ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (ôsma rozšírená komora)
z 11. júna 2009 (*)
„Štátna pomoc – Schéma pomoci poskytnutej talianskymi orgánmi určitým podnikom poskytujúcim služby vo verejnom záujme vo forme daňových oslobodení a úverov so zvýhodnenou sadzbou – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Existujúca pomoc alebo nová pomoc – Článok 86 ods. 2 ES“
Vo veci T‑222/04,
Talianska republika, v zastúpení: pôvodne I. Braguglia, neskôr R. Adam a I. Bruni, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Fiorilli, avvocato dello Stato,
žalobkyňa,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie článkov 2 a 3 rozhodnutia Komisie 2003/193/ES z 5. júna 2002 o štátnej pomoci vo forme daňových oslobodení a zvýhodnených úverov poskytnutých Talianskom podnikom poskytujúcim služby vo verejnom záujme s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 77, 2003, s. 21),
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (ôsma rozšírená komora),
v zložení: predsedníčka komory E. Martins Ribeiro, sudcovia D. Šváby, S. Papasavvas, N. Wahl (spravodajca) a A. Dittrich,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. apríla 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1. O vnútroštátnom právnom rámci
1 Legge nº 142 ordinamento delle autonomie locali (zákon č. 142 o organizácii miestnych samospráv z 8. júna 1990, GURI č. 135 z 12. júna 1990, ďalej len „zákon č. 142/90“) uskutočnil v Taliansku reformu právnych organizačných nástrojov poskytnutých obciam na účely správy služieb vo verejnom záujme, najmä v oblastiach distribúcie vody, plynu, elektriky a v oblasti dopravy. Článok 22 uvedeného zákona, v zmení zmien a doplnení, stanovuje obciam možnosť založiť spoločnosti v rôznych právnych formách na účely poskytovania služieb vo verejnom záujme. Medzi nimi sa nachádza možnosť založenia obchodných spoločností alebo spoločností s ručením obmedzením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov (ďalej len „spoločnosti podľa zákona č. 142/90“).
2 V tomto kontexte sa na základe článku 9a legge nº 488 di conversione in legge, con modificazioni, del decreto-legge 1° luglio 1986, č. 318, recante provvedimenti urgenti per la finanza locale (zákon č. 488 o zmene na zákon a o doplnení zákonného dekrétu č. 318 z 1. júla 1986 o zavedení súrnych opatrení v prospech miestnych financií z 9. augusta 1986, GURI č. 190, z 18. augusta 1986), poskytli v rokoch 1994 až 1998 úvery so zvýhodnenou úrokovou sadzbou od Cassa Depositi e Prestiti (ďalej len „CDDPP“) spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, ktoré poskytovali služby vo verejnom záujme (ďalej len „úvery CDDPP“).
3 Okrem toho na základe ustanovení článku 3 ods. 69 a 70 legge nº 549 (su) misure di razionalizzazione della finanza pubblica (zákon č. 549 o opatreniach na racionalizáciu verejných financií z 28. decembra 1995, riadna príloha ku GURI č. 302 z 29. decembra 1995, ďalej len „zákon č. 549/95“) v spojení s ustanoveniami decreto-legge nº 331 (su) armonizzazione delle disposizioni in materia di imposte sugli oli minerali, sull’alcole, sulle bevande alcoliche, sui tabacchi lavorati e in materia di IVA con quelle recate da direttive CEE e modificazioni conseguenti a detta armonizzazione, nonché disposizioni concernenti la disciplina dei centri autorizzati di assistenza fiscale, le procedure dei rimborsi di imposta, l’esclusione dall’ILOR dei redditi di impresa fino all’ammontare corrispondente al contributo diretto lavorativo, l’istituzione per il 1993 di un’imposta erariale straordinaria su taluni beni ed altre disposizioni tributarie (zákonný dekrét č. 331 z 30. augusta 1993 o harmonizácii predpisov v oblasti daní v rôznych oblastiach, GURI č. 203, z 30. augusta 1993, ďalej len „zákonný dekrét č. 331/93“) sa v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 zaviedli tieto opatrenia:
– oslobodenie od všetkých poplatkov zaťažujúcich prevody aktív uskutočnené v rámci transformácie osobitných podnikov a obecných podnikov na spoločnosti podľa zákona č. 142/90 (ďalej len „oslobodenie od poplatkov z prevodu“),
– úplné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb, konkrétne od dane zo zisku právnických osôb a od miestnej dane z príjmu počas troch rokov a najneskôr do účtovného roku 1999 (ďalej len „trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb“).
2. Správne konanie
4 V nadväznosti na sťažnosť týkajúcu sa uvedených opatrení Komisia žiadala talianske orgány listami z 12. mája, zo 16. júna a z 21. novembra 1997, o informácie v tejto súvislosti.
5 Listom zo 17. decembra 1997 talianske orgány poskytli časť požadovaných informácií. Následne došlo na žiadosť talianskych orgánov 19. januára k vzájomnému stretnutiu.
6 Listom zo 17. mája 1999 Komisia oznámila talianskym orgánom svoje rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 220, s. 14).
7 Po prijatí pripomienok od tretích dotknutých osôb a talianskych orgánov Komisia viackrát požiadala tieto orgány o doplňujúce informácie. Došlo tiež k stretnutiam medzi Komisiou na jednej strane a talianskymi orgánmi, ako aj tretími dotknutými osobami na strane druhej.
8 Niektoré spoločnosti podľa zákona č. 142/90 ako ACEA SpA, AEM SpA a Azienda Mediterranea Gas e Acqua SpA (AMGA), ktoré následne podali žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu, ktoré je predmetom tejto veci (respektíve vecí T‑297/02, T‑301/02 a T‑300/02), najmä tvrdili, že tri druhy predmetných opatrení nie sú štátnou pomocou.
9 Talianske orgány a Confederazione Nazionale dei Servizi (Confservizi), konfederácia zoskupujúca najmä podniky podľa zákona č. 142/90 a osobitné obecné podniky v Taliansku, zastávajú v podstate toto zhodné stanovisko.
10 Naopak Bundesverband der deutschen Industrie eV (BDI), nemecké združenie priemyslu a poskytovateľov s tým súvisiacich služieb sa domnievalo, že predmetné opatrenia by mohli vyvolať skreslenia hospodárskej súťaže nielen v Taliansku, ale aj v Nemecku.
11 Rovnako Gas‑it, talianske združenie súkromný podnikov v oblasti distribúcie plynu tiež vyhlásilo, že predmetné opatrenia, najmä oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb, sú štátnou pomocou.
12 Dňa 5. júna 2002 prijala Komisia rozhodnutie 2003/193/ES o štátnej pomoci vo forme daňových oslobodení a zvýhodnených úverov poskytnutých Talianskom podnikom podľa zákona č. 142/90 (Ú. v. ES L 77, 2003, s. 21, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
3. Napadnuté rozhodnutie
13 Komisia najskôr zdôrazňuje, že jej preskúmanie sa týka len schém pomoci všeobecného dosahu zavedených spornými opatreniami, a nie individuálnej pomoci poskytnutej rôznym podnikom, a preto je jej preskúmanie v napadnutom rozhodnutí všeobecné a abstraktné. V tomto ohľade vyhlasuje, že Talianska republika „neposkytla daňové výhody individuálne a v rámci poskytnutia informácií nevyhnutných pre jej posúdenie [jej] neoznámila… žiaden individuálny prípad pomoci“. Komisia uvádza, že sa preto považovala za povinnú pristúpiť k všeobecnému a abstraktnému preskúmaniu sporných schém, jednak čo sa týka ich kvalifikácie, ako aj čo sa týka ich zlučiteľnosti so spoločným trhom (odôvodnenia č. 42 až 45 napadnutého rozhodnutia).
