ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
zo 7. júla 2021 (*)
„Mimozmluvná zodpovednosť – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu – Zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom“
Vo veci T‑692/15 RENV,
HTTS Hanseatic Trade Trust & Shipping GmbH, so sídlom v Hamburgu (Nemecko), v zastúpení: M. Schlingmann, advokát,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix a M. Bishop, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: R. Tricot, C. Hödlmayr, J. Roberti di Sarsina a M. Kellerbauer, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na základe článkov 268 a 340 ZFEÚ na náhradu škody, ktorú žalobkyňa údajne utrpela v dôsledku zaradenia jej obchodného mena jednak vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 25), do prílohy V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1), a jednak nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1), do prílohy VIII nariadenia č. 961/2010,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia M. Jaeger a O. Porchia (spravodajkyňa),
tajomník: B. Lefebvre, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. novembra 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred vrátením veci
1 Žalobkyňa, HTTS Hanseatic Trade Trust & Shipping GmbH, ktorú v roku 2009 založil Naser Bateni, je spoločnosť založená podľa nemeckého práva, ktorá vykonáva činnosti námorného zástupcu a technického správcu lodí.
2 Táto vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť jej činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia alebo vývoja nosičov jadrových zbraní. Ide najmä o opatrenia prijaté voči námornej prepravnej spoločnosti Islamic Republic of Iran Shipping Lines (ďalej len „IRISL“), ako aj voči fyzickým alebo právnickým osobám údajne napojeným na túto spoločnosť, medzi ktoré patria podľa Rady Európskej únie najmä IRISL Europe, žalobkyňa a dve ďalšie námorné prepravné spoločnosti, Hafize Darya Shipping Lines (ďalej len „HDSL“) a Safiran Pyam Darya Shipping Lines (ďalej len „SAPID“).
3 Rozhodnutím Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 39) Rada zapísala obchodné meno žalobkyne na zoznam subjektov, ktoré sú zapojené do jadrových činností, uvedený v prílohe II tohto rozhodnutia. V dôsledku toho bolo obchodné meno žalobkyne zapísané prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 25), aj do zoznamu nachádzajúceho sa v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1). Rozhodnutie 2010/413 a vykonávacie nariadenie č. 668/2010 v rozsahu, v akom sa týkajú prvého zápisu obchodného mena žalobkyne (ďalej len „prvý zápis“), boli odôvodnené skutočnosťou, že táto spoločnosť „kon[ala] v mene HDSL v Európe“. Tento zápis nebol predmetom žaloby o neplatnosť.
4 Rada prijala 25. októbra 2010 nariadenie (EÚ) č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1). Príloha VIII nariadenia č. 961/2010 obsahovala zoznam osôb, subjektov a orgánov, ktorých aktíva boli zmrazené na základe článku 16 ods. 2 tohto nariadenia. Z predmetného nariadenia, ktoré sa týka zápisu žalobkyne do tohto zoznamu (ďalej len „druhý zápis“), vyplýva, že dôvodom uplatneným proti tejto spoločnosti bolo, že „[bola] kontrolovaná zo strany IRISL [alebo] v jej mene kon[ala]“. Žalobkyňa napadla druhý zápis na Všeobecnom súde.
5 Rozsudkom zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), Všeobecný súd zrušil druhý zápis, ale určil, že účinky nariadenia č. 961/2010 v rozsahu, v akom sa týkalo žalobkyne, zostávajú zachované do 7. februára 2012.
6 Po vyhlásení rozsudku zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), bolo obchodné meno žalobkyne predmetom ďalších zápisov zo strany Rady, konkrétne po prvé 23. januára 2012 v rozhodnutí 2012/35/SZBP, ktorým sa zmenilo rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, 2012, s. 22), z týchto dôvodov: „je pod kontrolou IRISL [alebo] koná v jej mene. [Žalobkyňa] je registrovaná na rovnakej adrese v Hamburgu [(Nemecko)] ako IRISL Europe GmbH a jej riaditeľ Dr. Naser Baseni bol predtým zamestnancom IRISL“. Z týchto dôvodov bolo obchodné meno žalobkyne zapísané do zoznamu uvedeného v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 54/2012 z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 19, 2012, s. 1).
7 Po druhé obchodné meno žalobkyne bolo 23. marca 2012 zapísané do zoznamu v nariadení (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, 2012, s. 1). Tento zápis, ktorý žalobkyňa napadla na Všeobecnom súde, bol zrušený rozsudkom z 12. júna 2013, HTTS/Rada (T‑128/12 a T‑182/12, neuverejnený, EU:T:2013:312).
8 Po tretie a naposledy bolo obchodné meno žalobkyne predmetom nového zápisu 15. novembra 2013 v rozhodnutí 2013/661/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 306, 2013, s. 18) a vo vykonávacom nariadení (EÚ) č. 1154/2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 306, 2013, s. 3). Tento zápis žalobkyňa napadla na Všeobecnom súde a bol zrušený rozsudkom z 18. septembra 2015, HTTS a Bateni/Rada (T‑45/14, neuverejnený, EU:T:2015:650).
9 Rozsudkom zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, EU:T:2013:453), medzitým Všeobecný súd zrušil tiež zápisy spoločnosti IRISL a ďalších námorných prepravných spoločností, ako sú HDSL a SAPID, do príslušných zoznamov z dôvodu, že dôkazy predložené Radou neodôvodňovali zápis spoločnosti IRISL, a v dôsledku toho nemohli ani odôvodňovať prijatie a udržiavanie reštriktívnych opatrení voči ďalším námorným prepravným spoločnostiam, ktoré boli zaradené do zoznamov z dôvodu ich väzieb na IRISL.
10 Listom z 23. júla 2015 žalobkyňa zaslala Rade žiadosť o náhradu majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela z dôvodu pôvodného zaradenia jej obchodného mena a následných zápisov do zoznamov osôb s väzbami na činnosť spoločnosti IRISL. Listom zo 16. októbra 2015 Rada túto žiadosť zamietla.
11 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. novembra 2015 žalobkyňa podala žalobu, ktorou navrhovala:
– uložiť Rade povinnosť nahradiť škodu vo výške 2 513 221,50 eura z titulu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená jej zaradením do zoznamu osôb, skupín a subjektov v prílohe V nariadenia č. 423/2007 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 (spoločne ďalej len „sporné zoznamy“),
– uložiť Rade povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške percentuálnej sadzby stanovenej Európskou centrálnou bankou (ECB) pre hlavné operácie refinancovania zvýšenej o dva percentuálne body od 17. októbra 2015,
– uložiť Rade povinnosť nahradiť trovy konania.
