NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 7. augusta 2018 (1)
Vec C‑310/18 PPU
Specializirana prokuratura
proti
Emilovi Milevovi
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Smernica (EÚ) 2016/343 – Články 3, 4 a 10 – Prezumpcia neviny – Verejné vyhlásenia o vine – Články 6, 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie – Právo na slobodu – Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces – Prezumpcia neviny a právo na obhajobu – Postup kontroly zákonnosti vyšetrovacej väzby“
I. Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko), doručený do kancelárie Súdneho dvora 11. mája 2018, sa týka výkladu článku 3, článku 4 ods. 1 a článku 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní(2), ako aj článkov 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2. Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktoré začal pán Emil Milev, stíhaný za ozbrojenú lúpeže v obchode, s cieľom zrušiť donucovacie opatrenie vyšetrovacej väzby prijaté voči nemu.
II. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
1. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
3. Článok 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), nazvaný „Právo na slobodu a bezpečnosť“, stanovuje:
„1. Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
…
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
…
3. Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
4. Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
…“
4. Článok 6 EDĽP, nazvaný „Právo na spravodlivé súdne konanie“, stanovuje:
„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. …
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
…“
B. Právo Únie
1. Zmluva o fungovaní Európskej únie
5. Článok 82 ods. 2 ZFEÚ stanovuje:
„Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom smerníc ustanoviť minimálne pravidlá s cieľom uľahčiť v potrebnom rozsahu vzájomné uznávanie rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, ako aj policajnú a justičnú spoluprácu v trestných veciach, ktoré majú cezhraničný rozmer. Tieto minimálne pravidlá zohľadňujú rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov.
Týkajú sa:
…
b) práv jednotlivcov v trestnom konaní;
…“
2. Charta
6. Článok 6 Charty stanovuje, že „každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť“.
7. Podľa článku 47 Charty, nazvaného „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“:
„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
…“
8. Článok 48 Charty, nazvaný „Prezumpcia neviny a právo na obhajobu“, znie:
„1. Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2. Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
9. Článok 51 Charty s názvom „Rozsah pôsobnosti“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“
10. Článok 52 Charty s názvom „Rozsah a výklad práv a zásad“ vo svojom odseku 3 stanovuje:
„V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“
3. Smernica 2016/343
11. Podľa odôvodnenia 16 smernice 2016/343:
„Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osoba za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.“
12. Odôvodnenie 48 smernice 2016/343 stanovuje:
„Vzhľadom na to, že v tejto smernici sa ustanovujú minimálne pravidlá, členské štáty by mali môcť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany. Úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v Charte alebo EDĽP, ako ich vykladá Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva [ďalej len ‚ESĽP‘].“
13. Článok 2 smernice 2016/343, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:
„Táto smernica sa vzťahuje na fyzické osoby, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní. Uplatňuje sa vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala.“
14. Článok 3 smernice 2016/343, nazvaný „Prezumpcia neviny“, stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivé a obvinené osoby považovali za nevinné, kým sa zákonným spôsobom nepreukáže ich vina.“
15. Článok 4 smernice 2016/343, nazvaný „Verejné vyhlásenia o vine“, stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.
2. Členské štáty zabezpečia, aby boli k dispozícii vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku neoznačovať podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú v súlade s touto smernicou, a najmä článkom 10.
…“
16. Článok 10 smernice 2016/343, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali účinné opravné prostriedky v prípade porušenia ich práv vyplývajúcich z tejto smernice.
2. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní výpovedí podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazov získaných v rozpore s právom odoprieť výpoveď alebo s právom nevypovedať vo vlastný neprospech dodržiavalo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“
C. Bulharské právo
17. V súlade s článkom 56 ods. 1 Nakazatelno procesualen kodeks (trestný poriadok, ďalej len „NPK“) „donucovacie opatrenie môže byť prijaté proti obvinenej osobe,… ak na základe dôkazov v spise existuje dôvodné podozrenie, že spáchala trestný čin, a ak existuje jeden z dôvodov uvedených v § 57“.
18. V súlade s článkom 57 NPK „sa donucovacie opatrenia prijmú s cieľom predísť tomu, aby obvinená osoba utiekla, spáchala trestný čin alebo bránila výkonu právoplatného odsudzujúceho rozsudku“.
19. Článok 58 NPK uvádza vyšetrovaciu väzbu medzi donucovacími opatreniami.
20. Podľa článku 63 NPK „sa vyšetrovacia väzba nariadi, ak existuje dôvodné podozrenie, že obvinená osoba spáchala trestný čin, ktorý sa trestá odňatím slobody alebo iným prísnejším trestom, a ak z dôkazov v spise vyplýva, že existuje skutočné riziko, že obvinená osoba ujde alebo spácha trestný čin“.