14 Podľa Komisie sú úvery CDDPP a trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb (ďalej len spoločne „sporné opatrenia“) štátnou pomocou. Poskytnutie takýchto výhod zo štátnych zdrojov spoločnostiam podľa zákona č. 142/90 má totiž za následok posilnenie ich konkurenčného postavenia na trhu vo vzťahu k všetkým ostatným podnikom, ktoré by chceli poskytovať také isté služby (odôvodnenia č. 48 až 75 napadnutého rozhodnutia). Sporné opatrenia sú nezlučiteľné so spoločným trhom, pretože nespĺňajú podmienky článku 87 ods. 2 a 3 ES ani podmienky článku 86 ods. 2 ES a navyše porušujú článok 43 ES (odôvodnenie č. 94 až 122 napadnutého rozhodnutia).
15 Naopak oslobodenie od poplatkov z prevodu nie je podľa Komisie štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, keďže tieto poplatky sú splatné pri zakladaní nového hospodárskeho subjektu alebo pri prevode aktív medzi rôznymi hospodárskymi subjektmi. Z vecného hľadiska však obecné podniky na jednej strane a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 na strane druhej predstavujú ten istý hospodársky subjekt. Im priznané oslobodenie od týchto poplatkov je teda odôvodnené povahou alebo štruktúrou systému (odôvodnenia č. 76 až 81 napadnutého rozhodnutia).
16 Výrok napadnutého rozhodnutia znie takto:
„Článok 1
Oslobodenie od poplatkov z prevodu… nie je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].
Článok 2
Trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb… a výhody vyplývajúce z úverov [CDDPP…] sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].
Táto pomoc nie je zlučiteľná so spoločným trhom.
Článok 3
Taliansko príjme všetky nevyhnutné opatrenia, aby mohlo od príjemcu pomoci požadovať, aby vrátil protiprávne poskytnutú pomoc opísanú v článku 2.
K vymáhaniu pomoci dochádza okamžite podľa vnútroštátnych procesných predpisov v tej miere, v ktorej umožňujú účinný a okamžitý výkon [napadnutého] rozhodnutia.
Pomoc, ktorá sa má vymôcť, zahŕňa úroky odo dňa, keď príjemca prijal protiprávnu pomoc až do dňa jej skutočného vrátenia. Tieto úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby na výpočet subvenčného ekvivalentu regionálnej pomoci.
…“
Konanie a návrhy účastníkov konania
17 Dňa 8. augusta 2002 Talianska republika podala na Súdny dvor žalobu o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom C‑290/02. Súdny dvor konštatoval, že táto žaloba a žaloby vo veciach T‑292/02, T‑297/02, T‑300/02, T‑301/02 a T‑309/02 mali rovnaký predmet, konkrétne zrušenie napadnutého rozhodnutia, a boli prepojené, pretože žalobné dôvody predložené v každej z týchto vecí sa v širokej miere prekrývali. Uznesením z 10. júna 2003 Súdny dvor prerušil konanie vo veci C‑290/02 podľa článku 54 tretieho odseku svojho štatútu až do vyhlásenia rozhodnutia Súdu prvého stupňa, ktorým sa ukončia konania vo veciach T‑292/02, T‑297/02, T‑300/02, T‑301/02 a T‑309/02.
18 Uznesením z 8. júna 2004 Súdny dvor rozhodol o postúpení veci C‑290/02 na Súd prvého stupňa, ktorý nadobudol právomoc rozhodovať o žalobách podaných členskými štátmi proti Komisii na základe ustanovení článku 2 rozhodnutia Rady 2004/407/ES, Euratom, z 26. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú články 51 a 54 protokolu o štatúte Súdneho dvora (Ú. v. EÚ L 132, s. 5; Mim. vyd. 01/005, s. 85). V dôsledku toho bola táto vec kanceláriou Súdu prvého stupňa zapísaná do registra pod číslom T‑222/04.
19 Na základe článku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa a na návrh ôsmej komory Súd prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 tohto rokovacieho poriadku rozhodol postúpiť vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
20 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma rozšírená komora) rozhodol o začatí ústneho konania.
21 Uznesením predsedu ôsmej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa z 13. marca 2008 boli veci T‑292/02, T‑297/02, T‑300/02, T‑301/02, T‑309/02, T‑189/03 a T‑222/04 spojené na účely ústneho konania v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.
22 Na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. apríla 2008, boli vypočuté prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa.
23 Talianska republika navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia.
24 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania.
Právny stav
25 Na podporu svojej žaloby Talianska republika uvádza v podstate viacero žalobných dôvodov, ktoré je potrebné preskupiť a preskúmať v takomto poradí:
– porušenie článku 87 ods. 1 ES v súvislosti s kvalifikáciou trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, ako aj úverov CDDPP, ako štátnej pomoci, a nedostatok odôvodnenia,
– nesprávne posúdenie pri otázke kvalifikácie sporných opatrení ako novej pomoci a otázke porušenia článku 88 ods. 1 ES v tomto ohľade,
– nesprávne uplatnenie článku 86 ods. 2 ES,
– porušenie procesných pravidiel z dôvodu neúplnosti prešetrenia.
1. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 1 ES v súvislosti s kvalifikáciou trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, ako aj úverov CDDPP, ako štátnej pomoci, a na nedostatku odôvodnenia
26 V rámci tohto žalobného dôvodu Talianska republika uvádza, že sporné opatrenia nie sú štátnou pomocou. Tento žalobný dôvod sa delí na tri časti, ktoré sa jednotlivo týkajú neexistencie hospodárskej súťaže a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, neexistencie selektívnej povahy a na nedostatku odôvodnenia.
Tvrdenia účastníkov konania
O prvej časti založenej na neexistencii hospodárskej súťaže a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi
27 Talianska republika uvádza, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 môžu v zásade vykonávať svoje činností len v oblasti služieb vo verejnom záujme, teda v oblasti nepodliehajúcej hospodárskej súťaži. Osobitné podniky a spoločnosti podľa zákona č. 142/90 totiž mali vo svojej referenčnej obci zákonný alebo vecný monopol na služby vo verejnom záujme. Tieto služby vo verejnom záujme navyše nutne boli miestnej povahy.
28 Predmet podnikania spoločností podľa zákona č. 142/90 bol určený zákonom a spoločnosti boli založené na účely zabezpečenia poskytovania jednej alebo viacerých služieb patriacich do právomocí referenčného miestneho orgánu. Právna spôsobilosť podľa súkromného práva sa preto nevyhnutne musela uplatňovať v závislosti od cieľov miestnych orgánov, pričom dôvodom jej existencie bola správa služieb vo verejnom záujme. Z toho vyplýva, že spoločnosti s kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov určené na poskytovanie služieb vo verejnom záujme, akými sú spoločnosti podľa zákona č. 142/90, sa musia obmedziť na poskytovanie služieb vo verejnom záujme.
