ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
z 11. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 1215/2012 – Článok 6 ods. 1 – Pôsobnosť – Zmluva uzavretá medzi spotrebiteľom, ktorý má štátnu príslušnosť tretieho štátu a bankou so sídlom v členskom štáte – Žaloba podaná proti tomuto spotrebiteľovi – Súd podľa posledného známeho bydliska uvedeného spotrebiteľa na území členského štátu“
Vo veci C‑183/23,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum, Varšava, Poľsko) z 27. februára 2023 a doručený Súdnemu dvoru 22. marca 2023, ktorý súvisí s konaním:
Credit Agricole Bank Polska S.A.
proti
AB,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predsedníčka deviatej komory O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), sudcovia J.‑C. Bonichot a L. S. Rossi,
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a M. Hellmann, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 bodu 1 a článku 26 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Credit Agricole Bank Polska S.A. so sídlom v Poľsku a AB, spotrebiteľom, ktorého súčasná adresa nie je známa, vo veci zaplatenia peňažnej sumy, ktorú táto banka od neho požaduje na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 6, 15 a 18 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:
„(6) Na dosiahnutie cieľa voľného obehu rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je potrebné a vhodné, aby normy upravujúce právomoc súdov, uznávanie a výkon rozsudkov sa upravili právnym aktom Únie, ktorý je záväzný a priamo uplatniteľný.
…
(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. …
…
(18) V oblasti poistenia, spotrebiteľských a pracovných zmlúv by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré lepšie chránia jeho záujmy než všeobecné normy.“
4 Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
5 Podľa článku 5 ods. 1 uvedeného nariadenia:
„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“
6 Podľa článku 6 ods. 1 toho istého nariadenia:
„Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nie je inak stanovené v článku 18 ods. 1, článku 21 ods. 2 a v článkoch 24 a 25.“
7 Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:
„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide:
a) o zmluvu o predaji tovaru na splátky;
b) o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo
c) vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.“
8 Článok 18 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo – bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.
2. Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“
9 Podľa článku 26 uvedeného nariadenia:
„1. Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.
2. Vo veciach uvedených v oddieloch 3, 4 alebo 5, v ktorých je žalovaným poistník, poistený, oprávnený z poistenia, poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec, súd pred založením si právomoci podľa odseku 1 zabezpečí, aby bol žalovaný poučený o svojom práve namietať absenciu právomoci súdu a o dôsledkoch jeho účasti alebo neúčasti na konaní.“
10 Podľa článku 28 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia:
„1. Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.
2. Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby si mohol pripraviť svoju obhajobu, alebo že sa na tento účel prijali všetky potrebné kroky.“
11 Článok 62 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:
„1. Na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.
2. Ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, potom na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použije právny poriadok tohto členského štátu.“
Poľské právo
12 Podľa článku 144 ods. 1 ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (Civilný sporový poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. č. 43, položka 296), v znení účinnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), stanovuje:
„Predseda súdu ustanoví opatrovníka, ak žalobca preukáže, že miesto pobytu účastníka konania nie je známe. …“
13 Podľa článku 69 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ktorý sa uplatňuje mutatis mutandis na opatrovníka ustanoveného podľa článku 144 tohto poriadku:
„Opatrovník ustanovený podľa odseku 1 je oprávnený vykonať všetky úkony súvisiace s dotknutou vecou.“
14 Článok 1391 Civilného sporového poriadku stanovuje:
„1. Ak žalovaný napriek novému doručeniu podľa článku 139 ods. 1 druhej vety neprebral žalobu alebo akúkoľvek inú procesnú písomnosť, ktorá zakladá potrebu obrany jeho práv, a ak mu nebola predtým doručená alebo oznámená žiadna písomnosť spôsobom uvedeným v predchádzajúcich článkoch a neuplatní sa článok 139 ods. 2 až 31 alebo akékoľvek iné osobitné ustanovenie stanovujúce účinky doručenia, predseda o tom informuje žalobcu zaslaním kópie písomnosti určenej žalovanému a uloží mu povinnosť doručiť túto písomnosť žalovanému prostredníctvom súdneho exekútora.
