ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

zo 17. mája 2013 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh s morskými palivovými hadicami – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Určenie cien, rozdelenie trhu a výmena citlivých obchodných informácií – Pojem pokračujúce alebo opakované porušovanie – Premlčanie – Povinnosť odôvodnenia – Rovnosť zaobchádzania – Legitímna dôvera – Pokuty – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Poľahčujúce okolnosti – Spolupráca“

Vo veci T‑154/09,

Manuli Rubber Industries SpA (MRI), so sídlom v Miláne (Taliansko), v zastúpení: L. Radicati di Brozolo, M. Pappalardo a E. Marasà, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci, S. Noë a L. Prete, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 428 v konečnom znení z 28. januára 2009 v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.406 – Morské palivové hadice) v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zrušenie alebo podstatné zníženie pokuty, ktorá jej bola uvedeným rozhodnutím uložená,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia M. Prek a S. Frimodt Nielsen (spravodajca),

tajomník: J. Weychert, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. apríla 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

A –  Odvetvie morských palivových hadíc určených na ropu a plyn

1        Morské palivové hadice sa používajú na načerpanie sladkej alebo spracovanej ropy a ostatných ropných produktov z mimopobrežných zariadení (napríklad z plavákov – prichytených o dno na šírom mori a slúžiacich ako uväzovací bod pre ropné tankery, alebo z plávajúcich ťažobných skladovacích a čerpacích zariadení – ktoré sú systémami plávajúcich cisterien používaných na extrakciu ropy alebo plynu z priľahlej ropnej plošiny, ich spracovanie a uskladnenie až do svojho prečerpania do ropných tankerov) do cisternových lodí a neskôr ich opätovné vypustenie z týchto plavidiel do mimopobrežných zariadení (napríklad plavákov) alebo zariadení na pevnine.

2        Morské palivové hadice sa nepoužívajú na pevnine – to znamená, že sa používajú vo vode alebo v jej blízkosti –, zatiaľ čo priemyselné alebo zemné hadice sa používajú na pevnine.

3        Každé zariadenie s morskými palivovými hadicami obsahuje podľa konkrétnych potrieb klientov niekoľko štandardných hadíc, špeciálnych hadíc s prípojkami na oboch koncoch a ďalšie vybavenie, akým sú uzávery, koncovky, alebo aj iné plávajúce zariadenia. V prejednávanej veci slovné spojenie „morské hadice“ zahŕňa aj toto ďalšie vybavenie.

4        Morské palivové hadice používajú ropné spoločnosti, výrobcovia plavákov, prístavné terminály, ropný priemysel a vlády, pričom sa kupujú tak na realizáciu nových projektov, ako aj na účely výmeny.

5        Pokiaľ ide o nové projekty, ropné terminály alebo ďalší koncoví používatelia poveria väčšinou inžiniersku spoločnosť (nazývanú aj „konštruktér materiálu“, „konštruktér OEM“ alebo „zhotoviteľ“), aby postavila alebo nainštalovala nové zariadenia na rozvod ropy, akými sú systémy priviazania na jeden bod alebo plávajúce výrobné, skladovacie a čerpacie zariadenia. Na takéto projekty zhotoviteľ nakúpi všetky komponenty morských palivových hadíc od jedného výrobcu.

6        Po nainštalovaní týchto morských palivových hadíc sa musia jednotlivé diely vymeniť v období od jedného do siedmich rokov. Nákup morských palivových hadíc určených na výmenu (tiež známe ako „odvetvie s náhradnými dielmi“) vykonávajú často priamo koncoví používatelia. V niektorých prípadoch však koncoví používatelia poveria nákupmi svoje dcérske spoločnosti a externé podniky, v ktorých tieto nákupy centralizujú. Predaj morských palivových hadíc určených na výmenu starých hadíc predstavuje väčší podiel na svetovom trhu s morskými palivovými hadicami než podiel predaja nových výrobkov.

7        Dopyt po morských palivových hadiciach závisí do značnej miery od vývoja v odvetví ropného priemyslu, a to najmä od ťažby ropy v oblastiach, ktoré sú vzdialené od miesta spotreby. Dopyt v priebehu času vzrástol. Je cyklický a do istej miery súvisí s vývojom cien ropy. Dopyt významnejšie vzrástol na konci 60. rokov a ešte sa zvýšil na začiatku 70. rokov, najmä v oblastiach produkujúcich ropu v Perzskom zálive, v Severnom mori a v severnej Afrike. Počas 80. rokov sa dopyt zvyšoval najmä zo strany rozvíjajúcich sa štátnych ropných spoločností z Južnej Ameriky. Koncom 90. rokov sa dopyt presunul do západnej Afriky.

8        Morské palivové hadice vyrábajú spoločnosti, ktoré sú známe výrobou pneumatík a kaučuku, alebo niektorá z ich „spin-off“ (kvázinástupnícka spoločnosť). Sú vyrábané na zákazku v súlade s požiadavkami zákazníkov. Keďže dopyt po morských palivových hadiciach je z geografického hľadiska široko rozptýlený, väčšina výrobcov morských palivových hadíc zamestnáva značný počet zástupcov, ktorí pre konkrétne trhy poskytujú všeobecné marketingové služby a ponúkajú výrobky týchto výrobcov v rámci uverejňovaných verejných súťaží.

9        Morské palivové hadice sú uvádzané na trh po celom svete a hlavní výrobcovia pôsobia na medzinárodnej úrovni. Normatívne požiadavky uplatňované na morské palivové hadice sa v jednotlivých krajinách zásadne nelíšia, a hoci technické požiadavky sa líšia v závislosti od prostredia a podmienok použitia, nepovažuje sa to za prekážku predaja morských palivových hadíc po celom svete.

10      Napokon počas obdobia, ktoré bolo zohľadnené v napadnutom rozhodnutí, účastníci kartelu predávali morské palivové hadice vyrobené v Japonsku, v Spojenom kráľovstve, v Taliansku a vo Francúzsku koncovým používateľom, ako aj zhotoviteľom so sídlom v rôznych krajinách Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP). Hoci väčšina systémov morských palivových hadíc bola určená na koncové použitie mimo Európy, niektorí z hlavných svetových zhotoviteľov sa nachádzajú v rôznych krajinách Únie a EHP.

B –  Predstavenie žalobkyne

11      Žalobkyňa Manuli Rubber Industries SpA (MRI) je spoločnosťou pôsobiacou po celom svete v oblasti projektovania, výroby a distribúcie strojov, systémov a komponentov z kaučuku alebo z kovu na prepravu kvapalín určených pre námorné alebo ropné aplikácie a pre vysokotlakové hydraulické systémy.

12      Žalobkyňa je zastrešujúcou spoločnosťou skupiny Manuli. Svoje sídlo má v Miláne (Taliansko).

13      Manuli 2. decembra 1984 založila Uniroyal Manuli (USA) Inc., ktorá mala sídlo v Delaware (Spojené štáty) a bola vo výlučnom vlastníctve MRI. Táto spoločnosť bola následne v roku 1986 označená obchodným menom Uniroyal Manuli Rubber (USA) Inc., v roku 1990 obchodným menom Manuli Rubber Industries (USA) Inc. a napokon v roku 1997 obchodným menom Manuli Oil & Marine (USA) Inc. (ďalej len „MOM“). Spoločnosť bola zrušená 31. decembra 2006.

14      Po svojom založení viedla táto spoločnosť MOM na medzinárodnej úrovni predaj a uvádzanie morských palivových hadíc spoločnosti MRI na trh.

15      [Dôverné](1).

16      [Dôverné].

17      [Dôverné].

18      Odvetvie morských palivových hadíc podliehalo v januári 2006 právomoci podnikovej skupiny Ingénierie a MOM podávala správy jej vedúcemu.

19      Dňa 1. januára 2007, po zrušení MOM, prevádzkovú činnosť v odvetví morských palivových hadíc prevzala MRI.

C –  Správne konanie

20      Zatiaľ čo Ministerstvo spravodlivosti Spojených štátov a orgány hospodárskej súťaže Japonska a Spojeného kráľovstva začali vyšetrovanie v súvislosti s podobnými skutkovými okolnosťami, spoločnosť [dôverné] s odvolaním sa na program zhovievavosti stanovený v oznámení Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“) predložila Komisii Európskych spoločenstiev 20. decembra 2006 žiadosť o oslobodenie od pokút, pričom oznámila existenciu kartelu na trhu s morskými palivovými hadicami.

21      Komisia tak začala vyšetrovanie pre porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a 2. mája 2007 vykonala niekoľko inšpekcií v spoločnosti Parker ITR, u ostatných dotknutých výrobcov, ako aj v [dôverné] a u pána W.

22      MRI 4. mája 2007, Parker ITR 17. júla 2007 a Bridgestone 7. decembra 2007 zaslali Komisii žiadosť o zhovievavosť.

23      Komisia 28. apríla 2008 prijala oznámenie o výhradách, ktoré doručila rôznym dotknutým spoločnostiam v období od 29. apríla do 1. mája 2008.

24      Všetky dotknuté spoločnosti odpovedali na oznámenie o výhradách v stanovených lehotách a požiadali, s výnimkou [dôverné]/DOM, ContiTech AG a Continental AG, o ústne vypočutie, ktoré sa konalo 23. júla 2008.

D –  Napadnuté rozhodnutie

25      Komisia prijala 28. januára 2009 rozhodnutie K(2009) 428 v konečnom znení v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.406 – Morské palivové hadice) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Z napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, že:

–        je adresované jedenástim spoločnostiam vrátane žalobkyne,

–        v ňom uvedené spoločnosti sa za okolností, ktoré sa v jednotlivých prípadoch odlišovali, zúčastnili na jedinom a komplexnom porušení, ktorého predmetom bolo:

–        prideľovanie zákaziek vo verejných súťažiach,

–        určovanie cien,

–        určovanie kvót,

–        stanovovanie podmienok predaja,

–        geografické rozdelenie trhov a 

–        výmena citlivých informácií o cenách, predajných objemoch a zákazkách,

–        kartel sa začal najneskôr 1. apríla 1986 (hoci je pravdepodobné, že jeho počiatok siaha do začiatku 70. rokov) a skončil sa 2. mája 2007,

–        v prípade niektorých spoločností v období od 13. mája 1997 do 11. júna 1999, v prípade ostatných spoločností do 21. júna 1999, a pokiaľ ide o MRI, do 9. mája 2000 boli činnosti kartelu obmedzené a medzi jeho členmi došlo k nezhodám; podľa Komisie to však neviedlo k skutočnému prerušeniu porušenia; organizovaná štruktúra kartelu bola totiž v júni 1999 úplne obnovená, a to rovnakým spôsobom a s tými istými účastníkmi, s výnimkou žalobkyne, ktorá opätovne plne vstúpila do kartelu 9. júna 2000; treba preto vyvodiť záver, že výrobcovia sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia, ktoré trvalo od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007 alebo prinajmenšom, ak by sa napriek všetkému musel vyvodiť záver, že došlo k prerušeniu, jediného a opakovaného porušenia; obdobie od 13. mája 1997 do9. júna 2000, pokiaľ ide o žalobkyňu, sa však pri výpočte pokuty neberie do úvahy, a to vzhľadom na obmedzený počet dôkazov o porušení za toto obdobie,

–        účasť žalobkyne na porušení sa konštatovala v obdobiach od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007,

–        podľa kritérií stanovených v usmerneniach k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia“) základná suma pokuty, ktorá sa mala uložiť každej zo spoločností, bola stanovená takto:

–        Komisia vychádzala z priemeru ročného celosvetového predaja každej zo spoločností v období rokov 2004 – 2006, s výnimkou Yokohama Rubber, pri ktorej zohľadnila obdobie rokov 2003 – 2005; Komisia v tejto súvislosti zohľadnila predaj fakturovaný kupujúcimi usadenými v EHP,

–        určila relevantný predaj každej z nich na základe ich celosvetového trhového podielu na agregovanom objeme predajov v rámci EHP v súlade s bodom 18 usmernení,

–        zohľadnila 25 % poslednej uvedenej hodnoty (namiesto maximálnych 30 % stanovených usmerneniami) vzhľadom na závažnosť porušenia,

–        vynásobila takto dosiahnutú hodnotu počtom rokov účasti každej spoločnosti na porušení,

–        napokon v súlade s bodom 25 usmernení zohľadnila dodatočnú sumu rovnajúcu sa 25 % relevantného predaja na účely odstrašenia,

–        Komisia ďalej zohľadnila voči Parker ITR a Bridgestone priťažujúce okolnosti a zamietla všetky poľahčujúce okolnosti v prípade ostatných spoločností,

–        napokon na základe oznámenia o spolupráci Komisia znížila pokutu spoločnosti [dôverné] (o 100 %) a spoločnosti MRI (o 30 %), avšak zamietla žiadosti o zníženie pokút, ktoré podali Bridgestone a Parker ITR.

26      [Dôverné].

27      Nijaká poľahčujúca okolnosť sa v prospech MRI nezohľadnila.

28      Zníženie pokuty o 30 % jej však bolo priznané podľa oznámenia o spolupráci, v dôsledku čoho suma pokuty, ktorá jej bola uložená, dosahovala výšku 4 900 000 eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

29      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. apríla 2009 podala túto žalobu.

30      Vzhľadom na prekážku na strane jedného člena komory predseda Všeobecného súdu určil na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu iného sudcu na doplnenie komory.

31      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby predložili niektoré dokumenty, a položil im písomné otázky. Účastníci konania tejto žiadosti vyhoveli.

32      V liste z 25. apríla 2012 žalobkyňa navrhla, aby pojednávanie prebiehalo s vylúčením verejnosti.

33      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté počas pojednávania, ktoré sa konalo 26. apríla 2012.

34      Žalobkyňa pri tejto príležitosti vzala späť svoj návrh na vylúčenie verejnosti z pojednávania.

35      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        najmä:

–        zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že sa zúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení na trhu s morskými palivovými hadicami v obdobiach od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007, a predovšetkým v období od 3. septembra 1996 do 9. mája 2000,

–        zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom jej ukladá pokutu vo výške 4 900 000 eur,

–        zamietol všetky námietky a návrhy, ktoré tomu odporujú,

–        subsidiárne:

–        znížil podľa článku 229 ES pokutu vo výške 4 900 000 eur, ktorá jej bola uložená na základe článku 2 napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

36      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

A –  O návrhoch na zrušenie

37      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby o neplatnosť uvádza tri žalobné dôvody.

38      Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnej kvalifikácii porušenia a na porušení článku 253 ES.

39      Druhý žalobný dôvod je založený na viacerých nesprávnych posúdeniach pri stanovení dĺžky trvania porušenia, ako aj na porušení článkov 81 ES a 253 ES a článku 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

40      Delí sa na šesť častí, ktoré sú v uvedenom poradí založené na nesprávnom posúdení dôkazov uvedených Komisiou (prvá časť), na tom, že Komisia neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prislúchalo (druhá časť), na tom, že žalobkyňa predložila dôkazy o opaku a iné prijateľné vysvetlenie (tretia časť), na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a nedostatku odôvodnenia z dôvodu nesprávneho posúdenia pri porovnaní správania spoločnosti MRI v období od septembra 1996 do mája 1997 a jej správania v období od mája 1997 do mája 2000 (štvrtá časť), na tom, že na jednotlivé odlišné porušenia, ktoré boli prípadne spáchané v období rokov 1996 – 2000, sa malo uplatniť premlčanie (piata časť), a na tom, že použitie dokumentov, ktoré MRI poskytla v rámci programu zhovievavosti na preukázanie existencie porušenia v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 je v rozpore s oznámením o spolupráci a porušuje jej legitímnu dôveru (šiesta časť).

41      Tretí žalobný dôvod sa delí na päť častí, ktoré sú v uvedenom poradí založené na nesprávnom posúdení závažnosti porušenia a na porušení zásady rovnosti zaobchádzania (prvá časť), na pochybení pri výpočte pokuty v závislosti od dĺžky trvania porušenia a na porušení zásady legitímnej dôvery (druhá časť), na nesprávnom uplatnení zvýšenia na účely odstrašenia a na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady rovnosti zaobchádzania (tretia časť), na nesprávnom odmietnutí poľahčujúcich okolností a na porušení povinnosti odôvodnenia (štvrtá časť) a na nedostatočnom znížení pokuty za spoluprácu v rámci programu zhovievavosti (piata časť).

42      Prvý žalobný dôvod, ako aj šesť častí druhého žalobného dôvodu treba preskúmať spoločne.

B –  O prvom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnej kvalifikácii porušenia a na porušení článku 253 ES, a o druhom žalobnom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení pri stanovení dĺžky trvania porušenia, na porušení článkov 81 ES a 253 ES a článku 2 nariadenia č. 1/2003

1.     Napadnuté rozhodnutie

43      Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, z odôvodnenia 412 napadnutého rozhodnutia v podstate vyplýva, že Komisia zastávala názor, že MRI prerušila svoju účasť na karteli v období od 1. augusta 1992 do 3. septembra 1996, že premlčanie sa mohlo uplatniť na obdobie trvania porušenia od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992, a že preto rozhodla, že jej za toto isté obdobie pokutu neuloží. Z článku 1 napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva, že Komisia zastávala názor, že pokračujúce porušenie bolo spáchané v období od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007, MRI sa na ňom zúčastnila od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007, a z odôvodnení 187, 201 až 208 a 446 až 448 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že obdobie trvania porušenia zohľadnené Komisiou na účely výpočtu pokuty plynie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 a od 9. mája 2000 do 2. mája 2007, keďže obdobie od 13. mája 1997 do 9. mája 2000 sa v prípade žalobkyne považuje za obdobie obmedzenej činnosti kartelu, ktoré uloženie pokuty neodôvodňuje.

44      Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, z odôvodnení 141 až 147 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia, ktorá vychádzala z rôznych dokumentov, vrátane niektorých interných správ poskytnutých spoločnosťou MRI v rámci jej žiadosti o zhovievavosť (odôvodnenia 143 až 145 napadnutého rozhodnutia), zastávala názor, že MRI sa znovu aktívne pripojila ku kartelu 3. septembra 1996.

45      V odôvodneniach 148 až 187 napadnutého rozhodnutia sa okrem toho uvádzajú dôkazy, vrátane viacerých dokumentov poskytnutých spoločnosťou MRI v rámci jej žiadosti o zhovievavosť, z ktorých Komisia vychádzala, keď dospela k záveru, že v období od 13. mája 1997 do mája 1999 bola činnosť kartelu obmedzená, počas čoho boli udržiavané kontakty, na ktorých sa zúčastňovala aj žalobkyňa, ktorých cieľom bolo najmä obnoviť kartel a viesť rokovania o podmienkach účasti rôznych členov tohto kartelu. Komisia však usúdila, že vzhľadom na obmedzenú povahu činnosti členov kartelu sa im za toto obdobie, ktoré bolo v prípade spoločnosti MRI predĺžené do 9. mája 2000 (odôvodnenie 447 napadnutého rozhodnutia), nemohla uložiť nijaká pokuta.

46      V odôvodneniach 289 až 307 napadnutého rozhodnutia sa následne uvádzajú dôvody, pre ktoré Komisia zastávala názor, že išlo o pokračujúce, alebo subsidiárne, o opakované porušenie, a to napriek skutočnosti, že usúdila, že činnosť kartelu bola v období od 13. mája 1997 do mája 1999 obmedzená a že za toto obdobie nebolo potrebné uložiť pokutu.

47      V odôvodneniach 480 až 488 napadnutého rozhodnutia sa napokon uvádzajú dôvody, pre ktoré Komisia na základe oznámenia o spolupráci priznala spoločnosti MRI zníženie pokuty o 30 %, avšak odmietla jej argumentáciu smerujúcu k tomu, že podľa bodu 26 tohto oznámenia sa voči nej nemôžu použiť dôkazy, ktoré Komisii poskytla v súvislosti s rokmi 1996 a 1997.

