ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
zo 16. júla 2014 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia voči Sýrii – Zmrazenie finančných prostriedkov – Žaloba o neplatnosť – Prispôsobenie návrhov – Omeškanie – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Zjavne nesprávne posúdenie – Právo vlastniť majetok – Proporcionalita – Žiadosť o náhradu škody“
Vo veci T‑572/11,
Samir Hassan, bydliskom v Damasku (Sýria), v zastúpení: É. Morgan de Rivery a E. Lagathu, advokáti,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: S. Kyriakopoulou a M. Vitsentzatos, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
predmetom ktorej je na jednej strane návrh na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia Rady 2011/515/SZBP z 23. augusta 2011, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 218, s. 20), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 843/2011 z 23. augusta 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 218, s. 1), rozhodnutia Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 319, s. 56), nariadenia Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, s. 1), rozhodnutia Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782 (Ú. v. EÚ L 330, s. 21), vykonávacieho rozhodnutia Rady 2013/185/SZBP z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2012/739 (Ú. v. EÚ L 111, s. 77), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1), a rozhodnutia Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu, a na druhej strane návrh na náhradu škody s cieľom kompenzácie ujmy, ktorá mu bola údajne spôsobená,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predseda komory M. van der Woude, sudcovia I. Wiszniewska‑Białecka a I. Ulloa Rubio (spravodajca),
tajomníčka: J. Weychert, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. februára 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca, pán Samir Hassan, je obchodníkom sýrskej štátnej príslušnosti.
Rozhodnutie 2011/273 a nariadenie č. 442/2011
2 Rada Európskej únie, ktorá ostro odsúdila násilné potlačenie pokojných protestov na rôznych miestach v Sýrii a ktorá vyzvala sýrske orgány, aby sa zdržali použitia sily, prijala 9. mája 2011 rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 11). Vzhľadom na vážnosť situácie Rada zaviedla zbrojné embargo, zákaz vývozu materiálu, ktorý možno použiť na účely vnútornej represie, obmedzenie vstupu na územie Európskej únie, ako aj zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov niektorých osôb a subjektov zodpovedných za násilné represie voči sýrskemu civilnému obyvateľstvu.
3 Mená osôb zodpovedných za násilné represie voči sýrskemu civilnému obyvateľstvu, ako aj mená a názvy fyzických a právnických osôb a subjektov, ktoré sú s nimi spojené, sú uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2011/273. Podľa článku 5 ods. 1 tohto rozhodnutia môže Rada na návrh členského štátu alebo vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku zmeniť túto prílohu. Meno žalobcu v nej nie je uvedené.
4 Vzhľadom na to, že niektoré z reštriktívnych opatrení prijatých voči Sýrii patria do pôsobnosti Zmluvy o FEÚ, prijala Rada nariadenie (EÚ) č. 442/2011 z 9. mája 2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 1). Toto nariadenie je v podstate totožné s rozhodnutím 2011/273, ale upravuje možnosti uvoľnenia zmrazených finančných prostriedkov. Zoznam osôb, subjektov a orgánov, označených buď že nesú zodpovednosť za predmetnú represiu, alebo že sú s týmito spojené, ktorý je uvedený v prílohe II uvedeného nariadenia, je totožný s prílohou uvedenou v prílohe k rozhodnutiu 2011/273. Meno žalobcu v ňom nie je uvedené. Podľa článku 14 ods. 1 a 4 nariadenia č. 442/2011, ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, príslušne zmení a doplní prílohu II, a okrem toho pravidelne, najmenej raz za 12 mesiacov, preskúmava zoznam, ktorý je v nej uvedený.
5 Vykonávacím rozhodnutím Rady 2011/515/SZBP z 23. augusta 2011, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 218, s. 20), Rada zmenila rozhodnutie 2011/273 s cieľom najmä uplatňovať predmetné reštriktívne opatrenia na ďalšie osoby a subjekty. Na základe článku 1 tohto vykonávacieho rozhodnutia boli na zoznam, ktorý je predmetom prílohy k rozhodnutiu 2011/273, pridané mená pätnástich fyzických osôb a názvy piatich subjektov, uvedených v prílohe k uvedenému vykonávaciemu nariadeniu. Medzi týmito menami sa nachádza meno žalobcu, s uvedením dátumu zaradenia jeho mena na predmetný zoznam, konkrétne „23.8.2011“, a týchto dôvodov:
„Blízky obchodný partner Mahera Al‑Assada. Známy ekonomickou podporou sýrskeho režimu.“
6 V ten istý deň Rada na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ a rozhodnutia 2011/273 prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 843/2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 218, s. 1). Meno žalobcu je v ňom uvedené s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu 2011/515.
7 Dňa 24. augusta 2011 Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/273 vykonávanom vykonávacím rozhodnutím 2011/515 a v nariadení č. 442/2011 vykonávanom vykonávacím nariadením č. 843/2011 (Ú. v. EÚ C 245, s. 2).
8 Rozhodnutím 2011/522/SZBP z 2. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 228, s. 16), Rada, znovu dopĺňajúc a meniac rozhodnutie 2011/273, stanovila, že do pôsobnosti tohto rozhodnutia vrátane jeho prílohy musia patriť aj „osob[y]…, ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú, a osob[y]…, ktoré sú s nimi spriaznené, uveden[é] v prílohe“.
9 Nariadením (EÚ) č. 878/2011 z 2. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 228, s. 1), Rada zmenila a doplnila nariadenie č. 442/2011 v tom zmysle, že sa jeho príloha II vzťahuje na „osoby a subjekty, ktoré majú prospech z režimu alebo ho podporujú, alebo osoby a subjekty s nimi spojené“.
Rozhodnutie 2011/782 a nariadenie č. 36/2012
10 Rozhodnutím 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 319, s. 56), Rada rozhodla, že vzhľadom na vážnosť situácie v Sýrii treba prijať dodatočné reštriktívne opatrenia. V záujme prehľadnosti boli opatrenia uložené rozhodnutím 2011/273 a dodatočné opatrenia zlúčené do jedného právneho nástroja. Rozhodnutie 2011/782 ustanovuje v článku 18 obmedzenia vstupu na územie Únie a v článku 19 zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb a subjektov, ktorých meno alebo názov je uvedený v jeho prílohe I. Meno žalobcu je v nej uvedené v riadku 50 tabuľky obsahujúcej predmetný zoznam, a to pod názvom „A. Osoby“, s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu 2011/515.
11 Dňa 2. decembra 2011 Rada v úradnom vestníku uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/782 a v nariadení č. 442/2011 vykonávanom vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1244/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ C 351, s. 14).
