ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

zo 7. mája 2013 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Invalidný dôchodok – Článok 78 piaty odsek služobného poriadku – Odmietnutie uznať, že invalidita má pôvod vo výkone povolania“

Vo veci F‑86/11,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE podľa jej článku 106a,

Robert McCoy, bývalý úradník Výboru regiónov Európskej únie, s bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: L. Levi, advokát,

žalobca,

proti

Výboru regiónov Európskej únie, v zastúpení: J. C. Cañoto Argüelles, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci B. Wägenbaur, advokát,

žalovanému,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kreppel, sudcovia E. Perillo (spravodajca) a R. Barents,

tajomník: J. Tomac, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. októbra 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 8. septembra 2011 podal R. McCoy túto žalobu, v ktorej navrhuje zrušiť rozhodnutie predsedníctva Výboru regiónov Európskej únie z 10. septembra 2010 v rozsahu, v akom toto predsedníctvo odmietlo uznať chorobu žalobcu za chorobu z povolania spôsobujúcu invaliditu v zmysle článku 78 piateho odseku Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ako aj zaviazať Výbor regiónov na zaplatenie sumy 10 000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca údajne utrpel a na náhradu všetkých nákladov súvisiacich s konaním o invalidite.

 Právny rámec

2        Článok 53 služobného poriadku stanovuje:

„Ak posudková komisia zistí, že na úradníka sa uplatňujú ustanovenia článku 78, tento úradník automaticky odíde do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom menovací orgán uzná jeho trvalú neschopnosť plniť svoje povinnosti.“

3        V článku 59 ods. 4 služobného poriadku sa uvádza:

„Ustanovujúci [Menovací – neoficiálny preklad] orgán môže postúpiť posudkovej komisii prípad každého úradníka, ktorého zdravotná dovolenka [práceneschopnosť – neoficiálny preklad] presiahne celkom 12 mesiacov v ľubovoľnom období troch rokov.“

4        Článok 73 služobného poriadku stanovuje:

„1. Úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu, podliehajúc pravidlám vypracovaným na základe spoločnej dohody orgánov [Európskej únie], po porade s Výborom pre služobný poriadok. …

2. Vyplácajú sa nasledujúce dávky:

…

b) V prípade úplnej trvalej invalidity:

Platba úradníkovi paušálnej čiastky, rovnajúcej sa osemnásobku jeho ročného základného platu, vypočítaného na základe mesačných čiastok, ktoré prijal počas 12 mesiacov pred úrazom.

c) V prípade čiastočnej trvalej invalidity:

Platba úradníkovi časti sumy ustanovenej pod písm. b), vypočítanej na základe stupnice ustanovenej v predpisoch uvedených v odseku 1.

V súlade s ustanoveniami týchto predpisov, platby uvedené vyššie môžu byť nahradené ročnou platbou.

Dávky uvedené vyššie môžu byť zaplatené popri dávkach ustanovených v kapitole 3.

3. Nasledujúce výdavky sú tiež kryté spôsobom stanoveným v pravidlách uvedených v odseku 1: liečebné, farmaceutické, nemocničné, chirurgické, protetické, rádiologické, masážne, ortopedické, klinické alebo dopravné náklady alebo iné podobné výdavky, ktoré vznikli v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania.

Náhrada sa poskytne len v prípade, že čiastka zaplatená úradníkovi podľa článku 72 úplne nepokrýva vzniknuté výdavky.“

5        Podľa článku 78 služobného poriadku:

„Úradník získa za podmienok stanovených v článkoch 13 až 16 prílohy [VIII] nárok na invalidný dôchodok [na podporu v invalidite – neoficiálny preklad] v prípade celkovej trvalej práceneschopnosti [invalidity – neoficiálny preklad], ktorá mu bráni v plnení povinností, zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho funkčnej skupine.

…

Výška podpory v invalidite zodpovedá 70 % z posledného základného platu úradníka. Nesmie byť však nižšia ako životné minimum.

Výška podpory v invalidite je závislá na príspevkoch do dôchodkového systému, vypočítaných na základe tejto podpory.

Ak invalidita vznikne v dôsledku úrazu počas plnenia alebo v súvislosti s plnením jeho pracovných povinností, choroby z povolania, verejnej prospešnej činnosti alebo ohrozenia vlastného života pri záchrane iného ľudského života, podpora v invalidite nesmie byť menej ako 120 % zo životného minima. V týchto prípadoch príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia sa navyše zaplatia v plnej výške z rozpočtu inštitúcie alebo orgánu, uvedeného v článku 1b [služobného poriadku].“

6        Článok 7 prílohy II služobného poriadku stanovuje:

„Posudková komisia sa skladá z troch lekárov:

–        jedného vymenovaného orgánom, ku ktorému patrí dotknutý úradník,

–        jedného vymenovaného dotknutým úradníkom a

–        jedného vymenovaného na základe dohody medzi prvými dvoma lekármi.

Ak dotknutý úradník nevymenuje lekára, urobí to namiesto neho predseda Súdneho dvora [Európskej únie].

V prípade, že tretí lekár nebude vymenovaný na základe dohody do dvoch mesiacov od vymenovania druhého lekára, tohto tretieho lekára vymenuje predseda Súdneho dvora [Európskej únie] na žiadosť jednej z dotknutých strán.“

7        Článok 8 prílohy II služobného poriadku uvádza:

„Výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s konaním posudkovej komisie, hradí orgán, ku ktorému dotknutý úradník patrí.

Ak má lekár vymenovaný dotknutým úradníkom bydlisko inde ako v mieste výkonu práce tohto úradníka, úradník hradí náklady na dodatočné poplatky, s výnimkou cestovných výdavkov na cesty prvou triedou, ktoré uhradí orgán.“

8        Podľa článku 9 prílohy II služobného poriadku:

„Úradník môže predložiť posudkovej komisii všetky správy alebo potvrdenia od svojho lekára alebo od všetkých praktických lekárov, s ktorými konzultoval.

Závery posudkovej komisie sa oznámia menovaciemu orgánu a dotknutému úradníkovi.

Rokovanie komisie je tajné.“

9        Spoločné pravidlá poistenia pre prípad úrazu a choroby z povolania, na ktoré odkazuje článok 73 ods. 1 služobného poriadku (ďalej len „pravidlá poistenia“), vo svojom článku 3 nazvanom „Choroby z povolania“ stanovuje:

„1. Choroby stanovené v ‚Európskom zozname chorôb z povolania‘, ktorý tvorí prílohu k odporúčaniu [2003/670/ES] [Európskej] komisie z 19. septembra 2003 [Ú. v. EÚ L 238, s. 28] a všetky doplnenia k nemu sa považujú za choroby z povolania v rozsahu, v ktorom boli poistenci vystavení riziku získania choroby pri výkone svojich povinností pre Európske spoločenstvá.

2. Každá choroba alebo zhoršenie už existujúcej choroby, ktoré nie sú nezahrnuté v zozname uvedenom v odseku 1 sa tiež považuje za chorobu z povolania, ak sa dostatočne preukáže, že táto choroba alebo zhoršenie choroby nastali v priebehu alebo v súvislosti s výkonom povinností poistenca pre [Európsku úniu].“

10      Článok 16 pravidiel poistenia nazvaný „Prehlásenie o chorobe z povolania“ stanovuje:

„1. Poistenci žiadajúci o uplatnenie [pravidiel poistenia] z dôvodu choroby z povolania predložia administratívnemu oddeleniu inštitúcie, do ktorej patria prehlásenie, a to v primeranej lehote od nástupu choroby alebo odo dňa, kedy bola po prvýkrát diagnostikovaná. …

Prehlásenie špecifikuje charakter ochorenia a je doložené lekárskymi potvrdeniami alebo inou podpornou dokumentáciou.

Ak sa choroba z povolania potvrdí, dávky uvedené v článku 73 ods. 2 služobného poriadku sa vypočítajú na základe mesačného platu vyplateného v 12 mesiacoch predchádzajúcich deň, kedy bola choroba diagnostikovaná po prvýkrát, ale ak to nie je možné, tak deň, kedy sa poistenec stal po prvýkrát práceneschopným v dôsledku ochorenia, alebo ak to nie je možné, tak deň predloženia prehlásenia.

U poistencov, ktorí už nie sú v aktívnom služobnom pomere v inštitúciách sa dávky vypočítajú na základe platu za posledný rok aktívneho služobného pomeru. Tento plat sa aktualizuje ku dňu, ktorý sa berie do úvahy v treťom pododseku.

2. Administratívne oddelenie vykoná vyšetrovanie s cieľom získať všetky podrobnosti potrebné pre určenie charakteru ochorenia, toho, či je dôsledkom povolania poistenca, ako aj okolností, za ktorých vyplynulo.

…

Po oboznámení sa so správou pripravenou po vyšetrovaní, lekár (lekári) menovaný(-í) inštitúciami uvedú svoje nálezy podľa článku 18.“

11      Článok 18 pravidiel poistenia stanovuje:

„Rozhodnutia o uznaní úrazu, nezávisle na tom, či súvisia s rizikom spojeným s výkonom funkcie alebo s inými rizikami a s tým spojené rozhodnutie o uznaní choroby ako choroby z povolania, ale o stupni trvalej invalidity vydá menovací orgán v súlade s postupom stanoveným v článku 20:

–        na základe nálezov lekára (lekárov) menovaných inštitúciou

a

–        na základe žiadosti poistenca po konzultácii s lekárskou komisiou uvedenou v článku 22.“

12      Článok 22 pravidiel poistenia týkajúci sa lekárskej komisie vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Lekárska komisia spoločne preskúma všetky dostupné dokumenty, ktoré použije pri prijímaní svojho posudku a všetky rozhodnutia prijíma väčšinou hlasov. … Tretí lekár je zodpovedný za vedenie sekretariátu a vypracovanie návrhu správy. Lekárska komisia si môže vyžiadať dodatočné vyšetrenie a konzultácie s odborníkmi na účely doplnenia spisu alebo získať stanoviská, ktoré sú pre splnenie jej úlohy potrebné.

Lekárska komisia môže vydávať lekárske stanoviská jedine o skutočnostiach, ktoré jej boli predložené na preskúmanie, alebo na ktoré bola upozornená.

Ak sa lekárska komisia, ktorej úloha je vymedzená jedine na lekárske stránky prípadu, domnieva, že tu ide o právny spor, prehlási, že nemá právomoc sa vecou zaoberať.

Po ukončení svojho konania lekárska komisia uvedie svoje závery v správe pre menovací orgán.

Na základe tejto správy menovací orgán oboznámi poistenca alebo osoby oprávnené na plnenie o svojom rozhodnutí spolu so závermi lekárskej komisie. Poistenec alebo osoby oprávnené na plnenie môžu žiadať, aby sa úplná správa komisie zaslala im alebo nimi zvolenému lekárovi.“

13      Článok 25 pravidiel poistenia nazvaný „Nezávislosť článku 73“ stanovuje:

„Uznanie úplnej alebo čiastočnej trvalej invalidity v zmysle článku 73 služobného poriadku a [pravidiel poistenia] nijako nemá vplyv na uplatňovanie článku 78 služobného poriadku a naopak.“

 Skutkové okolnosti

14      Žalobca vykonával vo Výbore regiónov najprv funkciu finančného kontrolóra od 1. januára 2000 do 31. decembra 2002, a následne funkciu interného audítora od 1. januára 2003.