21. Podľa článku 65 ods. 4 NPK kedykoľvek v priebehu prípravného konania môže obvinená osoba požiadať o preskúmanie donucovacieho opatrenia vyšetrovacej väzby a „súd posúdi všetky okolnosti týkajúce sa zákonnosti vyšetrovacej väzby…“.
III. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
22. Pán Milev bol podozrivý z ozbrojenej lúpeže v obchodnej sieti supermarketov „Billa“, ktorá sa stala 30. decembra 2008 v Sofii (Bulharsko). Keďže však v rámci vyšetrovania nebolo možné získať usvedčujúce dôkazy, nebol obvinený. Dňa 31. júla 2009 bolo toto vyšetrovanie pozastavené bez toho, aby bola podozrivá osoba identifikovaná, a nijaká osoba nebola obvinená.
23. Medzitým boli začaté dve iné trestné veci(3) proti pánovi Milevovi. V rámci prvej z týchto dvoch vecí bulharský súd odmietol vziať pána Mileva do vyšetrovacej väzby, keďže svedecké výpovede hlavného svedka BP neboli dôveryhodné. Nijaké súdne rozhodnutie vo veci samej ešte nebolo vydané v uvedenej veci.
24. V rámci druhej veci bol pán Milev zadržiavaný od 24. novembra 2013 do 9. januára 2018, kedy bol zbavený všetkých obvinení. Vnútroštátny súd založil toto zbavenie obvinení najmä na konštatovaní, že výpovede svedka BP neboli dôveryhodné.(4)
25. V oboch týchto veciach svedok BP poskytol viaceré výpovede týkajúce sa viacerých trestných činov, na ktorých sa pán Milev zúčastnil. V nijakej z týchto výpovedí sa neuvádza ozbrojená lúpež v obchode z 30. decembra 2008.
26. Dňa 11. januára 2018 bolo obnovené konanie vo veci týkajúcej sa tejto ozbrojenej lúpeže z roku 2008.
27. V ten istý deň bol svedok BP vypočúvaný. Uviedol, že plánoval predmetnú lúpež s pánom Milevom a tretími osobami, ale že pán Milev v dohodnutý dátum neprišiel. Následne sa pán BP z médií dozvedel, že ozbrojená lúpež bola spáchaná a pán Milev mu povedal, že ju spáchal spolu s ďalšími osobami. BP uviedol, že svedčil až po takom dlhom čase preto, lebo sa pána Mileva bál, ale keď sa dozvedel, že pán Milev by mal byť prepustený, po rozhodnutí o oslobodení v skoršej veci, znepokojilo ho to, a preto sa rozhodol poskytnúť túto svedeckú výpoveď. Videozáznam ozbrojenej lúpeže bol ukázaný svedkovi BP, ktorý jednoznačne potvrdil, že spoznal pána Mileva medzi páchateľmi.
28. V ten istý deň, t. j. 11. januára 2018, bol pán Milev stíhaný za predmetnú ozbrojenú lúpež(5) a bol zadržaný, aby bol predvedený pred súd, ktorý by mal rozhodnúť o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby.
29. V prvostupňovom konaní bol návrh prokurátora požadujúci vzatie pána Mileva do vyšetrovacej väzby prijatý z dôvodu, že prima facie výpovede svedka BP boli dôveryhodné. Na druhom stupni bola vyšetrovacia väzba potvrdená na základe podrobných výpovedí svedka BP, a preto, že z krivej svedeckej výpovede bolo možné vyvodiť jeho trestnú zodpovednosť.
30. Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že oba súdy preskúmali výpovede svedka BP samostatne bez toho, aby ich porovnali s inými oslobodzujúcimi dôkazmi. Na tvrdenia predložené v tejto súvislosti advokátom pána Mileva neboli poskytnuté odpovede.
31. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že v rámci neskoršej kontroly väzby vnútroštátny súd prvého stupňa dospel k záveru, že podrobná analýza dôkazov nebola potrebná a preskúmal iba výpovede BP. Súd prvého stupňa sa tiež domnieval, že menšia dôkazná sila usvedčujúcich dôkazov postačuje na zachovanie väzby.
32. Druhostupňový súd potvrdil tento záver, opäť na základe výpovedí svedka BP. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že „veľmi všeobecne preskúmal svedecké výpovede týchto svedkov“ a že dôkazy, „hoci sú stručné,… podporujú teóriu obvinenia…; vzhľadom na to, že nie sú vyvrátené inými dôkazmi, odvolací súd ich nemôže ignorovať“.
33. Rozhodnutie vydané v rámci druhej kontroly vyšetrovacej väzby ide tým istým smerom. Druhostupňový súd sa domnieval, že „… po 5. novembri 2017, čo je dátum, ku ktorému bol zmenený NPK, existovalo dôvodné podozrenie, ktoré je potrebné pre tento postup. Súd rozhodne o existencii podozrenia po veľmi všeobecnom preskúmaní dôkazov v spise. V žiadnom prípade, po zmene uvedeného NPK, nie je potrebné dôkladne analyzovať dôkazy v spise… V rámci tohto veľmi všeobecného preskúmania výpovedí a dôkazov…, je potrebné konštatovať všeobecnú pravdepodobnosť a podozrenie z možnej účasti“.
34. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že tvrdenia, ktoré uviedol advokát pána Mileva, pokiaľ ide o zaujatosť a nedostatočnú dôveryhodnosť výpovedí BP, neboli prejednané súdom, a že na tvrdenia, ktoré výslovne uviedol, neboli poskytnuté odpovede.
35. Pán Milev sa domnieva, že kritérium „dôvodného podozrenia“ stanovené v bulharskom práve, ako predpoklad jeho vyšetrovacej väzby, sa má vykladať, ako bol definovaný v rozsudku ESĽP z 30. augusta 1990, Fox, Campbell a Hartley v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:1990:0830JUD001224486), to znamená, že toto kritérium vyžaduje existenciu objektívnych údajov schopných presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že dotknutá osoba pravdepodobne spáchala predmetný trestný čin. Pán Milev tiež uviedol konkrétne tvrdenia týkajúce sa nedostatočnej dôveryhodnosti svedka BP a jeho advokát podal niekoľko žiadostí s cieľom zhromaždiť dôkazy na účely overenia dôveryhodnosti výpovede svedka BP.
36. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pred reformou NPK, 5. novembra 2017, súd potvrdil väzbu obvinenej osoby po tom, čo nadobudol pevné presvedčenie, že existuje „dôvodné podozrenie“ domnievať sa, že dotknutá osoba spáchala trestný čin. Súd sa vyslovil o existencii dôvodného podozrenia po tom, čo sa „dôkladne oboznámil so všetkými dokumentmi v spise, slobodne sa vyjadril k dôveryhodnosti usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazov a poskytol jasnú a konkrétnu odpoveď na tvrdenia predložené advokátom obvinenej osoby“.
37. Okrem toho v súlade s článkom 29 ods. 1 bodom 1 písm. d) NPK(6) sa formálne zakazuje, aby súd, ktorý rozhodol o prijatí alebo potvrdení opatrenia vyšetrovacej väzby, rozhodoval o vine v súdnom konaní a vydal trestný rozsudok o tejto vine. Tento zákaz sa zakladal na skutočnosti, že súd tým, že konštatoval existenciu alebo nedostatok „dôvodného podozrenia“ a prerokoval dôveryhodnosť dôkazov, si už na predmet veci vytvoril názor.
38. V nadväznosti na sériu odsudzujúcich rozsudkov ESĽP bol NPK zmenený 5. novembra 2017. Pri príležitosti tejto reformy sa zrušil formálny zákaz podľa článku 29 ods. 1 bodu 1 písm. d) NPK. Vnútroštátny súd uvádza, že „preto vnútroštátne súdy musia preskúmať dôvodné podozrenie, a to aj počas prípravného konania, a zároveň zachovať svoju nestrannosť“.
39. Podľa vnútroštátneho súdu zrušenie článku 29 ods. 1 bodu 1 písm. d) NPK začalo nový prúd judikatúry v otázke, či existuje „dôvodné podozrenie, umožňujúce domnievať sa“, že obvinená osoba spáchala trestný čin. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd preskúmať dôkazy len prima facie, a nie podrobným spôsobom. Z toho vyplýva, že súdny orgán „môže len uviesť dôkazy, ale nemôže ich porovnávať, ani ich komentovať s uvedením, ktoré považuje za dôveryhodné a prečo; môže iba uviesť, že je možné, všeobecne a neurčito, že obvinená osoba spáchala predmetný trestný čin s opísaním ‚stavu podozrenia‘, ale nemôže vyjadriť jasné presvedčenie, že dôkazy umožňujú dospieť k záveru o dostatočne presvedčivej pravdepodobnosti, že obvinená osoba spáchala trestný čin; napokon vnútroštátny súd nemôže poskytnúť jasnú a konkrétnu odpoveď na tvrdenia advokáta obvinenej osoby, ktorý ho núti k vyjadreniu ešte kategorickejšieho stanoviska o spáchaní predmetného trestného činu a k prerokovaniu údajného rozporu medzi dôkazmi alebo existenciou alebo neexistenciou ich dôveryhodnosti“.
40. Inými slovami, platí dvojaké obmedzenie, a síce z hľadiska hmotného práva má sudca zakázané v súdnom rozhodnutí uviesť, že je hlboko presvedčený, že trestný čin bol spáchaný obvineným, a z procesného hľadiska sa zakazuje hodnotiť dôkazy a uviesť, ktoré sú dôveryhodné a prečo.
