Language of document : ECLI:EU:C:2018:570

Vec C89/17

Secretary of State for the Home Department

proti

Rozanne Bangerovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Európskej únie – Článok 21 ZFEÚ – Právo občanov Únie voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území Únie – Smernica 2004/38/ES – Článok 3 ods. 2 prvý pododsek písm. b) – Partner, s ktorým má občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah – Návrat do členského štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom – Žiadosť o povolenie na pobyt – Rozsiahle preskúmanie osobných okolností žiadateľa – Články 15 a 31 – Účinná súdna ochrana – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 12. júla 2018

1.        Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Občan Únie vracajúci sa do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom po tom, ako sa zdržiaval v inom členskom štáte na základe samotného postavenia občana Únie – Odvodené právo na pobyt jeho rodinných príslušníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretieho štátu – Podmienky – Analogické uplatnenie podmienok pre udelenie povolenia stanovených smernicou 2004/38

(Článok 21 ods. 1 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

2.        Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Občan Únie vracajúci sa do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom po tom, ako sa zdržiaval v inom členskom štáte na základe samotného postavenia občana Únie – Žiadosť o udelenie povolenia na pobyt neregistrovanému partnerovi, s ktorým má uvedený občan riadne osvedčený trvalý vzťah – Povinnosť členského štátu uľahčiť udelenie takého povolenia

(Článok 21 ods. 1 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

3.        Občianstvo Únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Občan Únie vracajúci sa do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom po tom, ako sa zdržiaval v inom členskom štáte na základe samotného postavenia občana Únie – Žiadosť o udelenie povolenia na pobyt neregistrovanému partnerovi, s ktorým má uvedený občan riadne osvedčený trvalý vzťah – Zamietnutie – Povinnosť vydať rozhodnutie o zamietnutí na základe rozsiahleho preskúmania osobných okolností žiadateľa

(Článok 21 ods. 1 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 3 ods. 2)

4.        Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Oprávnené osoby – Ostatní rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín a nevzťahuje sa na nich definícia článku 2 ods. 2 smernice – Partner, ktorý má s uvedeným občanom riadne osvedčený trvalý vzťah – Žiadosť o povolenie na pobyt – Zamietnutie – Právo podať žalobu – Súdne preskúmanie – Rozsah

(Charta základných práv Európskej únie, článok 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 3 ods. 2, článok 15 ods. 1 a články 30 a 31)

1.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri body 27 – 29)

2.      Článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť členskému štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, uľahčiť získanie povolenia na pobyt neregistrovanému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu a s ktorým má tento občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah, ak sa uvedený občan Únie po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb s cieľom pracovať v druhom členskom štáte, v súlade s podmienkami stanovenými smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, vráti so svojím partnerom do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval.

V tejto súvislosti treba spresniť, že článok 3 ods. 2 prvý pododsek písm. b) uvedenej smernice sa výslovne vzťahuje na partnera, s ktorým má občan Únie riadne osvedčený trvalý vzťah. Toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje, že hostiteľský členský štát v súlade so svojou vnútroštátnou legislatívou uľahčí vstup a pobyt pre tohto partnera.

Podľa judikatúry Súdneho dvora článok 3 ods. 2 tejto smernice neukladá členským štátom povinnosť priznať právo na vstup a pobyt štátnym príslušníkom tretieho štátu uvedeným v tomto ustanovení, avšak ukladá týmto štátom povinnosť, aby v porovnaní so žiadosťami o vstup a pobyt ostatných štátnych príslušníkov tretích štátov určitým spôsobom zvýhodnili žiadosti podané štátnymi príslušníkmi tretích štátov, ktorí sú uvedení v danom článku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 21).

(pozri body 30, 31, 35, bod 1 výroku)

3.      Článok 21 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým bolo odmietnuté vydať povolenie na pobyt neregistrovanému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, občana Únie, ktorý sa po tom, čo využil svoje právo na voľný pohyb s cieľom pracovať v druhom členskom štáte, v súlade s podmienkami stanovenými smernicou 2004/38, vráti so svojím partnerom do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, aby sa v ňom zdržiaval, sa musí zakladať na rozsiahlom preskúmaní osobných okolností žiadateľa a musí byť odôvodnené.

V rámci uvedeného preskúmania osobnej situácie žiadateľa je na príslušnom orgáne, aby zohľadnil jednotlivé faktory, ktoré môžu byť v konkrétnom prípade relevantné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 23).

