ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 21. septembra 2011
Vec T‑325/09 P
Vahan Adjemian a i.
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci – Pracovná zmluva na dobu určitú – Zamietnutie uzatvorenia novej pracovnej zmluvy alebo obnovenia pracovnej zmluvy na dobu neurčitú – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú – Smernica 1999/70/ES – Článok 88 PZOZ – Rozhodnutie Komisie o maximálnej dobe zamestnávania nestálych zamestnancov v jej službách“
Predmet: Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) zo 4. júna 2009, Adjemian a i./Komisia (F‑134/07 a F‑8/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑149, II‑A‑1‑841), a smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku
Rozhodnutie: Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) zo 4. júna 2009, Adjemian a i./Komisia (F‑134/07 a F‑8/08), sa zrušuje v rozsahu, v akom sa v ňom rozhodlo o zastavení konania o návrhoch žalobcov vo veci F‑134/07, ktorých mená sú uvedené v prílohe, proti rozhodnutiam o zamietnutí ich sťažností. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta. Žaloba podaná žalobcami vo veci F‑134/07, ktorých mená sú uvedené v prílohe, sa zamieta v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutí o zamietnutí ich sťažností. V. Adjemian a 175 zamestnancov a bývalých zamestnancov Európskej komisie, ktorých mená sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré v rámci tohto konania vznikli Komisii a Rade.
Abstrakt
1. Úradníci – Žaloba – Žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti – Prípustnosť – Povinnosť rozhodnúť o návrhoch proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti – Návrhy, ktoré nemajú samostatný obsah alebo výlučne potvrdzujú rozhodnutie – Neexistencia
(Služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 1; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 117)
2. Akty inštitúcií – Smernice – Smernica 1999/70, ktorou sa vykonáva rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Priame uloženie povinností inštitúciám Spoločenstva vo vzťahoch so zamestnancami – Vylúčenie – Možnosť odvolávať sa – Rozsah
(Článok 249 ES)
3. Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Opatrenia zamerané na predchádzanie zneužívaniu pracovných zmlúv opätovne uzatváraných na dobu určitú – Rozsah – Vzťahy medzi Európskymi spoločenstvami a ich zamestnancami
(Smernica Rady 1999/70, príloha, doložka 5 bod 1)
4. Úradníci – Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov – Opatrenia zamerané na predchádzanie zneužívaniu pracovných zmlúv opätovne uzatváraných na dobu určitú – Zákaz opakovane uzatvárať pracovné zmluvy na dobu určitú, ktorých predmetom je stabilné plnenie trvalých úloh – Zmena kvalifikácie pracovnej zmluvy na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú – Prípustnosť
(Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov)
1. Z článkov 90 a 91 služobného poriadku vyplýva, že žaloba, ktorú podala osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, proti rozhodnutiu menovacieho orgánu alebo proti nečinnosti tohto orgánu, ktorá spočíva v neprijatí opatrenia stanoveného služobným poriadkom, je prípustná iba v prípade, pokiaľ sa dotknutá osoba skôr obrátila na menovací orgán so sťažnosťou a pokiaľ táto sťažnosť bola aspoň čiastočne predmetom explicitného alebo implicitného zamietnutia. Podľa článku 117 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov sa uvedené analogicky uplatní aj na žalobu zamestnanca proti rozhodnutiu orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy alebo proti nečinnosti tohto orgánu, ktorá spočíva v neprijatí opatrenia stanoveného v týchto podmienkach. Administratívna sťažnosť a jej explicitné alebo implicitné zamietnutie tvorí neoddeliteľnú súčasť komplexného konania a je iba jedným z predpokladov, ktoré musia byť splnené pred podaním žaloby. Za týchto podmienok má žaloba, aj keď formálne smerujúca proti zamietnutiu sťažnosti, za následok začatie konania súdu o akte majúcom negatívny účinok, proti ktorému sa sťažnosť podala, okrem prípadu, keď je dosah sťažnosti odlišný od dosahu aktu napadnutého touto sťažnosťou. Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti totiž nemusí byť s ohľadom na jeho obsah potvrdením aktu napadnutého žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opakovaný prieskum situácie žalobcu podľa nových právnych a skutkových okolností alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu alebo ho dokonca považuje za akt majúci negatívny účinok nahrádzajúci pôvodný akt.
