NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE

prednesené 16. júla 2020(1)

Spojené veci C‑682/18 a C‑683/18

Frank Peterson

proti

Google LLC,

YouTube LLC,

YouTube Inc.,

Google Germany GmbH (C‑682/18)

a

Elsevier Inc.

proti

Cyando AG (C‑683/18)

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 3 – Verejný prenos – Pojem – Nahrávanie chránených diel na internetové platformy ich používateľmi bez predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv – Neexistencia primárnej zodpovednosti prevádzkovateľov týchto platforiem – Sekundárna zodpovednosť týchto prevádzkovateľov za porušenia autorských práv, ktorých sa dopustili používatelia ich platforiem – Otázka, ktorá nepatrí do pôsobnosti článku 3 smernice 2001/29 – Smernica 2000/31/ES – Článok 14 – Výnimka zo zodpovednosti poskytovateľov poskytujúcich ‚službu informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby‘ – Pojem – Možnosť uvedených prevádzkovateľov byť zbavení zodpovednosti, ktorá by mohla vyplývať z informácií uložených na žiadosť používateľov ich platforiem – Podmienky na priznanie tejto výnimky zo zodpovednosti – Článok 14 ods. 1 písm. a) – Pojmy ‚skutočná vedomosť o nezákonnej činnosti alebo informáciách‘ a ‚vedomosť o skutočnostiach alebo okolnostiach, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie‘ – Konkrétne nezákonné informácie – Článok 8 ods. 3 smernice 2001/29/ES – Súdne príkazy proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva – Podmienky podania návrhu na vydanie takéhoto príkazu“

Obsah

I.      Úvod

1.        Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko). Týkajú sa výkladu smernice 2000/31/ES o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode)(2), smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(3), ako aj smernice 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(4).

2.        Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov. V prvom spore hudobný producent Frank Peterson žaluje spoločnosť YouTube LLC a jej materskú spoločnosť Google LLC vo veci nahrania viacerých zvukových záznamov, ku ktorým má podľa vlastných tvrdení práva, na platformu na zdieľanie videí YouTube používateľmi tejto platformy bez súhlasu pána Petersona. V druhom spore vydavateľská skupina Elsevier Inc. žaluje spoločnosť Cyando AG vo veci nahrania rôznych diel, ku ktorým má Elsevier výlučné práva, na platformu na ukladanie a zdieľanie súborov Uploaded, ktorú táto spoločnosť prevádzkuje, pričom uvedené diela tam nahrali používatelia tejto platformy bez súhlasu skupiny Elsevier Inc.

3.        Šesť otázok, ktoré vnútroštátny súd položil v každom zo svojich návrhov na začatie prejudiciálneho konania, sa týka mimoriadne citlivej problematiky zodpovednosti prevádzkovateľov online platforiem, pokiaľ ide o diela chránené autorským právom, ktoré sú nezákonne nahrané na tieto platformy ich používateľmi.

4.        Povaha a rozsah tejto zodpovednosti závisí najmä od výkladu článku 3 smernice 2001/29, ktorý priznáva autorom výlučné právo na verejný prenos ich diel, a článku 14 smernice 2000/31, ktorý poskytuje sprostredkovateľom výnimku zo zodpovednosti za informácie, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov ich služieb. V prejednávaných veciach sa tak vyzýva Súdny dvor, aby predovšetkým spresnil, či sa prvé ustanovenie môže uplatňovať voči týmto prevádzkovateľom platforiem, či sa títo prevádzkovatelia môžu dovolávať druhého ustanovenia, ako aj spôsob, akým tieto ustanovenia navzájom súvisia.

5.        Táto problematika sa vyznačuje hlbokými názorovými rozkolmi. Podľa niektorých umožňujú online platformy porušovanie práv vo veľkom meradle, z ktorého majú prospech prevádzkovatelia týchto platforiem na úkor nositeľov práv, čo odôvodňuje potrebu uložiť im značné povinnosti kontroly obsahu, ktorý používatelia ich platforiem na ne nahrávajú. Podľa iných by uloženie takýchto povinností kontroly týmto prevádzkovateľom významným spôsobom ovplyvnilo ich činnosť, ako aj práva týchto používateľov a bránilo by slobode prejavu a tvorby na internete.

6.        Tieto názorové rozkoly vyvrcholili počas diskusií, ktoré sprevádzali prijatie smernice (EÚ) 2019/790 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES(5) normotvorcom Únie. Článok 17 tejto novej smernice stanovuje vo vzťahu k prevádzkovateľom, akým je YouTube, osobitný režim zodpovednosti za diela nezákonne nahrané používateľmi ich platforiem. Musím však uviesť, že táto smernica, ktorá nadobudla účinnosť v priebehu týchto prejudiciálnych konaní, nie je uplatniteľná na spory vo veciach samých. V týchto veciach bude teda potrebné rozhodnúť so zreteľom na právny rámec predchádzajúci tejto smernici, a to bez ohľadu na riešenia, ktoré nedávno prijal normotvorca Únie.

7.        V týchto návrhoch navrhnem, aby Súdny dvor rozhodol, že prevádzkovatelia platforiem, ako sú YouTube a Cyando, v zásade neuskutočňujú „verejný prenos“ v zmysle článku 3 smernice 2001/29, a teda nie sú priamo zodpovední za porušenie tohto ustanovenia, ak ich používatelia nezákonne nahrajú chránené diela na internet. Vysvetlím tiež, prečo je v zásade možné priznať týmto prevádzkovateľom výnimku zo zodpovednosti stanovenú v článku 14 smernice 2000/31, a to za podmienok, ktoré budem bližšie špecifikovať. Na záver vysvetlím, že podľa práva Únie nositelia práv môžu dosiahnuť vydanie súdnych príkazov proti uvedeným prevádzkovateľom, ktorými im môžu byť uložené nové povinnosti, ktorých podmienky spresním.

II.    Právny rámec

A.      Smernica 2000/31

8.        Oddiel 4 smernice 2000/31, nazvaný „Zodpovednosť sprostredkovateľov poskytovateľov služieb“, obsahuje články 12 až 15 tejto smernice.

9.        Článok 14 uvedenej smernice, nazvaný „Uloženie informácií na hostiteľskom počítači“, stanovuje:

„1.      Ak sa poskytuje služba informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby, musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby, pod podmienkou, že:

a)      poskytovateľ nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách a čo sa týka nárokov na náhradu škody, nie je si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie;

alebo

b)      poskytovateľ, po zistení alebo uvedomení si týchto skutočností, koná promptne, aby odstránil alebo znemožnil prístup k informáciám.

2.      Odsek 1 sa neuplatní, ak príjemca služby koná na základe právomoci od poskytovateľa alebo pod jeho vedením.

3.      Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám.“

10.      Článok 15 tej istej smernice, nazvaný „Žiadna všeobecná povinnosť monitorovať“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty neuložia poskytovateľom všeobecnú povinnosť pri poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahujú články 12, 13 a 14, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ktoré uložili, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.“

B.      Smernica 2001/29

11.      Odôvodnenie 27 smernice 2001/29 uvádza, že „samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice“.

12.      Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, stanovuje:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.      Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

a)      pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;

b)      pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;

…

3.      Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“

13.      Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Sankcie a opravné prostriedky“, v odseku 3 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva“.

III. Spory vo veciach samých

A.      Vec C‑682/18

1.      YouTube

14.      YouTube je internetová platforma prevádzkovaná rovnomennou spoločnosťou, ktorej jediným spoločníkom a právnym zástupcom je spoločnosť Google. Táto platforma, ktorá je k dispozícii na rôznych internetových stránkach a aplikáciách pre inteligentné zariadenia, umožňuje svojim používateľom zdieľať videá na internete.

15.      Na nahranie videa na internetovú platformu YouTube je potrebné vytvoriť si účet – s menom používateľa a heslom – a prijať všeobecné podmienky používania tejto platformy. Používateľ, ktorý po takejto registrácii nahrá video, sa môže rozhodnúť, či ho ponechá ako „súkromné“ alebo ho na platforme zverejní. V druhom prípade môžu všetci používatelia internetu sledovať predmetné video na uvedenej platforme pomocou kontinuálneho prenosu (streaming)a zdieľať ho, pričom ostatní registrovaní používatelia ho môžu komentovať. Registrovaní používatelia môžu tiež vytvárať „kanály“ zoskupujúce ich videá.

16.      Nahranie videa na túto platformu prebieha automaticky, bez predchádzajúceho prezretia alebo kontroly zo strany spoločností Google alebo YouTube. Za minútu sa tak na nej zverejní takmer 35 hodín videí,(6) čo predstavuje niekoľko stotisíc videí denne.

17.      Platforma YouTube zahŕňa funkciu vyhľadávania a spracováva výsledky vyhľadávania, predovšetkým formou vyhodnocovania relevantnosti videí špecificky pre región daného používateľa. Výsledok tohto vyhodnotenia je zhrnutý na domovskej stránke vo forme rubrík „aktuálne pozerané videá“, „promované videá“ a „trendy“. Služba YouTube indexuje videá a kanály dostupné v rubrikách, ako sú „zábava“, „hudba“ alebo „filmy a animácie“. Ak registrovaný používateľ používa platformu, zobrazuje sa mu okrem toho aj prehľad „odporúčaných videí“, ktoré závisia najmä od videí, ktoré si prezeral predtým.

18.      YouTube dosahuje prostredníctvom svojej platformy najmä príjmy z reklamy. Na okraji domovskej stránky tejto platformy sa preto zobrazujú reklamné bannery tretích inzerentov. Okrem toho sú reklamy vložené aj do niektorých videí, čoho predpokladom je uzatvorenie osobitnej zmluvy medzi dotknutými používateľmi a spoločnosťou YouTube.

19.      Podľa všeobecných podmienok používania služby YouTube každý používateľ nahraním videí udeľuje spoločnosti YouTube k týmto videám až do ich odstránenia z platformy celosvetovú, nevýhradnú a bezplatnú licenciu na používanie, reprodukciu, distribúciu, tvorbu upravených diel, zobrazovanie a predvádzanie v súvislosti s poskytnutím platformy a činnosťami YouTube, vrátane reklamy.

20.      Prijatím týchto všeobecných podmienok používateľ potvrdzuje, že má všetky potrebné práva, dohody, povolenia a licencie k videám, ktoré nahráva na internet. Služba YouTube okrem toho v „Pokynoch pre komunitu“ vyzýva používateľov svojej platformy, aby dodržiavali autorské práva. Títo používatelia sú navyše pri každom nahrávaní videa informovaní, že na platforme nemožno zverejniť nijaké video porušujúce tieto práva.

21.      Služba YouTube zaviedla rôzne technické zariadenia s cieľom ukončiť a predchádzať porušeniam práv na svojej platforme. Ktokoľvek jej môže písomne, faxom, e‑mailom alebo prostredníctvom webového formulára nahlásiť existenciu protiprávneho videa. Bolo vytvorené tlačidlo na nahlásenie, ktorým možno nahlásiť nevhodný obsah alebo obsah porušujúci práva. Nositelia práv majú tiež možnosť nechať pomocou osobitného varovného postupu odstrániť z platformy až desať videí konkrétne označených v sťažnosti na porušenie, uvedením ich príslušných internetových adries (URL).

22.      Služba YouTube okrem toho zaviedla program kontroly obsahu (Content Verification Program). Tento program môžu využívať len tie podniky, ktoré sa na tento účel osobitne zaregistrujú, a nie je k dispozícii súkromným osobám. Uvedený program ponúka nositeľom dotknutých práv rôzne nástroje, ktoré im umožňujú jednoduchšie kontrolovať používanie ich diel na platforme. Môžu najmä označiť priamo v zozname videí tie, ktoré podľa nich porušujú ich práva. Ak dôjde k zablokovaniu videa z dôvodu takéhoto nahlásenia nositeľom práv, používateľovi, ktorý ho nahral, je zaslané varovanie, že jeho účet bude v prípade opakovaného porušenia zablokovaný. YouTube tiež poskytuje nositeľom práv zapojeným do tohto programu softvér na rozpoznávanie obsahu nazvaný „Content ID“, vyvinutý spoločnosťou Google, ktorého poslaním je automaticky zisťovať videá používajúce ich diela. Podľa vysvetlení poskytnutých spoločnosťou Google nositelia práv musia v tejto súvislosti poskytnúť službe YouTube referenčný zvukový alebo video súbor na účely identifikovania predmetných diel. Content ID vytvorí na základe týchto súborov „digitálne odtlačky“, ktoré sa uložia v databáze. Content ID automaticky skenuje každé video nahrané na YouTube a porovnáva ho s týmito „odtlačkami“. V rámci toho môže tento softvér rozpoznať videonahrávky a audionahrávky, vrátane melódií, ak boli prevzaté alebo napodobené. Ak sa zistí zhoda, dotknutí nositelia práv sú automaticky upovedomení. Títo nositelia práv majú možnosť zablokovať predmetné videá. Alternatívne sa môžu rozhodnúť sledovať používanie týchto videí na YouTube prostredníctvom štatistík návštevnosti. Môžu sa tiež rozhodnúť speňažiť uvedené videá tým, že do nich vložia reklamy, alebo získať časť príjmov z reklám, ktoré boli do videí vložené už predtým na požiadanie používateľov, ktorí tieto videá nahrali.

2.      Žaloba, ktorú podal F. Peterson

23.      Dňa 6. a 7. novembra 2008 používatelia platformy YouTube zverejnili na tejto platforme skladby z albumu A Winter Symphony interpretky Sarah Brightman, ako aj súkromné audionahrávky vyhotovené počas koncertov v rámci jej turné „Symphony Tour“, spojené so snímkami alebo animáciami.

24.      Listom zo 7. novembra 2008 sa pán Peterson, ktorý sa odvoláva na autorské práva a s nimi súvisiace práva k predmetným skladbám a nahrávkam,(7) obrátil na Google Germany GmbH a v podstate vyzval túto spoločnosť, ako aj Google, aby pod hrozbou sankcie odstránili sporné videá. Pán Peterson poskytol na tento účel snímky obrazovky týchto videí. Služba YouTube pomocou týchto snímok obrazovky manuálne vyhľadala internetové adresy (URL) uvedených videí a zablokovala prístup k nim. Účastníci konania vo veci samej sa však nezhodujú na rozsahu týchto opatrení na zablokovanie.

25.      Dňa 19. novembra 2008 boli audionahrávky koncertov Sarah Brightman, spojené so snímkami a animáciami, znova dostupné na YouTube.

26.      Následne pán Peterson podal na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg, Nemecko) žalobu najmä(8) proti spoločnostiam Google a YouTube. Pán Peterson v rámci tejto žaloby v podstate navrhol vydanie súdneho príkazu na zdržanie sa konania, ktorým by súd zakázal týmto spoločnostiam sprístupniť verejnosti dvanásť audionahrávok alebo interpretácií skladieb z albumu A Winter Symphony a dvanásť diel alebo interpretácií z koncertov „Symphony Tour“, resp. subsidiárne umožniť takéto konanie tretím stranám. Pán Peterson tiež požiadal o informácie o predmetných činnostiach spojených s porušovaním práv a o obrate alebo ziskoch, ktoré YouTube dosiahla z týchto činností. Okrem toho navrhol, aby súd konštatoval najmä povinnosť uvedenej spoločnosti zaplatiť mu náhradu škody za sprístupnenie sporných videí verejnosti. Napokon pán Peterson subsidiárne požiadal o informácie o používateľoch, ktorí tieto videá nahrali.

27.      Rozsudkom z 3. septembra 2010 Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) vyhovel žalobe v súvislosti s tromi hudobnými nahrávkami a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Pán Peterson, ako aj YouTube a Google podali odvolanie proti tomuto rozsudku.

28.      Rozsudkom z 1. júla 2015 Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko) čiastočne zmenil rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní. Tento súd zakázal spoločnostiam YouTube a Google pod hrozbou pokuty umožniť tretím stranám sprístupniť verejnosti audionahrávky alebo interpretácie siedmich skladieb z albumu A Winter Symphony. Uvedený súd okrem toho uložil týmto spoločnostiam povinnosť poskytnúť pánovi Petersonovi rôzne informácie týkajúce sa používateľov, ktorí nahrali sporné videá. Tento súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol.

29.      Pán Peterson podal opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor). Za týchto podmienok tento súd rozhodnutím z 13. septembra 2018, doručeným Súdnemu dvoru 6. novembra 2018, prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru.

B.      Vec C‑683/18

1.      Uploaded

30.      Uploaded je platforma na ukladanie a zdieľanie súborov – bežne nazývaná Sharehoster alebo tiež Cyberlocker – prevádzkovaná spoločnosťou Cyando. Táto platforma, ktorá je dostupná prostredníctvom rôznych internetových stránok, ponúka pamäťový priestor umožňujúci komukoľvek bezplatne ukladať na internete súbory s akýmkoľvek obsahom. Na používanie služby Uploaded je potrebné vytvoriť si účet – s menom používateľa a heslom, pričom sa poskytuje najmä e‑mailová adresa. Nahranie súboru prebieha automaticky a bez predchádzajúceho prezretia alebo kontroly zo strany spoločnosti Cyando. Vždy, keď používateľ nahrá súbor, automaticky sa vygeneruje a oznámi tomuto používateľovi hypertextový odkaz umožňujúci stiahnuť tento súbor, tzv. download‑link. Uploaded neobsahuje index ani funkciu vyhľadávania uložených súborov. Používatelia však môžu na internete voľne zdieľať tieto odkazy na sťahovanie, napríklad v blogoch, fórach, alebo tiež v „zbierkach odkazov“, t. j. na stránkach, ktoré indexujú tieto odkazy, poskytujú informácie o súboroch, na ktoré uvedené odkazy odkazujú a umožňujú používateľom internetu vyhľadávať súbory, ktoré si chcú stiahnuť.

31.      Pokiaľ má používateľ k dispozícii účet a vhodné odkazy, súbory uložené na platforme Uploaded môže sťahovať bezplatne. Pre používateľov, ktorí majú k platforme len jednoduchý bezplatný prístup, sú však možnosti sťahovania obmedzené (najmä z hľadiska maximálneho množstva stiahnuteľných údajov, rýchlosti sťahovania, počtu súčasných sťahovaní, atď.). Používatelia si však môžu kúpiť predplatený balík s cieľom získať omnoho vyšší denný objem sťahovania bez obmedzenia rýchlosti alebo počtu súčasne prebiehajúcich sťahovaní a bez čakania medzi jednotlivými sťahovaniami. Okrem toho Cyando zaviedla „partnerský“ program, v rámci ktorého platí niektorým používateľom, ktorí nahrávajú súbory na Uploaded, odmenu v závislosti od počtu stiahnutí predmetných súborov.

32.      Všeobecné podmienky používania Uploaded stanovujú, že túto platformu nemožno využívať na porušovanie autorských práv. Je však preukázané, že uvedená platforma vedie v skutočnosti k zákonnému používaniu, ako aj „v značnej miere“(9) k používaniu porušujúcemu autorské práva, čoho si je Cyando vedomá. Cyando bola v tejto súvislosti informovaná o tom, že na jej serveroch sa nachádza viac ako 9 500 chránených diel nahraných na internet bez predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, ku ktorým boli odkazy na stiahnutie zdieľané na približne 800 internetových stránkach (zbierky odkazov, blogy a fóra), o ktorých má vedomosť.

2.      Žaloba, ktorú podala Elsevier

33.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑683/18 vyplýva, že niekoľko chránených diel, ku ktorým má Elsevier výlučné práva na používanie, bolo bez súhlasu tejto skupiny uložených na platforme Uploaded a sprístupnených verejnosti prostredníctvom zbierok odkazov, blogov a iných fór. Konkrétne táto skupina na základe vyhľadávaní uskutočnených od 11. do 13. decembra 2013 oznámila spoločnosti Cyando dvomi listami odoslanými 10. a 17. januára 2014, že na jej serveroch sú uložené súbory obsahujúce tri z týchto diel, a to Gray’s Anatomy for Students, Atlas of Human Anatomy a Campbell‑Walsh Urology, ktoré sú voľne dostupné prostredníctvom zbierok odkazov rehabgate.com, avaxhome.ws a bookarchive.ws.

34.      Elsevier podala žalobu proti spoločnosti Cyando na Landgericht München (Krajinský súd Mníchov, Nemecko), ktorá bola doručená 17. júla 2014. Elsevier v rámci tejto žaloby predovšetkým navrhla, aby bola spoločnosti Cyando uložená povinnosť zdržať sa konania v prvom rade ako porušovateľ autorských práv v súvislosti s chránenými dielami, subsidiárne ako spoluporušovateľ týchto práv a ďalej subsidiárne ako „narušiteľ“. Elsevier tiež navrhla, aby bola spoločnosti Cyando uložená povinnosť poskytnúť jej určité informácie. Elsevier okrem toho navrhla, aby tento súd konštatoval povinnosť spoločnosti Cyando zaplatiť jej náhradu škody za tieto porušenia.

35.      Rozsudkom z 18. marca 2016 Landgericht München (Krajinský súd Mníchov) uložil spoločnosti Cyando povinnosť zdržať sa konania na základe jej účasti na porušeniach autorských práv týkajúcich sa troch diel uvedených v listoch z 10. a 17. januára 2014 a vyhovel subsidiárnym návrhom skupiny Elsevier. Uvedený súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol.

36.      Elsevier aj Cyando podali proti tomuto rozsudku odvolanie. Rozsudkom z 2. marca 2017 Oberlandesgericht München (Vyšší krajinský súd Mníchov, Nemecko) zmenil rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní. Tento súd uložil spoločnosti Cyando povinnosť zdržať sa konania ako „narušiteľ“, pokiaľ ide o porušenia týkajúce sa troch diel uvedených v listoch z 10. a 17. januára 2014, v súlade so sekundárne subsidiárnym návrhom skupiny Elsevier. Odvolací súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol.

37.      Elsevier podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor). Za týchto podmienok tento súd rozhodnutím z 20. septembra 2018, doručeným Súdnemu dvoru 6. novembra 2018, prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru.

IV.    Prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

38.      Vo veci C‑682/18 Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Uskutočňuje prevádzkovateľ online platformy na zdieľanie videí, na ktorej používatelia sprístupňujú verejnosti videá s obsahom chráneným autorským právom bez súhlasu nositeľov práv, verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 [smernice 2001/29], ak:

–        prostredníctvom platformy dosahuje príjmy z reklamy,

–        [proces nahrávania videa] prebieha automaticky a bez predchádzajúceho prezretia alebo kontroly prevádzkovateľa,

–        prevádzkovateľ v súlade s podmienkami používania služby získava na dobu umiestnenia videí na platforme celosvetovú, nevýhradnú a bezplatnú licenciu k videám,

–        prevádzkovateľ v podmienkach používania a v rámci procesu [nahrávania] upozorňuje na to, že je zakázané umiestňovať na platformu obsah porušujúci autorské práva,

–        prevádzkovateľ poskytuje nástroje, prostredníctvom ktorých sa nositelia práv môžu domáhať zablokovania prístupu k videám porušujúcim ich práva,

–        prevádzkovateľ na platforme vyhodnocuje výsledky vyhľadávania formou rebríčkov a kategórií obsahu a registrovaným používateľom zobrazuje prehľad odporúčaných videí na základe videí, ktoré si už v minulosti prezerali,

ak nemá konkrétnu vedomosť o dostupnosti obsahu porušujúceho autorské práva alebo po tom, čo sa o ňom dozvie, tento obsah bezodkladne odstráni alebo k nemu zablokuje prístup?

2.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:

Patrí činnosť prevádzkovateľa online platformy na zdieľanie videí za okolností opísaných v prvej otázke do pôsobnosti článku 14 ods. 1 [smernice 2000/31]?

3.      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku:

Musí sa skutočná vedomosť o nezákonnej činnosti alebo informáciách alebo vedomosť o skutočnostiach alebo okolnostiach, z ktorých je zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie, podľa článku 14 ods. 1 [smernice 2000/31] týkať konkrétnych nezákonných činností alebo informácií?

4.      Ďalej v prípade kladnej odpovede na druhú otázku:

Je v súlade s článkom 8 ods. 3 [smernice 2001/29], ak nositeľ práv môže žiadať o súdny príkaz proti poskytovateľovi služieb, ktorého služba pozostávajúca z uloženia informácií poskytovaných používateľom bola využitá používateľom na porušenie autorských práv alebo s nimi súvisiacich práv, iba vtedy, ak po predchádzajúcom upozornení na jednoznačné porušenie práv došlo opäť k takémuto porušeniu?

5.      V prípade zápornej odpovede na prvú a druhú otázku:

Má sa prevádzkovateľ online platformy na zdieľanie videí za okolností opísaných v prvej otázke považovať za porušovateľa v zmysle článku 11 prvej vety a článku 13 [smernice 2004/48]?

6.      V prípade kladnej odpovede na piatu otázku:

Môže byť povinnosť takéhoto porušovateľa nahradiť ujmu v zmysle článku 13 ods. 1 [smernice 2004/48] podmienená tým, že porušovateľ konal úmyselne jednak vo vzťahu k svojmu vlastnému porušeniu a jednak vo vzťahu k porušeniu tretej strany a vedel alebo mal vedieť, že používatelia využívajú platformu na konkrétne porušovania práv?“

39.      Vo veci C‑683/18 tento súd položil Súdnemu dvoru rovnako šesť otázok, pričom druhá až šiesta otázka sú v podstate rovnaké ako druhá až šiesta otázka položená vo veci C‑682/18. Líši sa len prvá otázka, ktorej znenie je takéto:

„1.      a)      Uskutočňuje prevádzkovateľ služby [ukladania a zdieľania súborov], prostredníctvom ktorej používatelia môžu bez súhlasu nositeľov autorských práv sprístupňovať verejnosti údaje s obsahom chráneným autorským právom, verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [2001/29], ak:

–        [proces nahrávania súboru] prebieha automaticky a bez predchádzajúceho prezretia alebo kontroly prevádzkovateľa,

–        prevádzkovateľ v podmienkach používania upozorňuje na to, že je zakázané umiestňovať na platformu obsah porušujúci autorské práva,

–        prostredníctvom prevádzkovania služby dosahuje príjmy,

–        služba sa využíva na zákonné účely, ale prevádzkovateľ si je vedomý aj toho, že je dostupné veľké množstvo obsahu porušujúceho autorské práva (viac ako 9 500 diel),

–        prevádzkovateľ neposkytuje informácie o obsahu ani funkciu vyhľadávania, ale ním sprístupnené odkazy na neobmedzené sťahovanie sú umiestňované tretími stranami na internet v zbierkach odkazov, ktoré obsahujú informácie o obsahu súborov a umožňujú vyhľadávanie konkrétneho obsahu,

–        prostredníctvom systému odmien za nahratia, ktorý závisí od dopytu, podnecuje k nahrávaniu obsahu chráneného autorskými právami, ktorý by inak používatelia získali výlučne za odplatu,

a

–        poskytnutím možnosti anonymného nahrávania súborov zvyšuje pravdepodobnosť, že používatelia sa nebudú pred súdom zodpovedať za porušenia autorského práva?

b)      Zmení sa takéto posúdenie v prípade, ak sprístupnenie ponúk porušujúcich autorské práva predstavuje 90 až 96 % z celkového počtu použití služby zdieľaného hostingu?“

40.      Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 18. decembra 2018 boli veci C‑682/18 a C‑683/18 vzhľadom na ich prepojenosť spojené na účely písomnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

41.      F. Peterson, Elsevier, Google, Cyando, nemecká, francúzska a fínska vláda, ako aj Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky. Tí istí účastníci konania a tie isté oprávnené subjekty – s výnimkou fínskej vlády – boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. novembra 2019.

V.      Analýza

42.      Prejednávané veci sú zasadené do kontextu služieb „web 2.0“. Pripomínam, že rôzne technologické zmeny (od zvýšenia globálnej šírky pásma až po demokratizáciu širokopásmových pripojení) a sociálne zmeny (či už zmena postoja používateľov internetu vo vzťahu k súkromnému životu alebo vôli zdieľať, prispievať a vytvárať online spoločenstvá) viedli od polovice prvého desaťročia 21. storočia k rozvoju dynamických a interaktívnych služieb na internete, ako sú blogy, sociálne siete a platformy na zdieľanie, ktoré predstavujú nástroje umožňujúce ich používateľom zdieľať online akýkoľvek obsah, označovaný výrazom user‑created content alebo user‑generated content. Poskytovatelia týchto služieb tvrdia, že umožňujú používateľom internetu vystúpiť z role pasívneho spotrebiteľa v oblasti zábavy, názorov alebo informácií a aktívne sa podieľať na tvorbe a výmene tohto obsahu na internete. Sieťový účinok vyplývajúci z úspechu takejto služby rýchlo umožnil niekoľkým takýmto poskytovateľom prejsť z postavenia start‑up do postavenia dominantného podniku.(10)

43.      Typickým príkladom v tejto súvislosti je platforma YouTube, o ktorú ide vo veci C‑682/18. Táto platforma poskytuje svojim používateľom (ktorých je podľa Google viac ako 1,9 miliardy) príležitosť zdieľať online ich obsah a najmä ich výtvory. Používatelia tak na ňu každý deň nahrajú množstvo videí, vrátane kultúrneho a zábavného obsahu, akým sú hudobné skladby zverejnené začínajúcimi umelcami, ktoré sa môžu dostať k širokému publiku, informačného obsahu týkajúceho sa veľmi rozmanitých oblastí, ako napr. politiky, športu a náboženstva, alebo tiež „návodov“, ktoré majú umožniť komukoľvek naučiť sa variť, hrať na gitaru, opraviť bicykel, atď. Obsah na YouTube nezverejňujú iba jednotlivci, ale aj verejné a profesijné organizácie, vrátane etablovaných mediálnych spoločností, akými sú televízne vysielacie kanály alebo nahrávacie spoločnosti. YouTube je postavená na komplexnom obchodnom modeli, ktorý zahŕňa najmä predaj reklamného priestoru na jej platforme.(11) Okrem toho YouTube zaviedla systém, v rámci ktorého sa delí o určité percento svojich príjmov z reklamy s niektorými používateľmi poskytujúcimi obsah, čím im umožňuje dosahovať príjem z platformy.(12)

44.      Platforma Uploaded, o ktorú ide vo veci C‑683/18, je odrazom síce súvisiacej, avšak predsa len odlišnej skutočnosti. Vo všeobecnosti Cyberlocker poskytuje svojim používateľom pamäťový priestor na internete, ktorý im umožňuje predovšetkým uchovávať na „cloud‑e“ akékoľvek súbory, aby k nim mali prístup kedykoľvek, z akéhokoľvek nimi zvoleného miesta a prostredníctvom akéhokoľvek zariadenia. Platforma Uploaded ako Sharehoster zahŕňa tiež funkciu zdieľania uložených súborov. Používatelia tak majú možnosť poskytnúť tretím stranám download‑links vygenerované pre každý nahraný súbor. Podľa spoločnosti Cyando má táto funkcia umožniť komukoľvek jednoduchým spôsobom prenášať objemné súbory svojim príbuzným, priateľom alebo tiež obchodným partnerom. Okrem toho používatelia môžu vďaka uvedenej funkcii zdieľať na internete obsah oslobodený od autorských práv alebo svoje vlastné diela. Cyberlockers prijímajú rôzne obchodné modely. Pokiaľ ide o platformu Uploaded, tá dosahuje príjmy vďaka predaju predplatených balíkov, ktoré majú vplyv najmä na kapacitu sťahovania uložených súborov.

45.      Hoci platformy, akými sú YouTube a Uploaded, môžu viesť k rôznym zákonným využitiam, využívajú sa tiež nezákonným spôsobom. Konkrétne videá zdieľané na YouTube môžu obsahovať chránené diela a porušovať práva ich autorov. Navyše Sharehoster, akým je platforma Uploaded, je vzhľadom na svoju schopnosť ukladať a prenášať objemné súbory praktickým nástrojom nezákonnej výmeny rozmnoženín diel, najmä kinematografických alebo hudobných.

46.      Nositelia práv, akými sú pán Peterson a Elsevier, v tomto prípade podporovaní francúzskou vládou, tak načrtávajú tvrdý obraz predmetných platforiem a ich prevádzkovateľov. Títo prevádzkovatelia tým, že v rámci týchto platforiem umožňujú decentralizované a nekontrolované poskytovanie obsahu ktorýmkoľvek používateľom internetu, vytvárajú značné riziko porušovania autorského práva. Toto riziko sa ešte znásobuje vzhľadom na všadeprítomný charakter obsahu zverejňovaného na uvedených platformách, ktorý si môže okamžite prezerať neobmedzený počet používateľov internetu všade vo svete.(13) Nositelia práv sa tiež odvolávajú na ťažkosti, s ktorými sa stretávajú pri postihovaní používateľov, ktorí sa dopúšťajú takýchto porušení prostredníctvom týchto platforiem, z dôvodu ich insolventnosti, anonymity alebo tiež ich lokalizácie.

