ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 18. júna 2013 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Svetový trh s fluoridom hlinitým – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Určenie cien a rozdelenie trhov – Dôkaz o porušení – Právo na obhajobu – Súlad medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím – Pokuty – Usmernenia z roku 2006 k metóde stanovovania pokút – Euro‑stredomorská dohoda“

Vo veci T‑406/08,

Industries chimiques du fluor (ICF), so sídlom v Tunise (Tunisko), v zastúpení: pôvodne M. van der Woude a T. Hennen, neskôr P. Wytinck a D. Gillet, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: É. Gippini Fournier, K. Mojzesowicz a N. von Lingen, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 3043 z 25. júna 2008 v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (COMP/39.180 – Fluorid hlinitý), týkajúceho sa kartelu na svetovom trhu s fluoridom hlinitým o určení cien a rozdelení trhov na celosvetovej úrovni, ako aj subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predseda komory J. Azizi (spravodajca), sudcovia I. Labucka a S. Frimodt Nielsen,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. júna 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

I –  Skutkové okolnosti

1        Rozhodnutie Komisie K(2008) 3043 z 25. júna 2008 v konaní podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (COMP/39.180 – Fluorid hlinitý) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) sa týka kartelu na svetovom trhu s fluridom hlinitým o určení cien a rozdelení trhov na celosvetovej úrovni, na ktorom sa aktívne zúčastnila žalobkyňa Industries chimiques du fluor (ICF).

2        Žalobkyňa je akciová spoločnosť založená podľa tuniského práva, ktorá je kótovaná na Tuniskej burze a pôsobí v oblasti výroby a predaja fluoridu hlinitého (odôvodnenie 23 napadnutého rozhodnutia).

3        Boliden Odda A/S (ďalej len „Boliden“) je podnik založený podľa nórskeho práva, ktorý pôsobí v oblasti výroby a predaja zinku a fluoridu hlinitého (odôvodnenie 5 napadnutého rozhodnutia). Dňa 23. marca 2005 Boliden podala Komisii Európskych spoločenstiev žiadosť o oslobodenie od pokuty na základe oznámenia Komisie z roku 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“). V apríli 2005 Boliden predložila spresnenia a doplňujúce informácie a uskutočnila ústne vyhlásenia. Dňa 28. apríla 2005 Komisia priznala spoločnosti Boliden podmienečné oslobodenie od pokút na základe bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci (odôvodnenie 56 napadnutého rozhodnutia).

4        V dňoch 25. a 26. mája 2005 Komisia uskutočnila inšpekcie na základe článku 20 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) v priestoroch európskych dodávateľov fluoridu hlinitého (odôvodnenie 57 napadnutého rozhodnutia), najmä Fluorsid SpA, spoločnosti založenej podľa talianskeho práva, spoločností Alufluor AB, Derivados del Fluor, SA, a C.E. Giulini & C. Srl.

5        V dňoch 23. a 31. augusta 2006 Komisia vypočula pána O., bývalého obchodného riaditeľa divízie fluoridu hlinitého „Noralf“ spoločnosti Boliden na základe článku 19 nariadenia č. 1/2003 (odôvodnenie 58 napadnutého rozhodnutia).

6        V období od septembra 2006 do februára 2007 Komisia na základe článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 zaslala viacero žiadostí o informácie podnikom dotknutým správnym konaním v tomto štádiu, najmä žalobkyni, spoločnostiam Boliden, Alufluor, Derivados del Fluor, Fluorsid, C.E. Giulini & C., Minmet, spoločnosti so sídlom vo Švajčiarsku, ktorá je hlavným akcionárom spoločnosti Fluorsid, a Industrial Quimica de Mexico (IQM), spoločnosti založenej podľa mexického práva, na ktoré tieto podniky odpovedali (odôvodnenie 59 napadnutého rozhodnutia).

7        Dňa 29. marca 2007 v priebehu stretnutia s Komisiou Fluorsid predložila určité dokumenty. Dňa 22. apríla 2007 Fluorsid podala „žiadosť o oslobodenie od pokuty a o zníženie pokuty“ na základe oznámenia o spolupráci, ktorú si Komisia vykladala ako žiadosť o zníženie výšky pokuty. Dňa 27. mája 2007 Fluorsid predložila doplnenie k tejto žiadosti. Dňa 13. júla 2007 Komisia oznámila spoločnosti Fluorsid, že jej nezamýšľa znížiť výšku pokút na základe oznámenia o spolupráci (odôvodnenia 60 a 248 a 249 napadnutého rozhodnutia).

8        Dňa 24. apríla 2007 Komisia formálne začala konanie najmä proti žalobkyni, spoločnostiam Boliden, Fluorsid, Minmet a IQM a prijala oznámenie o výhradách, ktoré im bolo zaslané 25. apríla 2007 a doručené v období od 26. do 30. apríla 2007. V rovnakom čase im Komisia umožnila prístup k spisu vo forme CD‑ROMu (odôvodnenie 61 napadnutého rozhodnutia).

9        S výnimkou spoločnosti Boliden adresáti oznámenia o výhradách podali svoje pripomienky k výhradám, ktoré im boli vytýkané (odôvodnenie 62 napadnutého rozhodnutia).

10      Dňa 13. septembra 2007 sa konalo vypočutie, na ktorom sa zúčastnili všetci adresáti oznámenia o výhradách (odôvodnenie 63 napadnutého rozhodnutia).

11      V dňoch 11. a 14. apríla 2008 Komisia zaslala žiadosti o informácie všetkým adresátom oznámenia o výhradách, v ktorých ich vyzvala na uvedenie ich celkového obratu a ich predajov fluoridu hlinitého a na poskytnutie spresnení k všetkým budúcim významným zmenám, pokiaľ ide o činnosť alebo majetok (odôvodnenie 64 napadnutého rozhodnutia).

II –  Napadnuté rozhodnutie

A –  Výrok napadnutého rozhodnutia

12      Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

Tieto podniky porušili článok 81 [ES] a článok 53 [Dohody o EHP] tým, že sa v období od 12. júla 2000 do 31. decembra 2000 podieľali na dohode a/alebo na zosúladenom postupe v sektore fluoridu hlinitého:

a)      Boliden…

b)      Fluorsid… a Minmet…

c)      [ICF]

d)      [IQM] a Q.B. Industrias S.A.B.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa udeľujú tieto pokuty:

a)      Boliden…: 0 EUR;

b)      Fluorsid… a Minmet…, spoločne a nerozdielne: 1 600 000 eur;

c)      [ICF]: 1 700 000 EUR;

d)      [IQM] a QB Industrias SAB, spoločne a nerozdielne: 1 670 000 eur.

…“ [neoficiálny preklad]

B –  Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

13      V odôvodnení napadnutého rozhodnutia Komisia predovšetkým konštatovala:

1.     O sektore fluoridu hlinitého

14      Podľa Komisie je fluorid hlinitý chemickou zlúčeninou používanou pri výrobe hliníka, ktorá umožňuje znížiť spotrebu elektrickej energie potrebnej pri procese tavenia v rámci výroby primárneho hliníka, čím významne prispieva k zníženiu nákladov na výrobu hliníka. Výrobcovia hliníka sú hlavnými spotrebiteľmi fluoridu hlinitého. Ročná výroba hliníka predstavuje vo svete viac než 20 miliónov ton, z čoho približne 30 % pripadá na Európu (odôvodnenia 2 až 3 napadnutého rozhodnutia).

15      V roku 2000 predaj fluoridu hlinitého žalobkyne v Európskom hospodárskom priestore (EHP) predstavoval sumu 8 146 129 eur a v celosvetovom meradle sumu 34 339 694 eur. V roku 2007 celosvetový obrat dosiahol sumu 36 891 574 eur (odôvodnenie 25 napadnutého rozhodnutia).

16      V roku 2000 sa celková odhadovaná trhová hodnota fluoridu hlinitého predaného na voľnom trhu v EHP približovala sume 71 600 000 eur. Trhová hodnota fluoridu hlinitého predaného na svetovom voľnom trhu dotknutom kartelom sa v roku 2000 približovala sume 340 000 000 eur. Odhadovaný kumulovaný trhový podiel podnikov, na ktoré sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, predstavoval na trhu EHP 33 % a na svetovom trhu 35 % (odôvodnenie 33 napadnutého rozhodnutia).

17      S fluoridom hlinitým sa obchoduje na celosvetovej úrovni. K predajom dochádza zo Spojených štátov do EHP a z EHP do Spojených štátov, Afriky, Južnej Ameriky a Austrálie (odôvodnenie 35 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa predáva značné objemy výrobku v EHP (odôvodnenie 36 napadnutého rozhodnutia). Od roku 1997 združenie výrobcov fluoridu hlinitého, Inorganic Fluorine Producers Association (IFPA), združuje výrobcov z celého sveta (odôvodnenie 38 napadnutého rozhodnutia).

2.     O stretnutí v Miláne a o vykonaní kartelu

18      Podľa Komisie niektoré protisúťažné postupy v sektore fluoridu hlinitého sa týkajú už obdobia medzi vytvorením IFPA v roku 1997 a stretnutím v Miláne (Taliansko) 12. júla 2000, v tomto ohľade však neexistuje nijaký presvedčivý dôkaz (odôvodnenie 73 napadnutého rozhodnutia). Komisia spresnila, že na stretnutí v Miláne sa zúčastnili zástupcovia spoločnosti Fluorsid, žalobkyne a spoločnosti IQM, pričom zástupca divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden sa zúčastnil na tomto stretnutí telefonicky. Počas tohto stretnutia sa účastníci dohodli na cieli spočívajúcom v zvýšení cien o 20 %. Preskúmali viaceré regióny sveta vrátane Európy s cieľom stanoviť úroveň všeobecnej ceny a v určitých prípadoch rozdeliť trh. Podľa ich dohody všeobecným cieľom bolo dosiahnuť vyššiu úroveň cien a odradiť od poskytovania výrazných zliav. Účastníci si tiež vymenili citlivé obchodné informácie. V tomto ohľade Komisia vychádzala zo zápisnice pána R., zástupcu spoločnosti Fluorsid, zo stretnutia v Miláne, z poznámok pána O., zástupcu divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden, a z vyhlásenia pána O. (odôvodnenia 77 až 91 napadnutého rozhodnutia).

19      Po stretnutí v Miláne dotknuté podniky zostali vo vzájomnom kontakte (odôvodnenie 93 napadnutého rozhodnutia).

20      Dňa 25. októbra 2000 si pán T. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden a pán A. zo spoločnosti IQM telefonicky vymenili informácie týkajúce sa ich jednotlivých ponúk zákazníkovi v Austrálii, vrátane informácií o úrovni cien, dobe trvania zmluvy a ponúkanom objeme. Obsah tohto telefonického rozhovoru je zachytený v písomnej správe pána T. z tej doby adresovanej pánovi O., taktiež z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden (odôvodnenie 94 napadnutého rozhodnutia).

21      Dňa 8. novembra 2000 pán C., poverený člen predstavenstva spoločnosti Minmet, zaslal spoločnosti Fluorsid správu o telefonickom rozhovore, ktorý mal v ten istý deň s pánom G., zo spoločnosti, ktorá je žalobkyňou, v súvislosti s predajnými cenami fluoridu hlinitého (odôvodnenie 95 napadnutého rozhodnutia).

22      Dňa 9. novembra 2000 Minmet zaslala spoločnosti Fluorsid ďalšiu zápisnicu zo stretnutia so žalobkyňou v Lausanne (Švajčiarsko), týkajúcu sa klientely a cien na určitých trhoch, osobitne v Brazílii a vo Venezuele (odôvodnenie 96 napadnutého rozhodnutia).

3.     O uplatnení článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP

23      Komisia dospela k záveru, že stretnutie v Miláne a následné konania smerujúce k jeho vykonaniu spĺňajú všetky charakteristiky dohody a/alebo zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES alebo článku 53 Dohody o EHP (odôvodnenia 115 až 122 napadnutého rozhodnutia) a že tento kartel predstavuje jediné a pokračujúce porušenie (odôvodnenia 123 až 129 napadnutého rozhodnutia).

24      Cieľom tohto porušenia bolo obmedziť hospodársku súťaž v Európskom spoločenstve a v EHP (odôvodnenia 130 až 135 napadnutého rozhodnutia), ale jeho geografický rozsah bol celosvetový a týkal sa regiónov spomenutých v zápisnici zo stretnutia v Miláne, konkrétne najmä Európy, Turecka, Austrálie, Južnej Ameriky, Južnej Afriky a Severnej Ameriky (odôvodnenie 136 napadnutého rozhodnutia).

25      Podľa Komisie mohol mať kartel citeľný účinok na obchod medzi členskými štátmi „a/alebo“ zmluvnými stranami Dohody o EHP (odôvodnenia 137 až 142 napadnutého rozhodnutia).

4.     O dĺžke trvania porušenia

26      Napriek indíciám, podľa ktorých sa výrobcovia fluoridu hlinitého už zapojili do protisúťažných postupov v priebehu druhej polovice 90. rokov, najmä v nadväznosti na stretnutie, ktoré sa konalo v Grécku v roku 1999, sa Komisia domnievala, že disponovala presvedčivými dôkazmi o existencii kartelu až od „minimálne“ 12. júla 2000, dátumu stretnutia v Miláne (odôvodnenie 144 napadnutého rozhodnutia).

27      V sektore fluoridu hlinitého sa dodávateľské zmluvy dohadovali vopred počas obdobia začínajúceho v priebehu druhej polovice každého kalendárneho roku a končiaceho na konci tohto istého kalendárneho roku alebo v priebehu prvých piatich mesiacov nasledujúceho kalendárneho roku. To platilo aj pre viacročné zmluvy. Niektoré viacročné zmluvy vždy predpokladali buď každoročnú dohodu o cenách na konci každého kalendárneho roku, alebo polročnú revíziu cien na konci každého polroku. Zápisnica zo stretnutia v Miláne potvrdzuje, že prax v sektore spočívala v určení cien vopred pre nasledujúce účtovné obdobie. Komisia z toho vyvodila, že výsledok protisúťažných kontaktov z júla 2000 sa uplatnil v rokovaniach vedených v priebehu druhej polovice roku 2000 (odôvodnenie 146 napadnutého rozhodnutia).

28      Komisia preto dospela k záveru, že kartel pretrvával a naďalej spôsoboval protisúťažné účinky, z dôvodu konania jeho členov, až do „minimálne“ 31. decembra 2000 (odôvodnenie 147 napadnutého rozhodnutia).

5.     O určení výšky pokuty

29      Komisia stanovila základnú sumu pokuty, ktorá sa má uložiť žalobkyni, na 1 700 000 eur (odôvodnenie 243 napadnutého rozhodnutia), pričom uviedla, že podľa usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“), „základná výška pokuty bude súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo“ (odôvodnenie 234 napadnutého rozhodnutia).

30      V prejednávanej veci porušenie spočívalo najmä v horizontálnej dohode o určení cien, ktorá vzhľadom na svoju povahu patrí medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže. To by sa malo odzrkadliť v časti hodnoty zohľadňovaných predajov (odôvodnenie 236 napadnutého rozhodnutia). V roku 2000 odhadovaný kumulovaný trhový podiel podnikov, ktoré sa podieľali na tomto porušení, neprekročil v EHP 35 % (odôvodnenie 237 napadnutého rozhodnutia). Geografický rozsah kartelu bol celosvetový (odôvodnenie 238 napadnutého rozhodnutia). Komisia „zohľadnila tiež stupeň vykonania porušenia [odôvodnenia 134 a 135, 154 až 156, 172 a 185 napadnutého rozhodnutia] na účely stanovenia časti hodnoty predajov, ktorá sa má zohľadniť“ [neoficiálny preklad] (odôvodnenie 239 napadnutého rozhodnutia).

31      Komisia preto dospela k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedené faktory týkajúce sa povahy porušenia a jeho geografického rozsahu časť hodnoty prejavov každého z dotknutých podnikov, na základe ktorej sa mala stanoviť základná suma pokút, ktoré sa majú uložiť, predstavovala 17 % (odôvodnenie 240 napadnutého rozhodnutia).

32      Keďže dĺžka trvania porušenia zodpovedá „minimálne“ obdobiu od 12. júla do 31. decembra 2000, multiplikačný koeficient, ktorý sa mal uplatniť na stanovenú základnú sumu pokuty, bol 0,5 (odôvodnenie 241 napadnutého rozhodnutia). Dodatočná suma pokuty na účely odradenia podnikov od účasti na takých horizontálnych dohodách o určení cien, akou bola dohoda v prejednávanej veci, predstavuje 17 % hodnoty predaja (odôvodnenie 242 napadnutého rozhodnutia).

33      Komisia stanovila základné sumy pokuty, ktoré sa majú uložiť účastníkom kartelu, takto:

–        Boliden: 1 milión eur,

–        Fluorsid a Minmet: 1,6 milióna eur,

–        ICF: 1,7 milióna eur,

–        IQM, QB Industrias SAB.: 1,67 milióna eur.