29 Podľa Talianskej republiky z toho vyplýva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 v zásade podliehajú teritoriálnym a vecným obmedzeniam. Ich pôsobenie mimo obecného územia je možné len ak sú splnené dve striktné podmienky, a to jednak existencia predchádzajúcej dohody alebo zmluvy medzi dotknutými obcami alebo provinciami, a jednak existencia funkčnej väzby medzi činnosťou mimo vlastného územia a požiadavkami obce ich pôvodu. Poverenie miestnymi službami vo verejnom záujme v iných obciach, ako aj rozšírenie činností spoločností podľa zákona č. 142/90 na ďalšie oblasti sú teda jednoducho len možnosťami. V napadnutom rozhodnutí sa neposkytol žiaden príklad ani žiaden dôkaz o tom, že by spoločnosti podľa zákona č. 142/90 rozšírili oblasti svojich činností. Len v dvoch prípadoch sa jedna alebo viacero spoločností podľa zákona č. 142/90 zúčastnilo na verejnom obstarávaní na udelenie koncesie na poskytovanie služieb vo verejnom záujme na iných územiach, ako sú územia obcí ich pôvodu. Navyše išlo o trhy malej dôležitosti.
30 Talianska republika spresňuje, že služby uvedené v zozname nachádzajúcom sa v článku 1 legge nº 103 (sulla) assunzione diretta dei pubblici servizi da parte dei comuni (zákon č. 103 o priamom poskytovaní služieb vo verejnom záujme prostredníctvom obcí, z 29. marca 1903, GURI z 29. marca 1903) sa poskytujú v režime monopolu alebo priamym poskytnutím, kým ostatné služby sa musia poskytovať v režime hospodárskej súťaže. Táto situácia sa zákonom č. 142/90 nezmenila.
31 Talianska republika po pripomenutí úlohy Komisie identifikovať a posúdiť vecné okolnosti, ktoré by mohli preukázať, že pomoc by mohla mať negatívny vplyv na hospodársku súťaž a obchod, poukazuje na to, že peňažná pomoc môže mať vplyv na obchod vnútri Spoločenstva pod podmienkou, že podnik príjemcu pôsobí na trhu, pre ktorý je charakteristická intenzívna hospodárska súťaž. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
32 Komisia popiera tvrdenia Talianskej republiky.
O druhej časti žalobného dôvodu založenej na neexistencii selektívnej povahy
33 Talianska republika tvrdí, že zo sporného opatrenia nevyplýva žiadna výhoda v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
34 Čo sa týka trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, Talianska republika tvrdí, že toto opatrenia nie je selektívne, pretože v podstate ide o ten istý právny režim, ktorý sa uplatňuje na obecné podniky.
35 Čo sa týka úverov CDDPP, Talianska republika tvrdí, že v prejednávanej veci nedošlo k poskytnutiu výhody, pretože maximálna výška úrokovej miery uplatňovaná CDDPP nebola nižšia ako maximálna výška referenčnej úrokovej sadzby. V každom prípade však príjemcovia úverov CDDPP, teda subjekty, v ktorých väčšinový podiel vlastnia verejné orgány a ktoré vykonávajú veľmi stabilnú hospodársku činnosť, ako je poskytovanie služieb vo verejnom záujme, sú osobitne spoľahlivými dlžníkmi. Navyše úvery CDDPP sú dlhodobými úvermi s pevnou úrokovou sadzbou, čo vzhľadom na to, že išlo o obdobie, keď úrokové sadzby kontinuálne rástli, tendenčne viedlo k výhodnejším sadzbám ako flexibilné úrokové sadzby alebo úrokové sadzby v prípade krátkodobých úverov. Vzhľadom na tieto skutočnosti by bolo normálne uplatňovať na spoločnosti podľa zákona č. 142/90 nižšie úrokové sadzby, ako sú sadzby uplatňujúce sa na takzvané „bežné“ podniky. Z toho vyplýva, že v podstate ide o trhovú úrokovú sadzbu.
36 Komisia odmieta argumentáciu Talianskej republiky.
O tretej časti žalobného dôvodu založenej na nedostatku odôvodnenia
37 Talianska republika v podstate tvrdí, že Komisia na účely splnenia povinnosti odôvodnenia nemohla opomenúť uskutočniť preskúmanie, čo i len čiastočné, činnosti príjemcov sporných opatrení a ich dôležitosti na vnútroštátnom trhu a na trhu Spoločenstva. V tomto kontexte tiež tvrdí, že tvrdenia obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa súťažnej povahy dotknutých trhov a vplyvu trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb na obchod vnútri Spoločenstva, nezodpovedajú skutočnosti. Okrem toho napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiaden odkaz na trhové podmienky existujúce v iných členských štátoch, alebo na trhy, na ktorých pôsobia príjemcovia uvedeného oslobodenia.
38 Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
39 Na úvod treba pripomenúť, že kvalifikácia opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES si vyžaduje, aby sa splnili všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi štátmi. Po tretie musí poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (rozsudky Súdneho dvora z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, ďalej len „rozsudok Altmark“, body 74 a 75, a z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, Zb. s. I‑1627, bod 27).
40 V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že Talianska republika tvrdí, že tri zo štyroch podmienok, ktoré sa musia splniť na to, aby sa určité opatrenia kvalifikovalo ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, konkrétne podmienky týkajúce sa vplyvu na obchod vnútri Spoločenstva, vplyvu na hospodársku súťaž a existencie selektívnej výhody, nie sú v prejednávanej veci splnené.
O údajnej absencii hospodárskej súťaže a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi
41 Čo sa týka druhej a štvrtej podmienky uvedených v bode 39 vyššie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia v rámci posúdenia týchto dvoch podmienok nie je povinná preukázať skutočný vplyv pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné skreslenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C‑148/04, Zb. s. I‑11137, bod 54 a tam citovanú judikatúru).
42 Taktiež treba pripomenúť, že v prípade schémy pomoci sa Komisia môže obmedziť na skúmanie vlastností predmetnej schémy, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia mohla posúdiť, či je táto schéma vzhľadom na ňou stanovené podmienky takej povahy, že poskytuje výhody výlučne podnikom, ktoré sa zúčastňujú na obchode medzi členskými štátmi (rozsudok Súdneho dvora zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C‑310/99, Zb. s. I‑2289).
43 Navyše treba pripomenúť, že každá pomoc poskytnutá podniku, ktorý vykonáva svoje činnosti na trhu Spoločenstva, môže spôsobiť skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava/Komisia, T‑92/00 a T‑103/92, Zb. s. II‑1385, bod 72 a tam citovanú judikatúru).
44 Navyše neexistuje prah alebo percentuálny podiel, pri ktorom sa možno domnievať, že ak nebol dosiahnutý, obchod medzi členskými štátmi nebol ovplyvnený. Relatívne nízka úroveň pomoci alebo relatívne malá veľkosť podniku príjemcu pomoci totiž a priori nevylučujú možnosť, že obchod medzi členskými štátmi bol ovplyvnený (rozsudky Súdneho dvora z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 43; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 42, a rozsudok Altmark, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 81).