15      V rámci plnenia svojich úloh žalobca poukázal na nezrovnalosti v rozpočtovom hospodárení Výboru regiónov. Informoval o nich najprv príslušnú administratívu a generálneho tajomníka Výboru regiónov a potom Výbor Európskeho parlamentu pre kontrolu rozpočtu (ďalej len „Cocobu“), ktorý ho vypočul 19. marca 2003.

16      Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) pristúpil na základe upozornenia poslanca Parlamentu a člena Cocobu k vyšetrovaniu nezrovnalostí, na ktoré žalobca upozornil a 8. októbra predložil správu zo svojho vyšetrovania (ďalej len „správa OLAF“). V rámci svojho vyšetrovania OLAF vypočul žalobcu.

17      OLAF vo svojej správe konštatoval, že pri rozpočtovom hospodárení Výboru regiónov nastali rôzne nezrovnalosti a odporúčal najmä zvážiť disciplinárne vyšetrovanie namierené proti niektorým zamestnancom, najmä proti pánovi X a pani Y. OLAF tiež poukázal na to, že pán X upozornil žalobcu, že ak neprestane vystupovať, akoby bol stále finančný kontrolór Výboru regiónov, navrhne proti nemu disciplinárne vyšetrovanie, a rovnako na to, že žalobca cítil zo strany svojich priamych nadriadených stupňujúce sa nepriateľstvo.

18      V závere správy OLAF sa zdôrazňuje, že Výbor regiónov sa vo všeobecnosti pokúšal žalobcu „odradiť a vyviesť z rovnováhy“ pri výkone jeho úloh finančného kontrolóra a neskôr interného audítora a že zrejme nezohľadnil článok 2 ods. 3 rozhodnutia č. 294/99 predsedníctva Výboru regiónov zo 17. novembra 1999 o podmienkach a spôsoboch vnútorných vyšetrovaní v boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy Spoločenstva, podľa ktorého „úradníci alebo zamestnanci generálneho sekretariátu nesmú byť v žiadnom prípade vystavení nespravodlivému alebo diskriminačnému zaobchádzaniu v dôsledku oznámenia informácií uvedených v prvom a druhom odseku“.

19      Žalobca zaslal 6. novembra 2003 predsedníctvu Výboru regiónov ako menovaciemu orgánu žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku, v ktorej najmä upresnil, že z dôvodu výkonu svojich kontrolných úloh je predmetom psychického obťažovania, nátlaku, pokusov o zastrašovanie a hrozieb disciplinárnych konaní zo strany svojich priamych nadriadených. Vo svojej žiadosti žiadal o prijatie „primeraných opatrení na [urýchlené] ukončenie útokov“, ktorých bol podľa vlastných slov obeťou, ako aj o začatie administratívneho vyšetrovania a tiež o náhradu ujmy, ktorú údajne utrpel.

20      Dňa 22. decembra 2003 Cocobu predniesol svoju správu o absolutóriu za plnenie všeobecného rozpočtu Európskej únie za rozpočtový rok 2001, ktorej časť VII sa týkala práve Výboru regiónov (ďalej len „správa Cocobu“). Cocobu vychádzal najmä zo správy OLAF, pričom nielen „odsúdil úradné obštrukcie, [ktorým] bol vystavený finančný kontrolór/interný audítor a jeho podriadení zo strany administratívy Výboru [regiónov], ale aj upresnil, že „očakáva, že reformné opatrenia [plánované Výborom regiónov] umožnia odhalenie podvodov a nezrovnalostí, pričom nebude hroziť individuálne alebo inštitucionálne obťažovanie tak ako v minulosti“.

21      S ohľadom na správy OLAF a Cocobu a v rámci svojich právomocí v zmysle článkov 275 ES a 276 ES, podľa ktorých udeľuje absolutórium za plnenie všeobecného rozpočtu Únie, prijal Parlament 29. januára 2004 uznesenie, ktoré „obsahovalo vyjadrenia v súvislosti s rozhodnutím o absolutóriu za plnenie všeobecného rozpočtu Európskej únie za rozpočtový rok 2001 – časť VII – Výbor regiónov“ (ďalej len „uznesenie Parlamentu o absolutóriu“). Osobitne v bodoch 14, 22 a 24 tohto uznesenia Parlament „bez toho, aby vopred vymedzoval výsledok konania začatého na podnet interného audítora podľa článku 24 služobného poriadku, [odsúdil] úradné obštrukcie, [ktorým] bol vystavený [tento audítor] a jeho podriadení“, ako aj „individuálne alebo inštitucionálne obťažovanie“ žalobcu a „[žiadal], aby sa Výbor regiónov internému audítorovi oficiálne ospravedlnil“.

22      Listami zo 17. februára a 9. marca 2004 predsedníctvo Výboru regiónov odmietlo žiadosť žalobcu o pomoc s odôvodnením, že dokumenty, ktoré predložil, nepreukazovali existenciu údajného obťažovania a zastrašovania. Žalobca proti tomuto odmietnutiu žiadosti o pomoc nepodal sťažnosť.

23      Listom z 26. apríla 2004 informoval generálny tajomník Výboru regiónov žalobcu o rozhodnutí predsedníctva Výboru regiónov, že „proti [nemu] nezačne disciplinárne konanie“.

24      Žalobca, ktorý trpel úzkosťou a depresiou a mal symptómy posttraumatického stresu odišiel od 28. apríla 2004 na nemocenskú dovolenku. Uvedená práceneschopnosť žalobcu bola predĺžená do 31. decembra 2006, potom od 22. februára 2007 do 30. júna 2007, čo je dátum, ku ktorému automaticky odišiel do invalidného dôchodku.

25      Žalobca tvrdí, že napriek tomu že bol na nemocenskej dovolenke, prišiel 31. augusta 2005 do priestorov Výboru regiónov, aby si vzal svoje osobné veci a z dôvodu nepriateľského prijatia zamdlel a bol prevezený na ošetrovňu.

26      Generálny tajomník Výboru regiónov konštatoval, že žalobca počas posledných troch rokov čerpal nemocenskú dovolenku, ktorej celkové trvanie prekračovalo 12 mesiacov, a preto 22. februára 2006 rozhodol, že podľa článku 59 ods. 4 služobného poriadku podá návrh na začatie konania o invalidite žalobcu, pričom žalobcu požiadal o vymenovanie lekára, aby mohla byť vytvorená posudková komisia.

27      Posudková komisia bola pôvodne zložená z doktora T. vymenovaného Výborom regiónov, doktora Ra. vymenovaného žalobcom a doktora Gr. vymenovaného na základe spoločnej dohody prvých dvoch lekárov. Žalobca v januári 2007 doktora Ra. odvolal. Vzhľadom na to, že žalobca nevymenoval ďalšieho lekára, predseda Súdneho dvora Európskej únie vymenoval na účely jeho zastupovania z úradnej moci doktora Go. Následne sa vzdal členstva v posudkovej komisii doktor Gr. a bol nahradený doktorom O. vymenovaným na základe spoločnej dohody doktora T. a doktora Go.

28      Žalobca sa vrátil do práce 1. januára 2007. Tvrdí, že získal nové pracovné zaradenie, konkrétne pozíciu poradcu generálneho tajomníka Výboru regiónov. Jeho nová kancelária bola izolovaná, úlohy neboli konkrétne stanovené a hodnotiaca správa, ktorá mu bola predložená, obsahovala negatívne posúdenie, pričom pokrývala obdobie jeho nemocenskej dovolenky. Žalobca pracoval do 21. februára 2007, teda približne šesť týždňov a následne začal znova čerpať nemocenskú dovolenku.

29      Dňa 27. februára 2007 žalobca zaslal generálnemu tajomníkovi Výboru regiónov žiadosť v zmysle článku 73 služobného poriadku a článku 16 pravidiel poistenia týkajúcu sa uznania jeho choroby ako choroby z povolania. Žalobca v nej okrem iného generálneho tajomníka Výboru regiónov upozorňuje, že vzhľadom na to, že na účely rozhodnutia o jeho práceneschopnosti v zmysle článku 78 služobného poriadku už bola vymenovaná posudková komisia, požiadal ju, aby preskúmala nielen jeho práceneschopnosť, ale aj prípadný vzťah medzi ňou a jeho pracovnou činnosťou.

30      Listom z 10. apríla 2007 generálny tajomník Výboru regiónov informoval žalobcu, že jeho žiadosť v zmysle článku 73 služobného poriadku bola predložená Európskej komisii ako menovaciemu orgánu ad hoc na účely uplatnenia článku 73 služobného poriadku, pričom jeho žiadosť, aby sa už vymenovaná posudková komisia vyjadrila aj k pôvodu jeho prípadnej invalidity vo výkone povolania, bola posudkovej komisii riadne predložená.

31      Posudková komisia po zasadnutí 23. mája 2007 dospela po dvojnásobnom vyšetrení žalobcu k záveru o jeho celkovej trvalej invalidite, ktorá mu bránila v plnení jeho povinností (ďalej len „záver z 23. mája 2007 o existencii invalidity“). Pokiaľ však ide o pôvod invalidity, posudková komisia vyhlásila, že nemá dostatok dôkazov, aby konštatovala pôvod invalidity vo výkone povolania a že počká, kým jej administratíva predloží „autentické dôkazy“, ktoré jej umožnia v tejto súvislosti rozhodnúť.

32      Zápisnica zo zasadnutia posudkovej komisie z 23. mája 2007 (ďalej len „zápisnica z 23. mája 2007“) uvádza, že záver z 23. mája 2007 o existencii invalidity bol prijatý jednohlasne, pokiaľ však išlo o diagnózu, lekári nezaujali jednotné stanovisko, keďže lekár vymenovaný Výborom regiónov, doktor T. a tretí lekár, doktor O. sa domnievali, že žalobca trpel paranojou, kým lekár vymenovaný z úradnej moci na účely zastupovania žalobcu, doktor Go. s takouto diagnózou nesúhlasil, vychádzajúc pritom zo správ nemocničného lekára, doktora V. A., ako aj zo správ doktora Ra., a tiež z psychologického testu vypracovaného profesorom D. M.

33      Zápisnica z 23. mája 2007 okrem iného upresňuje, že posudková komisia mala v úmysle sa k pôvodu invalidity vyjadriť „po tom, ako získa odpovede na otázky, ktoré položil každý [z jej členov] administratíve“ a že „tiež potrebovala správu z vyšetrovania útvaru Európskej komisie, o ktorú požiadal generálny tajomník [Výboru regiónov] na žiadosť [žalobcu]“. Inými slovami je potrebné sa domnievať, že ako sa potvrdilo na pojednávaní, posudková komisia pred rozhodnutím o pôvode invalidity žalobcu vo výkone povolania v rámci článku 78 služobného poriadku, očakávala ukončenie a výsledky konania začatého podľa článku 73 služobného poriadku.