12 Táto žaloba bola v kancelárii Všeobecného súdu zapísaná pod spisovou značkou T‑692/15.
13 Rada navrhla zamietnuť žalobu ako čiastočne neprípustnú a v každom prípade nedôvodnú, ako aj uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
14 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. apríla 2016 Európska komisia podala návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady. Rozhodnutím z 13. mája 2016 predseda siedmej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu v súlade s článkom 144 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyhovel.
15 Účastníci konania boli 30. augusta 2016 oboznámení o skončení písomnej časti konania. V lehote troch mesiacov od doručenia tohto oznámenia nepodali žiadnu žiadosť o určenie termínu pojednávania, ako to upravuje článok 106 ods. 2 rokovacieho poriadku.
16 Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 5. októbra 2016 bola táto vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v tretej komore.
17 Keďže Všeobecný súd dospel k záveru, že písomnosti v spise mu poskytujú dostatok podkladov na rozhodnutie, rozhodnutím z 8. júna 2017 oznámeným účastníkom konania nasledujúci deň vzhľadom na absenciu žiadosti účastníkov konania v tomto zmysle rozhodol vyhlásiť rozsudok bez otvorenia ústnej časti konania v súlade s článkom 106 ods. 3 rokovacieho poriadku.
18 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. júna 2017 však žalobkyňa požiadala o vytýčenie pojednávania, najmä z dôvodu vydania rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), a navrhla Všeobecnému súdu, aby v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vypočul konateľa a jediného spoločníka spoločnosti pána Bateniho najmä vo vzťahu k rozsahu údajne utrpenej majetkovej a nemajetkovej ujmy.
19 Rozhodnutím z 20. júna 2017 Všeobecný súd v prvom rade potvrdil svoje rozhodnutie z 8. júna 2017. Čo sa týka žiadosti žalobkyne o vytýčenie pojednávania, Všeobecný súd jednak dospel k záveru, že táto žiadosť bola predložená po uplynutí určenej lehoty, a jednak konštatoval, že neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by prípadne mohli odôvodniť konanie pojednávania. V tejto súvislosti konštatoval, že rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), iba potvrdil rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), a preto nemohol odôvodniť začatie ústnej časti konania. V druhom rade Všeobecný súd nevyhovel návrhu na vykonanie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania týkajúceho sa vypočutia pána Bateniho z toho dôvodu, že sa domnieval, že informácie z písomností v spise, ako aj judikatúra týkajúca sa ohodnotenia ujmy spôsobenej nezákonným reštriktívnym opatrením mu už poskytujú dostatok podkladov na rozhodnutie.
20 Rozsudkom z 13. decembra 2017, Dyson/Komisia (T‑692/15, ďalej len „pôvodný rozsudok“, EU:T:2017:890), Všeobecný súd zamietol žalobu a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania. Zamietol prvý a druhý žalobný dôvod, ktoré uviedla, a to žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia a druhý žalobný dôvod založený na porušení hmotnoprávnych podmienok na zaradenie do sporných zoznamov.
21 Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 13. februára 2018 žalobkyňa podala odvolanie proti pôvodnému rozsudku, ktorý bol zapísaný do registra pod číslom C‑123/18 P. V rozsudku z 10. septembra 2019, HTTS/Rada (C‑123/18 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2019:694), Súdny dvor zrušil pôvodný rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu na základe článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a vyhradil trovy konania.
22 Súdny dvor v podstate rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 49 a 50 pôvodného rozsudku rozhodol, že Rada sa mohla odvolávať na všetky relevantné skutočnosti, ktoré neboli zohľadnené pri zápise žalobkyne do sporných zoznamov, a najmä tým, že v bode 60 tohto rozsudku rozhodol, že z viacerých skutočností uvedených v bode 59 uvedeného rozsudku vyplýva, že Rada sa nedopustila dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie v rámci svojho posúdenia rozsahu obchodných vzťahov medzi žalobkyňou a spoločnosťou IRISL, v rozsahu, v akom tieto dôkazy preukazujúce postavenie žalobkyne ako „spoločnosti vo vlastníctve alebo pod kontrolou“ IRISL neboli Rade známe v čase zápisu obchodného mena žalobkyne do sporných zoznamov, ako to vyplýva z bodov 51 a 56 až 86 rozsudku o odvolaní.
Konanie a návrhy účastníkov konania po vrátení veci na ďalšie konanie
23 Vec vrátená Všeobecnému súdu bola zapísaná do registra kancelárie Všeobecného súdu pod číslom T‑692/15 RENV a 19. septembra 2019 bola v súlade s článkom 216 ods. 1 rokovacieho poriadku pridelená prvej komore.
24 Účastníci konania boli v súlade s článkom 217 ods. 1 rokovacieho poriadku vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky týkajúce sa ďalšieho postupu v súvislosti s rozsudkom o odvolaní v tomto konaní. Svoje pripomienky predložili v stanovených lehotách.
25 Vo svojich pripomienkach doručených do kancelárie Všeobecného súdu 11. novembra 2019 žalobkyňa zaujala stanovisko k účinkom, ktoré treba vyvodiť v prejednávanej veci z rozsudku o odvolaní. V tejto súvislosti trvá na žalobných návrhoch predložených v žalobe, v ktorej navrhuje, aby sa Rade uložila povinnosť zaplatiť jej náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela.
26 Rada vo svojich pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2019 navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a v každom prípade ako úplne nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania pred Všeobecným súdom vo veciach T‑692/15 a T‑692/15 RENV a trovy odvolacieho konania pred Súdnym dvorom vo veci C‑123/18 P.
27 Komisia vo svojich pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2019 navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
28 Žalobkyňa a Rada požiadali 29. a 30. januára 2020 o uskutočnenie pojednávania.
29 Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd vyhovel týmto návrhom a otvoril ústnu časť konania.
30 Rozhodnutím z 30. júna 2020 predseda prvej komory po vypočutí účastníkov konania podľa článku 68 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodol o spojení tejto veci s vecou T‑455/17, Bateni/Rada, na účely ústnej časti konania.
31 Po viacnásobnom odložení pojednávania v súvislosti so zdravotnou krízou spojenou s vírusom COVID‑19 boli vypočuté prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky položené Všeobecným súdom na pojednávaní 20. novembra 2020, ktoré sa konalo prostredníctvom videokonferencie so súhlasom žalobkyne.
Právny stav
O námietke neprípustnosti založenej na premlčaní nároku žalobkyne na náhradu škody
32 Rada vzniesla vo svojej duplike podanej v rámci pôvodného konania námietku čiastočnej neprípustnosti žaloby z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty upravenej článkom 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
33 V tomto ohľade uvádza, že žaloba podaná 25. novembra 2015 je odôvodnená právnymi predpismi prijatými viac ako päť rokov predtým, konkrétne 26. júla 2010 v prípade nariadenia č. 668/2010 a 25. októbra 2010 v prípade nariadenia č. 961/2010.
