ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU(i) (prvá komora)
z 21. decembra 2022 (*)
„Štátna pomoc – Výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov – Sťažnosť – Žaloba na nečinnosť – Výzva na konanie – Prípustnosť – Povinnosť konať – Neexistencia“
Vo veci T‑702/21,
Ekobulkos EOOD, so sídlom v Todorichene (Bulharsko), v zastúpení: M. Dimitrov, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: C.‑M. Carrega a C. Georgieva, splnomocnené zástupkyne,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory D. Spielmann (spravodajca), sudcovia R. Mastroianni a I. Gâlea,
tajomník: E. Coulon,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania a keďže sa na základe článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodlo, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou na základe článku 265 ZFEÚ žalobkyňa, spoločnosť Ekobulkos EOOD, navrhuje, aby Všeobecný súd určil, že Európska komisia sa protiprávne nevyjadrila k jej sťažnosti predloženej 21. februára 2020 týkajúcej sa údajného opatrenia štátnej pomoci poskytnutej Bulharskou republikou a zvýhodňujúcej určitých výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Žalobkyňa je výrobcom elektrickej energie pôsobiacim na území Bulharska a vlastní fotovoltickú elektráreň, ktorá bola uvedená do prevádzky 19. mája 2012.
3 Rozhodnutím C(2016) 5205 final zo 4. augusta 2016 vo veci SA.44840 (2016/NN) (ďalej len „rozhodnutie vo veci SA.44840“), Komisia usúdila, že bulharská schéma pomoci na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov, oznámená bulharskými orgánmi a pozostávajúca zo Zakon za energiata ot văzobnovjaemi iztočnici (ZEVI) (zákon o energii z obnoviteľných zdrojov), platného od 3. mája 2011 (DV č. 35, z 3. mája 2011), ako aj z dvoch uznesení z 18. marca 2013 o regulácii cien elektrickej energie a z 20. februára 2004 o regulácii cien elektrickej energie, bola zlučiteľná s vnútorným trhom v súlade s článkom 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ a rozhodla, že nevznesie námietky.
4 Dňa 21. februára 2020 žalobkyňa zaslala Komisii sťažnosť zaevidovanú pod číslom SA.56620, v ktorej tvrdila, že Bulharská republika poskytla výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov neoprávnenú a nezlučiteľnú štátnu pomoc vo forme preferenčných nákupných cien elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Žalobkyňa vo svojej sťažnosti vysvetlila, že pomoc vyplývala zo zmeny zavedenej § 18 Zakon za izmenenie i dopălnenie na Zakona za energetikata (ZID‑ZE) (zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o energii) z 24. júla 2015 (DV č. 56 z 24. júla 2015, ďalej len „pozmeňujúci zákon“), ktorý sa výrazne odchyľuje od opatrenia, ktoré predtým schválila Komisia. Podľa nej zmena zavedená § 18 pozmeňujúceho zákona rozlišuje medzi rovnakými výrobcami, ktorí investovali rovnakú sumu, uviedli svoje zariadenia do prevádzky v rovnakom čase a dostali pomoc v rovnakej výške v závislosti od dátumu podania žiadosti o pomoc. Niektorí výrobcovia tak napríklad dostali výšku pomoci štyrikrát vyššiu ako iní, a to z dôvodu, že o pomoc požiadali v rámci vnútroštátnych schém pomoci alebo schém pomoci Európskej únie po 3. máji 2011, čo je v rozpore so zásadou rovnosti.