41. Vnútroštátny súd uvádza, že ak je cieľom novej judikatúry zaručiť nestrannosť súdu pri rozhodovaní o existencii dôvodného podozrenia, v praxi to bude viesť k zníženiu úrovne ochrany práv obvinených osôb, pokiaľ ide o vyšetrovaciu väzbu.
42. Dodáva, že táto nová judikatúra nie je jednomyseľná. Významná časť vnútroštátnych sudcov sa domnieva, že v záujme ponechania obvineného vo vyšetrovacej väzbe si prezumpcia neviny vyžaduje vytvorenie silnejšej a vyššej pravdepodobnosti, že táto osoba spáchala trestný čin. Vnútroštátne súdy sa domnievajú, že právo na obhajobu si vyžaduje podrobnejšiu analýzu dôkazov a konkrétne odpovede na námietky, ktoré vznesie obhajca obvinenej osoby.
43. Za týchto podmienok vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Je vnútroštátna judikatúra, ktorá podmieňuje ponechanie donucovacieho opatrenia ‚vyšetrovacej väzby‘ (štyri mesiace po zatknutí obvineného) v platnosti existenciou ‚dôvodného podozrenia‘, pod ktorým sa rozumie iba prima facie konštatovanie, že obvinený mohol predmetný trestný čin spáchať, v súlade s odôvodnením 16 štvrtou a piatou vetou, odôvodnením 48, článkom 3, článkom 4 ods. 1 druhou vetou a článkom 10 smernice 2016/343, ako aj s článkami 47 a 48 Charty…?
V prípade zápornej odpovede, je vnútroštátna judikatúra, ktorá pod ‚dôvodným podozrením‘ rozumie vysokú pravdepodobnosť, že obvinený spáchal predmetný trestný čin, v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami?
2. Je vnútroštátna judikatúra, ktorá súdu rozhodujúcemu o návrhu na zmenu už prijatého donucovacieho opatrenia ‚vyšetrovacej väzby‘ ukladá povinnosť jeho rozhodnutie odôvodniť bez porovnania usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazov, aj keď advokát obvineného tvrdenia v tomto zmysle predložil – pričom jediným dôvodom tohto obmedzenia je, že sudca si musí zachovať svoju nestrannosť pre prípad, že sa mu táto vec predloží na meritórne preskúmanie –, v súlade s odôvodnením 16 štvrtou a piatou vetou, odôvodnením 48, článkom 4 ods. 1 druhou vetou a článkom 10 smernice 2016/343, ako aj s článkom 47 Charty…?
V prípade zápornej odpovede, je vnútroštátna judikatúra, podľa ktorej má súd vykonať podrobnejšie a presnejšie preskúmanie dôkazov a dať jasnú odpoveď na tvrdenia advokáta obvineného, aj keď mu tým hrozí, že ak sa mu daná vec pridelí na meritórne preskúmanie, nebude ju môcť ani preskúmať, ani vydať konečné rozhodnutie o vine – čo by znamenalo, že túto vec meritórne preskúma iný sudca –, v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami?“
IV. O naliehavom konaní a o konaní na Súdnom dvore
44. Vnútroštátny súd navrhol, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
45. Na podporu tohto návrhu tento súd uvádza, že pán Milev sa nachádza vo vyšetrovacej väzbe. Domnieva sa, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu smernice 2016/343, je nevyhnutný pre rozhodnutie o zákonnosti vyšetrovacej väzby pána Mileva. Vnútroštátny súd uvádza najmä, že pán Milev zostane vo vyšetrovacej väzbe až do času, keď Súdny dvor rozhodne o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
46. Prvá komora Súdneho dvora 5. júna 2018 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že vyhovie návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednal v rámci naliehavého konania.
47. Písomné pripomienky predložil pán Milev a Európska komisia. Bulharská vláda nepredložila písomné pripomienky. Holandská vláda a Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. júla 2018.
V. Analýza
48. Svojimi otázkami, ktoré je potrebné podľa môjho názoru preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3, článok 4 ods. 1 druhá veta a článok 10 smernice 2016/343, ako aj články 47 a 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že na to, aby obvinená osoba bola ponechaná vo vyšetrovacej väzbe, je dostatočné samotné konštatovanie súdu, ktorý skúma opravný prostriedok proti tejto väzbe, že prima facie(7) táto osoba mohla spáchať predmetný trestný čin, alebo či naopak, je nutné, aby súd konštatoval, že existuje „veľká pravdepodobnosť“,(8) že táto osoba spáchala tento trestný čin.
49. Vnútroštátny súd sa pýta aj na odôvodnenie rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe a dôkazy, ktoré musia byť zohľadnené súdom s cieľom dodržať právo na nestranný súd zakotvené v článku 47 Charty, ako aj prezumpciu neviny zakotvenú v článku 48 Charty a článkoch 3 a 4 smernice 2016/343.
