ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
zo 16. novembra 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Úradníci Európskej únie – Služobný poriadok úradníkov Európskej únie – Povinné poistenie v systéme sociálneho zabezpečenia inštitúcií Európskej únie – Úradník Európskej únie na dôchodku vykonávajúci samostatnú zárobkovú činnosť – Povinnosť platiť odvody do sociálneho zabezpečenia podľa právnej úpravy členského štátu, v ktorom sa táto činnosť vykonáva“
Vo veci C‑415/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny pracovný súd Brusel, Belgicko) z 9. júna 2022 a doručený Súdnemu dvoru 20. júna 2022, ktorý súvisí s konaním:
JD
proti
Acerta – Caisse d’assurances sociales ASBL,
Institut national d’assurances sociales pour travailleurs indépendants (Inasti),
État belge,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory F. Biltgen (spravodajca), sudcovia N. Wahl a M. L. Arastey Sahún,
generálny advokát: A. Rantos,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– JD, v zastúpení: J. Buekenhoudt, avocat,
– belgická vláda, v zastúpení: S. Baeyens, C. Pochet a L. Van den Broeck, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Rodrigues a A. Tymen, avocats,
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a A. Daniel, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: T. S. Bohr a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu zásady uplatňovania jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako je vyjadrená v nariadení Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmenenom nariadením Rady (ES) č. 307/1999 z 8. februára 1999 (Ú. v. ES L 38, 1999, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 335) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), neskôr v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi JD, úradníkom Európskej komisie na dôchodku, a Acerta – Caisse d’assurances sociales ASBL, Institut national d’assurances sociales pour travailleurs indépendants (Inasti) a État belge (Belgickým kráľovstvom) vo veci povinného poistenia JD v belgickom systéme sociálneho zabezpečenia v rokoch 2007 až 2020.
Právny rámec
Právo Únie
Protokol
3 Článok 12 Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266, ďalej len „protokol“) znie:
„Úradníci a ostatní zamestnanci [Európskej únie] podliehajú v prospech Únie dani z platov, miezd a požitkov vyplácaných im Úniou v súlade s podmienkami a postupmi ustanovenými Európskym parlamentom a Radou [Európskej únie] v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom nariadení po porade s dotknutými inštitúciami.
Sú vyňatí z vnútroštátnych daní z platov, miezd a požitkov vyplácaných Úniou.“
4 Článok 14 protokolu stanovuje:
„[Parlament] a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s dotknutými inštitúciami prostredníctvom nariadení stanovia systém dávok sociálneho zabezpečenia pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie.“
Služobný poriadok
5 Článok 72 ods. 1, 1a, 2 a 2a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„1. Úradník… [je] zdravotne poisten[ý] do výšky 80 % výdavkov, ktoré [mu] vzniknú v súlade s predpismi vypracovanými na základe dohody medzi menovacími orgánmi každej inštitúcie spoločenstiev, po porade s Výborom pre služobný poriadok…
…
1a. Úradník, ktorého služba sa skončí a ktorý predloží dôkaz, že nevykonáva zárobkovú pracovnú činnosť, môže najneskôr mesiac po mesiaci, v ktorom sa jeho služba skončí, požiadať o zachovanie jeho zdravotného poistenia uvedeného v odseku 1 najviac počas šiestich mesiacov po ukončení služby. Príspevok uvedený v predchádzajúcom odseku sa vypočíta na základe posledného základného platu úradníka, pričom úradník uhradí polovicu príspevku.
…
2. Zamestnanec, ktorý zostal v službách spoločenstiev až do veku odchodu do dôchodku alebo ktorý poberá podporu v invalidite, má po odchode zo služby nárok na dávky stanovené v ods. 1 Výška príspevku sa vypočíta s prihliadnutím na výšku dôchodku alebo podpory v invalidite.
…
2a. Na dávky, stanovené v ods. 1, majú nárok aj nasledujúce osoby, pod podmienkou, že nevykonávajú zárobkovú pracovnú činnosť:
i) bývalí zamestnanci, ktorí majú nárok na starobné dôchodky a ktorí odídu zo služieb spoločenstiev pred dosiahnutím veku odchodu do dôchodku;
ii) osoby, ktoré majú nárok na pozostalostný dôchodok v dôsledku smrti bývalého zamestnanca, ktorý odišiel zo služieb spoločenstiev pred dosiahnutím veku odchodu do dôchodku.