5 Komisia potvrdila prijatie tejto sťažnosti 6. marca 2020.
6 Dňa 7. októbra 2020 Komisia zaslala žalobkyni list, v ktorom okrem iného uviedla, že ako je uvedené v bodoch 27 a 28 rozhodnutia vo veci SA.44840, podľa pravidiel proti kumulácii a bodu 129 usmernení o štátnej pomoci v oblasti ochrany životného prostredia a energetiky na roky 2014 – 2020 (Ú. v. EÚ C 200, 2014, s. 1) sa predtým získaná investičná pomoc musí odpočítať od prevádzkovej pomoci, ktorá má rovnaký cieľ. Podľa Komisie vzhľadom na to, že investičná pomoc poskytnutá pred 3. májom 2011, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona o energii z obnoviteľných zdrojov, nebola odpočítaná od prevádzkovej pomoci, § 18 pozmeňujúceho zákona tento rozdiel v zaobchádzaní napravil, aby sa odstránila nadmerná kompenzácia výrobcov, ktorí dostali pomoc pred rokom 2011. Bulharská schéma podpory obnoviteľných zdrojov energie bola pritom podľa názoru Komisie v súlade s rozhodnutím vo veci SA.44840, ktorým bola bulharská schéma vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom a ktorého § 29 uvádza, že „v prípade, že investičná pomoc nebola pôvodne odpočítaná pri stanovení výšky podpory, preferenčná kúpna cena bola znížená zmenou ZEVI z 24. júla 2015 s cieľom zabezpečiť súlad s pravidlami kumulácie a odstrániť riziko nadmernej kompenzácie“. Komisia uviedla, že schválila pozmeňujúci zákon, vrátane § 18 a že na základe informácií uvedených v sťažnosti nezistila žiadne nesprávne použitie pomoci povolenej rozhodnutím vo veci SA.44840, ani žiadne nové opatrenia, ktoré by predstavovali štátnu pomoc. Dospela k záveru, že nie je schopná správne určiť opatrenie, ktoré údajne predstavuje pomoc, a okolnosti relevantné pre posúdenie tohto opatrenia. Napokon vyzvala žalobkyňu, aby jej v prípade potreby predložila ďalšie dôkazy na podporu svojej sťažnosti v lehote jedného mesiaca, inak sa bude jej sťažnosť považovať za vzatú späť.
7 Listom zo 7. novembra 2020 adresovaným Komisii žalobkyňa trvala na argumentoch uvedených v jej sťažnosti.
8 V prvom rade žalobkyňa zdôraznila, že dostala nenávratnú podporu (de minimis) z rozpočtu Únie na základe programu rozvoja vidieka 2007 – 2013, prijatého na vykonanie nariadenia Rady (ES) č. 1698/2005 z 20. septembra 2005 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 277, 2005, s. 1). Uviedla, že táto podpora bola poskytnutá na účely dosiahnutia cieľov politiky Únie v oblasti rozvoja vidieka zameranej na vytváranie nových pracovných miest v nepoľnohospodárskych mikropodnikoch vo vidieckych oblastiach a na podporu podnikania v týchto oblastiach, čo nepredstavuje investičnú pomoc a má iný cieľ. Žalobkyňa tvrdila, že nie je vhodné, aby sa finančné prostriedky, ktoré sú určené na cieľ politiky rozvoja vidieka Únie, ktorým je „vytváranie pracovných príležitostí a podmienok rastu“ v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP), považovali za finančné prostriedky na dosiahnutie orientačného podielu energie z obnoviteľných zdrojov na hrubej konečnej spotrebe energie v rámci politiky Únie v oblasti životného prostredia. Pripomenula, že bod 190 usmernení Únie o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia z roku 2008 umožňuje kumuláciu investičnej a prevádzkovej pomoci, ak bola poskytnutá na dosiahnutie rôznych cieľov rôznych politík Únie, za predpokladu, že celková suma nepresiahne stropy stanovené v právnych predpisoch. Okrem toho uviedla, že aj keby to mohla byť investičná pomoc, bulharské orgány nedodržali pravidlá o kumulácii pomoci, najmä preto, že neodpočítali investičnú pomoc od prevádzkovej pomoci, ale neodôvodnene štyrikrát znížili prevádzkovú pomoc predtým, ako od nej odpočítali investičnú pomoc. Okrem toho ceny stanovené v § 18 pozmeňujúceho zákona podľa jej názoru nezodpovedali tomu, čo bolo uvedené v § 16 až 19 rozhodnutia vo veci SA.44840.