34      Rozhodnutím z 11. júna 2007 predsedníctvo Výboru regiónov rozhodlo o automatickom odchode žalobcu do invalidného dôchodku v zmysle článku 53 služobného poriadku, a to od 30. júna 2007.

35      Úrad Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) dospel v januári 2008 v rámci konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku k záveru, že nie je potrebné pristúpiť k administratívnemu vyšetrovaniu, keďže „spisové dokumenty obsahujú dostatok administratívnych dôkazov, aby lekár [PMO] mohol vykonať svoju analýzu“.

36      Rozhodnutím z 9. januára 2009 PMO uznal chorobu žalobcu za chorobu z povolania podľa článku 73 služobného poriadku, a to na základe lekárskych správ, ktoré vypracoval, alebo o ktoré požiadal lekár PMO, doktor J., konkrétne na základe správy z 8. mája 2008 a záveru z 20. novembra 2008, ktorých autorom je uvedený lekár a tiež na základe správy doktora Ra. z 18. septembra 2008. Okrem toho správa lekára PMO z 8. mája 2008 odkazovala na šesť ďalších lekárskych správ predložených žalobcom a vypracovaných doktorom V. A. a inými nemocničnými lekármi, a tiež na niekoľko dokumentov, ktoré nemali zdravotnú povahu, konkrétne na uznesenie Parlamentu o absolutóriu. Správa doktora Ra. z 18. septembra 2008 sa okrem iného týkala psychologického posudku vypracovaného profesorom D. M. 3. septembra 2008.

37      Lekár PMO vo svojej správe z 8. mája 2008 vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise tvrdí, že OLAF konštatoval jednak existenciu sprenevery vo Výbore regiónov a pokusov o vylúčenie žalobcu s cieľom zabrániť mu v primeranom výkone jeho práce finančného kontrolóra a jednak existenciu závažných medziľudských konfliktov medzi žalobcom a jeho priamymi nadriadenými. Lekár PMO dospel k záveru, že s výhradou psychiatrického stanoviska, o ktoré bol požiadaný doktor Ra., je potrebné najmä konštatovať „postupný prejav syndrómu… spojeného s odsúdeniahodným pracovným správaním niektorých úradníkov Výboru regiónov“.

38      Lekár PMO vo svojom závere z 20. novembra 2008 dospel k záveru, že žalobca „viac nie je schopný vykonávať akúkoľvek pracovnú činnosť v rámci Európskych spoločenstiev, o to viac, že jeho klinický psychický stav je spojený s psychickým obťažovaním v práci a so syndrómom vyhorenia, ktorý z toho vyplýva“ a že „[jeho] afektívne problémy majú priamu príčinnú súvislosť s [jeho] pracovnou činnosťou“.

39      PMO informoval 8. decembra 2008 posudkovú komisiu o svojom rozhodnutí uznať chorobu žalobcu za chorobu z povolania na základe článku 73 služobného poriadku. Zo spisu vyplýva, že posudkovej komisii boli predložené správa lekára PMO z 8. mája 2008 a jeho záver z 20. novembra 2008, ako aj správa doktora Ra. z 18. septembra 2008.

40      Člen posudkovej komisie doktor Go. vymenovaný z úradnej moci na účely zastupovania žalobcu požiadal listom z 13. februára 2009 doktora T., lekára vymenovaného Výborom regiónov o pokračovanie činnosti posudkovej komisie.

41      Tretí lekár, doktor O. vymenovaným na základe spoločnej dohody doktora T. a doktora Go. poslal doktorovi T. súbor otázok, ktoré chcel položiť Výboru regiónov, a ktoré sa týkali najmä obsahu správy OLAF a existencie uznesenia Európskeho parlamentu požadujúceho ospravedlnenie Výboru regiónov žalobcovi. Doktor T tieto otázky odovzdal generálnemu tajomníkovi Výboru regiónov.

42      Výbor regiónov na otázky posudkovej komisie odpovedal, pričom poukázal na správu OLAF a na správu o administratívnom vyšetrovaní, ktoré Výbor regiónov viedol po prijatí správy OLAF (ďalej len „vyšetrovacia správa“). Potvrdil tiež, že Parlament vo svojom uznesení o absolutóriu skutočne požiadal Výbor regiónov, aby sa žalobcovi oficiálne ospravedlnil.

43      PMO 2. marca 2010 rozhodol, že v zmysle článku 73 služobného poriadku stanoví mieru invalidity žalobcu spôsobenej chorobou uznanou za chorobu z povolania na úrovni 10 %. Toto rozhodnutie bolo prijaté na základe viacerých dodatočných lekárskych správ vyžiadaných PMO: konkrétne znaleckého posudku z oblasti psychológie, ktorý vypracoval 12. augusta 2009 doktor D., neuropsychologického posudku, ktorý vyhotovil 17. októbra 2009 doktor Me., „správy o psychiatrickom vyšetrení“, ktorú pripravil 3. novembra 2009 doktor Re. a záveru lekára PMO z 11. februára 2010, v ktorom sa rovnako konštatujú reakčné problémy na konflikt pracovného charakteru. Na základe správy vypracovanej doktorom Re. 3. novembra 2009 opísal lekár PMO žalobcovu chorobu z povolania ako „úzkostne‑depresívnu poruchu v rámci závažného administratívneho konfliktu, ktorý predstavuje psychické obťažovanie“, pričom mieru z toho vyplývajúcej invalidity vyhodnotil na úrovni 10 %. Všetky uvedené závery a lekárske správy boli oznámené posudkovej komisii.

44      Doktor T. vymenovaný Výborom regiónov uviedol v liste z 1. júna 2010 adresovanom generálnemu tajomníkovi uvedeného výboru, že posudková komisia v rovnaký deň zasadala a požiadala o predloženie správy OLAF a vyšetrovacej správy, pričom upresnil, že posudková komisia bude po tom, ako sa s uvedenými dokumentmi oboznámi, pokračovať vo svojej činnosti.

45      Traja členovia posudkovej komisie znovu zasadali 2. júla 2010. Posudková komisia dospela väčšinovým rozhodnutím k záveru, ktorý podpísali len doktor T. a doktor O., že invalidita žalobcu nebola spôsobená chorobou z povolania (ďalej len „záver z 2. júla 2010 o pôvode invalidity“). Doktor Go. vymenovaný z úradnej moci na účely zastupovania žalobcu podpísal v rovnaký deň odlišný záver, podľa ktorého invalidita žalobcu vyplýva z choroby z povolania.

46      Predsedníctvo Výboru regiónov na svojom zasadnutí 10. septembra 2010 ako menovací orgán „potvrdilo [záver z 2. júla o pôvode invalidity], podľa [ktorého] invalidita [žalobcu] nevyplývala z choroby z povolania v zmysle článku 78 [piateho odseku] služobného poriadku“. Toto rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie z 10. septembra 2010“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) bolo žalobcovi oznámené listom z 12. októbra 2010 doručeným 22. októbra 2010.

47      V súhrnnej lekárskej správe, ktorá sa týkala pôvodu choroby spôsobujúcej invaliditu žalobcu, a ktorú zaslal doktor T. doktorovi Go. listom zo 16. septembra 2010 (ďalej len „správa posudkovej komisie“), doktor T. a doktor O. upresnili, že posudková komisia sa na svojom zasadnutí 1. júna 2010 zoznámila s odpoveďami na otázky položené Výboru regiónov a so závermi lekára PMO formulovanými 20. novembra 2008 a 11. februára 2010 a že „preskúmanie [týchto] dokumentov [ukázalo], že súhlas [PMO] s tým, že choroba je chorobou z povolania [bol] založený výhradne na tvrdeniach pacienta“. Okrem toho v správe posudkovej komisie sa uvádza, že „pri psychologickom testovaní [prostredníctvom] testu objektivizujúceho symptómy boli všetky klinické hodnoty vysoko nad normálnou hranicou [; že] ide o podozrenie z nadmerného nedostatku úprimnosti“, pričom správa upresnila, že „psychopatologická anamnéza [žalobcu] sa objavila dlho predtým, ako začal pracovať v pozícii interného audítora“. V správe posudkovej komisie sa tiež uvádza, že na zasadnutí z 2. júla 2010 posudková komisia preskúmala správu OLAF a dospela k záveru, že neobsahuje „nijaký opis vyhrážok, zastrašovania alebo obťažovania [žalobcu]“. Napokon podľa správy posudkovej komisie „v rámci interného administratívneho vyšetrovania, ktoré viedol [Výbor regiónov, žalobca] neuviedol nijaký príklad okolností, ktorých by bol… obeťou“.

48      Posledný odsek správy posudkovej komisie na záver upresňuje, že „hoci [doktor Go.] tvrdí, že je presvedčený o tom, že invalidita má pôvod vo výkone povolania, [doktor T. a doktor O.] nevidia napriek svojej snahe o hľadanie pravdy a s výhradou nových okolností, ktoré môže priniesť neskoršia analýza, také skutočnosti, ktoré by im dovolili s doktorom Go súhlasiť.

49      Doktor Go. vymenovaný z úradnej moci na účely zastupovania žalobcu v posudkovej komisii vo svojej správe z 13. septembra 2010 (ďalej len „správa doktora Go.“) zaslanej doktorovi T. a doktorovi O. v priebehu nasledujúceho mesiaca konštatoval, že invalidita žalobcu má pôvod vo výkone povolania. V tejto správe doktor Go najmä pripomenul, že „článok 78 [služobného poriadku] predstavuje systém poistenia nazývaný sociálne zabezpečenie úradníka, ktorý nemusí s cieľom získania dávok z tohto systému, preukázať zodpovednosť svojho zamestnávateľa“ a citoval predovšetkým výňatky zo správy OLAF a z uznesenia Parlamentu o absolutóriu, ako aj viaceré lekárske správy nachádzajúce sa v spise, pričom usúdil, že „aj keď tieto správy nemajú záväznú povahu“ majú „nepochybne indikátívnu [hodnotu]“. Všetky uvedené lekárske správy, ktorými je potrebné sa riadiť, pritom podľa doktora Go. upresňujú, že zdravotné problémy žalobcu boli spôsobené psychickým obťažovaním a tlakmi, ktorým bol vystavený v rámci svojej práce.

50      Listom z 21. januára 2011 podal žalobca na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti rozhodnutiu z 10. septembra 2010. Vo svojej sťažnosti tiež žalobca na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku žiadal o priznanie 10 000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj náhradu všetkých nákladov spojených s konaním o invalidite.

51      Rozhodnutím z 20. mája 2011, ktoré bolo žalobcovi doručené 1. júna 2011, menovací úrad uvedenú sťažnosť zamietol (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

52      V liste z 26. júla 2012 kancelária Súdu pre verejnú službu oznámila žalobcovi, že Súd pre verejnú službu zvažuje utajenie jeho totožnosti z úradnej moci. Žalobca 16. augusta 2012 odpovedal, že si neželá zostať v anonymite.

