ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 8. mája 2019 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Článok 42c služobného poriadku – Nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov – Automatický odchod do dôchodku – Záujem na konaní – Prípustnosť – Pôsobnosť právnej normy – Doslovný, kontextuálny a teleologický výklad“
Vo veci T‑170/17,
RW, bývalý úradník Európskej komisie, v zastúpení: S. Orlandi a T. Martin, avocats,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne G. Berscheid a A.‑C. Simon, neskôr Berscheid a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie z 2. marca 2017 o nástupe žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c Služobného poriadku úradníkov Európskej únie a súčasne o automatickom odchode žalobcu do dôchodku na základe piateho odseku tohto ustanovenia,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda komory M. Prek, sudcovia E. Buttigieg (spravodajca) a B. Berke,
tajomník: L. Ramette, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 11. decembra 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) je zavedený nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a zavádzajú osobitné prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Komisie (Ú. v. ES L 56, 1968, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným okrem iného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15).
2 Článok 35 služobného poriadku, ktorý je súčasťou kapitoly 2 hlavy III služobného poriadku, s názvom „Administratívne postavenie“, stanovuje, že úradníkovi sa môže prideliť jedno z nasledujúcich administratívnych postavení: aktívny služobný pomer, dočasné preloženie, pracovné voľno z osobných dôvodov, postavenie mimo činnej služby, pracovné voľno na vojenskú službu, rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka a pracovné voľno zo služobných dôvodov.
3 V článku 42c služobného poriadku, ktorý patrí do rovnakej kapitoly, sa uvádza:
„Najskôr päť rokov pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku môže úradník, ktorý odpracoval v službe najmenej desať rokov, nastúpiť rozhodnutím menovacieho orgánu na pracovné voľno zo služobných dôvodov pre organizačné potreby spojené so získavaním nových spôsobilostí v rámci inštitúcií.
Celkový počet úradníkov, ktorí majú pracovné voľno zo služobných dôvodov, nepresiahne každý rok 5 % z úradníkov vo všetkých inštitúciách, ktorí odišli do dôchodku v predchádzajúcom roku. Takto vypočítaný celkový počet sa pridelí každej inštitúcii podľa jej príslušného počtu úradníkov k 31. decembru predchádzajúceho roku. Výsledok takéhoto pridelenia sa zaokrúhli nahor na najbližšie celé číslo v každej inštitúcii.
Toto pracovné voľno nepredstavuje disciplinárne opatrenie.
Trvanie pracovného voľna v zásade zodpovedá obdobiu, pokým úradník nedosiahne vek odchodu do dôchodku. Vo výnimočných situáciách však menovací orgán môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.
Keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku.
Pracovné voľno zo služobných dôvodov sa riadi týmito pravidlami:
a) na pracovné miesto, ktoré zastával úradník, môže byť vymenovaný iný úradník;
b) úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, nemá nárok na postup do vyššieho platového stupňa alebo vyššej platovej triedy.
Úradník, ktorý dostal toto pracovné voľno, dostane príspevok vypočítaný v súlade s prílohou IV.
Na žiadosť úradníka sa z tohto príspevku platia príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia vypočítané na základe uvedeného príspevku. V takomto prípade sa obdobie služby úradníka, ktorý nastúpil na pracovné voľno zo služobných dôvodov, zohľadňuje na účely výpočtu rokov služby potrebných pre odchod do dôchodku v zmysle článku 2 prílohy VIII.
Na príspevok sa neuplatní opravný koeficient.“
4 Článok 47 služobného poriadku s názvom „Skončenie výkonu práce“ je súčasťou kapitoly 4 hlavy III služobného poriadku. Tento článok stanovuje, že výkon služby sa môže skončiť odstúpením z funkcie, povinným odstúpením z funkcie, prepustením zo služobných dôvodov, prepustením pre nespôsobilosť, odvolaním z funkcie, odchodom do dôchodku alebo smrťou.
5 V článku 52 prvom odseku písm. a) a b) služobného poriadku, ktorý tiež patrí do kapitoly 4, sa okrem iného uvádza, že bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 50 služobného poriadku (ktorý sa týka prepustenia zo služobných dôvodov, pokiaľ ide o riadiacich úradníkov), úradník odchádza do dôchodku buď automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 66 rokov, alebo na vlastnú žiadosť v posledný deň mesiaca, v ktorom podal žiadosť, ak dosiahol vek odchodu do dôchodku.
6 Príloha XIII služobného poriadku obsahuje prechodné opatrenia, ktoré sú uplatniteľné na úradníkov.
7 V článku 22 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku sa uvádza:
„1. Úradníci, ktorí k 1. máju 2004 odpracovali 20 rokov a viac služby, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 60 rokov.
