ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 21. marca 2014 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia namierené proti osobám spojeným s Usámom bin Ládinom, so sieťou Al‑Káida a s Talibanom – Nariadenie (ES) č. 881/2002 – Zmrazenie finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov osoby po jej zaradení na zoznam zostavený orgánom Organizácie Spojených národov – Výbor pre sankcie – Následné zaradenie do prílohy I nariadenia č. 881/2002 – Odmietnutie Komisie vymazať toto zaradenie – Žaloba na nečinnosť – Základné práva – Právo byť vypočutý, právo na účinné súdne preskúmanie a právo na ochranu vlastníckeho práva“
Vo veci T‑306/10,
Hani El Sayyed Elsebai Yusef, s bydliskom v Londýne (Spojené kráľovstvo), v zastúpení: pôvodne E. Grieves, barrister, a H. Miller, solicitor, neskôr E. Grieves, H. Miller a P. Moser, QC, a R. Graham, solicitor,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: E. Paasivirta, M. Konstantinidis a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Rada Európskej únie, v zastúpení: pôvodne E. Finnegan a R. Szostak, neskôr E. Finnegan, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh týkajúci sa určenia podľa článku 265 ZFEÚ, že Komisia protiprávne opomenula stiahnuť nariadenie Komisie (ES) č. 1629/2005 z 5. októbra 2005, ktorým sa päťdesiatyštvrtýkrát mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 881/2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám a subjektom spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al‑Qaida a Talibanom a zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 467/2001 (Ú. v. EÚ L 260, s. 9), v rozsahu, v akom sa tento právny akt týka žalobcu,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia F. Dehousse a J. Schwarcz,
tajomník: J. Weychert, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. októbra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 29. septembra 2005 výbor zriadený rezolúciou Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1267 (1999) (ďalej len „výbor pre sankcie“ a „Bezpečnostná rada“) zaradil meno žalobcu, Haniho El Sayyed Elsebaia Yusefa, ktorý bol označený za osobu spojenú s organizáciou Al‑Káida, na svoj pravidelný zoznam osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky a ostatné hospodárske zdroje sa majú zmraziť na základe rôznych rezolúcií Bezpečnostnej rady [najmä rezolúcií 1333 (2000), 1390 (2002), 1455 (2003), 1562 (2004), 1617 (2005), 1730 (2006), 1735 (2006), 1822 (2008), 1904 (2009) a 1989 (2011)] o boji proti hrozbám, ktoré teroristické činy predstavujú pre medzinárodný mier a bezpečnosť (ďalej len „zoznam výboru pre sankcie“).
2 Nariadením Komisie (ES) č. 1629/2005 z 5. októbra 2005, ktorým sa päťdesiatyštvrtýkrát mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 881/2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám a subjektom spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al‑Qaida a Talibanom a zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 467/2001 (Ú. v. EÚ L 260, s. 9) bolo meno žalobcu zaradené na zoznam v prílohe I k nariadeniu Rady (ES) č. 881/2002 z 27. mája 2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al‑Qaida a Talibanom a ruší nariadenie Rady (ES) č. 467/2001, ktoré zakazuje vývoz určitého tovaru a služieb do Afganistanu, posilňuje zákaz letov a rozširuje zmrazenie finančných prostriedkov a ďalších finančných zdrojov vo vzťahu k Talibanu v Afganistane (Ú. v. ES L 139, s. 9; Mim. vyd. 18/001, s. 294) (ďalej len „sporný zoznam“). Jeho majetok a ostatné finančné zdroje tak boli v Európskom spoločenstve zmrazené v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami nariadenia č. 881/2002.
3 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. januára 2006 namiereným proti Rade Európskej únie žalobca podal žalobu o neplatnosť nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1629/2005, v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú. Uznesením Súdu prvého stupňa z 31. mája 2006, Yusef/Rada (T‑2/06, neuverejnené v Zbierke), bola táto žaloba zamietnutá ako zjavne neprípustná, pretože bola podaná po uplynutí lehoty.
4 Dňa 3. septembra 2008 Súdny dvor vyhlásil rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora Kadi I“).
5 Listami zo 7. marca 2009 adresovanými Rade Európskej únie a Komisii Európskych spoločenstiev žalobca požiadal o prístup k dokumentom, ktoré tieto inštitúcie použili na odôvodnenie zaradenia jeho mena na sporný zoznam.
6 Listom z 23. apríla 2009 Komisia oznámila tri dokumenty, konkrétne a) komuniké výboru pre sankcie SC/8516 z 3. októbra 2005 o zaradení mena žalobcu na zoznam spolu s ďalšími, b) komuniké výboru pre sankcie SC/8520 z 10. októbra 2005 o zmene osobných údajov žalobcu, ktoré sa týkajú jeho mena na zozname tohto výboru, c) komuniké výboru pre sankcie SC/8815 z 24. augusta 2006 o novej zmene tých istých osobných údajov.
7 Žalobca podal na High Court of Justice (England and Wales), Queen’s Bench Division [Vyšší súd (Anglicko a Wales), oddelenie kráľovských sudcov, ďalej len „High Court“], opravný prostriedok proti vnútroštátnemu opatreniu zmrazenia jeho finančných prostriedkov, ktoré voči nemu prijal minister zahraničných vecí a záležitostí Commonwealthu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „FCO“), súbežne s prijatím nariadenia č. 1629/2005. V súvislosti s týmto opravným prostriedkom FCO prijal niekoľko krokov voči výboru pre sankcie s cieľom umožniť žalobcovi, aby sa zoznámil s dôvodmi svojho zaradenia na zoznam tohto výboru, ako aj s totožnosťou štátu, ktorý toto zaradenie žiadal. Tieto kroky neviedli k nijakému výsledku, ale v svedeckej výpovedi pred High Court 19. júna 2009 vedúci skupiny pre sankcie FCO, ktorý sa vyjadril v mene tejto skupiny, uviedol:
„V súlade s postupom preskúmania, ktorý je vymedzený [v platnej právnej úprave], FCO zhromaždil informácie, ktoré má k dispozícii vláda, s cieľom preskúmať označenie [žalobcu] vo svetle kritérií uvedených v relevantných rezolúciách [Bezpečnostnej rady]. Na základe tohto postupu preskúmania FCO dospel k záveru, že zaradenie [mena žalobcu] na zoznam [výboru pre sankcie] v rámci režimu [zavedeného rezolúciou Bezpečnostnej rady 1267 (1999)] už nemá opodstatnenie. Od štátu, ktorý navrhol zaradiť meno [žalobcu], boli vyžiadané dodatočné informácie, ale ešte ich neposkytol. Spojené kráľovstvo v dôsledku toho bude kontaktovať výbor [pre sankcie], aby mu oznámilo, že zaradenie [žalobcu] už nemá opodstatnenie. Spojené kráľovstvo predloží aj žiadosť o výmaz [mena žalobcu] zo zoznamu [výboru pre sankcie] a bude sa usilovať tento výmaz dosiahnuť.“
8 Rozsudkom z 27. januára 2010, Her Majesty’s Treasury (Respondent) v Mohammed Jabar Ahmed and Others (Appellants), Her Majesty’s Treasury (Respondent) v Mohammed al‑Ghabra (Appellant) and R (on the application of Hani el Sayed Sabaei Youssef) (Respondent) v Her Majesty’s Treasury (Appellant) [2010] UKSC 2 & [2010] UKSC 5, United Kingdom Supreme Court (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) zrušil vnútroštátne opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov žalobcu z dôvodu, že bolo prijaté ultra vires.