45 Súdny dvor navyše uviedol, že nemožno nijako vylúčiť, že poskytnutie verejnej dotácie podniku, ktorý poskytuje len služby miestnej a regionálnej prepravy a neposkytuje služby prepravy mimo štátu svojho pôvodu, môže napriek tomu mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 87 ods. 1 ES. Ak totiž členský štát poskytne verejnú dotáciu určitému podniku, poskytovanie prepravných služieb takýmto podnikom sa môže zachovať alebo zvýšiť, čoho dôsledkom bude, že sa znížia možnosti poskytovania prepravných služieb na trhu takéhoto štátu podnikom, ktoré majú sídlo v iných členských štátoch (pozri rozsudok Altmark, už citovaný v bode 39 vyššie, body 77 a 78).
46 Po prvé, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa vplyvu na hospodársku súťaž, treba v prejednávanej veci najskôr konštatovať, že sporné opatrenia sa týkajú len konkrétnej kategórie podnikov, konkrétne spoločností podľa zákona č. 142/90.
47 V každom prípade však sporné opatrenia podľa Talianskej republiky nenarúšajú hospodársku súťaž, pretože spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vykonávajú svoje činnosti v oblasti služieb vo verejnom záujme, teda v oblasti, ktorá nepodlieha hospodárskej súťaži.
48 Ako to vyplýva z odôvodnenia č. 32 napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na kontext vzniku spoločností podľa zákona č. 142/90 sú oblasťami, ktoré sú predovšetkým dotknuté spornými opatreniami, oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme, ako je distribúcia a spracovanie vôd, hromadná doprava, distribúcia plynu, elektriny, spracovanie odpadov a maloobchodný predaj farmaceutických výrobkov.
49 Treba však uviesť, ako sa to uviedlo v odôvodneniach č. 73 a 84 napadnutého rozhodnutia, že pre určité z dotknutých odvetví, ako napríklad pre odvetvie maloobchodného predaja farmaceutických výrobkov, odvetvie odpadov, plynu, elektriny a vôd bol v okamihu nadobudnutia platnosti sporného opatrenia charakteristický aspoň určitý stupeň hospodárskej súťaže.
50 Navyše sa po vzore Komisie musí konštatovať, že v odvetviach činností spoločností podľa zákona č. 142/90 podniky súťažia o poskytnutie koncesií na miestne služby vo verejnom záujme v rôznych obciach a že trh uvedených koncesií je otvorený hospodárskej súťaži (odôvodnenia č. 67 a 68 napadnutého rozhodnutia).
51 Tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého v oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme neexistovala žiadna hospodárska súťaž, pretože sa zadávali intuitu personae, sa musí zamietnuť. Na jednej strane priame zadanie intuitu personae nevyvracia zistenie uskutočnené v predchádzajúcich bodoch, podľa ktorého bol pre relevantných trh charakteristický prinajmenšom určitý stupeň hospodárskej súťaže. Na druhej strane sa toto tvrdenie skôr pokúšalo preukázať obmedzené účinky sporných opatrení na hospodársku súťaž, a nie neexistenciu hospodárskej súťaže na dotknutom trhu. Ako totiž zdôrazňuje Komisia v odôvodnení č. 71 napadnutého rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že samotná existencia pomoci v prospech spoločností podľa zákona č. 142/90 bola pre obce podnetom, aby skôr priamo zadali služby im, ako by mali poskytnúť koncesie v rámci otvorenej súťaže.
52 Čo sa týka konkrétne otázky, či dotknuté opatrenia narušovali alebo hrozili narušením stupňa hospodárskej súťaže existujúceho na trhu, musí sa konštatovať, že sporné opatrenia posilnili konkurenčné postavenie spoločností podľa zákona č. 142/90 oproti všetkým ostatným talianskym alebo zahraničným podnikom pôsobiacim na dotknutom trhu. Ako správne zdôrazňuje Komisia v odôvodnení č. 62 napadnutého rozhodnutia, podniky, ktoré nemajú právnu formu kapitálovej spoločnosti a ktorých väčšinu základného imania nevlastnia územnosprávne celky, sú znevýhodnené v prípade, že sa chcú zúčastniť na verejnom obstarávaní na zadanie poskytovania určitej služby na určitom území.
53 Okrem toho sporné opatrenia môžu zjednodušiť rozšírenie spoločností podľa zákona č. 142/90 na iné trhy otvorené hospodárskej súťaži, čím dochádza k skresleniu hospodárskej súťaže aj v iných odvetviach ako miestne služby vo verejnom záujme. V tomto ohľade zo zákona č. 142/90 v zmysle jeho výkladu uskutočneného Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), rozsudok č. 4989 zo 6. mája 1995, a Consiglio di Stato (Štátna Rada, Taliansko), rozsudok č. 4586 z 3. septembra 2001, vyplýva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 majú možnosť vykonávať svoju činnosť aj na iných územiach ako v Taliansku, tak v zahraničí, ako aj v oblastiach odlišujúcich sa od oblastí poskytovania služieb vo verejnom záujme, ktoré sú uvedené v ich stanovách, ibaže by si takáto ich činnosť vyžadovala značné zdroje a prostriedky a mohlo by to spôsobiť škodu ich referenčnému územnosprávnemu celku. Z článkov z tlače pripojených k vyjadreniu k žalobe okrem toho vyplýva, že aspoň niektoré spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vykonávali iné činnosti ako poskytovanie služieb vo verejnom záujme upravené v ich stanovách, a to na územiach iných ako sú územia ich referenčnej obce.
54 Z predchádzajúceho vyplýva, že sporné opatrenia narúšajú alebo hrozia narušením hospodárskej súťaže v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
55 Po druhé, čo sa týka podmienky týkajúcej sa vplyvu na obchod medzi členskými štátmi, treba najskôr pripomenúť, že skutočnosť, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 samy pôsobia na vnútroštátnom trhu alebo na svojom území pôvodu, nie je určujúca. Obchod medzi členskými štátmi je totiž dotknutým opatrením ovplyvnený, pokiaľ sú možnosti podnikov so sídlom v iných členských štátoch poskytovať služby na talianskom trhu zmenšené (pozri bod 45 vyššie).
56 Komisia preto v odôvodnení č. 70 napadnutého rozhodnutia oprávnene konštatovala, že dotknuté opatrenie mohlo vytvárať prekážku pre zahraničné podniky, ktoré by chceli pôsobiť v Taliansku alebo tam chceli ponúknuť svoje služby, a teda ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
57 Na jednej strane totiž sporné opatrenie spôsobuje ujmu zahraničným podnikom, ktoré sa zúčastňujú verejného obstarávania na miestne koncesie na poskytovanie služieb vo verejnom záujme v Taliansku, pretože podniky príjemcovia spornej schémy môžu ponúknuť výhodnejšie ceny ako ich vnútroštátni konkurenti alebo konkurenti zo Spoločenstva, na ktorých sa táto schéma nevzťahuje. Na druhej strane dotknuté opatrenie robí pre podniky z iných členských štátov menej zaujímavými investície do oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme v Taliansku (napríklad prostredníctvom získania väčšinového podielu), pretože nadobudnuté podniky by nemohli získať výhodu (alebo by mohli stratiť výhodu) dotknutého opatrenia z dôvodu povahy ich nových akcionárov (pozri odôvodnenie 69 napadnutého rozhodnutia).
58 Z predchádzajúceho vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že podmienky týkajúce sa vplyvu na obchod a skreslenia hospodárskej súťaže boli v prejednávanej veci splnené. Preto sa prvá časť prvého odvolacieho dôvodu musí zamietnuť.
O selektívnej výhode vyplývajúcej zo sporných opatrení
59 Článok 87 ods. 1 ES zakazuje pomoc, ktorá „zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“, t. j. selektívnu pomoc (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, Zb. s. I‑10901, bod 94).