9 Po druhé žalobkyňa tvrdila, že § 18 pozmeňujúceho zákona je v rozpore so zásadou rovnosti, pretože vedie k zvýhodneniu niektorých výrobcov v porovnaní s inými, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii z hľadiska jej podstatných prvkov, bez toho, aby to bolo odôvodnené objektívnymi dôvodmi. Na jednej strane k tejto diskriminácia dochádza medzi jednotlivými subjektmi, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 18 pozmeňujúceho zákona, keďže subjekty, ktoré vlastnia energetické zariadenia ktoré boli vybudované a uvedené do prevádzky v rôznom čase, s rôznymi investičnými nákladmi a mierou návratnosti (cena voltických zariadení v rokoch 2009 až 2014 prudko klesla), využívajú rovnakú zvýhodnenú cenu na nákup elektrickej energie. Na druhej strane k tejto diskriminácii dochádza vo vzťahu k vlastníkom energetických zariadení, ktorých žiadosti o pomoc boli podané po nadobudnutí účinnosti zákona o obnoviteľných zdrojoch energie, a vo vzťahu k iným kategóriám výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov, ktorí tiež získali pomoc pred nadobudnutím účinnosti zákona o obnoviteľných zdrojoch energie. Ustanovenie § 18 pozmeňujúceho zákona teda porušuje zásadu rovnosti a zásadu nediskriminácie zaručenú článkom 20 Charty základných práv Európskej únie.
10 Listom z 22. júna 2021 adresovaným Komisii žalobkyňa zopakovala svoje tvrdenia smerujúce k preukázaniu, že § 18 pozmeňujúceho zákona zaviedol nové opatrenie, ktoré predstavuje neoprávnenú pomoc a zavádza diskriminačné podmienky pre skupinu výrobcov, ktorí požiadali o pomoc pred 3. májom 2011. Poukázala na to, že pozmeňujúci zákon nebol uvedený v rozhodnutí vo veci SA.44840, že bol v rozpore so zákonom o energii z obnoviteľných zdrojov a s pravidlami o kumulácii pomoci. Tvrdila, že Bulharská republika porušila článok 72 písm. a) nariadenia č. 1698/2005 a článok 175 ZFEÚ tým, že nedodržala ciele politiky rozvoja vidieka Únie. Na základe článku 13 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovania článku 108 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9), požiadala Komisiu, aby prijala rozhodnutie o pozastavení uplatňovania opatrenia uvedeného v § 18 pozmeňujúceho zákona až do prijatia konečného rozhodnutia o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom, a spresnila, že jej list predstavuje výzvu na konanie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ.
Návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– určil nečinnosť Komisie v rozsahu, v akom neprijala rozhodnutie o sťažnosti zaevidovanej pod číslom SA.56620,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania, a to aj v prípade, že prijme rozhodnutie po podaní žaloby.
12 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú a nedôvodnú,
– zaviazal účastníkov konania znášať vlastné trovy konania.
Právny rámec
13 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreskúmala jej sťažnosť včas, ako to stanovuje článok 12 ods. 1 druhý pododsek nariadenia 2015/1589, a že neprijala rozhodnutie, ako to stanovuje článok 4 a článok 15 ods. 1 toho istého nariadenia.
14 Komisia tvrdí, že žaloba je neprípustná a nedôvodná.
O prípustnosti žaloby
15 Komisia tvrdí, že žaloba je neprípustná. Pripomína, že formálna výzva je podstatnou formalitou, ktorá má okrem iného za následok vymedzenie rámca prípadnej žaloby na nečinnosť. V prejednávanej veci však tvrdí, že obsah výzvy na konanie z 22. júna 2021 založenej na porušení článku 72 písm. a) nariadenia č. 1698/2005 a článku 175 ZFEÚ sa líši od predmetu žaloby, ktorá je založená na článkoch 12, 13 a 15 nariadenia 2015/1589.
