NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 19. apríla 2012 (1)
Vec C‑133/11
Folien Fischer AG,
Fofitec AG
proti
Ritrama SpA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof (Nemecko)]
„Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Výklad článku 5 ods. 3 nariadenia (ES) č. 44/2001 – Osobitné právomoci – Oblasť mimozmluvnej zodpovednosti – Pojem – Negatívna určovacia žaloba (‚negative Feststellungsklage‘) – Možnosť potenciálneho pôvodcu skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, podať žalobu proti prípadnému poškodenému na súde v mieste, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k takejto skutočnosti, s cieľom určiť neexistenciu mimozmluvnej zodpovednosti“
I – Úvod
1. Táto vec sa v podstate týka otázky, či žaloba, ktorou sa subjekt domáha určenia neexistencie mimozmluvnej zodpovednosti, patrí do osobitnej právomoci „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, ktorú má „sú[d] podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, na základe článku 5 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2). V prípade zápornej odpovede by subjekt, ktorý je žalovaným účastníkom konania vo veci takej žaloby, mal byť žalovaný na súde v mieste jeho bydliska v súlade s pravidlom všeobecnej právomoci uvedenej v článku 2 uvedeného nariadenia.
2. Prejudiciálnu otázku položil Bundesgerichtshof v rámci sporu medzi Folien Fischer AG (ďalej len „Folien Fischer“) a Fofitec AG (ďalej len „Fofitec“), spoločnosťami usadenými vo Švajčiarsku, na jednej strane a spoločnosťou Ritrama SpA, ktorej sídlo je v Taliansku, na druhej strane. Cieľom negatívnej určovacej žaloby(3) podanej na nemeckom súde spoločnosťami Folien Fischer a Fofitec je určiť, že spoločnosť Ritrama SpA nemôže vyvodzovať nijaké právo z aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť, ktorého by sa uvedené dve žalobkyne mohli dopustiť, ani z obchodnej praxe Folien Fischer spochybňovanej žalovanou, ani z dôvodu, že spoločnosť Fofitec jej odmietla poskytnúť licencie na svoje patenty.
3. V tejto veci ide o žiadosť o výklad v novej záležitosti, hoci Súdny dvor už musel riešiť prejudiciálne otázky týkajúce sa negatívnych určovacích žalôb v spore medzi vlastníkmi tovaru prepravovaného na základe lodného náložného listu a majiteľom plavidla, ktorý ho prevzal.(4) Záujem na poskytnutí odpovede je o to väčší, že tak súdy viacerých členských štátov, ako aj odborníci v oblasti právnej vedy, najmä v Nemecku, ako uvádza Bundesgerichtshof v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, majú veľmi odlišné názory, pokiaľ ide o to, či sa má uplatniť článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 v prípade takéhoto typu žalôb.
II – Právny rámec
4. Ako vyplýva z odôvodnení 1 a 2 nariadenia č. 44/2001, toto nariadenie obsahuje v záujme „zdravé[ho] fungovani[a] vnútorného trhu“ „ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach…“, ktoré sa uplatňujú v členských štátoch.(5)
5. Podľa odôvodnenia 11 uvedeného nariadenia „normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby“.
6. Odôvodnenie 12 nariadenia stanovuje, že „okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva“.
7. Pravidlá týkajúce sa právomoci sú uvedené v článkoch 2 až 31 nariadenia č. 44/2001, ktoré sú obsahom kapitoly II tohto nariadenia.
8. Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 1 kapitoly II, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, znie takto:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
9. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa nachádza v tom istom oddiele, stanovuje:
„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“
10. Článok 5 ods. 3 tohto nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 2 kapitoly II, nazvaného „Osobitná právomoc“, stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte: …
3. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.“(6)
III – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
11. Folien Fischer je spoločnosť usadená vo Švajčiarsku, ktorá sa zaoberá vývojom, výrobou a predajom poťahovaného papiera a fólií. Predáva najmä v Nemecku podkladový materiál na nekonečné formuláre. Spoločnosť Fofitec, ktorá má tiež sídlo vo Švajčiarsku a je súčasťou skupiny spoločností Folien Fischer, je majiteľkou rôznych patentov v tej istej oblasti činností.
12. Ritrama SpA, spoločnosť usadená v Taliansku, vyvíja, vyrába a predáva lamináty a rôzne druhy zušľachtených fólií.
13. V liste z marca 2007 Ritrama SpA uviedla, že distribučné postupy Folien Fischer a jej odmietnutie udeliť patentové licencie sú v rozpore s právom hospodárskej súťaže.