34 Rada sa domnieva, že žaloba je v každom prípade čiastočne neprípustná z dôvodu premlčania práva žalobkyne na náhradu škody, pokiaľ ide o škodu, ktorá údajne vznikla pred 25. novembrom 2010, teda päť rokov pred podaním žaloby o náhradu škody na Všeobecný súd, ku ktorému došlo 25. novembra 2015.
35 Okrem toho vo svojich pripomienkach doručených do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2019 Rada trvá na tomto tvrdení, pričom tvrdí, že „rozsudok z 10. septembra 2019 nemá nijaký vplyv na [jej] tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd čiastočne nemá právomoc, pretože práva uvedené v žalobe sú čiastočne premlčané“.
36 Na pojednávaní žalobkyňa, ktorá bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k uvedenému tvrdeniu, pripomenula, že požiadala Radu o náhradu škody pred súdnym konaním v lehote piatich rokov.
37 Na úvod treba pripomenúť, že článok 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na konanie pred Všeobecným súdom podľa článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu, stanovuje, že nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Únie. V poslednom uvedenom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie; v prípade potreby sa uplatnia ustanovenia článku 265 druhého pododseku ZFEÚ.
38 Okrem toho dvojmesačná lehota stanovená v článku 263 ZFEÚ sa uplatňuje v prípade, keď bolo rozhodnutie príslušnej inštitúcie o zamietnutí predchádzajúcej žiadosti oznámené osobe, ktorá žiadosť podala, zatiaľ čo dvojmesačná lehota stanovená v článku 265 druhom odseku ZFEÚ sa uplatňuje v prípade, keď dotknutá inštitúcia nezaujala stanovisko v lehote dvoch mesiacov od podania tejto žiadosti [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. mája 2005, Holcim (Francúzsko)/Komisia, T‑86/03, EU:T:2005:157, bod 38, a rozsudok z 21. júla 2016, Nutria/Komisia, T‑832/14, neuverejnený, EU:T:2016:428, bod 36].
39 V prejednávanej veci bol prvý zápis do zoznamu uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie 27. júla 2010 a žalobkyňa zaslala Rade faxom 23. júla 2015 žiadosť o náhradu škody. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty predstavujúcej implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti Rada pristúpila k späťvzatiu tohto rozhodnutia tak, že uvedenú žiadosť zamietla listom zo 16. októbra 2015 (pozri analogicky rozsudok z 11. júna 2019, Frank/Komisia, T‑478/16, EU:T:2019:399, bod 78 a citovanú judikatúru). Žalobkyňa tak podala svoju žalobu o náhradu škody 25. novembra 2015 do dvoch mesiacov od doručenia listu Rady o zamietnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 1997, Hartmann/Rada a Komisia, T‑20/94, EU:T:1997:55, bod 134).
40 V prejednávanej veci preto možno premlčaciu lehotu považovať za prerušenú 23. júla 2015, teda menej ako päť rokov po 27. júli 2010, takže túto žalobu treba považovať za prípustnú.
O žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
41 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že mimozmluvná zodpovednosť Únie musí vzniknúť z dôvodu, že jej obchodné meno bolo do sporných zoznamov zapísané v rozpore s povinnosťou odôvodnenia.
42 Treba pripomenúť, že v zmysle článku 61 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je vec vrátená späť Všeobecnému súdu, tento súd je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora.
43 Ako totiž zdôrazňujú Rada a Komisia a ako to pripustila aj žalobkyňa na pojednávaní, rozsudok o odvolaní potvrdil záver uvedený v bode 88 pôvodného rozsudku, podľa ktorého porušenie povinnosti odôvodnenia nemôže v zásade viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, pričom Súdny dvor navyše zdôraznil, že aj za predpokladu, že by žalobkyňa predložila dôkazy umožňujúce konštatovať protiprávnosť vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 pre nedostatok odôvodnenia, tieto výhrady nemohli viesť k uznaniu dostatočne závažného porušenia práva Únie pre vznik jej mimozmluvnej zodpovednosti (pozri v tomto zmysle rozsudok o odvolaní, body 102 a 103).
44 Žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia treba preto zamietnuť.
O žalobnom dôvode založenom na dostatočne závažnom porušení hmotnoprávnych podmienok zápisu do sporných zoznamov
45 Na podporu tohto žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza dve výhrady. V rámci prvej výhrady tvrdí, že Rada na základe dostatočných dôkazov nepreukázala, že by žalobkyňa bola pod kontrolou spoločnosti IRISL. V rámci druhej výhrady tvrdí, že dôvody, ktoré viedli k zápisu jej názvu do sporných zoznamov, a to účasť spoločností IRISL a HDSL na šírení jadrových zbraní, boli nesprávne vzhľadom na rozsudok zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, EU:T:2013:453).
46 Okrem toho žalobkyňa v podstate tvrdí, že vykonávacie nariadenie č. 668/2010 je protiprávne. Podľa nej, hoci Súdny dvor usudzuje, že zrušenie nariadenia č. 961/2010 v rozsahu, v akom sa jej týka, nevedie automaticky k zrušeniu uvedeného vykonávacieho nariadenia, tieto predpisy boli prijaté na nedostatočnom skutkovom základe, a sú teda neplatné. Domnieva sa preto, že ak v deň druhého zápisu neexistoval dostatok dôkazov na to, aby bolo možné zapísať jej obchodné meno do zoznamu, malo to a fortiori platiť aj pre prvý zápis.
47 Pokiaľ ide o prvú výhradu, žalobkyňa tvrdí, že prvý a druhý zápis (ďalej spoločne len „sporné zápisy“), ktoré sú odôvodnené údajmi, podľa ktorých „koná v mene HDSL v Európe“ a „je pod kontrolou IRISL [alebo] koná v jej mene“, neboli založené na žiadnom skutkovom základe, keďže Rada na pojednávaní pred Súdnym dvorom 5. marca 2019 pripustila, že v čase vykonania týchto zápisov nemala k dispozícii informácie uvedené v bode 59 pôvodného rozsudku a nepoužila tieto informácie v čase, keď sa touto vecou zaoberala.
48 Pokiaľ ide o druhú výhradu, žalobkyňa tvrdí, že porušenie, ktorého sa dopustila Rada, je o to závažnejšie, keďže dôvody na zápis jej obchodného mena do sporných zoznamov, a to účasť spoločností IRISL a HDSL na šírení jadrových zbraní, boli nesprávne vzhľadom na rozsudok zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, EU:T:2013:453), takže sporné zápisy sú postihnuté „dvojnásobným nesprávnym posúdením“. Tvrdí, že na jednej strane sa IRISL a HDSL nepodieľali na šírení jadrových zbraní a na druhej strane medzi ňou a týmito spoločnosťami neexistovala nijaká väzba, ktorá by im umožňovala ovplyvňovať jej hospodárske rozhodnutia.