47.      Tvrdenia nositeľov práv sa neobmedzujú iba na riziko porušovania práv, ktoré vzniká v dôsledku činnosti prevádzkovateľov, akými sú YouTube alebo Cyando. V širšom meradle vytýkajú týmto prevádzkovateľom – a najmä spoločnosti YouTube – že na ich úkor zásadným spôsobom zmenili hodnotový reťazec v ekonomike kultúry. V podstate nositelia práv uvádzajú, že uvedení prevádzkovatelia podnecujú používateľov svojich platforiem k tomu, aby na internet nahrávali príťažlivý obsah, ktorý je vo väčšine prípadov chránený autorským právom. Tí istí prevádzkovatelia speňažujú tento obsah na vlastný účet najmä vďaka reklame (model „YouTube“) alebo predplateným balíkom (model „Cyando“) a dosahujú z neho značné zisky bez toho, aby získali licencie od nositeľov práv a zaplatili im odmenu. Prevádzkovatelia platforiem tak získavajú väčšinu hodnoty vytvorenej týmto obsahom na úkor nositeľov práv – ide o tvrdenie o tzv. „value gap“ (hodnotový rozdiel), o ktorom sa diskutovalo v kontexte prijatia smernice 2019/790. Okrem toho platformy ako YouTube bránia nositeľom práv používať ich diela bežným spôsobom. Tieto platformy totiž nekalým spôsobom súťažia s tradičnými médiami (rozhlasovými a televíznymi vysielacími kanálmi, atď.) a poskytovateľmi digitálneho obsahu (Spotify, Netflix, atď.), ktorí získavajú nimi vysielaný obsah od nositeľov práv za odplatu a ktorí sú v dôsledku tejto nekalej súťaže ochotní platiť týmto nositeľom práv menšiu odmenu, aby si zachovali konkurencieschopnosť.(14) Nositelia práv tak v záujme dosiahnutia vysokej úrovne ochrany svojho duševného vlastníctva, ktorej zabezpečenie je cieľom práva Únie, a získania primeranej odmeny za používanie ich diel,(15) musia mať možnosť obrátiť sa na samotných prevádzkovateľov platforiem.

48.      V tejto chvíli je potrebné pripomenúť, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 stanovuje, že autorom sa poskytuje výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek „verejný prenos“ ich diel, vrátane sprístupňovania týchto diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.(16) K porušeniu tohto výlučného práva dochádza, keď tretia strana sprístupní chránené dielo verejnosti bez predchádzajúceho súhlasu jeho autora,(17) okrem prípadu, keď sa na toto sprístupnenie vzťahuje jedna z výnimiek a obmedzení taxatívne vymedzených v článku 5 tejto smernice.(18)

49.      Nositelia práv pritom zastávajú názor, že prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, spolu s používateľmi ich platforiem uskutočňujú „verejný prenos“ diel, ktoré títo používatelia nahrávajú na internet. V dôsledku toho sú títo prevádzkovatelia povinní pri všetkých súboroch, ktoré majú títo používatelia v úmysle zdieľať, ešte pred ich sprístupnením na internete overiť, či obsahujú chránené diela, určiť existujúce práva k týmto dielam a sami musia, vo všeobecnosti za odplatu, získať licenciu od nositeľov týchto práv alebo, ak to nie je možné, zabrániť tomuto sprístupneniu. Vždy, keď si uvedení prevádzkovatelia nesplnia tieto povinnosti a diela sú v dôsledku toho nezákonne zverejnené na ich platformách, nesú za to priamu zodpovednosť v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29. Títo prevádzkovatelia sú v tejto súvislosti na základe článku 13 smernice 2004/48 predovšetkým povinní zaplatiť vlastníkom dotknutých práv náhradu ujmy.

50.      YouTube a Cyando, v tomto prípade podporované fínskou vládou a Komisiou, namietajú, že sú len sprostredkovateľmi, ktorí poskytujú nástroje umožňujúce používateľom ich platforiem sprístupňovať diela verejnosti. „Verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 pri online zdieľaní súborov obsahujúcich chránené diela na týchto platformách teda uskutočňujú nie títo prevádzkovatelia, ale uvedení používatelia. Preto títo používatelia nesú priamu zodpovednosť v prípade nezákonného „prenosu“. Uvedení prevádzkovatelia sa v každom prípade domnievajú, že sa na nich vzťahuje článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. Toto ustanovenie ich zbavuje akejkoľvek zodpovednosti, ktorá by mohla vyplývať z nezákonných súborov, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov svojich platforiem, pokiaľ o nich v podstate nemajú vedomosť alebo ich prípadne bezodkladne odstránia. Okrem toho v súlade s článkom 15 ods. 1 tejto smernice týmto prevádzkovateľom nemožno uložiť všeobecnú povinnosť monitorovať súbory, ktoré uložili, ani povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť. YouTube a Cyando sa teda domnievajú, že v súlade s uvedenými ustanoveniami nemajú povinnosť kontrolovať všetky súbory poskytnuté používateľmi ich platforiem ešte pred ich sprístupnením na internete, ale musia v podstate dostatočne flexibilne reagovať na nahlásenia od nositeľov práv, ktorí poukazujú na nezákonnosť niektorých súborov.

51.      V tomto kontexte cieľom prvých otázok, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), je určiť, či činnosť prevádzkovateľov platforiem, ako sú YouTube a Cyando, spadá pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Cieľom druhých otázok položených týmto súdom je určiť, či sa na týchto prevádzkovateľov môže vzťahovať výnimka zo zodpovednosti za súbory, ktoré uložili na žiadosť svojich používateľov, stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31. Tieto dve otázky spolu úzko súvisia. Normotvorca Únie mal totiž v úmysle vytvoriť prostredníctvom smerníc 2000/31 a 2001/29 jasný regulačný rámec týkajúci sa zodpovednosti sprostredkovateľov v prípade porušenia autorského práva na úrovni Únie.(19) Článok 3 ods. 1 prvej uvedenej smernice a článok 14 ods. 1 druhej uvedenej smernice sa teda majú vykladať koherentne.(20)

52.      V častiach A a B preskúmam tieto dve ustanovenia jedno po druhom.(21)

A.      O pojme „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 (prvé otázky)

53.      Vnútroštátny súd sa svojimi prvými otázkami v podstate pýta, či prevádzkovateľ platformy na zdieľanie videí a prevádzkovateľ platformy na ukladanie a zdieľanie súborov uskutočňujú „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ak používateľ ich platforiem na ne nahrá chránené dielo.

54.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pojem „verejný prenos“ upravený v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 je autonómnym pojmom práva Únie, ktorého zmysel a rozsah treba vymedziť s ohľadom na znenie tohto ustanovenia, kontext, do ktorého je toto ustanovenie vložené, a ciele sledované touto smernicou.(22) Okrem toho tento pojem sa má v čo najväčšej možnej miere vykladať s ohľadom na rovnocenné pojmy obsiahnuté v predpisoch medzinárodného práva, ktorými je Únia viazaná.(23)

55.      V súlade s touto judikatúrou pojem „verejný prenos“ zahŕňa dve kumulatívne podmienky, a to samotný „prenos“ diela a „verejnosť“.(24)

56.      V tejto súvislosti jednak pojem „prenos“ sa vzťahuje, ako je spresnené v odôvodnení 23 smernice 2001/29, na všetky transmisie (alebo retransmisie) diela smerom k verejnosti, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká, a to bez ohľadu na použitý technologický proces.(25) Inými slovami, osoba uskutočňuje „prenos“ vtedy, keď prenáša a sprístupňuje dielo(26) na diaľku(27). Ako sa uvádza v tomto odôvodnení, typickým príkladom takejto transmisie je vysielanie diela, zatiaľ čo výraz „retransmisia“ sa vzťahuje najmä na súčasný prenos vysielania prostredníctvom kábla, satelitu alebo tiež internetu.

57.      Okrem toho, ako som pripomenul v bode 48 vyššie, pojem „prenos“ zahŕňa aj pojem „sprístupňovanie“. Táto posledná uvedená kategória sa vzťahuje, ako sa spresňuje v odôvodnení 25 a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, na interaktívne transmisie na požiadanie, ktoré sa vyznačujú tým, že každý môže mať prístup k dielu z miesta a v čase, ktoré si sám zvolí. Pojem „sprístupňovanie“ sa tak vzťahuje na situáciu, keď osoba poskytne „verejnosti“ možnosť prístupu k prenosu diela za týchto podmienok, typicky nahraním diela na internetovú stránku.(28)

58.      Na druhej strane pojem „verejnosť“ odkazuje na „neurčitý“ a „pomerne veľký“ počet osôb. Tento pojem sa teda na rozdiel od určitých osôb patriacich do súkromnej skupiny vzťahuje na osoby vo všeobecnosti a zahŕňa určitú hranicu de minimis.(29)

59.      V prejednávaných veciach je vzhľadom na predchádzajúce skutočnosti nesporné, že ak je určité chránené dielo zdieľané online na platforme, akou je YouTube alebo Uploaded, toto dielo je „sprístupňované verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

60.      Ak je totiž video obsahujúce chránené dielo uverejnené na YouTube, ktokoľvek si ho môže na tejto platforme pozrieť vo forme streamingu z miesta a v čase, ktoré si sám zvolí. To isté platí v prípade, ak je súbor obsahujúci dielo uložený na Uploaded a download‑link na tento súbor je voľne zdieľaný na internete, v zbierkach odkazov, blogoch alebo fórach.(30) V oboch prípadoch je dielo sprístupnené „verejnosti“(31) bez ohľadu na to, či k jeho prezeraniu alebo sťahovaniu dochádza na požiadanie jednotlivých osôb v rámci transmisie „jeden na jedného“. V tejto súvislosti je totiž potrebné zohľadniť počet osôb, ktoré môžu mať prístup k tomuto dielu súčasne, ako aj postupne(32). V uvedenom prípade môžu dielo prezerať, resp. sťahovať všetci súčasní aj potenciálni návštevníci YouTube alebo internetovej stránky, na ktorej je tento odkaz zdieľaný – teda zjavne „neurčitý“ a „pomerne veľký“ počet osôb.(33)

61.      Preto ak tretia strana zverejní chránené dielo na internete na platforme, akou je YouTube alebo Uploaded, bez predchádzajúceho súhlasu jeho autora a na toto zverejnenie sa nevzťahujú výnimky a obmedzenia stanovené v článku 5 smernice 2001/29, má to za následok porušenie výlučného práva „verejného prenosu“, ktoré článok 3 ods. 1 tejto smernice priznáva autorovi diela.

62.      Vzhľadom na uvedené je rozhodujúca otázka, kto uskutočňuje tento „prenos“ a nesie za to prípadnú zodpovednosť – či používateľ, ktorý nahrá dotknuté dielo na platformu, prevádzkovateľ platformy, alebo obe tieto osoby spoločne.

63.      V tomto štádiu treba spresniť, že pán Peterson a Elsevier predložili k tejto otázke argumentáciu založenú na rozdielnych prístupoch. Podľa ich názoru prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, sú zodpovední na základe článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 predovšetkým z dôvodu, že sa aktívne podieľajú na „verejnom prenose“ diel nahraných používateľmi ich platforiem, takže oni sami uskutočňujú tento „prenos“, ďalej z dôvodu, že vedia o tom, že títo používatelia zdieľajú chránené diela nezákonne, a navyše ich úmyselne podnecujú k takémuto konaniu, a napokon z dôvodu, že preukazujú nedbalosť v tejto súvislosti tým, že si neplnia povinnosti náležitej starostlivosti, ktoré im boli uložené ako protiváha rizika porušovania práv, ktoré vyplýva z ich činnosti.(34)

64.      Táto argumentácia podľa môjho názoru mieša dve problematiky. Na jednej strane v prípade, keby prevádzkovatelia ako YouTube a Cyando uskutočňovali „verejný prenos“ diel, ktoré nahrávajú na internet používatelia ich platforiem, títo prevádzkovatelia by potenciálne niesli priamu (alebo „primárnu“) zodpovednosť podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Otázka, či je to tak, je objektívnou otázkou vylučujúcou úvahy typu vedomosť alebo nedbalosť. Odpoveď na túto otázku totiž v zásade závisí jedine od toho, či uvedení prevádzkovatelia uskutočňujú činnosti „prenosu“ a či sa tieto činnosti vykonávajú bez súhlasu autorov dotknutých diel. V časti 1 uvediem v súlade s týmto analytickým rámcom a preskúmaním výlučne relevantných argumentov dôvody, prečo „verejný prenos“ diel uskutočňujú v zásade iba používatelia, ktorí tieto diela nahrávajú na internet. Primárnu zodpovednosť, ktorá môže vyplývať z toho „prenosu“, teda vo všeobecnosti nesú výlučne títo používatelia.

65.      Na druhej strane otázka, či sú prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, zodpovední za porušenia autorského práva, ktorého sa dopustili používatelia ich platforiem, a to napríklad z dôvodov, že títo prevádzkovatelia o tom vedeli a úmyselne nekonali, že podnecovali týchto používateľov k takýmto porušeniam, alebo že boli v tejto súvislosti nedbanliví, podľa môjho názoru nespadá do pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Ako vysvetlím v časti 2, hoci Súdny dvor v rozsudkoch GS Media(35), Stichting Brein I („Filmspeler“)(36) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“)(37) zdá sa vykladal toto ustanovenie v tom zmysle, že môže zahŕňať zodpovednosť za konanie tretích strán (tzv. „vedľajšia“, „subsidiárna“, „sekundárna“ alebo tiež „nepriama“ zodpovednosť), osobne sa domnievam, že táto zodpovednosť v skutočnosti nie je v práve Únie harmonizovaná. Spadá preto do pôsobnosti predpisov v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti upravených v práve členských štátov. V časti 3 subsidiárne preskúmam činnosť uvedených prevádzkovateľov s ohľadom na analytický rámec vyplývajúci z týchto rozsudkov a súvisiacich tvrdení.

1.      O skutočnosti, že prevádzkovatelia platforiem, ako sú YouTube a Cyando, v zásade neuskutočňujú „verejný prenos“

66.      Ako som vysvetlil v bodoch 55 až 58 vyššie, „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 zodpovedá transmisii chráneného diela smerom k verejnosti. V tomto kontexte činnosť „sprístupňovania“ spočíva v poskytnutí možnosti prístupu k takejto transmisii členom verejnosti, ktorá sa môže uskutočňovať na ich požiadanie, z miesta a v čase, ktoré si sami zvolia.

67.      Vzhľadom na uvedené teda akýkoľvek prenos diela verejnosti vo všeobecnosti vyžaduje reťazec zásahov zo strany viacerých osôb, ktoré sa z rôznych dôvodov a v rôznej miere podieľajú na tomto prenose. Napríklad možnosť televíznych divákov sledovať vysielané dielo na svojich televíznych prijímačoch je výsledkom spoločného úsilia najmä prevádzkovateľa vysielania, jedného alebo viacerých vysielateľov, prevádzkovateľa rádiovej siete, ako aj osôb, ktoré poskytli antény a televízne prijímače týchto televíznych divákov.

68.      Všetky tieto zásahy nemožno považovať za „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. V opačnom prípade by mal ktorýkoľvek článok reťazca bez ohľadu na povahu jeho činnosti zodpovednosť voči autorom. S cieľom zabrániť riziku takéhoto extenzívneho výkladu normotvorca Únie v odôvodnení 27 tejto smernice spresnil, že „samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice“(38).

69.      V rámci reťazca zásahov, ktorý je súčasťou každého prenosu diela verejnosti, je teda potrebné rozlišovať osobu(39) uskutočňujúcu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 od poskytovateľov, ktorí tým, že poskytujú „zariadenia“ umožňujúce tento prenos, slúžia ako sprostredkovatelia medzi touto osobou a verejnosťou.(40)

70.      V prejednávaných veciach sa rovnako ako Google, Cyando, fínska vláda a Komisia domnievam, že úloha, ktorú zohrávajú prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, pri „verejnom prenose“ diel nahraných na internet používateľmi ich platforiem, je v zásade úloha takéhoto sprostredkovateľa. Námietka, ktorú uviedol pán Peterson, Elsevier, ako aj nemecká a francúzska vláda, podľa ktorej títo prevádzkovatelia konajú nad rámec tejto úlohy, podľa môjho názoru odráža nesprávne pochopenie toho, čím sa „samotné zabezpečenie fyzických zariadení“ líši od „prenosu“.

71.      Pripomínam, že zásady, ktorými sa riadi toto rozlišovanie, boli zakotvené hneď prvým rozhodnutím, ktoré Súdny dvor vydal v súvislosti s článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29, konkrétne rozsudkom SGAE(41). Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že skutočnosť, že hotelier prijíma vysielanie a šíri ho prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v izbách jeho zariadenia, predstavuje „verejný prenos“ diel obsiahnutých v tomto vysielaní. Hoci inštalácia týchto televíznych prijímačov v izbách sama osebe predstavuje „zabezpečenie fyzických zariadení“, zásah hoteliera sa neobmedzuje iba na toto zabezpečenie. Hotelier totiž šírením vysielania prostredníctvom uvedených prijímačov úmyselne sprostredkúval(42) diela obsiahnuté v tomto vysielaní svojim klientom – ktorí predstavujú nielen „verejnosť“, ale aj „novú verejnosť“, teda osoby, ktoré autori týchto diel nezohľadnili pri udeľovaní súhlasu na ich vysielanie(43) – ktorí by bez sprostredkovania zo strany hoteliera v zásade nemohli mať úžitok z uvedených diel napriek tomu, že by sa nachádzali v oblasti pokrytia signálom.(44)

72.      Z tohto rozsudku vyplýva, že keď sa dielo prenáša verejnosti, osobou, ktorá uskutočňuje „prenos“ – na rozdiel od poskytovateľov, ktorí „zabezpečujú fyzické zariadenia“ – je tá osoba, ktorá úmyselne zasiahne s cieľom sprostredkovať toto dielo verejnosti tak, že bez jej zásahu by táto verejnosť nemohla mať prístup k tomuto dielu. Táto osoba takýmto konaním zohráva v tomto prenose – aby som prevzal pojem zakotvený Súdnym dvorom v jeho neskoršej judikatúre – „nezastupiteľnú úlohu“(45).

73.      Toto vysvetlenie by mohlo byť nesprávne pochopené. V absolútnom vyjadrení ktorýkoľvek sprostredkovateľ zohráva pri takomto prenose významnú, ba dokonca podstatnú úlohu, keďže je jedným z článkov reťazca, ktoré umožňujú uskutočnenie prenosu. Úloha predmetnej osoby je však zásadnejšia. Jej úloha je „nezastupiteľná“, lebo je to ona, kto sa rozhodne prenášať dané dielo verejnosti a aktívne iniciuje tento „prenos“.

74.      Naopak, sprostredkovatelia, ktorých služby sa vyžívajú na umožnenie alebo uskutočnenie „prenosu“, sami z vlastnej iniciatívy nerozhodujú o prenose diel verejnosti. V tejto súvislosti sa riadia pokynmi od osôb, ktoré využívajú ich služby. Títo používatelia rozhodujú o prenose daného obsahu a aktívne iniciujú jeho „prenos“ tým, že tento obsah poskytnú sprostredkovateľom a uvedú ho tak do procesu, ktorý vedie k prenosu tohto obsahu „verejnosti“(46). V zásade teda iba títo používatelia zohrávajú „nezastupiteľnú úlohu“ uvádzanú Súdnym dvorom a uskutočňujú „verejné prenosy“. Bez ich zásahu by sprostredkovatelia nemali čo prenášať a „verejnosť“ by nemohla mať prístup k predmetným dielam.(47)

75.      Naopak, poskytovateľ služieb prekračuje úlohu sprostredkovateľa, keď aktívne zasahuje do „verejného prenosu“ diel.(48) O taký prípad ide jednak vtedy, keď tento poskytovateľ prenášaný obsah vyberie, určí iným spôsobom alebo tiež prezentuje v očiach verejnosti takým spôsobom, že sa javí ako jeho vlastný.(49) V týchto situáciách uvedený poskytovateľ uskutočňuje „prenos“ spolu s tretími stranami, ktoré obsah pôvodne poskytli.(50) O takýto prípad ide tiež vtedy, keď tento istý poskytovateľ z vlastnej iniciatívy následne použije uvedený „prenos“ formou jeho retransmisie „novej verejnosti“ alebo pomocou „odlišnej technológie“(51). Vo všetkých týchto prípadoch sa poskytovateľ služieb neobmedzuje iba na „zabezpečenie fyzických zariadení“ v zmysle odôvodnenia 27 smernice 2001/29. V skutočnosti zohráva „nezastupiteľnú úlohu“(52), lebo sa úmyselne rozhodne sprístupniť dané dielo verejnosti.(53)

76.      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na rozdiel od tvrdení pána Petersona a nemeckej vlády samotná skutočnosť, že platformy ako YouTube alebo Uploaded umožňujú verejnosti prístup k chráneným dielam, neznamená, že ich prevádzkovatelia uskutočňujú „verejný prenos“ týchto diel v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(54)

77.      V prvom rade totiž, ako tvrdí spoločnosť Google a fínska vláda, keďže predmetné diela boli nahrané na internet používateľmi týchto platforiem(55), títo používatelia zohrávajú „nezastupiteľnú úlohu“ v ich sprístupňovaní verejnosti. Títo používatelia sa rozhodli sprístupniť tieto diela verejnosti prostredníctvom uvedených platforiem, a to v prípade YouTube výberom príslušnej možnosti a v prípade Uploaded zdieľaním príslušných download‑links na internete.(56) Bez ich zásahu by prevádzkovatelia týchto platforiem nemali čo prenášať a verejnosť by nemala prístup k uvedeným dielam.

78.      Ďalej pripomínam, že proces nahrávania súboru na platformu, akou je YouTube alebo Uploaded, sa po jeho spustení používateľom uskutočňuje automaticky(57) bez toho, aby prevádzkovateľ tejto platformy vyberal alebo iným spôsobom určoval obsah, ktorý sa na nej zverejní. Spresňujem, že prípadná predchádzajúca kontrola zo strany tohto prevádzkovateľa, vykonávaná prípadne automatizovaným spôsobom, podľa môjho názoru nepredstavuje výber(58), pokiaľ sa táto kontrola obmedzuje na zisťovanie nezákonného obsahu a neodráža teda vôľu uvedeného prevádzkovateľa prenášať určitý (a nie iný) obsah verejnosti.(59)

79.      Napokon títo prevádzkovatelia následne nepoužívajú „verejné prenosy“ spustené ich používateľmi, keďže nevykonávajú retransmisiu dotknutých diel „novej verejnosti“ alebo pomocou „odlišnej technológie“(60). V zásade tu existuje iba jediný „prenos“, a to prenos, o ktorom rozhodujú predmetní používatelia.

80.      Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, sa v zásade obmedzujú na zabezpečenie „fyzických zariadení“ uvedené v odôvodnení 27 smernice 2001/29, ktoré umožňujú používateľom ich platforiem uskutočniť „verejný prenos“, v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice, diel určených týmito používateľmi. Domnievam sa, že tento výklad nie je spochybnený žiadnym z tvrdení predložených pred Súdnym dvorom.

81.      Po prvé na rozdiel od pána Petersona, skupiny Elsevier, ako aj nemeckej a francúzskej vlády sa domnievam, že ani skutočnosť, že prevádzkovateľ ako YouTube štruktúruje spôsob, akým sú videá nahrané používateľmi prezentované na platforme, ich zahrnutím do štandardného zobrazovacieho rozhrania a indexovaním do rôznych rubrík, ani skutočnosť, že tento prevádzkovateľ poskytuje funkciu vyhľadávania a spracovávania výsledkov vyhľadávania zhrnutých na domovskej stránke vo forme zaradenia videí do rôznych kategórií, sú irelevantné.(61)

82.      V tejto súvislosti podotýkam, že táto štruktúra prezentácie a tieto rôzne funkcie majú racionalizovať organizáciu platformy, uľahčiť jej používanie a tým optimalizovať prístup k uloženým videám. Požiadavka naznačená v odôvodnení 27 smernice 2001/29, podľa ktorej poskytovateľ služieb neuskutočňuje „verejný prenos“, pokiaľ sa obmedzuje iba na „samotné“ zabezpečenie fyzických zariadení, však podľa môjho názoru neznamená, že tento poskytovateľ nemôže optimalizovať prístup k prenášanému obsahu organizáciou svojej služby.(62) Nevyžaduje sa totiž, aby „fyzické zariadenie“ samo osebe bolo „jednoduché“. Podľa môjho názoru okolnosť, že online platforma má určitý stupeň prepracovanosti s cieľom uľahčiť jej používanie, nie je teda dôležitá. Za hranicu, ktorú poskytovateľ nemôže prekročiť, považujem aktívny zásah do prenosu diela verejnosti, ako je uvedené v bode 75 vyššie.

83.      Štruktúra prezentácie a takýchto funkcií pritom podľa môjho názoru nemôže byť dôkazom, že prevádzkovateľ prekračuje túto hranicu. Nenasvedčuje najmä tomu, že prevádzkovateľ určuje obsah, ktorý používatelia sprístupňujú na platforme. Optimalizáciu prístupu k obsahu nemožno predovšetkým zamieňať s optimalizáciou samotného obsahu. Prevádzkovateľ určuje obsah iba v druhom prípade.(63) Okrem toho skutočnosť, že platforma, akou je YouTube, obsahuje štandardné zobrazovacie rozhranie, neumožňuje podľa môjho názoru dospieť k záveru, že jej prevádzkovateľ prezentuje obsah v očiach verejnosti takým spôsobom, že sa javí byť jeho vlastným obsahom, keďže toto rozhranie pri každom videu uvádza, ktorý používateľ ho nahral.

84.      Po druhé ani okolnosť, že registrovaným používateľom sa na platforme, akou je YouTube, zobrazuje prehľad „odporúčaných videí“, nie je podľa môjho názoru rozhodujúca. Nikto nespochybňuje skutočnosť, že tieto odporúčania majú vplyv na obsah prezeraný týmito používateľmi. Keďže sa však uvedené odporúčania generujú automaticky na základe videí, ktoré si dotknutý používateľ predtým prezeral, a ich jediným cieľom je uľahčiť prístup tohto používateľa k podobným videám, nie sú odrazom rozhodnutia prevádzkovateľa sprístupniť dané dielo verejnosti. V každom prípade platí, že tento prevádzkovateľ vopred neurčuje, ktoré diela sú dostupné na jeho platforme.

85.      Po tretie na rozdiel od tvrdení pána Petersona a skupiny Elsevier skutočnosť, že prevádzkovateľ, akým je YouTube, vo všeobecných podmienkach používania svojej platformy stanovuje, že každý používateľ mu udeľuje celosvetovú, nevýhradnú a bezplatnú licenciu na používanie k videám, ktoré nahráva, nespochybňuje mnou navrhovaný výklad. Tento druh zmluvného ustanovenia(64), ktoré oprávňuje prevádzkovateľa platformy šíriť obsah nahraný jej používateľmi a na základe ktorého prevádzkovateľ navyše podľa svojho tvrdenia automaticky a systematicky nadobúda práva ku všetkým týmto obsahom(65), totiž sám osebe nepreukazuje, že tento prevádzkovateľ aktívne zasahuje do „verejného prenosu“ diel, ako je uvedené v bode 75 vyššie. Keďže sa toto ustanovenie uplatňuje práve systematicky a automaticky na akýkoľvek nahraný obsah, nenasvedčuje tomu, že uvedený prevádzkovateľ rozhoduje o prenášanom obsahu. Ak však tento prevádzkovateľ na základe uvedenej licencie opakovane použije obsah nahraný používateľmi platformy(66), uskutočňuje v tomto rozsahu „verejný prenos“.

86.      Po štvrté nepresvedčilo ma ani tvrdenie pána Petersona a skupiny Elsevier, podľa ktorého obchodný model prijatý prevádzkovateľmi, ako sú YouTube alebo Cyando, preukazuje, že sa neobmedzujú iba na „zabezpečenie fyzických zariadení“ v zmysle odôvodnenia 27 smernice 2001/29, ale uskutočňujú „verejný prenos“ diel nahraných používateľmi ich platforiem. V tejto súvislosti žalobcovia vo veci samej tvrdia, že príjmy, ktoré títo prevádzkovatelia dosahujú najmä z predaja reklamného priestoru (model „YouTube“) alebo predplatených balíkov (model „Cyando“), nie sú protihodnotou za technickú službu – títo prevádzkovatelia predovšetkým neúčtujú používateľom poplatok za pamäťový priestor ako taký – ale závisia od príťažlivosti obsahu sprístupneného na ich platformách. V prípade YouTube sú totiž zisky v podobe príjmov z reklamy tým vyššie, čím vyššia je návštevnosť platformy, a v prípade Cyando vedie používateľov internetu k zakúpeniu predplatených balíkov vidina možnosti, že budú môcť jednoducho naraz sťahovať viacero príťažlivých obsahov.

87.      Vo všeobecnosti cieľ vytvárania zisku sledovaný poskytovateľom služieb je podľa môjho názoru prvkom, ktorý má úplne relatívnu hodnotu pri odlišovaní „verejného prenosu“ od takéhoto „zabezpečenia“. Pripomínam jednak, že Súdny dvor po úvahe(67) v rozsudku Reha Training(68) rozhodol, podľa môjho názoru správne, že zisková povaha nie je kritériom pojmu „verejný prenos“, ale možno ju zohľadniť na účely výpočtu výšky prípadnej odmeny alebo náhrady, ktorá prináleží autorovi za takýto „prenos“(69). Zisková povaha tak môže predstavovať nanajvýš náznak existencie takéhoto „prenosu“(70). Cieľ vytvárania zisku sledovaný poskytovateľom služieb je pritom o to menej užitočným znakom pre takéto rozlišovanie, že zabezpečenie „fyzického zariadenia“ umožňujúceho uskutočniť „verejný prenos“ sa vo všeobecnosti vykonáva s týmto cieľom.(71) Predovšetkým, prevažná väčšina online sprostredkovateľov poskytuje svoje služby za odmenu.

88.      Konkrétnejšie skutočnosť, že odmena dosahovaná prevádzkovateľmi, ako sú YouTube a Cyando, závisí od príťažlivosti obsahu zverejneného na ich platformách používateľmi týchto platforiem, neumožňuje dospieť k záveru, že títo prevádzkovatelia sami uskutočňujú „verejný prenos“ diel, ktoré sa na nich môžu nachádzať. Pripomínam, že rozhodujúcim kritériom je podľa môjho názoru skutočnosť, či poskytovateľ služieb aktívne zasahuje do tohto „prenosu“, ako je vysvetlené v bode 75 vyššie. Táto okolnosť však podľa môjho názoru sama osebe neumožňuje preukázať túto skutočnosť.(72)

89.      Výklad, ktorý navrhujem, podľa môjho názoru potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora v oblasti práva ochranných známok. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore v rozsudku Google France rozhodol, že používanie označení zhodných alebo podobných ochrannej známke ako kľúčových slov v rámci služby odkazov na internete, akou je služba AdWords ponúkaná spoločnosťou Google, bez súhlasu ich majiteľov predstavuje zakázané používanie týchto ochranných známok v zmysle práva Únie. Toto používanie však uskutočňuje používateľ služby odkazov, ktorý si vybral tieto označenia ako kľúčové slová, a nie poskytovateľ služby, ktorý mu len poskytuje prostriedky na takéto konanie. Skutočnosť, že klienti platia tomuto poskytovateľovi za používanie takýchto označení, je irelevantná. Podľa Súdneho dvora „to, že niekto vytvorí technické podmienky potrebné na používanie označenia a je za túto službu odmeňovaný, totiž neznamená, že ten, kto poskytuje túto službu, sám používa uvedené označenie“(73).

90.      Podobne tak v rozsudku L’Oréal/eBay Súdny dvor, opäť zasadajúci vo veľkej komore, rozhodol, že používanie označení zodpovedajúcich ochranným známkam v rámci ponúk na predaj zverejnených v internetovom obchode predstavuje bez súhlasu ich majiteľov zakázané používanie týchto ochranných známok. Aj v tomto prípade však toto používanie uskutočňuje nie prevádzkovateľ obchodu, ale používatelia, ktorí zverejnili tieto ponuky na predaj. V rozsahu, v akom sa tento prevádzkovateľ obmedzuje na to, že umožňuje používateľom svojej služby zverejniť takéto ponuky na predaj a prípadne používať takéto označenia v tomto obchode, sám osebe neuskutočňuje používanie týchto označení.(74)

91.      Je pritom nesporné, že najmä eBay štruktúruje všeobecnú prezentáciu inzerátov svojich používateľov predávajúcich, indexuje ich do rôznych rubrík a zaviedol funkciu vyhľadávania. Tento prevádzkovateľ automaticky odporúča používateľom kupujúcim ponuky podobné tým, ktoré si už predtým prezerali. Okrem toho odmena prevádzkovateľov dotknutých vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Google France a L’Oréal/eBay, závisí od príťažlivosti obsahov poskytovaných používateľmi ich služieb. Google si v rámci služby AdWords účtuje odmenu v závislosti od počtu kliknutí na reklamné odkazy používajúce kľúčové slová zvolené používateľmi inzerentmi.(75) eBay si účtuje určité percento z transakcií uskutočnených na základe ponúk na predaj zverejnených v jej obchode.(76) Tieto odlišné okolnosti očividne neboli podľa názoru Súdneho dvora rozhodujúce, ba ani relevantné, keďže ich vo svojom odôvodnení dokonca ani nespomenul. Kladiem si teda otázku, z akých dôvodov by mali mať význam v prejednávaných veciach, ako to navrhujú žalobcovia vo veciach samých.(77)

92.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvé otázky tak, že prevádzkovateľ platformy na zdieľanie videí a prevádzkovateľ platformy na ukladanie a zdieľanie súborov neuskutočňujú „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ak používateľ ich platforiem na ne nahrá chránené dielo.