2. Žalobca musí v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď mu bolo doručené oznámenie o uložení povinnosti uvedenej v odseku 1, vložiť do spisu potvrdenie o doručení písomnosti žalovanému súdnym exekútorom, alebo vrátiť písomnosť a uviesť aktuálnu adresu žalovaného, alebo predložiť dôkaz o tom, že žalovaný má bydlisko na adrese uvedenej v žalobe. Po uplynutí lehoty sa uplatňuje článok 177 ods. 1 bod 6.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 Žalobou podanou 22. decembra 2021 na Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum, Varšava, Poľsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Credit Agricole Bank Polska navrhuje uložiť AB, štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý má postavenie spotrebiteľa, povinnosť zaplatiť jej peňažnú sumu vo výške 10 591,64 poľského zlotého (PLN) (približne 2 250 eur), zvýšenú o príslušné úroky, ako aj trovy konania.
16 Táto žaloba je založená na zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej 16. júla 2020 medzi žalobkyňou a žalovaným vo veci samej na účely kúpy mobilného telefónu týmto žalovaným. Adresa tohto žalovaného uvedená v žalobe zodpovedala adrese uvedenej v tejto zmluve.
17 Dňa 30. marca 2022 vydal súdny úradník vnútroštátneho súdu (ďalej len „súdny úradník“) proti AB platobný rozkaz, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 10 591,64 PLN spolu so zmluvnými úrokmi z omeškania a súdne trovy spolu so zákonnými úrokmi z omeškania vypočítanými odo dňa právoplatnosti tohto platobného rozkazu do dňa vykonania požadovanej platby.
18 Kópia tejto žaloby a uvedeného platobného rozkazu, ako aj ďalšie informácie určené žalovanému vo veci samej boli zaslané poštou na jeho adresu uvedenú v uvedenej žalobe. Dňa 5. mája 2022 bola táto písomnosť vrátená, keďže si ju adresát neprebral.
19 Súdny úradník uložil zástupcovi žalobkyne v konaní vo veci samej, aby prostredníctvom súdneho exekútora doručil žalovanému v konaní vo veci samej v súlade s poľským právom kópiu žaloby a platobného rozkazu, pričom nesplnenie by malo za následok prerušenie konania. Listom z 15. septembra 2022 tento zástupca informoval vnútroštátny súd, že nebolo možné predmetnú zásielku doručiť, keďže tento žalovaný nebol na uvedenej adrese známy.
20 Uznesením zo 4. októbra 2022 súdny úradník ustanovil žalovanému opatrovníka.
21 Dňa 26. októbra 2022 tento opatrovník podal odpor proti platobnému rozkazu vydanému 30. marca 2022 z dôvodu, že žalobkyňa vo veci samej nepreukázala, že bola veriteľkou, pokiaľ ide o sumu vo výške, ktorú požadovala vo svojich návrhoch. Uvedený opatrovník tiež uviedol, že nie je schopný určiť miesto pobytu žalovaného vo veci samej, ale nevzniesol žiadnu námietku týkajúcu sa medzinárodnej právomoci vnútroštátneho súdu rozhodovať vo veci samej na základe článkov 17 a 18 nariadenia č. 1215/2012.
22 Opatrenia prijaté týmto súdom, ako aj zástupcom žalobkyne v konaní vo veci samej a opatrovníkom žalovaného v konaní vo veci samej neumožnili zistiť miesto pobytu alebo bydlisko žalovaného. Umožnili len konštatovať, že tento žalovaný prišiel do Poľska 29. septembra 2017, že opustil adresu, na ktorej bol v tomto členskom štáte prihlásený v priebehu roka 2018, a že v čase vykonania týchto overení nebol pozbavený osobnej slobody na území uvedeného členského štátu.
23 Podľa uvedeného súdu nie je vylúčené, že žalovaný vo veci samej opustil poľské územie, avšak túto okolnosť nie je možné s istotou preukázať vzhľadom na neexistenciu kontrol na niektorých pozemných hraniciach Poľskej republiky.
