Language of document : ECLI:EU:C:1979:42

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 20. februára 1979 (*)

„Opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia“

Vo veci 120/78,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Hessisches Finanzgericht (Finančný súd spolkovej krajiny Hesensko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred vnútroštátnym súdom medzi

Société Rewe-Zentral AG, so sídlom v Kolíne,

a

Bundesmonopolverwaltung für Branntwein (spolkovým monopolným úradom pre liehoviny)

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 30 a 37 Zmluvy EHS vo vzťahu k článku 100 ods. 3 nemeckého zákona o monopole liehovín,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda H. Kutscher, predsedovia komôr J. Mertens de Wilmars a Mackenzie Stuart, sudcovia A. M. Donner, P. Pescatore, M. Sørensen, A. O’Keeffe, G. Bosco a A. Touffait,

generálny advokát: F. Capotorti,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Uznesením z 28. apríla 1978 doručeným Súdnemu dvoru 22. mája 1978 predložil Hessisches Finanzgericht Súdnemu dvoru v zmysle článku 177 Zmluvy EHS dve prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 30 a 37 Zmluvy EHS na účel posúdenia zlučiteľnosti ustanovenia nemeckého predpisu o uvádzaní alkoholických nápojov na trh, ktorý stanovuje minimálny stupeň alkoholu pre rôzne kategórie alkoholických výrobkov, s právom Spoločenstva.

2        Z rozhodnutia o postúpení veci vyplýva, že hlavný žalobca má v úmysle dovážať tovar „cassis de Dijon“ pôvodom z Francúzska na účely jeho uvedenia na trh v Spolkovej republike Nemecko.

Žalobca sa obrátil na spolkový monopolný úrad pre liehoviny (Bundesmonopolverwaltung) so žiadosťou o vydanie povolenia dovážať predmetný výrobok. Tento úrad mu oznámil, že výrobok nemá vzhľadom na nedostatočný stupeň alkoholu vlastnosti požadované pre uvedenie na trh v Spolkovej republike Nemecko.

3        Toto stanovisko uvedeného úradu vychádza z odseku 100 zákona „Branntweinmonopolgesetz“ a z vykonávacích predpisov vydaných monopolným úradom na základe tohto ustanovenia, ktoré ustanovujú minimálny obsah alkoholu pre určené kategórie likérov a iné alkoholické nápoje (Verordnung über den Mindestweingeistgehalt von Trinkbranntweinen z 28. februára 1958, Bundesanzeiger č. 48 z 11. marca 1958).

Z uvedených ustanovení vyplýva, že uvádzanie ovocných likérov, ako je „cassis de Dijon“ na trh podlieha požiadavke minimálneho obsahu alkoholu 25 %, zatiaľ čo predmetný výrobok, ktorý je voľne uvedený na trh vo Francúzsku, má obsah alkoholu 15 % až 20 %.

4        Žalobca tvrdí, že stanovenie minimálneho obsahu alkoholu nemeckým predpisom spôsobuje, že známe alkoholické výrobky pôvodom z iných členských štátov Spoločenstva sa nemôžu predávať v Spolkovej republike Nemecko a že toto stanovenie preto vytvára prekážku voľného pohybu tovarov medzi členskými štátmi, pretože presahuje rámec obchodných predpisov, ktoré sú im vyhradené.

Podľa neho ide o opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu, čo je v rozpore s článkom 30 Zmluvy EHS.

Navyše, keďže ide o opatrenie zavedené v rámci riadenia monopolu liehovín, žalobca sa nazdáva, že ide aj o porušenie článku 37, v zmysle ktorého členské štáty postupne prispôsobia štátne monopoly obchodnej povahy tak, aby po uplynutí prechodného obdobia neexistovala diskriminácia medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov v podmienkach nákupu a odbytu tovaru.