12 Nariadenie č. 442/2011 bolo nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, s. 1). Meno žalobcu je uvedené v zozname v prílohe II nariadenia č. 36/2012, s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu 2011/515 a vykonávaciemu nariadeniu č. 843/2011.
13 Dňa 24. januára 2012 Rada uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/782 a v nariadení č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ C 19, s. 5).
Rozhodnutie 2012/739
14 Rozhodnutím Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782 (Ú. v. EÚ L 330, s. 21) boli predmetné reštriktívne opatrenia zlúčené do jedného právneho nástroja. Meno žalobcu je uvedené v riadku 48 tabuľky v prílohe I k rozhodnutiu 2012/739 s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k vykonávaciemu rozhodnutiu 2011/515.
15 Dňa 30. novembra 2012 Rada v úradnom vestníku uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 a v nariadení č. 36/2012, vykonávanom vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1117/2012 z 29. novembra 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ C 370, s. 6). Vykonávacie nariadenie Rady č. 1117/2012 z 29. novembra 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 330, s. 9), nemení údaje týkajúce sa žalobcu.
16 Cieľom vykonávacieho rozhodnutia Rady 2013/185/SZBP z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2012/739 (Ú. v. EÚ L 111, s. 77), je aktualizácia zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, uvedeného v prílohe I k rozhodnutiu 2012/739. Meno žalobcu je uvedené v riadku 48 tabuľky v prílohe I, s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k predchádzajúcim aktom.
17 Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1), obsahuje tie isté informácie a odôvodnenia, aké boli uvedené v prílohe k predchádzajúcim aktom.
18 Dňa 23. apríla 2013 Rada v úradnom vestníku uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739, ktoré sa vykonáva vykonávacím rozhodnutím 2013/185, a v nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením č. 363/2013 (Ú. v. EÚ C 115, s. 5).
Rozhodnutie 2013/255
19 Rada 31. mája 2013 prijala rozhodnutie 2013/255/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14). Meno žalobcu je uvedené v riadku 48 tabuľky v prílohe I k tomuto rozhodnutiu, s tými istými informáciami a odôvodnením, aké boli uvedené v prílohe k predchádzajúcim aktom.
20 Dňa 1. júna 2013 Rada v úradnom vestníku uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2013/255 a v nariadení č. 36/2012 (Ú. v. EÚ C 155, s. 1).
Konanie a návrhy účastníkov konania
21 Návrhom predloženým do kancelárie Všeobecného súdu 4. novembra 2011 podal žalobca žalobu o neplatnosť proti vykonávaciemu rozhodnutiu 2011/515 a vykonávaciemu nariadeniu č. 843/2011, v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú, a žalobu o náhradu škody.
22 Osobitným podaním, predloženým kancelárii Všeobecného súdu 3. februára 2012, podal žalobca návrh na nariadenie predbežného opatrenia s cieľom dosiahnuť odklad výkonu vykonávacieho rozhodnutia 2011/515 a vykonávacieho nariadenia č. 843/2011 v rozsahu, v akom sa ho týkali, a to až do rozhodnutia Všeobecného súdu o žalobe vo veci samej. Uzneseniami predsedu Všeobecného súdu zo 17. februára a 23. apríla 2012, Hassan/Rada (T‑572/11 R a T‑572/11 RII) bol tento návrh zamietnutý.
23 V replike podanej do kancelárie Všeobecného súdu 11. apríla 2012 žalobca prispôsobil svoje návrhy tak, že požadoval aj zrušenie rozhodnutia 2011/782 a nariadenia č. 36/2012, v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkali. Duplikou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 13. júna 2012 vzala Rada tento úkon žalobcu na vedomie.
24 Vyjadrením podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. júla 2013 žalobca prispôsobil svoje návrhy tak, že požadoval aj zrušenie rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho rozhodnutia 2013/185, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255, v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkali. Rada v tomto ohľade nepredložila pripomienky.
25 Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do siedmej komory, v dôsledku čoho jej bola pridelená táto vec.
26 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval Radu, aby odpovedala na niektoré písomné otázky a poskytla určité dokumenty. Rada tejto žiadosti vyhovela.
27 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 28. februára 2014.
28 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil, v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú, vykonávacie rozhodnutie 2011/515, vykonávacie nariadenie č. 843/2011, rozhodnutie 2011/782, nariadenie č. 36/2012, rozhodnutie 2012/739, vykonávacie rozhodnutie 2013/185, vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255,
– uznal mimozmluvnú zodpovednosť Rady za prijatie reštriktívnych opatrení voči nemu, priznal mu sumu 250 000 eur mesačne od 1. septembra 2011 na účely náhrady vzniknutej majetkovej ujmy a symbolické 1 euro z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy a zaviazal Radu na náhradu majetkovej ujmy vzniknutej v budúcnosti,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
29 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zamietol návrh na náhradu škody ako neprípustný,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti žiadostí o prispôsobenie návrhov
30 Tak ako vyplýva z bodov 23 a 24 vyššie, akty, ktorých zrušenia sa žalobca domáha, obsahujúce vo svojich prílohách zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, medzi ktorými je uvedené meno žalobcu, boli od podania žaloby v tejto veci viackrát Radou doplnené a zmenené alebo zrušené. Preto žalobca pristúpil k prispôsobeniu svojich návrhov.
31 Podľa judikatúry, ak je rozhodnutie alebo nariadenie týkajúce sa priamo a osobne jednotlivca v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký predmet, treba ho považovať za nový prvok umožňujúci žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a dôvody. Vyžadovať od žalobcu, aby podal novú žalobu, by totiž bolo v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných a s požiadavkou hospodárnosti konania. Okrem toho by bolo nespravodlivé, aby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie a smerujúcej proti určitému aktu upraviť napadnutý akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt, ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 46 a rozsudok Všeobecného súdu zo 6. septembra 2013, Iranian Offshore Engineering & Construction/Rada, T‑110/12, bod 16).
32 Na to, aby však bol návrh na prispôsobenie žalobných návrhov prípustný, musí byť podaný v rámci lehoty stanovej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ. Podľa ustálenej judikatúry majú totiž lehoty na podanie žaloby kogentnú povahu a súd Únie ich musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 101). Súdu teda prináleží, aby prípadne z úradnej moci overil, či táto lehota bola dodržaná (rozsudok Iranian Offshore Engineering & Construction/Rada, už citovaný, bod 17).