24 Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta, či je vzhľadom na článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 povinný založiť svoju právomoc podľa pravidiel svojho vnútroštátneho práva alebo podľa jednotných pravidiel právomoci stanovených v tomto nariadení.
25 Podľa tohto súdu z judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka (C‑327/10, EU:C:2011:745), a z 15. marca 2012, G (C‑292/10, EU:C:2012:142), vyplýva, že uplatnenie pravidiel vnútroštátneho práva namiesto jednotných pravidiel právomoci je možné len vtedy, ak konajúci súd disponuje dôkaznými indíciami, ktoré mu umožňujú dospieť k záveru, že žalovaný, občan Európskej únie, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte tohto posledného uvedeného súdu, nemá skutočné bydlisko na území Európskej únie.
26 Vnútroštátny súd sa pýta, či by sa táto judikatúra mala uplatniť aj v situácii, o akú ide vo veci samej, keď je dotknutým žalovaným osoba, ktorá nemá štátnu príslušnosť žiadneho členského štátu, ale pravdepodobne má bydlisko na území členského štátu. Poznamenáva, že dodržiavanie zásady účinnej súdnej ochrany zakotvenej v práve Únie, najmä pokiaľ ide o spotrebiteľov, by mohlo svedčiť v prospech kladnej odpovede na túto otázku.
27 Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či sa vzhľadom na článok 26 nariadenia č. 1215/2012 možno domnievať, že žalovaný vo veci samej sa zúčastnil na konaní, a v dôsledku toho uznal právomoc súdu, na ktorom bola podaná žaloba, ak konanie prebieha v prítomnosti opatrovníka tohto žalovaného.
28 Vnútroštátny súd uvádza, že cieľom inštitútu curator absentis je zaručiť právo na súd žalobcovi, ktorý z dôvodov, ktoré nemôže ovplyvniť, nemôže zistiť bydlisko dotknutého žalovaného. Uvádza, ako vyplýva z judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov z 2. apríla 2009, Gambazzi (C‑394/07, EU:C:2009:219), a zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka (C‑327/10, EU:C:2011:745), že hoci možnosť pokračovať v konaní bez vedomia žalovaného, tak ako vo veci samej, prostredníctvom doručenia žaloby opatrovníkovi určenému konajúcim súdom, obmedzuje právo tohto žalovaného na obhajobu, takéto obmedzenie je odôvodnené vzhľadom na právo žalobcu na účinnú súdnu ochranu.
29 Vnútroštátny súd má však pochybnosti, pokiaľ ide o možnosť, že opatrovník neprítomného spotrebiteľa, ktorého miesto pobytu nie je známe, uzná právomoc súdu, ktorý v skutočnosti nemá právomoc podľa nariadenia č. 1215/2012, a to tým, že sa zúčastní konania pred týmto súdom.
30 V tejto súvislosti vnútroštátny súd pripomína, že vec vo veci samej sa odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 10. októbra 1996, Hendrikman a Feyen (C‑78/95, EU:C:1996:380), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že účasť nesprávne ustanoveného zástupcu žalovaného na konaní nemožno považovať za účasť tohto žalovaného na konaní. V prejednávanej veci bol totiž opatrovník žalovaného vo veci samej vymenovaný v súlade s poľským právom, pričom tento opatrovník je oprávnený vykonať všetky úkony súvisiace s konaním vo veci samej v mene tohto žalovaného, ktorého bydlisko zostalo počas konania neznáme.
31 Podľa tohto súdu z článku 26 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že spotrebiteľ uznal právomoc súdu, ktorá nevyplýva z tohto nariadenia, najmä z jeho článku 18 ods. 2, je potrebné, aby bol tento spotrebiteľ poučený o svojom práve namietať absenciu právomoci tohto súdu a o dôsledkoch toho, že sa pred týmto súdom zúčastní alebo nezúčastní na konaní. Záver, že takéto poučenie by bolo možné nahradiť poučením zástupcu spotrebiteľa, by predstavoval nezohľadnenie základného cieľa sledovaného článkom 26 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorým je ochrana tohto spotrebiteľa.
