpením Rumunska k Únii, Komisia nemala žiadnu právomoc posudzovať ich údajnú nezákonnosť z hľadiska práva Únie, prinajmenšom pokiaľ ide o obdobie pred pristúpením. Takisto aj vzhľadom na to, že dotknuté právo na odškodnenie vzniklo v okamihu tohto zrušenia (pozri bod 75 vyššie), Komisia nemohla rozhodnúť o jeho nezlučiteľnosti pre toto obdobie.
87 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa od rozhodcovského súdu nevyžadovalo, aby uplatňoval právne predpisy Únie na skutočnosti, ktorými sa zaoberal pred pristúpením, na rozdiel od veci, ktorá viedla k rozsudku zo 6. marca 2018, Achmea (C‑284/16, EU:C:2018:158, body 38 až 41).
88 Okrem toho vzhľadom na všetky skutkové okolnosti sporu, ktoré rozhodcovský súd vzal do úvahy pred uvedeným pristúpením, účinkom rozhodcovského rozsudku nemôže by to, že Komisia sa stane príslušnou a právne predpisy Únie uplatniteľnými v súvislosti s uvedenými predchádzajúcimi skutočnosťami, pokiaľ prejavili svoje účinky pred týmto pristúpením (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 10. januára 2006, Ynos, C‑302/04, EU:C:2006:9, body 25 a 36).
89 Ako Komisia uviedla v odôvodnení 135 napadnutého rozhodnutia, z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že sumy poskytnuté ako odškodnenie za škody spôsobené porušeniami Rumunska boli vypočítané rozhodcovským súdom za obdobie od dátumu zrušenia EGO 22. februára 2005 až do plánovaného skončenia jeho platnosti 1. apríla 2009. Je nepochybné, že toto obdobie sa vzťahuje na obdobie 27 mesiacov, počas ktorých už bolo Rumunsko členom Únie, ako aj možnosť tvorby zásob cukru v roku 2009 a ušlého zisku v období od 1. januára 2005 do 31. augusta 2011.
90 Treba však konštatovať, že sumy poskytnuté ako odškodnenie za obdobie pred pristúpením Rumunska k Únii, t. j. v období od 22. februára 2005 do 31. decembra 2006, nemôžu predstavovať štátnu pomoc v zmysle práva Únie. Na základe judikatúry uvedenej v bodoch 69, 79 a 88 vyššie preto treba konštatovať, že Komisia vykonávala svoje právomoci retroaktívne v súvislosti so situáciou pred pristúpením Rumunska k Únii, prinajmenšom pokiaľ ide o tieto sumy.
91 Okrem toho, pokiaľ ide o sumy poskytnuté ako odškodnenie za obdobie po pristúpení Rumunska k Únii, t. j. obdobie od 1. januára 2007 do 1. apríla 2009, aj za predpokladu, že vyplatenie náhrady škody za toto obdobie by sa mohlo klasifikovať ako nezlučiteľná pomoc, keďže Komisia nerozlišovala medzi obdobiami náhrady škody, ktorú žalobcovia utrpeli pred pristúpením alebo po ňom, v každom prípade prekročila svoje právomoci v oblasti kontroly štátnej pomoci.
92 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba prijať záver, že prijatím napadnutého rozhodnutia Komisia retroaktívne uplatnila svoje právomoci podľa článku 108 ZFEÚ a nariadenia č. 659/1999 na skutočnosti, ktoré predchádzali pristúpeniu Rumunska k Únii. Komisia preto nemohla predmetné opatrenie považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
93 V dôsledku toho treba vyhovieť prvej časti prvého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15 a prvej časti druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15.