34      Na základe oznámenia o spolupráci Komisia nakoniec priznala spoločnosti Boliden oslobodenie od pokút.

6.     O poľahčujúcich okolnostiach

35      Komisia zastávala názor, že dôkazy uvedené žalobkyňou, nepreukazujú, že jej skutočné správanie na trhu „mohlo prevážiť nad protisúťažnými účinkami konštatovaného porušenia, ani že sa v období trvania porušenia na trhu vždy správala nezávisle“. Naopak dôkazy uvedené v spise Komisie preukazujú, že žalobkyňa udržiavala bilaterálne kontakty so svojimi konkurentmi aj po stretnutí v Miláne (odôvodnenia 245 až 247 napadnutého rozhodnutia). Komisia nekonštatovala poľahčujúce okolnosti v prospech žalobkyne, ktoré by mohli viesť k zníženiu výšky pokuty.

36      Komisia dospela k záveru, že výška pokuty, ktorá sa má žalobkyni uložiť na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, musí byť 1,7 milióna eur (odôvodnenie 276 napadnutého rozhodnutia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

37      Žalobkyňa podala túto žalobu e‑mailom a faxom, ktoré boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu v nasledujúcom poradí, a to 19. a 20. septembra 2008. Papierová verzia tejto žaloby bola doručená do kancelárie Všeobecného súdu 24. septembra 2008. Sprievodný list bol pripojený vo všetkých prípadoch zaslania žaloby.

38      Dňa 27. októbra 2008 žalobkyňa na výzvu Všeobecného súdu predložila svoje pripomienky k originálnej povahe papierovej verzie žaloby, ktorá bola doručená 24. septembra 2008.

39      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne podstatne znížil výšku pokuty, ktorá jej bola uložená,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

40      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil žalobu ako neprípustnú alebo prípadne ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

41      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

42      Vzhľadom na prekážku na strane sudcu predseda Všeobecného súdu na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu určil iného sudcu na doplnenie komory.

43      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku Všeobecný súd vyzval Komisiu, aby predložila niektoré dokumenty a písomne odpovedala na otázky. Komisia týmto opatreniam na zabezpečenie priebehu konania vyhovela v stanovenej lehote.

44      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 14. júna 2012.

 Právny stav

I –  O prípustnosti žaloby

45      Komisia namieta neprípustnosť tejto žaloby.

46      Napadnuté rozhodnutie z 25. júna 2008 bolo doručené žalobkyni 10. júla 2008. Lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu, predĺžená o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, uplynula 22. septembra 2008. Kópia žaloby bola doručená do kancelárie Všeobecného súdu e‑mailom 19. septembra 2008 a faxom 20. septembra 2008, zatiaľ čo papierová verzia mu bola doručená až 24. septembra 2008. Keďže papierová verzia nie je originálom žaloby, ale fotokópiou originálu, článok 43 ods. 6 rokovacieho poriadku sa neuplatňuje, a žaloba, ktorá je podaná oneskorene, je neprípustná. Podpis uvedený na kópii žaloby nie je vlastnoručným podpisom, ale kópiou uvedeného podpisu. Požiadavka vlastnoručného podpisu v zmysle článku 43 ods. 1 rokovacieho poriadku sa musí považovať za podstatnú formálnu náležitosť a treba ju uplatňovať prísne, takže následkom jej nedodržania je neprípustnosť žaloby. Komisia ponecháva na Všeobecný súd, aby určil, či žaloba je prípustná.

47      Podľa žalobkyne predmetné „pochybenie pri administratívnom zaobchádzaní“ neporušuje zásadu právnej istoty ani článok 43 rokovacieho poriadku. Dňa 19. septembra 2008 poradca žalobkyne zaslal faxom žalobu, ktorú podpísali advokáti M. van der Woude a T. Hennen. Sprievodný list pripojený k faxu podpísali advokáti T. Hennen a P. Wytinck, spoločníci advokáta van der Woudena. V ten istý deň advokát Hennen zaslal e‑mailom do kancelárie Súdneho dvora žalobu, sprievodný list, ako aj potvrdenie o doručení faxu a advokát van der Woude preposlal tento e‑mail do kancelárie Všeobecného súdu 20. septembra 2008. Dňa 23. septembra 2008 advokát Hennen zaslal prostredníctvom spoločnosti UPS sedem vyhotovení žaloby do kancelárie Všeobecného súdu, z ktorých jedno vyhotovenie bolo prezentované ako originál a šesť vyhotovení ako osvedčené kópie. Sprievodný list pripojený k tejto zásielke podpísal advokát Hennen. Sedem vyhotovení zaslaných 23. septembra 2008 sa zhoduje s textom, ktorý bol zaslaný faxom a mailom, a všetky tieto vyhovenia podpísal advokát Hennen. Verzia žaloby prezentovaná ako originál, ktorej originálna verzia však nebola zaslaná z dôvodu „pochybenia pri zaobchádzaní“, neobsahovala vlastnoručný podpis.

48      Žalobkyňa tvrdí, že papierová verzia žaloby, ktorá bola doručená do kancelárie, má povahu „originálu“. Zásada právnej istoty bola v prejednávanej veci dodržaná, aj keď podpis nie je vlastnoručný. Po prvé všetky znenia žaloby doručené do kancelárie sú obsahovo totožné. Po druhé zo sprievodného listu z 23. septembra 2008, ktorý vlastnoručne podpísal advokát Hennen, jasne vyplýva, že úmyslom žalobkyne bolo doručiť originál. Podpis na liste bol totožný s podpisom na dokumente predloženom ako originál žaloby, ako aj s podpismi pripojenými na všetkých ostatných dokumentoch, ktoré boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu. Po tretie verzia prezentovaná ako originál žaloby bola totožná s verziou, ktorá bola oskenovaná a doručená e‑mailom. Po štvrté, keďže advokát Hennen podpísal všetky dokumenty, ktoré boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu, neexistovala nijaká pochybnosť, že tieto dokumenty sú dielom splnomocneného advokáta. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že nemohla existovať nijaká pochybnosť o autorovi žaloby predloženej ako originál.

49      Článok 43 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že originál každého podania musí byť podpísaný splnomocneným zástupcom alebo advokátom účastníka konania.

50      Na základe článku 43 ods. 6 rokovacieho poriadku, ak bolo podanie najprv doručené kancelárii faxom alebo inými technickými komunikačnými prostriedkami dostupnými Všeobecnému súdu pred uplynutím procesnej lehoty, táto lehota sa bude považovať za dodržanú za predpokladu, že podpísaný originál podania sa predloží kancelárii najneskoršie do desiatich dní po tejto skutočnosti.

51      V prejednávanej veci papierová verzia žaloby bola doručená do kancelárie v lehote desiatich dní po tom, čo boli verzie doručené faxom a e‑mailom.

52      Ako už uznala judikatúra, požiadavka vlastnoručného podpisu v zmysle článku 43 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku na účely právnej istoty teda sleduje zabezpečenie pravosti žaloby a vylúčenie rizika, že žaloba v skutočnosti nie je dielom autora oprávneného na tento účel. Túto požiadavku preto treba považovať za podstatnú formálnu náležitosť a treba ju uplatňovať prísne, takže následkom jej nedodržania je neprípustnosť žaloby (rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. mája 2007, Parlament/Eistrup, T‑223/06 P, Zb. s. II‑1581, bod 51).

53      Cieľom článku 43 rokovacieho poriadku je zabezpečiť dodržiavanie zásady právnej istoty a na tento účel vyžaduje, aby žaloba bola pravá a vyhotovil ju advokát, ktorého klient riadne poveril.

54      Ako v prejednávanej veci vyplýva z dokumentu z 8. septembra 2008 pripojeného k žalobe, advokát Hennen bol žalobkyňou riadne poverený.

55      Hoci samotná žaloba, ktorá bola zaslaná 23. septembra 2008, neobsahuje originálny podpis zastupujúceho advokáta, ale len jeho fotokópiu, je pripojená k sprievodnému listu, ktorý obsahuje originálny vlastnoručný podpis toho istého zastupujúceho advokáta, pána Hennena, zodpovedajúci tiež podpisu, ktorý sa nachádza na sprievodnom liste pri zaslaní žaloby prostredníctvom faxu. Je teda zjavné, že podpis na sprievodnom liste, podpis na žalobe v papierovej verzii zaslanej 23. septembra 2008 a podpis na verzii žaloby zaslanej faxom, pochádzajú od toho istého advokáta, pána Hennena. Z toho vyplýva, že neexistuje nijaká pochybnosť o totožnosti autora žaloby predloženej ako originál. Okrem toho list alebo podací lístok, podpísaný zástupcom žalobkyne a nepodpísané vyjadrenie sa musia považovať za dokumenty tvoriace jediné riadne podpísané podanie v prípade, ak sú súčasťou jednej a tej istej poštovej zásielky, ako je to v prejednávanej veci.

56      Treba teda zastávať názor, že zaslanie žaloby prostredníctvom e‑mailu a faxu bolo v súlade s článkom 43 ods. 5 rokovacieho poriadku včas a riadne overené, a žaloba je preto prípustná.

II –  O veci samej

A –  Zhrnutie dôvodov neplatnosti

57      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa v podstate uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých niektoré sa delia na viacero častí.

58      Prvý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obhajobu a článku 27 nariadenia č. 1/2003. Napadnuté rozhodnutie ukladá sankciu za iné porušenie, než je to, ktoré je opísané v oznámení o výhradách, a Komisia po zaslaní oznámenia o výhradách vychádzala v napadnutom rozhodnutí z nových dokumentov. Žalobkyňa sa nemohla oboznámiť so skutočnými výhradami Komisie, ktorá tak porušila právo žalobkyne na obhajobu.

59      Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 81 ES. Prvá časť druhého žalobného dôvodu je založená na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni nepredstavovali porušenie článku 81 ES. Dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí totiž nepredstavujú dohodu o určení cien ani zosúladený postup v zmysle článku 81 ES. Druhá časť druhého žalobného dôvodu, uvedená subsidiárne, je založená na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni nemožno kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie.

60      Tretí žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, je založený na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003 a zásady legitímnej dôvery. Prvá časť je založená na nesprávnom uplatnení bodu 18 usmernení z roku 2006. Druhá časť je založená na nesprávnom určení základnej sumy a dodatočnej sumy pokuty.

61      Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 36 Euro‑stredomorskej dohody o pridružení Európskych spoločenstiev a ich členských štátov na jednej strane a Tuniskej republiky na druhej strane [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 97, 1998, s. 2, ďalej len „euro‑stredomorská dohoda“), zásady starostlivosti a medzinárodnej zdvorilosti.

62      Všeobecný súd považuje za vhodné zaoberať sa najskôr druhým žalobným dôvodom.

B –  O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 81 ES

1.     O prvej časti založenej na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni nepredstavujú porušenie článku 81 ES

a)     Úvodné pripomienky

63      Žalobkyňa popiera porušenie článku 81 ES a existenciu kartelu, ako aj protisúťažný cieľ alebo účinok výmeny informácií. Žalobkyňa rovnako tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď tvrdila, že existencia protisúťažného cieľa postačuje na preukázanie existencie obmedzenia hospodárskej súťaže.

64      Dôkazy identifikované v napadnutom rozhodnutí preukazujú nanajvýš existenciu kontaktov, počas ktorých účastníci preskúmali jednotlivé trhy, na ktorých pôsobili. Žalobkyňa sa nedohodla so svojimi konkurentmi na cenách prostredníctvom dohody ani prostredníctvom zosúladeného postupu. Skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí predstavujú nanajvýš výmenu informácií, ktorej protisúťažný cieľ alebo účinok sa nepreukázal. Komisia nepreukázala, že dotknuté podniky sa dohodli na zvýšení cien fluoridu hlinitého o 20 % alebo na stanovení cieľov o zvýšení cien. Zo zápisnice zo stretnutia v Miláne vyplýva len zvýšenie výrobných nákladov, ktoré je všeobecne známym údajom z trhu, a „želanie“ účastníkov, aby došlo k zodpovedajúcemu zvýšeniu ceny ich výrobku. Účastníci pritom mali pochybnosti, či trh môže takéto zvýšenie cien akceptovať. Žalobkyňa tvrdí, že išlo o diskusiu „hypotetickej povahy“ a že neexistovala zhoda vôle zvýšiť ceny fluoridu hlinitého o 20 %. Ide o analytický dokument, a nie o dohodu. Poznámky pána O. počas stretnutia v Miláne majú tiež analytickú povahu, no nesvedčia o dohode o cenách. Poznámky pána O. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden z 25. októbra 2000 týkajúce sa Austrálie nepoukazujú na dohodu alebo na stretnutie v Miláne. Rovnako poznámky spoločnosti Fluorsid z 8. novembra 2000, a pána R. zo spoločnosti Fluorsid z 9. novembra 2000, nie sú dôkazom o dohode o cenách a vôbec neodkazujú na údajnú dohodu z Milána. Žalobkyňa napokon tvrdí, že myšlienka, že štyria výrobcovia mali možnosť dohodnúť sa na celosvetovom zvýšení cien je „ekonomicky absurdná“. Komisia napokon nepreukázala ani cieľ výmeny informácií, ani jej protisúťažný účinok.

65      Komisia navrhuje, aby sa tento žalobný dôvod zamietol.

66      Na úvod treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej na jednej strane účastník konania alebo orgán, ktorý tvrdí, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, by mal dokázať existenciu takéhoto porušenia tým, že z právneho hľadiska dostatočne preukáže skutočnosti predstavujúce porušenie, a na druhej strane podnik, ktorý sa dovoláva práva na obhajobu proti zisteniu porušenia, by mal preukázať splnenie podmienok na uplatnenie takejto obhajoby, takže uvedený orgán bude musieť uplatniť iný dôkaz (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58; zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 78, a Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 50).

67      Pokiaľ ide o dokazovanie porušenia článku 81 ods. 1 ES, Komisia musí predložiť presné a zhodujúce sa dôkazy, ktoré odôvodňujú pevné presvedčenie, že došlo k údajnému porušeniu [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia (29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 20)]. Pokiaľ má súd pochybnosti, musia byť tieto pochybnosti v prospech podniku, ktorý je adresátom rozhodnutia konštatujúceho porušenie. Súd teda nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu daného porušenia, ak má súd v tomto ohľade naďalej pochybnosti, najmä v rámci konania o žalobe smerujúcej k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta (rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 215).

68      Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý prvok porušenia. Postačuje, ak súbor nepriamych dôkazov, na ktoré sa inštitúcia odvoláva, zodpovedá tejto požiadavke ako celok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 180 a tam citovanú judikatúru).

69      Okrem toho je obvyklé, že sa činnosti, s ktorými sú spojené protisúťažné dohody a postupy, uskutočňujú tajne, stretnutia sa konajú potajomky a súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum. Z toho vyplýva, že aj keď Komisia objaví dôkazy výslovne preukazujúce protiprávny kontakt medzi hospodárskymi subjektmi, ako sú zápisnice zo stretnutí, obyčajne sú len zlomkovité a nesúrodé do tej miery, že je často nutné rekonštruovať niektoré detaily prostredníctvom dedukcií. Vo väčšine prípadov sa preto musí existencia protisúťažného postupu alebo dohody vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované ako celok môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, body 55 až 57, a z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 51).

b)     Pripomenutie obsahu napadnutého rozhodnutia

70      Treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí na účely konštatovania existencie porušenia článku 81 ES vychádzala predovšetkým z týchto dokumentov: zo zápisnice zo stretnutia v Miláne (odôvodnenia 77 a 81 až 88 napadnutého rozhodnutia), z poznámok pána O. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden z tohto stretnutia (odôvodnenie 89 napadnutého rozhodnutia), z vyhlásenia pána O. pred Komisiou 23. a 31. augusta 2006 týkajúceho sa uvedenej zápisnice (odôvodnenie 90 napadnutého rozhodnutia), z poznámok pána O. z 25. októbra 2000 týkajúcich sa telefonického rozhovoru medzi divíziou „Noralf“ spoločnosti Boliden a IQM (odôvodnenie 94 napadnutého rozhodnutia), ako aj z poznámok pána C. zo spoločnosti Minmet z 8. a 9. novembra 2000 (odôvodnenia 95 a 96 napadnutého rozhodnutia). Komisia z týchto dokumentov vyvodila, že stretnutie medzi zástupcom spoločnosti Fluorsid, pánom R, zástupcom spoločnosti, ktorá je žalobkyňou, pánom G., a zástupcom spoločnosti IQM pánom A., sa konalo 12. júla 2000 v Miláne v Taliansku, pričom zástupca divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden, pán O. sa na tomto stretnutí zúčastnil telefonicky. Zápisnicu zo stretnutia v Miláne vyhotovil pán R. zo spoločnosti Fluorsid. Podľa Komisie malo toto stretnutie protisúťažný predmet a cieľ (odôvodnenia 115 až 122 napadnutého rozhodnutia).