32 Za týchto okolností Sąd Rejonowy dla Warszawy – Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Centrum, Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 6 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že ustanovenia tohto nariadenia sa uplatňujú na určenie súdnej právomoci v spore proti spotrebiteľovi, ktorého bydlisko nie je známe, ktorý nie je štátnym príslušníkom žiadneho členského štátu a o ktorom je na jednej strane známe, že mal svoje posledné známe bydlisko v členskom štáte, a na druhej strane existujú vierohodné údaje, ktoré umožňujú predpokladať, že sa už nezdržiava na území tohto členského štátu, ale neexistujú vierohodné údaje, ktoré umožňujú predpokladať, že opustil územie Únie a vrátil sa do štátu, ktorého je štátnym príslušníkom?
2. Má sa článok 26 ods. 1 a 2 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že účasť procesného opatrovníka ustanoveného v súlade s vnútroštátnym právom členského štátu na zastupovanie v spore toho spotrebiteľa, ktorého bydlisko nie je známe, nahrádza účasť na konaní uvedeného spotrebiteľa a umožňuje predpokladať existenciu právomoci súdu členského štátu napriek existencii vierohodných údajov umožňujúcich predpokladať, že tento spotrebiteľ už nemá bydlisko na území tohto členského štátu?“
O prejudiciálnych otázkach
Úvodné pripomienky
33 V prvom rade treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom nariadenie č. 1215/2012 zrušilo a nahradilo nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré samo nahradilo Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený nasledujúcimi dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru, platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych nástrojov rovnako aj vo vzťahu k výkladu nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ tieto ustanovenia možno považovať za „rovnocenné“ (rozsudok z 9. júla 2020, Verein für Konsumenteninformation, C‑343/19, EU:C:2020:534, bod 22 a citovaná judikatúra).
34 V druhom rade treba konštatovať, že vnútroštátny súd odkazuje tak v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj v samotných položených otázkach striedavo na miesto pobytu a miesto bydliska žalovaného vo veci samej.
35 Treba však poznamenať, že nariadenie č. 1215/2012 odkazuje len na pojem „bydlisko“ žalovaného, ktorý predstavuje všeobecný hraničný ukazovateľ umožňujúci založiť medzinárodnú právomoc súdu v súlade s článkom 4 ods. 1 tohto nariadenia.
36 V tejto súvislosti, ako výslovne vyplýva z Jenardovej správy týkajúcej sa Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1), ktorej komentáre k určeniu bydliska platia aj pre výklad nariadenia č. 1215/2012, bola voľba normotvorcu Únie uplatniť hraničný ukazovateľ bydliska žalovaného, a nie hraničný ukazovateľ jeho obvyklého pobytu alebo súčasne obe tieto kritériá, odôvodnená potrebou vyhnúť sa znásobeniu počtu súdov, ktoré majú právomoc.
37 Rovnako ako Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v znení zmien, a nariadenie č. 44/2001, ani nariadenie č. 1215/2012 nevymedzuje pojem „bydlisko“. Článok 62 ods. 1 tohto posledného uvedeného nariadenia tak odkazuje na právo členského štátu, na ktorého súdy bola podaná žaloba, s cieľom určiť, či má účastník konania bydlisko na území tohto členského štátu. Podľa článku 62 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 „ak účastník nemá bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, potom na určenie, či má účastník bydlisko v inom členskom štáte, súd použije právny poriadok tohto členského štátu“.
38 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba poznamenať, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil svoju právomoc rozhodnúť vo veci samej tak, že zohľadní pojem „bydlisko“, ako ho stanovuje poľské právo.
O prvej otázke
39 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že ak sa posledné známe bydlisko žalovaného, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu a má postavenie spotrebiteľa, nachádza na území členského štátu súdu, na ktorý bola podaná žaloba, a tento súd nezistí súčasné bydlisko tohto žalovaného, ani nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že tento žalovaný má skutočné bydlisko na území iného členského štátu alebo mimo územia Únie, právomoc rozhodovať v tomto spore sa určí podľa práva členského štátu tohto súdu.