49 Rada a Komisia spochybňujú všetky výhrady vznesené žalobkyňou.
Pripomenutie judikatúry v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie
50 Treba pripomenúť, že žaloba o náhradu škody je samostatným právnym prostriedkom, ktorý nesmeruje k zrušeniu určitého opatrenia, ale k náhrade škody spôsobenej inštitúciou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. decembra 1971, Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada, 5/71, EU:C:1971:116, bod 3), a že žaloba o neplatnosť nepredstavuje predbežnú podmienku na to, aby bolo možné podať na Všeobecný súd žalobu o náhradu škody.
51 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to existenciou dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti autorom aktu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia, C‑221/10 P, EU:C:2012:216, bod 80 a citovanú judikatúru, a rozsudok o odvolaní, bod 32).
52 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienky na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ sú kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2010, Fahas/Rada, T‑49/07, EU:T:2010:499, bod 93, a uznesenie zo 17. februára 2012, Dagher/Rada, T‑218/11, neuverejnené, EU:T:2012:82, bod 34). Z toho vyplýva, že ak niektorá z týchto podmienok nie je splnená, žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 14, a z 26. októbra 2011, Dufour/ECB, T‑436/09, EU:T:2011:634, bod 193).
53 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že konštatovanie protiprávnosti právneho predpisu Únie, napríklad v rámci žaloby o neplatnosť, nepostačuje na prijatie záveru o automatickom vzniku zodpovednosti Únie z dôvodu protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, akokoľvek je existencia tejto protiprávnosti sama osebe poľutovaniahodná. Na pripustenie toho, že táto podmienka je splnená, judikatúra totiž vyžaduje, aby žalujúca strana preukázala, že predmetná inštitúcia sa nedopustila len jednoduchej nezákonnosti, ale dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej predmetom je priznanie práv jednotlivcom (pozri rozsudok z 5. júna 2019, Bank Saderat/Rada, T‑433/15, neuverejnený, EU:T:2019:374, bod 48 a citovanú judikatúru).
54 Okrem toho dôkaz o dostatočne závažnom porušení má najmä v oblasti reštriktívnych opatrení zabrániť tomu, aby poslanie, ktoré má dotknutá inštitúcia splniť vo všeobecnom záujme Únie a jej členských štátov, bolo narušené rizikom, že táto inštitúcia bude nakoniec povinná nahradiť škody, ktoré by prípadne mohli utrpieť osoby dotknuté jej aktmi, a to bez toho, aby títo jednotlivci boli zaťažení hmotnými alebo nehmotnými účinkami porušení povinností, ktorých by sa dotknutá inštitúcia dopustila zjavným a neospravedlniteľným spôsobom (pozri rozsudok z 5. júna 2019, Bank Saderat/Rada, T‑433/15, neuverejnený, EU:T:2019:374, bod 49 a citovaná judikatúru).
55 Okrem toho vyšší cieľ zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti môže v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ odôvodniť aj značné negatívne následky vyplývajúce z rozhodnutí na vykonanie aktov prijatých Úniou pre určité hospodárske subjekty s cieľom realizovať tento základný cieľ (rozsudok z 5. júna 2019, Bank Saderat/Rada, T‑433/15, neuverejnený, EU:T:2019:374, bod 50).
Pripomenutie zásad stanovených rozsudkom o odvolaní
56 V bode 33 rozsudku o odvolaní Súdny dvor pripomenul, že dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy dotknutou inštitúciou, pričom prvky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva inštitúcii Únie.
57 V tejto súvislosti Súdny dvor v prvom rade v bode 34 rozsudku o odvolaní zdôraznil, že požiadavka dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie vyplýva z nutnosti vyvažovania medzi záujmom jednotlivcov byť chránený pred závažným protiprávnym konaním inštitúcií a potrebnou mierou voľnej úvahy, ktorú treba priznať týmto inštitúciám na to, aby nebola ohrozená ich činnosť, a že toto vyvažovanie je ešte významnejšie v oblasti reštriktívnych opatrení, v ktorej prekážky, s ktorými zápasí Rada v súvislosti s dostupnosťou informácií, často spôsobujú, že hodnotenie, ktoré má vykonať, je veľmi zložité.
58 V druhom rade Súdny dvor v bode 43 rozsudku o odvolaní uviedol, že záver o vzniku zodpovednosti Únie umožňuje vyvodiť len také zistenie pochybenia, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán.
59 V treťom rade v bodoch 44 a 46 rozsudku o odvolaní Súdny dvor usudzoval, že parametre vymenované v bode 56 vyššie, ktoré musia byť zohľadnené pri posudzovaní dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie, sa všetky týkajú dátumu, ku ktorému bolo prijaté rozhodnutie alebo konanie dotknutej inštitúcie, a že z toho vyplýva, že existencia dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie sa musí nevyhnutne posudzovať vzhľadom na okolnosti, za ktorých inštitúcia konala presne v tento deň.
60 V štvrtom rade v bode 41 rozsudku o odvolaní Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že druhý zápis bol zrušený rozsudkom zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), ktorý nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, pokiaľ ide o nariadenie č. 961/2010, prvá časť prvej podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, konkrétne porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, bola už splnená.
61 V piatom rade Súdny dvor v bodoch 99 a 100 rozsudku o odvolaní spresnil, že z rozsudku zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), ktorým sa rozhodlo o vade odôvodnenia, nemožno vyvodiť, že vykonávacie nariadenie č. 668/2010 sa musí považovať za nezákonné z dôvodu tej istej vady a že keďže žalobkyňa nenapadla prostredníctvom žaloby o neplatnosť zákonnosť prvého zápisu, prináležalo jej preukázať nezákonnosť uvedeného nariadenia, pretože akty inštitúcií Únie požívajú v zásade prezumpciu zákonnosti, a preto majú právne účinky dovtedy, kým neboli vzaté späť, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti.