71      V už citovaných dokumentoch sa používajú tieto technické výrazy:

–        „US$/T alebo US$/MT“ znamená, že ceny sú uvádzané v amerických dolároch (USD) za tonu alebo metrickú tonu,

–        „incoterms“ znamená „international commercial terms“ (medzinárodné obchodné podmienky),

–        „C&F filo“ (cost and freight a free in liner out) znamená „náklady a prepravné, vrátane nákladov naloženia tovaru, pričom vykládka sa uhrádza podľa podmienok prepravných liniek“,

–        „cfr“ (cost and freight) znamená „náklady a prepravné“,

–        „fca“ (free carrier) znamená „vyplatené dopravcovi“,

–        „fob“ (free on board) znamená „vyplatené na palube“,

–        „LME“ (London Metal Exchange), po slovensky „Londýnska burza kovov“, je miesto kótovania kovov. Kurz LME určuje cenu hliníka. V uvedených dokumentoch táto skratka predstavuje cenu hliníka,

–        „AlF₃“ je skratka pre fluorid hlinitý. Navyše treba uviesť, že cenu fluoridu hlinitého možno vypočítať ako percentuálny podiel kurzu LME. Podľa informácii účastníkov konania, sa cena AlF₃ bežne nachádza medzi 45 a 55 % LME, čo predstavuje sumu medzi 650 a 900 USD.

72      Treba tiež poznamenať, že dokumenty, o ktoré sa Komisia opiera v napadnutom rozhodnutí, boli predložené buď spoločnosťou Boliden, alebo inými členmi kartelu, z toho najmä žalobkyňou. Žalobkyňa nenamietala ani proti pravosti, ani vierohodnosti, ani proti dôkaznej povahe uvedených dokumentov, a z nijakého dôkazu nachádzajúceho sa v spise nemožno vyvodiť potrebu spochybnenia ich dôkaznej hodnoty. Žalobkyňa totiž nespochybňuje samotný obsah týchto dôkazov, ale obmedzuje sa na spochybnenie záverov, ktoré z nich Komisia vyvodila na účely preukázania existencie kartelu.

c)     O dôkaze porušenia

73      Komisia sa v napadnutom rozhodnutí domnievala, že účastníci stretnutia v Miláne uzavreli dohodu o zvýšení predajných cien fluoridu hlinitého o 20 %. Stanovili tiež všeobecnú cenovú úroveň vo viacerých regiónoch sveta, vrátane Európy a v určitých prípadoch si rozdelili trhy a vymenili citlivé obchodné informácie. Preto je potrebné posúdiť dôkazy, z ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádzala na podporu svojich záverov.

74      V prvom rade zápisnica zo stretnutia v Miláne poukazuje na to, že od júna 1999 do júna 2000 došlo k zvýšeniu všetkých nákladov o 20 %, čo si vyžadovalo zvýšenie cien fluoridu hlinitého o 20% v roku 2001. V tomto ohľade sa ďalej spresňuje (odôvodnenie 81 napadnutého rozhodnutia):

„Keďže predajná cena [fluoridu hlinitého] bola na rok 2000 stanovená na konci prvého polroku 1999 a naše náklady v polovici roku 2000 sú o 20 % vyššie než v roku 1999, treba, aby naše ceny [fluoridu hlinitého] v roku 2001 boli o 20 % vyššie než v roku 2000. Traja účastníci [Fluorsid, žalobkyňa a IQM] sa dohodli, že tento nárast je z hľadiska výrobcu primeraný. Treba si však ujasniť, či ponuka/dopyt na trhu umožňujú takýto nárast.“ (strana 1 zápisnice zo stretnutia v Miláne).

75      Zo zápisnice zo stretnutia v Miláne preto jasne vyplýva, že zástupcovia, ktorí sa zúčastnili na tomto stretnutí, vrátane zástupcu žalobkyne, sa dohodli na 20 % zvýšení svojich predajných cien fluoridu hlinitého v roku 2001.

76      Navyše pokiaľ ide o európsky trh, zápisnica zo stretnutia v Miláne poukazuje na dohodu medzi týmito zástupcami na rok 2001 o cene vo výške 775 USD „fca“, teda 800 USD „fob“ za tonu fluoridu hlinitého (odôvodnenie 85 napadnutého rozhodnutia):

„Na rok 2001 chce [ICF] zvýšiť cenu na USD 800/T fca Mordijk a USD 775/T fob Gabes. [Európska výrobná cena [je teda vo výške] 775/800 USD/T GCA/fob [na] európskeho výrobcu“ (strana 6 zápisnice zo stretnutia v Miláne).

77      Zo všetkých týchto dokumentov vyplýva, že táto cena predstavuje minimálnu predajnú cenu, pod ktorú nemali členovia kartelu predkladať ponuky na dotknutých trhoch.

78      Tieto závery potvrdzujú aj poznámky pána O. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden napísané na stretnutí v Miláne, na ktorom sa zúčastnil telefonicky, ako aj jeho ústne vyhlásenia uskutočnené pred Komisiou 23. a 31. augusta 2006 (odôvodnenia 77, 89 a 90 napadnutého rozhodnutia). Z týchto poznámok a vyhlásení teda vyplýva, že účastníci tohto stretnutia potvrdili potrebu zvýšiť ceny o 20 % a po zostavení tabuľky o nákladoch dospeli k záveru, že ceny na rok 2001 sa musia zvýšiť o 20 % a stanoviť vo výške 800 USD za tonu, teda na 50 % ceny LME.

79      Ďalej viacero dokumentov z obdobia po stretnutí v Miláne dokazuje, že účastníci tohto stretnutia dodržali podmienky tejto dohody, udržovali v tomto ohľade bilaterálne kontakty a vymenili si citlivé obchodné údaje, najmä na účely vzájomnej kontroly ich jednotlivých cenových politík. V poznámkach pána T. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden adresovaných pánovi O. tiež z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden, ktoré sa týkali telefonického rozhovoru z 25. októbra 2000 medzi pánom T. a pánom AR. zo spoločnosti IQM, sa uvádza, že títo dvaja si vymenili informácie o ich cenových ponukách konkrétnemu zákazníkovi v Austrálii. Tieto cenové ponuky zodpovedali minimálnej cene vo výške 800 USD za tonu, ktorá bola dohodnutá na stretnutí v Miláne. Z toho totiž vyplýva, že IQM ponúkla tomuto zákazníkovi cenovú úroveň vo výške „850 – 875 – 900 USD“, zatiaľ čo divízia „Noralf“ spoločnosti Boliden priznala, že ponúkla cenu približne 800 USD, ale zatiaľ neuzavrela zmluvu s týmto austrálskym zákazníkom (odôvodnenie 94 napadnutého rozhodnutia).

80      Navyše z poznámok pána C. zo spoločnosti Minmet o jeho telefonickom rozhovore z 8. novembra 2000 s pánom G. zo spoločnosti, ktorá je žalobkyňou, vyplýva, že žalobkyňa sa sťažovala na „nízke“ ceny, ktoré spoločnosť Minmet ponúkala v rámci verejného obstarávania v Egypte – ktoré predstavovali „725 USD za tonu fob/745 USD za tonu cfr“ – a pýtala sa, ako Minmet zamýšľa zvýšiť cenu uplatňovanú vo Venezuele vo výške 875 USD, keďže Venezuelčania mali prístup k verejnému obstarávaniu v Egypte. Podľa týchto poznámok pán C. zo spoločnosti Minmet odpovedal, že situáciu bolo ťažké kontrolovať pre nedostatočnú dôveru a pán G. potvrdil, že ceny ponúkané spoločnosti Albras, klientovi, ktorý je výrobcom hliníka v Brazílii, prekročili 800 USD za tonu. Z týchto poznámok rovnako vyplýva, že žalobkyňa bola po stretnutí v Miláne v kontakte s iným účastníkom tohto stretnutia, spoločnosťou Minmet, pokiaľ ide o dohodu, ktorá bola na tomto stretnutí uzavretá, aby kontrolovala ceny požadované spoločnosťou Minmet a informovala o svojich vlastných cenách ponúkaných spoločnosti Albras (pozri tiež odôvodnenie 95 napadnutého rozhodnutia).

81      Navyše podľa zápisnice z 9. novembra 2000 vyhotovenej pánom C. zo spoločnosti Minmet a zaslanej spoločnosti Fluorsid, ktorá sa týkala stretnutia medzi pánmi G. a T. zo spoločnosti, ktorá je žalobkyňou, žalobkyňa uviedla, že od zákazníka spoločnosti Albras požadovala cenu vo výške 845 USD „cfr“ za 3 000 metrických ton s možnosťou 1 000 metrických ton, a vo výške „740 USD ‚fob + 65 freight‘“ a spoločnosť Derivados del Fluor požadovala od spoločnosti Albras cenu vo výške 803 USD za tonu „cfr“. Minmet v tejto zápisnici uvádza, že žalobkyňa tvrdí, že od zákazníka, ktorým bola spoločnosť Egyptalum, požadovala 845 USD za tonu „fob“, a odmietla žiadosť tejto spoločnosti na zníženie ceny na 750 USD za tonu. Podľa tejto zápisnice sa žalobkyňa sťažovala na nízku cenu, ktorú požadovala spoločnosť Minmet. Uvedená zápisnica tiež poukazuje na výmenu informácii o obchodnom správaní spoločnosti IQM v Austrálii, v Severnej Amerike, v Brazílii, ako aj v súvislosti s venezuelským trhom. Pokiaľ ide o posledný trh, v zápisnici sa uvádza, že žalobkyňa potvrdila vôľu neponúknuť viac než 6 000 metrických ton, zatiaľ čo spoločnosť Minmet nástojila na tom, aby ceny prekročili 800 USD za tonu „cfr“ (pozri tiež odôvodnenie 96 napadnutého rozhodnutia).

82      Z dokumentov týkajúcich sa kontaktov z 25. októbra, 8. a 9. novembra 2000 vyplýva, že dotknuté podniky uskutočnili vzájomnú kontrolu úrovne cien. Navyše, ako to správne uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, ceny zodpovedali výsledkom rokovaní vedených na stretnutí v Miláne. V tomto ohľade treba tiež uviesť, že dokumenty z 25. októbra, 8. a 9. novembra 2000 poukazujú na kontakty v období po stretnutí v Miláne medzi jeho účastníkmi, osobitne medzi Fluorsid, Minmet a žalobkyňou, ktoré boli zjavne viazané dohodou o cenách dohodnutých na tomto stretnutí, keďže odkazujú na kľúčové prvky tejto dohody.

83      Na jednej strane sa táto dohoda o cenách týkala európskych trhov. V tejto súvislosti zápisnica zo stretnutia v Miláne uvádza množstvá výroby a predaja fluoridu hlinitého uskutočnené v roku 2000 najmä pre Nórsko, Švédsko, Španielsko a Taliansko (strana 2 zápisnice z Milána), ako aj predpokladaný predaj na rok 2001 pre Rumunsko, Taliansko, Nórsko, Nemecko a Holandsko (strany 2 a 3 zápisnice z Milána). Navyše v zápisnici zo stretnutia v Miláne sa spomína výmena informácií týkajúcich sa predaja účastníkov kartelu v Európe, a to najmä v Taliansku, v Rumunsku, v Španielsku, v Škandinávii, v Nemecku, v Beneluxe a v Spojenom kráľovstve. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že chcela zvýšiť cenu na 800 USD za tonu „fca Mordijk“ v roku 2001 a na 775 USD za tonu „fob Gabes“ s tým výsledkom, že cena európskeho výrobcu by bola 775/800 USD za tonu „fca/fob“ (strana 6 zápisnice z Milána; pozri tiež odôvodnenie 85 napadnutého rozhodnutia a bod 76 vyššie).

84      Na druhej strane Komisia preukázala, že táto dohoda sa uplatňovala aj v ďalších regiónoch sveta. Preto podľa zápisnice zo stretnutia v Miláne, pokiaľ ide o Austráliu, „zamýšľaná cena“ na rok 2001 bola 800 USD za tonu „fob Europe“, teda „50 % LME fob“, zatiaľ čo európska cena mohla byť vyššia než čínska cena a mala predstavovať 875 USD za tonu. Pokiaľ ide o Južnú Ameriku, v zápisnici sú uvedené ceny na rok 2000 a minimálne ceny na rok 2001. Pre Venezuelu je na rok 2001 uvedená cena 850 USD za metrickú tonu „C&F filo“ a ako absolútna minimálna cena 890 USD za metrickú tonu. Pokiaľ ide o Brazíliu, všetci výrobcovia sa zhodli na tom, že cena musí byť stanovená na približne „50 % LME fob“ a 875 USD za tonu „cfr“. Pokiaľ ide o Severnú Ameriku, cena pre spoločnosť Alcoa na rok 2000 je 775 USD za metrickú tonu „ex Bod Comfort“ a na rok 2001 800/825 USD za metrickú tonu „ex Bod Comfort“. Dodávatelia, ktorí nie sú dodávateľmi spoločnosti Alcoa, mali mať cenu 825 USD za tonu ako cenu „zo skladu“, a 825 USD za dodanú tonu. Účastníci stretnutia v Miláne uviedli svoj záujem o zásobovanie určitých regiónov sveta. Pokiaľ ide o Indiu, zápisnica zo stretnutia v Miláne uvádza, že existuje záujem predať 3 000 ton, pričom cena by mala predstavovať 900 USD za dodanú metrickú tonu. Pre Turecko je cena 800 USD za tonu „fob“ (strany 6 a 7 zápisnice zo stretnutia v Miláne; pozri tiež odôvodnenia 86 a 87 napadnutého rozhodnutia).

85      Vo svojich ústnych vyhláseniach uskutočnených pred Komisiou 23. a 31. augusta 2006 pán O. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden navyše potvrdil, že účastníci stretnutia v Miláne sa dohodli o zákazníkoch každého z nich, ako aj o cenovej úrovni, ktorá sa mala zachovať v Európe a mimo nej. Cieľom stretnutia v Miláne bolo tiež skoncipovať spoločné vysvetlenie k spôsobu, akým sa nové cenové úrovne budú zavádzať. Účastníci stretnutia v Miláne si rozdelili množstvá, ktoré môžu ponúknuť jednotlivým zákazníkom. Existovala implicitná dohoda o rešpektovaní jednotlivých zákazníkov každého z nich a dodávok uskutočňovaných každému z nich (pozri odôvodnenie 90 napadnutého rozhodnutia).

86      Rovnako z poznámok o telefonickom rozhovore z 25. októbra 2000, vyplýva, že pán A. zo spoločnosti IQM chcel „zostať v kontakte“ s pánom T. z divízie „Noralf“ spoločnosti Boliden, a pokiaľ ide o Austráliu, vyhlásil, že súhlasí s tým, že divízia „Noralf“ spoločnosti Boliden dodá 3 000 ton, pričom uviedol, že v roku 1999 sa dodalo 7 000 ton a chcel, aby sa táto úroveň zachovala. Navyše z týchto poznámok vyplýva, že pán T. v tejto súvislosti pripomenul cenu 800 USD zodpovedajúcu cene, ktorá bola stanovená pre Austráliu na stretnutí v Miláne. Tieto poznámky tak svedčia o kontaktoch medzi divíziou „Noralf“ spoločnosti Boliden a spoločnosťou IQM v období po stretnutí v Miláne, ktoré sa týkali ceny a dodaného alebo ponúknutého množstva fluoridu hlinitého v Austrálii, ktorých obsah je v súlade s tým, čo bolo dohodnuté na stretnutí v Miláne (pozri tiež odôvodnenie 94 napadnutého rozhodnutia).

87      Nakoniec zo zápisnice zo stretnutia v Miláne tiež vyplýva, že účastníci stretnutia v Miláne, a to Fluorsid, žalobkyňa a IQM, si následne vymenili informácie o výrobe a objemoch predaja v roku 2000, ako aj o predpokladanej výrobe a o objemoch predaja na rok 2001 týkajúcich sa rôznych krajín sveta s uvedením presných množstiev, ako aj informácie podľa výrobcov a zákazníkov. Čo sa týka „individuálnych trhov“, v zápisnici sa uvádza (odôvodnenie 84 napadnutého rozhodnutia):

„Preskúmali sme každý trh s cieľom stanoviť všeobecnú cenovú úroveň a za určitých podmienok rozdelenie trhu. V každom prípade sme sa dohodli, že bez ohľadu na to, kto dostane zákazku, je potrebné dosiahnuť vyššiu cenovú úroveň. Preto je potrebné sa brániť akýmkoľvek výrazným zľavám“ (strana 5 zápisnice zo stretnutia v Miláne).

88      Z toho vyplýva, že účastníci stretnutia v Miláne si vymenili citlivé obchodné informácie, akými sú údaje o objemoch výroby, o množstvách, ktoré predali alebo zamýšľali predať, o svojich zákazníkoch v Európe, ako aj vo svete, o určení ich cien, ako aj o vzájomnom rozdelení trhov s cieľom dohodnúť sa na týchto súťažných parametroch.

