Language of document :

Odvolanie podané 7. júna 2021: Rada Európskej únie proti rozsudku Všeobecného súdu (siedma komora) z 24. marca 2021 vo veci T-374/20, KM/Európska komisia

(vec C-357/21 P)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Odvolateľka: Rada Európskej únie (v zastúpení: M. Bauer a M. Alver, Bevollmächtigte)

Ďalší účastníci konania: KM, Európska komisia, Európsky parlament

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

prijal odvolanie a zrušil rozsudok Všeobecného súdu (siedma komora) vyhlásený 24. marca 2021 vo veci T-374/20, KM/Európska komisia,

rozhodol o veci a zamietol žalobu podanú na prvom stupni ako nedôvodnú,

uložil žalobkyni v prvostupňovom konaní povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené Radou v konaní o tomto odvolaní a v prvostupňovom konaní.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Rada na podporu svojho odvolanie uvádza štyri odvolacie dôvody.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Rada vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávnych právnych posúdení, pokiaľ ide o existenciu rozdielneho zaobchádzania na účely poskytnutia pozostalostného dôchodku podľa článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, medzi manželským partnerom zosnulého bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo pred ukončením činnosti tohto úradníka, na jednej strane a manželským partnerom zosnulého bývalého úradníka, ktorý uzavrel manželstvo po ukončení činnosti dotknutej osoby. Podľa Rady Všeobecný súd však neposúdil porovnateľnosť dotknutých situácií z hľadiska všetkých skutočností, ktoré ich charakterizujú, vrátane najmä jednotlivých právnych situácií s prihliadnutím na predmet a cieľ dotknutého aktu Únie. Rada zastáva teda názor, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že dátum uzavretia sobáša je jedinou skutočnosťou, ktorá rozhoduje o uplatnení článku 18 alebo článku 20 prílohy VIII služobného poriadku, hoci aj keď práve rozdielne zaobchádzanie bolo odôvodnené základným rozdielom zo skutkového a právneho hľadiska medzi právnou situáciou úradníka, ktorý zastáva niektorú z funkcií uvedených v článku 35 služobného poriadku a situáciou bývalého úradníka.

Rada uvádza druhý a tretí odvolací dôvod subsidiárne.

Rada vo svojom druhom odvolacom dôvode poukazuje na nesprávne právne posúdenia, pokiaľ ide o rozsah preskúmania Všeobecným súdom výberov normotvorcu Únie. Podľa Rady Všeobecný súd odkázal na existenciu „jednoduchej“ miery voľnej úvahy normotvorcu Únie, ktorá ukladá povinnosť overiť, či sa nezdalo byť neprimerané pre normotvorcu Únie domnievať sa, že existujúce rozdielne zaobchádzanie by mohlo byť primerané a potrebné na účely dosiahnutia sledovaného cieľa. Rada konštatuje, že na základe toho Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že súd priznal normotvorcovi Únie v rámci výkonu právomoci, ktoré sú mu zverené, širokú mieru voľnej úvahy v oblastiach, kde si jeho zásah vyžaduje výber politickej, ekonomickej či sociálnej povahy, a kde je vyzvaný na vykonanie zložitých posúdení a hodnotení, čo je prípad v oblasti úpravy systému sociálneho zabezpečenia. Podľa Komisie tak nejde o otázku, či opatrenie prijaté v takejto oblasti je jediným alebo najlepším možným. Rada totiž usudzuje, že samotná zjavne neprimeraná povaha tohto opatrenia v porovnaní s cieľom, ktorý sa príslušné inštitúcie snažia dosiahnuť, ho môže urobiť nezákonným. Vykonaním preskúmania, ktoré ide nad rámec zjavne neprimeranej povahy dotknutého opatrenia, Všeobecný súd podľa Rady nahradil svojim vlastným posúdením posúdenie normotvorcu a išiel teda nad rámec svojho preskúmania zákonnosti.

Vo svojom treťom odvolacom dôvode Rada poukazuje na nesprávne právne posúdenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil pri skúmaní odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania. Rada usudzuje, že toto preskúmanie v prvom rade obsahuje nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri definovaní rozsahu svojho preskúmania výberov vykonaných normotvorcom. Podľa Rady Všeobecný súd ďalej nezohľadnil judikatúru, podľa ktorej žalobcovi prináleží predložiť dôkaz o nezlučiteľnosti ustanovenia právnej úpravy s primárnym právom, a nie inštitúciám, ktoré vydali akt, preukázať zákonnosť tohto aktu. Rada sa okrem toho domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď skúmal odôvodnenosť rozdielneho zaobchádzania s prihliadnutím na judikatúru, podľa ktorej všeobecná domnienka o existencii podvodu nemôže postačovať na odôvodnenie opatrenia, ktoré je v rozpore s cieľmi Zmluvy o FEÚ, aby dospel k záveru, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku zavádza všeobecnú a nevyvrátiteľnú podmienku domnienku v prípade manželstiev trvajúcich menej než päť rokov. Rada usudzuje, že z toho nakoniec vyplýva, že s prihliadnutím na to, že článok 20 prílohy VIII služobného poriadku nezavádza nijakú domnienku o existencii podvodu alebo neexistencii podvodu, pokiaľ ide o manželstva, možnosť, ktorú sporný rozsudok uvádza, predložiť objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vyvrátiť domnienku o existencii podvodu, nie je v prejednávanej veci relevantná.

Rada vo svojom štvrtom odvolacom dôvode poukazuje na nesprávne právne posúdenie a nesplnenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o konštatovania Všeobecného súdu v súvislosti s porušením zásady zákazu diskriminácie na základe veku. Podľa Rady Všeobecný súd v napadnutom rozsudku skúma skôr vek pozostalého manželského partnera než vek úradníka alebo bývalého úradníka a nesplnil si tak svoju povinnosť odôvodnenia. Rada sa ďalej domnieva, že konštatovanie v súvislosti s existenciou osobitného znevýhodnenia osôb určitého veku alebo konkrétneho vekového rozhrania záleží najmä od dôkazu, dotknutá právna úprava má nepriaznivý vplyv na značne väčší podiel osôb určitého veku v porovnaní s osobami iného veku, pričom podľa Rady tento dôkaz pritom v prejednávanej veci neexistuje. Rada sa domnieva, že aj za predpokladu, že by bolo možné dospieť k záveru, k akému dospel Všeobecný súd, že existuje takéto rozdielne posudzovanie porovnateľných situácií nepriamo na základe veku bývalého úradníka, ktorý dosiahol ku dňu, ktorý dosiahol, keď uzavrel manželstvo, Všeobecný súd mal preskúmať, že tento rozdiel je v súlade s článkom 21 ods. 1 Charty základných práv a či spĺňa kritériá uvedené v článku 52 ods. 1 tejto Charty, podľa ktorého každé obmedzenie výkonu práv a slobôd, ktoré táto Charta priznáva, musí byť stanovené zákonom a byť v súlade s podstatným obsahom uvedených práv a slobôd, čo v podstate zodpovedá judikatúre pripomenutej v bodoch a vyššie. Aj za predpokladu, že by existovalo rozdielne zaobchádzanie nepriamo na základe veku bývalého úradníka ku dňu uzavretia manželstva, Všeobecný súd podľa Rady nepreskúmal, či tento rozdiel je v súlade s článkom 21 ods. 1 Charty základných práv1 a či spĺňa kritériá uvedené v článku 52 ods. 1 tejto Charty.

____________

1 Charta základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 326, 2012, s. 391).