93.      V dôsledku toho títo prevádzkovatelia nemôžu byť priamo zodpovední podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ak tretie strany sprístupnia chránené diela verejnosti prostredníctvom ich platforiem bez predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv – a bez toho, aby sa uplatnila výnimka alebo obmedzenie. Tento záver nevylučuje, že z uvedeného konania môže pre uvedených prevádzkovateľov vyplývať sekundárna zodpovednosť. Túto otázku však treba preskúmať z hľadiska predpisov v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti stanovených členskými štátmi, ktoré musia dodržiavať obmedzenia stanovené v článkoch 14 a 15 smernice 2000/31(78).

2.      O skutočnosti, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 neupravuje sekundárnu zodpovednosť osôb, ktoré uľahčujú uskutočňovanie nezákonných „verejných prenosov“ tretími stranami

94.      Na úvod je potrebné v prvom rade pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku GS Media v súlade so svojím rozsudkom Svensson a i.(79) rozhodol, že vloženie hypertextového odkazu na internetovú stránku, ktorý odkazuje na diela nezákonne zverejnené na inej internetovej stránke, môže predstavovať „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Súdny dvor sa v podstate domnieval, že osoba vložením takýchto odkazov zohráva „nepopierateľnú úlohu“, ak poskytne verejnosti „priamy prístup“ k dotknutým dielam. Takéto vloženie odkazov však predstavuje „verejný prenos“ iba za predpokladu, že sa preukáže, že osoba vedela, alebo mala vedieť, že tieto odkazy poskytujú prístup k nezákonne zverejneným dielam, pričom túto vedomosť treba predpokladať v prípade, ak táto osoba sleduje cieľ vytvárať zisk.(80)

95.      Ďalej v rozsudku Stichting Brein I („Filmspeler“) Súdny dvor rozhodol, že predaj multimediálneho prehrávača, na ktorom boli predinštalované doplnky obsahujúce hypertextové odkazy na internetové stránky, ktoré nezákonným spôsobom streamujú chránené diela, predstavuje „verejný prenos“. Súdny dvor sa v tejto veci domnieval, že predajca tohto prehrávača sa neobmedzoval iba na „zabezpečenie fyzických zariadení“, ale naopak zohrával „nezastupiteľnú úlohu“ v prenose diel, a to z dôvodu, že bez doplnkov, ktoré vopred nainštaloval do uvedeného prehrávača, by kupujúci tohto prehrávača „mohli len ťažko mať prístup k chráneným dielam“, keďže dotknuté streamingové stránky nie sú verejnosťou ľahko identifikovateľné. Okrem toho Súdny dvor prikladal význam skutočnosti, že predávajúci uvedeného prehrávača vedel o tom, že tieto doplnky umožňujú získať prístup k dielam vysielaným na internete nezákonným spôsobom.(81)

96.      Napokon v rozsudku Stichting Brein II („The Pirate Bay“) Súdny dvor rozhodol, že sprístupnenie a správa internetovej platformy, na ktorej sa uchovávajú a nachádzajú odkazy na torrentové súbory sprístupnené online jej používateľmi, ktoré umožňujú používateľom zdieľať a sťahovať chránené diela v rámci siete výmeny údajov medzi používateľmi (peer‑to‑peer), predstavuje „verejný prenos“. Podľa názoru Súdneho dvora sa administrátori tejto platformy neobmedzovali iba na „samotné zabezpečenie fyzických zariadení“, ale zohrávali „kľúčovú úlohu“ v sprístupňovaní diel, a to z dôvodu, že na platforme ponúkali rôzne prostriedky, vrátane funkcie vyhľadávania a registra uložených torrentových súborov, ktoré uľahčovali nájdenie týchto súborov. Keby administrátori nekonali, „používatelia by si nemohli uvedené diela vzájomne poskytovať, alebo by bola táto činnosť na internete oveľa zložitejšia“. Súdny dvor aj v tomto prípade znova zdôraznil skutočnosť, že administrátori uvedenej platformy vedeli o tom, že diela zdieľané prostredníctvom tejto platformy sú na nej zdieľané v zásade nezákonne.(82)

97.      Ako som vysvetlil v bode 56 vyššie, ako sa uvádza v odôvodnení 23 smernice 2001/29 a ako opakovane rozhodol Súdny dvor(83), „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice v zásade zodpovedá transmisii diela smerom k verejnosti. V tomto odôvodnení sa okrem toho spresňuje, že toto ustanovenie „nezahŕňa žiadne iné činnosti“. Ak v prípade sprístupnenia stačí, aby dotknutá osoba poskytla verejnosti prístup k dielu, tento prístup musí zahŕňať, ako som spresnil v bode 57 vyššie, možnosť prenosu tohto diela, ktorý sa uskutoční na žiadosť člena verejnosti.

98.      Žiadna z činností dotknutých v troch rozsudkoch preskúmaných v tejto časti však podľa môjho názoru nespočíva v skutočnom alebo potenciálnom prenose diela verejnosti. Najlepším príkladom v tejto súvislosti je rozsudok Stichting Brein II („The Pirate Bay“). Keďže diela zdieľané na peer‑to‑peer sieti neboli na spornej platforme zverejnené, jej administrátori neboli prakticky schopní prenášať ich verejnosti. Táto platforma v skutočnosti len uľahčovala prenosy uskutočňované jej používateľmi na tejto sieti.(84) To isté platilo v rozsudkoch GS Media a Stichting Brein I („Filmspeler“). Vloženie hypertextových odkazov a predaj sporného multimediálneho prehrávača, ktoré boli predmetom týchto rozsudkov, uľahčovali prístup k dielam nezákonne sprístupňovaným verejnosti na predmetných internetových stránkach.(85)

99.      Stručne povedané, Súdny dvor v týchto rozsudkoch podľa môjho názoru zahrnul do pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 činnosti, ktoré v pravom zmysle slova nepredstavujú skutočné ani potenciálne prenosy diel, ale uľahčujú uskutočňovanie takýchto nezákonných prenosov tretími stranami.(86)

100. Okrem toho Súdny dvor v týchto rozsudkoch zahrnul do pojmu „verejný prenos“ aj kritérium týkajúce sa vedomosti o nezákonnosti. Ako však tvrdí Elsevier a francúzska vláda, tento pojem v zásade neobsahuje takéto kritérium. Hoci Súdny dvor ustálene rozhoduje, že predpokladom existencie takéhoto „prenosu“ je, že dotknutá osoba koná „s vedomím dôsledkov svojho konania“, „vedome“, „úmyselne“ alebo tiež „cielene“(87), účelom týchto rôznych výrazov je podľa môjho názoru v zásade stanoviť, ako som vysvetlil v bode 72 vyššie, že uvedený pojem zahŕňa vôľu sprostredkovať dielo verejnosti.(88) Táto otázka sa a priori líši od otázky, či osoba, ktorá uskutočňuje „verejný prenos“ diela bez súhlasu autora, vie o tom, že takýto „prenos“ je v zásade nezákonný.

101. Ako som v tejto súvislosti vysvetlil v bode 64 vyššie, v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa existencia „verejného prenosu“ – s výhradou nuansy uvedenej v predchádzajúcom bode – vo všeobecnosti považuje za objektívnu skutočnosť. Zákonný alebo nezákonný charakter tohto „prenosu“ v zásade nezávisí ani od vedomosti osoby, ktorá ho uskutočňuje, ale hlavne od otázky, či autor udelil súhlas na uvedený „prenos“(89). Vedomosť tejto osoby sa však zohľadňuje v štádiu prípadného uloženia sankcií a povinností náhrady škody tejto osobe. Najmä z článku 13 smernice 2004/48 vyplýva, že osoba, ktorá porušila právo duševného vlastníctva vedome alebo s dostatočnými dôvodmi na to, aby o tom vedela, je povinná zaplatiť vlastníkovi práv náhradu ujmy úmernú skutočnej ujme, ktorú utrpel v dôsledku porušenia. Naopak, ak sa osoba dopustí takéhoto porušenia nevedome alebo bez dostatočných dôvodov na to, aby o tom vedela, môže jej byť uložená miernejšia sankcia vo forme vrátenia dosiahnutých ziskov alebo zaplatenia náhrady škody vo vopred stanovenej výške.(90)

102. Vzhľadom na to skutočnosť, že osoba – najmä sprostredkovateľ – vedome uľahčuje uskutočňovanie nezákonných „verejných prenosov“ tretími stranami, jednoznačne predstavuje protiprávne konanie. Všeobecne sa však uznáva, že ide o otázku sekundárnej zodpovednosti, na ktorú sa vzťahujú predpisy v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti stanovené členskými štátmi.(91) Táto sekundárna zodpovednosť za porušenia autorského práva, ktorých sa dopúšťajú tretie strany, navyše vo všeobecnosti zahŕňa morálny prvok, akým je vedomosť o nezákonnosti alebo úmysel.(92)

103. Podľa môjho názoru však vzhľadom na to, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 harmonizuje vecný obsah práva „verejného prenosu“, určuje konanie, na ktoré sa toto výlučné právo vzťahuje, a v tomto rozsahu primárnu zodpovednosť osôb, ktoré sa nezákonne dopúšťajú takéhoto konania. Nič v znení tohto ustanovenia alebo iných ustanovení tejto smernice však nenaznačuje, že jej cieľom je upraviť otázky sekundárnej zodpovednosti.(93) To je o to pozoruhodnejšie, že keď normotvorca Únie chce, aby boli tieto otázky upravené aktmi, ktoré prijíma, špecificky to uvedie.(94)

104. Z týchto dôvodov mám výhrady voči odôvodneniu Súdneho dvora v rozsudkoch GS Media, Stichting Brein I („Filmspeler“) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“). Bez ohľadu na to, či by bolo žiaduce, aby na úrovni Únie existovalo jednotné riešenie týkajúce sa konania osôb, ktoré vedome uľahčujú tretím osobám nezákonné konanie, a hoci by takáto jednotnosť prispela k zabezpečeniu vysokej úrovne ochrany autorského práva, podľa môjho názoru skutočnosťou ostáva, že právo Únie v jeho súčasnej podobe takéto jednotné riešenie neupravuje.(95) Normotvorcovi Únie prináleží, aby zahrnul úpravu sekundárnej zodpovednosti do práva Únie.

105. Zdôrazňujem, že vkladanie hypertextových odkazov na diela nezákonne zverejnené na internete, a to s vedomím tejto nezákonnosti, predaj prehrávača, akým je „Filmspeler“, a správa platformy, akou je „The Pirate Bay“, treba, samozrejme, sankcionovať. Na dosiahnutie tohto cieľa však nie je potrebné zahrnúť takéto konanie do pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Podľa môjho názoru je odpoveď na toto konanie možné a nutné nájsť v občianskom práve členských štátov – ba dokonca v ich trestnom práve. V tomto ohľade teda mnou navrhovaný výklad neponecháva autorov bezbranných.

106. Napokon pripomínam, že Súdny dvor v rozsudkoch Google France a L’Oréal/eBay rozhodol nerozšíriť v oblasti práva ochranných známok rozsah primárnej zodpovednosti na konanie sprostredkovateľov, ktoré môže prispievať k porušeniam ochranných známok používateľmi ich služieb. Súdny dvor správne odkázal túto otázku na predpisy v oblasti občianskoprávnej zodpovednosti stanovené členskými štátmi a na obmedzenia stanovené smernicou 2000/31.(96) Kladiem si teda otázku, či je potrebné odchýliť sa v oblasti autorského práva od takéhoto prístupu, keďže právne predpisy Únie v týchto dvoch oblastiach sú harmonizované na rovnakej úrovni a sledujú rovnaký cieľ zabezpečenia vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva.

3.      Subsidiárne – o otázke, či prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, vedome uľahčujú tretím osobám nezákonné konanie

107. Pre prípad, že by Súdny dvor považoval za vhodné uplatniť v prejednávaných veciach analytický rámec uvedený v rozsudkoch GS Media, Stichting Brein I („Filmspeler“) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“) aj napriek výhradám, ktoré som uviedol v predchádzajúcej časti, subsidiárne preskúmam prejednávané veci z hľadiska tohto analytického rámca.

108. Podľa môjho chápania týchto rozsudkov zásah do prenosu diela verejnosti vykonaný inou osobou, než je osoba, ktorá na základe rozhodnutia o tomto prenose uskutočňuje „verejný prenos“ v pravom zmysle slova, treba považovať za takýto „verejný prenos“, ak sú splnené dve kritériá.

109. Jednak dotknutá osoba musí zohrávať „nezastupiteľnú úlohu“ v uvedenom prenose. Táto „úloha“ je v súlade s významom použitým v uvedených rozsudkoch jednoznačná, ak táto osoba uľahčuje tento prenos.(97) V tomto prípade je pri prevádzkovateľoch, ako sú YouTube a Cyando, toto kritérium zjavne splnené.

110. A jednak zásah uvedenej osoby musí mať „vedomú povahu“, chápanú v tom zmysle, že táto osoba musí vedieť o nezákonnosti prenosu, ktorý uľahčuje. Spôsob, akým sa má toto kritérium vykladať v prejednávaných veciach, je oveľa menej jasný. Celý problém vyplýva z toho, že v práve Únie neexistuje rámec týkajúci sa tohto morálneho aspektu. Môžem teda len špekulovať, vychádzajúc pritom z informácií vyplývajúcich z rozsudkov GS Media, Stichting Brein I („Filmspeler“) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“), z vnútroštátnych judikatúr v oblasti sekundárnej zodpovednosti a z logiky vyplývajúcej z podmienok, ktoré musia sprostredkovatelia spĺňať podľa článku 14 ods. 1, písm. a) a b) smernice 2000/31 na účely priznania výnimky zo zodpovednosti upravenej v tomto ustanovení.(98)

111. V tejto súvislosti si myslím, že bez väčších ťažkostí sa možno domnievať, ako uvádza vnútroštátny súd a ako tvrdí Komisia, že prevádzkovateľ, ako je YouTube alebo Cyando, „vedome“ zasahuje do nezákonného „verejného prenosu“ daného diela uskutočňovaného prostredníctvom jeho platformy, ak vedel alebo si bol vedomý existencie súboru obsahujúceho predmetné dielo – najmä ak mu bolo takéto dielo nahlásené – a vo chvíli, keď sa túto skutočnosť dozvedel alebo si ju uvedomil, nekonal bezprostredne s cieľom odstrániť dotknutú informáciu alebo znemožniť k nej prístup.(99) V takom prípade sa totiž možno dôvodne domnievať, že prevádzkovateľ tým, že nekoná napriek tomu, že má tú možnosť, schvaľuje tento nezákonný „prenos“ alebo preukazuje zjavnú nedbanlivosť vo vzťahu k tomuto prenosu. To, za akých okolností sa prevádzkovateľ dozvie alebo si uvedomí takúto skutočnosť, a či v prípade potreby konal „promptne“, je podľa môjho názoru potrebné určiť s ohľadom na rovnaké zásady, aké sú uplatnené v rámci podmienok stanovených v článku 14 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2000/31.(100)

112. V rozpore s tvrdením pána Petersona, skupiny Elsevier a nemeckej a francúzskej vlády sa však rovnako ako Komisia domnievam, že vedomosť o nezákonnosti nemožno predpokladať len na základe tohto, že prevádzkovateľ sleduje cieľ vytvárania zisku.

113. Je pravda, že Súdny dvor v rozsudku GS Media rozhodol, že ak osoba, ktorá vkladá na internetovú stránku hypertextové odkazy na chránené diela zverejnené bez súhlasu ich autora na inej internetovej stránke, robí to s cieľom vytvárania zisku, treba sa (vyvrátiteľne) domnievať, že vedela o chránenej povahe týchto diel a o tomto chýbajúcom súhlase.(101) Odhliadnuc od skutočnosti, že Súdny dvor vo svojej neskoršej judikatúre, zdá sa, obmedzil toto riešenie len na otázku hypertextových odkazov,(102) však zastávam názor, že v prejednávaných veciach nemožno takúto domnienku v nijakom prípade uplatniť.

114. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok GS Media, vkladal sporné odkazy samotný prevádzkovateľ dotknutej internetovej stránky. Vedel teda o obsahoch, na ktoré tieto odkazy odkazovali. Ako tvrdí Cyando, táto okolnosť bola základom skutkovej domnienky. Súdny dvor mohol na tomto základe očakávať od tohto prevádzkovateľa, že pred samotným vložením odkazov vykonáva „potrebné overenia“, aby sa uistil, že nejde o chránené diela nezákonne zverejnené na stránke, na ktorú tieto odkazy odkazujú.(103)

115. Pripomínam však, že prevádzkovateľ platformy nie je v zásade osobou, ktorá zverejňuje obsah na internete. Ak by sa v tomto kontexte uplatnilo riešenie prijaté v rozsudku GS Media, znamenalo by to, že pokiaľ tento prevádzkovateľ vo všeobecnosti sleduje cieľ vytvárania zisku, predpokladá sa, že vedel nielen o všetkých súboroch nachádzajúcich sa na jeho serveri, ale vedel tiež o ich prípadnej nezákonnej povahe, pričom sám musí vyvrátiť túto domnienku tým, že preukáže, že vykonal „potrebné overenia“. Takéto riešenie by sa však podľa môjho názoru rovnalo uloženiu všeobecnej povinnosti takémuto prevádzkovateľovi monitorovať ním ukladané informácie a aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť, čo je v rozpore so zákazom, ktorý v tejto súvislosti stanovuje článok 15 ods. 1 smernice 2000/31.(104)

116. Zostáva ešte preskúmať otázku, či prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, môžu niesť zodpovednosť, pokiaľ vo všeobecnej a abstraktnej rovine vedeli o tom, že tretie strany využívajú ich platformy (najmä) na nezákonné online zdieľanie chránených diel, ako to tvrdia pán Peterson, Elsevier a francúzska vláda.

117. Ide o nesmierne zložitú otázku. Veľké množstvo výrobkov alebo služieb sa môže, podobne ako platformy YouTube a Uploaded, využívať na zákonné, ba dokonca spoločensky žiaduce účely, ako aj na nezákonné účely. Domnievam sa, že dodávateľa takéhoto výrobku alebo služby nemožno považovať za zodpovedného za nezákonné používanie týchto výrobkov alebo služieb tretími stranami len z toho dôvodu, že vie o takomto používaní alebo má naň podozrenie. Takýto nízky štandard zodpovednosti by mohol odrádzať od výroby takýchto výrobkov a služieb a od ich uvádzania na trh, a to na úkor ich zákonných použití – a v širšom zmysle brzdiť vývoj podobných alebo inovatívnych výrobkov alebo služieb.(105)

118. Ani samotná skutočnosť, že poskytovateľ dosahuje zisk z týchto nezákonných použití, nemôže byť rozhodujúca. Pán Peterson, Elsevier a francúzska vláda v tejto súvislosti zdôraznili, že YouTube je financovaná najmä z reklamy umiestnenej na jej platforme, že ňou dosahované príjmy z reklamy sú tým vyššie, čím príťažlivejší obsah je na nej zverejnený, a že sa „všeobecne uznáva“, že v „prevažnej väčšine prípadov“ ide o chránené diela, ktoré boli zverejnené na internete bez súhlasu ich autorov. Okrem toho, že táto logika sa mi zdá byť trochu zjednodušená, pokiaľ ide o platformu, akou je YouTube,(106) poznamenávam, že príjmy plynúce z reklamy, ktorá je na tejto platforme umiestňovaná bez rozdielu, závisia od jej všeobecnej návštevnosti – a teda závisia tak od jej zákonných použití, ako aj od jej nezákonných použití. Ktorýkoľvek dodávateľ výrobku alebo služby, ktoré je možné používať obomi uvedenými spôsobmi, pritom nevyhnutne dosiahne časť svojho zisku vďaka používateľom, ktorí ich kupujú alebo využívajú na nezákonné účely. Je teda potrebné preukázať ďalšie okolnosti.

119. V tejto súvislosti netreba zabúdať na účel úpravy sekundárnej zodpovednosti. Ako vyplýva z bodu 117 vyššie, takáto úprava musí viesť podľa môjho názoru k odrádzaniu od konania uľahčujúceho porušovanie autorského práva, avšak bez toho, aby odrádzala od inovácie alebo bránila potenciálnemu zákonnému používaniu dotknutých výrobkov alebo služieb, ktoré sa môžu použiť aj na protiprávne účely.

120. V tejto súvislosti zodpovednosť poskytovateľa služieb môže podľa môjho názoru vznikať, ako uvádza fínska vláda, bez toho, aby bolo potrebné preukázať, že vedel o konkrétnych porušeniach autorského práva alebo si ich bol vedomý, pokiaľ je preukázané, že tento poskytovateľ služieb mal prostredníctvom poskytnutia svojej služby v úmysle uľahčiť uskutočnenie takýchto porušení tretími stranami. Domnievam sa, že rozsudky Stichting Brein I („Filmspeler“) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“) treba chápať v tomto zmysle. V prvom rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že predávajúci prehrávača „Filmspeler“ vo všeobecnosti vedel, že tento prehrávač môže byť používaný na nezákonné účely.(107) V druhom rozsudku Súdny dvor uviedol, že administrátori platformy „The Pirate Bay“ vo všeobecnosti vedeli, že táto platforma uľahčuje prístup k dielam zdieľaným bez predchádzajúceho súhlasu ich autorov a v každom prípade so zreteľom na okolnosť, že veľmi veľká časť torrentových súborov nachádzajúcich sa na tejto platforme odkazovala na takéto diela, nemohli túto skutočnosť nevedieť.(108) Vo veciach, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, však tieto osoby otvorene vyjadrili svoj úmysel uľahčiť prostredníctvom svojho prehrávača alebo platformy uskutočňovanie „nezákonných prenosov“ tretími stranami.(109)

121. V prejednávaných veciach YouTube ani Cyando otvorene nepropagujú nezákonné používanie svojich platforiem. Pán Peterson a Elsevier však tvrdia, že týmto prevádzkovateľom treba pripísať zodpovednosť vzhľadom na spôsob, akým organizovali svoje služby. Pripomínam, že žalobcovia vo veciach samých sa v tejto súvislosti odvolávajú na viaceré argumenty: po prvé uvedení prevádzkovatelia údajne preukázali úmyselné prehliadanie nezákonného používania ich platforiem (tým, že ich používateľom umožnili zverejňovať na nich obsah automatizovaným spôsobom a bez predchádzajúcej kontroly), po druhé podnecujú používateľov k takémuto nezákonnému používaniu a po tretie pristupovali k takémuto používaniu nedbanlivo (keď si neplnili povinnosti náležitej starostlivosti tým, že opäť nevykonávali predchádzajúcu kontrolu nahraného obsahu).(110)

122. Hneď na úvod treba uviesť určité spresnenia. Podľa môjho názoru prevádzkovateľovi nemôže byť pripísaná zodpovednosť na základe úmyselného prehliadania alebo zavinenej nedbanlivosti iba z dôvodu, že umožňuje používateľom svojej platformy automatizovaným spôsobom na nej zverejňovať obsah a vo všeobecnosti nekontroluje tento obsah ešte pred jeho sprístupnením online. Na jednej strane nemožno dôvodne tvrdiť, ako to robí Elsevier, že tento prevádzkovateľ má prostredníctvom takejto organizácie svojej platformy za cieľ jednoducho vyhnúť sa akejkoľvek zodpovednosti.(111) Na druhej strane článok 15 smernice 2000/31 bráni možnosti očakávať od takéhoto poskytovateľa služby, že všeobecným a abstraktným spôsobom monitoruje informácie, ktoré ukladá, a aktívne zisťuje nezákonné činnosti na svojich serveroch. To, že nevykonáva takéto všeobecné monitorovanie, teda nemožno považovať za úmyselné prehliadanie alebo nedbalosť.(112) Okrem toho s výnimkou situácie uvedenej v bode 111 vyššie samotná nedbanlivosť poskytovateľa služieb by vo všeobecnejšej rovine už podľa definície nemala stačiť na preukázanie toho, že „vedome“ zasahuje s cieľom uľahčiť porušovanie autorského práva používateľmi jeho služby.

123. Vzhľadom na uvedené zastávam názor, že spôsob, akým poskytovateľ organizuje svoju službu, môže za určitých okolností skutočne preukazovať „vedomú povahu“ jeho zásahu do nezákonných „verejných prenosov“, ktoré uskutočňujú používatelia tejto služby v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ako ho Súdny dvor vykladal v rozsudkoch GS Media, Stichting Brein I („Filmspeler“) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“). O taký prípad ide, keď charakteristiky tejto služby odhaľujú neexistenciu dobre viery predmetného poskytovateľa, ktorá sa môže prejavovať vôľou podnecovať alebo úmyselne prehliadať takéto porušenia autorského práva.(113)

124. Domnievam sa, že v tejto súvislosti je potrebné overiť jednak to, či charakteristiky predmetnej služby majú objektívne vysvetlenie a prinášajú pridanú hodnotu pre zákonné používanie tejto služby, a jednak to, či poskytovateľ služby prijal primerané opatrenia, aby zabránil nezákonnému využívaniu uvedenej služby.(114) Pokiaľ ide o tento posledný aspekt, znova platí, že od poskytovateľa služby nemožno v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2000/31 očakávať, že vo všeobecnosti kontroluje všetky súbory, ktoré majú používatelia jeho služby v úmysle zverejniť, ešte pred ich sprístupnením online. Druhá časť testu by podľa môjho názoru mala skôr predstavovať obranu pre poskytovateľov služieb. V tejto súvislosti skutočnosť, že poskytovateľ služby vo všeobecnosti dôsledne plní svoju povinnosť odstraňovať obsah, ktorá mu vyplýva z článku 14 ods. 1 písm. b) tejto smernice, alebo akékoľvek povinnosti, ktoré mu boli prípadne uložené prostredníctvom súdneho príkazu, alebo tiež skutočnosť, že tento poskytovateľ dobrovoľne realizoval iné opatrenia, budú viesť k preukázaniu jeho dobrej viery.

125. V prejednávaných veciach prináleží vnútroštátnemu súdu, aby podrobil tomuto testu takých poskytovateľov, ako sú YouTube a Cyando. Považujem však za užitočné poskytnúť mu v tejto súvislosti určité informácie.

126. V prvom rade zdá sa mi ťažké prijať vzhľadom na charakteristiky platformy, akou je YouTube, záver, že jej prevádzkovateľ má v úmysle uľahčovať nezákonné používanie tejto platformy. Osobitne skutočnosť, že funkcie uvedenej platformy spočívajúce vo vyhľadávaní a indexovaní prípadne uľahčujú prístup k nezákonnému obsahu, nemôže v tejto súvislosti slúžiť ako dôkaz. Tieto funkcie majú objektívne vysvetlenie a prinášajú pridanú hodnotu pre zákonné používanie uvedenej platformy. Hoci Súdny dvor v rozsudku Stichting Brein II („The Pirate Bay“) prezentoval skutočnosť, že administrátori spornej platformy zaviedli vyhľadávač a indexovali uložené súbory, ako dôkaz o „vedomej povahe“ ich zásahu do nezákonného zdieľania chránených diel,(115) toto posúdenie nemožno vytrhnúť z osobitného kontextu tejto veci, ktorý sa vyznačoval deklarovaným úmyslom týchto administrátorov uľahčiť porušovanie autorského práva.

127. Okrem toho v rozpore s tvrdením skupiny Elsevier sa domnievam, že skutočnosť, že prevádzkovateľ platformy, ako je YouTube, umožňuje niektorým používateľom vkladať do ich videí reklamy a vypláca im časť dosiahnutých príjmov,(116) nestačí na preukázanie jeho vôle podnecovať ich k tomu, aby nahrávali chránené diela na internet bez súhlasu ich autorov. Naopak, je nesporné, že pokiaľ ide o YouTube, vkladanie týchto reklám sa uskutočňuje prostredníctvom softvéru Content ID, ktorý má zaručiť, aby túto možnosť mali iba nositelia práv, keďže automaticky rozpoznáva, keď tretie strany nahrajú videá obsahujúce chránené diela, a v prípade potreby umožňuje uvedeným nositeľom práv, aby vložili reklamy do predmetného videa a poberali z nich príjmy z reklamy.(117)

128. To ma privádza ku konštatovaniu skutočnosti, že YouTube okrem iného zaviedla nástroje, najmä tento softvér, na boj proti porušovaniu autorského práva na svojej platforme.(118) Táto okolnosť prispieva k preukázaniu, ako som uviedol v bode 124 vyššie, dobrej viery prevádzkovateľa vo vzťahu k nezákonnému používaniu jeho platformy.(119)

129. V druhom rade sa však obávam, že v prípade platformy Uploaded je situácia už menej jasná. V tejto súvislosti sa na jednej strane na rozdiel od skupiny Elsevier nedomnievam, že to, že prevádzkovateľ umožňuje používateľom svojej platformy „anonymne“ na ňu nahrávať súbory, preukazuje jeho úmysel uľahčiť porušovanie práv. Spresňujem, že zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že pre nahranie súboru na Uploaded je potrebné vytvoriť si účet s uvedením priezviska, mena a e‑mailovej adresy. Elsevier teda kritizuje skutočnosť, že Cyando nekontroluje správnosť údajov poskytnutých používateľmi prostredníctvom systému na overovanie totožnosti alebo autentifikáciu. Hoci jednotlivci, ktorí majú nekalé úmysly dopúšťať sa trestnej činnosti, môžu skutočne zneužívať možnosť každej jednej osoby používať internet a online služby bez kontroly totožnosti, domnievam sa, že táto možnosť je predsa len chránená takými základnými normami, ako sú právo na súkromie, sloboda prejavu a svedomia, alebo tiež ochrana údajov, a to najmä v práve Únie(120) a v medzinárodnom práve.(121) Systémy na overovanie totožnosti alebo autentifikáciu tak možno zavádzať iba pre špecifické služby za podmienok stanovených zákonom.

130. Podľa môjho názoru ani samotná skutočnosť, že Sharehoster, akým je Uploaded, generuje odkazy na sťahovanie uložených súborov a umožňuje používateľom voľne ich zdieľať, nepreukazuje úmysel uľahčiť porušovanie autorského práva. Tieto odkazy majú objektívne vysvetlenie a prinášajú pridanú hodnotu pre zákonné používanie služby. Dokonca ani podiel nezákonného využívania platformy Uploaded – ktorého odhady uvádzané účastníkmi konania vo veci samej sú prinajmenšom rozporné(122) – podľa môjho názoru sám osebe neumožňuje preukázať takýto úmysel jej prevádzkovateľa, a fortiori ak tento prevádzkovateľ prijal primerané opatrenia na boj proti uvedenému využívaniu.

131. Na druhej strane si však kladiem otázku týkajúcu sa programu „partnerstva“, akým je program zavedený spoločnosťou Cyando. Pripomínam, že Cyando v rámci tohto programu platí niektorým používateľom odmenu v závislosti od počtu stiahnutí súborov, ktoré sprístupnili online.(123) Mám pochybnosti o objektívnom vysvetlení a pridanej hodnote takéhoto programu pre zákonné používanie služby. Pred vnútroštátnymi súdmi bolo naopak preukázané, že tento program má za následok podnecovanie používateľov k sprístupňovaniu obľúbených diel na účely ich nezákonného sťahovania. Nevylučujem teda, že zo zavedenia tohto programu možno vyvodiť „vedomú povahu“ zásahu poskytovateľa služby do nezákonného konania jej používateľov.(124) Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby prípadne overil túto skutočnosť.

B.      O pôsobnosti výnimky zo zodpovednosti stanovenej v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 (druhé otázky)

132. Ako som uviedol, oddiel 4 smernice 2000/31 obsahuje viaceré ustanovenia týkajúce sa zodpovednosti sprostredkovateľov. Články 12, 13 a 14 tohto oddielu uvedenej smernice stanovujú, každý vo svojom odseku 1, „bezpečný prístav“ (safe harbour) pre činnosti mere conduit (púhy kanál), caching (ukladanie informácií v pamäti) a „uloženie informácií na hostiteľskom počítači“(125).

133. Článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa konkrétnejšie uplatňuje v prípade „poskytovania služby informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby“. Toto ustanovenie v podstate stanovuje, že poskytovateľ takejto služby nemôže byť zodpovedný za informácie, ktoré ukladá na žiadosť svojich používateľov, s výnimkou prípadu, keď tento poskytovateľ po tom, čo sa dozvedel o nezákonnej povahe týchto informácií alebo si ju uvedomil, promptne neodstránil tieto informácie alebo neznemožnil prístup k nim.

