Language of document : ECLI:EU:T:2022:279

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)

z 11. mája 2022 (*)

„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Osobitné úlohy v oblasti dohľadu zverené ECB – Posúdenie nadobudnutia kvalifikovaných účastí – Nesúhlas s nadobudnutím kvalifikovanej účasti – Zákaz retroaktivity – Právna sila rozhodnutej veci – Uplatňovanie vnútroštátnych preberajúcich ustanovení – Právo na obranu – Právo na prístup ku spisu – Právo byť vypočutý – Nový dôvod – Prednosť práva Únie – Právo na účinnú súdnu ochranu“

Vo veci T‑913/16,

Finanziaria d'investimento Fininvest SpA (Fininvest) so sídlom v Ríme (Taliansko),

Silvio Berlusconi, s trvalým pobytom v Ríme,

v zastúpení: R. Vaccarella, A. Di Porto, M. Carpinelli, A. Saccucci, B. Nascimbene, N. Ghedini a A. Baldaccini, advokáti,

žalobcovia,

proti

Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: C. Hernández Saseta a G. Buono, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Lamandini, advokát,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci a A. Steiblytė, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia ECB/SSM/2016 – 7LVZJ6XRIE7VNZ4UBX81/4, ktoré ECB prijala 25. októbra 2016 a ktorým ECB odmietla povoliť, aby Fininvest a Silvio Berlusconi nadobudli účasť v úverovej inštitúcii Banca Mediolanum SpA,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia E. Buttigieg, F. Schalin, M. J. Costeira (spravodajkyňa) a A. Kornezov,

tajomník: M. Nuñez Ruiz, administrátorka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. septembra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Finanziaria d'investimento Fininvest SpA (Fininvest) je holdingová spoločnosť založená podľa talianskeho práva, v ktorej pán Silvio Berlusconi vlastní účasť vo výške 61,21 % prostredníctvom účastí v štyroch spoločnostiach založených podľa talianskeho práva.

2        Mediolanum bola zmiešaná finančná holdingová spoločnosť kótovaná na burze cenných papierov, ktorá do 30. decembra 2015 vlastnila účasť vo výške 100 % v spoločnosti Banca Mediolanum SpA.

3        Fininvest vlastnil účasť vo výške 30,1 % v spoločnosti Mediolanum a Fin. Prog. Italia vlastnila účasť vo výške 26,5 % v tejto spoločnosti.

4        Po nadobudnutí účinnosti decreto legislativo no 53 – Attuazione della direttiva 2011/89/UE, che modifica le direttive 98/78/CE, 2002/87/CE, 2006/48/CE e 2009/138/CE, per quanto concerne la vigilanza supplementare sulle imprese finanziarie appartenenti a un conglomerato finanziario (legislatívny dekrét č. 53, ktorým sa vykonáva smernica 2011/89/EÚ, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 98/78/ES, 2002/87/ES, 2006/48/ES a 2009/138/ES, pokiaľ ide o doplnkový dohľad nad finančnými inštitúciami vo finančnom konglomeráte) zo 4. marca 2014 (GURI č. 76 z 1. apríla 2014, s. 1790), Banca d'Italia (Talianska centrálna banka) začala konanie o posúdení žalobcov, spoločnosti Fininvest a pána Berlusconiho, ako kvalifikovaných akcionárov zmiešaných finančných holdingových spoločností.

5        Rozhodnutím zo 7. októbra 2014 Talianska centrálna banka dospela k záveru, že podmienku dobrej povesti vyžadovaná decreto ministeriale no 144 – regolamento recante norme per l’individuazione dei requisiti di onorabilità dei partecipanti al capitale sociale delle banche e fissazione della soglia rilevante (vyhláška ministerstva č. 144, predpis stanovujúci pravidlá určovania požiadaviek dobrej povesti osôb podieľajúcich sa na základnom imaní bánk a stanovovania prahových hodnôt) z 18. marca 1998 (GURI č. 109 z 13. mája 1998, s. 101, ďalej len „vyhláška ministerstva č. 144“) už pán Berlusconi nespĺňa z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia na trest odňatia slobody za trestný čin daňového podvodu na základe rozsudku Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) č. 35729/13 z 1. augusta 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 7. októbra 2014“).

6        Z tohto dôvodu Talianska centrálna banka jednak nariadila pozastavenie hlasovacích práv žalobcov a prevod ich účastí presahujúcich 9,99 % v spoločnosti Mediolanum a jednak zamietla žiadosť žalobcov o povolenie byť držiteľom kvalifikovanej účasti.

7        Žalobcovia napadli rozhodnutie zo 7. októbra 2014 na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko), ktorý rozsudkom z 5. júna 2015 žalobu zamietol.

8        Dňa 30. decembra 2015 bola spoločnosť Mediolanum prostredníctvom transakcie obráteného splynutia začlenená do jej dcérskej spoločnosti Banca Mediolanum.

9        Dňa 3. marca 2016 Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) vyhovela odvolaniu žalobcov proti rozsudku Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio) a zrušila rozhodnutie zo 7. októbra 2014.

10      V nadväznosti na splynutie uvedené v bode 8 vyššie a na rozsudok Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016 uvedený v bode 9 vyššie, Talianska centrálna banka a Európska centrálna banka (ECB) dospeli k záveru, že je potrebné podať novú žiadosť o povolenie, ktoré sa týka tejto kvalifikovanej účasti, v súlade s článkom 22 a nasl. smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338), ako aj článkom 19 a nasl. decreto legislativo n. 385 – Testo unico delle leggi in materia bancaria e creditizia (legislatívny dekrét č. 385 – Kodifikované znenie zákonov o bankovníctve a úveroch) z 1. septembra 1993 (riadna príloha GURI č. 230 z 30. septembra 1993, ďalej len „TUB“), v znení decreto legislativo n° 72 (legislatívny dekrét č. 72) z 12. mája 2015.

11      Talianska centrálna banka listom zo 14. júla 2016 vyzvala Fininvest, aby v lehote pätnásť dní predložil žiadosť o povolenie na nadobudnutie kvalifikovanej účasti. Keďže v stanovenej lehote nebola podaná žiadna žiadosť, Talianska centrálna banka 3. augusta 2016 rozhodla o začatí správneho konania z úradnej moci voči spoločnosti Fininvest, na základe čoho postúpila ECB v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63) návrh rozhodnutia z 23. septembra 2016, ktorý obsahoval nepriaznivé stanovisko týkajúce sa dobrej povesti nadobúdateľov predmetnej účasti v spoločnosti Banca Mediolanum a požiadala ECB, aby vzniesla námietku proti tomuto nadobudnutiu.

12      Rozhodnutím ECB/SSM/2016 – 7LVZJ6XRIE7VNZ4UBX81/4 z 25. októbra 2016 ECB vzniesla námietku proti nadobudnutiu kvalifikovanej účasti v spoločnosti Banca Mediolanum žalobcami z dôvodu, že nespĺňajú podmienku dobrej povesti a že existujú vážne pochybnosti o ich schopnosti zabezpečiť v budúcnosti riadne a obozretné riadenie tejto finančnej inštitúcie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

13      ECB sa konkrétne domnievala na základe článkov 19 a 25 TUB, ako aj aj článku 1 vyhlášky ministerstva č. 144, preberajúcich smernicu 2013/36, že vzhľadom na to, že pán Berlusconi, väčšinový akcionár a skutočný vlastník spoločnosti Fininvest, bol nepriamym nadobúdateľom účasti v spoločnosti Banca Mediolanum a bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov za daňový podvod, podmienka dobrej povesti uložená držiteľom kvalifikovaných účastí v zmysle článku 23 ods. 1 písm. a) smernice 2013/36, tak ako bola prebratá, nebola splnená. Vychádzala tiež zo skutočnosti, že pán Berlusconi sa dopustil iných protiprávností a boli mu za ne uložené sankcie, a podobne to bolo v prípade ostatných členov riadiacich orgánov spoločnosti Fininvest.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. decembra 2016 podali žalobcovia žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

15      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. apríla 2017 predložila Európska komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov ECB.

16      Listom z 28. apríla 2017 žalobcovia podali návrh na prerušenie konania podľa článku 69 písm. a) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ku ktorému ECB predložila svoje pripomienky.

17      Rozhodnutím z 15. júna 2017 predseda druhej komory Všeobecného súdu povolil Komisii vstúpiť do konania na podporu návrhov ECB. V ten istý deň sa rozhodlo, že konanie sa nepreruší.

18      Všeobecný súd na základe návrhu druhej komory rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

19      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k možným dôsledkom, ktoré možno vyvodiť z rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), pre prejednávanú vec. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách.

20      Žalobcovia podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. januára 2019 uviedli nové žalobné dôvody podľa článku 84 rokovacieho poriadku, ku ktorým ECB a Komisia predložili pripomienky.

21      Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu zo 7. mája 2019 bola táto vec pridelená novému sudcovi spravodajcovi zasadajúcemu v druhej rozšírenej komore.

22      V dôsledku úmrtia sudcu Berkeho 1. augusta 2021 bola predmetná vec rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 12. augusta 2021 pridelená novému sudcovi spravodajcovi, ktorý zasadá v deviatej rozšírenej komore.

23      Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 12. augusta 2021 bol na doplnenie zloženia komory ustanovený nový sudca a predseda komory.

24      Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazať ECB na náhradu trov konania.

25      ECB a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

III. Právny stav

26      Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú desať žalobných dôvodov.

27      Prvý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článku 4 ods. 1, článku 5 ods. 2 a článku 13 ods. 2 ZEÚ, článku 127 ods. 6 ZFEÚ, článku 1 ods. 5, článku 4 ods. 1 písm. c) a článku 15 nariadenia 1024/2013, článkov 86 a 87 nariadenia ECB (EÚ) č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 o rámci pre spoluprácu v rámci jednotného mechanizmu dohľadu medzi Európskou centrálnou bankou, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a určenými vnútroštátnymi orgánmi (Ú. v. EÚ L 141, 2014, s. 1), ako aj článkov 22 a 23 smernice 2013/36, na nesprávnom právnom posúdení a zneužití právomoci tým, že ECB uplatnila tieto ustanovenia na osoby, ktoré už boli držiteľmi kvalifikovanej účasti. Druhý žalobný dôvod je založený na nezákonnosti, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú formou návrhu na preskúmanie platnosti, smernice 2013/36, a to vzhľadom na zásadu zákazu retroaktivity sekundárnych právnych predpisov. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásad právnej istoty a právnej sily rozhodnutej veci spojených s rozsudkom Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016. Štvrtý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013, článku 23 ods. 1 a 4 smernice 2013/36 a všeobecných zásad zákonnosti, právnej istoty a predvídateľnosti. Piaty žalobný dôvod založený na tom, že ECB neposúdila a neodôvodnila kritérium pravdepodobného vplyvu navrhovaného nadobúdateľa na úverovú inštitúciu v zmysle článku 23 ods. 1 smernice 2013/36. Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality a článkov 16 a 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení práv na obranu a práva na prístup ku spisu. Ôsmy žalobný dôvod je založený na nezákonnosti, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú formou návrhu na preskúmanie platnosti, článku 31 ods. 3 nariadenia č. 468/2014, ktorý stanovuje, že dotknuté osoby majú lehotu tri dni na predloženie písomných pripomienok k prvkom, na ktorých je založené budúce rozhodnutie ECB. Deviaty žalobný dôvod v podstate vychádza z nezákonnosti prípravných aktov prijatých Talianskou centrálnou bankou. Desiaty žalobný dôvod je založený na nezákonnosti, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú formou návrhu na preskúmanie platnosti, článku 4 ods. 3 a článku 15 nariadenia č. 1024/2013, z dôvodu ich nezlučiteľnosti s právom na účinnú súdnu ochranu.

 O prvom žalobnom dôvode založenom v podstate na porušení článku 4 ods. 1, článku 5 ods. 2 a článku 13 ods. 2 ZEÚ, článku 127 ods. 6 ZFEÚ, článku 1 ods. 5, článku 4 ods. 1 písm. c)článku 15 nariadenia č. 1024/2013, článkov 86 a 87 nariadenia č. 468/2014, ako aj článkov 22 a 23 smernice 2013/36, na nesprávnom právnom posúdení a zneužití právomoci

28      Žalobcovia v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s článkom 15 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 a článkami 22 a 23 smernice 2013/36, keďže ECB kvalifikovala splynutie začlenením spoločnosti Mediolanum do spoločnosti Banca Mediolanum ako nadobudnutie kvalifikovanej účasti v zmysle týchto ustanovení. Domnievajú sa, že tieto ustanovenia sa vzťahujú len na prípady, keď ide o navrhovaného nadobúdateľa a plán nadobudnúť kvalifikovanú účasť, a nie na prípady, keď dotknuté fyzické alebo právnické osoby už kvalifikovanú účasť majú.

29      Žalobcovia tiež tvrdia, že v prejednávanej veci boli už pred sporným splynutím formálne a materiálne vlastníkmi kvalifikovaných účastí v spoločnosti Banca Mediolanum a z toho vyvodzujú, že ECB nemohla začať konanie, ktoré viedlo k napadnutému rozhodnutiu. Okrem toho žalobcovia tvrdia, že právomoci zverené ECB Zmluvami a osobitné úlohy, ktoré jej boli zverené nariadením č. 1024/2013 a nariadením č. 468/2014, jej neumožňovali vykonať posúdenie kvalifikovanej účasti, ktorá už subjekt má v úverovej inštitúcii, ale len namietať alebo nenamietať proti prípadnému nadobudnutiu.