Úradníci, ktorí k 1. máju 2014 majú 35 rokov alebo viac a ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku uvedenom v nasledujúcej tabuľke:
Vek k 1. máju 2014 | Vek odchodu do dôchodku |
60 rokov a viac | 60 rokov |
59 rokov | 60 rokov a 2 mesiace |
58 rokov | 60 rokov a 4 mesiace |
… | … |
35 rokov | 64 rokov a 8 mesiacov |
Úradníci, ktorí k 1. máju 2014 majú menej ako 35 rokov, majú nárok na starobný dôchodok pri dosiahnutí veku 65 rokov.
Avšak v prípade úradníkov, ktorí k 1. máju 2014 majú 45 rokov alebo viac a ktorí nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, zostáva vek odchodu do dôchodku 63 rokov.
V prípade úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, sa vek odchodu do dôchodku na účely všetkých odkazov na vek odchodu do dôchodku v tomto služobnom poriadku stanoví v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ak v tomto služobnom poriadku nie je stanovené inak.“
8 Článok 23 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku okrem iného stanovuje, že úradník, ktorý bol v služobnom pomere pred 1. januárom 2014, automaticky odchádza do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 65 rokov.
Okolnosti predchádzajúce sporu
9 Žalobca RW je bývalý úradník Európskej komisie. Do služby v tejto inštitúcii nastúpil 1. októbra 1982 a od 12. decembra 1999 bol pridelený na generálne riaditeľstvo (GR) „Vzdelávanie a kultúra“. Do stupňa AD 12 bol povýšený 1. januára 2010.
10 Listom z 1. decembra 2016 generálne riaditeľstvo (GR) „Ľudské zdroje a bezpečnosť“ (ďalej len „GR ĽZ“) informovalo žalobcu o zámere menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) rozhodnúť o jeho nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku s účinnosťou od 1. apríla 2017.
11 Dňa 14. decembra 2016 predložil žalobca pripomienky k listu z 1. decembra 2016 a požiadal o to, aby bol vypočutý.
12 Dňa 13. januára 2017 sa za prítomnosti zástupcu zamestnancov, člena vyššie uvedeného oddelenia a predstaviteľa GR „Vzdelávanie a kultúra“ konalo stretnutie medzi žalobcom a vedúcim oddelenia pre správu služobných postupov a mobilitu GR ĽZ.
13 Po skončení tohto stretnutia oddelenie pre správu služobných postupov a mobilitu GR ĽZ HR poskytlo MO priaznivé stanovisko, pokiaľ ide o uplatnenie článku 42c služobného poriadku vo vzťahu k žalobcovi.
14 Rozhodnutím z 2. marca 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol MO jednak o nástupe úradníka na pracovné voľno zo služobných dôvodov na základe článku 42c služobného poriadku, a to od 1. júna 2017, a jednak vzhľadom na to, že úradník už dosiahol vek odchodu do dôchodku v súlade s článkom 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, o jeho automatickom odchode do dôchodku na základe článku 42c piateho odseku služobného poriadku k tomu istému dátumu.
15 Dňa 20. marca 2017 podal žalobca na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť, ktorá bola zamietnutá výslovným rozhodnutím MO z 26. júla 2017.
Konanie a návrhy účastníkov konania
16 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. marca 2017 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň podal žalobca taktiež návrh na nariadenie predbežného opatrenia, založený na článkoch 278 a 279 ZFEÚ, s cieľom dosiahnuť odklad výkonu napadnutého rozhodnutia. Na základe článku 91 ods. 4 služobného poriadku bolo konanie vo veci samej prerušené.
17 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. marca 2017 požiadal žalobca o anonymizáciu na základe článku 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Rozhodnutím zo 17. mája 2017 Všeobecný súd tejto žiadosti vyhovel.
18 Uznesením z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351), predseda Všeobecného súdu nariadil odklad výkonu napadnutého rozhodnutia.
19 V súlade s článkom 91 ods. 4 služobného poriadku sa vo veci samej znova začalo konať po tom, ako bolo 26. júla 2017 prijaté výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti žalobcu.
20 Uznesením z 10. januára 2018, Komisia/RW [C‑442/17 P(R), neuverejnené, EU:C:2018:6], podpredseda Súdneho dvora zamietol odvolanie Komisie proti uzneseniu z 18. mája 2017, RW/Komisia (T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351).
21 Písomná časť konania vo veci samej bola ukončená 9. januára 2018 podaním dupliky.
22 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. februára 2018 podal žalobca odôvodnenú žiadosť podľa článku 106 rokovacieho poriadku, aby bol vypočutý v rámci ústnej časti konania.
23 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania konaného 11. decembra 2018.