62 V šiestom rade, pokiaľ ide konkrétne o kritériá na zaradenie do zoznamu, ktorých závažné a zjavné porušenie v prejednávanej veci žalobkyňa uvádza, Súdny dvor v bode 69 rozsudku o odvolaní uviedol, že použitie pojmov „vo vlastníctve“ a „pod kontrolou“, t. j. kritériá na zaradenie do zoznamu obsiahnuté v nariadeniach č. 423/2007 a 961/2010, na základe ktorých sa urobili sporné zápisy, je v súlade s potrebou umožniť Rade prijať účinné opatrenia proti všetkým osobám, subjektom alebo orgánom spojeným so spoločnosťami podieľajúcimi sa na šírení jadrových zbraní. Z toho podľa nej vyplýva, že vlastníctvo alebo kontrola môžu byť priame alebo nepriame. Ak by sa totiž toto spojenie malo určiť len na základe vlastníctva alebo priamej kontroly uvedených osôb, opatrenia by mohli byť obídené množstvom zmluvných alebo faktických variantov kontroly, ktoré priznávajú spoločnosti rovnako rozsiahle možnosti vykonávania vplyvu na iné subjekty ako vlastníctvo alebo priama kontrola.
63 Súdny dvor preto v bode 70 rozsudku o odvolaní spresnil, že pojem „spoločnosť vo vlastníctve alebo pod kontrolou“, ako pripomenul Všeobecný súd v pôvodnom rozsudku, nemá v oblasti reštriktívnych opatrení rovnaký význam ako pojem použitý vo všeobecnosti v práve obchodných spoločností, pokiaľ ide o určenie obchodnej zodpovednosti spoločnosti, ktorá je z právneho hľadiska pod rozhodovacou kontrolou iného obchodného subjektu.
64 V bode 75 rozsudku o odvolaní tak Súdny dvor potvrdil, že spoločnosť môže byť kvalifikovaná ako „vo vlastníctve alebo pod kontrolou iného subjektu“, ak sa nachádza v situácii, v ktorej tento iný subjekt môže ovplyvňovať obchodné rozhodnutia danej spoločnosti, a to aj pri neexistencii akejkoľvek právnej alebo majetkovej väzby alebo väzby z dôvodu podielu na základnom imaní medzi týmito dvoma hospodárskymi subjektmi.
65 A napokon v bodoch 77 až 79 rozsudku o odvolaní Súdny dvor konštatoval, že na účely prijatia opatrení konanie pod kontrolou osoby alebo subjektu a konanie na účet takejto osoby alebo subjektu treba považovať za rovnocenné. Uviedol, že tento záver podporuje aj analýza cieľa článku 16 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 961/2010, ktoré má za cieľ umožniť Rade prijať účinné opatrenia proti osobám zapojeným do šírenia jadrových zbraní a zabrániť obchádzaniu takýchto opatrení. Okrem toho spresnil, že uvedený záver je ďalej podporený aj analýzou kontextu, do ktorého patrí toto ustanovenie.
Posúdenie Všeobecným súdom
66 S prihliadnutím na zásady pripomenuté v bodoch 50 až 65 vyššie treba overiť, či sú v prejednávanej veci splnené podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie a najmä existencia dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.
67 Vzhľadom na to, čo sa pripomenulo v bode 60 vyššie, na úvod, pokiaľ ide o druhý zápis, v rozsahu, v akom bol zrušený rozsudkom zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), ktorý nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, Súdny dvor uznal, že prvá časť prvej podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, teda porušenie právnej normy Únie, ktorou sa mali priznať práva jednotlivcom, bola splnená, pokiaľ ide o nariadenie č. 961/2010.
68 Naproti tomu treba konštatovať, že pokiaľ ide o prvý zápis, ako sa pripomenulo v bode 61 vyššie, z rozsudku zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), ktorým sa konštatovala vada odôvodnenia, nemožno vyvodiť, že vykonávacie nariadenie č. 668/2010 sa musí tiež považovať za nezákonné z dôvodu tej istej vady a že prináležalo žalobkyni, keďže nespochybnila zákonnosť prvého zápisu na základe žaloby o neplatnosť, preukázať protiprávnosť tohto vykonávacieho nariadenia, keďže v prípade právnych aktov inštitúcií Únie v zásade platí prezumpcia zákonnosti.
69 V každom prípade aj za predpokladu, že by prvý zápis bol protiprávny, treba na účely tohto zápisu, ako aj druhého zápisu analyzovať, či skutočnosti uvedené žalobkyňou, ako sú pripomenuté v bodoch 47 a 48 vyššie, umožňujú preukázať, že tieto zápisy predstavujú dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.
– O prvej výhrade založenej na skutočnosti, že Rada neuviedla skutkové okolnosti podporujúce záver, že žalobkyňa bola pod kontrolou spoločnosti IRISL
70 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Rada sa dopustila závažného a zjavného porušenia hmotnoprávnych podmienok na zaradenie do zoznamu, keď sa domnievala, že žalobkyňa bola pod kontrolou spoločnosti IRISL alebo konala v jej mene bez toho, aby v tejto súvislosti disponovala dôkazmi.
71 Na jednej strane žalobkyňa tvrdí, že pri sporných zápisoch Rada nevykonala preskúmania, aby preukázala povahu kontroly spoločnosti IRISL, nemala k dispozícii nijaký dôkaz a konala na základe informácií pochádzajúcich z členských štátov. Tento postup bol Všeobecným súdom v rozsudku z 12. júna 2013, HTTS/Rada (T‑128/12 a T‑182/12, neuverejnený, EU:T:2013:312), kvalifikovaný ako „zjavne nesprávne posúdenie“. Okrem toho žalobkyňa spochybňuje konanie Rady v nadväznosti na zrušenie druhého zápisu, spočívajúce v prijatí nového zápisu s mierne zmeneným odôvodnením. Vyvodzuje záver, že Rada závažným a zjavným spôsobom porušila hranice svojej voľnej úvahy a zjavným spôsobom porušila hmotnoprávne podmienky zápisu.
72 Na druhej strane žalobkyňa, vychádzajúc najmä z rozsudku z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), tvrdí, že Rada nemala nijakú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o povinnosť preukázať dôvodnosť sporných zápisov, a že tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa dopustila závažného a zjavného porušenia spočívajúceho v prijatí týchto zápisov bez toho, aby disponovala akoukoľvek informáciou alebo dôkazom. Okrem toho tvrdí, že Rada sa nemohla na odôvodnenie takéhoto konania odvolávať na zložitosť skutkových okolností, ktoré treba upraviť, ani na ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade pravidiel Únie v tejto oblasti, pretože vzhľadom na zjavnú povahu porušenia táto zložitosť a tieto ťažkosti nepredstavovali jeho príčinu.
73 V tejto súvislosti treba vzhľadom na rozsudok o odvolaní overiť, či sa táto inštitúcia ku dňu prijatia sporných zápisov výlučne vzhľadom na dôkazy, ktorými Rada v tomto konkrétnom okamihu disponovala, dopustila dostatočne závažného porušenia hmotnoprávnych podmienok zápisu.
