NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 25. mája 2004 (1)
Vo veci C‑302/02
Nils Laurin Effing
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný rakúskym Oberster Gerichtshof)
„Rodinné dávky – Poskytovanie náhradného výživného pre maloleté deti – Dieťa osoby pozbavenej slobody – Požiadavka pobytu – Výkon trestu odňatia slobody v inom členskom štáte“
I – Úvod
1. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania predložil rakúsky Oberster Gerichtshof Súdnemu dvoru otázku, či je v súlade so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti podľa článku 12 ES a článku 3 nariadenia (EHS) č. 1408/71,(2) aby bolo pri poskytovaní dávok deťom odsúdených rozlišované podľa toho, či sa trest odňatia slobody vykonáva na vnútroštátnom území alebo v inom členskom štáte. Podľa rakúskeho práva sa dieťaťu poskytuje náhradné výživné, ak je rodič, ktorý je povinný platiť výživné, vo výkone trestu odňatia slobody v Rakúsku, avšak nie v prípade, ak bol odovzdaný na výkon trestu do iného štátu.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
2. Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 sa toto nariadenie uplatňuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, na ktorých sa vzťahujú alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktorí sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
3. Článok 1 písm. a) bod i) nariadenia č. 1408/71 definuje zamestnanca ako osobu povinne alebo fakultatívne nepretržite poistenú pre prípad jednej alebo viacerých nepredvídaných udalostí pokrytých časťami systému sociálneho zabezpečenia pre zamestnancov.
4. Právny poriadok, ktorý sa má v konkrétnom prípade použiť, sa určuje podľa článku 13 ods. 2:
„Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:
a) na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu...,
...
f) na osobu, ktorá prestane podliehať právnym predpisom členského štátu, bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy iného členského štátu v súlade s jedným z pravidiel stanovených v predchádzajúcich odsekoch alebo v súlade s jednou z výnimiek alebo jedným z osobitných ustanovení, ktoré sú uvedené v článkoch 14 až 17, sa budú vzťahovať právne predpisy členského štátu, na území ktorého má bydlisko, a budú sa na ňu vzťahovať iba tieto predpisy.“
5. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 upravuje zásadu rovnosti zaobchádzania v oblasti pôsobnosti nariadenia. Osobitná právna úprava rodinných dávok sa nachádza najmä v článkoch 73 a 74.
6. Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68(3) požíva pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, na území iného členského štátu rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.
7. Podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 sa deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, prijímajú na všeobecnovzdelávacie, učňovské a odborné štúdium v tomto štáte za rovnakých podmienok ako deti štátneho príslušníka tohto štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území.
B – Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb
8. Podľa Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb(4) môžu byť odsúdené osoby s ich súhlasom odovzdané domovskému štátu za účelom výkonu trestu odňatia slobody, ktorý im bol uložený pri odsúdení na území iného členského štátu. Pritom môže byť trest odsudzujúceho štátu premenený na trest podľa práva vykonávajúceho štátu.
9. Odo dňa nadobudnutia platnosti v Írsku, t. j. od 1. novembra 1995, platí dohovor vo všetkých členských štátoch. V Rakúsku nadobudol platnosť 1. januára 1987, v Nemecku 1. februára 1992. Medzičasom ho ratifikovali aj nové členské štáty.
C – Vnútroštátne právo
10. Rakúsky Unterhaltsvorschussgesetz (zákon o poskytovaní náhradného výživného pre deti) stanovuje, že náhradné výživné sa poskytuje maloletým deťom, pokiaľ si rodič, ktorý je povinný platiť výživné, neplní svoju vyživovaciu povinnosť. Tak je tomu okrem iného aj v prípade upravenom v § 4 bode 3 tohto zákona, keď je na základe súdneho rozhodnutia v trestnom konaní osoba povinná platiť výživné pozbavená dlhšie ako jeden mesiac slobody na vnútroštátnom území, a preto nemôže plniť svoju vyživovaciu povinnosť.
11. Podľa § 29 ods. 1 Unterhaltsvorschussgesetz musí osoba povinná platiť výživné zaplatiť náhradu za náhradné výživné poskytnuté podľa § 4 bodu 3, pokiaľ sa to vzhľadom na jej príjmové a majetkové pomery a s prihliadnutím na jej povinnosť starostlivosti a účel výkonu trestu zdá z dôvodov spravodlivosti vhodné a pokiaľ to neobmedzuje jej hospodársku schopnosť nahradiť škodu.
12. Aj v Nemecku existuje Unterhaltsvorschussgesetz.(5) Dávky sú tam obmedzené na najviac 72 mesiacov, a to až kým dieťa nedosiahne vek dvanástich rokov. Nie je zrejmé, že by boli prijaté osobitné pravidlá pre odsúdených.
13. Odsúdení majú v Rakúsku rovnako ako v Nemecku povinnosť pracovať.
III – Skutkový stav a prejudiciálna otázka
14. Nils Laurin Effing (ďalej len „syn“), narodený 22. apríla 1992, je nemanželským synom nemeckého štátneho príslušníka Inga Effinga (ďalej len „otec“). Syn je rakúsky štátny príslušník a žije vo Viedni v domácnosti svojej matky, do ktorej starostlivosti bol zverený. Hoci vnútroštátny súd vychádza z toho, že otec bol pracovníkom, rakúska vláda Súdnemu dvoru oznámila, že až do 30. júna 2001 bol v Rakúsku poistený v systéme sociálneho zabezpečenia ako podnikateľ. Dňa 7. júna 2000 bol otec vzatý do vyšetrovacej väzby v Rakúsku a následne odsúdený na výkon trestu odňatia slobody. Synovi bolo vzápätí, počnúc od 1. júna 2000, poskytnuté v mesačnej periodicite náhradné výživné podľa § 4 ods. 3 Unterhaltsvorschussgesetz.