24 Po pojednávaní vyzval Všeobecný súd účastníkov konania na to, aby dospeli k dohode s cieľom dosiahnuť v rozsahu, v akom je to možné, uzavretie zmieru v spore, a to aj pokiaľ ide o trovy daného konania. Predseda druhej komory Všeobecného súdu stanovil účastníkom konania lehotu končiacu 31. januára 2019 na informovanie Všeobecného súdu o výsledku tejto dohody a rozhodol o tom, že sa v ústnej časti konania bude ďalej konať.
25 Ústna časť konania bola ukončená rozhodnutím predsedu druhej komory Všeobecného súdu zo 4. februára 2019 následne na to, ako účastníci konania listami z 29. januára 2019 oznámili Všeobecnému súdu informáciu, podľa ktorej sa k dohode s cieľom urovnania sporu zmierom nedospelo.
26 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie, „ktorým sa rozhodlo o [jeho] automatickom odchode do dôchodku s účinkom od 1. júna 2017“,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
27 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti žaloby
28 Komisia poukazuje na to, že návrh na zrušenie, tak ako je sformulovaný v žalobe, na základe ktorej sa začalo toto konanie, sa netýka obidvoch predmetov napadnutého rozhodnutia, t. j. nástupu žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov a jeho automatického odchodu do dôchodku, ale len druhého z nich. Tieto dva ciele sú však od seba neoddeliteľné, takže čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia by malo za dôsledok zmenu jeho podstaty. Za týchto okolností vzhľadom na judikatúru, podľa ktorej je čiastočné zrušenie aktu Únie možné len vtedy, ak sú časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, oddeliteľné od zvyšku aktu, navrhuje Komisia vyhlásiť návrh na zrušenie podaný žalobcom v prejednávanej veci za neprípustný, alebo prinajmenšom prvé dva žalobné dôvody uvádzané na jeho podporu.
29 Žalobca námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou spochybňuje.
30 Hneď na úvod treba súhlasiť s analýzou Komisie, podľa ktorej sú obidva predmety napadnutého rozhodnutia, t. j. nástup žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne jeho automatický odchod do dôchodku od seba neoddeliteľné. Z piateho odseku článku 42c služobného poriadku totiž jednoznačne vyplýva, že nástup dotknutých úradníkov na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa nemôže vzťahovať na obdobie po dosiahnutí „veku odchodu do dôchodku“, pričom tento vek je vo vzťahu k úradníkom, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, stanovený v piatom odseku článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, takže v prípade, že sa nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov týka úradníka, ktorý už vyššie uvedený „vek odchodu do dôchodku“ dosiahol, vo vzťahu k tomuto úradníkovi sa súčasne musí rozhodnúť o automatickom odchode do dôchodku. Táto analýza bola uplatnená v napadnutom rozhodnutí, v rámci ktorého sa rozhodlo o nástupe žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne o jeho automatickom odchode do dôchodku (pozri bod 14 vyššie). Žalobca mal totiž ku dňu nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia 63 rokov, a teda presiahol „vek odchodu do dôchodku“, ktorý bol v jeho prípade stanovený na 60 rokov na základe piateho odseku článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku, vykladaného v spojení s prvým odsekom tohto ustanovenia. Vzhľadom na to, že ku dňu jeho nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov žalobca prekročil „vek odchodu do dôchodku“, súčasne sa rozhodlo o jeho automatickom odchode do dôchodku na základe článku 42c piateho odseku služobného poriadku.
31 Po tom, ako bola potvrdená analýza Komisie týkajúca sa neoddeliteľnosti obidvoch predmetov napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že námietka neprípustnosti, ktorú vznáša Komisia, je založená na predpoklade, podľa ktorého návrh na zrušenie vyjadrený v žalobe predstavuje návrh na čiastočné zrušenie, keďže sa týka iba druhého predmetu napadnutého rozhodnutia, a to automatického odchodu žalobcu do dôchodku.
32 Tento predpoklad argumentácie Komisie je však nesprávny.
33 Je pravda, že návrhy žalobcu obsahujú časť vety „ktorým sa rozhodlo o žalobcovom automatickom odchode do dôchodku s účinkom od 1. júna 2017“. Túto časť vety však nemožno chápať tak, že by obmedzovala predmet návrhu na zrušenie iba na odchod žalobcu do dôchodku.
34 Z obsahu žaloby totiž vyplýva, že návrh na zrušenie sa týka obidvoch predmetov napadnutého rozhodnutia, pričom žalobca jasne identifikoval vzťah, ktorý podľa odôvodnenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí existuje medzi jeho nástupom na pracovné voľno zo služobných dôvodov a jeho automatickým odchodom do dôchodku. V tejto súvislosti treba poukázať najmä na bod 34 žaloby, uvedený v rámci prvého žalobného dôvodu návrhu na zrušenie, podľa ktorého: „V danom prípade MO prijal rozhodnutie o nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov, ktorý sa rovná automatickému odchodu žalobcu do dôchodku.“.