134. Zdôrazňujem, že cieľom tohto ustanovenia nie je pozitívne určenie zodpovednosti takéhoto poskytovateľa. Obmedzuje sa na negatívne vymedzenie situácií, v ktorých môže vznikať jeho zodpovednosť. Okrem toho táto výnimka stanovená v uvedenom ustanovení sa týka výlučne zodpovednosti, ktorá môže vyplývať z informácií poskytovaných používateľmi jeho služby. Nevzťahuje sa na nijaký iný aspekt činnosti tohto poskytovateľa.(126)

135. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) sa svojimi druhými otázkami v podstate pýta, či sa na prevádzkovateľov, ako sú YouTube a Cyando, môže vzťahovať článok 14 ods. 1 smernice 2000/31, pokiaľ ide o súbory, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov ich platforiem.

136. Podľa môjho názoru vo všeobecnosti áno. Ešte pred vysvetlením svojho stanoviska však považujem za potrebné objasniť otázku týkajúcu sa vzťahu medzi týmto ustanovením a článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29.

137. Podotýkam totiž, že vnútroštátny súd sformuloval svoje druhé otázky iba pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal – v súlade s mojím návrhom – záporne na prvé otázky, teda v tom zmysle, že prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, neuskutočňujú „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, pokiaľ ide o diela, ktoré sprístupňujú, prípadne aj nezákonne, používatelia ich platforiem. Zdá sa teda, že vychádza z predpokladu, že v opačnom prípade, keby títo prevádzkovatelia boli priamo zodpovední podľa uvedeného článku 3 ods. 1 za tieto nezákonné „prenosy“, zo zásady by sa nemohli odvolávať na výnimku stanovenú v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.(127)

138. Článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa však horizontálne uplatňuje na akúkoľvek formu zodpovednosti, ktorá môže dotknutým poskytovateľom vyplývať z akéhokoľvek druhu informácií, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov ich služieb, a to bez ohľadu na zdroj tejto zodpovednosti, príslušnú oblasť práva a presnú kvalifikáciu alebo povahu uvedenej zodpovednosti. Toto ustanovenie sa teda podľa môjho názoru vzťahuje tak na primárnu, ako aj na sekundárnu zodpovednosť za poskytnuté informácie a činnosti iniciované týmito používateľmi.(128)

139. Preto sa domnievam, že hoci je článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 v zásade neuplatniteľný, keď poskytovateľ sprístupňuje verejnosti svoj „vlastný“ obsah, môže sa naopak uplatňovať v prípade, keď, tak ako v prejednávaných veciach, prenášaný obsah poskytli používatelia jeho služby.(129) Tento výklad sa podľa môjho názoru opiera o skutočnosť, že toto ustanovenie ani článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nestanovujú výnimku pre poskytovateľov, ktorí uskutočňujú „verejný prenos“ diel poskytovaných používateľmi ich služieb. Naopak, odôvodnenie 16 smernice 2001/29 zdôrazňuje, že táto smernica sa uplatňuje „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia týkajúce sa povinnosti v [smernici 2000/31]“.

140. Z toho vyplýva, že v prípade, že by Súdny dvor v rozpore s mojím návrhom odpovedal na prvé otázky kladne, na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu by predsa len musel odpovedať na druhé otázky. Kritériá charakterizujúce „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a podmienky uplatnenia článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa však, ako preukážem ďalej, môžu vykladať koherentne tak, aby prakticky nedochádzalo k prekrývaniu týchto dvoch ustanovení.

141. V nadväznosti na toto objasnenie z článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 vyplýva, že pôsobnosť tohto ustanovenia závisí od dvoch kumulatívnych podmienok: jednak musí dochádzať k poskytovaniu „služby informačnej spoločnosti“ a jednak táto služba musí „pozostáva[ť] z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby… na žiadosť“ tohto príjemcu.

142. Výklad prvej podmienky nevyvoláva v prejednávaných veciach žiadne ťažkosti. V tejto súvislosti pripomínam, že pojem „služba informačnej spoločnosti“ označuje „každú službu, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“(130). Služby, ktoré poskytujú prevádzkovatelia ako YouTube a Cyando, sa pritom zjavne poskytujú „na diaľku“, „elektronickým spôsobom“ a „na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb“(131). Tieto služby sa navyše poskytujú „za odmenu“. Skutočnosť, že prevádzkovateľovi, akým je YouTube, plynú príjmy najmä z reklamy a nepožaduje priamu platbu od používateľov svojej platformy,(132) nijako nespochybňuje tento výklad.(133)

143. Pokiaľ ide o druhú podmienku, situácia je na prvý pohľad menej zrejmá. Na jednej strane sa zdá byť jasné, že prevádzkovateľ, akým je Cyando, poskytuje v rámci platformy Uploaded službu, ktorá „pozostáva z uloženia“ súborov, t. j. „informácií“(134), na svojich serveroch, ktoré „sú poskytované príjemcom tejto služby“, teda používateľom, ktorý ich nahráva na internet, pričom prevádzkovateľ tak robí „na žiadosť“ tohto používateľa, lebo on rozhoduje o predmetných súboroch.

144. Na druhej strane však, hoci je nesporné, že prevádzkovateľ, akým je YouTube, ukladá videá nahrané používateľmi jeho platformy, ide len o jeden z mnohých aspektov činnosti tohto prevádzkovateľa. Je teda potrebné určiť, či táto okolnosť bráni tomu, aby sa na tohto prevádzkovateľa vzťahoval článok 14 ods. 1 smernice 2000/31.

145. Podľa môjho názoru to tak nie je. Hoci toto ustanovenie vyžaduje, aby služba poskytovaná poskytovateľom „[pozostávala] z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom služby“, nevyžaduje, aby toto ukladanie bolo jediným alebo dokonca hlavným predmetom jeho činnosti. Táto podmienka je naopak formulovaná v širšom zmysle.

146. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa môže v zásade vzťahovať na každého poskytovateľa „služby informačnej spoločnosti“, ktorý rovnako ako YouTube alebo Cyando uskutočňuje v rámci tejto služby na žiadosť jej používateľov ukladanie informácií, ktoré poskytujú títo používatelia.(135) Opakujem však, že výnimka stanovená v tomto ustanovení sa v každom prípade obmedzuje na zodpovednosť, ktorá môže vyplývať z týchto informácií, a nevzťahuje sa na ostatné aspekty činnosti predmetného poskytovateľa služby.

147. Judikatúra Súdneho dvora prijatá do súčasnosti sa pridŕža tohto prístupu. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku Google France rozhodol, že na poskytovateľa služby odkazov na internete, akým je Google v prípade služby AdWords, sa môže vzťahovať článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. Súdny dvor sa totiž domnieval, že táto služba „pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom služby“ v zmysle tohto ustanovenia, ak tento poskytovateľ v rámci uvedenej služby ukladá niektoré informácie, akými sú kľúčové slová vybraté inzerentmi, reklamné odkazy a k nemu pripojené reklamné texty, ako aj adresy stránok týchto inzerentov.(136) Súdny dvor zjavne nepovažoval za problém, že ukladanie uvedených informácií je súčasťou širšieho spektra činností.

148. Súdny dvor však stanovil určité zmiernenie. Podľa jeho názoru sa na poskytovateľa služieb môže vzťahovať výnimka zo zodpovednosti stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 za informácie, ktoré ukladá na žiadosť jej používateľov, iba vtedy, ak sa jeho správanie obmedzuje na správanie „sprostredkovateľa“ v zmysle, ktorý zamýšľal normotvorca Únie v rámci oddielu 4 tejto smernice. Súdny dvor s prihliadnutím na odôvodnenie 42 uvedenej smernice rozhodol, že v tejto súvislosti je potrebné preskúmať, „či je úloha vykonávaná uvedeným poskytovateľom neutrálna, t. j. či jeho konanie je výlučne technické, automatické a pasívne, čo implikuje, že tento poskytovateľ nepozná ani nekontroluje údaje, ktoré ukladá“, alebo či naopak zohráva „aktívnu úlohu takej povahy, že by vďaka nej poznal ukladané údaje alebo mal nad nimi kontrolu“(137).

149. Súdny dvor podobne tak v rozsudku L’Oréal/eBay rozhodol, že na prevádzkovateľa internetového obchodu, akým je eBay, sa môže vzťahovať článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. Súdny dvor v tomto rozsudku znova uviedol, že služba, ktorú tento prevádzkovateľ poskytuje, pozostáva najmä z ukladania informácií poskytnutých používateľmi obchodu. Ide najmä o údaje o ich ponukách na predaj. Na druhej strane Súdny dvor zopakoval, že výnimka zo zodpovednosti za takéto informácie, upravená v tomto ustanovení, sa môže vzťahovať na poskytovateľa služieb len vtedy, ak koná ako „poskytovateľ sprostredkovateľských služieb“. O taký prípad nejde, ak poskytovateľ služby „namiesto toho, aby sa obmedzil na neutrálne poskytnutie služby prostredníctvom čisto technického a automatického spracovávania údajov poskytnutých jeho zákazníkmi, má aktívnu úlohu takej povahy, že je možné konštatovať, že tieto údaje pozná alebo má nad nimi kontrolu“(138).

150. Z týchto rozsudkov vyplýva, že na prevádzkovateľov, ako sú YouTube a Cyando, ktorí v rámci svojej činnosti ukladajú informácie poskytnuté používateľmi ich platforiem, sa môže v kontexte zodpovednosti, ktorá môže vyplývať z nezákonnej povahy niektorých týchto informácií, vzťahovať výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31, pokiaľ nezohrávajú „aktívnu úlohu“ takej povahy, že by vďaka nej „poznali alebo mali kontrolu nad“ predmetnými informáciami.

151. V tejto súvislosti spresňujem, že každý poskytovateľ služieb, ktorý ukladá informácie poskytované používateľmi jeho služby, má nevyhnutne kontrolu nad týmito informáciami, čo zdôrazňuje aj Komisia. Má predovšetkým technickú kapacitu odstrániť tieto informácie alebo znemožniť prístup k nim. Práve z tohto dôvodu sa od neho podľa článku 14 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2000/31 očakáva, že ak sa dozvie o informáciách nezákonnej povahy, bude konať takýmto spôsobom.(139) Táto schopnosť kontroly môže sama osebe preukazovať, že poskytovateľ služby zohráva „aktívnu úlohu“ – inak by bol uvedený článok 14 ods. 1 zbavený akéhokoľvek potrebného účinku.(140)

152. „Aktívna úloha“ zamýšľaná Súdnym dvorom sa totiž v skutočnosti týka samotného obsahu informácií poskytovaných používateľmi. Judikatúru Súdneho dvora chápem v tom zmysle, že poskytovateľ zohráva takúto „aktívnu úlohu“ takej povahy, že by vďaka nej „poznal alebo mal kontrolu nad“ informáciami, ktoré ukladá na žiadosť používateľov svojej služby, ak sa neobmedzuje iba na spracovanie týchto informácií, ktoré je vo vzťahu k ich obsahu neutrálne, ale vzhľadom na povahu jeho činnosti sa predpokladá, že získava duševnú kontrolu nad týmto obsahom. Tak je to v prípade, ak poskytovateľ služby vyberá ukladané informácie,(141) ak sa iným spôsobom aktívne podieľa na ich obsahu, alebo tiež ak prezentuje tieto informácie v očiach verejnosti takým spôsobom, že sa javia ako jeho vlastné. V takýchto prípadoch poskytovateľ vystupuje z úlohy sprostredkovateľa informácií poskytnutých používateľmi jeho služby: stáva sa ich vlastníkom.(142)

153. Podľa môjho názoru však prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, v zásade nezohrávajú takúto „aktívnu úlohu“, pokiaľ ide o informácie, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov svojich platforiem.

154. Po prvé totiž pripomínam, že súbory sa na takéto platformy nahrávajú automaticky, bez predchádzajúceho prezretia alebo výberu zo strany ich prevádzkovateľov. Ako v podstate tvrdí fínska vláda a Komisia, títo prevádzkovatelia teda v čase nahrania týchto informácií na internet nezískavajú nad nimi kontrolu.

155. Po druhé v rozpore s tvrdením skupiny Elsevier skutočnosť, že uložené informácie možno prezerať alebo sťahovať priamo na týchto platformách, nemôže byť dôkazom „aktívnej úlohy“ ich prevádzkovateľov. V tejto súvislosti nie je podstatné, že poskytovateľ služby má kontrolu nad prístupom k informáciám, ktoré ukladá na žiadosť používateľov svojej služby. Napríklad na prístup k reklamám zverejneným online prostredníctvom AdWords je potrebné používať vyhľadávač Google.(143) Podobne tak na prístup k ponukám na predaj zverejneným na eBay je potrebné navštíviť jej obchod.(144) Súdny dvor v rozsudkoch Google France a L’Oréal/eBay správne nepovažoval túto okolnosť za relevantnú. Jedinou relevantnou okolnosťou totiž je, či poskytovateľ služby má kontrolu nad obsahom uložených informácií. Okolnosť, že tieto služby sú prístupné na platforme alebo internetovej stránke poskytovateľa, nemôže poukazovať na takúto kontrolu, lebo ich prezeranie alebo sťahovanie na základe individuálnej požiadavky používateľa sa uskutočňuje prostredníctvom „výlučne technických a automatických“ procesov.

156. Po tretie napriek tomu, čo naznačuje Elsevier, nie som presvedčený o tom, že prevádzkovateľ, akým je YouTube alebo Cyando, prezentuje v očiach tretích osôb informácie, ktoré ukladá na žiadosť svojich používateľov a ku ktorým poskytuje prístup na svojej platforme, takým spôsobom, že by sa javili ako jeho vlastné. Nie je to tak jednak v rozsahu, v akom prevádzkovateľ ako YouTube uvádza pri každom videu zverejnenom na svojej platforme, ktorý používateľ ho nahral. A jednak primerane obozretný priemerný používateľ internetu vie, že súbory uložené prostredníctvom platformy na ukladanie a zdieľanie súborov, akou je Uploaded, v zásade nepochádzajú od jej prevádzkovateľa.

157. Po štvrté sa domnievam, že ani skutočnosť, že prevádzkovateľ, akým je YouTube(145), štruktúruje spôsob prezentácie videí poskytnutých používateľmi na platforme tým, že ich zahŕňa do štandardného zobrazovacieho rozhrania a indexuje do rôznych rubrík, ani skutočnosť, že táto platforma zahŕňa funkciu vyhľadávania a prevádzkovateľ spracováva výsledky vyhľadávania zhrnuté na domovskej stránke vo forme zaradenia videí do rôznych kategórií, nemôžu preukazovať, že tento prevádzkovateľ zohráva vo vzťahu k týmto videám „aktívnu úlohu“.

158. Jednak skutočnosť, že poskytovateľ štruktúruje spôsob, akým sú videá poskytnuté používateľmi jeho služby prezentované na jeho platforme alebo internetovej stránke, aby uľahčil jej používanie, a teda optimalizoval prístup k týmto informáciám, nie je podľa môjho názoru relevantná. Opačné tvrdenie, ktoré uvádza najmä pán Peterson a francúzska vláda, podľa môjho názoru vychádza z nesprávneho pochopenia rozsudku L’Oréal/eBay. Hoci Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že poskytovateľ, akým je eBay, zohráva „aktívnu úlohu“, ak v súvislosti s predmetnými ponukami na predaj poskytuje niektorým predávajúcim pomoc spočívajúcu v „optimalizácii prezentácie [týchto ponúk]“(146), mal tým na mysli skutočnosť, že eBay niekedy poskytuje individuálnu pomoc k spôsobu optimalizácie, zvýraznenia a štruktúrovania obsahu konkrétnych ponúk.(147) eBay sa totiž poskytovaním takejto pomoci aktívne podieľa na obsahu predmetných ponúk, ako sa uvádza v bode 152 vyššie.(148)

159. Súdny dvor mal naopak na mysli skutočnosť, že eBay štruktúruje všeobecnú prezentáciu ponúk na predaj zverejnených v jej obchode.(149) Skutočnosť, že poskytovateľ má kontrolu nad podmienkami prezentácie informácií, ktoré ukladá na žiadosť používateľov svojej služby, nepreukazuje, že má kontrolu nad obsahom týchto informácií. Domnievam sa, že jedinou relevantnou okolnosťou v tomto ohľade je individuálna pomoc týkajúca sa konkrétnej informácie. Skrátka, pokiaľ prevádzkovateľ, akým je YouTube, neposkytuje individuálnu pomoc používateľom svojej platformy týkajúcu sa optimalizácie ich videí,(150) nezohráva v súvislosti s uloženými videami „aktívnu úlohu“.

160. Pokiaľ ide ďalej o funkcie vyhľadávania a indexovania, okrem toho, že sú nevyhnutné na to, aby používatelia platformy mohli vyhľadávať informácie, ktoré si chcú prezerať, pripomínam, že tieto funkcie sa vykonávajú automatizovaným spôsobom. Vychádzajú teda z „čisto technického a automatického spracovávania“ informácií uložených na žiadosť používateľov, ako ho poníma Súdny dvor vo svojej judikatúre.(151) Okolnosť, že poskytovateľ vyvinul nástroje a najmä algoritmus umožňujúci toto spracovávanie a má z tohto dôvodu kontrolu najmä nad podmienkami zobrazovania výsledkov vyhľadávania, nepreukazuje, že má kontrolu nad obsahom vyhľadávaných informácií.(152)

161. Po piate na rozdiel od toho, čo tvrdí pán Peterson a francúzska vláda, ani skutočnosť, že prevádzkovateľ, akým je YouTube, poskytuje používateľom zaregistrovaným na jeho platforme prehľad „odporúčaných videí“, nemôže preukazovať „aktívnu úlohu“ uvedeného prevádzkovateľa. Aj v tomto prípade toto tvrdenie vychádza z nesprávneho pochopenia rozsudku L’Oréal/eBay. Keď Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že poskytovateľ, akým je eBay, zohráva takúto „aktívnu úlohu“, ak v súvislosti s ponukami na predaj poskytuje niektorým predávajúcim pomoc spočívajúcu v „podpore týchto ponúk“(153), poukazoval na skutočnosť, že spoločnosť eBay niekedy na internete sama propaguje niektoré ponuky mimo svojho obchodu, a to najmä prostredníctvom služby odkazov AdWords.(154) eBay získava duševnú kontrolu na týmito ponukami, keďže ich využíva na propagovanie svojho miesta na trhu, a tak si ich prisvojuje.

162. Skutočnosť, že prevádzkovateľ, akým je YouTube, automatizovaným spôsobom odporúča používateľom svojej platformy videá podobné tým, ktoré už predtým prezerali, sa mi však nezdá byť rozhodujúca. Je nesporné, že aj eBay odporúča používateľom svojho obchodu ponuky podobné tým, ktoré si v minulosti prezerali. V rozsudku L’Oréal/eBay však Súdny dvor podľa môjho názoru nezohľadnil túto skutočnosť.(155) Aj v tomto prípade ide a priori o „výlučne technické a automatické spracovávanie“ uložených informácií. Opäť platí, že okolnosť, že poskytovateľ služby vyvinul nástroje a najmä algoritmus umožňujúci toto spracovávanie a má z tohto dôvodu kontrolu nad podmienkami zobrazovania odporúčaných informácií, nepreukazuje, že má kontrolu nad obsahom týchto informácií.(156)

163. Po šieste na rozdiel od toho, čo tvrdí pán Peterson a Elsevier, hospodársky model prijatý takými prevádzkovateľmi, ako sú YouTube a Cyando, nemôže preukazovať, že títo prevádzkovatelia majú „aktívnu úlohu“ pri informáciách, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov svojich platforiem.

164. V tejto súvislosti skutočnosť, že poskytovateľ poskytuje svoju službu za odmenu, je jednou z podmienok, ktorými sa vyznačuje „služba informačnej spoločnosti“. V nadväznosti na to ide teda o nevyhnutný predpoklad na uplatnenie článku 14 ods. 1 smernice 2000/31. Navyše sa domnievam, že skutočnosť, že táto odmena spočíva najmä v príjmoch z reklamy, ktoré nezávisia od veľkosti poskytnutého pamäťového priestoru, ale od príťažlivosti informácií uložených na žiadosť používateľov platformy, je irelevantná.(157) V tejto súvislosti pripomínam, že normotvorca Únie si želal zahrnúť poskytovateľov služieb, ktorých zdroj financovania predstavuje najmä reklama, do pôsobnosti tejto smernice.(158) Okrem toho nič v znení článku 14 ods. 1 uvedenej smernice nenasvedčuje tomu, že by takýto poskytovateľ mal byť vylúčený z pôsobnosti tohto ustanovenia z dôvodu, že poberá odmenu takýmto spôsobom.

165. Navyše pripomínam, že Súdny dvor v rozsudkoch Google France a L’Oréal/eBay rozhodol, že samotná okolnosť, že služba je spoplatnená a poskytovateľ stanovuje podmienky odmeny, nemôže preukazovať jeho „aktívnu úlohu“(159). Odmeňovanie spoločnosti Google v rámci služby AdWords pritom závisí od príťažlivosti uložených informácií, keďže táto odmena je predovšetkým viazaná na počet kliknutí na reklamné odkazy používajúce kľúčové slová zvolené používateľmi inzerentmi.(160) Podobne tak aj odmeňovanie spoločnosti eBay závisí od uložených informácií, keďže eBay si účtuje určité percento z transakcií uskutočnených na základe ponúk na predaj.(161) Súdny dvor teda v týchto rozsudkoch implicitne, ale nevyhnutne uznal, že takáto okolnosť je irelevantná.(162)

166. Po siedme poskytovateľa nemožno považovať za osobu, ktorá zohráva „aktívnu úlohu“ vo vzťahu k informáciám, ktoré ukladá, iba z toho dôvodu, že proaktívne vykonáva určité kontroly, aké napríklad uskutočňuje YouTube prostredníctvom Content ID, s cieľom odhaliť prítomnosť nezákonných informácií na svojich serveroch. Ako totiž zdôrazňuje fínska vláda, z odôvodnenia 40 smernice 2000/31 vyplýva, že ustanovenia tejto smernice týkajúce sa zodpovednosti sprostredkovateľov „by nemali brániť rozvoju a efektívnej prevádzke… technického dohľadu nad nástrojmi, ktoré umožňuje digitálna technológia“. Navyše je podľa môjho názoru potrebné vyhnúť sa prijatiu takého výkladu pojmu „aktívna úloha“, ktorý by mohol viesť k paradoxnému výsledku, v rámci ktorého by poskytovateľ služieb, ktorý z vlastnej iniciatívy uskutočňuje určité vyhľadávanie v informáciách, ktoré ukladá, s cieľom bojovať v záujme nositeľov práv najmä proti porušeniam autorského práva, stratil nárok na uplatnenie výnimky zo zodpovednosti stanovenej v článku 14 ods. 1 uvedenej smernice, a teda by sa s ním zaobchádzalo prísnejšie ako s poskytovateľom, ktorý takéto vyhľadávanie neuskutočňuje.(163)

167. Napokon pripomínam, že Súdny dvor v rozsudkoch SABAM(164) a Glawischnig‑Piesczek(165) analogicky uviedol, že „je nesporné“, že prevádzkovatelia platforiem sociálnej siete sa môžu v kontexte informácií, ktoré ukladajú na žiadosť ich používateľov, odvolávať na článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. Hoci ako pripomenula francúzska vláda na pojednávaní, výraz „je nesporné“ zdôrazňuje, že Súdny dvor vychádzal v týchto rozsudkoch z predpokladu, ktorý účastníci konania ani vnútroštátne súdy nenamietali, predsa len pripomínam, že Súdny dvor v rámci prejudiciálneho konania spochybňuje predpoklady týkajúce sa výkladu práva Únie, ktoré sa mu zdajú byť sporné.(166) V tomto prípade to však neurobil.(167)

168. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhé otázky v tom zmysle, že na prevádzkovateľa platformy na zdieľanie videí, akým je YouTube, a na prevádzkovateľa platformy na ukladanie a zdieľanie súborov, akým je Cyando, sa v zásade môže vzťahovať výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 z akejkoľvek zodpovednosti, ktorá môže vyplývať zo súborov, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov svojich platforiem.(168)

C.      O podmienke priznania výnimky stanovenej v článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, týkajúcej sa nevedomosti alebo neuvedomenia si nezákonných informácií (tretie otázky)

169. Ako som vysvetlil v rámci svojej analýzy druhých prejudiciálnych otázok, prevádzkovatelia, ako sú YouTube alebo Cyando, sa v zásade môžu odvolávať na článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. V súlade s týmto ustanovením poskytovateľ nemôže niesť zodpovednosť za informácie, ktoré ukladá na žiadosť používateľov svojej služby, za predpokladu, že a) „nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách“ a čo sa týka nárokov na náhradu škody, „nie je si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie“(169), alebo b) po zistení alebo uvedomení si týchto skutočností „koná promptne, aby odstránil alebo znemožnil prístup k informáciám“.

170. Vnútroštátny súd sa svojimi tretími otázkami pýta Súdneho dvora na výklad podmienky upravenej v uvedenom článku 14 ods. 1 písm. a). V podstate sa snaží zistiť, či táto podmienka odkazuje na konkrétne nezákonné informácie.

171. Odpoveď na túto otázku má významný dosah na všetky situácie, v ktorých sa skúma zodpovednosť poskytovateľa služieb za nezákonné informácie, ktoré ukladá. Táto otázka sa v podstate týka toho, či je na účely zániku nároku dotknutého poskytovateľa na uplatnenie výnimky stanovenej v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 potrebné, aby žalobca preukázal, že tento poskytovateľ „vedel“ alebo „si bol vedomý“ týchto konkrétnych informácií, alebo či stačí, ak preukáže, že uvedený poskytovateľ vo všeobecnej a abstraktnej rovine „vedel“ alebo „si bol vedomý“ skutočnosti, že ukladá nezákonné informácie a že jeho služby sa využívajú na nezákonnú činnosť.

172. Podľa môjho názoru predpoklady uvedené v článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31 skutočne odkazujú na konkrétne nezákonné informácie.

173. Ako zdôrazňuje vnútroštátny súd a ako uviedla spoločnosť Google, ako aj nemecká a francúzska vláda, tento výklad vyplýva zo samotného znenia článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, ktoré [vo francúzskej jazykovej verzii] používa určitý člen („l’activité ou… l’information illicites“ a „l’activité ou l’information illicite“) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).(170) Keby chcel normotvorca Únie odkázať na všeobecnú vedomosť alebo vedomie toho, že na serveroch poskytovateľa služieb sa nachádzajú nezákonné informácie alebo že jeho služby sa využívajú na nezákonnú činnosť, zvolil by neurčitý člen („une activité ou une information illicites“ alebo „d’activités ou d’informations illicites“). Ďalej uvádzam, že aj v článku 14 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice je použitý určitý člen („retirer les informations ou l’accès à celles‑ci impossible“) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

174. Tento výklad je nevyhnutný aj s ohľadom na všeobecný kontext, do ktorého článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 patrí, a na cieľ sledovaný týmto ustanovením.

175. V tejto súvislosti pripomínam, že normotvorca Únie mal zavedením výnimiek zo zodpovednosti upravených v oddiele 4 smernice 2000/31 v úmysle umožniť poskytovateľom sprostredkovateľských služieb poskytovať služby bez toho, aby znášali neprimerané riziko zodpovednosti za informácie, ktoré spracovávajú na žiadosť používateľov svojich služieb. Osobitne článok 14 ods. 1 tejto smernice má zamedziť tomu, aby boli títo poskytovatelia všeobecne zodpovední za nezákonnosť nimi ukladaných informácií, ktorých je často veľké množstvo a nad ktorými z tohto dôvodu v zásade nemajú duševnú kontrolu. Uvedený normotvorca mal v tejto súvislosti v úmysle nastoliť rovnováhu medzi rôznymi dotknutými záujmami. Na jednej strane v súlade s článkom 15 ods. 1 uvedenej smernice nemôže byť uvedeným poskytovateľom uložená všeobecná povinnosť monitorovať informácie, ktoré prenášajú alebo ktoré uložili, ani všeobecná povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť. Na druhej strane títo poskytovatelia musia po tom, čo sa skutočne dozvedeli nezákonnú informáciu alebo si ju uvedomili, rýchlo konať, aby odstránili túto informáciu alebo znemožnili prístup k nej, a to pri dodržaní zásady slobody prejavu a postupov stanovených na tento účel na vnútroštátnej úrovni.(171)

176. Článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 má teda predstavovať základ pre rozvoj tzv. postupov „nahlasovania a odstraňovania“ (notice and take down) na úrovni členských štátov(172) a podmienky stanovené v jeho písmenách a) a b) majú teda odrážať logiku týchto postupov: keď je poskytovateľ služby upozornený na konkrétnu nezákonnú informáciu,(173) musí ju urýchlene odstrániť.

177. Pán Peterson a Elsevier však namietajú, že platformy, ako sú YouTube a Uploaded, vedú k značnému počtu nezákonných použití, ktoré sú pravidelne nahlasované ich prevádzkovateľom. Žalobcovia vo veciach samých preto opäť tvrdia, že títo prevádzkovatelia musia znášať povinnosti náležitej starostlivosti, ktoré spočívajú v predchádzaní a aktívnom zisťovaní porušení páchaných na ich platformách. V dôsledku toho sa nemôžu odvolávať na svoju nevedomosť o konkrétnych nezákonných informáciách, ktoré sa na nich nachádzajú. V tejto súvislosti by sa mala ich „vedomosť“ alebo „vedomie“ predpokladať.

178. Domnievam sa, že takýto výklad navrhovaný nositeľmi práv nie je jednoducho zlučiteľný s právom Únie v jeho súčasnom stave.

179. Takáto argumentácia je a priori nezlučiteľná so znením prvej časti článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, ktorá sa týka „skutočnej vedomosti“. Na účely preukázania takejto „skutočnej vedomosti“ je potrebné sústrediť sa nie na to, čo by poskytovateľ vedel, keby konal s náležitou starostlivosťou, ale na to, čo skutočne vedel.(174)

180. Pokiaľ ide o predpoklad „vedomia“ uvedený v druhej časti článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, je potrebné uviesť ďalšie vysvetlenia. Súdny dvor poskytol rôzne spresnenia k tejto otázke v rozsudku L’Oréal/eBay. Pripomínam, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa skúmala zodpovednosť spoločnosti eBay za niektoré ponuky na predaj zverejnené online v jej obchode, ktoré mohli porušovať ochranné známky spoločnosti L’Oréal. Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že na účely určenia toho, či si je prevádzkovateľ internetového obchodu „vedomý“ takýchto ponúk v zmysle tohto ustanovenia, treba overiť, či si je „vedomý skutočností alebo okolností, na základe ktorých by obozretný hospodársky subjekt musel konštatovať predmetnú protiprávnosť a konať v súlade [s článkom 14 ods. 1 písm. b) tejto smernice]“. Môže to tak byť v „akejkoľvek situácii, keď sa dotknutý prevádzkovateľ dozvie o takýchto skutočnostiach alebo okolnostiach“, a najmä keď „odhalí po preskúmaní vykonanom z vlastnej iniciatívy protiprávnu činnosť alebo informáciu“, alebo tiež keď „je mu existencia takejto činnosti alebo takejto informácie oznámená“(175).

181. Z tohto rozsudku vyplýva, že článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 skutočne ukladá poskytovateľovi služieb určité povinnosti náležitej starostlivosti. Takýto poskytovateľ preto môže niekedy stratiť nárok na uplatnenie výnimky zo zodpovednosti stanovenej v tomto ustanovení, a to z dôvodu, že musel vedieť, že daná informácia je nezákonná, a aj napriek tomu ju neodstránil.

182. Tieto povinnosti náležitej starostlivosti sú však oveľa cielenejšie, než naznačujú žalobcovia vo veciach samých. Podľa môjho názoru z uvedeného rozsudku nemožno vyvodiť záver, že na to, aby sa poskytovateľ služieb správal ako „obozretný hospodársky subjekt“, musí v prípade, ak má abstraktnú vedomosť o tom, že na jeho serveroch sa nachádzajú nezákonné informácie, vo všeobecnosti aktívne zisťovať takéto nezákonné informácie, a v dôsledku toho sa teda predpokladá, že má „vedomosť“ o každej takejto informácii.

183. V tejto súvislosti je zrejmé, že vzhľadom na počet ponúk na predaj, ktoré sú denne zverejňované v obchode, akým je eBay, prevádzkovateľ tohto obchodu vie, že určitý počet týchto ponúk môže porušovať práva duševného vlastníctva. Súdny dvor však v rozsudku L’Oréal/eBay nerozhodol, že v prípade takéhoto prevádzkovateľa sa treba domnievať, že má „vedomosť“ o akejkoľvek z týchto ponúk spojených s porušovaním práv. Súdny dvor sa naopak domnieval, že je potrebné overiť, či bol tento poskytovateľ oboznámený so skutočnosťami alebo okolnosťami týkajúcimi sa predmetných ponúk na predaj. Podľa Súdneho dvora je potrebné najmä overiť, či uvedený poskytovateľ prijal dostatočne presné a podložené oznámenie týkajúce sa týchto ponúk.(176)

184. Z toho vyplýva, že predpoklad uvedený v druhej časti článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, v ktorom poskytovateľ služieb si je „vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie“, odkazuje na prípad, keď poskytovateľ (skutočne) vie o objektívnych skutočnostiach týkajúcich sa konkrétnej informácie nachádzajúcej sa na jeho serveroch, ktoré by mu pri preukázaní požadovanej náležitej starostlivosti mali stačiť na uvedomenie si tejto informácie a jej odstránenie v súlade s článkom 14 ods. 1 písm. b) tejto smernice.