…“
Spoločné pravidlá
6 Na účely vymedzenia podmienok uplatňovania článku 72 služobného poriadku inštitúcie Únie prijali spoločné pravidlá pre zdravotné poistenie úradníkov Európskej únie (ďalej len „spoločné pravidlá“).
7 Článok 1 spoločných pravidiel stanovuje, že podľa článku 72 služobného poriadku sa zriaďuje spoločný systém zdravotného poistenia inštitúcií Únie (SSZP).
8 Článok 2 spoločných pravidiel stanovuje:
„1. V tomto systéme sú poistení:
– úradníci,
– dočasní zamestnanci,
…
3. V tomto systéme sú poistení:
– bývalí úradníci, dočasní zamestnanci, poberatelia starobného dôchodku,
– bývalí zmluvní zamestnanci poberajúci starobný dôchodok pod podmienkou, že boli zamestnaní viac než tri roky ako zmluvní zamestnanci,
– osoby poberajúce invalidný dôchodok alebo podporu v invalidite,
…“
9 Článok 4 spoločných pravidiel znie:
„Ak je úradník, dočasný zamestnanec alebo zmluvný zamestnanec pridelený do štátu, kde podľa jeho právnych predpisov podlieha povinnému poisteniu pre prípad choroby, príslušné odvody sa uhrádzajú v plnej výške z rozpočtu inštitúcie, do ktorej dotknutá osoba patrí. V takom prípade sa uplatňuje článok 22.“
10 Článok 22 SSZP uvádza:
„1. Ak má poistenec alebo osoba poistená v jeho mene nárok na náhradu nákladov z dôvodu zdravotného poistenia podľa zákona alebo iného právneho predpisu, poistenec je povinný:
a) urobiť o tom vyhlásenie úradu pre plnenie nárokov;
b) prednostne požiadať alebo dať požiadať o náhradu z iného systému.
Ak však existuje povinnosť platiť odvody do dvoch systémov, poistenci tohto systému si môžu zvoliť systém, na ktorý sa obrátia na účely náhrady plnení, ktoré im boli poskytnuté, pričom spoločný systém pôsobí ako doplnkový systém v prípade, že nevystupuje ako primárny systém;
c) priložiť ku každej žiadosti o náhradu podanej v rámci tohto systému originálny a podrobný výpis spolu s podpornými dokladmi o náhrade, ktorú poistenec alebo iná osoba poistená v jeho mene získala v rámci iného systému.
2. Spoločný systém pôsobí ako doplnkový systém pri náhrade plnení, pokiaľ v bola predtým prijatá náhrada z iného systému v prípade plnení, na ktoré sa vzťahuje.
Ak sa na plnenie nevzťahuje primárny systém, ale vzťahuje sa naň spoločný systém, tento posledný uvedený pôsobí ako primárny.“
Nariadenia č. 1408/71 a 883/2004
11 Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 toto nariadenie „sa vzťahuje na pracovníkov, na ktorých sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktorí sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, alebo ktorí sú osobami bez štátnej príslušnosti alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých“.
12 Článok 13 ods. 1 tohto nariadenia stanovoval, že „na pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje toto nariadenie, sa vzťahujú právne predpisy len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy“.
13 Nariadenie č. 1408/71 bolo zrušené od 1. mája 2010, keď nadobudlo účinnosť nariadenie č. 883/2004.
14 Znenie článku 2 ods. 1 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 je však v podstate totožné so znením článku 2 ods. 1 a článku 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, v uvedenom poradí.
Belgické právo
15 Článok 1 arrêté royal no 38, du 27 juillet 1967, organisant le statut social des travailleurs indépendants (kráľovské nariadenie č. 38 z 27. júla 1967 o organizácii sociálneho zabezpečenia samostatne zárobkovo činných osôb) (Moniteur belge z 29. júla 1967, s. 8071) v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej stanovuje:
„Toto nariadenie upravuje sociálne zabezpečenie samostatne zárobkovo činných osôb a opatrovateľov.