9 Listom z 18. marca 2010, ktorý odkazoval na rozsudok Súdneho dvora Kadi I a už citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva, žalobca vyzval Komisiu, aby vymazala jeho meno zo sporného zoznamu, najmä z týchto dôvodov:
– jeho meno bolo na zoznam zaradené automaticky po zaradení na zoznam výboru pre sankcie bez toho, aby Komisia vykonala nezávislé a nestranné posúdenie,
– ani jeden z týchto dôvodov zaradenia mu nebol oznámený, čo je v rozpore s jeho základnými právami a zásadami uvedenými Súdnym dvorom v rozsudku Kadi I,
– po tom, čo Spojené kráľovstvo preskúmalo dôkazy, na základe ktorých bolo jeho meno zaradené na zoznam výboru pre sankcie, dospelo k záveru, že kritériá pre zaradenie neboli splnené.
10 Žalobca zároveň vyzval Komisiu, aby poskytla doplňujúce informácie týkajúce sa dôvodov, pre ktoré bolo jeho meno zaradené na sporný zoznam.
Konanie a nový vývoj v priebehu konania
11 Vzhľadom na to, že Komisia neodpovedala na list žalobcu z 18. marca 2010 v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 265 ZFEÚ, žalobca podal predmetnú žalobu návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. júla 2010.
12 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň podal žalobca žiadosť o poskytnutie právnej pomoci podľa článku 94 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Tejto žiadosti sa vyhovelo uznesením predsedu druhej komory Všeobecného súdu z 22. októbra 2010.
13 Dňa 29. júla 2010 výbor pre sankcie opätovne preskúmal zaradenie mena žalobcu na svoj zoznam v súlade s revíznym postupom stanoveným v bode 25 rezolúcie Bezpečnostnej rady 1822 (2008). Cieľom tohto preskúmania bolo uistiť sa, či je tento zoznam podľa možností čo najpresnejší a najaktuálnejší a potvrdiť, že zaradenie dotknutej osoby je stále opodstatnené. Po tomto preskúmaní bolo meno žalobcu ponechané na zozname výboru pre sankcie.
14 Dňa 31. augusta 2010 bola Komisii doručená odpoveď výboru pre sankcie na jej žiadosť z 26. januára 2010, v ktorej bolo uvedené odôvodnenie pre zaradenie viacerých osôb vrátane žalobcu na predmetný zoznam.
15 Komisia listom z 10. septembra 2010 oznámila žalobcovi predmetné odôvodnenie a uviedla, že toto odôvodnenie viedlo k zaradeniu jeho mena na sporný zoznam (ďalej len „odôvodnenie“) a vyzvala ho, aby do 10. decembra 2010 predložil pripomienky.
16 Toto odôvodnenie znie takto:
„[Žalobca] bol členom organizácie Egyptský islamský džihád… [Žalobca] a niekoľko ďalších členov Egyptského islamského džihádu sa… začiatkom 90. rokov pripojili k organizácii Al‑Káida.
Egyptský islamský džihád pod vedením Usámu bín Ládina a Aimana al‑Zawahíriho… je zodpovedný za bombardovanie budovy egyptského veľvyslanectva v Islamabáde v roku 1995. Od roku 1998 skupina získavala väčšinu svojich finančných prostriedkov od Al‑Káidy a v roku 2001 sa s touto organizáciou zlúčila.
[Žalobca] poskytoval materiálnu pomoc Al‑Káide a spolčil sa na účely páchania teroristických činov. Pri svojich medzinárodných cestách využíval falošné doklady, získal vojenský výcvik a bol členom buniek a skupín páchajúcich teroristické činy s použitím sily a násilia vrátane zastrašovania, hrozieb a poškodzovania verejného a súkromného majetku, a bránil verejnoprávnym orgánom v ich činnosti. [Žalobca] dal pokyn na odchod do Afganistanu s cieľom zúčastniť sa tam boja. Využíval internet na podporovanie teroristických činov Al‑Káidy a na udržiavanie kontaktov s určitým počtom prívržencov po celom svete.
[Žalobca] je hľadaný egyptskými orgánmi pre svoju účasť na trestných činoch terorizmu spáchaných v Egypte a mimo neho vrátane trestných činov spolčenia sa na účely páchania trestných činov úkladnej vraždy, poškodzovania cudzej veci, neoprávneného držania strelnej zbrane, munície a výbušnín, členstva v teroristickej skupine, falšovania úradných a iných dokladov a krádeže.“
17 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. októbra 2010 Komisia vzniesla podľa článku 114 rokovacieho poriadku námietku neprípustnosti.
18 Dňa 30. septembra 2010 Všeobecný súd vydal svoj rozsudok Kadi/Komisia (T‑85/09, Zb. s. II‑5177, ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu Kadi II“).
19 Uznesením z 19. novembra 2010 predseda druhej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu Rady na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.
20 Dňa 30. novembra 2010 výbor pre sankcie odmietol vyhovieť návrhu na výmaz mena žalobcu zo svojho zoznamu, ktorý predložilo Spojené kráľovstvo. Z listu predsedu výboru pre sankcie z 2. decembra 2011 adresovanému Komisii vyplýva, že „prinajmenšom jeden členský štát [výboru pre sankcie] uviedol, že nesúhlasí s tým, že [žalobca] už nespĺňa kritériá pre zaradenie na zoznam [tohto výboru]“.
21 Listom z 9. decembra 2010 žalobca podal pripomienky ako odpoveď na odôvodnenie Komisie.
22 Podľa článku 7c ods. 3 nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením Rady (EÚ) č. 1286/2009 z 22. decembra 2009 (Ú. v. EÚ L 346, s. 42), preto Komisia začala opätovne preskúmavať svoje rozhodnutie zaradiť meno žalobcu na sporný zoznam na základe týchto pripomienok a v súlade s postupom stanoveným v článku 7b ods. 2 nariadenia č. 881/2002. Komisia tiež odovzdala tieto pripomienky výboru pre sankcie.
23 Uznesením Všeobecného súdu (druhá komora) z 14. marca 2011 bolo konanie o námietke neprípustnosti spojené s konaním vo veci samej.
24 Opatrením na zabezpečenie priebehu konania zo 17. novembra 2011 Všeobecný súd (druhá komora) vyzval účastníkov konania, aby ho informovali o stave preskúmania začatého v prejednávanej veci na základe nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1286/2009 (ďalej len „preskúmanie“), a za predpokladu, že rozhodnutie vo veci preskúmania nebolo ešte prijaté, vyzval Komisiu, aby mu oznámila dôvody a približný dátum, kedy zamýšľa toto rozhodnutie prijať.
25 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. decembra 2011 žalobca informoval Všeobecný súd, že nemôže odpovedať na jeho výzvu, pretože od svojho listu z 9. decembra 2010 nemá k dispozícii nijakú informáciu ani korešpondenciu zo strany Komisie.
26 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. decembra 2011 Komisia informovala Všeobecný súd, že vyzvala výbor pre sankcie, aby reagoval na pripomienky žalobcu z 9. decembra 2010 predtým, než uzavrie svoje preskúmanie. Uviedla, že po tom, čo tento výbor viackrát vyzývala, 2. decembra 2011 jej bolo konečne doručené oznámenie, že tento výbor predmetnú vec „aktívne prešetruje“. Komisia tvrdila, že by bolo vhodné počkať na výsledok prešetrovania výboru. Zároveň však uviedla, že je pripravená „konať tak rýchlo, ako bude treba“ a vyjadrila nádej, že preskúmanie bude môcť ukončiť „v priebehu prvého štvrťroka 2012“.
27 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. decembra 2011 Rada potvrdila informácie Komisie.