33 Navyše treba pripomenúť, že dvojmesačná lehota stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ začína plynúť, pokiaľ ide o akty ukladajúce reštriktívne opatrenia voči osobe alebo subjektu, až buď odo dňa individuálneho oznámenia tohto aktu dotknutej osobe, ak je jej adresa známa, alebo v opačnom prípade odo dňa uverejnenia oznámenia v úradnom vestníku (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, body 59 až 62).
34 Napokon v súlade s článkom 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak lehota určená na podanie žaloby proti aktu vydanému inštitúciou začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu, lehota sa počíta od konca 14. dňa po jeho uverejnení v úradnom vestníku. V súlade s ustanoveniami článku 102 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku sa k procesným lehotám pripočíta 10‑dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.
35 V prejednávanej veci, pokiaľ ide v prvom rade o prispôsobenie návrhov týkajúcich sa rozhodnutia 2011/782 a nariadenia č. 36/2012, treba uviesť, že žalobca predložil žiadosť o prispôsobenie návrhov v rámci repliky, ktorá bola podaná do kancelárie Všeobecného súdu 11. apríla 2012, pričom uvedené akty boli prijaté 1. decembra 2011 a 18. januára 2012.
36 Zo spisu v tejto veci ani z odpovedí, ktoré v tejto záležitosti poskytla Rada na pojednávaní, nevyplýva, že by tieto akty boli individuálne oznámené, napriek tomu, že Rada od 22. novembra 2011 poznala adresu žalobcu. V tento deň totiž Rada potvrdila prijatie listu, ktorý jej 17. novembra 2011 zaslali advokáti žalobcu a v ktorom ju požiadali, aby im na túto adresu zaslala všetky informácie, ktoré by mohli odôvodniť prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi.
37 V tomto ohľade treba uviesť, že Rada si nemôže svojvoľne vybrať spôsob oznámenia svojich rozhodnutí dotknutým osobám. Z bodu 61 už citovaného rozsudku Gbagbo a i./Rada totiž vyplýva, že podľa Súdneho dvora má byť nepriame doručenie aktov, ktorých zrušenie sa navrhuje, prostredníctvom uverejnenia oznámenia v úradnom vestníku možné iba v prípadoch, keď Rada nemôže uskutočniť oznámenie. Iný záver by Rade de facto umožnil ľahko sa zbaviť svojej povinnosti oznámenia.
38 Z judikatúry vyplýva, že ak sa žiadosť o prispôsobenie návrhov týka aktu, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia voči osobe alebo subjektu a ktoré nebolo žalobcovi individuálne oznámené, napriek tomu, že inštitúcia pozná jeho adresu, lehota na prispôsobenie žalobných návrhov žalobcu, pokiaľ ide o tento akt, nezačala plynúť, takže návrh žalobcu nemožno považovať za oneskorený (pozri v tomto zmysle rozsudky Všeobecného súdu zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, bod 59, a zo 16. septembra 2013, Bank Kargoshaei a i./Rada, T‑8/11, bod 44). Preto v prejednávanej veci vzhľadom na to, že rozhodnutie 2011/782 a nariadenie č. 36/2011 neboli žalobcovi individuálne oznámené napriek tomu, že Rada poznala jeho adresu, musí byť žiadosť o prispôsobenie návrhov týkajúcich sa týchto aktov považovaná za prípustnú.
39 Pokiaľ ide v druhom rade o prispôsobenie návrhov týkajúcich sa rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho rozhodnutia 2013/185, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255, treba uviesť, že žalobca predložil túto žiadosť o prispôsobenie návrhov v rámci vyjadrenia podaného do kancelárie Všeobecného súdu 8. júla 2013.
40 V tomto ohľade z dokumentov, ktoré Rada poskytla na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania, vyplýva, že rozhodnutie 2012/739 bolo žalobcovi oznámené 30. novembra 2012. Vzhľadom na to, že lehota na podanie návrhu na zrušenie tohto rozhodnutia uplynula 11. februára 2013, túto žiadosť o prispôsobenie návrhov treba zamietnuť ako neprípustnú z dôvodu omeškania.
41 Čo sa týka vyjadrenia požadujúceho prispôsobenie návrhov, ktorý sa vzťahuje na vykonávacie rozhodnutie 2013/185, vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255, treba uviesť, že po ich prijatí boli tieto akty žalobcovi individuálne oznámené 13. mája a 3. júna 2013. Za týchto okolností bolo vyjadrenie žalobcu požadujúce prispôsobenie návrhov predložené dva mesiace a desať dní po doručení individuálnych oznámení, v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku. Preto treba uznať prípustnosť žiadosti o prispôsobenie návrhov žalobcu v rozsahu, v akom smerujú proti týmto aktom.
42 Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania musia byť návrhy na zrušenie v prejednávanej veci považované za prípustné v časti, v ktorej smerujú k zrušeniu vykonávacieho rozhodnutia 2011/515, vykonávacieho nariadenia č. 843/2011, rozhodnutia 2011/782, nariadenia č. 36/2012, vykonávacieho rozhodnutia 2013/185, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255, a to v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu (ďalej spoločne len ako „napadnuté akty“).
O návrhu na zrušenie
43 Na podporu svojej žaloby žalobca uplatňuje šesť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na zjavne nesprávnom posúdení, druhý na porušení práva na obhajobu, práva na účinnú právnu ochranu a povinnosti odôvodnenia, tretí na porušení práva vlastniť majetok a zásady proporcionality, štvrtý na porušení prezumpcie neviny, piaty na porušení usmernení Rady z 2. decembra 2005 pre vykonávanie a hodnotenie reštriktívnych opatrení (sankcií) v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európskej únie a šiesty na zneužití právomoci.
44 Všeobecný súd usudzuje, že je potrebné najprv preskúmať druhý žalobný dôvod, a až potom prvý.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, práva na účinnú súdnu ochranu a povinnosti odôvodnenia
45 Druhý žalobný dôvod je v podstate rozdelený na dve časti, ktoré sú založené na jednej strane na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu a na druhej strane povinnosti odôvodnenia.
– O časti založenej na porušení práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu
46 Žalobca v podstate tvrdí, že nebol včas informovaný o prijatí opatrení, ktoré voči nemu Rada prijala, a že mu Rada nezaslala žiadne formálne oznámenie, na základe ktorého by sa mohol dozvedieť dôvody svojho zaradenia na zoznamy obsiahnuté v napadnutých aktoch. Podľa neho z práva na účinnú právnu ochranu najmä vyplýva, že Rada je povinná oznámiť osobe alebo subjektu, ktorých sa reštriktívne opatrenia týkajú, dôvody, na základe ktorých boli na uvedené zoznamy zaradené. Ďalej uvádza, že tvrdenie, podľa ktorého nebola jeho adresa Rade známa, je v rozpore s tvrdením, podľa ktorého je všeobecne známou osobou patriacou k čelným predstaviteľom sýrskej ekonomiky. Napokon, Rada pri prijatí sporných opatrení zbavila žalobcu možnosti uplatniť si úspešne svoje právo na obhajobu.
