ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)
z 11. júna 2019 (*)
„Verejná služba – Bývalí úradníci – Vyšetrovanie OLAF‑om – Vec ,Eurostat‘ – Postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu viesť k trestnému stíhaniu, vnútroštátnym súdnym orgánom – Absencia predchádzajúceho informovania potenciálne dotknutých úradníkov – Ujmy, ktoré údajne vznikli z dôvodu správania OLAF‑u a Komisie v priebehu konania – Nemajetková ujma, ujma na zdraví a majetková ujma – Príčinná súvislosť“
Vo veci T‑138/18,
Fernando De Esteban Alonso, bývalý úradník Európskej komisie, bydliskom v Saint‑Martin‑de‑Seignanx (Francúzsko), v zastúpení: C. Huglo, advokát,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: R. Striani a J. Baquero Cruz, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je žaloba na základe článku 270 ZFEÚ na získanie náhrady za nemajetkovú ujmu, ujmu na zdraví a majetkovú ujmu, ktoré žalobca údajne utrpel,
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),
v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia I. Labucka a I. Ulloa Rubio (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) zriadený rozhodnutím Komisie 1999/352/ES, ESUO, Euratom z 28. apríla 1999 (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 20; Mim. vyd. 01/003, s. 110) je zodpovedný za uskutočňovanie vnútorných administratívnych šetrení zameraných na vyšetrovanie závažných skutočností spojených s vykonávaním profesijných činností, ktoré môžu predstavovať porušenie povinností úradníkov a zamestnancov Únie a ktoré môžu viesť k disciplinárnemu konaniu, prípadne k trestnému stíhaniu.
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) stanovuje pravidlá pre inšpekcie, kontroly a iné opatrenia uskutočňované zamestnancami OLAF‑u pri plnení svojich povinností. Vyšetrovania uskutočňované OLAF‑om pozostávajú z „externých“ vyšetrovaní, teda vyšetrovaní mimo inštitúcií Únie a „interných“ vyšetrovaní, teda vyšetrovaní v rámci týchto inštitúcií. Toto nariadenie bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 883/2013 z 11. septembra 2013 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. EÚ L 248, 2013, s. 1).
3 Odôvodnenie 10 nariadenia č. 1073/1999 stanovovalo:
„keďže vyšetrovania sa musia vykonávať v súlade so zmluvou, a najmä s Protokolom o výsadách a imunitách, pri rešpektovaní Služobného poriadku pre úradníkov a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov… a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu; keďže orgány, inštitúcie, úrady a agentúry musia na tento účel určiť podmienky, za ktorých sa takéto interné vyšetrovania vykonávajú; keďže služobný poriadok má byť zmenený a doplnený tak, aby v ňom boli zakotvené práva a povinnosti štátnych úradníkov a iných zamestnancov, pokiaľ ide o interné vyšetrovania.“
4 Odôvodnenie 13 nariadenia č. 1073/1999 stanovovalo:
„keďže je na príslušných orgánoch členských štátov, prípadne orgánoch, inštitúciách, úradoch alebo agentúrach, aby sa rozhodli, aké kroky sa majú urobiť v súvislosti s dokončenými vyšetrovaniami na základe správy vypracovanej [OLAF‑om]; keďže predsa len má byť povinnosťou riaditeľa [OLAF‑u] priamo doručiť justičným orgánom dotknutého členského štátu informácie, ktoré [OLAF] získal v priebehu interných vyšetrovaní týkajúcich sa situácií, ktoré majú [môžu – neoficiálny preklad] viesť k trestným konaniam [trestným stíhaniam – neoficiálny preklad].“
5 Odôvodnenie 16 nariadenia č. 1073/1999 stanovovalo:
„keďže v záujme zabezpečenia, aby boli zohľadnené výsledky vyšetrovaní vykonávaných pracovníkmi úradu a aby sa uskutočnili požadované následné kroky, správy musia mať status prípustného dôkazu v správnych a súdnych konaniach; keďže na tieto účely majú byť tieto správy vypracované spôsobom zlučiteľným s predpismi, ktorými sa riadia administratívne správy v členských štátoch.“
6 Článok 4 nariadenia č. 1073/1999 stanovoval:
„Interné vyšetrovania
1. V oblastiach uvedených v článku 1 vykonáva [OLAF] administratívne vyšetrovania v orgánoch, inštitúciách, úradoch a agentúrach…
Tieto interné vyšetrovania sa vykonávajú v súlade s ustanoveniami zmluvy, najmä Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, a s prihliadnutím na služobný poriadok za podmienok a v súlade s postupmi uvedenými v uvedených nariadeniach a v rozhodnutiach prijatých jednotlivými orgánmi, inštitúciami, úradmi a agentúrami. Orgány sa navzájom poradia o pravidlách, ktoré majú byť stanovené v týchto rozhodnutiach.