53      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie z 10. septembra 2010 v rozsahu, v akom menovací orgán odmietol uznať na základe článku 78 piateho odseku služobného poriadku chorobu, ktorá spôsobila invaliditu žalobcu, za chorobu z povolania,

–        v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–        zaviazal Výbor regiónov na zaplatenie 10 000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy,

–        zaviazal Výbor regiónov na náhradu všetkých nákladov žalobcu spojených s konaním o invalidite od jeho začatia, vrátane nákladov spojených so sťažnosťou,

–        zaviazal Výbor regiónov na náhradu trov konania.

54      Výbor regiónov navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

1.     O predmete žaloby

55      Návrh na zrušenie, ktorý formálne smeruje proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, má podľa ustálenej judikatúry za následok, že v prípade, že takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, bude Súd pre verejnú službu rozhodovať o akte, proti ktorému bola sťažnosť namierená (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, bod 8).

56      Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti v prejednávanej veci potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, pričom upresňuje dôvody, ktoré napadnuté rozhodnutie podporujú. V podobnom prípade sa musí skúmať práve zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu, a pritom je potrebné zohľadniť odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, keďže sa predpokladá, že toto odôvodnenie sa s uvedeným aktom zhoduje (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 18. apríla 2012, Buxton/Parlament, F‑50/11, bod 21, a tam citovaná judikatúra).

57      Z toho vyplýva, že návrh na zrušenie, ktorý smeruje proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, nemá samostatný obsah a na žalobu je potrebné nazerať tak, že je namierená proti napadnutému rozhodnutiu, ktorého odôvodnenie rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti upresňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júna 2004, Eveillard/Komisia, T‑258/01, body 31 a 32).

2.     O návrhu na zrušenie

58      Na podporu svojho návrhu na zrušenie uvádza žalobca tri dôvody:

–        prvý je založený na nedodržaní procesných pravidiel a porušení zásady kolegiality,

–        druhý vyplýva z porušenia povinnosti odôvodnenia, zjavne nesprávneho posúdenia, porušenia článku 78 piateho odseku služobného poriadku a porušenia mandátu posudkovej komisie, ako aj obsahu pojmu choroba z povolania,

–        tretí je založený na porušení povinnosti starostlivosti, na zneužití právomoci a na vadách konania.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na nedodržaní procesných pravidiel a porušení zásady kolegiality

 Tvrdenia účastníkov konania

59      Žalobca tvrdí, že menovací orgán rozhodol 10. septembra 2010 na základe záveru z 2. júla 2010 o pôvode invalidity, pričom uvedený záver nebol konečný a bol poznačený vadami, pretože bol vypracovaný jednak pred správou posudkovej komisie, a jednak pred správou doktora Go. Tieto správy boli vypracované, podpísané a následne oznámené 16. septembra 2010, pokiaľ ide o prvú z nich a v priebehu októbra 2010, pokiaľ ide o druhú, čiže až po prijatí napadnutého rozhodnutia z 10. septembra 2010. To znamená zásah do kolegiality prác posudkovej komisie.

60      Výbor regiónov zastáva názor, že posudková komisia svoju činnosť ukončila kolegiálne, keďže každý jej člen mal príležitosť účinne vyjadriť svoje stanovisko. Žalobca pritom nijak nespochybnil existenciu komunikácie medzi troma lekármi na zasadnutiach posudkovej komisie 1. júna a 2. júla 2010. Okrem toho neexistuje nijaká právna norma, ktorá by lekárom bránila vypracovať správu aj po tom, ako odovzdajú svoj záver menovaciemu orgánu.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

61      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že posudková komisia musí svoju činnosť ukončiť kolegiálne a každý jej člen musí mať možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. novembra 1990, V./Parlament, T‑54/89, bod 34, a z 27. februára 2003, Camacho‑Fernandes/Komisia, T‑20/00, bod 45 a nasl.).

62      V prejednávanej veci z písomností v spise vyplýva, že traja členovia posudkovej komisie, doktori T., Go. a O. zasadali 1. júna a 2. júla 2010, diskutovali a vymieňali si názory na pôvod invalidity žalobcu. Zástupca žalobcu doktor Go. napokon aj vo svojej správe potvrdil, že v rámci zasadnutí posudkovej komisie mohol vyjadriť svoj názor a spresnil, že „svoje pozitívne stanovisko rozhodne obhajoval“.

63      Keďže členovia posudkovej komisie mali prístup ku všetkým zdravotným aj iným dokumentom v spise žalobcu, a osobitne k správe OLAF a k uzneseniu Parlamentu o absolutóriu, mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko k pôvodu invalidity žalobcu, a preto posudková komisia ukončila svoju činnosť kolegiálne.

64      Okrem toho uvedené konštatovanie nespochybňuje samotná skutočnosť, že správa posudkovej komisie a správa doktora Go. boli vypracované a oznámené po tom, ako posudková komisia prijala svoj záver o pôvode invalidity 2. júla 2010. Lekári posudkovej komisie totiž môžu pokojne dospieť k svojmu záveru po ústnej kolegiálnej debate a sformulovať svoju správu aj následne, pričom takáto správa nie je nevyhnutnou podmienkou platnosti rokovania uvedenej komisie (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 10. decembra 1987, Jänsch/Komisia, 277/84, a z 19. júna 1992, V./Parlament, C‑18/91 P, bod 20).

65      Okrem toho z článku 9 prílohy II služobného poriadku vyplýva, že záver posudkovej komisie musí byť predložený menovaciemu orgánu a dotknutému úradníkovi. Naopak samotné rokovanie posudkovej komisie je z dôvodu jeho povahy, obsahu a zdravotných súvislostí tajné, pričom o ňom nemôže byť informovaný ani menovací orgán, ani dotknutý úradník (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. júna 1997, H/Komisia, T‑196/95, bod 95, rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 6. novembra 2012, Marcuccio/Komisia, F‑41/06 RENV, bod 151, ktorý bol predmetom odvolania podaného na Všeobecný súd Európskej únie, vec T‑20/13 P). Súhrnná lekárska správa, ktorú posudková komisia vypracovala na podporu svojho záveru, spadá do rámca „rokovania“ tejto komisie, a preto sa neoznamuje ani menovaciemu orgánu, ani priamo dotknutému úradníkovi. Táto lekárska správa sa nachádza v zdravotnom spise dotknutého úradníka, ku ktorému má úradník prístup podľa článku 26a služobného poriadku.

66      Je preto potrebné odlišovať medzi záverom posudkovej komisie, ktorý musí byť nevyhnutne oznámený menovaciemu orgánu predtým, ako tento orgán príjme svoje rozhodnutie a lekárskymi analýzami a úvahami, ktoré môžu byť súčasťou súhrnnej lekárskej správy alebo správ posudkovej komisie alebo niektorých jej členov, a ktoré sú súčasťou zdravotného spisu dotknutého úradníka, ale neoznamujú sa menovaciemu orgánu.

67      Z uvedeného vyplýva, že posudková komisia zasadajúca v rámci konania o uznaní pôvodu invalidity dotknutej osoby vo výkone povolania v zmysle článku 78 piateho odseku služobného poriadku nie je povinná vypracovať pred prijatím správneho rozhodnutia menovacieho orgánu súhrnnú lekársku správu, v ktorej by opísala svoju činnosť, a dať ju tomuto orgánu na vedomie, keďže menovací orgán v každom prípade nemôže mať k uvedenej správe prístup, pretože spadá do rámca tajného rokovania posudkovej komisie.

68      V prejednávanej veci sa na druhom zasadnutí uskutočnenom v Bruseli (Belgicko) 2. júla 2010 zúčastnili traja členovia posudkovej komisie, pričom len dvaja z nich, doktor T. a doktor O. podpísali po jeho skončení v ten istý deň záver o pôvode invalidity, v ktorom sa upresňuje, že invalidita žalobcu nevyplýva z choroby z povolania. Zástupca žalobcu doktor Go., ktorý s týmto záverom nesúhlasil, následne v rovnaký deň podpísal odlišný záver (pozri bod 45 tohto rozsudku). Je nepochybné, že záver z 2. júla 2010 o pôvode invalidity bol predložený menovaciemu orgánu, ktorý ho potvrdil svojím rozhodnutím z 10. septembra 2010. Skutočnosť, že následne bola vypracovaná správa posudkovej komisie, ktorá bola predložená doktorovi Go. a správa doktora Go., ktorá bola predložená dvom ostatným členom posudkovej komisie po prijatí rozhodnutia z 10. septembra 2010, nepoznačuje toto rozhodnutie vadami z dôvodu nedodržania zásady kolegiality. Ako vyplýva z bodu 63 tohto rozsudku, členovia posudkovej komisie mali príležitosť vyjadriť svoje stanovisko počas celého konania tejto komisie a v každom prípade na jej poslednom zasadnutí 2. júla 2010, po ktorom doktori T. a O. schválili dvoma hlasmi z troch záver z 2. júla 2010 o pôvode invalidity, teda jediný dokument, ktorý mal byť predložený menovaciemu orgánu.

69      Preto treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode vyplývajúcom z porušenia povinnosti odôvodnenia, zo zjavne nesprávneho posúdenia, z porušenia článku 78 piateho odseku služobného poriadku, z porušenia mandátu posudkovej komisie, ako aj z nerešpektovania obsahu pojmu choroba z povolania

70      Druhý žalobný dôvod v podstate obsahuje štyri rôzne časti. V prvej časti žalobca poukazuje na porušenie povinnosti odôvodnenia. V druhej časti vytýka posudkovej komisii, že zjavne nesprávne posúdila dokumenty nachádzajúce sa správnom a zdravotnom spise. V tretej časti tvrdí, že bol porušený mandát posudkovej komisie. Vo štvrtej časti vytýka posudkovej komisii, že nerešpektovala obsah pojmu choroba z povolania.

 O prvej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

–       Tvrdenia účastníkov konania

71      Žalobca tvrdí, že posudková komisia je v rámci svojej voľnej úvahy v zdravotnej oblasti povinná odôvodniť svoje stanovisko tak, aby bolo možné overiť, že existuje zrozumiteľný vzťah medzi jej lekárskymi zisteniami a závermi. Táto povinnosť je osobitne dôležitá, ak medzi stanoviskom posudkovej komisie a niektorými predchádzajúcimi lekárskymi správami existujú rozpory.

72      V prejednávanej veci mala posudková komisia vysvetliť dôvody, pre ktoré sa rozhodla odchýliť od lekárskych záverov odborníkov v oblasti medicíny, ktorí boli oslovení na žiadosť PMO v rámci konania začatého PMO na základe článku 73 služobného poriadku, čo platí o to viac, že posudková komisia čakala na ukončenie tohto konania, aby mohla rozhodnúť práve o pôvode invalidity žalobcu.

73      Podľa žalobcu sa v správe posudkovej komisie nenachádza nijaké odôvodnenie ani vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa komisia rozhodla – dokonca bez toho, aby realizovala skutočnú klinickú štúdiu jeho prípadu – odchýliť od rozhodnutia PMO z 9. januára 2009, ktorým bola choroba uznaná ako choroba z povolania podľa článku 73 služobného poriadku, a tiež od všetkých ostatných lekárskych správ, z ktorých vyplýval jednohlasný lekársky názor, že invalidita žalobcu má pôvod vo výkone povolania.