A. O uplatňovaní článkov 6, 47 a 48 Charty, ako aj smernice 2016/343 na rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe
50. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z otázok položených vnútroštátnym súdom vyplýva, že tento súd sa pýta Súdneho dvora na prezumpciu neviny(9), právo na slobodu(10) a nestrannosť súdu(11).
51. Podľa článku 1 smernice 2016/343 jej cieľom je najmä stanoviť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní s cieľom posilniť dôveru členských štátov v systéme trestného súdnictva iných členských štátov, a tým zjednodušiť vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí v trestných veciach(12).
52. Vyšetrovacia väzba pána Mileva, fyzickej osoby obvinenej v rámci stále prebiehajúceho trestného konania, spadá do rozsahu pôsobnosti smernice 2016/343, ako je vymedzený v jej článku 2,(13) ktorý stanovuje, že smernica sa „uplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania, a to od momentu, keď je osoba podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu alebo údajného trestného činu, až po nadobudnutie právoplatnosti konečného rozhodnutia o tom, či táto osoba predmetný trestný čin spáchala“.(14)
53. V tejto súvislosti z odôvodnenia 16 smernice 2016/343 vyplýva, že prezumpcia neviny sa uplatňuje na rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe a je predovšetkým porušená, ak tieto rozhodnutia označujú podozrivú alebo obvinenú osoba za vinnú, ak tejto osobe vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
54. Komisia sa domnieva, že v prípade neexistencie harmonizačných opatrení v práve Únie týkajúcich sa predmetného trestného činu uvedené konanie nemožno považovať za vykonávanie práva Únie. Z toho vyplýva, že Charta sa ako taká neuplatní na uvedené konanie.
55. Komisia taktiež odôvodnila svoju tézu o neuplatniteľnosti Charty tým, že smernica 2016/343 neobsahuje pozitívne hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa vyšetrovacej väzby.
56. S touto tézou nesúhlasím.
57. Domnievam sa, že smernica 2016/343 sa netýka predmetného porušenia, ale trestného konania vo všeobecnosti, a že pravidlá, ktoré stanovuje, pokiaľ ide o prezumpciu neviny, sú rovnako záväzné ako pozitívne požiadavky. Okrem toho vzhľadom na to, že uvedená smernica sa uplatňuje na predmetné trestné konanie, uplatnenie pravidiel, ktoré obsahuje, a najmä jej článkov 3 a 4, predstavuje vykonávanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Vnútroštátny súd teda musí zabezpečiť, aby boli dodržané základné práva zaručené Chartou obvineným osobám vo veci samej. Povinnosť rešpektovať prezumpciu neviny znamená povinnosť dodržiavať tieto práva.(15)
58. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v tomto dohovore. Cieľom uvedeného ustanovenia Charty je zabezpečiť potrebný súlad medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie.(16)
59. Poukazujem na to, že rovnako ako „právo na slobodu“ zakotvené v článku 6 Charty zodpovedá rovnakého pojmu uvedenému v článku 5 ods. 1 EDĽP,(17) tak aj právo na spravodlivý proces zakotvené v článku 47 Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP a zásada prezumpcie neviny zakotvená v článku 48 ods. 1 Charty zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP.(18) Okrem toho z odôvodnenia 48 smernice 2016/343 vyplýva, že „úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy ustanovené v charte alebo EDĽP, ako ich vykladá Súdny dvor a [ESĽP]“.
B. O článku 5 EDĽP a vyšetrovacej väzbe
60. Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 5 EDĽP, ktorý je potrebné zohľadniť pri výklade článku 6 Charty, vyplýva, že toto ustanovenie chráni fyzickú bezpečnosť osôb a ako také má kľúčový význam.(19) To zahŕňa aj cieľ chrániť jednotlivca pred svojvoľným alebo neodôvodneným odňatím slobody.(20)
61. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP domnienka v prospech oslobodenia vyplýva z článku 5 EDĽP. Obžalovaná osoba sa má považovať za nevinnú až do jej odsúdenia a odseky 3 a 4 uvedeného článku EDĽP majú v podstate za cieľ nariadiť prepustenie, ak pozbavenie slobody nie je zákonné alebo ak rozsudok nie je vydaný v primeranom čase.(21) V bode 84 rozsudku ESĽP z 26. júla 2001, Ilijkov/Bulharsko, CE:ECHR:2001:0726JUD003397796, sa konštatovalo, že pozbavenie slobody možno odôvodniť len v prípade, ak existovali presné informácie o skutočnej požiadavke verejného záujmu, ktorá napriek prezumpcii neviny prevažuje nad dodržiavaním slobody jednotlivca.
62. Domnievam sa, že je potrebné zdôrazniť, že existuje úzka väzba v judikatúre ESĽP medzi právom na slobodu a prezumpciou neviny. V skutočnosti je jedno neoddeliteľné od druhého.