14. V nadväznosti na tento list Folien Fischer a Fofitec podali na Landgericht Hamburg (Nemecko) negatívnu určovaciu žalobu, aby súd určil, že jednak Folien Fischer nie je povinná skončiť svoje predajné postupy, pokiaľ ide o poskytovanie zliav a podmienky distribučných zmlúv, a jednak Ritrama SpA nemá právo požadovať skončenie týchto predajných postupov ani nárok na náhradu škody v danej súvislosti. Folien Fischer a Fofitec takisto navrhli, aby tento vnútroštátny súd konštatoval, že Fofitec nie je povinná poskytnúť licenciu na relevantné európske patenty, ktorých je držiteľkou.
15. Po podaní tejto negatívnej určovacej žaloby sa Ritrama SpA a Ritrama AG, dcérska spoločnosť usadená vo Švajčiarsku, prostredníctvom ktorej Ritrama SpA údajne distribuuje svoje výrobky najmä v Nemecku, obrátili na Tribunale di Milano (Taliansko) so žalobou na plnenie. Na podporu svojho návrhu na priznanie náhrady škody, ako aj na stanovenie povinnosti, aby Fofitec vydala nútené licencie na predmetné patenty, tvrdia, že Folien Fischer a Fofitec sa správali protisúťažným spôsobom.
16. Negatívna určovacia žaloba podaná spoločnosťami Folien Fischer a Fofitec bola zamietnutá ako neprípustná, a to z dôvodu nedostatku právomoci vo veciach s cudzím prvkom, rozsudkom, ktorý vydal Landgericht Hamburg 9. mája 2008.
17. Toto rozhodnutie potvrdil v odvolacom konaní 14. januára 2010 Oberlandesgericht Hamburg (Nemecko), ktorý neuznal právomoc nemeckých súdov vo veciach s cudzím prvkom z dôvodu, že právomoc v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti stanovená v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 sa nemôže uplatňovať v prípade takej negatívnej určovacej žaloby, akú podali Folien Fischer a Fofitec, keďže cieľom takejto žaloby je práve konštatovať, že v Nemecku nedošlo k nijakému aktu, ktorý by zakladal mimozmluvnú zodpovednosť.
18. Na Bundesgerichtshof (Nemecko) podali Folien Fischer a Fofitec opravný prostriedok „Revision“, pričom trvali na svojich návrhoch formulovaných v odvolacom konaní. Tento vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania poznamenal, že Súdny dvor sa ešte nevyjadril k otázke, či právomoc stanovená v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 existuje, aj keď potenciálny pôvodca škody podá negatívnu určovaciu žalobu, ktorou sa domáha konštatovania, že prípadná obeť uvedenej ujmy nemôže vyvodiť žiadne právo z prípadného aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť. Domnieva sa, že správny výklad tohto ustanovenia nie je v takom prípade zjavný, vzhľadom na rôzniace sa teórie právnej vedy a rôznych súdov členských štátov Únie, ako aj Švajčiarskej konfederácie, pokiaľ ide o rovnocenné pravidlo obsiahnuté v Luganskom dohovore.
19. V tomto kontexte Bundesgerichtshof rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku, pričom spresnil, že je naklonený možnosti uplatnenia článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 na negatívnu určovaciu žalobu:
„Má sa článok 5 bod 3 nariadenia [č. 44/2001] vykladať v tom zmysle, že súdna právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti je daná aj v prípade negatívnej určovacej žaloby [‚negative Feststellungsklage‘], v ktorej sa pôvodca skutočnosti, ktorá potenciálne zakladá nárok na náhradu škody, domáha určenia, že potenciálnemu poškodenému nevyplývajú z daného skutkového stavu nijaké nároky z mimozmluvnej zodpovednosti (v prejednávanej veci: porušenie predpisov práva hospodárskej súťaže)?“
20. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol zapísaný v kancelárii Súdneho dvora 18. marca 2011.
21. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru Folien Fischer a Fofitec, Ritrama SpA, nemecká, francúzska, holandská, poľská a portugalská vláda, ako aj švajčiarska vláda. Písomné pripomienky Komisie, podané po lehote, boli odmietnuté rozhodnutím predsedu Súdneho dvora v tomto zmysle 19. júla 2011.
22. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. februára 2012, boli zastúpené spoločnosti Folien Fischer a Fofitec, Ritrama SpA, nemecká vláda, ako aj Komisia.
IV – Analýza
A – Úvodné pripomienky
– O relevantnosti prejudiciálnej otázky
23. V prvom rade Ritrama SpA spochybnila relevantnosť prejudiciálnej otázky na účely riešenia sporu vo veci samej, a to z dôvodu, že jej list z marca 2007, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, nebol formálnou výzvou, ale jednoduchým návrhom na začatie rokovaní na urovnanie sporu a že Folien Fischer a Fofitec tak nemajú žiadny záujem na konaní.