16 Žalobkyňa tvrdí, že jej žaloba je prípustná, keďže Komisia v nadväznosti na informácie a doplňujúce tvrdenia, ktoré poskytla, neukončila konanie o sťažnosti, čo ju nútilo zopakovať svoje argumenty v rámci výzvy na konanie z 22. júna 2021. Uvádza, že hoci sa táto výzva na konanie týkala len článku 13 ods. 1 nariadenia 2015/1589, bolo jasné, že sa týkala rozhodnutia o zlučiteľnosti opatrenia, a nie jeho dočasného pozastavenia.
17 Treba pripomenúť, že podľa článku 265 druhého odseku ZFEÚ žaloba na nečinnosť je prípustná len vtedy, ak bola príslušná inštitúcia vyzvaná, aby konala. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto výzva inštitúcii je podstatnou náležitosťou a jej dôsledkom je jednak začatie plynutia dvojmesačnej lehoty, v ktorej je inštitúcia povinná vyjadriť sa, a jednak určenie rámca, v ktorom možno podať žalobu v prípade, ak sa inštitúcia nevyjadrí. Aj keď výzva nepodlieha podmienke osobitnej formy, napriek tomu je nevyhnutné, aby bola dostatočne jasná a presná, aby umožnila Komisii konkrétne poznať obsah rozhodnutia, ktoré má prijať, a musí z nej vyplývať, že jej účelom je zaviazať túto inštitúciu, aby sa vyjadrila (rozsudky z 3. júna 1999, TF1/Komisia, T‑17/96, EU:T:1999:119, bod 41, a z 29. septembra 2011, Ryanair/Komisia, T‑442/07, neuverejnený, EU:T:2011:547, bod 22). Znenie žaloby na nečinnosť a výzvy však nemusí byť rovnaké (rozsudok z 10. marca 2021, ViaSat/Komisia, T‑245/17, EU:T:2021:128, bod 39).
18 V prejednávanej veci treba konštatovať, ako uvádza Komisia, že existuje rozpor jednak medzi uzavretím výzvy na konanie z 22. júna 2021, ktorá vymedzuje rozsah predmetnej žaloby a jednak žalobou podanou na Všeobecný súd. Listom z 22. júna 2021 totiž žalobkyňa na jednej strane vyzýva Komisiu, aby prijala rozhodnutie o pozastavení uplatňovania § 18 pozmeňujúceho zákona až do prijatia konečného rozhodnutia o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom v súlade s článkom 13 ods. 1 nariadenia 2015/1589, ktoré Komisii umožňuje nariadiť dotknutému členskému štátu, aby pozastavil vyplácanie akejkoľvek neoprávnenej pomoci až do prijatia rozhodnutia o zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom. Na druhej strane žalobkyňa vo svojej žalobe namieta porušenie ustanovení o štátnej pomoci, konkrétne článkov 107 a 108 ZFEÚ, ako aj článkov 4, 12 a 15 nariadenia 2015/1589, a teda navrhuje vyslovenie nečinnosti Komisie z dôvodu, že neprijala rozhodnutie o zákonnosti alebo zlučiteľnosti § 18 pozmeňujúceho zákona so zákonom o štátnej pomoci.
19 Takýto rozpor medzi výzvou na konanie, ktorá vymedzuje rámec sporu, a predmetnou žalobou, ako je vymedzená v žalobe, však nemôže mať za následok neprípustnosť predmetnej žaloby v súlade s vyššie citovanou judikatúrou (pozri bod 17 vyššie).
20 Zo sťažnosti žalobkyne z 21. februára 2020, na ktorú odkazuje na začiatku svojej výzvy na konanie, vyplýva, že v podstate tvrdila, že § 18 pozmeňujúceho zákona predstavuje najmä pomoc, ktorá je neoprávnená a nezlučiteľná s vnútorným trhom. Vyplýva to aj z listu zo 7. novembra 2020, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa chcela nielen pozastaviť vykonávanie § 18 pozmeňujúceho zákona, ale aj dosiahnuť rozhodnutie o zlučiteľnosti opatrenia s vnútorným trhom, čo žalobkyňa potvrdzuje v replike pred Všeobecným súdom.