60 V súvislosti s posúdením podmienky selektívnosti, ktorá je jednou z náležitostí pojmu štátnej pomoci, z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 87 ods. 1 ES vyžaduje, aby sa určilo, či v rámci daného právneho režimu je vnútroštátne opatrenie spôsobilé zvýhodniť určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovarov oproti iným, ktorí by sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia, C‑88/03, Zb. s. I‑7115, bod 54 a tam citovanú judikatúru).
61 Pojem pomoc navyše podľa ustálenej judikatúry zahŕňa všetky opatrenia, ktoré v rozličných formách zmierňujú výdavky, ktoré by za normálnych okolností zaťažovali rozpočet podniku a ktoré preto majú rovnakú povahu a rovnaký účinok, aj keď nie sú dotáciami v striktnom zmysle slova (rozsudok Súdneho dvora z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C‑387/92, Zb. s. I‑877, body 13 a 14).
a) O trojročnom oslobodení od dane z príjmu právnických osôb
62 Jedno zo sporných opatrení v prejednávanej veci spočíva v úplnom oslobodení od dane z príjmu právnických osôb počas troch rokov, najneskôr však v účtovnom roku 1999, v prospech všetkých spoločností podľa zákona č. 142/90.
63 Je nespochybniteľné, že trojročné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb zmierňuje výdavky, ktoré bežne zaťažujú rozpočet podniku, a týmto spôsobom poskytuje finančnú výhodu jeho príjemcom oproti podnikom, ktoré podliehajú bežnému zdaneniu.
64 V tomto ohľade z talianskeho daňového režimu uplatňujúceho sa na kapitálové spoločnosti vyplýva, že pri bežnom uplatnení takéhoto režimu musí každý podnik vykonávajúci činnosť na trhu platiť daň zo svojho príjmu, a že trojročné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb predstavuje výnimku z takéhoto režimu. Keďže výlučne spoločnosti podľa zákona č. 142/90 požívajú výhody tohto daňového oslobodenia, ktoré sa neposkytli ani podnikom z iných oblastí, ani iným podnikom z rovnakej oblasti, a ani podnikom s akcionármi prevažne zo súkromného sektora, možno považovať selektívnu povahu týchto oslobodení za preukázanú.
65 Okrem toho z povahy a dĺžky trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb obmedzenej na 3 roky od nadobudnutia statusu právnickej osoby do najneskôr konca účtovného roka 1999 zjavne vyplýva, že toto oslobodenie nie je odôvodnené povahou a štruktúrou dotknutého daňového systému.
66 Nakoniec tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého sa v podstate rovnaký právny režim uplatňuje na obecné podniky, nespochybňuje selektívnu povahu trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že selektívna povaha určitého opatrenia sa posudzuje vo vzťahu k všetkým podnikom, a nie vo vzťahu k podnikom požívajúcim rovnakú výhodu v rámci tej istej skupiny. Ak by sa totiž aj predpokladalo, že obecné podniky boli taktiež príjemcami výhod uvedeného opatrenia, nič by to nezmenilo na tom, že daňové opatrenie prinášalo výhodu len určenej skupine podnikov, a teda je selektívne.
b) O úveroch CDDPP
67 Medzi opatreniami uvedenými v bode 61 vyššie sú uvedené úvery poskytnuté štátom alebo organizáciou kontrolovanou štátom určitému podniku, ktoré mu umožňujú využiť výhodnejšie podmienky, ako by dostal na kapitálovom trhu. Ak to tak bolo, išlo vzhľadom na to, že išlo o úver so zníženou úrokovou sadzbou, o hospodársku výhodu v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
68 Talianska republika popiera, že sporné úvery poskytujú výhodu podnikom, ktorým boli poskytnuté, pretože úrokové sadzby CDDPP zodpovedajú trhovým úrokovým sadzbám.
69 Z odôvodnení 56 a 57 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v snahe preukázať, či úvery poskytnuté CDDPP spoločnostiam podľa zákona č. 142/90 mohli tieto spoločnosti zvýhodniť, porovnala úrokové sadzby uplatňované CDDPP s úrokovými sadzbami, ktoré by tieto podniky získali v rovnakom časovom období na kapitálovom trhu.
70 Komisia si ako referenčnú úrokovú sadzbu zvolila sadzbu stanovenú na účely hodnotenia schém regionálnej pomoci, ktorá sa pravidelne uverejňuje v úradnom vestníku. Ako uviedla Komisia, ide o výhodné úrokové sadzby uplatňované na zdravé podniky, ktoré by sa v prípade, že by došlo k oznámeniu spornej schémy, použili na určenie existencie prvkov pomoci. Treba uviesť, že takýto postup je legitímny (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 3. júla 2003, Belgicko/Komisia, C‑457/00, Zb. s. I‑6931, bod 72, a z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, C‑278/00, Zb. s. I‑3997, bod 62). Navyše Talianska republika proti tomuto postupu nenamietala.
71 Z tohto dôvodu sa treba domnievať, že úrokové sadzby navrhované talianskymi orgánmi nemožno uznať za referenčné úrokové sadzby. Ako uviedla Talianska republika, ide o maximálne sadzby stanovené ministerstvom financií na bankové úvery miestnym verejnoprávnym organizáciám. Ako tvrdí Komisia, tieto úrokové sadzby nie sú stanovené v súlade s trhovými podmienkami, keďže sú odvodené na základe iných kritérií určených verejnými orgánmi. Navyše vzhľadom na to, že miestne verejnoprávne organizácie predstavujú menšie riziko ako podniky, nejaví sa byť relevantným uznať tieto úrokové sadzby za referenčné sadzby na účely ich porovnania so sadzbami CDDPP.
72 V každom prípade však treba uviesť, že počas dlhej časti zohľadňovaného obdobia boli úrokové sadzby CDDPP nižšie ako bankové úrokové sadzby uplatňujúce sa na mieste organizácie.
73 Tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého je pravdepodobné, že vzhľadom na to, že úvery CDDPP sú dlhodobými úvermi, by sa v prípade všeobecného zníženia úrokových sadzieb úrokové sadzby uplatňované bankami nachádzali na úrovni nižšej, ako je maximálna úroveň povolená zákonom, sa musí zamietnuť. V tomto ohľade totiž Talianska republika nepodoprela toto tvrdenie dôkazmi týkajúcimi sa dotknutého obdobia (1994 – 1998).
74 Komisia preto mohla oprávnene dospieť k záveru, že úvery CDDPP, ktoré sa poskytli so zníženou úrokovou sadzbou oproti referenčnej sadzbe, poskytli spoločnostiam podľa zákona č. 142/90, teda určitým podnikom, hospodársku výhodu v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
75 Z predchádzajúceho vyplýva, že druhá časť prvého žalobného dôvodu sa musí zamietnuť.
O dodržaní povinnosti odôvodnenia
76 Najskôr treba pripomenúť, že požiadavka odôvodnenia stanovená článkom 253 ES je zásadnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlíšiť od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá patrí pod otázku samotnej zákonnosti sporného aktu. V tejto perspektíve musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak, aby dotknutým osobám umožnili pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať toto opatrenie (rozsudky Súdneho dvora z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, Zb. s. I‑2481, bod 35, a Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 48).
77 Ďalej treba upresniť, že požiadavka uvedenia dôvodov musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 36, a rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 48).