24. Dodáva, že dokonca aj v prípade kladnej odpovede na položenú otázku nemajú nemecké súdy právomoc vo veciach s cudzím prvkom, ktorá by sa zakladala na článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, pretože k protiprávnemu aktu nemôže v Nemecku dôjsť v zmysle procesného práva, keďže účastníci vo veci samej si nekonkurujú na nemeckom území a žiadny z nich nepodlieha nemeckému právu, keďže ich sídla sa nenachádzajú na tomto území. Ritrama SpA na pojednávaní spresnila, že od roku 2004 už nepodniká na nemeckom trhu. Podľa nej je síce pravda, že jej dcérska spoločnosť, švajčiarska Ritrama AG, v Nemecku pôsobí, ale je nemožné zameniť si spoločnosti, ktoré majú odlišnú samostatnú právnu spôsobilosť v rámci občianskoprávneho konania vo veci mimozmluvnej zodpovednosti.
25. Podľa ustálenej judikatúry v rámci prejudiciálneho konania je vnútroštátny súd vzhľadom na osobitosti veci sám najlepšie schopný posúdiť tak potrebu uvedeného návrhu na začatie prejudiciálneho konania na to, aby mohol vydať rozhodnutie, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru.(7) Keďže tieto otázky sa týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, pričom však môže na účely posúdenia vlastnej právomoci preskúmať podmienky, za ktorých mu vnútroštátny súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.(8)
26. V predmetnom prípade Bundesgerichtshof podložil svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania spôsobom, ktorý je podľa mňa dostatočný na preukázanie, že tento návrh zodpovedá objektívnej potrebe spojenej s riešením sporu vo veci samej.
– O problémoch, ktoré treba rozlišovať
27. Vzhľadom na prvky uplatňované v diskusii je dôležité pripomenúť, že si netreba zamieňať rôzne etapy odôvodnenia, ktoré musí vykonať súd, ktorý rieši spor v občianskych a obchodných veciach s cudzím prvkom.
28. Najskôr musí uvedený súd preveriť, či má riadnu právomoc vo veciach s cudzím prvkom, najmä s ohľadom na ustanovenia nariadenia č. 44/2001. Len táto problematika je predmetom otázky, ktorá bola položená vnútroštátnym súdom v tejto veci.
29. Príslušný súd musí potom preskúmať, či vo vnútroštátnom práve existujú procesné pravidlá(9) týkajúce sa podmienok prípustnosti, ktoré by mohli zabrániť tomu, aby konanie pokračovalo. Až na tejto úrovni si môže položiť otázku týkajúcu sa záujmu žalobcu na konaní.
30. Následne musí uvedený súd skúmať, ktorý zákon je uplatniteľný, a to na základe kolíznych noriem obsiahnutých v právnych predpisoch Únie, medzinárodného práva alebo subsidiárne vnútroštátneho práva, ktoré platia v členskom štáte, v ktorom sídli tento súd.
31. Nakoniec a len v tomto štádiu musí na spor konkrétnym spôsobom uplatniť právnu úpravu určenú príslušnou kolíznou normou. Tieto hmotnoprávne ustanovenia najmä určujú, aké sú podmienky, za ktorých sa možno domnievať, že ide o akt, ktorým poškodenému vznikla škoda, ako aj to, aké dôkazy musí poškodený predložiť na podporu svojho návrhu na náhradu škody.(10)
– O dosahu judikatúry týkajúcej sa „paralelných“ nástrojov na nariadenie č. 44/2001
32. Zohľadnenie judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu Bruselského dohovoru alebo Luganského dohovoru je vhodné a dokonca potrebné, keďže nariadenie č. 44/2001, ktorého účelom je nahradiť Bruselský dohovor vo vzťahoch medzi členskými štátmi, obsahuje ustanovenia, ktoré možno z hľadiska podstaty považovať za ekvivalentné.(11)
33. Platí to pre článok 5 bod 3 obsiahnutý v každom z týchto predpisov, ktorého cieľom je definovať pravidlá týkajúce sa právomoci „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, hoci znenie nariadenia č. 44/2001 sa odlišuje od znenia v Bruselskom dohovore, keďže zahŕňa výslovne právomoc založenú na „miest[e], kde… by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, tak ako v Luganskom dohovore v znení revidovanom v roku 2007. Takto doplnená zmienka predstavuje len spresnenie(12) bez toho, aby spôsobila podstatné skreslenie medzi týmito právnymi nástrojmi, pretože Súdny dvor už rozhodol, že zapieracie žaloby, ktoré majú predchádzať vzniku škody, tiež patria do pôsobnosti článku 5 bodu 3 Bruselského dohovoru.(13)
– O dosahu veci
34. Pripomínam, že táto vec sa týka vyriešenia otázky v oblasti, na ktorú sa vzťahuje pravidlo osobitnej právomoci uvedené v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, a konkrétne sa týka definície spojitosti upravenej týmto ustanovením.