15. Otec vykonával trest odňatia slobody najskôr v Rakúsku. Pritom bol podľa informácií, ktoré poskytla rakúska vláda, poistený pre prípad nezamestnanosti. Dňa 19. decembra 2001 bol odovzdaný na výkon zvyšného trestu do Nemecka.
16. Podľa informácií, ktoré poskytla nemecká vláda, bol jeho trest odňatia slobody podľa článku 9 ods. 1 písm. b) dohovoru premenený na nemecký trest odňatia slobody. Nemecká vláda uviedla, že počas svojho výkonu trestu vykonával otec v mesiacoch február až júl 2002, ako aj september 2002 až marec 2003 prácu za odmenu. Najskôr boli za neho platené príspevky na poistenie v nezamestnanosti, neskôr aj na zdravotné poistenie. Z výkonu trestu odňatia slobody bol prepustený 3. apríla 2003. O jeho neskoršom zamestnaní nie sú k dispozícii žiadne údaje.
17. Príslušné rakúske orgány zastavili výplatu náhradného výživného po uplynutí mesiaca december 2001. Podľa ustálenej súdnej praxe rakúskych súdov sa náhradné výživné za odsúdených, ktorí sú povinní platiť výživné, poskytuje len vtedy, keď sa výkon trestu uskutočňuje v Rakúsku.
18. Rakúsky Oberster Gerichtshof však pripúšťa možnosť, že uplatnenie právnej úpravy o náhradnom výživnom za odsúdených vedie k nepriamej diskriminácii na základe štátnej príslušnosti. S prihliadnutím na Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb tak príslušníci iných členských štátov vykonávajú prípadný trest odňatia slobody zámerne v inom členskom štáte. (Cudzia) štátna príslušnosť preto spravidla rozhoduje o tom, či osoba povinná platiť výživné, ktorá bola v Rakúsku odsúdená, svoj trest odňatia slobody vykoná vo svojom domovskom štáte, teda v zahraničí. Tým ale aj nepriamo rozhoduje o tom, či dieťa odsúdeného, ktoré má nárok na plnenie výživného, môže uplatniť svoje právo na náhradné výživné podľa § 4 ods. 3 Unterhaltsvorschussgesetz. Preto Oberster Gerichtshof položil Súdnemu dvoru nasledovnú prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 12 ES v spojení s článkom 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá znevýhodňuje štátnych príslušníkov Spoločenstva pri poberaní náhradného výživného, keď otec s vyživovacou povinnosťou vykonáva trest odňatia slobody vo svojom domovskom štáte (a nie v Rakúsku), a preto je dieťa nemeckého štátneho príslušníka žijúce v Rakúsku diskriminované tým, že mu nebude poskytnuté náhradné výživné z toho dôvodu, že jeho otec vykonáva trest odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený v Rakúsku, vo svojom domovskom štáte (a nie v Rakúsku)?“
IV – Právne posúdenie
A – O nariadení č. 1408/71
1. Tvrdenia účastníkov konania
19. Účastníci konania vychádzajú na základe rozsudkov Offermanns(6) a Humer(7) z toho, že náhradné výživné možno považovať za rodinné dávky v zmysle článku 4 písm. h) nariadenia č. 1408/71.
20. Podľa vyjadrenia rakúskej vlády však nie je splnená požiadavka osobnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, keďže odsúdený nie je pracovníkom. Ak by sa Súdny dvor s týmto stanoviskom nestotožnil, na poskytovanie rodinných dávok by v žiadnom prípade nebolo príslušné Rakúsko, ale Nemecko. V súlade s článkom 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 to vyplýva z miesta výkonu práce. Subsidiárne sa v zmysle článku 13 ods. 2 písm. f) nariadenia č. 1408/71 uplatnia právne predpisy členského štátu, na ktorého území sa nachádza bydlisko. Okrem toho, z článkov 73 a 74 nariadenia č. 1408/71 vyplýva, že nárok na rodinné dávky pre rodinných príslušníkov pracovníka sa nespravujú právnym poriadkom štátu bydliska rodinného príslušníka, ale právnym poriadkom štátu miesta výkonu práce pracovníka.
21. Podľa vyjadrenia nemeckej vlády bol otec po jeho odovzdaní do Nemecka pracovníkom v zmysle nariadenia č. 1408/71, keďže odsúdení sú poistení v nezamestnanosti, pokiaľ si vo väzení plnia svoju povinnosť výkonu práce. Aj za obdobie jeho pozbavenia slobody v Rakúsku existujú isté oporné body, ktoré svedčia o tom, že otec mal postavenie pracovníka, keďže aj podľa rakúskeho práva výkonu trestu sa má dosiahnuť, aby bola osoba pozbavená slobody poistená.
22. Z článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 12 ES vyplýva zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Ten sa uplatňuje aj v tejto veci, keďže tu ide o cezhraničné dávky. Kritérium miesta výkonu trestu predstavuje nepriamu diskrimináciu, keďže spravidla dochádza k uplatneniu možnosti odovzdania štátnych príslušníkov iných členských štátov. Túto diskrimináciu nemožno odôvodniť ani objektívnymi úvahami nezávislými od štátnej príslušnosti. Fikciu protiplnenia vo forme pracovného výkonu odsúdeného nemožno v tomto prípade použiť, keďže náhradné výživné sa poskytuje za iných okolností, nezávisle od protiplnenia, v záujme osoby, ktorá má nárok na výživné. Proti takémuto odôvodneniu svedčí aj rozsudok Mora Romero,(8) keďže Súdny dvor tam vyžadoval započítanie doby vojenskej služby v zahraničí pre poskytnutie sirotského dôchodku. Pridŕžajúc sa názoru, že bydlisko oprávnenej osoby nie je pri poskytnutí rodinných dávok rozhodujúce, zastáva nemecká vláda stanovisko, že rozhodujúcim by nemohlo byť ani miesto vzatia do väzby v prípade pokračovania väzby. Napokon, v zmysle rozsudku Humer, by sa syn mohol na zákaz diskriminácie odvolávať aj priamo, nezávisle od svojho otca.