40 Treba pripomenúť, že cieľom nariadenia č. 1215/2012 je harmonizovať kolízne normy v oblasti právomoci v občianskych a obchodných veciach prostredníctvom pravidiel o súdnej právomoci, ktoré sú vysoko predvídateľné. Toto nariadenie tak sleduje cieľ právnej istoty spočívajúci v posilnení právnej ochrany osôb usadených v Európskej únii tým, že sa žalobcovi umožní ľahko určiť súd, na ktorý sa môže obrátiť, a žalovanému rozumne predvídať, na ktorom súde môže byť žalovaný (rozsudok zo 4. októbra 2018, Feniks, C‑337/17, EU:C:2018:805, bod 34 a citovaná judikatúra).
41 Podľa článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nie je inak stanovené v článku 18 ods. 1, článku 21 ods. 2 a v článkoch 24 a 25 tohto nariadenia.
42 Keďže článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 umožňuje namiesto jednotných pravidiel právomoci stanovených v tomto nariadení uplatniť právne normy každého členského štátu, predpoklad, na ktorom je založené uplatnenie tohto ustanovenia, a to neexistencia bydliska žalovaného na území členského štátu, sa má vykladať reštriktívne.
43 Takýto reštriktívny výklad je odôvodnený o to viac, ak má žalovaný postavenie spotrebiteľa a v súlade s článkom 18 nariadenia č. 1215/2012 požíva ochranu posilnenú zavedením pravidla osobitnej právomoci v prospech súdov členského štátu, na území ktorého sa nachádza jeho bydlisko. Nemožno totiž vylúčiť, že takémuto spotrebiteľovi môže hroziť strata tejto ochrany v prípade uplatnenia vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa právomoci.
44 Z tohto dôvodu ak nie je známe bydlisko žalovaného spotrebiteľa, štátneho príslušníka členského štátu, Súdny dvor rozhodol, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorého znenie je v podstate formulované rovnako ako znenie článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, sa uplatní len vtedy, ak vnútroštátny súd disponuje dôkaznými indíciami, ktoré mu umožňujú dospieť k záveru, že tento žalovaný má skutočné bydlisko mimo územia Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka, C‑327/10, EU:C:2011:745, bod 42, a z 15. marca 2012, G, C‑292/10, EU:C:2012:142, bod 42).
45 Na druhej strane Súdny dvor dospel k záveru, že ak vnútroštátny súd nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že žalovaný spotrebiteľ má skutočné bydlisko mimo územia Únie a nedokáže určiť miesto bydliska tohto spotrebiteľa, osobitné pravidlo právomoci stanovené v článku 16 ods. 2 nariadenia č. 44/2001, teraz článok 18 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať dotknutého spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má tento spotrebiteľ bydlisko, sa vzťahuje aj na posledné známe bydlisko uvedeného spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka, C‑327/10, EU:C:2011:745, bod 42).
46 Vnútroštátny súd sa pýta, či sa judikatúra citovaná v bodoch 44 a 45 tohto rozsudku uplatní aj v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej je podaná žaloba proti spotrebiteľovi, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu, ale je štátnym príslušníkom tretieho štátu a ktorého posledné známe bydlisko sa nachádza na území členského štátu súdu, na ktorý bola podaná žaloba, bez toho, aby bolo možné s istotou preukázať, že tento spotrebiteľ opustil toto územie a odišiel do iného členského štátu, alebo že opustil územie Únie.
47 V tejto súvislosti treba poznamenať, ako bolo pripomenuté v bode 35 tohto rozsudku, že nariadenie č. 1215/2012 je založené na hraničnom ukazovateli bydliska žalovaného, a nie na hraničnom ukazovateli jeho štátnej príslušnosti. Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia totiž stanovuje, že osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
48 V dôsledku toho sa pravidlo právomoci založené na poslednom známom bydlisku žalovaného na území členského štátu, uvedené v bode 45 tohto rozsudku, uplatňuje bez ohľadu na štátnu príslušnosť tohto spotrebiteľa.