74      Konštatovanie v správe posudkovej komisie, podľa ktorého „súhlas s tým, že choroba je chorobou z povolania, [v rámci uznania choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku] [bol] založený výhradne na tvrdeniach pacienta“ nemôže stačiť na odôvodnenie záveru z 2. júla 2010 o pôvode invalidity, ktorým bol pôvod invalidity žalobcu vo výkone povolania vylúčený. Stanovisko posudkovej komisie, podľa ktorého invalidita žalobcu nevyplýva z choroby z povolania, je teda v konečnom dôsledku nezrozumiteľné.

75      Podľa Výboru regiónov nie je nutné, aby správa posudkovej komisie bola z formálneho hľadiska kompozične dokonalá. Stačí, že z nej vyplýva zrozumiteľný vzťah medzi lekárskymi zisteniami a závermi, ku ktorým táto komisia dospeje.

76      Uznanie trvalej, dokonca aj úplnej invalidity v zmysle článku 73 služobného poriadku nijak vopred nevymedzuje uplatnenie článku 78 služobného poriadku, a preto nemožno hovoriť o rozpore medzi závermi prijatými v rámci konania podľa článku 73 služobného poriadku a závermi prijatými v rámci jeho článku 78.

77      Napokon Výbor regiónov tvrdí, že posudková komisia v každom prípade vysvetlila, prečo sa odchýlila od rozhodnutia PMO z 2. januára 2009, ktorým bola choroba v zmysle článku 73 služobného poriadku uznaná ako choroba z povolania, pričom uviedla, že dôvody invalidity bolo potrebné hľadať inde ako v pracovných podmienkach žalobcu. Výbor regiónov odkazuje na výňatky z viacerých lekárskych správ a na správu posudkovej komisie, ktorá poukazuje na štruktúru osobnosti žalobcu a upresňuje, že „pri psychologickom testovaní [prostredníctvom] testu objektivizujúceho symptómy boli všetky klinické hodnoty vysoko nad normálnou hranicou [; že] ide o podozrenie z nadmerného nedostatku úprimnosti“. Posúdenia uvedené v týchto výňatkoch dokumentujú zrozumiteľný vzťah medzi lekárskymi zisteniami a závermi posudkovej komisie.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

78      Na úvod je potrebné pripomenúť, že cieľom ustanovení služobného poriadku o posudkovej komisii je zveriť odborníkom z oblasti medicíny konečné posúdenie zdravotných otázok, ktoré nemôže vykonať nijaký menovací orgán vzhľadom na internú a administratívnu povahu svojho zloženia. V tomto kontexte sa súdne preskúmanie nemôže vzťahovať na samotné lekárske posúdenia, ktoré musia byť považované za konečné, ak boli uskutočnené za riadnych podmienok. Súdne preskúmanie sa naopak môže vzťahovať na správnosť vytvorenia a fungovania posudkovej komisie, ako aj na správnosť stanovísk, ktoré vydáva. Z tohto pohľadu Súd pre verejnú službu má právomoc preskúmať, či stanovisko obsahuje odôvodnenie umožňujúce posúdiť súvislosti, z ktorých vyplývajú jeho závery, a či toto stanovisko preukázalo zrozumiteľný vzťah medzi lekárskymi zisteniami, ktoré obsahuje, a závermi dotknutej posudkovej komisie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. februára 1992, Plug/Komisia, T‑165/89, bod 75, a z 23. novembra 2004, O/Komisia, T‑376/02, bod 29 a tam citovaná judikatúra).

79      Na základe tejto ustálenej judikatúry a vo vzťahu k prejednávanej veci je predovšetkým potrebné konštatovať, že záver z 2. júla 2010 o pôvode invalidity potvrdený menovacím orgánom v rozhodnutí z 10. septembra 2010 sa obmedzuje na tvrdenie, že invalidita žalobcu „nevyplýva z choroby z povolania“, pričom toto tvrdenie nie je nijako vysvetlené.

80      Podľa judikatúry však v prípade, že administratíva vo svojej odpovedi na sťažnosť predloží konkrétne dôvody svojho rozhodnutia týkajúce sa individuálneho prípadu, predpokladá sa, že sú v súlade s rozhodnutím o zamietnutí a musia sa teda považovať za relevantné informácie na účely posúdenia zákonnosti tohto rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, body 55 a 56 a tam citovaná judikatúra).

81      V prejednávanej veci pritom menovací orgán v rozhodnutí o zamietnutí po prvé upresňuje, že „je povinný rešpektovať zistenia zdravotnej povahy… okrem prípadu, že [môže] poukázať na formálne vady alebo nezrozumiteľný vzťah medzi závermi komisie a zdravotnými údajmi, na základe ktorých boli tieto závery prijaté“. Po druhé sa menovací orgán domnieva, že „dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť podľa okolností prejednávanej veci, a teda nie len podľa jeho znenia, ale aj podľa skutkového a právneho rámca, z ktorého prijatie aktu vychádza, a tiež podľa obsahu aktu a povahy uvádzaných dôvodov“. Po tretie zastáva menovací orgán názor, že „otázka, či choroba [z ktorej vyplýva invalidita] pochádza z tej či onej skutočnosti má vedeckú, a nie administratívnu alebo právnu povahu“.

82      Vychádzajúc z týchto predpokladov menovací orgán v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti uvádza, že doktora T. požiadal, aby „potvrdil, či závery posudkovej komisie [skutočne mali] oporu v zdravotných a administratívnych údajoch, ktoré sú súčasťou zdravotného spisu“. Menovací orgán sa tak opäť v zmysle znenia zamietnutia sťažnosti „ubezpečil, že posudková komisia vo svojej správe skutočne starostlivo vysvetlila dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že z lekárskeho hľadiska nebolo možné uznať pôvod invalidity [žalobcu] vo výkone povolania v zmysle článku 78 piateho [odseku] služobného poriadku, a to ani čiastočne“. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti ďalej upresňuje, že doktor T. odpovedal v neupresnenom čase menovaciemu orgánu v tom zmysle, že „záver posudkovej komisie [, podľa ktorého invalidita] nevyplýva z choroby z povolania, sa opieral [o] zdravotné a administratívne údaje, ktoré sú súčasťou zdravotného spisu dotknutej osoby, konkrétne o klinickú štúdiu prípadu a anamnézu [žalobcu]; osobné lekárske závery lekárov; štúdiu lekárskych správ; výsledky znaleckého skúmania a špecializovaných testov; analýzu úradných administratívnych dokumentov“.

83      Napriek odpovedi doktora T., ktorá, ako bolo práve uvedené, sa spomína v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, je však potrebné konštatovať, že všetky zdravotné údaje a všetky administratívne dokumenty, o ktorých sa doktor T. zmienil, až na jednu výnimku, podporujú svojím obsahom práve opačný záver, v zmysle ktorého je choroba, z ktorej vyplýva invalidita žalobcu, chorobou z povolania.

84      V tejto súvislosti existujú tri skutkové zistenia podporujúce tento záver.

85      Predovšetkým je potrebné pripomenúť, že ak posudková komisia rozhoduje o komplexných zdravotných otázkach týkajúcich sa príčinného vzťahu medzi ochorením dotknutej osoby a výkonom jej pracovnej činnosti v rámci inštitúcie, musí predovšetkým poukázať na spisové dokumenty, o ktoré sa opiera a v prípade zásadných odchýlok spresniť dôvody odklonu od niektorých starších a relevantných lekárskych správ, ktoré sú pre dotknutú osobu priaznivejšie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1999, Latino/Komisia, T‑300/97, body 77 a 78; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. mája 2011, J/Komisia, F‑53/09, bod 92 a citovaná judikatúra).

86      Okrem toho aj keď posudková komisia rozhodujúca podľa článku 78 služobného poriadku môže dospieť k odlišnému záveru ako lekárska komisia rozhodujúca v zmysle článku 73 služobného poriadku (rozsudok J/Komisia, už citovaný, body 56 až 61), pravdou zostáva, že ak chce posudková komisia rozhodujúca o dotknutej osobe dospieť v konaní podľa článku 73 služobného poriadku k výsledku, tak ako je to v prejednávanej veci, musí vysvetliť dôvody rozhodnutia odkloniť sa od posúdení uvedených v lekárskych správach, ktoré umožnili uznanie choroby ako choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku a uviesť tieto dôvody jasným a zrozumiteľným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. septembra 2010, AE/Komisia, F‑79/09, body 66, 67 a 72) buď v závere predloženom menovaciemu orgánu alebo v súhrnnej lekárskej správe, ktorá bola napokon následne vypracovaná.

87      V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdu pre verejnú službu vyplýva, – pričom ide o prvé z troch skutkových zistení, ktoré umožňujú tvrdiť, že zdravotné údaje a administratívne dokumenty uvedené doktorom T. podporujú záver, že choroba, z ktorej vyplýva invalidita žalobcu, je chorobou z povolania – že lekárske správy preskúmané v rámci konania začatého podľa článku 73 služobného poriadku, ktoré mala posudková komisia k dispozícii, keď prijala svoj záver z 2. júla 2010 o pôvode invalidity, teda prinajmenšom 10 lekárskych správ (konkrétne nemocničné správy zo 16. januára 2006, správa profesora D. M. zo 16. októbra 2006, správa doktora Ra. z 26. októbra 2006, správa lekára PMO z 8. mája 2008, správa doktora Ra. z 18. septembra 2008, závery lekára PMO z 20. novembra 2008, správa doktora D. z 12. augusta 2009, správa doktora Me. zo 17. októbra 2009, správa doktora Re. z 3. novembra 2009 a závery lekára PMO z 11. februára 2010) poukázalo na to, že žalobca bol predmetom zámerného a organizovaného vylúčenia, zlého zaobchádzania, pracovného konfliktu, ktorý viedol k syndrómu vyhorenia, psychicky náročných pracovných podmienok, frustrácií a závažného administratívneho konfliktu, ktorý predstavoval psychické obťažovanie, pričom ide len o niektoré časti dotknutých lekárskych správ uvedené ako príklad.

88      V súvislosti so zisteniami v lekárskych správach uvedených v predchádzajúcom bode je pritom potrebné uviesť, že posudková komisia vo svojej správe poukázala jednak na to, že podľa záverov lekára PMO z 20. novembra 2008 a z 11. februára 2010 bol „súhlas s tým, že choroba je chorobou z povolania“ podľa článku 73 služobného poriadku „založený výhradne na tvrdeniach pacienta“ a jednak na to, že „pri psychologickom testovaní [prostredníctvom] testu objektivizujúceho symptómy boli všetky klinické hodnoty vysoko nad normálnou hranicou [; že] ide o podozrenie z nadmerného nedostatku úprimnosti“.

89      Tvrdenie, že uznanie choroby žalobcu ako choroby z povolania zo strany PMO bolo založené na „tvrdeniach pacienta“ však ani v prípade, že by bolo opodstatnené, nevysvetľuje dôvody, pre ktoré sa posudková komisia odchýlila od desiatich starších lekárskych správ, a najmä neobjasňuje skutočnosti, z ktorých vychádzala, keď v rozpore s lekárskymi a administratívnymi správami, ktoré mala k dispozícii, tvrdila, že invalidita žalobcu nemá pôvod vo výkone povolania (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1999, Nardone/Komisia, T‑27/98, body 95 až 98, a z 27. júna 2000, Plug/Komisia, T‑47/97, body 117 a 118).