23. Takisto aj podľa vyjadrenia Komisie vedie uplatnenie nariadenia č. 1408/71 v tejto veci k nároku na náhradné výživné. Komisia v tejto súvislosti najmä uvádza, že otca je s prihliadnutím na jeho poistenie v nezamestnanosti počas výkonu trestu v Nemecku potrebné považovať za zamestnanú osobu, a preto musí byť syn posudzovaný ako rodinný príslušník pracovníka. Pri stanovení rozhodného práva je určujúcou osoba syna, pretože ustanovenia rakúskeho Unterhaltsvorschussgesetz majú vo vzťahu k jeho osobe diskriminačné účinky. Táto diskriminácia sa zakladá nepriamo na štátnej príslušnosti, pretože cudzinci sú spravidla odovzdávaní na výkon trestu do cudziny a ich deti už potom náhradné výživné nedostávajú. S tým nie je v rozpore ani skutočnosť, že môžu zároveň vzniknúť nároky voči Nemecku. Pre tento prípad totiž nariadenie č. 1408/71 stanovuje pravidlá pre prípad kumulácie nárokov, a to najmä článok 76, ktorý vedie k pozastaveniu nemeckého nároku.
2. Stanovisko
24. Uplatnenie zákazu nerovného zaobchádzania z dôvodu štátnej príslušnosti podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 vyžaduje predovšetkým splnenie podmienky osobnej pôsobnosti nariadenia a uplatniteľnosť rakúskeho práva.
a) O osobnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71
25. Osobná pôsobnosť je podľa článku 2 nariadenia č. 1408/71 daná vtedy, ak možno syna posudzovať ako rodinného príslušníka zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby.(9) O postavení matky v tejto veci nie je nič známe. Preto je potrebné skúmať, či možno otca považovať za pracovníka.
26. Pojem pracovníka v nariadení č. 1408/71 nie je identický s pojmom pracovníka v nariadení č. 1612/68 a v článku 39 ES.(10) V zmysle článku 39 ES a nariadenia č. 1612/68 možno za pracovníka považovať toho, kto počas určitého obdobia vykonáva prácu pre iného podľa jeho pokynov, za ktorú dostáva ako protiplnenie odmenu.(11) Naproti tomu článok 1 písm. a) bod i) nariadenia č. 1408/71 definuje zamestnanca ako osobu povinne alebo fakultatívne nepretržite poistenú pre prípad jednej alebo viacerých nepredvídaných udalostí, pokrytých časťami systému sociálneho zabezpečenia pre zamestnancov.
27. Nemecká vláda a Komisia považujú otca oprávnene za pracovníka, keďže podľa informácií poskytnutých nemeckou vládou bol otec v Nemecku počas prevažnej časti výkonu trestu poistený v nezamestnanosti. Hoci rakúska vláda má pochybnosti o tom, či môžu byť odsúdení pracovníkmi v zmysle nariadenia č. 1408/71, je tento jej názor v rozpore s jednoznačnou definíciou v článku 1 písm. a) bod i) nariadenia č. 1408/71. Prihliadnutie na toto ustanovenie v súvislosti s poistným statusom je takisto oprávnené, keďže účelom nariadenia č. 1408/71 je v prvom rade koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov. Konzistentná právna úprava koordinácie sa musí vzťahovať aj na práva na poistné dávky nadobudnuté počas výkonu trestu odňatia slobody.
28. Uplatnenie nariadenia č. 1408/71 nemožno vylúčiť ani z toho dôvodu, že otec ako odsúdený nemôže uplatňovať svoju slobodu pohybu. Podľa ustálenej súdnej praxe sa nariadenie č. 1408/71 vzťahuje na všetkých pracovníkov v zmysle jeho článku 1, ktorí majú štátnu príslušnosť členského štátu a sú v jednom z právnych vzťahov s cudzím prvkom upravených nariadením, ako aj na ich rodinných príslušníkov.(12) V tejto veci vyplýva existencia nevyhnutného cudzieho prvku už zo skutočnosti, že otec a syn sa nachádzajú v rôznych členských štátoch.(13)
29. Otec bol teda počas výkonu trestu pracovníkom v zmysle nariadenia č. 1408/71, keďže bol poistený v nezamestnanosti. Prípadné krátkodobé prerušenia obdobia poistenia, napr. počas mesiacov január a august 2002, nemôžu spochybniť jeho postavenie pracovníka, lebo sú kvalitatívne porovnateľné s obdobím dovolenky alebo choroby.
b) O uplatniteľnom práve
30. Sporné je však, či sa na syna pracovníka v Nemecku vzťahuje rakúsky Unterhaltsvorschussgesetz, alebo sa má naopak uplatniť nemecký Unterhaltsvorschussgesetz. Rozhodné právo sa určí podľa kolíznych noriem zakotvených v článkoch 13 a nasl. nariadenia č. 1408/71. Ak by sa právo uplatniteľné na syna určovalo na základe jeho vlastného postavenia, potom by sa na neho v súlade s tvrdením Komisie vzťahovalo podľa článku 13 ods. 2 písm. f) rakúske právo, keďže má bydlisko v Rakúsku a žiadna iná kolízna norma sa na neho neuplatňuje. Ak by sa však rozhodné právo, ako to tvrdí rakúska vláda, malo určovať na základe postavenia otca, potom by sa muselo uplatniť nemecké právo, lebo otec bol od februára 2002 zamestnaný v Nemecku a v januári 2002 v Nemecku prinajmenšom býval.