Vzhľadom na to, že smernica 2004/38 neobsahuje konkrétnejšie ustanovenia a s prihliadnutím na použitie spojenia „v súlade so svojou vnútroštátnou legislatívou“ v jej článku 3 ods. 2 treba konštatovať, že každý členský štát má širokú mieru voľnej úvahy pri výbere faktorov, ktoré sa musia zohľadniť. Z toho dôvodu musia členské štáty dbať o to, aby ich právne predpisy zahrnovali kritériá, ktoré budú v súlade s obvyklým zmyslom slova „uľahčí“, a nezbavovali toto ustanovenie jeho potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 24).

(pozri body 39 – 41, bod 2 výroku)

4.      Článok 3 ods. 2 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že štátni príslušníci tretích štátov uvedení v tomto ustanovení musia mať k dispozícii opravný prostriedok na napadnutie rozhodnutia o odmietnutí udeliť povolenie na pobyt, ktoré bolo voči nim prijaté, a po jeho uplatnení musí mať vnútroštátny súd možnosť preskúmať, či sa rozhodnutie o odmietnutí opiera o dostatočne silný skutkový základ a či procesné záruky boli dodržané. Medzi tieto záruky patrí povinnosť príslušných vnútroštátnych orgánov vykonať rozsiahle preskúmanie osobných okolností žiadateľa a odôvodniť akékoľvek odopretie vstupu alebo pobytu.

Podľa článku 15 ods. 1 smernice 2004/38 sa postupy stanovené jej článkami 30 a 31 uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Únie alebo ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie. Podľa článku 31 ods. 1 tejto smernice majú dané osoby prístup k súdnym a prípadne administratívnym konaniam o opravnom prostriedku v hostiteľskom členskom štáte, aby sa mohli odvolať alebo požiadať o preskúmanie akéhokoľvek rozhodnutia prijatého voči nim na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

Tieto ustanovenia však výslovne neuvádzajú osoby uvedené predovšetkým v článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. b) smernice 2004/38.

V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, sa pojem „rodinní príslušníci“ používa v iných ustanoveniach smernice 2004/38 ako zahrnujúci aj osoby uvedené v jej článku 3 ods. 2.

Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 38 tohto rozsudku musia členské štáty v súlade s článkom 3 ods. 2 druhým pododsekom smernice 2004/38 upraviť možnosť, aby rozhodnutia o žiadostiach osôb uvedených v článku 3 odseku 2 prvom pododseku tejto smernice boli vydané na základe podrobného preskúmania ich osobnej situácie a v prípade zamietnutia boli dané rozhodnutia odôvodnené.

Z dôvodu, že ustanovenia smernice 2004/38 sa musia vykladať v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 47 Charty základných práv Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2013, ZZ, C‑300/11, EU:C:2013:363, bod 50), musia mať tieto osoby možnosť na základe tohto ustanovenia podať proti rozhodnutiu účinný opravný prostriedok, ktorý umožní preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia vo vzťahu k právu Únie z hľadiska skutkových a právnych okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. novembra 2011, Gajdarov, C‑430/10, EU:C:2011:749, bod 41).

Z toho dôvodu treba konštatovať, že procesné záruky stanovené v článku 31 ods. 1 smernice 2004/38 sú uplatniteľné na osoby uvedené v jej článku 3 ods. 2 prvom pododseku písm. b).

Pokiaľ ide o obsah týchto procesných záruk, je podľa judikatúry Súdneho dvora osoba v zmysle článku 3 ods. 2 tejto smernice oprávnená požadovať súdne preskúmanie toho, či vnútroštátna legislatíva a jej uplatňovanie neprekračujú mieru voľnej úvahy vymedzenú uvedenou smernicou (rozsudok z 5. septembra 2012, Rahman a i., C‑83/11, EU:C:2012:519, bod 25).

Pokiaľ ide o súdne preskúmanie miery voľnej úvahy, ktorou disponujú príslušné vnútroštátne orgány, vnútroštátny súd musí najmä preskúmať, či sa napadnuté rozhodnutie opiera o dostatočne pevný skutkový základ. Navyše sa toto preskúmanie musí týkať dodržiavania procesných záruk, ktoré má zásadný význam, aby vnútroštátny súd mohol overiť, či skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí uplatnenie voľnej úvahy, boli splnené (pozri analogicky rozsudok zo 4. apríla 2017, Fahimian, C‑544/15, EU:C:2017:255, body 45 a 46). Medzi tieto záruky patrí v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2004/38 povinnosť týchto orgánov vykonať rozsiahle preskúmanie osobných okolností žiadateľa a odôvodniť akékoľvek odopretie vstupu alebo pobytu.

(pozri body 44 – 52, bod 3 výroku)