2.     Tvrdenia účastníkov konania

a)     O prvom žalobnom dôvode

48      Žalobkyňa v podstate zastáva názor, že vzhľadom na to, že Komisia po prvé pripustila, že z kartelu v období od 1. augusta 1992 do 3. septembra 1996 vystúpila, po druhé, že išlo o skutočné prerušenie, a nie o pozastavenie jej účasti na karteli v zmysle, v akom judikatúra rozlišuje tieto dva pojmy (odôvodnenia 129, 130 a 402 napadnutého rozhodnutia), a po tretie, že sa na ňu teda mali uplatniť ustanovenia o premlčaní vzťahujúcom sa na obdobie pred rokom 1992 (odôvodnenie 412 napadnutého rozhodnutia) a toto obdobie sa v dôsledku toho nemalo zohľadniť pri výpočte pokuty, Komisia nemohla zároveň rozhodnúť, že sa žalobkyňa v období od 1. apríla 1986 do 2. mája 2007 zúčastnila na komplexnom a pokračujúcom porušení, lebo by to bolo v rozpore s ustanoveniami článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Obdobie po obnovení jej účasti na karteli nemožno teda považovať za nové porušenie, ktoré sa líši od predchádzajúceho.

49      Žalobkyňa okrem toho v podstate spochybňuje, že Komisia v jej prípade uznala premlčanie „na základe voľnej úvahy“, ako to táto inštitúcia tvrdí (odôvodnenie 412 napadnutého rozhodnutia).

50      Podľa jej názoru sa takéto odôvodnenie navyše javí ako rozporné a nedostatočné.

51      Žalobkyňa okrem toho zastáva názor, že vzhľadom na toto prerušenie jej účasti na karteli nemožno jej situáciu porovnávať so situáciou ostatných členov kartelu.

52      Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí a uvádza, že nebola povinná zisťovať, či došlo k premlčaniu, a že preto uviedla iba to, že premlčanie sa mohlo uplatniť.

b)     O druhom žalobnom dôvode

 O prvej časti

53      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia na vyvodenie záveru o jej účasti na karteli v období rokov 1996 – 2000 vychádza z určitých dokumentov, ktoré odhaľujú kontakty, ku ktorým došlo medzi ňou a jej konkurentmi a v ktorých sa uvádza, že „koncom roka 1996 opäť začala koordinovať určité ponuky týkajúce sa morských palivových hadíc s členmi kartelu“ (odôvodnenie 141 napadnutého rozhodnutia) a že v tomto období „profitovala z vyčerpávajúcich informácií o trhu, k výmene ktorých došlo v súvislosti s vykonávaním dohľadu nad dohodami o prideľovaní zákaziek vo verejných súťažiach medzi členmi kartelu“ (odôvodnenie 147 napadnutého rozhodnutia).

54      Podľa jej názoru však dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera [dôverné], v podstate neumožňujú vyvodiť taký záver a namieta tak voči zneniu uvedených dôkazov, ako aj voči ich výkladu Komisiou, za predpokladu, že by sa Komisia mohla platne oprieť o skutočnosti, ktoré jej samotná žalobkyňa poskytla v rámci zhovievavosti na to, aby mohla konštatovať jej účasť na karteli v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, ktoré bolo zohľadnené pri výpočte pokuty, ktorá jej bola uložená.

55      Komisia túto argumentáciu spochybňuje a spresňuje, že žalobkyňa viackrát vo svojich písomnostiach pripúšťa, že v období rokov 1997 – 2000 udržiavala mnoho zakázaných kontaktov so svojimi konkurentmi, aj keď sa snaží ich dosah a význam minimalizovať.

 O druhej časti

56      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že dôkazy, ktoré predložila Komisia, nie sú postačujúce na preukázanie, že sa počas dotknutého obdobia ex novo zúčastnila na spoločnom pláne. Podľa nej však Komisii prislúchalo preukázať, že sa zúčastnila na novom porušení, keďže účasť na karteli sa úplne skončila v roku 1992, a že porušenie v období pred rokom 1992 sa premlčalo. Komisia sa teda nemohla uspokojiť s indíciami, na základe ktorých predpokladala pokračovanie jej účasti na karteli. Komisia to však urobila, keď sa nesprávne opierala o tézu, že porušenie od roku 1986 pokračovalo.

57      Žalobkyňa okrem toho zastáva názor, že indície, ktoré Komisia získala, v každom prípade preukazujú jej výslovné vyjadrenie nesúhlasu vyhovieť návrhom ostatných účastníkov kartelu na spoluprácu.

58      Komisia sa s touto argumentáciou nestotožňuje.

 O tretej časti

59      Po prvé žalobkyňa v podstate namieta voči tomu, že v súvislosti s dôkazmi uvedenými Komisiou (odôvodnenie 142 napadnutého rozhodnutia) Komisia nepredložila iné prijateľné vysvetlenie, než je vysvetlenie o účasti na nekalosúťažnej dohode, a ďalej nesúhlasí s tvrdením Komisie, že porušenie možno vyvodiť len z domnienok, keďže výmeny informácií a nezákonné kontakty s konkurentmi sa preukázali, v dôsledku čoho má podnik následne predložiť iné prijateľné vysvetlenie (odôvodnenie 262 napadnutého rozhodnutia).

60      Žalobkyňa totiž zastáva názor, že poskytla ďalšie vysvetlenie, ktoré je nielen prijateľné, ale aj podložené rôznymi dôkazmi – prvé ústne vyjadrenie týkajúce sa [dôverné] –, ktoré umožňuje vyvodiť záver, že v období od 3. septembra 1986 do 9. mája 2000 sa na karteli nezúčastnila a že k tomu dátumu len opätovne vstúpila do tohto kartelu.

61      V tejto súvislosti tvrdí, že dokumenty, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, preukazujú, že uskutočnené kontakty boli v skutočnosti dôsledkom úsilia ostatných podnikov, ktoré sa snažili presvedčiť ju, aby vstúpila do kartelu, a sú dôkazom stratégie jedného z jej riadiacich pracovníkov spočívajúcej v „predstieraní neurčitej disponibility na spoluprácu s konkurentmi“, aby ich to nepodnietilo vykonať zosúladené akcie smerujúce k bojkotu, ktoré by mohli byť pre ňu nebezpečné, akými boli zosúladené akcie vykonané spoločnosťami Dunlop a Bridgestone, pričom naďalej pôsobila na trhu autonómnym, či dokonca ofenzívnym spôsobom vo vzťahu k hospodárskej súťaži.

62      Po druhé žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia postupovala nesprávne, keď nezohľadnila rôzne dokumenty podporujúce toto vysvetlenie a poprela ich dôkaznú hodnotu.

63      Žalobkyňa v tejto súvislosti zastáva názor, že Komisia, hoci pripúšťa, že predmetné dokumenty „potvrdzujú…, že nebola súčasťou formálnej štruktúry klubu pred týmto dátumom [9. májom 2000]“, napriek tomu tvrdí, že „nie sú v rozpore so záverom…, podľa ktorého naďalej udržiavala určité protiprávne kontakty s ostatnými členmi kartelu, ktorí ju informovali o prebiehajúcej spolupráci“, a že tieto kontakty sa týkali „spolupráce na trhu s morskými palivovými hadicami“, čo ju viedlo k vyvodeniu záveru, že sa od roku 1997 do 9. mája 2000 takisto zúčastnila na karteli (odôvodnenia 146, 209 a 210 napadnutého rozhodnutia).

64      Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia sa zrejme opiera o judikatúru, podľa ktorej skutočnosť, že každý z členov kartelu zohrával úlohu, ktorá mu je vlastná, pričom jeho správanie zahŕňa len určité základné zložky porušenia, nevylučuje zodpovednosť každého z podnikov za celé porušenie vrátane aktov prijatých ostatnými účastníkmi (odôvodnenia 284 až 288 napadnutého rozhodnutia).

65      Zastáva však názor, že táto judikatúra sa nemôže v prejednávanej veci uplatniť, lebo sa týka preukázania účasti na karteli zo strany podnikov, ktorých prítomnosť na stretnutiach smerujúcich k uzavretiu protisúťažných dohôd sa preukázala a ktoré sa nevyjadrili nesúhlasne voči predmetnému kartelu.

66      Je totiž nesporné, že účasť na karteli sa skončila v roku 1992 a kontakty uskutočnené v období rokov 1996 – 2000 sa majú v dôsledku toho posúdiť v závislosti od ich schopnosti preukázať ex novo pristúpenie k spoločnému plánu.

67      Komisia sa teda nemôže uspokojiť len s domnienkami.

68      Žalobkyňa okrem toho uvádza, že v súlade s judikatúrou nestačí, že Komisia na preukázanie jej pristúpenia k spoločnému plánu sledovanému ostatnými členmi kartelu predloží dôkaz, že vedela o existencii kartelu alebo že sledovala všeobecný cieľ, ktorým bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu s morskými palivovými hadicami – čo v každom prípade spochybňuje –, ale treba tiež preukázať, že jej správanie bolo „úzko spojené“ s uskutočnením „súhrnu protisúťažných účinkov plánovaných zúčastnenými subjektmi v rámci celkového plánu sledujúceho jediný cieľ“. Podľa žalobkyne však dokumenty, o ktoré sa Komisia opiera, v skutočnosti preukazujú, že žalobkyňa nielenže vôbec nemala v úmysle pristúpiť k spoločnému plánu sledovanému ostatnými výrobcami, ale že dokonca uprednostňovala konať opačne, pričom sa, pochopiteľne, usilovala vyhnúť odvetným opatreniam zo strany jej konkurentov, keďže tí mohli konať v súčinnosti, aby ju vylúčili z trhu alebo jej spôsobili závažnú škodu.

69      Žalobkyňa okrem toho v podstate zastáva názor, že Komisia v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora nezohľadnila skutočnosť, že na posúdenie skutočnej účasti podniku na karteli je rozhodujúca vedomosť, ktorú majú členovia kartelu o účasti alebo neúčasti predmetného podniku na karteli. Domnieva sa však, že preukázala, že v rámci svojich kontaktov s konkurentmi, ktoré vychádzali z ich iniciatívy, vždy výslovne odmietla akýkoľvek návrh na spoluprácu, i keď ho akceptovala hypoteticky a v budúcnosti, a že samotní konkurenti mali jasný dojem, že v skutočnosti nebola súčasťou ich spoločného plánu.

70      Napokon namieta voči tomu, že dôkazy, ktoré uviedla, mali menšiu dôkaznú hodnotu ako dôkazy Komisie, a zastáva názor, že rozlišovanie, ktoré Komisia robí medzi formálnou štruktúrou klubu a účasťou mimo tejto štruktúry, je nesprávne, keďže toto rozlišovanie neexistovalo v prípade členov klubu, ktorí poznali len formálnu štruktúru. Podľa nej ostatní členovia klubu práve preto zastávali názor, že do tohto klubu nepatrila.

71      Tieto tvrdenia Komisia spochybňuje.

 O štvrtej časti

72      Žalobkyňa uvádza, že Komisia zastávala názor, že za obdobie od 13. mája 1997 do 9. mája 2000 ju nebolo potrebné sankcionovať, a to vzhľadom na skutočnosť, že závažnosť a intenzita kartelu bola menšia. Sankcionovala ju teda len za obdobie rokov 1996 – 1997. Podľa žalobkyne sa pritom jej správanie v období rokov 1996 až 2000 nezmenilo, čo podľa nej vyplýva z dokumentov, na ktoré už poukázala v rámci druhého žalobného dôvodu, keďže dôkazy za obdobie od septembra 1996 do mája 1997 neboli presvedčivejšie než dôkazy týkajúce sa obdobia od mája 1997 do júna 1999. Za obdobie od septembra 1996 do mája 1997 jej teda nemala byť uložená nijaká sankcia.

73      Okrem toho zastáva názor, že nekoherentnosť v odôvodnení a v záveroch Komisie preukazuje skutočnosť, že na rozdiel od ostatných podnikov nebola za obdobie od júna 1999 do mája 2000 sankcionovaná, keďže jej účasť na karteli sa nepovažovala za závažnú, zatiaľ čo ostatným podnikom bola za toto obdobie sankcia uložená.

74      Tieto tvrdenia Komisia spochybňuje.

 O piatej časti

75      Žalobkyňa po prvé tvrdí, že bez ohľadu na kvalifikáciu kartelu ako dohody alebo ako zosúladeného postupu kontakty a obmedzená výmena informácií, ku ktorým došlo v období rokov 1996 – 2000 medzi ňou a jej konkurentmi prebehli mimo mechanizmu kartelu, na ktorom sa zúčastnili ostatné podniky.

76      Podľa nej, hoci toto správanie mohlo predstavovať porušenie článku 81 ES, jeho povaha a závažnosť by sa líšila od účasti na karteli, lebo nie sú spojené s jeho jediným cieľom, a Komisia navyše nepreukázala opak.

77      Toto správanie treba teda nanajvýš považovať za samostatný prípad, ktorý je odlišný od porušení článku 81 ES, a treba ho posúdiť odlišne od porušenia, ktorého sa žalobkyňa dopustila v období rokov 1986 – 1992, ako aj od jej nového pristúpenia ku kartelu počnúc rokom 2000.

78      Z toho podľa nej vyplýva, že keďže tieto porušenia neboli súčasťou jediného a pokračujúceho alebo opakovaného porušenia, za predpokladu, že by sa preukázali, boli vykonané v tom istom okamihu, keď boli spáchané. Keďže v prípade každého z týchto porušení uplynulo viac ako päť rokov od okamihu, keď došlo k ich spáchaniu, do okamihu, keď Komisia v súvislosti s nimi začala stíhanie, sú tieto porušenia podľa článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 v každom prípade premlčané.

79      Žalobkyňa po druhé tvrdí, že vzhľadom na skutočnosť, že prerušenie medzi skutkami spáchanými do roku 1992 a skutkami spáchanými od roku 2000 trvalo osem rokov, tieto skutky nemožno považovať za skutky, ktoré sú z časového hľadiska dostatočne blízke, aby sa preukázalo, že kartel trval neprerušene.

80      To isté by okrem iného platilo, keby dĺžka prerušenia trvala len štyri roky (1992 až 1996).

81      Žalobkyňa po tretie uvádza, že svoju účasť na karteli v každom prípade ukončila v roku 1992, a že teda ide teda o prerušenie, a nie o pozastavenie jej účasti, čo okrem iného uznala Komisia, ktorá zastávala názor, že skutky, ktoré boli spáchané pred rokom 1992, sú premlčané.

82      Po štvrté z toho tiež vyplýva, že Komisia, ktorá pripustila, že prerušenie v roku 1992 mohlo mať na následok premlčanie, nemohla ponechať túto otázku otvorenú a tvrdiť, že neuloženie sankcie za predchádzajúce obdobie bolo len výsledkom výkonu jej diskrečnej právomoci. Z toho vyplýva nedostatok odôvodnenia, od ktorého kvalifikácia porušenia závisí.

83      Napokon žalobkyňa po piate tvrdí, že Komisia neuviedla nijaký dôkaz o tom, že by podľa napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 300) niektoré jej správanie preukazovalo pokračovanie kartelu v období rokov 1996 a 1997 – 2000.

84      Tvrdí, že sa nezúčastnila na nijakom stretnutí s ostatnými členmi kartelu, že neposkytla nijakú informáciu koordinátorovi v súvislosti s budúcimi verejnými súťažami, že sa nezúčastnila na diskusiách o návrhoch na určenie víťazov na základe údajných komplexných dohôd a že jej nebola uložená nijaká sankcia za nerešpektovanie údajne vopred uzavretých dohôd.

85      Komisia teda nepreukázala, že žalobkyňa v období rokov 1996 – 2000 opätovne vstúpila do kartelu, a to hoci len v obmedzenej miere.

86      Tieto tvrdenia Komisia spochybňuje.

 O šiestej časti

87      Žalobkyňa uvádza, že všetky dôkazy – okrem jedného, a to [dôverné] –, ktoré Komisia použila na preukázanie jej viny v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, ako aj na výpočet pokuty, ktorá jej bola uložená, poskytla sama v rámci programu zhovievavosti.

88      Žalobkyňa spresňuje, že Komisia tak výrazne predĺžila dĺžku trvania porušenia, čo viedlo k významnému zvýšeniu pokuty (odôvodnenia 243 a 448 napadnutého rozhodnutia).

89      Žalobkyňa dodáva, že spolupracovala na správnom vyšetrovaní, pričom považovala za dôvodné domnievať sa, že jej nemôže spôsobiť ujmu. Výsledok tejto spolupráce však podľa nej Komisia použila na to, aby ju potrestala, pričom nemala k dispozícii nijaký dôkaz týkajúci sa sporného obdobia predtým, než jej tieto dôkazy poskytla žalobkyňa. Komisia tak porušila jej legitímnu dôveru.

90      Okrem toho namieta proti výkladu Komisie, podľa ktorého zníženie pokuty a čiastočné oslobodenie od pokuty nemožno v rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci kumulovať.

91      Podľa Komisie sa tvrdenia žalobkyne v skutočnosti týkajú výpočtu pokuty, a nie konštatovania porušenia.

92      Okrem toho tvrdí, že dokumenty poskytnuté v rámci oznámenia o spolupráci môže naďalej použiť na konštatovanie porušenia.

93      Komisia uvádza, že žalobkyňa bola za svoju spoluprácu odmenená znížením pokuty o 30 %, čo v absolútnom vyjadrení jednoznačne presahuje zníženie, ktoré by vyplývalo z prípadného čiastočného oslobodenia od pokút. V systéme oznámenia o spolupráci však dve výhody nemožno kumulovať.

94      Podľa jej názoru bod 26 oznámenia o spolupráci navyše len stanovuje, že vo vzťahu k prvému podniku, ktorému možno priznať zníženie pokuty, sa „presvedčivý dôkaz“ (v zmysle bodu 25 tohto oznámenia, ktorý nemusí byť v sporných prípadoch podporený) slúžiaci „pri preukázaní dodatočných skutočností zvyšujúcich vážnosť alebo predlžujúcich trvanie porušovania práva“ nepoužije na stanovenie výšky pokút, ktoré sa majú tomuto podniku uložiť.

95      Aj keď dôkazy predložené žalobkyňou boli nepochybne dôležité na podporenie dôkazov získaných zo žiadosti o oslobodenie od pokuty, ktorú predložila [dôverné], a na vykonanie kontrol na mieste vykonaných 2. mája 2007, to však podľa Komisie nepostačuje na to, aby boli splnené podmienky uvedené v bode 26 oznámenia o spolupráci, ktorý vyžaduje, aby dôkazy umožnili „preukázať dodatočné skutočnosti zvyšujúce vážnosť alebo predlžujúce trvanie porušovania práva“, a ako zdôrazňuje Komisia, porušenie ako celok, a nie iba s ohľadom na jeden alebo viacero zúčastnených podnikov, ktoré sú posudzované samostatne.

96      Komisia sa domnieva, že účelom tohto ustanovenia je to, aby čiastočné oslobodenie od pokuty mohla priznať podniku, ktorý predloží nové skutočnosti umožňujúce zvýšiť závažnosť alebo predĺžiť dĺžku trvania porušenia, o ktorom už vedela a v súvislosti s ktorým už priznala úplné oslobodenie od pokuty inému zúčastnenému podniku. Naopak, podniku, ktorý len rozšíril poznatky, ktoré už mala o určitom období alebo o určitom aspekte porušenia, sa toto oslobodenie od pokuty nemohlo priznať, aj keď vďaka jeho spolupráci možno lepšie preukázať jeho vlastnú účasť na karteli.

97      Dôkazy predložené žalobkyňou však podľa Komisie neumožnili konštatovať väčšiu závažnosť ani dlhšie trvanie porušenia, o ktorom Komisia vedela.