47 Rada spochybňuje dôvodnosť argumentácie žalobcu.
48 Podľa ustálenej judikatúry obsahuje dodržiavanie práva na obhajobu, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, právo byť vypočutý a právo na prístup k spisu, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti (rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, ďalej len „rozsudok Kadi II“, bod 99).
49 Pokiaľ ide o právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré je zaručené v článku 47 Charty základných práv, toto vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté voči nej, buď prostredníctvom prečítania samotného rozhodnutia, alebo prostredníctvom oznámenia dôvodov na základe jej žiadosti, s cieľom umožniť jej brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri plnej znalosti veci sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, a aby tento súd mal možnosť v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi II, už citovaný, bod 100 a tam citovanú judikatúru).
50 Článok 52 ods. 1 Charty základných práv síce pripúšťa obmedzenia výkonu práv v nej zakotvených, ale zároveň vyžaduje, aby každé obmedzenie súčasne rešpektovalo obsah dotknutého základného práva, a ďalej to, aby bolo každé obmedzenie nevyhnutné v súlade so zásadou proporcionality a aby skutočne zodpovedalo cieľom všeobecného záujmu uznaného Úniou (pozri rozsudok Kadi II, už citovaný, bod 101 a tam citovanú judikatúru).
51 Okrem toho existencia porušenia práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu musí byť preskúmaná v závislosti od osobitných okolností každého konkrétneho prípadu, najmä od povahy príslušného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý, ako aj od všetkých právnych pravidiel, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudok Kadi II, už citovaný, bod 102).
52 Pokiaľ ide o právo na obhajobu osoby, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, súd Únie rozlišuje na jednej strane prvotné zaradenie mena osoby alebo názvu subjektu na zoznam ukladajúci reštriktívne opatrenia a na druhej strane ponechanie mena tejto osoby alebo názvu tohto subjektu na uvedenom zozname na základe neskorších rozhodnutí.
53 Od orgánov Únie totiž nemožno vyžadovať, aby oznámili dôvody zaradenia mena osoby alebo názvu subjektu na predmetný zoznam pred prvotným zaradením, pretože takéto oznámenie by mohlo ohroziť účinnosť opatrení zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré tieto rozhodnutia ukladajú (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, body 38 a 39 a tam citovanú judikatúru).
54 Naopak, pokiaľ ide o rozhodnutie ponechať meno osoby alebo názov subjektu na predmetnom zozname, príslušný orgán Únie je povinný pred prijatím tohto rozhodnutia oznámiť tejto osobe skutočnosti, ktoré má voči nej k dispozícii, na účely odôvodnenia svojho rozhodnutia, a to aby sa tejto osobe umožnilo brániť svoje práva (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi II, už citovaný, body 111 a 112).
55 V prejednávanej veci článok 5 rozhodnutia 2011/273 a článok 14 ods. 2 a 3 nariadenia č. 442/2011, ktorých obsah je v podstate prevzatý do článku 21 rozhodnutia 2011/782, článku 15 ods. 3 nariadenia č. 36/2012 a článku 30 ods. 2 rozhodnutia 2013/255, stanovujú, že Rada je povinná oznámiť dotknutej osobe alebo subjektu svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia ich mena alebo názvu do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytnúť im tak možnosť vyjadriť sa.
56 V tomto ohľade treba hneď na úvod uviesť, že tak ako vyplýva z bodu 36 vyššie, Rada poznala adresu žalobcu až od 22. novembra 2011. Nemohla teda uskutočniť individuálne oznámenie aktov, ktoré boli prijaté pred týmto dňom.
57 Pokiaľ ide v prvom rade o akty napadnuté v rámci žaloby, to znamená vykonávacie rozhodnutie 2011/515 a vykonávacie nariadenie č. 843/2011, treba konštatovať, že Rada odôvodnene tvrdí, že žalobca sa mohol dozvedieť o prijatí týchto aktov na základe oznámenie z 24. augusta 2011, uverejneného v úradnom vestníku, určeného osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/273 a v nariadení č. 442/2011, vykonávaných dvomi vyššie uvedenými aktmi (pozri bod 7 vyššie). Keďže totiž v čase prijatia uvedených aktov Rada nemala k dispozícii adresu žalobcu, nemožno jej vytýkať porušenie jeho práva na obhajobu z dôvodu neuskutočnenia individuálneho oznámenia.
58 Navyše nemožno usudzovať, že je rozporuplné na jednej strane tvrdiť, že žalobca je blízkym partnerom Mahera Al‑Assada, a na druhej strane nepoznať jeho adresu. V tomto ohľade treba pripomenúť, že tak ako tvrdí Rada, inštitúcie Únie môžu mať v Sýrii k dispozícii len obmedzené zdroje na účely vyhľadávania súkromných adries všetkých fyzických osôb dotknutých režimom reštriktívnych opatrení, osobitne v období nepokojov. Okrem toho prax Rady zasielať oznámenie dotknutej fyzickej osobe len na konkrétnu adresu, ak je známa, a nie na približnú adresu v Sýrii, ako pravdepodobne tvrdí žalobca, je odôvodnená vzhľadom na to, že v opačnom prípade by oznámenie mohli otvoriť a prečítať osoby, ktoré sú vo vzťahu k dotknutej osobe tretími osobami, pričom ale reštriktívne opatrenia predstavujú citlivú oblasť. Napokon, vedomosť o spojitosti žalobcu s Maherom Al‑Assadom je skutočnosťou, ktorú možno vyvodiť z iných nepriamych dôkazov, ako je jeho adresa.
59 Pokiaľ ide v druhom rade o akty, ktorých zrušenie sa navrhuje v rámci repliky z 11. apríla 2012 a vyjadrenia požadujúceho prispôsobenie návrhov z 8. júla 2013, to znamená rozhodnutie 2011/782, nariadenie č. 36/2012, vykonávacie rozhodnutie 2013/185, vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255, treba konštatovať, že v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 54 vyššie a vzhľadom na skutočnosť, že Rada mala adresu žalobcu k dispozícii od 22. novembra 2011, bola povinná oznámiť žalobcovi prijatie týchto aktov na základe individuálneho oznámenia. Zatiaľ čo však takto postupovala, pokiaľ ide o posledné tri vyššie uvedené akty, nezaslala individuálne oznámenie, pokiaľ ide o prvé dva uvedené akty. V tomto ohľade mala žalobcovi individuálne oznámiť dôvody ponechania jeho mena na zozname, ktorý tieto akty obsahovali.
