Vec T‑122/14

Talianska republika

proti

Európskej komisii

„Nevykonanie rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho nesplnenie povinnosti štátom – Penále – Rozhodnutie o úhrade penále – Metóda výpočtu úrokov uplatňujúcich sa v prípade vymáhania nezákonnej pomoci – Zložené úroky“

Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (šiesta komora) z 9. júna 2016

Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Zaplatenie úrokov odôvodnené nevyhnutnosťou obnovenia predchádzajúceho stavu – Uplatnenie úrokovej sadzby vypočítanej na zloženom základe – Nariadenie č. 794/2004 – Pôsobnosť ratione temporis – Stanovenie metódy výpočtu úrokov uplatniteľných pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia na vymáhanie protiprávnej pomoci – Odkaz na vnútroštátne právo

(Článok 108 ods. 2 ZFEÚ; nariadenie Komisie č. 794/2004, článok 11 ods. 2 a článok 13)

Hoci článok 11 ods. 2 nariadenia č. 794/2004, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 659/1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ], stanovuje, že úroková sadzba bude používaná na zloženom základe až do dňa vrátenia pomoci a že úroky, ktoré vznikli v predchádzajúcom roku, budú úročené v každom nasledujúcom roku, je napriek tomu namieste konštatovať, že toto ustanovenie sa v súlade s článkom 13 piatym odsekom tohto nariadenia uplatní len na rozhodnutia o vymáhaní oznámené po dátume nadobudnutia účinnosti uvedeného nariadenia, teda po 20. máji 2004. V dôsledku toho článok 11 ods. 2 tohto nariadenia nie je uplatniteľný ratione temporis na rozhodnutie, ktorým sa nariadilo vymáhanie protiprávnej pomoci, oznámené dotknutému členskému štátu pred týmto dátumom.

V tomto ohľade v prípade neexistencie ustanovení práva Únie v dotknutej oblasti je potrebné určiť na základe vnútroštátneho práva, či sa v prejednávanej veci úroková sadzba má uplatňovať na jednoduchom alebo na zloženom základe. V dôsledku toho pokiaľ ide o rozhodnutia o vymáhaní, ktoré predchádzajú účinnosti nariadenia č. 794/2004, možno zložené úroky zohľadniť len vtedy, ak to zodpovedá režimu bežne uplatňovanému vo vnútroštátnom práve.

(pozri body 59 – 61, 64, 65)