89      Zo všetkých týchto dôkazov, ktorých samotný obsah žalobkyňa nespochybňuje, teda vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu dohody o určení cien v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, ktorá bola uzavretá na stretnutí v Miláne, na ktorom sa žalobkyňa zúčastnila.

90      V dôsledku toho Komisia v napadnutom rozhodnutí preukázala protisúťažný cieľ stretnutia v Miláne a existenciu dohody porušujúcej článok 81 ods. 1 ES, a to bez toho, aby bolo potrebné preukázať, že táto dohoda spôsobila účinky (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 123, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, bod 181). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že protisúťažný cieľ a protisúťažný účinok dohody nie sú kumulatívnymi, ale alternatívnymi podmienkami na účely posúdenia, či sa na takúto dohodu vzťahuje zákaz uvedený v článku 81 ods. 1 ES. Podľa ustálenej judikatúry alternatívna povaha tejto podmienky označená spojkou „alebo“ vedie v prvom rade k nevyhnutnosti preskúmať samotný cieľ kartelu vzhľadom na hospodársky kontext, v ktorom sa uplatňuje. Nie je pritom nevyhnutné skúmať následky dohody, pokiaľ sa preukáže jej protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, Zb. s. I‑9291, bod 55, a zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, Zb. s. I‑9083, bod 135).

91      Za týchto podmienok nie je potrebné preskúmať, či sú v prejednávanej veci splnené kritériá judikatúry uplatňujúce sa na pojem zosúladený postup (pozri rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 90 vyššie, body 111 až 114, 131 a 132, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, body 187 a 190). Keďže totiž kritérium „dohody“ nevyhnutné na uplatnenie zákazu podľa článku 81 ES je v prejednávanej veci splnené, ide výlučne o alternatívnu kvalifikáciu toho istého kartelu, ktorá nemá vplyv na zvyšok analýzy.

92      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že výhrada založená na porušení článku 81 ES sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

2.     O druhej časti, uvedenej subsidiárne, ktorá je založená na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni nemožno kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie

a)     Úvodné pripomienky

93      Žalobkyňa spochybňuje napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom Komisia kvalifikovala porušenie ako jediné a pokračujúce. Oznámenie o výhradách nestanovilo nijakú spojitosť medzi jednotlivými kontaktmi, ku ktorým došlo medzi účastníkmi kartelu. Navyše sa zdá, že Komisia už nemá k dispozícii dôkazy o karteli v období po stretnutí v Miláne. Bilaterálne kontakty medzi divíziou „Noralf“ spoločnosti Boliden a spoločnosťou IQM na jednej strane a medzi spoločnosťou Fluorsid a žalobkyňou na druhej strane neumožňujú konštatovať, že všetci účastníci stretnutia v Miláne udržiavali vzájomné kontakty. Napokon dokumenty týkajúce sa kontaktov, ku ktorým došlo v októbri a v novembri 2000, na stretnutie v Miláne neodkazujú.

94      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne a navrhuje, aby sa druhý žalobný dôvod zamietol.

b)     O jedinom a pokračujúcom porušení

95      Treba najskôr pripomenúť koncepciu jediného a pokračujúceho porušenia.

96      Podľa judikatúry by bolo totiž neprirodzené rozdeliť pokračujúce správanie, ktoré má jediný cieľ, na viacero rôznych porušení, hoci naopak ide o jediné porušenie, ktoré sa postupne konkretizovalo tak dohodami, ako aj zosúladenými postupmi (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 90 vyššie, bod 81, a rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, Putters International/Komisia, T‑211/08, Zb. s. II‑3729, bod 31).

97      Za týchto okolností je podnik, ktorý bol účastníkom porušenia na základe vlastného správania, ktoré spadá pod pojmy dohoda alebo zosúladený postup s protisúťažným cieľom v zmysle článku 81 ods. 1 ES a ktorého cieľom bolo prispieť k uskutočneniu porušenia ako celku, rovnako zodpovedný za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia, a to počas celej doby svojej účasti na uvedenom porušení (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 90 vyššie, bod 83, a Putters International/Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 32).

98      Z tohto rozsudku vyplýva, že Komisia na to, aby preukázala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia, musí dokázať, že podnik chcel vlastným správaním prispieť k spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi a že si bol vedomý materiálneho správania, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili ostatné podniky pri dosahovaní tých istých cieľov, alebo ich mohol rozumne predpokladať, a že bol pripravený prijať z toho vyplývajúce riziko (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 90 vyššie, bod 87, a Putters International/Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 33).

99      Kartelové dohody totiž možno považovať za okolnosti tvoriace protisúťažnú dohodu len vtedy, ak sa preukáže, že napĺňajú všeobecný plán sledujúci spoločný cieľ. Účasť podniku na týchto kartelových dohodách môže byť navyše výrazom jeho pristúpenia k tejto protisúťažnej dohode len vtedy, ak podnik pri zúčastňovaní sa na týchto kartelových dohodách vedel alebo musel vedieť, že sa tým začlenil do jedinej dohody (pozri rozsudok Putters International/Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 34 a tam citovanú judikatúru).

100    Z judikatúry citovanej v bodoch 96 až 99 vyššie teda vyplýva, že na preukázanie účasti na jedinom a pokračujúcom porušení musia byť splnené tri podmienky, a to existencia všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, úmyselná účasť podniku na tomto pláne a skutočnosť, že mal vedomosť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov (rozsudok Putters International/Komisia, už citovaný v bode 96 vyššie, bod 35).

101    Pojem jediné porušenie sa týka situácie, keď sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom z trvajúceho správania sledujúceho jediný ekonomický cieľ, ktorým je skresliť hospodársku súťaž, alebo aj z individuálnych porušení vzájomne spojených rovnakým cieľom (rovnaký účel všetkých prvkov) a rovnakými subjektmi (tie isté dotknuté podniky, ktoré sú si vedomé, že sa podieľajú na spoločnom cieli) (rozsudky Všeobecného súdu z 24. marca 2011, Aalberts Industries a i./Komisia, T‑385/06, Zb. s. II‑1223, bod 86; z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 89, a Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 257). Proti tomuto výkladu nemožno namietať, že jeden alebo viaceré z tejto skupiny aktov, resp. jedna alebo viaceré súčasti tohto pretrvávajúceho správania by samy osebe takisto mohli predstavovať porušenie článku 81 ES (rozsudky Aalberts Industries a i./Komisia, už citovaný, bod 86, a BPB/Komisia, už citovaný, bod 252).

102    Navyše podľa ustálenej judikatúry sa pojem jediné porušenie môže vzťahovať na právnu kvalifikáciu určitého protisúťažného správania spočívajúceho v existencii dohôd, zosúladených postupov a v rozhodnutiach združení podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, body 696 až 698; HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 186; z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 159, a Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 91).

103    Ak jednotlivé skutky spadajú do „spoločného plánu“ z dôvodu ich zhodného cieľa, ktorým je narušiť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia je oprávnená pripisovať zodpovednosť za tieto skutky v závislosti od účasti na porušení posudzovanom ako celok (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 258, a z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 178; rozsudky Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 90, a Aalberts Industries a i./Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 87). Jednotlivé prejavy protiprávneho správania treba posudzovať v celkovom kontexte, ktorý vysvetľuje ich existenciu. V tomto ohľade pri hodnotení dôkazov je dôkazná hodnota jednotlivých skutkových okolností zvýšená alebo potvrdená ostatnými existujúcimi skutkovými okolnosťami, ktoré spoločne poskytujú logický a ucelený obraz o jedinom porušení (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, bod 271).

104    Treba tiež spresniť, že pojem jediný cieľ nemožno vymedziť všeobecným odkazom na narušenie hospodárskej súťaže na trhu dotknutom porušením, pretože ovplyvnenie hospodárskej súťaže, či už ako predmet, alebo účinok, je spoločnou základnou zložkou každého správania spadajúceho do pôsobnosti článku 81 ods. 1 ES. Takáto definícia pojmu jediný cieľ môže pojem jediné a pokračujúce porušenie pripraviť o časť jeho zmyslu, keďže by mala za následok, že viaceré správania týkajúce sa určitého hospodárskeho odvetvia, ktoré článok 81 ods. 1 ES zakazuje, by sa mali systematicky kvalifikovať ako súčasti jediného porušenia. Preto je na účely kvalifikácie rôznych porušení ako jediného a pokračujúceho porušenia potrebné overiť, či sa navzájom dopĺňajú v tom zmysle, že účelom každého z nich bolo čeliť dôsledkom riadnej hospodárskej súťaže, pričom všetky na základe vzájomného pôsobenia prispievali k uskutočneniu súhrnu protisúťažných účinkov plánovaných zúčastnenými subjektmi v rámci spoločného plánu sledujúceho jediný cieľ. V tomto ohľade je namieste zohľadniť všetky okolnosti, ktoré by mohli takúto väzbu preukázať alebo spochybniť, ako napríklad dobu uplatnenia, obsah (vrátane použitých metód) a zároveň cieľ rôznych dotknutých konaní (pozri v tomto zmysle rozsudky BASF a UCB/Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, body 179 až 181; Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 92, a Aalberts Industries a i./Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 88).

105    V prejednávanej veci Komisia v napadnutom rozhodnutí zastávala názor, že stretnutie v Miláne, telefonát medzi divíziou „Noralf“ spoločnosti Boliden a spoločnosťou IQM z 25. októbra 2000 a kontakty, ku ktorým došlo v novembri 2000, predstavujú jediné a pokračujúce porušenie vedené spoločnou vôľou účastníkov, vrátane žalobkyne, správať sa na trhu s fluoridom hlinitým určitým spôsobom. Podľa napadnutého rozhodnutia sa účastníci na uvedenom stretnutí dohodli prostredníctvom zmluvy „a/alebo“ zosúladeného postupu, že zosúladia svoje správanie na trhu a tým obmedzia svoju príslušnú autonómiu z hľadiska obchodnej stratégie. Tieto správania sú súčasťou celkového plánu sledujúceho jediný a spoločný protisúťažný cieľ, a to narušiť normálny vývoj cien fluoridu hlinitého (odôvodnenia 125 až 128 napadnutého rozhodnutia).

106    Ako to už konštatovala Komisia, z dôkazov, o ktoré sa opieralo napadnuté rozhodnutie a ktoré boli analyzované v bodoch 73 až 89 vyššie, vyplýva, že účastníci stretnutia v Miláne, vrátane žalobkyne, si vymenili informácie o cenách, ktoré boli fakturované alebo sa mali fakturovať, a dohodli sa na zvýšení cien. Takisto si vymenili citlivé obchodné informácie o odhadovanom predaji a o svojom správaní v rôznych geografických oblastiach, a po stretnutí v Miláne sa informovali o svojom konaní, ponukách a cenách na trhu. Všetky konania zúčastnených podnikov mali jediný a rovnaký cieľ, a to zvýšenie ceny fluoridu hlinitého a zodpovedajúcu koordináciu správania účastníkov kartelu na trhu. Z dokumentov preukazujúcich existenciu ich vzájomných kontaktov v období po stretnutí v Miláne vyplýva, že účastníci tohto stretnutia zostali v kontakte, naďalej si vymieňali obchodné informácie o predmete stretnutia v Miláne, o cenách ponúkaných rôznym zákazníkom v jednotlivých regiónoch sveta, a dbali o to, aby ceny zodpovedali tomu, čo sa dohodlo na stretnutí v Miláne. V tomto ohľade skutočnosť, že dokumenty týkajúce sa kontaktov, ku ktorým došlo v októbri a v novembri 2000, neodkazujú na stretnutie v Miláne, nie je rozhodujúca a výslovný odkaz na stretnutie v Miláne nie nevyhnutný. Ako totiž z týchto dokumentov jasne vyplýva, ceny, ktoré v nich boli uvedené, sa úplne zhodujú s cenami, ktoré boli dohodnuté na stretnutí v Miláne. V dôsledku toho Komisia musela dospieť k záveru, že išlo o sledovanie správania členov kartelu na trhu, pokiaľ ide o ceny fluoridu hlinitého, ktoré boli pôvodne dohodnuté.

107    Skutočnosť, že jednotlivé kontakty, a to tak stretnutie v Miláne, ako aj kontakty po tomto stretnutí, sa uskutočnili v relatívne krátkom čase, nemá vplyv na záver Komisie, pokiaľ ide o existenciu jediného a pokračujúceho porušenia. Na to, aby došlo k jedinému a pokračujúcemu porušeniu, sa nevyžaduje minimálna doba trvania alebo minimálny počet aktov či stretnutí, avšak dlhšia doba trvania alebo väčšia frekvencia môžu konštatovanie o existencii takéhoto porušenia posilniť. Je rozhodujúce, aby jednotlivé skutočnosti boli súčasťou spoločného plánu, čo Komisia v napadnutom rozhodnutí preukázala. Išlo o správania, ktoré mali ten istý cieľ, a to dohodu o cene fluoridu hlinitého a dodržiavanie tejto dohody účastníkmi kartelu.

108    Všeobecný súd teda zastáva názor, že Komisia správne dospela k záveru, že v prejednávanej veci došlo k jedinému a pokračujúcemu porušeniu.

109    Druhý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

C –  O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu a článku 27 nariadenia č. 1/2003

1.     Úvodné pripomienky

110    Žalobkyňa sa domnieva, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie, porušila článok 27 nariadenia č. 1/2003, ako aj základnú zásadu rešpektovania práva na obhajobu. Napadnuté rozhodnutie ukladá sankcie za iné okolnosti a skutočnosti, než sú tie, ktoré sú proti žalobkyni uplatnené v oznámení o výhradách. Tieto rozdiely poškodili právo žalobkyne účinne vyjadriť svoj názor počas správneho konania. Existovali značné rozdiely, čo sa týka účastníkov a dĺžky trvania porušenia. Geografický rozsah kartelu potrestaného v napadnutom rozhodnutí je omnoho väčší než rozsah pôsobnosti obmedzujúcich postupov, ktoré sú opísané v oznámení o výhradách. Systematika, štruktúra a cieľ porušenia opísaného v napadnutom rozhodnutí nezodpovedajú opisu porušenia v oznámení o výhradách. Podľa tohto oznámenia o výhradách sa žalobkyňa zúčastnila na komplexnom a dlhotrvajúcom porušení, ktoré sa vyznačovalo prípravnou fázou bilaterálnych stretnutí a konečnou fázou po uzavretí dohody v Grécku 29. júla 1999, počas ktorej boli dohodnuté ceny na rok 2000. Stretnutie v Miláne predstavuje spolu so stretnutím v Grécku kulminujúci bod kartelu a dotknutým podnikom umožnilo stanoviť ceny na rok 2001. Komisia nenašla dôkaz o nijakom ďalšom stretnutí kartelu počas rokov nasledujúcich po stretnutí v Miláne. Následné kontakty sa obmedzovali na vzájomnú výmenu informácií. Naopak napadnuté rozhodnutie odhliada od prípravnej fázy a od stretnutia v Grécku, opisuje stretnutie v Miláne ako začiatok ďalšieho porušenia v nadväznosti na viaceré po sebe nasledujúce udalosti a konštatuje, že kontakty, ku ktorým došlo po stretnutí v Miláne, umožnili účastníkom dohliadať na vykonávanie ich údajnej dohody. Komisia v napadnutom rozhodnutí navyše vychádza z dokumentov, ktoré neboli v oznámení o výhradách uvedené. Žalobkyňa vyvodila záver, že rozdiely medzi porušením uvedeným v oznámení o výhradách a porušením potrestaným v napadnutom rozhodnutí sú také, že žalobkyňa sa so skutočnými výhradami Komisie mohla oboznámiť až zo znenia napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa nemala počas správneho konania príležitosť sa vyjadriť k zásadnému významu stretnutia v Miláne, ani k následným kontaktom, ktoré predpokladali vykonanie záverov tohto stretnutia. Oznámenie o výhradách môže žalobkyňu zmiasť, aj pokiaľ ide o geografický rozmer kartelu. Žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť sa k novým skutočnostiam, ktoré viedli Komisiu k tomu, aby kvalifikáciu jediného a pokračujúceho porušenia uplatnila na odlišné porušenie, ktoré spočíva v kontaktoch, v súvislosti s ktorými nemala príležitosť sa vyjadriť. Komisia tak porušila právo žalobkyne na obhajobu. Zásah do práva na obhajobu je zjavne o to vážnejší, ak existuje možnosť, že ak by účastníci konania mohli uplatniť svoje argumenty, konanie by mohlo viesť k inému výsledku.

111    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne. Komisia v tomto ohľade pripomína zásady týkajúce sa oznámenia o výhradách v súvislosti s dodržiavaním práva na obhajobu. Konkrétne oznámenie o výhradách by malo obsahovať jednoznačné vysvetlenie výhrad, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s konaním, ktoré im Komisia vytýka. Konečné rozhodnutie by však nemalo byť nevyhnutne presnou kópiou oznámenia o výhradách, keďže Komisia by mala mať možnosť zohľadniť v rozhodnutí odpovede dotknutých podnikov.