28 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. decembra 2011 Komisia informovala Všeobecný súd, že jej bolo doručené písomné oznámenie predsedu výboru pre sankcie z 15. decembra 2011, ktoré pripojila k uvedenému listu, týkajúce sa žalobcu, a znovu zopakovala, že dúfa, že bude môcť svoje preskúmanie ukončiť v priebehu prvého štvrťroka 2012. V tomto oznámení sa okrem iného uvádza:
„Pokiaľ ide o tvrdenie, že dôkazy týkajúce sa predmetnej veci sa získali mučením, štát bydliska [žalobcu] oznámil svoje stanovisko [výboru pre sankcie] v pripojenom liste zo 7. decembra 2011. Ďalší člen [výboru pre sankcie] potvrdil, že [žalobca] je známy ako vodca ‚Al‑Maqreze Center for Historical Studies‘ so sídlom v Spojenom kráľovstve. Radikálny obsah je k dispozícii na webovej stránke tohto centra (www.almaqreze.net).“
29 V liste Stáleho zastúpenia Spojeného kráľovstva pri Organizácii Spojených národov (OSN) predsedovi výboru pre sankcie zo 7. decembra 2011, pripojeného k uvedenému oznámeniu, sa okrem iného uvádza:
„[Žalobca] v súčasnosti pred súdmi Spojeného kráľovstva spochybňuje rozhodnutie Spojeného kráľovstva podporiť jeho označenie na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady 1989 (2011). V rámci tohto konania [žalobca] tvrdí, že dôkazy proti nemu ‚sa získali buď prostredníctvom mučenia jeho kolegov, alebo ich vyfabrikovali egyptské orgány‘. [Žalobca] teda netvrdí, že vie, že dôkazy proti nemu sa získali mučením, ale len to, že tieto dôkazy nie sú spoľahlivé z jedného z dvoch možných dôvodov.
Spojené kráľovstvo trvá na tom, že nie je dôvod veriť, že informácie, na ktoré prihliadlo pri svojom rozhodnutí stiahnuť výhrady k označeniu [žalobcu], sa získali mučením alebo fabrikáciou zo strany egyptských orgánov, ako to tvrdí [žalobca].
V súvislosti s výmazom zo zoznamu má [žalobca] možnosť priamo sa obrátiť na [výbor pre sankcie]. Od 3. júna 2010 má právo predložiť žiadosť o výmaz mediátorovi.
Spojené kráľovstvo v súčasnosti preskúmava označenie [žalobcu] a znovu sa obráti na [výbor pre sankcie] po skončení preskúmania.“
30 Listom z 11. januára 2012 Komisia informovala žalobcu, že preskúmanie stále prebieha, poskytla mu dodatočné dôkazy svedčiace v jeho neprospech uvedené v už spomínanom liste predsedu výboru pre sankcie z 15. decembra 2011 a vyzvala ho, aby do 1. februára 2012 predložil v tejto súvislosti pripomienky.
31 Listom z 1. februára 2012 žalobca predložil svoje pripomienky Komisii.
32 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 1. mája 2012 žalobca zaslal Všeobecnému súdu kópiu listov uvedených v bodoch 30 a 31.
33 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
34 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. septembra 2012 žalobca podal návrh na prijatie opatrenia na organizáciu priebehu konania spočívajúceho v tom, aby sa Komisii predložili určité otázky. K tomuto listu bol pripojený ďalší list žalobcu adresovaný Komisii 13. septembra 2012, ako aj určité odtajnené dokumenty, ktoré mu doručila UK Security Services (informačná služba Spojeného kráľovstva).
35 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. septembra 2012 Komisia informovala Všeobecný súd, že jej predseda výboru pre sankcie zaslal ďalšie písomné oznámenie z 21. marca 2012, ktoré pripojila k predmetnému listu, týkajúce sa žalobcovho prípadu a uviedla, že na základe neoficiálnych informácií jej zastúpenia v New Yorku (Spojené štáty) by výbor pre sankcie mohol prijať rozhodnutie vo veci preskúmania žalobcovho prípadu 23. decembra 2012. V tomto oznámení sa okrem iného uvádza:
„Na základe mojich predchádzajúcich listov z 2. a 15. decembra 2011 by som Vás chcel informovať, že označujúci štát informoval výbor [pre sankcie], že nesúhlasí s odhalením svojej totožnosti ako označujúceho štátu. Okrem toho orgány tohto štátu potvrdili, že ‚na základe aktuálneho preskúmania [žalobcovho] prípadu dospeli k záver, že väzby a styky medzi [žalobcom] a Al‑Káidou naďalej trvajú, vzhľadom na to, že žalobca je členom skupiny Al‑džihád, ktorá má väzby s organizáciou Al‑Káidá‘.“
36 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 9. októbra 2012, po skončení ktorého bolo konanie odročené na rozhodnutie.
37 Dňa 18. júla 2013 Súdny dvor vyhlásil svoj rozsudok Komisia a i./Kadi (C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora Kadi II“).
Návrhy účastníkov konania
38 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– konštatoval, že nevymazanie mena žalobcu Komisiou zo sporného zoznamu je protiprávne,
– nariadil Komisii vymazať meno žalobcu z tohto zoznamu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane výdavkov, ktoré vyplatila pokladňa Všeobecného súdu z dôvodu právnej pomoci.
39 Komisia podporovaná Radou navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú a/alebo ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
40 Na pojednávaní žalobca upustil od žalobných návrhov, ktoré smerovali k tomu, aby sa Komisii nariadilo vymazať jeho meno zo sporného zoznamu, ako aj od svojho návrhu na prijatie opatrenia na organizáciu priebehu konania, čo sa zaznamenalo v zápisnici z pojednávania.
Právny stav
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
41 Komisia a Rada po prvé tvrdia, že žaloba na nečinnosť je v podstate žalobou na neplatnosť nariadenia č. 1629/2005, bola podaná zjavne po lehote, a je preto neprípustná.
42 Okrem toho žalobca podľa nich nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby na nečinnosť tým, že poukazuje na to, že nedošlo k zrušeniu nariadenia č. 1629/2005, vzhľadom na to, že nepodal žalobu na neplatnosť tohto nariadenia pri jeho prijatí v roku 2005. Žalobca sa tak pokúsil obísť uplynutie kogentnej lehoty na podanie žaloby na neplatnosť stanovenej v článku 230 ES (teraz článok 263 ZFEÚ), čo klasická a ustálená judikatúra zakazuje. Podľa Rady nie je v záujme výkonu spravodlivosti poskytnúť dotknutým stranám neobmedzenú lehotu na podanie žaloby, ktorá môže viesť k zrušeniu opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov, či už retroaktívne alebo nie.
43 Komisia a Rada po druhé tvrdia, že táto žaloba je v každom prípade neprípustná, pretože sa nepreukázalo, že v okamihu, keď bola Komisia vyzvaná, aby konala v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ, 18. marca 2010, mala z hľadiska práva Európskej únie povinnosť stiahnuť nariadenie č. 1629/2005 v rozsahu, v akom sa týka žalobcu.
44 Nariadenie č. 881/2002, zmenené a doplnené nariadením č. 1286/2009, nestanovuje nijakú povinnosť konať na žiadosť dotknutej osoby. Komisia mala len povinnosť na základe článku 7c ods. 2 nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1286/2009, oznámiť dotknutej osobe dôvody zaradenia jej mena na sporný zoznam, „hneď ako sankčný výbor poskytne svoje odôvodnenie“, a ďalej na základe článku 7c ods. 3 nariadenia č. 881/2002 preskúmať svoje rozhodnutie „v prípade, že sa predložia pripomienky“ od dotknutej osoby. Komisia zastáva názor, že nie je povinná začať s preskúmaním, pokiaľ jej výbor pre sankcie nezaslal odôvodnenie, a že neboli ukončené etapy stanovené v článku 7c ods. 2 nariadenia č. 881/2002.