35 Rovnako treba poukázať na druhý žalobný dôvod návrhu na zrušenie, založený na porušení pôsobnosti právnej normy, v rámci ktorého žalobca v podstate tvrdí, že článok 42c služobného poriadku sa na neho neuplatňuje vzhľadom na to, že už presiahol „svoj vek odchodu do dôchodku“ v zmysle prvého odseku tohto ustanovenia. Je totiž jasné, že ak by Všeobecný súd tomuto žalobnému dôvodu vyhovel, viedlo by to k zrušeniu napadnutého rozhodnutia ako celku, z toho dôvodu, že nemá právny základ, a nie iba k jeho čiastočnému zrušeniu v rozsahu, v ktorom sa ním rozhodlo o automatickom odchode žalobcu do dôchodku.
36 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že napriek časti vety „ktorým sa rozhodlo o žalobcovom automatickom odchode do dôchodku s účinkom od 1. júna 2017“, uvedenej v návrhoch žalobcu, sa návrh na zrušenie vyjadrený v žalobe jasne týka obidvoch predmetov napadnutého rozhodnutia, ktoré sú navzájom neoddeliteľné a týkajú sa nástupu žalobcu na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne jeho automatického odchodu do dôchodku. Nejde teda o návrh na čiastočné zrušenie, tak ako to tvrdí Komisia. Z uvedeného vyplýva, že námietka neprípustnosti vznesená Komisiou sa musí odmietnuť.
O pretrvávaní záujmu žalobcu na konaní
37 Komisia na pojednávaní uviedla, že rozsudok, ktorý by Všeobecný súd vydal, by v prejednávanej veci nemal žiaden vplyv na postavenie žalobcu. Komisia vysvetlila, že z dôvodu odkladu výkonu napadnutého rozhodnutia nariadeného súdom rozhodujúcim o nariadení predbežných opatrení bol žalobca v inštitúcii ponechaný ako úradník v činnej službe „po maximálnu možnú dobu, ktorú umožňuje služobný poriadok“, to znamená do 1. novembra 2018, ktorý je dňom, keď dosiahol vek 65 rokov a došlo k jeho automatickému odchodu do dôchodku na základe článku 23 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku. Na základe uvedeného odkladu žalobca mohol zabrániť nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov, proti ktorému sa bránil, a naďalej mohol poberať svoju obvyklú odmenu, v konečnom dôsledku došlo k jeho automatickému odchodu do dôchodku za rovnakých podmienok, ako sú tie, ktoré by sa uplatňovali v prípade, že by vo vzťahu k nemu nebolo prijaté žiadne rozhodnutie podľa článku 42c služobného poriadku. Na základe tejto argumentácie Komisia dospela k záveru, že žalobcov záujem na konaní už neexistuje.
38 Žalobca namietal proti záveru Komisie týkajúcemu sa toho, že v priebehu konania došlo k zániku jeho záujmu na konaní.
39 Podľa ustálenej judikatúry na to, aby bolo prípustné, aby osoba patriaca do pôsobnosti služobného poriadku navrhovala v opravnom prostriedku podanom podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku zrušenie aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 tohto služobného poriadku, musí mať táto osoba v čase jeho podania dostatočne kvalifikovaný záujem, ktorý už vznikol a trvá, na zrušení tohto aktu, pričom takýto záujem predpokladá, že výsledok konania o návrhu jej môže byť na prospech. Záujem žalobcu na konaní sa ako podmienka prípustnosti musí posudzovať v čase podania žaloby. Na to, aby osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, však mohla pokračovať v žalobe na zrušenie rozhodnutia MO, musí si zachovávať osobný záujem na zrušení tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti, ak skutočný záujem na konaní neexistuje, treba konanie o žalobe zastaviť (pozri rozsudok z 8. novembra 2018, Cocchi a Falcione/Komisia, T‑724/16 P, neuverejnený, EU:T:2018:759, bod 50 a citovanú judikatúru).
40 V prejednávanej veci tvrdenia Komisie, ktoré sú uvedené v bode 37 vyššie a proti ktorým žalobca nenamietal, skutočne môžu viesť k zamysleniu sa nad tým, či záujem žalobcu na konaní v priebehu konania nezanikol.
41 Ako však samotná Komisia pripomenula na pojednávaní, ak by napadnuté rozhodnutie ostalo v platnosti a nebolo súdom Únie zrušené, mohlo by prípadne slúžiť ako právny základ na to, aby Komisia od žalobcu požadovala rozdiel medzi sumami vyplatenými z titulu mzdy vyplatenej počas obdobia od 1. júna 2017, ktorý je dňom nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia, do 1. novembra 2018, ktorý je dňom automatického odchodu žalobcu do dôchodku, a sumami, ktoré by si žalobca mohol nárokovať z titulu svojho dôchodku, ak by napadnuté rozhodnutie bolo bezprostredne vykonané a nebolo by predmetom odkladu výkonu rozhodnutia.