31. V súdnej praxi možno nájsť oporné body, ktoré nasvedčujú tomu, že rozhodné právo sa určuje na základe postavenia otca. V rozsudku Humer(14) Súdny dvor vyslovil, že dcéra bývajúca vo Francúzsku môže na základe nariadenia č. 1408/71 požadovať náhradné výživné podľa rakúskeho zákona o náhradnom výživnom v súvislosti s nárokom na výživné, ktorý jej prislúcha voči otcovi, ktorý pracoval a neskôr sa stal nezamestnaným v Rakúsku. Ak by bola určujúcou osoba dcéry, uplatnilo by sa francúzske právo. V rozsudku Hoever a Zachow(15) Súdny dvor priznal manželkám žijúcim v Holandsku, ktorých manželia pracovali v Nemecku, nárok na nemecké rodinné dávky. To by nebolo možné, ak by sa uplatnilo holandské právo.
32. Nadviazanie na povinne poisteného pracovníka je v rámci nariadenia č. 1408/71 v zásade aj vecne odôvodnené. Prevažná časť zahrnutých sociálnych dávok totiž spočíva na poistných systémoch.
33. Preto musia ďalšie úvahy vychádzať z toho, že rozhodným právom je v zásade právo členského štátu, v ktorom pracuje zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je určujúca pri uplatnení nariadenia č. 1408/71. Akékoľvek nadviazanie na bydlisko syna by teda v tejto veci viedlo k uplatniteľnosti právnych poriadkov dvoch členských štátov – popri právnom poriadku štátu, v ktorom je zamestnaný otec, aj právny poriadok štátu, v ktorom má syn bydlisko.
34. Proti nadviazaniu na právo dvoch členských štátov však svedčí základné pravidlo stanovené v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého sa na každú osobu vzťahuje len právna úprava jedného členského štátu. Súdny dvor k tomu v ustálenej súdnej praxi zastáva stanovisko, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71, ku ktorým patrí aj článok 13, predstavujú uzavretý a jednotný systém kolíznych noriem. Týmito ustanoveniami sa má okrem iného zabrániť súčasnému uplatneniu právnych poriadkov viacerých členských štátov a ťažkostiam, ktoré s tým môžu byť spojené.(16) Takéto dvojnásobné nadviazanie by preto nebolo v súlade s účelom článku 13 nariadenia č. 1408/71. Z tohto dôvodu sa má pri odvodzovaní nárokov rodinných príslušníkov uplatniť len to právo, ktoré platí pre hlavného oprávneného, t. j. v tomto prípade pre otca.
35. Komisia však napriek tomu naznačuje, že sa má v tejto veci použiť tak rakúske, ako aj nemecké právo. V tejto súvislosti odkazuje na článok 76 nariadenia č. 1408/71, ktorý upravuje kumuláciu nárokov na rodinné dávky. Toto ustanovenie by bolo zbytočné, ak by sa na základe kolíznych noriem mal použiť vždy len jeden právny poriadok.
36. Tézu o uplatniteľnosti dvoch právnych poriadkov, aspoň pokiaľ ide o rodinné dávky, zjavne potvrdzuje aj rozsudok McMenamin.(17) Daná vec sa týkala rodinných dávok v prospech istej pracovníčky, ktorá pracovala v Severnom Írsku a bývala v Írskej republike. Okrem toho, že už prijala dávky z Írska, uplatnila si nárok na plnenia podľa britského práva. Podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 malo v tejto veci platiť výlučne britské právo. Súdny dvor však zdôraznil, že zásada stanovená v článku 13, podľa ktorej sa na pracovníka vzťahuje len právna úprava členského štátu, v ktorom je zamestnaný, nevylučuje, aby pre jednotlivé plnenia platili osobitné ustanovenia tohto nariadenia. Na základe toho Súdny dvor dospel k záveru, že je potrebné použiť pravidlá pre prípad kumulácie nárokov stanovené v článku 76 nariadenia č. 1408/71 a v článku 10 nariadenia č. 574/72.(18)
37. Preto v prípade McMenamin odkaz na určitý právny poriadok na základe kolíznych noriem nariadenia č. 1408/71 nezabránil uplatneniu ustanovení iného právneho poriadku. To ale neznamená zrušenie kolíznych pravidiel. Naopak, Súdny dvor len uznal, že štát bydliska môže nezávisle od nariadenia č. 1408/71 poskytnúť plnenia, na ktoré sa má prihliadnuť v rámci pravidiel pre prípad kumulácie nárokov. Naproti tomu, pre rozhodný právny poriadok určený podľa kolíznych noriem nariadenia č. 1408/71 nevyplývajú z pravidiel pre prípad kumulácie nárokov a z rozsudku McMenamin nijaké právne následky. Preto naďalej platí výlučný odkaz na nemecké právo.
38. Rovnako nesprávne je aj stanovisko Komisie, podľa ktorého je rozhodujúcou osoba syna, pretože úprava rakúskeho zákona o náhradnom výživnom vedie v súvislosti s jeho osobou k nepriamej diskriminácii. Rozhodné právo nemožno odvodiť z prípadných právnych následkov v konkrétnom prípade, keďže právne následky predpokladajú, aby bola príslušná právna úprava vôbec uplatniteľná. To je zjavné najmä v prípade zákazu diskriminácie. Diskriminácia je možná len vtedy, ak sú rovnaké skutkové okolnosti posudzované rozdielne alebo rôzne skutkové okolnosti posudzované rovnako. Ak sa však rakúsky právny poriadok v oblasti práva sociálneho zabezpečenia na syna nevzťahuje, tak tento syn nepodlieha zo strany Rakúska ani žiadnej diskriminácii.