Toto sociálne zabezpečenie zahŕňa:
…
2° dôchodkové a pozostalostné dávky;
…“
16 Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na tieto osoby, ktoré z tohto dôvodu musia plniť povinnosti, ktoré stanovuje: samostatne zárobkovo činné osoby a opatrovatelia.“
17 Článok 3 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa tohto nariadenia sa považuje každá fyzická osoba, ktorá v Belgicku vykonáva zárobkovú činnosť, pri ktorej nie je viazaná pracovnou zmluvou ani služobným poriadkom.
Pokiaľ sa nepreukáže opak, každý, kto vykonáva v Belgicku zárobkovú činnosť spôsobilú vytvárať príjmy, sa považuje za povinnú osobu spĺňajúcu podmienky uvedené v predchádzajúcom odseku…“
18 Podľa článku 13 ods. 1 kráľovského nariadenia č. 38/1967:
„Povinná osoba od štvrťroka, v ktorom dosiahne zákonný vek odchodu do dôchodku, alebo skutočne prijme vyplatenie predčasného starobného dôchodku ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo zamestnanec, nie je povinná platiť žiadne odvody, ak jej príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré nadobudla počas obdobia platenia odvodov uvedeného v článku 11 ods. 2, nedosahujú sumu 811,20 eura mesačne.
Ak uvedené príjmy dosiahnu aspoň 811,20 eura, povinná osoba je povinná platiť nasledujúce ročné odvody…“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
19 Britský štátny príslušník JD, narodený 4. októbra 1940, bol úradníkom v službe Európskej komisie v Bruseli (Belgicko) do 1. marca 2006, keď odišiel do dôchodku.
20 Po tomto dátume vykonával najmä činnosti konzultanta ako samostatne zárobkovo činná osoba.
21 Z dôvodu týchto činností ho inštitút Inasti na základe článku 13 kráľovského nariadenia č. 38/1967 od 12. februára 2007 označil za povinnú osobu, na ktorú sa vzťahuje sociálne zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby.
22 Po bezvýslednej korešpondencii s Acerta podal JD 15. januára 2021 žalobu na Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny pracovný súd Brusel, Belgicko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, s cieľom dosiahnuť najmä vrátenie odvodov, ktoré považuje za neoprávnene zaplatené v celkovej výške 50 732,50 eura. Na jednej strane tvrdí, že zásada uplatnenia jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia zakazuje jeho povinné poistenie v belgickom systéme sociálneho zabezpečenia. Na druhej strane, keďže podľa neho nepoberá ako protihodnotu za toto poistenie žiadnu sociálnu dávku, prispieva od roku 2007 zbytočne.
23 Žalovaní vo veci samej v podstate odpovedajú, že ak by úradník Únie na dôchodku, ktorý v Belgicku vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, nebol povinný platiť žiadne odvody do belgického systému sociálneho zabezpečenia, bola by narušená rovnosť zaobchádzania medzi úradníkmi Únie a akýmkoľvek iným úradníkom, samostatne zárobkovo činnou osobou alebo zamestnancom vykonávajúcim činnosť v Belgicku, a to napriek tomu, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy sa odvody na sociálne zabezpečenie podľa nich považujú za „solidárne“ príspevky.
24 Okrem toho uvádzajú, že na situáciu úradníkov v oblasti sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje právo Únie z dôvodu ich služobného pomeru s Úniou, v dôsledku čoho sa zásada uplatňovania jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje len vtedy, ak ide o služobný pomer s Úniou. Keďže v prejednávanej veci takýto služobný pomer s Úniou od roku 2007 už neexistuje, treba podľa nich v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 uplatniť právne predpisy miesta výkonu dotknutej činnosti, teda belgické právo.
25 Vnútroštátny súd uvádza, že pojem „poistenec“ v SSZP treba vykladať široko a musí sa vzťahovať prinajmenšom na úradníkov, ktorí zostali v službe Únie až do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku.