42 Z uvedeného vyplýva, že žalobca, tak ako to napokon tvrdil na pojednávaní, si stále ponecháva záujem na tom, aby sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a jeho odstránenia z právneho poriadku Únie, a to na účely, aby mal istotu, že Komisia od neho v budúcnosti nebude požadovať rozdiel v sumách, opísaný v bode 41 vyššie.
43 Tento záver nie je spochybnený ani tvrdením, ktoré Komisia uviedla na pojednávaní a podľa ktorého je veľmi zložité realizovať možnosť dosiahnutia vrátenia vyššie uvedeného rozdielu v sumách, keďže žalobca naďalej pracoval ako úradník v činnej službe až do svojho automatického odchodu do dôchodku 1. novembra 2018, a ani jej uistením poskytnutým na pojednávaní, že v každom prípade nebude od žalobcu požadovať vyššie uvedený rozdiel medzi sumami. Ide tu totiž iba o číre tvrdenia a uistenia Komisie, ktoré napokon nespochybňujú skutočnosť, že ponechanie napadnutého rozhodnutia v právnom poriadku Únie predstavuje pre žalobcu zdroj právnej neistoty, z čoho vyplýva jeho stále skutočný záujem na tom, aby bolo toto rozhodnutie zrušené.
44 So zreteľom na vyššie uvedené úvahy je potrebné dospieť k záveru, že žalobca si stále zachováva záujem na konaní.
O veci samej
45 Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článkov 47 a 52 služobného poriadku, druhý na porušení pôsobnosti právnej normy, ktorou je v predmetnom prípade článok 42c služobného poriadku, a tretí na porušení povinnosti odôvodnenia a práv na obranu. V replike žalobca uviedol, že od tretieho žalobného dôvodu upúšťa.
46 Vzhľadom na to, že v rámci druhého žalobného dôvodu má Všeobecný súd vymedziť pôsobnosť článku 42c služobného poriadku, ktorý je právnym základom napadnutého rozhodnutia, treba najprv preskúmať tento žalobný dôvod.
Úvodné pripomienky
47 Žalobca v rámci poskytnutia predovšetkým doslovného a kontextuálneho výkladu článku 42c služobného poriadku tvrdí, že toto ustanovenie sa neuplatňuje na úradníkov, ktorí tak ako on dosiahli „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle tohto ustanovenia, vykladaného v spojení s článkom 22 ods. 1 piatym pododsekom prílohy XIII k služobnému poriadku. Žalobca tvrdí okrem iného to, že pracovné voľno zo služobných dôvodov predstavujúce administratívne postavenie, ktoré sa dotknutým úradníkom prideľuje na základe článku 42c služobného poriadku, musí trvať určitú dobu. Uplatnenie tohto ustanovenia na úradníkov, ktorí v čase tohto uplatnenia dosiahli „vek odchodu do dôchodku“, by pritom viedlo k tomu, že na základe piateho odseku článku 42c služobného poriadku by uvedení úradníci nastúpili na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne by došlo k ich automatickému odchodu do dôchodku, takže cieľ tohto ustanovenia by sa minul a podmienky stanovené v služobnom poriadku, za ktorých môže dôjsť k definitívnemu skončeniu služobného pomeru úradníka, by boli obídené. Žalobca napokon uvádza, že MO v danom prípade porušil pôsobnosť článku 42c služobného poriadku a že na tomto základe by napadnuté rozhodnutie malo byť zrušené.
48 Komisia v rámci toho, ako uvádza tvrdenia založené okrem iného na znení článku 42c služobného poriadku a na jeho ratio legis, namieta proti tvrdeniu žalobcu a tvrdí, že toto ustanovenie sa môže uplatniť na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, tak ako je tomu v prípade žalobcu.
49 Hneď na úvod treba poznamenať, že tak ako správne uvádza žalobca, uplatnenie článku 42c služobného poriadku na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle tohto ustanovenia, má za dôsledok jeho nástup na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne jeho automatický odchod do dôchodku na základe piateho odseku vyššie uvedeného ustanovenia. Táto analýza bola uplatnená v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k žalobcovi, tak ako sa už konštatovalo v bode 30 vyššie.
50 Z uvedeného vyplýva, že otázka, ktorá vzniká, znie tak, či článok 42c služobného poriadku môže byť uplatnený na úradíkov, ktorí tak ako žalobca dosiahli „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle tohto ustanovenia, vzhľadom na skutočnosť, že dôsledkom tohto uplatnenia je nástup uvedených úradníkov na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne ich automatický odchod do dôchodku. V tomto zmysle teda treba stanoviť pôsobnosť ratione personae článku 42c služobného poriadku, čo si vyžaduje jeho výklad.