21 Okrem toho, ako vyplýva z bodu 10 vyššie, vo výzve na konanie sa žalobkyňa obmedzuje len na pozastavenie predmetného opatrenia až do prijatia konečného rozhodnutia o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Opakuje však svoju analýzu, podľa ktorej § 18 pozmeňujúceho zákona zavádza nové opatrenie, ktoré predstavuje neoprávnenú pomoc, ktorá je v rozpore najmä s pravidlami o kumulácii pomoci poskytnutej na dosiahnutie rôznych cieľov rôznych politík Únie a podľa ktorého ide o neoprávnenú pomoc, ktorá ukladá diskriminačné podmienky skupine výrobcov.
22 Okrem toho sa zdá, že pozastavenie predmetného opatrenia zo strany Komisie, ako sa požaduje vo výzve na konanie, je na prvý pohľad nevyhnutne spojené s preskúmaním vecnej stránky zákonnosti a zlučiteľnosti uvedeného opatrenia z hľadiska práva štátnej pomoci.
23 Preto napriek uzavretiu výzvy na konanie z 22. júna 2021, ktorou sa Komisia vyzýva, aby pozastavila uplatňovanie § 18 pozmeňujúceho zákona na základe článku 13 nariadenia 2015/1589, vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise a najmä na správne konanie, ktoré jej predchádzalo, bola táto výzva, ktorá odkazuje na sťažnosť a očakávanie rozhodnutia o zlučiteľnosti s vnútorným trhom, dostatočne jasná a presná, aby umožnila Komisii konkrétne poznať obsah rozhodnutia, ktoré mala prijať, a to nielen pozastaviť predmetné opatrenie, ale aj zaujať stanovisko k jeho zlučiteľnosti s právom štátnej pomoci.
24 V dôsledku toho treba túto žalobu vyhlásiť za prípustnú v rozsahu, v akom smeruje k určeniu, že Komisia sa protiprávne nevyjadrila k tomu, či § 18 pozmeňujúceho zákona predstavuje opatrenie pomoci, ktorá je neoprávnená alebo nezlučiteľná s vnútorným trhom.
O dôvodnosti žaloby
25 Žalobkyňa tvrdí, že § 18 pozmeňujúceho zákona zavádza postup nákupu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý predstavuje pomoc, ktorá je neoprávnená a nezlučiteľná s vnútorným trhom. Tvrdí, že toto ustanovenie nebolo zohľadnené v rozhodnutí vo veci SA.44840. Uvádza, že v nadväznosti na svoju sťažnosť poskytla listom zo 7. novembra 2020 dodatočné informácie a že bez odpovede Komisie zaslala 22. júna 2021 výzvu na konanie. V podstate tvrdí, že Komisia v rozpore s článkom 12 ods. 1 druhým pododsekom nariadenia 2015/1589 včas nepreskúmala jej sťažnosť týkajúcu sa prípadnej neoprávnenej pomoci, v rozpore s článkom 15 ods. 1 a 2 a článkom 4 uvedeného nariadenia neprijala rozhodnutie, že jej nezaslala kópiu svojho rozhodnutia a že neprijala primerané opatrenia. Podľa jej názoru mala Komisia rozhodnúť o zlučiteľnosti § 18 pozmeňujúceho zákona so ZFEÚ a analýza Komisie v liste zo 7. októbra 2020 nepredstavovala konečné stanovisko alebo konečný postoj k jej sťažnosti. Dospela k záveru, že Komisia nekonala.