35. Súdny dvor nie je povinný vyjadriť sa k otázke, či a za akých podmienok možno negatívne určovacie žaloby pripustiť v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti. V tomto prípade ide o otázku, ktorá sa týka najmä právneho záujmu žalobcu na konaní, ktorá patrí k procesným pravidlám platným v každom členskom štáte, hoci špecifickosť takýchto žalôb sa musí zohľadniť v rámci uplatnenia článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.
36. Ak Súdny dvor rozhodne, že pravidlo osobitnej právomoci uvedené v tomto ustanovení, ktoré je výnimkou, nemožno uplatniť v prípade takéhoto druhu žalôb, budú to súdy určené všeobecným pravidlom zakotveným v článku 2 uvedeného nariadenia, čiže súdy členského štátu, v ktorom má sídlo žalovaný, ktoré budú príslušné na to, aby sa vyjadrili k prípustnosti a prípadne k dôvodnosti takejto žaloby.
B – O prípadnej uplatniteľnosti článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 na negatívne určovacie žaloby v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti
– O význame položenej otázky
37. Vnútroštátny súd vyzval Súdny dvor rozhodnúť, či sa na negatívnu určovaciu žalobu, aká bola podaná v spore vo veci samej, vzťahujú ustanovenia článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. Konkrétne sa vynára otázka, či nemecký súd môže založiť svoju právomoc vo veciach s cudzím prvkom na tomto ustanovení, ktoré určuje „sú[d] podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“, aby mohol preskúmať návrh, ktorým sa Folien Fischer a Fofitec domáhajú konštatovania neexistencie občianskoprávnej zodpovednosti v oblasti hospodárskej súťaže za akt zakladajúci mimozmluvnú zodpovednosť, ktorého sa údajne dopustili tieto spoločnosti, založené podľa švajčiarskeho práva, ktoré podnikajú najmä na nemeckom území.
38. Súdny dvor sa ešte nikdy nevyslovil k tejto otázke. Súdy členských štátov Únie a Švajčiarskej konfederácie však zaujali stanoviská, ktoré sa rozchádzajú. Podľa ilustratívnych informácií, ktoré mám k dispozícii, veľký počet súdov členských štátov,(14) ale nie všetky,(15) odmietli uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 na negatívne určovacie žaloby v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, kým švajčiarsky Tribunal fédéral bol za to, aby sa v tejto súvislosti uplatnili identické ustanovenia obsiahnuté v článku 5 bode 3 Luganského dohovoru, keď bola daná švajčiarska právomoc, pokiaľ ide o opačnú žalobu na plnenie.(16)
39. Vnútroštátny súd uvádza, že je tiež naklonený domnievať sa, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 umožňuje definovať právomoc vo veciach s cudzím prvkom v prípade žaloby, ktorej cieľom je konštatovanie neexistencie aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť. Bundesgerichtshof uvádza, že v nemeckej právnej vede(17) prevláda názor, že aj na súd, ktorý má právomoc v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, možno na základe tohto ustanovenia podať negatívnu určovaciu žalobu, ktorej cieľom je konštatovať neexistenciu práv založených na prípadnom akte zakladajúcom mimozmluvnú zodpovednosť.
40. V tejto súvislosti tvrdia tak členské štáty, ktoré vstúpili do konania v tejto veci ako vedľajší účastníci, ako aj vnútroštátny súd, že je potrebné z dôvodu zrkadlového efektu prijať ten istý prístup v súvislosti s pravidlami týkajúcimi sa právomoci v prípade negatívnej určovacej žaloby v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti i žaloby na plnenie alebo na náhradu škody, ktorá s ňou súvisí ako jej náprotivok, lebo stojí symetricky oproti nej.
41. Tak ako zrkadlo môže deformovať obraz, je však možné, že aj uvádzaná symetria nebude perfektná, ba dokonca bude irelevantná. V predmetnom prípade som naklonený názoru, hoci nie bez určitých pochybností, že teória väčšinovo zastávaná v predmetnom prípade môže byť spochybnená najmä vzhľadom na obsah a účel článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, ďalej vzhľadom na to, že v tejto veci nemá dostatočný dosah skutočnosť, že je zhoda predmetu sporu v negatívnej určovacej žalobe a v pozitívnej žalobe, ako aj vzhľadom na praktické dôsledky vyplývajúce z navrhovaného širokého výkladu.