60 Podľa judikatúry však absencia individuálneho oznámenia nemá nevyhnutne za následok zrušenie aktu, ak boli práva žalobcu zachované. Ak si totiž Rada nesplnila svoju povinnosť individuálne oznámiť akt, ale žalobca sa o predmetnom akte dozvedel a v stanovených lehotách voči nemu podal žalobu, jeho právo na obhajobu tým nie je dotknuté vzhľadom na skutočnosť, že mal možnosť brániť sa (pozri v tomto zmysle rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 48 a tam citovanú judikatúru).
61 V prejednávanej veci na rozdiel od tvrdenia žalobcu nebolo absenciou individuálneho oznámenia porušené ani jeho právo na obhajobu, ani jeho právo na účinný súdny prostriedok nápravy, keďže mu to predovšetkým nezabránilo poznať individuálne a osobitné dôvody prijatia reštriktívnych opatrení voči nemu ani následne reagovať. Ďalej treba uviesť, že žalobca neuvádza žiadne tvrdenie smerujúce k preukázaniu toho, že by tento nedostatok sťažil jeho obranu voči Rade v rámci správneho konania alebo pred Všeobecným súdom (pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu z 21. marca 2012, Fulmen a Mahmoudian/Rada, T‑439/10 a T‑440/10, bod 68). Napokon treba konštatovať, že žalobné návrhy obsiahnuté v žiadosti o prispôsobenie návrhov, pokiaľ ide o rozhodnutie 2011/782 a nariadenie č. 36/2012, boli v každom prípade vyhlásené za prípustné (pozri bod 37 vyššie), a teda mal možnosť podať žalobu na súd Únie na základe článku 275 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 263 štvrtým a šiestym odsekom ZFEÚ.
62 V dôsledku uvedeného nemožno absenciou oznámenia niektorých z napadnutých aktov žalobcovi v predmetnom prípade odôvodniť ich zrušenie.
63 Je potrebné dospieť k záveru, že právo na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu boli riadne zachované.
64 Prvá časť druhého žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.
– O časti založenej na porušení povinnosti odôvodnenia
65 Žalobca v prejednávanej veci tvrdí, že pri odôvodnení zaradenia jeho mena na zoznamy, ktoré obsahovali napadnuté akty, sa Rada obmedzila na uvedenie neurčitých a všeobecných záverov. V tomto ohľade pripomína, že podľa judikatúry vzhľadom na skutočnosť, že osoby a subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, nemajú právo na predchádzajúce vypočutie, je rešpektovanie povinnosti odôvodnenia o to dôležitejšie. Toto odôvodnenie by sa malo týkať nielen právneho základu uplatnenia predmetného aktu, ale aj presných a konkrétnych dôvodov, na základe ktorých sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že na predmetné osoby alebo subjekty sa musia vzťahovať reštriktívne opatrenia.
66 Rada spochybňuje argumentáciu žalobcu.
67 Podľa ustálenej judikatúry vyplýva povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 49 a tam citovanú judikatúru).
68 Treba tiež pripomenúť, že odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ sa musí prispôsobiť druhu príslušného aktu a musí byť z neho jasne a jednoznačne zrejmá úvaha orgánu, ktorý akt vydal, a to tak, aby dotknuté osoby mohli spoznať dôvody prijatia opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 61 a tam citovanú judikatúru).
69 Pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia prijaté v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, treba zdôrazniť, že keďže dotknutá osoba nemá právo na vypočutie pred prijatím prvotného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, dodržanie povinnosti odôvodnenia je ešte dôležitejšie vzhľadom na to, že táto povinnosť predstavuje jedinú záruku, ktorá dotknutej osobe umožňuje aspoň po prijatí tohto opatrenia účinne uplatniť prostriedky nápravy, ktoré má k dispozícii, aby napadla zákonnosť uvedeného rozhodnutia (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 62 a tam citovanú judikatúru).
70 Odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladá opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov, musí teda vymedziť presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci pri posúdení domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 63 a tam citovanú judikatúru).
71 Požiadavka odôvodnenia sa však musí posúdiť vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci, najmä obsahu aktu, povahe uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať adresáti na tom, aby dostali vysvetlenia (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 64 a tam citovanú judikatúru).
72 Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 65 a tam citovanú judikatúru).
73 Konkrétne, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy, a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný, bod 66 a tam citovanú judikatúru).
74 V prejednávanej veci, pokiaľ ide v prvom rade o hlavné dôvody prijatia reštriktívnych opatrení voči Sýrii zo strany Únie, treba predovšetkým uviesť, že v prvých troch odôvodneniach rozhodnutia 2011/273, ktoré sú uvedené aj v neskorších napadnutých aktoch, sú tieto dôvody vyjadrené takto:
„(1) Európska únia 29. apríla 2011 vyjadrila hlboké znepokojenie nad vývojom situácie v Sýrii a nasadením vojenských a bezpečnostných zložiek vo viacerých sýrskych mestách.
(2) Únia ostro odsúdila násilné potlačenie pokojných protestov aj s použitím ostrej munície na rôznych miestach Sýrie, v dôsledku čoho viacero demonštrantov zahynulo, niekoľko osôb sa zranilo a bolo bezdôvodne zadržaných a vyzvala sýrske bezpečnostné sily, aby sa zdržali násilia.
(3) Vzhľadom na závažnosť situácie by sa mali prijať reštriktívne opatrenia voči Sýrii a osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii.“
75 V článku 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 sa okrem toho uvádza, že sa „zmrazujú… všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou“.