112    Pokiaľ ide o dĺžku trvania a počet účastníkov porušenia, Komisia tvrdí, že by mala mať možnosť zmeniť svoje posúdenie o dĺžke trvania a o účastníkoch porušenia, osobitne, keď zúži rozsah uvedených výhrad. Komisia v napadnutom rozhodnutí zohľadnila obdobie od 12. júla 2000 do 31. decembra 2000 namiesto obdobia od 30. júna 1997 do 31. decembra 2001. Z dôvodu týchto rozdielov nedošlo k porušeniu práva žalobkyne na obhajobu. Čo sa týka geografického rozsahu kartelu, Komisia pripomína celosvetový rozmer kartelu, ktorý už bol preukázaný v oznámení o výhradách a ktorý jasne vyplýva zo zápisnice zo stretnutia v Miláne. Žalobkyňa vedela o celosvetovom rozmere kartelu a mala možnosť sa k nemu vyjadriť počas správneho konania. Komisia odmieta tvrdenia žalobkyne týkajúce sa logiky a štruktúry kartelu. Pokiaľ ide o povahu porušenia, Komisia pripomína, že v oznámení o výhradách, ako aj v napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že opísané protisúťažné činnosti majú vlastnosti dohôd „a/alebo“ zosúladených postupov v zmysle článku 81 ES a že toto správanie predstavuje jediné a pokračujúce porušenie. Ďalej žalobkyňa vedela o skutočnostiach uvedených na podporu porušenia a mala príležitosť predložiť svoje stanovisko počas správneho konania. Na rozdiel od tvrdení žalobkyne napadnuté rozhodnutie neprehliada prípravnú fázu a stretnutie v Grécku a stretnutie v Miláne nepredstavuje začiatok porušenia ponímaného ab nihilo. Dôkazy týkajúce sa obdobia pred stretnutím v Miláne však neboli postačujúce. Navyše žalobkyňa mala príležitosť vyjadriť sa k zásadnému významu stretnutia v Miláne, ako aj k bilaterálnym kontaktom, ku ktorým došlo po stretnutí v Miláne.

113    Pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000 medzi spoločnosťou Minmet a žalobkyňou, Komisia uvádza, že tieto dokumenty boli obsiahnuté v spise, ktorý bol žalobkyni predložený spolu s oznámením o výhradách, a Komisia ich použila v napadnutom rozhodnutí, keď odpovedala na tvrdenia žalobkyne, ktoré popierajú existenciu dohody. Komisia v oznámení o výhradách okrem toho uviedla, že spoločnosti zúčastnené na dohode pokračovali po stretnutí v Miláne vo výmene informácií o trhu prostredníctvom bilaterálnych kontaktov. Komisia sa v každom prípade domnieva, že dôkazy týkajúce sa stretnutia v Miláne z právneho hľadiska dostatočne preukazujú účasť žalobkyne na porušení opísanom v oznámení o výhradách a v napadnutom rozhodnutí a že žalobkyňa nepreukázala, že sa od dohody uzavretej na tomto stretnutí dištancovala.

114    Prvý žalobný dôvod založený na porušení práva na obhajobu sa preto musí zamietnuť ako nedôvodný.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

a)     Všeobecné úvahy

115    Treba pripomenúť, že dodržiavanie práva na obhajobu pri vedení správneho konania v oblasti politiky hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 26 a tam citovanú judikatúru).

116    Ako to už bolo uznané v ustálenej judikatúre, právo na obhajobu vyžaduje, aby mal dotknutý podnik možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (pozri rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10; zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 21, a z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, bod 88 a tam citovanú judikatúru).

117    Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 túto zásadu odráža, keďže stanovuje, že účastníkom konania sa zašle oznámenie o výhradách, ktoré musí jasne uviesť všetky podstatné okolnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 67), aby mohli dotknuté osoby skutočne zistiť, aké konanie im Komisia vytýka, ako aj dôkazy, ktoré má Komisia k dispozícii (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 315 a 316, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, body 66 a 67), a uplatniť svoju obhajobu ešte predtým, ako Komisia prijme konečné rozhodnutie (pozri v tomto zmysle Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 85 a 86). Táto požiadavka je dodržaná vtedy, pokiaľ uvedené rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 109 a tam citovanú judikatúru).

118    Oznámenie podstatných skutočností, z ktorých Komisia v oznámení o výhradách vychádzala, môže byť stručné a konečné rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne kópiou oznámenia o výhradách (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 14), pretože toto oznámenie predstavuje prípravný dokument, ktorého skutkové a právne posúdenia majú iba čisto predbežný charakter (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 1987, British American Tobacco a Reynolds Industries/Komisia, 142/84 a 156/84, Zb. s. 4487, bod 70). Prípustné sú aj doplnenia k oznámeniu o výhradách vykonané vzhľadom na vyjadrenie účastníkov konania k žalobe, ktorých tvrdenia preukazujú, že skutočne mohli vykonávať svoje právo na obhajobu. Komisia tiež môže s ohľadom na správne konanie opraviť alebo doplniť skutkové alebo právne tvrdenia na podporu výhrad, ktoré uviedla (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 28. februára 2002, Compagnie générale maritime a i./Komisia, T‑86/95, Zb. s. II‑1011, bod 448, a z 22. októbra 2002, Schneider Electric/Komisia, T‑310/01, Zb. s. II‑4071, bod 438). V dôsledku toho Komisia môže až do prijatia konečného rozhodnutia, najmä vzhľadom na písomné alebo ústne pripomienky účastníkov konania, zanechať niektoré alebo aj všetky výhrady pôvodne uplatnené voči týmto účastníkom a zmeniť tak svoj postoj v ich prospech, alebo naopak, rozhodnúť o pridaní nových výhrad, pod podmienkou, že dotknutým podnikom poskytne príležitosť uviesť svoje stanovisko k tejto veci (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 115 a tam citovanú judikatúru).

119    Ako to už navyše bolo uznané v judikatúre, k porušeniu práva na obhajobu dochádza vtedy, keď existuje možnosť, že z dôvodu pochybenia Komisie by správne konanie, ktoré Komisia vedie, mohlo mať iný výsledok. Žalujúci podnik preukáže, že k takému porušeniu došlo, pokiaľ dostatočným spôsobom dokáže nie to, že by rozhodnutie Komisie malo odlišný obsah, ale to, že by svoju obhajobu mohol zaistiť lepšie, ak by k pochybeniu nedošlo, napríklad tým, že by na svoju obhajobu mohol použiť dokumenty, ku ktorým mu bol v správnom konaní odopretý prístup (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 31 a tam citovanú judikatúru, a z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, Zb. s. I‑6375, bod 28; pozri analogicky tiež rozsudok Súdneho dvora z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, C‑141/08 P, Zb. s. I‑9147, bod 94).

120    Pokiaľ ide konkrétne o právo na prístup k spisu, v ustálenej judikatúre už bolo v súvislosti s prípadom, keď bol zamietnutý prístup k dokumentu, uznané, že stačí, aby podnik preukázal, že tento dokument mohol použiť na svoju obhajobu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑109/10 P, Zb. s. I‑10329, bod 57 a tam citovanú judikatúru, a návrhy, ktoré v tejto veci predniesla generálna advokátka Kokott, bod 171 a tam citovanú judikatúru; rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, body 74 a 75; Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 23, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, body 318 a 324). Tomuto podniku neprislúcha, aby preukázal, že táto nezrovnalosť ovplyvnila na jeho úkor priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, ale výlučne to, že mohla ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, už citované, body 179 a 181, a rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, bod 81; z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 128; z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, bod 318, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 74). V prípade nesprístupnenia dokumentov dotknutý podnik nemusí predložiť dôkaz, že správne konanie by v prípade sprístupnenia dokumentov viedlo k odlišnému výsledku (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, už citované, bod 181, a rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 28). Postačovalo by vyžadovať, aby dotknutý podnik preukázal hoci len malú možnosť, že dokumenty, ktoré mu neboli sprístupnené počas správneho konania, mohli byť užitočné na jeho obhajobu (návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, už citované, bod 181, a rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 131).

b)     Posúdenie prejednávanej veci

 Úvod

121    V prejednávanej veci žalobkyňa Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí uviedla iné usvedčujúce skutočnosti a okolnosti, než sú tie, ktoré sú uvedené v oznámení o výhradách. To sa vzťahuje na účastníkov, dĺžku trvania, ako aj na geografický rozsah a opis porušenia. Komisia v napadnutom rozhodnutí navyše vychádzala z písomností, ktoré neboli uvedené v oznámení o výhradách. Žalobkyňa uvádza, že sa k týmto bodom nemohla vyjadriť.

 O výhrade týkajúcej sa účastníkov a dĺžky trvania kartelu

122    Čo sa týka tvrdenia žalobkyne o existencii rozdielu v súvislosti účastníkmi porušenia, treba poznamenať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí znížila počet účastníkov porušenia v porovnaní s tými, ktorí sú uvedení v oznámení o výhradách. Ako sa pripomína v bodoch 117 a 118 vyššie, Komisia mohla počas správneho konania prispôsobiť, či dokonca zmeniť svoje posúdenie, najmä vzhľadom na odpovede na oznámenie o výhradách. Skutočnosť, že tretí podnik, odlišný od žalobkyne, bol adresátom oznámenia o výhradách, avšak nie adresátom napadnutého rozhodnutia, pritom nezasahuje do práva žalobkyne na obhajobu. Komisia teda neporušila právo žalobkyne na obhajobu tým, že znížila počet adresátov napadnutého rozhodnutia. Všeobecný súd navyše konštatuje, že žalobkyňa neuvádza nijaký argument na podporu tejto tézy.

123    Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, treba poznamenať, že dĺžka uvedená v napadnutom rozhodnutí, obdobie od 12. júla do 31. decembra 2000, je kratšia než dĺžka uvedená v oznámení o výhradách, obdobie od 30. júna 1997 do 31. decembra 2001. Komisia v napadnutom rozhodnutí zastávala názor, že niektoré skutočnosti naznačovali, že už pred dohodou uzavretou 12. júla 2000 v Miláne existovali určité protisúťažné postupy v odvetví fluoridu hlinitého, avšak že v súvislosti so skorším obdobím rozhodujúci dôkaz neexistoval (odôvodnenie 73 napadnutého rozhodnutia). Z toho vyplýva, že Komisia počas správneho konania skrátila dĺžku trvania porušenia v závislosti od dôkaznej hodnoty priznanej jednotlivým dôkazom, pričom uviedla, že mala k dispozícii jasné dôkazy o protisúťažnom postupe od 12. júla 2000 v súvislosti so stretnutím v Miláne a dôkazy o tomto stretnutí a jeho obsahu (odôvodnenia 73 až 76 a 144 napadnutého rozhodnutia). Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie uvádza stretnutie v Miláne ako dôkaz o začiatku porušenia, a nie už stretnutie v Grécku z 29. júla 1999, ako je uvedené v oznámení o výhradách, predstavuje obmedzenie dĺžky trvania porušenia uvádzaného Komisiou. Toto obmedzenie nepredstavuje dodatočnú výhradu a nijako nezasahuje do záujmov žalobkyne. Naopak zníženie dĺžky trvania porušenia uvedenej v oznámení o výhradách v porovnaní s dĺžkou trvania porušenia uvedenou v napadnutom rozhodnutí je pre žalobkyňu výhodné a v zásade nemôže poškodiť jej záujmy (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, bod 435). To znamená čiastočné a prípustné vzdanie sa výhrady zo strany Komisie v prospech žalobkyne (pozri analogicky rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 115).

124    Navyše treba konštatovať, že žalobkyňa mala príležitosť predložiť svoje pripomienky k oznámeniu o výhradách, teda aj k informáciám týkajúcim sa dlhšej doby trvania porušenia zahŕňajúcej kratšiu dobu, ktorá bola nakoniec v napadnutom rozhodnutí uvedená. Žalobkyňa v rámci správneho konania iba uviedla, že „dĺžka trvania mala byť obmedzená na dátum, keď skutočne došlo k výmenám informácií, teda na 12. júla 2000“ (odôvodnenie 168 napadnutého rozhodnutia s odkazom na odôvodnenie 245 uvedeného rozhodnutia).

125    Ani tu teda nedošlo zo strany Komisie k porušeniu práva žalobkyne na obhajobu vo vzťahu k dĺžke trvania porušenia uvedenej v napadnutom rozhodnutí.

 O výhrade týkajúcej sa geografického rozsahu kartelu

126    Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa geografického rozsahu kartelu, stačí uviesť, že Komisia v oznámení o výhradách a v napadnutom rozhodnutí konštatovala celosvetový rozsah kartelu. Geografický rozmer porušenia je totiž kvalifikovaný ako celosvetový v bode 163 oznámenia o výhradách, ako aj v odôvodnení 136 napadnutého rozhodnutia.

127    Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení žalobkyne neexistuje rozpor, pokiaľ ide o geografický rozsah medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím. Žalobkyňa mala navyše možnosť vyjadriť sa k celosvetovému geografickému rozsahu kartelu, ktorý sa uvádza v oznámení o výhradách. Treba teda vyvodiť záver, že v tomto ohľade nedošlo k zásahu do práva žalobkyne na obhajobu.

 O výhrade týkajúcej sa logiky a štruktúry kartelu a o dokumentoch týkajúcich sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000

 i) Úvod

128    Žalobkyňa uvádza, že porušenie opísané v napadnutom rozhodnutí nezodpovedá porušeniu opísanému v oznámení o výhradách, a to najmä čo sa týka jeho „systematiky“, „štruktúry“ a „cieľa“.

129    Podstatné skutkové okolnosti, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí na podporu konštatovania o porušení, však zodpovedajú tým, ktoré sú uvedené v oznámení o výhradách. Z toho vyplýva, že žalobkyňa o týchto skutočnostiach vedela a že mala príležitosť sa k tejto záležitosti vyjadriť počas správneho konania (pozri body 62 až 70 odpovede žalobkyne na oznámenie o výhradách). Stretnutie v Miláne a jeho dôležitá úloha už boli dostatočne uvedené v oznámení o výhradách (pozri body 103 až 116, 151, 163 až 165, 200 oznámenia o výhradách). V bode 16 žaloby žalobkyňa cituje oznámenie o výhradách v tom zmysle, že sa v ňom uvádza, že stretnutie v Miláne predstavuje spolu so stretnutím v Grécku „kulminujúci bod kartelu“.

130    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia založila napadnuté rozhodnutie na dokumentoch, ktoré neboli uvedené v oznámení o výhradách, predovšetkým na dokumentoch týkajúcich sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000. Žalobkyňa nemala počas správneho konania príležitosť sa vyjadriť ku kontaktom nasledujúcim po stretnutí v Miláne.

 ii) O obsahu oznámenia o výhradách

131    V oznámení o výhradách Komisia zastávala názor, že od roku 1997 dochádzalo ku kontaktom (bod 76 a nasl.) a uvádza stretnutie v Grécku z 29. júla 1999 (bod 85 a nasl.), ako aj „následné kontakty“ (bod 92 a nasl.) a stretnutie v Miláne (bod 103 a nasl.). Oznámenie o výhradách vo svojom opise skutočností týkajúcich sa fungovania kartelu vymenúva kontakty medzi členmi kartelu, vrátane kontaktov nasledujúcich po stretnutí v Miláne. Komisia zastávala názor, že „v [nadväznosti] na stretnutie v Miláne, spoločnosti, ktoré sa podieľali na dohode, ku ktorej dospeli, pokračovali vo výmene informácií týkajúcich sa trhu s fluoridom hlinitým prostredníctvom bilaterálnych kontaktov“ (bod 117). V tejto súvislosti výslovne uvádza kontakty z 25. októbra 2000, kontakty v priebehu roku 2001, konferenciu, ktorá sa konala od 17. do 21. februára 2002, ďalšiu konferenciu v San Diegu, Kalifornia (Spojené štáty) 6. marca 2003, ako aj kontakty v januári 2004 a 21. januára 2005 (body 118 až 123). Komisia okrem toho uvádza, že kartel bol vykonaný, čo zohľadnila vo svojom posúdení závažnosti porušenia (bod 227).