30      ECB s podporou Komisie túto argumentáciu spochybňuje.

31      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že článok 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že výlučne ECB je príslušná vykonávať úlohu „posudzovať oznámenia o nadobudnutí a prevode kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách s výnimkou prípadu riešenia krízových situácií bánk a s výhradou článku 15“ uvedeného nariadenia.

32      Článok 15 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že ECB rozhodne, či vznesie alebo nevznesie námietku proti nadobudnutiu na základe kritérií posudzovania stanovených v príslušných ustanoveniach práva Európskej únie, v súlade s postupom stanoveným v týchto ustanoveniach a v lehotách v nich uvedených.

33      Okrem toho podľa prvej vety článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 „ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo Únie a v prípade, keď sa toto právo Únie skladá zo smerníc, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice transponujú“.

34      Z toho vyplýva, že ECB je na účely plnenia svojich úloh povinná uplatňovať ustanovenia nariadenia č. 1024/2013 a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorými sa preberá smernica 2013/36, vykladané vzhľadom na túto smernicu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 24. apríla 2018, Caisse régionale de crédit agricole mutuel Alpes Provence a i./ECB, T‑133/16 až T‑136/16, EU:T:2018:219, body 47 až 50).

35      Postup posudzovania nadobudnutia kvalifikovaných účastí je upravený v článku 15 nariadenia č. 1024/2013, v článkoch 85 až 87 nariadenia č. 468/2014 a v článku 22 ods. 1 smernice 2013/36. Tieto ustanovenia stanovujú povinnosť každej fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá prijala rozhodnutie nadobudnúť alebo zvýšiť, priamo alebo nepriamo, kvalifikovanú účasť v úverovej inštitúcii, oznámiť písomne a pred nadobudnutím, príslušným orgánom pre úverovú inštitúciu, v ktorej chce nadobudnúť alebo zvýšiť kvalifikovanú účasť, predpokladanú výšku svojej účasti a príslušné informácie spresnené v súlade s článkom 23 ods. 4 tejto smernice.

36      Článok 19 TUB, v znení legislatívneho dekrétu č. 72, ktorým sa do talianskeho práva prebral obsah smernice 2013/36, udeľuje Talianskej centrálnej banke právomoc vydávať povolenia na nadobudnutie kvalifikovaných účastí vo finančných inštitúciách. V článku 19 ods. 5 TUB sa ďalej uvádza, že takéto povolenia sa udeľujú „v prípade splnenia podmienok schopných zabezpečiť riadne a obozretné riadenie banky, na základe posúdenia postavenia navrhovaného nadobúdateľa a finančnej stability navrhovaného nadobudnutia v súlade s týmito kritériami: dobré meno navrhovaného nadobúdateľa podľa článku 25“ TUB.

37      V článku 25 ods. 1 TUB s názvom „Subjekty podieľajúce sa na základnom imaní“ spresňuje, že držitelia účastí uvedených v článku 19 TUB musia spĺňať požiadavky dobrej povesti a vyhovovať kritériám týkajúcim sa odborných znalostí a integrity tak, aby zabezpečili riadne a obozretné riadenie banky.

38      Článok 2 ods. 8 legislatívneho dekrétu č. 72 ako prechodné opatrenie stanovuje, že ustanovenia týkajúce sa podmienok dobrej povesti držiteľov účastí vo finančných inštitúciách platné pred prijatím tohto dekrétu sa naďalej uplatňujú.

39      Predmetné ustanovenia boli zahrnuté do vyhlášky ministerstva č. 144, v ktorého článku 1 sú uvedené odsúdenia, ktoré negatívne ovplyvňujú dobrú povesť dotknutej osoby, a teda vedú k nesplneniu požadovanej podmienky.

40      Článok 2 vyhlášky ministerstva č. 144 ako prechodné opatrenie stanovuje, že „pokiaľ ide o osoby podieľajúce sa na základnom imaní banky k dátumu nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky, nesplnenie požiadaviek podľa odseku 1 [tejto vyhlášky], ktoré sa v súlade s predtým platnou právnou úpravou nevyžadovali, sa neberie do úvahy, pokiaľ k dôvodu predmetného nesplnenia došlo pred uvedeným dátumom, a to v rozsahu účasti, ktorú dotknutá osoba v danom čase vlastnila“.

41      Pokiaľ ide o zmiešané finančné holdingové spoločnosti, článok 63 TUB, prijatý podľa článku 119 smernice 2013/36, ukladá ich kvalifikovaným držiteľom účastí rovnaké povinnosti, aké majú členovia bankových inštitúcií.

42      Analýza prvého žalobného dôvodu spočíva v posúdení, či sa ECB, ako tvrdia žalobcovia, nesprávne domnievala, na základe článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 ods. 1 smernice 2013/36, ako aj talianskej právnej úpravy prijatej na prebratie tohto ustanovenia, že nadobudli kvalifikovanú účasť v dôsledku predmetného splynutia a v dôsledku vydania rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016, ktorým sa okrem iného zrušilo obmedzenie výkonu hlasovacích práv spojených s ich účasťou a zrušila povinnosť prevodu ich účastí v spoločnosti Mediolanum, ktoré presahovali 9,99 %.

43      Na účely tohto preskúmania je potrebné najprv vykonať výklad pojmu „nadobudnutie kvalifikovanej účasti“ a potom zo strany ECB posúdiť zákonnosť kvalifikácie transakcie splynutia ako nadobudnutia kvalifikovanej účasti v zmysle článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 ods. 1 smernice 2013/36, tak ako boli prebraté do vnútroštátneho práva.

 O výklade pojmu nadobudnutie kvalifikovanej účasti v zmysle článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 ods. 1 smernice 2013/36

44      Po prvé je dôležité pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že ustanovenia práva Únie, ktoré výslovne neodkazujú na právo členských štátov s cieľom určiť ich význam a rozsah pôsobnosti, sa musia v celej Únii obvykle vykladať autonómne a jednotne (pozri rozsudky z 5. decembra 2013, Vapenik, C‑508/12, EU:C:2013:790, bod 23 a citovanú judikatúru, a z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17, EU:C:2019:309, bod 36).

45      Článok 15 nariadenia č. 1024/2013 a článok 22 smernice 2013/36 neobsahujú žiadny výslovný odkaz na právne predpisy členských štátov na účely určenia významu a rozsahu pojmu nadobudnutie kvalifikovanej účasti.

46      Je pravda, že článok 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 stanovuje, že ECB na účely vykonávania úloh, ktoré jej boli zverené týmto nariadením, a s cieľom zabezpečiť vysoké štandardy dohľadu uplatňuje všetky príslušné ustanovenia práva Únie, a ak toto právo zahŕňa smernice, aj vnútroštátne právo, ktorým sa tieto smernice preberajú. Keď sú príslušným právom Únie nariadenia a keď tieto nariadenia v súčasnosti explicitne ponúkajú členským štátom rôzne možnosti, ECB uplatňuje aj vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto možnosti vykonávajú.

47      Hoci však toto ustanovenie obsahuje všeobecný odkaz na vnútroštátne právo prijaté na vykonanie príslušných ustanovení práva Únie, nemožno ho chápať ako výslovný odkaz na právo členských štátov v zmysle judikatúry uvedenej v bode 44, pokiaľ ide o výklad pojmu nadobudnutie kvalifikovanej účasti.

48      Ak by totiž uplatniteľnosť posúdenia nadobudnutia kvalifikovaných účastí závisela od výkladu tohto pojmu vo vnútroštátnom práve, spochybnila by sa povinná povaha tohto posúdenia.

49      Tento pojem sa preto musí na účely uplatňovania článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 smernice 2013/36 považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne na území všetkých členských štátov (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, bod 33).

50      Po druhé, keďže v práve Únie neexistuje žiadna definícia tohto pojmu, musí sa podľa ustálenej judikatúry stanoviť s ohľadom na všeobecný kontext, v ktorom sa používa, a v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku. Okrem toho sa pri výklade ustanovenia práva Únie musia zohľadniť ciele sledované danou právnou úpravou a jej potrebný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2012, BLV Wohn‑ und Gewerbebau, C‑395/11, EU:C:2012:799, bod 25 a citovanú judikatúru).

51      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že pojem nadobudnutie cenných papierov alebo účastí sa v bežnom zmysle slova neobmedzuje na hotovostné transakcie, ale môže zahŕňať aj rôzne typy transakcií, ako sú termínované alebo opčné transakcie alebo transakcie zahŕňajúce výmenu akcií za iné aktíva.

52      Ďalej, pokiaľ ide o kontext, v ktorom je upravený postup povoľovania nadobudnutia kvalifikovanej účasti, a ciele, ktoré sleduje, je potrebné pripomenúť, že ako sa uvádza v odôvodnení 22 nariadenia č. 1024/2013, predchádzajúce posúdenie vhodnosti každej osoby, ktorá zvažuje nadobudnutie účasti v úverovej inštitúcii, je nevyhnutné na zaručenie kvality a finančnej stability vlastníkov týchto inštitúcií.

53      Okrem toho z odôvodnenia 23 nariadenia č. 1024/2013 vyplýva, že dodržiavanie pravidiel Únie, podľa ktorých musia úverové inštitúcie držať určitý objem vlastných zdrojov na ochranu pred rizikami spojenými s ich činnosťou, obmedziť veľkosť svojich expozícií, zverejňovať informácie o svojej finančnej situácii, mať dostatok likvidných aktív na to, aby odolali situáciám napätia na trhu, a obmedziť rozsah využívania pákového efektu, je nevyhnutnou podmienkou ich prudenciálneho zdravia. Dodržiavanie týchto pravidiel však úzko súvisí aj s kvalitou vlastníkov úverových inštitúcií a všetkých osôb, ktoré majú v úmysle získať významný podiel v takejto inštitúcii.

54      Napokon v článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 sa uvádza, že účelom postupu udeľovania povolenia na nadobudnutie kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách je zabezpečiť riadne a obozretné riadenie inštitúcie, v ktorej sa má nadobudnutie uskutočniť, a vhodnosť navrhovaného nadobúdateľa a finančnú stabilitu navrhovaného nadobudnutia, pričom sa zohľadňuje pravdepodobný vplyv navrhovaného nadobúdateľa na túto úverovú inštitúciu.

55      Na rozdiel od tvrdení žalobcov preto vzhľadom na kontext, v ktorom sa uskutočňuje postup povolenia na nadobudnutie kvalifikovaných účastí, a na ciele, ktoré sleduje, nemožno tento pojem vykladať reštriktívne tak, aby sa vzťahoval len na prípady nadobudnutia vyplývajúce z kúpy akcií na trhu a aby vylučoval iné druhy transakcií, ktoré umožňujú osobám nadobudnúť kvalifikovanú účasť, ako je výmena akcií.

56      Takýto reštriktívny výklad by v skutočnosti umožnil obchádzanie postupu posudzovania tým, že by sa určité spôsoby nadobúdania kvalifikovaných účastí vymykali kontrole ECB, a preto by spochybnil tieto ciele.

57      Okrem toho zo samotného znenia článku 22 ods. 1 smernice 2013/36 vyplýva, že postup posudzovania nadobudnutia kvalifikovaných účastí v úverovej inštitúcii sa vzťahuje na priame aj nepriame nadobudnutia. Ak sa teda v priebehu určitej transakcie nepriama kvalifikovaná účasť stane priamou, alebo ak sa zmení miera nepriamej kontroly tejto kvalifikovanej účasti, najmä ak sa účasť nepriamo vlastnená prostredníctvom dvoch spoločností stane nepriamo vlastnenou prostredníctvom jednej spoločnosti, zmení sa samotná právna štruktúra držby kvalifikovanej účasti, takže takáto transakcia sa musí považovať za nadobudnutie kvalifikovanej účasti v zmysle tohto ustanovenia. Akékoľvek iné riešenie by mohlo narušiť ciele právnej úpravy Únie, ako sa uvádza v bodoch 52 až 56 vyššie.

58      Po tretie vzhľadom na znenie článku 15 nariadenia č. 1024/2013, ako aj článku 22 ods. 1 a článku 23 ods. 1 smernice 2013/36, ich kontext a ich ciele, uplatniteľnosť postupu povolenia na nadobudnutie kvalifikovanej účasti v prípade danej transakcie nemôže byť podmienená zmenou pravdepodobného vplyvu, ktorý môžu mať nadobúdatelia kvalifikovanej účasti na úverovú inštitúciu, ktorej sa táto transakcia týka.

59      Z článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 s názvom „Kritériá posudzovania“ totiž vyplýva, že pravdepodobný vplyv navrhovaného nadobúdateľa na danú úverovú inštitúciu je jedným z faktorov, ktoré sa majú zohľadniť výlučne na účely posúdenia vhodnosti tohto navrhovaného nadobúdateľa a finančnej stability navrhovaného nadobudnutia. Na druhej strane sa tento faktor neuvádza v článku 22 ods. 1 uvedenej smernice, ktorý upravuje oznamovanie nadobudnutia kvalifikovanej účasti. Uvedený faktor preto nie je relevantný na účely klasifikácie transakcie ako nadobudnutia kvalifikovanej účasti.