78 Nakoniec treba pripomenúť, že hoci je Komisia povinná uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia aspoň okolnosti, za akých sa pomoc poskytla, pokiaľ umožňujú preukázať, že pomoc by mohla mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi (rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia, 248/84, Zb. s. 4013, bod 18), nie je povinná preukázať skutočný účinok už poskytnutej pomoci. Ak by to tak bolo, takáto požiadavka by viedla k zvýhodneniu členských štátov, ktoré poskytujú pomoc v rozpore s povinnosťou oznámenia upravenou článkom 88 ods. 3 ES, na úkor tých, ktoré svoje štátne pomoci oznamujú v štádiu projektu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, nazývaný „Boussac“, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 33).
79 V tomto prípade stačí v tejto súvislosti zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie jasne uvádza a uplatňuje na prejednávanú vec požiadavky, ktoré musí opatrenie splniť na to, aby predstavovalo štátnu pomoc.
80 Komisia najskôr v odôvodneniach č. 61 až 75 napadnutého rozhodnutia všeobecne vysvetlila dôvody, pre ktoré by sporné opatrenia mohli narúšať hospodársku súťaž a mať vplyv na obchod vnútri Spoločenstva.
81 Presnejšie, Komisia v odôvodneniach č. 66 až 68 napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že v prejednávanej veci ide o oblasti miestnych služieb vo verejnom záujme, pre ktoré je často charakteristická možnosť ich výlučného poskytovania jedným poskytovateľom, a teda že podniky o ich poskytovanie súťažia najmä s cieľom udelenia koncesií v rôznych obciach.
82 Po tom, ako Komisia v odôvodnení č. 68 napadnutého rozhodnutia uviedla, že trh s koncesiami na miestne služby vo verejnom záujme je trhom otvoreným hospodárskej súťaži Spoločenstva a podlieha pravidlám Zmluvy ES, v odôvodnení č. 69 napadnutého rozhodnutia rozvinula úvahu, podľa ktorej mohli mať sporné opatrenia vplyv na obchod vnútri Spoločenstva, pričom ako príklad uviedla, že verejnoprávne podniky, ktoré mali prospech so spornej schémy, mohli ponúknuť konkurencieschopnejšie ceny ako ich vnútroštátni konkurenti alebo konkurenti zo Spoločenstva, na ktorých sa uvedená schéma nevzťahovala. Okrem toho v odôvodneniach č. 73 a 74 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že sporné opatrenia mohli tiež mať vplyv na obchod vnútri Spoločenstva aj z iných ako uvedených dôvodov.
83 Čo sa nakoniec týka údajného nedostatku odôvodnenia týkajúceho sa výhody vyplývajúcej z trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, stačí poukázať na to, že Komisia v odôvodneniach č. 52 až 54 napadnutého rozhodnutia dostatočne vysvetlila dôvody, pre ktoré by toto opatrenie mohlo posilniť postavenie jeho príjemcov oproti ich konkurentom, a účinok, ktorý by toto opatrenie mohlo mať na trh.
84 Vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z judikatúry sa teda nezdá, že by si Komisia v prejednávanej veci nesplnila povinnosť dostatočne odôvodniť napadnuté rozhodnutie, čo sa týka výhody vyplývajúcej z trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb, vplyvu na hospodársku súťaž a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi.
85 Za týchto podmienok je potrebné zamietnuť tretiu časť prvého žalobného dôvodu.
86 Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako celok.
2. O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení pri kvalifikácii sporných opatrení ako nových pomocí
Tvrdenia účastníkov konania
87 V rámci tohto žalobného dôvodu Talianska republika tvrdí, že trojročné oslobodenie od dane z príjmu právnických osôb je existujúcou pomocou a že Komisia preto napadnutým rozhodnutím porušila článok 88 ods. 1 ES. Uvádza, že poskytovanie služieb vo verejnom záujme obcami a obecnými podnikmi v monopolnom režime bolo oslobodené od dane od nadobudnutia účinnosti zákona č. 603 zo 6. augusta 1954 (GURI č. 182 z 11. augusta 1954) a že obsahová stránka pôvodného režimu, napriek zmenám, ktoré medzičasom nastali po prijatí viacerých legislatívnych noriem, nebola podstatne zmenená. Talianska republika popiera tvrdenie obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého sa v prejednávanej veci vzhľadom na to, že nová legislatíva rozšírila skupinu osôb majúcich prospech z tohto režimu, ako aj ich oblasti a územia pôsobnosti, neuplatňuje zásada ustálená rozsudkom Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Namur‑Les assurances du crédit (C‑44/93, Zb. s. I‑3829, ďalej len „rozsudok Namur“).
88 Okrem toho Talianska republika bez toho, aby výslovne odkázala na článok 1 písm. b) bod v) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 008/01, s. 339), tvrdí, že kvalifikácia trojročného oslobodenia od dane z príjmu právnických osôb ako existujúcej pomoci vyplýva tiež zo skutočnosti, že v čase zavedenia uvedeného oslobodenia boli trhy uzavreté hospodárskej súťaži. Okrem toho tvrdí, že rovnaká úvaha sa uplatňuje aj na úvery CDDPP.
89 Komisia, odkazujúc na odôvodnenia č. 86 až 91 napadnutého rozhodnutia, tvrdí, že žiadna z dvoch podmienok uvedených v rozsudku Namur, už citovanom v bode 87 vyššie, nie je v prejednávanej veci splnená.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
90 Vo rozsudku Namur, už citovanom v bode 87 vyššie (bod 13), Súdny dvor rozhodol, že z obsahu i účelu ustanovení článku 88 ES vyplýva, že za existujúcu pomoc v zmysle odseku 1 tohto článku sa musí považovať pomoc, ktorá existovala predtým, ako Zmluva ES nadobudla účinnosť, a tiež taká pomoc, ktorú bolo možné pravidelne poskytnúť za podmienok stanovených v článku 88 ods. 3 ES, vrátane tých podmienok, ktoré vyplývajú z výkladu tohto článku uskutočneného Súdnym dvorom v rozsudku z 11. decembra 1973, Lorenz (120/73, Zb. s. 1471, body 4 až 6), kým za novú pomoc, ktorá podlieha povinnosti oznámenia upravenej v tomto ustanovení, sa musia považovať opatrenia, ktoré smerujú k zavedeniu alebo zmene pomoci, pričom zmeny sa môžu týkať buď existujúcej pomoci, alebo pôvodných návrhov pomoci oznámených Komisii.
91 Čo sa týka existujúcej pomoci, článok 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999 prebral a potvrdil pravidlá stanovené judikatúrou.
92 Podľa tohto ustanovenia je existujúcou pomocou:
i) akákoľvek pomoc, ktorá existovala pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy v príslušných členských štátoch;
ii) autorizovaná pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálna pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou;
iii) akákoľvek pomoc, ktorá môže byť považovaná za schválenú, ak Komisia neprijme rozhodnutie v lehote dvoch mesiacov, ktorá v zásade začína plynúť odo dňa nasledujúceho po doručení úplného oznámenia a ktorú má k dispozícii na vykonanie predbežného skúmania;
iv) akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou uplynula premlčacia lehota desiatich rokov na vymáhanie pomoci;
v) pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc, pretože možno stanoviť, že v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc, a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval. Pokiaľ sa určité opatrenia stanú pomocou po liberalizácii činnosti podľa práva Spoločenstva, tieto opatrenia sa nebudú považovať za existujúcu pomoc po dátume stanovenom pre liberalizáciu.