26 Za týchto okolností Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny pracovný súd Brusel) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni zásada práva Únie spočívajúca v tom, že sa na pracovníkov, teda zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, či už sú zárobkovo činné alebo na dôchodku, vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, tomu, aby členský štát bydliska určil, že úradník [Komisie], ktorý odišiel do dôchodku a vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, tak ako je to v prejednávanej veci, podlieha systému sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu a má povinnosť platiť čisto ‚solidárne‘ príspevky na sociálne zabezpečenie, hoci tento úradník na dôchodku podlieha povinnému systému sociálneho zabezpečenia Únie a z vnútroštátneho systému nezískava žiadnu výhodu ani vo forme príspevkových dávok, ani vo forme nepríspevkových dávok a podlieha mu povinne?“
O prejudiciálnej otázke
27 Na úvod treba konštatovať, že hoci vnútroštátny súd vo svojej otázke odkázal len na zásadu uplatňovania jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, takáto okolnosť nebráni tomu, aby poskytol vnútroštátnemu súdu všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, a to bez ohľadu na to, či ich vnútroštátny súd uviedol alebo neuviedol v znení svojich otázok. V tejto súvislosti Súdnemu dvoru prislúcha, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vybral tie ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu, o ktorom rozhoduje, vyžadujú výklad (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2018, Crespo Rey, C‑2/17 EU:C:2018:511, bod 41 a citovanú judikatúru).
28 Položenú otázku treba teda chápať v tom zmysle, že vnútroštátny súd sa ňou pýta, či sa článok 14 protokolu a ustanovenia služobného poriadku, najmä jeho článok 72, majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby právna úprava členského štátu ukladala úradníkovi Únie, ktorý zostal v službe inštitúcie Únie až do veku odchodu do dôchodku a ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území uvedeného členského štátu Únie, povinnosť účasti na systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu.
29 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ ide o zásadu uplatnenia jednej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako je vyjadrená v článku 13 nariadenia č. 1408/71 a prevzatá do článku 11 nariadenia č. 883/2004, tieto nariadenia zaviedli systém koordinácie týkajúci sa najmä určenia právnej úpravy alebo právnych úprav uplatňujúcich sa na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré za rôznych okolností využívajú svoje právo na voľný pohyb. Dôsledkom úplnosti tohto systému kolíznych noriem je, že zákonodarcovi každého členského štátu sa odníma právomoc určiť podľa svojej vlastnej úvahy rozsah a podmienky uplatňovania svojej vnútroštátnej právnej úpravy, pokiaľ ide o osoby, ktoré im podliehajú, a pokiaľ ide o územie, v rámci ktorého majú vnútroštátne ustanovenia účinky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 2015, de Ruyter, C‑623/13, EU:C:2015:123, body 34 a 35 a citovanú judikatúru, ako aj z 15. septembra 2022, Rechtsanwaltskammer Wien, C‑58/21, EU:C:2022:691, body 43 a 49).
30 Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 a článok 11 ods. 1 nariadenia č. 884/2004 výslovne stanovujú, že osoby, na ktoré sa tieto nariadenia vzťahujú, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, čo teda v zásade vylučuje akúkoľvek možnosť kumulácie viacerých vnútroštátnych právnych úprav počas toho istého obdobia.
31 Zásada uplatnenia jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, uvedená v nariadení č. 1408/71 a nariadení č. 883/2004, sa však neuplatňuje na úradníkov Únie, ktorí nepodliehajú vnútroštátnej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako je uvedené v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 a článku 2 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktoré vymedzujú osobnú pôsobnosť uvedených nariadení. Úradníkov Únie teda nemožno považovať za „pracovníkov“ v zmysle tých istých nariadení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, de Lobkowicz, C‑690/15, EU:C:2017:355, bod 35 a citovanú judikatúru).
32 Únia má totiž ako jediná právomoc, s vylúčením členských štátov, stanoviť pravidlá uplatňujúce sa na úradníkov Únie, pokiaľ ide o ich povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia (rozsudok z 10. mája 2017, de Lobkowicz, C‑690/15, EU:C:2017:355, bod 44).