Vzhľadom na to, že v systéme vytvorenom služobným poriadkom a podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov musí dotknutá osoba podať sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré napáda, a žalobu proti rozhodnutiu, ktorým sa sťažnosť zamietla, pokiaľ bola sťažnosť aj žaloba podaná v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, žaloba je prípustná bez ohľadu na to, či smeruje iba proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou, alebo proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, alebo proti obom týmto rozhodnutiam súčasne. V súlade so zásadou hospodárnosti konania však môže súd rozhodnúť, že o návrhoch smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti netreba osobitne rozhodnúť, pokiaľ dospeje k názoru, že návrhy nemajú samostatný obsah a v skutočnosti sa prelínajú s návrhmi smerujúcimi proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou. Tak to môže byť najmä v prípade, keď súd konštatuje, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, napríklad hoci len implicitné, iba potvrdzuje rozhodnutie napadnuté sťažnosťou, takže zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti by nemalo mať na právne postavenie dotknutej osoby iný dosah než vyplývajúci zo zrušenia rozhodnutia napadnutého sťažnosťou.
(pozri body 31 – 33)
Odkaz:
Súdny dvor: 28. mája 1980, Kuhner/Komisia, 33/79 a 75/79, Zb. s. 1677, bod 9; 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23, body 7 a 8; 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, Zb. s. 99, bod 7
Súd prvého stupňa: 12. decembra 2002, Morello/Komisia, T‑338/00 a T‑376/00, Zb. VS s. I‑A‑301, II‑1457, bod 35; 10. júna 2004, Eveillard/Komisia, T‑258/01, Zb. VS s. I‑A‑167, II‑747, bod 31; 14. októbra 2004, Sandini/Súdny dvor, T‑389/02, Zb. VS s. I‑A‑295, II‑1339, bod 49; 7. júna 2005, Cavallaro/Komisia, T‑375/02, Zb. VS s. I‑A‑151, II‑673, body 63 až 66; 25. októbra 2006, Staboli/Komisia, T‑281/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑251, II‑A‑2‑1303, bod 26
Všeobecný súd: 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑133, II‑B‑1‑807, body 50 až 59 a 64
2. Smernica 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, je adresovaná členským štátom a nie inštitúciám. Ustanovenia tejto smernice sa preto samy osebe nemôžu považovať za ukladajúce inštitúciám povinnosti pri výkone ich legislatívnych a rozhodovacích právomocí. Z toho vyplýva, že ustanovenia smernice 1999/70, ktoré vykonávajú rámcovú dohodu o práci na dobu určitú, nemôžu byť samy osebe zdrojom povinností ukladaných Rade alebo Komisii pri výkone legislatívnych alebo rozhodovacích právomocí na účely regulovania vzťahov Európskych spoločenstiev s ich zamestnancami. Nemôžu byť ani základom námietky protiprávnosti vznesenej proti článku 88 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov alebo proti rozhodnutiu Komisie z 28. apríla 2004 o maximálnej dobe zamestnávania nestálych zamestnancov v jej službách.
Hoci ustanovenia smernice 1999/70, ktorá vykonáva rámcovú dohodu, nemôžu byť samy osebe zdrojom povinností uložených Rade alebo Komisii pri výkone legislatívnych alebo rozhodovacích právomocí, ktorých účelom je úprava vzťahov Európskych spoločenstiev a ich zamestnancov, a nemôžu byť ani základom námietky protiprávnosti vznesenej proti článku 88 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov alebo proti rozhodnutiu Komisie z 28. apríla 2004, nič to nemení na skutočnosti, že sa možno dovolávať pravidiel alebo zásad stanovených v tejto smernici alebo z nej odvodených voči týmto inštitúciám, ak je zjavné, že samy sú osobitným vyjadrením základných noriem Zmluvy a všeobecných zásad, ktoré musia tieto inštitúcie priamo dodržiavať. V spoločenstve práva je totiž jednotné používanie práva základnou požiadavkou a každý právny subjekt podlieha zásade dodržiavania zákonnosti. Inštitúcie sú teda povinné dodržiavať normy Zmluvy a všeobecné zásady práva, ktoré sa na ne vzťahujú, a to rovnakým spôsobom ako všetky ostatné právne subjekty. V dôsledku toho by sa podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov a rozhodnutie Komisie z 28. apríla 2004 mali vykladať, pokiaľ je to možné, v zmysle jednotného uplatňovania práva a ich súladu s účelom a požiadavkami stanovenými v rámcovej dohode vykonanej smernicou 1999/70 iba vtedy, ak je zjavné, že tieto účely a požiadavky sú samy osebe osobitným vyjadrením základných noriem Zmluvy a všeobecných právnych zásad, ktoré musia tieto inštitúcie priamo dodržiavať.