39. Preto rozhodným právom nie je právo rakúske, ale nemecké(19), pokiaľ sa na základe nariadenia č. 1408/71 uplatňujú nároky na rodinné dávky, ktoré sa odvodzujú od osoby otca.
c) Predbežný záver
40. Pokiaľ sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka nariadenia č. 1408/71, je potrebné odpovedať, že článku 3 neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje, aby príslušníci Spoločenstva poberali náhradné výživné, ak otec s vyživovacou povinnosťou nevykonáva trest odňatia slobody v štáte, v ktorom bol pred svojím vzatím do väzby zamestnaný, ale vo svojom domovskom štáte.
B – O nariadení č. 1612/68
1. O článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68
a) Tvrdenia Komisie
41. Komisia navrhuje zmeniť znenie prejudiciálnej otázky tak, aby bolo možné preskúmať porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 39 ES v spojení s článkom 7 nariadenia č. 1612/68.
42. Komisia sa pritom odvoláva na rozsudok Nazli(20), aby preukázala, že prechodné vzatie do väzby nevedie u otca k zániku postavenia pracovníka v zmysle článku 39 ES a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68. Aj syn sa môže odvolávať na článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68. Pri náhradnom výživnom ide o sociálnu výhodu v zmysle tohto ustanovenia. Keďže odovzdanie prichádza do úvahy len vtedy, ak odsúdený nemá rakúsku štátnu príslušnosť, dochádza k nepriamej diskriminácii. Myšlienka protiplnenia odsúdeného, ktorý vykonáva prácu, je založená čisto na rozpočtovej úvahe, na základe ktorej však nepriamu diskrimináciu nemožno odôvodniť.
43. Iní účastníci konania nepredložili pripomienky k nariadeniu č. 1612/68.
b) Stanovisko
44. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa o nariadení č. 1612/68 nezmieňuje. Keďže sa však Súdny dvor usiluje vnútroštátny súd upozorniť na všetky skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na vydanie rozhodnutia v konaní vo veci samej tak, aby bolo toto v súlade s právom Spoločenstva(21), zaslúži si návrh Komisie bližšie preskúmanie.
45. Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 požíva pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, na území iného členského štátu rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci. Táto zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje pri poskytnutí uvedených plnení zjavnú alebo skrytú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.
46. Uplatnenie tohto zákazu diskriminácie predpokladá, že pracovník je zamestnaný v inom členskom štáte. V tomto smere prichádza do úvahy výlučne osoba otca. Avšak v rozhodujúcom čase sa otec už nenachádzal v hostiteľskom štáte, t. j. v Rakúsku, ale v jeho domovskom štáte, t. j. v Nemecku.
47. Navyše je sporné, či mal otec ako odsúdený postavenie pracovníka. Pre nariadenie č. 1612/68 na rozdiel od nariadenia č. 1408/71 platí všeobecná definícia pracovníka podľa článku 39 ES, ktorá nesúvisí s poistným statusom. V zmysle tejto definície možno za pracovníka považovať toho, kto počas určitého obdobia vykonáva prácu pre iného podľa jeho pokynov, za ktorú ako protiplnenie dostáva odmenu.(22)
48. Odsúdení v nemeckých zariadeniach na výkon trestu odňatia slobody síce v zásade vykonávajú prácu podľa pokynov, za ktorú dostávajú ako protiplnenie nepatrnú odmenu, avšak postavenie odsúdeného nie je zlučiteľné s myšlienkou slobody pohybu pracovníkov. Sloboda pohybu stelesňuje slobodu jednotlivca vykonávať činnosť podľa svojej voľby na mieste, ktoré si sám zvolí. Odsúdení sú v každom prípade obmedzení v otázke miesta výkonu práce a prakticky zväčša aj v otázke druhu činnosti. Navyše Súdny dvor postavenie pracovníka už odmietol aj v prípade činností v súvislosti so získaním práce za účelom udržania, obnovy alebo podpory pracovnej schopnosti osôb, ktoré v dôsledku okolností z ich strany neboli dlhší čas schopné vykonávať prácu za obvyklých podmienok.(23) Pre Súdny dvor bolo pritom rozhodujúce, že činnosti nebolo možné považovať za skutočné a pravé hospodárske činnosti, keďže predstavovali len prostriedok rehabilitácie alebo opätovného začlenenia do aktívneho života. Zamestnanie odsúdených spĺňa s tým porovnateľnú funkciu resocializácie.(24) Preto otca počas výkonu trestu nemožno považovať za pracovníka v zmysle nariadenia č. 1612/68.
49. Keďže priame uplatnenie článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 je vylúčené, môže len prípadné skoršie postavenie otca ako pracovníka v Rakúsku predstavovať istý oporný bod pre uplatnenie daného zákazu diskriminácie.