76 Pokiaľ ide o akty prijaté neskôr ako vykonávacie rozhodnutie 2011/515 a vykonávacie nariadenie č. 843/2011, treba predovšetkým uviesť, že článok 4 rozhodnutia 2011/273 bol rozhodnutím 2011/522 zmenený a doplnený takto:
„Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, osobám a subjektom, ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú, a osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.“
77 Dôvody tejto zmeny sú osobitne vyjadrené v odôvodnení 4 rozhodnutia 2011/522, ktoré znie:
„Obmedzenia vstupu a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov by sa malo uplatňovať na ďalšie osoby a subjekty, ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú, najmä osoby a subjekty, ktoré tento režim financujú alebo mu poskytujú logistickú podporu, konkrétne bezpečnostný aparát, alebo ktoré maria úsilie o pokojný prechod k demokracii v Sýrii.“
78 Z judikatúry založenej na už citovanom rozsudku Makhlouf/Rada vyplýva, že sa dalo predpokladať, že významné osobnosti sýrskej spoločnosti poznali všeobecný kontext, na ktorý odkazovalo rozhodnutie 2011/273. Ako vyplýva zo spisu v prejednávanej veci, pán Samir Hassan je známym obchodníkom so zázemím v Sýrii, ktorý v súvislosti s výkonom svojej profesijnej činnosti mal možnosť byť informovaný o rozhodnutiach vo veci zmrazenia finančných prostriedkov, ktoré boli vo vzťahu k nemu prijaté.
79 Navyše v rozpore s tvrdením žalobcu sú predmetné všeobecné kritériá jasné a vzťahujú sa iba na konkrétne osoby alebo subjekty. Hoci totiž tieto kritériá ponechávajú svoje uplatnenie na voľnú úvahu Rady, nie sú svojvoľné, keďže stanovujú určité limity. V tomto ohľade treba konštatovať, že uvedené kritériá sa uplatňujú iba na osoby zodpovedné za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, ako aj osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, a po prijatí rozhodnutia 2011/522 na osoby a subjekty, ktoré profitujú zo sýrskeho režimu, ako aj na osoby a subjekty, ktoré tento režim finančne alebo logisticky podporujú. Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že v rozpore s tvrdením žalobcu umožňujú predmetné všeobecné kritériá odlíšiť osoby a subjekty, voči ktorým sú napadnuté akty zamerané.
80 V druhom rade, pokiaľ ide o dôvody zahrnutia mena žalobcu do zoznamu obsiahnutého vo vykonávacom rozhodnutí 2011/515 a v neskorších aktoch, treba uviesť, že tieto na jednej strane spočívajú v skutočnosti, že žalobca je blízkym partnerom Mahera Al‑Assada, a na druhej strane v skutočnosti, že je známy ekonomickou podporou sýrskeho režimu.
81 Pokiaľ ide najprv o dôvod, podľa ktorého je žalobca blízkym partnerom Mahera Al‑Assada, Všeobecný súd konštatuje, že tento dôvod je tiež jasný a presný v zmysle judikatúry, keďže žalobca mal možnosť spochybniť existenciu spojitosti medzi ním a Maherom Al‑Assadom. Navyše, na účely analýzy, či je povinnosť odôvodnenia splnená, je namieste zohľadniť odôvodnenie uvedené vo vzťahu k Maherovi Al‑Assadovi. Z tohto odôvodnenia jasne vyplýva, že podľa Rady bol Maher Al‑Assad jednou z osôb zodpovedných za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii. Konkrétne v rozhodnutí 2011/273 bol opísaný ako „veliteľ 4. armádnej divízie, člen ústredného vedenia strany Baath, vplyvná osobnosť v rámci republikánskej gardy; hlavný vykonávateľ represií voči demonštrantom“.
82 Pokiaľ ide ďalej o dôvod, podľa ktorého je žalobca známy ekonomickou podporou sýrskeho režimu, skutočnosť, že žalobca poskytol početné dokumenty s cieľom preukázať, že sa nezúčastňuje na žiadnej ekonomickej činnosti, ktorej cieľom je podpora režimu, potvrdzuje, že odôvodnenie Rady mu umožnilo, aby pochopil, aké konanie sa mu vytýka, a spochybnil buď jeho existenciu, alebo jeho relevantnosť.
83 Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie je v súlade s pravidlami uvedenými v bodoch 67 až 73 vyššie. Žalobcovi totiž umožnilo pochopiť dôvody, pre ktoré bolo jeho meno zaradené na predmetný zoznam, konkrétne z dôvodu jeho spojitosti s osobou zodpovednou za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii. Okrem toho mu umožnilo spochybniť jeho existenciu, ako vyplýva z jeho tvrdení a dôkazov predložených v rámci prvého žalobného dôvodu.
84 V dôsledku uvedeného odôvodnenie uvedené Radou postačovalo na splnenie povinnosti odôvodnenia, ktorá jej prináleží podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ.
85 Preto druhú časť druhého žalobného dôvodu, ako aj celý tento žalobný dôvod treba teda zamietnuť.
O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení
86 Žalobca tvrdí, že Rada dostatočne v súlade s právnymi predpismi nepreukázala dôvody, ktoré by odôvodňovali zaradenie jeho mena na sporné zoznamy, a vytýka Rade, že neuviedla ani zdroj svojich informácií, ani dôkazy preukazujúce, že ekonomicky podporuje sýrsky režim. Osobitne po prvé uvádza, že pätnásť spoločností, ktoré v Sýrii spravuje, má predmet činnosti a vykonáva činnosť striktne v obchodnej a finančnej oblasti a že dve banky, v ktorých vlastní obchodný podiel, nemajú žiadnu spojitosť so sýrskym režimom. Navyše nikdy nezastával politickú, ba ani úradnú funkciu, ktorá by preukazovala spojitosť s vládnucou mocou v Sýrii, a nebol členom správnej rady spoločnosti Cham Holding v auguste 2011. Tvrdí, že v skutočnosti je v tejto spoločnosti len menšinovým akcionárom, pričom jeho obchodný podiel je len vo výške 1,714 %. Po druhé žalobca tvrdí, že skutočnosť, že zaradenie jeho mena na sporné zoznamy bolo prijaté na návrh členského štátu, neodôvodňuje dôvodnosť tohto zaradenia na uvedené zoznamy obsiahnuté v napadnutých aktoch. Žalobca po tretie predostiera argument, že obsah napadnutých aktov bol v rozpore so všeobecnými zásadami nediskriminácie a rovnosti zaobchádzania, zaručenými právom Únie, vzhľadom na to, že meno jedného iného akcionára vlastniaceho obchodný podiel v rovnakej výške v spoločnosti Cham Holding bolo Radou zo sporných zoznamov odstránené.
