Spojené veci T‑439/10 a T‑440/10

Fulmen a Mahmoudian

proti

Rade Európskej únie

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránskej islamskej republike s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Žaloba o neplatnosť – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obranu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Nesprávne posúdenie – Dôkazné bremeno a jeho rozsah“

Abstrakt rozsudku

1.      Konanie – Rozhodnutie alebo nariadenie nahrádzajúce počas konania napadnutý akt – Nová skutočnosť – Rozšírenie pôvodných návrhov a dôvodov

2.      Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Reštriktívne opatrenia voči Iránu – Zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní alebo ho podporujú – Minimálne požiadavky

(Článok 296 druhý odsek ZFEÚ; nariadenie Rady č. 423/2007, článok 15 ods. 3, a nariadenie Rady č. 961/2010, článok 16 ods. 2 a článok 36 ods. 3; rozhodnutie Rady 2010/413, článok 24 ods. 3)

3.      Právo Únie – Zásady – Právo na obranu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Reštriktívne opatrenia voči Iránu – Zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní alebo ho podporujú – Povinnosť uviesť individuálne a špecifické dôvody na odôvodnenie prijatých rozhodnutí – Rozsah

(Nariadenie Rady č. 423/2007, článok 7 ods. 2 a článok 15 ods. 3, a nariadenie Rady č. 668/2010; rozhodnutie Rady 2010/413, článok 24 ods. 3)

4.      Európska únia – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia voči Iránu – Rešpektovanie práva na obranu – Súdne preskúmanie

(Nariadenie Rady č. 423/2007, článok 15 ods. 3, a nariadenie Rady č. 961/2010, článok 36 ods. 3 a 4; rozhodnutie Rady 2010/413, článok 24 ods. 3 a 4)

5.      Právo Únie – Zásady – Právo na obranu – Reštriktívne opatrenia voči Iránu – Zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní alebo ho podporujú – Povinnosť oznámiť skutočnosti zohľadnené v neprospech – Rozsah

(Nariadenie Rady č. 668/2010; rozhodnutie Rady 2010/413)

6.      Právo Únie – Zásady – Právo na účinnú súdnu ochranu – Reštriktívne opatrenia voči Iránu – Zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní alebo ho podporujú – Povinnosť oznámiť dôvody reštriktívnych opatrení – Rozsah

(Charta základných práv Európskej únie, článok 47; nariadenie Rady č. 668/2010; rozhodnutie Rady 2010/413)

7.      Európska únia – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia voči Iránu – Rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov – Súdne preskúmanie zákonnosti – Rozsah

(Nariadenie Rady č. 668/2010; rozhodnutie Rady 2010/413, článok 23 ods. 2)

8.      Žaloba o neplatnosť – Zrušujúci rozsudok – Účinky – Čiastočné zrušenie nariadenia a rozhodnutia o prijatí reštriktívnych opatrení voči Iránu – Nadobudnutie účinkov zrušenia nariadenia od uplynutia lehoty na podanie odvolania alebo zamietnutia odvolania – Uplatnenie tejto lehoty na nadobudnutie účinkov zrušenia rozhodnutia

(Článok 264 druhý odsek ZFEÚ a článok 280 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 56 prvý odsek a článok 60 druhý odsek; nariadenie Rady č. 961/2010; rozhodnutie Rady 2010/413, zmenené a doplnené rozhodnutím 2010/644)

1.      Ak je rozhodnutie alebo nariadenie týkajúce sa priamo a osobne jednotlivca v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký predmet, treba ho považovať za nový prvok umožňujúci žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a dôvody. Bolo by totiž v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania nútiť žalobcu, aby podal novú žalobu. Okrem toho by bolo nespravodlivé, aby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie proti určitému aktu prispôsobiť napadnutý akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu.

(pozri bod 37)

2.      S výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie či jej členských štátov alebo udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, Rada je povinná na základe článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a článku 36 ods. 3 nariadenia č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 423/2007, oznámiť subjektu dotknutému opatrením, ktoré bolo prijaté na základe článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007 alebo článku 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010, konkrétne a osobitné dôvody, pre ktoré zastáva názor, že toto ustanovenie sa na dotknutú osobu uplatňuje. Musí teda uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie opatrenia, a úvahy, ktoré ju viedli k jeho prijatiu.