90      Okrem toho tvrdenie, že „pri psychologickom testovaní [prostredníctvom] testu objektivizujúceho symptómy boli všetky klinické hodnoty vysoko nad normálnou hranicou“ a že „ide o podozrenie z nadmerného nedostatku úprimnosti“ sa javí nejednoznačné a ťažko zrozumiteľné.

91      Aj keby bolo z uvedeného tvrdenia potrebné vyvodiť, že podľa autorov správy posudkovej komisie žalobca klamal alebo svoje symptómy preháňal a úspešne tak zaviedol viacerých odborníkov a skreslil výsledky viacerých psychologických testov, je potrebné uviesť, že takéto tvrdenie stále nevysvetľuje, prečo posudková komisia dospela k záveru, že invalidita nemohla mať pôvod vo výkone povolania, a to ani čiastočne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 1992, Plug/Komisia, už citovaný, bod 81, a O/Komisia, už citovaný, body 70 a 73; rozsudok J/Komisia, už citovaný, bod 93). V každom prípade, ak by bolo práve toto zmyslom uvedenej vety, bola by v rozpore so zápisnicou z 23. mája 2007, podľa ktorej „sa podrobné črty [osobnosti žalobcu] zisťujú psychologickým testovaním prostredníctvom testu objektivizujúceho symptómy; platné hodnoty poukazujú na to, že žalobca úprimne spolupracoval [;] všetky symptomatické hodnoty sú zvýšené a svoj význam majú najmä v oblasti psychózy“.

92      Ak by z uvedeného tvrdenia bolo naopak potrebné vyvodiť, že podľa posudkovej komisie výsledky psychologického testu žalobcu nie sú dôveryhodné, bolo by v takom prípade vhodné poukázať na to, že vzhľadom na existenciu desiatich starších lekárskych správ a viacerých úradných dokumentov, ktoré boli s týmito správami v súlade a posudková komisia si ich výslovne vyžiadala, aby mohla rozhodnúť o pôvode invalidity žalobcu vo výkone povolania, sa táto komisia mala uistiť, že má k dispozícii všetky potrebné údaje, aby mohla splniť svoju úlohu, a najmä mala požiadať o uskutočnenie nového psychologického testu (pozri v tomto zmysle, rozsudok Latino/Komisia, už citovaný, bod 70). Posudková komisia však nepožiadala o nijaký dodatočný psychologický test.

93      Tvrdenie posudkovej komisie, že „ide o podozrenie z nadmerného nedostatku úprimnosti“ je preto nejednoznačné, ťažko zrozumiteľné a rozporuplné, a preto Súdu pre verejnú službu neumožňuje ani overiť, či existuje zrozumiteľný vzťah medzi lekárskymi zisteniami posudkovej komisie a jej záverom, ani posúdiť súvislosti, z ktorých tento záver vyplýva.

94      Pokiaľ ide ďalej o konštatovanie v správe posudkovej komisie, že „psychopatologická anamnéza [žalobcu] sa objavila dlho predtým, ako začal pracovať ako interný audítor“, je nutné uviesť, – pričom ide o druhé z troch skutkových zistení, ktoré umožňujú tvrdiť, že zdravotné údaje a administratívne dokumenty uvedené doktorom T. v jeho odpovedi menovaciemu orgánu podporujú záver, že choroba, z ktorej vyplýva invalidita žalobcu, je chorobou z povolania – že takéto konštatovanie bolo formulované bez toho, aby malo oporu v následnej analýze alebo závere a že v každom prípade nepostačuje na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré viaceré lekárske analýzy a skutočnosti nachádzajúce sa v lekárskych a administratívnych správach nemohli byť ako celok alebo čiastočne prijaté ako dôkaz o pôvode invalidity žalobcu vo výkone povolania.

95      Ďalej, ak bolo túto vetu potrebné chápať v tom zmysle, že žalobca trpel chorobou už pred zaradením do pracovnej pozície interného audítora, toto konštatovanie samé osebe nepostačuje, aby sa pri preskúmaní pôvodu invalidity žalobcu nezohľadnil pôvod choroby vo výkone povolania v zmysle článku 78 služobného poriadku, pretože choroba z povolania môže vyplývať zo zhoršenia už existujúcej choroby, ktorá má iné príčiny (rozsudok O/Komisia, už citovaný, body 67 a 68).

96      Napokon, pokiaľ ide o tretie skutkové zistenie, posudková komisia citovala výňatok z uznesenia Parlamentu o absolutóriu, v ktorom sa odsudzuje práve „individuálne alebo inštitucionálne obťažovanie“ žalobcu, pričom však toto tvrdenie nijak neanalyzovala ani z neho nevyvodila nijaké dôsledky. V prípade ako je vec sama, v ktorom sa nielen v desiatich lekárskych správach, ale aj v troch úradných dokumentoch inštitúcií a orgánov vykonávajúcich vonkajšiu kontrolu, ako sú uznesenie Parlamentu o absolutóriu, správa Cocobu a správa OLAF, konštatuje existencia pracovného konfliktu medzi žalobcom a jeho nadriadenými, ako aj existencia pracovného prostredia, ktoré je k žalobcovi nepriateľské – pričom je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti je ťažké predložiť o existencii zlého zaobchádzania zo strany nadriadených písomné dôkazy – bola posudková komisia povinná jasne a presne zdôvodniť svoje rozhodnutie nezohľadniť uvedené skutočnosti, čo sa v prejednávanej veci nestalo.

97      Na záver je potrebné uviesť, že z vyššie uvedeného vyplýva, že posudková komisia jednak dostatočne právne nevysvetlila dôvody odklonu od starších lekárskych správ, ktoré jasne potvrdzovali, že choroba žalobcu je chorobou z povolania a jednak dostatočne nevysvetlila, prečo invalidita nemohla mať pôvod vo výkone povolania, a to ani čiastočne. V tejto súvislosti posudková komisia najmä nijak neodôvodnila skutočnosť, že nezohľadnila uznesenie Parlamentu o absolutóriu, ktoré pritom jasne konštatuje závažný pracovný konflikt a „obťažovanie“ žalobcu.

98      Keďže v správe posudkovej komisie sa nepodarilo preukázať zrozumiteľný vzťah medzi jej lekárskymi zisteniami a záverom z 2. júla 2010 o pôvode invalidity, obsahuje tento dokument nedostatočné odôvodnenie, ktoré ovplyvňuje vyššie uvedený záver predložený menovaciemu orgánu, ako aj napadnuté rozhodnutie. Preto je potrebné prvú časť druhého žalobného dôvodu prijať.

 O druhej časti druhého žalobného dôvodu, založenej na zjavne nesprávnom posúdení

–       Tvrdenia účastníkov konania

99      Žalobca tvrdí, že posúdenie v správe posudkovej komisie, podľa ktorého „súhlas s tým, že choroba je chorobou z povolania, [v rámci uznania choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku] je založený výhradne na tvrdeniach pacienta“ je zjavne nesprávne. Záver lekára PMO naopak spočíva na lekárskych správach a úradných dokumentoch.

100    Okrem toho vyjadrenia posudkovej komisie, podľa ktorých žalobca „nevedel OLAF jasne vysvetliť akým tlakom údajne podliehal“, sú zjavne nesprávne. Rovnako tvrdenia posudkovej komisie, že „po tom, ako si členovia posudkovej komisie prečítali správu OLAF…, [konštatovali], že neobsahuje nijaký opis hrozieb, zastrašovania alebo obťažovania, ktoré by boli namierené proti [žalobcovi]“ a že „počas interného administratívneho vyšetrovania… [žalobca] neuviedol nijaký príklad okolností, ktorých mal byť obeťou, napriek výslovnému naliehaniu vyšetrovateľov“, zjavne nezohľadňujú skutočnosti uvedené v administratívnom a zdravotnom spise. Správa OLAF sa neobmedzuje len na zopakovanie tvrdení žalobcu, ale konštatuje, že bol obťažovaný a zastrašovaný. Vo svojom uznesení o absolutóriu, teda v záväznom právnom akte Európsky parlament vyzval Výbor regiónov, aby sa žalobcovi ospravedlnil a aby ho pred obťažovaním chránil. Parlament totiž vďaka činnosti Cocobu viedol svoje vlastné vyšetrovanie a preskúmal spis. Žalobca zdôrazňuje, že uvedené uznesenie predstavuje prinajmenšom jeden z dôkazov jeho nevhodných a výrazne konfliktných pracovných podmienok.

101    Výbor regiónov tvrdí, že cieľom správy OLAF nebolo konštatovanie existencie psychického obťažovania žalobcu ale vyšetrovanie prípadných finančných nezrovnalostí poškodzujúcich rozpočet Únie. Výňatky zo správy OLAF, ktoré uviedol žalobca, nepreukazujú, že bol zastrašovaný a obťažovaný. V správe sa všeobecne kritizuje prístup Výboru regiónov k výkonu činnosti finančného kontrolóra, a tiež nedostatok podpory žalobcu zo strany Výboru regiónov.

102    Výbor regiónov tvrdí, že uznesenie Európskeho parlamentu o absolutóriu nemá záväzný charakter a nemôže presne, jasne a vo vzájomnom súlade objasniť vzťah medzi chorobou z povolania a invaliditou. Výbor regiónov však pripúšťa, že uznesenie Parlamentu o absolutóriu obsahuje výslovnú kritiku nerešpektovania inštitucionálnej úlohy finančného kontrolóra.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

103    Predovšetkým je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na obmedzené súdne preskúmanie, ktoré môže Súd pre verejnú službu vykonať, keď ide o samotné lekárske posúdenie, nemožno úspešne uplatniť výhrady založené na zjavne nesprávnom posúdení, ktorým je poznačené stanovisko posudkovej komisie (rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. septembra 2011, Hecq/Komisia, F‑47/10, bod 45 a citovaná judikatúra).

104    S ohľadom na toto pravidlo zo správy posudkovej komisie vyplýva, že po tom, ako sa posudková komisia „oboznámila… [so závermi doktora J., lekára] PMO z 20. [novembra] 2008 a… z 11. [februára] 2010, konštatujúcimi [podľa článku 73 služobného poriadku] chorobu z povolania a trvalú invaliditu na úrovni 10 %“, usúdila, že „preskúmanie [týchto] dokumentov ukazuje, že súhlas s tým, že choroba je chorobou z povolania, je založený výhradne na tvrdeniach pacienta“, v ktorých „sú skutočnosti prezentované subjektívne a v prospech obrazu o ňom“.

105    Tvrdenie, že súhlas PMO s tým, že choroba je chorobou z povolania, je „založený výhradne na tvrdeniach pacienta“ nie je v zmysle judikatúry samotné lekárske posúdenie, a preto môže byť z hľadiska svojich administratívnych dôsledkov predmetom súdneho preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok Hecq/Komisia, už citovaný, body 96, 99 a 112).