98      Komisia napokon zastáva názor, že žalobkyňa ju neinformovala o nových skutočnostiach, aj pokiaľ ide o jej účasť na karteli v období rokov 1996 a 1997. V skutočnosti [dôverné] –, ktorý potvrdzuje, že dva podniky súhlasia s tým, aby sa žalobkyni priznala časť zákazky vo verejnej súťaži a ktorý nesporne preukazuje spoluprácu spoločnosti MRI na nezákonnej činnosti od tohto okamihu – bol totiž odhalený pri kontrolách vykonaných 2. mája 2007, a teda Komisia ho už mala k dispozícii, keď MRI predložila žiadosť o zhovievavosť zo 4. mája 2007.

99      Preto navrhuje, aby sa šiesta časť druhého žalobného dôvodu zamietla.

3.     Posúdenie Všeobecným súdom

a)     Pripomenutie zásad týkajúcich sa dôkazného bremena

100    Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa dôkazného bremena jednak prislúcha účastníkovi konania alebo orgánu, ktorý namieta porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, predložiť dôkaz, ktorý z právneho hľadiska dostatočne preukazuje skutkové okolnosti tvoriace porušenie, a jednak prináleží podniku, ktorý uplatňuje prostriedok obrany proti konštatovaniu porušenia, predložiť dôkaz, že podmienky uplatnenia tohto prostriedku obrany sú splnené, takže v takom prípade sa uvedený orgán musí oprieť o iné dôkazy (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 50; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 78). Dĺžka trvania porušenia je v zmysle článku 81 ods. 1 ES základnou zložkou pojmu porušenie, ktorej dôkazné bremeno zaťažuje v prvom rade Komisiu (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný, bod 51).

101    Toto rozdelenie dôkazného bremena sa však môže odlišovať, pokiaľ skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že by druhého účastníka konania zaväzovali predložiť vysvetlenie alebo odôvodnenie, ktorých nepredloženie by umožňovalo dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené (pozri v tomto zmysle rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 53).

102    Pokiaľ ide o dôkazné prostriedky, ktoré Komisia môže uplatniť, v práve hospodárskej súťaže prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov (rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 63, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 273). Keďže zákaz zúčastňovať sa na protisúťažných postupoch a dohodách, ako aj sankcie, ktoré môžu byť porušovateľom uložené, sú všeobecne známe, je bežné, že činnosti, ktoré sú obsahom týchto postupov a dohôd, sa uskutočňujú ilegálne, že stretnutia sa uskutočňujú tajne, najčastejšie v treťom štáte, a že súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum. Ak sa aj Komisii podarí získať explicitný dôkaz o nezákonnom kontakte medzi hospodárskymi subjektmi, napríklad zápis zo stretnutia, za normálnych okolností je len úlomkovitý a kusý, a preto je často potrebné rekonštruovať niektoré podrobnosti dedukciou. Vo väčšine prípadov sa preto existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení práva hospodárskej súťaže (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, body 55 až 57). Takéto nepriame dôkazy a zhody okolností umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažného správania a dohôd, ale aj dĺžku pokračujúceho protisúťažného správania a obdobie, počas ktorého sa dohoda uzavretá v rozpore s právom hospodárskej súťaže uplatňovala (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 166).

103    Komisia je tak na účely odôvodnenia konštatovania, že došlo k porušeniu, povinná predložiť dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, body 43 a 72 a tam citovanú judikatúru, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 217). Každý dôkaz predložený Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám vo vzťahu ku každému prvku porušenia. Stačí totiž, ak súbor dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera (pozri bod 102 vyššie), zodpovedá v celom posúdení tejto požiadavke (rozsudky JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 180, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný, bod 218; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazvaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, body 768 až 778 a osobitne bod 777). Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, z judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie dôkazov, na základe ktorých je možné priamo preukázať dĺžku trvania porušenia, sa Komisia musí oprieť prinajmenšom o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z časového hľadiska tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 169; rozsudky Dunlop Slazenger/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 51).

104    Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznať rôznym dôkazom, treba zdôrazniť, že jediným relevantným kritériom na posúdenie predložených dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 63; pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 84 a tam citovanú judikatúru, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 273). Podľa všeobecných pravidiel dokazovania vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu závisí od jeho pôvodu, od okolností jeho vyhotovenia, od jeho adresáta a od jeho obsahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 1053; návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf ako generálny advokát vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône‑Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, II‑869, II‑956). Osobitne treba priznať veľký význam okolnosti, že dokument bol vyhotovený v bezprostrednej súvislosti so skutkovými okolnosťami (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Ensidesa/Komisia, T‑157/94, Zb. s. II‑707, bod 312) alebo priamym svedkom týchto okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 207). Dokumenty, z ktorých vyplýva, že sa uskutočnili kontakty medzi viacerými podnikmi a že tieto podniky skutočne sledovali cieľ vopred vylúčiť akúkoľvek neistotu, pokiaľ ide o budúce správanie ich konkurentov, z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu zosúladeného postupu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 175 a 179). Okrem toho vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, sa v zásade musia považovať za mimoriadne vierohodné dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, body 207, 211 a 212).

105    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry oznámenie informácií konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu stačí na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 82, a z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 178).

106    Napokon je potrebné pripomenúť, že úloha súdu, ktorý rozhoduje o žalobe o neplatnosť podanej podľa článku 230 ES proti rozhodnutiu Komisie, v ktorom sa konštatuje existencia porušenia práva hospodárskej súťaže a ktorým sa ukladajú pokuty subjektom, ktorým je toto rozhodnutie určené, spočíva v posúdení, či dôkazy a iné okolnosti, o ktoré sa Komisia vo svojom rozhodnutí opiera, sú dostatočné na preukázanie existencie porušenia (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, body 174 a 175; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok „PVC II“, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 891). Ak existuje pochybnosť, musí sa zohľadniť v prospech subjektov, ktorým je rozhodnutie určené, a v dôsledku toho súd nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu predmetného porušenia, ak má v tomto smere ešte stále pochybnosti (rozsudky JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 177, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 215). V takejto situácii je totiž nutné brať ohľad na zásadu prezumpcie neviny, ako vyplýva osobitne z článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ktorá je jednou zo základných práv, ktoré sú, okrem iného, potvrdené preambulou Európskeho jednotného aktu a článkom 6 ods. 2 EÚ, ako aj článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), ktoré sú chránené v rámci právneho poriadku Únie. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti s tým súvisiacich sankcií sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä v konaniach týkajúcich sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže použiteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150, a Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, body 175 a 176; rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 216).

107    Existencia porušenia sa musí posudzovať výlučne na základe dôkazov, ktoré Komisia zhromaždila v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje uvedené porušenie, a teda jedinou relevantnou otázkou je zistiť z vecného hľadiska, či bolo porušenie preukázané týmito dôkazmi (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, bod 726).

108    Napokon odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a musí jasne a jednoznačne vyjadrovať úvahy inštitúcie, ktorá akt vydala, spôsobom, ktorý umožňuje zúčastneným osobám porozumieť dôvodom prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonávať svoju kontrolu. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností daného prípadu, najmä vzhľadom na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky náležité skutkové a právne okolnosti, keďže otázku, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám uvedeným v článku 253 ES, treba posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudky Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63; z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C‑301/96, Zb. s. I‑9919, bod 87, a z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C‑42/01, Zb. s. I‑6079, bod 66).

109    Vyššie uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP a na rozhodnutia Komisie prijaté na základe tohto článku.

110    Vzhľadom na pravidlá uvedené v bodoch 100 až 109 vyššie treba overiť, či Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla dôkazy, ktoré sú dostatočne vierohodné, presné a zhodné na to, aby v rámci celkového posúdenia a po preskúmaní alternatívnych vysvetlení alebo odôvodnení, ktoré uvádza žalobkyňa, odôvodnili pevné presvedčenie, že žalobkyňa opätovne vstúpila do kartelu od 3. septembra 1996, a v akom rozsahu sa podieľala na porušení od tohto dátumu do 9. mája 2000, keďže svoju účasť na porušení nepoprela v prípade skoršieho obdobia v rokoch 1986 – 1992, ani v prípade neskoršieho obdobia od 9. mája 2000 do 2. mája 2007.

b)     O účasti žalobkyne na porušení v období od 3. septembra 1996 do 9. mája 2000

111    Argumentácia žalobkyne predpokladá odlíšenie dvoch období: jednak obdobie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, za ktoré jej bola uložená pokuta a v súvislosti s ktorým v podstate namieta voči tomu, že Komisia sa voči nej odvolávala na dôkazy, ktoré jej žalobkyňa poskytla a ktoré jej umožnili vyvodiť záver, že porušenie pokračovalo až do 13. mája 1997, a jednak obdobie od 13. mája 1997 do 9. mája 2000 (ďalej len „prechodné obdobie“), za ktoré jej Komisia neuložila nijakú pokutu a v súvislosti s ktorým žalobkyňa v podstate uvádza, že dôkazy, ktoré Komisia voči nej použila, preukazujú len jej úmysel vyvolať u ostatných členov kartelu dojem o jej určitej dostupnosti diskutovať, aby ich zmiatla a vyhla sa ich odvetným opatreniam, avšak nepreukazujú jej účasť na karteli počas tohto obdobia obmedzenej činnosti.

 O období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997

112    V tejto súvislosti je potrebné najskôr preskúmať šiestu časť druhého žalobného dôvodu.

113    Treba totiž posúdiť, či žalobkyňa správne tvrdí, že vzhľadom na obsah posledného odseku bodu 26 oznámenia o spolupráci Komisia nemohla, pokiaľ ide o obdobie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, voči nej použiť dôkazy, ktoré jej oznámila samotná žalobkyňa v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť.

–       O dosahu bodu 26 oznámenia o spolupráci

114    V článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa uvádza, že pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.

115    Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že v medziach stanovených nariadením č. 1/2003 Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri výkone svojej právomoci uložiť takéto pokuty (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 172, a z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 123). Táto právomoc je však obmedzená; ak totiž Komisia prijme usmernenia určené na to, aby pri dodržaní Zmluvy spresnili kritériá, ktoré hodlá uplatňovať v rámci výkonu svojej voľnej úvahy, vyplýva z toho vlastné obmedzenie tejto právomoci v rozsahu, v akom jej prislúcha dodržiavať indikatívne pravidlá, ktoré si sama stanovila (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361, bod 95, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 192 a tam citovanú judikatúru). Nemôže sa od nich v jednotlivom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný, bod 209).

116    V rámci toho treba zohľadniť body 23 až 26 oznámenia o spolupráci, ktoré stanovujú:

„23.      Podniky, ktoré odhalili svoju účasť na údajnom karteli ovplyvňujúcom Spoločenstvo, ale nespĺňajú podmienky uvedené v oddiele II, môžu mať nárok na zníženie pokuty, ktorá by im bola v opačnom prípade uložená.

24.      Na splnenie podmienok na zníženie pokuty podnik musí poskytnúť Komisii také dôkazy o údajnom porušovaní práva, ktoré predstavujú značnú pridanú hodnotu dôkazov [vo vzťahu k dôkazom – neoficiálny preklad], ktorými Komisia už disponuje, a musí splniť všetky kumulatívne podmienky ustanovené [v bode 12 písm. a) až c)].

25. Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnuté dôkazy svojím charakterom a obšírnosťou posilňujú schopnosť Komisie odhaliť údajný kartel. Komisia pri uvedenom posudzovaní zvyčajne pokladá písomný dôkaz pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz vyššej hodnoty ako dôkaz získaný dodatočne. Usvedčujúci dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti pokladá za dôkaz vyššej hodnoty ako dôkaz súvisiaci s nimi nepriamo. Rovnako bude mať na posúdenie hodnoty predloženého dôkazu vplyv to, do akej miery sa bude treba spoľahnúť na iné zdroje, aby svedčili proti iným podnikom zapojeným do prípadu, takže presvedčivému dôkazu sa prisúdi vyššia hodnota ako napr. vyhláseniam, ktoré si v prípade spochybnenia vyžadujú dosvedčenie.

26. V každom konečnom rozhodnutí, ktorým sa ukončí správne konanie, Komisia určí, do akej výšky sa danému podniku zníži pokuta, ktorá by sa mu v opačnom prípade udelila v plnej výške. Pre

–        Prvý podnik, ktorý poskytne značnú pridanú hodnotu: zníženie o 30 a 50 %,

…

Pri určovaní výšky zníženia pokuty pre každé z uvedených rozmedzí Komisia zohľadní, kedy bol dôkaz spĺňajúci podmienku v [bode 24] predložený, ako aj rozsah, v akom tento dôkaz predstavuje pridanú hodnotu už existujúcich dôkazov.

Ak je žiadateľ o zníženie pokuty prvý, ktorý predložil presvedčivý dôkaz v zmysle [bodu 25] a Komisia tento dôkaz využila pri preukázaní dodatočných skutočností zvyšujúcich vážnosť alebo predlžujúcich trvanie porušovania práva, Komisia nebude brať tieto dodatočné skutočnosti do úvahy pri stanovovaní pokuty pre podnik, ktorý tento dôkaz poskytol.“

117    Inými slovami, na to, aby bolo možné použiť ustanovenia posledného odseku bodu 26 oznámenia o spolupráci, musia byť splnené viaceré podmienky: podnik musí poskytnúť presvedčivé dôkazy v zmysle bodu 25 oznámenia o spolupráci, čo znamená, že musia mať značnú pridanú hodnotu a nevyžadujú, aby boli podložené; tieto dôkazy musia umožniť preukázať dodatočné skutočnosti, ktoré buď zvyšujú závažnosť, alebo predlžujú trvanie porušenia, k tým skutočnostiam, ktoré je Komisia schopná preukázať.

118    Ak sú tieto podmienky splnené, Komisia nezohľadní tieto skutočnosti pri stanovení výšky pokuty – ktorá podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 závisí od závažnosti a dĺžky trvania porušenia –, ktorá bude uložená podniku, ktorý umožnil preukázanie týchto skutočností na základe dôkazov, ktoré poskytol Komisii, ako to spresňuje posledný odsek bodu 26 oznámenia o spolupráci.

119    Z poslednej časti poslednej vety bodu 26 oznámenia o spolupráci teda vyplýva, že Komisia nebude z týchto dôkazov pri stanovení závažnosti alebo dĺžky trvania porušenia žiadateľa o zhovievavosť vychádzať v rozsahu, v akom tento žiadateľ spĺňa podmienky stanovené v bode 26 uvedeného oznámenia, pričom žiadateľovi o zhovievavosť sa môže v zostávajúcej časti priznať zníženie stanovené v tomto oznámení za zostávajúce obdobie trvania porušenia, ktoré bolo uplatnené v jeho neprospech.

120    Treba zdôrazniť, že skutočnosť, že mechanizmus ochrany žiadateľa o zhovievavosť bol stanovený bode 26 týkajúcom sa zníženia pokuty, potvrdzuje, že Komisia, na rozdiel od toho, čo tvrdí, môže obe opatrenia uplatniť súčasne.

121    Percentuálne zníženie pokuty tak musí byť primerané pridanej hodnote dôkazov predložených žiadateľom o zhovievavosť, keďže cieľom posledného odseku bodu 26 je navyše vyhnúť sa tomu, aby bol podnik sankcionovaný iba na základe dôkazov, ktoré Komisii sám poskytol.

122    Tvrdenie Komisie musí byť preto v tomto ohľade zamietnuté.

–       O preukázaní dodatočných skutočností, ktoré v prejednávanej veci buď zvyšujú závažnosť, alebo predlžujú trvanie porušenia

123    Ďalej treba preskúmať námietku Komisie, podľa ktorej dôkazy predložené žalobkyňou jej neumožnili preukázať nové skutočnosti, pričom ide o jednu z podmienok uplatnenia posledného odseku bodu 26 oznámenia o spolupráci.

124    Treba poznamenať, že v oznámení o spolupráci sa uvádzajú „dodatočné skutočnosti“, ktoré umožňujú predĺžiť trvanie alebo zvýšiť závažnosť porušenia.

125    V prejednávanej veci sa Komisia na preukázanie činnosti kartelu v období od septembra 1996 do mája 1997 opiera predovšetkým o:

–        [dôverné] (odôvodnenie 142 napadnutého rozhodnutia),

–        [dôverné] (odôvodnenia 143 až 145 napadnutého rozhodnutia),

–        „štyri príklady komunikácie s ostatnými členmi kartelu v období od mája 1995 do marca 1996 a od septembra 1996 do januára 1997, ktoré sú zálohované na disketách objavených v priestoroch pána W.“ (odôvodnenie 139 napadnutého rozhodnutia); v poznámke pod čiarou 216 napadnutého rozhodnutia však spresňuje, že „hoci zoznam súborov na týchto disketách odhaľuje veľký počet súborov za toto obdobie s podobnými názvami, takže možno predpokladať, že obsahujú ďalšie faxy, ktoré si zaslali členovia kartelu, Komisia nepoužije obsah týchto súborov ako dôkaz, lebo neboli súčasťou súboru, ktorý je Komisii prístupný“,

–        odpoveď spoločnosti Bridgestone na oznámenie o výhradách („Bridgestone tvrdila, že kartel vytvorený v roku 1986 prestal existovať na jar roku 1997“) (odôvodnenie 291 napadnutého rozhodnutia),

–        odpovede spoločnosti DOM na to isté oznámenie o výhradách („DOM tvrdila, že nebolo jasne preukázané, že kartel prestal existovať v období od marca 1997 do roku 1999“) (odôvodnenie 292 napadnutého rozhodnutia),

–        priebeh činnosti zostavený pánom W. („3/97: pozastavenie akejkoľvek spolupráce“) (odôvodnenie 157 napadnutého rozhodnutia),

–        vyhlásenia vykonané zo strany [dôverné] („klub morských palivových hadíc v roku 1998 takmer zanikol“) (odôvodnenie 151 napadnutého rozhodnutia),

–        odpovede na žiadosť o informácie, ktorú poskytol P. 29. júna 2007 a Trelleborg 15. júna 2007, ako aj dokumenty objavené v spoločnostiach Trelleborg a Dunlop (bod 163 vyjadrenia k žalobe),

–        a napokon tabuľky pána W. týkajúce sa obdobia od novembra 1996 do decembra 1997, ako aj obdobia rokov 1998 a 1999 (odôvodnenie 165 napadnutého rozhodnutia).

126    Komisia teda mala nepochybne k dispozícii súbor nepriamych dôkazov, avšak s výnimkou dôkazov, ktoré poskytla MRI v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť, vlastnila jediný aktuálny listinný dôkaz, a to [dôverné], ako aj tabuľku pána W. – v súvislosti s ktorou priznala, že nie je schopná s presnosťou určiť jej dátum – a vyhlásenia rôznych členov kartelu.

127    Preto treba preskúmať, či iné skutočnosti zo súboru nepriamych dôkazov, ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí použila na vyvodenie záveru, že činnosť kartelu v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 pokračovala v plnom rozsahu, než sú dôkazy, ktoré MRI poskytla v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť, samy osebe na vyvodenie takého záveru postačujú.

128    Treba najskôr zohľadniť [dôverné] adresovaný spoločnosti DOM (odôvodnenie 142 napadnutého rozhodnutia).

129    Znenie sporného [dôverné] znie:

„Domnievam sa, že tento rok máme jedinečnú príležitosť znovu zaviesť lepšiu cenovú úroveň; podľa toho, čo som pochopil, Sumed by mala byť v súčasnosti pripravená na výrazné zvyšovanie cien.

Súhlasím s Vaším návrhom, aby sa C ponechala podstatná časť tejto zákazky, a navrhujem nasledujúce číselné údaje, kde v poradí druhý podnik za víťazom má PL × 0,65; musíme sa o to pokúsiť.