O pochybení pri kvalifikácii výhody a pomoci v zmysle článku 107 ZFEÚ v rozhodcovskom rozsudku
94 V rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 a prvej časti druhého žalobného dôvodu vo veci T‑704/15 žalobcovia tvrdia, že rozhodcovský rozsudok im neposkytuje hospodársku výhodu, ale len náhradu škody, ktorú utrpeli. V tejto súvislosti tvrdia, že tento rozsudok nevedie k obnoveniu EGO, ale priznáva im náhradu škody v dôsledku toho, že Rumunsko si nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z BIZ, a najmä z toho dôvodu, že podľa BIZ sa zodpovedajúce záväzky investorov zachovali, zatiaľ čo stimuly boli zrušené. Žalobcovia, ktorí pôvodne pred rozhodcovským súdom žiadali o obnovenie EGO, výslovne zmenili svoje žalobné návrhy v tomto zmysle. Komisia sa nesprávne zamerala na spôsob, akým rozhodcovský súd vypočítal náhradu škody, ale nie na dôvod ich priznania. Tento výpočet náhrady škody podľa nich nie je v prejednávanej veci relevantný. Okrem toho Komisia nemala právomoc preskúmať odškodnenie z dôvodu, že nesúhlasí s metódou výpočtu. V každom prípade Komisia nepreukázala, že priznané sumy zodpovedali presnej výške splátok a výnimiek, ktoré by žalobcovia získali na základe EGO za príslušné obdobie, a že rozhodcovský rozsudok tak účinne obnovil uvedenú schému. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok z 27. septembra 1988, Asteris a i., 106/87 až 120/87, EU:C:1988:457) preto výkon rozhodcovského rozsudku pre nich nepredstavuje výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
95 Okrem toho rozhodcovský rozsudok nemal za následok odškodnenie žalobcov za zrušenie nezlučiteľného opatrenia štátnej pomoci. Komisia vychádzala z nesprávneho predpokladu, že EGO bolo štátnou pomocou, ktorú právo Únie zakazovalo. Žalobcovia tvrdia, že v čase skutočností uvedených v rozhodcovskom rozsudku EGO nepodliehalo pravidlám Únie v oblasti štátnej pomoci a Komisia sa snaží uplatniť svoje právomoci v súvislosti s týmito skutočnosťami retroaktívne. Podľa žalobcov by v každom prípade išlo o výhodu získanú „za bežných trhových podmienok“, pretože platba by bola automatickým dôsledkom rozhodcovského rozsudku. A napokon stanovisko, podľa ktorého je BIZ neplatná, je nesprávne.
96 Komisia, ktorú podporuje Španielske kráľovstvo, spochybňuje tieto tvrdenia. Podľa jej názoru je zjavné, že vyplatenie náhrady škody na základe rozhodnutia priaznivého pre žalobcov, ktoré by zodpovedalo výške predpokladanej neoprávnenej a nezákonnej pomoci, predstavuje samo osebe nepriame poskytnutie štátnej pomoci. V tejto súvislosti Komisia spresňuje, že nikdy netvrdila, že rozhodcovský rozsudok opätovne zavádza EGO de iure, ale namiesto toho v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že prijatie tohto rozsudku de facto znamená obnovenie stimulov stanovených v EGO, vzhľadom na to, že rozhodcovský rozsudok sa obmedzoval na opätovné obnovenie situácie žalobcov v rozhodcovskom konaní, v ktorej by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachádzali, keby sa EGO z roku 2005 nezrušil. Rozhodcovský súd konštatoval príčinnú súvislosti medzi porušením BIZ a priznanou škodou tým, že odvolal výlučne na zrušenie stimulov stanovených v rámci EGO, ale neuviedol žiadnu škodu, ktorá by vznikla v dôsledku zachovania záväzkov investorov alebo nedostatočnej transparentnosti. Prípad v prejednávanej veci sa zásadne líšil od veci, ktorá viedla k rozsudku z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, EU:C:1988:457).