87 Rada na úvod tvrdí, že Všeobecný súd je povinný vykonať preskúmanie iba v obmedzenom rozsahu, pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia, ktorých cieľom je uskutočňovať nátlak na režim tretieho štátu, ktorý nerešpektuje ani právny štát, ani ľudské práva. Okrem tohto tvrdí, že zaradenie mena žalobcu na sporné zoznamy je odôvodnené najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobca patrí k vládnucej ekonomickej triede v Sýrii. V tomto ohľade považuje za postačujúce, že žalobca je členom správnej rady a akcionárom Cham Holding, spoločnosti kontrolovanej Ramim Makhloufom, na ktorého sa tiež vzťahujú reštriktívne opatrenia. Napokon Rada usudzuje, že tvrdenie, podľa ktorého porušila zásadu nediskriminácie, je neprijateľné, keďže okolnosti vyhodnocuje prípad od prípadu, v závislosti od komplexného politického posúdenia a mnohých faktorov, často verejnosti neznámych.
88 Podľa judikatúry účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv predovšetkým vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zapísať meno určitej osoby na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú sankcie, alebo ho na nich ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie opiera o dostatočne pevný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (rozsudok Kadi II, už citovaný, bod 119).
89 V prípade pochybností je úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti. Je potrebné, aby dôvody použité proti dotknutej osobe boli podložené informáciami a dôkazmi zo strany predmetného orgánu. Ak tieto skutočnosti neumožňujú rozhodnúť o dôvodnosti niektorého z dôvodov, súd Únie ho nemôže prijať ako dôvod na rozhodnutie o predmetnom zápise alebo o jeho zachovaní (rozsudok Kadi II, už citovaný, body 121 až 123).
90 V prejednávanej veci Rada tvrdí, že žalobca je obchodníkom patriacim k vládnucej ekonomickej triede v Sýrii. No hoci je pravda, že žalobcovo postavenie obchodníka je nespochybniteľnou skutočnosťou, ktorú sám priznal, nič to nemení na tom, že táto skutočnosť nie je dôvodom, o ktorý sa opierajú napadnuté akty. Preto na účely zistenia, či bolo rozhodnutie Rady dôvodné, treba preskúmať, či je spojitosť žalobcu s Maherom Al‑Assadom a jeho ekonomická podpora (finančná a logistická) sýrskeho režimu zodpovedného za represiu dostatočne preukázaná v súlade s právnymi predpismi.
91 V prvom rade treba konštatovať, že jediné zdôvodnenie, ktoré Rada v tomto ohľade poskytla, sú časti dokumentov zo 16. augusta 2011 pod značkou „Coreu PESC/0060/11“ (dokumenty Rady 5048/12 a 5710/14) a z 21. januára 2012 (dokument Rady 5711/14), ktoré obsahujú rovnaké stručné odôvodnenie, ako to, ktoré je uvedené v napadnutých aktoch, a to najmä skutočnosť, že žalobca je blízkym obchodným partnerom Mahera Al‑Assada. Za týchto okolností Rada neposkytla nijaký dôkaz, ktorým by sa dalo podložiť tvrdenie o existencii spojitosti medzi žalobcom a Maherom Al‑Assadom, alebo túto aspoň naznačiť.
92 Rada ďalej Všeobecnému súdu poskytla novinové články o sýrskej elite, depešu od US Department of the Treasury (Ministerstvo financií Spojených štátov) označujúcu Ramiho Makhloufa za osobu majúcu prospech zo sýrskej korupcie, ako aj časť dokumentu pod značkou „Coreu PESC/0060/11“ z 21. januára 2012 (dokument Rady 5711/14) obsahujúceho odôvodnenie, podľa ktorého „Samir Hassan je jedným z hlavných akcionárov spoločnosti Cham Holding a riadi niektoré z jej dcérskych spoločností“, že „viaceré veci patriace do majetku Ramiho Makloufa… sú písané na jeho meno“ a že „vlastní sklady prestavané na internačné tábory“. Rada však v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní nevedela predložiť nijaký dôkaz, ktorý by mohol tieto tvrdenia podložiť.
93 V dôsledku uvedeného neobsahujú dokumenty a informácie predložené Radou žiadny nepriamy dôkaz, ktorým by bolo možné podložiť jej tvrdenia, podľa ktorých je žalobca spojený s Maherom Al‑Assadom alebo ekonomicky podporuje sýrsky režim.
94 Z uvedeného vyplýva, že Rada neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej ukladá článok 47 Charty základných práv, tak ako ho vykladá Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kadi II.
95 Preto treba vyhovieť prvému žalobnému dôvodu a zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, pričom nie je potrebné preskúmať ďalšie žalobné dôvody uvedené na podporu tejto žaloby.
O časových účinkoch zrušenia napadnutých aktov
96 Podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Všeobecný súd, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatné sa považujú za konečné. Z judikatúry vyplýva, že toto ustanovenie umožňuje súdu Únie rozhodnúť o dátume právoplatnosti jeho rozsudkov vyhovujúcich žalobe o neplatnosť (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12. decembra 2013, Nabipour a i./Rada, T‑58/12, body 250 a 251 a tam citovanú judikatúru).
97 V prejednávanej veci Všeobecný súd z dôvodov uvedených nižšie usudzuje, že je potrebné zachovať časové účinky napadnutých aktov až do uplynutia lehoty na podanie odvolania podľa článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie alebo ak bolo odvolanie v tejto lehote podané, až do zamietnutia odvolania.
98 Záujem žalobcu na dosiahnutí okamžitej právoplatnosti tohto zrušujúceho rozsudku preto musí byť vyvážený cieľom všeobecného záujmu sledovaným politikou Únie v oblasti reštriktívnych opatrení voči Sýrii. Zmenu časových účinkov vyhlásenia reštriktívneho opatrenia za neplatné je tak možné odôvodniť potrebou zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení a v konečnom dôsledku naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa bezpečnosti Únie a jej členských štátov, ako aj udržiavania ich medzinárodných vzťahov (pozri analogicky, s absenciou povinnosti predchádzajúceho oznámenia dotknutej osobe dôvodov prvotného zaradenia jej mena na zoznamy, rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 67).
99 Zrušenie napadnutých aktov s okamžitým účinkom v časti, v ktorej sa týkajú žalobcu, by žalobcovi umožnilo previesť z Únie všetky svoje aktíva alebo ich časť, pričom Rada by v prípade potreby nemohla včas uplatniť článok 266 ZFEÚ s cieľom napraviť nedostatky konštatované v tomto rozsudku, čím by mohlo dôjsť k vážnemu a nezvratnému narušeniu účinnosti akéhokoľvek zmrazenia aktív, o ktorom by v budúcnosti mohla Rada rozhodnúť vo vzťahu k žalobcovi.