Žiadam Vás o potvrdenie, či s tým súhlasia všetci členovia; v opačnom prípade Vás žiadam o zaslanie návrhov, a to v čo najkratšej lehote.“

130    Za týmto textom nasleduje tabuľka, v ktorej sú rozdelené rôzne časti (alebo súčasti) zákazky „Sumed“ medzi rôznych „víťazov“ určených spomedzi šiestich podnikov, ktoré sú členmi kartelu:

ITEM	Qty	Určenie	PL	A 1	A 2	C	B 1	B 2	B 3
1	2	FOB 24" 35'	80,900	52,640	53,920	53,210	54,860	Víťaz	54,155
2	3	FOB 20" 35'	63,420	42,380	41,220	41,900	43,280	Víťaz	41,468
3	12	FF 24" 35'	73,590	50,290	49,300	50,150	47,830	Víťaz	48,116
4	36	FF 20" 35'	50,370	33,720	34,380	Víťaz	34,150	32,600	32,740
5	34	FF 16" 35'	45,170	29,860	Víťaz	29,360	30,440	30,830	30,793
6	1	Red 24/20" 35'	67,790	46,270	46,190	44,130	44,060	Víťaz	44,222
7	3	Red 20/16" 35'	47,230	32,355	32,910	30,700	30,950	Víťaz	30,735
8	3	TRH 16" 35'	55,180	36,830	Víťaz	35,870	36,090	37,660	35,982

131    Odkazy A 1, A 2, B 1, B 2, B 3 a C sú bežné krycie mená jednotlivých členov kartelu (odôvodnenie 114 napadnutého rozhodnutia). Podľa týchto krycích mien Bridgestone je A 1, Yokohama Rubber je A 2, DOM je B 1, Trelleborg je B 2, Parker ITR je B 3 a MRI je C.

132    Z tejto tabuľky je zrejmé nielen to, že pre každú časť zákazky alebo pre každú časť trhu bol určený „víťaz“, ale stanovuje sa v nej aj cena ponúknutá „druhým víťazom“, ktorá je v tabuľke uvedená tučným písmenom, kurzívou a je podčiarknutá, ako aj ceny ponúknuté ostatnými účastníkmi.

133    Dôležitú úlohu, ktorú pri manipulácii ponuky zohráva „druhý víťaz“, možno tiež vyvodiť zo znenia faxu, v ktorom sa spresňuje: „Navrhujem nasledujúce číselné údaje, kde v poradí druhý podnik za víťazom má PL × 0,65.“

134    Navyše možno konštatovať, že cena uvedená pre každú časť zákazky, pokiaľ ide o druhého víťaza, vždy zodpovedná tomuto výpočtu: cena PL × 0,65. Jediná výnimka existuje, len pokiaľ ide o „item 5“, keď podľa tohto výpočtu by cena druhého mala byť 29 360 (stĺpec C, čiže MRI), a nie 29 860. S najväčšou pravdepodobnosťou však ide o vecnú chybu, keďže autor tabuľky nepochybne nesprávne označil tučným písmenom a podčiarkol číselnú hodnotu 29 860.

135    Dôležitú úlohu „druhého víťaza“ potvrdzuje aj žalobkyňa, a to vo svojich odpovediach na písomné otázky, ktoré jej položil Všeobecný súd. Uvádza totiž, že „známe pravidlo kartelu spočívalo práve v určení ceny ‚druhého najlacnejšieho uchádzača‘, zatiaľ čo podrobnosti ponuky víťaza… zostali na jeho vlastnom uvážení“.

136    Z tabuľky vyplýva, že žalobkyňa je víťazom určeným v prípade jednej ponuky – čo nebolo možné uskutočniť bez jej účasti na diskusiách ani bez toho, aby o tom nevedela, ako to tvrdí –, ako aj to, že je určená ako druhý víťaz, a to dvakrát, či dokonca trikrát, pokiaľ sa zohľadní chyba v súvislosti s „item 5“.

137    Aby manipulácia s ponukou, ktorá je stanovená v tejto tabuľke, fungovala, bolo potrebné, aby každá spoločnosť prevzala úlohu, ktorá jej bola zverená, a osobitne druhý víťaz, pretože v opačnom prípade by sa nikdy nezaručilo, že víťaz uspeje.

138    Z toho vyplýva, že je nepravdepodobné, že dôkladná a podrobná organizácia zákazky vo verejnej súťaži „Sumed“, uvedená v tejto tabuľke, mohla fungovať bez aktívnej a dobrovoľnej účasti žalobkyne a že úlohu „druhého víťaza“, ktorá jej bola stanovená, jej ostatní členovia kartelu priznali bez toho, aby sa od septembra 1996 úplne zapojila do činností kartelu.

139    Z toho vyplýva, že aj keď tento dokument pochádza od tretích osôb, z právneho hľadiska dostatočným spôsobom preukazuje účasť MRI na diskusiách týkajúcich sa verejnej súťaže „Sumed“.

140    Preto argumentácia žalobkyne, podľa ktorej o tomto dokumente a o diskusii, ktorá s ním súvisela, v podstate vôbec nevedela, sa musí zamietnuť.

141    Z tabuľky, ktorú vytvoril pán W. (príloha 10 žaloby riadok 87), týkajúca sa zákaziek, ktoré boli medzi členov kartelu skutočne rozdelené, okrem toho vyplýva, že tri podniky si rozdelili zákazku vo verejnej súťaži „Sumed“, ktorá bola pridelená v novembri 1996, teda o niečo viac ako dva mesiace po návrhu na koordináciu, ktorý adresoval [dôverný]. V prejednávanej veci ide o spoločnosti Yokohama Rubber (označená Japan C0.2), Trelleborg (označená European C0.2) a MRI (označená European C0.4).

142    Ide pritom o tri podniky, medzi ktoré boli časti zákazky vo verejnej súťaži „Sumed“ rozdelené podľa tabuľky, ktorá je uvedená v prílohe faxu spoločnosti Trelleborg.

143    Treba síce konštatovať, ako tvrdí žalobkyňa, že tabuľka pána W. obsahuje údaj „odhady“ (estimates) s ohľadom na verejnú súťaž „Sumed“, nič to však nemení na tom, že v prípade troch uchádzačov o časti zákazky rozdelenie zodpovedalo rozdeleniu, ktoré bolo navrhnuté vo faxe spoločnosti Trelleborg a že v prípade dvoch z týchto uchádzačov sumy zodpovedajú hodnote častí zákazky, ktoré sú vynásobené jednotkovou cenou víťaza, ako to vyplýva z toho istého faxu.

144    Všeobecný súd zastáva názor, že za týchto podmienok nemôže ísť o čistú zhodu okolností ani o domnienky týkajúce sa MRI, ako tvrdí táto spoločnosť.

145    Všeobecný súd okrem toho zastáva názor, že keďže tabuľka pána W. odráža výsledky koordinácie v súvislosti so zákazkou „Sumed“, ktorá vyplýva z faxu spoločnosti Trelleborg, je tým posilnená dôkazná hodnota tohto dôkazu.

146    V tabuľkách pána W. sa na viacerých stranách uvádzajú výsledky rozličných koordinácií verejných súťaží, ku ktorým došlo medzi rôznymi členmi kartelu od roku 1996 do konca roku 1997.

147    Z toho vyplýva, že Komisia mohla vychádzať z tejto tabuľky nielen na to, aby konštatovala, že MRI v období od 3. septembra 1996 opätovne vstúpila do kartelu a plne sa na ňom zúčastňovala do 13. mája 1997, ale aj na to, aby všeobecnejším spôsobom podporila skutočnosti – a osobitne rôzne vyhlásenia, ktoré zhromaždila (pozri bod 125 vyššie) –, ktorými disponovala a ktoré sa týkali pokračovania kartelu medzi ostatnými členmi kartelu k tomuto dátumu.

148    Dokumenty, ktoré poskytla MRI, Komisia na vyvodenie takéhoto záveru teda nepotrebovala.

149    Z toho vyplýva, že na základe dôkazov, ktoré Komisii poskytla MRI v súvislosti s obdobím od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, Komisia nemohla konštatovať dlhšiu dobu trvania ani zvýšenú závažnosť porušenia.

150    Žalobkyňa sa preto nemôže dôvodne odvolávať na posledný odsek bodu 26 oznámenia o spolupráci.

151    Z toho rovnako vyplýva, že Komisia mohla proti nej tieto dôkazy použiť.

152    Šiesta časť druhého žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

153    Navyše niektoré z týchto dôkazov nepochybne potvrdzujú účasť MRI na koordinácii niektorých ponúk.

154    Pán F. tak v [dôverné] uviedol:

„Odmietol som túto ponuku, keďže zmenila pôvodnú dohodu, ktorú mi poskytol Dunlop, a tiež z dôvodu skutočnosti, že v rámci prvej verejnej súťaže sme získali len 18 dĺžkových jednotiek namiesto stanovených 36, a to kvôli rozpočtovým obmedzeniam zákazky Sumed. Sme si istí, že Kléber má problémy s 24” v Sumed, a to z toho dôvodu, že získali len 4 dĺžkové jednotky namiesto 12 uvedených v prechádzajúcej verejnej súťaži.“

155    V tabuľke uvedenej v prílohe faxu spoločnosti Trelleborg (pozri bod 130 vyššie) je pritom MRI označená ako víťaz v prípade časti zákazky 36 dĺžkových jednotiek FF 20” a „Kléber“ – čiže Trelleborg – v prípade piatich častí zákazky, medzi ktorými je časť 12 dĺžkových jednotiek FF 24”.

156    Odkazy pána F. na prechádzajúcu verejnú súťaž „Sumed“ tak úplne zodpovedajú tabuľke uvedenej v prílohe [dôverné] (pozri bod 130 vyššie), čo nemôže byť iba zhoda okolností.

157    Navyše spresnenia, ktoré sú uvedené v tomto oznámení, umožňujú pochopiť údaj „odhady“, ktorý pán W. uviedol vo svojej tabuľke týkajúcej sa verejnej súťaže „Sumed“, ktorá je predmetom [dôverné], v ktorom sa uvádza, že MRI napokon získala menej významnejšiu časť zákazky, než bolo pôvodne stanovené.

158    Argumentáciu žalobkyne, podľa ktorej už dnes v podstate nemôže určiť, či ponuka „Sumed“, o ktorú ide v tejto [dôverné], zodpovedá ponuke, ktorá je uvedená v [dôverné], preto treba v zostávajúcej časti zamietnuť.

159    Účasť žalobkyne na porušení v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 je tak v potrebnej miere (pozri bod 147 vyššie) potvrdená.

 O prechodnom období

160    Podľa ustálenej judikatúry sa pojem zosúladený postup týka takej formy koordinácie medzi podnikmi, ktorá síce nedospela až do uzatvorenia dohody v pravom zmysle slova, ale spôsobila, že dotknuté podniky sa vedome rozhodli pre praktickú spoluprácu medzi sebou namiesto rizík hospodárskej súťaže (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 115, a Hüls/Komisia, už citovaný v bode 106 vyššie, bod 158).

161    V tejto súvislosti článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo odhaliť tomuto konkurentovi konanie, ktoré sa dotknutý hospodársky subjekt rozhodol uskutočňovať na trhu alebo ktoré na tomto trhu zamýšľa uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je obmedzenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 160 vyššie, body 116 a 117).

162    Oznámenie informácií konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu stačí na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES (rozsudky Tréfilunion/Komisia, už citovaný v bode 105 vyššie, bod 82, a BPB/Komisia, už citovaný v bode 105 vyššie, bod 178).

163    Podľa ustálenej judikatúry pojmy dohoda a zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES zahŕňajú formy nekalosúťažného konania, ktoré majú rovnakú povahu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v akých sa prejavujú (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 160 vyššie, body 131 a 132, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 190).

164    V rámci komplexného porušenia, na ktorom sa podieľajú viacerí výrobcovia počas niekoľkých rokov a ktorého cieľom je spoločná regulácia trhu, nie je možné od Komisie požadovať, aby presne kvalifikovala porušenie ako dohodu alebo ako zosúladený postup, keďže na obe tieto formy porušenia sa v každom prípade vzťahuje článok 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 160 vyššie, body 111 až 114, a PVC II, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 696).

165    Dvojakú kvalifikáciu porušenia ako dohody „a/alebo“ zosúladeného postupu treba chápať tak, že označuje celý súbor jednotlivých skutkových okolností, z ktorých boli niektoré kvalifikované ako dohoda a iné ako zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu tohto druhu komplexného porušenia (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 264, a HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 163 vyššie, bod 187).

166    Treba poznamenať, že Komisia v prejednávanej veci rozhodla sankcionovať žalobkyňu a jej konkurentov za to, že sa v dotknutom období zúčastnili „na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví morských palivových hadíc“.

167    V odôvodneniach 263 až 272 napadnutého rozhodnutia uviedla, ako chcela kvalifikovať protiprávne skutočnosti, o ktorých sa dozvedela, a v odôvodneniach 271 a 272 napadnutého rozhodnutia osobitne spresnila, že výmena informácií prestavovala zosúladené postupy.

168    Žalobkyni vytýka, že si počas prechodného obdobia vymenila informácie s niektorými členmi kartelu, a to predovšetkým na účely obnovenia kartelu.

169    Oznámenie informácií konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu však stačí na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, body 51 a 52, a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Zb. s. I‑4523, body 90 a 91 a tam citovanú judikatúru).

170    Otázka, či k tomuto správaniu došlo v rámci „štruktúry klubu“, alebo mimo tejto štruktúry, je teda irelevantná a argumentácia, ktorú žalobkyňa v tejto súvislosti predložila v rámci tretej časti druhého žalobného dôvodu, sa musí zamietnuť.

171    Z napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že žalobkyňa v roku 1992 z kartelu vystúpila.

172    Navyše je tiež preukázané, že žalobkyňa v roku 1996 opätovne vstúpila do kartelu, a to v súvislosti s manipuláciou verejnej súťaže „Sumed“, čo malo za následok určenie kvót a stanovenie cien na trhu s morskými palivovými hadicami v nadväznosti na dohodu, ktorá bola na tento účel uzavretá a v súvislosti s ktorou treba zastávať názor, že sa na ňom žalobkyňa zúčastnila (pozri body 128 až 159 vyššie).

173    Čo sa týka prechodného obdobia, ktoré v prípade žalobkyne plynulo od mája 1997 do mája 2000, treba najskôr spresniť, že žalobkyňa na pojednávaní v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Všeobecný súd, potvrdila, že jej žalobný dôvod sa obmedzuje iba na dôkazy týkajúce sa obdobia od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997.

174    Tieto dôkazy mohla Komisia použiť na preukázanie, že žalobkyňa sa počas prechodného obdobia zúčastnila na niektorých kontaktoch a niektorých diskusiách.

175    Žalobkyňa však namieta voči rozsahu týchto kontaktov, ako aj voči spôsobu, akým Komisia vyložila dokumenty, ktoré sa jej týkajú.

176    Preto treba uvedené dokumenty preskúmať, aby sa zistilo, či Komisia správne vyvodila záver, že žalobkyňa sa počas prechodného obdobia zúčastnila na pokračujúcom porušení, a to aj napriek tomu, že jej ani ostatným členom kartelu nebola za to isté obdobie uložená nijaká pokuta.

177    S prihliadnutím na dokumenty žalobkyne [dôverné] (odôvodnenia 174 a 176 napadnutého rozhodnutia) treba konštatovať, že umožňujú prinajmenšom preukázať jednak, že pán W. sa kontaktoval s pánom F. z MRI v súvislosti s tromi verejnými súťažami (CPC Taiwan, Ancap Uruguay a Petrobras Brazil), pričom do tohto pokusu o koordináciu boli zapojené aj spoločnosti Bridgestone, DOM, Yokohama Rubber a Parker ITR, a jednak, že hoci pán F. odmietol ponuku, ktorá mu bola predložená, kartel mal fungovať prinajmenšom počas tohto obdobia. Niet teda nijakej pochybnosti, že jednotlivé podniky boli v kontakte medzi sebou, ako aj so žalobkyňou, aby koordinovali niektoré verejné súťaže. Skutočnosť, že tieto dokumenty môžu viesť k domnienke, že situácia v karteli nebola bezproblémová a že existovali nezhody, je navyše v súlade s analýzou, ktorú Komisia v napadnutom rozhodnutí vykonala v súvislosti s týmto obdobím. Pokiaľ ide o dokument zo 4. februára 1999, v ktorom pán F. opísal vývoj kartelu, ale aj situáciu v tom čase a ktorý bol určený jednému z obchodných zástupcov žalobkyne, treba konštatovať, že hoci v ňom pán F. uvádza, že žalobkyňa sa na karteli nezúčastnila, tento dokument prinajmenšom potvrdzuje kontakty, na ktorých sa pán F. zúčastnil s ostatnými členmi kartelu. Tieto dokumenty teda jasne preukazujú, že medzi jednotlivými dotknutými podnikmi existovali kontakty, ktorých cieľom bolo prinajmenšom pokúsiť sa o koordináciu ponúk.

178    [Dôverné] (odôvodnenie 177 napadnutého rozhodnutia) preukazuje existenciu kontaktov medzi rôznymi protagonistami kartelu (páni W., F. a P.), v rámci ktorých si vymenili obchodné údaje. Skutočnosť, že kartel v tomto okamihu prechádzal krízovým obdobím, ako to tiež dosvedčuje tento dokument, nezbavuje tieto kontakty ich protiprávnej povahy. Kartel bol navyše obnovený krátko po tom, čo došlo k týmto kontaktom, čo svedčí o tom, že prispeli k obnoveniu kartelu, a to aj napriek tomu, že samotná žalobkyňa sa znovu plne stala jeho účastníčkou až o rok neskôr než ostatní protagonisti.

179    [Dôverné] (odôvodnenie 201 napadnutého rozhodnutia) svedčí o tom, že páni C. a F. boli v kontakte v okamihu, keď kartel nebol ešte úplne obnovený – prinajmenšom pokiaľ ide o žalobkyňu. Preukazuje však, že páni C. a F. si vymenili citlivé obchodné informácie, ale tiež, že pán F. hľadal od tej chvíle nový spôsob činnosti kartelu, predovšetkým pokiaľ ide o koordináciu kartelu, pričom sa už pokúsil stanoviť podiel žalobkyne na trhu na 12 %. Ako okrem toho uvádza Komisia, tento dôkaz sa musí posúdiť v kontexte stretnutí, ktoré sa znovu začali konať od júna 1999. Hoci je pravda, že úplné zapojenie žalobkyne sa začalo až neskôr, nič to nemení na tom, že odvtedy pripravovala svoj návrat do kartelu a s niektorými svojimi konkurentmi prinajmenšom spolupracovala na marži.

180    Napokon dokument nazvaný [dôverné] (odôvodnenie 190 napadnutého rozhodnutia) zakotvuje rámec obnovenej spolupráce. Žalobkyňa tvrdí, že sa nezúčastnila na stretnutí – čo Komisia nespochybňuje – a že skutočnosť, že podiel na trhu, ktorý sa jej pripisuje, je uvedený v tomto dokumente, neznamená, že bola účastníčkou kartelu. Je nepochybne pravda, že Komisia zastávala názor, že žalobkyňa opätovne vstúpila do kartelu len od 9. mája 2000 (pozri odôvodnenie 202 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia uvádza, že má k dispozícii dôkazy o tom, že MRI boli od tohto okamihu znovu pridelené kvóty). Existuje však po prvé priamy dôkaz, že žalobkyňa udržiavala sankcionovateľné kontakty smerujúce k tomu, aby v júni 1999 mohla opätovne vstúpiť do kartelu (interná komunikácia žalobkyne z 30. júna 1999), po druhé dokument rozdaný v decembri 1999 v rámci stretnutia, ktoré sa konalo po tom, čo do kartelu opätovne vstúpili ostatní členovia kartelu, v ktorom je stanovený podiel na trhu, ktorý bude prináležať žalobkyni, a po tretie dôkazy, že v máji 2000 skutočne opätovne vstúpila do kartelu, čo žalobkyňa navyše nespochybňuje. Preto treba vyvodiť záver, že keďže ostatní členovia kartelu obnovili svoje protiprávne činnosti, podiel na trhu, ktorý chceli vyhradiť žalobkyni, mohol vyplývať len z rozsiahlej spolupráce s ňou. Je však preukázané, že MRI rokovala o podmienkach svojho návratu v júni 1999, teda šesť mesiacov pred vyhotovením tabuliek rozdaných v decembri 1999. Tieto tabuľky tak predstavujú osobitne významný nepriamy dôkaz o tom, že sa žalobkyňa v decembri 1999 zúčastnila na diskusiách týkajúcich sa rozdelenia a koordinácie podielov na trhu, ktoré prislúchali členom kartelu.

