ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 21. januára 2016 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Určenie rozhodného práva – Nariadenia (ES) č. 864/2007 a č. 593/2008 – Smernica 2009/103/ES – Nehoda, ktorú spôsobil ťahač s návesom, pričom každé vozidlo bolo poistené iným poistiteľom – Nehoda, ku ktorej došlo v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom boli uzavreté zmluvy o poistení – Regresná žaloba medzi poistiteľmi – Rozhodné právo – Pojmy ‚zmluvné záväzky‘ a ‚mimozmluvné záväzky‘“
V spojených veciach C‑359/14 a C‑475/14,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré v uvedenom poradí podali Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius, Litva) a Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy) rozhodnutiami z 15. júla a 8. októbra 2014, doručenými Súdnemu dvoru 23. júla a 17. októbra 2014, ktoré súvisia s konaniami:
„ERGO Insurance“ SE, v zastúpení: „ERGO Insurance“ SE Lietuvos filialas,
proti
„If P&C Insurance“ AS, v zastúpení: „IF P&C Insurance“ AS filialas (C‑359/14),
a
„Gjensidige Baltic“ AAS, v zastúpení: „Gjensidige Baltic“ AAS Lietuvos filialas,
proti
„PZU Lietuva“ UAB DK (C‑475/14),
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda tretej komory L. Bay Larsen, vykonávajúci funkciu predsedu štvrtej komory, sudcovia J. Malenovský, M. Safjan (spravodajca), S. Prechal a K. Jürimäe,
generálna advokátka: E. Sharpston,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– „ERGO Insurance“ SE, v zastúpení: „ERGO Insurance“ SE Lietuvos filialas, v zastúpení: M. Navickas, advokatas,
– „Gjensidige Baltic“ AAS, v zastúpení: „Gjensidige Baltic“ AAS Lietuvos filialas, v zastúpení: A. Rjabovs,
– „If P&C Insurance“ AS, v zastúpení: „If P&C Insurance“ AS filialas, v zastúpení: A. Kunčiuvienė,
– litovská vláda, v zastúpení: R. Krasuckaitė, G. Taluntytė a D. Kriaučiūnas, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Steiblytė a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 24. septembra 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 14 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, s. 11), ako aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6; ďalej len „nariadenie Rím I“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, s. 40; ďalej len „nariadenie Rím II“).
2 Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch súdnych konaní medzi „ERGO Insurance“ SE a „If P&C Insurance“ AS a medzi „Gjensidige Baltic“ AAS (ďalej len „Gjensidige Baltic“) a „PZU Lietuva“ UAB DK (ďalej len „PZU Lietuva“), poisťovacími spoločnosťami, ktoré sa týkajú práva uplatniteľného na regresné žaloby uplatnené medzi uvedenými účastníkmi konaní v nadväznosti na dopravné nehody, ku ktorým došlo v Nemecku.
Právny rámec
Právo Únie
Nariadenie Rím I
3 Odôvodnenie 7 nariadenia Rím I uvádza:
„Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42, ďalej len ‚nariadenie Brusel I‘] (Brusel I) a nariadením [Rím II].“
4 Článok 1 ods. 1 nariadenia Rím I definuje jeho pôsobnosť nasledujúcim spôsobom:
„Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.
Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.“
5 Článok 4 tohto nariadenia nazvaný „Rozhodné právo pri absencii voľby“ stanovuje:
„1. Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu;
b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;
c) zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza;
d) bez ohľadu na písmeno c) nájom nehnuteľnosti uzavretý na dočasné súkromné použitie na obdobie maximálne šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu prenajímateľa za predpokladu, že nájomca je fyzická osoba a má svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine;
e) zmluva o franšíze sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu franšízanta;
f) zmluva o distribúcii sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu distribútora;
g) zmluva o predaji tovaru dražbou sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde sa koná dražba, ak také miesto možno určiť;
h) zmluva uzavretá v rámci multilaterálneho systému, ktorý spája, alebo umožňuje spájanie záujmov viacerých tretích strán nakupovať a predávať finančné nástroje v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 17 smernice 2004/39/ES v súlade s nediskrečnými pravidlami a ktorý sa spravuje jediným právnym poriadkom, sa spravuje týmto právnym poriadkom.
2. Ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1 alebo ak sú prvky zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu.
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.