60      V dôsledku toho, na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobcovia, uplatniteľnosť postupu povolenia na nadobudnutie kvalifikovanej účasti nie je podmienená zmenou pravdepodobného vplyvu, ktorý môže navrhovaný nadobúdateľ vykonávať na úverovú inštitúciu.

61      Po štvrté žalobcovia tvrdia, že články 22 a 23 smernice 2013/36 sa majú vykladať striktne, takže sa týkajú len potenciálnych nadobudnutí kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách. Podľa ich názoru by osobitné úlohy v zmysle článku 127 ods. 6 ZFEÚ prenesené nariadením č. 1024/2013 na ECB mali zahŕňať len úlohu namietať alebo nenamietať proti potenciálnym nadobudnutiam. Okrem toho by udelenie právomoci ECB posudzovať oznámenia o nadobudnutí kvalifikovaných účastí aj v prípade menej významných úverových inštitúcií, ako Banca Mediolanum, predstavovalo výnimku zo všeobecného kritéria významnosti úverových inštitúcií, na ktorom je založené rozdelenie právomocí medzi ECB a vnútroštátne orgány dohľadu.

62      Ciele postupu posudzovania nadobudnutia kvalifikovaných účastí však naznačujú, že ustanovenia, ktoré tento postup stanovujú, sa nemajú vykladať striktne.

63      Je pravda, že článok 15 nariadenia č. 1024/2013 a článok 22 smernice 2013/36 stanovujú kontrolu ex ante nadobudnutí kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách, preto sa v znení týchto ustanovení odkazuje na „navrhované“ nadobudnutie a „navrhovaného nadobúdateľa“. Tieto ustanovenia však nemožno vykladať tak, že sa nevzťahujú na transakcie, ktoré možno označiť za nadobudnutie kvalifikovanej účasti, len preto, že takáto transakcia už bola vykonaná bez toho, aby nadobúdatelia informovali príslušné orgány a čakali na ich povolenie. Takýto výklad by totiž zbavil vyššie uvedené ustanovenia akéhokoľvek potrebného účinku a ohrozil by cieľ, ktorý sledujú.

64      Z článku 4 ods. 1 písm. c), článku 6 ods. 4 a článku 15 nariadenia č. 1024/2013 navyše vyplýva, že normotvorca Únie zveril ECB výlučnú právomoc posudzovať nadobudnutie kvalifikovaných účastí vo všetkých úverových inštitúciách. Túto právomoc preto nemožno považovať za výnimku zo všeobecného kritéria významnosti úverových inštitúcií.

65      Po piate žalobcovia tvrdia, že výklad článkov 22 a 23 smernice 2013/36 zo strany ECB je v rozpore s článkom 127 ods. 6 ZFEÚ, ktorý vylučuje možnosť zveriť tejto inštitúcii úlohy prudenciálneho dohľadu nad poisťovňami.

66      Ciele predmetných ustanovení by však nebolo možné dosiahnuť, ak by samotná skutočnosť, že úverová inštitúcia vykonáva aj poisťovaciu činnosť, mala za následok jej vyňatie spod dohľadu ECB.

67      Predmetný postup posudzovania sa preto vzťahuje na nadobudnutie kvalifikovaných účastí v úverovej inštitúcii bez ohľadu na to, či vykonáva aj poisťovaciu činnosť, a ECB sa v tomto ohľade nedopustila nesprávneho právneho posúdenia.

 O kvalifikácii splynutia spoločnosti Mediolanum so spoločnosťou Banca Mediolanum ako nadobudnutia kvalifikovanej účasti v zmysle článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 ods. 1 smernice 2013/36, ako aj talianskeho práva vyplývajúceho z prebratia tohto ustanovenia

68      Je potrebné overiť, či ECB, ako tvrdia žalobcovia, nesprávne usúdila, že žalobcovia po splynutí začlenením spoločnosti Mediolanum do spoločnosti Banca Mediolanum a po rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016 nadobudli kvalifikovanú účasť v zmysle článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 ods. 1 smernice 2013/36, ako aj talianskeho práva vyplývajúceho z prebratia tohto ustanovenia.

69      V tejto súvislosti je nesporné, že splynutie začlenením spoločnosti Mediolanum do spoločnosti Banca Mediolanum pozostávalo z výmeny akcií, ktorou Fininvest právne nadobudla akcie spoločnosti Banca Mediolanum, hoci pred splynutím žiadne nevlastnila.

70      Pred splynutím a rozhodnutím zo 7. októbra 2014, ktorým Talianska centrálna banka pozastavila žalobcom hlasovacie práva a nariadila im, aby previedli svoje podiely v spoločnosti Mediolanum, ktoré presahovali 9,99 %, totiž Fininvest a pán Berlusconi prostredníctvom nej vlastnili 30,16 % akcií spoločnosti Mediolanum, ktorá sama vlastnila 100 % akcií spoločnosti Banca Mediolanum.

71      Keďže podiel hlasovacích práv, ktoré mohla Fininvest vykonávať nepriamo prostredníctvom spoločnosti Mediolanum, bol vyšší ako 20 %, čo je prah stanovený v článku 22 ods. 1 smernice 2013/36, Fininvest, a teda aj pán Berlusconi, mali nepriamo kvalifikovanú účasť v spoločnosti Banca Mediolanum, ako to aj tvrdia.

72      Po rozhodnutí zo 7. októbra 2014, ktorým Talianska centrálna banka pozastavila žalobcom hlasovacie práva, odmietla vydať povolenie, ktoré by im umožnilo držať kvalifikovanú účasť v spoločnosti Mediolanum, a nariadila im, aby previedli svoje podiely v spoločnosti Mediolanum, ktoré presahovali 9,99 %, nepriama účasť žalobcov už nebola kvalifikovanou účasťou.

73      Po splynutí spoločnosti Mediolanum začlenením do spoločnosti Banca Mediolanum, ktoré sa uskutočnilo 30. decembra 2015, sa Fininvest stala priamym vlastníkom 9,99 % akcií spoločnosti Banca Mediolanum.

74      Fininvest, ktorá je hlavným nadobúdateľom v predmetnej transakcii a ktorej nepriamym väčšinovým akcionárom je pán Berlusconi, nevlastnila pred obráteným splynutím žiadne akcie spoločnosti Banca Mediolanum a potom sa v dôsledku tejto transakcie stala vlastníkom akcií spoločnosti Banca Mediolanum.

75      Na jednej strane sa tak nepriama účasť spoločnosti Fininvest v spoločnosti Banca Mediolanum stala priamou účasťou.

76      Na druhej strane po zrušení rozhodnutia zo 7. októbra 2014 rozsudkom Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016 sa Fininvest stala priamym vlastníkom 30,16 % akcií spoločnosti Banca Mediolanum.

77      Preto, ako uviedla ECB v napadnutom rozhodnutí, nepriama účasť spoločnosti Fininvest v spoločnosti Banca Mediolanum sa po predmetnom splynutí a rozsudku Consiglio di Stato (Štátnej rady) z 3. marca 2016 stala priamou kvalifikovanou účasťou.

78      Keďže subjekt ovládaný pánom Berlusconim nadobudol priamu kvalifikovanú účasť v spoločnosti Banca Mediolanum, musí sa za zmenenú považovať aj právna štruktúra nepriamej kvalifikovanej účasti pána Berlusconiho v spoločnosti Banca Mediolanum.

79      Zatiaľ čo v minulosti pán Berlusconi vlastnil nepriamu účasť v spoločnosti Banca Mediolanum, najprv prostredníctvom spoločnosti Fininvest a potom prostredníctvom spoločnosti Mediolanum, v súčasnosti vlastní nepriamy podiel v spoločnosti Banca Mediolanum výlučne prostredníctvom spoločnosti Fininvest.

80      Z toho vyplýva, že následkom predmetného splynutia v nadväznosti na rozsudok Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016 bola zmena právnej štruktúry kvalifikovanej účasti žalobcov v spoločnosti Banca Mediolanum, a že preto ECB mohla oprávnene kvalifikovať túto transakciu ako nadobudnutie kvalifikovanej účasti v zmysle článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 smernice 2013/36, a to aj napriek tomu, že výška kvalifikovanej účasti žalobcov sa nezmenila oproti tej, ktorú mali predtým prostredníctvom spoločnosti Mediolanum.

81      V tejto súvislosti skutočnosť, že žalobcovia už mali kvalifikovaný podiel v spoločnosti Banca Mediolanum, čo potvrdzuje existencia akcionárskej dohody medzi spoločnosťami Fininvest a Fin. Prog. Italia, ktorá im umožňovala spoločne ovládať spoločnosti Mediolanum a Banca Mediolanum pred predmetným splynutím, a podpísanie novej dohody, ktorá bola uzavretá 14. septembra 2016 po predmetnom splynutí a opäť zakladala spoločné ovládanie spoločnosti Banca Mediolanum spoločnosťami Fininvest a Fin. Prog. nie je spôsobilá preukázať, že v napadnutom rozhodnutí došlo k nesprávnemu záveru, že žalobcovia nadobudli kvalifikovanú účasť, keďže tieto dohody nespochybňujú skutočnosť, že sa zmenila právna štruktúra kvalifikovanej účasti žalobcov.

82      Za týchto okolností je potrebné odmietnuť aj argument, že ECB vykonala kontrolu viac ako rok po splynutí v rozpore s článkami 22 a 23 smernice 2013/36, ktoré umožňujú len posúdenie do budúcnosti.

83      Jednak treba pripomenúť, že konanie vo veci dohľadu sa začalo len niekoľko mesiacov po vydaní rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016, ktorý mal za následok premenu podielu žalobcov v spoločnosti Banca Mediolanum na kvalifikovanú účasť.

84      Jednak, a to o to zásadnejšie, keďže zmena právnej štruktúry kvalifikovanej účasti žalobcov vyplývajúca zo splynutia a rozsudku Consiglio di Stato (Štátnej rady) z 3. marca 2016 musí byť kvalifikovaná ako nadobudnutie kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii, ktoré podlieha povoleniu stanovenému v článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článku 22 smernice 2013/36, skutočnosť, že táto transakcia bola vykonaná bez povolenia, nemôže mať za následok oslobodenie žalobcov od tejto povinnosti.

85      Ak by to tak nebolo, znamenalo by to, že ECB by nemohla zasiahnuť iba preto, že nadobudnutie sa už uskutočnilo, čo by bolo v rozpore s účelom týchto ustanovení a povinnou povahou posudzovania nadobudnutia kvalifikovaných účastí v úverovej inštitúcii (pozri bod 63 vyššie).

86      Okrem toho žalobcovia tvrdia, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy a judikatúry nedošlo v dôsledku splynutia k zániku jedného subjektu, ani vzniku iného. Z toho vyvodzujú, že výsledkom transakcie splynutia nebolo, že by oni sami nadobudli novú účasť v spoločnosti Banca Mediolanum.

87      Ako však vyplýva z bodov 48 a 49 vyššie, pojem nadobudnutia kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii je autonómnym pojmom, ktorý nemôže závisieť od kvalifikácie v talianskom práve obchodných spoločností. Hoci je teda rozhodujúcou skutočnosťou pre dohľad ECB uskutočnenie splynutia začlenením vykonaného podľa talianskeho práva, účinky takejto transakcie sa musia posudzovať z hľadiska kritérií vyplývajúcich z výlučného uplatňovania práva Únie. Účastníci konania sa preto nemôžu odvolávať na skutočnosť, že uplatnenie talianskeho práva by v tomto ohľade viedlo k tomu, že predmetné splynutie by sa vyhlo postupu stanovenému v článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článkoch 22 a 23 smernice 2013/36.

88      Okrem toho bez ohľadu na to, či splynutie viedlo alebo nie k zániku jedného subjektu a vytvoreniu iného subjektu podľa talianskeho práva, v každom prípade viedlo k zmene právnej štruktúry účasti žalobcov.

89      Tvrdenia žalobcov založené na talianskom práve alebo na povinnosti vykladať talianske právo v súlade so smernicami o práve obchodných spoločností sú preto neúčinné.

90      Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobcov týkajúce sa porušenia článkov 22 a 23 smernice 2013/36, článku 1 ods. 5, článku 4 ods. 1 písm. c) a článku 15 nariadenia č. 1024/2013, článkov 86 a 87 nariadenia č. 468/2014 v spojení s článkom 4 ods. 1, článkom 5 ods. 2 a článkom 13 ods. 2 ZEÚ, ako aj článku 127 ods. 6 ZFEÚ treba zamietnuť.

 O zneužití právomoci

91      Pokiaľ ide napokon o námietku zneužitia právomoci, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry je akt postihnutý zneužitím právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukáže, že bol prijatý výlučne alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci (rozsudok z 10. marca 2005, Španielsko/Rada, C‑342/03, EU:C:2005:151, bod 64).

