Žaloba podaná 23. februára 2024 – Lattanzio KIBS a i./Komisia

(vec T-113/24)

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Žalobcovia: Lattanzio KIBS SpA (Miláno, Taliansko), CY, CV a CW v zastúpení: B. O’Connor a M. Hommé, advokáti)

Žalovaná: Európska komisia

Návrhy

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

zrušil rozhodnutie Komisie z 13. decembra 2023 týkajúce sa konania o vylúčení prvého žalobcu z účasti na postupoch týkajúcich sa zadávania zákaziek a grantov, na ktoré sa vzťahujú nariadenie (EÚ, Euratom) 2018/1046 (ďalej len „nariadenie o rozpočtových pravidlách“)¹ a nariadenie (EÚ) 2018/1877² , alebo z výberu na účely implementácie finančných prostriedkov, na ktorý sa vzťahujú uvedené nariadenia [Ref. Ares (2023)8545235];

zaviazal Európsku komisiu (a všetkých prípadných vedľajších účastníkov) na náhradu trov tohto konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú osem žalobných dôvodov.

Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, keď rozsudok trestného súdu v Miláne z 13. júla 2021 (ďalej len „milánsky rozsudok“) kvalifikovala ako konečný rozsudok o vine, ktorým boli druhý a tretí žalobca odsúdení za korupciu.

Komisia sa údajne dopustila zjavne nesprávnych posúdení, na ktorých bol založený nesprávny záver, že milánsky rozsudok predstavuje konečný rozsudok o vine.

Žalobcovia tiež tvrdia, že Komisia sa dopustila zásadných a zjavných nesprávnych posúdení, pokiaľ ide o talianske právo.

Druhý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila článok 136 ods. 1 písm. d) bod ii) nariadenia o rozpočtových pravidlách, keď na základe zjavne nesprávneho posúdenia dospela k záveru, že milánsky rozsudok predstavuje platný základ na vylúčenie prvého žalobcu z účasti na postupoch zadávania zákaziek upravených nariadením (EÚ) 2018/1046 a nariadením (ES) č. 2018/1877.

V uvedenom článku 136 ods. 1 písm. d) bode ii) sa stanovuje, že vylúčenie si vyžaduje konečný rozsudok o vine, v ktorom sa uvádza, že subjekt alebo osoba je vinná z korupcie.

Milánsky rozsudok údajne nemožno považovať za konečný rozsudok o vine, pričom druhý a tretí žalobca ním neboli odsúdení za korupciu, z čoho vyplýva, že Komisia nemohla oprávnene vylúčiť prvého žalobcu podľa článku 136 ods. 1 písm. d) bodu ii) nariadenia o rozpočtových pravidlách.

Tretí žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť preskúmať obsah a povahu vnútroštátneho práva.

Komisia v napadnutom rozhodnutí tvrdila, že výraz „konečný rozsudok o vine“ má v práve Únie samostatný význam, žalobcovia však tvrdia, že neposkytla definíciu ani neuviedla právny základ pre toto posúdenie.

Okrem toho sa Komisii vytýka, že nepreskúmala kvalifikáciu milánskeho rozsudku v talianskom práve.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila článok 136 ods. 4 nariadenia o rozpočtových pravidlách tým, že vylúčila prvého žalobcu na základe zistenia poznačeného zjavne nesprávnym posúdením, podľa ktorého druhý a tretí žalobca mali v súvislosti s ním právomoc rozhodovať alebo nad ním uplatňovali kontrolu.

Skutočnosti, ktoré Komisia posúdila na základe článku 136 ods. 4 nariadenia o rozpočtových pravidlách, boli podľa žalobcov nedostatočné na preukázanie, že podmienky tohto ustanovenia boli splnené a boli poznačené nesprávnym výkladom milánskeho rozsudku zo strany Komisie.

Piaty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia neodôvodnila závery vyvodené v napadnutom rozhodnutí.

Žalobcovia v tejto súvislosti tvrdia, že Komisia porušila článok 296 ZFEÚ a článok 47 Charty základných práv Európskej únie.

Komisia tiež údajne nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o dva závery, ktoré mali rozhodujúci vplyv na konečné rozhodnutie.

Šiesty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia tým, že prijala články 2 a 3 napadnutého rozhodnutia, porušila zásadu proporcionality uznanú článkom 136 ods. 3 nariadenia o rozpočtových pravidlách a ako všeobecnú zásadu práva Únie článkom 5 ods. 4 ZEÚ.

Rozhodnutie uverejniť rozhodnutie o vylúčení na internetovej stránke GR NEAR a zaregistrovať mená a osobné informácie druhého a tretieho žalobcu do databázy systému včasného odhaľovania rizika a vylúčenia bolo podľa žalobcov zjavne neprimerané.

Komisia tiež údajne nezohľadnila ani faktory uvedené v článku 136 ods. 3 nariadenia o rozpočtových pravidlách.

Siedmy žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila článok 136 ods. 6 nariadenia o rozpočtových pravidlách tým, že nepreskúmala nápravné opatrenia predložené prvým žalobcom.

Komisia údajne nepreskúmala žiadosti žalobcov v priebehu kontradiktórneho konania o objasnenie prípadných nápravných opatrení, ktoré mali k dispozícii.

Komisia nezohľadnila množstvo dôkazov, ktoré jej poskytli žalobcovia a ktoré bolo možné považovať za nápravné opatrenia.

Ôsmy žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila právo štvrtého žalobcu byť vypočutý, zaručené článkom 41 Charty základných práv Európskej únie.

Komisia teda údajne porušila článok 41 ods. 2 Charty základných práv tým, že neinformovala štvrtého žalobcu, že bol predmetom jej posúdenia a neposkytla mu právo na obranu.

____________

¹ Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1).

¹ Nariadenie Rady (EÚ) 2018/1877 z 26. novembra 2018 o finančných pravidlách, ktoré sa vzťahujú na 11. Európsky rozvojový fond a o zrušení nariadenia (EÚ) 2015/323 (Ú. v. EÚ L 307, 2018, s. 1).