185. Skrátka, poskytovateľ služieb má povinnosť zaoberať sa s náležitou starostlivosťou skutočnosťami a okolnosťami, ktoré mu boli oznámené v súvislosti s konkrétnymi nezákonnými informáciami, a to najmä v rámci nahlásení. Túto povinnosť nemožno zamieňať so všeobecnou povinnosťou aktívne zisťovať takéto skutočnosti a okolnosti. Takýto výklad by prevracal logiku článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 a bol by nezlučiteľný s článkom 15 tejto smernice.(177)

186. Okrem toho netreba zabúdať, že ako som uviedol, systém „nahlasovania a odstraňovania“, ktorý je základom uvedeného článku 14 ods. 1, má za cieľ nastoliť rovnováhu medzi rôznymi dotknutými záujmami a najmä chrániť slobodu prejavu používateľov.

187. V tomto rámci cieľom systému nahlasovania nie je len umožniť poskytovateľovi služieb odhaliť existenciu a lokalizáciu nezákonnej informácie nachádzajúcej sa na jeho serveroch. Cieľom nahlásenia je tiež poskytnúť mu dostatok informácií, aby sa mohol uistiť o nezákonnej povahe tejto informácie. V súlade s týmto článkom 14 ods. 1 totiž poskytovateľ musí odstrániť takúto informáciu iba v prípade, ak je jej nezákonná povaha „zrejmá“, teda zjavná.(178) Domnievam sa, že cieľom tejto požiadavky je zabrániť tomu, aby samotný poskytovateľ musel rozhodovať o komplexných právnych otázkach a zmenil sa v dôsledku toho na rozhodcu v otázkach zákonnosti na internete.

188. Hoci je pritom nezákonná povaha určitých informácií a priori daná,(179) v oblasti autorského práva to vo všeobecnosti neplatí. Posúdenie porušujúcej povahy súboru vyžaduje viacero kontextuálnych súvislostí a môže vyžadovať komplexnú právnu analýzu. Napríklad na určenie toho, či video nahrané na platformu, akou je YouTube, porušuje autorské právo, je v zásade potrebné overiť po prvé, či toto video obsahuje dielo, po druhé, či tretia strana, ktorá podáva sťažnosť, je nositeľom práv k tomuto dielu, po tretie, či takéto použitie diela porušuje jeho práva, pričom tu je nutné predovšetkým posúdiť, či bolo dielo použité s jeho súhlasom, a ďalej či je možné uplatniť výnimku. Analýzu navyše komplikuje skutočnosť, že prípadné práva a licencie k dielu sa môžu v jednotlivých členských štátoch líšiť, rovnako ako tieto výnimky, v závislosti od uplatniteľného práva.(180)

189. Keby poskytovateľ služieb musel bez pomoci nositeľov práv aktívne zisťovať informácie porušujúce práva, ktoré sa nachádzajú na jeho serveroch, musel by sám vo všeobecnosti a bez potrebných kontextuálnych súvislostí posúdiť, čo patrí do porušenia. Hoci niektoré situácie neponechávajú veľký priestor na pochybnosti,(181) mnohé iné situácie sú nejednoznačné. Napríklad určenie toho, kto je nositeľom práv k dielu, je zriedkakedy jednoduché.(182) Okrem toho, ak je do videa, ktoré na internete zverejní tretia strana, vložený úryvok z chráneného diela, môžu sa uplatniť určité výnimky, ako napríklad použitie na účely citovania alebo paródie.(183) Riziko spočíva v tom, že vo všetkých týchto nejednoznačných situáciách sa poskytovateľ prikloní v prospech systematického odstraňovania informácií nachádzajúcich sa na jeho serveroch, aby sa vyhol akémukoľvek riziku zodpovednosti voči nositeľom práv. Častokrát bude totiž považovať za jednoduchšie odstrániť informáciu, než by musel sám v rámci prípadnej žaloby o zodpovednosť obhajovať napríklad uplatnenie takejto výnimky. Takéto „nadmerné odstraňovanie“ by bolo zjavne problémom z hľadiska slobody prejavu.(184)

190. Z týchto dôvodov, ako tvrdí vnútroštátny súd, porušujúcu povahu informácie možno považovať za „zrejmú“ v zmysle článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31 iba vtedy, keď dotknutý poskytovateľ služby prijal nahlásenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by „obozretnému hospodárskemu subjektu“ nachádzajúcemu sa v jeho situácii umožnili konštatovať túto povahu ľahko a bez podrobného právneho a vecného preskúmania. V tomto nahlásení musí byť konkrétne označené chránené dielo, opísané vytýkané porušenie a poskytnuté dostatočne jasné dôkazy o právach, ktoré má poškodený podľa svojich tvrdení k danému dielu. Dodávam, že ak uplatnenie výnimky nie je a priori vylúčené, nahlásenie musí obsahovať primerané vysvetlenia dôvodov, pre ktoré by uplatnenie výnimky malo byť vylúčené. Iba takýto výklad môže podľa môjho názoru zabrániť riziku, že sa sprostredkovatelia zmenia na rozhodcov v otázkach zákonnosti na internete, a riziku „nadmerného odstraňovania“, ktoré som spomenul v predchádzajúcich bodoch.(185)

191. Po tomto objasnení musím uviesť ešte dve záverečné spresnenia. Po prvé podľa môjho názoru existuje prípad, v ktorom sa poskytovateľ služieb nemôže skrývať za fakt, že skutočne „nevedel“ alebo „si nebol vedomý“ konkrétnych nezákonných informácií, za ktoré sa má vyvodiť jeho zodpovednosť, a v ktorom musí byť postačujúca všeobecná a abstraktná vedomosť o tom, že ukladá nezákonné informácie a že jeho služby sa využívajú na nezákonnú činnosť. Ide o prípad, keď tento poskytovateľ vedome uľahčuje používateľom svojej služby nezákonné konanie. Ak objektívne skutočnosti preukazujú neexistenciu dobrej viery uvedeného poskytovateľa,(186) tento poskytovateľ podľa môjho názoru stráca nárok na uplatnenie výnimky zo zodpovednosti stanovenej v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.(187)

192. Po druhé pán Peterson a Elsevier tvrdia, že ak poskytovateľ služby prijal dostatočne presné a podložené nahlásenie týkajúce sa nezákonnej informácie, článok 14 ods. 1 písm. b) smernice 2000/31 vyžaduje, aby tento poskytovateľ nielen odstránil danú informáciu alebo zamedzil prístup k nej, ale tiež aby prijal potrebné opatrenia na „zablokovanie“ tejto informácie, teda aby zabránil jej opätovnému sprístupneniu na internete. Inými slovami, za predpokladu, že by poskytovateľ služieb prijal takéto nahlásenie, považoval by sa za „vedomého si“ nielen informácie, ktorá sa aktuálne nachádza na jeho serveroch, ale aj všetkých prípadných budúcich sprístupnení tej istej informácie, a to bez toho, aby sa v prípade každého takéhoto sprístupnenia vyžadovalo nové nahlásenie.

193. Nositelia práv v tejto súvislosti často tvrdia, že informácie, ktoré boli predmetom nahlásenia a boli poskytovateľom služieb odstránené, sú krátko nato opätovne sprístupnené na internete. V dôsledku toho sú nútení neustále monitorovať všetky internetové stránky, na ktoré môžu byť ich diela ukladané, a zvyšovať počet nahlásení. Riešením, ktoré títo nositelia práv navrhujú na vyriešenie tohto problému, je vykladať článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 v tom zmysle, že je základom systému nielen „nahlasovania a odstraňovania“ (notice and take down), ale aj „nahlasovania a blokovania“ (notice and stay down).

194. Podľa môjho názoru by zahrnutie povinnosti stay down do článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 významným spôsobom zmenilo pôsobnosť tohto ustanovenia. Odstránenie informácie vyžaduje, aby poskytovateľ služieb reagoval (s náležitou starostlivosťou) na nahlásenie. Zablokovanie informácie naopak vyžaduje, aby zaviedol technológiu filtrovania informácií, ktoré ukladá. V tomto rámci nejde len o zabránenie opakovanému online sprístupneniu daného počítačového súboru, ale aj akéhokoľvek súboru s porovnateľným obsahom. Bez ohľadu na skutočnosť, že niektorí poskytovatelia, zrejme aj vrátane YouTube, disponujú technológiami umožňujúcimi takýto stay down a dobrovoľne ich využívajú, je podľa môjho názoru chúlostivé zahrnúť prostredníctvom „dynamického“ výkladu takúto povinnosť do tohto ustanovenia a uložiť ju tak akémukoľvek poskytovateľovi služieb, vrátane tých, ktorí nemajú potrebné zdroje na implementáciu takejto technológie.(188)

195. Naopak, domnievam sa, že za okolností, ktoré spresním v rámci svojej analýzy štvrtých otázok, je v rámci súdneho príkazu podľa článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 možné uložiť povinnosť stay down niektorým poskytovateľom služieb, a to najmä v závislosti od ich schopností.

196. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretie otázky tak, že článok 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady v ňom uvedené, t. j. predpoklad, že poskytovateľ služieb „vie o nezákonnej činnosti alebo informáciách“, a predpoklad, že takýto poskytovateľ si je „vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie“, v zásade odkazujú na konkrétne nezákonné informácie.

D.      O podmienkach podania návrhu na vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi podľa článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 (štvrté otázky)

197. V prípade, keby Súdny dvor rozhodol, že prevádzkovatelia platforiem, ako sú YouTube a Cyando, sa môžu odvolávať na článok 14 smernice 2000/31, boli by zbavení akejkoľvek zodpovednosti, ktorá môže vyplývať zo súborov, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov ich platforiem, pokiaľ spĺňajú podmienky stanovené v odseku 1 tohto článku.

198. Ako sa však spresňuje v jeho odseku 3, uvedený článok „nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov“. Inými slovami, tento istý článok nebráni tomu, aby bol proti poskytovateľovi služieb vydaný najmä súdny príkaz, a to aj v prípade, ak spĺňa tieto podmienky.(189)

199. V tejto súvislosti článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby „nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva“(190).

200. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) svojimi štvrtými otázkami žiada Súdny dvor, aby spresnil podmienky, ktoré musia nositelia práv spĺňať, aby mohli podať návrh na vydanie takéhoto príkazu v súlade s článkom 8 ods. 3 smernice 2001/29.

201. Tento súd sa konkrétnejšie pýta na zlučiteľnosť svojej judikatúry s právom Únie. Podľa tejto judikatúry sa uvedený článok 8 ods. 3 vykonáva v nemeckom práve prostredníctvom „zodpovednosti narušiteľa“ (Störerhaftung), čo je forma nepriamej zodpovednosti, ktorá bola zavedená už dávno. Tento inštitút upravuje, že kto v prípade porušenia absolútneho práva, akým je právo duševného vlastníctva, akýmkoľvek spôsobom, úmyselne a s primeranou príčinnou súvislosťou prispeje k porušeniu práva bez toho, aby bol jeho porušovateľom alebo spoluporušovateľom, môže byť trestne stíhaný ako „narušiteľ“ (Störer). V tomto kontexte môže byť postačujúce, že predmetná osoba podporuje alebo využíva správanie tretej osoby, ktorá sa dopúšťa tohto porušenia a koná na vlastnú zodpovednosť, ak táto osoba mala z právneho a vecného hľadiska možnosť zabrániť danému porušeniu.(191)

202. Ako vysvetlil vnútroštátny súd, aby sa „zodpovednosť narušiteľa“ neprimeraným spôsobom nerozšírila na osoby, ktoré nie sú porušovateľmi ani spoluporušovateľmi, táto zodpovednosť predpokladá porušenie povinností konať. Rozsah týchto povinností závisí od toho, či je vzhľadom na okolnosti možné od „narušiteľa“ odôvodnene očakávať, a prípadne do akej miery, že má kontrolu alebo dohľad nad tretími osobami, aby zabránil takýmto porušeniam. To sa musí v každom jednom prípade určiť s prihliadnutím na funkciu a úlohy „narušiteľa“, ako aj na osobnú zodpovednosť subjektov, ktoré sa dopúšťajú týchto porušení.

203. V tomto kontexte sprostredkovateľa, ktorý ukladá informácie poskytnuté používateľmi svojej služby, možno trestne stíhať ako „narušiteľa“ a vydať proti nemu súdny príkaz na zdržanie sa konania na tomto základe, ak jednak prijal dostatočne presné a podložené nahlásenie týkajúce sa konkrétnej nezákonnej informácie a jednak došlo k „opakovanému porušovaniu“ z dôvodu, že tento poskytovateľ služby buď nekonal nekonal bezprostredne s cieľom odstrániť dotknutú informáciu alebo znemožniť k nej prístup.(192) V dôsledku toho nositelia práv nemôžu podať návrh na vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi vo chvíli, keď sa používateľ jeho služieb dopustil porušenia ich práv.

204. V podstate je potrebné určiť, či článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 bráni tomu, aby bola možnosť nositeľov práv podať návrh na vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi podmienená požiadavkou takéhoto opakovaného porušovania.

205. Vnútroštátny súd sa domnieva, že nie. Google, Cyando, ako aj nemecká a fínska vláda majú rovnaký názor. Pokiaľ ide o mňa, prikláňam sa k názoru, rovnako ako pán Peterson, Elsevier, francúzska vláda a Komisia, že článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 v skutočnosti bráni tejto požiadavke.

206. V prvom rade pripomínam, že uvedený článok 8 ods. 3 priznáva nositeľom práv právo podať návrh na vydanie súdneho príkazu proti „sprostredkovateľom“, „ktorých služby využívajú tretie strany“ na „porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva“. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora je „sprostredkovateľom“ v zmysle tohto ustanovenia každý poskytovateľ poskytujúci službu, ktorá môže byť použitá inými osobami na porušovanie takéhoto práva duševného vlastníctva.(193) To je nepochybne prípad spoločností YouTube a Cyando. Ich služby „využívajú tretie strany“ na „porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva“ vždy, keď jeden z ich používateľov nezákonne zverejní chránené dielo online na ich platformách.

207. Ďalej, hoci odôvodnenie 59 smernice 2001/29 uvádza, že podmienky a spôsoby uskutočnenia súdnych príkazov v zásade vyplývajú z vnútroštátneho práva členských štátov, znamená to len to, že členské štáty disponujú v tejto súvislosti voľnou úvahou. Tieto podmienky a postupy musia byť v každom prípade upravené tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný v článku 8 ods. 3 tejto smernice.(194) Táto voľná úvaha preto nemôže umožniť týmto štátom meniť rozsah, a teda ani podstatu práva, ktoré toto ustanovenie priznáva nositeľom práv.

208. V tomto kontexte podotýkam, že možnosť nositeľov práv dosiahnuť vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi v súlade s podmienkami „zodpovednosti narušiteľa“ závisí od správania sprostredkovateľa. Ako som uviedol, súdny príkaz vydaný na základe tohto inštitútu je súdnym príkazom na zdržanie sa konania. Znamená, že tento sprostredkovateľ porušil určité povinnosti konať,(195) a umožňuje dosiahnuť ich nútený výkon súdnou cestou.

209. Článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 však vychádza z odlišnej logiky. Na rozdiel od súdnych príkazov proti subjektom, ktoré porušujú právo, upravených v odseku 2 tohto článku, súdne príkazy proti sprostredkovateľom upravené v odseku 3 tohto článku nesmerujú (len) k ukončeniu určitého protiprávneho konania z ich strany. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na sprostredkovateľov „nevinných“ v tom zmysle, že vo všeobecnosti si plnia všetky povinnosti, ktoré im ukladá zákon. Umožňuje nositeľom práv, aby od nich požadovali väčšiu zaangažovanosť v boji proti porušeniam autorských práv zo strany používateľov ich služieb, a to z dôvodu, že vo všeobecnosti sú v najvýhodnejšej pozícii na to, aby takéto porušovania ukončili. Z tohto pohľadu môže uvedené ustanovenie ukladať týmto sprostredkovateľom nové povinnosti prostredníctvom súdnych príkazov. Stručne povedané, ide o formu nútenej spolupráce.(196)

210. Tento rozdiel v logike nemusí byť sám osebe problematický. Ako som uviedol, rozhodujúci je len výsledok, ktorý členské štáty dosiahnu, nie spôsoby, akými vykonávajú článok 8 ods. 3 smernice 2001/29. V absolútnom ponímaní je jedinou rozhodujúcou skutočnosťou v tejto súvislosti možnosť nositeľov práv dosiahnuť vydanie súdneho príkazu, ktorým sa sprostredkovateľom prikazuje konať takým spôsobom, aby chránili ich záujmy. Nie je dôležité, či je tento súdny príkaz z teoretického hľadiska prezentovaný ako opatrenie, ktoré sankcionuje už existujúce povinnosti konať, alebo ako opatrenie, ktoré ukladá nové povinnosti.

211. Podmienenie vydania takéhoto súdneho príkazu porušením už existujúcich povinností konať zo strany sprostredkovateľa má však za následok odklad, a tým obmedzenie práva, ktoré článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 priznáva nositeľom práv.(197) Ako tvrdí pán Peterson, v praxi môžu nositelia práv podať návrh na vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi iba v prípade, ak došlo k sprístupneniu prvej nezákonnej informácie a jej riadnemu nahláseniu sprostredkovateľovi (nahlásenie, ktoré vedie k vzniku povinností konať) a navyše k opakovaniu porušenia (čo jednoznačne charakterizuje nesplnenie povinností sprostredkovateľa).

212. Podľa môjho názoru však nositeľ práv musí mať možnosť podať návrh na vydanie takéhoto súdneho príkazu od chvíle, keď sa preukáže, že tretie strany porušujú jeho práva prostredníctvom služby poskytovanej sprostredkovateľom, bez toho, aby musel čakať na opakovanie porušenia a preukázať protiprávne konanie sprostredkovateľa.(198) Zdôrazňujem, že článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 podľa môjho názoru nebráni pravidlám „zodpovednosti narušiteľa“ ako takým. Bráni skôr tomu, aby nemecké právo neposkytovalo nositeľom práv iný právny základ, ktorý by im umožnil podať návrh na vydanie súdneho príkazu za týchto podmienok.

213. Tento výklad nie je z môjho pohľadu spochybnený tvrdením, ktoré predložil vnútroštátny súd a ktoré zopakovali Google, Cyando a fínska vláda, podľa ktorého by priznanie možnosti nositeľom práv podať návrh na vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi v súlade s článkom 8 ods. 3 smernice 2001/29 ešte pred opakovaním porušenia znamenalo uložiť sprostredkovateľovi všeobecnú povinnosť monitorovania a aktívneho zisťovania, ktorá je v rozpore s článkom 15 ods. 1 smernice 2000/31. Podľa ich názoru by uznanie takejto možnosti znamenalo, že sprostredkovateľ by musel odstrániť dotknutú informáciu a zablokovať jej opätovné sprístupnenie online ešte pred prijatím dostatočne presného a podloženého nahlásenia, čo by znamenalo, že vo všeobecnosti monitoruje svoje servery a aktívne zisťuje nezákonné informácie, ktoré by sa na nich mohli nachádzať.

214. Takýto dôsledok však z mnou navrhovaného výkladu nevyplýva. Možnosť nositeľov práv podať v danom prípade návrh na vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľovi neznamená, že by sprostredkovateľ bol nutne povinný konať určitým spôsobom ešte pred vydaním tohto súdneho príkazu. Opakujem, že súdne príkazy uvedené v článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 v zásade nemajú sankcionovať sprostredkovateľov za neplnenie už existujúcich povinností náležitej starostlivosti, ale uložiť im nové povinnosti platné do budúcna.

215. Napokon si plne uvedomujem, že ako uviedol vnútroštátny súd, cieľom podmienky „zodpovednosti narušiteľa“, ktorá sa týka porušenia povinností sprostredkovateľa konať, je obmedziť okruh osôb, proti ktorým je možné vydať súdny príkaz. Mnou navrhovaný výklad však neznamená, že nositelia práv musia mať možnosť podať návrh na vydanie akéhokoľvek súdneho príkazu proti akémukoľvek sprostredkovateľovi. Domnievam sa, že vnútroštátne súdy musia pri určovaní rozsahu povinností, ktoré možno odôvodnene uložiť danému poskytovateľovi služieb, uplatňovať zásadu proporcionality, a to najmä s prihliadnutím na jeho situáciu vzhľadom na predmetné porušenia autorského práva. Poskytovateľ služby môže mať v niektorých prípadoch príliš ďaleko od týchto porušení, aby bolo primerané požadovať jeho spoluprácu. V každom prípade táto otázka v prejednávaných veciach nevzniká. Prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, majú totiž blízko k porušeniam, ktorých sa dopúšťajú používatelia ich platforiem, keďže ukladajú príslušné súbory na svojich serveroch.

216. Účastníci konania vo veciach samých vzniesli pred Súdnym dvorom aj otázku rozsahu súdnych príkazov, ktoré možno vydať proti sprostredkovateľom – keďže nositelia práv sa domnievajú, že judikatúra Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) nejde v tejto súvislosti dostatočne ďaleko, zatiaľ čo prevádzkovatelia platforiem sa naopak domnievajú, že táto judikatúra presahuje rámec toho, čo umožňuje právo Únie. Keďže vnútroštátny súd nepoložil túto otázku Súdnemu dvoru, avšak úzko súvisí s problémami všeobecne nastolenými v prejednávaných veciach, uvediem k nej niekoľko stručných pripomienok.

217. Súdny dvor už objasnil, že súdnym príkazom vydaným v súlade s článkom 8 ods. 3 smernice 2001/29 možno sprostredkovateľovi nariadiť, aby prijal opatrenia, ktoré prispievajú nielen k ukončeniu porušovania autorských práv používateľmi jeho služby, ale tiež k zabráneniu novým porušeniam takejto povahy.(199) Opatrenia, ktoré mu možno uložiť v rámci takéhoto súdneho príkazu, musia byť účinné, primerané a odstrašujúce, musia zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi rôznymi dotknutými právami a záujmami a nesmú vytvárať prekážky zákonného používania služby.(200)

218. Tieto opatrenia musia okrem toho dodržiavať obmedzenia stanovené v článku 15 ods. 1 smernice 2000/31.(201) V prejednávaných veciach ide najmä o otázku, či súdny príkaz môže ukladať prevádzkovateľovi povinnosť zisťovať a blokovať nezákonné sprístupňovanie chránených diel na jeho platforme a v akom rozsahu. Ako som už uviedol,(202) vo všeobecnosti to bude od poskytovateľa vyžadovať, aby použil technológiu filtrovania informácií, ktoré ukladá. Ide teda o to, či sa má takýto súdny príkaz nutne považovať za opatrenie zahŕňajúce všeobecné povinnosti monitorovania a aktívneho zisťovania, ktoré toto ustanovenie zakazuje.

219. V tejto súvislosti poznamenávam, že na jednej strane Súdny dvor v rozsudku SABAM(203) rozhodol, že článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 bráni tomu, aby bol prevádzkovateľ platformy sociálnej siete povinný zaviesť systém filtrovania informácií ukladaných na žiadosť používateľov jeho služby, ktorý sa bude uplatňovať bez rozdielu na všetkých jeho používateľov, preventívne, výlučne na jeho náklady a bez časového obmedzenia a ktorý bude schopný identifikovať súbory obsahujúce diela, ku ktorý má navrhovateľ práva duševného vlastníctva, s cieľom zablokovať sprístupnenie uvedených diel verejnosti. Súdny dvor sa tiež zameral na skutočnosť, že takéto opatrenie by od tohto prevádzkovateľa vyžadovalo, aby monitoroval všetky uložené informácie alebo ich významnú časť, týkalo by sa každého budúceho porušenia a predpokladalo by povinnosť chrániť nielen existujúce diela, ale aj budúce diela, ktoré v čase zavedenia uvedeného systému ešte neboli vytvorené.

220. Na druhej strane Súdny dvor v rozsudku Glawischnig‑Piesczek(204), ktorý sa týka oblasti zásahov do cti osôb, rozhodol, že súdny príkaz môže uložiť sprostredkovateľovi povinnosť zistiť a zablokovať konkrétnu informáciu, ktorej obsah analyzoval a posúdil súd, ktorý ju po svojom posúdení vyhlásil za nezákonnú. Súd tak môže od poskytovateľa požadovať, aby zablokoval prístup k informáciám totožným s touto informáciou, a to bez ohľadu na používateľa, ktorý požiadal o ich uloženie. Súdny príkaz sa dokonca môže rozšíriť aj na porovnateľné informácie, pokiaľ obsahujú konkrétne informácie riadne identifikované príkazom a pokiaľ poskytovateľ služby nie je povinný samostatne posúdiť ich hanlivú povahu, ale naopak môže využiť automatizované technické prostriedky a vyhľadávače. Podľa názoru Súdneho dvora z takéhoto súdneho príkazu vyplývajú výlučne špecifické povinnosti monitorovania a aktívneho zisťovania, ktoré sú v súlade s článkom 14 ods. 1 smernice 2000/31.(205)

221. Z týchto rozsudkov vyplýva, že podľa názoru Súdneho dvora článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 nebráni každej povinnosti zisťovania a blokovania. Hoci toto ustanovenie zakazuje uložiť poskytovateľovi služby prostredníctvom súdneho príkazu povinnosť všeobecného filtrovania informácií, ktoré ukladá, na účely vyhľadávania akéhokoľvek porušenia,(206)a priori nebráni tomu, aby bol tento poskytovateľ povinný pristúpiť k zablokovaniu v súvislosti s konkrétnym súborom, ktorý používa chránené dielo a o ktorom súd rozhodol, že je nezákonný. Podľa toho, ako chápem judikatúru Súdneho dvora, uvedené ustanovenie v tomto kontexte nebráni tomu, aby bol poskytovateľ služby povinný zisťovať a blokovať nielen identické kópie tohto súboru, ale aj iné porovnateľné súbory, teda podľa môjho názoru tie súbory, ktoré rovnako používajú predmetné dielo. Toto ustanovenie teda v tomto rozsahu nebráni tomu, aby bola sprostredkovateľovi uložená povinnosť stay down.

222. Pripomínam však, že opatrenia prijaté proti sprostredkovateľovi v rámci súdneho príkazu musia byť primerané. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť zdroje tohto sprostredkovateľa. Predovšetkým, hoci sa zablokovanie totožnej kópie súboru, ktorý je súdom vyhodnotený ako nezákonný, zdá byť relatívne jednoduché,(207) zistenie ďalších súborov, ktoré rovnako používajú predmetné dielo, je oveľa zložitejšie.(208) Hoci YouTube tvrdí, že to dokáže,(209) každý poskytovateľ nemá k dispozícii potrebnú technológiu alebo zdroje na jej získanie.(210) Pripomínam tiež, že opatrenia uložené prostredníctvom súdneho príkazu musia zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi rôznymi dotknutými právami a záujmami a nesmú vytvárať prekážky zákonného používania služby. Predovšetkým cieľom alebo účinkom blokovania nemôže byť podľa môjho názoru zabránenie používateľom platformy v sprístupňovaní zákonného obsahu a najmä v zákonnom používaní dotknutého diela.(211) Je úlohou vnútroštátnych súdov, aby posúdili, čo je možné dôvodne očakávať od dotknutého poskytovateľa služieb.

223. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrté otázky v tom zmysle, že článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 bráni tomu, aby nositelia práv mohli podať návrh na vydanie súdneho zákazu proti poskytovateľovi, ktorého službu spočívajúcu v ukladaní informácií poskytnutých používateľom využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva, iba vtedy, ak po nahlásení presného porušenia došlo k opakovanému porušeniu.

E.      Subsidiárne – o pojme „porušovateľ“ v zmysle článku 13 smernice 2004/48 (piate a šieste otázky)

224. Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) sformuloval svoje piate a šieste otázky iba pre prípad, že by Súdny dvor odpovedal záporne tak na prvé, ako aj na druhé otázky. Vnútroštátny súd teda uvádza prípad, v ktorom by sa jednak na činnosť prevádzkovateľov, ako sú YouTube a Cyando, nevzťahoval pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, a jednak by sa na týchto prevádzkovateľov nemohla vzťahovať výnimka zo zodpovednosti, ktorá môže vyplývať z informácií, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov svojich platforiem, stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.(212)

225. Tento súd sa svojimi piatymi otázkami pýta, či sa uvedení prevádzkovatelia majú v tomto prípade považovať za „porušovateľov“ v zmysle najmä článku 13 ods. 1 smernice 2004/48 z dôvodu, že zohrávali „aktívnu úlohu“, pokiaľ ide o súbory obsahujúce chránené diela, ktoré boli nezákonne nahrané používateľmi ich platforiem.

226. V prípade kladnej odpovede sa vnútroštátny súd svojimi šiestymi otázkami pýta na zlučiteľnosť pravidiel v oblasti účasti na porušení, upravených v § 830 BGB, s uvedeným článkom 13 ods. 1 Uvedené vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje formu sekundárnej zodpovednosti, umožňuje subjektu poškodenému v dôsledku porušenia – na rozdiel od „zodpovednosti narušiteľa“ – získať náhradu škody od osoby, ktorá má spoluúčasť na tomto porušení. Za takú osobu sa považuje ten, kto vedome podnecoval tretiu osobu k úmyselnému spáchaniu porušenia alebo jej napomáhal pri jeho spáchaní. Zodpovednosť spoluporušovateľa však predpokladá okrem objektívnej účasti na konkrétnom porušení aspoň čiastočný úmysel v súvislosti s týmto porušením a musí sa vzťahovať na vedomosť o nezákonnosti. Sprostredkovateľ teda môže byť prakticky zodpovedný ako spoluporušovateľ iba za konkrétne porušenia autorských práv, ktorých sa dopustili používatelia jeho služby, o ktorých vie a ktoré vedome uľahčil. Vnútroštátny súd sa však pýta, či podľa toho istého článku 13 ods. 1 má byť na účely uloženia povinnosti sprostredkovateľovi zaplatiť nositeľom práv náhradu škody postačujúce, že tento sprostredkovateľ vo všeobecnej a abstraktnej rovine vie alebo si je vedomý skutočnosti, že jeho služba sa využíva na porušovanie autorských práv.

227. Podľa môjho názoru článok 13 ods. 1 smernice 2004/48 jednoducho nemá vôbec upravovať podmienky zodpovednosti sprostredkovateľov za porušenia autorských práv, ktorých sa dopustili používatelia ich služieb.

228. V tejto súvislosti pripomínam, že toto ustanovenie stanovuje, že „príslušné súdne orgány na návrh poškodenej strany nariadi[a] porušovateľovi, ktorý sa zapojil do činnosti spojenej s porušovaním nevedome, alebo s dostatočným dôvodmi preto [vedome alebo s dostatočnými dôvodmi na to – neoficiálny preklad], aby o tom vedel, zaplatiť vlastníkovi práv náhradu ujmy úmernú skutočnej ujme, ktorú utrpel v dôsledku porušenia“. V zmysle uvedeného ustanovenia je teda „porušovateľom“ osoba, ktorá sa zapája do „činnosti spojenej s porušovaním“, alebo inými slovami osoba, ktorá porušuje právo duševného vlastníctva.

229. Jediným cieľom článku 13 ods. 1 smernice 2004/48 je však stanoviť procesné pravidlá týkajúce sa priznania a určenia výšky náhrady škody, ak dôjde k takémuto porušeniu. Toto ustanovenie nemá za cieľ vopred určiť, ktoré práva duševného vlastníctva sú chránené, aké konania porušujú tieto práva, kto je za ne zodpovedný a kto je „nositeľom práva“, ktorému sa má náhrada škody zaplatiť. Na všetky tieto otázky sa vzťahujú hmotnoprávne pravidlá práva duševného vlastníctva.(213) Pripomínam, že vo všeobecnosti smernica 2004/48 harmonizuje iba niektoré procesné aspekty duševného vlastníctva, s výnimkou takýchto otázok hmotnoprávnej povahy.(214)

230. V oblasti autorského práva sú relevantné hmotnoprávne pravidlá obsiahnuté najmä v smernici 2001/29. Osoba sa zapája do „činnosti spojenej s porušovaním“ a tým sa stáva „porušovateľom“, ak uskutočňuje činnosť, ktorá patrí do výlučného práva, ktoré táto smernica priznáva autorovi – ktorý je v tomto kontexte v zásade „nositeľom práva“ –, bez jeho predchádzajúceho súhlasu a bez toho, aby sa na ňu vzťahovala výnimka alebo obmedzenie.

231. Pripomínam však, že piate a šieste otázky sa zakladajú na predpoklade, že prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, neuskutočňujú „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. V tomto prípade by sa títo prevádzkovatelia nemohli považovať za „porušovateľov“ zapojených do „činností spojených s porušovaním“ v zmysle článku 13 ods. 1 smernice 2004/48.