100 Pokiaľ totiž ide o uplatnenie článku 266 ZFEÚ v prejednávanej veci, treba uviesť, že zrušenie zaradenia mena žalobcu na predmetné zoznamy na základe tohto rozsudku vyplýva zo skutočnosti, že dôvody tohto zaradenia nie sú podložené dostatočnými dôkazmi (pozri bod 94 vyššie). Hoci prináleží Rade rozhodnúť o spôsoboch vykonania tohto rozsudku, nové zaradenie žalobcu tak a priori nemožno vylúčiť. V rámci nového preskúmania má totiž Rada možnosť znovu zaradiť meno žalobcu na základe dostatočne podložených dôvodov v súlade s právnymi predpismi.
101 Z uvedeného vyplýva, že účinky zrušených rozhodnutí a nariadení musia byť vo vzťahu k žalobcovi zachované až do uplynutia lehoty na podanie odvolania alebo ak bude odvolanie v tejto lehote podané, až do prípadného zamietnutia odvolania.
O návrhu na náhradu škody
102 Žalobca tvrdí, že utrpel závažnú ujmu z dôvodu opatrení, ktoré boli vo vzťahu k nemu prijaté. Poukazuje na existenciu troch podmienok, ktorých súčasné splnenie umožňuje založiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie, a požaduje náhradu škody vo výške 250 000 eur mesačne od 1. septembra 2011 z titulu vzniknutej majetkovej ujmy, symbolické 1 euro z titulu vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj náhradu majetkovej ujmy, ktorá vznikne v budúcnosti.
103 Rada namieta voči tvrdeniam žalobcu a usudzuje, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok vyžadovaných pre takúto žiadosť.
104 V zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ týkajúceho sa mimozmluvnej zodpovednosti Únia v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.
105 Podľa ustálenej judikatúry je vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu protiprávneho konania jeho inštitúcií podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to nezákonnosťou konania vytýkaného inštitúcii, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, Zb. s. 3057, bod 16; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2005, Beamglow/Parlament a i., T‑383/00, Zb. s. II‑5459, bod 95, a rozsudok Všeobecného súdu z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, Zb. s. II‑7915, bod 28).
106 Ak nie je splnená jedna z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, musia sa nároky na náhradu škody zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sú splnené ostatné dve podmienky (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 1994, KYDEP/Rada a Komisia, C‑146/91, Zb. s. I‑4199, bod 81, a rozsudky Súdu prvého stupňa Sisson/Rada, už citovaný, bod 29, a z 20. februára 2002, Förde‑Reederei/Rada a Komisia, T‑170/00, Zb. s. II‑515, bod 37). Súd Únie okrem toho nie je povinný pri skúmaní týchto podmienok sledovať určité poradie (rozsudok Súdneho dvora z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, bod 13).
107 Napokon treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí každý návrh na náhradu škody, či už ide o majetkovú alebo nemajetkovú ujmu a či už ako symbolickú náhradu alebo na získanie skutočnej náhrady, spresňovať povahu uvádzanej ujmy vo vzťahu k vytýkanému konaniu a aspoň približne vyčísliť celú túto ujmu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený v Zbierke, bod 250 a tam citovanú judikatúru).
108 V prejednávanej veci musí byť návrh žalobcu na náhradu škody zamietnutý, keďže v návrhu nebola preukázaná existencia škody. Žalobca sa totiž uspokojil s uvedením súm týkajúcich sa straty na hospodárskych príjmoch, no nepredložil nijaký dôkaz, pokiaľ ide o výšku príjmov pred a po zaradení jeho mena na predmetné zoznamy, a teda nepreukázal škodu vyplývajúcu z nedostupnosti jeho finančných prostriedkov. V tomto ohľade nemožno ani listy banky informujúce žalobcu o zmrazení jeho aktív (prílohy 5 a 9 k žalobe), ani zrušenie jeho bankových kariet (prílohy 17 a 18 k žalobe) považovať za dostatočné na účely odôvodnenia sumy požadovanej v jeho návrhu na náhradu škody. Ďalej, žalobca ani nevysvetľuje, v čom by rozšírenie informácie o prerušení obchodných vzťahov s jeho údajnými dodávateľmi umožňovalo určiť sumu požadovanej náhrady škody (prílohy 19 až 21 k žalobe). Okrem toho na pojednávaní bol žalobca vyzvaný odpovedať na otázku týkajúcu sa dôkazov, ktoré by mohli odôvodniť sumu požadovanej náhrady škody, no žiadne takéto dôkazy nevedel predložiť. Navyše, údajnú stratu na príjmoch žalobcu možno vnímať ako priamy dôsledok zhoršenia ekonomickej situácie v Sýrii od počiatku vzniku udalostí, ktorým táto krajina čelí.
109 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zamietnuť návrh žalobcu na náhradu škody ako nedôvodný.
O trovách
110 Článok 87 ods. 3 rokovacieho poriadku stanovuje, že Všeobecný súd môže rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania nemajú úspech v jednej časti alebo vo viacerých častiach návrhov.
111 Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade nemá Rada úspech v časti návrhov požadujúcej zrušenie aktov a žalobca v časti návrhov požadujúcich náhradu škody, pri rozhodnutí o trovách sa spravodlivo uplatní vyššie uvedené ustanovenie, a to tak, že Rada znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vynaložil žalobca v konaní na tomto stupni. Pokiaľ ide o trovy týkajúce sa konaní o nariadení predbežného opatrenia, žalobca znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Rady.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP sa zamieta ako neprípustný.
2. V rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú Samira Hassana, sa zrušujú:
– vykonávacie rozhodnutie Rady 2011/515/SZBP z 23. augusta 2011, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii,
– vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 843/2011 z 23. augusta 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii,
– rozhodnutie Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273/SZBP,
– nariadenie Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 442/2011,
– vykonávacie rozhodnutie Rady 2013/185/SZBP z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2012/739/CFSP,
– vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012,
– rozhodnutie Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii.
3. Účinky zrušených rozhodnutí a nariadení sa voči pánovi Hassanovi zachovávajú do uplynutia lehoty na podanie odvolania, alebo ak bude odvolanie v tejto lehote podané, do prípadného zamietnutia odvolania.
4. Žiadosť o náhradu škody sa zamieta.
5. Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré pán Hassan vynaložil v rámci konania na tomto stupni.
6. Pán Hassan znáša polovicu svojich vlastných trov konania, ktoré vynaložil v rámci konania na tomto stupni. Znáša svoje vlastné trovy konania a trovy konania, ktoré vynaložila Rada v rámci konaní o nariadení predbežného opatrenia.
van der Woude | Wiszniewska‑Białecka | Ulloa Rubio |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júla 2014.
Podpisy