O doslovnom výklade
51 Článok 42c prvý odsek služobného poriadku stanovuje, že nástup dotknutého úradníka na pracovné voľno zo služobných dôvodov sa uplatňuje „najskôr päť rokov pred dosiahnutím [jeho] veku odchodu do dôchodku“. Ako správne uviedla Komisia na pojednávaní, výraz „[jeho vek] odchodu do dôchodku“, ktorý sa nachádza v prvom odseku článku 42c služobného poriadku, zodpovedá výrazu „vek odchodu do dôchodku“, ktorý sa nachádza vo štvrtom a piatom odseku tohto ustanovenia. Preto na účely stanovenia „[jeho] veku odchodu do dôchodku“, pokiaľ ide o úradníkov, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, treba tak ako v prípade stanovenia „vek[u] odchodu do dôchodku“ poukázať na článok 22 ods. 1 piaty pododsek prílohy XIII k služobnému poriadku, v ktorom sa uvádza:
„V prípade úradníkov, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. januárom 2014, sa vek odchodu do dôchodku na účely všetkých odkazov na vek odchodu do dôchodku v tomto služobnom poriadku stanoví v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ak v tomto služobnom poriadku nie je stanovené inak.“
52 Slovné spojenie „vyššie uveden[é ustanovenia]“ uvedené v piatom odseku článku 22 ods. 1 prílohy XIII k služobnému poriadku odkazujú na prvé štyri odseky tohto ustanovenia, ktoré spresňujú vek, od ktorého úradníci, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, môžu požiadať o odchod do dôchodku s tým, že budú poberať starobný dôchodok.
53 Čo sa týka úradníkov, ktorí nastúpili do služby po 1. januári 2014, pojem „vek odchodu do dôchodku“, uvedený v článku 42c prvom odseku služobného poriadku, odkazuje na vek automatického odchodu do dôchodku upravený v článku 52 prvom odseku písm. a) služobného poriadku, ktorý je 66 rokov, tak ako to účastníci konania potvrdili na pojednávaní.
54 Zo znenia článku 42c prvého odseku služobného poriadku teda vyplýva, že toto ustanovenie poskytuje informácie o dni, od ktorého sa toto ustanovenie môže uplatňovať na úradníka, t. j. „najskôr päť rokov pred dosiahnutím svojho veku odchodu do dôchodku“. Napokon, ako Komisia správne uviedla na pojednávaní, čo sa týka úradníkov, ktorí nastúpili do služby pred 1. januárom 2014, znenie tohto ustanovenia nevylučuje, aby sa toto ustanovenie mohlo uplatňovať na úradníka, ktorý dosiahol a, a fortiori, presiahol „[svoj] vek odchodu do dôchodku“.
55 S ohľadom na uvedené treba pripomenúť, že článok 42c štvrtý odsek služobného poriadku stanovuje, že trvanie pracovného voľna zo služobných dôvodov „v zásade“ zodpovedá obdobiu, pokým úradník nedosiahne „vek odchodu do dôchodku“, ale že „vo výnimočných situáciách“ MO môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.
56 Pojem „trvanie pracovného voľna“ a „obdobie, pokým úradník nedosiahne vek odchodu do dôchodku“, ktoré sa nachádzajú v článku 42c štvrtom odseku prvej vete služobného poriadku, podporujú tvrdenie žalobcu, podľa ktorého pracovné voľno zo služobných dôvodov musí trvať určitú dobu. V rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, pojem „v zásade“, ktorý je uvedený v tejto vete, vyššie uvedený záver nespochybňuje. Tento pojem totiž treba vnímať s ohľadom na druhú vetu článku 42c štvrtý odsek služobného poriadku, podľa ktorej:
„Vo výnimočných situáciách však [MO] môže rozhodnúť, že toto pracovné voľno ukončí a úradníka opätovne dosadí na jeho pracovné miesto.“
57 Je teda zrejmé, že pojem „v zásade“ nepreukazuje existenciu možnej výnimky zo zásady, podľa ktorej musí pracovné voľno zo služobných dôvodov trvať určitú dobu, no preukazuje možnosť výnimky zo zásady, podľa ktorej sa pracovné voľno zo služobných dôvodov končí v deň, keď dotknutý úradník dosiahne „vek odchodu do dôchodku“, pričom táto možná výnimka je spojená so skutočnosťou, že MO môže „vo výnimočných situáciách“ rozhodnúť o opätovnom dosadení uvedeného úradníka na jeho pracovné miesto, čím tak pracovné voľno zo služobných dôvodov ukončí.