45 V prejednávanej veci pritom výbor pre sankcie neodovzdal Komisii odôvodnenie ku dňu podania žaloby, takže Komisia neopomenula prijať požadované opatrenie.
46 Okrem toho žalobca riadne využil procesné záruky stanovené v nariadení č. 881/2002, zmenenom a doplnenom nariadením č. 1286/2009, a jeho zaradenie na zoznam sa stále preskúmava.
47 Komisia a Rada po tretie tvrdia, že zamietnutie tejto žaloby ako neprípustnej nezbavuje žalobcu možnosti podať správnu alebo súdnu žalobu proti zmrazeniu jeho finančných prostriedkov.
48 V tejto súvislosti tieto inštitúcie uvádzajú, po prvé, že právo na obranu osôb a subjektov zaradených na zozname výboru pre sankcie je už zakotvené v nariadení č. 881/2002, zmenenom a doplnenom nariadením č. 1286/2009. Na základe článku 7c nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1286/2009, môžu osoby zaradené do sporného zoznamu do 3. septembra 2008, ktoré sú na ňom ponechané, požiadať Komisiu, aby im oznámila odôvodnenie, ktoré viedlo k ich zaradeniu, a Komisia je povinná im poskytnúť odôvodnenie, ktoré získala od výboru pre sankcie, a možnosť vyjadriť k nemu názor. Komisia je preto povinná preskúmať svoje rozhodnutie o prijatí opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov dotknutých osôb a rozhodnutie, ktoré prijme na konci tohto preskúmania predstavuje právny akt, ktorý má právne účinky v zmysle článku 263 ZFEÚ a možno proti nemu podať žalobu na súd Únie.
49 V prejednávanej veci bolo odôvodnenie výboru pre sankcie zo 7. septembra 2010 oznámené žalobcovi 10. septembra 2010 a Komisia ho vyzvala na predloženie pripomienok do 10. decembra 2010. Tieto pripomienky potom Komisia oznámila výboru pre sankcie.
50 Aj keby Všeobecný súd vyhovel prejednávanej žalobe, skutočný výsledok sporu, pokiaľ ide o ponechanie zmrazenia finančných prostriedkov žalobcu v platnosti, by závisel od výsledku správneho konania vo veci preskúmania, ktoré práve prebieha.
51 Rada a Komisia po druhé odkazujú na možnosť obrátiť sa na úrad mediátora, ktorý sa zaviedol rezolúciou Bezpečnostnej rady 1904 (2009).
52 Žalobca spochybňuje túto argumentáciu a tvrdí, že prejednávaná žaloba na nečinnosť je prípustná.
Posúdenie Všeobecným súdom
53 Pokiaľ ide o argumentáciu, ktorú predložili Komisia a Rada ako prvú, treba uviesť, že cieľom tejto žaloby je len konštatovať, že „nevymazanie mena žalobcu Komisiou zo sporného zoznamu je protiprávne“ a nemá smerovať ku zrušeniu nijakého aktu. Táto žaloba je preto formálne žalobou na nečinnosť podľa článku 265 ZFEÚ, a nie žalobou na neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ.
54 Ako Komisia a Rada správne pripomínajú, je nesporné, že žalobca nemôže obísť uplynutie lehoty na podanie žaloby na neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ smerujúcej proti aktu inštitúcie „procesným zneužitím“ žaloby na nečinnosť podľa článku 265 ZFEÚ smerujúcej proti tomu, že táto inštitúcia odmietla zrušiť alebo odvolať predmetný akt (rozsudok Súdneho dvora zo 6. apríla 1962, Meroni a i./Vysoký úrad, 21/61 až 26/61, Zb. s. 143, 155).
55 Predovšetkým nestačí len tvrdiť, že taký akt bol prijatý v rozpore so Zmluvou o FEÚ, pretože táto Zmluva konkrétne vo svojom článku 263 stanovuje aj iné spôsoby, ktorými možno napadnúť a prípadne zrušiť údajne protiprávny akt Únie na základe žaloby podanej oprávnenou osobou. Keby sa pripustila možnosť, že dotknuté osoby môžu od inštitúcie, ktorá akt prijala, žiadať jeho zrušenie, a v prípade, že to táto inštitúcia neurobí, napadnúť to pred súdom Únie ako protiprávne opomenutie prijať rozhodnutie, otvorila by sa tým cesta k možnosti podať súbežnú žalobu k žalobe podľa článku 263 ZFEÚ, ktorá by nebola v súlade s podmienkami Zmluvy. Takáto žaloba preto nevyhovuje požiadavkám článku 265 ZFEÚ, a preto ju treba vyhlásiť za neprípustnú (rozsudok Súdneho dvora z 10. decembra 1969, Eridania a i./Komisia, 10/68 a 18/68, Zb. s. 459, body 16 až 18).
56 V prejednávanej veci pritom lehota na podanie žaloby na neplatnosť smerujúcej proti nariadeniu č. 1629/2005, v ktorom sa pôvodne nariadilo opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov žalobcu, uplynula 30. decembra 2005, a nečinnosť vytýkanú v rámci tejto žaloby predstavuje práve opomenutie Komisie stiahnuť toto nariadenie.
57 Navyše žalobca podal žalobu na neplatnosť nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1629/2005, v návrhu, ktorého kópia bola doručená kancelárii Súdu prvého stupňa faxom 23. decembra 2005. Vzhľadom na to, že originál tejto žaloby bol podaný do kancelárie Súdu prvého stupňa až 6. januára 2006 po chybe advokátskej kancelárie zastupujúcej žalobcu, ktorú možno pripísať neskúsenosti mladej sekretárky a vianočnému obdobiu, však táto žaloba bola už citovaným uznesením Yusef/Rada zamietnutá ako neprípustná, pretože bola podaná po lehote.
58 Z čisto subjektívneho hľadiska však táto posledná uvedená skutočnosť skôr svedčí o tom, že žalobca sa nesnaží obísť uplynutie lehoty na podanie žaloby na neplatnosť za pomoci prejednávanej žaloby na nečinnosť, pretože až do 7. marca 2009 sa na Komisiu vôbec neobrátil, čo predstavuje takmer tri roky po zamietnutí tejto žaloby ako neprípustnej.
59 Skutočne ide o nové skutočnosti, ku ktorým došlo po prijatí nariadenia č. 1629/2005 a zamietnutí žaloby na neplatnosť tohto nariadenia ako neprípustnej, a ktoré, ako bude uvedené ďalej, primäli žalobcu k tomu, aby najskôr 7. marca 2009 požiadal o prístup k dokumentom, ktoré Komisia použila na odôvodnenie zmrazenia jeho finančných prostriedkov (pozri bod 5), následne 18. marca 2010 vyzval Komisiu, aby vymazala jeho meno zo sporného zoznamu (pozri bod 9), a napokon 23. júla 2010 podal prejednávanú žalobu na nečinnosť, vzhľadom na to, že Komisia nereagovala na jeho výzvu v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 265 ZFEÚ.
60 Podľa ustálenej judikatúry pritom existencia nových podstatných skutočností môže odôvodňovať podanie nového návrhu smerujúceho k opätovnému preskúmaniu rozhodnutia, ktoré nebolo napadnuté v lehote (rozsudky Súdneho dvora z 15. mája 1985, Esly/Komisia, 127/84, Zb. s. 1437, bod 10, a zo 14. júna 1988, Muysers a Tülp/Dvor audítorov, 161/87, Zb. s. 3037, bod 11; uznesenie Súdu prvého stupňa z 11. júla 1997, Chauvin/Komisia, T‑16/97, Zb. VS s. I‑A‑237, II‑681, bod 37).
61 V tejto súvislosti treba venovať pozornosť aj konkrétnemu časovému rozsahu aktu dotknutého v prejednávanej veci, ktorým sa líši od aktov, ktoré viedli k prijatiu judikatúry uvedenej v bode 54 vyššie.