4. Ak podľa odsekov 1 alebo 2 nie je možné určiť rozhodné právo, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu.“
6 Článok 7 uvedeného nariadenia s názvom „Poistné zmluvy“ je formulovaný takto:
„1. Tento článok sa uplatňuje na zmluvy uvedené v odseku 2 bez ohľadu na to, či kryté riziko sa nachádza v členskom štáte, a na všetky ostatné poistné zmluvy vzťahujúce sa na riziká, ktoré sa nachádzajú na území členských štátov. Neuplatňuje sa na zmluvy o zaistení.
2. Poistná zmluva vzťahujúca sa na veľké riziko vymedzené v článku 5 písm. d) prvej smernice Rady 73/239/EHS z 24. júla 1973 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia [(Ú. v. ES L 228, s. 3; Mim. vyd. 06/001, s. 14), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/68/ES zo 16. novembra 2005 (Ú. v. EÚ L 323, s. 1)] sa spravuje právnym poriadkom zvoleným zmluvnými stranami v súlade s článkom 3 tohto nariadenia.
Pokiaľ si zmluvné strany nezvolili rozhodné právo, poistná zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poistiteľa. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.
…
6. Na účely tohto článku sa krajina, v ktorej sa nachádza riziko, určuje podľa článku 2 písm. d) druhej smernice Rady 88/357/EHS z 22. júna 1988 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, na uľahčenie účinného vykonávania slobody poskytovať služby [(Ú. v. ES L 172, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 198), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, s. 14)] a v prípade životného poistenia je krajinou, v ktorej sa nachádza riziko krajina záväzku v zmysle článku 1 ods. 1 písm. g) smernice 2002/83/ES.“
7 Podľa článku 15 toho istého nariadenia s názvom „Zákonná subrogácia“:
„Ak má osoba (ďalej len ‚veriteľ‘) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (ďalej len ‚dlžník‘) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.“
8 Článok 16 nariadenia Rím I s názvom „Spoločný záväzok“ stanovuje:
„Ak má veriteľ pohľadávku voči viacerým dlžníkom, ktorí sú zodpovední za rovnakú pohľadávku, a jeden z dlžníkov už úplne alebo čiastočne uspokojil pohľadávku, právo tohto dlžníka požadovať náhradu od ostatných dlžníkov sa spravuje právnym poriadkom, ktorým sa spravuje záväzok tohto dlžníka voči veriteľovi. Ostatní dlžníci sa môžu dovolávať exkulpačných dôvodov, ktoré majú voči veriteľovi, v rozsahu, ktorý umožňuje právny poriadok, ktorým sa spravujú ich záväzky voči veriteľovi.“
9 Článok 23 tohto nariadenia s názvom „Vzťah k iným právnym aktom práva Spoločenstva“ stanovuje:
„s výnimkou článku 7 toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy pre zmluvné záväzky.“
Nariadenie Rím II
10 Odôvodnenie 7 nariadenia Rím II stanovuje:
„Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením [Brusel I] a nástrojmi, ktoré sa zaoberajú rozhodným právom pre zmluvné záväzky.“
11 Podľa článku 4 tohto nariadenia nazvaného „Všeobecné pravidlo“:
„1. Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.
2. Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom.“
12 Článok 15 nariadenia Rím II s názvom „Rozsah použitia rozhodného práva“ uvádza:
„Rozhodným právom pre mimozmluvné záväzky podľa tohto nariadenia sa spravujú najmä:
a) podmienky a rozsah zodpovednosti vrátane určenia osôb, ktoré možno brať na zodpovednosť za ich konanie;
b) okolnosti vylučujúce zodpovednosť, obmedzenia zodpovednosti a rozdelenia zodpovednosti;
…“
13 Článok 18 uvedeného nariadenia s názvom „Priama žaloba proti poistiteľovi zodpovednej osoby“ stanovuje:
„Poškodená osoba môže žalovať priamo poistiteľa zodpovednej osoby na poskytnutie náhrady škody, ak to umožňuje rozhodné právo pre mimozmluvný záväzok alebo rozhodné právo pre poistnú zmluvu.“
14 Článok 19 toho istého nariadenia s nadpisom „Subrogácia“ znie:
„Ak má osoba (‚veriteľ‘) mimozmluvnú pohľadávku voči inej osobe (‚dlžník‘) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa, určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.“
15 Podľa znenia článku 20 nariadenia Rím II s názvom „Spoločný záväzok“:
„Ak má veriteľ pohľadávku voči viacerým dlžníkom, ktorí sú zodpovední za rovnakú pohľadávku, a jeden z dlžníkov už úplne alebo čiastočne uspokojil pohľadávku, právo tohto dlžníka požadovať náhradu od ostatných dlžníkov sa spravuje rozhodným právom pre mimozmluvný záväzok tohto dlžníka voči veriteľovi.“
16 Článok 27 uvedeného nariadenia s názvom „Vzťah k iným normám práva Spoločenstva“ stanovuje:
„Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky.“
Smernica 2009/103
17 Odôvodnenie 26 smernice 2009/103 uvádza:
„v záujme poistenej strany má každá poistná zmluva v každom členskom štáte za jedno poistné zaručovať krytie, ktoré požadujú zákony tohto členského štátu, alebo krytie, ktoré požadujú zákony členského štátu, v ktorom má vozidlo svoje [obvyklé – neoficiálny preklad] stanovište, podľa toho, ktoré krytie je vyššie.“
18 Článok 3 tejto smernice s názvom „Povinnosť poistiť motorové vozidlo“ vo svojom treťom odseku uvádza:
„Každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že poistná zmluva pokrýva tiež:
a) podľa právnych predpisov platných v iných členských štátoch akúkoľvek škodu, ktorá je spôsobená na území týchto štátov;
…“
19 Článok 14 uvedenej smernice nazvaný „Jediné poistné“ znie:
„Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že všetky poistky povinného poistenia zodpovednosti vyplývajúcej z prevádzky vozidiel:
a) pokryjú na základe jediného poistného a počas celého zmluvného obdobia, celé územie Spoločenstva vrátane každého obdobia, počas ktorého vozidlo zostane v inom členskom štáte počas zmluvného obdobia, a
b) zaručia na základe jediného poistného v každom členskom štáte krytie, ktoré vyžadujú zákony tohto členského štátu, alebo ktoré vyžadujú zákony toho členského štátu, kde sa vozidlo obvykle nachádza, podľa toho, ktoré krytie je vyššie.“
Litovské právo
20 Ustanovenia smernice 2009/103 boli prebraté do vnútroštátneho práva zákonom o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (TPVCAPDĮ) z 5. marca 2004 (Žin., 2004, č. 46‑1498), zmeneným a doplneným zákonom č. X-1137 zo 17. mája 2007 (Žin., 2007, č. 61‑2340, ďalej len „zákon o povinnom poistení“).
21 Článok 10 zákona o povinnom poistení s názvom „Územná platnosť poistnej zmluvy“ vo svojom odseku 1 uvádza:
„Poistná zmluva [na vozidlo, ktorého obvyklé stanovište sa nachádza na litovskom území] alebo hraničná poistná zmluva poskytuje na základe jediného (celkového) poistného a počas celej doby platnosti poistnej zmluvy, vrátane akéhokoľvek obdobia, v ktorom sa motorové vozidlo počas doby platnosti poistnej zmluvy nachádza v iných členských štátoch Únie, poistné krytie v ktoromkoľvek členskom štáte v rozsahu vyžadovanom právnymi predpismi príslušného členského štátu, ktoré upravujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, alebo v rozsahu vyžadovanom týmto zákonom, ak je toto krytie vyššie. …“
22 Podľa znenia článku 11 tohto zákona s názvom „Poistné sumy a poistné“:
„…
3. Poistiteľ vyplatí náhradu škody spôsobenej v inom členskom štáte na základe poistných súm v súlade s právnymi predpismi dotknutého členského štátu alebo poistných súm uvedených v odseku 1 tohto článku podľa toho, ktoré z nich sú vyššie.“
…“
23 Článok 16 uvedeného zákona s názvom „Zásady vyplácania náhrady škody“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Zodpovedný poistiteľ alebo kancelária vyplatí náhradu škody, ak prevádzkovateľovi motorového vozidla vznikne zodpovednosť za škodu spôsobenú poškodenej tretej osobe. Náhrada škody sa vyplatí s prihliadnutím na právne predpisy štátu, v ktorom sa stala dopravná nehoda, upravujúce povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
…“
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
Vec C‑359/14
24 Dňa 1. septembra 2011 pri meste Mannheim (Nemecko) zišiel ťahač s pripojeným návesom pri otáčaní sa z cesty a prevrátil sa. Na základe zápisníc vyhotovených príslušníkmi polície, ktorí zasahovali na mieste nehody, bol za zodpovedného za nehodu určený vodič ťahača. V dôsledku toho poistiteľ tohto vozidla, pobočka „ERGO Insurance“ SE vyplatila poškodeným pri uvedenej dopravnej nehode sumu 7 760,02 litovských litasov (LTL) (približne 2 255 eur). Následne sa tento poistiteľ obrátil na vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania, so žalobou, ktorou žiada zaviazať poistiteľa návesu, teda pobočku „If P&C Insurance“ AS, na zaplatenie polovice náhrady škody, ktorú musel zaplatiť žalobca z dôvodu, že „If P&C Insurance“ musí niesť spoločnú zodpovednosť za vzniknutú škodu.