63. Zoznam výnimiek z práva na slobodu stanovený v článku 5 ods. 1 EDĽP má taxatívny charakter.(22) Podľa článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP môže byť osoba pozbavená slobody iba v rámci trestného konania, na účely predvedenia pred príslušný súdny orgán, predovšetkým preto, lebo je podozrivá zo spáchania trestného činu.(23)
64. Ten istý text vyžaduje predovšetkým(24) existenciu „dôvodného“(25) podozrenia, že zákonne zatknutá osoba alebo osoba pozbavená slobody spáchala trestný čin. Toto ustanovenie predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré môžu presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že predmetný jednotlivec môže spáchať príslušný trestný čin. Pritom to, čo sa môže považovať za „dôvodné“, závisí od posúdenia všetkých okolností prípadu.(26)
65. Je potrebné zdôrazniť, že „skutkové okolnosti, ktorých výsledkom je vznik dôvodného podozrenia, nemusia byť na tej istej úrovni ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo dokonca na podanie obžaloby“.(27)
66. Bod 61 rozsudku ESĽP z 25. marca 1999, Nikolova v. Bulharsko, CE:ECHR:1999:0325JUD003119596, uvádza, že „hoci je pravda, že [článok 5 ods. 4 EDĽP] neznamená pre súd skúmajúci opravný prostriedok proti väzbe povinnosť skúmať každé z tvrdení predložených odvolateľom, záruky, ktoré stanovuje, by nemali zmysel, ak by súd, opierajúc sa o vnútroštátne právo a prax, mohol považovať za irelevantné, alebo opomenúť zohľadniť, konkrétne skutkové okolnosti uvedené osobou pozbavenou slobody a ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu, nevyhnutných podmienok ‚zákonnosti‘ pozbavenia osobnej slobody v zmysle [EDĽP]“. Z toho vyplýva, že pokiaľ žalobca uvádza takéto konkrétne skutočnosti, ktoré sa nezdajú ani málo pravdepodobné, ani bezvýznamné, súdne preskúmanie súdom by nespĺňalo požiadavky článku 5 ods. 4 EDĽP, ak by súd nezohľadnil tieto tvrdenia.
67. Okrem toho, pokiaľ ide ponechanie osoby vo väzbe(28), pretrvanie dôvodného podozrenia, že táto osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non zákonnosti tohto ponechania(29).
C. O článku 6 ods. 1 EDĽP a nestrannosti súdu
68. Na účely článku 6 ods. 1 EDĽP sa nestrannosť súdu musí posudzovať jednak na základe subjektívneho prístupu zameraného na určenie osobného presvedčenia a správania takéhoto sudcu v takejto situácii(30) a jednak na základe objektívneho prístupu, aby sa zabezpečilo, že súd poskytne dostatočné záruky, aby v tomto ohľade vylúčil akúkoľvek legitímnu pochybnosť(31).
69. Podľa ESĽP objektívne posúdenie spočíva v posúdení otázky, či nezávisle od osobného správania sudcu vyvolávajú niektoré overiteľné skutočnosti pochybnosti o jeho nestrannosti. V danej oblasti môžu byť dôležité aj dojmy. Je to otázka dôvery, ktorú súdy v demokratickej spoločnosti musia vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci, počínajúc trestným konaním u obvinených(32). Musí sa preto odmietnuť akýkoľvek súd, pri ktorom sa možno legitímne obávať nedostatku nestrannosti(33).
70. Z druhej prejudiciálnej otázky vnútroštátneho súdu vyplýva, že Súdneho dvora sa pýta na otázku o objektívnej nestrannosti súdov.
71. V rozsudku ESĽP z 24. mája 1989, Hauschildt v. Dánsko, CE:ECHR:1989:0524JUD001048683, § 49, ESĽP rozhodol, že u obžalovaného môže vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu skutočnosť, že sudcovia, ktorí sa zúčastnili na konečnom rozhodovaní o veci v odvolacom konaní, už o nej vedeli v skoršej fáze a prijali rôzne rozhodnutia v prípravnom konaní týkajúce sa odvolateľa, najmä rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe. Podľa ESĽP však nemožno považovať pochybnosti odvolateľa o nestrannosti súdu za „objektívne odôvodnené vo všetkých prípadoch: odpoveď môže byť rôzna podľa okolností prípadu“.