132    Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, Komisia v oznámení o výhradách zastávala názor, že porušenie začalo od 30. júna 1997, dátumu stretnutia v Sousse (Tunisko), zintenzívnilo sa od stretnutia v Grécku 29. júla 1999, „keď došlo k uzavretiu a k nadobudnutiu účinnosti konečnej dohody o zvýšení predajných cien v roku 2000”, a že 12. júla 2000 bola v Miláne uzavretá podobná zmluva v súvislosti s predajnými cenami na rok 2001. Komisia z toho vyvodila, že porušenie v prípade spoločnosti Fluorsid, žalobkyne a spoločnosti IQM pokračovalo „prinajmenšom do 31. decembra 2001“, čo je koniec obdobia vykonávania tejto dohody zodpovedajúci koncu obdobia, v ktorom sa uskutočnili predaje dotknuté touto dohodou (bod 216).

 iii) O obsahu napadnutého rozhodnutia

133    V odôvodneniach 155 a 156 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza „bilaterálne kontakty na jeseň roku 2000”, najmä kontakty z 25. októbra 2000 a z 8. a 9. novembra 2000. Tieto kontakty preukazujú pokračovanie dohody uzavretej na stretnutí v Miláne s cieľom jej vykonania. V odôvodnení 239 napadnutého rozhodnutia Komisia opätovne odkazuje na nové dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000, pokiaľ ide o uskutočnenie porušenia v súvislosti so stanovením základnej sumy pokuty. Uvádza, že zohľadnila mieru uskutočnenia porušenia na účely stanovenia pomernej časti hodnoty predaja, ktorú treba zohľadniť, a odkazuje najmä na odôvodnenia 154 až 156 napadnutého rozhodnutia.

134    Čo sa týka dĺžky trvania porušenia v napadnutom rozhodnutí, Komisia zastáva názor, že dohoda trvala prinajmenšom počas obdobia od 12. júla 2000 do 31. decembra 2000 (odôvodnenia 241 a 147 napadnutého rozhodnutia). Podľa odôvodnenia 146 napadnutého rozhodnutia „zmluvy o dodaní sa dohadujú vopred počas obdobia začínajúceho v priebehu druhej polovice každého kalendárneho roka a skončia na konci toho istého kalendárneho roku alebo v priebehu prvých piatich mesiacov nasledujúceho kalendárneho roku“. Komisia preto zastávala názor, že v súlade s praxou v sektore fluoridu hlinitého sa ceny určujú vopred na nasledujúci účtovný rok.

135    Napokon treba spresniť, že dokumenty týkajúce sa kontaktov nasledujúcich po stretnutí v Miláne, vrátane kontaktov z 8. a 9. novembra 2000, nie sú uvedené v časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa dĺžky trvania porušenia.

 iv) Posúdenie

–       O prístupe k predmetným dokumentom počas správneho konania

136    Oznámenie o výhradách odkazovalo na dokumenty týkajúce sa kontaktov nasledujúcich po stretnutí v Miláne, ktoré sú uvedené v bode 131 vyššie. Treba však konštatovať, že oznámenie o výhradách výslovne neuvádza dokumenty vzťahujúce sa na bilaterálne kontakty z 8. a 9. novembra 2000, ktoré sú naopak uvedené v napadnutom rozhodnutí.

137    Tieto dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000 pritom boli obsiahnuté v správnom spise Komisie, ktorá ich sprostredkovala účastníkom správneho konania, vrátane žalobkyne, v rámci zaslania oznámenia o výhradách, aby mohli vykonať právo na obhajobu a právo na prístup k spisu. Žalobkyňa teda mala prístup ku všetkým týmto dokumentom. Situácia v prejednávanej veci sa preto značne odlišuje od prípadov odmietnutia prístupu k spisu alebo k niektorým dokumentom, v ktorých judikatúra uznala existenciu porušenia práva na obhajobu. Je totiž nesporné jednak, že žalobkyňa mala úplný prístup k spisu, ktorý obsahoval dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000, a jednak, že kontakty nasledujúce po stretnutí v Miláne boli výslovne uvedené, hoci všeobecným spôsobom, v oznámení o výhradách.

–       O význame predmetných dokumentov pri posúdení uskutočnenia porušenia

138    Bilaterálne kontakty z 8. a 9. novembra 2001 neuvedené v oznámení o výhradách, ako aj kontakty, ktoré sú v ňom výslovne spomenuté, svedčia o tom, že žalobkyňa sa zapojila do kartelu a do jeho vykonania po stretnutí v Miláne. V tejto súvislosti však postačuje, že Komisia v oznámení o výhradách založila svoje posúdenie týkajúce sa jediného a pokračujúceho porušenia a jeho uskutočnenia na rôznych dôkazoch, ako je stretnutie v Miláne a bilaterálne a multilaterálne kontakty nasledujúce po tomto stretnutí, predovšetkým kontakt z 25. októbra 2000. Samotné dôkazy uvedené v oznámení o výhradách už boli totiž postačujúce na upozornenie žalobkyne, že Komisia ich môže proti nej použiť ako usvedčujúce dôkazné prostriedky. Vzhľadom na dokumenty týkajúce sa kontaktov nasledujúcich po stretnutí v Miláne, ktoré sú uvedené v oznámení o výhradách, dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000 teda neboli nevyhnutné na preukázanie pokračujúceho porušenia a jeho uskutočnenia. V odôvodnení 156 napadnutého rozhodnutia, osobitne v poznámke pod čiarou 128, Komisia odkazuje aj na kontakt z 25. októbra 2000, ktorý už bol spomenutý v bode 118 oznámenia o výhradách. Preto dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000 neboli samy osebe rozhodujúce pre záver, ku ktorému Komisia dospela v napadnutom rozhodnutí, keďže pokračujúce porušenie, ako aj jeho uskutočnenie prekračujúce dátum 31. decembra 2000, už boli uvedené v oznámení o výhradách na základe iných dôkazov.

139    V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako to potvrdila judikatúra citovaná v bode 119 vyššie, že k porušeniu práva na obhajobu dochádza len vtedy, ak existuje možnosť, že v prípade, ak by nedošlo k procesnej nezrovnalosti, ktorou je v prejednávanej veci chýbajúci odkaz na dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000, správne konanie by mohlo viesť k odlišnému výsledku.

140    Treba však konštatovať, že o takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

141    Ako sa totiž konštatovalo v bode 137 vyššie, žalobkyňa mala prístup k dokumentom týkajúcim sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000, avšak nevyvodila z toho nijaký dôkaz vo svoj prospech, a to ani v rámci správneho konania, ani v rámci súdneho konania. Navyše v štádiu správneho konania sa žalobkyňa dokonca vzdala práva vyjadriť stanovisko ku kontaktom nasledujúcim po stretnutí v Miláne, ktoré boli výslovne uvedené v oznámení o výhradách (body 117 až 123 oznámenia o výhradách). Rovnako v priebehu súdneho konania žalobkyňa ani nevysvetlila, ani nepreukázala, v čom výslovné neuvedenie daných dokumentov v oznámení o výhradách narušilo účinnosť jej obhajoby počas správneho konania a ako sa mohla účinnejšie brániť, ak by bola pri tejto príležitosti výslovne informovaná o tom, že Komisia zamýšľala použiť dokumenty z 8. a 9. novembra 2000 v napadnutom rozhodnutí ako dôkazy preukazujúce jej účasť na porušení a na jeho uskutočnení. Naopak vzhľadom na obsah týchto dokumentov, ako aj na skutočnosť, že žalobkyňa o nich vedela, treba z toho vyvodiť, že žalobkyňa nepreukázala, že z nich mohla vyvodiť dôkazy vo svoj prospech, pokiaľ ide o existenciu dohody a jej vykonanie. V tejto súvislosti treba spresniť, že Komisia v rámci posúdenia závažnosti porušenia na účely výpočtu pokuty nezohľadnila predmetné účinky uvedeného porušenia. Preto žalobkyňa nie je schopná preukázať, že skutočnosť, že nebola v oznámení o výhradách informovaná o úmysle Komisie použiť predmetné dokumenty ako usvedčujúce dôkazy, bola spôsobilá ovplyvniť účinnosť jej obhajoby, a teda aj záver, ku ktorému Komisia dospela v napadnutom rozhodnutí (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru, potvrdený rozsudkom z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 120 vyššie, bod 80).

–       O význame predmetných dokumentov na posúdenie dĺžky trvania porušenia

142    V oznámení o výhradách, ako aj v napadnutom rozhodnutí dĺžka trvania porušenia nevychádzala z kontaktov z 8. a 9. novembra 2000, ku ktorým došlo po stretnutí v Miláne. Čo sa týka dĺžky trvania porušenia po stretnutí v Miláne, napadnuté rozhodnutie sa nelíši od oznámenia o výhradách, ktoré stanovilo dĺžku trvania prekračujúcu dátum konania stretnutia v Miláne, konkrétne do 31. decembra 2001, najmä pokiaľ ide o žalobkyňu. Žalobkyňa teda bola v plnom rozsahu spôsobilá rozpoznať relevantnosť dôkazov týkajúcich sa kontaktov medzi dotknutými podnikmi, ktoré nasledovali po stretnutí v Miláne, ako sú obsiahnuté v oznámení o výhradách, ako aj v napadnutom rozhodnutí, na účely stanovenia dĺžky trvania porušenia, ktoré Komisia vyvodila predovšetkým z praxe v sektore fluoridu hlinitého, podľa ktorej sa ceny určujú vopred na nasledujúci účtovný rok. Po zohľadnení tejto praxe mohla Komisia na základe dôkazov, ktoré už boli výslovne uvedené v oznámení o výhradách, zahrnúť celý dotknutý polrok až do 31. decembra 2001 do dĺžky trvania porušenia. V tomto ohľade dodatočný odkaz v napadnutom rozhodnutí na dokumenty týkajúce sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000 je irelevantný.

143    Okrem toho treba spresniť, že dĺžka trvania, ktorú Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí, je minimálnou dĺžkou trvania porušenia, keďže obdobia kratšie ako polrok sa počítajú ako polrok a multiplikačný koeficient uplatniteľný na základnú sumu pokuty je v oboch prípadoch len 0,5. Preto aj za predpokladu, že by dĺžka trvania porušenia bola obmedzená len na stretnutie v Miláne bez toho, aby sa zohľadnili účinky dohody, ktorá sa na nej uzavrela, a kontaktov nasledujúcich po tomto stretnutí, faktor dĺžky trvania na účely stanovenia pokuty by bol ten istý.

 v) Záver

144    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba vyvodiť záver, že právo na obhajobu nebolo porušené. Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

D –  O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003 a usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty

1.     Úvodné pripomienky

145    Najskôr treba uviesť, že v prejednávanej veci ide o uplatnenie usmernení z roku 2006.

146    Tento žalobný dôvod sa v podstate delí na tri časti, a to po prvé porušenie zásady legitímnej dôvery, po druhé nesprávne uplatnenie usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o určenie hodnoty predaja, a po tretie nesprávne určenie základnej sumy pokuty a dodatočnej sumy.

147    Na úvod treba pripomenúť všeobecné zásady, ktorými sa riadi určenie výšky pokút.

148    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 treba pri určení výšky pokuty, ktorá sa má uložiť v prípade porušení článku 81 ods. 1 ES, zohľadniť závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

149    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že závažnosť porušení práva hospodárskej súťaže musí byť stanovená na základe veľkého množstva skutočností, akými sú osobitné okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré nutne musia byť vzaté do úvahy (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 241; Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 115 vyššie, bod 54, a z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 91).

150    Judikatúra uznala, že na určenie výšky pokuty je nutné zohľadniť trvanie porušení a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie ich závažnosti, akými sú konanie každého z podnikov, úloha, ktorú každý z nich hrá pri vytvorení zosúladených postupov, prospech, ktorý z týchto postupov podniky mohli získať, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre Spoločenstvo (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, Zb. s. I‑13085, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

151    Súdny dvor tiež rozhodol, že sa musia zohľadniť také objektívne skutočnosti, akými sú obsah a trvanie protisúťažných správaní, ich počet a intenzita, veľkosť dotknutého trhu a poškodenie, ktoré utrpel verejný hospodársky poriadok. Analýza musí tiež zohľadniť relatívny význam a trhový podiel zodpovedných podnikov, ako aj prípadnú recidívu (pozri rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

152    Tento veľký počet skutočností ukladá Komisii, aby podrobne preskúmala okolnosti porušenia (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 58).

153    Na zabezpečenie transparentnosti a nestrannosti rozhodnutí, ktorými sa stanovujú pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, prijala Komisia usmernenia k metóde stanovovania pokút (bod 3 usmernení z roku 2006). V týchto usmerneniach Komisia uvádza, z akých dôvodov zohľadní takú či onakú okolnosť porušenia a dôsledky, ktoré z toho môžu byť vyvodené pre výšku pokuty (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 59).

154    Usmernenia, o ktorých Súdny dvor rozhodol, že predstavujú orientačné pravidlo správania, ktorého sa treba v praxi pridŕžať a od ktorého sa správny orgán nemôže v jednotlivom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, sa obmedzujú na opis metódy preskúmania porušenia uplatňovanej Komisiou a kritérií, ktoré si Komisia stanovila, aby ich zohľadňovala pri určovaní výšky pokuty (pozri rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

155    Usmernenia totiž predstavujú nástroj určený na spresnenie kritérií – pri dodržiavaní právnych predpisov vyššej právnej sily –, ktoré chce Komisia uplatniť pri výkone svojej diskrečnej právomoci v oblasti stanovenia výšky pokút, ktorú jej priznáva článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Hoci usmernenia nepredstavujú právny základ rozhodnutia, ktorým sa ukladajú pokuty, pretože toto rozhodnutie sa zakladá na nariadení č. 1/2003, všeobecným a abstraktným spôsobom stanovujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút uložených týmto rozhodnutím, a v dôsledku toho zabezpečujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, body 209 až 213, a rozsudok Všeobecného súdu zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 219 a 223).

156    Hoci usmernenia nemôžu byť kvalifikované ako právna norma, ktorú musí správny orgán v každom prípade dodržať, vyjadrujú orientačné pravidlo správania, ktoré ukazuje, ako má správny orgán v praxi postupovať, a od ktorého sa správny orgán nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov, inak by hrozilo, že poruší zásady právnej istoty a rovnosti zaobchádzania (rozsudky Súdneho dvora Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, body 209 a 210, a z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, bod 91).

157    Podľa bodu 5 usmernení z roku 2006 v znení uplatniteľnom na túto vec musí Komisia pri určení výšky pokút vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb súvisiacich s porušením. Dĺžka trvania porušenia sa musí takisto zohľadniť ako významný prvok. Kombinácia hodnoty predaja súvisiaceho s porušením a dĺžky jeho trvania odráža hospodársku dôležitosť porušenia, ako aj relatívny význam každého podniku, ktorý sa podieľal na porušení. Podľa bodu 6 usmernení z roku 2006 odkaz na tieto skutočnosti je vhodnou informáciou o úrovni výšky pokuty, ale nemal by sa považovať za základ „metódy automatického alebo aritmetického výpočtu“.

158    Podľa bodov 10 a 11 usmernení z roku 2006 Komisia určí na účely stanovenia pokuty pre každý podnik základnú sumu pokuty, ktorú môže upraviť.

159    Na základe bodov 12 a 13 usmernení z roku 2006 sa základná suma pokuty stanoví odkazom na hodnotu predaja tovaru alebo služieb uskutočneného podnikom, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP, obvykle počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik zúčastnil na porušení. Podľa bodu 15 usmernení z roku 2006 Komisia musí použiť „najvyššie [najlepšie – neoficiálny preklad] údaje, ktoré sú… k dispozícii“.

160    Bod 18 usmernení z roku 2006 stanovuje:

„Ak porušenie presiahne územie Európskeho hospodárskeho priestoru (‚EHP‘) (napríklad v prípade medzinárodných kartelov), príslušný predaj podniku vo vnútri EHP nemusí primeraným spôsobom odrážať podiel každého podniku na porušení. Takáto situácia môže nastať napríklad v súvislosti s celosvetovými dohodami o rozdelení trhu.

Za takýchto okolností, s cieľom zohľadniť agregovaný objem príslušných predajov v EHP a relatívny podiel každého podniku na porušení, Komisia môže posúdiť celkový objem predaja tovaru alebo služieb súvisiacich s porušením v dotknutej geografickej oblasti (rozľahlejšej ako EHP), určiť podiel predaja každého podniku podieľajúceho sa na porušení na tomto trhu a aplikovať tento podiel na agregovaný objem predajov týchto podnikov vo vnútri EHP. Výsledok tohto výpočtu sa bude považovať za hodnotu predaja na účely stanovenia základnej výšky pokuty.“

161    Podľa bodu 19 usmernení z roku 2006 základná suma pokuty súvisí s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo. Podľa bodu 20 usmernení z roku 2006 sa posúdenie závažnosti vykoná individuálne na každý typ porušenia a prihliadne sa pritom na všetky relevantné okolnosti prípadu. Podľa bodu 21 usmernení z roku 2006 sa vo všeobecnosti zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %.

2.     O prvej časti založenej na porušení zásady legitímnej dôvery

162    Treba poznamenať, že v názve svojho tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tiež odkazuje na porušenie zásady legitímnej dôvery, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty, a to bez toho, aby tento aspekt v rámci argumentácie uvedenej na podporu tohto žalobného dôvodu vysvetlila alebo preukázala.