92      Žalobcovia však len v názve svojho prvého žalobného dôvodu uvádzajú zneužitie právomoci bez toho, aby bližšie vysvetlili, v čom napadnuté rozhodnutie predstavuje takéto zneužitie, a bez toho, aby predložili akýkoľvek objektívny dôkaz o takomto zneužití v zmysle judikatúry uvedenej v bode 91 vyššie.

93      Preto treba konštatovať, že žalobcovia nie sú schopní preukázať, že ECB zneužila svoje právomoci.

94      Prvý žalobný dôvod je preto nedôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti smernice 2013/36 v zmysle článku 277 ZFEÚ

95      Žalobcovia tvrdia, že ak by sa články 22 a 23 smernice 2013/36 mali vykladať v tom zmysle, že do ich pôsobnosti patria aj účasti na základnom imaní nadobudnuté pred viac ako dvadsiatimi rokmi, táto smernica by bola protiprávna, pretože normotvorca Únie by porušil zásadu zákazu retroaktivity sekundárnej právnej úpravy.

96      ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

97      V tejto súvislosti článok 22 smernice 2013/36 pod názvom „Oznámenie a posúdenie navrhovaných nadobudnutí“ v podstate stanovuje, aby členské štáty vyžadovali od každej osoby, ktorá prijala rozhodnutie nadobudnúť priamo alebo nepriamo kvalifikovanú účasť v úverovej inštitúcii, aby písomne a pred nadobudnutím oznámila toto rozhodnutie príslušným orgánom a že nadobudnutie môže byť povolené len vtedy, ak táto osoba spĺňa kritériá stanovené v článku 23 uvedenej smernice.

98      Je teda zrejmé, že pôsobnosť článkov 22 a 23 smernice 2013/36 sa nevzťahuje na nadobudnutie kvalifikovaných účastí pred nadobudnutím jej účinnosti, ktoré sú teda už v držbe, ale len na rozhodnutia o nadobudnutí kvalifikovaných účastí plánované po nadobudnutí jej účinnosti.

99      Z toho vyplýva, že normotvorca Únie neporušil zásadu zákazu retroaktivity sekundárnych právnych predpisov.

100    V rozsahu, v akom tento žalobný dôvod má za cieľ spochybnenie uplatnenia článkov 22 a 23 smernice 2013/36 na situácie, akou je situácia v prejednávanej veci, stačí pripomenúť, že zmenu právnej štruktúry kvalifikovanej účasti v dôsledku splynutia výmenou akcií a súdneho rozhodnutia, akým je v tomto prípade rozsudok Consiglio di Stato (Štátnej rady) z 3. marca 2016, ktorým bol zrušený prevod akcií presahujúcich 9,99 %, treba kvalifikovať ako nadobudnutie kvalifikovanej účasti v zmysle týchto ustanovení.

101    Druhý žalobný dôvod je v dôsledku toho nedôvodný.

 treťom žalobnom dôvode v podstate založenom na porušení zásad právnej istoty a právnej sily rozhodnutej veci

102    Žalobcovia v podstate tvrdia, že ECB porušila zásadu právnej sily rozhodnutej veci, ktorá je spojená s rozsudkom Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016, a v dôsledku toho zásadu právnej istoty.

103    ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

104    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1024/2013 v spojení s článkom 15 ods. 3 tohto nariadenia a článku 87 nariadenia č. 468/2014 má výlučne ECB právomoc, s výhradou preskúmania súdmi Únie, rozhodnúť o tom, či na konci konania upraveného okrem iného v článku 15 nariadenia č. 1024/2013 a článkoch 85 a 86 nariadenia č. 468/2014 navrhnuté nadobudnutie povolí alebo nie.

105    Na právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho súdu sa preto nemožno odvolávať s cieľom brániť výkonu výlučnej právomoci inštitúcie Únie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, EU:C:2007:434, body 62 a 63).

106    Zákonnosť napadnutého rozhodnutia prijatého ECB v rámci výkonu jej výlučnej právomoci preto nemožno spochybniť odvolaním sa na rozsudok Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016.

107    Z toho vyplýva, že tvrdenia založené na porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci, ktorá je spojená s týmto rozsudkom a na porušení zásady právnej istoty, ktoré by z toho vyplývalo, treba zamietnuť.

108    Tretí žalobný dôvod je v dôsledku toho nedôvodný.

 štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013, článku 23 ods. 1 a 4 smernice 2013/36 a všeobecných zásad zákonnosti, právnej istoty a predvídateľnosti

109    Žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s článkom 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 a článkom 23 ods. 1 a 4 smernice 2013/36, keďže po prvé článok 23 ods. 1 tejto smernice nebol prebratý do talianskeho práva, po druhé zoznam uvedený v článku 23 ods. 4 uvedenej smernice nebol v Taliansku uverejnený, ako to vyžaduje toto ustanovenie, a po tretie spoločné usmernenia o prudenciálnom posudzovaní nadobudnutí a zvýšení kvalifikovaných účastí v subjektoch finančného sektora, ktoré prijal Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA), Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA) a Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA) (ďalej len „spoločné usmernenia z roku 2008“), uplatnené v napadnutom rozhodnutí, sa na nich nevzťahujú.

110    ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

 O prvej výhrade založenej na neprebratí článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 do talianskeho práva

111    Žalobcovia v podstate tvrdia, že článok 23 ods. 1 smernice 2013/36 nebol prebratý do talianskeho práva, a vyvodzujú z toho, že ECB nemohla uplatniť kritériá stanovené v tomto článku tak, že sa odvolala na účely uplatnenia týchto kritérií, ako sú vymedzené v talianskom práve, na vyhlášku ministerstva č. 144 a vyhlášku ministerstva č. 675 z 27. júla 2011, ktorú vydal minister hospodárstva ako predseda Comitato Interministeriale per il Credito ed il Risparmio (Medziministerský výbor pre úvery a úspory, Taliansko), ktoré boli prijaté pred prijatím smernice.

112    ECB sa teda údajne dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnila ustanovenia vyhlášok ministerstva č. 144 a 675, ktoré sú uvedené v bode 111 vyššie a ktoré nepreberajú smernicu 2013/36.

113    V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje všetky relevantné ustanovenia práva Únie a v prípade, keď toto právo Únie obsahuje smernice, vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa tieto smernice preberajú.

114    V druhom rade je dôležité poznamenať, že v súlade s článkom 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 ECB v napadnutom rozhodnutí uplatnila viaceré ustanovenia vnútroštátneho práva, vrátane najmä článkov 19 a 25 TUB v spojení s vyhláškou ministerstva č. 144.

115    V treťom rade je potrebné pripomenúť, že smernica 2013/36 bola prebratá do talianskeho práva prijatím legislatívneho dekrétu č. 72, ktorým sa mení TUB.

116    V článku 19 TUB sa stanovuje, že Talianska centrálna banka udelí povolenie na nadobudnutie kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii, ak sú splnené podmienky riadneho a obozretného riadenia banky, a to po posúdení kvalít navrhovaného nadobúdateľa a finančnej stability navrhovaného nadobudnutia, v závislosti najmä od kritéria dobrého mena navrhovaného nadobúdateľa.

117    Pokiaľ ide o kritérium dobrého mena, v článku 25 TUB sa stanovuje, že požiadavky dobrej povesti a odbornej spôsobilosti musia byť stanovené vo vyhláške, ktorú prijme minister hospodárstva a financií.

118    V čase prijatia napadnutého rozhodnutia nebola prijatá vyhláška ministra hospodárstva a financií, ktorá by definovala podmienky dobrej povesti a kritériá spôsobilosti stanovené v článku 25 TUB.

119    Článok 2 ods. 8 legislatívneho dekrétu č. 72 však stanovoval, že až do nadobudnutia účinnosti vykonávacích ustanovení prijatých podľa článku 25 TUB zostáva tento článok v predchádzajúcom znení a vykonávacie ustanovenia týkajúce sa tohto článku v predchádzajúcom znení, naďalej v platnosti.

120    Tieto vykonávacie pravidlá týkajúce sa článku 25 TUB boli vymedzené ustanoveniami vyhlášky ministerstva č. 144, ktoré boli prijaté na základe článku 25 TUB v znení uplatniteľnom k 1. januáru 2004.

121    Vyhláška ministerstva č. 144 stanovovala konkrétne v článku 1, že žiaden subjekt, ktorý je držiteľom účasti na základnom imaní banky, vyššej ako 5 % jej základného imania, ktorú predstavujú akcie s hlasovacím právom, nemôže vykonávať hlasovacie práva spojené s akciami alebo podielmi presahujúcimi túto hranicu, najmä ak bol odsúdený právoplatným súdnym rozhodnutím, bez toho, aby tým boli dotknuté účinky prípadnej rehabilitácie, na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka za trestný čin alebo zneužitie dôvery spáchané proti verejnej správe, trestný čin proti majetku, narušenie verejného poriadku, hospodársky trestný čin alebo daňový trestný čin.

122    Preto na účely prebratia článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 do talianskeho práva legislatívny dekrét č. 72 stanovil, že podmienky dobrej povesti, ktoré sa majú posudzovať podľa tohto článku 23, sú podmienky stanovené v článku 1 vyhlášky ministerstva č. 144 až do prijatia vyhlášky stanovenej v novom znení článku 25 TUB.

123    V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že vyhláška ministerstva č. 144 stanovuje len obmedzujúci zoznam odsúdení, ktoré môžu viesť k zákazu výkonu hlasovacích práv, ale nie k zákazu nadobudnutia kvalifikovaných účastí, a preto ju nemožno považovať za akt, ktorým sa preberajú dotknuté ustanovenia.

124    Stačí však poznamenať, že podľa legislatívneho dekrétu č. 72 zoznam odsúdení uvedený v článku 1 vyhlášky ministerstva č. 144 definuje aj kritériá na posúdenie dobrej povesti uchádzača o nadobudnutie kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii.

125    Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení žalobcov boli kritériá stanovené v článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 prebraté do talianskeho práva.

126    ECB sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď uplatnila kritériá uvedené v článku 23 ods. 1 smernice 2013/36, tak ako ich prebrali články 19 a 25 TUB, vychádzajúc z vyhlášky ministerstva č. 144.

127    V štvrtom rade žalobcovia v replike tvrdia, že automatická väzba stanovená vyhláškou ministerstva č. 144 medzi odsúdením a zákazom nadobudnutia kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii je nezlučiteľná s cieľom a účelom smernice 2013/36 a so zásadou proporcionality.

128    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku je v priebehu konania zakázané uvádzať nové žalobné dôvody, pokiaľ sa nezakladajú na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

129    Dôvod, ktorý je doplnením dôvodu uvedeného predtým, či už priamo alebo nepriamo, v žalobe a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, však musí byť vyhlásený za prípustný.

130    Na to, aby nové tvrdenie bolo možné považovať za rozšírenie už skôr uvedeného žalobného dôvodu alebo výhrady, musí nové tvrdenie dostatočne úzko súvisieť s dôvodmi alebo výhradami, ktoré boli pôvodne uvedené v žalobe (rozsudok zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel Produzione/Komisia, C‑480/09 P, EU:C:2010:787, bod 111; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2009, SGL Carbon/Komisia, C‑564/08 P, neuverejnený, EU:C:2009:703, body 20 až 34).

131    Žalobcovia však v žalobe v podstate tvrdili, že článok 23 ods. 1 smernice 2013/36 nebol prebratý do talianskeho práva.

132    Tvrdenie uvedené v replike, že ustanovenia, ktorými sa smernica 2013/36 preberá do talianskeho práva, sú nezlučiteľné s predmetom a účelom tejto smernice, ako aj so zásadou proporcionality, je teda dostatočne úzko spojené s tvrdeniami uvedenými v žalobe, keďže je tiež zamerané na kritiku prebratia uvedenej smernice do talianskeho práva. Tento argument je preto prípustný.

133    Treba však poznamenať, že automatická väzba medzi odsúdením za obzvlášť závažný trestný čin, ako je odsúdenie právoplatným súdnym rozhodnutím na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka za určité presne vymedzené trestné činy, a stratou dobrej povesti, ktorá sa vyžaduje od akcionárov úverových inštitúcií, je taká, že umožňuje dosiahnuť cieľ smernice 2013/36, ktorým je zabezpečiť, aby osoby, ktoré sú držiteľmi kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii, boli dostatočne bezúhonné.

134    Je potrebné konštatovať, že držitelia kvalifikovaných účastí v úverových inštitúciách, ktorí boli odsúdení za trestné činy alebo zneužitie dôvery spáchané proti verejnej správe, trestné činy proti majetku, narušenie verejného poriadku a hospodárske alebo daňové trestné činy na tresty odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, by mohli ohroziť riadne a obozretné riadenie týchto úverových inštitúcií a následne ovplyvniť riadne fungovanie bankového systému.

135    Okrem toho je dôležité zdôrazniť, že podľa talianskeho práva sa na účely posúdenia dobrej povesti navrhovaného nadobúdateľa berú do úvahy len právoplatné rozsudky a že za relevantné sa považujú len niektoré presne vymedzené trestné činy, ktoré sú takej povahy, že spochybňujú dobrú povesť osoby.