25 Podľa vnútroštátneho súdu existujú pochybnosti týkajúce sa určenia práva uplatniteľného na spor medzi dvomi poistiteľmi.
26 Za týchto okolností Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 4 ods. 4 nariadenia Rím I, podľa ktorého, ak podľa odsekov 1 alebo 2 nie je možné určiť rozhodné právo, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu‘, vykladať v tom zmysle, že za takých okolností ako v prejednávanej veci sa uplatní nemecké právo?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, má sa zásada zakotvená v článku 4 nariadenia Rím II vykladať v tom zmysle, že rozhodné právo v spore medzi poistiteľom ťahača a poistiteľom návesu sa má za takých okolností ako v prejednávanej veci určiť podľa práva štátu, na ktorého území došlo k vzniku škody v dôsledku dopravnej nehody?“
Vec C‑475/14
27 Pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v Nemecku 21. januára 2011, ťahač s návesom spôsobil škodu na cudzom majetku. Ťahač bol pre prípad zodpovednosti za škodu poistený v litovskej pobočke Gjensidige Baltic. Náves bol poistený v rámci zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu, uzavretej s PZU Lietuva.
28 Po predložení nárokov, ktoré v Nemecku podali osoby poškodené pri tejto dopravnej nehode, Gjensidige Baltic vyplatila náhradu škody vo výške 4 331,05 LTL (približne 1 254 eur). Gjensidige Baltic zastáva názor, že keďže táto náhrada škody pokrýva celú škodu, ktorú utrpeli títo poškodení, mohla podať regresnú žalobu voči PZU Lietuva s cieľom získať náhradu polovice uvedenej sumy, teda 2 165,53 LTL (približne 629 eur).
29 Rozsudkom z 2. januára 2013 Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) vyhovel žalobe, ktorú podala Gjensidige Baltic. Zaviazal PZU Lietuva na zaplatenie vyplatenej náhrady škody do výšky 2 165,53 LTL v prospech Gjensidige Baltic spolu s úrokmi so sadzbou 6 % ročne. Tento súd uviedol, že v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia Rím II sa na mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu uplatňuje nemecké právo. Podľa nemeckého práva je potrebné rozdeliť zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z dopravnej nehody spôsobenej vozidlom s návesom. Ak je škoda nahradená jedným z poistiteľov, tento poistiteľ má právo žiadať polovicu sumy od druhého poistiteľa.
30 Rozsudkom z 8. novembra 2013 Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd vo Vilniuse) zrušil rozsudok, ktorý vyhlásil Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius), a zamietol regresnú žalobu, ktorú podala Gjensidige Baltic. Odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci sa musia otázky spojené so zodpovednosťou za škodu vyplývajúcu z prevádzky vozidla rozhodnúť na základe zmluvy o povinnom poistení zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z prevádzky vozidla a že ustanovenia nariadenia Rím II neboli uplatniteľné. Keďže v konaní vo veci samej bola uzavretá zmluva o povinnom poistení, predmetná situácia nemohla patriť do oblasti občianskoprávnej zodpovednosti. Zastávajúc názor, že povinnosť PZU Lietuva vyplývala zo zmluvy o povinnom poistení, tento súd prijal záver o uplatnení litovského práva.