72. Podľa ESĽP „nemôže byť podozrenie považované za formálne konštatovanie viny [a skutočnosť, že] súd prvého stupňa alebo odvolací súd… už prijali rozhodnutia v prípravnom konaní, najmä pokiaľ ide o vyšetrovaciu väzbu, nemôže sama osebe odôvodniť obavy, pokiaľ ide o jeho nestrannosť. … Niektoré okolnosti však môžu v určitej veci povoliť odlišný záver“.(34)
73. V tejto súvislosti ESĽP rozhodol, že ak sa súd rozhodujúci o vzatí do väzby musí ubezpečiť, či existuje „mimoriadne vážne podozrenie“, že podozrivý spáchal trestný čin, jedná sa o porušenie článku 6 ods. 1 EDĽP, ak musí rozhodnúť o vine podozrivého. ESĽP totiž rozhodol, že rozdiel medzi „mimoriadne vážnym podozrením“ a vyriešením problému na konci konania(35) je zanedbateľný(36).
D. O článku 6 ods. 2 EDĽP a prezumpcii neviny
74. Prezumpcia neviny zakotvená v článku 6 ods. 2 EDĽP vyžaduje najmä, aby členovia súdu pri plnení svojich povinností nepristupovali k obvinenému s presvedčením, že spáchal trestný čin; dôkazné bremeno spočíva na obžalobe a pochybnosti sú v prospech obvineného.(37) Táto prezumpcia neviny patrí medzi prvky spravodlivého trestného procesu, ktorý vyžaduje článok 6 ods. 1 EDĽP.(38) Prezumpcia neviny je porušená, ak súdne rozhodnutie týkajúce sa obvineného vzbudzuje dojem, že je vinný, aj keď jeho vina ešte nebola preukázaná zákonným spôsobom. Stačí, dokonca aj v prípade neexistencie formálneho konštatovania, odôvodnenie, ktoré naznačuje, že súd považuje dotknutú osobu za vinnú.(39) Podľa judikatúry ESĽP „by sa malo rozlišovať medzi tvrdeniami, ktoré vzbudzujú dojem, že dotknutá osoba je vinná, a tvrdeniami, ktoré len opisujú stav podozrenia. Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé sa považujú za tvrdenia v súlade so zmyslom článku 6 [EDĽP]“.(40)
E. Uplatnenie na tento prípad
75. Najprv pripomínam, že členské štáty sú povinné dodržiavať všetky ustanovenia Charty pri vykonávaní smernice 2016/343 a že musia zosúladiť požiadavky uložené uvedenými ustanoveniami, a to aj vtedy, keď povinnosť dodržiavať všetky ustanovenia Charty môže za určitých okolností, ako vo veci samej, nariaďovať delikátny prístup s cieľom nájsť správnu rovnováhu medzi predmetnými právami.(41)
76. Vzhľadom na to, že vyšetrovacia väzba(42) obvinenej osoby v trestnom konaní, ako v prípade pána Mileva, patrí do pôsobnosti tejto smernice,(43) jasne vyplýva z článkov 3 a 4 smernice 2016/343, ako aj z jej odôvodnenia 16, že keď vnútroštátny súd prijíma rozhodnutie o vyšetrovacej väzbe, prezumpcia neviny sa musí rešpektovať. Z toho vyplýva, že tento súd nesmie prezentovať obvinenú osobu ako vinnú, pokiaľ jej vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.(44)
77. Naopak, článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 nebráni predbežným rozhodnutiam procesnej povahy, akými sú rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe,(45) ktoré prijímajú súdne orgány a ktoré sú založené na podozreniach alebo usvedčujúcich dôkazoch. Okrem toho článok 4 ods. 2 smernice 2016/343 stanovuje, že členské štáty musia stanoviť vhodné opatrenia v prípade porušenia povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku.(46)
78. Domnievam sa však, že zistenie súdu, ktorý skúma opravný prostriedok proti vyšetrovacej väzbe, podľa ktorého existuje „veľká pravdepodobnosť“,(47) že obvinená osoba spáchala trestný čin, jasne vyvoláva dojem, že táto osoba je vinná z tohto trestného činu, pričom jej vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Toto konštatovanie sa totiž neobmedzuje len na „opis stavu podozrenia“.(48)
79. Napriek tomu, že takýto prístup by mohol zabezpečiť zvýšenú ochranu práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty,(49) porušuje prezumpciu neviny zakotvenú v článku 48 Charty, ako aj v článkoch 3 a 4 smernice 2016/343.
80. Aj keď však samotné zistenie súdu skúmajúceho opravný prostriedok proti vyšetrovacej väzbe, podľa ktorého obvinená osoba prima facie(50) mohla spáchať trestný čin, t. j. bez zváženia predložených usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazov, nie je, prinajmenšom priamo,(51) v rozpore s prezumpciou neviny, zasahuje do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty, lebo súd neoveruje existenciu dôvodného podozrenia, že táto osoba spáchala trestný čin.(52)
81. Článok 5 ods. 1 písm. c) EDĽP a ustálená judikatúra ESĽP týkajúca sa tohto ustanovenia totiž vyžadujú, že osoba nemôže byť pozbavená slobody bez existencie dôvodného podozrenia, že spáchala trestný čin.(53)
82. Z rozsudku ESĽP z 25. marca 1999, Nikolova v. Bulharsko, CE:ECHR:1999:0325JUD003119596, § 61, vyplýva, že súd skúmajúci opravný prostriedok proti väzbe musí zohľadniť konkrétne skutočnosti uvedené obvineným, ktoré by mohli spochybniť zákonnosť pozbavenia osobnej slobody. Z toho vyplýva, že ak obvinená osoba uvádza takéto konkrétne skutočnosti, ktoré sa zdajú málo pravdepodobné alebo bezvýznamné, súd pri preskúmaní opravného prostriedku proti jej väzbe ich musí zohľadniť.