42. Hneď na úvod musím spresniť, že nevylučujem, že na negatívne určovacie žaloby sa môžu vzťahovať pravidlá týkajúce sa právomoci stanovené nariadením č. 44/2001, pričom treba pripomenúť, že podmienky ich prípustnosti na súdoch členských štátov sú definované vnútroštátnymi procesnými pravidlami. V tejto súvislosti uvádzam, že prístupy v rámci členských štátov sa rozchádzajú, ale možnosť využitia negatívnej určovacej žaloby všeobecne podlieha podmienkam týkajúcim sa predmetu tejto žaloby a právneho záujmu navrhovateľa použiť takúto formu právnej ochrany alebo záujmu navrhovateľa na takomto konaní.(18)
43. Domnievam sa však, že ak sa takáto žaloba podá v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, nemá sa uplatniť pravidlo zakladajúce osobitnú právomoc, zakotvené článkom 5 bodom 3 uvedeného nariadenia, ale pravidlo zakladajúce všeobecnú právomoc, zakotvené článkom 2 toho istého nariadenia, a to z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie.
– O doslovnom výklade článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001
44. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že s cieľom zabezpečiť, aby malo nariadenie č. 44/2001 plnú účinnosť a jednotne sa uplatňovalo na území všetkých členských štátov, sa musia pojmy obsiahnuté v uvedenom nariadení vykladať nie jednoduchým odkazom na vnútroštátne právo jedného z dotknutých členských štátov, ale autonómne, pričom treba vychádzať v zásade zo systému a z cieľov predpisu.(19)
45. Súdny dvor opakovane rozhodol, že v zmysle článku 5 bodu 3 Bruselského dohovoru pojem „oblasť mimozmluvnej zodpovednosti“ zahŕňa akúkoľvek žalobu, ktorej „cieľom je vyvodiť zodpovednosť žalovaného“ a ktorá „sa netýka ,zmluvných vecí‘“ v zmysle článku 5 bodu 1 uvedeného dohovoru, keďže zmluva implikuje záväzok, ktorý zmluvná strana slobodne prijala voči inej zmluvnej strane.(20) Táto judikatúra, ktorú možno preniesť na článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001, stanovuje kvalifikačné kritérium stanovujúce splnenie dvoch podmienok, a to jednak pozitívnej podmienky týkajúcej sa predmetu žaloby a jednak negatívnej podmienky týkajúcej sa dôvodu žaloby.(21)
46. Z toho vyplýva, že súd členského štátu môže mať právomoc na základe článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, len ak je cieľom žaloby, ktorá na ňom bola podaná, „vyvodiť mimozmluvnú zodpovednosť žalovaného“(22), aby bol žalovaný zaviazaný skončiť s konaním, ktoré môže spôsobiť škodu alebo nahradiť škodu, ak už vznikla. V rámci negatívnej určovacej žaloby však nie je žalovaný obvinený z toho, že by z jeho konania vznikla škoda, za ktorú sa má vyvodiť zodpovednosť, ale žalobca sa domáha určenia opaku, teda toho, že nie je pôvodcom neoprávneného aktu spôsobujúceho škodu, z ktorého by vyplývalo právo na jej náhradu. V tejto súvislosti nemecká vláda správne uviedla, hoci nesúhlasím so záverom, ktorý vyvodila z tohto konštatovania, že v negatívnej určovacej žalobe dochádza k inverzii úloh, ktoré obvykle existujú v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, pretože žalobca je tu potenciálnym dlžníkom pohľadávky vyplývajúcej z aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť, kým žalovaný je potenciálnou obeťou takéhoto aktu.
47. Cieľom negatívnej určovacej žaloby teda nie je preukázať a vyvodiť zodpovednosť žalovaného, tak ako v už citovanej judikatúre, ale práve naopak, vylúčiť zodpovednosť žalobcu. Taká žaloba, o akú ide vo veci samej, nie je vo vlastnom zmysle slova žalobou na určenie mimozmluvnej zodpovednosti, lebo jej cieľom nie je konštatovať existenciu porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorého by sa dopustili žalobkyne na nemeckom území; tento cieľ je celkom opačný, a to vylúčiť zavinenie žalobkýň tým, že sa konštatuje, že ich konanie je v súlade s týmto právom. Presnejšie, Folien Fischer a Fofitec nespochybňujú existenciu aktov, ktoré by mohli predstavovať udalosť spôsobujúcu možnú škodu, ale tvrdia, že ich zodpovednosť nemôže vzniknúť, keďže uvedené akty nie sú protiprávne.
48. V judikatúre vyplývajúcej z rozsudku Bier, nazývaného „Alsaské draselné bane“(23), Súdny dvor vyložil článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru takým spôsobom, aby poskytol žalobcovi možnosť voľby vybrať si medzi miestom, kde vznikla príčina škody, a miestom, kde bola škoda naozaj spôsobená.(24) Zdá sa mi, hoci to Súdny dvor nekonštatoval výslovne, že možnosť voľby medzi dvoma súdmi, ktoré majú príslušnú právomoc, čím sa umožnilo žalobcovi podať žalobu na určenie mimozmluvnej zodpovednosti, mala za cieľ uprednostniť údajnú obeť, ktorá má v zásade takéto procesné postavenie.(25) Nič v judikatúre neindikuje, že by taká istá výhoda mala byť poskytnutá pôvodcovi potenciálneho aktu, ktorým sa spôsobí škoda.