58 Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého pracovné voľno zo služobných dôvodov musí trvať určitú dobu, je podporené znením piateho odseku článku 42c služobného poriadku, v ktorom sa uvádza, že „keď úradník, ktorý má pracovné voľno zo služobných dôvodov, dosiahne vek odchodu do dôchodku, automaticky odíde do dôchodku“. Z tohto znenia, a konkrétnejšie z použitia slovesa „dosiahnuť“, vyplýva, že predpokladom na automatický odchod do dôchodku je to, že dotknutý úradník má ku dňu, ku ktorému dosiahne „vek odchodu do dôchodku“, pracovné voľno zo služobných dôvodov, a to, že toto pracovné voľno trvá určitú dobu.
59 So zreteľom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že znenie článku 42c služobného poriadku podporuje tvrdenie žalobcu, podľa ktorého pracovné voľno zo služobných dôvodov musí trvať určitú dobu, čím sa vylučuje, aby k nástupu na toto pracovné voľno došlo súčasne s automatickým odchodom do dôchodku. Vylúčenie možnosti, aby k nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov mohlo dôjsť súčasne s automatickým odchodom dotknutého úradníka do dôchodku, vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 30 a 50 vyššie znamená, že vyššie uvedené ustanovenie sa nemôže uplatňovať na úradníkov, ktorí tak ako žalobca dosiahli „vek odchodu do dôchodku“.
60 Treba preskúmať, či tento záver nie je vyvrátený kontextuálnym a teleologickým výkladom článku 42c služobného poriadku.
O kontextuálnom výklade
61 Treba pripomenúť, že článok 42c služobného poriadku je súčasťou hlavy III kapitoly 2 služobného poriadku s názvom „Administratívne postavenie“. Podľa článku 35 služobného poriadku uvedeného v tej istej kapitole úradníkovi môže byť pridelené jedno z nasledujúcich administratívnych postavení: aktívny služobný pomer, dočasné preloženie, pracovné voľno z osobných dôvodov, postavenie mimo činnej služby, pracovné voľno na vojenskú službu, rodičovská dovolenka alebo rodinná dovolenka a pracovné voľno zo služobných dôvodov.
62 Na druhej strane „skončenie výkonu práce“ sa spravuje kapitolou 4 hlavy III služobného poriadku. Článok 47 služobného poriadku, ktorý sa nachádza v tejto kapitole, vymedzuje prípady skončenia výkonu práce tak, že sú nimi odstúpenie z funkcie, povinné odstúpenie z funkcie, prepustenie zo služobných dôvodov, prepustenie pre nespôsobilosť, odvolanie z funkcie, odchod do dôchodku alebo smrť.
63 Je teda zrejmé, že zatiaľ čo pracovné voľno zo služobných dôvodov formuloval normotvorca Únie ako „administratívne postavenie“, ktoré môže byť úradníkovi pridelené v priebehu jeho kariéry v inštitúciách Únie, tvrdenie Komisie týkajúce sa tak možnosti uplatnenia článku 42c služobného poriadku na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, ako aj možnosti rozhodnúť o jeho nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov súčasne s rozhodnutím o automatickom odchode do dôchodku, vedie k premene predmetného opatrenia, ktoré predstavuje „administratívne postavenie“, na prípad „skončenia výkonu práce“. Ako totiž uviedol súd rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení, to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatnila článok 42c služobného poriadku, sa podobá na „automatický odchod do dôchodku zo služobných dôvodov“ proti vôli dotknutej osoby (uznesenie z 18. mája 2017, RW/Komisia, T‑170/17 R, neuverejnené, EU:T:2017:351, bod 61).
64 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že zaradenie článku 42c služobného poriadku v kapitole 2 hlavy III tohto služobného dôvodu sa dá len ťažko zosúladiť s vyššie uvedeným tvrdením Komisie a v každom prípade neporušuje platnosť záveru uvedeného v bode 59 vyššie.
O teleologickom výklade
65 Komisia tvrdí, že ratio legis článku 42c služobného poriadku je optimalizovať riadenie ľudských zdrojov inštitúcií. Toto ustanovenie umožňuje určitú flexibilitu v riadení zamestnancov, ktorí majú v blízkej dobe odísť do dôchodku alebo ktorí do dôchodku práve odchádzajú, pričom sa dotknutým osobám poskytuje primerané odškodnenie. Podľa Komisie nebolo úmyslom normotvorcu Únie obmedziť pôsobnosť daného ustanovenia na úradníkov, ktorí práve neodchádzajú do dôchodku. Zamýšľaná optimalizácia predpokladá väčšiu diskrečnú právomoc, a to tým viac, že sa jednak realizuje pri rešpektovaní záujmov dotknutého úradníka, a jednak že sa dané opatrenie týka prioritne úradníkov, ktorí majú v blízkej dobe odísť do dôchodku. Bolo by paradoxné, aby sa toto opatrenie neuplatňovalo na úradníkov, ktorí už dosiahli svoj vek odchodu do dôchodku. Komisia teda tvrdí, že reštriktívny výklad, ktorého zástancom je žalobca, zbavuje opatrenie podľa článku 42c služobného poriadku časti svojej účinnosti a svojho opodstatnenia.