181    Na záver treba zastávať názor, že Komisia predložila dostatočné dôkazy o existencii protiprávneho správania zo strany žalobkyne, ktoré bolo nepochybne obmedzené v porovnaní so skorším a s neskoršími obdobím, čo navyše Komisiu viedlo k tomu, aby jej za toto obdobie pokutu neuložila.

182    V zostávajúcej časti treba zamietnuť tvrdenia žalobkyne, že tým chcela u ostatných členov kartelu vzbudiť dojem, že má určitý záujem na obnove kartelu, pričom sa týmto spôsobom chcela vyhnúť ich prípadným obchodným odvetným opatreniam.

183    Nielenže sú údajné úmysly žalobkyne v tomto ohľade irelevantné, ale treba navyše konštatovať, že žalobkyňa tým priznáva, že udržiavaním kontaktov s ostatnými členmi kartelu sa pokúsila chrániť proti hospodárskej súťaži z ich strany, čo na preukázanie existencie porušenia postačuje.

184    Vyššie uvedené dokumenty navyše preukazujú, že cieľom týchto kontaktov bolo predovšetkým obnovenie kartelu a že žalobkyňa sa na tomto karteli zúčastnila najmä preto, aby si v ňom rokovaním zabezpečila svoje postavenie.

185    Preto treba zamietnuť jej argumentáciu, podľa ktorej sa na týchto diskusiách zúčastnila len preto, aby týchto pôvodných – a budúcich – partnerov v rámci kartelu zmiatla, a že predloží alternatívne prijateľné vysvetlenie rôznych dokumentov, ktoré Komisia použila na preukázanie jej účasti na porušení počas prechodného obdobia.

186    Tento záver navyše nijako nespochybňujú rôzne dôkazy – [dôverné] –, o ktoré sa žalobkyňa na podporu svojho tvrdenia opiera.

187    Tieto rôzne dokumenty totiž bezpochyby preukazujú, že MRI v máji 2000 plne vstúpila do kartelu, avšak nepopierajú, že počas predchádzajúcich rokoch jej konania smerovali k opätovnému vstúpeniu do kartelu.

188    Argumentáciu žalobkyne treba preto v zostávajúcej časti zamietnuť.

c)     O existencii pokračujúceho porušenia

189    Žalobkyňa v podstate popiera, že porušenie v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 pokračovalo, pričom zastáva názor, že ak by sa za toto obdobie mali vo vzťahu k nej uviesť porušenia, išlo by o samostatné porušenia, ktoré sa neviažu na predchádzajúce a neskoršie obdobia, a ďalej, že porušenie v období od 13. mája 1997 do 9. mája 2000 pokračovalo, pričom sa nezúčastnila na diskusiách s protisúťažným cieľom, ale naopak, aby sa bránila proti prípadným odvetným opatreniam zo strany ostatných členov kartelu, a že Komisia v nijakom prípade nemôže konštatovať existenciu pokračujúceho porušenia a zároveň zníženú činnosť z dôvodu krízovej situácie medzi členmi kartelu, ktorá ju navyše viedla k tomu, aby za toto obdobie pokutu neuložila.

 O pojme pokračujúce porušenie a opakované porušenie

190    Podľa článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď došlo k spáchaniu porušenia. V prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania však začína premlčacia lehota plynúť odo dňa ukončenia porušovania.

191    Judikatúra v tejto súvislosti spresnila, že vo väčšine prípadov sa existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vyvodiť z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného prijateľného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže. Takéto nepriame dôkazy a zhodné okolnosti, ak sa posúdia ako celok, umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní a dohôd, ale aj dĺžku pokračujúceho protisúťažného správania a obdobie, počas ktorého sa dohoda uzavretá v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže uplatňovala (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 57, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, body 94 až 96 a tam citovanú judikatúru).

192    Okrem toho také porušenie článku 81 ods. 1 ES môže vyplývať nielen z jednotlivého aktu, ale aj zo skupiny aktov alebo dokonca z pokračujúceho správania. Proti tomuto výkladu nemožno namietať, pretože jedna alebo viaceré zložky tejto skupiny aktov alebo tohto pokračujúceho správania by taktiež mohli samy osebe, zohľadňované jednotlivo, predstavovať porušenie uvedeného ustanovenia. Pokiaľ rôzne činnosti zapadajú do „celkového plánu“ vzhľadom na ich rovnaký cieľ skresľujúci hospodársku súťaž vnútri spoločného trhu, Komisia je oprávnená za tieto činnosti vyvodzovať zodpovednosť v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok. (rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 258, a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, už citovaný v bode 191 vyššie, bod 110).

193    Pokiaľ ide o chýbajúci dôkaz o existencii dohody počas určitých stanovených období alebo minimálne o realizácii tejto dohody podnikom počas daného obdobia, treba pripomenúť, že skutočnosť, že takýto dôkaz nebol predložený za určité stanovené obdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie chápalo ako existujúce počas celého obdobia dlhšieho než toto obdobie, pokiaľ by takýto záver vyplýval z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov. V rámci porušenia trvajúceho niekoľko rokov skutočnosť, že k prejavom kartelu dôjde v rozličných obdobiach, ktoré môžu byť oddelené kratšími alebo dlhšími časovými intervalmi, nemá vplyv na existenciu tohto kartelu, pokiaľ rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca porušenia, ktoré má jednotný a pokračujúci charakter (rozsudok Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, už citovaný v bode 191 vyššie, body 97 a 98; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 260).

194    Judikatúra v tejto súvislosti odkryla viacero kritérií relevantných na posúdenie jednotného charakteru porušenia, a to konkrétne zhodnosť cieľov dotknutých postupov (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, body 170 a 171, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Dansk Rørindustri/Komisia, T‑21/99, Zb. s. II‑1681, bod 67, a z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, bod 312), zhodnosť dotknutých výrobkov a služieb (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, body 118, 119 a 124, a Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný, bod 312), zhodnosť podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili (rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný, bod 312), a zhodnosť spôsobov jeho vykonania (rozsudok Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný, bod 68). Okrem toho sa na účely tohto preskúmania môžu zohľadniť zhodnosť fyzických osôb zapojených do kartelu zastupujúcich podniky a zhodnosť geografickej oblasti pôsobnosti dotknutých postupov.

195    Na základe judikatúry tak Komisia môže dospieť k záveru, že porušenie – alebo účasti podniku na porušení – sa neprerušilo, hoci nemá dôkazy o porušení počas určitých konkrétnych období, pokiaľ rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca jediného a pokračujúceho porušenia, pričom takýto záver musí vyplývať z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov preukazujúcich existenciu spoločného plánu.

196    Ak sú tieto podmienky splnené, pojem pokračujúce porušenie umožňuje Komisii uložiť pokutu za celé zohľadnené obdobie trvania porušenia a stanovuje moment, od ktorého začína bežať premlčacia lehota, teda deň, keď sa pokračujúce porušenie skončilo.

197    Podniky obvinené z tajnej dohody však môžu túto domnienku vyvrátiť uvedením nepriamych alebo priamych dôkazov preukazujúcich, že porušenie – alebo ich účasť na porušení – počas tých istých období, naopak, nepokračovalo.

198    Okrem toho pojem opakované porušovanie je pojmom odlišným od pojmu pokračujúce porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, IMI a i./Komisia, T‑18/05, Zb. s. II‑1769, body 96 a 97), pričom toto rozlišovanie bolo navyše potvrdené použitím spojky „alebo“ v článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

199    Pokiaľ možno preukázať, že účasť podniku na porušení sa prerušila a že porušenie, ktorého sa podnik dopustil pred týmto prerušením a po ňom, má rovnaké charakteristiky, ktoré treba posúdiť najmä vzhľadom na zhodnosť cieľov predmetných postupov, dotknutých výrobkov, podnikov zapojených do tajnej dohody, základných spôsobov jeho vykonávania, fyzických osôb zastupujúcich jednotlivé podniky a napokon na geografickú oblasť pôsobnosti uvedených postupov, predmetné porušenie sa musí kvalifikovať ako jediné a opakované.

200    Komisia v tomto prípade nemôže uložiť pokutu za obdobie, počas ktorého bolo porušenie prerušené.

201    Navyše podľa ustanovení článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 dĺžka prerušenia nemôže prekročiť päť rokov, v takom prípade by totiž uloženie pokuty za obdobie trvania porušenia pred týmto prerušením bolo premlčané.

 O existencii pokračujúceho porušenia v prejednávanej veci

202    V dôsledku toho treba určiť, či bola Komisia za takých podmienok oprávnená konštatovať vo vzťahu k žalobkyni existenciu pokračujúceho porušenia za obdobia od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007.

203    Treba pripomenúť, že v prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podniky, ktorých sa toto rozhodnutie týka, sa často odlišným spôsobom zúčastnili na porušení, ktoré spočívalo v rozdelení zákaziek vo verejných súťažiach, v určovaní cien, v určovaní kvót, v stanovení predajných podmienok, v geografickom rozdelení trhu a vo výmene citlivých informácií týkajúcich sa cien, objemov predaja a verejných súťaží na svetovom trhu s morskými palivovými hadicami.

204    V tejto súvislosti treba uviesť, že existencia spoločného plánu je v napadnutom rozhodnutí jasne stanovená. Tento spoločný plán vyplýva zo zhodnosti cieľov predmetných postupov pred prechodným obdobím a po ňom, dotknutých výrobkov, podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili, hlavných postupov jeho vykonania, zapojených fyzických osôb konajúcich na účet podnikov a napokon zo zhodnosti geografickej oblasti pôsobnosti uvedených postupov.

205    Vzhľadom na to, že správanie malo navyše za cieľ odstrániť rozdiely medzi členmi kartelu a obnoviť kartel počas prechodného obdobia, ktoré vyplývajú z dokumentov poskytnutých žalobkyňou a sú analyzované v bodoch 177 až 180 vyššie, musia sa preto považovať za neoddeliteľnú súčasť spoločného plánu sledovaného členmi kartelu.

206    Žalobkyňa, ktorá bola navyše v tejto súvislosti vypočutá na pojednávaní, nepopiera, že sa na porušení zúčastnila v období od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a potom v období od 9. mája 2000 do 2. mája 2007.

207    Žalobkyňa síce uvádza, že ide o odlišné porušenia, ktoré nemožno kvalifikovať ako pokračujúce alebo opakované porušenie, čo potvrdila na pojednávaní, treba však zastávať názor, že existencia spoločného plánu jasne vyplýva z napadnutého rozhodnutia, a to vzhľadom na to, že v období rokov 1986 – 2007 existovala zhodnosť cieľov predmetných postupov, dotknutých výrobkov, podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili, hlavných postupov jeho vykonania, zapojených fyzických osôb na účet podnikov a napokon zhodnosť geografickej oblasti pôsobnosti uvedených postupov.

208    Navyše je preukázané, že žalobkyňa 3. septembra 1996 opätovne vstúpila do kartelu a na porušení sa zúčastnila do 13. mája 1997 (pozri bod 147 a nasl. vyššie) a že bola aktívnou účastníčkou diskusií konaných v prechodnom období, ktorých cieľom bolo obnovenie kartelu a jej opätovné vstúpenie do tohto kartelu (pozri bod 181 a nasl. vyššie).

209    Všeobecný súd navyše zamietol alternatívne vysvetlenia, ktoré žalobkyňa uviedla v súvislosti so svojím správaním počas tohto obdobia (pozri bod 181 a nasl. vyššie).

210    Komisia okrem toho pripúšťa a z článku 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa prerušila svoju účasť na karteli v období od 1. augusta 1992 do 3. septembra 1996.

211    Komisia síce konštatovala, že MRI sa dopustila pokračujúceho porušenia, zároveň však konštatovala, že jej účasť na karteli bola v období od 1. augusta 1992 do 3. septembra 1996 prerušená.

212    Komisia sa pritom nedopustila pochybenia, keď konštatovala, že žalobkyňa sa na karteli zúčastnila počas dvoch odlišných období, keď dochádzalo k porušeniu, a to od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007.

213    Nesprávne posúdenie Komisie uvedené v bode 211 vyššie preto nemá nijaký vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže Komisia mohla konštatovať, že porušenie, ktorého sa dopustila žalobkyňa, bolo opakovaným porušením v zmysle článku 25 nariadenia č. 1/2003 – obe obdobia, keď dochádzalo k porušeniu, sa totiž vyznačujú existenciou spoločného plánu (pozri body 203 a 204 vyššie) – a že prerušenie účasti MRI na porušení v období od 1. augusta 1992 do 3. septembra 1996 bolo kratšie ako päť rokov (pozri bod 201 vyššie).

214    Na záver, keďže treba konštatovať, že porušenie spáchané v období od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 nebolo premlčané, prvý žalobný dôvod, ktorý je v podstate založený na tom, že Komisia nemohla konštatovať, že došlo k premlčaniu porušenia, sa musí zamietnuť. Rovnako treba zamietnuť výhradu založenú na nedostatku dôvodnosti, keďže z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastnila na karteli v priebehu dvoch odlišných období, keď dochádzalo k porušeniu, a to v obdobiach od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 a od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007.

215    Ďalej argumentácia, ktorú žalobkyňa uviedla na podporu svojho druhého žalobného dôvodu, týkajúca sa premlčania obdobia od 3. septembra 1996 do 9. mája 2000, keď dochádzalo k porušeniu, sa tiež musí zamietnuť, lebo je preukázané, že od 3. septembra 1996 opätovne vstúpila do kartelu a že sa počas prechodného obdobia zúčastnila na diskusiách smerujúcich k obnoveniu kartelu a k určeniu jej postavenia v rámci neho.

216    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvá, druhá a tretia časť druhého žalobného dôvodu sa musí zamietnuť v rozsahu, v akom v nich žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia poskytla nesprávny výklad dôkazov, ktoré mala k dispozícii, a nepredložila dôkaz o jej účasti na karteli za obdobie od 3. septembra 1996 do 9. mája 2000, a ďalej, že neposkytla prijateľné alternatívne vysvetlenie dôkazov uvedených Komisiou, ako aj jej správania počas tohto obdobia.

d)     O dôvodnosti ostatných častí druhého žalobného dôvodu

217    Pokiaľ ide o argumentáciu, ktorú žalobkyňa uviedla v rámci druhej časti svojho druhého žalobného dôvodu, podľa ktorej Komisia mala preukázať jej účasť na novom porušení, keďže porušenie pred rokom 1992 bolo premlčané, a že Komisia nemohla v tomto ohľade konštatovať existenciu pokračujúceho porušenia od 1. apríla 1986, treba navyše pripomenúť, že Komisia sa nedopustila porušenia, keď konštatovala, že žalobkyňa sa zúčastnila na karteli počas dvoch nepochybne odlišných období, keď dochádzalo k porušovaniu, v priebehu ktorých sa pritom zúčastnila na spoločnom pláne, ktorý spočíval v zhodnosti cieľov predmetných postupov pred prechodným obdobím a po ňom, dotknutých výrobkov, podnikov, ktoré sa na ňom zúčastnili, hlavných postupov jeho vykonania, zúčastnených fyzických osôb konajúcich na účet podnikov a napokon v zhodnosti geografického rozsahu pôsobnosti uvedených postupov (pozri body 203 a 204 vyššie). Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že sa zúčastnila na novom porušení, a preto sa jej argumentácia musí zamietnuť.

218    Pokiaľ ide o argumentáciu, ktorú žalobkyňa uvádza na podporu tretej časti druhého žalobného dôvodu, podľa ktorej Komisia nepreukázala, že jej správanie v období od 3. septembra 1996 do 9. mája 2000 bolo úzko spojené s uskutočnením súhrnu protisúťažných účinkov plánovaných ostatnými porušovateľmi v rámci spoločného plánu sledujúceho jediný cieľ, treba konštatovať, že tým, že sa žalobkyňa 3. septembra 1996 pripojila ku koordinácii v rámci kartelu a pri tejto príležitosti získala časť zákazky „Sumed“, a ďalej tým, že sa aktívne zúčastnila na kontaktoch smerujúcich k obnoveniu kartelu počas prechodného obdobia, je jasne preukázané, že bola úzko spojená s uskutočnením súhrnu protisúťažných účinkov spoločného plánu zamýšľaného ostatnými porušovateľmi. Jej argumentácia sa preto musí zamietnuť.

219    Rovnako treba zamietnuť argumentáciu, ktorú žalobkyňa uviedla v rámci štvrtej časti druhého žalobného dôvodu, podľa ktorej bola sankcionovaná len za obdobie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, pričom jej správanie bolo počas prechodného obdobia rovnaké, a že toto rozdielne zaobchádzanie je okrem toho nedôvodné. Z predchádzajúcich úvah totiž vyplýva, že žalobkyňa sa v období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 znovu stala účastníčkou kartelu, keď získala časť zákazky vo verejnej súťaži „Sumed“ v nadväznosti na jej koordináciu s ostatnými členmi kartelu v tomto ohľade a počas prechodného obdobia sa zúčastnila na kontaktoch smerujúcich k obnoveniu kartelu a k rokovaniu o jej postavení v rámci neho. Ide teda o odlišné správanie, ktoré odôvodňuje rozhodnutie Komisie uložiť pokutu za obdobie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 a neuložiť ju za prechodné obdobie.

220    Navyše tento záver vôbec nie je spochybnený argumentáciou žalobkyne, podľa ktorej nebola za obdobie od mája 1999 do mája 2000 sankcionovaná, zatiaľ čo ostatným členom kartelu bola sankcia uložená, a tento rozdiel je odôvodnený tým, že aktívne opätovne vstúpila do kartelu až o rok neskôr než ostatní členovia kartelu, a obnovila s nimi svoje kontakty, aby si znovu vyjednala podmienky svojej účasti.

221    V dôsledku toho je potrebné celú štvrtú časť druhého žalobného dôvodu zamietnuť.

222    Pokiaľ ide o piatu časť druhého žalobného dôvodu, v rámci ktorej žalobkyňa v podstate tvrdí, že protiprávne skutočnosti v období rokov 1996 – 2000 sú odlišné od protiprávneho správania, ku ktorému došlo v rámci samotného kartelu, a musí sa teda sankcionovať rozdielne, za predpokladu, že sa nepremlčalo, treba odkázať na posúdenia uvedené v bodoch 123 až 187 a 202 až 214 vyššie, a preto zamietnuť tak argumentáciu žalobkyne vo veci samej, ako aj výhradu založenú na nedostatku odôvodnenia.

223    Na záver je preto potrebné zamietnuť prvý a druhý žalobný dôvod.

C –  O treťom žalobnom dôvode, založenom na viacerých pochybeniach pri stanovení výšky pokuty, na porušení zásady proporcionality, zásady primeranosti sankcie, zásady rovnosti zaobchádzania, zásady ochrany legitímnej dôvery a na nedostatku odôvodnenia

224    Na úvod treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

225    Okrem toho zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Spoločenstva neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Pri výpočte pokút sa závažnosť porušení musí stanoviť v závislosti od viacerých okolností a žiadnej z nich nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia. V tomto kontexte to znamená, že podľa zásady proporcionality musí Komisia pokutu stanoviť proporcionálne k okolnostiam, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a uvedené okolnosti musí v tejto súvislosti uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (pozri rozsudky Všeobecného súdu Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 194 vyššie, body 226 až 228 a tam citovanú judikatúru, a z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, Zb. s. II‑1443, bod 264).