…
5. Keď vyšetrovanie odhalí, že niektorý člen, riaditeľ, úradník alebo iný zamestnanec môže byť osobne angažovaný, musí byť o tom príslušný orgán, inštitúcia, úrad alebo agentúra informovaný.
V prípadoch vyžadujúcich absolútne utajenie na účely vyšetrovania alebo v prípadoch vyžadujúcich siahnutie po vyšetrovacích prostriedkoch, ktoré spadajú do právomoci národných súdnych orgánov, môže byť poskytnutie takýchto informácií odložené.
…“
7 Článok 9 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Vyšetrovacia správa a opatrenia uskutočnené po vyšetrovaniach“ stanovoval:
„1. [OLAF] po skončení ním vykonaného vyšetrovania vypracuje pod vedením riaditeľa správu, v ktorej sú špecifikované zistené skutočnosti, prípadná finančná strata a závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa [OLAF‑u] ohľadne postupov, ktoré majú byť uskutočnené.
2. Pri vypracúvaní týchto správ treba zohľadňovať procesné požiadavky zakotvené vo vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu. Správy vypracované na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi. Vzťahujú sa na ne tie isté hodnotiace pravidlá, aké sú uplatňované na administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi a majú rovnakú hodnotu ako tieto správy.
3. Správy vypracované po externom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú príslušným orgánom dotknutých členských štátov v súlade s pravidlami týkajúcimi sa externého vyšetrovania.
4. Správy vypracované po internom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram. Orgány, inštitúcie, úrady alebo agentúry podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania, a do konečného termínu stanoveného riaditeľom [OLAF‑u] v záveroch jeho správy pošlú riaditeľovi úradu správu o prijatých opatreniach.“
8 Článok 10 nariadenia č. 1073/1999 s názvom „Postúpenie informácií [OLAF‑om]“ stanovoval:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 8, 9 a 11 tohto nariadenia a ustanovenia nariadenia (Euratom, ES) č. 2185/96, môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní príslušným orgánom dotknutých členských štátov.
2. Bez toho, aby bol dotknutý článok 8, 9 a 11 tohto nariadenia, riaditeľ [OLAF‑u] postúpi informácie získané [OLAF‑om] v priebehu interných vyšetrovaní záležitostí, ktoré majú vyústiť do trestného konania [môžu vyústiť do trestného stíhania – neoficiálny preklad], súdnym orgánom členských štátov. V súlade s požiadavkami vyšetrovania súčasne informuje dotknuté členské štáty.
3. Bez toho, aby boli dotknuté články 8 a 9 tohto nariadenia, môže [OLAF] kedykoľvek postúpiť informácie získané v priebehu interných vyšetrovaní dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram.“
9 Rozhodnutie Komisie 1999/396/ES, ESUO, Euratom z 2. júna 1999 o podmienkach vnútorných vyšetrovaní pri boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 1999, s. 57; Mim. vyd. 01/003, s. 118) stanovuje v článku 4 spôsoby informovania dotknutej osoby takto:
„V prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. V každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovania bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.