62 Na rozdiel od aktov, ktoré majú trvalé právne účinky, totiž opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov na základe nariadenia č. 881/2002 predstavuje zabezpečovacie opatrenie, ktoré nemá za cieľ zbaviť dotknuté osoby ich vlastníctva (rozsudok Súdneho dvora Kadi I, bod 358). Platnosť takého opatrenia tak vždy závisí od trvania skutkových a právnych skutočností, ktoré predchádzali jeho prijatiu, ako aj od potreby jeho ponechania v platnosti z dôvodu realizácie jeho cieľa.
63 Práve táto dočasná povaha opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov bráni v prejednávanej veci tomu, aby sa tu použilo riešenie stanovené v judikatúre uvedenej v bode 54 vyššie. Na rozdiel od právneho aktu, ktorý má trvalé právne účinky, musí v prípade zmrazenia finančných prostriedkov podľa nariadenia č. 881/2002 existovať možnosť kedykoľvek podať žiadosť o opätovné preskúmanie s cieľom overiť, či je jeho ponechanie v platnosti dôvodné, a opomenutie Komisie vyhovieť takej žiadosti sa musí spájať s možnosťou podať žalobu na nečinnosť.
64 V tejto súvislosti treba uviesť, ako to urobil aj Súdny dvor v bode 365 svojho rozsudku Kadi I, že samotné rezolúcie Bezpečnostnej rady, ktoré nariadenie č. 881/2002 vykonáva, obsahujú mechanizmus pravidelného preskúmania všeobecného režimu opatrení, ktoré stanovujú, ako aj postup, ktorý dotknutým osobám umožňuje „kedykoľvek“ predložiť ich prípad na opätovné preskúmanie výboru pre sankcie (pozri aj bod 13 vyššie).
65 Treba napokon dodať, že prijatie argumentácie žalovanej inštitúcie a inštitúcie, ktorá je vedľajším účastníkom, by malo za následok to, že po uplynutí lehoty na podanie žaloby na neplatnosť opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov by sa Komisii zverila mimoriadna právomoc zmraziť finančné prostriedky osoby na dobu neurčitú bez akéhokoľvek súdneho preskúmania a bez ohľadu na vývoj, a prípadne zánik okolností, ktoré odôvodňovali prijatie tohto opatrenia (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Sison/Rada, T‑341/07, Zb. s. II‑3625, bod 116).
66 Generálny advokát Roemer napokon vo svojich návrhoch k už citovanému rozsudku Eridania a i./Komisia (Zb. s. 484, 494), už vyjadril názor, že žalobca, ktorý nechá uplynúť lehoty stanovené na podanie žaloby na neplatnosť smerujúcej proti právnemu aktu, sa nemôže „domáhať jeho neplatnosti“ (sic) v rámci konania podľa článku 265 ZFEÚ, „pokiaľ nepreukáže, že sa vyskytli nové skutočnosti“. Rovnako aj z presnej formulácie bodu 16 už citovaného rozsudku Eridania a i./Komisia vyplýva, že Eridania mohla mať úspech v konaní, keby bola vedela preukázať, že Komisia mala právnu povinnosť vziať napadnuté rozhodnutia späť, napríklad v prípade objavenia sa nových skutočností, ako uviedol generálny advokát Roemer.
67 Procesný postup, ktorý v prejednávanej veci zvolil žalobca, sa tak zakladá práve na objavení sa nových skutočností, a je preto plne zlučiteľný s „klasickou a ustálenou“ judikatúrou, ktorú Komisia a Rada spochybňujú.
68 Navyše tento postup je výslovne uvedený v právnej úprave platnej ku dňu výzvy na konanie (18. marec 2010), konkrétne v článku 7c nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1286/2009 od 26. decembra 2009. Toto ustanovenie totiž, po prvé, stanovuje vo svojich prvých troch odsekoch postup preskúmania určeného konkrétne pre osoby, ktoré podobne ako žalobca boli zaradené na sporný zoznam do 3. septembra 2008 (teda pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora Kadi I). Tieto osoby môžu žiadať Komisiu, aby im predložila odôvodnenie, na základe ktorého boli zaradené na sporný zoznam, následne môžu predložiť pripomienky v tejto súvislosti a Komisia potom musí na základe týchto pripomienok opätovne preskúmať svoje rozhodnutie o zaradení na dotknutý zoznam. Po druhé, toto ustanovenie vo svojom odseku 4 stanovuje postup preskúmania, ktorý môžu využiť osoby zaradené na sporný zoznam, ktoré „na základe zásadných nových dôkazov“ predložia novú žiadosť o výmaz. V jednom aj v druhom prípade tak musí existovať možnosť podať žalobu na nečinnosť podľa článku 265 ZFEÚ v súlade s judikatúrou, ak Komisia nevykoná preskúmanie stanovené v článku 7c nariadenia č. 881/2002.
69 V prejednávanej veci sú nové skutočnosti, ktoré žalobca konkrétne vytýka v liste z 18. marca 2010 adresovanom Komisii, dvojaké, a to konkrétne, po prvé, vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora Kadi I 3. septembra 2008, v ktorom boli vymedzené formálne a hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno uložiť opatrenie zmrazenia finančných prostriedkov, ako aj procesné záruky, ktoré musia mať k dispozícii dotknuté osoby, a po druhé, skutočnosť, že Spojené kráľovstvo v rámci vnútroštátneho konania dospelo približne v júni 2009 po preskúmaní dôkazov, na ktorých sa zakladalo zaradenie jeho mena na zoznam výboru pre sankcie, k záveru, že už nespĺňa kritériá pre zaradenie na tento zoznam, a oznámilo svoj úmysel obrátiť sa na tento výbor s cieľom dosiahnuť výmaz jeho mena zo zoznamu (pozri body 7 a 9 vyššie).
70 Pokiaľ ide o stanovisko britských orgánov v prospech žalobcu, toto stanovisko sa zakladá na svedeckej výpovedi pred High Court 19. júna 2009, ktorú poskytol vedúci skupiny pre sankcie FCO (pozri bod 7 vyššie) oprávnený vyjadriť sa v mene tohto ministerstva. Nepochybne ide o novú skutočnosť, pretože Spojené kráľovstvo pôvodne nenamietalo proti zmrazeniu finančných prostriedkov žalobcu, o ktorom rozhodol výbor pre sankcie 29. septembra 2005 (pozri bod 1 vyššie). Podľa interných pravidiel činnosti výboru pre sankcie, ktoré v tom čase platili, sa totiž opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov prijímali konsenzom, teda jednomyseľne. Spojené kráľovstvo ako stály člen Bezpečnostnej rady a ipso facto výboru pre sankcie tak nevyhnutne muselo súhlasiť so zmrazením finančných prostriedkov žalobcu v septembri 2005 a následne v roku 2009 svoje stanovisko prehodnotilo. Žalobca sa o tomto prehodnotení takisto dozvedel v júni 2009 pri príležitosti konania pred High Court, čo potvrdzujú aj dôkazy v spise a Komisia to nespochybňuje. Túto novú skutočnosť tiež možno považovať za podstatnú, a to aj z dôvodu postavenia tohto členského štátu ako stáleho člena Bezpečnostnej rady, ktorý je navyše štátom bydliska dotknutej osoby.