31 Kasačný opravný prostriedok, ktorý podala Gjensidige Baltic na vnútroštátny súd, smeruje k zrušeniu tohto rozsudku a potvrdeniu rozsudku Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) z 2. januára 2013.
32 Vnútroštátny súd poznamenáva, že spor sa týka najmä kvalifikácie právneho vzťahu, ktorý existuje medzi poistiteľom ťahača a poistiteľom návesu, ako aj určenia práva, ktoré sa na tento vzťah uplatňuje. Táto kvalifikácia je pre tento spor rozhodujúca, keďže litovský a nemecký právny poriadok stanovujú rôzne zásady rozdelenia zodpovednosti medzi poistiteľa ťahača a poistiteľa návesu, ak je škoda spôsobená jazdnou súpravou.
33 Okrem toho je potrebné určiť, či tak, ako to tvrdí Gjensidige Baltic, článok 14 písm. b) smernice 2009/103 stanovuje kolíznu normu, podľa ktorej znenia sa právo miesta dopravnej nehody uplatňuje na spor medzi poistiteľmi, ako je spor v konaní vo veci samej.
34 Za týchto okolností Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Stanovuje článok 14 písm. b) smernice 2009/103 kolíznu normu, ktorá by sa ratione personae mala uplatniť nielen na poškodených pri dopravných nehodách, ale aj na poistiteľov vozidiel, ktoré spôsobili škodu, na účely určenia rozhodného práva pre vzťahy medzi nimi, a je toto ustanovenie osobitným pravidlom vo vzťahu ku kolíznym normám stanoveným v nariadeniach Rím I a Rím II?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku je dôležité zistiť, či právne vzťahy medzi poistiteľmi v prejednávanom prípade spadajú pod pojem ,zmluvné záväzky‘ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Rím I. Ak právne vzťahy medzi poistiteľmi spadajú pod pojem ,zmluvné záväzky‘, potom je dôležitá otázka, či tieto vzťahy patria do kategórie poistných zmlúv (právnych vzťahov) a rozhodné právo pre ne treba určiť v súlade s článkom 7 nariadenia Rím I.
3. V prípade zápornej odpovede na prvé dve otázky je dôležité zistiť, či v prípade regresného nároku právne vzťahy medzi poistiteľmi vozidiel používaných v jazdnej súprave spadajú pod pojem ,mimozmluvný záväzok‘ v zmysle nariadenia Rím II a či sa tieto právne vzťahy majú pri určovaní rozhodného práva v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia Rím II považovať za odvodené právne vzťahy, ktoré vznikli v dôsledku dopravnej nehody (civilného deliktu). Majú sa poistitelia vozidiel používaných v jazdnej súprave v prípade, akým je prejednávaný prípad, považovať za dlžníkov, ktorí sú zodpovední za rovnakú pohľadávku, v zmysle článku 20 nariadenia Rím II a má sa rozhodné právo pre vzťahy medzi nimi určiť podľa tohto pravidla?“
35 Uznesením predsedu Súdneho dvora z 19. novembra 2014 boli veci C‑359/14 a C‑475/14 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
O prejudiciálnych otázkach
36 Svojimi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, ako treba vykladať nariadenia Rím I a Rím II, ako aj smernicu 2009/103 na účely určenia právneho poriadku alebo právnych poriadkov uplatniteľných v rámci regresnej žaloby poistiteľa ťahača, ktorý odškodnil poškodeného pri dopravnej nehode spôsobenej vodičom uvedeného vozidla, voči poistiteľovi návesu, ktorý bol pri tejto dopravnej nehode ťahaný.
37 Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva z ich článkov 1, nariadenia Rím I a Rím II harmonizovali kolízne normy právnych poriadkov uplatniteľných v občianskej a obchodnej oblasti na zmluvné a mimozmluvné záväzky. Právo uplatniteľné na tieto dve kategórie záväzkov sa musí určiť prostredníctvom ustanovení uvedených jedným z týchto dvoch nariadení, aj keď bez vplyvu pravidiel uvedených v článkoch 23 a 25 nariadenia Rím I, ako aj článkoch 27 a 28 nariadenia Rím II.