163    Na základe článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať uvedenie predmetu konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Bez ohľadu na terminologické aspekty musia byť tieto údaje dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu vykonať súdne preskúmanie. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Všeobecný súd je povinný zamietnuť ako neprípustnú tú časť návrhov žaloby, ktorá mu je predložená, pokiaľ podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je táto časť návrhov žaloby založená, nevyplývajú koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby (rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2006, Rossi/ÚHVT, C‑214/05 P, Zb. s. I‑7057, bod 37; uznesenie Súdneho dvora z 13. marca 2007, Arizona Chemical a i./Komisia, C‑150/06 P, neuverejnené v Zbierke, bod 45, a rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel/Komisia, C‑480/09 P, Zb. s. I‑13335, bod 28).

164    Konkrétne, prezentácia dôvodov, na ktorých je žaloba založená, skôr z hľadiska ich podstaty než podľa ich právnej kvalifikácie postačuje len pod podmienkou, že uvedené dôvody dostatočne jasne vyplývajú zo žaloby. Navyše požiadavkám pripomenutým vyššie nezodpovedá len abstraktné vymenovanie dôvodov, keďže žaloba musí výslovne uvádzať, v čom spočívajú dôvody, na ktorých je založená. Tieto minimálne požiadavky nespĺňa žaloba, ktorá neobsahuje nijaký stručný opis uvádzaných dôvodov alebo právnych skutočností umožňujúcich žalovanému posúdiť, na akých dôvodoch žalobca zakladá svoju žalobu, alebo pochopiť, ako možno podporiť jeho návrhy (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. novembra 1997, Tremblay a i./Komisia, T‑224/95, Zb. s. II‑2215, bod 79, a z 26. marca 2010, Proges/Komisia, T‑577/08, neuverejnený v Zbierke, body 19 až 21).

165    Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa obmedzila uvedenie porušenia zásady legitímnej dôvery bez toho, aby hoci len stručne túto časť žalobného dôvodu ozrejmila, sa táto časť žalobného dôvodu musí zamietnuť ako neprípustná.

3.     O druhej časti založenej na nesprávnom uplatnení usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o stanovenie hodnoty predaja

a)     Úvodné poznámky

166    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že hodnota jej predaja bola vypočítaná podľa pravidiel stanovených v bode 18 usmernení k metóde stanovovania pokút, ale že Komisia sa pri uplatnení tohto bodu dopustila dvoch chýb. Po prvé napadnuté rozhodnutie v odôvodnení 25 konštatuje celosvetový obrat vo výške 34 339 694 eur za rok 2000, ktorý žalobkyňa oznámila vo svojej odpovedi z 30. októbra 2006. Žalobkyňa zastáva názor, že tento obrat nezodpovedal najlepšiemu obratu, ktorý bol pri prijímaní napadnutého rozhodnutia dostupný. Žalobkyňa 25. apríla 2008 poskytla auditom overené údaje na výslovnú žiadosť Komisie, podľa ktorých obrat žalobkyne za rok 2000 predstavoval 32 368 925 eur, ktoré mala Komisia v súlade s bodom 15 usmernení z roku 2006 použiť. Po druhé Komisia nesprávne uplatnila bod 18 usmernení z roku 2006. Komisia vykonala odhad percentuálneho podielu predaja každého podniku v rozľahlejšej geografickej oblasti, než je EHP v porovnaní s predajom účastníkov kartelu. Tento odhad sa mal vykonať vo vzťahu k predaju všetkých ostatných podnikov, ktoré pôsobili na trhu s fluoridom hlinitým. Napokon žalobkyňa zastáva názor, že ak by Komisia použila auditom overené číselné údaje, ktoré sú nižšie než číselné údaje, z ktorých vychádzala, a správne by uplatnila bod 18, dospela by k percentuálnemu podielu nižšiemu než 28,5 %, ktorý je uvedený v napadnutom rozhodnutí.

167    Komisia spochybňuje tvrdenia uvedené žalobkyňou a navrhuje, aby sa táto časť tretieho žalobného dôvodu zamietla.

168    Treba poznamenať, že žalobkyňa v prejednávanej veci napáda základnú sumu stanovenú Komisiou v napadnutom rozhodnutí, pričom spochybňuje hodnotu predaja stanovenú Komisiou, ako aj závažnosť porušenia. Žalobkyňa však nespochybňuje dĺžku trvania porušenia, ani úpravy základnej sumy.

169    Táto časť sa delí na dve podčasti, a to nesprávne použitie obratu pri výpočte výšky pokút a nesprávne uplatnenie bodu 18 usmernení z roku 2006, a to nezohľadnením predaja ostatných podnikov, ktoré sa na karteli nezúčastnili.

b)     O obratoch použitých Komisiou

170    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia pri výpočte pokút použila nesprávne obraty.

171    Čo sa týka základnej sumy, podľa usmernení z roku 2006 sa táto suma stanoví podľa hodnoty predaja tovaru alebo služieb uskutočneného podnikom, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí v príslušnej geografickej oblasti v rámci EHP, obvykle počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podieľal na porušení (body 12 a 13 usmernení z roku 2006). Na tento účel musí Komisia použiť „najlepšie údaje, ktoré sú… k dispozícii“ (bod 15 usmernení z roku 2006).

172    Ak geografický rozsah porušenia presahuje územie EHP, napríklad v prípade medzinárodných kartelov, ako je to v prejednávanej veci, bod 18 usmernení z roku 2006 uvádza, že príslušný predaj podniku vo vnútri EHP nemusí primeraným spôsobom odrážať význam každého podniku na porušení, čo by mohlo nastať napríklad v súvislosti s celosvetovými dohodami o rozdelení trhu. Za takýchto okolností Komisia môže posúdiť celkový objem predajov tovaru alebo služieb súvisiacich s porušením v dotknutej geografickej oblasti rozľahlejšej ako EHP a určiť podiel predajov každého podniku podieľajúceho sa na porušení na tomto trhu a aplikovať tento podiel na agregovaný objem predajov týchto podnikov v rámci EHP.

173    V prejednávanej veci žalobkyňa poskytla obraty za roky 1997 až 2005, pokiaľ ide o predaj fluoridu hlinitého na celosvetovej úrovni, ako aj v rámci EHP, listom z 30. októbra 2006, ako aj listom z 25. apríla 2008 za roky 1999, 2000 a 2001. V liste z 25. apríla 2008 uviedla aj výmenný kurz tuniského dinára voči euru na uvedené roky, vrátane roku 2000.

174    Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že predaj fluoridu hlinitého uskutočnený žalobkyňou v roku 2000 v rámci EHP predstavoval sumu vo výške 8 146 129 eur a v geografickej oblasti dotknutej porušením, teda na celosvetovej úrovni sumu vo výške 34 339 694 eur (odôvodnenie 25 napadnutého rozhodnutia). Komisia uviedla, že vychádzala z číselných údajov, ktoré jej žalobkyňa poskytla 30. októbra 2006, ako aj z listov žalobkyne z 25. apríla a 12. mája 2008, a že pokiaľ ide o výmenný kurz tuniského dinára voči euru, použila výmenné kurzy poskytnuté žalobkyňou v liste z 25. apríla 2008.

175    Čo sa týka obratov uvedených v dokumente z 25. apríla 2008, uvádza sa v ňom, že tieto obraty sú „vo fob bez provízií“, to znamená bez prepravných nákladov a provízií. Pritom práve obrat, ktorý plne odráža skutočnú sumu transakcie, má význam na určenie hodnoty predaja pri určení základnej sumy pokuty. Treba teda zohľadniť obrat, ktorý vyplýva z účtovníctva podniku. Komisia okrem toho uviedla, že žalobkyni zaslala žiadosť o informácie, pokiaľ ide o číselné údaje predložené 25. apríla 2008, na ktorú žalobkyňa neposkytla ucelenú odpoveď. Navyše treba pripomenúť bod 16 usmernení z roku 2006, ktorý uvádza, že ak podnik poskytne neúplné alebo nespoľahlivé údaje, Komisia môže určiť hodnotu predaja tohto podniku na základe čiastkových údajov, ktoré získala alebo na základe akýchkoľvek iných informácií, ktoré považuje za dôležité alebo za vhodné.

176    Ako okrem iného uvádza Komisia, hodnota predajov odráža cenu fakturovanú klientovi bez toho, aby sa odpočítali náklady na prepravu a ďalšie výdavky. V tejto súvislosti treba pripomenúť judikatúru, podľa ktorej pokiaľ ide o výdavky na prepravu, treba zastávať názor, že pokiaľ výrobca na žiadosť zákazníka dodá do miesta určenia predané množstvá, služba spočívajúca v preprave je neoddeliteľnou súčasťou predaja výrobku. Cena za takúto službu, aj keby zodpovedala sume, ktorú má predajca uhradiť nezávislému prepravcovi, ktorého na túto službu využil, je teda zložkou celkovej predajnej ceny (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 5030).

177    Komisia tak mohla oprávnene zastávať názor, že číselné údaje poskytnuté 30. októbra 2006 boli najlepšími dostupnými číselnými údajmi v zmysle bodu 15 usmernení z roku 2006. Prvá podčasť prvej časti tohto žalobného dôvodu, ktorá je založená na nesprávnom uplatnení usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o určenie hodnoty predaja, sa preto musí zamietnuť.

178    V tejto súvislosti treba spresniť, že v odôvodnení 229 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že podľa bodu 18 usmernení z roku 2006 hodnota predaja vypočítaná v rámci EHP dosahuje v prípade žalobkyne sumu 6 739 601 eur. V tomto ohľade Komisia odkazuje na údaje, ktoré žalobkyňa poskytla 30. októbra 2006, podľa ktorých hodnota jej predaja v roku 2000 predstavovala sumu 8 146 129 eur v rámci EHP a sumu 34 339 694 v geografickej oblasti dotknutej porušením, teda na celosvetovej úrovni (odôvodnenie 25 napadnutého rozhodnutia).

c)     O predaji a podiele na trhu

179    Pokiaľ ide o druhú podčasť tejto časti žalobného dôvodu, treba pripomenúť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podľa bodu 18 usmernení z roku 2006 relatívna sila každého predmetného podniku zodpovedala percentuálnemu podielu jeho predaja súvisiaceho s porušením v geografickej oblasti dotknutej kartelom v porovnaní s agregovaným objemom predaja všetkých dotknutých podnikov v tomto odvetví. Tento percentuálny podiel sa mal ďalej uplatniť na agregovaný objem predaja súvisiaci s porušením, ktorého sa predmetné podniky dopustili v rámci EHP (odôvodnenie 232 napadnutého rozhodnutia). Komisia preto spresnila, že otázka, či sa mal zohľadniť viazaný predaj ostatných podnikov a otázka presného spôsobu určovania geografického trhu, boli na účely výpočtu hodnoty predaja a konečnej výšky pokuty irelevantné (odôvodnenie 233 napadnutého rozhodnutia).

180    Okrem iného, podľa odôvodnenia 32 napadnutého rozhodnutia niektorí „veľkí výrobcovia hliníka, a teda veľkí spotrebitelia fluoridu hlinitého, sa vyznačujú významnou ‚viazanou‘ výrobou fluoridu hlinitého, čo znamená, že vyrábajú (hlavne) pre vlastnú potrebu, aj keď počas obdobia, keď dochádzalo k porušeniu, takisto nakúpili fluorid hlinitý od ostatných výrobcov“.

181    Žalobkyňa spochybňuje zákonnosť odôvodnenia 232 a nasl. napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že Komisia v nich nesprávne uplatnila bod 18 usmernení z roku 2006. Podľa žalobkyne totiž Komisia opomenula zohľadniť predaj uskutočnený ostatnými podnikmi, ktoré sa na karteli nezúčastnili, vrátane podnikov, ktoré majú viazanú výrobu. Komisia okrem iného konala v rozpore so svojou vlastnou rozhodovacou praxou.

182    Vzhľadom na tieto výhrady treba pripomenúť, že podľa bodu 18 usmernení z roku 2006 Komisia s cieľom zohľadniť agregovaný objem príslušných predajov v EHP a relatívny podiel každého podniku na porušení môže posúdiť celkový objem predaja tovaru alebo služieb súvisiacich s porušením v dotknutej geografickej oblasti (rozľahlejšej ako EHP), určiť význam predaja každého podniku podieľajúceho sa na porušení na tomto trhu a aplikovať tento význam na agregovaný objem predajov týchto podnikov vnútri EHP. Výsledok tohto výpočtu sa bude považovať za hodnotu predaja na účely stanovenia základnej sumy pokuty.

183    Zo štruktúry a zo znenia bodu 18 usmernení z roku 2006 vyplýva, že formulácia „celkový objem predaja tovaru alebo služieb súvisiacich s porušením“ sa má chápať tak, že označuje celkový objem predajov podnikov, ktoré sa zúčastňujú na porušení, a nie celkový objem predajov všetkých podnikov, ktoré pôsobia na trhu, na ktorom sa podniky dopustili porušenia. Predaje podnikov, ktoré sa nezúčastňujú na porušení, totiž nie sú predajmi „v súvislosti s porušením“.

184    Navyše tento doslovný výklad súvisí so štruktúrou bodu 18 usmernení z roku 2006, ktorého cieľom je zohľadniť agregovaný objem dotknutých predajov, ako aj relatívny význam každého podniku na porušení. Tento posledný cieľ predpokladá, že sa zohľadní len hodnota predajov podnikov, ktoré sa zúčastňujú na porušení.

185    Napokon predchádzajúci výklad zapadá do kontextu a celkovej štruktúry usmernení z roku 2006, ktorých cieľom je to, aby sa pri určení pokuty vychádzalo z hodnoty predaja dotknutého porušením. Ako zdôrazňuje Komisia, hodnota predaja zohľadnená podľa bodov 13 a 14 usmernení z roku 2006, ktoré sú zahrnuté pod tým istým názvom ako bod 18, zodpovedá hodnote predaja, ktorú podniky dosiahli z dôvodu porušenia.

186    Takýto výklad nie je spochybnený odkazom na „trh“, ktorý je uvedený v bode 18 usmernení z roku 2006. Tento „trh“ odkazuje len na rozsiahlejší geografický trh, než je EHP, ktorý je dotknutý predajom podnikov zúčastnených na porušení.

187    Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že dodržiavanie usmernení viedlo Komisiu k tomu, že zohľadnila predaj ostatných podnikov, ako aj viazanú výrobu takých hospodárskych subjektov, ako sú Alcan a Alcoa.

188    Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobkyňa, uvedený výklad usmernení z roku 2006 nie je vyvrátený skoršou rozhodovacou praxou Komisie, ktorá je ozrejmená v rozhodnutí Komisie 2002/742/ES z 5. decembra 2001 v konaní podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/E‑1/36 604 – Kyselina citrónová) (Ú. v. ES L 239, 2002, s. 18) a ktorá spočíva v úprave výšky pokút podľa relatívneho významu účastníkov v rámci kartelov prekračujúcich územie Únie.

189    Ako bolo totiž uznané judikatúrou, skutočnosť, že Komisia v minulosti pri určitých typoch porušenia uplatnila pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 1/2003, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Únie, ale že naopak účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Únie si vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť úroveň pokút potrebám tejto politiky. To platí nielen vtedy, keď Komisia pristúpi k zvýšeniu úrovne pokút stanovením pokút v individuálnych rozhodnutiach, ale aj vtedy, keď sa zvýšenie v konkrétnych prípadoch uskutoční uplatnením pravidiel správania, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť, akými sú usmernenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, body 227 a 230).

190    Skoršia rozhodovacia prax, na ktorú odkazuje žalobkyňa, však vychádzala z oznámenia Komisie zo 14. januára 1998 k usmerneniam k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia z roku 1998“).

191    V bodoch 3 až 5 usmernení z roku 2006 Komisia okrem iného uviedla, že chcela rozvinúť a spresniť svoju politiku ukladania pokút, ktorej cieľom je stíhať porušenia a odradiť ostatné podniky od konania, alebo od pokračovania v konaní, ktoré je v rozpore s článkami 81 ES a 82 ES. V snahe dosiahnuť tento cieľ Komisia zastávala názor, že pri stanovení výšky pokút je primerané vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb súvisiacich s porušením. Komisia tak uviedla dôvod, pre ktorý prijala novú metódu výpočtu výšky pokuty, ktorým je potreba zabezpečiť účinnejšie vykonávanie politiky hospodárskej súťaže Únie, a žalobkyňa neuviedla argumenty, ktoré môžu spochybniť dôvodnosť tejto zmeny prístupu.

192    Preto sa ustanovenia usmernení z roku 2006 nemali vykladať s prihliadnutím na uplatnenie usmernení z roku 1998.

193    Z vyššie uvedených dôvodov sa musí zamietnuť aj druhá podčasť tejto druhej časti.

4.     O tretej časti založenej na nesprávnom určení základnej sumy pokuty a nesprávnom uplatnení dodatočnej sumy

194    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila pochybenia pri posúdení závažnosti porušenia, konkrétnejšie pri posúdení jeho povahy, ako aj vo svojej analýze trhového podielu adresátov napadnutého rozhodnutia. Navyše bolo nesprávne, že Komisia zvolila jeho uskutočnenie spomedzi faktorov, z ktorých sa pri určení základnej sumy pokuty vychádzalo.