226    Napokon v súlade s ustálenou judikatúrou právo dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každú osobu v situácii, keď inštitúcia Únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní tým, že mu poskytla presné uistenia (rozsudky Súdneho dvora z 24. novembra 2005, Nemecko/Komisia, C‑506/03, neuverejnený v Zbierke, bod 58, a z 18. júla 2007, AER/Karatzoglou, C‑213/06 P, Zb. s. I‑6733, bod 33). Bez ohľadu na formu oznámenia sú takýmito uisteniami tie informácie, ktoré sú presné, zhodujú sa a neviažu sa na splnenie žiadnej podmienky [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, Zb. s. I‑9761, body 34 a 81].

1.     O prvej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení závažnosti porušenia a na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

a)     Napadnuté rozhodnutie

227    Z odôvodnení 437 až 445 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia použila percentuálnu sadzbu vo výške 25 % príslušných predajov na účely stanovenia základnej výšky pokuty v závislosti od závažnosti porušenia.

b)     Tvrdenia účastníkov konania

228    Žalobkyňa zastáva názor, že použitie percentuálnej sadzby vo výške 25 % príslušných predajov na účely stanovenia základnej sumy pokuty v závislosti od závažnosti porušenia je nesprávne a neodôvodnené, pretože Komisia ju tým, že takto postupovala, diskriminujúcim spôsobom prirovnala k ostatným výrobcom, lebo podľa jej názoru je závažnosť porušenia, ktorého sa dopustila, omnoho nižšia než závažnosť porušenia, ktorého sa dopustili ostatné podniky.

229    Z judikatúry tak podľa nej vyplýva, že v záujme dodržania zásad rovnosti zaobchádzania a primeranosti sankcie Komisia nemôže upustiť od preskúmania faktorov, ktoré majú za následok odlišné posúdenie závažnosti porušenia pripisovaného každému z podnikov, čo znamená, že musí určiť pokutu s primeraným ohľadom na osobitné okolnosti, ktoré odlišujú postavenie jedného podniku od postavenia ostatných podnikov. Komisia podľa jej názoru nevykonala nijaké posúdenie týkajúce rozdielu v miere a intenzite jej účasti na karteli, pričom v rozhodnutí pri viacerých príležitostiach uznala, že mala v rámci kartelu osobitné postavenie (napríklad v odôvodneniach 170, 187 a 211 až 214 napadnutého rozhodnutia).

230    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nezohľadnila najmä skutočnosť, že na rozdiel od ostaných výrobcov nikdy nebola „vernou, nadšenou a dynamickou účastníčkou“ kartelu, ako to dosvedčuje skutočnosť, že sa dvakrát rozhodla ukončiť svoju účasť na karteli, že ako jediná vykonávala činnosti proti kartelu, že neustále bola vystavená nátlaku, vyhrážkam a odvetným opatreniam zo strany konkurentov a že jej okrem toho nemožno pripísať účasť na jedinom a komplexnom porušení za celé obdobie, ktoré Komisia zohľadnila.

231    Z toho podľa nej vyplýva, že Komisia porušila zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania, teda zásady, ktoré nemôžu byť eliminované usmerneniami o pokutách.

232    Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

c)     Posúdenie Všeobecného súdu

233    Žalobkyňa v podstate poukazuje na nesprávne posúdenie, ako aj na porušenie zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

234    Ako Komisia správne pripomína, podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viacero faktorov – ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút –, vo vzťahu ku ktorým Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 43).

235    Medzi faktory, na ktoré možno prihliadať pri posúdení závažnosti porušení, patrí správanie každého podniku, úloha každého z nich pri vytvorení kartelu, zisk, ktorý z neho mohli mať, ich veľkosť a hodnota dotknutých tovarov, ako aj riziko, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre ciele Únie. V tejto súvislosti je pri určení výšky pokuty dovolené zohľadniť tak celkový obrat podniku, ktorý je síce iba približným a nepresným ukazovateľom veľkosti podniku a jeho hospodárskej sily, ako aj časť tohto obratu pochádzajúca z predaja tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, ktorá je spôsobilá naznačiť rozsah tohto porušenia. Je dôležité, aby sa ani jednému z týchto číselných údajov nepripisovala neprimeraná dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia, pretože stanovenie primeranej výšky pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu založeného na obrate dosiahnutom z predaja dotknutého tovaru. Navyše právo Únie neobsahuje všeobecne platnú zásadu, že sankcia musí byť proporcionálna obratu dosiahnutému podnikom prostredníctvom predaja výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia (rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑389/10 P, body 58 až 60).

236    V prejednávanej veci treba konštatovať, že žalobkyňa síce v roku 1992 prerušila svoju účasť na karteli, nič to však nemení na tom, že 3. septembra 1996 opätovne vstúpila do kartelu a že v období od mája 1997 do decembra 1999 udržiavala s ním protiprávne kontakty smerujúce k tomu, aby sa v máji 2000 znovu stala jeho plnou účastníčkou, ktorou bola až do mája 2007. Tvrdí, že zúčastniť sa na karteli bola údajne prinútená, avšak túto argumentáciu nemožno prijať, rovnako ako nemožno prijať jej tvrdenia, že sa na jedinom a komplexnom porušení nezúčastnila (pozri body 159, 185 a 202 až 214 vyššie).

237    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nebola v situácii, ktorá by ju odlišovala od ostatných účastníkov kartelu a ktorá by odôvodňovala, aby sa v jej prípade na účely stanovenia základnej sumy pokuty použila odlišná percentuálna sadzba príslušných predajov.

238    Z toho tiež vyplýva, že Komisia zásadu proporcionality neporušila.

239    Prvá časť tretieho žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť v celom rozsahu.

2.     O druhej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na pochybení pri výpočte pokuty v závislosti od dĺžky trvania porušenia a na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery

a)     Napadnuté rozhodnutie

240    Z odôvodnení 141 až 147 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia, ktorá vychádzala z rôznych dokumentov vrátane niektorých interných správ poskytnutých spoločnosťou MRI v rámci jej žiadosti o zhovievavosť (odôvodnenia 143 až 145 napadnutého rozhodnutia), zastávala názor, že MRI sa znovu aktívne pripojila ku kartelu 3. septembra 1996.

241    V odôvodnení 487 napadnutého rozhodnutia sa uvádzajú dôvody, pre ktoré Komisia nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne, v ktorej požaduje, aby sa podľa bodu 26 oznámenia o spolupráci proti nej nepoužili dôkazy, ktoré poskytla Komisii v súvislosti s obdobím rokov 1996 a 1997.

242    Odôvodnenia 447 a 448 napadnutého rozhodnutia napokon spresňujú dĺžku obdobia, keď dochádzalo k porušeniu, ktorú Komisia zohľadnila na účely výpočtu pokuty.

b)     Tvrdenia účastníkov konania

243    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že zahrnutím obdobia od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 bola dĺžka trvania porušenia nesprávne stanovená na osem rokov (keďže obdobie ôsmich mesiacov sa zaokrúhlilo nahor ako ďalší rok), čo malo za následok zvýšenie pokuty približne [dôverné]. Zastáva totiž názor, že za toto obdobie bola sankcionovaná neoprávnene, a to iba na základe dôkazov, ktoré Komisii sama poskytla v rámci programu zhovievavosti. Tieto dôkazy sa pritom v súlade s oznámením o spolupráci nemohli proti nej použiť a toto porušenie jej práv je rovnako v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Napadnuté rozhodnutie nie je v tejto súvislosti primerane odôvodnené.

244    Komisia v tejto súvislosti len odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú v rámci druhého žalobného dôvodu.

c)     Posúdenie Všeobecným súdom

245    Z analýzy druhého žalobného dôvodu vyplýva, že Komisia správne zastávala názor, že žalobkyňa 3. septembra 1996 opätovne vstúpila do kartelu a plne sa zúčastňovala na porušení až do 13. mája 1997 (pozri bod 159 vyššie).

246    Komisia sa teda nedopustila nijakého pochybenia tým, že zohľadnila obdobie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997, keď dochádzalo k porušeniu, a tým, že v súlade so svojimi usmerneniami dobu porušovania v trvaní sedem a pol roka stanovila na osem rokov.

247    Okrem toho treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje primerané odôvodnenie, ktoré je uvedené v jeho odôvodneniach 141 až 147 a 487. Výhrada založená na nedostatku odôvodnenia sa preto musí zamietnuť.

248    Ďalej treba zamietnuť výhradu založenú na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery tým, že Komisia voči žalobkyni použila niektoré dokumenty, ktoré predložila v rámci svojej žiadosti o spoluprácu, lebo Komisia nebola povinná tieto dokumenty podľa bodu 26 posledného odseku oznámenia o spolupráci odmietnuť, a že tieto dokumenty neboli v nijakom prípade nevyhnutné na preukázanie porušenia, ktorého sa žalobkyňa dopustila v období od septembra 1996 do mája 1997 (pozri body 123 až 159 vyššie).

249    Druhú časť tretieho žalobného dôvodu preto treba v celom rozsahu zamietnuť.

3.     O tretej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na pochybení pri zvýšení pokuty na účely odstrašenia a na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady rovnosti zaobchádzania

a)     Napadnuté rozhodnutie

250    Z odôvodnení 449 a 450 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia podľa bodu 25 usmernení uplatnila na účely odstrašenia zvýšenie základnej sumy vo výške 25 % hodnoty predaja.

b)     Tvrdenia účastníkov konania

251    Žalobkyňa pripomína, že 25 % zvýšenie na účely zabezpečenia odstrašujúceho účinku je maximálnou hornou hranicou, ktorú umožňujú usmernenia, v ktorých sa stanovuje, že toto zvýšenie sa pohybuje medzi 15 % a 25 % hodnoty predaja.

252    Zastáva názor, že Komisia tým, že jej uložila toto maximálne zvýšenie, ju nesprávne postavila na roveň s ostatnými výrobcami, pričom toto prirovnanie je v rozpore s uplatniteľnými zásadami a je neodôvodnené.

253    Komisia tak podľa žalobkyne nezohľadnila skutočnosť, že bola oveľa menším podnikom než ostatní výrobcovia. Judikatúra pritom vyžaduje, aby zvýšenie uplatňované na účely zabezpečenia odstrašujúceho účinku zohľadňovalo rôzne veľkosti podnikov, ktoré sa na karteli zúčastnili.

254    Žalobkyňa tvrdí, že to isté platí, pokiaľ ide o rozdiel v jej správaní, keďže nebola aktívnym členom kartelu, v roku 1992 z kartelu vystúpila a robila všetko, čo mohla, aby sa od neho dištancovala a opätovne doň vstúpila iba preto, lebo nemohla odolávať nátlakom a vyhrážkam ostatných členov kartelu. Navyše v roku 2003 jej vedenie nesporne vyjadrilo svoju vôľu opustiť kartel, a hoci napriek všetkému v karteli po tomto dátume zostala, bolo to len z dôvodu správania niektorých nelojálnych zamestnancov dcérskej spoločnosti nachádzajúcej sa v Spojených štátoch, ktorí konali bez jej vedomia a proti jej vôli, pričom Komisia okrem iného nikdy netvrdila, že vedela o činnosti jej americkej pobočky, a o to menej, že by ich schválila. Okrem toho, keď sa dozvedela o ich úlohe na karteli a o tom, že porušili jej etický kódex, okamžite ukončila svoje vzťahy s pánom F., ktorý bol konzultantom, a svoj pracovnoprávny vzťah s bývalým zamestnanom MOM.

255    Od roku 2005 navyše zaviedla interný postup ukladajúci jej zamestnanom povinnosť dodržať právnu úpravu týkajúcu sa hospodárskej súťaže a podľa nového etického kódexu prijatého v rámci toho sankcionovala jedného zo svojich zamestnancov.

256    To podľa nej poukazuje na to, že bola a je plne presvedčená o nevyhnutnosti v budúcnosti sa nezúčastňovať na protisúťažných činnostiach, a teda zvýšenie pokuty na účely odstrašenia je úplne zbytočné a neodôvodnené.

257    Napokon uplatnenie maximálnej sadzby zvýšenia je v každom prípade zjavne nedôvodné, a to vzhľadom na úlohu, ktorú v karteli zohrávala.

258    Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

c)     Posúdenie Všeobecným súdom

259    Po prvé treba pripomenúť, že usmernenia stanovujú:

„10.      Komisia najskôr určí základnú výšku pokuty pre každý podnik alebo združenie podnikov.

11.      Potom môže zvýšiť alebo znížiť túto sumu.

…

19.      Základná výška pokuty bude súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo.

20.      Vyhodnotenie závažnosti sa vykoná osobitne na každý typ porušenia, prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti prípadu.

…

23.      Medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže patria svojou povahou horizontálne dohody o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie, ktoré sú zväčša tajné. Tieto by mali byť na základe politiky hospodárskej súťaže prísne sankcionované. …“

260    Po druhé bolo opakovane rozhodnuté, že zatiaľ čo sa východisková suma pokuty stanovuje v závislosti od porušenia, jeho závažnosť sa určuje s odkazom na množstvo iných okolností, v prípade ktorých disponuje Komisia voľnou úvahou (rozsudok KME Germany a i./Komisia, už citovaný v bode 235 vyššie, bod 58). Z usmernení okrem toho vyplýva, že posúdenie závažnosti porušenia sa vykonáva v dvoch etapách. V prvom štádiu sa posudzuje všeobecná závažnosť výlučne v závislosti od skutočností vlastných porušeniu, ako sú jeho povaha a dosah na trh, a v druhom štádiu sa posudzuje relatívna závažnosť v závislosti od okolností vlastných dotknutému podniku, čo navyše vedie Komisiu k zohľadneniu nielen prípadných priťažujúcich okolností, ale aj prípadných poľahčujúcich okolností. Tento prístup umožňuje najmä v rámci porušení, do ktorých sa zapojilo viacero podnikov, zohľadniť pri posúdení závažnosti porušenia rôzne úlohy pripadajúce jednotlivým podnikom a ich správanie voči Komisii v priebehu konania (rozsudky Všeobecného súdu z 12. júla 2001, Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 109, a z 28. apríla 2010, BST/Komisia, T‑452/05, Zb. s. II‑1373, bod 48). Aj keby sa individuálna úloha žalobkyne považovala za bezvýznamnú, nemohlo by to spochybniť stupeň závažnosti porušenia.

261    Komisii preto nemožno vytýkať, že zastávala názor, že porušenie – ktoré trvalo prinajmenšom v období rokov 1986 – 2007 a vyznačovalo sa dohodami o cenách, ako aj geografickým rozdelením trhov a kvótami – predstavovalo významnú všeobecnú závažnosť.

262    Žalobkyňa sa však plne zúčastnila na protiprávnom správaní, aj keď v roku 1992 kartel opustila a opätovne doň vstúpila až v roku 1996, čo bolo pri výpočte pokuty, ktorá jej bola uložená, zohľadnené, keďže jej za obdobie pred 3. septembrom 1996 nebola uložená nijaká pokuta (pozri odôvodnenie 448 napadnutého rozhodnutia).

263    Výhrada týkajúca sa porušenia zásady rovnosti zaobchádzania musí byť teda zamietnutá.

264    Po tretie, keďže podľa ustálenej judikatúry Komisia nie je povinná uskutočňovať výpočet sumy pokuty zo súm založených na obrate dotknutých podnikov, nevyžaduje sa od nej ani to, aby v prípade, ak ukladá pokuty viacerým podnikom zapojeným do toho istého porušenia, zabezpečila, že konečné sumy pokút pre dotknuté podniky, ktoré sú výsledkom jej výpočtu, vyjadrovali akékoľvek rozlíšenie medzi nimi, čo sa týka ich celkového obratu alebo ich obratu na relevantnom trhu výrobkov. V tomto ohľade je namieste spresniť, že článok 15 ods. 2 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), ani článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 nevyžadujú, aby v prípade, ak sa ukladajú pokuty viacerým podnikom zapojeným do toho istého porušenia, suma pokuty, ktorá je uložená podniku malej alebo strednej veľkosti, nebola v percentách obratu vyššia ako suma pokút uložených väčším podnikom. Z týchto ustanovení totiž vyplýva, že tak pri podnikoch malej alebo strednej veľkosti, ako aj pri veľkých podnikoch sa pri stanovení sumy pokuty posudzuje závažnosť a dĺžka trvania porušenia. Pokiaľ Komisia uloží podnikom zapojeným do toho istého porušenia pokuty, ktoré sú pre každý z nich zdôvodnené v pomere k závažnosti a dĺžke trvania porušenia, nemožno jej vytýkať, že pre niektoré z nich je suma pokuty v pomere k obratu vyššia ako pre iné podniky. Komisia nie je povinná znížiť výšku pokút, pokiaľ dotknuté podniky patria medzi malé a stredné podniky. Veľkosť podniku je totiž už zohľadnená hornou hranicou pokuty, ktorú stanovuje článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ako aj ustanovenia usmernení. Okrem týchto úvah o veľkosti neexistuje nijaký dôvod, aby sa s malými a so strednými podnikmi zaobchádzalo odlišne ako s ostatnými podnikmi. Skutočnosť, že dotknuté podniky patria medzi malé a stredné podniky, ich nezbavuje povinnosti dodržiavať pravidlá hospodárskej súťaže (pozri rozsudky Všeobecného súdu Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 225 vyššie, body 279 až 281 a tam citovanú judikatúru, a z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, body 198 až 200).

265    Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že z dôvodu jej malej veľkosti sa s ňou malo zaobchádzať rozdielne z hľadiska posúdenia závažnosti porušenia, na ktorom sa, ako je navyše preukázané, plne zúčastnila.

266    Výhrada založená na porušení zásady proporcionality musí byť preto tiež zamietnutá.

267    Po štvrté, keďže žalobkyňa nemôže účinne tvrdiť, že sa v období rokov 1996 až 2000 na karteli zúčastňovala len okrajovo alebo že cieľom jej účasti bolo zaujať defenzívny postoj voči svojim konkurentom (pozri najmä bod 185 vyššie), nemožno Komisii vytýkať, že tieto skutočnosti v rámci svojho posúdenia závažnosti porušenia nezohľadnila.

268    Hoci žalobkyňa okrem toho tvrdí, že nevedela o protiprávnych konaniach svojej americkej dcérskej spoločnosti MOM, v tejto žalobe nepopiera, že v zmysle judikatúry je plne zodpovedná za činy, ktorých sa MOM dopustila (rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237). Obmedzuje sa totiž na spochybnenie percentuálneho zvýšenia uplatňovaného na účely odstrašenia zo strany Komisie, ktorá dostatočne nezohľadnila jej postoj, predovšetkým v porovnaní s ostatnými podnikmi, ktoré sa na karteli zúčastnili.

269    Za takých okolností je úmysel, ktorý mohla žalobkyňa v roku 2003 vyjadriť, a to opustiť kartel, irelevantný, keďže je prinajmenšom preukázané, že jej dcérska spoločnosť sa až do roku 2007 naďalej zúčastňovala na porušení.

270    Komisia bola teda oprávnená zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa sa prinajmenšom prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti zúčastňovala na karteli do mája 2007.

271    Komisia sa preto v tomto ohľade nedopustila nesprávneho posúdenia závažnosti porušenia.

272    To isté platí, pokiaľ ide o interný program žalobkyne smerujúci k dodržiavaniu práva hospodárskej súťaže, keďže už bolo rozhodnuté, že aj keď je určite dôležité, že podnik prijal opatrenia na zabránenie tomu, aby boli v budúcnosti spáchané nové porušenia práva hospodárskej súťaže jeho zamestnancami, táto skutočnosť nič nemení na existencii porušenia, ktoré bolo konštatované. Táto okolnosť nezaväzuje Komisiu k tomu, aby na základe poľahčujúcej okolnosti znížila výšku pokuty uloženú uvedenému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 115 vyššie, bod 373).

273    V dôsledku toho treba zamietnuť výhradu založenú na údajnom nedostatku odstrašujúceho účinku zvýšenia pokuty z dôvodu, že žalobkyňa už prijala opatrenia preukazujúce jej želanie zabrániť tomu, aby sa nezúčastnila na nekalosúťažných činnostiach.