5        Na účely vyriešenia tohto sporu predložil Hessisches Finanzgericht dve otázky tohto znenia:

a)      Majú sa opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu v zmysle článku 30 Zmluvy EHS vykladať v tom zmysle, že sa rovnako vzťahujú aj na stanovenie minimálneho obsahu liehu pre liehoviny určené na ľudskú spotrebu, ktoré zaviedol nemecký Branntweinmonopolgesetz, ktorý bráni uvedeniu tradičných výrobkov z ostatných členských štátov s obsahom liehu pod stanovenou hranicou do obehu v Spolkovej republike Nemecko?

b)      Môže spadať stanovenie tohto minimálneho obsahu alkoholu pod pojem diskriminácie medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov v podmienkach nákupu a odbytu tovaru v zmysle článku 37 Zmluvy EHS?

6        Vnútroštátny súd sa tiež pýta na kritériá výkladu, ktorý by mu umožnil posúdiť, či sa na požiadavku minimálneho obsahu alkoholu môže vzťahovať zákaz všetkých opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia pre obchod medzi členskými štátmi obsiahnutý v článku 30 Zmluvy alebo zákaz akejkoľvek diskriminácie medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov v podmienkach nákupu a odbytu tovaru v zmysle článku 37.

7        V tejto súvislosti treba upozorniť, že článok 37 je špecifickým ustanovením pre štátne monopoly obchodného charakteru.

Toto ustanovenie nie je preto relevantné vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré sa netýkajú výkonu špecifickej funkcie verejného monopolu, teda jeho výhradného práva, ale týkajú sa vo všeobecnosti výroby alkoholických nápojov a ich uvádzania na trh bez ohľadu na to, či spadajú pod uvedený monopol.

Za týchto podmienok treba preskúmať dopad opatrenia posudzovaného vnútroštátnym súdom na obchod v rámci Spoločenstva výhradne z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z článku 30 v zmysle prvej otázky.

8        Pri neexistencii spoločných predpisov týkajúcich sa výroby alkoholu a jeho uvádzania na trh – návrh nariadenia, ktorý Komisia predložila Rade 7. decembra 1976 (Ú. v. ES C 309, s. 2), Rada ešte neschválila – je vecou členských štátov upraviť na svojom území všetky otázky týkajúce sa výroby alkoholu a alkoholických nápojov a ich uvádzania na trh.

Prekážky pohybu v rámci Spoločenstva vyplývajúce z rozdielov medzi vnútroštátnymi predpismi, ktoré sa týkajú uvádzania predmetných výrobkov na trh, musia byť akceptované do tej miery, do akej možno tieto predpisy považovať za potrebné na splnenie nevyhnutných požiadaviek, najmä na účinnosť daňových kontrol, ochranu verejného zdravia, poctivosť obchodných transakcií a ochranu spotrebiteľov.

9        Vláda Spolkovej republiky Nemecko, ktorá pristúpila do tohto konania, predložila rôzne argumenty, ktoré podľa nej odôvodňujú uplatnenie ustanovení o minimálnom obsahu alkoholu v alkoholických nápojoch, pričom sa odvoláva na ochranu verejného zdravia a na ochranu spotrebiteľov proti nekalým obchodným praktikám.

10      Pokiaľ ide o ochranu verejného zdravia, nemecká vláda vysvetľuje, že úlohou stanovenia minimálneho obsahu alkoholu vo vnútroštátnom práve je zabrániť šíreniu na vnútroštátnom trhu najmä alkoholických nápojov s nízkym obsahom alkoholu, ktoré podľa nej môžu ľahšie spôsobiť návyk ako nápoje s vyšším obsahom alkoholu.

11      Takéto úvahy nie sú rozhodujúce, keďže spotrebiteľ má na trhu k dispozícii mimoriadne širokú ponuku výrobkov s nízkym až stredným stupňom alkoholu a navyše značná časť alkoholických nápojov s vysokým obsahom alkoholu, ktoré sa voľne predávajú na nemeckom trhu, sa bežne konzumuje v zriedenej forme.