49. Už citovaný rozsudok Henkel, týkajúci sa Bruselského dohovoru, ako aj znenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 umožňujú zahrnúť do pôsobnosti tohto ustanovenia zohľadnenie škody, ktorá ešte nenastala, ale hrozí na základe identifikovanej skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody. Je pravda, že škoda vyplývajúca z aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť môže byť len budúca, ale musí ísť o skutočnú, a nie abstraktnú skutkovú okolnosť, inak by mohla osobitná právomoc v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti vzniknúť diskrečným spôsobom. Je teda pravda, že žaloba na určenie mimozmluvnej zodpovednosti môže vychádzať z rizika, ak existuje príčina vzniku prípadnej škody a je identifikovateľná, ale škoda ešte nenastala. Negatívna určovacia žaloba je však založená na tom, aby inherentné riziko, že nastane škoda, bolo vylúčené, čím sa popiera spojitosť, a teda príslušná osobitná právomoc, ktorú stanovuje článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001.
50. Cieľom negatívnej žaloby je konštatovanie v oblasti súkromného práva a toto konštatovanie podľa mňa nevyhnutne implikuje neexistenciu spojitosti v procesnom práve vo veciach s cudzím prvkom. Iste je možné predstaviť si prípad, že žalobca pripustí existenciu škody vzniknutej žalovanému, ale bude sa domáhať negatívneho konštatovania, že on nie je zodpovedný za uvedenú škodu, napríklad z dôvodu, že akt, ku ktorému došlo, nie je protiprávny alebo že neexistuje príčinná súvislosť medzi predmetným aktom a uvádzanou škodou.(26) Ani v takom prípade sa mi však nezdá byť uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 na negatívnu určovaciu žalobu zlučiteľné s judikatúrou pripomenutou v už citovanom rozsudku Tacconi, pretože v takom prípade nie je cieľom žaloby „vyvodiť zodpovednosť žalovaného“, a teda nevzťahuje sa na ňu toto osobitné ustanovenie, ale pravidlo všeobecnej právomoci podľa bydliska žalovaného.
51. V tejto veci vnútroštátny súd pripomína, že účinok toho, že spoločnosť Fofitec odmietla poskytnúť licencie, nastal na území Spolkovej republiky Nemecko, členského štátu, ktorého právo je podľa Bundesgerichtshof uplatniteľné na základe príslušných kolíznych právnych noriem. V rozsudku Marinari(27) však Súdny dvor konštatoval, že zámerom Bruselského dohovoru nebolo spojiť pravidlá územnej právomoci, ktoré definuje, s vnútroštátnymi právnym predpismi týkajúcimi sa podmienok občianskoprávnej mimozmluvnej zodpovednosti. V tejto súvislosti dodávam, že článok 6 ods. 3 nariadenia (ES) č. 864/2007(28) umožňuje žalobcovi domáhajúcemu sa náhrady škody vybrať si medzi právnymi predpismi uplatniteľnými na mimozmluvný záväzok vyplývajúci z obmedzenia hospodárskej súťaže, ktoré má dosah na trhy viacerých členských štátov.
52. Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o výklad článku 5 bodu 3 Bruselského dohovoru, a teda aj pravidla týkajúceho sa právomoci podobného pravidlu v nariadení č. 44/2001, že žaloba na určenie mimozmluvnej zodpovednosti nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, keď jej cieľom nie je náhrada škody v zmysle tohto ustanovenia, aj keď sa táto žaloba zakladá na údajne neoprávnenom konaní.(29)
53. V dôsledku toho doslovný výklad článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 neumožňuje podporiť teóriu, podľa ktorej sa toto ustanovenie uplatňuje na negatívne určovacie žaloby.
– O teleologickom výklade článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001
54. Cieľom nariadenia č. 44/2001 je najmä posilnenie súdnej ochrany osôb usadených v Únii, zároveň umožňujúc žalobcovi ľahko identifikovať súd, na ktorý sa môže obrátiť, a bežne informovanému žalovanému primerane predvídať súd, na ktorom môže byť žalovaný.(30)
55. V tejto súvislosti z odôvodnenia 11 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že z dôvodu predvídateľnosti, a teda právnej istoty sa má vždy uprednostniť zásadná právomoc založená na bydlisku žalovaného, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby.
56. Článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 je pravidlom týkajúcim sa právomoci, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla týkajúceho sa právomoci, zakotveného v jeho článku 2 ods. 1, ktorého cieľom je chrániť účastníka, proti ktorému smeruje žaloba, ktorú podal žalobca.(31) Preto sa jeho výklad musí vykonať doslovne, ba až reštriktívnym spôsobom.(32)
57. Účelom pravidla týkajúceho sa osobitnej právomoci stanoveného v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 je zohľadniť „existenciu osobitne úzkej spojitosti medzi sporom a súdom, na ktorý sa s ním možno obrátiť s cieľom účinnej organizácie procesu“ v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu ekvivalentného ustanovenia Bruselského dohovoru.(33) Toto ustanovenie ponúka možnosť voľby žalobcovi tým, že mu umožňuje výnimočne sa obrátiť na súd nachádzajúci sa v inom štáte, ako je štát, kde má žalovaný bydlisko, a to z dôvodu osobitnej spojitosti tohto súdu s povahou sporu. Na účely takejto výnimky z pravidla, že sa treba obrátiť na súd v mieste bydliska žalovaného, je potrebné overiť, či vzhľadom na informácie týkajúce predmetného sporu naozaj existuje faktor blízkosti(34), ktorý sa tu vyžaduje zosilneným spôsobom, pretože „osobitne úzka“ spojitosť musí spájať spor a súd, na ktorý bola podaná žaloba, ktorým je súd(35) „miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“ v zmysle predmetného ustanovenia.
58. V rámci negatívnej určovacej žaloby nemožno takúto zosilnenú blízkosť identifikovať bez toho, aby nevznikli pochybnosti. V spore vo veci samej by musela byť právomoc nemeckého súdu, na ktorý bola podaná žaloba, vo veciach s cudzím prvkom založená na tom, že opomenutia alebo akty spáchané dvoma spoločnosťami usadenými vo Švajčiarsku majú protisúťažné účinky na nemecký trh, a to na ujmu talianskej spoločnosti, Ritrama SpA, ktorá popiera, že by vykonávala činnosti v Nemecku, ale bez akýchkoľvek pochybností vykonávala výrobné a obchodné činnosti v iných členských štátoch Únie. V oblasti hospodárskej súťaže totiž existujú rôzne faktory, ktoré môžu spôsobiť roztrúsenie jednotlivých právomocí týkajúcich sa protiprávnych aktov a ich účinkov.
59. Podľa mňa cieľ článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 nezahŕňa možnosť, aby sa vzťahoval na spory týkajúce sa neexistencie aktu zakladajúceho mimozmluvnú zodpovednosť. Ten istý záver je potrebné vyvodiť aj vzhľadom na všeobecný systém, do ktorého je tento predpis zaradený.
– O systematickom výklade článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001
60. Je pravda, že v už citovanom rozsudku Tatry, vydanom v rámci výkladu článku 21 Bruselského dohovoru,(36) ktorý sa týkal prekážky začatého konania, Súdny dvor rozhodol, že v oblasti námornej dopravy s použitím lodných náložných listov existuje rovnocennosť príčiny a predmetu medzi žalobou na náhradu škody a opačnou žalobou na určenie, že nevznikla škoda.(37) Vnútroštátny súd aj účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, s výnimkou spoločnosti Ritrama SpA, sa domnievajú, že táto judikatúra by sa mala preniesť aj na výklad článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 a že musí viesť k tomu, aby sa právomoc stanovená uvedeným článkom uplatnila takisto na negatívne určovacie žaloby.(38)
61. Napokon judikatúra, ktorú predstavuje už citovaný rozsudok Tatry, sa mi nezdá byť vážnou prekážkou reštriktívneho výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, ktorý navrhujem. Pripúšťam, že v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti môže mať negatívna určovacia žaloba ten istý predmet ako pozitívna žaloba, ktorej je náprotivkom, pretože cieľom jednej je, aby súd určil, že potenciálny pôvodca aktu sa nedopustil aktu, ktorý zakladá nárok na náhradu škody, kým cieľom druhej je preukázať opak.
62. Hoci pojem predmet sporu umožňuje riadne vymedziť rozsah sporu predloženého súdu, pokiaľ ide o prekážku začatého konania a z toho vyplývajúcu právnu silu rozhodnutej veci, v súlade s uvedeným rozsudkom, nevyplýva z toho, že by tento pojem umožnil definovať, či existuje alebo nie v rámci daného sporu spojitosť, ktorá by spĺňala podmienky článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.
63. V už citovanom rozsudku Tatry sa totiž Súdny dvor vyjadril výlučne v kontexte ustanovení týkajúcich sa prekážky začatého konania, ktoré samy osebe nestanovili jednotlivé právomoci, ale len definujú, ktorý z dvoch súdov, na ktoré boli súbežne podané žaloby, musí v tejto súvislosti rozhodnúť ako prvý. Problematika je teda dosť odlišná od tej, ktorú Súdny dvor rieši v tejto veci.