136    Vzhľadom na závažnosť takýchto odsúdení a ich presné vymedzenie v talianskom práve a na rozdiel od tvrdení žalobcov teda automatická väzba medzi odsúdením za obzvlášť závažný trestný čin, akým sú trestné činy stanovené talianskym právom, a stratou dobrej povesti, ktorá sa vyžaduje od akcionárov úverových inštitúcií, nie je taká, aby spochybnila predmet a účel smernice 2013/36, a nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných touto právnou úpravou.

137    Tieto tvrdenia žalobcov je preto potrebné zamietnuť.

138    V piatom rade žalobcovia v replike uvádzajú, že posúdenie odsúdenia pána Berlusconiho zo strany ECB je z hľadiska vnútroštátneho práva nesprávne, pretože sa na neho vzťahovalo rozhodnutie, ktoré sa rovnalo udeleniu milosti.

139    Žalobcovia však v žalobe neuviedli žiadny žalobný dôvod alebo argument, ktorý by bol založený na nesprávnom posúdení zo strany ECB v súvislosti s odsúdením pána Berlusconiho, a najmä na nezohľadnení rozhodnutia Tribunale di sorveglianza di Milano (Dozorný súd Miláno, Taliansko) č. 2412/2015 z 9. apríla 2015, ktoré bolo oznámené 14. apríla 2015, alebo judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), ktorá by tento typ rozhodnutia považovala za milosť v zmysle článku 1 ods. 1 písm. b) vyhlášky ministerstva č. 144.

140    Tvrdenie, že ECB nesprávne posúdila odsúdenie pána Berlusconiho, preto nepredstavuje rozšírenie tvrdenia, ktoré bolo predtým priamo alebo implicitne uvedené v žalobe, ktorou sa začalo konanie a ktoré s ním úzko súvisí.

141    Okrem toho, keďže rozhodnutie Tribunale di sorveglianza di Milano (Dozorný súd Miláno) uvedené v bode 139 vyššie a judikatúra, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, pochádzajú z obdobia pred napadnutým rozhodnutím, nemožno ich považovať za právne a skutkové skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania v zmysle článku 84 rokovacieho poriadku.

142    Toto tvrdenie je preto neprípustné.

143    V dôsledku toho treba prvú výhradu štvrtého žalobného dôvodu zamietnuť.

 O druhej výhrade založenej na tom, že dotknutý členský štát neuverejnil zoznam stanovený v článku 23 ods. 4 smernice 2013/36

144    Žalobcovia v podstate tvrdia, že zoznam informácií potrebných na vykonanie posúdenia podľa článku 23 ods. 4 smernice 2013/36 nebol v Taliansku ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia uverejnený. Keďže tento zoznam „predstavuje nevyhnutnú ochranu právnej istoty a zákonnosti“, napadnuté rozhodnutie je postihnuté porušením článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 a článku 23 ods. 1 a 4 smernice 2013/36.

145    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 príslušné orgány s cieľom zabezpečiť riadne a obozretné riadenie úverovej inštitúcie, v ktorej sa navrhuje nadobudnutie, posúdia vhodnosť navrhovaného nadobúdateľa a finančnú stabilitu navrhovaného nadobudnutia.

146    S cieľom umožniť príslušným orgánom vykonať uvedené posúdenie členské štáty uverejnia zoznam stanovený v článku 23 ods. 4 smernice 2013/36, v ktorom sa uvedú informácie, ktoré sú potrebné na vykonanie posúdenia a ktoré musia byť sprístupnené príslušným orgánom v čase oznámenia. Je teda zrejmé, že hoci cieľom tohto zoznamu je spresniť potrebné informácie, ktoré musí dotknutá úverová inštitúcia poskytnúť vnútroštátnym orgánom, aby im umožnila vykonať toto posúdenie, jeho cieľom nie je vymedziť hmotnoprávne kritériá na posúdenie dobrej povesti navrhovaných nadobúdateľov príslušnými orgánmi.

147    V tejto súvislosti treba uviesť, že kritériá na posúdenie dobrej povesti boli už predtým definované a uverejnené v talianskom práve vyhláškou ministerstva č. 144, na ktorú odkazuje článok 25 TUB v spojení s článkom 2 ods. 8 legislatívneho dekrétu č. 72, takže sa predpokladalo, že žalobcovia boli oboznámení s týmito kritériami, a preto mohli predložiť svoje stanovisko a relevantné informácie v tejto súvislosti. V dôsledku toho sa žalobcovia nemôžu sťažovať na porušenie zásad právnej istoty a predvídateľnosti.

148    Okrem toho mali žalobcovia možnosť predložiť informácie, ktoré považovali za relevantné, takže neuverejnenie zoznamu informácií potrebných na vykonanie posúdenia im nebránilo v predložení informácií, ktoré chceli predložiť.

149    Za týchto okolností nemôže mať neuverejnenie zoznamu informácií potrebných na vykonanie posúdenia zo strany dotknutého členského štátu vplyv na zákonnosť posúdenia dobrej povesti žalobcov v napadnutom rozhodnutí.

150    Výhrada založená na tom, že nebol uverejnený zoznam informácií potrebných na vykonanie posúdenia, je preto neúčinná.

 O tretej výhrade založenej na neuplatniteľnosti spoločných usmernení z roku 2008 a obežníka Talianskej centrálnej banky z roku 1999

151    Žalobcovia tvrdia, že ECB na účely svojho posúdenia uplatnila spoločné usmernenia z roku 2008 a obežník Talianskej centrálnej banky z roku 1999 a na základe týchto aktov zohľadnila prebiehajúce súdne a správne konania a neprávoplatné sankcie týkajúce sa pána Berlusconiho a členov predstavenstva a kolégia komisárov spoločnosti Fininvest s cieľom posúdiť dobrú povesť žalobcov.

152    V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie vychádza z toho, že žalobcovia podľa článkov 19 a 25 TUB, a článku 1 vyhlášky ministerstva č. 144, ktorými sa preberá smernica 2013/36, nespĺňajú kritérium dobrej povesti z dôvodu právoplatného odsúdenia pána Berlusconiho na štyri roky odňatia slobody za daňový podvod.

153    Napadnuté rozhodnutie je založené aj na ďalších dôvodoch týkajúcich sa v podstate nedostatku dobrej povesti žalobcov na základe kritérií stanovených v spoločných usmerneniach z roku 2008 a obežníku Talianskej centrálnej banky z roku 1999, najmä na početných odsúdeniach a nezrovnalostiach, ktoré boli zistené v súvislosti s pánom Berlusconim, ďalším členom predstavenstva a členom kolégia komisárov spoločnosti Fininvest SpA a samotnou spoločnosťou Fininvest.

154    Práve tieto dôvody žalobcovia namietajú v tretej výhrade štvrtého žalobného dôvodu.

155    Ak však niektoré z dôvodov určitého rozhodnutia môžu toto rozhodnutie samy osebe dostatočne právne odôvodňovať, potom vady, ktoré sa môžu týkať iných dôvodov tohto aktu, v nijakom prípade nemajú vplyv na jeho výrok (rozsudok z 15. januára 2015, Francúzsko/Komisia, T‑1/12, EU:T:2015:17, bod 73).

156    V súlade s uplatniteľnými talianskymi právnymi predpismi odsúdenie pána Berlusconiho na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, samo osebe postačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že nespĺňa podmienku dobrej povesti.

157    Tento dôvod, ktorý nebol v žalobe namietaný, preto sám osebe postačuje z právneho hľadiska na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

158    Z toho vyplýva, že výhrada týkajúca sa neuplatniteľnosti spoločných usmernení z roku 2008 a obežníka Talianskej centrálnej banky z roku 1999 je neúčinná, keďže prípadné vady odôvodnenia napadnutého rozhodnutia založené na uplatnení spoločných usmernení z roku 2008 a obežníka Talianskej centrálnej banky z roku 1999 by v každom prípade nemali vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia.

159    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť tretiu výhradu, a teda aj štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu.

 piatom žalobnom dôvode založenom na tom, že ECB nevykonala posúdenie a odôvodnenie vzhľadom na kritérium pravdepodobného vplyvu navrhovaného nadobúdateľa v zmysle článku 23 ods. 1 smernice 2013/36

160    Žalobcovia tvrdia, že ECB porušila jednak povinnosť odôvodniť kritérium pravdepodobného vplyvu na spoločnosť Banca Mediolanum v dôsledku predmetného splynutia v zmysle článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 a jednak sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že toto kritérium je splnené, hoci v podstate nemali žiadny konkrétny vplyv na spoločnosť Banca Mediolanum.

161    ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

162    V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že v článku 23 ods. 1 smernice 2013/36 sa od príslušných orgánov vyžaduje, aby posúdili vhodnosť navrhovaného nadobúdateľa a finančnú stabilitu navrhovaného nadobudnutia v súlade s piatimi kritériami stanovenými v tomto článku s cieľom zabezpečiť riadne a obozretné riadenie úverovej inštitúcie, v ktorej sa navrhuje nadobudnutie, a to s prihliadnutím na pravdepodobný vplyv navrhovaného nadobúdateľa na túto úverovú inštitúciu.

163    Z toho vyplýva, ako bolo pripomenuté v bode 58 vyššie, že kritérium pravdepodobného vplyvu navrhovaného nadobúdateľa sa musí zohľadniť na účely posúdenia jeho vhodnosti, a nie na účely kvalifikácie nadobudnutia ako nadobudnutia kvalifikovanej účasti.

164    Okrem toho pravdepodobný vplyv nie je samostatným kritériom popri ostatných piatich kritériách uvedených v článku 23 ods. 1 písm. a) až e) smernice 2013/36. Odkaz na pravdepodobný vplyv je totiž obsiahnutý vo vete, ktorá predchádza uvedeniu kritérií stanovených v tomto ustanovení, v ktorom sa len uvádza, že pri posudzovaní vhodnosti navrhovaného nadobúdateľa a finančnej stability navrhovaného nadobudnutia príslušné orgány „zohľadnia“ okrem iného pravdepodobný vplyv navrhovaného nadobúdateľa na danú úverovú inštitúciu.

165    Je však dôležité poznamenať, že dosah zohľadnenia pravdepodobného vplyvu navrhovaného nadobúdateľa sa môže líšiť v závislosti od konkrétneho kritéria posudzovania. Posúdenie kritéria týkajúceho sa dobrej povesti navrhovaného nadobúdateľa stanoveného v článku 23 ods. 1 písm. a) smernice 2013/36 teda pravdepodobne nepovedie k odlišnému výsledku, ktorý by závisel od rozsahu pravdepodobného vplyvu tohto navrhovaného nadobúdateľa na danú úverovú inštitúciu. Dobrá povesť navrhovaného nadobúdateľa totiž nezávisí od rozsahu jeho pravdepodobného vplyvu na túto inštitúciu.

166    ECB preto nemusela skúmať pravdepodobný vplyv navrhovaného nadobúdateľa na danú úverovú inštitúciu s cieľom posúdiť jeho dobrú povesť.

167    Za týchto okolností tvrdenia žalobcov týkajúce sa neexistencie významných hospodárskych a finančných vzťahov medzi spoločnosťami Fininvest a Banca Mediolanum, ako aj mechanizmov riadenia spoločnosti Banca Mediolanum a systému vnútornej kontroly, nemôžu preukázať, že sa ECB dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

168    Okrem toho ECB nemožno vytýkať porušenie povinnosti odôvodniť kritérium pravdepodobného vplyvu, keďže ho nemusela skúmať.

169    V dôsledku toho treba piaty žalobný dôvod v každom prípade zamietnuť.

 šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality a článkov 16 a 17 Charty

170    Žalobcovia v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zásadou proporcionality a s článkami 16 a 17 Charty, ktoré sa týkajú rešpektovania práva vlastniť majetok a slobody podnikania, keďže na základe článku 25 TUB viedlo k nútenému prevodu účastí žalobcov, presahujúcich stanovenú hranicu, čo predstavuje vyvlastnenie. Tvrdia, že ECB mala zohľadniť tento neprimeraný účinok napadnutého rozhodnutia.

171    V skutočnosti uvádzajú, že 21. decembra 2016 Talianska centrálna banka oznámila spoločnosti Fininvest a pánovi Berlusconimu začatie konania s cieľom splniť si povinnosť stanovenú talianskym právom, a to previesť ich účasť presahujúcu stanovenú hranicu v dôsledku napadnutého rozhodnutia.

172    V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že podľa článku 26 ods. 2 tretieho pododseku smernice 2013/36 v prípade nadobudnutia podielu napriek námietke príslušných orgánov členské štáty bez ohľadu na iné sankcie, ktoré sa majú prijať, stanovia buď pozastavenie výkonu príslušných hlasovacích práv, alebo neplatnosť odovzdaných hlasov, alebo možnosť vyhlásiť ich za neplatné.

173    Po druhé je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne opatrenie, ktorým by ECB nariadila žalobcom, aby previedli podiely presahujúce stanovenú hranicu, ktoré majú v držbe.

174    Keďže napadnuté rozhodnutie neukladá povinnosť previesť podiely presahujúce stanovenú hranicu, nemožno ECB na základe toho vytýkať porušenie zásady proporcionality a článkov 16 a 17 Charty.

175    Okrem toho podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 musí ECB na zabezpečenie plnenia svojej úlohy posudzovania žiadostí týkajúcich sa nadobudnutia kvalifikovaných účastí v úverovej inštitúcii uplatňovať vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa preberá smernica 2013/36.