38 Vo vzťahu k uvedenému treba jednak v odpovedi na otázku, ktorú formuloval Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy) vo veci C‑475/14, poznamenať, že článok 14 písm. b) smernice 2009/103 nestanovuje osobitnú kolíznu normu vo vzťahu ku kolíznym normám stanoveným v nariadeniach Rím I a Rím II, pokiaľ ide o regresné žaloby medzi poistiteľmi, a preto nespĺňa podmienky stanovené v uvedenom poradí v článku 23 nariadenia Rím I a článku 27 nariadenia Rím II.
39 Smernica 2009/103 ukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenia, ktoré zaručujú, že poškodený pri dopravnej nehode a prevádzkovateľ vozidla zapojeného do tejto dopravnej nehody budú chránení. Podľa jej odôvodnenia 12 je všeobecným cieľom tejto smernice zaručiť ochranu poškodených pri dopravných nehodách zabezpečením toho, že poškodení budú mať nárok na minimálne poistné krytie.
40 Zo znenia ani z cieľov smernice 2009/103 nevyplýva, že táto smernica smeruje k stanoveniu noriem pre kolíziu právnych poriadkov.
41 Konkrétnejšie, článok 14 uvedenej smernice v spojení s jej odôvodnením 26 sa obmedzuje na to, že členským štátom ukladá prijať opatrenia potrebné na to, aby poistky vozidiel na základe jediného poistného pokrývali celé územie Európskej únie počas celého zmluvného obdobia a aby na základe tohto poistného zaručili v každom členskom štáte krytie, ktoré vyžadujú zákony tohto členského štátu alebo ktoré vyžadujú zákony toho členského štátu, kde sa vozidlo obvykle nachádza, podľa toho, ktoré krytie je vyššie.
42 Toto ustanovenie sa teda týka výlučne územného rozsahu a úrovne krytia, ktoré musí poistiteľ poskytnúť, s cieľom zabezpečiť primeranú ochranu pre poškodených pri dopravných nehodách. Nemožno z toho vyvodzovať pravidlo, podľa ktorého by právna úprava takto určeného členského štátu upravovala rozdelenie zodpovednosti medzi poistiteľmi.
43 Pokiaľ ide na druhej strane o pôsobnosť nariadení Rím I a Rím II, pojmy „zmluvný záväzok“ a „mimozmluvný záväzok“, ktoré sú v nich uvedené, sa majú vykladať samostatne s odvolaním sa na systém a ciele týchto nariadení (pozri analogicky rozsudok ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 27). Treba tiež prihliadať , ako to vyplýva z odôvodnenia 7 oboch nariadení, na cieľ zlučiteľnosti pri vzájomnom uplatňovaní týchto nariadení, ale tiež nariadenia Brusel I, ktoré v jeho článku 5 rozlišuje medzi zmluvnými vecami a vecami nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti.
44 Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tohto nariadenia vyplýva, že iba právny záväzok slobodne prevzatý jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu, patrí pod pojem „zmluvné veci“ podľa článku 5 bodu 1 uvedeného nariadenia (pozri rozsudok Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 39). Analogicky a v súlade s cieľom zlučiteľnosti uvedeným v bode 43 tohto rozsudku treba prijať záver, že pojem „zmluvný záväzok“ v zmysle článku 1 nariadenia Rím I označuje záväzok slobodne prevzatý jednou osobou voči druhej osobe.
45 Pokiaľ ide o pojem „mimozmluvný záväzok“ v zmysle článku 1 nariadenia Rím II, treba pripomenúť, že pojem „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I zahŕňa všetky žaloby, ktorých cieľom je zistiť zodpovednosť žalovaného a ktoré sa netýkajú „zmluvných vecí“ v zmysle bodu 1 tohto článku 5 (rozsudok ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 32 a citovaná judikatúra). Okrem toho treba poznamenať, ako vyplýva z článku 2 nariadenia Rím II, že toto nariadenie sa uplatňuje na záväzky vyplývajúce zo škody, teda na akýkoľvek následok vyplývajúci z civilného deliktu, z bezdôvodného obohatenia, z konania bez príkazu alebo z predzmluvnej zodpovednosti (culpa in contrahendo).
46 Vzhľadom na tieto skutočnosti treba „mimozmluvný záväzok“ v zmysle nariadenia Rím II chápať ako záväzok, ktorého dôvodom je jedna zo skutočností uvedených v článku 2 tohto nariadenia a pripomenutých v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.