71 Pokiaľ ide o vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora Kadi I, je nesporné, že podľa ustálenej judikatúry sa právne účinky rozsudku súdu Únie vydaného v konaní o žalobe na neplatnosť týkajú okrem účastníkov konania len osôb priamo dotknutých samotným zrušeným právnym aktom, a takýto nový rozsudok môže byť novou skutočnosťou len vo vzťahu k týmto osobám (rozsudky Súdneho dvora zo 17. júna 1965, Müller/Rada EHS, ESAE a ESUO, 43/64, Zb. s. 499, 515; zo 14. decembra 1965, Pfloeschner/Komisia, 52/64, Zb. s. 1211, 1219, a z 8. marca 1988, Brown/Súdny dvor, 125/87, Zb. s. 1619, bod 13; uznesenie Súdu prvého stupňa, 15. decembra 1995, Progoulis/Komisia, T‑131/95, Zb. VS s. I‑A‑297, II‑907, bod 41).
72 V prejednávanej veci však treba prihliadnuť nielen na vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora Kadi I, ale aj a predovšetkým na zmenu postoja a konania, ktorú tento rozsudok nevyhnutne vyvolal v Komisii, čo samo osebe predstavuje novú a podstatnú skutočnosť. Až do vyhlásenia tohto rozsudku totiž Komisia zastávala názor, po prvé, že je striktne viazaná rozhodnutiami výboru pre sankcie bez akéhokoľvek vlastného priestoru na voľnú úvahu a po druhé, že zvyčajné záruky práva na obranu nebolo možné uplatniť v kontexte prijatia alebo spochybňovania opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov podľa nariadenia č. 881/2002. Tento uhol pohľadu potvrdil aj Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 21. septembra 2005, Kadi/Rada a Komisia (T‑315/01, Zb. s. II‑3649, ďalej len „rozsudok Súdu prvého stupňa Kadi I“). Naopak, ihneď po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Kadi I, ktorým sa zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Kadi I, a práve s cieľom vyhovieť tomuto rozsudku, ako to stanovuje článok 266 ZFEÚ, Komisia radikálne zmenila svoj prístup a – ak už nie z vlastnej iniciatívy, tak prinajmenšom na výslovnú žiadosť dotknutých osôb – sa podujala opätovne preskúmať všetky prípady zmrazenia finančných prostriedkov podľa nariadenia č. 881/2002.
73 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa databázy údajov Prelex bol návrh Komisie Rade na prijatie nariadenia, ktorým by sa menilo nariadenie č. 881/2002, s cieľom vyhovieť rozsudku Súdneho dvora Kadi I, formálne prijatý Komisiou 22. apríla 2009 (pozri najmä odôvodnenia 4, 5 a 8, a jeho článok 1, ktorý predpokladá vloženie článku 7c a 7b ods. 3 do nariadenia č. 881/2002).
74 Je nesporné, že tieto nové ustanovenia v znení neskorších zmien v priebehu legislatívneho postupu nadobudli právnu silu až po ich formálnom prijatí Radou a po nadobudnutí účinnosti tretím dňom po ich uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie 23. decembra 2009. Nič sa však nemení na tom, že takisto odrážajú uznanie skutočnosti zo strany Komisie, že osoby zaradené na sporný zoznam pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora Kadi I, naň boli zaradené v rozpore so svojimi základnými právami, a predovšetkým, že jej nová rezolúcia smeruje k budúcej náprave tohto stavu. Všeobecný súd zastáva názor, že tu ide o nové a podstatné skutočnosti v porovnaní so situáciou osôb zaradených na sporný zoznam pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora Kadi I.
75 Vzhľadom na uvedené treba hlavnú argumentáciu Komisie a Rady zamietnuť ako nedôvodnú (pozri v tomto zmysle uznesenie Všeobecného súdu z 1. septembra 2011, Elosta/Komisia, T‑102/09, neuverejnené v Zbierke, bod 39).
76 Pokiaľ ide v poradí o druhú argumentáciu Komisie a Rady založenú na neexistencii povinnosti konať, netýka sa prípustnosti, ale merita žaloby. Podľa ustálenej judikatúry totiž na to, aby bolo možné rozhodnúť o dôvodnosti návrhov týkajúcich sa nečinnosti, treba preveriť, či v okamihu výzvy Komisii v zmysle článku 265 ZFEÚ mala inštitúcia povinnosť konať (pozri rozsudky Všeobecného súdu z 20. septembra 2011, Arch Chemicals a Arch Timber Protection/Komisia, T‑400/04 a T‑402/04 až T‑404/04, neuverejnený v Zbierke, bod 57, a z 29. septembra 2011, Ryanair/Komisia, T‑442/07, neuverejnený v Zbierke, body 27 a 28 a tam citovanú judikatúru).
77 A napokon argumentácia Komisie a Rady predložená ako tretia v poradí, založená na existencii alternatívnych prostriedkov nápravy podľa práva Únie, ako aj pred mediátorom výboru pre sankcie, je v rámci preskúmania prípustnosti tejto žaloby irelevantná. Nezávisí totiž na neexistencii iných prostriedkov nápravy v práve Únie alebo v iných právnych poriadkoch umožňujúcich žalobcovi napadnúť zákonnosť zmrazenia jeho finančných prostriedkov.
78 Z uvedeného vyplýva, že námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba zamietnuť.
O veci samej
Tvrdenia účastníkov konania
79 Na podporu svojej žaloby žalobca formálne uvádza tri žalobné dôvody. Prvý sa zakladá na neexistencii nezávislej kontroly dôvodov, ktoré Komisiu viedli k zaradeniu jeho mena na sporný zoznam. Druhý sa zakladá na porušení základných práv. Tretí sa zakladá na „iracionálnosti“ ponechania jeho mena na tomto zozname.
80 Vo svojom prvom žalobnom dôvode žalobca tvrdí, že Komisia je povinná sama posúdiť skutočnosti, ktoré vedú k zaradeniu mena osoby na sporný zoznam, aby sa ubezpečila, že toto zaradenie je dôvodné. V prejednávanej veci však Komisia zjavne nedodržala túto povinnosť, a to ani po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Kadi I.
81 Komisia odpovedá, že prvý žalobný dôvod sa netýka vytýkaného opomenutia konať, ale vzťahuje sa skôr na jej povinnosť preskúmať dôvody zaradenia mena dotknutej osoby na sporný zoznam v súlade s nariadením č. 881/2002, zmeneným a doplneným nariadením č. 1286/2009, ktoré sa prijalo po rozsudku Súdneho dvora Kadi I. Takýto žalobný dôvod podľa nej môže uspieť len v rámci žaloby na neplatnosť. Okrem toho žalobca, ktorý tvrdí, že Komisia opomenula preskúmať jeho prípad, nepreukázal, že táto inštitúcia má povinnosť vymazať jeho meno zo sporného zoznamu.
82 Vo svojom druhom žalobnom dôvode žalobca tvrdí, že vzhľadom na to, že mu neboli oznámené nijaké dôvody, ktoré viedli k zaradeniu jeho mena na sporný zoznam, ani nijaké dôkazy v jeho neprospech, boli porušené jeho základné práva, konkrétne právo na obranu, právo na účinný súdny prostriedok nápravy a právo na rešpektovanie vlastníctva, a to rovnakým spôsobom, ako boli porušené základné práva žalobcov vo veciach, ktoré viedli k rozsudku Súdneho dvora Kadi I a rozsudku Súdu prvého stupňa z 11. júna 2009, Othman/Rada a Komisia (T‑318/01, Zb. s. II‑1627). Pokiaľ tomuto oznámeniu mohli brániť dôvody národnej bezpečnosti, odkazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. februára 2009 (pozri rozsudok ESĽP, A. a i. v. Spojené kráľovstvo [GC], č. 3455/05, § 220, CEDH 2009).