176    Podľa platných talianskych právnych predpisov nemala ECB žiadnu právomoc voľnej úvahy. Po tom, čo sa ECB dozvedela o existencii právoplatného odsúdenia pána Berlusconiho na trest odňatia slobody v dĺžke štyri roky za daňový podvod, mohla len konštatovať, že podľa článku 25 TUB a článku 1 vyhlášky ministerstva č. 144 toto odsúdenie automaticky znamená, že nemôže spĺňať požiadavku dobrej povesti.

177    ECB preto nemala inú možnosť, ako zamietnuť žiadosť žalobcov týkajúcu sa nadobudnutia kvalifikovanej účasti v spoločnosti Banca Mediolanum, a nemožno jej vytýkať porušenie zásady proporcionality (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 25. septembra 2015, VECCO a i./Komisia, T‑360/13, EU:T:2015:695, bod 73, a z 19. júna 2018, Le Pen/Parlament, T‑86/17, neuverejnený, EU:T:2018:357, body 198 až 202).

178    Preto toto rozhodnutie nemožno považovať za také, že by malo neprimeraný zásah do práva na vlastníctvo a slobody podnikania podľa článkov 16 a 17 Charty.

179    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, že ECB mala zvážiť prijatie rozhodnutia o podmienečnom povolení, je potrebné uviesť, že je irelevantné, keďže žiadne ustanovenie práva Únie alebo vnútroštátneho práva, ktoré uviedli žalobcovia, nestanovuje možnosť ECB prijať takéto rozhodnutie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. júna 2015, CO Sociedad de Gestión y Participación a i., C‑18/14, EU:C:2015:419, body 34, 37, 38 a 46).

180    Šiesty žalobný dôvod je preto nedôvodný.

 siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení práv na obranu a práva na prístup ku spisu

181    Žalobcovia v podstate tvrdia, že v konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, nebolo zabezpečené dodržanie ich práva na obranu stanoveného v článku 22 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 a článku 32 ods. 1 nariadenia č. 468/2014.

182    ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

183    Podľa článku 22 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 musí ECB pred prijatím rozhodnutí poskytnúť osobám podliehajúcim postupu prudenciálneho dohľadu možnosť vyjadriť sa a svoje rozhodnutia musí zakladať len na námietkach, ku ktorým dotknuté strany mohli predložiť pripomienky.

184    Pokiaľ ide o článok 32 ods. 1 nariadenia č. 468/2014, ten stanovuje, že potom, ako sa začne postup prudenciálneho dohľadu ECB, majú strany právo mať prístup ku spisu ECB, s výhradou oprávneného záujmu právnických alebo fyzických osôb iných ako dotknutá strana, na ochrane obchodného tajomstva, pričom spresňuje, že toto právo na prístup ku spisu sa nevzťahuje na dôverné informácie.

185    V prvom rade žalobcovia tvrdia, že nebol dodržaný článok 22 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013 a článok 32 ods. 1 nariadenia č. 468/2014 z dôvodu, že Talianska centrálna banka im poskytla prístup k dokumentom v jej spise až 14. septembra 2016, t. j. v deň, keď uplynula lehota na predloženie dôkazov o splnení podmienok nadobudnutia kvalifikovanej účasti.

186    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že postup z úradnej moci začala Talianska centrálna banka oznámením z 3. augusta 2016. Žalobcovia boli vyzvaní, aby najneskôr do 14. septembra 2016 predložili potrebné doklady, ktorými preukážu, že majú kvalifikáciu požadovanú príslušnými predpismi.

187    Práve v tento deň Talianska centrálna banka umožnila žalobcom nahliadnuť do spisu. Dňa 6. októbra 2016 ECB oznámila spoločnosti Fininvest a pánovi Berlusconimu zo spoločnosti Fininvest návrh rozhodnutia o nepovolení nadobudnutia kvalifikovanej účasti v spoločnosti Banca Mediolanum a informovala ich, že majú lehotu tri dni, t. j. najneskôr do 11. októbra 2016, na predloženie svojich pripomienok.

188    Žalobcom bol umožnený prístup ku spisu zo strany Talianskej centrálnej banky viac ako tri týždne predtým, ako im bol oznámený návrh rozhodnutia a ako boli požiadaní, aby k nemu vyjadrili pripomienky, a tak mali možnosť vyjadriť pripomienky k námietkam, ktoré boli podkladom napadnutého rozhodnutia, pred jeho prijatím.

189    V prejednávanej veci teda ECB poskytla žalobcom možnosť vyjadriť sa pred prijatím napadnutého rozhodnutia v súlade s článkom 22 ods. 1 nariadenia č. 1024/2013.

190    Okrem toho bol žalobcom po začatí postupu umožnený prístup ku spisu ECB v súlade s článkom 32 ods. 1 nariadenia č. 468/2014.

191    Nemôžu preto obviňovať ECB, že nekonala v súlade s týmito ustanoveniami.

192    Keby sa tvrdenie žalobcov malo chápať rovnako v tom zmysle, že prístup k správnemu spisu bol potrebný na to, aby títo mohli pred uplynutím lehoty 14. septembra 2016 predložiť dokumenty potrebné na preukázanie splnenia podmienok vyžadovaných smernicou 2013/36, aj tak ho nemožno uznať. V nariadení č. 468/2014 totiž nie je žiadne ustanovenie, ktoré by ECB alebo Talianskej centrálnej banke ukladalo povinnosť poskytnúť prístup ku spisu pred predložením uvedených dokumentov. Okrem toho žalobcovia nevysvetlili, prečo bol na predloženie uvedených dokumentov potrebný predchádzajúci prístup ku spisu.

193    V druhom rade je potrebné preskúmať tvrdenie, že ECB tým, že žalobcom odmietla prístup k listu Talianskej centrálnej banky zo 4. apríla 2016 a k poznámke ECB z 24. júna 2016, porušila ich právo na prístup ku spisu a právo na obranu. Podľa žalobcov im tieto odmietnutia zabránili účinne sa zúčastniť na vnútroštátnej fáze zložitého postupu a plne uplatniť svoje právo na obranu.

194    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že prístup k listu Talianskej centrálnej banky zo 4. apríla 2016 a poznámke ECB z 24. júna 2016 bol zamietnutý z dôvodu, že ide o dôverné dokumenty, keďže spadajú do rozsahu internej komunikácie v kontexte jednotného mechanizmu dohľadu podľa článku 32 ods. 5 nariadenia č. 468/2014, ktorý stanovuje, že dôverné informácie môžu zahŕňať interné dokumenty ECB a príslušných vnútroštátnych orgánov a korešpondenciu medzi ECB a príslušným vnútroštátnym orgánom alebo medzi príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.

195    Oba uvedené dokumenty sú však výsledkom výmeny názorov medzi ECB a Talianskou centrálnou bankou o otázkach týkajúcich sa možného nadobudnutia kvalifikovanej účasti žalobcami v spoločnosti Banca Mediolanum.

196    Okrem toho, keďže návrh rozhodnutia ECB a napadnuté rozhodnutie obsahovali jasné a vyčerpávajúce vysvetlenie odôvodnenia a námietok, ktoré boli žalobcom vytýkané a na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené, a keďže žalobcovia mali možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom a námietkam a ECB podrobne preskúmala všetky tvrdenia, ktoré žalobcovia uviedli, najmä v prílohe pripojenej k napadnutému rozhodnutiu, nemožno v rozpore s tvrdeniami žalobcov považovať nesprístupnenie týchto interných dokumentov, vymieňaných si v počiatočnom štádiu postupu, za skutočnosť, ktorá im bránila v plnom uplatnení ich práva na obranu.

197    Za týchto okolností treba zamietnuť tvrdenie, že odmietnutie prístupu k týmto dokumentom viedlo k porušeniu práva žalobcov na obranu.

198    Nakoniec žalobcovia tvrdia, že odmietnutie prístupu zo strany ECB neobsahovalo žiadne odôvodnenie, ktoré by odôvodňovalo dôvernosť, a že ECB tak nesprávne uplatnila článok 32 ods. 1 a 5 nariadenia č. 468/2014.

199    Keďže žalobcami namietaný nedostatok odôvodnenia sa vzťahuje na list ECB z 13. septembra 2016, a nie na napadnuté rozhodnutie, otázka, či je zamietnutie prístupu žalobcov odôvodnené alebo nie, je irelevantná.

200    Za týchto okolností nemožno ECB vytýkať, že porušila svoju povinnosť odôvodnenia alebo článok 32 ods. 1 a 5 nariadenia č. 468/2014.

201    Žalobcovia napokon tvrdia, že prístup k listu Talianskej centrálnej banky zo 4. apríla 2016 bol o to opodstatnenejší, že tento list údajne poskytol ECB skreslenú predstavu o obsahu rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016.

202    No aj za predpokladu, že by list Talianskej centrálnej banky zo 4. apríla 2016 obsahoval nepresné alebo neúplné informácie, možnosť poskytnutá žalobcom predložiť pripomienky k návrhu rozhodnutia ECB, ktorý vychádzal z informácií uvedených v tomto liste, im umožnila práve doplniť alebo spochybniť informácie uvedené v tomto návrhu rozhodnutia.

203    Vzhľadom na uvedené a keďže žalobcovia boli v každom prípade informovaní o stanovisku ECB pri oznámení návrhu rozhodnutia 6. októbra 2016, ich tvrdenia týkajúce sa odmietnutia prístupu ku spisu nie sú také, aby preukazovali porušenie ich práva na obranu.

204    V treťom rade žalobcovia tvrdia, že pán Berlusconi nemohol predložiť svoje pripomienky, keďže návrh rozhodnutia mu bol zaslaný na adresu jeho súkromného bydliska až v samotný deň uplynutia lehoty na predloženie pripomienok. Okrem toho bola lehota na predloženie pripomienok príliš krátka.

205    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nemožnosť alebo ťažkosti s predložením pripomienok nemajú vplyv na platnosť napadnutého rozhodnutia, ak by postup aj tak nemohol viesť k inému výsledku bez tejto údajnej nezrovnalosti (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 105 a citovanú judikatúru).

206    Ďalej Súdny dvor spresnil, že od žalobcu, ktorý tvrdí, že bolo porušené jeho právo na obranu, nemožno požadovať, aby preukázal, že rozhodnutie dotknutej inštitúcie Únie by malo iný obsah, ale len to, že takáto hypotéza nie je úplne vylúčená (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 106).

207    Žalobcovia nepredložili Všeobecnému súdu žiadne tvrdenia, ktoré by preukázali, že nie je úplne vylúčené, že konanie mohlo viesť k inému výsledku, ak by pán Berlusconi mohol predložiť ďalšie pripomienky, okrem pripomienok spoločnosti Fininvest, a obmedzili sa len na abstraktné tvrdenie o porušení práva byť vypočutý (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 112).

208    V štvrtom rade žalobcovia vytýkajú ECB, že odmietla uskutočniť vypočutie, ktorého konanie sa odôvodňovalo tým, že by im umožnilo presvedčiť ECB, aby uprednostnila udelenie podmienečného povolenia na nadobudnutie kvalifikovanej účasti.

209    V tejto súvislosti môže ECB podľa článku 31 ods. 1 nariadenia č. 468/2014, ak to považuje za vhodné, poskytnúť účastníkom možnosť vyjadriť sa na rokovaní ku skutočnostiam, výhradám a právnym dôvodom, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie ECB v oblasti prudenciálneho dohľadu. ECB má teda v tomto smere veľkú mieru voľnej úvahy.

210    Vzhľadom na rozsiahle pripomienky žalobcov, ktoré sú uvedené v súhrnnej tabuľke v prílohe napadnutého rozhodnutia, však treba konštatovať, že ECB sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že nie je potrebné uskutočniť vypočutie.

211    Okrem toho vzhľadom na nesplnenie kritéria dobrej povesti ECB nemala možnosť vydať podmienečné povolenie na nadobudnutie. Vypočutie žalobcov v tejto súvislosti by teda nemalo nijaký význam.

212    V dôsledku toho je preto siedmy žalobný dôvod nedôvodný.

 ôsmom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú formou návrhu na preskúmanie platnosti, článku 31 ods. 3 nariadenia č. 468/2014

213    Žalobcovia v rámci návrhu na preskúmanie platnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ tvrdia, že článok 31 ods. 3 nariadenia č. 468/2014 je nezákonný z dôvodu porušenia práv na obranu zaručených článkom 41 Charty a všeobecnými právnymi zásadami vyplývajúcimi z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.

214    Tvrdia, že trojdňová lehota stanovená v článku 31 ods. 3 nariadenia č. 468/2014 na predloženie pripomienok k návrhu rozhodnutia nie je taká, aby zabezpečila dodržanie zásady kontradiktórnosti a účinný výkon práva byť vypočutý, pokiaľ ide o skutočnosti a námietky, ktoré sú základom rozhodnutí o nadobudnutí kvalifikovaných účastí.

215    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že práva na obranu, vrátane práva byť vypočutý, patria medzi základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie a sú zakotvené v Charte (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB, T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 32 a citovanú judikatúru, a z 5. októbra 2016, ECDC/CJ, T‑395/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:598, bod 53).