50. Podľa súdnej praxe síce dotknutej osobe ukončením pracovného pomeru v zásade zaniká postavenie pracovníka, avšak táto vlastnosť môže mať po ukončení pracovného pomeru určité následné účinky(25), ktorých podstata je zhrnutá v rozsudku Lair(26). Tieto účinky sa týkajú podmienok zdržovania sa v hostiteľskom štáte po skončení pracovného pomeru z dôvodu dovŕšenia veku odchodu do dôchodku alebo pracovnej neschopnosti ako aj v prípade zamestnania na území iného členského štátu.(27) Aj v prípade nezamestnanosti zostávajú naďalej zachované právo na pobyt(28) a zákaz diskriminácie oproti vlastným pracovníkom, pokiaľ ide o opätovné začlenenie do práce alebo do zamestnania(29) a prístup k príprave v odborných školách a rekvalifikačných strediskách.(30) V rozsudku Lair Súdny dvor navyše rozšíril zákaz diskriminácie vo vzťahu k všeobecným sociálnym výhodám aj na kontinuálne pokračovanie v pracovnej činnosti vo forme vysokoškolského štúdia.(31)
51. Žiadny z týchto prípadov následných účinkov postavenia pracovníka sa však netýka náhradného výživného pre rodinných príslušníkov odsúdených. Nie je daný ani prípad odchodu do dôchodku a sporným nie je ani právo na pobyt alebo opätovné začlenenie do práce. Na rozdiel od prípadu Lair sa postavenie odsúdeného navyše spravidla(32) nevyznačuje kontinuitou k predchádzajúcemu pracovnému pomeru, ale práve naopak.
52. Na inú formu následného účinku predchádzajúceho pracovného pomeru poukazuje Komisia. Analogicky k rozsudku Nazli(33) sa má výkon trestu považovať za púhe dočasné prerušenie činnosti ako migrujúceho pracovníka, ktoré nezakladá dôvod na vylúčenie práv migrujúcich pracovníkov a ich rodinných príslušníkov. V tejto veci išlo o právo tureckého pracovníka získať po určitej dobe zamestnania voľný prístup ku každému zamestnaniu s nárokom na mzdu alebo plat a s tým spojené zaručené postavenie vo vzťahu k právu na pobyt. Preto je podľa rozhodnutia Asociačnej rady 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie medzi Spoločenstvom a Tureckom nevyhnutná trvalá príslušnosť k pravidelnému trhu práce hostiteľského štátu. Súdny dvor v tomto prípade vychádzal z toho, že pracovník počas dočasnej vyšetrovacej väzby už nie je súčasťou trhu práce. Považoval to však za nepodstatné, ak tento stav zostane len prechodným.(34)
53. Dané rozhodnutie je však sotva porovnateľné s touto vecou. Vec Nazli sa netýkala sociálnych práv pracovníkov, ale práva na pobyt a prístupu k pracovnému trhu. Okrem toho sa pán Nazli nenachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, ale vo vyšetrovacej väzbe. Už s prihliadnutím na prezumpciu neviny musí byť vyšetrovacia väzba považovaná za prechodné prerušenie zárobkovej činnosti. Výkon trestu odňatia slobody má na rozdiel od toho oveľa ďalekosiahlejší účinok v každom prípade vtedy, ak trvá takú dlhú dobu, že vylučuje pretrvávanie pracovného pomeru.
54. Preto možno konštatovať, že vo vzťahu k osobe otca nevedie ani terajší, ani predchádzajúci pracovný pomer v Rakúsku k uplatneniu článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68.
2. O článku 12 nariadenia č. 1612/68
55. Uplatnenie zákazu diskriminácie podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 by však mohlo nepriamo vyplývať z okolnosti, že syn údajne navštevuje jednu z foriem školského vzdelania, čo vo svojich tvrdeniach doposiaľ nezohľadnil ani Oberster Gerichtshof a ani účastníci konania. Podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 sa môžu deti štátneho príslušníka členského štátu, ktorý je alebo bol zamestnaný na území iného členského štátu, zúčastňovať všeobecnovzdelávacieho, ako aj učňovského a odborného štúdia v tomto štáte za rovnakých podmienok ako deti štátneho príslušníka tohto členského štátu, ak tieto deti majú bydlisko na jeho území. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že sa toto ustanovenie týka len prístupu ku vzdelaniu, Súdny dvor z neho vytvoril samostatný právny nárok detí migrujúcich pracovníkov na to, aby s nimi počas štúdia v hostiteľskom štáte bolo pri uplatňovaní sociálnych výhod zaobchádzané rovnako ako s deťmi štátnych príslušníkov tohto štátu. Keďže ide o samostatný nárok dieťaťa a nie o nárok pracovníka v prospech dieťaťa, nevzniká ani žiadny rozpor so základnou myšlienkou kolíznych noriem článkov 13 a nasl. nariadenia č. 1408/71, podľa ktorých sa majú v zásade uplatniť len predpisy jedného štátu.
56. Súdny dvor opiera svoju súdnu prax k článku 12 nariadenia č. 1612/68 o úvahu, že uskutočnenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré je účelom nariadenia č. 1612/68, vyžaduje pri zachovaní slobody a ľudskej dôstojnosti vytvorenie čo možno najlepších podmienok pre integráciu rodín pracovníkov z členských štátov v hostiteľskom štáte.(35) Obsah právnej úpravy článku 12 nariadenia č. 1612/68 sa preto neobmedzuje len na samotný prístup ku vzdelaniu, ale vzťahuje sa na všetky opatrenia, ktoré majú uľahčiť účasť na vzdelaní, aj pokiaľ slúžia na zabezpečenie výživného.(36) V rozsudku Baumbast Súdny dvor dokonca z práv detí na účasť na vzdelaní odvodil právo rodičov na pobyt.(37)
57. Pre spor vo veci samej má najväčší význam skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku Echternach okrem iného rozšíril platnosť zákazu diskriminácie podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 na deti migrujúcich pracovníkov, ak sa podľa článku 12 daného nariadenia zúčastňovali vyučovania v hostiteľskom štáte, keďže toto ustanovenie by v prípade akéhokoľvek iného výkladu zostalo často neúčinným.(38) Napokon tieto deti požívajú v hostiteľskom štáte na základe ich samostatného práva rovnaké sociálne a daňové výhody ako deti vlastných pracovníkov.