47 V prejednávanej veci z návrhov na začatie prejudiciálnych konaní vyplýva, že zmluvné záväzky v zmysle nariadenia Rím I existujú medzi poistiteľmi a prevádzkovateľmi alebo vodičmi ťahača, ako aj prevádzkovateľmi návesu. Naopak, neexistuje žiadny zmluvný záväzok medzi dvomi poistiteľmi.
48 Okrem toho existencia a rozsah záväzku náhrady škody poškodeným v konaní vo veci samej závisia predovšetkým od posúdení týkajúcich sa dopravných nehôd, ktoré sú dôvodom predmetných škôd. Tieto posúdenia deliktuálnej povahy nesúvisia so zmluvným vzťahom, ktorý spája poistiteľov s ich poistenými.
49 Čo sa týka možnosti poistiteľa ťahača, ktorý nahradil poškodenému celú škodu, ktorú utrpel z dôvodu dopravnej nehody, do ktorej bol zapojený tento ťahač, ako aj náves, ktorý bol k nemu pripojený, podať regresnú žalobu proti poistiteľovi návesu, treba zdôrazniť nasledujúce skutočnosti.
50 Po prvé samotnú existenciu regresného nároku poistiteľa ťahača, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu, voči poistiteľovi ťahaného návesu po nahradení škody poškodenému nemožno vyvodiť z poistnej zmluvy, ale jej predpokladom je súbežné založenie deliktuálnej zodpovednosti prevádzkovateľa uvedeného návesu vo vzťahu k tomu istému poškodenému.
51 Treba teda poznamenať, že taký záväzok náhrady škody, ktorý zaťažuje prevádzkovateľa návesu, treba považovať za „mimozmluvný záväzok“ v zmysle článku 1 nariadenia Rím II. Právo uplatniteľné na tento záväzok preto treba určiť s prihliadnutím na ustanovenia tohto nariadenia.
52 Podľa článku 4 uvedeného nariadenia, pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, právom uplatniteľným na takýto mimozmluvný záväzok je právo krajiny, kde vznikla škoda, teda v konaniach vo veci samej krajiny, kde došlo k vzniku škody priamo vyplývajúcej z dopravnej nehody (pozri v tomto zmysle rozsudok Lazar, C‑350/14, EU:C:2015:802, bod 24). Podľa článku 15 písm. a) a b) nariadenia Rím II, toto právo tiež určí podmienky a rozsah zodpovednosti, ako aj rozdelenie tejto zodpovednosti.
53 Preto treba osoby povinné zo záväzku nahradiť škodu poškodenému, ako aj prípadne zodpovedajúce podiely prevádzkovateľa návesu a prevádzkovateľa alebo vodiča ťahača na škode spôsobenej poškodenému určiť podľa práva miesta priamej škody, v danom prípade nemeckého práva.
54 Po druhé treba pripomenúť, že povinnosť poistiteľa nahradiť škodu spôsobenú poškodenému nevyplýva zo škody spôsobenej poškodenému, ale zo zmluvy, ktorá ho spája so zodpovedným poisteným. Keďže teda takáto náhrada škody má svoj dôvod v zmluvnej povinnosti, právo uplatniteľné na takýto záväzok treba určiť v súlade s ustanoveniami nariadenia Rím I.
55 S prihliadnutím na uplatniteľné právo, resp. na poistnú zmluvu ťahačov, ako sú ťahače v konaniach vo veci samej, a poistnú zmluvu návesov, ktoré k ním boli pripojené, teda treba zistiť, či poistitelia týchto dvoch typov vozidiel boli skutočne podľa uvedených zmlúv povinní nahradiť škodu poškodeným pri dopravných nehodách spôsobených týmito vozidlami.
56 Po tretie a pokiaľ ide o otázku, či poistiteľ ťahača, ktorý nahradil škodu poškodenému, prípadne disponuje regresnou žalobou voči poistiteľovi návesu, treba poznamenať, že článok 19 nariadenia Rím II rozlišuje medzi otázkami podliehajúcimi mimozmluvnému režimu a zmluvnému režimu. Toto ustanovenie sa uplatňuje najmä na situáciu, v ktorej tretia osoba, a to poistiteľ, nahradila škodu poškodenému pri dopravnej nehode, teda oprávnenému z mimozmluvného záväzku voči vodičovi alebo prevádzkovateľovi vozidla, a to pri splnení si povinnosti poskytnúť poškodenému náhradu škody.