195    Žalobkyňa tak tvrdí, že Komisia vykonala nesprávnu kvalifikáciu porušenia. Skutkové okolnosti použité proti žalobkyni sa môžu nanajvýš kvalifikovať ako príležitostná výmena informácií, ktoré nepredstavujú závažné porušenia práva hospodárskej súťaže a nepatria pod horizontálne dohody o cenách v zmysle bodov 23 a 24 usmernení. Kvalifikácia, že išlo o horizontálnu dohodu o stanovení cien, a teda závažné porušenie hospodárskej súťaže, ktorú Komisia vykonala v napadnutom rozhodnutí, ju viedla k tomu, aby v súlade s bodom 25 usmernení z roku 2006 zvýšila základnú sumu o dodatočnú sumu. Žalobkyňa navyše tvrdí, že uvedené porušenie nemožno kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie. V tejto súvislosti žalobkyňa opakuje údajné porušenie práva na obhajobu, ktoré Všeobecnému súdu neumožňuje vykonať svoju neobmedzenú právomoc. Žalobkyňa preto požaduje, aby Všeobecný súd zmenil odôvodnenia 236 a 242 napadnutého rozhodnutia.

196    Podľa žalobkyne kumulovaný trhový podiel vo výške 35 %, ktorý bol konštatovaný v napadnutom rozhodnutí, pripisuje údajnému kartelu neprimeranú hospodársku váhu, keďže tento percentuálny podiel sa vypočítal bez zohľadnenia viazanej výroby veľkých výrobcov hliníka. Komisia tak vykonala nesprávnu analýzu jedného zo základných faktorov posúdenia závažnosti predmetného porušenia.

197    Komisia napokon zastávala názor, že dohoda o údajnom zvýšení cien, ktorá bola uzavretá v Miláne, pokračovala počas druhej polovice roku 2000 a odkazuje na bilaterálne kontakty medzi spoločnosťou IQM a divíziou „Noralf“ spoločnosti Boliden z 25. októbra 2000, ako aj na diskusie medzi žalobkyňou a spoločnosťou Fluorsid v novembri 2000, pričom tieto bilaterálne kontakty nemali nijakú spojitosť so stretnutím v Miláne a nemôžu sa uplatniť proti žalobkyni, keďže neboli uvedené v oznámení o výhradách. Bez dokumentov alebo iných dôkazných prostriedkov platných po dátume konania stretnutia v Miláne tak nemožno vyvodiť žiadne vykonanie kartelu. Z toho vyplýva potreba úplného zrušenia dodatočnej sumy a podstatného zníženia 17 % percentuálnej sadzby, ktorá bola pri určovaní základnej sumy uplatnená.

198    Komisia spochybňuje argumenty žalobkyne a navrhuje, aby sa táto tretia časť tretieho žalobného dôvodu zamietla.

199    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že čo sa týka existencie porušenia článku 81 ods. 1 ES, Komisia správne zastávala názor, že existoval kartel, horizontálna dohoda o stanovení cien a rozdelenie trhu medzi účastníkmi, vrátane žalobkyne (pozri body 66 až 92 vyššie). Túto skutočnosť nemôžu v tomto štádiu spochybniť tvrdenia žalobkyne, ktoré sa týkajú pokuty uloženej Komisiou.

200    Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, podľa bodu 23 usmernení z roku 2006 Komisia v napadnutom rozhodnutí správne zastávala názor, že v prejednávanej veci išlo o porušenie, ktoré predovšetkým spočívalo v horizontálnej dohode o stanovení cien, ktorá na základe svojej povahy patrí medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže.

201    Komisia teda bez toho, aby sa dopustila pochybenia, mohla uplatniť bod 25 usmernení z roku 2006, v ktorom sa uvádza, že „Komisia nezávisle od trvania účasti podniku na porušení zahrnie do základnej výšky pokuty sumu pohybujúcu sa medzi 15 % až 25 % hodnoty predaja…, aby podniky odradila od akejkoľvek účasti na horizontálnych dohodách o stanovení cien [a] rozdelení trhu“, a zohľadniť pritom faktory, ako je povaha porušenia, kumulovaný trhový podiel všetkých účastníkov, geografický rozsah porušenia a uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia, ktoré sú stanovené v bode 22 usmernení z roku 2006.

202    Komisia v napadnutom rozhodnutí zastávala názor, že kumulovaný trhový podiel neprekročil v EHP 35 % v roku 2000 (odôvodnenie 237 napadnutého rozhodnutia s odkazom na odôvodnenie 33 tohto rozhodnutia) a že pokiaľ ide o geografický rozsah porušenia, toto porušenie malo celosvetový rozsah (odôvodnenie 238 napadnutého rozhodnutia s odkazom na odôvodnenie 136 tohto rozhodnutia). Treba navyše poznamenať, že Komisia uviedla, že zohľadnila trhový podiel menej než 35 %, čo ju viedlo k tomu, aby základnú sumu nezvýšila. Komisia správne preukázala tieto skutočnosti týkajúce sa závažnosti porušenia, ako je to vysvetlené v bodoch 199 až 201 vyššie.

203    Čo sa týka vykonania kartelu, Komisia v napadnutom rozhodnutí správne zastávala názor, že dohoda uzavretá v Miláne pokračovala počas druhej polovice roku 2000. Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí preukázala existenciu dohody medzi adresátmi rozhodnutia, vrátane žalobkyne. Bolo preukázané uzavretie dohody na stretnutí v Miláne, ako aj bilaterálne kontakty nasledujúce po tomto stretnutí, najmä 25. októbra 2000. Počas týchto bilaterálnych kontaktov, ako je uvedené vyššie v rámci prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa existencie porušenia, adresáti napadnutého rozhodnutia, najmä žalobkyňa, vykonali vzájomnú kontrolu úrovne cien. Ceny uvedené počas týchto kontaktov nasledujúcich po stretnutí v Miláne zodpovedajú obsahu dohody uzavretej na tomto stretnutí. Komisia preto mohla oprávnene zastávať názor, že tieto kontakty sa odvolávali na dohodu zo stretnutia v Miláne a sú teda dôkazom o vykonaní kartelu.

204    Ako bolo vysvetlené v bodoch 66 až 109, vzhľadom na to, že druhý žalobný dôvod žalobkyne sa zamieta a že napadnuté rozhodnutie o existencii dohody je potvrdené, ako aj jej trvanie a jej závažnosť, treba túto časť tretieho žalobného dôvodu, ktorá je založená na nesprávnom určení základnej sumy pokuty, zamietnuť ako nedôvodnú.

205    Komisia preto mohla oprávnene stanoviť ako pomernú časť na stanovenie základnej sumy pre výpočet základnej sumy pokuty, ktorá sa mala žalobkyni uložiť, percentuálnu sadzbu vo výške 17 % hodnoty predajov.

206    Hoci žalobkyňa dĺžku trvania porušenia nespochybnila, treba okrem toho poznamenať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí „prinajmenšom“ konštatovala, že toto porušenie trvalo od 12. júla do 31. decembra 2000, teda kratšie ako šesť mesiacov. Podľa bodu 24 usmernení z roku 2006 Komisia uplatnila multiplikačný koeficient 0,5. V bode 24 usmernení z roku 2006 sa totiž uvádza, že aby sa plne zohľadnilo trvanie účasti každého podniku na porušení, vynásobí sa suma stanovená na základe hodnoty predaja počtom rokov účasti na porušení, pričom obdobia kratšie ako 6 mesiacov sa budú počítať ako polrok.

207    Tretí žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

E –  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 36 euro‑stredomorskej dohody, zásady starostlivosti a medzinárodnej zdvorilosti

1.     Úvodné pripomienky

208    Žalobkyňa tvrdí, že pravidlá hospodárskej súťaže podľa euro‑stredomorskej dohody sa v prejednávanej veci uplatňujú súbežne s pravidlami Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia však vylúčila uplatnenie článku 36 ods. 1 euro‑stredomorskej dohody v prospech výlučného uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia sa tým dovolávala ochrannej doložky, ktorá je stanovená v článku 36 ods. 6 euro‑stredomorskej dohody. Prijatiu takéhoto jednostranného opatrenia mala predchádzať konzultácia v rámci asociačného výboru. Žalobkyňa zastáva názor, že nedodržanie postupu stanoveného v euro‑stredomorskej dohode predstavuje porušenie podstatnej formálnej náležitosti, ktorej dodržanie mohlo mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci. Jednostranný prístup Komisie je v rozpore nielen s článkom 36 euro‑stredomorskej dohody, ale tiež so zásadou medzinárodnej zdvorilosti, ako aj s jej povinnosťou starostlivosti.

209    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne a navrhuje, aby sa štvrtý žalobný dôvod zamietol.

210    Ako už uznala judikatúra, právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa uplatňuje na kartel, ktorý vyvoláva účinky na území vnútorného trhu, bez ohľadu na skutočnosť, že jeden z podnikov, ktoré sú účastníkmi dohody, sa nachádza v tretej krajine (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 25. novembra 1971, Béguelin Import, 22/71, Zb. s. 949, body 22 až 29; z 27. septembra 1988, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, 89/85, 104/85, 114/85, 116/85, 117/85 a 125/85 až 129/85, Zb. s. 5193, body 11 až 23, a rozsudok Atlantic Container Line a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, body 69 až 93).

2.     O euro‑stredomorskej dohode

211    Euro‑stredomorská dohoda uzavretá medzi Spoločenstvom a Tuniskom je súčasťou euro‑stredomorských dohôd o pridružení Spoločenstva so siedmimi krajinami južného Stredozemia. Tieto dohody poskytujú rámec pre politický dialóg medzi severom a juhom, slúžia ako základ pre postupnú liberalizáciu obchodu v Stredomorí a stanovujú podmienky spolupráce v hospodárskej, sociálnej a kultúrnej oblasti medzi Spoločenstvom a každou partnerskou krajinou.

212    Čo sa týka euro‑stredomorskej dohody, bez ohľadu na jej právnu povahu a jej vplyv v právnom poriadku Únie, stačí konštatovať, že táto dohoda nemá prednosť pred uplatniteľným právom Únie, najmä pred článkom 81 ES, a nevylučuje jeho uplatnenie. Naopak, článok 36 euro‑stredomorskej dohody, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, upravuje záväzok strán uplatňovať právo hospodárskej súťaže a výslovne uvádza, že akýkoľvek postup, ktorý je v rozpore, sa posúdi na základe kritérií vyplývajúcich z uplatnenia pravidiel stanovených v článkoch 81 ES, 82 ES a 87 ES (článok 36 ods. 2 euro‑stredomorskej dohody). Článok 36 ods. 6 euro‑stredomorskej dohody stanovuje konzultáciu v rámci asociačného výboru len za určitých podmienok, najmä ak právo hospodárskej súťaže nemôže vyriešiť určitý problém.

213    Napadnuté rozhodnutie sa netýka postupu, ktorý osobitne ovplyvňuje obchod medzi Európskou úniou a Tuniskom, ale postupu svetového rozmeru, ktorý má vplyv na európsky trh. Komisia v napadnutom rozhodnutí vykonala svoju právomoc a uplatnila článok 81 ES týkajúci sa ovplyvnenia hospodárskej súťaže v rámci EHP. Naopak napadnuté rozhodnutie nepatrí do pôsobnosti euro‑stredomorskej dohody a je o to menej v rozpore s touto dohodou. Neexistoval preto nijaký dôvod na uplatnenie euro‑stredomorskej dohody a jej mechanizmov.

214    Táto argumentácia je teda nedôvodná a musí sa zamietnuť.

3.     O medzinárodnej zdvorilosti a „zásade starostlivosti“

215    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na nerešpektovaní medzinárodnej zdvorilosti (comitas gentium), žalobkyňa túto zásadu, na ktorú sa odvolávala, neobjasnila, neurčila jej dopad, ani neuviedla, akým spôsobom spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nemožno zistiť, z akého dôvodu z toho vyvodzuje, že Komisia mala „pred jednostranným uplatnením ustanovení práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže kontaktovať tuniské orgány“.

216    Ďalej v rozsahu, v akom tvrdenie žalobkyne smeruje k spochybneniu právomoci Spoločenstva pri uplatnení svojich pravidiel hospodárskej súťaže na správania, ktoré boli konštatované v prejednávanej veci (rozsudok Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, body 31 a 32), treba ho v každom prípade zamietnuť. Komisia má totiž právomoc stíhať a sankcionovať porušenia článku 81 ES, ktoré sa týkajú európskeho trhu. Komisia však takéto porušenie v prejednávanej veci preukázala. Vzhľadom na pravidlá medzinárodného práva verejného je za týchto podmienok právomoc Komisie uplatniť pravidlá Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže na takéto správania preukázaná (pozri v tomto zmysle rozsudok Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 18; pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu z 25. marca 1999, Gencor/Komisia, T‑102/96, Zb. s. II‑753, bod 89 a nasl.).

217    Pokiaľ ide o údajnú „povinnosť starostlivosti“, ktorej sa dovolávala žalobkyňa, podľa ktorej mala Komisia kontaktovať najmä tuniské orgány, táto nie je podložená alebo vysvetlená. Nie je preto jasné, na čo sa žalobkyňa odvoláva. Okrem toho žalobkyňa ani neuvádza, ako táto všeobecná zásada medzinárodného práva ovplyvňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

218    Na základe článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu musí každá žaloba obsahovať uvedenie predmetu konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. V tejto súvislosti treba pripomenúť zásady a judikatúru uvedenú v bodoch 163 a 164 vyššie.

219    Keďže žalobkyňa uviedla len nerešpektovanie „medzinárodnej zdvorilosti“ a tvrdila, že existovala „povinnosť starostlivosti“, avšak bez toho, aby túto argumentáciu hoci len stručne vysvetlila, táto argumentácia sa musí zamietnuť ako neprípustná.

220    Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

221    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je namieste zamietnuť návrhy na zrušenie v celom rozsahu. Navyše, pokiaľ ide o subsidiárny návrh na zmenu výšky pokuty uloženej žalobkyni, vzhľadom najmä na predchádzajúce úvahy nie je namieste, aby Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci tomuto návrhu vyhovel.

222    Žaloba sa preto musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

223    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Industries chimiques du fluor znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Azizi Labucka Frimodt Nielsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. júna 2013.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

I – Skutkové okolnosti

II – Napadnuté rozhodnutie

A – Výrok napadnutého rozhodnutia

B – Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

1. O sektore fluoridu hlinitého

2. O stretnutí v Miláne a o vykonaní kartelu

3. O uplatnení článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP

4. O dĺžke trvania porušenia

5. O určení výšky pokuty

6. O poľahčujúcich okolnostiach

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

I – O prípustnosti žaloby

II – O veci samej

A – Zhrnutie dôvodov neplatnosti

B – O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 81 ES

1. O prvej časti založenej na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni nepredstavujú porušenie článku 81 ES

a) Úvodné pripomienky

b) Pripomenutie obsahu napadnutého rozhodnutia

c) O dôkaze porušenia

2. O druhej časti, uvedenej subsidiárne, ktorá je založená na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni nemožno kvalifikovať ako jediné a pokračujúce porušenie

a) Úvodné pripomienky

b) O jedinom a pokračujúcom porušení

C – O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu a článku 27 nariadenia č. 1/2003

1. Úvodné pripomienky

2. Posúdenie Všeobecným súdom

a) Všeobecné úvahy

b) Posúdenie prejednávanej veci

Úvod

O výhrade týkajúcej sa účastníkov a dĺžky trvania kartelu

O výhrade týkajúcej sa geografického rozsahu kartelu

O výhrade týkajúcej sa logiky a štruktúry kartelu a o dokumentoch týkajúcich sa kontaktov z 8. a 9. novembra 2000

i) Úvod

ii) O obsahu oznámenia o výhradách

iii) O obsahu napadnutého rozhodnutia

iv) Posúdenie

– O prístupe k predmetným dokumentom počas správneho konania

– O význame predmetných dokumentov pri posúdení uskutočnenia porušenia

– O význame predmetných dokumentov na posúdenie dĺžky trvania porušenia

v) Záver

D – O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003 a usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty

1. Úvodné pripomienky

2. O prvej časti založenej na porušení zásady legitímnej dôvery

3. O druhej časti založenej na nesprávnom uplatnení usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o stanovenie hodnoty predaja

a) Úvodné poznámky

b) O obratoch použitých Komisiou

c) O predaji a podiele na trhu

4. O tretej časti založenej na nesprávnom určení základnej sumy pokuty a nesprávnom uplatnení dodatočnej sumy

E – O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 36 euro‑stredomorskej dohody, zásady starostlivosti a medzinárodnej zdvorilosti

1. Úvodné pripomienky

2. O euro‑stredomorskej dohode

3. O medzinárodnej zdvorilosti a „zásade starostlivosti“

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.