(pozri body 51, 52, 56 a 57)
Odkaz:
Súdny dvor: 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, body 18 a 21; 9. septembra 2003, Rinke, C‑25/02, Zb. s. I‑8349, body 24 až 28; 6. decembra 2005, ABNA a i., C‑453/03, C‑11/04, C‑12/04 a C‑194/04, Zb. s. I‑10423, bod 104
Súd prvého stupňa: 21. mája 2008, Belfass/Rada, T‑495/04, Zb. s. II‑781, bod 43
Všeobecný súd: 10. decembra 2009, Antwerpse Bouwwerken/Komisia, T‑195/08, Zb. s. II‑4439, bod 55
3. Zásada zákazu zneužitia práva, v zmysle ktorej sa nikto nemôže zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem, patrí medzi základné zásady práva, ktorých dodržiavanie zabezpečuje súd. Ďalej je potrebné konštatovať, že stanovenie právneho rámca na účely predchádzania zneužívaniu práva, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, je cieľom, ktorý zákonodarca uznal a podporil v smernici 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP. Stíhanie zneužitia práva v tejto oblasti okrem toho zodpovedá cieľom, ktoré si Spoločenstvo a členské štáty, rešpektujúc základné sociálne práva, tak ako sú stanovené v Európskej sociálnej charte z roku 1961 a v Charte základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva z roku 1989, stanovili v článku 136 ES a medzi ktoré patrí zlepšovanie životných a pracovných podmienok pracovníkov, ako aj primeraná sociálna ochrana týchto pracovníkov. Z toho vyplýva, že zákonodarca pri výkone svojej zákonodarnej právomoci prijať podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, ktorá je zakotvená v článku 283 ES, a orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy pri výkone svojej širokej miery voľnej úvahy v rámci vymedzenom ustanoveniami uvedených podmienok sú povinní pri prijímaní alebo vykonávaní pravidiel upravujúcich vzťahy Európskych spoločenstiev a ich zamestnancov predchádzať zneužívaniu práva, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo opätovnom zakladaní pracovnoprávnych vzťahoch na dobu určitú, a to v súlade s cieľmi zlepšovania životných a pracovných podmienok pracovníkov, ako aj primeranej sociálnej ochrany týchto pracovníkov, stanovenými v článku 136 ES. Pokiaľ Súd pre verejnú službu konštatoval, že účel a minimálne požiadavky stanovené v rámcovej dohode vykonanej smernicou 1999/70, presnejšie v doložke 5 bode 1 tejto smernice, sú osobitnými vyjadreniami zásady zákazu zneužitia práva, ktorá je všeobecnou zásadou práva, mohol sa pri vecnom preskúmaní námietky protiprávnosti vznesenej proti článku 88 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov a rozhodnutiu Komisie z 28. apríla 2004 o maximálnej dobe zamestnávania nestálych zamestnancov v jej službách oprávnene zaoberať otázkou, do akej miery je možné tento článok a toto rozhodnutie vykladať konformne s účelom a s minimálnymi požiadavkami rámcovej dohody a napokon so zásadou zákazu zneužitia práva.
(pozri body 59 – 62)
Odkaz:
Súdny dvor: 22. mája 2008, Ampliscientifica a Amplifin, C‑162/07, Zb. s. I‑4019, body 27, 30 a 32 a tam citovaná judikatúra
Súd prvého stupňa: 8. mája 2007, Citymo/Komisia, T‑271/04, Zb. s. II‑1375, bod 107 a tam citovaná judikatúra
4. Ustanovenia podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, ktoré upravujú uzatváranie a predlžovanie pracovných zmlúv dočasných zamestnancov, pomocných zamestnancov, zmluvných zamestnancov a zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy, zakazujú orgánu oprávnenému uzatvárať pracovné zmluvy využívať opakovane uzatvárané pracovné zmluvy na dobu určitú, ktorých predmetom je stabilné plnenie trvalých úloh. Okrem toho, pokiaľ uvedený orgán využil opakovane uzatvorené pracovné zmluvy na dobu určitú na stabilné plnenie trvalých úloh, toto zneužitie sa môže napraviť a negatívne následky, ktoré dotknuté osoby utrpeli, sa môžu eliminovať prekvalifikovaním pracovnej zmluvy podľa ustanovení uvedených podmienok, čo môže viesť najmä k premene opakovane uzatvorených pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú.
(pozri bod 67)