106    V tejto súvislosti je nepopierateľné, že v záveroch lekára PMO z 20. novembra 2008 a 11. februára 2010 sa súhlas s tým, že choroba je chorobou z povolania podľa článku 73 služobného poriadku nezakladá len na tvrdeniach pacienta. Uznanie choroby ako choroby z povolania v uvedených záveroch naopak vyplýva jednak z celého súboru lekárskych správ a jednak z úradných dokumentov v spise žalobcu.

107    Záver lekára PMO z 20. novembra 2008, podľa ktorého sa uznáva existencia choroby z povolania, bol predovšetkým prijatý na základe správy rovnakého lekára z 8. mája 2008 a na základe psychiatrického stanoviska, ktoré na jeho žiadosť vypracoval 18. septembra 2008 doktor Ra., pričom jeho cieľom bolo práve „objektivizovať… psychický stav“ žalobcu a „potvrdiť, či [bol] súčasný stav skutočne v príčinnom vzťahu s pracovnou činnosťou“. Okrem toho sa lekár PMO vo svojej správe z 8. mája 2008 odvoláva na šesť ďalších lekárskych správ v spise žalobcu. Pokiaľ ide o záver lekára PMO z 11. februára 2010, vychádza zo znaleckého posudku z oblasti psychológie, ktorý vypracoval 12. augusta 2009 doktor D., ďalej z neuropsychologického posudku, ktorý vytvoril 17. októbra 2009 doktor Me. a napokon zo psychiatrickej správy, ktorú vypracoval 3. novembra 2009 doktor Re., pričom uvedené dokumenty konštatovali existenciu reakčných problémov na konflikt pracovného charakteru.

108    V tejto súvislosti odkazuje lekár PMO vo svojej správe z 8. mája 2008 aj na uznesenie Parlamentu o absolutóriu, pričom cituje viacero výňatkov z tohto dokumentu týkajúcich sa práve závažného pracovného konfliktu a správania Výboru regiónov k žalobcovi. Aj v znaleckom posudku v oblasti psychológie z 12. augusta 2009 doktor D. upresňuje, že na účely vypracovania svojho posudku zohľadnil najmä výňatky z uznesenia Parlamentu o absolutóriu a zo správy OLAF.

109    Konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku, ktorého cieľom je určenie, či je choroba žalobcu chorobou z povolania, je síce vo vzťahu ku konaniu začatému na základe článku 78 služobného poriadku, ktorého cieľom je určenie, či sa pôvod invalidity uvedeného žalobcu nachádza vo výkone povolania, právne samostatné, pravdou však zostáva, že skutkové okolnosti oboch konaní sú rovnaké alebo inak povedané, skutkové okolnosti týkajúce sa choroby sú v každom prípade nevyhnutne súčasťou skutkových okolností, z ktorých vyplýva prípadná invalidita.

110    Tvrdenie, na ktorom je založená správa posudkovej komisie a podľa ktorého je súhlas s tým, že choroba je chorobou z povolania podľa článku 73 služobného poriadku v skutočnosti založený „výhradne na tvrdeniach pacienta“, je preto poznačené zjavne nesprávnym posúdením.

111    Okrem toho na rozdiel od dokumentov v spise žalobcu, ktoré nemajú zdravotnú povahu, pričom ide konkrétne o správu OLAF, uznesenie Parlamentu o absolutóriu, ako aj správu Cocobu, len vyšetrovacia správa nepoukazuje na konfliktné vzťahy medzi žalobcom a jeho nadriadenými ani na skutočnosti, ktoré by mohli preukázať, že žalobca bol predmetom zlého zaobchádzania, či dokonca psychického obťažovania. Cieľom administratívneho vyšetrovania, na konci ktorého bola vypracovaná správa citovaná posudkovou komisiou v jej vlastnej správe, bolo overiť na základe odporúčania OLAF, či boli splnené podmienky na začatie disciplinárneho konania proti viacerým pracovníkom Výboru regiónov, predovšetkým proti bývalému generálnemu tajomníkovi. Cieľom tohto vyšetrovania teda nebolo overiť, či bol žalobca obeťou psychického obťažovania v zmysle služobného poriadku.

112    Tiež je potrebné poukázať na to, že posudková komisia vysvetlila svoj odklon od správy OLAF tým, že „z nej vyplýva, že [žalobca] nevedel OLAF jasne vysvetliť akým tlakom údajne podliehal“. Toto tvrdenie sa až na jeden dodatok nachádza vo vyšetrovacej správe, v ktorej sa uvádza, že „[žalobca] nevedel jasne vysvetliť prípadne akým tlakom mal podliehať“, a nie v správe OLAF. Uvedené tvrdenie sa totiž vzťahuje na rozhovor nového generálneho tajomníka Výboru vlastníkov so žalobcom, ktorý sa uskutočnil v rámci administratívneho vyšetrovania 28. januára 2004. Žalobca odmietol podpísať zápisnicu k tomuto rozhovoru, pretože ho považoval za neplatný a v tejto súvislosti poukázal na to, že záver vyplývajúci z vyšetrovacej správy nebol, pokiaľ ide o skutkové okolnosti, v súlade so záverom vyplývajúcim zo správy OLAF.

113    Posudková komisia preto nemohla bez toho, aby poznačila svoju správu zjavne nesprávnym posúdením tvrdiť, že „[žalobca] nevedel OLAF jasne vysvetliť akým tlakom podliehal“ a že „počas interného administratívneho vyšetrovania neuviedol nijaký príklad okolností, ktorých mal byť obeťou, napriek výslovnému naliehaniu vyšetrovateľov“, hoci je nepochybné, že OLAF vo svojej správe konštatoval, že Výbor regiónov sa pokúsil žalobcu odradiť a vyviesť z rovnováhy, a že Parlament vo svojom uznesení o absolutóriu dokonca požiadal Výbor regiónov, aby sa žalobcovi ospravedlnil práve z dôvodu jeho správania voči nemu.

114    Správa posudkovej komisie je teda v súvislosti so zohľadnením uznesenia Parlamentu o absolutóriu a správy OLAF, teda dokumentu, o ktorý požiadala menovací orgán samotná posudková komisia predtým, ako prijala konečné stanovisko o pôvode invalidity žalobcu, poznačená zjavne nesprávnym posúdením.

115    Vzhľadom na uvedené je preto potrebné prijať aj druhú časť druhého žalobného dôvodu.

 O tretej časti druhého žalobného dôvodu založenej na porušení mandátu posudkovej komisie

–       Tvrdenia účastníkov konania

116    Žalobca tvrdí, že posudková komisia mala v zdravotnom slova zmysle preskúmať všetky jeho pracovné podmienky vrátane tých, ktoré umožnili obťažovanie, bez toho, aby nevyhnutne musela konštatovať existenciu psychického obťažovania v právnom slova zmysle a za podmienok stanovených v článku 12a ods. 3 služobného poriadku.

117    Žalobca tiež upresňuje, že vzhľadom na zdravotnú povahu práce posudkovej komisie sa táto komisia musí vyjadriť k existencii priameho vzťahu medzi výkonom pracovných úloh úradníka a jeho zdravotným stavom. Odborníci v oblasti medicíny majú výlučnú voľnú úvahu, ktorú nemožno obmedziť na výsledky administratívneho vyšetrovania spadajúceho do článku 24 služobného poriadku. Vyšetrovacia správa predstavuje jeden z prvkov, ktoré môžu lekári vziať do úvahy pri výkone svojej voľnej úvahy, pričom ním nie sú viazaní.

118    Výbor regiónov pripomína, že rozhodnutie o odmietnutí žiadosti o pomoc podanej v zmysle článku 24 služobného poriadku nebolo spochybnené, a preto sa stalo právoplatným. Výbor regiónov preto tvrdí, že žalobca sa v rámci konania o uznaní pôvodu invalidity vo výkone povolania podľa článku 78 piateho odseku služobného poriadku nemôže odvolávať na obťažovanie, pretože z právneho hľadiska nebola existencia obťažovanie nikdy uznaná.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

119    Ak možno tretiu časť druhého žalobného dôvodu chápať tak, že je založená na skutočnosti, že posudková komisia nedodržala podmienky svojho mandátu v súvislosti s preskúmaním pôvodu invalidity žalobcu, v prvom rade je potrebné pripomenúť, že uvedená komisia je v rámci svojho mandátu povinná predkladať zdravotné, a nie právne posúdenia otázky pôvodu invalidity vo výkone povolania. Jej úlohou je preto skúmať, či invalidita zo zdravotného hľadiska vyplýva z choroby z povolania spôsobenej pracovnými podmienkami žalobcu (rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 1987, Rienzi/Komisia, 76/84, body 9 a 12). Z tohto pohľadu je teda potrebné konštatovať, že posudková komisia si stricto sensu splnila úlohu, ktorá jej bola zverená, pretože vo svojom závere z 2. júla 2010 o pôvode invalidity uviedla, hoci bez ďalšieho upresnenia, že invalidita žalobcu „nebola spôsobená chorobou z povolania“ (pozri bod 45 tohto rozsudku).

120    Okrem toho nijaký dokument v spise nepreukazuje, že posudková komisia posudzovala skutkové okolnosti alebo okolnosti súvisiace s pôvodom invalidity žalobcu z právneho hľadiska.

121    Tretia časť druhého žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

 O štvrtej časti druhého žalobného dôvodu založenej na nerešpektovaní obsahu pojmu choroba z povolania a porušení článku 78 piateho odseku služobného poriadku

–       Tvrdenia účastníkov konania

122    Žalobca tvrdí, že aj keď sú konania a ciele článkov 73 a 78 odlišné a odborníci v oblasti medicíny môžu dospieť k odlišným záverom, keďže ide o vzájomne nezávislé konania, najmä pokiaľ ide o otázku pôvodu choroby vo výkone povolania, pravdou zostáva, že „choroba z povolania“ je v rámci oboch ustanovení definovaná rovnako. Z toho vyplýva, že posudková komisia bola touto definíciou viazaná.

123    Výbor regiónov spresňuje, že nespochybňuje skutočnosť, že podľa judikatúry je definícia pojmu „choroba z povolania“ rovnaká na účely konania podľa článku 73 služobného poriadku, ako aj konania podľa jeho článku 78. Žalobca však nepreukázal, že žalovaný rovnakú povahu definícií nerešpektoval. Okrem toho podľa Výboru regiónov sú uvedené dve konania rozdielne, a preto môžu viesť k rozdielnym rozhodnutiam, ktoré sú navzájom nezávislé.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

124    Po prvé je potrebné pripomenúť, že pojem „choroba z povolania“, ktorý sa používa v článkoch 73 a 78 služobného poriadku, figuruje aj v článku 3 pravidiel poistenia a po druhé, že tento pojem nemožno naplniť rôznym obsahom podľa toho, či ide o uplatnenie článku 73 služobného poriadku alebo jeho článku 78, a to napriek tomu, že tieto ustanovenia sa týkajú režimov, z ktorých každý má svoje typické vlastnosti. To však neznamená, že lekárska komisia vytvorená v zmysle pravidiel poistenia je viazaná posúdením posudkovej komisie vytvorenej na základe článku 78 služobného poriadku a naopak. Obidve konania môžu legitímne viesť k rozdielnym lekárskym výsledkom týkajúcim sa rovnakej skutkovej situácie, a najmä pokiaľ ide o otázku pôvodu choroby rovnakého úradníka vo výkone povolania (rozsudok J/Komisia, už citovaný, body 54 až 56).