274    Napokon po piate z predchádzajúcich úvah vyplýva, že výhrada založená na nedostatku odôvodnenia musí byť tiež zamietnutá.

275    Tretiu časť tretieho žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

4.     O štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení podmienok na uplatnenie poľahčujúcich okolností a na porušení povinnosti odôvodnenia

a)     Napadnuté rozhodnutie

276    Z odôvodnenia 464 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia nepriznáva členom kartelu nijakú poľahčujúcu okolnosť, ktorá môže vyplývať z pasívnej alebo druhoradej úlohy v rámci kartelu.

b)     Tvrdenia účastníkov konania

277    Žalobkyňa zastáva názor, že Komisia bez toho, aby vykonala osobitné preskúmanie individuálnej situácie podnikov, a bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietla v odôvodnení 464 napadnutého rozhodnutia priznať poľahčujúce okolnosti.

278    Takým konaním vôbec nezohľadnila osobitnú situáciu žalobkyne ani množstvo okolností relevantných na kvalifikáciu jej správania voči kartelu a v rámci neho a tak porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

279    Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že nepatrí medzi „viaceré podniky“ (odôvodnenie 434 napadnutého rozhodnutia), ktoré sa odvolávajú na nepatrný význam svojej činnosti v odvetví morských palivových hadíc, aby sa na ne uplatnili poľahčujúce okolnosti, čo predstavuje nerozlišujúce a povrchné prirovnanie jej obhajoby k obhajobe ostatných výrobcov.

280    Podľa jej názoru sa Komisia obmedzila iba na to, že s ňou zaobchádzala rovnako ako so spoločnosťami Trelleborg a Dunlop, pričom správanie ani postavenie týchto podnikov neboli porovnateľné s jej správaním a postavením.

281    Žalobkyňa napokon zastáva názor, že zníženie, ktoré sa jej malo priznať, by v nijakom prípade nemohlo byť nižšie než o 30 %.

282    Tieto tvrdenia Komisia spochybňuje.

c)     Posúdenie Všeobecným súdom

283    Treba pripomenúť, že usmernenia stanovujú:

„29.      Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty, ak zistí existenciu poľahčujúcich okolností, napríklad:

…

–        ak podnik dokáže, že jeho účasť na porušení je významne znížená, a v dôsledku toho preukáže, že v čase, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a správal sa na trhu konkurenčným spôsobom; samotná skutočnosť, že sa určitý podnik podieľal na porušení v kratšom časovom období ako ostatné podniky, sa nebude považovať za poľahčujúcu okolnosť, pretože táto okolnosť je už zohľadnená vo výške pokuty,

…“

284    Odôvodnenie 464 napadnutého rozhodnutia s názvom „Pasívna a/alebo druhoradá úloha“ znie:

„Viaceré dotknuté podniky tvrdia, že ich činnosť [týkajúca sa morských palivových hadíc] je málo významnou činnosťou. Komisia vo všeobecnosti zastáva názor, že to nemôže slúžiť ako východisko na stanovenie pasívnej alebo druhoradej úlohy, ktorá je založená výlučne na type úlohy, ktorú podnik zohrával v rámci kartelu, a nie na význame činnosti v rámci skupiny. Komisia navyše poznamenáva, že napriek relatívnemu významu činnosti všetky podniky, ktoré sa na nej zúčastnili, zastávali názor, že činnosť [týkajúca sa morských palivových hadíc] bola dostatočne významná na jej zachovanie, pravdepodobne z dôvodov rentability (okrem Bridgestone, ktorá ukončila svoju činnosť po skončení porušenia). Komisia napokon uvádza, že relatívny význam činnosti je dostatočne zreteľný pri výpočte základnej sumy pokuty a že ho netreba viac zohľadniť.“

285    Najprv je potrebné preskúmať, ako tvrdí žalobkyňa, či sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že jej netreba uznať prospech z poľahčujúcej okolnosti.

286    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry nátlak zo strany určitých podnikov, ktorého cieľom je donútiť ostatné podniky, aby sa podieľali na porušení práva hospodárskej súťaže, nezbavuje dotknutý podnik zodpovednosti za spáchané porušenie, a to bez ohľadu na významnosť tohto nátlaku, nijako nemení závažnosť kartelu a nemôže predstavovať poľahčujúcu okolnosť na účely výpočtu výšok pokút, pokiaľ dotknutý podnik mohol oznámiť prípadný nátlak príslušným orgánom a podať týmto orgánom sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 115 vyššie, body 369 a 370, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 63). Komisia v dôsledku toho nebola povinná zohľadniť hrozby uvádzané v prejednávanej veci ako poľahčujúcu okolnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 640).

287    Z judikatúry okrem toho vyplýva, že spomedzi skutočností, ktoré môžu odhaliť pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zohľadniť jeho výrazne menej častú účasť na rokovaniach v porovnaní s ostatnými členmi kartelu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 168; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 331 a tam citovanú judikatúru), rovnako ako jeho oneskorený vstup na trh, ktorý je predmetom porušenia, bez ohľadu na dĺžku trvania jeho účasti na porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 1985, Stichting Sigarettenindustrie a i./Komisia, 240/82 až 242/82, 261/82, 262/82, 268/82 a 269/82, Zb. s. 3831, bod 100, a rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 115 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru), alebo tiež existenciu výslovných vyhlásení v tomto zmysle pochádzajúcich od zástupcov tretích podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili (pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia z 29. apríla 2004, už citovaný, bod 331 a tam citovanú judikatúru). Všeobecný súd navyše rozhodol, že „výlučne pasívna úloha“ člena kartelu vyžaduje, aby sa správal „nenápadne“, teda aby chýbala aktívna spolupráca na príprave protisúťažnej dohody či dohôd (pozri rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 194 vyššie, bod 252 a tam citovanú judikatúru).

288    Okrem toho samotná skutočnosť, že podnik, ktorého účasť na zosúladení s jeho konkurentmi je preukázaná, sa na trhu nesprával v súlade s tým, na čom sa dohodol so svojimi konkurentmi, pričom na trhu uplatňoval viac‑menej nezávislú politiku, nepredstavuje nevyhnutne skutočnosť, ktorá sa musí zohľadniť ako poľahčujúca okolnosť. Nemožno vylúčiť, že tento podnik sa iba pokúsil využiť kartel vo svoj prospech (rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, FMC Foret/Komisia, T‑191/06, Zb. s. II‑2959, body 345 a 346).

289    Napokon podľa ustálenej judikatúry je na určenie, či podniku treba priznať poľahčujúcu okolnosť z dôvodu neuplatnenia protiprávnych dohôd, potrebné overiť, či podnik uviedol tvrdenia, ktoré môžu preukázať, že počas obdobia, v priebehu ktorého pristúpil k protiprávnym dohodám, sa skutočne zdržal ich uplatňovania tým, že sa na trhu správal súťažne alebo že prinajmenšom jednoznačne a vo významnej miere porušil povinnosti smerujúce k vykonávaniu tohto kartelu do tej miery, že narušil jeho samotné fungovanie (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, bod 113, a Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 115 vyššie, bod 196).

290    Z toho vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže účinne odvolávať na údajný nátlak, ktorému bola vystavená, ani na kratšiu dĺžku trvania svojej účasti na porušení.

291    Pokiaľ ide o údajne pasívnu úlohu jej správania a jej vplyv na pokutu, treba pripomenúť, že od 3. septembra 1996 opätovne plne vstúpila do kartelu, že sa zúčastnila na diskusiách smerujúcich k obnoveniu kartelu, ku ktorým došlo v období rokov 1997 – 1999 a že od mája 2000 začala znovu plne vykonávať svoju činnosť v rámci kartelu.

292    Nemôže teda uplatniť nijakú pasívnu úlohu v rámci kartelu ani sa dovolávať uplatnenia poľahčujúcich okolností, ktoré sa o takúto okolnosť opierajú.

293    Navyše podľa jej vlastných úvah mali jej úmysel a jej správanie v tomto období za cieľ vyvolať dojem, že má ústretový prístup ku kartelu, a na tento účel prinajmenšom udržiavala kontakty a vymieňala si informácie s určitými členmi kartelu, čo podľa jej vlastného priznania znamená, že sa aktívne zúčastnila na porušení.

294    Pokiaľ ide o výhradu založenú na nedostatku odôvodenia, treba uviesť, že Komisia nenamieta voči argumentácii žalobkyne, podľa ktorej v rámci správneho konania neuviedla malý význam svojich činností v odvetví morských palivových hadíc, aby sa na ňu uplatnili poľahčujúce okolnosti.

295    Komisia nenamieta ani voči tomu, že žalobkyňa v rámci správneho konania uplatnila argumenty podobné tým, ktoré uvádza v rámci tejto žaloby, a to „kratšiu dĺžku trvania svojej účasti na karteli a… jej malú alebo okrajovú úlohu v rámci [tohto kartelu]“.

296    Hoci v rámci odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré sa venujú analýze poľahčujúcich okolností, Komisia neodpovedala výslovne na jednotlivé tvrdenia žalobkyne, z úvah uvedených v bodoch 283 až 293 vyššie však vyplýva, že napadnuté rozhodnutie, posudzované ako celok, obsahuje dostatočne podrobné odôvodnenie, ktoré Všeobecnému súdu, ako aj žalobkyni umožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré sa na ňu v prejednávanej veci nemôžu uplatniť poľahčujúce okolnosti.

297    Preto treba zastávať názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa kritériá stanovené v judikatúre, ktoré sú pripomenuté v bode 108 vyššie.

298    Z toho vyplýva, že štvrtá časť tretieho žalobného dôvodu musí byť zamietnutá v celom jej rozsahu.

5.     O piatej časti tretieho žalobného dôvodu, týkajúcej sa zníženia pokuty z dôvodu spolupráce v rámci programu zhovievavosti

a)     Napadnuté rozhodnutie

299    V odôvodneniach 480 až 488 napadnutého rozhodnutia sa uvádzajú dôvody, pre ktoré Komisia zastávala názor, že žalobkyni bolo vzhľadom na jej prínos vo veci potrebné priznať 30 % zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená.

300    Komisia v tejto súvislosti v podstate zastávala názor, že bolo nepochybne potrebné zohľadniť dátum, kedy sa MRI rozhodla spolupracovať na vyšetrovaní (odôvodnenia 480 a 485 napadnutého rozhodnutia), avšak že jej prínos mal obmedzenú hodnotu, keďže vtedy už disponovala veľkým počtom dôkazov umožňujúcich preukázať hlavné charakteristiky kartelu (odôvodnenie 485 napadnutého rozhodnutia).

301    V podstate spresňuje, že MRI poskytla dôkazy týkajúce sa kartelu od konca 80. rokov (odôvodnenie 481 napadnutého rozhodnutia) a predovšetkým dokument z roku 1989, ktorý preukazuje, že členovia kartelu si vymieňali štatistické údaje (odôvodnenie 482 napadnutého rozhodnutia), ako aj dva dokumenty vymenené v roku 2000 s koordinátorom kartelu, umožňujúce preukázať geografické rozdelenie trhov medzi členmi kartelu (odôvodnenie 483 napadnutého rozhodnutia), a napokon interné dokumenty zo začiatku roka 1997 o existencii kartelu v tej chvíli, umožňujúce preukázať úlohu MRI na karteli v období rokov 1996 a 1997 a podporujúce schopnosť Komisie preukázať existenciu kartelu v priebehu druhej polovice 90. rokov (odôvodnenie 484 napadnutého rozhodnutia).

b)     Tvrdenia účastníkov konania

302    Žalobkyňa uvádza, že Komisia sa dopustila pochybenia pri určení zníženia pokuty z dôvodu spolupráce, ktorú poskytla v rámci programu zhovievavosti. Komisia jej priznala minimálne zníženie, teda 30 %, pričom oznámenie o spolupráci stanovuje, že prvý podnik, na ktorý môže vzťahovať zhovievavosť, má nárok na zníženie, ktoré v súlade s bodom 26 oznámenia o spolupráci môže dosiahnuť 50 %. Zastáva názor, že toto pochybenie vyplýva zo skutočnosti, že Komisia nezohľadnila dostatočne jej dôležitý prínos pri vyšetrovaní.

303    Pripomína, že dátum, kedy sú predložené dôkazy na podporu žiadosti a ich pridaná hodnota, sú dve kritériá, ktoré podľa oznámenia o spolupráci umožňujú definovať úroveň zníženia.

304    Jej náležitá starostlivosť však bola maximálna, ako preukazuje odôvodnenie 480 napadnutého rozhodnutia, lebo väčšinu najvýznamnejších dôkazov, ktoré vlastnila, predložila nasledujúci deň po kontrolách, teda 4. mája 2007.

305    Okrem toho zastáva názor, že jej prínos bol veľmi významný. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia v odôvodnení 482 napadnutého rozhodnutia, dôkazy a informácie, ktoré predložila, nielenže „posilnili“ či „prehĺbili“ schopnosť Komisie vypracovať oznámenie o výhradách, ktoré adresovala výrobcom, ale z jeho znenia a zo znenia napadnutého rozhodnutia je podľa nej zjavné, že informácie, ktoré poskytla, boli rozhodujúce na podporu výhrad Komisie, pokiaľ ide o charakteristiky kartelu, jeho fungovanie a dĺžku trvania porušenia, ako aj o mieru účasti výrobcov. V mnohých prípadoch sú tieto informácie jedinými skutočnosťami podporujúcimi tvrdenie Komisie.

306    Žalobkyňa v tejto súvislosti spresňuje, že ňou predložené informácie a údaje umožnili podporiť ústne svedectvá poskytnuté prvým sťažovateľom – ktoré sú nepostačujúce v prípade neexistencie listinných alebo objektívnych dôkazov, ktoré ich môžu potvrdiť, aby sa na nich nenapadnuteľným spôsobom založili výhrady, ktoré s nimi súvisia –, ako aj informácie poskytnuté ostatnými podnikmi a že ďalej boli jedinými skutočnými prvkami na podporu výhrady Komisie, podľa ktorej sa ostatní výrobcovia zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení.

307    Navyše zastáva názor, že dôkazy, ktoré predložila v súvislosti s obdobím od marca 1997 do júna 1999, sú jediným alebo hlavným základom záverov Komisie o danom období. Hoci je pravda, že existujú ďalšie dôkazy, tie sú však podľa nej jasne nepostačujúce na preukázanie akéhokoľvek kartelu počas tohto obdobia. V prípade neexistencie týchto dôkazov by Komisia podľa nej mohla len konštatovať dve samostatné porušenia, a nie jediné alebo opakované porušenie.

308    Komisia teda v odôvodnení 485 napadnutého rozhodnutia nesprávne zastávala názor, že „už mala značné množstvo dokumentov, na základe ktorých mohla preukázať hlavné prvky kartelu“.

309    Preto je uplatnenie minimálnej sadzby zníženia v prípade žalobkyne nespravodlivé a navyše neodôvodnené. Okrem toho žalobkyňa zastáva názor, že toto rozhodnutie porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, lebo v iných prípadoch Komisia priznala za poskytnutie menšieho počtu informácii vyššie zníženia.

310    Tieto tvrdenia Komisia spochybňuje.

311    Komisia zastáva názor, že podľa ustálenej judikatúry disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu výpočtu pokút, a v tejto súvislosti môže zohľadniť viacero skutočností, ku ktorým patrí aj spolupráca dotknutých podnikov počas vyšetrovania vedeného službami tejto inštitúcie. V tejto súvislosti Komisia musí vykonať komplexné skutkové posúdenia, akými sú posúdenia týkajúce sa spolupráce jednotlivých podnikov. Konkrétne disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej zo strany podniku, a to najmä v porovnaní s prínosom ostatných podnikov. Jej posúdenie je predmetom obmedzeného súdneho preskúmania.

312    Komisia popiera, že MRI bola prvým a jediným podnikom, ktorého prínos sa považoval za taký, ktorý môže odôvodniť jeho prístup k programu zhovievavosti. Zastáva totiž názor, že vec má svoj pôvod v žiadosti o oslobodenie od pokuty podanej zo strany [dôverné], ktorý ukončil svoju účasť na karteli pred podaním tejto žiadosti a odhalil existenciu, predmet a charakteristiky kartelu, čo jej umožnilo vykonať vyšetrovanie a odôvodnilo, aby sa [dôverné] priznalo úplné oslobodenie od pokuty. MRI, naopak, začala spolupracovať až po inšpekciách.

313    Pokiaľ ide o dôležitosť a užitočnosť spolupráce zo strany MRI, táto spoločnosť síce uľahčila úlohu Komisie, avšak po prvé Komisia už vedela o existencii, predmete a spôsobe fungovania kartelu, po druhé namieta voči tomu, že bez MRI by nemohla preukázať trvanie porušenia, po tretie nijaký zo zúčastnených podnikov, v prípade ktorého sa spolupráca MRI ukázala ako užitočnejšia, nebol sankcionovaný za obdobie od 13. mája 1997 do 11. júna 1999, po štvrté podľa Komisie sa porušenie mohlo kvalifikovať ako opakované, aj keď bolo počas niekoľkých rokov prerušené, aby sa následne opätovne začalo, a to s tými istými účastníkmi, s tým istým predmetom a s analogickými metódami, a to na účely výkonu toho istého celkového plánu. Podľa jej názoru MRI nesprávne tvrdí, že jej spolupráca bola nevyhnutná na to, aby sa porušenie mohlo kvalifikovať ako pokračujúce.

314    Okrem toho, pokiaľ ide o ostatné obdobia, užitočnosť spolupráce MRI bola obmedzená, a to vzhľadom na údaje, ktoré už poskytol [dôverné], a na veľký počet dokumentov objavených počas inšpekcií.

315    Zníženie pokuty o 30 % je teda plne odôvodnené.

316    Komisia okrem toho zastáva názor, že porovnávanie s ostatnými podnikmi, ktoré robí MRI, je irelevantné, keďže podľa judikatúry tento typ porovnávania medzi rôznymi vecami je mimoriadne zložitý a skutočnosť, že Komisia vo svojej skoršej rozhodovacej praxi priznala v prípade určitého správania istú mieru zníženia, neznamená, že je v rámci neskoršieho správneho konania povinná pri posúdení podobného správania priznať rovnané zníženie.

317    Napokon zastáva názor, že jej rozhodnutie nepriznať zníženie o viac ako 30 % je podložené odôvodnením 485 napadnutého rozhodnutia.

c)     Posúdenie Všeobecným súdom

318    Bod 26 oznámenia o spolupráci stanovuje:

„Komisia určí v akomkoľvek konečnom rozhodnutí prijatom na konci správneho konania úroveň zníženia, na ktorú má podnik nárok vo vzťahu k pokute, ktorá by sa mu inak uložila, takto

–        prvý podnik, ktorý poskytne významnú pridanú hodnotu: zníženie o 30 až 50 %,

–        druhý podnik, ktorý poskytne významnú pridanú hodnotu: zníženie o 20 až 30 %,

–        ostané podniky, ktoré poskytnú významnú pridanú hodnotu: zníženie maximálne o 20 %.

Pri posudzovaní úrovne zníženia pokuty v rámci týchto rozpätí Komisia zohľadní dátum, kedy boli poskytnuté dôkazy spĺňajúce podmienku uvedenú v bode (24) a mieru, v akej predstavovali pridanú hodnotu.“

319    Treba pripomenúť, že bod 24 oznámenia o spolupráci spresňuje, že na splnenie podmienok takéhoto zníženia musí dotknutý podnik poskytnúť Komisii dôkazy o údajnom porušení, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už má Komisia k dispozícii, pričom samotný pojem pridaná hodnota je vymedzený v bode 25 oznámenia o spolupráci (pozri bod 116 vyššie).