49 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa posledné známe bydlisko žalovaného, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu a má postavenie spotrebiteľa, nachádza na území členského štátu súdu, na ktorý bola podaná žaloba, a tento súd nezistí súčasné bydlisko tohto žalovaného, ani nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že tento žalovaný má skutočné bydlisko na území iného členského štátu alebo mimo územia Únie, právomoc rozhodovať v tomto spore sa neurčí podľa práva členského štátu tohto súdu, ale podľa článku 18 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý priznáva právomoc rozhodovať v takomto spore súdu, v ktorého obvode sa nachádza posledné známe bydlisko uvedeného žalovaného.
O druhej otázke
50 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 26 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že účasť opatrovníka, ktorého vnútroštátny súd ustanovil na zastupovanie žalovaného spotrebiteľa, ktorý je neprítomný a ktorého súčasné bydlisko nie je známe, na konaní pred súdom je ekvivalentné s účasťou tohto spotrebiteľa na konaní pred týmto súdom a umožňuje tak dospieť k záveru o medzinárodnej právomoci uvedeného súdu.
51 Na úvod treba pripomenúť, že článok 26 nariadenia č. 1215/2012 sa nachádza v oddiele 7 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Voľba právomoci“.
52 Článok 26 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje pre všetky spory, v ktorých právomoc súdu, na ktorý bola podaná žaloba, nespadá pod iné ustanovenia uvedeného nariadenia, pravidlo právomoci založené na účasti žalovaného na konaní, s výnimkou sporov, na ktoré sa vzťahuje pravidlo výlučnej právomoci podľa článku 24 toho istého nariadenia a pri ktorých účasť žalovaného na konaní nemá za následok voľbu právomoci.
53 Článok 26 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 ukladá v oblasti poistných zmlúv, spotrebiteľských zmlúv a individuálnych pracovných zmlúv súdu, ktorý sa považuje za súd majúci právomoc podľa odseku 1 tohto článku, povinnosť poučiť slabšiu stranu predtým, ako vyhlási, že má právomoc. Ak sa teda žalovaný spotrebiteľ zúčastní konania na inom súde, než je súd jeho bydliska, ktorý má právomoc podľa článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012, súd, na ktorý bola podaná žaloba, sa musí ubezpečiť, že tento spotrebiteľ bol poučený o svojom práve namietať absenciu právomoci súdu a o dôsledkoch jeho účasti na konaní.
54 Z vyššie uvedeného vyplýva, že otázka voľby právomoci v dôsledku účasti žalovaného spotrebiteľa na konaní, prípadne jeho opatrovníka, vyvstáva len v situácii, keď súd, na ktorý bola podaná žaloba, vyvodzuje svoju právomoc rozhodovať v dotknutom spore len z článku 26 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, a nie z akýchkoľvek iných ustanovení.
55 V prejednávanej veci, ako vyplýva z odpovede na prvú otázku, v prípade, že sa nepodarí určiť miesto bydliska dotknutého spotrebiteľa a neexistuje dôkazná indícia o tom, že tento spotrebiteľ skutočne opustil územie Únie, vnútroštátny súd vyvodzuje svoju právomoc z článku 18 ods. 2 nariadenia č. 1215/2012 ako súd posledného známeho bydliska uvedeného spotrebiteľa.
56 Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.
O trovách
57 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
Článok 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak sa posledné známe bydlisko žalovaného, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu a má postavenie spotrebiteľa, nachádza na území členského štátu súdu, na ktorý bola podaná žaloba, a tento súd nezistí súčasné bydlisko tohto žalovaného, ani nedisponuje dôkaznými indíciami, ktoré by mu umožnili dospieť k záveru, že tento žalovaný má skutočné bydlisko na území iného členského štátu alebo mimo územia Európskej únie, právomoc rozhodovať v tomto spore sa neurčí podľa práva členského štátu tohto súdu, ale podľa článku 18 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý priznáva právomoc rozhodovať v takomto spore súdu, v ktorého obvode sa nachádza posledné známe bydlisko uvedeného žalovaného.
Podpisy