74 V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že Rada vykonala sporné zápisy bez akýchkoľvek dôkazov a na základe informácií pochádzajúcich od členských štátov, treba uviesť, že na pojednávaní Rada spresnila obsah vyhlásenia, ktoré urobila na pojednávaní pred Súdnym dvorom 5. marca 2019, podľa ktorého v čase prijatia týchto zápisov Rada nemala k dispozícii informácie uvedené v bode 59 pôvodného rozsudku, čím potvrdila, že nemala k dispozícii všetky informácie.
75 Pokiaľ ide o prvý zápis, Rada konkrétne uviedla, že sa zakladal na skutočnosti, že žalobkyňa mala sídlo v Hamburgu (Nemecko) na adrese Schottweg 7, a že IRISL Europe, európska pobočka IRISL, mala tiež sídlo na adrese Schottweg 7 v Hamburgu. Treba uviesť, ako tvrdila Rada, že v čase prijatia tohto zápisu Rada skutočne mala k dispozícii túto skutočnosť týkajúcu sa adresy žalobkyne a spoločnosti IRISL Europe, ako to vyplýva z identifikačných údajov týkajúcich sa zápisu na zoznam v prílohe V k nariadeniu č. 423/2007 v znení vyplývajúcom z prílohy časti III bodu 1 písm. d) a j) vykonávacieho nariadenia č. 668/2010.
76 Okrem toho Rada tvrdí, že disponovala rezolúciami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1803 (2008) a 1929 (2010) z 3. marca 2008 a z 9. júna 2010 o spoločnosti IRISL, ako aj správou výboru pre sankcie tejto Bezpečnostnej rady, v ktorej sa konštatovali tri zjavné porušenia zbrojného embarga uloženého rezolúciou Bezpečnostnej rady 1747 (2007) z 24. marca 2007. Na jednej strane, ako správne uvádza Rada, dôkaz o tom, že tieto dokumenty mala k dispozícii, vyplýva zo skutočnosti, že sú uvedené v odôvodnení týkajúcom sa zápisu spoločnosti IRISL do prílohy II časti III rozhodnutia 2010/413, ako aj v prílohy III vykonávacieho nariadenia č. 668/2010.
77 Na druhej strane hmotnoprávna existencia troch porušení zbrojného embarga, ktoré boli preukázané v uvedenej správe výboru pre sankcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, nebola spochybnená, rovnako ako obsah uvedenej správy, keďže z nej vyplýva, že IRISL začala konať s cieľom obísť prijaté opatrenia prevodom svojich činností na iné podniky a že jej sídlo v Európe sa nachádzalo v blízkosti sídla žalobkyne. Ako v podstate uviedla Rada, išlo tu o nepriame dôkazy pre zápis mena žalobkyne do sporných zoznamov, keďže tento zápis bol priamym dôsledkom zápisu spoločnosti IRISL, a napokon aj spoločnosti HDSL, pričom meno tejto poslednej uvedenej spoločnosti, v mene ktorej žalobkyňa konala, bolo zahrnuté do prílohy II časti III rozhodnutia 2010/413, ako aj do prílohy III vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, pretože ona samotná konala v mene spoločnosti IRISL.
78 Navyše treba uviesť, že žalobkyňa nespochybnila geografickú blízkosť sídla spoločnosti IRISL Europe a jej vlastným sídlom. Žalobkyňa dokonca na pojednávaní v súvislosti s touto blízkosťou uznala, že v čase sporných zápisov, a teda aj v čase prvého zápisu, mohla využívať časť zamestnancov spoločnosti IRISL Europe, ktorých jej táto spoločnosť dala k dispozícii.
79 Pokiaľ ide o druhý zápis, Rada uviedla, že toto zaradenie sa tiež zakladalo na presných a nespochybnených okolnostiach, ktoré boli žalobkyňou uznané v dvoch listoch z 10. a 13. septembra 2010, v ktorých ju žalobkyňa požiadala o opätovné preskúmanie rozhodnutia o zaradení jej mena do sporných zoznamov. Ako však správne uviedla Rada, z týchto listov vyplýva, že v čase sporných zápisov žalobkyňa pôsobila ako námorný zástupca spoločnosti IRISL na účet spoločnosti HDSL, ktorá bola považovaná za úzko prepojenú so spoločnosťou IRISL, keďže jej meno bolo tiež zapísané do zoznamov subjektov podozrivých z podporovania šírenia jadrových zbraní v Iráne z 26. júla 2010 z dôvodu, že „[konala] v mene IRISL, [tak], že uskutoč[ňovala] transakcie s kontejnermi, pričom využíva[la] plavidlá vo vlastníctve IRISL“ a pán Bateni bol riaditeľom spoločnosti IRISL až do roku 2008 predtým, než sa usadil v Európe a založil žalobkyňu.
80 Navyše, pokiaľ ide o sporné zápisy, treba dodať, že v čase ich prijatia existovali zdroje informácií verejného charakteru, ako to správne uviedla Rada na pojednávaní, najmä článok v New York Times zo 7. júna 2010 s názvom „Companies Linked to IRISL“, ktorý obsahoval zoznam 66 podnikov, vrátane žalobkyne a spoločnosti HDSL, ktoré boli napojené na IRISL a na ktoré táto spoločnosť previedla lode.
81 Navyše, pokiaľ ide o druhý zápis, treba uviesť, že adresátmi listov z 10. a 13. septembra 2010 uvedených v bode 79 vyššie bola samotná Rada a je nesporné, že jej boli doručené pri prijatí tohto zápisu. Okrem toho tieto listy boli citované v rozsudku zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), a teda boli zohľadnené Všeobecným súdom v rámci konania, ktoré viedlo k vydaniu tohto rozsudku.
82 Navyše treba zdôrazniť, že hoci Všeobecný súd rozsudkom zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), zrušil druhý zápis, účinky tohto zrušenia boli odložené z časového hľadiska, vzhľadom na to, že Všeobecný súd v bodoch 41 až 43 uvedeného rozsudku konštatoval, že nemožno vylúčiť, že pokiaľ ide o vec samu, uloženie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni sa môže ukázať ako odôvodnené. Všeobecný súd tak uznal, že aj keby druhý zápis mal byť zrušený pre porušenie povinnosti odôvodnenia, zrušenie uvedeného nariadenia s okamžitým účinkom by mohlo vážne a nenapraviteľne zasiahnuť účinnosť reštriktívnych opatrení prijatých týmto nariadením voči Iránskej islamskej republike, keďže existovala pochybnosť o tom, či na základe dôkazov, ktoré mala Rada k dispozícii, môže byť zápis obchodného mena žalobkyne do sporných zoznamov dôvodný.