320    Oznámenie o spolupráci preto predpokladá rozlíšenie dvoch etáp:

–        po prvé, aby bolo možné poskytnúť zníženie pokuty, treba, aby podnik poskytol Komisii dôkazy, ktoré majú významnú pridanú hodnotu; prvému podniku, ktorý bude takto spolupracovať, sa prizná zníženie výšky pokuty minimálne o 30 % a maximálne o 50 % základnej výšky pokuty,

–        po druhé na stanovenie miery zníženia v tomto rozpätí musí Komisia zohľadniť dve kritériá: dátum, kedy boli dôkazy poskytnuté, a mieru, v akej predstavovali pridanú hodnotu.

321    Navyše pojem významná pridaná hodnota sa v zmysle oznámenia o spolupráci má chápať tak, že sa ním myslí miera, v akej poskytnuté dôkazy svojou povahou a svojou úrovňou presnosti posilňujú schopnosť Komisie preukázať existenciu údajného kartelu, keďže samotná táto hodnota sa posudzuje v závislosti od určitého počtu parametrov spresnených v bode 25 oznámenia o spolupráci.

322    Keďže dôkazy poskytnuté Komisii majú významnú pridanú hodnotu a podnik je prvým podnikom, ktorý takéto skutočnosti oznámil, minimálna sadzba zníženia pokuty tak bude 30 %. Ďalej, čím skôr dôjde k spolupráci a čím bude miera pridanej hodnoty významnejšia, tým viac sa zvýši miera zníženia, ktorá môže dosiahnuť maximálne 50 % výšky pokuty.

323    V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí síce uznala, že MRI bola prvým podnikom, ktorý splnil podmienky na získanie zníženia pokuty, keďže dokumenty, ktoré Komisii poskytla, mali významnú pridanú hodnotu, avšak priznala jej len minimálne zníženie pokuty, a to o 30 %. Jedinou otázkou, o ktorej účastníci konania diskutujú a o ktorej má rozhodnúť Všeobecný súd, tak zostáva dôležitosť zníženia priznaného Komisiou v rámci tohto rozpätia, a nie samotná zásada tohto zníženia.

324    Aj keď Komisia posudzuje mieru zníženia, ktorú treba uplatniť na žiadateľa o zhovievavosť, vzhľadom na dôkazy, ktoré predložila MRI, nič to nemení na tom, že treba overiť, či uvedenú mieru definovala v súlade s kritériami, ktoré stanovila v oznámení o spolupráci, a či v napadnutom rozhodnutí uviedla úvahy, ktorými sa na tento účel riadila tak, aby sa žalobkyňa mohla oboznámiť s dôvodmi opatrenia prijatého voči nej a aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje preskúmanie.

325    Pokiaľ ide o dátum, kedy boli dôkazy predložené, je nesporné, že žiadosť o zhovievavosť bola spolu s dôkazmi podaná 4. mája 2007 (odôvodnenie 480 napadnutého rozhodnutia) – teda dva dni po inšpekcii organizovanej Komisiou v nadväznosti na žiadosť o zhovievavosť, ktorú 20. decembra 2006 podal [dôverné].

326    Komisia zastáva názor, že tu ide o spoluprácu, ku ktorej došlo v skorom štádiu vyšetrovania (odôvodnenie 486 napadnutého rozhodnutia).

327    Treba však konštatovať, že toto posúdenie nie je zohľadnené v miere zníženia, ktorá sa uplatňuje na pokutu uloženú žalobkyni.

328    Pokiaľ ide o mieru významnej pridanej hodnoty dôkazov predložených MRI, treba uviesť nasledujúce.

329    Komisia v napadnutom rozhodnutí spresnila, že MRI poskytla dôkazy týkajúce sa kartelu od konca 80. rokov – predovšetkým dokument z roku 1989 preukazujúci, že členovia kartelu si vymieňali štatistické údaje –, ako aj dva dokumenty, ktoré boli v roku 2000 vymenené s koordinátorom kartelu, umožňujúce preukázať geografické rozdelenie trhov medzi členmi kartelu, a napokon interný dokument zo začiatku roka 1997 o existencii kartelu v tej chvíli, ktorý umožňuje preukázať úlohu MRI na karteli v období rokov 1996 a 1997, podporujúci schopnosť Komisie preukázať existenciu kartelu v priebehu druhej polovice 90. rokov. Uviedla však, že prínos MRI mal iba obmedzenú hodnotu, keďže v čase, keď k nemu došlo, už disponovala veľkým počtom dôkazov umožňujúcich preukázať hlavné charakteristiky kartelu (pozri body 300 a 301 vyššie).

330    Treba pritom uviesť, že v odôvodneniach 148 až 187 napadnutého rozhodnutia sa uvádzajú dôkazy, na ktorých Komisia založila svoj názor, že od 13. mája 1997 do júna 1999 sa kartel nachádzal v období obmedzenej činnosti, keď sa udržiavali kontakty, na ktorých sa podieľala žalobkyňa a ktorých cieľom bola najmä snaha o obnovenie kartelu.

331    Ide o tieto dôkazy: [dôverné].

332    Komisia okrem toho spresňuje, že rôzne dokumenty – a to dva faxy pochádzajúce od [dôverné] z 11. júna 1999 a jeden fax pochádzajúci od spoločnosti Parker ITR z 21. júna 1999 – umožňujú konštatovať, že nezhody medzi členmi kartelu prestali existovať 11. júna 1999 (odôvodnenie 178 napadnutého rozhodnutia).

333    Listinné dôkazy zhromaždené Komisiou, ktoré sa týkajú prechodného obdobia od 13. mája 1997 do júna 1999, teda v podstate pochádzajú od MRI a táto spoločnosť ich predložila v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť.

334    Navyše treba konštatovať, že Komisia uvádza iba relatívnu hodnotu dokumentov poskytnutých MRI, a nie ich vlastnú hodnotu, pričom tieto dokumenty jej umožnili potvrdiť určitý počet vyhlásení a indícií, ktorými dovtedy disponovala.

335    Dôkazy, ktoré Komisii poskytla MRI za obdobie od 13. mája 1997 do júna 1999 – na rozdiel od tých, ktoré predložila za obdobie od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997 (pozri body 148 a 149 vyššie) –, sú listinnými dôkazmi, ktoré posilňujú schopnosť Komisie preukázať existenciu kartelu od mája 1997 do júna 1999 a umožnili jej preukázať, že niektoré tvrdenia ostatných členov kartelu v súvislosti s tým, že od mája 1997 do júna 1999 došlo k úplnému prerušeniu kartelu, boli nepresné.

336    Ďalej tieto dôkazy Komisii umožnili podporiť jej tézu, podľa ktorej porušenie malo od apríla 1986 do mája 2007 pokračujúcu povahu aj napriek kríze, ktorou kartel v období od mája 1997 do júna 1999 prechádzal (pozri odôvodnenia 289, 293 a 294 napadnutého rozhodnutia), hoci za toto prechodné obdobie pokutu neuložila. V tomto ohľade treba konštatovať, že Komisia len odkazuje na poznámku pod čiarou 733 napadnutého rozhodnutia a na ďalšie poznámky pod čiarou v tom istom rozhodnutí, v ktorých sa poukazuje na tri dokumenty týkajúce sa prechodného obdobia, avšak bez toho, aby sa odôvodnenia 481 až 484 napadnutého rozhodnutia zmieňovali o uvedenom období alebo o prínose MRI.

337    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa bodu 25 oznámenia o spolupráci pojem pridaná hodnota sa týka rozsahu, v akom poskytnuté dôkazy svojou povahou a úrovňou podrobnosti posilňujú schopnosť Komisie preukázať skutočnosti zakladajúce existenciu údajného kartelu. Bod 25 uvedeného oznámenia spresňuje, že na posúdenie hodnoty predloženého dôkazu bude mať vplyv to, do akej miery sa bude treba spoľahnúť na iné zdroje, aby svedčili proti iným podnikom zapojeným do prípadu, takže presvedčivému dôkazu sa prisúdi vyššia hodnota, ako napríklad vyhláseniam, ktoré si v prípade spochybnenia vyžadujú dosvedčenie.

338    Treba preto konštatovať, že miera pridanej hodnoty dôkazov, ktoré žalobkyňa poskytla Komisii, nie je zohľadnená v miere zníženia pokuty, ktorú Komisia stanovila minimálne na 30 %.

339    Komisia preto porušila kritériá, ktoré si stanovila v bode 26 oznámenia o spolupráci.

340    Pokiaľ ide o výhradu založenú na nedostatku odôvodnenia, Komisia v odôvodnení 486 napadnutého rozhodnutia len uvádza, že „vzhľadom na hodnotu jej prínosu v tejto veci, na ranné štádium, v rámci ktorého došlo k tomuto prínosu, a na rozsah jej spolupráce po jej vyhláseniach, sa MRI musí priznať 30 % zníženie pokuty, ktorá by jej bola v opačnom prípade uložená“.

341    Preto treba subsidiárne zastávať názor, že ak Komisia mala konkrétne dôvody na to, aby mieru zníženia pokuty priznanej žalobkyni obmedzila na 30 % a nezvýšila ju napriek skorej povahe spolupráce žalobkyne a značnej miere pridanej hodnoty predložených dôkazov, prislúchalo jej odôvodniť napadnuté rozhodnutie v tomto bode, čo však neurobila, takže Všeobecný súd nie je jednoznačne schopný preskúmať, či sa v tomto ohľade dopustila aj zjavne nesprávneho posúdenia.

342    Vzhľadom na skutočnosť, že ani skorá povaha spolupráce žalobkyne, ani miera pridanej hodnoty dôkazov, ktoré predložila, nie sú zohľadnené v miere zníženia, ktorú Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatňuje, a vzhľadom na jej nedostatočné odôvodnenie treba čiastočne vyhovieť piatej časti tretieho žalobného dôvodu a zrušiť článok 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia.

343    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, treba konštatovať, že žalobkyňa neuviedla postačujúce skutočnosti, ktoré umožňujú preukázať, že jej situácia bola podobná situácii ostaných podnikov za rovnakých okolností. Táto výhrada musí byť preto zamietnutá.

344    Piata časť tretieho žalobného dôvodu sa tak musí v zostávajúcej časti zamietnuť.

D –  O návrhoch na zníženie pokuty

345    Je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 229 ES môžu nariadenia prijaté spoločne Európskym parlamentom a Radou Európskej únie podľa ustanovení Zmluvy priznať Súdnemu dvoru neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií podľa týchto nariadení. Takúto právomoc zveril súdu Únie článok 31 nariadenia č. 1/2003. Táto právomoc teda oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchej kontroly zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále. Z toho vyplýva, že pokiaľ je súdu Únie predložená na posúdenie otázka výšky pokuty, tento súd je oprávnený vykonať svoju neobmedzenú právomoc a môže ju vykonať tak na zníženie tejto sumy, ako aj na jej zvýšenie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, body 60 až 62 a tam citovanú judikatúru).

346    Navyše podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa pri stanovení výšky pokuty okrem závažnosti porušenia zohľadní aj dĺžka jeho trvania. V súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 výška pokuty navyše nepresiahne 10 % celkového obratu podniku v predchádzajúcom obchodnom roku.

347    Okrem toho, ako je pripomenuté v článku 49 Charty základných práv, prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

348    Navyše treba pripomenúť, že stanovenie pokuty Všeobecným súdom v rámci výkonu jeho neobmedzenej právomoci nie je zo svojej podstaty presným aritmetickým výpočtom. Všeobecný súd okrem toho nie je viazaný výpočtami Komisie, ale musí vykonať svoje vlastné posúdenie s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 2004, Aristrain/Komisia, T‑156/94, neuverejnený v Zbierke, bod 43).

349    Súdny dvor rozhodol, že na určenie výšky pokút je nutné zohľadniť trvanie porušení a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie ich závažnosti, akými sú konanie každého z podnikov, úloha, ktorú každý z nich hrá pri vytvorení zosúladených postupov, prospech, ktorý z týchto postupov podniky mohli získať, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre Úniu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, Zb. s. I‑13085, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

350    Súdny dvor tiež uviedol, že sa musia zohľadniť také objektívne skutočnosti, akými sú obsah a trvanie protisúťažných správaní, ich počet a ich intenzita, veľkosť dotknutého trhu a poškodenie, ktoré utrpel verejný hospodársky poriadok. Pri tejto analýze je potrebné zohľadniť aj relatívny význam a trhový podiel zodpovedných podnikov, ako aj prípadné opakované porušovanie (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 349 vyššie, bod 57).

351    V súlade s ustálenou judikatúrou treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetným ustanovením, pričom v prípade, ak si možno vybrať z viacerých vhodných opatrení, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom. Z toho vyplýva, že pokuty nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, čiže vo vzťahu k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže, a výška pokuty uloženej podniku z dôvodu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže musí byť primeraná vo vzťahu k porušeniu posudzovanému ako celku, a to najmä s prihliadnutím na závažnosť porušenia (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, Zb. s. II‑6681, bod 280 a tam citovanú judikatúru).

352    Vzhľadom na posúdenie, ktoré Všeobecný súd vykonal v rámci piatej časti tretieho žalobného dôvodu a na pochybenia zistené v tejto súvislosti (pozri bod 342 vyššie), tento súd považuje v prejednávanej veci za vhodné uplatniť svoju neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva článok 31 nariadenia č. 1/2003, a nahradiť svojím posúdením posúdenie Komisie, pokiaľ ide o výšku pokuty, ktorú treba uložiť žalobkyni.

353    V prejednávanej veci treba najskôr pripomenúť, že konsolidovaný obrat na celosvetovej úrovni dosiahnutý MRI v prípade všetkých jej výrobkov bol v roku 2006 [dôverné] a v roku 2007 [dôverné] (odôvodnenie 44 napadnutého rozhodnutia), a ďalej, že podiel podniku na svetovom trhu bol Komisiou odhadnutý na [dôverné], čo žalobkyňa nespochybnila (pozri odôvodnenie 433 napadnutého rozhodnutia).

354    Ďalej treba uviesť, že kartel predstavuje určitú závažnosť, a to vzhľadom na dĺžku trvania porušenia, ako aj na skutočnosť, že protiprávne správanie, na ktorom sa žalobkyňa plne zúčastnila, sa vyznačovalo prideľovaním zákaziek vo verejných súťažiach, určovaním cien, určovaním kvót, stanovovaním podmienok predaja, geografickým rozdelením trhov, ako aj výmenou citlivých informácií o cenách, predajných objemoch a o zákazkách. Okrem toho ide o kartel celosvetového rozmeru.

355    Navyše je preukázané, že žalobkyňa sa zúčastnila na porušení v období od 1. apríla 1986 do 1. augusta 1992 – pričom toto obdobie nie je premlčané (pozri body 212 až 214 vyššie) –, potom v období od 3. septembra 1996 do 2. mája 2007, pričom toto druhé obdobie trvania porušenia zahŕňa prechodné obdobie obmedzených činností, na ktorých sa však pán F. plne zúčastnil najmä v súvislosti s obnovením kartelu a s rokovaním o postavení žalobkyne v rámci neho.

356    Nepochybne treba prihliadnuť na spoluprácu žalobkyne na vyšetrovaní Komisie. Vďaka dôkazom, ktoré žalobkyňa včas predložila Komisii, jej totiž umožnila konštatovať existenciu pokračujúceho porušenia v neprospech ostatných členov kartelu bez ohľadu na existenciu krízového obdobia, ktoré by bez týchto dôkazov pravdepodobne viedlo Komisiu k vyvodeniu záveru, že kartel bol v prípade samotnej žalobkyne prerušený počas dvoch, či dokonca troch rokov.

357    Treba však zohľadniť skutočnosť, že aj bez týchto dôkazov Komisia mohla konštatovať existenciu opakovaného porušenia v neprospech členov kartelu (pozri v tejto súvislosti skutočnosti, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach 296 až 304 a 307 napadnutého rozhodnutia), čo relativizuje dôležitosť pridanej hodnoty spolupráce MRI.

358    Všeobecný súd zastáva názor, že za takýchto podmienok by miera zníženia pokuty musela byť 40 %.

359    Vzhľadom na prechádzajúce úvahy a potrebu zvážiť rôzne skutočnosti, ktoré treba zohľadniť na účely stanovenia výšky pokuty (pozri body 349 a 350 vyššie), však Všeobecný súd zastáva názor, že výška pokuty uložená žalobkyni s prihliadnutím najmä na závažnosť porušenia a dĺžku trvania účasti MRI na tomto porušení je primeraná, a teda ju netreba znížiť.

360    Preto treba návrhy na zmenu predložené žalobkyňou zamietnuť v rozsahu, v akom smerujú k zníženiu pokuty vo výške 4 900 000 eur, ktorá jej bola uložená.

 O trovách

361    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 3 prvého pododseku tohto ustanovenia Všeobecný súd môže rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania nemajú úspech v jednej časti alebo vo viacerých častiach predmetu konania.

362    Žalobkyňa a Komisia mali úspech len v časti predmetu konania, a preto musia znášať svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 2 písm. f) rozhodnutia Komisie K(2009) 428 v konečnom znení z 28. januára 2009 v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.406 – Morské palivové hadice) sa zrušuje.

2.      Výška pokuty uloženej MRI sa stanovuje na 4 900 000 eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Azizi Prek Frimodt Nielsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. mája 2013.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

A – Odvetvie morských palivových hadíc určených na ropu a plyn

B – Predstavenie žalobkyne

C – Správne konanie

D – Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A – O návrhoch na zrušenie

B – O prvom žalobnom dôvode, založenom na nesprávnej kvalifikácii porušenia a na porušení článku 253 ES, a o druhom žalobnom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení pri stanovení dĺžky trvania porušenia, na porušení článkov 81 ES a 253 ES a článku 2 nariadenia č. 1/2003

1. Napadnuté rozhodnutie

2. Tvrdenia účastníkov konania

a) O prvom žalobnom dôvode

b) O druhom žalobnom dôvode

O prvej časti

O druhej časti

O tretej časti

O štvrtej časti

O piatej časti

O šiestej časti

3. Posúdenie Všeobecným súdom

a) Pripomenutie zásad týkajúcich sa dôkazného bremena

b) O účasti žalobkyne na porušení v období od 3. septembra 1996 do 9. mája 2000

O období od 3. septembra 1996 do 13. mája 1997

– O dosahu bodu 26 oznámenia o spolupráci

– O preukázaní dodatočných skutočností, ktoré v prejednávanej veci buď zvyšujú závažnosť, alebo predlžujú trvanie porušenia

O prechodnom období

c) O existencii pokračujúceho porušenia

O pojme pokračujúce porušenie a opakované porušenie

O existencii pokračujúceho porušenia v prejednávanej veci

d) O dôvodnosti ostatných častí druhého žalobného dôvodu

C – O treťom žalobnom dôvode, založenom na viacerých pochybeniach pri stanovení výšky pokuty, na porušení zásady proporcionality, zásady primeranosti sankcie, zásady rovnosti zaobchádzania, zásady ochrany legitímnej dôvery a na nedostatku odôvodnenia

1. O prvej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení závažnosti porušenia a na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

a) Napadnuté rozhodnutie

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie Všeobecného súdu

2. O druhej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na pochybení pri výpočte pokuty v závislosti od dĺžky trvania porušenia a na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery

a) Napadnuté rozhodnutie

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie Všeobecným súdom

3. O tretej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na pochybení pri zvýšení pokuty na účely odstrašenia a na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady rovnosti zaobchádzania

a) Napadnuté rozhodnutie

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie Všeobecným súdom

4. O štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení podmienok na uplatnenie poľahčujúcich okolností a na porušení povinnosti odôvodnenia

a) Napadnuté rozhodnutie

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie Všeobecným súdom

5. O piatej časti tretieho žalobného dôvodu, týkajúcej sa zníženia pokuty z dôvodu spolupráce v rámci programu zhovievavosti

a) Napadnuté rozhodnutie

b) Tvrdenia účastníkov konania

c) Posúdenie Všeobecným súdom

D – O návrhoch na zníženie pokuty

O trovách

* Jazyk konania: taliančina.

1 –      Skryté dôverné údaje.