93 Ďalej sa na základe článku 1 písm. c) uvedeného nariadenia musí každá zmena existujúcej pomoci považovať za novú pomoc.
94 Opatrenia, ktorých cieľom bolo zavedenie alebo zmena pomoci, predstavujú v podstate novú pomoc. Najmä vtedy, keď zmena ovplyvňuje pôvodnú schému z hľadiska jej samotnej podstaty, táto schéma sa zmení na novú schému pomoci. O podstatnej zmene však nemožno hovoriť vtedy, ak nový prvok možno zjavne odčleniť od pôvodnej schémy pomoci (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar, T‑195/01 a T‑207/01, Zb. s. II‑2309, body 109 až 111).
95 V prejednávanej veci je nesporné, že predmetné oslobodenie nespadá do druhej, tretej a štvrtej situácie uvedenej v článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, čo by umožnilo považovať opatrenie pomoci za existujúcu pomoc. Navyše sa Talianska republika na tieto situácie neodvolávala.
96 Čo sa týka prvej zo situácií uvedených v článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, treba najskôr konštatovať, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb sa zaviedlo zákonným dekrétom č. 331/93 a zákonom č. 549/95. V roku 1990, keď zákon č. 142/90 priniesol reformu organizačných právnych nástrojov poskytnutých k dispozícii obciam na účely správy miestnych služieb vo verejnom záujme vrátane možnosti založenia spoločností s obmedzeným ručením s väčšinovou kapitálovou účasťou verejnoprávnych subjektov, nestanovilo sa pre tieto spoločnosti žiadne oslobodenie od daní z príjmov.
97 Každá spoločnosť podľa zákona č. 142/90 vytvorená od roku 1990 do 30. augusta 1993, dňa nadobudnutia účinnosti článku 66 zákonného dekrétu č. 331/93, totiž podliehala dani z príjmov.
98 V dôsledku toho, ako správne uviedla Komisia v odôvodnení č. 91 napadnutého rozhodnutia, na účely rozšírenia daňového režimu uplatňujúceho sa na miestne územnosprávne celky na spoločnosti podľa zákona č. 142/90 musel taliansky zákonodarca prijať novú právnu úpravu, a to viacero desaťročí po nadobudnutí účinnosti Zmluvy ES.
99 Okrem toho, ak by sa aj pripustilo, že oslobodenie obecných podnikov od daní sa zaviedlo pred nadobudnutím účinnosti Zmluvy ES a že ostalo v platnosti až do roku 1995, pravdou tiež ostáva, že spoločnosti podľa zákona č. 142/90 sa podstatne líšia od obecných podnikov. Rozšírenie daňových výhod, ktoré sa uplatňovali na obecné a osobitné podniky, na novú kategóriu príjemcov, ktorými sú spoločnosti podľa zákona č. 142/90, predstavuje zmenu, ktorá je oddeliteľná od pôvodného režimu. Ako sa totiž uvádza v rozsudku Consiglio di Stato č. 4586 z 3. septembra 2001, existujú právne odlišnosti medzi spoločnosťami podľa zákona č. 142/90 a obecnými podnikmi, a to najmä z toho dôvodu, že prvé nepodliehajú prísnym teritoriálnym obmedzeniam, ktoré sú uložené tým druhým, a tiež to, že oblasť činnosti prvých je podstatne širšia. Ako sa už zdôraznilo v bode 53 vyššie, podniky podľa zákona č. 142/90 majú možnosť konať mimo referenčného územia tak v Taliansku, ako aj v zahraničí a tiež v iných oblastiach, ako sú oblasti služieb vo verejnom záujme, ktoré sú uvedené v ich stanovách, ibaže by si takáto ich činnosť vyžadovala značné zdroje a prostriedky a mohlo by to spôsobiť škodu dotknutému územnosprávnemu celku.
100 V dôsledku toho, ako vysvetľuje Komisia v odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia, hoci spoločnosti podľa zákona č. 142/90 vstúpili do práv a povinností obecných podnikov, právna úprava, ktorá určuje ich vecnú a geografickú oblasť činnosti, sa podstatne zmenila.
101 Preto je nutné dospieť k záveru, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb zavedené ustanovením článku 3 ods. 70 zákona č. 549/95 v spojení s článkom 66 ods. 14 zákonného dekrétu č. 331/93 nespadá pod článok 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 659/1999.
102 Čo sa týka úverov CDDPP, treba pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie sa týka výlučne úverov poskytnutých spoločnostiam podľa zákona č. 142/90. Okrem toho z už uvedených dôvodov, ak členský štát rozšíri výhody už existujúce pre iné subjekty na novú skupinu príjemcov, takéto opatrenie je novou pomocou. Keďže v prejednávanej veci bola možnosť využitia úverov CDDPP, teda výhod, ktoré boli predtým poskytnuté obciam, obecným podnikom a osobitným spoločnostiam, rozšírená na spoločnosti podľa zákona č. 142/90, ide o štátnu pomoc.
103 Čo sa týka druhého tvrdenia Talianskej republiky založeného na článku 1 písm. b) bode v) nariadenia č. 659/1999, treba uviesť, že toto ustanovenie sa môže uplatniť len na opatrenia, ktoré v čase ich vykonania neboli štátnou pomocou. V tomto ohľade stačí uviesť, ako to vysvetľuje Komisia v odôvodneniach č. 83 až 85 napadnutého rozhodnutia, že sporné opatrenia sa zaviedli v okamihu, keď boli trhy v každom prípade otvorené hospodárskej súťaži, hoci veľmi pravdepodobne na rôznych úrovniach. Preto sa treba domnievať, že trojročné oslobodenie od dane z príjmov právnických osôb nespadá pod článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999.
104 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že sporné opatrenia nepredstavujú existujúcu pomoc. V dôsledku toho sa musí druhý žalobný zamietnuť.
3. O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom uplatnení článku 86 ods. 2 ES
Tvrdenia účastníkov konania
105 V rámci tohto žalobného dôvodu Talianska republika predovšetkým uvádza, že príjemcovia sporných opatrení vykonávajú činnosť všeobecného hospodárskeho záujmu, a preto sa na nich uplatňuje výnimka upravená v článku 86 ods. 2 ES.
106 Komisia poukazuje na to, že poskytnutie pomoci sa podľa článku 86 ods. 2 ES môže vymaniť zo zákazu stanoveného v článku 87 ES najmä pod podmienkou, že sporná pomoc slúži výlučne na kompenzáciu zvýšených nákladov, ktoré vznikli pri plnení úlohy vo všeobecnom hospodárskom záujme, a jej poskytnutie sa javí ako nevyhnutné na to, aby si uvedený podnik mohol plniť povinnosti vo verejnom záujme v podmienkach hospodárskej rovnováhy. Talianska republika ani v priebehu správneho konania, ani v rámci tohto konania o žalobe nepreukázala, že by pri sporných opatreniach išlo o takýmto prípad.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
107 Najskôr treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci je spornou schéma pomoci. Preto je potrebné preukázať, že táto schéma ako taká spĺňa všetky podmienky buď na to, aby sa vymanila z kvalifikácie za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, alebo aby sa na ňu mohla uplatniť výnimka stanovená v článku 86 ods. 2 ES.