83 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že postup Rady bol Všeobecným súdom v rozsudku z 12. júna 2013, HTTS/Rada (T‑128/12 a T‑182/12, neuverejnený, EU:T:2013:312), kvalifikovaný ako „zjavne nesprávne posúdenie“, treba uviesť nasledujúce skutočnosti.
84 Na jednej strane, ako uvádza Rada, zjavne nesprávne posúdenie ako žalobný dôvod uvedený na podporu žaloby o neplatnosť treba odlišovať od zjavného a závažného prekročenia hraníc voľnej úvahy uvedeného na účely konštatovania dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom v rámci žaloby o náhradu škody.
85 V takom kontexte sa skutočnosť uvedená žalobkyňou, podľa ktorej v rozsudku z 12. júna 2013, HTTS/Rada (T‑128/12 a T‑182/12, neuverejnený, EU:T:2013:312), Všeobecný súd tiež usudzoval, že zápis mena žalobkyne do zoznamu nachádzajúceho sa v nariadení č. 267/2012 z 23. marca 2012 založený na tých istých dôvodoch, na ktorých sa zakladal aj druhý zápis, bol protiprávny na základe existencie zjavne nesprávneho posúdenia, neumožňuje automaticky a ako navrhla žalobkyňa prijať záver, že Rada sa dopustila dostatočne závažného porušenia hmotnoprávnych podmienok zápisu.
86 Na druhej strane a v každom prípade, ako vyplýva z bodu 44 rozsudku o odvolaní, kritériá, ktoré treba zohľadniť pri posúdení dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom, sa musia všetky vzťahovať na deň, keď dotknutá inštitúcia prijala rozhodnutie alebo konanie.
87 V dôsledku toho tvrdenia žalobkyne týkajúce sa rozsudku z 12. júna 2013, HTTS/Rada (T‑128/12 a T‑182/12, neuverejnený, EU:T:2013:312), týkajúce sa zápisu jej mena do zoznamu nachádzajúceho sa v nariadení č. 267/2012 23. marca 2012, teda po druhom zápise, nemožno zohľadniť ako skutočnosti dostupné v čase tohto posledného uvedeného zápisu na účely posúdenia existencie závažného a zjavného porušenia zo strany Rady týkajúceho sa právnej normy, ktorej predmetom je priznanie práv jednotlivcom, v súvislosti s týmto zápisom.
88 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že konanie Rady v prejednávanej veci bolo totožné s konaním vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada (T‑384/11, EU:T:2014:986), treba spresniť, že hoci Všeobecný súd v uvedenom rozsudku dospel k záveru, že Rada sa dopustila protiprávnosti, hoci nemala širokú mieru voľnej úvahy, táto vyplývala z toho, že v čase prijatia predmetných opatrení Rada nemala k dispozícii informácie alebo dôkazy, ktoré by svedčili v prospech dôvodov prijatia týchto reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, a teda porušila povinnosť, ktorá už v čase prijatia dotknutých opatrení vyplývala z ustálenej judikatúry Súdneho dvora a v súvislosti s ktorou Rada nemala žiadnu voľnú úvahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2019, Bank Saderat/Rada, T‑433/15, neuverejnený, EU:T:2019:374, bod 69 a citovanú judikatúru).
89 V prejednávanej veci však nejde o to, že Rada dodržala povinnosť predložiť dôkazy na podporu zápisu obchodného mena žalobkyne do sporných zoznamov. V prejednávanej veci totiž treba určiť, či sa Rada tým, že prijala sporné zápisy na základe dôkazov, ktoré mala k dispozícii v čase ich prijatia, najmä tých, ktoré sú uvedené v bodoch 74 až 81vyššie dopustila dostatočne závažného porušenia, ktoré môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. V tejto súvislosti treba zohľadniť mieru voľnej úvahy, ktorou Rada disponovala pri posudzovaní nepriamych dôkazov použitých na podporu reštriktívnych opatrení.
90 V tomto rámci treba uviesť, že hoci z rozsudku zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, EU:T:2011:716), vyplýva, že Všeobecný súd zrušil druhý zápis pre nedostatok odôvodnenia, je zjavné, že ku dňu prijatia sporných zápisov pojem spoločnosť „vo vlastníctve alebo pod kontrolou iného subjektu“ ponechával Rade mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia.
91 Navyše, hoci Súdny dvor v rozsudku o odvolaní spresnil obsah pojmov „vo vlastníctve“ a „pod kontrolou“, treba uviesť, že v bode 70 tohto rozsudku potvrdil, čo Všeobecný súd pripomenul v pôvodnom rozsudku, a to že pojem „spoločnosť vo vlastníctve alebo pod kontrolou“ nemá v oblasti reštriktívnych opatrení rovnaký význam ako pojem použitý vo všeobecnosti v práve obchodných spoločností, pokiaľ ide o určenie obchodnej zodpovednosti spoločnosti, ktorá je z právneho hľadiska pod rozhodovacou kontrolou iného obchodného subjektu. Súdny dvor uprednostnil značne širokú definíciu pojmu „kontrola“ v rámci reštriktívnych opatrení a nepristúpil k striktnej definícii pojmu „vo vlastníctve“ a „pod kontrolou“, ako to v podstate vyplýva z bodov 74 a 75 rozsudku o odvolaní.
92 Preto sa treba domnievať, podobne ako Rada a Komisia, že ku dňu prijatia sporných zápisov mohla existovať neistota, pokiaľ ide o presný obsah pojmu „spoločnosť vo vlastníctve alebo pod kontrolou iného subjektu“, a že v dôsledku toho Rada mala určitú mieru voľnej úvahy pri posúdení dôkazov, ktoré by mohli preukázať, že žalobkyňa bola vo vlastníctve alebo pod kontrolou spoločnosti, ktorá sa zúčastňuje jadrovej činnosti v Iránu, je s ňou priamo spojená alebo ju podporuje.
93 Z vyššie uvedeného vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa v rámci svojej prvej výhrady, Rada poskytla dôkazy, ktoré považovala za spôsobilé preukázať v čase prijatia tak prvého, ako aj druhého zápisu povahu vzťahu medzi žalobkyňou a spoločnosťou IRISL.
94 Preto aj za predpokladu, že by sa Rada pri sporných zápisoch dopustila nesprávneho posúdenia, keď vychádzala z uvádzaných skutočností, nemožno sa domnievať, že toto pochybenie je zjavné a neospravedlniteľné a že primerane prezieravý a starostlivý správny orgán by sa ho za podobných okolností nedopustil (pozri analogicky rozsudok z 5. júna 2019, Bank Saderat/Rada, T‑433/15, neuverejnený, EU:T:2019:374, bod 73).