232. Smernica 2004/48 však vykonáva iba minimálnu harmonizáciu.(215) Ako poznamenáva Komisia, členské štáty teda môžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť v prospech nositeľov práv poškodených „činnosťami spojenými s porušovaním“ právo na náhradu škody od osôb iných, ako je „porušovateľ“ v zmysle článku 13 tejto smernice, vrátane sprostredkovateľov, ktorí uľahčili takéto činnosti. V každom prípade, ako som opakovane uviedol v týchto návrhoch, podmienky takejto sekundárnej zodpovednosti patria do vnútroštátneho práva.

F.      O skutočnosti, že cieľ vysokej úrovne ochrany autorských práv neodôvodňuje odlišný výklad smerníc 2000/31 a 2001/29

233. Na rozdiel od pána Petersona a skupiny Elsevier sa nedomnievam, že cieľ smernice 2001/29, ktorý spočíva v zabezpečení vysokej úrovne ochrany autorských práv, si vyžaduje výklad tejto smernice a smernice 2000/31, ktorý je odlišný od výkladu navrhovaného v týchto návrhoch.

234. Hneď na úvod zdôrazňujem, že tento výklad nemá za následok bezbrannosť nositeľov práv voči nezákonnému sprístupňovaniu ich diel na platformách, ako sú YouTube a Uploaded.

235. Predovšetkým nositelia práv majú v prvom rade možnosť súdnou cestou žalovať používateľov, ktorí uskutočnili takéto nezákonné sprístupnenie na internete. Smernica 2004/48 na tento účel priznáva týmto nositeľom práv najmä právo získať od prevádzkovateľov, ako sú YouTube a Cyando, určité užitočné informácie, vrátane mien a adries týchto používateľov.(216) Uvedení nositelia práv môžu ďalej nahlásiť týmto prevádzkovateľom, že sa na ich platformách nachádzajú súbory obsahujúce ich diela, ktoré boli nezákonne sprístupnené na internete. Uvedení prevádzkovatelia sú v súlade s článkom 14 ods. 1 smernice 2000/31 povinní urýchlene reagovať na takéto nahlásenie tým, že odstránia dotknuté súbory alebo znemožnia prístup k nim. V opačnom prípade títo prevádzkovatelia stratia nárok na uplatnenie výnimky zo zodpovednosti stanovenej v tomto ustanovení a v prípade potreby im môže vznikať zodpovednosť v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom. Okrem toho za predpokladu, že by prevádzkovateľ úmyselne uľahčil realizáciu nezákonného konania používateľmi jeho platformy, uplatnenie tohto ustanovenia by bolo podľa môjho názoru a priori vylúčené. Nositelia práv môžu napokon v každom prípade na základe článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 dosiahnuť vydanie súdnych príkazov proti prevádzkovateľom platforiem, prostredníctvom ktorých im možno uložiť dodatočné povinnosti s cieľom ukončiť porušovanie autorských práv používateľmi ich platforiem a zabrániť takémuto porušovaniu.

236. Nositelia práv teda pri uplatňovaní svojich práv a v boji proti nezákonnému sprístupňovaniu súborov obsahujúcich ich diela prostredníctvom platforiem, ako sú YouTube a Uploaded, nenarážajú na také ťažkosti, akým čelia v súvislosti so zdieľaním súborov na sieti peer‑to‑peer, podporovaným platformou, akou je „The Pirate Bay“. V tomto poslednom uvedenom prípade totiž opatrenia uvedené v predchádzajúcom bode strácajú vzhľadom na prirodzene decentralizovanú organizáciu takejto siete(217) svoju účinnosť. V prejednávaných veciach sa však súbory ukladajú centralizovaným spôsobom na serveroch spoločností YouTube a Cyando, ktoré tak majú možnosť ich odstrániť, ako to zamýšľa normotvorca Únie v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.(218) Výklad pojmu „verejný prenos“, ktorý prijal Súdny dvor v rozsudku Stichting Brein II („The Pirate Bay“), je teda v prejednávaných veciach o to menej opodstatnený.

237. Nositelia práv namietajú, že ich výlučné práva k dielam nie sú rešpektované, lebo predmetné opatrenia sú v podstate skôr reaktívne než proaktívne – keďže nebránia ex ante akémukoľvek sprístupneniu nezákonného obsahu na internete, ale umožňujú najmä odstránenie a v určitom prípade zablokovanie takéhoto obsahu a posteriori – a vyžadujú ich spoluprácu. Podľa ich názoru by vysoká úroveň ochrany ich práv bola zabezpečená iba vtedy, keby prevádzkovatelia platforiem zaviedli systém, ktorý by nevyžadoval takúto spoluprácu a umožňoval by overenie zákonnosti všetkých obsahov ešte pred ich sprístupnením.

238. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor sa vo svojej judikatúre vo všeobecnosti neriadi zjednodušenou logikou, ktorá by vyžadovala nutne extenzívny (a neobmedzený) výklad výlučných práv stanovených v článkoch 2 až 4 smernice 2001/29, a v každom prípade ani nevykladá výnimky a obmedzenia uvedené v článku 5 tejto smernice striktným spôsobom. Podľa môjho názoru Súdny dvor sa tým, že spresňuje tak hranice týchto práv,(219) ako aj rozsah uvedených výnimiek a obmedzení,(220) snaží dospieť k rozumnému výkladu, ktorý zabezpečuje cieľ sledovaný týmito rôznymi ustanoveniami a zachováva „primeranú rovnováhu“ medzi rôznymi základnými právami a protichodnými záujmami, ktorú mal normotvorca Únie v úmysle zaviesť v uvedenej smernici. Článok 3 ods. 1 tejto smernice sa tak nemusí nutne vykladať spôsobom, ktorý zabezpečuje maximálnu ochranu nositeľom práv.(221)

239. Rovnako tak platí, že hoci je autorské právo chránené ako základné právo najmä v článku 17 ods. 2 Charty, toto právo nie je absolútne, ale vo všeobecnosti musí byť v rovnováhe s ostatnými základnými právami a záujmami.

240. V prejednávaných veciach je takáto rovnováha potrebná. Na jednej strane prevádzkovatelia platforiem sa môžu odvolávať na slobodu podnikania zaručenú v článku 16 Charty, ktorá ich v zásade chráni pred povinnosťami, ktoré by mohli mať významný vplyv na ich činnosť.

241. Na druhej strane nemožno prehliadať základné práva používateľov týchto platforiem. To isté platí aj pre slobodu prejavu a právo na informácie zaručené v článku 11 Charty,(222) ktoré, pripomínam, zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky. Tak z judikatúry Súdneho dvora, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že internet má v tejto súvislosti dôležitý význam.(223) Európsky súd pre ľudské práva konkrétne uviedol, že YouTube je dôležitým prostriedkom výkonu tejto slobody.(224) To isté platí aj pre slobodu umenia zaručenú v článku 13 Charty, ktorá je úzko prepojená so slobodou prejavu, a to vzhľadom na množstvo osôb používajúcich platformy, ako je YouTube, na zdieľanie svojich diel na internete.

242. Požiadavka, aby prevádzkovatelia platforiem s cieľom vyhľadávania akéhokoľvek porušenia autorských práv všeobecným a abstraktným spôsobom kontrolovali všetky súbory, ktoré majú ich používatelia v úmysle zverejniť, ešte pred ich nahraním na internet, by pritom predstavovala značné riziko zásahu do týchto rôznych základných práv. Vzhľadom na potenciálne obrovské množstvo ukladaného obsahu by totiž jednak bolo nemožné manuálne vykonávať takúto predbežnú kontrolu, a jednak riziko spojené so zodpovednosťou by bolo pre týchto prevádzkovateľov neúmerné. V praxi by hrozilo, že najmenší prevádzkovatelia by túto zodpovednosť nezvládli, a tí, ktorí majú dostatočné zdroje, by boli nútení pristúpiť k všeobecnému filtrovaniu obsahu svojich používateľov bez súdneho preskúmania, čo by viedlo k následnému riziku „nadmerného odstraňovania“ tohto obsahu.

243. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor v rozsudku SABAM(225) rozhodol, že uloženie všeobecnej povinnosti prevádzkovateľovi platformy, spočívajúcej vo filtrovaní informácií, ktoré ukladá, by bolo nielen nezlučiteľné s článkom 15 ods. 1 smernice 2000/31, ale ani by nezaručovalo „primeranú rovnováhu“ medzi ochranou práva duševného vlastníctva, ktorá je priznaná nositeľom práv, a ochranou slobody podnikania, ktorá je poskytovateľom služieb priznaná na základe článku 16 Charty. Takýto súdny príkaz by totiž predstavoval jednoznačné porušenie tejto slobody, lebo by ukladal tomuto prevádzkovateľovi povinnosť zaviesť komplexný, finančne nákladný a časovo neobmedzený systém informačných technológií, a to výlučne na jeho vlastné náklady.(226) Okrem toho takáto povinnosť všeobecného filtrovania by predstavovala zásah do slobody prejavu používateľov tejto platformy v zmysle článku 11 Charty, lebo by hrozilo, že nástroj na filtrovanie nebude dostatočne rozlišovať medzi nezákonným a zákonným obsahom, takže jeho používanie by mohlo viesť k zablokovaniu tejto poslednej uvedenej kategórie obsahu.(227) Dodávam, že takýto výsledok by prinášal riziko zásahu do online tvorby, ktorý by bol v rozpore s článkom 13 Charty. Nebezpečenstvom v tejto súvislosti je, aby maximálna ochrana niektorých duševných výtvorov nebola na úkor iných foriem tvorby, ktoré sú rovnako spoločensky žiaduce.(228)

244. Stručne povedané, zdá sa mi, že zváženie práv a záujmov, ktoré sa má vykonať, je výrazne zložitejšie, ako tvrdia nositelia práv.(229)

245. V tomto kontexte smernice 2000/31 a 2001/29 odzrkadľujú rovnováhu medzi týmito rôznymi právami a záujmami, ktorú sa normotvorca Únie snažil dosiahnuť pri prijímaní týchto smerníc. Normotvorca Únie mal prostredníctvom smernice 2000/31 v úmysle podporiť rozvoj poskytovateľov sprostredkovateľských služieb s cieľom všeobecne stimulovať rast elektronického obchodu a „služieb informačnej spoločnosti“ na vnútornom trhu. Cieľom teda bolo neuložiť týmto poskytovateľom takú povinnosť, ktorá by mohla ohroziť výnosnosť ich činnosti. Záujmy nositeľov práv musia byť chránené a musia byť v rovnováhe so slobodou prejavu používateľov uvedených služieb, najmä v rámci postupov „nahlasovania a odstraňovania“(230). Normotvorca Únie v smernici 2001/29 zachoval túto rovnováhu, keď sa domnieval, že záujmy nositeľov práv budú dostatočne chránené možnosťou žiadať o vydanie súdnych príkazov proti týmto sprostredkovateľom.(231)

246. Niet pochýb, že okolnosti sa od prijatia týchto smerníc zmenili. Sprostredkovatelia už nie sú rovnakí a táto rovnováha už nie je možno odôvodnená. V každom prípade hoci Súdny dvor môže do určitej miery zohľadniť takéto zmeny okolností v rámci priestoru na výklad, ktorý ponechávajú právne predpisy Únie, prináleží predovšetkým normotvorcovi Únie, aby ich posúdil a prípadne zmenil tieto predpisy tak, že nahradí pôvodne ustanovenú rovnováhu novou rovnováhou.

247. Pripomínam pritom, že normotvorca Únie nedávno prehodnotil práve rovnováhu práv a záujmov v oblasti autorských práv do budúcna. Počas týchto prejudiciálnych konaní totiž nadobudla účinnosť smernica 2019/790.(232) Článok 17 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť, že „poskytovateľ online služieb zdieľania obsahu(233) uskutočňuje na účely tejto smernice akt verejného prenosu alebo akt sprístupňovania verejnosti, keď verejnosti umožňuje prístup k dielam chráneným autorským právom alebo k iným predmetom ochrany, ktoré nahrali ich používatelia“. Ako spresňuje odsek 2 tohto článku, v dôsledku toho takýto „poskytovateľ“ musí sám získať súhlas od nositeľov práv, napríklad uzavretím licenčnej zmluvy, pre diela nahrané jeho používateľmi. Odsek 3 uvedeného článku okrem toho spresňuje, že ak takýto „poskytovateľ“ vykonáva úkon verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti podľa podmienok stanovených v tejto smernici, výnimka zo zodpovednosti stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa neuplatňuje.

248. Článok 17 ods. 4 smernice 2019/790 ďalej stanovuje, že ak nezískajú súhlas, „poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu“ sú zodpovední za nepovolené úkony verejného prenosu vykonané prostredníctvom ich platformy. Toto ustanovenie však stanovuje, že títo „poskytovatelia“ nie sú zodpovední, ak preukážu, že a) vynaložili „najlepšiu snahu“ na získanie súhlasu, b) „v súlade s vysokými normami odbornej starostlivosti v sektore vynaložili najlepšiu snahu“ na zabezpečenie nedostupnosti konkrétnych diel a iných predmetov ochrany, pre ktoré nositelia práv poskytli poskytovateľom služieb relevantné a nevyhnutné informácie; a v každom prípade c) „urýchlene konali, po tom, ako dostali dostatočne podložené oznámenie od nositeľov práv, aby znemožnili prístup k svojim webovým sídlam alebo odstránili zo svojich webových sídiel oznámené diela alebo iné predmety ochrany, a vynaložili najlepšiu snahu na to, aby predišli ich budúcemu nahrávaniu v súlade s písmenom b)“(234). Odseky 5 a 6 tohto článku stanovujú, že intenzita povinností vynaloženia úsilia, ktoré majú uvedení „poskytovatelia“, závisí od rôznych parametrov, vrátane „druhu, publika a rozsahu služieb“, pričom „malí“ poskytovatelia majú tiež obmedzené povinnosti.(235)

249. Je potrebné preskúmať ešte posledný bod. Pán Peterson a francúzska vláda na pojednávaní tvrdili, že ako sa uvádza v odôvodnení 64 smernice 2019/790(236), normotvorca Únie mal prijatím článku 17 tejto smernice v úmysle len „objasniť“ spôsob, akým sa mal pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vždy chápať a uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom platforiem, ako je YouTube. Z ich tvrdenia vyvodzujem, že uvedený článok 17 sa tiež obmedzuje len na „objasnenie“ toho, že článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa na týchto prevádzkovateľov nikdy neuplatňoval. Článok 17 smernice 2019/790 tak predstavuje určitý druh „výkladového zákona“, ktorý jednoducho len spresňuje význam, ktorý mali smernice 2000/31 a 2001/29 vždy mať. Riešenia vyplývajúce z tohto nového článku 17 by sa teda mali uplatňovať retroaktívne, dokonca pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2019/790, ktorá je stanovená na 7. júna 2021,(237) vrátane vecí samých.

250. S týmto tvrdením nemôžem súhlasiť. Vyvodenie záveru o takomto retroaktívnom uplatnení iba na základe použitia nejednoznačného pojmu v odôvodnení, ktoré nemá záväznú právnu silu, by bolo podľa môjho názoru v rozpore so zásadou právnej istoty.(238)

251. Napokon poznamenávam, že nijaké ustanovenie smernice 2019/790, odhliadnuc od jej odôvodnenia 64, nenaznačuje, že normotvorca Únie mal v úmysle poskytnúť retroaktívny výklad článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článku 14 smernice 2000/31, a to napriek tomu, že okrem iného starostlivo spresnil časovú pôsobnosť smernice 2019/790 vo vzťahu k dielam a predmetom ochrany(239) a stanovil prechodné ustanovenie na uplatňovanie iného z jej článkov.(240) Článok 17 smernice 2019/790 navyše v odsekoch 1 a 3 spresňuje, že ním použitý pojem „verejný prenos“ platí „na účely tejto smernice“ a „podľa podmienok ustanovených v tejto smernici“. V nej upravená priama zodpovednosť „poskytovateľov“ za úkony verejného prenosu vykonávané používateľmi ich platforiem, stanovená v uvedenom článku 17, nie je jednoduchým dôsledkom spôsobu, akým sa mal článok 3 smernice 2001/29 vždy chápať, ale „vyplýva“ zo samotného tohto článku 17.(241) Preto aj za predpokladu, že normotvorca Únie by mohol po takmer 20 rokoch od prijatia smernice poskytnúť jej autentický výklad, táto otázka podľa môjho názoru v prejednávaných veciach nevzniká.

252. Ako uviedla Komisia na pojednávaní, normotvorca Únie „neobjasnil“ právo tak, ako malo byť vždy chápané. Vytvoril nový režim zodpovednosti pre určitých online sprostredkovateľov v oblasti autorského práva. Jeho úmyslom bolo „prispôsobiť a doplniť“ existujúci rámec Únie v tejto oblasti.(242) Ako zdôraznila táto inštitúcia, článok 17 smernice 2019/790 je odrazom politickej voľby normotvorcu Únie v prospech kreatívneho priemyslu.(243)

253. Tento článok 17 je tiež v súlade so sériou verejných konzultácií,(244) oznámení Komisie(245) a nových odvetvových právnych úprav,(246) ktoré s cieľom „prispôsobiť“ a „modernizovať“ právo Únie s ohľadom na vyššie spomenuté nové okolnosti majú tendenciu vyžadovať proaktívnejšie zapojenie sprostredkovateľov na účely zamedzenia šírenia nezákonného obsahu na internete.(247)

254. Navyše je potrebné uvedomiť si dôsledky, ktoré by malo retroaktívne uplatňovanie navrhované pánom Petersonom a francúzskou vládou. V dôsledku „objasnenia“, ktoré prináša článok 17 ods. 1 a 3 smernice 2019/790, by prevádzkovatelia platforiem boli vo všeobecnosti zodpovední za všetky akty verejného prenosu uskutočňované ich používateľmi a nemohli by sa odvolávať na výnimku stanovenú v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31. Odsek 4 a nasl. tohto článku 17, ktoré, ako som uviedol, upravujú najmä režim výnimiek pre týchto prevádzkovateľov, by sa na nich naopak retroaktívne neuplatňovali. Stanovením týchto posledných odsekov pritom normotvorca Únie podľa môjho názoru sledoval cieľ zabezpečenia rovnováhy medzi rôznymi dotknutými právami a záujmami.(248)

255. Retroaktívne uplatnenie článku 17 ods. 1 smernice 2019/790 vo veciach, o aké ide vo veciach samých, by nielenže nerešpektovalo rovnováhu, ktorú sa normotvorca Únie snažil dosiahnuť pri prijatí smerníc 2000/31 a 2001/29, ale nerešpektovalo by ani rovnováhu, ktorú sa tento normotvorca snažil dosiahnuť pri prijatí smernice 2019/790. Toto riešenie by podľa môjho názoru v skutočnosti neodrážalo nijakú rovnováhu.

VI.    Návrh

256. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) vo veciach C‑682/18 a C‑683/18, takto:

1.      Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že prevádzkovateľ platformy na zdieľanie videí a prevádzkovateľ platformy na ukladanie a zdieľanie súborov neuskutočňujú „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia, ak používateľ ich platforiem na ne nahrá chránené dielo.

2.      Článok 14 ods. 1 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) sa má vykladať v tom zmysle, že na prevádzkovateľa platformy na zdieľanie videí a na prevádzkovateľa platformy na ukladanie a zdieľanie súborov sa v zásade môže vzťahovať výnimka stanovená v tomto ustanovení z akejkoľvek zodpovednosti, ktorá môže vyplývať zo súborov, ktoré ukladajú na žiadosť používateľov svojich platforiem.

3.      Článok 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady uvedené v tomto ustanovení, t. j. predpoklad, že poskytovateľ služieb „[vie] o nezákonnej činnosti alebo informáciách“, a predpoklad, že takýto poskytovateľ si je „vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie“, v zásade odkazujú na konkrétne nezákonné informácie.

4.      Článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby nositelia práv mohli podať návrh na vydanie súdneho zákazu proti poskytovateľovi, ktorého službu spočívajúcu v ukladaní informácií poskytnutých používateľom využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva, iba vtedy, ak po nahlásení presného porušenia došlo k opakovanému porušeniu.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

2      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399).

3      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

4      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32).

5      Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 17. apríla 2019 (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 92).

6      Ide o číselný údaj uvedený odvolacím súdom vo veci samej. Google uvádza číslo 400 hodín videí za minútu.

7      Pán Peterson sa presnejšie odvoláva na vlastné práva ako producenta albumu A Winter Symphony, ako aj na vlastné práva a práva vyplývajúce z práv umelca vo vzťahu k vytvoreniu skladieb z toho albumu, realizovaných s jeho umeleckou účasťou ako producenta a zboristu. Okrem toho vo vzťahu k nahrávkam z koncertov „Symphony Tour“ tvrdí, že je skladateľom a autorom textov rôznych skladieb z uvedeného albumu. Ako vydavateľ má k viacerým týmto skladbám navyše aj práva odvodené od autorských práv.

8      Hoci pán Peterson žaloval aj spoločnosti YouTube Inc. a Google Germany, vnútroštátny súd uvádza, že tieto spoločnosti už nie sú účastníkmi konania vo veci samej.

9      Na presnej miere sa účastníci konania vo veci samej nezhodujú a vnútroštátne súdy ju nestanovili.

10      Pre viac podrobností pozri Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD): Participative Web: User‑Created Content. Working Party on the Information Economy, DSTI/ICCP/IE(2006)7/Final, 12. apríl 2007.

11      Ako zdôraznila nemecká vláda, YouTube zbiera značné množstvo osobných údajov o používateľoch internetu navštevujúcich jej platformu, o spôsobe, akým ju používajú, o ich preferovanom obsahu, atď., a to najmä na účely cielenej reklamy vysielanej na tejto platforme v závislosti od používateľa. Otázky, ktoré vyvoláva tento všeobecný zber údajov a ich spracovanie, však presahujú rámec predmetu týchto návrhov.

12      Pre viac podrobností pozri FONTAINE, G., GRECE, C., JIMENEZ PUMARES, M.: Online video sharing: Offerings, audiences, economic aspects. In: European Audiovisual Observatory. Strasbourg, 2018.

13      Pozri analogicky rozsudok z 13. mája 2014, Google Spain a Google (C‑131/12, EU:C:2014:317, bod 80, ako aj citovaná judikatúra).

14      Pre viac podrobností pozri Fédération internationale de l’industrie phonographique: Rewarding creativity: Fixing the value gap. In: Global music report 2017, a BENSAMOUN, A.: Le value gap ou le partage de la valeur dans la proposition de directive sur le droit d’auteur dans le marché unique numérique. In: Entertainment. Bruylant, č. 2018‑4, s. 278 – 287.

15      Pozri odôvodnenia 4, 9 a 10 smernice 2001/29.

16      Pojem „verejný prenos“ budem používať na všeobecné označenie úkonov verejného prenosu v užšom zmysle a úkonov sprístupňovania verejnosti. V prípade potreby konkrétne poukážem na jednu alebo druhú z týchto kategórií. Okrem toho článok 3 smernice 2001/29 v odseku 2 písm. a) a b) priznáva právo sprístupňovania verejnosti – nie však právo verejného prenosu v užšom zmysle – ako právo súvisiace s autorskými právami, v prospech výkonných umelcov k záznamom ich výkonov a v prospech výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom. Toto ustanovenie je relevantné aj vo veci C‑682/18, a to v rozsahu, v akom pán Peterson ako výkonný umelec a/alebo producent disponuje právami súvisiacimi s autorskými právami k niektorým dielam, ktoré boli sprístupnené na internete bez jeho súhlasu (pozri poznámku pod čiarou 7). Keďže však, ako vysvetlím neskôr, sa veci samé týkajú činností „sprístupňovania verejnosti“ a tento pojem má rovnaký význam v odseku 1, ako aj odseku 2 tohto článku 3, v záujme zjednodušenia budem odkazovať iba na autorské právo uvedené v prvom odseku, pričom moja analýza bude použiteľná aj na práva súvisiace s autorskými právami uvedené v druhom odseku.

17      Alebo všeobecnejšie nositeľa autorských práv k predmetnému dielu, ktorý nie je nevyhnutne autorom. Pojmy „autor“ a „nositeľ práv“ používam v týchto návrhoch zameniteľným spôsobom.

18      Pozri najmä rozsudok zo 14. novembra 2019, Spedidam (C‑484/18, EU:C:2019:970, bod 38 a citovaná judikatúra).

19      Pozri odôvodnenie 50 smernice 2000/31 a odôvodnenie 16 smernice 2001/29.

20      Ide najmä o to, aby sa v čo najväčšej možnej miere zabránilo situácii, v ktorej by poskytovateľ služieb bol podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 zodpovedný, pričom podľa článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 by bol tejto zodpovednosti zbavený. Pre viac podrobností pozri body 137 až 139 nižšie.

21      V týchto návrhoch sa nebudem zaoberať otázkou rozmnoženín vytváraných nahraním diela na platformy, ako sú YouTube alebo Uploaded, a ich prezeraním či sťahovaním verejnosťou. Táto otázka totiž podlieha výkladu práva rozmnožovania upraveného v článku 2 smernice 2001/29, ako aj výnimiek a obmedzení tohto práva stanovených v článku 5 tejto smernice, na ktorý sa vnútroštátny súd Súdneho dvora nepýta. Navyše s výnimkou spoločnosti Cyando, ktorá sa odvolávala na výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie, stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice, táto problematika nebola predmetom diskusie pred Súdnym dvorom.

22      Pozri najmä rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 17 a citovaná judikatúra).

23      Pozri najmä rozsudok z 2. apríla 2020, Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:268, bod 29 a citovaná judikatúra). Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať najmä s prihliadnutím na článok 8 Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve, podpísanej 20. decembra 1996 v Ženeve a schválenej v mene Európskej únie rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208) (ďalej len „WCT“), ktorá sa vykonáva prvým uvedeným ustanovením (pozri odôvodnenie 15 smernice 2001/29).

24      Pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 61, ako aj citovaná judikatúra).

25      Pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, body 49 a 62, ako aj citovaná judikatúra).

26      Konkrétnejšie ide o poskytnutie možnosti adresátom, aby akýmkoľvek vhodným spôsobom (pomocou sluchu v prípade zvukového záznamu, atď.) vnímali všetky alebo niektoré časti, ktoré tvoria dielo a sú vyjadrením vlastnej duševnej tvorby jeho autora. Pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2009, Infopaq International (C‑5/08, EU:C:2009:465, bod 47).

27      Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa nevzťahuje na „tradičné“ formy verejného prenosu, ktoré predstavujú priame vystúpenia a výkony, napríklad živé predstavenia pred publikom, ktoré má fyzický kontakt s výkonným umelcom diela. Pozri najmä rozsudok z 24. novembra 2011, Circul Globus Bucureşti (C‑283/10, EU:C:2011:772, body 35 až 41).

28      Pozri rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, body 41 až 44 a 63).

29      Pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 66 a citovaná judikatúra).

30      Skutočnosť, že dielo je na platforme, akou je YouTube, prezerané formou streamingu, a teda člen dotknutej verejnosti nezískava jeho trvalú rozmnoženinu, je na účely článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 irelevantná (pozri najmä WALTER, M. M., von LEWINSKI, S.: European Copyright Law – A Commentary. Oxford: Oxford University Press, 2010, s. 983). Okrem toho skutočnosť, že dielo možno sťahovať z Uploaded a členovia verejnosti tak naopak môžu získať takúto rozmnoženinu, nevylučuje uplatnenie tohto ustanovenia v prospech práva na šírenie stanoveného v článku 4 ods. 1 tejto smernice [pozri rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, body 40 až 45 a 51)].

31      Naopak, o „sprístupňovanie verejnosti“ nejde vtedy, keď používateľ nahrá dielo na YouTube, ktoré ponechá v „súkromnom“ režime a prípadne ho zdieľa iba so svojou rodinou alebo priateľmi. To isté platí v prípade, keď používateľ Uploaded nahrá dielo na túto platformu a jeho download‑link s nikým nezdieľa alebo ho zdieľa len s uvedenými osobami. V takom prípade totiž nejde o „verejnosť“, ale o súkromnú skupinu (pozri bod 58 vyššie).

32      Pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, body 44, 67 a 68, ako aj citovaná judikatúra).

33      Pozri analogicky rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 45). V oboch prípadoch je samozrejme jasné, že „verejnosť“ nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Okrem toho otázka, či táto „verejnosť“ dielo skutočne prezerá alebo sťahuje, je irelevantná. Rozhodujúcou činnosťou je totiž činnosť, ktorá spočíva v sprístupnení diela verejnosti, a teda v jeho ponuke na stránke prístupnej verejnosti [pozri najmä rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, body 63 a 64)].

34      Pozri body 46 a 47 vyššie.

35      Rozsudok z 8. septembra 2016 (C‑160/15, ďalej len „rozsudok GS Media“, EU:C:2016:644).

36      Rozsudok z 26. apríla 2017 [C‑527/15, ďalej len „rozsudok Stichting Brein I (,Filmspeler‘)“, EU:C:2017:300].

37      Rozsudok zo 14. júna 2017 [C‑610/15, ďalej len „rozsudok Stichting Brein II (,The Pirate Bay‘)“, EU:C:2017:456].

38      Toto odôvodnenie preberá spoločné vyhlásenie týkajúce sa článku 8 WCT, ktoré prijala diplomatická konferencia 20. decembra 1996.

39      Môže ísť o jednu alebo viac osôb. Pre zjednodušenie budem používať jednotné číslo.

40      Článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 vychádza z tejto logiky, keď odkazuje na možnosť nositeľov práv dosiahnuť vydanie súdneho príkazu proti „sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva“. Pozri tiež odôvodnenie 59 tejto smernice.

41      Rozsudok zo 7. decembra 2006 (C‑306/05, EU:C:2006:764).

42      Súdny dvor konkrétne uviedol, že hotelier sprostredkúval vysielanie „s vedomím dôsledkov svojho konania“[(pozri rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 42)]. Tento výraz je podľa môjho názoru synonymom úmyselného zásahu (pozri bod 100 vyššie).

43      Podľa Súdneho dvora totiž autori pri udelení súhlasu na vysielanie svojich diel zohľadňujú iba držiteľov televíznych prijímačov, ktorí prijímajú programy jednotlivo alebo v súkromnom a rodinnom kruhu. Pozri rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 41).

44      Pozri rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, body 36 až 44). Súdny dvor použil v podobných kontextoch rovnaké odôvodnenie. Pozri najmä rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 183 až 207); z 27. februára 2014, OSA (C‑351/12, EU:C:2014:110, body 22 až 36), ako aj z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, body 35 až 65).

45      Pozri najmä rozsudok z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 46). V niektorých rozsudkoch je toto odôvodnenie vyjadrené dvomi kritériami: „nezastupiteľnou úlohou“ osoby uskutočňujúcej prenos a „vedomou povahou jej konania“ [pozri najmä rozsudok Stichting Brein II (,The Pirate Bay‘), bod 26)]. Ako vysvetlím ďalej, tieto kritériá sú v skutočnosti neoddeliteľne prepojené (pozri poznámku pod čiarou 88).

46      Pozri poznámky pripojené k návrhu WCT, č. 10.10, v ktorých je vysvetlené, že v oblasti „sprístupňovania“ je rozhodujúcou činnosťou pôvodný úkon sprístupnenia a nie poskytnutie pamäťového priestoru alebo elektronickej komunikačnej služby. Pozri tiež KOO, J.: The Right of Communication to the Public in EU Copyright Law. Oxford: Hart Publishing, 2019, s. 161 – 162.

47      Napríklad v oblasti vysielania „verejný prenos“ uskutočňuje prevádzkovateľ vysielania, ktorý rozhoduje o prenášaných dielach a aktívne iniciuje ich „prenos“ tým, že ich uvedie do technologického procesu umožňujúceho ich prenos „verejnosti“ [pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:4, bod 23), a článok 1 ods. 2 písm. a) smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorských práv a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, 1993, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134)]. Naopak vysielatelia, ktorí sa riadia pokynmi tohto prevádzkovateľa, vykonávajú „samotné zabezpečenie fyzických zariadení“.

48      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:4, body 32 až 37).

49      Pozri v Nemecku judikatúru Bundesgerichsthof (Spolkový súdny dvor) v oblasti mediálnych práv, podľa ktorej poskytovateľ služieb prijme tvrdenie tretej strany, keď sa s ním stotožní a zahrnie ho do vlastného myslenia takým spôsobom, že sa javí ako jeho vlastné tvrdenie [pozri najmä Bundesgerichstof (Spolkový súdny dvor), 17. december 2013, VI ZR 211/12, § 19]. Tento prístup bol navrhnutý v oblasti duševného vlastníctva [pozri Bundesgerichsthof (Spolkový súdny dvor), 30. apríl 2008, I ZR 73/05].