26 Komisia túto argumentáciu spochybňuje.
27 Treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej na to, aby bolo možné rozhodnúť o dôvodnosti návrhov týkajúcich sa nečinnosti, treba preveriť, či Komisia v čase výzvy na konanie v zmysle článku 265 ZFEÚ mala povinnosť konať (rozsudky z 15. septembra 1998, Gestevisión Telecinco/Komisia, T‑95/96, EU:T:1998:206, bod 71; z 19. mája 2011, Ryanair/Komisia, T‑423/07, EU:T:2011:226, bod 25, a z 29. septembra 2011, Ryanair/Komisia, T‑442/07, neuverejnený, EU:T:2011:547, bod 28).
28 V oblasti štátnej pomoci sú situácie, v ktorých je Komisia povinná konať v súvislosti s neoprávnenou alebo nezlučiteľnou pomocou, upravené nariadením 2015/1589.
29 Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o neoprávnenú pomoc, v článku 12 ods. 1 druhom pododseku nariadenia 2015/1589 sa okrem iného stanovuje, že Komisia bez zbytočného odkladu prešetrí každú sťažnosť podanú zainteresovanou stranou v súlade s článkom 24 ods. 2 uvedeného nariadenia. Toto ustanovenie týkajúce sa práv zainteresovaných strán okrem iného stanovuje, že ak skutkové a právne skutočnosti predložené zainteresovanou stranou nepostačujú na preukázanie existencie neoprávnenej štátnej pomoci alebo zneužitia pomoci na základe prima facie, Komisia o tom informuje zainteresovanú stranu a vyzve ju, aby predložila svoje pripomienky v stanovenej lehote, ktorá zvyčajne nepresiahne jeden mesiac. V prípade, že zainteresovaná strana sa v stanovenej lehote nevyjadrí, sťažnosť sa považuje za vzatú späť.
30 Článok 15 ods. 1 prvá veta nariadenia 2015/1589 stanovuje, že výsledkom preskúmania možnej neoprávnenej pomoci je rozhodnutie podľa článku 4 ods. 2, 3 alebo 4 uvedeného nariadenia, podľa ktorého Komisia preskúma oznámenie hneď po jeho doručení a prijme buď rozhodnutie, v ktorom konštatuje, že opatrenie nepredstavuje pomoc, alebo rozhodnutie o nevznesení námietok, ak opatrenie nevyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom, alebo rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania, ak opatrenie vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom.
31 Treba teda overiť, či v prejednávanej veci Komisia dostala sťažnosť alebo mala k dispozícii informácie týkajúce sa údajne neoprávnenej pomoci alebo pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom, po ktorých malo nasledovať rozhodnutie založené na týchto ustanoveniach.
32 Treba konštatovať, že Komisia vo svojom rozhodnutí vo veci SA.44840 zohľadnila zmeny zákona o energii z obnoviteľných zdrojov, a najmä pozmeňujúci zákon, o ktorý ide v prejednávanej veci.
33 Po prvé to vyplýva z poznámky pod čiarou 2 rozhodnutia vo veci SA.44840, ktorá odkazuje na pozmeňujúci zákon. Po druhé to vyplýva z bodu 29 tohto rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že ak investičná pomoc nebola pôvodne odpočítaná pri určovaní výšky pomoci, preferenčná kúpna cena bola znížená pozmeňujúcim zákonom s cieľom zabezpečiť dodržiavanie pravidiel kumulácie a odstrániť riziko nadmernej kompenzácie. Práve to je cieľom zmeny, ktorú zaviedol § 18 pozmeňujúceho zákona. Po tretie ako vyplýva z bodu 40 rozhodnutia vo veci SA.44840, v čase analýzy schémy oznámenej Bulharskou republikou boli Komisii doručené sťažnosti od bulharského fotovoltického združenia a malých výrobcov týkajúce sa najmä zmeny zavedenej § 18 pozmeňujúceho zákona. Po štvrté z bodu 46 rozhodnutia vo veci SA.44840 vyplýva, že výška pomoci pre zariadenia bola znížená s cieľom napraviť nezrovnalosti zistené počas auditu vykonaného v rámci programu rozvoja vidieka na obdobie rokov 2007 – 2013. Ako uvádza Komisia, cieľom tejto zmeny právnej úpravy, ktorú zaviedol § 18 pozmeňujúceho zákona, bolo znížiť výšku pomoci pre určité zariadenia s cieľom napraviť nezrovnalosti zistené bulharskými orgánmi. Táto oprava sa týkala príjemcov investičnej pomoci v rámci programu rozvoja vidieka, na ktorý sa odvolávala žalobkyňa, ktorí dostávali plné preferenčné ceny a finančné prostriedky v rámci vnútroštátnych schém pomoci a schém pomoci Únie. Zavedením zmeny stanovenej v § 18 pozmeňujúceho zákona sa teda napravila existujúca nadmerná kompenzácia poskytnutá výrobcom, ktorí podali žiadosti o pomoc pred nadobudnutím účinnosti zákona o energii z obnoviteľných zdrojov, t. j. pred rokom 2011, čo Komisia vysvetlila žalobkyni vo svojom liste zo 7. októbra 2020 v odpovedi na jej sťažnosť (pozri bod 6 vyššie).