108 V tomto ohľade treba pripomenúť, že štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES v zásade nie je štátny zásah, ktorý predstavuje kompenzáciu zodpovedajúcu protihodnote za plnenia, ktoré uskutočňujú podniky príjemcovia pri plnení povinností vo verejnom záujme, takže týmto podnikom v skutočnosti neplynú finančné výhody z tohto zásahu, a teda tento zásah nezvýhodňuje ich súťažné postavenie oproti konkurenčným podnikom (pozri v tomto zmysle rozsudok Altmark, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 87).
109 Na to, aby sa takáto kompenzácia mohla vyhnúť kvalifikácii za štátnu pomoc, však musí byť kumulatívne splnený určitý počet podmienok. Medzi nimi sa nachádza podmienka, podľa ktorej musia byť podniky príjemcovia skutočne poverené výkonom povinností vo verejnom záujme, ktoré musia byť jasne definované (rozsudok Altmark, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 89), a podmienka, že kompenzácia nepresahuje to, čo je nevyhnutné na pokrytie všetkých alebo časti výdavkov, ktoré vznikli pri plnení povinností vo verejnom záujme, pričom sa zohľadnia s tým súvisiace príjmy, ako aj primeraný zisk súvisiaci s vykonaním týchto povinností (rozsudok Altmark, už citovaný, bod 92).
110 Treba zdôrazniť, že prijatie napadnutého rozhodnutia predchádzalo vyhláseniu rozsudku Altmark, už citovaného v bode 64 vyššie. Kritériá uvedené v tomto rozsudku vyplývajúce z výkladu článku 87 ods. 1 ES sú však v plnej miere uplatniteľné na vecnú a právnu situáciu tejto veci, tak ako sa javila Komisii, keď prijímala napadnuté rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. februára 2008, BUPA a i./Komisia, T‑289/03, Zb. s. II‑741, bod 158).
111 Prvá podmienka uvedená v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 64 vyššie, podľa ktorej musí byť podnik príjemcu skutočne poverený vykonaním povinností vo verejnom záujme, sa uplatňuje aj v prípade, keď sa odkazuje na výnimku podľa článku 86 ods. 2 ES.
112 V oboch prípadoch musí opatrenie jednak vyhovieť zásadám definovania služby vo verejnom záujme a poverenia ňou a jednak zásade proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok BUPA a i./Komisia, už citovaný v bode 110 vyššie, bod 160).
113 V tomto ohľade treba konštatovať, že Talianska republika neposkytla žiadne spresnenie v súvislosti s podmienkami uvedenými v rozsudku Altmark, už citovanom v bode 39 vyššie, ani v súvislosti s podmienkami uplatnenia článku 86 ods. 2 ES. Jediné tvrdenie predložené Talianskou republikou spočíva v tom, že podniky založené na základe zákona č. 142/90 vykonávajú činnosť všeobecného hospodárskeho záujmu, a preto by sa ne nemali uplatňovať pravidlá z oblasti štátnej pomoci.
114 V každom prípade však vzhľadom na štruktúru spornej schémy pomoci nemožno zákon č. 142/90 kvalifikovať ako akt verejnej moci, ktorým by sa zaviedlo a definovalo osobitné opatrenie, ktoré by spočívalo v poskytnutí miestnych služieb vo verejnom záujme za súčastného rešpektovania konkretizovaných povinností. Tento zákon navyše jasne a presne nedefinuje povinnosti spornej služby vo verejnom záujme.
115 Preto treba dospieť k záveru, že podmienka týkajúca sa zásad definície a zverenia úloh vo verejnom záujme nie je splnená.
116 V dôsledku toho tretí žalobný dôvod nemožno prijať.
4. O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení procesných pravidiel z dôvodu neúplnosti prešetrenia
Tvrdenia účastníkov konania
117 Talianska republika tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uskutočnila abstraktnú analýzu, ktorá v rozpore s procesnými pravidlami v oblasti štátnej pomoci nezohľadňuje relevantné skutkové okolnosti. Komisia sa v napadnutom rozhodnutí obmedzila na abstraktný odkaz na niektoré hospodárske činnosti a nezohľadnila ani konkrétne podmienky talianskeho trhu so službami vo verejnom záujme, ani činnosti skutočne vykonávané príjemcami opatrení. V prípade, že sporné opatrenia nie sú štátnou pomocou alebo ak sú subsidiárne existujúcou pomocou, je oprávnené, že talianske orgány nepredložili Komisii konkrétne prípady na účely osobitného preskúmania. Ak Komisia pochybovala o správnosti kvalifikácie týchto opatrení, prináležalo jej, aby overila eventuálnu existenciu konkrétnych prípadov.
118 Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod je neprípustný, pretože ide o nový žalobný dôvod v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. Za predpokladu, že by sa tento žalobný dôvod považoval za čiastočne prípustný, Komisia popiera jeho dôvodnosť.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
119 Čo sa týka po prvé námietky neprípustnosti predloženej Komisiou, stačí konštatovať, že Talianska republika vo svojej žalobe uviedla, že Komisia nemohla opomenúť preskúmať činnosti príjemcov dotknutých opatrení a ich významu v rámci vnútroštátneho trhu a trhu Spoločenstva, aby bola schopná posúdiť, či tieto opatrenia mohli mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi.
120 Argumentácia, ktorej prípustnosť sa spochybňuje, bola teda uvedená na podporu návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
121 Preto sa musí námietka neprípustnosti zamietnuť a tento žalobný sa musí vyhlásiť za prípustný.
122 Po druhé, čo sa týka dôvodnosti tohto žalobného dôvodu, treba pripomenúť, že v prejednávanej veci ide o posúdenie schémy pomoci so všeobecným uplatnením.
123 Tiež treba pripomenúť, že v súlade s nariadením č. 659/1999 a judikatúrou nie je Komisia povinná analyzovať individuálne pomoci poskytnuté na základe schémy pomoci. Na posúdenie toho, či dotknutá schéma vzhľadom na možnosti, ktoré stanovuje, poskytuje citeľnú výhodu jej príjemcom oproti ich konkurentom a či je takej povahy, že poskytuje výhodu predovšetkým podnikom, ktoré sa zúčastňujú obchodu medzi členskými štátmi, stačí, ak sa Komisia obmedzí na preskúmanie vlastností dotknutej schémy (rozsudky Súdneho dvora Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 18, a Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 89).
124 V prejednávanej veci sa však analýza uskutočnená v napadnutom rozhodnutí Komisiou, hoci je všeobecná v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetky oblasti dotknuté spornými opatreniami, týka účinkov, ktoré tieto opatrenia môžu mať na hospodársku súťaž a obchod medzi členskými štátmi. Napadnuté rozhodnutie nemuselo obsahovať analýzu pomocí poskytnutých v jednotlivých prípadoch na základe tejto schémy. V každom prípade zo spisu vyplýva, že Komisia od Talianskej republiky ani podnikov, ktoré sa zúčastnili správneho konania, nikdy nedostala všetky nevyhnutné informácie, ktoré by umožnili preskúmať jednotlivé situácie údajných príjemcov.
125 Zo všetkého predchádzajúceho teda vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.
126 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa musí žaloba ako celok zamietnuť.
O trovách
127 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Talianska republika nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (ôsma rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Talianska republika znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.
Martins Ribeiro | Šváby | Papasavvas |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júna 2009.
Podpisy