57 Presnejšie článok 19 nariadenia Rím II uvádza, že za takého predpokladu otázka prípadnej subrogácie práv poškodeného sa riadi právom uplatniteľným na záväzok tretej osoby, teda poistiteľa zodpovednosti za škodu, nahradiť tomuto poškodenému škodu.
58 Záväzok poistiteľa kryť zodpovednosť poisteného za škodu voči poškodenému, ktorý vyplýva z poistnej zmluvy uzavretej s poisteným, podmienky, za ktorých môže poistiteľ uplatniť práva poškodeného pri dopravnej nehode voči osobám zodpovedným za dopravnú nehodu, závisia od vnútroštátneho práva upravujúceho uvedenú poistnú zmluvu, určeného podľa článku 7 nariadenia Rím I.
59 Naopak, právo uplatniteľné na určenie osôb, ktoré by bolo možné uznať za zodpovedné, ako aj prípadné rozdelenie zodpovednosti medzi tieto osoby a ich poistiteľov zostáva podľa uvedeného článku 19 podriadené článku 4 a nasl. nariadenia Rím II.
60 Treba najmä konštatovať, že za predpokladu, ak podľa práva uplatniteľného podľa týchto ustanovení nariadenia Rím II poškodený pri dopravnej nehode spôsobenej ťahačom vybaveným návesom disponuje právami voči prevádzkovateľovi návesu, ako aj voči jeho poistiteľovi, poistiteľ ťahača po tom, čo nahradil škodu poškodenému, disponuje regresným nárokom voči poistiteľovi návesu, pokiaľ právo uplatniteľné na poistnú zmluvu podľa článku 7 nariadenia Rím I stanovuje subrogáciu poistiteľa do práv poškodeného.
61 Vnútroštátnym súdom teda prislúcha, aby po prvé v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva uplatniteľnými podľa nariadenia Rím II určili, ako majú byť náhrady škôd, ktoré sa majú vyplatiť poškodenému, rozdelené medzi vodiča a prevádzkovateľa ťahača na jednej strane a prevádzkovateľa návesu na druhej strane.
62 Po druhé treba podľa článku 7 nariadenia Rím I určiť právo uplatniteľné na poistné zmluvy uzavreté medzi poistiteľmi, ktorí sú žalobcami v konaniach vo veci samej, a ich príslušným poisteným, aby sa zistilo, či a v akej miere uvedení poistitelia môžu prostredníctvom subrogácie uplatňovať práva poškodeného proti poistiteľovi návesu.
63 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položené otázky odpovedať, že článok 14 písm. b) smernice 2009/103 sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie neobsahuje osobitnú kolíznu normu, ktorá by mala určiť právny poriadok uplatniteľný na regresnú žalobu medzi poistiteľmi za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej.
64 Nariadenia Rím I a Rím II sa majú vykladať v tom zmysle, že právo uplatniteľné na regresnú žalobu poistiteľa ťahača, ktorý nahradil škodu poškodeným pri dopravnej nehode zavinenej vodičom uvedeného vozidla, voči poistiteľovi návesu ťahaného pri tejto dopravnej nehode sa určuje uplatnením článku 7 nariadenia Rím I, pokiaľ pravidlá zodpovednosti za civilný delikt uplatniteľné na túto dopravnú nehodu podľa článku 4 a nasl. nariadenia Rím II stanovujú rozdelenie záväzku náhrady škody.
O trovách
65 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
Článok 14 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa má vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie neobsahuje osobitnú kolíznu normu, ktorá by mala určiť právny poriadok uplatniteľný na regresnú žalobu medzi poistiteľmi za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) sa majú vykladať v tom zmysle, že právo uplatniteľné na regresnú žalobu poistiteľa ťahača, ktorý nahradil škodu poškodeným pri dopravnej nehode zavinenej vodičom uvedeného vozidla, voči poistiteľovi návesu ťahaného pri tejto dopravnej nehode sa určuje uplatnením článku 7 nariadenia č. 593/2008, pokiaľ pravidlá zodpovednosti za civilný delikt uplatniteľné na túto dopravnú nehodu podľa článku 4 a nasl. nariadenia č. 864/2007 stanovujú rozdelenie záväzku náhrady škody.
Podpisy