34 Na rozdiel od tvrdenia žalobkyne teda z rozhodnutia vo veci SA.44840 vyplýva, že Komisia v rámci tohto rozhodnutia zohľadnila § 18 pozmeňujúceho zákona, a preto rozhodla aj o zlučiteľnosti tohto ustanovenia s právom štátnej pomoci.
35 Žiadne ustanovenie nariadenia 2015/1589 však nevyžaduje, aby Komisia prijala nové rozhodnutie o zlučiteľnosti opatrenia štátnej pomoci s vnútorným trhom, o ktorom už rozhodla. Ako uvádza Komisia, takáto povinnosť by zainteresovaným stranám umožnila spochybniť jej analýzu zlučiteľnosti štátnej pomoci s vnútorným trhom, a to aj po uplynutí lehoty na podanie žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ.
36 Okrem toho v nadväznosti na sťažnosť žalobkyne z 21. februára 2020 jej Komisia odpovedala listom zo 7. októbra 2020. Po tom, čo pripomenula obsah svojho rozhodnutia vo veci SA.44840, uviedla, že v tomto rozhodnutí preskúmala ustanovenia pozmeňujúceho zákona vrátane §18. Dodala, že na základe sťažnosti žalobkyne nebolo možné identifikovať žiadne nesprávne uplatnenie tohto ustanovenia (pozri bod 6 vyššie).
37 Žalobkyňa však pred Všeobecným súdom nijako nepreukázala, že toto posúdenie je nesprávne a akým spôsobom § 18 pozmeňujúceho zákona zaviedol iné opatrenie pomoci, ktoré nebolo preskúmané v rozhodnutí SA.44840 a o ktorom mala Komisia rozhodnúť.
38 Okrem toho, ako uvádza Komisia, jediným cieľom a účinkom rozhodnutia vo veci SA.44840 je schválenie schémy pomoci vyhlásením jej zlučiteľnosti s vnútorným trhom a členský štát môže odmietnuť poskytnúť pomoc alebo ju znížiť bez toho, aby to viedlo k zavedeniu novej štátnej pomoci.
39 Z vyššie uvedeného vyplýva, že v čase výzvy na konanie adresovanej Komisii, neexistovala žiadna povinnosť konať v zmysle uplatniteľnej judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode 27, takže jej v prejednávanej veci nemožno vytýkať nečinnosť.
40 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa nečinnosti Komisie v súvislosti s lehotou na preskúmanie jej sťažnosti, vzhľadom na neexistenciu povinnosti Komisie konať nemožno takúto nečinnosť konštatovať.
41 Z toho vyplýva, že túto žalobu na nečinnosť treba zamietnuť.
O trovách
42 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
43 Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.
44 V súlade s návrhmi Komisie je opodstatnené rozhodnúť, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Ekobulkos EOOD a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.
Spielmann | Mastroianni | Gâlea |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. decembra 2022.
Podpisy
i Znenie bodu 4 bolo po jeho uverejnení v Zbierke predmetom zmeny lingvistickej povahy.