64. Okrem toho sa mi zdá, že formulačná technika použitá v článku 5 nariadenia č. 44/2001 vedie k tomu, že súdna právomoc nie je založená na predmete sporu, ale na spojitosti stanovenej pre jednotlivé osobitné právomoci, čo sú dva rôzne prvky, ako to odhaľuje komparatívna analýza pravidiel týkajúcich sa právomoci, ktoré sú uvedené v tomto článku. Takto je „v zmluvných veciach“ spojitosťou „miest[o] zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“ (článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001), kým „vo veciach výživného“ je týmto faktorom „bydlisk[o] alebo obvykl[ý] poby[t] osoby oprávnenej na výživné“ (článok 5 bod 2 nariadenia č. 44/2001).
65. Vedľajší účastníci konania, ktorí tvrdia, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 zahŕňa žaloby na určenie neexistencie mimozmluvnej zodpovednosti, uvádzajú, že v rámci iných právomocí zakotvených v článku 5 uvedeného nariadenia sa to isté pravidlo uplatňuje v prípade tak negatívnej určovacej žaloby, ako aj pozitívnej žaloby.
66. Domnievam sa však, že v prípadoch, ktoré sú iné, ako je ten, o ktorý ide v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, neovplyvňuje pozitívna alebo negatívna povaha žaloby na súde spojitosť stanovenú ustanoveniami uvedeného článku 5. Naopak, v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti je povaha žaloby podstatná na určenie súdnej právomoci, pretože to, čo je rozdielne, je otázka, či existuje skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo je rozhodujúcim prvkom na to, aby existovala spojitosť.
– O praktických dôsledkoch extenzívneho výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001
67. Francúzska vláda predložila osobitný návrh spočívajúci v tom, aby sa právna sila rozhodnutej veci vyplývajúca z rozhodnutia vydaného na základe negatívnej určovacej žaloby, aká bola podaná vo veci samej, obmedzila na územie členského štátu, kde má sídlo príslušný súd, pričom uviedla, že žaloby tohto typu nie sú vo francúzskom práve mimozmluvnej zodpovednosti prípustné.
68. Zastávam názor, že by bolo v rozpore so systémom zavedeným nariadením č. 44/2001 najprv pripustiť súdnu právomoc, o akú ide v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a potom usúdiť, že keďže právne alebo praktické dôsledky tejto prípustnosti sú neprijateľné, treba účinok rozhodnutia, ktoré by mohol dotknutý súd vydať, obmedziť na územie členského štátu, kde sa príslušný súd nachádza.
69. Ustanovenia nariadenia č. 44/2001 musia mať účinky vo vzťahoch medzi všetkými členskými štátmi, bez obmedzenia sa na územie jedného alebo druhého členského štátu, ako to navrhla francúzska vláda, pretože inak by toto nariadenie stratilo svoj potrebný účinok.(39) Cieľom a samotným záujmom sledovaným nariadením č. 44/2001 je stanoviť pravidlá týkajúce sa právomoci, ktoré platia pre súdy všetkých členských štátov naraz a vedú k tomu, aby sa vydalo v jednom spore jedno rozhodnutie, ktoré má medzinárodný dosah.(40)
70. Uznávam, že Súdny dvor pripustil, že účastník konania by mohol „torpédovať“ alebo „zoskratovať“ žalobu protistrany tým, že by využil námietku prekážky začatého konania na základe extenzívneho uplatnenia článku 21 Bruselského dohovoru.(41) Ak by sa pripustilo, že by negatívna určovacia žaloba v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti mohla byť založená na osobitnej právomoci stanovenej v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, to by podľa mňa mohlo ešte viac zväčšiť riziko torpédovacích žalôb, lebo pôvodcovia aktov, ktoré potenciálne zakladajú nárok na náhradu škody, by mali možnosť obrátiť sa na iný súd, ako je súd v mieste bydliska žalovaného.(42)
71. Treba sa vyhnúť tomu, aby sa prijal výklad článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, ktorý by bol teoreticky uspokojivý, ale v praxi by vytváral takéto problémy.
72. V dôsledku toho sa domnievam, že Súdny dvor by sa mal rozhodnúť pre úzku koncepciu pôsobnosti pravidla týkajúceho sa osobitnej právomoci stanoveného v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ ide o jeho prípadnú uplatniteľnosť na negatívne určovacie žaloby v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, a uprednostniť pravidlo všeobecnej právomoci založenej na bydlisku žalovaného.
V – Návrh
73. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof, odpovedal takto:
Článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že súdna právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti nie je daná v prípade negatívnej určovacej žaloby, ktorou sa pôvodca skutočnosti, ktorá potenciálne zakladá nárok na náhradu škody, domáha určenia, že potenciálnemu poškodenému nevyplývajú z daného skutkového stavu nijaké nároky z mimozmluvnej zodpovednosti.