50      Pozri analogicky v Spojenom kráľovstve § 6 ods. 3 Copyright, Designs and Patents Act (zákon o autorských právach, dizajnoch a patentoch z roku 1988), v ktorom sa v oblasti vysielania uvádza, že osobou alebo osobami, ktoré uskutočňujú „verejný prenos“, sú „a)… osoba prenášajúca program, ak v akejkoľvek miere zodpovedá za jeho obsah a b)… akákoľvek osoba poskytujúca program, ktorá uzavrie s osobou, ktorá ho prenáša, potrebné dohody na jeho prenos“.

51      Pozri rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147). V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že subjekt prijíma vysielanie a prenáša ho ďalej súčasne, v nezmenenej podobe a v celom rozsahu formou live streamingu na internete, predstavuje následné použitie tohto vysielania, rovnajúce sa samostatnému „verejnému prenosu“, a to z dôvodu, že pri tejto retransmisii sa používala „špecifická technológia“ odlišná od vysielania.

52      Ako vysvetlím vo svojej analýze druhých prejudiciálnych otázok, Súdny dvor vykladá články 12 až 14 smernice 2000/31 v tom zmysle, že sprostredkovateľ sa nemôže odvolávať na výnimky zo zodpovednosti stanovené v týchto ustanoveniach, pokiaľ má „aktívnu úlohu takej povahy, že je možné konštatovať, že pozná alebo má kontrolu nad“ informáciami, ktoré mu poskytli používatelia jeho služby [pozri rozsudky z 23. marca 2010 (C‑236/08 až C‑238/08, ďalej len „rozsudok Google France“, EU:C:2010:159, body 112 až 114), ako aj z 12. júla 2011 (C‑324/09, ďalej len „rozsudok L’Oréal/eBay“, EU:C:2011:474, bod 113)]. Mnou navrhovaný prístup k rozlišovaniu medzi „prenosom“ a „samotným zabezpečením fyzických zariadení“ je podobný tomuto odôvodneniu a umožňuje vykladať článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 koherentne. Pozri v tomto zmysle HUSOVEC, M.: Injunctions Against Intermediaries in the European Union – Accountable But Not Liable? Cambridge: Cambridge University Press, 2017, s. 55 – 57.

53      Napríklad vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764), sa hotelier neobmedzoval iba na pasívny zásah do prenosu, o ktorom rozhodol prevádzkovateľ vysielania. Sám sa z vlastnej iniciatívy rozhodol pre následné použitie vysielania, ktoré tento vysielateľ neplánoval, jeho retransmisiou svojim klientom. Podobne tak, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku z 13. októbra 2011, Airfield a Canal Digitaal (C‑431/09 a C‑432/09, EU:C:2011:648, body 74 až 82), poskytovateľ satelitného balíčka, ktorý zoskupuje viacero vysielaní rôznych prevádzkovateľov vysielania v prospech svojich klientov, sa neobmedzuje iba na „zabezpečenie fyzických zariadení“, keďže sa aktívne zapája s cieľom ponúknuť verejnosti, ktorú sám vymedzil, katalóg ním vybraných televíznych kanálov. Okrem toho, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913, body 37 až 51), ani poskytovateľ, ktorý prijíma vysielanie a umožňuje používateľom svojej služby vyhotovovať v cloude nimi zvolené záznamy vysielania, sa neobmedzuje iba na takéto „zabezpečenie“. Tento poskytovateľ totiž aktívne zasahuje do „prenosu“, keďže najmä vyberá kanály patriace do jeho služby.

54      Rovnako tak nie je rozhodujúca skutočnosť, že prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, ukladajú chránené diela na svojich serveroch a následne ich prenášajú, ak prijmú žiadosť v tomto zmysle od člena verejnosti.

55      YouTube má tiež svoj kanál, na ktorom vysiela svoj „vlastný“ obsah. Tento prevádzkovateľ pritom uskutočňuje „verejný prenos“ tohto obsahu, keďže ho sám vyprodukoval a/alebo vybral.

56      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:649, bod 27).

57      Pozri body 16 a 30 vyššie.

58      Kontrolu, ktorú vykonávajú títo prevádzkovatelia a posteriori najmä v rámci promptnej reakcie na nahlásenia, ktoré dostávajú od nositeľov práv, nemožno a fortiori považovať za takýto výber.

59      YouTube vykonáva takúto kontrolu prostredníctvom Content ID (pozri bod 22 vyššie). Zdôrazňujem, že podľa môjho názoru nie je rozhodujúcim faktorom, či sa predchádzajúca kontrola uskutočňuje automatizovaným spôsobom. V podstate si totiž možno predstaviť proces výberu obsahu pomocou softvéru, ktorý algoritmickým spôsobom určuje obsah najlepšie zodpovedajúci požiadavkám prevádzkovateľa na obsah zverejňovaný na jeho platforme. To však nie je prípad samotného preskúmania zákonnosti.

60      Chcel by som zdôrazniť, že kritériá „novej verejnosti“ a „odlišnej technológie“ sú relevantné iba v súvislosti s následným použitím pôvodného prenosu. Tieto kritériá umožňujú identifikovať spomedzi týchto následných použití tie, ktoré treba považovať za „sekundárny prenos“ (alebo „retransmisiu“) vyžadujúci osobitný súhlas (napríklad káblová retransmisia vysielaného programu). Tieto prípady nemožno zamieňať s prípadom, v ktorom dielo, ktoré bolo v minulosti predmetom verejného prenosu, vedie k novému verejnému prenosu nezávislému od predchádzajúceho prenosu. V tejto súvislosti v súlade s článkom 3 ods. 1 a 3 smernice 2001/29 každý z týchto prenosov vyžaduje súhlas, aj keď sa oba týkajú tej iste verejnosti alebo používajú rovnakú technológiu. V dôsledku toho nie je dôležité, či sú diela sprístupnené na YouTube alebo Uploaded zákonne dostupné na inej internetovej stránke. Tieto dve sprístupnenia sú od seba nezávislé a každé z nich vyžaduje udelenie súhlasu. Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634).

61      V prípade platformy, akou je Uploaded, ktorá nemá funkciu vyhľadávania a indexovania uložených súborov, táto otázka nevzniká. V tomto kontexte ma nepresvedčilo tvrdenie skupiny Elsevier a nemeckej vlády, podľa ktorého neexistencia týchto funkcií nie je rozhodujúca z dôvodu, že internetové stránky tretích strán fungujúce ako zbierky odkazov umožňujú verejnosti vyhľadávať v takto uloženom obsahu diela, ktoré má záujem sťahovať. Okrem toho, že uvedené funkcie v každom prípade nie sú z môjho pohľadu relevantné na účely zistenia, či poskytovateľ služby uskutočňuje „verejný prenos“, v tejto súvislosti považujem za potrebné prikladať význam konaniu tohto poskytovateľa, a nie konaniu tretích strán, s ktorými nie je v nijakom vzťahu.

62      Naopak, uľahčenie kontaktu medzi tretími stranami, ktoré majú záujem sprístupňovať obsah, a verejnosťou je prirodzenou úlohou sprostredkovateľa. Pozri OECD: The Economic and Social Role of Internet Intermediaries. Apríl 2010, s. 15.

63      Okrem toho v rozpore s tvrdením skupiny Elsevier skutočnosť, že prevádzkovateľ, akým je YouTube, konvertuje nahrané videá do rôznych formátov s cieľom prispôsobiť ich rôznym prehrávačom a rýchlostiam pripojenia, nie je podľa môjho názoru relevantná. Ide totiž o technickú činnosť, ktorá má umožniť a uľahčiť prenos údajov, a teda prehrávanie videí verejnosťou v jej webových prehliadačoch (alebo špecializovaných aplikáciách). Podobné technické činnosti nemožno považovať za zmenu obsahu zo strany poskytovateľa. Pozri analogicky rozsudok z 13. októbra 2011, Airfield a Canal Digitaal (C‑431/09 a C‑432/09, EU:C:2011:648, body 60 a 61).

64      Podľa môjho prieskumu sa takéto ustanovenie často nachádza vo všeobecných podmienkach používania online platforiem. Pozri najmä Podmienky služby Facebook (verzia z 31. júla 2019, bod 3.3, „Povolenia, ktoré nám dávate“, ktoré možno nájsť na adrese https://www.facebook.com/legal/terms).

65      Možno si položiť otázku, či je takéto ustanovenie a ním upravená veľkorysá licencia na používanie zlučiteľná s inými ustanoveniami práva v oblasti duševného vlastníctva, alebo tiež, pokiaľ ide o neprofesionálnych používateľov, so spotrebiteľským právom Únie. Táto otázka však presahuje rámec týchto návrhov. Obmedzím sa len na konštatovanie, že pokiaľ ide o profesionálnych používateľov, pravidlá v tejto oblasti sú aktuálne stanovené v článku 3 ods. 1 písm. e) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1150 z 20. júna 2019 o podpore spravodlivosti a transparentnosti pre komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb (Ú. v. EÚ L 186, 2019, s. 57).

66      Poukazujem najmä na kompilácie typu „YouTube Rewind“.

67      Súdny dvor si postupne po prvé vyhradil otázku, či existencia „verejného prenosu“ závisí od jeho ziskovej povahy [pozri rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 44)], po druhé obozretne rozhodol, že ide o okolnosť, ktorá „nie je irelevantná“ [pozri rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 204 až 206)], po tretie sa jasne domnieval, že zisková povaha je „kritériom“ pojmu verejný prenos“, pričom neexistencia takejto povahy vylučuje takýto „prenos“ [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140, body 97 až 99)] a následne po štvrté uviedol, že zisková povaha „nie je nutne nevyhnutnou podmienkou“ a „nie je rozhodujúca“ v tejto súvislosti [rozsudok zo 7. marca 2013, ITV Broadcasting a i. (C‑607/11, EU:C:2013:147, body 42 a 43)].

68      Rozsudok z 31. mája 2016 (C‑117/15, EU:C:2016:379, body 49 a 62 až 64).

69      Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 je totiž irelevantný vo vzťahu ku skutočnosti, či „verejný prenos“ má alebo nemá ziskovú povahu. Ako som už uviedol, existencia takéhoto prenosu je objektívnou skutočnosťou. Okrem toho, keďže toto ustanovenie priznáva autorovi výlučné právo, akýkoľvek „verejný prenos“ diela uskutočnený treťou stranou bez jeho súhlasu v zásade porušuje toto právo – bez ohľadu na to, či cieľom tejto tretej strany je dosiahnuť zisk alebo nie. Článok 5 ods. 3 písm. a), b) a j) tejto smernice však umožňuje členským štátom stanoviť výnimky pre niektoré „prenosy“ uskutočňované bez cieľa dosiahnuť zisk.

70      Napríklad skutočnosť, že určitá osoba šíri diela s cieľom dosiahnuť zisk, svedčí o tom, že tak robí nie pre súkromnú skupinu, ale pre osoby vo všeobecnosti, teda pre „verejnosť“. Toto postavenie jednoduchého náznaku podľa môjho názoru vysvetľuje skutočnosť, že Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch charakterizoval niektoré činnosti ako „verejný prenos“ bez toho, aby sa zaoberal otázkou ziskovej povahy. Pozri rozsudky z 13. februára 2014, Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76); z 27. februára 2014, OSA (C‑351/12, EU:C:2014:110); z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913); zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634), ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111).

71      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stim a SAMI (C‑753/18, EU:C:2020:4, body 43 a 44).

72      Navyše príjmy z reklamy dosahované platformou, ako je YouTube, závisia od obľúbenosti platformy vo všetkých jej možných využitiach. Rovnako aj predplatené balíky, aké ponúka Cyando, poskytujú rôzne výhody týkajúce sa sťahovania obsahu, ale podľa všetkého aj kapacity úložného priestoru. V takomto kontexte sa mi hranica medzi „protihodnotou za službu“ a „protihodnotou za obsah“ zdá byť tenká. Naopak, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 13. októbra 2011, Airfield a Canal Digitaal (C‑431/09 a C‑432/09, EU:C:2011:648, bod 80), cena predplatného, ktoré verejnosť platí poskytovateľovi satelitného balíčka, je (nesporne) protihodnotou za prístup k dielam vysielaným cez satelit.

73      Pozri rozsudok Google France, body 50 až 57, ako aj 104.

74      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, body 98 až 105. Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 2. apríla 2020, Coty Germany (C‑567/18, EU:C:2020:267, body 34 až 48).

75      Pozri rozsudok Google France, bod 25.

76      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, body 28 a 110.

77      Súdny dvor napokon analogicky v rozsudku zo 16. februára 2012, SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, najmä body 27 a 40), vychádzal z predpokladu, že prevádzkovateľ internetovej platformy sociálnej siete sa obmedzuje na poskytovanie služby, ktorá jej používateľom umožňuje sprístupňovať diela verejnosti v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. Nevidím dôvod odchýliť sa v tomto prípade od uvedeného prístupu.

78      Pozri analogicky rozsudok Google France, bod 57, rozsudok L’Oréal/eBay, bod 104, ako aj rozsudok z 2. apríla 2020, Coty Germany (C‑567/18, EU:C:2020:267, bod 49).

79      Rozsudok z 13. februára 2014 (C‑466/12, EU:C:2014:76).

80      Pozri rozsudok GS Media, body 40 až 51.

81      Pozri rozsudok Stichting Brein I („Filmspeler“), body 41 až 51.

82      Pozri rozsudok Stichting Brein II („The Pirate Bay“), body 35 až 46.

83      Pozri najmä rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 193); z 31. mája 2016, Reha Training (C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 38), ako aj z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers (C‑263/18, EU:C:2019:1111, body 49 a 62). V rozsudku z 24. novembra 2011, Circul Globus Bucureşti (C‑283/10, EU:C:2011:772, bod 40), Súdny dvor taktiež rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa nevzťahuje na činnosti, ktoré sa netýkajú „transmisie“ alebo „retransmisie“ diela.

84      Spresňujem, že zodpovednosť používateľov peer‑to‑peer siete podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 je predmetom prebiehajúceho konania C‑597/19, M.I.C.M.

85      Problematika hypertextových odkazov presahuje rámec týchto návrhov. Súdny dvor bude mať príležitosť znova preskúmať túto otázku v prebiehajúcom konaní C‑392/19, VG Bild‑Kunst.

86      Pozri v tomto rámci návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci GS Media (C‑160/15, EU:C:2016:221, body 54 až 61). Navyše Súdny dvor v bode 26 rozsudku Stichting Brein II („The Pirate Bay“) zmenil pôvodnú definíciu „nezastupiteľnej úlohy“, ktorá sa aktuálne chápe ako skutočnosť, že osoba „s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto zásahu nemohli mať, alebo mohli mať len ťažko prístup k zverejnenému dielu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

87      Pozri najmä rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 42); zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 194); z 15. marca 2012, SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140, body 91 a 94), ako aj z 27. februára 2014, OSA (C‑351/12, EU:C:2014:110, bod 26).

88      Náhodný prenos diela verejnosti – napríklad hudba, ktorá sa šíri v mieste súkromného bydliska z reproduktorov nastavených na vysokú hlasitosť a okoloidúci ju môžu počuť z ulice – teda nepredstavuje „verejný prenos“. Úmyselný charakter prenosu sa vyvodzuje z objektívnych skutočností týkajúcich sa samotnej povahy zásahu dotknutej osoby. Tým sa odhliadnuc od rozsudkov GS Media, Stichting Brein I („Filmspeler“) a Stichting Brein II („The Pirate Bay“) vysvetľuje, prečo Súdny dvor nikdy samostatne neskúmal túto otázku a správne ju prezentoval ako neoddeliteľne spojenú s „nezastupiteľnou úlohou“ dotknutej osoby.

89      Pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Stichting Brein (C‑527/15, EU:C:2016:938, bod 71).

90      Okrem toho niektoré opatrenia stanovené smernicou 2004/48 sa uplatňujú iba na konanie v komerčnom rozsahu s vylúčením dobromyseľného konania konečných spotrebiteľov. Pozri odôvodnenie 14, ako aj článok 6 ods. 2, článok 8 ods. 1 a článok 9 ods. 2 tejto smernice.

91      V Nemecku je zodpovednosť za spoluúčasť na porušovaní práv upravená v § 830 Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) (ďalej len „BGB“) (pozri v tejto súvislosti moju analýzu piatej a šiestej prejudiciálnej otázky). V Spojenom kráľovstve predstavuje konanie spočívajúce v povolení, zabezpečení prostriedkov alebo podnecovaní k porušovaniu práv, priestupok (tort) (pozri ARNOLD, R., DAVIES, P. S.: Accessory liability for intellectual property infringement: the case of authorisation. In: Law Quarterly Review. č. 133, 2017, s. 442 – 468). Pozri tiež analogicky v Spojených štátoch amerických pravidlá týkajúce sa contributory infringement (pozri GINSBURG, J. C.: Separating the Sony Sheep from the Grokster Goats: Reckoning the Future Business Plans of Copyright‑Dependent Technology Entrepreneurs. In: Arizona Law Review. Vol. 50, 2008, s. 577 – 609).

92      Pozri najmä LEISTNER, M.: Copyright law on the internet in need of reform: hyperlinks, online plateforms and aggregators. In: Journal of Intellectual Property Law & Practice. 2017, vol. 12, č. 2, s. 136 – 149, ANGELOPOULOS, C.: Communication to the public and accessory copyright infringement. In: Cambridge Law Journal. 2017, vol. 76, č. 3, s. 496 – 499; KOO, J.: c. d., s. 117, ako aj OHLY, A.: The broad „concept of communication to the public“ in recent CJEU judgments and the liability of intermediaries: primary, secondary or unitary liability? In: Journal of Intellectual Property Law & Practice, 2018, vol. 13, č. 8, s. 664 – 675.

93      Avšak s výnimkou pravidiel týkajúcich sa súdnych príkazov proti sprostredkovateľom, upravených v článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 (pozri moju analýzu štvrtých prejudiciálnych otázok).

94      Mnohé smernice zahŕňajú článok, ktorý ukladá členským štátom povinnosť kvalifikovať ako trestný čin podnecovanie k spáchaniu, účasť alebo napomáhanie trestným činom, ktoré majú za hlavný cieľ potláčať. Pozri najmä článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 2011, s. 1); článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ z 12. augusta 2013 o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV (Ú. v. EÚ L 218, 2013, s. 8); článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 o trestných sankciách za zneužívanie trhu (smernica o zneužívaní trhu) (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 179); článok 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29); článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 284, 2018, s. 22).

95      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v spojených veciach Google France a Google (C‑236/08 až C‑238/08, EU:C:2009:569, bod 48), ďalej návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci L’Oréal a i. (C‑324/09, EU:C:2010:757, body 55 a 56), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:99, bod 3).

96      Pozri rozsudok Google France, bod 57, a rozsudok L’Oréal/eBay, bod 104.

97      Pozri v tomto zmysle rozsudok Stichting Brein I („Filmspeler“), body 41 a 42, ako aj rozsudok Stichting Brein II („The Pirate Bay“), body 26, 34, 36 a 37. Pozri v súvislosti s pojmom „nezastupiteľná úloha“, ako bol podľa môjho názoru chápaný v iných rozsudkoch Súdneho dvora, bod 72 vyššie.

98      Ak totiž Súdny dvor bude chcieť zachovať kritérium vedomosti o nezákonnosti v rámci pojmu „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, bude sa musieť riadiť zásadami, ktoré vyplývajú z článku 14 ods. 1 smernice 2000/31, inak by riskoval, že dospeje k situácii, spomenutej v poznámke pod čiarou 20, v ktorej by poskytovateľ služby podľa prvého ustanovenia bol zodpovedný, avšak podľa druhého ustanovenia by bol tejto zodpovednosti zbavený.

99      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:99, body 51 a 52), a analogicky rozsudok GS Media, bod 49.

100      V tejto súvislosti teda odkazujem na svoju analýzu tretích prejudiciálnych otázok. Musím však spresniť, že myšlienka „vedomia“ (ktorá odkazuje na vetu vloženú do článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, podľa ktorej „poskytovateľ služby… [a] nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie“) zodpovedá myšlienke uvedenej v bode 49 rozsudku GS Media, podľa ktorej osoba je zodpovedná, ak „mala vedieť“, že uľahčuje nezákonný prenos.

101      Pozri rozsudok GS Media, bod 51.

102      V bode 49 rozsudku Stichting Brein I („Filmspeler“) Súdny dvor spomenul túto domnienku stanovenú v rozsudku GS Media. Hoci sa predaj dotknutého multimediálneho prehliadača uskutočňoval s cieľom dosiahnuť zisk, Súdny dvor v skutočnosti neuplatnil túto domnienku. Navyše v rozsudku Stichting Brein II („The Pirate Bay“) Súdny dvor uvedenú domnienku dokonca ani nespomenul.

103      Pozri rozsudok GS Media, bod 51.

104      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:99, bod 52). Súdny dvor až doteraz spresňoval obmedzenia stanovené v článku 15 ods. 1 smernice 2000/31, pokiaľ ide o súdne príkazy, ktoré možno vydať proti poskytovateľovi, ktorý ukladá informácie poskytované používateľmi jeho služby (pozri najmä rozsudok L’Oréal/eBay, bod 139). Toto ustanovenie je podľa môjho názoru potrebné zohľadniť aj nad rámec otázky týchto súdnych príkazov. Nemožno totiž prijať výklad práva Únie, ktorého účinkom by bolo uloženie takejto povinnosti takémuto poskytovateľovi ex ante. Okrem toho aj za predpokladu, že by Súdny dvor v rámci druhých prejudiciálnych otázok rozhodol, že na prevádzkovateľov, ako sú YouTube alebo Cyando, sa nevzťahuje pôsobnosť článkov 14 a 15 tejto smernice, všeobecná povinnosť monitorovania a aktívneho zisťovania by bola nezlučiteľná s inými ustanoveniami práva Únie (pozri časť F nižšie).

105      Pozri Supreme Court of the United States (Najvyšší súd, Spojené štáty), Sony Corp. of America v. Universal City Studios Inc., 464 US 417 (1984). Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa vlastníci práv domáhali založenia sekundárnej zodpovednosti spoločnosti Sony za výrobu a uvádzanie na trh videorekordéra „Betamax“ z dôvodu, že táto spoločnosť prostredníctvom tohto videorekordéra poskytovala tretím osobám prostriedky na porušovanie autorského práva (najmä nezákonné rozmnoženiny vysielaných programov) a mohla vedieť, že dôjde k výskytu takýchto porušení. Ich žaloba však bola zamietnutá z dôvodu, že hoci sa uvedený videorekordér mohol používať nezákonne, mohol tiež viesť k veľkému množstvu zákonných použití.

106      V tejto súvislosti poznamenávam, že hoci má YouTube veľmi pravdepodobne prospech zo skutočnosti, že na jej platforme sú ukladané populárne diela, ako napr. televízne programy, filmy alebo hudobné klipy známych umelcov, na ich prítomnosti na tejto platforme nie je často nič nezákonné. Ako totiž uviedla Google, pričom nikto jej vyjadrenie nenamietal, veľké množstvo poskytovateľov obsahu a nositeľov práv zverejňuje obsah na YouTube. Okrem toho Google opäť bez námietok uviedla, že YouTube poskytuje prístup ku kultúrnym, informačným a vzdelávacím obsahom, ktoré vytvárajú používatelia a ktoré sú samy osebe príťažlivé (pozri bod 43 vyššie).

107      Pozri v tomto zmysle rozsudok Stichting Brein I („Filmspeler“), bod 50.

108      Pozri rozsudok Stichting Brein II („The Pirate Bay“), bod 45.

109      Pozri rozsudok Stichting Brein I („Filmspeler“), body 18 a 50, ako aj rozsudok Stichting Brein II („The Pirate Bay“), bod 45. Ako vysvetlím vo svojej analýze tretích prejudiciálnych otázok, poskytovateľ online služieb preukazujúci takýto úmysel stráca podľa môjho názoru aj nárok na uplatnenie výnimky zo zodpovednosti stanovenej v článkoch 12 až 14 smernice 2000/31. Pozri analogicky Supreme Court of the United States (Najvyšší súd), MGM Studios Inc. v Grokster Ltd., 545 US 913, 2005. V tomto rozsudku bola dvom spoločnostiam, ktoré sú dodávateľmi softvéru umožňujúceho zdieľať súbory na sieti peer‑to‑peer, pripísaná zodpovednosť za porušenia autorského práva, ktorých sa dopúšťali používatelia tohto softvéru, keďže otvorene propagovali jeho možné nezákonné používanie.

110      Pozri bod 63 vyššie.

111      Elsevier tým má v skutočnosti na mysli zodpovednosť, ktorú majú poskytovatelia „tradičného“ obsahu, ktorí vyberajú nimi prenášaný obsah. Ako som sa však snažil preukázať, platformy nezohrávajú rovnakú úlohu.

112      Opakujem, že aj keby sa Súdny dvor domnieval, že na prevádzkovateľov, ako sú YouTube alebo Cyando, sa nevzťahuje pôsobnosť článkov 14 a 15 smernice 2000/31, takémuto riešeniu by bránili iné ustanovenia práva Únie.

113      Poskytovateľ služieb navyše podľa môjho názoru stráca v dôsledku takéhoto konania nárok na uplatnenie výnimky zo zodpovednosti stanovenej v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.

114      Pozri v tomto zmysle STALLINGS, E.: Improving Secondary Liability Standards in Copyrights by Examining Intent: Why Courts Should consider CREATING a Good‑Faith Standard for secondary Liability. In: Journal of the Copyright Society of the U.S.A. Vol. 57, č. 4, 2010, s. 1017 – 1038.

115      Pozri rozsudok Stichting Brein II („The Pirate Bay“), body 36 a 38.

116      Pripomínam, že podľa informácií od vnútroštátneho súdu videá dotknuté vo veci C‑682/18 a priori neobsahovali takéto reklamy.

117      Pozri bod 22 vyššie.

118      Pozri body 21 až 22 vyššie.

119      Zdôrazňujem, že tento výklad neznamená, že ktorýkoľvek poskytovateľ služieb by mal povinnosť zaviesť podobný softvér, lebo v opačnom prípade by sa mu muselo pripísať úmyselné prehliadanie. V súčasnom stave práva Únie nemá nijakú takúto povinnosť – avšak bez toho, aby bola dotknutá možnosť uložiť poskytovateľovi služieb formou súdneho príkazu, a to za jasne definovaných podmienok a v závislosti od jeho zdrojov, povinnosť používať nástroj na filtrovanie obsahu (pozri moju analýzu štvrtých prejudiciálnych otázok).

120      Popri ustanoveniach Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktoré sa týkajú predmetných práv, pozri v príbuznej oblasti odôvodnenia 9, 33, 34, článok 6 ods. 1 a článok 9 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/29, s. 514).

121      Pozri Rada Európy: Declaration on freedom of communication on the Internet (deklarácia o slobode komunikácie na internete), prijatá Výborom ministrov 28. mája 2003 na 840. zasadnutí zástupcov ministrov, zásada 7, Office of the Special Rapporteur for Freedom of Expression, Inter‑American Commission on Human Rights: Freedom of expression and the Internet, body 130 – 136, ako aj Organizácia Spojených národov, Valné zhromaždenie, správa osobitného spravodajcu o podpore a ochrane práva na slobodu presvedčenia a prejavu, A/HRC/29/32, 29. máj 2015, s. 12, 16 a 56.

122      Elsevier tvrdí, že 90 až 96 % súborov uložených na Uploaded predstavuje obsah porušujúci autorské práva a z tohto dôvodu sa Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) v písmene b) svojej prvej otázky vo veci C‑683/18 pýta Súdneho dvora na relevantnosť tejto okolnosti. Tento súd navyše vysvetľuje, že za predpokladu, že by táto okolnosť bola skutočne relevantná, Elsevier by musela preukázať toto tvrdenie v rámci opätovného otvorenia odvolacieho konania. Cyando tvrdí, že len veľmi nízke percento (rádovo 1,1 %) všetkých skutočne zobrazených súborov sa týka sprístupnenia diel chránených autorskými právami verejnosti, čo zodpovedá 0,3 % celkového objemu uložených údajov.

123      Rádovo o niekoľko desiatok eur na tisíc sťahovaní. Pozri bod 31 vyššie.

124      Pozri analogicky Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), 15. august 2013, I ZR 80/12 (File‑Hosting Service), GRUR 1030, § 38. Takýto program sa podstatne líši od delenia príjmov z reklamy, ktoré realizuje platforma na zdieľanie videí, akou je YouTube. Na jednej strane hoci delenie príjmov v rámci takejto platformy možno vysvetliť, „partnerský“ program pôsobí v rámci platformy, ktorá má slúžiť na ukladanie súborov, o niečo zvláštnejšie. Na druhej strane pripomínam, že v rámci YouTube sa toto delenie príjmov vykonáva zabezpečeným spôsobom.

125      Články 12 až 15 smernice 2000/31 vychádzajú z Digital Millennium Copyright Act (DMCA) (zákon o autorských právach k digitálnemu obsahu), prijatého americkým federálnym zákonodarcom v roku 1998, ktorý zaviedol podobné výnimky zo zodpovednosti týkajúce sa osobitne autorských práv [uvedené v hlave 17 kapitole 5 § 512 United States Code (Zákonník Spojených štátov)].

126      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci L’Oréal a i. (C‑324/09, EU:C:2010:757, bod 153).

127      Podotýkam, že táto otázka je výslovne položená Súdnemu dvoru v prebiehajúcich konaniach C‑442/19, Stichting Brein, a C‑500/19, Puls 4 TV.

128      Pozri odôvodnenie 16 smernice 2001/29, návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Mc Fadden (C‑484/14, EU:C:2016:170, bod 64), návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o určitých právnych aspektoch elektronického obchodu na vnútornom trhu [KOM(1998) 586 v konečnom znení (Ú. v. ES C 30, 1999, s. 4)], s. 27 a 29, ako aj správu Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru z 21. novembra 2003, Prvá správa o uplatňovaní [smernice 2000/31] [KOM(2003) 702 v konečnom znení], s. 13. Výnimkou zo zodpovednosti upravenou v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 však nie je dotknutá možnosť vydania súdneho príkazu proti poskytovateľovi služieb, vyhradená v odseku 3 tohto článku (pozri moju analýzu štvrtých prejudiciálnych otázok).

129      Uplatnenie tohto ustanovenia je v zásade vylúčené aj za predpokladu, že používateľ, ktorý poskytol dotknuté informácie, koná pod vedením alebo dohľadom poskytovateľa služieb (pozri článok 14 ods. 2 smernice 2000/31).

130      Konkrétnejšie článok 2 písm. a) smernice 2000/31 definuje pojem „služby informačnej spoločnosti“ odkazom na článok 1 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998 o postupe pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov (Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37; Mim. vyd. 13020, s. 337), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, 1998, s. 18; Mim. vyd. 13/021, s. 8). Smernicu 98/34 nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), ktorej článok 1 ods. 1 písm. b) preberá tú istú definíciu.

131      Pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2019, Airbnb Ireland (C‑390/18, EU:C:2019:1112, body 47 a 48). V tejto súvislosti podľa článku 2 písm. d) smernice 2000/31 „príjemca služby“ je „právnická alebo fyzická osoba, ktorá na účely svojej odbornej činnosti alebo inak využíva službu informačnej spoločnosti, najmä za účelom vyhľadávania alebo sprístupňovania informácií“. Tento pojem sa teda vzťahuje tak na používateľa, ktorý nahrá súbor na internet, ako aj na používateľa, ktorý tento súbor prezerá alebo sťahuje.

132      Nemožno však hovoriť o „bezplatnosti“ služby pre používateľov. Ako som uviedol v poznámke pod čiarou 11, YouTube zbiera značné množstvo osobných údajov o svojich používateľoch, ktoré sú samy osebe cenou za služby. Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 24, článok 2 bod 7 a článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/770 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb (Ú. v. EÚ L 136, 2019, s. 1).

133      Pozri odôvodnenie 18 smernice 2000/31 a rozsudok z 11. septembra 2014, Papasavvas (C‑291/13, EU:C:2014:2209, body 26 až 30).

134      Pojem „informácie“ uvedený v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa má chápať v širšom význame (pozri návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o určitých právnych aspektoch elektronického obchodu na vnútornom trhu, s. 27).

135      Pozri v tomto zmysle MONTERO, E.: Les responsabilités liées au web 2.0. In: Revue du droit des technologies de l’information. 2008, č. 32, s. 368, a VAN EECKE, P.: Online Service Providers and Liability: A Plea for a Balances Approach. In: Common Market Law Review. 2011, vol. 47, s. 1473. Tento výklad podporuje správa o uplatňovaní tejto smernice, s. 13, ktorá v širokom zmysle odkazuje na „rôzne prípady, v ktorých sa ukladá obsah tretích osôb“.

136      Pozri rozsudok Google France, body 110 a 111.

137      Pozri rozsudok Google France, body 112 až 114 a 120 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

138      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, body 110, 112 a 113.

139      Pozri rozsudok z 15. septembra 2016, Mc Fadden (C‑484/14, EU:C:2016:689, body 61 až 64). Toto konštatovanie viedlo generálneho advokáta Jääskinena v jeho návrhoch, ktoré predniesol vo veci L’Oréal a i. (C‑324/09, EU:C:2010:757, body 139 až 142), k záveru, že odôvodnenie 42 smernice 2000/31, z ktorého Súdny dvor vychádzal v rozsudku Google France pri formulácii požiadavky „neutrálnej úlohy“ poskytovateľa, pokiaľ ide o informácie poskytované používateľmi jeho služby, sa podľa jeho názoru netýka činnosti ukladania informácií, ale iba púheho kanála a zaznamenávania informácií v pamäti.