83 Komisia odpovedá, že z rozsudku Súdneho dvora Kadi I nevyplýva nijaká povinnosť vymazať meno žalobcu zo sporného zoznamu. Aj keby sa pripustilo, že po vyhlásení tohto rozsudku mala Komisia voči žalobcovi povinnosť konať, táto povinnosť podľa nej nespočívala vo vymazaní jeho mena z predmetného zoznamu, ale z poskytnutia primeraných právnych záruk. Komisia si však túto povinnosť splnila, keď Rade navrhla prijať nariadenie č. 1286/2009 a po jeho prijatí umožnila žalobcovi, aby využil záruky v ňom stanovené. Žalobcovi totiž bolo doručené odôvodnenie jeho zaradenia na sporný zoznam, zúčastnil sa na pripomienkach v tejto súvislosti a jeho zaradenie sa stále preskúmava.
84 Vo svojom treťom žalobnom dôvode žalobca tvrdí, že ponechanie jeho mena na spornom zozname je iracionálne, pretože neexistuje skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že v prejednávanej veci sú splnené kritériá, ktoré v tomto smere vyžaduje nariadenie č. 881/2002, a práve naopak, FCO zastáva názor, že tieto kritériá už splnené nie sú.
85 Komisia odpovedá, že samotné tvrdenie, že ponechanie mena žalobcu na spornom zozname je „iracionálne“, nemôže byť základom jej povinnosti ho vymazať. Komisia ďalej pripomína, že postup preskúmania definovaný v článku 7c nariadenia č. 881/2002 ešte stále prebieha.
Posúdenie Všeobecným súdom
86 Na účely tohto rozsudku nie je potrebné osobitne skúmať tri žalobné dôvody, pretože spoločná argumentácia, na ktorej sa zakladajú, vychádza z pokračujúceho nerešpektovania zásad uvedených v rozsudku Súdneho dvora Kadi I zo strany Komisie.
87 V tejto súvislosti treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej na to, aby bolo možné rozhodnúť o dôvodnosti návrhov týkajúcich sa nečinnosti, treba preveriť, či v okamihu výzvy Komisii v zmysle článku 265 ZFEÚ, v prejednávanej veci k 18. marcu 2010, mala táto inštitúcia povinnosť konať (pozri rozsudok Ryanair/Komisia, už citovaný, bod 28 a tam citovanú judikatúru).
88 K tomuto dňu boli podmienky, na základe ktorých bola Komisia povinná konať na základe žiadosti osoby, ktorej finančné prostriedky boli zmrazené do 3. septembra 2008 a ktorá žiada o výmaz zo sporného zoznamu, upravené po prvé článkom 7c nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1286/2009, ktoré nadobudlo platnosť 26. decembra 2009, a po druhé zásadami judikatúry zakotvenými v rozsudku Súdneho dvora Kadi I.
89 Podľa znenia článku 7c nariadenia č. 881/2002, zmeneného a doplneného nariadením č. 1286/2009:
„1. Osoby, subjekty, orgány a skupiny zaradené do [sporného] zoznamu v prílohe I pred 3. septembrom 2008, ktoré v zozname zostávajú, môžu predložiť Komisii žiadosť o poskytnutie odôvodnenia…
2. Hneď ako sankčný výbor poskytne svoje odôvodnenie, Komisia ho postúpi dotknutej osobe, subjektu, orgánu alebo skupine, a umožní im tak k danej záležitosti vyjadriť svoje stanovisko.
3. V prípade, že sa predložia pripomienky, Komisia preskúma svoje rozhodnutie zaradiť dotknutú osobu, subjekt, orgán alebo skupinu do [sporného] zoznamu na základe týchto pripomienok a podľa postupu uvedeného v článku 7b ods. 2. Tieto pripomienky sa postúpia sankčnému výboru. Komisia oznámi výsledok svojho preskúmania dotknutej osobe, subjektu, orgánu alebo skupine. Výsledok preskúmania sa postúpi aj sankčnému výboru.
4. Ak sa na základe zásadných nových dôkazov predloží ďalšia žiadosť o vymazanie osoby, subjektu, orgánu alebo skupiny z prílohy I, Komisia uskutoční ďalšie preskúmanie v súlade s odsekom 3 a po postupe uvedenom v článku 7b ods. 2.“
90 Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora Kadi I, z jeho bodov 348 a 349 okrem iného vyplýva, že dotknutá inštitúcia Únie, ktorá rozhodla o zmrazení finančných prostriedkov osoby na základe nariadenia č. 881/2002, je z dôvodu rešpektovania práv na obranu, predovšetkým práva byť vypočutý a práva na účinné súdne preskúmanie, povinná oznámiť dotknutej osobe skutočnosti, ktoré svedčia v jej neprospech, alebo jej poskytnúť právo sa s nimi zoznámiť v primeranej lehote po uložení tohto opatrenia, aby táto osoba mala možnosť účinne sa vyjadriť v tomto ohľade.
91 Okrem toho zo všeobecnej štruktúry rozsudku Súdneho dvora Kadi I a konkrétnejšie rozsudku Súdu prvého stupňa Kadi II (body 171 a 172), ktorý Súdny dvor nespochybnil, vyplýva, že Komisia, ktorá sa ani zďaleka nepovažuje byť striktne viazaná posúdeniami výboru pre sankcie, musí naopak predpokladať možnosť spochybniť ich na základe vyjadrení dotknutej osoby, pretože inak by jej právo na obranu bolo rešpektované len čisto formálne a zdanlivo.
92 Vo svojom rozsudku Kadi II (body 114 až 116) Súdny dvor potvrdil, že ak dotknutá osoba predloží pripomienky, pokiaľ ide o odôvodnenie, príslušný orgán Únie musí dôkladne a nestranne preskúmať dôvodnosť uvádzaných tvrdení s prihliadnutím na tieto pripomienky a na prípadné skutočnosti, ktoré svedčia v prospech dotknutej osoby a ktoré sú k týmto vyjadreniam priložené. V tejto súvislosti prináleží tomuto orgánu s prihliadnutím najmä na obsah týchto prípadných pripomienok vyhodnotiť potrebu požiadať výbor pre sankcie, a prostredníctvom tohto výboru tiež člena OSN, ktorý navrhol zapísanie dotknutej osoby na súhrnný zoznam uvedeného výboru, o spoluprácu, aby v atmosfére vhodnej spolupráce, ktorá podľa článku 220 ods. 1 ZFEÚ vládne vo vzťahoch medzi Úniou a orgánmi Organizácie Spojených národov v oblasti boja proti medzinárodnému terorizmu, získal informácie a dôkazy, či už dôverné alebo nie, ktoré mu umožnia splniť si túto povinnosť dôkladného a nestranného preskúmania. Napokon bez toho, aby bolo potrebné detailne odpovedať na pripomienky uvedené dotknutou osobou, povinnosť odôvodnenia zakotvená v článku 296 ZFEÚ za každých okolností stanovuje, a to aj v prípadoch, keď je odôvodnenie aktu Únie rovnaké ako odôvodnenie poskytnuté medzinárodným orgánom, že toto odôvodnenie uvádza individuálne, osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré príslušné orgány konštatujú, že proti dotknutej osobe sa majú prijať obmedzujúce opatrenia.
93 V tom istom rozsudku Kadi II (bod 135) Súdny dvor z tejto analýzy odvodil, že dodržiavanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu na jednej strane vyžaduje, aby príslušný orgán Únie oznámil dotknutej osobe zhrnutie dôvodov poskytnuté výborom pre sankcie, na ktorom je založené rozhodnutie zapísať meno uvedenej osoby na sporný zoznam alebo ho tam ponechať, aby umožnil tejto osobe oboznámiť sa s pripomienkami v tejto veci a dôkladne a nestranne preskúmal dôvodnosť uvádzaných tvrdení s prihliadnutím na vyjadrené pripomienky a na prípadné skutočnosti predložené dotknutou osobou, ktoré svedčia v jej prospech.