97 Španielske kráľovstvo dodáva, že predmetné odškodnenie predstavovalo štátnu pomoc, keďže rozhodcovský súd začal konať krátko po zrušení EGO a skutočný výpočet odškodnenia bol založený na metóde, ktorá je veľmi podobná metóde stanovenej EGO. Je to práve predčasné zrušenie tejto schémy, ktoré je v podstate na počiatku celého súdneho sporu. Okrem toho žiadna fyzická osoba nemala individuálne právo na štátnu pomoc bez ohľadu na jej formu a bez ohľadu na to, či ju predtým poskytol štát.
98 V odôvodnení 95 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k tomuto záveru:
„S prihliadnutím na tieto skutočnosti je zrejmé, že Rumunsko prostredníctvom vykonania alebo výkonu rozsudku priznáva žalobcom [v rozhodcovskom konaní] sumu, ktorá sa presne zhoduje s výhodami plánovanými v zrušenej schéme v nariadení [EGO] od momentu jeho zrušenia (22. februára 2005) až po jeho plánované uplynutie platnosti (1. apríla 2009). Presnejšie vykonaním alebo výkonom rozsudku sa de facto uhradili clá účtované na dovezený cukor a iné suroviny v období od 22. februára 2005 do 31. marca 2009, ako aj clá účtované na dovezený cukor, ktorým by sa žalobcovia vyhli v prípade, keby mali príležitosť tvoriť zásoby cukru pred plánovaným uplynutím platnosti nástrojov v nariadení [EGO] 31. marca 2009. Okrem toho, aby žalobcovia [v rozhodcovskom konaní] plne využili sumu zodpovedajúcu sume zrušenej schémy a ‚vrátili sa späť do postavenia, ktoré by nastalo »so všetkou pravdepodobnosťou«‘, súd takisto priznal úrok a náhradu škody za údajnú ušlú príležitosť a ušlý zisk. Vykonaním alebo výkonom rozsudku sa v podstate opätovne stanovuje situácia, v ktorej by sa žalobcovia [v rozhodcovskom konaní] so všetkou pravdepodobnosťou ocitli, keby schéma v nariadení [EGO] nebola bývala nikdy zrušená.“
99 Komisia tiež v odôvodnení 99 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „[rozhodcovský] súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia priznať náhradu škody za zvýšené ceny a stratu schopnosti tvoriť zásoby, ako aj ušlý zisk, odvolával len na škody, ktoré vznikli žalobcom následkom zrušenia stimulov v nariadení [EGO]“.
100 V tejto súvislosti podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ „pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.
101 Podľa ustálenej judikatúry kvalifikácia „pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé musí byť tento zásah spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí zvýhodňovať príjemcu. Po štvrté musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, BVVG, C‑39/14, EU:C:2015:470, body 23 a 24 a citovanú judikatúru).
102 Pojem štátna pomoc, ako je definovaný v Zmluve o FEÚ, predstavuje právny pojem a má sa vykladať na základe objektívnych kritérií. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a so zreteľom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zložitosť hodnotení uskutočnených Komisiou vykonávať celkové preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2012, BNP Paribas a BNL/Komisia, C‑452/10 P, EU:C:2012:366, bod 100 a citovanú judikatúru).
103 Okrem toho odškodnenie za spôsobenú škodu sa nemôže považovať za pomoc, pokiaľ neodškodňuje za odňatie neoprávnenej alebo nezlučiteľnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 1988, Asteris a i., 106/87 až 120/87, EU:C:1988:457, body 23 a 24), ako pripomína Komisia v odôvodnení 104 napadnutého rozhodnutia). Toto odôvodnenie 104 potvrdzuje, že Komisia usudzuje, že rozhodcovský rozsudok predstavuje nezlučiteľnú pomoc, pretože sa ním kompenzuje zrušenie opatrenia, ktoré považuje za pomoc nezlučiteľnú s právom Únie.