Navyše odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, charakteru uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Konkrétne, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté.

(pozri body 49, 50)

3.      Článok 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, účinný v čase prijatia nariadenia č. 668/2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007, ukladá Rade uviesť individuálne a špecifické dôvody na odôvodnenie rozhodnutí prijatých podľa článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia a oznámiť ich dotknutým osobám, subjektom a orgánom. Podobné ustanovenie sa uvádza v článku 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu.

Hoci je Rada v zásade povinná splniť si povinnosť stanovenú v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007 individuálnym oznámením, uvedené ustanovenie neuvádza žiadnu presnú formu, keďže neuvádza inú povinnosť, než „oznámiť“ dotknutej osobe dôvody jej zápisu do sporných zoznamov. Podobne sa článok 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413 obmedzuje na to, že uvádza, že Rada „oznámi svoje rozhodnutie“. Za týchto okolností je dôležité, aby bol dotknutým ustanoveniam priznaný potrebný účinok.

Takým je prípad, keď napriek neexistencii individuálneho oznámenia bol adresát schopný oznámiť svoje pripomienky týkajúce sa prijatia reštriktívnych opatrení voči nemu Rade v lehote stanovenej na tento účel a podať na súd Únie v stanovených lehotách žalobu smerujúcu k zrušeniu napadnutých aktov.

(pozri body 64 – 66, 68)

4.      Článok 24 ods. 3 a 4 rozhodnutia 2010/413 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, článok 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a článok 36 ods. 3 a 4 nariadenia č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 423/2007, uvádzajú ustanovenia zaručujúce subjektom dotknutým reštriktívnymi opatreniami prijatými podľa týchto predpisov právo na obranu. Dodržanie tohto práva je predmetom preskúmania súdom Únie. Za týchto okolností sa uvedené subjekty môžu v rámci žaloby smerujúcej k zrušeniu napadnutých aktov dovolávať zásady dodržania práva na obranu.

(pozri body 77, 78)

5.      Pokiaľ ide o prvotný akt, ktorým sú zmrazené finančné prostriedky subjektu, akým je rozhodnutie 2010/413 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a nariadenie č. 668/2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007, k oznámeniu vytýkaných skutočností má dôjsť súčasne s prijatím predmetného aktu alebo hneď ako to je možné po tomto prijatí. Na základe vlastnej žiadosti má dotknutý subjekt tiež právo vyjadriť svoj názor k týmto skutočnostiam po prijatí aktu.

Čo sa týka obsahu oznámenia vytýkaných skutočností, ak Rada na žiadosť dotknutého subjektu uvedie, že jej spis neobsahuje iné skutočnosti než skutočnosti uvedené v napadnutých aktoch, tento údaj nepredstavuje porušenie jeho práva na obranu. Rada totiž takto nesťažuje obranu dotknutému subjektu, čo by bol prípad, ak by zatajila existenciu alebo obsah skutočností, z ktorých vychádzajú jej tvrdenia. Naopak, pripustením, že v jej spise neexistuje žiadna dodatočná relevantná skutočnosť, umožňuje uvedenému subjektu dovolávať sa tejto skutočnosti na podporu jeho žaloby o neplatnosť napadnutých aktov.

(pozri body 80, 82 – 84)

6.      Zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom a ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ako aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. Účinnosť súdneho preskúmania predpokladá, že dotknutý orgán Únie má povinnosť oznámiť dotknutému subjektu dôvody reštriktívneho opatrenia, takého ako je rozhodnutie 2010/413 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a nariadenie č. 668/2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007, v čo najširšej miere buď v okamihu, keď sa o tomto zahrnutí rozhodne, alebo prinajmenšom tak rýchlo, ako je to len možné po tom, čo sa o ňom rozhodlo, aby sa dotknutému subjektu umožnil výkon jeho práva podať žalobu v stanovených lehotách. Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné tak na umožnenie adresátom reštriktívnych opatrení brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť pri plnej znalosti veci, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie, ako aj na umožnenie súdu v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu Spoločenstva, čo je jeho úlohou.