216    Právo byť vypočutý je chránené nielen článkami 47 a 48 Charty, ktoré zaručujú dodržiavanie práva na obranu a práva na spravodlivý proces v každom súdnom konaní, ale aj článkom 41 Charty, ktorý zaručuje právo na riadnu správu vecí verejných. Článok 41 ods. 2 Charty teda stanovuje, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa okrem iného právo každej osoby byť vypočutá pred prijatím individuálneho opatrenia, ktoré by sa jej mohlo nepriaznivo dotknúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2016, ECDC/CJ, T‑395/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:598, bod 54 a citovanú judikatúru).

217    Toto právo si vyžaduje, aby každá osoba, voči ktorej môže byť prijaté rozhodnutie, ktoré sa jej nepriaznivo dotýka, mala možnosť účinne oznámiť svoje stanovisko týkajúce sa skutočností, ktoré sa použijú v jej neprospech na odôvodnenie sporného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 66, a z 19. januára 2016, Mitsubishi Electric/Komisia, T‑409/12, EU:T:2016:17, bod 38). Na tento účel musia mať k dispozícii dostatočnú lehotu (rozsudok z 18. decembra 2008, Sopropé, C‑349/07, EU:C:2008:746, bod 37).

218    Z judikatúry Súdneho dvora rovnako vyplýva, že základné práva, ako je dodržiavanie práv na obranu, nie sú absolútnymi požiadavkami, ale môžu podliehať obmedzeniam pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neprípustným zásahom poškodzujúcim samotnú podstatu takto zabezpečených práv (rozsudky z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 63; z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 33, a z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 84).

219    Pokiaľ ide o právo byť vypočutý v postupoch prudenciálneho dohľadu, článok 31 nariadenia č. 468/2014 stanovuje, že predtým, ako ECB prijme rozhodnutie o prudenciálnom dohľade, ktoré môže mať na subjekt nepriaznivý dosah, musí mať tento subjekt možnosť písomne predložiť ECB svoje pripomienky ku skutočnostiam, výhradám a právnym dôvodom relevantným pre rozhodnutie ECB týkajúce sa prudenciálneho dohľadu. Podľa tohto článku môže ECB, ak to považuje za vhodné, poskytnúť subjektom možnosť predložiť svoje pripomienky na rokovaní.

220    V článku 31 nariadenia č. 468/2014 sa tiež jasne uvádza, že v oznámení, ktorým ECB dáva subjektom možnosť vyjadriť sa, sa uvádza podstatný obsah zamýšľaného rozhodnutia ECB týkajúceho sa prudenciálneho dohľadu a podstatné skutočnosti, výhrady a právne dôvody, na ktorých ECB mieni založiť svoje rozhodnutie.

221    Ďalej článok 31 ods. 3 nariadenia č. 468/2014 stanovuje, že lehota na predloženie písomných pripomienok je v zásade dva týždne a že najmä v situáciách uvedených v článkoch 14 a 15 nariadenia č. 1024/2013 sa táto lehota skracuje na tri pracovné dni. Na žiadosť dotknutého subjektu môže ECB v prípade potreby tieto lehoty predĺžiť.

222    Zo znenia článku 31 ods. 3 tretieho pododseku nariadenia č. 468/2014 v spojení s článkom 15 nariadenia č. 1024/2013 vyplýva, že navrhovaný nadobúdateľ kvalifikovanej účasti má možnosť predložiť svoje písomné pripomienky v lehote troch dní od doručenia dokumentu uvádzajúceho skutočnosti, výhrady a právne dôvody, na ktorých chce ECB založiť svoje rozhodnutie.

223    Okrem toho podľa článku 22 ods. 1 smernice 2013/36 je úlohou navrhovaných nadobúdateľov kvalifikovanej účasti oznámiť príslušným orgánom svoje navrhované nadobudnutie a relevantné informácie týkajúce sa tohto nadobudnutia, aby ECB mohla prijať rozhodnutie na základe informácií predložených žiadateľom.

224    Z týchto ustanovení vyplýva, že v rámci postupu prudenciálneho dohľadu, o aký ide v tomto prípade, sú k dispozícii rôzne prostriedky na zabezpečenie dodržiavania práva dotknutých účastníkov byť vypočutý.

225    Po prvé dotknutí účastníci sú povinní uviesť dôkazy a tvrdenia týkajúce sa žiadosti o povolenie na nadobudnutie kvalifikovanej účasti v čase podania žiadosti.

226    Už v žiadosti o povolenie nadobudnutia kvalifikovanej účasti môžu preto dotknuté osoby uplatniť všetky dôkazy potrebné na posúdenie ich žiadosti.

227    Po druhé v oznámení, ktorým má ECB poskytnúť účastníkom možnosť predložiť svoje písomné pripomienky, musí byť uvedený podstatný obsah navrhovaného rozhodnutia, skutočnosti, výhrady a právne dôvody, na ktorých chce ECB založiť svoje rozhodnutie. Toto oznámenie tiež dáva dotknutému účastníkovi možnosť vyjadriť sa účinne k otázkam, o ktorých nebol informovaný, ale aj ku všetkým dôkazom, ktoré sú v jeho neprospech a budú základom napadnutého rozhodnutia, a predložiť argumenty. Túto možnosť môže ECB využiť aj na zohľadnenie prípadných námietok vznesených dotknutými účastníkmi počas správneho konania a na ďalšie preskúmanie všetkých skutkových a právnych prvkov, na ktorých bude konečné rozhodnutie založené.

228    Po tretie v prípade, že ECB má v úmysle založiť svoje rozhodnutie na skutkových alebo právnych okolnostiach, o ktorých žiadateľ nevedel, alebo na iných dôkazoch, než ktoré poskytol žiadateľ, právo byť vypočutý môže byť zabezpečené tým, že ECB môže zorganizovať rokovanie.

229    Túto možnosť možno okrem toho využiť aj na podrobnejšie preskúmanie otázok alebo námietok, ktoré dotknutý účastník vzniesol pri podaní žiadosti o povolenie nadobudnutia kvalifikovanej účasti, a všetkých dôkazov, ktoré sú v jeho neprospech a môžu byť základom napadnutého rozhodnutia.

230    Na rozdiel od tvrdení žalobcov preto krátkosť lehoty stanovenej na predloženie pripomienok k návrhu rozhodnutia, posudzovaná vzhľadom na rôzne procesné opatrenia, ktoré dotknutým účastníkom umožňujú vyjadriť sa k dôkazom, na ktorých bude založené napadnuté rozhodnutie, nemožno považovať za porušenie práva byť vypočutý. To platí o to viac, že v prípade potreby môže ECB túto lehotu na žiadosť dotknutého účastníka predĺžiť.

231    Keďže totiž existuje viacero procesných opatrení, ktoré umožňujú dotknutým účastníkom byť vypočutý, medzi nimi podanie ich žiadosti o povolenie nadobudnutia kvalifikovanej účasti a možnosť zorganizovať rokovanie, ich právo predložiť pripomienky k návrhu rozhodnutia sa zdá byť doplňujúce k týmto možnostiam a lehota troch dní na predloženie týchto pripomienok, ktorá môže byť prípadne predĺžená, sa musí považovať za dostatočnú.

232    V každom prípade je povinnosťou ECB využiť všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii, aby zabezpečila konkrétne dodržiavanie práva byť vypočutý v praxi, čo bude musieť Všeobecný súd overiť v každej jednotlivej situácii.

233    V tejto súvislosti treba tiež v každom prípade zdôrazniť, že obmedzenie práva byť vypočutý vyplývajúce z krátkosti lehoty na predloženie pripomienok podľa článku 31 nariadenia č. 468/2014 sleduje ciele všeobecného záujmu, nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, a nepredstavuje vzhľadom na sledovaný cieľ a iné dostupné procesné opatrenia neprimeraný a neúnosný zásah porušujúci toto právo v zmysle judikatúry uvedenej v bode 218 vyššie.

234    Obmedzený časový rámec postupu je totiž potrebný na to, aby sa neodkladalo prijatie rozhodnutia o navrhovanom nadobudnutí kvalifikovanej účasti v úverovej inštitúcii, ktoré môže mať významné finančné dôsledky.

235    Okrem toho sa v článku 22 ods. 2 druhom pododseku smernice 2013/36 stanovuje, že postup posudzovania sa musí ukončiť do 60 pracovných dní. Toto ustanovenie už bolo obsiahnuté v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2007/44/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 92/49/EHS a smernice 2002/83/ES, 2004/39/ES, 2005/68/ES a 2006/48/ES v súvislosti s procesnými pravidlami a kritériami hodnotenia obozretného posudzovania nadobudnutí a zvýšení podielov vo finančnom sektore (Ú. v. EÚ L 247, 2007, s. 1), ktorej odôvodnenie 7 odôvodňuje stanovenie lehoty na posúdenie v maximálnej dĺžke 60 dní z dôvodu, aby postup posúdenia mal jasnú a predvídateľnú povahu.

236    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť námietku nezákonnosti článku 31 nariadenia č. 468/2014 z dôvodu, že tento článok v spojení s ostatnými ustanoveniami upravujúcimi postup povolenia nadobudnutia kvalifikovaných účastí a umožňujúcimi dotknutým účastníkom účinne vyjadriť svoje stanovisko, neporušuje právo dotknutých osôb byť vypočutý, a preto je potrebné ôsmy žalobný dôvod zamietnuť.

 deviatom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti prípravných aktov prijatých Talianskou centrálnou bankou

237    Deviaty žalobný dôvod vznesený v priebehu konania je rozdelený na šesť častí, z ktorých prvá je založená na porušení zásady právnej sily rozhodnutej veci, ktorá je spojená s rozsudkom Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. marca 2016 zo strany Talianskej centrálnej banky, druhá na tom, že Talianska centrálna banka nemala alebo prekročila svoje právomoci, tretia na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a riadnej správy vecí verejných, štvrtá na porušení práva na obranu, zásady kontradiktórnosti a práva na spravodlivý proces, piata na porušení zásady právnej istoty a neuplatniteľnosti neuverejnených alebo nepreložených aktov voči jednotlivcom a šiesta na porušení zásad proporcionality, zákonnosti a primeranosti.

238    Žalobcovia tvrdia, že prípravné akty prijaté Talianskou centrálnou bankou majú také vady, ktoré spôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

239    ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

240    Týmto žalobným dôvodom žalobcovia tvrdia, že prípravné akty prijaté Talianskou centrálnou bankou, najmä rozhodnutie o začatí postupu a návrh rozhodnutia predložený ECB, majú také vady, ktoré spôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

241    Tento žalobný dôvod bol vznesený v nadväznosti na rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023).

242    V rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že článok 263 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne súdy vykonávali preskúmanie zákonnosti aktov týkajúcich sa začatia konania, prípravných aktov alebo aktov týkajúcich sa nezáväzného návrhu, ktoré prijali príslušné vnútroštátne orgány v rámci konania upraveného v článkoch 22 a 23 smernice 2013/36, článku 4 ods. 1 písm. c) a článku 15 nariadenia č. 1024/2013, ako aj článkoch 85 až 87 nariadenia č. 468/2014 (pozri výrok uvedeného rozsudku).

243    V rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest, C‑219/17, EU:C:2018:1023), Súdny dvor na druhej strane rozhodol, že v takom prípade, keď právo Únie neupravuje rozdelenie medzi dve právomoci, a to vnútroštátnu právomoc a právomoc Únie, ktoré majú odlišný predmet, ale naopak zakotvuje výlučnú rozhodovaciu právomoc inštitúcie Únie, prináleží súdu Únie v rámci jeho výlučnej právomoci preskúmavať zákonnosť aktov Únie na základe článku 263 ZFEÚ, aby rozhodol o zákonnosti predmetného konečného rozhodnutia prijatého inštitúciou Únie a s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu dotknutých osôb preskúmať prípadné vady prípravných aktov alebo návrhov vnútroštátnych orgánov, ktoré môžu svojou povahou ovplyvniť platnosť tohto konečného rozhodnutia (pozri bod 44 a výrok uvedeného rozsudku).

244    Keďže tento žalobný dôvod bol predložený po podaní žaloby, je potrebné preskúmať, či by sa tento nový žalobný dôvod mal považovať za neprípustný, ako to tvrdí ECB a Komisia.

245    Žalobcovia na podporu prípustnosti tohto dôvodu uvádzajú, že úzko súvisí s dôvodmi a tvrdeniami v žalobe a že rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), je právnou okolnosťou, ktorý vyšiel najavo v priebehu konania.

246    V prvom rade je dôležité poznamenať, že žalobcovia v žalobe neuvádzajú žiadny žalobný dôvod alebo tvrdenie týkajúce sa nezákonnosti prípravných opatrení prijatých Talianskou centrálnou bankou.

247    Okrem toho, keďže žalobné dôvody v žalobe boli zamerané na preukázanie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, tento nový žalobný dôvod, ktorý sa týka prípravných aktov Talianskej centrálnej banky, nemožno považovať za dostatočne úzko súvisiaci s uvedenými žalobnými dôvodmi, keďže tieto sa týkali výlučne aktu práva Únie, a teda mali iný účel.