104 Z analýzy prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého vo veci T‑704/15 a z prvej časti druhého žalobného dôvodu predloženého vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 však vyplýva, že právo Únie sa nevzťahuje na odškodnenie za zrušenie EGO, a to prinajmenšom v období pred pristúpením, keďže rozhodcovský rozsudok, ktorým sa potvrdila existencia práva na odškodnenie vzniknutého v roku 2005, nemal za následok začatie uplatňovania práva Únie a právomoci Komisie na toto skoršie obdobie.
105 Preto sa odškodnenie za zrušenie schémy EGO, aspoň pokiaľ ide o sumy zodpovedajúce obdobiu od 22. februára 2005 do 1. januára 2007, nemôže považovať za odškodnenie za zrušenie pomoci neoprávnenej alebo nezlučiteľnej pomoci s právom Únie.
106 Pokiaľ sa právo Únie nevzťahuje na odškodnenie za zrušenie EGO, prinajmenšom za obdobie pred pristúpením, žalobcovia sa môžu prinajmenšom počas tohto obdobia odvolávať na rozsudok z 27. septembra 1988, Asteris a i. (106/87 až 120/87, EU:C:1988:457).
107 Z analýzy prvej časti prvého žalobného dôvodu predloženého vo veci T‑704/15 a z prvej časti druhého žalobného dôvodu predloženého vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 však vyplýva, že Komisia nemá právomoc a právo Únie sa nevzťahuje na schému EGO, jej zrušenie a odškodnenie za toto zrušenie, keďže rozhodcovský rozsudok, ktorým sa potvrdila existencia práva na odškodnenie v roku 2013, nemal za následok začatie uplatňovania práva Únie a právomoci Komisie na predchádzajúce daňové stimuly EGO, a aj na dotknuté odškodnenie, ktoré je ich dôsledkom.
108 Keďže príslušné odškodnenie aspoň čiastočne zahŕňalo obdobie pred pristúpením (medzi 22. februárom 2005 a 1. januárom 2007) a Komisia sumy, ktoré sa mali vrátiť, nerozlíšila od tých, ktoré sa vzťahovali na obdobie pred pristúpením a na tie, ktoré sa vzťahovali na obdobie po pristúpení, je rozhodnutie, ktorým kvalifikovala celé odškodnenie ako pomoc, nevyhnutne nezákonné.
109 Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné v rozsahu, v akom kvalifikuje náhradu škody, ktorú priznal rozhodcovský súd za zrušenie daňových stimulov, ako výhodu a pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ, a to prinajmenšom za obdobie pred nadobudnutím účinnosti práva Únie v Rumunsku.
110 V dôsledku toho treba takisto vyhovieť druhej časti druhého žalobného dôvodu predloženého vo veciach T‑624/15 a T‑694/15 a prvej časti druhého žalobného dôvodu predloženého vo veci T‑704/15.
111 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba napadnuté rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu bez toho, aby bolo treba preskúmať ďalšie časti týchto žalobných dôvodov alebo ďalšie žalobné dôvody.
O trovách
112 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
113 Keďže Komisia nemala úspech vo veci, treba jej uložiť povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania žalobcov v súlade s ich návrhmi.
114 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Španielske kráľovstvo a Maďarsko preto znášajú svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Veci T‑624/15, T‑694/15 a T‑704/15 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.
2. Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2015/1470 z 30. marca 2015 o štátnej pomoci SA.38517 (2014/C) (ex 2014/NN), ktorú poskytlo Rumunsko – Rozhodcovský rozsudok z 11. decembra 2013, Micula/Rumunsko, sa zrušuje.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania spoločnostiam European Food SA, Starmill SRL, Multipack SRL, Scandic Distilleries SA, pánom Ioanovi a Viorelovi Miculovcom, spoločnostiam European Drinks SA, Rieni Drinks SA, Transilvania General Import‑Export SRL a West Leasing International SRL.
4. Španielske kráľovstvo a Maďarsko znášajú svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. júna 2019.
Podpisy