33 Európsky parlament a Rada stanovili spoločný systém sociálneho zabezpečenia inštitúcií Únie v súlade s článkom 14 protokolu prostredníctvom nariadenia, ktorým sa ustanovuje služobný poriadok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, de Lobkowicz, C‑690/15, EU:C:2017:355, bod 36).
34 Na jednej strane totiž treba tento článok 14 považovať za ustanovenie, ktoré obsahuje vyňatie povinného poistenia úradníkov Únie vo vnútroštátnom systéme sociálneho zabezpečenia, ako aj povinnosti týchto úradníkov prispievať na financovanie takéhoto systému, z právomoci členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, de Lobkowicz, C‑690/15, EU:C:2017:355, body 40 a 41).
35 Na druhej strane služobný poriadok, ktorý má všetky charakteristické znaky uvedené v článku 288 ZFEÚ, je záväzný vo svojej celistvosti a priamo sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch, v dôsledku čoho sú jeho ustanovenia záväzné aj pre členské štáty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2017, de Lobkowicz, C‑690/15, EU:C:2017:355, bod 42, ako aj zo 4. februára 2021, Ministre de la Transition écologique et solidaire a Ministre de l’Action et des Comptes publics, C‑903/19, EU:C:2021:95, bod 36).
36 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 72 ods. 1 služobného poriadku každý úradník a dočasný zamestnanec v službe inštitúcie Únie je poistený pre prípad choroby.
37 V súlade s článkom 72 ods. 2 služobného poriadku úradník, ktorý zostal v službe Únie až do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku alebo ktorý poberá podporu v invalidite, má rovnaké krytie, pričom odvody sa vypočítajú z dôchodku alebo príspevku úradníka.
38 Článok 72 ods. 2a služobného poriadku spresňuje, že sa aj naďalej vzťahuje na úradníka poberajúceho starobný dôchodok, ktorý odišiel zo služby pred dosiahnutím veku odchodu do dôchodku, ale pod podmienkou, že nevykonáva zárobkovú činnosť.
39 Rovnako z článku 72 ods. 1a služobného poriadku vyplýva, že úradník, ktorý úplne ukončí svoju službu a nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť, môže požiadať, aby počas obdobia šiestich mesiacov mohol byť naďalej poistený pre prípad choroby.
40 Z týchto ustanovení vyplýva, že na úradníka, ktorého služobný pomer s Úniou pretrvával až do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku, sa naďalej vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia Únie, na rozdiel od úradníka, ktorý opustil inštitúcie pred dosiahnutím veku odchodu do dôchodku a začal vykonávať zárobkovú činnosť v členskom štáte. Na tohto posledného uvedeného úradníka sa už nevzťahuje systém sociálneho zabezpečenia Únie a právna úprava uplatňujúca sa v oblasti sociálneho zabezpečenia sa vo vzťahu k nemu určuje v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 883/2004.
41 V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca vo veci samej pracoval v službách Komisie až do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku, a tak v súlade s článkom 72 ods. 2 služobného poriadku zostal poistený v SSZP bez ohľadu na to, že po odchode do dôchodku vykonával samostatnú zárobkovú činnosť v členskom štáte.
42 Právna úprava členského štátu, podľa ktorej sa na úradníka Únie, ktorý zostal v službe inštitúcie až do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku a vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v uvedenom členskom štáte, povinne vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia tohto štátu, je v rozpore s výlučnou právomocou priznanou Únii tak článkom 14 protokolu, ako aj príslušnými ustanoveniami služobného poriadku, ktoré určujú normy uplatňujúce sa na úradníkov Únie, pokiaľ ide o ich povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia.
43 Hoci si totiž členské štáty ponechávajú právomoc upraviť si svoje systémy sociálneho zabezpečenia, musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie vrátane ustanovení protokolu a služobného poriadku, ktoré sa týkajú pravidiel v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorými sa riadi právne postavenie úradníkov Únie tak počas ich činnosti v službe inštitúcie, ako aj po dosiahnutí veku odchodu do dôchodku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2017, de Lobkowitz, C‑690/15, EU:C:2017:355, body 34, 38 a 39, ako aj citovanú judikatúru).