66 Je pravda, že tak ako to správne tvrdí Komisia, keď poukazuje na odôvodnenie 7 nariadenia č. 1023/2013, cieľom článku 42c služobného poriadku je v konečnom dôsledku optimalizácia riadenia ľudských zdrojov inštitúcií. Ako však napokon uvádza samotná Komisia, normotvorca Únie dbal na to, aby, podľa slov použitých Komisiou, rozhodnutie o nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov „dostatočne chránilo práva dotknutých úradníkov“.
67 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v siedmom odseku článku 42c služobného poriadku sa uvádza, že úradník, vo vzťahu ku ktorému sa rozhodlo o nástupe na pracovné voľno zo služobných dôvodov, dostane príspevok vypočítaný v súlade s prílohou IV služobného poriadku. Z jediného článku prvého odseku tejto prílohy, vykladaného s ohľadom na článok 42c služobného poriadku, vyplýva, že tento mesačný príspevok sa za prvé tri mesiace uplatňovania daného opatrenia rovná základnému platu dotknutého úradníka. Od štvrtého do šiesteho mesiaca je vo výške 85 % základného platu a následne až do automatického odchodu do dôchodku je vo výške 70 % základného platu.
68 Ako sa poukázalo na normotvorcom Únie plánované ustanovenie, ktoré zmierňuje nevýhody nástupu na pracovné voľno zo služobných dôvodov pre dotknutých úradníkov, je tiež potrebné poukázať na ôsmy odsek článku 42c služobného poriadku, ktorý v podstate umožňuje dotknutému úradníkovi naďalej platiť príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia počas obdobia, v ktorom má pracovné voľno zo služobných dôvodov, s cieľom zvýšiť sumu dôchodku, ktorý mu bude vyplácaný, keď bude na dôchodku.
69 Treba konštatovať, že ak by bolo umožnené, aby sa článok 42c služobného poriadku uplatňoval na úradníka, ktorý dosiahol „vek odchodu do dôchodku“, a že teda aby k jeho automatickému odchodu do dôchodku došlo súčasne s jeho nástupom na pracovné voľno zo služobných dôvodov, uvedený úradník by nemal žiaden prospech z ustanovení uvedených v siedmom a ôsmom odseku článku 42c služobného poriadku, keďže doba trvania pracovného voľna zo služobných dôvodov by bola nulová. Za týchto okolností rovnováha, ktorú chcel normotvorca Únie dosiahnuť v rámci prijatia článku 42c služobného poriadku, medzi úvahami týkajúcimi sa optimalizovaného riadenia ľudských zdrojov inštitúcií a úvahami týkajúcimi sa dostatočnej ochrany záujmov dotknutých úradníkov by bola narušená na úkor týchto druhých uvedených úvah.
70 Napokon tiež treba konštatovať, že v prípade automatického odchodu do dôchodku súčasne s nástupom na pracovné voľno zo služobných záujmov by MO nemalo možnosť, ktorú ponúka štvrtý odsek článku 42c služobného poriadku, pracovné voľno zo služobných dôvodov, hoci aj len „vo výnimočných situáciách“, ukončiť a úradníka opätovne dosadiť na jeho pracovné miesto. Z toho vyplýva, že vyššie uvedený prípad sa dá len ťažko zosúladiť s týmto ustanovením, keďže jednak vedie k tomu, že inštitúcie tým, že im odoberá akúkoľvek možnosť voľnej úvahy, automaticky zbavuje nástroja riadenia zamestnancov, ktorým je možnosť dotknutého úradníka opätovne dosadiť do služby, a jednak zbavuje uvedeného úradníka možnosti takéhoto opätovného dosadenia do služby.
71 So zreteľom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že teleologický výklad článku 42c služobného poriadku nepodporuje tvrdenie Komisie, no naopak podporuje záver uvedený v bode 59 vyššie.
72 V dôsledku uvedeného po uskutočnení výkladu článku 42c služobného poriadku treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie nemôže byť uplatniteľné na úradníkov, ktorí tak ako žalobca dosiahli „vek odchodu do dôchodku“ v zmysle tohto ustanovenia. Z toho vyplýva, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie na základe tohto ustanovenia, porušila pôsobnosť uvedeného ustanovenia a že napadnuté rozhodnutie sa teda musí zrušiť, pričom nie je potrebné preskúmať žalobný dôvod založený na porušení článkov 47 a 52 služobného poriadku.
O trovách
73 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
74 Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi žalobcu, a to vrátane trov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej komisie z 2. marca 2017, ktorým sa rozhodlo o nástupe RW na pracovné voľno zo služobných dôvodov a súčasne o jeho automatickom odchode do dôchodku, sa zrušuje.
2. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené RW vrátane trov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. mája 2019.