94 V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca nemohol v súvislosti s prijatím nariadenia č. 1629/2005 a ani po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Kadi I využiť nijakú z týchto zásad a záruk, až do dvoch dní, keď najskôr požiadal Komisiu o prístup k dokumentom, ktoré využila pri odôvodnení zaradení jeho mena na sporný zoznam a následne vyzval túto inštitúciu, aby jeho meno z tohto zoznamu vymazala.
95 Z listu Komisie z 23. apríla 2009, ktorý teda má neskorší dátum, než vyhlásenie rozsudku Súdneho dvora Kadi I, konkrétne vyplýva, že Komisia vychádzala len z existencie tlačového vyhlásenia výboru pre sankcie o prijatí nariadenia č. 1629/2005, ktoré nebolo vôbec odôvodnené. Od výboru pre sankcie Komisia nedostala nijaký ďalší relevantný dokument do 31. augusta 2010, keď jej bolo doručené odôvodnenie tohto výboru.
96 Komisia preto mala povinnosť konať vo vzťahu k žalobcovi s cieľom napraviť tieto procesnoprávne aj hmotnoprávne nedostatky, keď už nie ihneď po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Kadi I alebo v reakcii na list žalobcu zo 7. marca 2009, tak prinajmenšom a najneskôr v odpovedi na jeho výzvu z 18. marca 2010.
97 To platí o to viac, že žalobca poukázal na nové a dôležité skutočnosti, ktoré Komisia mala preskúmať na účely posúdenia, či predstavujú podstatnú zmenu okolností, ktorá by prípadne mohla odôvodniť stiahnutie nariadenia č. 1629/2005 bez retroaktívneho účinku.
98 Z toho vyplýva, že aj keby Komisia zastávala názor, že uloženie obmedzujúcich opatrení stanovených v nariadení č. 881/2002, zmenenom a doplnenom nariadením č. 1629/2005, bolo z hľadiska jeho podstaty aj naďalej dôvodné, vzhľadom na osobnú situáciu dotknutej osoby, aká vyplývala zo spisu, vrátane nových skutočností, o ktorých bola informovaná, bola v každom prípade povinná čo najskôr napraviť zjavné porušenia zásad platných v rámci konania pri prijímaní nariadenia č. 1629/2005, po tom, čo konštatovala, že toto porušenie bolo v podstate porušením rovnakých zásad, ako to konštatovali Súdny dvor a Súd prvého stupňa vo svojich rozsudkoch Kadi I a Kadi II (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Kadi I, bod 373 až 376).
99 Vzhľadom na to, že je nesporné, že Komisia nereagovala užitočne a primerane na list žalobcu z 18. marca 2010, ktorým žiadal o dodržiavanie týchto zásad a odvolával sa konkrétne na rozsudok Súdneho dvora Kadi I, treba prijať názor, že Komisia v tomto ohľade opomenula konať od 18. mája 2010, keď uplynula dvojmesačná lehota po výzve na konanie uvedenej v predmetnom liste.
100 Komisia síce napokon 10. septembra 2010 žalobcovi oznámila odôvodnenie výboru pre sankcie z 31. augusta 2010 a vyzvala ho, aby v tomto smere predložil svoje pripomienky, a následne tieto pripomienky zaslala výboru pre sankcie v decembri 2010 a začala preskúmavať svoje rozhodnutie o zaradení mena žalobcu na sporný zoznam zavedený nariadením č. 881/2002, zmeneným a doplneným nariadením č. 1286/2009, treba však konštatovať, že opomenutie konať trvalo aj naďalej až do ukončenia ústnej časti konania, pretože v rámci preskúmania nebolo primerané napravené porušenie, o ktorom sa hovorí v bode 96.
101 V tejto súvislosti treba zamietnuť tvrdenie Komisie založené na tom, že začala postup preskúmania, ktorý stále ešte prebieha, a žalobcovi oznámila odôvodnenie, ktoré jej doručil výbor pre sankcie. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že list inštitúcie, z ktorého vyplýva, že analýza predložených otázok stále prebieha, nepredstavuje ukončenie opomenutia prostredníctvom zaujatia stanoviska (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. februára 2003, CEVA a Pharmacia Entreprises/Komisia, T‑344/00 a T‑345/00, Zb. s. II‑229, bod 80 a tam citovanú judikatúru).
102 Konkrétne je neprípustné, aby Komisia viac než štyri roky po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora Kadi I stále nebola schopná splniť svoju povinnosť dôkladného a nestranného preskúmania žalobcovho prípadu (rozsudok Súdneho dvora Kadi II, body 114 a 135), prípadne „vhodnej spolupráce“ s výborom pre sankcie (rozsudok Súdneho dvora Kadi, bod 115).
103 Podľa svojich tvrdení na pojednávaní napokon Komisia trvá na tom, že je striktne viazaná posúdeniami výboru pre sankcie a nemá v tomto smere nijaký priestor na voľnú úvahu, v rozpore so zásadami, ktoré Súdny dvor uviedol vo svojich rozsudkoch Kadi I a Kadi II (najmä v bodoch 114, 115 a 135) a Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku Kadi II.
104 Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že napravila nedostatky tej istej povahy, aké Súdny dvor konštatoval v rozsudku Kadi I tým, že začala preskúmavať žalobcov prípad, za týchto okolností treba konštatovať, že ide o čisto formálnu a umelú nápravu.
105 Na základe uvedeného treba prvé dva žalobné dôvody založené na opomenutí Komisie, pokiaľ ide o jej kontrolu posúdenia odôvodnenia výboru pre sankcie, a opomenutí tejto inštitúcie, pokiaľ ide o rešpektovanie základných práv žalobcu, v rámci postupu zmrazenia finančných prostriedkov, považovať za dôvodné.
106 Treba však spresniť rozsah tohto opomenutia.
107 Ako už Súdny dvor uviedol v bode 374 svojho rozsudku Kadi I, nemožno vylúčiť, že z podstaty veci sa ponechanie mena žalobcu na spornom zozname môže ukázať ako dôvodné, a to aj na základe nových skutočností, ktoré Komisia musí zohľadniť. Konštatované opomenutie tak nespočíva v tom, čo vytýka žalobca, teda že Komisia nestiahla nariadenie č. 1629/2005, ale v obmedzenejšom opomenutí, konkrétne v tom, že nerešpektovala zásady, ktoré platia v rámci požadovaného preskúmania žalobcovej situácie.
108 Prvému žalobnému návrhu žalobcu preto treba vyhovieť len čiastočne, a to konštatovaním, že Komisia sa dopustila protiprávneho konania, keď opomenula napraviť procesnoprávne a hmotnoprávne nedostatky, ktoré sa týkajú zmrazenia jeho finančných prostriedkov.
109 Za týchto okolností treba tretí žalobný dôvod zamietnuť.
O trovách
110 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, treba ju zaviazať na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobcu.
111 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku toho istého rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Treba preto Rade uložiť povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.
112 V súlade s článkom 97 ods. 3 toho istého rokovacieho poriadku, keďže žalobcovi sa priznala právna pomoc a Všeobecný súd zaviazal Komisiu, aby znášala trovy konania, ktoré mu vznikli, je Komisia povinná nahradiť pokladni Všeobecného súdu sumy vopred zaplatené z titulu právnej pomoci.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Európska komisia si tým, že nenapravila procesnoprávne a hmotnoprávne nedostatky, ktoré sa týkajú zmrazenia finančných prostriedkov Haniho El Sayyed Elsebai Yusefa, nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo Zmluvy o FEÚ a nariadenia Rady (ES) č. 881/2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám a subjektom spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al‑Qaida a Talibanom a zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 467/2001.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania H. Yusefa, ako aj sumy vopred zaplatené pokladňou Všeobecného súdu z titulu právnej pomoci.
4. Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. marca 2014.
Podpisy