83. Konkrétne, ak obvinená osoba v opravnom prostriedku proti jej vyšetrovacej väzbe predloží oslobodzujúce dôkazy, ktoré sú málo pravdepodobné alebo bezvýznamné, súd, ktorý opravný prostriedok prejednáva, musí zohľadniť tieto dôkazy spolu s usvedčujúcimi dôkazmi s cieľom posúdiť, či existuje hodnoverné podozrenie, že spáchala trestný čin.(54) Pritom predmetný súd neporušuje ani právo na slobodu zakotvené v článku 6 Charty, ani prezumpciu neviny zakotvenú v článku 48 Charty a v článkoch 3 a 4 smernice 2016/343.
84. Okrem toho z judikatúry ESĽP vyplýva, že samotná skutočnosť, že súd rozhodoval o vyšetrovacej väzbe obvinenej osoby, nevyhnutne neznamená, že je spochybnená jeho nestrannosť a že tiež môže za určitých veľmi konkrétnych okolností následne rozhodnúť o vine danej osoby. Hlavné je na základe odôvodnenia rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe zistiť, či súd je alebo nie je predpojatý, pokiaľ ide o vinu obvinenej osoby.(55)
85. Ak z odôvodnenia rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe obvinenej osoby vyplýva, že súd mal predstavu o vine tejto osoby, tento súd nemôže rozhodnúť o merite veci pod hrozbou porušenia článku 47 ods. 2 Charty o práve na spravodlivý proces.
86. Navyše odôvodnenie, ktoré by obvinenú osobu prezentovalo ako vinnú, aj keď jej vina nebola zákonným spôsobom preukázaná, by porušovalo článok 48 Charty, ako aj články 3 a 4 smernice 2016/343 bez ohľadu na otázku, či by predmetný súd následne rozhodol o vine obvinenej osoby.
87. Naopak, ak súd, ktorý rozhoduje o vyšetrovacej väzbe obvinenej osoby, sa obmedzuje na overenie toho, či existuje dôvodné podozrenie, že táto osoba spáchala trestný čin, tento súd môže participovať na vydaní rozsudku vo veci samej, a v dôsledku toho na rozsudku o vine danej osoby. Ako vyplýva z bodu 83 týchto návrhov, ak obvinená osoba predloží oslobodzujúce dôkazy, ktoré sa zdajú málo pravdepodobné alebo bezvýznamné, prislúcha súdu skúmajúcemu opravný prostriedok proti jej vyšetrovacej väzbe zohľadniť ich s usvedčujúcimi dôkazmi s cieľom posúdiť, či existuje dôvodné podozrenie, že spáchala trestný čin.
VI. Návrh
88. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Specializiran nakazatelen săd (Špeciálny trestný súd, Bulharsko), takto:
1. Články 6 a 48 Charty základných práv Európskej únie, ako aj články 3 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa majú vykladať v tom zmysle, že ak obvinená osoba predloží oslobodzujúce dôkazy, ktoré sa zdajú málo pravdepodobné alebo bezvýznamné, prislúcha súdu skúmajúcemu opravný prostriedok proti jej vyšetrovacej väzbe zohľadniť ich spolu s usvedčujúcimi dôkazmi s cieľom posúdiť, či existuje dôvodné podozrenie, že táto osoba spáchala predmetný trestný čin.
2. Ak z odôvodnenia rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe obvinenej osoby vyplýva, že súd má predstavu o vine tejto osoby, tento súd nemôže rozhodnúť o merite veci pod hrozbou porušenia článku 47 ods. 2 Charty základných práv. Odôvodnenie, ktoré by obvinenú osobu označovalo za vinnú, aj keď jej vina nebola zákonným spôsobom preukázaná, by porušovalo článok 48 Charty základných práv, ako aj články 3 a 4 smernice 2016/343 bez ohľadu na otázku, či by predmetný súd následne rozhodol o vine obvinenej osoby.
3. Ak sa súd, ktorý rozhoduje o vyšetrovacej väzbe obvinenej osoby, obmedzí na overenie toho, či existuje dôvodné podozrenie, že táto osoba spáchala trestný čin, tento súd môže participovať na vydaní rozsudku vo veci samej, a v dôsledku toho na rozsudku o vine danej osoby.