(pozri bod 87)

7.      Súdne preskúmanie zákonnosti aktu, ktorým boli voči subjektu prijaté reštriktívne opatrenia, sa vzťahuje na posúdenie skutočností a okolností uvádzaných na jeho odôvodnenie, rovnako ako overenie dôkazov a informácií, na ktorých sa toto posúdenie zakladá. V prípade sporu Rade prislúcha predložiť tieto skutočnosti s cieľom ich overenia súdom Únie. Preskúmanie zákonnosti, ktoré treba vykonať, teda nie je obmedzené na overenie „pravdepodobnosti“ abstrahovanej od uvádzaných dôvodov, ale musí zahŕňať otázku, či sú tieto dôvody právne dostatočne podopreté konkrétnymi dôkazmi a informáciami.

V tejto súvislosti napadnutý akt, prijatý na návrh členského štátu v súlade s postupom uvedeným v článku 23 ods. 2 rozhodnutia 2010/413 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, je aktom Rady. Preto musí Rada zabezpečiť, aby jeho prijatie bolo odôvodnené, pričom prípadne požiada dotknutý členský štát o to, aby jej predložil dôkazy a informácie potrebné na tento účel.

Okrem toho vzhľadom na základnú úlohu súdneho preskúmania v kontexte prijímania reštriktívnych opatrení musí mať súd Únie možnosť preskúmať zákonnosť a dôvodnosť takýchto opatrení bez toho, aby bolo voči nemu možné uplatňovať tajnosť alebo dôvernosť dôkazov a informácií, ktoré použila Rada. Rada okrem toho nemôže založiť akt o prijatí reštriktívnych opatrení na informáciách alebo skutočnostiach uvedených v spise, ktoré predložil členský štát, pokiaľ tento členský štát nie je ochotný povoliť ich oznámenie súdu Únie, ktorého úlohou je preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia.

Nakoniec tajná povaha predmetných aktivít nemôže odôvodňovať, aby od Rady nebolo požadované, aby predložila dôkaz o zapojení subjektu do šírenia jadrových zbraní. Na jednej strane teda samotná skutočnosť, že prijatie reštriktívnych opatrení bolo navrhnuté podľa článku 23 ods. 2 rozhodnutia 2010/413, predpokladá, že dotknutý členský štát alebo vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku disponuje dôkazmi alebo informáciami, ktoré podľa ich názoru preukazujú, že dotknutý subjekt je zapojený do šírenia jadrových zbraní. Na druhej strane prípadné ťažkosti, ktorým čelí Rada pri snahe preukázať toto zapojenie, môžu mať eventuálne dosah na úroveň dôkazu, ktorý sa od nej žiada. Naopak nemôžu mať za dôsledok jej úplné oslobodenie spod dôkazného bremena, ktoré znáša.

(pozri body 96, 97, 99 – 101)

8.      Podľa článku 60 druhého pododseku Štatútu Súdneho dvora bez ohľadu na ustanovenia článku 280 ZFEÚ nadobúdajú rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré vyhlasujú nariadenia za neplatné, právoplatnosť až po uplynutí odvolacej lehoty uvedenej v prvom pododseku článku 56 tohto štatútu alebo, ak bolo v rámci tejto lehoty podané odvolanie, po jeho zamietnutí. Rada teda disponuje dvojmesačnou lehotou predĺženou o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosti od doručenia rozsudku, aby napravila konštatované porušenie prípadným prijatím nových reštriktívnych opatrení voči dotknutým subjektom. Nebezpečenstvo vážneho a nezvratného narušenia účinnosti reštriktívnych opatrení, ktoré ukladá nariadenie č. 961/2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 423/2007, sa vzhľadom na významný vplyv týchto opatrení na práva a slobody dotknutých subjektov nezdá dostatočne vysoké na odôvodnenie zachovania účinkov uvedeného nariadenia voči nim počas obdobia presahujúceho obdobie stanovené v článku 60 druhom odseku Štatútu Súdneho dvora.

Navyše podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ Všeobecný súd môže, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné. Existencia rozdielu medzi dátumom účinnosti zrušenia nariadenia č. 961/2010 a dátumom účinnosti zrušenia rozhodnutia 2010/413 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2010/644, môže mať za následok vážne ohrozenie právnej istoty, keďže tieto dva akty ukladajú voči žalobcom rovnaké opatrenia. Účinky rozhodnutia 2010/413, v znení zmien a doplnení, teda musia, pokiaľ ide o žalobcov, zostať zachované až do účinnosti zrušenia nariadenia č. 961/2010.

(pozri body 106, 107)