58. V súvislosti s uplatnením na túto vec je najskôr potrebné skúmať, či možno syna považovať za dieťa migrujúceho pracovníka v zmysle článku 12 nariadenia č. 1612/68. Keďže článok 12 nariadenia č. 1612/68 zvýhodňuje aj deti bývalých migrujúcich pracovníkov, nie je rozhodujúce, či sezónny pracovník sa v čase uplatnenia ustanovenia zo strany dieťaťa ešte zdržuje v hostiteľskom štáte alebo či je ešte pracovníkom.(39) Rovnako nemusia byť naďalej splnené ani podmienky článku 10. Toto ustanovenie definuje okruh osôb, ktoré môžu ako rodinní príslušníci bývať u pracovníka v hostiteľskom štáte. Požaduje najmä, aby pracovník poskytoval týmto osobám výživné. Nároky podľa článku 12 nariadenia č. 1612/68 sa však odvodzujú len od toho, že v minulosti už raz takáto situácia nastala. V prítomnosti od toho nezávisia.(40) Preto postačuje, ak dieťa so svojimi rodičmi alebo rodičom žilo v členskom štáte v čase, keď tam býval aspoň jeden rodič v postavení pracovníka.(41) Tieto zistenia však musí vykonať vnútroštátny súd, keďže Súdnemu dvoru nie sú známe dostatočné informácie o spolužití syna s otcom a ani o predchádzajúcom postavení otca ako pracovníka v Rakúsku.(42)
59. Súdny dvor môže naproti tomu v tejto veci skúmať, či náhradné výživné predstavuje sociálnu výhodu v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 a prípadne, či je jeho odmietnutie zlučiteľné s týmto ustanovením.
60. Definícia sociálnej výhody je veľmi široká. Podľa rozsudku Lair obsahuje všetky výhody, ktoré v súlade s odôvodnením č. 3 nariadenia garantujú migrujúcemu pracovníkovi možnosť zlepšenia životných a pracovných podmienok, a tým uľahčujú aj jeho sociálny rozvoj.(43) K tomu patria všetky výhody, ktoré – či sa už viažu na pracovnú zmluvu alebo nie – sú poskytované vlastným pracovníkom najmä z dôvodu ich objektívneho postavenia pracovníka alebo jednoducho z dôvodu ich bydliska na vnútroštátnom území a ktorých uplatnenie aj na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, sa preto zdá vhodným pre uľahčenie mobility v rámci Spoločenstva.(44)
61. Z toho Súdny dvor najmä vyvodil, že pomoc k výživnému(45), osobitné príspevky k výživnému pre študentov(46), alebo aj nemecké výchovné(47), rodinná dávka podľa nariadenia č. 1408/71(48), je potrebné považovať za sociálne výhody.
62. Náhradné výživné predstavuje nepochybne výhodu pre oprávnenú osobu, keďže obdrží výživné napriek tomu, že povinná osoba si svoje povinnosti nesplní. Funkčne pritom zodpovedá plneniam na krytie životných nákladov, ktoré Súdny dvor už uznal. Ako Komisia správne uvádza, je preto potrebné považovať aj náhradné výživné za sociálnu výhodu.
63. Preto je potrebné skúmať, či je rozlišovanie podľa miesta výkonu trestu povinnej osoby zlučiteľné so zákazom diskriminácie stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68. Toto rozlišovanie sa neviaže priamo na štátnu príslušnosť. Zásada rovnosti zaobchádzania stanovená v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 však nezahŕňa len zjavnú diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti oprávnených osôb, ale aj všetky skryté formy diskriminácie, ktoré uplatnením iných rozlišovacích kritérií vedú v skutočnosti k rovnakému výsledku.(49)
64. Súdny dvor definoval nepriamu diskrimináciu v rozsudku O’Flynn takto:
„... za nepriamo diskriminujúce je potrebné považovať požiadavky vnútroštátneho práva, ktoré platia síce nezávisle od štátnej príslušnosti, ale v podstate... alebo prevažne... sa týkajú migrujúcich pracovníkov... Nepriamu diskrimináciu možno vidieť aj v požiadavkách, pri ktorých existuje nebezpečenstvo, že budú mať obzvlášť nepriaznivé následky na sezónnych pracovníkov... Inak by tomu bolo len vtedy, ak by tieto predpisy boli odôvodnené objektívnymi úvahami, ktoré by nezáviseli od štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov a boli primerané s prihliadnutím na účel, ktorý tieto vnútroštátne právne predpisy oprávnene sledujú...“.(50)
65. Rozhodujúca okolnosť pre odmietnutie náhradného výživného v tejto veci vyplýva zo štátnej príslušnosti otca. Len odsúdení cudzej štátnej príslušnosti totiž môžu vykonať trest odňatia slobody, na ktorý boli odsúdení v Rakúsku, mimo Rakúska. Navyše naopak, rakúski štátni príslušníci môžu byť po odsúdení v inom členskom štáte podľa pravidiel dohovoru odovzdaní do Rakúska. V tomto prípade môže byť ich deťom poskytnuté náhradné výživné. Odmietnutie náhradného výživného pri výkone trestu odňatia slobody mimo Rakúska má preto pre rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov iných členských štátov obzvlášť nepriaznivé následky.
