Vec C‑378/17

Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána

proti

Workplace Relations Commission

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Irlande)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní – Smernica 2000/78/ES – Zákaz diskriminácie na základe veku – Prijímanie príslušníkov polície – Národný orgán zriadený zákonom s cieľom zabezpečiť uplatňovanie práva Únie v určitej oblasti – Možnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nie je v súlade s právom Únie – Prednosť práva Únie“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 4. decembra 2018

Právo Únie – Prednosť – Odporujúce vnútroštátne právo – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Vnútroštátny orgán zriadený zákonom s cieľom zabezpečiť uplatňovanie práva Únie v tejto oblasti – Nedostatok právomoci rozhodnúť o neuplatnení vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá nie je v súlade s právom Únie – Neprípustnosť

(Smernica Rady 2000/78)

Právo Únie, a najmä zásada prednosti tohto práva, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej vnútroštátny orgán zriadený zákonom na účely zabezpečenia uplatňovania práva Únie v konkrétnej oblasti nie je oprávnený rozhodnúť o neuplatnení pravidla vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom Únie.

Členským štátom prináleží určiť súdy a/alebo inštitúcie príslušné na preskúmanie platnosti vnútroštátneho ustanovenia a stanoviť opravné prostriedky a postupy, ktoré umožňujú napadnúť platnosť, a ak je žaloba dôvodná, zrušiť uvedené ustanovenie, a prípadne stanoviť účinky takéhoto zrušenia.

Naproti tomu podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prednosť práva Únie vyžaduje, že vnútroštátne súdy, ktoré sú v rámci svojej právomoci poverené uplatňovať právne predpisy Únie, majú povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto predpisov, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatnia akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, bez toho, aby bolo treba žiadať alebo čakať na predchádzajúce zrušenie tohto ustanovenia zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, EU:C:1978:49, body 17, 21 a 24, ako aj zo 6. marca 2018, SEGRO a Horváth, C‑52/16 a C‑113/16, EU:C:2018:157, bod 46 a citovanú judikatúru).

V tejto súvislosti ak Komisia pre vzťahy na pracovisku ako orgán poverený vnútroštátnym zákonodarcom zabezpečiť uplatňovanie zásady zákazu diskriminácie v zamestnaní a povolaní, ako je konkretizovaný smernicou 2000/78 a zákonmi o rovnosti, začala konanie vo veci spochybňujúcej dodržiavanie tejto zásady, zásada prednosti práva Únie vyžaduje, aby v rámci tejto právomoci zabezpečila právnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z práva Únie a zabezpečila jeho plný účinok, pričom v prípade potreby neuplatní žiadne odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, EU:C:2005:709, bod 77, z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C‑555/07, EU:C:2010:21, bod 53, a z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 35).

Ak by orgán, akým je Komisia pre vzťahy na pracovisku, ktorému je zákonom zverená úloha dohliadať na uplatňovanie a dodržiavanie povinností vyplývajúcich zo smernice 2000/78, nemohol konštatovať, že vnútroštátne ustanovenie je v rozpore s uvedenou smernicou, a preto nemohol rozhodnúť toto ustanovenie neuplatniť, potrebný účinok pravidiel Únie v oblasti rovnosti v zamestnaní a povolaní by bol oslabený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2003, CIF, C‑198/01, EU:C:2003:430, bod 50).

(pozri body 34, 35, 45, 48, 52 a výrok)