125    Samotné poukázanie na rozdiel medzi záverom prijatým na základe článku 73 služobného poriadku a záverom prijatým posudkovou komisiou nestačí na to, aby bolo preukázané nerešpektovanie obsahu pojmu choroba z povolania (rozsudok J/Komisia, už citovaný, bod 61).

126    Keďže žalobca na podporu svojej výhrady o nerešpektovaní obsahu pojmu choroba z povolania v podstate poukázal len na rozdiel medzi záverom prijatým na základe článku 73 služobného poriadku a záverom prijatým posudkovou komisiou, je potrebné štvrtú časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti, na zneužití právomoci a na vadách konania

 Tvrdenia účastníkov konania

127    Žalobca tvrdí, že konanie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, bolo poznačené vadami, a to po prvé z dôvodu nedodržania primeranej lehoty medzi prijatím záveru posudkovej komisie z 23. mája 2007 o existencii invalidity a prijatím napadnutého rozhodnutia menovacieho orgánu 10. septembra 2010. Posudková komisia nemala nijaký dôvod čakať na rozhodnutie o miere invalidity podľa článku 73 služobného poriadku, prijaté PMO 2.marca 2010, keď bolo 9. januára 2009 prijaté rozhodnutie o uznaní choroby ako choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku PMO.

128    Po druhé je podľa žalobcu konanie pred posudkovou komisiou poznačené vadami z dôvodu zásahov doktora T. v rámci konania o uznaní choroby ako choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku, pričom cieľom uvedených zásahov bolo neuznať chorobu žalobcu ako chorobu z povolania. Takéto správanie poukazovalo na zaujatosť a na nedostatok nestrannosti doktora T v rámci prác posudkovej komisie.

129    Po tretie žalobca tvrdí, že tretí lekár, doktor O. odovzdal doktorovi T. otázky pre Výbor regiónov týkajúce sa častí spisu, ktoré chcel žalobca od ich prvého stretnutia podporiť dokumentmi, avšak doktor O. sa s nimi odmietol oboznámiť. Položené otázky boli okrem toho tendenčné.

130    Žalobca napokon uvádza, že zo strany menovacieho orgánu sa nestretol s nijakou starostlivosťou. Aj keď tento orgán bol o vadách konania pred posudkovou komisiou, tak ako sú opísané v bodoch 127 až 129 tohto rozsudku, informovaný, nezasiahol a dokonca k týmto vadám sám prispel.

131    Z rovnakých dôvodov sa menovací orgán dopustil zneužitia právomoci.

132    Výbor regiónov sa domnieva, že žalobca k dĺžke konania, ktorá v každom prípade nebola neprimeraná, sám výrazne prispel. Posudková komisia mohla legitímne čakať na ukončenie konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku, v ktorom sa mala určiť miera invalidity, napokon stanovená v marci 2010. Okrem toho prípadná neprimerane dlhá lehota nemohla ovplyvniť obsah stanoviska posudkovej komisie.

133    Podľa Výboru regiónov navyše konanie o uznaní choroby z povolania podľa článku 73 služobného poriadku nespadá do rámca tohto sporu a nič nepoukazuje na to, že by sa doktor T. v rámci činnosti posudkovej komisie dopustil nezrovnalostí.

134    Napokon doktor O. len využil právo požiadať o dodatočné informácie, ktoré prináleží všetkým členom posudkovej komisie.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

135    V prvom rade je potrebné pripomenúť, že povinnosť dodržiavať primeranú lehotu pri vedení správnych konaní predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy, a ktorá je tiež ako súčasť zásady riadnej správy vecí verejných zakotvená v článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. apríla 2006, Angeletti/Komisia, T‑394/03, bod 162 a Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. decembra 2012, Füller‑Tomlinson/Parlament, T‑390/10 P, bod 115).

136    Porušenie zásady dodržania primeranej lehoty neodôvodňuje v prípade jeho preukázania zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu vád konania. Prípadná neprimerane dlhá lehota na spracovanie žiadosti žalobcu podanej s cieľom uznania choroby ako choroby z povolania na základe článku 78 služobného poriadku totiž v zásade nemôže ovplyvniť samotný obsah stanoviska posudkovej komisie ani obsah konečného rozhodnutia prijatého menovacím orgánom. Uvedená lehota totiž okrem výnimočných okolností nemôže ovplyvniť posúdenie pracovného pôvodu invalidity posudkovou komisiou podľa článku 78 služobného poriadku (rozsudok J/Komisia, už citovaný, body 113 až 116 a tam citovaná judikatúra). Aj keď je pravda, že dĺžka trvania konania týkajúceho sa zdravia môže ovplyvniť posúdenie závažnosti a dôsledkov choroby a môže sťažiť skúmanie jej príčin (rozsudok AE/Komisia, už citovaný, bod 102), v prejednávanej veci sa nepreukázalo, a ani to nikto netvrdil, že by neprimeraná dĺžka konania ovplyvnila podstatné skutočnosti, na základe ktorých posudková komisia vypracovala svoj záver. Ak sa teda konštatuje, že uplynul neprimerane dlhý čas, nemôže to ovplyvniť zákonnosť záveru posudkovej komisie, a teda ani napadnutého rozhodnutia.

137    Z toho vyplýva, že výhrada vyplývajúca z nedodržania primeranej lehoty a uplatnená len na podporu návrhu na zrušenie, sa musí zamietnuť.

138    V druhom rade nijaký dokument v spise nepoukazuje na to, že cieľom zásahov doktora T. bolo neuznať chorobu žalobcu ako chorobu z povolania v zmysle článku 73 služobného poriadku.

139    Ďalej, aj keď je pravda, že z dokumentov v spise vyplýva, že doktor O. sa pri svojom prvom stretnutí so žalobcom nechcel oboznámiť s niektorými úradnými dokumentmi, ktoré chcel žalobca predložiť posudkovej komisii, najmä so správou OLAF a s uznesením Parlamentu o absolutóriu, táto okolnosť sama osebe nemôže predstavovať vadu konania. Stačí poukázať na to, že zo správy posudkovej komisie vyplýva, že komisia sa so správou OLAF a uznesením Parlamentu o absolutóriu napokon oboznámila. Pokiaľ ide o otázky, ktoré doktor O. položil Výboru regiónov, nič nepoukazuje na to, že by boli tendenčné.

140    Napokon je potrebné konštatovať, že výhrady založené jednak na porušení povinnosti starostlivosti a jednak na zneužití právomoci, spočívajú na rovnakých tvrdeniach, aké boli zamietnuté v rámci preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu, ako aj v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu, a preto musia byť ako nedôvodné zamietnuté.

141    Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod založený na porušení povinnosti starostlivosti, zneužití právomoci a vadách konania sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

142    Z uvedeného vyplýva, že prvá a druhá časť druhého žalobného dôvodu boli prijaté. Preto je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

3.     O návrhu týkajúcom sa náhrady nemajetkovej ujmy

 Tvrdenia účastníkov konania

143    Žalobca tvrdí, že údajné protiprávne konanie predstavuje pochybenie Výboru regiónov a vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci nemožno ujmu, ktorá z neho vyplýva, napraviť zrušením napadnutého rozhodnutia. Služobný postup žalobcu bol totiž náhle zastavený z dôvodu pracovných podmienok vytvorených Výborom regiónov, ktorý však neústupne odmietal uznať pôvod invalidity vo výkone povolania. Správa posudkovej komisie nebola nestranná a člen posudkovej komisie vymenovaný Výborom regiónov doktor T. sa nesprával korektne.

144    Výbor regiónov pripomína, že odmietnutie žiadosti o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku nebolo v rámci stanovených lehôt spochybnené a stalo sa tak právoplatným. Okrem toho posudková komisia nebola zaujatá a jej činnosť prebiehala riadne.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

145    Podľa ustálenej judikatúry môže aj samotné zrušenie aktu poznačeného nezákonnosťou predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt spôsobil, s výnimkou prípadu, že žalobca preukáže, že utrpel nemajetkovú ujmu, ktorú možno od nezákonnosti odôvodňujúcej zrušenie oddeliť, pričom ju uvedené zrušenie nemôže úplne nahradiť (rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. júla 2011, Petrilli/Komisia, F‑98/07, bod 28 a tam citovaná judikatúra).

146    Žalobca v prejednávanej veci nepreukázal, že utrpel nemajetkovú ujmu, ktorú možno od nezákonnosti odôvodňujúcej zrušenie oddeliť, a ktorú nemôže uvedené zrušenie úplne nahradiť, a preto je potrebné jeho návrh na náhradu škody zamietnuť.

4.     O návrhoch týkajúcich sa náhrady nákladov spojených s konaním o invalidite a so sťažnosťou

 Tvrdenia účastníkov konania

147    Žalobca žiada náhradu nákladov, ktoré neboli uhradené v zmysle služobného poriadku a sú spojené s konaním o invalidite vrátane nákladov spojených so sťažnosťou. Ide o náklady na kancelárske potreby, kópie, telefonické poplatky, poštovné, poplatky za fax, ako aj cestovné náklady v súvislosti s hospitalizáciou v Anglicku. Žalobca uvedené náklady odhaduje na 5 000 eur.

148    Výbor regiónov zastáva názor, že uvedené náklady nemožno nahradiť.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

149    Je potrebné uviesť, že existencia uvedených nákladov nebola preukázaná a že nikto netvrdil, a už vôbec nepreukázal, že by takéto náklady vyplývali z nezákonnosti poznačujúcej napadnuté rozhodnutie.

150    Ak je na účely odôvodnenia potrebné predpokladať, že žalobca svojím návrhom zamýšľa spochybniť rozhodnutie menovacieho orgánu zamietnuť náhradu nákladov spojených s konaním o invalidite a so sťažnosťou, ktoré je súčasťou rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, je potrebné uviesť, že takéto rozhodnutie o zamietnutí nebolo predmetom sťažnosti v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

151    Tento návrh sa preto musí zamietnuť.

 O trovách

152    V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

153    Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Výbor regiónov je v podstate tým účastníkom konania, ktorý vo veci nemal úspech. Okrem toho žalobca vo svojich návrhoch výslovne navrhol, aby bol Výbor regiónov zaviazaný na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, musí Výbor regiónov znášať svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie predsedníctva Výboru regiónov Európskej únie z 10. septembra 2010 týkajúce sa zamietnutia uznania choroby R. McCoya, ktorá viedla k jeho invalidite, za chorobu z povolania v zmysle článku 78 piateho odseku služobného poriadku sa zrušuje.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Výbor regiónov Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené R. McCoyom.

Kreppel Perillo Barents

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. mája 2013.

Tajomníčka       Predseda komory

W. Hakenberg       H. Kreppel

* Jazyk konania: francúzština.