66. Toto nerovné zaobchádzanie nemožno odôvodniť fikciou pomeru plnenia vo forme výkonu práce odsúdeného a protiplnenia vo forme náhradného výživného. Nemecká vláda v tomto smere správne poukazuje na rozsudok Mora Romero, v ktorom Súdny dvor príslušný argument odmietol. Išlo tam o poskytnutie sirotského dôchodku, ktoré bolo predĺžené o dobu vojenskej služby v členskom štáte, ktorý dôchodok vyplácal, avšak nie o dobu vojenskej služby v iných členských štátoch. Súdny dvor videl v tomto rozlišovaní neprípustnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ktorú nemožno odôvodniť tým, že predĺženie doby plnenia má prípadne charakter odškodnenia.(51)
67. Vo veci samej je vzťah medzi pracovným plnením a náhradným výživným dokonca ešte vo väčšom nepomere. Účelom náhradného výživného je v prvom rade podpora rodiny a najmä dieťaťa. Primárnym protiplnením je nárok rakúskeho štátu voči povinnej osobe na zaplatenie náhrady za poskytnuté náhradné výživné podľa § 29 Unterhaltsvorschussgesetz. Hodnota vykonanej práce odsúdeného môže byť naproti tomu plne vyčerpaná už nákladmi na výkon trestu(52), ktoré však pri výkone trestu v zahraničí rakúsku štátnu pokladnicu nezaťažujú.
68. Pri poskytnutí náhradného výživného sa však ako objektívne odôvodnené zdá prihliadnuť na prípadné obdobné dávky, ktoré syn poberal podľa nariadenia č. 1408/71 z Nemecka na základe zamestnania svojho otca. V tomto smere sa musia podľa toho uplatniť pravidlá pre prípad kumulácie nárokov podľa článku 76 nariadenia č. 1408/71 alebo podľa článku 10 ods. 1 písm. a) bod i) nariadenia č. 574/72(53), ktoré v závislosti od ďalších okolností určia prednostne zodpovedným za poskytnutie plnení buď Rakúsko alebo Nemecko, pričom iný štát musí poskytnúť dodatočné plnenia, ak výška jeho dávok presahuje výšku dávok prednostne zodpovedného štátu.(54)
69. Zhrňujúco možno konštatovať, že článku 12 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 neodporuje právna úprava, ktorá vylučuje dieťa migrujúceho pracovníka s vyživovacou povinnosťou z poberania náhradného výživného, ak tento migrujúci pracovník nevykonáva trest odňatia slobody v štáte, ktorý poskytuje tieto dávky, ale vo svojom domovskom štáte, za predpokladu, že
– dieťa sa v štáte, ktorý poskytuje túto dávku, zúčastňuje všeobecnovzdelávacieho, učňovského alebo odborného štúdia a že
– toto dieťa so svojimi rodičmi alebo rodičom žije v členskom štáte, ktorý poskytuje túto dávku, v čase, keď tam býva aspoň jeden rodič, ktorý má postavenie pracovníka.
C – O článku 12 ES
70. Článok 12 ES zakazuje diskriminácie na základe štátnej príslušnosti len bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia Zmluvy. Vo výhrade v prospech osobitných ustanovení, ktorá zahŕňa aj konkretizáciu osobitných zákazov diskriminácie v Zmluve na základe predpisov sekundárneho práva(55), je vyjadrená zásada špeciality. Na položené prejudiciálne otázky možno odpovedať už na základe článku 12 a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68. Preto nie je potrebné zaujať stanovisko ešte aj k článku 12 ES.
D – O práve účastníkov konania byť vypočutý
71. Na záver je vhodné poukázať na to, že tieto vyjadrenia k článku 12 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 možno považovať za tvrdenia, ktoré neboli prejednané pred osobami zúčastnenými na konaní. Preto je potrebné skúmať, či zásada týkajúca sa práva byť vypočutý prikazuje opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 61 rokovacieho poriadku.
72. Účel práva byť vypočutý spočíva podľa predstavy Súdneho dvora v zabránení tomu, aby jeho rozhodnutie ovplyvnilo tvrdenie, ktoré nemohlo byť prejednané pred účastníkmi konania.(56) Tým sa má vyhnúť prekvapujúcim rozhodnutiam.
73. Hoci doposiaľ žiadna z osôb zúčastnených na konaní nepoukázala na možnú uplatniteľnosť článku 12 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, nebolo pre nich nemožné zaujať k takémuto riešeniu stanovisko. Vyplýva to totiž z ustanovení nariadenia, ktoré Komisia vzala dokonca do úvahy ako určujúce, ako aj z ustálenej súdnej praxe. Nové právne prvky doplnené neboli. Osoby zúčastnené na konaní preto mohli rozoznať význam článku 12 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 pre túto vec a zaujať k nemu stanovisko. Z tohto dôvodu možno upustiť od opätovného otvorenia ústnej časti konania.
V – Návrh
74. Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal takto:
1. Článku 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje z poberania náhradného výživného občanov Spoločenstva, ktorí majú nárok na výživné, ak otec s vyživovacou povinnosťou nevykonáva trest odňatia slobody v štáte, v ktorom bol pred nástupom na výkon trestu odňatia slobody zamestnaný, ale vo svojom domovskom štáte.
2. Článku 12 v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva odporuje právna úprava, ktorá dieťa migrujúceho pracovníka s vyživovacou povinnosťou vylučuje z poberania náhradného výživného, ak tento migrujúci pracovník nevykonáva trest odňatia slobody v štáte, ktorý túto dávku poskytuje, ale vo svojom domovskom štáte, za predpokladu, že
– dieťa sa v štáte, ktorý poskytuje túto dávku, zúčastňuje všeobecnovzdelávacieho, učňovského alebo odborného štúdia a že
– toto dieťa so svojimi rodičmi alebo rodičom žije v členskom štáte, ktorý poskytuje túto dávku, v čase, keď tam býva aspoň jeden rodič, ktorý má postavenie pracovníka.