12      Nemecká vláda ďalej tvrdí, že ustanovenie spodnej hranice obsahu alkoholu pre niektoré likéry je v záujme ochrany spotrebiteľa proti nekalým praktikám výrobcov alebo distribútorov alkoholických nápojov.

Tento argument je založený na úvahe, že zníženie obsahu alkoholu zaisťuje konkurenčnú výhodu vo vzťahu k nápojom s vyšším obsahom alkoholu, pretože alkohol tvorí vzhľadom na vysoké daňové zaťaženie, ktorému podlieha, najnákladnejšiu zložku nápojov.

Navyše, podľa nemeckej vlády pripustenie alkoholických výrobkov do voľného obehu, ak zodpovedajú, pokiaľ ide o obsah alkoholu, normám krajiny výroby, by mohlo mať za následok, že v rámci Spoločenstva sa ako spoločný štandard presadí najnižší obsah alkoholu, ktorý je prípustný v ktoromkoľvek z členských štátov, a dokonca neúčinnosť všetkých predpisov upravujúcich túto oblasť, pretože predpisy viacerých členských štátov nepoznajú žiadnu takúto spodnú hranicu.

13      Ako Komisia správne uviedla, stanovenie hraničných hodnôt obsahu alkoholu v nápojoch môže slúžiť normalizácii výrobkov uvedených na trh a ich označeniu v záujme väčšej transparentnosti obchodných transakcií a ponúk pre verejnosť.

Na druhej strane však nemožno ísť tak ďaleko, aby sa povinné stanovenie minimálneho obsahu alkoholu považovalo za hlavnú záruku poctivosti obchodných transakcií, pretože je ľahké zabezpečiť potrebnú informovanosť kupujúceho zavedením požiadavky označenia pôvodu a obsahu alkoholu na obale výrobkov.

14      Z vyššie uvedeného vyplýva, že požiadavky na minimálny obsah alkoholu alkoholických nápojov nesledujú cieľ, ktorý by spočíval vo všeobecnom záujme a ktorý by mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, ktorý je jedným zo základných pravidiel Spoločenstva.

Praktický účinok požiadaviek tohto druhu spočíva hlavne v zabezpečení výhody pre alkoholické nápoje s vysokým obsahom alkoholu, čím sa z domáceho trhu vylúčia výrobky z ostatných členských štátov, ktoré nespĺňajú túto požiadavku.

Preto sa zdá, že jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov tvorí prekážku obchodu, ktorá je nezlučiteľná s ustanoveniami článku 30 Zmluvy.

Preto neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako je limit stanovený vnútroštátnym predpisom.

15      Na prvú otázku treba preto odpovedať tak, že pod pojmom „opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu“ uvedeným v článku 30 Zmluvy treba rozumieť, že zákaz uvedený v tomto článku sa vzťahuje aj na stanovenie minimálneho obsahu alkoholu v alkoholických nápojoch určených na ľudskú spotrebu právnym predpisom niektorého členského štátu, pokiaľ ide o dovoz alkoholických nápojov legálne vyrábaných a uvedených na trh v inom členskom štáte.

 O trovách

16      Vláda Dánskeho kráľovstva, Spolkovej republiky Nemecko a Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred Hessisches Finanzgericht, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených uznesením Hessisches Finanzgericht z 28. apríla 1978 takto:

Pod pojmom „opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu“ uvedeným v článku 30 Zmluvy EHS treba rozumieť, že zákaz uvedený v tomto článku sa vzťahuje aj na stanovenie minimálneho obsahu alkoholu v alkoholických nápojoch určených na ľudskú spotrebu právnym predpisom niektorého členského štátu, pokiaľ ide o dovoz alkoholických nápojov legálne vyrábaných a uvedených na trh v inom členskom štáte.

Kutscher

Mertens de Wilmars      Mackenzie Stuart      Donner

Pescatore

Sørensen

O’Keeffe      Bosco

Touffait

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. februára 1979.

Tajomník

 

Predseda

A. Van Houtte

 

H. Kutscher


* Jazyk konania: nemčina.