95 Z toho vyplýva, že prvú výhradu založenú na tom, že Rada na základe dostatočných dôkazov nepreukázala, že by žalobkyňa bola kontrolovaná spoločnosťou IRISL, treba zamietnuť.
– O druhej výhrade založenej na skutočnosti, že zápis žalobkyne do sporných zoznamov z dôvodu účasti spoločností IRISL a HDSL na šírení jadrových zbraní je nesprávny
96 Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že porušenie, ktorého sa dopustila Rada, je o to závažnejšie, keďže dôvody pre zápis jej obchodného mena do sporných zoznamov, a to účasť spoločností IRISL a HDSL na šírení jadrových zbraní, už boli nesprávne vzhľadom na rozsudok zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, EU:T:2013:453). Na druhej strane tvrdí, že vykonávacie nariadenie č. 668/2010 a nariadenie č. 961/2010 sú postihnuté „dvojnásobným nesprávnym posúdením“, keďže IRISL a HDSL sa nepodieľali na šírení jadrových zbraní a medzi ňou a týmito subjektmi neexistovala nijaká súvislosť, ktorá by im umožňovala ovplyvňovať jej hospodárske rozhodnutia.
97 Prvým tvrdením sa žalobkyňa v podstate snaží uviesť, že v dôsledku zrušenia zápisov mien spoločností IRISL, SAPID a HDSL rozsudkom zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, EU:T:2013:453), sa sporné zápisy už stali nezákonnými, keďže z tohto rozsudku vyplýva, že IRISL a HDSL sa nepodieľali na šírení jadrových zbraní.
98 V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 53 vyššie, zrušenie zaradenia mena spoločnosti IRISL do sporných zoznamov nemožno samo osebe považovať za dostatočné na preukázanie toho, že sporné zápisy predstavovali dostatočne závažné porušenie, ktoré by mohlo viesť k vzniku zodpovednosti Únie.
99 V druhom rade treba pripomenúť, že v prejednávanej veci sa zákonnosť napadnutých aktov musí posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia aktu, ako to vyplýva z bodu 46 rozsudku o odvolaní, a že pri sporných zápisoch neboli ešte zrušené zápisy mien spoločností IRISL, SAPID a HDSL do zoznamov subjektov obvinených z podporovania šírenia jadrových zbraní v Iráne. V súlade s tým, čo bolo pripomenuté v bode 61vyššie, tieto zápisy zakladali prezumpciu zákonnosti a boli v plnom rozsahu platné.
100 V každom prípade treba konštatovať, ako uviedol Súdny dvor v bode 48 rozsudku z 31. januára 2019, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (C‑225/17 P, EU:C:2019:82), že vecná správnosť troch porušení zbrojného embarga zavedeného rezolúciou 1747 (2007) nebola spochybnená rozsudkom zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, EU:T:2013:453). V tomto rozsudku Všeobecný súd v bode 66 uviedol, že „sa [zdalo] opodstatnené domnievať sa, že zapojenie spoločnosti IRISL do troch prípadov týkajúcich sa prepravy vojenského nákladu v rozpore so zákazom stanoveným v odseku 5 rezolúcie 1747 (2007) [zvyšovalo] riziko, že bude takisto zapojená do prípadov prepravy nákladu súvisiaceho so šírením jadrových zbraní“.
101 V dôsledku toho zo zrušenia zápisu obchodných mien spoločností IRISL, SAPID a HDSL po prijatí sporných zápisov nevyplýva, že by sa Rada dopustila porušenia hmotnoprávnych podmienok zápisu do zoznamu, ktoré by mohlo viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Prvé tvrdenie žalobkyne sa preto musí zamietnuť.
102 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie týkajúce sa údajnej neexistencie prepojenia medzi spoločnosťou IRISL a spoločnosťou HDSL na jednej strane a žalobkyňou na druhej strane, ktoré spoločnostiam IRISL a HDSL umožňovalo ovplyvňovať ekonomické rozhodnutia žalobkyne, toto tvrdenie odkazuje na tvrdenia, ktoré už boli analyzované v rámci jej prvej výhrady, a treba ho zamietnuť z rovnakých dôvodov uvedených v bodoch 70 až 95 vyššie.
103 Za takých okolností nemožno v konečnom dôsledku Rade vytýkať, že by sa dopustila – tým, že odôvodnila sporné zápisy žalobkyne väzbami žalobkyne na IRISL – pochybenia, ktorého by sa za analogických okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán, ktorému Zmluvy zverujú osobitné právomoci, ako sú napríklad právomoci vzťahujúce sa na prijatie reštriktívnych opatrení považovaných za nevyhnutné v rámci činnosti Únie smerujúcej k udržaniu mieru a medzinárodnej bezpečnosti (pozri analogicky rozsudok z 5. júna 2019, Bank Saderat/Rada, T‑433/15, neuverejnený, EU:T:2019:374, body 73 a 74).
104 Druhá výhrada žalobkyne založená na skutočnosti, že zápis jej obchodného mena do sporných zoznamov z dôvodu účasti spoločností IRISL a HDSL na šírení jadrových zbraní je nesprávny, sa musí zamietnuť.
105 Keďže obe výhrady uvedené žalobkyňou boli zamietnuté, je potrebné zamietnuť žalobu v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sú splnené ostatné podmienky pre vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.
O trovách
106 V súlade s článkom 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozhodnutiach Všeobecného súdu vydaných po zrušení a vrátení veci Všeobecnému súdu na ďalšie konanie tento súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore. Keďže v rozsudku o odvolaní Súdny dvor zrušil pôvodný rozsudok a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, prináleží Všeobecnému súdu, aby v tomto rozsudku rozhodol o všetkých trovách súvisiacich s konaním pred ním, vrátane trov odvolacieho konania vo veci C‑123/18 P.
107 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
108 V zmysle článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.
109 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.
110 Keďže v prejednávanej veci žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Radou v súvislosti s týmto konaním, ako aj s konaním vo veci T‑692/15 v súlade s jej návrhmi.
111 Pokiaľ ide o trovy konania žalobkyne a Rady spojené s konaním o odvolaní pred Súdnym dvorom, vzhľadom na to, že Súdny dvor rozsudkom o odvolaní vyhovel odvolaniu podanému žalobkyňou, Všeobecný súd sa domnieva, že je spravodlivé uložiť každému z týchto účastníkov konania povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania súvisiace s uvedeným konaním.
112 Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. HTTS Hanseatic Trade Trust & Shipping GmbH znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie v tomto konaní a v konaní vo veci T‑692/15.
3. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania vo veci C‑123/18 P.
4. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania v tejto veci, ako aj vo veci T‑692/15 a vo veci C‑123/18 P.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. júla 2021.
Podpisy
Obsah