44 Tento výklad nie je spochybnený žiadnym z tvrdení, ktoré uviedol JD alebo dotknuté osoby v zmysle článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktoré predložili písomné pripomienky.
45 V prvom rade tvrdenie, podľa ktorého zásada uplatnenia jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako je spresnená v rozsudku z 26. februára 2015, de Ruyter (C‑623/13, EU:C:2015:123), je spojená s podmienkou existencie služobného pomeru s Úniou, možno odmietnuť, keďže z bodov 37 až 40 tohto rozsudku vyplýva, že práve z dôvodu služobného pomeru s inštitúciou Únie až do dosiahnutia veku odchodu do dôchodku sa na úradníka v súlade s článkom 72 ods. 2 služobného poriadku naďalej vzťahuje SSZP.
46 Skutočnosť, že na úradníkov Únie, ktorí sú v aktívnom služobnom pomere alebo na dôchodku, vzťahuje SSZP, nemôže predstavovať diskriminačnú situáciu v porovnaní s ostatnými pracovníkmi dotknutého členského štátu, vo vzťahu ku ktorým nariadenie č. 883/2004 určuje ako uplatňujúcu sa právnu úpravu tú, ktorá je právnou úpravou členského štátu, v ktorom dotknutá osoba vykonáva svoju zárobkovú činnosť. Aj za predpokladu, že by právo Únie malo za následok, že úradník Únie by sa dostal do údajne výhodnejšej situácie, by takáto situácia napriek tomu nemala diskriminačný charakter vo vzťahu k pracovníkom s bydliskom v členskom štáte, keďže úradníci Únie sa nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou uvedených pracovníkov.
47 Pokiaľ ide o okolnosť, že vnútroštátna právna úprava údajne kvalifikuje odvody, o ktoré ide vo veci samej, ako „čisto solidárne“, treba zdôrazniť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že jednak okolnosť, že odvod je vo vnútroštátnej právnej úprave kvalifikovaný ako „daň“, nevylučuje, aby sa ten istý odvod mohol považovať za taký, na ktorý sa vzťahuje pravidlo zákazu súbehu príslušných sociálnych právnych predpisov, pokiaľ ide o sociálny odvod (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2016, Hoogstad, C‑269/15, EU:C:2016:802, bod 29 a citovanú judikatúru). Na druhej strane existencia alebo neexistencia protihodnoty vo forme dávok je irelevantná v rámci otázky, či sporný odvod patrí do systému sociálneho zabezpečenia (rozsudok z 26. februára 2015, de Ruyter, C‑623/13, EU:C:2015:123, bod 26).
48 Napokon treba pripomenúť, že existuje jasný rozdiel medzi povinnosťami úradníkov Únie v oblasti sociálneho zabezpečenia, či už v aktívnom služobnom pomere alebo na dôchodku, a daňovými povinnosťami týchto úradníkov, na ktorých sa podľa článku 12 protokolu vzťahuje len oslobodenie ich platov, miezd a požitkov vyplácaných Úniou od vnútroštátnych daní. Hoci tieto platy, mzdy a požitky podliehajú, pokiaľ ide o ich prípadnú zdaniteľnosť, výlučne právu Únie, ostatné príjmy úradníkov naďalej podliehajú zdaneniu členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, Pazdziej, C‑349/14, EU:C:2015:338, bod 15 a citovanú judikatúru).
49 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 protokolu a ustanovenia služobného poriadku, najmä jeho článok 72, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby právna úprava členského štátu ukladala úradníkovi Únie, ktorý zostal v službe inštitúcie Únie až do veku odchodu do dôchodku a ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území uvedeného členského štátu Únie, povinnosť účasti na systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu.
O trovách
50 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
Článok 14 Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie a ustanovenia Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, najmä jeho článok 72, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby právna úprava členského štátu ukladala úradníkovi Európskej únie, ktorý zostal v službe inštitúcie Únie až do veku odchodu do dôchodku a ktorý vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území uvedeného členského štátu Únie, povinnosť účasti na systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu.
Podpisy