248    Okrem toho skutočnosť, že k žalobe boli pripojené dokumenty týkajúce sa žalôb podľa vnútroštátneho práva proti prípravným aktom Talianskej centrálnej banky, nemôže postačovať na to, aby sa tento žalobný dôvod, ktorý má rovnaký cieľ ako tieto žaloby podľa vnútroštátneho práva, považoval za uplatnený už vo fáze žaloby.

249    Navyše nie je úlohou Všeobecného súdu vyhľadávať a identifikovať v prílohách žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré by mohol považovať za základ žaloby, keďže prílohy majú len dôkaznú a podpornú funkciu (rozsudky zo 7. novembra 1997, Cipeke/Komisia, T‑84/96, EU:T:1997:174, bod 34, a z 21. marca 2002, Joynson/Komisia, T‑231/99, EU:T:2002:84, bod 154).

250    V druhom rade žalobcovia tvrdia, že rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), treba považovať za právnu okolnosť, ktorá vyšla najavo v priebehu konania a ktorá by preto mala odôvodňovať predloženie nových žalobných dôvodov v súlade s článkom 84 ods. 1 rokovacieho poriadku.

251    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že rozsudok, ktorý len potvrdzuje právny stav známy žalobcovi v momente podania žaloby na súd, nemožno považovať za okolnosť, ktorá umožňuje uviesť nový žalobný dôvod (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. októbra 2014, Buono a i./Komisia, C‑12/13 P a C‑13/13 P, EU:C:2014:2284, body 58 a 60, a z 20. septembra 2018, Španielsko/Komisia, C‑114/17 P, EU:C:2018:753, bod 39).

252    Podľa ustálenej judikatúry rozsudok vydaný na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania nemá konštitutívny, ale výlučne deklaratórny charakter s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vracajú do okamihu nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (pozri rozsudok z 8. septembra 2011, Q‑Beef a Bosschaert, C‑89/10 a C‑96/10, EU:C:2011:555, bod 48 a citovanú judikatúru).

253    V tejto súvislosti možno zdôrazniť, že Súdny dvor sa nerozhodol časovo obmedziť účinky rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), takže táto ustálená judikatúra je plne uplatniteľná.

254    Z toho vyplýva, že účinky vyplývajúce z výkladu článku 263 ZFEÚ, ktorý Súdny dvor podal v rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), sa vzťahujú na dátum nadobudnutia účinnosti tohto článku.

255    Všeobecný súd v tom istom zmysle už rozhodol, že na rozsudok vydaný v priebehu konania sa nemožno odvolávať ako na novú skutočnosť, keďže tento rozsudok v zásade poskytuje len výklad práva Únie ex tunc (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 1997, FFSA a i./Komisia, T‑106/95, EU:T:1997:23, bod 57).

256    Výklad, ktorý podal Súdny dvor, sa teda musí považovať za známy žalobcom v čase podania ich žaloby, a to na základe zásady, že nikto sa nepovažuje za neznalého práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 1989, Binder, 161/88, EU:C:1989:312, bod 19, a uznesenie z 22. júna 2009, Nijs/Dvor audítorov, T‑371/08 P, EU:T:2009:215, bod 28).

257    Za týchto podmienok nemožno rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), považovať za právnu okolnosť, ktorá vyšla najavo v priebehu konania v zmysle článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku.

258    V dôsledku toho musí byť deviaty žalobný dôvod zamietnutý ako neprípustný.

 Desiaty žalobný dôvod založený na nezákonnosti, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú formou návrhu na preskúmanie platnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ, článku 4 ods. 3článku 15 nariadenia č. 1024/2013

259    Desiatym žalobným dôvodom, ktorý bol uplatnený v priebehu konania, žalobcovia namietajú formou návrhu na preskúmanie platnosti nezákonnosť článku 4 ods. 3 a článku 15 nariadenia č. 1024/2013, keďže odkaz na vnútroštátne právo uvedený v týchto článkoch a výlučná právomoc súdu Únie preskúmať zákonnosť vnútroštátnych prípravných aktov, ktorá vyplýva z rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), predstavujú porušenie práva na účinnú súdnu ochranu.

260    Podľa žalobcov bolo v podstate porušené právo na účinnú súdnu ochranu, keďže tento systém bráni in concreto preskúmaniu ústavnosti vnútroštátnych prípravných aktov, ako to stanovuje talianske ústavné právo, v súvislosti s ktorými Súdny dvor Únie nemá právomoc. Tieto akty sa preto vymykajú akémukoľvek preskúmaniu ústavnosti, keďže súd Únie údajne nemôže preskúmať ich súlad s talianskym ústavným právom a nemôže ich na tento účel predložiť Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko).

261    ECB, ktorú podporuje Komisia, túto argumentáciu spochybňuje.

262    Keďže tento žalobný dôvod bol predložený po podaní žaloby, je potrebné preskúmať, či by sa tento nový žalobný dôvod mal považovať za neprípustný, ako to tvrdí ECB a Komisia.

263    Pokiaľ ide po prvé o existenciu dostatočne úzkej súvislosti medzi týmto žalobným dôvodom a žalobnými dôvodmi alebo tvrdeniami, treba konštatovať, že žaloba neobsahuje žiadny žalobný dôvod alebo tvrdenie založené na nezákonnosti článku 4 ods. 3 a článku 15 nariadenia č. 1024/2013.

264    Keďže už ôsmy žalobný dôvod pozostával z námietky nezákonnosti a týkal sa článku 31 ods. 3 nariadenia č. 468/2014, tento nový žalobný dôvod, ktorý sa týka iných článkov, nemožno považovať za dostatočne úzko súvisiaci so žalobnými dôvodmi uvedenými v žalobe.

265    V druhom rade z dôvodov uvedených v bodoch 251 až 257 vyššie nemožno rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), považovať za právnu okolnosť, ktorá vyšla najavo počas konania v zmysle článku 84 rokovacieho poriadku.

266    Desiaty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť ako neprípustný.

 O nových dôkazných návrhoch žalobcov a ECB

267    Na úvod je potrebné pripomenúť, že článok 85 ods. 3 rokovacieho poriadku stanovuje, že „hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, aj pred skončením ústnej časti konania alebo pred rozhodnutím Všeobecného súdu, že vec prejedná bez ústnej časti konania, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené“.

268    V prvom rade žalobcovia 17. júla 2021 požiadali Všeobecný súd, aby do spisu vložil sťažnosť pána Berlusconiho podanú na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), zaregistrovanú pod číslom 8683/14 z 28. decembra 2013, list ESĽP z 3. mája 2021, ktorým túto sťažnosť oznámil talianskej vláde, a zhrnutie skutočností a otázok týkajúcich sa tejto veci zo strany ESĽP zo 17. mája 2021.

269    Predloženie týchto dôkazov odôvodnili v podstate súvislosťou medzi napadnutým rozhodnutím, ktoré sa zakladalo najmä na odsúdení pána Berlusconiho za trestný čin daňového podvodu, a touto sťažnosťou na ESĽP, ktorej cieľom bolo napadnúť konanie, ktoré viedlo k tomuto odsúdeniu.

270    ECB a Komisia na pojednávaní nenamietali proti vloženiu týchto dokumentov do spisu.

271    V tejto súvislosti treba najprv konštatovať, že sťažnosť pána Berlusconiho podaná na ESĽP, zaregistrovaná pod číslom 8683/14 z 28. decembra 2013, predchádzala podaniu tejto žaloby a že žalobcovia neuvádzajú žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala oneskorené predloženie tohto dokumentu.

272    Tento dokument sa preto musí zamietnuť ako neprípustný.

273    Na druhej strane list ESĽP z 3. mája 2021, v ktorom talianskej vláde oznamuje sťažnosť, a zhrnutie skutočností a otázok týkajúcich sa tejto veci zo strany ESĽP zo 17. mája 2021 pochádzajú z obdobia po skončení písomnej časti konania, takže oneskorenie ich predloženia možno považovať za odôvodnené.

274    Tieto prvky sa preto musia považovať za prípustné.

275    Ako však vyplýva z bodov 138 až 142 vyššie, žalobcovia v žalobe neuviedli žiadny žalobný dôvod, ktorým by spochybnili posúdenie predmetného odsúdenia zo strany ECB.

276    Z toho vyplýva, že tieto skutočnosti sú pre túto žalobu irelevantné.

277    V druhom rade žalobcovia 17. júla 2021 požiadali Všeobecný súd, aby do spisu vložil rozsudok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 10355/2021 z 9. marca 2021, ktorým sa zamietlo ich odvolanie proti rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada) z 3. mája 2019, v ktorom tento súd vyhlásil za neprípustné opatrenia prijaté na vykonanie rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada) č. 882 z 3. marca 2016, na základe rozsudku z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023).

278    ECB a Komisia na pojednávaní nenamietali proti tomu, aby bol do spisu vložený rozsudok z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023).

279    Keďže tento rozsudok bol vydaný po skončení písomnej časti konania, treba konštatovať, že jeho oneskorené predloženie žalobcami je odôvodnené, a preto je tento dokument prípustný.

280    Žalobcovia však nepredložili žiadne vysvetlenie alebo argument, ktorý by mohol preukázať súvislosť medzi rozsudkom z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest (C‑219/17, EU:C:2018:1023), a žalobnými dôvodmi uvedenými v tejto žalobe. Okrem toho tento rozsudok nepodporuje žiadne z tvrdení alebo dôvodov uvedených žalobcami.

281    Preto je pre túto žalobu irelevantný.

282    V treťom rade žalobcovia 6. augusta 2021 požiadali Súdny dvor, aby do spisu vložil sťažnosť pána Berlusconiho podanú na ESĽP, zaregistrovanú pod číslom 23554/14, z 13. marca 2014, list ESĽP z 3. mája 2021, ktorým oznámil túto sťažnosť talianskej vláde, zhrnutie o skutočnostiach a otázkach týkajúcich sa tejto veci zo strany ESĽP zo 6. apríla 2021 a vyjadrenie k sťažnosti predložené talianskou vládou v tejto veci z 26. júla 2021.

283    Predloženie týchto dôkazov odôvodnili úzkym prepojením medzi touto žalobou a touto vecou pred ESĽP, ktorá sa týkala občianskoprávneho sporu, v ktorom boli žalobcovia v podstate neprávom uznaní za zodpovedných za korupčné správanie v občianskoprávnej rovine, zatiaľ čo pán Berlusconi nebol v trestnom konaní týkajúcom sa týchto skutkov uznaný za vinného.

284    ECB a Komisia na pojednávaní nenamietali proti vloženiu týchto dokumentov do spisu.

285    V tejto súvislosti treba najprv konštatovať, že sťažnosť pána Berlusconiho podaná na ESĽP, zaregistrovaná pod číslom 23554/14 z 13. marca 2014, predchádzala podaniu tejto žaloby a že žalobcovia neuvádzajú žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala oneskorené predloženie tohto dokumentu.

286    Tento dokument sa preto musí zamietnuť ako neprípustný.

287    Na druhej strane list ESĽP z 3. mája 2021, ktorým sa talianskej vláde oznamuje sťažnosť, zhrnutie skutočností a otázok vo veci zo strany ESĽP zo 6. apríla 2021 a vyjadrenie k sťažnosti predložené talianskou vládou v tejto veci z 26. júla 2021 pochádzajú z obdobia po skončení písomnej časti konania, takže oneskorenie ich predloženia je odôvodnené.

288    Tieto skutočnosti sa preto musia považovať za prípustné.

289    Žalobcovia však v žalobe neuviedli žiadny dôvod, ktorým by spochybnili posúdenie tohto občianskoprávneho sporu zo strany ECB.

290    Z toho vyplýva, že tieto prvky sú pre túto žalobu irelevantné.

291    V štvrtom rade ECB 10. septembra 2021 požiadala Všeobecný súd o vloženie rozsudku Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 21970/21 z 30. júla 2021 do spisu z dôvodu, že tento rozsudok v podstate potvrdzuje jej výklad účinkov splynutia podľa talianskeho práva.

292    Na pojednávaní žalobcovia nenamietali proti tomu, aby bol do spisu vložený rozsudok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 21970/21 z 30. júla 2021.

293    V prejednávanej veci, keďže rozsudok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 21970/21 z 30. júla 2021 bol vydaný po dátume skončenia písomnej časti konania, jeho neskoré predloženie zo strany ECB treba považovať za odôvodnené, a preto je tento nový návrh dôkazu prípustný.

294    Ako však vyplýva z bodov 87 až 89 vyššie, na účely uplatňovania článkov 22 a 23 smernice 2013/36 sa účinky predmetného splynutia majú vykladať v súlade s právom Únie.

295    Z toho vyplýva, že rozsudok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) č. 21970/21 z 30. júla 2021 je pre túto žalobu irelevantný.

296    V dôsledku toho musí byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

IV.    O trovách

297    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania vzniknutých ECB v súlade s návrhmi ECB.

298    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Finanziaria d’investimento Fininvest SpA (Fininvest) a Silvio Berlusconi znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska centrálna banka (ECB).

3.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Papasavvas

Buttigieg

Schalin

Costeira

 

      Kornezov

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu.11. mája 2022.

Podpisy


*      Jazyk konania: taliančina.