140      Pozri v tomto zmysle rozsudok L’Oréal/eBay, bod 115.

141      V tomto zmysle Súdny dvor v rozsudku z 11. septembra 2014, Papasavvas (C‑291/13, EU:C:2014:2209, body 45 a 46), rozhodol, že vydavateľ, ktorý na svojej internetovej stránke uverejňuje elektronickú verziu denníka, pozná informácie, ktoré uverejňuje a má nad nimi kontrolu – keďže ich vyberá – takže ho nemožno považovať za „poskytovateľa sprostredkovateľských služieb“ v zmysle článku 14 ods. 1 smernice 2000/31.

142      Pozri v tomto zmysle HUSOVEC: c. d., s. 56 a 57.

143      Pozri rozsudok Google France, bod 117.

144      Elsevier ďalej tvrdí, že v internetovom obchode, akým je eBay, poskytuje prístup k predávaným produktom predávajúci a nie prevádzkovateľ, keďže práve predávajúci dodáva tieto výrobky kupujúcim. V prípade YouTube naopak poskytuje prístup k videám prevádzkovateľ. Toto tvrdenie je podľa môjho názoru založené na nedorozumení. „Informáciami“ ukladanými na žiadosť používateľov obchodu nie sú produkty ponúkané na predaj, ale samotné ponuky na predaj. eBay poskytuje prístup k týmto posledným uvedeným „informáciám“ rovnakým spôsobom, ako YouTube poskytuje prístup k „informáciám“, ktoré predstavujú videá nahrané jeho používateľmi. V oboch prípadoch poskytujú tieto rôzne „informácie“ používatelia.

145      Pripomínam, že v prípade platformy Uploaded to tak nie je.

146      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, body 114 a 116.

147      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, bod 31.

148      Pozri v rovnakom zmysle rozsudok Google France, bod 118, v ktorom Súdny dvor považoval za relevantnú „úlohu, ktorú má Google pri vypracovaní reklamného textu, ktorý sprevádza reklamný odkaz, alebo pri stanovovaní a výbere kľúčových slov“.

149      Dôkazom toho je, že Súdny dvor prikladal význam myšlienke optimalizácie „prezentácie dotknutých ponúk na predaj“ (rozsudok L’Oréal/eBay, bod 116) (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Keby mal Súdny dvor na mysli všeobecné štruktúrovanie ponúk na predaj prezentovaných v obchode, nebol by uviedol takéto spresnenie, ani by neponechal na vnútroštátnom súde, aby overil, či spoločnosť eBay zohrávala „aktívnu úlohu“ vo vzťahu k ponukám na predaj dotknutým vo veci samej“ (bod 117 tohto rozsudku). eBay by totiž mala „aktívnu úlohu“ „vo vzťahu k akejkoľvek ponuke na predaj, keďže všetky tieto ponuky sú súčasťou tejto všeobecnej štruktúry.

150      Napríklad zmenou niektorých častí predmetných videí, výberom lepšej hudobnej kulisy, vylepšením strihu, atď.

151      Pozri analogicky rozsudok L’Oréal/eBay, bod 113.

152      Pozri analogicky rozsudok Google France, body 115 a 117.

153      Rozsudok L’Oréal/eBay, bod 116.

154      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, body 38, 39 a 114.

155      Aj v tomto prípade platí, že keby mal Súdny dvor na mysli tento typ odporúčaní, neponechal by na vnútroštátnom súde, aby overil, či eBay zohrávala „aktívnu úlohu“ „vo vzťahu k ponukám na predaj, o ktoré ide vo veci samej“ (rozsudok L’Oréal/eBay, bod 117). Táto „aktívna úloha“ by totiž existovala pri všetkých ponukách prezentovaných v jej obchode, keďže na základe naprogramovania algoritmu by ktorákoľvek z nich mohla byť potenciálne odporúčaná danému používateľovi.

156      Pozri analogicky rozsudok Google France, bod 115. Tým nie je dotknutá možnosť, že ak má poskytovateľ služieb kontrolu nad takýmto algoritmom, je zodpovedný za škodu spôsobenú fungovaním samotného tohto algoritmu. Tak by to mohlo byť najmä v prípade, keby uvedený algoritmus nezákonne diskriminoval niektoré obsahy alebo niektorých používateľov. Znova opakujem, že výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 sa týka len zodpovednosti vyplývajúcej z ukladaných informácií.

157      Pozri analogicky Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), prvý občianskoprávny senát, rozsudok č. 165 zo 17. februára 2011, Carion v. Société Dailymotion, č. 09‑67.896.

158      Pozri odôvodnenie 18 smernice 2000/31.

159      Pozri rozsudok Google France, bod 116, a rozsudok L’Oréal/eBay, bod 115.

160      Pozri rozsudok Google France, bod 25.

161      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, body 28 a 110.

162      Je to o to pozoruhodnejšie, že generálny advokát Poiares Maduro vo svojich návrhoch, ktoré predniesol v spojených veciach Google France a Google (C‑236/08 až C‑238/08, EU:C:2009:569, body 144 a 145), navrhol Súdnemu dvoru opačný prístup.

163      Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 26 odporúčania Komisie (EÚ) 2018/334 z 1. marca 2018 o opatreniach na účinný boj proti nezákonnému obsahu na internete (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 50). Z rozsudku L’Oréal/eBay navyše implicitne, ale nevyhnutne vyplýva, že poskytovateľ služieb môže uskutočňovať vlastné vyhľadávanie bez toho, aby z tohto dôvodu prišiel o svoju „neutrálnu úlohu“ (pozri body 46 a 122 tohto rozsudku).

164      Rozsudok zo 16. februára 2012 (C‑360/10, EU:C:2012:85, bod 27).

165      Rozsudok z 3. októbra 2019 (C‑18/18, EU:C:2019:821, bod 22).

166      Pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Funke Medien NRW (C‑469/17, EU:C:2019:623, body 16 až 26).

167      Navyše sám normotvorca Únie sa, zdá sa, domnieva, že na prevádzkovateľa platformy, akým je YouTube, sa môže vzťahovať článok 14 ods. 1 smernice 2000/31, lebo uplatnenie tohto článku na takéhoto prevádzkovateľa sa uvádza vo viacerých ustanoveniach práva Únie. Pozri najmä článok 28a ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) s ohľadom na meniace sa podmienky na trhu (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 69), v ktorom sa uvádza, že „sa… články 12 až 15 smernice [2000/31] vzťahujú na poskytovateľov platformy na zdieľanie videí, ktorí sa považujú za usadených v členskom štáte“ (pozri tiež článok 28b tejto smernice).

168      No bez toho, aby tým bolo dotknuté obmedzenie pripomenuté v bode 146 vyššie.

169      V záujme zjednodušenia používam v týchto návrhoch pojem „skutočná vedomosť“ na označenie predpokladu uvedeného v prvej časti článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31 a pojem „vedomie“ na označenie predpokladu uvedeného v druhej časti tohto ustanovenia.

170      Tak je to aj v prevažnej väčšine iných jazykových verzií smernice 2000/31. Pán Peterson a Elsevier namietajú, že anglická jazyková verzia tejto smernice podporuje opačný výklad. Ja o tom nie som presvedčený. Je pravda, že v tejto verzii prvá časť článku 14 ods. 1 písm. a) tejto smernice neobsahuje určitý člen („… the provider does not have actual knowledge of illegal activity or information…“). V druhej časti je však použitý určitý člen („… is not aware of facts or circumstances from which the illegal activity or information is apparent…“) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

171      Pozri odôvodnenia 40, 41 a 46 smernice 2000/31.

172      Pozri odôvodnenie 40 a článok 14 ods. 3 smernice 2000/31. Smernica 2000/31 teda na rozdiel od § 512 zavedeného DMCA neustanovuje harmonizované postupy nahlasovania a odstraňovania.

173      To znamená: upozornenie zamestnanca poskytovateľa služieb. Nemožno sa domnievať, že poskytovateľ služby „vie“ alebo „si je vedomý“ nezákonnej informácie, ktorú uložil, v zmysle článku 14 ods. 1 smernice 2000/31, napríklad z dôvodu, že túto informáciu automaticky spracoval. Takýto výklad by zbavil toto ustanovenie akéhokoľvek potrebného účinku, keďže každý poskytovateľ ukladajúci informácie musí nevyhnutne vykonať takéto spracovanie.

174      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci L’Oréal a i. (C‑324/09, EU:C:2010:757, body 162 a 163).

175      Rozsudok L’Oréal/eBay, body 120, 121 a 122.

176      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, bod 122.

177      Pozri v rovnakom zmysle RIORDAN, J.: The Liability of Internet Intermediaries. Oxford: Oxford University Press, 2016, s. 407 a 408. Súdny dvor okrem toho v bode 139 rozsudku L’Oréal/eBay spresnil, že opatrenia, ktoré možno požadovať od poskytovateľa služby, akým je eBay, „nemôžu spočívať v aktívnom monitorovaní všetkých údajov každého z jeho klientov, aby sa zabránilo akýmkoľvek budúcim porušeniam práv duševného vlastníctva prostredníctvom internetovej stránky poskytovateľa“. Rovnako tak vyjadrenie, ktoré Súdny dvor uviedol v bode 120 tohto rozsudku a podľa ktorého poskytovateľ môže v rámci vlastného zisťovania odhaliť skutočnosti a okolnosti, z ktorých je zrejmá nezákonnosť, jednoducho naznačuje, že článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 oprávňuje poskytovateľa vykonávať takéto zisťovania. Tento poskytovateľ musí, samozrejme, v prípade potreby odstrániť nezákonné informácie, ktoré odhalil. To však nemôže znamenať, že je vo všeobecnosti povinný vykonávať takéto zisťovania.

178      Pozri Conseil constitutionnel (Ústavná rada, Francúzsko), rozhodnutie č. 2004‑496 z 10. júna 2004.

179      Poukazujem napríklad na obrázky zachytávajúce detskú pornografiu. V prípade tohto druhu informácií, ktoré sú samy osebe zjavne a nepopierateľne nezákonné, smernica 2000/31 podľa môjho názoru nezakazuje poskytovateľovi konať proaktívne v súvislosti s ich odstraňovaním. Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 48 tejto smernice a, pokiaľ ide konkrétne o detskú pornografiu, odôvodnenie 47 a článok 25 smernice 2011/93.

180      Pozri najmä rozsudok zo 16. februára 2012, SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, bod 50).

181      Napríklad ak neznámy používateľ zverejní online nekvalitnú kópiu filmu, ktorý nedávno prišiel do kín, nafilmovanú pomocou videokamery.

182      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑682/18 vyplýva, že významná časť rozsudku vydaného v odvolacom konaní je venovaná otázke, či a v akom rozsahu je pán Peterson držiteľom práv k dotknutým dielam.

183      Pozri článok 5 smernice 2001/29.

184      Podotýkam najmä, že smernica 2000/31 neupravuje nijakú záruku pre používateľov, ako napríklad postup „námietky voči nahláseniu“, ktorá by umožnila namietať voči „nadmernému odstraňovaniu“ ich informácií. V odôvodnení 46 tejto smernice sa uvádza len to, že členské štáty môžu „ustanoviť špecifické požiadavky, ktoré musia byť splnené ešte pred odstránením informácií alebo pred znemožnením prístupu k nim“.

185      Pozri v tomto zmysle RIORDAN, J.: c. d., s. 406. Vo všeobecnosti platí, že otázka, či „skutočnosti a okolnosti“ oznámené poskytovateľovi služieb boli dostatočné na to, aby si „bol vedomý“ nezákonnej informácie v zmysle článku 14 ods. 1 písm. a) smernice 2000/31, závisí od všetkých okolností každej jednej veci, najmä od miery presnosti nahlásenia, komplexnosti analýzy potrebnej na pochopenie nezákonnosti tejto informácie a od zdrojov, ktoré má tento poskytovateľ k dispozícii. To isté platí aj v prípade otázky, či poskytovateľ konal „promptne“ v zmysle článku 14 ods. 1 písm. b) tejto smernice.

186      V tejto otázke odkazujem čitateľa na body 120 až 131 vyššie.

187      Podľa môjho názoru je totiž nepredstaviteľné, aby sa napríklad administrátori platformy „The Pirate Bay“ mohli odvolávať na článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 s cieľom vyhnúť sa svojej sekundárnej zodpovednosti, ktorú majú podľa vnútroštátneho práva za informácie ukladané na tejto platforme. Ako tvrdí francúzska vláda, toto ustanovenie má chrániť poskytovateľov služieb, ktorí všeobecne konajú v dobrej viere, a nie poskytovateľov, ktorých samotným úmyslom je uľahčiť porušovanie autorského práva.

188      Povinnosť stay down je naopak uvedená v článku 17 ods. 4 smernice 2019/790. Podotýkam však, že normotvorca stanovil výnimku pre „malých“ poskytovateľov služieb, ktorí nemajú potrebnú technológiu alebo zdroje na splnenie takejto povinnosti.

189      Pozri tiež odôvodnenie 45 smernice 2000/31.

190      Táto povinnosť je uvedená aj v článku 11 tretej vete smernice 2004/48, ktorá sa uplatňuje na porušenia rôznych práv duševného vlastníctva, vrátane autorského práva (pozri článok 2 ods. 1 tejto smernice). Týmto ustanovením však, ako sa v ňom spresňuje, „nie je dotknutý“ článok 8 ods. 3 smernice 2001/29. V každom prípade, keďže článok 8 ods. 3 smernice 2001/29 a článok 11 tretia veta smernice 2004/48 majú prakticky rovnaké znenie a tieto smernice sledujú rovnaký cieľ vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva (pozri odôvodnenie 9 prvej smernice a odôvodnenie 10 druhej smernice), tieto ustanovenia sa podľa môjho názoru majú vykladať rovnako.

191      „Zodpovednosť narušiteľa“ zakladá možnosť vydať súdny príkaz. Na rozdiel od primárnej zodpovednosti porušovateľa a zodpovednosti spoluporušovateľa, ktoré sú upravené v § 830 BGB, nie je teda základom pre priznanie náhrady škody.

192      Pozri najmä Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor), rozsudky z 26. júla 2012, I ZR 18/11, GRUR 2013, 370 – Alone in the Dark, ako aj z 19. marca 2015, I ZR 94/13, GRUR 2015 1129 – Hotelbewertungsportal. V súlade s judikatúrou tohto súdu prevádzkovatelia, ako sú YouTube a Cyando, vo všeobecnosti nie sú priamo zodpovední za porušenia autorského práva spáchané prostredníctvom ich platforiem, a to v rozsahu, v akom neuskutočňujú „verejný prenos“ diel nahraných na tieto platformy. Títo prevádzkovatelia v zásade nie sú zodpovední ani ako spoluporušovatelia týchto práv v zmysle § 830 BGB, keďže odsúdenie na tomto základe zahŕňa preukázanie úmyslu a vedomosti o konkrétnom porušení (pozri moju analýzu piatych a šiestych prejudiciálnych otázok). Vnútroštátny súd teda upravuje správanie takýchto prevádzkovateľov najmä v rámci súdnych príkazov založených na „zodpovednosti narušiteľa“. Vo veciach samých tak odvolacie súdy odsúdili spoločnosti YouTube a Cyando ako „narušiteľov“ za to, že si nesplnili svoje povinnosti konať.

193      Pozri analogicky rozsudok zo 7. júla 2016, Tommy Hilfiger Licensing a i. (C‑494/15, EU:C:2016:528, bod 23 a citovaná judikatúra).

194      Pozri rozsudok L’Oréal/eBay, bod 136.

195      V súlade s judikatúrou Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) povinnosti konať, ktoré majú konkrétne poskytovatelia služieb vykonávajúci činnosť spočívajúcu najmä v ukladaní súborov poskytovaných tretími stranami, odzrkadľujú podmienku stanovenú v článku 14 ods. 1 písm. b) smernice 2000/31. V mojom ponímaní však tieto podmienky idú nad rámec tohto ustanovenia: tento súd vyžaduje, aby poskytovateľ nielen odstránil nahlásenú informáciu, ale aj zablokoval túto informáciu v súlade s logikou stay down.

196      Pozri odôvodnenie 59 smernice 2001/29, ako aj HUSOVEC: c. d., s. XV, XVI, 8 a 10 – 13. Podľa môjho názoru skutočnosť, že sprostredkovatelia majú do istej miery finančný prospech z nezákonného používania svojich služieb, tiež odôvodňuje, aby podliehali takýmto súdnym príkazom.

197      Pozri v tomto zmysle NORDEMANN, J. B.: Liability for Copyright Infringements on the Internet: Host Providers (Content Providers) – The German Approach. In: Journal of Intellectual Property, Information Technology and Electronic Commerce Law. Vol. 2, č. 1, 2011, s. 40.

198      Pozri v tomto zmysle oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru z 29. novembra 2017, Usmernenie k niektorým aspektom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva [COM(2017) 708 final], s. 19: „príslušné súdne orgány nemôžu vydanie súdneho príkazu podmieniť tým, že navrhovatelia preukážu zodpovednosť, hoci nepriamu, sprostredkovateľa za (údajné) porušenie“.

199      Pozri analogicky rozsudok L’Oréal/eBay, bod 131.

200      Pozri článok 3 smernice 2004/48 a analogicky rozsudok L’Oréal/eBay, body 140 až 144. Pripomínam, že táto smernica sa uplatňuje aj v oblasti autorských práv. V rámci súdneho príkazu vydaného v súlade s článkom 8 ods. 3 smernice 2001/29 musia byť teda splnené požiadavky stanovené v jej všeobecných ustanoveniach.

201      Pozri rozsudok zo 16. februára 2012, SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, body 31 až 33).

202      Pozri bod 194 vyššie.

203      Rozsudok zo 16. februára 2012 (C‑360/10, EU:C:2012:85, body 35 až 38).

204      Rozsudok z 3. októbra 2019 (C‑18/18, EU:C:2019:821, body 33 až 47).

205      Pozri odôvodnenie 47 smernice 2000/31.

206      Pozri tiež rozsudok L’Oréal/eBay, bod 139.

207      V tejto súvislosti uvádzam, že kópie toho istého súboru možno identifikovať vďaka filtrom MD5 (alebo hash filtrom), ktoré sa zdajú byť bežné.

208      Napríklad pokiaľ ide o filmové dielo, sú možné mnohé variácie z hľadiska formátu alebo kvality obrazu, dĺžky, atď.

209      Podľa vysvetlení, ktoré poskytla Google, po vložení referenčného súboru k dielu do databázy Content ID tento softvér automaticky rozpozná (takmer) všetky súbory obsahujúce toto dielo pri ich nahraní online.

210      Podľa informácií, ktoré poskytla Google, do vývoja Content ID investovala viac než 100 miliónov dolárov (približne 88 miliónov eur).

211      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2012, SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, bod 50). Súdny príkaz predovšetkým nesmie vytvárať prekážku možnosti používateľov platformy používať chránené diela, na ktoré sa vzťahujú výnimky a obmedzenia stanovené v článku 5 smernice 2001/29. Pokiaľ ide o platformu ako YouTube, ide najmä o to, aby mali používatelia možnosť zdieľať videá používajúce diela na účely kritiky, zhrnutia alebo paródie, a to za podmienok stanovených v odseku 3 písm. d) a k) tohto článku 5. Pokiaľ ide o Cyberlocker, ide najmä o to, aby používatelia neboli zbavení práva na rozmnožovanie na súkromné použitie, uvedené v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice [pozri v tejto otázke návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:649, body 23 až 28)].

212      Pripomínam, že podľa môjho názoru sa článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článok 14 ods. 1 smernice 2000/31 majú vykladať koherentne. Osobitne „nezastupiteľná úloha“ v zmysle judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa prvého ustanovenia musí v súvislosti so sprostredkovateľmi, ktorí ukladajú informácie poskytované používateľmi ich služieb, prakticky zodpovedať „aktívnej úlohe“ uvádzanej v jeho judikatúre týkajúcej sa druhého ustanovenia. Na piate a šieste prejudiciálne otázky teda odpoviem len stručne a subsidiárne.

213      Pozri najmä článok 4 smernice 2004/48, ktorý spresňuje, že „členské štáty uznajú ako osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy uvedených v tejto kapitole: a) vlastníkov práv duševného vlastníctva v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Môže ísť o hmotnoprávne pravidlá stanovené tak v práve Únie, ako aj vo vnútroštátnom práve (pozri článok 2 ods. 1 tejto smernice).

214      Pozri odôvodnenie 15 a článok 2 ods. 3 písm. a) smernice 2004/48.

215      Pozri článok 2 ods. 1 smernice 2004/48.

216      Pozri článok 8 ods. 1 písm. c) a článok 8 ods. 2 smernice 2004/48. V tejto otázke pozri tiež moje návrhy vo veci Constantin Film Verleih (C‑264/19, EU:C:2020:261).

217      Pripomínam, že zdieľané diela sa ukladajú v počítačoch rôznych používateľov siete, pričom platforma ako „The Pirate Bay“ sa obmedzuje iba na hosting torrentové súbory umožňujúce nájsť tieto diela na tejto sieti.

218      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar vo veci Stichting Brein (C‑610/15, EU:C:2017:99, body 19 a 20).

219      Pozri rozsudky GS Media, body 44 a 45, ako aj zo 7. augusta 2018, Renckhoff (C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 41).

220      Pozri najmä rozsudky z 3. septembra 2014, Deckmyn a Vrijheidsfonds (C‑201/13, EU:C:2014:2132, body 22 a 27); z 29. júla 2019, Funke Medien NRW (C‑469/17, EU:C:2019:623, body 51, 58 a 65 až 76), ako aj z 29. júla 2019, Spiegel Online (C‑516/17, EU:C:2019:625, body 36, 38 a 50 až 59).

221      Skutočnosť, že nositelia práv nedisponujú maximálnou ochranou svojho duševného vlastníctva, podľa môjho názoru predovšetkým znamená, že od nich možno vyžadovať určitú obozretnosť, pokiaľ ide o online používanie ich diel, a spoluprácu s prevádzkovateľmi platforiem. Pozri analogicky v oblasti práva ochranných známok návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Backaldrin Österreich The Kornspitz Company (C‑409/12, EU:C:2013:563, bod 83).

222      Pripomínam, že tento článok 11 obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v článku 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, a preto sa má prvý uvedený článok vykladať s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa druhého uvedeného článku. Pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Funke Medien NRW (C‑469/17, EU:C:2019:623, bod 73).

223      Pozri najmä rozsudok GS Media, bod 45, a rozsudky ESĽP, 18. decembra 2012, Ahmet Yıldırım v. Turecko (CE:ECHR:2012:1218JUD000311110, § 54), 1. decembra 2015, Cengiz a i. v. Turecko (CE:ECHR:2015:1201JUD004822610, § 49). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudky ESĽP, 10. marca 2009, Times Newspapers Ltd v. Spojené kráľovstvo (č. 1 a 2), (CE:ECHR:2009:0310JUD000300203, § 27), a 10. januára 2013, Ashby Donald a iní v. Francúzsko (CE:ECHR:2013:0110JUD003676908, § 34).

224      Rozsudok ESĽP, 1. december 2015, Cengiz a i. v. Turecko (CE:ECHR:2015:1201JUD004822610, § 51 a 52). Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 14. februára 2019, Buivids (C‑345/17, EU:C:2019:122, body 56 a 57).

225      Rozsudok zo 16. februára 2012 (C‑360/10, EU:C:2012:85).

226      V tejto súvislosti opakujem, že všetci poskytovatelia služby nedisponujú rovnakými kapacitami a zdrojmi ako YouTube.

227      Pozri rozsudok zo 16. februára 2012, SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, body 44 až 52). A tak aj za predpokladu, že by sa na prevádzkovateľov platforiem nevzťahovala pôsobnosť článkov 14 a 15 smernice 2000/31, povinnosť kontrolovať ex ante všetky súbory nahrané používateľmi by bola v každom prípade v rozpore so základnými právami zaručenými Chartou.

228      Rovnako je to v prípade videí, akými sú online návody a iné zábavné a informačné videá, ktoré v zásade môžu za určitých podmienok používať chránené diela v súlade s určitými výnimkami stanovenými v článku 5 smernice 2001/29. V tejto súvislosti poznamenávam, že okolo softvéru Content ID služby YouTube existujú viaceré otázniky, keďže tento softvér už zrejme nesprávne vyhodnotil bezúhonné videá ako nezákonne nahrané chránené diela a zablokoval videá z dôvodu použitia niekoľkosekundových úryvkov z takéhoto diela (pozri najmä SIGNORET, P.: Sur YouTube, la détection automatique des contenus soumis à droit d’auteur ne satisfait personne. In: Le Monde, blog Pixels, 5. júl 2018). YouTube v tejto súvislosti uznáva, že Content ID nezistí prípadné uplatnenie výnimiek na autorské práva (pozri video YouTube Creators: „YouTube Content ID“ dostupné na adrese https://youtu.be/9g2U12SsRns).

229      Okrem toho zložitosť tejto otázky podľa môjho názoru ešte zvyšuje nejednoznačná povaha internetu, a konkrétne platforiem, ako je YouTube, pokiaľ ide o porušovanie práv. Hoci totiž služba YouTube ponúka nástroje, ktoré možno využívať na porušovanie autorských práv, tieto nástroje, najmä jej vyhľadávač, zároveň uľahčujú odhaľovanie týchto porušení.

230      Pozri odôvodnenia 40, 41, 45 až 49 smernice 2000/31, ako aj návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o určitých právnych aspektoch elektronického obchodu na vnútornom trhu, s. 4, 12, 16.

231      Pozri odôvodnenia 16 a 59, ako aj článok 8 ods. 3 smernice 2001/29.

232      Pozri článok 31 smernice 2019/790.

233      Článok 2 bod 6 smernice 2019/790 stanovuje, že na účely tejto smernice „poskytovateľ online služieb zdieľania obsahu“ je „poskytovateľ služby informačnej spoločnosti, ktorej hlavný účel alebo jeden z hlavných účelov je uchovávať veľký objem diel chránených autorským právom alebo iné predmety ochrany, ktoré nahrávajú jej používatelia a ktoré organizuje a propaguje na účely dosiahnutia zisku, a umožniť prístup verejnosti k nim“. Pozri tiež odôvodnenia 62 a 63 tejto smernice.

234      Ako som uviedol, zatiaľ čo článok 14 ods. 1 písm. b) smernice 2000/31 podľa môjho názoru stanovuje povinnosť take down, článok 17 ods. 4 písm. c) smernice 2019/790 už všeobecným spôsobom a ex ante ukladá povinnosť stay down.

235      Konkrétnejšie z článku 17 ods. 6 smernice 2019/790 v podstate vyplýva, že „poskytovatelia“, ktorí poskytujú služby menej ako tri roky a ktorých ročný obrat je nižší ako 10 miliónov eur, musia preukázať len vynaloženie najlepšej snahy na získanie súhlasu nositeľov práv a majú len povinnosť take down.

236      Toto odôvodnenie znie: „Je vhodné objasniť v tejto smernici, že poskytovatelia online služieb zdieľania obsahu vykonávajú úkon verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti, keď poskytujú verejnosti prístup k dielam chráneným autorským právom alebo iným predmetom ochrany, ktoré nahrali ich používatelia. …“

237      Pozri článok 29 smernice 2019/790.

238      Pozri najmä rozsudok z 11. júna 2015, Zh. a O. (C‑554/13, EU:C:2015:377, bod 42, ako aj citovaná judikatúra). Navyše hoci podľa judikatúry Súdneho dvora takéto odôvodnenie môže spresniť obsah aktu, ktorého je súčasťou, v prejednávanej veci nejde o objasnenie významu ustanovení smernice 2019/790, ale ustanovení smerníc 2000/31 a 2001/29.

239      Pozri článok 26 smernice 2019/790, ktorý spresňuje, že táto smernica sa uplatňuje na všetky diela a iné predmety ochrany, ktoré sú chránené vnútroštátnym právom v oblasti autorského práva k 7. júnu 2021 alebo po tomto dátume a uplatňuje sa bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek uzavreté akty a práva nadobudnuté pred týmto dátumom.

240      Pozri článok 27 smernice 2019/790, ktorý spresňuje, že povinnosť transparentnosti stanovená v článku 19 sa vzťahuje na zmluvy o udelení licencie alebo prevode práv autorov a výkonných umelcov od 7. júna 2022.

241      Pozri odôvodnenie 65 smernice 2019/790.

242      Pozri odôvodnenia 3 a 4 smernice 2019/790.

243      Keď normotvorca Únie stanovil, že prevádzkovatelia, ako je YouTube, uskutočňujú „verejný prenos“ diel, ktoré používatelia ich platforiem na nich sprístupňujú, mal v úmysle vyriešiť otázku „value gap“, na ktorú poukazujú nositelia práv (pozri bod 47 vyššie). Pozri v tejto súvislosti odôvodnenia 3 a 61 smernice 2019/790, ako aj návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady zo 14. septembra 2016 o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu [COM(2016) 593 final], s. 2 a 3.

244      Pozri najmä „Public Consultation on the Future of Electronic Commerce in the Internal Market and the Implementation of the Directive on Electronic Commerce (2000/31/EC) z roku 2010“; „A Clean and Open Internet: Public Consultation on Procedures for Notifying and Acting on Illegal Content Hosted by Online Intermediaries“ z roku 2012 a „Public Consultation on the Regulatory Environment for Platforms, Online Intermediaries, Data and Cloud Computing and the Collaborative Economy“ z roku 2015. Podobne tak v Spojených štátoch United States Copyright Office (Úrad Spojených štátov pre ochranu autorských práv) vydal 21. mája 2020, po skončení verejnej konzultácie začatej v roku 2015, správu s odporúčaním pre United State Congress (Kongres Spojených štátov) modernizovať ustanovenia článku 512 zavedeného DMCA (pozri Úrad Spojených štátov pre ochranu autorských práv: Section 512 Study, dostupné na adrese https://www.copyright.gov/policy/section512/).

245      Pozri oznámenia Komisie Európskemu parlamentu, Rade a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru z 11. januára 2012, „Koherentný rámec na posilnenie dôvery v jednotný digitálny trh elektronického obchodu a online služieb“ [COM(2011) 942 final], s. 13 až 16, zo 6. mája 2015, „Stratégia pre jednotný digitálny trh v Európe“ [COM(2015)192 final], s. 4, 8 a 12 až 14, z 9. decembra 2015, „Kroky smerom k modernému, európskejšiemu rámcu autorských práv“ [COM(2015) 626 final], s. 2, 3 a 10 až 12, z 25. mája 2016, „Online platformy a jednotný digitálny trh– Príležitosti a výzvy pre Európu“ [COM(2016) 288 final], s. 8 – 10.

246      Pozri smernicu 2018/1808, ktorá zaraďuje platformy na zdieľanie videí do pôsobnosti právnej úpravy „audiovizuálnych mediálnych služieb“ a zaväzuje prevádzkovateľov týchto platforiem, aby prijali vhodné, realizovateľné a primerané opatrenia na ochranu maloletých pred videami, ktoré by mohli narušiť ich vývin, a na ochranu širokej verejnosti pred videami, ktoré obsahujú podnecovanie k násiliu, nenávisti alebo terorizmu [pozri článok 1 ods. 1 písm. b) a články 28a a 28b smernice 2010/13, doplnené smernicou 2018/1808]. Pozri tiež odporúčanie 2018/334 o opatreniach na účinný boj proti nezákonnému obsahu na internete. Pozri tiež návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady z 12. septembra 2018 o predchádzaní šíreniu teroristického obsahu online [COM(2018) 640 final].

247      Pozri tiež, pokiaľ ide o úvahy v tomto zmysle, Rada Európy, Recommendation CM/Rec(2018)2 of the Committee of Ministers to member States on the roles and responsibilities of internet intermediaries (odporúčanie Výboru ministrov členským štátom o úlohách a zodpovednosti sprostredkovateľov internetu) (prijaté Výborom ministrov 7. marca 2018 na 1309. zasadnutí zástupcov ministrov), ako aj rozsudok ESĽP, 16. júna 2015, Delfi AS v. Estónsko (CE:ECHR:2015:0616JUD006456909).

248      Predovšetkým pravidlá stanovené v odseku 4 a nasl. článku 17 smernice 2019/790 majú zrejme poskytnúť určité záruky dotknutým prevádzkovateľom, ak aj používateľom ich platforiem. Zdôrazňujem však, že podrobnosti nového režimu zodpovednosti upraveného v uvedenom článku 17 presahujú rámec týchto návrhov. V rámci týchto návrhov nemám v úmysle ani vyjadriť svoj názor na zlučiteľnosť tohto nového režimu so základnými právami zaručenými Chartou. Na Súdny dvor je v tejto súvislosti podaná žaloba o neplatnosť (pozri vec C‑401/19, Poľsko/Parlament a Rada), ktorá mu poskytne príležitosť rozhodnúť o tejto otázke.