V prípadoch, ak sa vyžaduje zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania a je potrebné zapojenie vnútroštátnych súdnych orgánov, môže sa povinnosť prizvať člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie, aby poskytol svoje stanovisko, odložiť po dohode s predsedom Komisie, prípadne jej generálnym tajomníkom.“
10 Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, ktorý sa týka práva na spravodlivé súdne konanie, stanovuje:
„2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
3. Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
…“
11 Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) stanovuje:
„Článok 41
Právo na dobrú správu vecí verejných
1. Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.
2. Toto právo zahŕňa najmä:
– právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;
– právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;
– povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.
3. Každý má právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami alebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov.
…
Článok 48
Prezumpcia neviny a právo na obhajobu
1. Každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
2. Každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu.“
Skutkové okolnosti
12 Žalobca, pán Fernando De Esteban Alonso, je bývalým úradníkom Európskej komisie, ktorý vykonával najmä funkciu riaditeľa na riaditeľstve pre informatiku, publikácie a vonkajšie vzťahy na Štatistickom úrade Európskej únie (ďalej len „Eurostat“).
13 Eurostat zabezpečoval od roku 1996 uverejňovanie zozbieraných štatistických údajov, opierajúc sa o Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, ktorý zaviedol sieť predajní nazývaných „datashops“ (ďalej len „datashops“). Vzťahy medzi Eurostatom, Úradom pre vydávanie publikácií Európskej únie a každým datashop-om boli upravené na základe trojstranných zmlúv. Datashops stanovovali komplexný systém fakturovania umožňujúci Eurostatu získať až 55 % z fakturačnej ceny údajov uvedených na trh.
14 V septembri 1999 sa vnútorný audit skončil povrdením existencie nezrovnalostí vo finančnej správe zmlúv uzavretých medzi Eurostatom a spoločnosťami Eurocost, Eurogramme, Datashop, Planistat a CESD Communautaire, ktoré umožnili dopĺňať „finančný balík“ nepodliehajúci rozpočtovým pravidlám Komisie. V nadväznosti na túto správu sa 17. marca 2000 obrátilo na OLAF generálne riaditeľstvo poverené finančnou kontrolou. OLAF začal viacero vyšetrovaní, ktoré sa týkali najmä zmlúv uzavretých Eurostatom so spoločnosťami Eurocost, Eurogramme, Datashop, Planistat a CESD Communautaire, a dotácií poskytnutých týmto spoločnostiam. V priebehu jedného z týchto vyšetrovaní OLAF zozbieral informácie smerujúce k preukázaniu toho, že finančný mechanizmus zavedený prostredníctvom trojstranných zmlúv s datashops v Luxemburgu (Luxembursko), Bruseli (Belgicko) a Madride (Španielsko) umožňoval vyňať z časti „príjmy“ rozpočtu Únie sumy, ktoré tam legitímne patrili.
15 Dňa 19. marca 2003 zaslal generálny riaditeľ OLAF‑u francúzskym súdnym orgánom list, ktorého predmetom bolo „Postúpenie informácií o skutkoch, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované CMS č. IO/2002/0510 ‐ Eurostat/Datashop/Planistat“, s priloženou správou dvoch vyšetrovateľov OLAF‑u, ktorá bola v ten istý deň doručená generálnemu riaditeľovi OLAF‑u, a jej predmetom bolo „Oznámenie skutkov, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované CMS č. IO/2002/0510 ‐ Eurostat/Datashop/Planistat“ (ďalej len „oznámenie z 19. marca 2003“). V nadväznosti na toto postúpenie procureur de la République du Tribunal de grande instance de Paris (štátny prokurátor pri Okresnom súde v Paríži, Francúzsko) zaviedol 4. apríla 2003 vyšetrovací spis v súvislosti s trestnými činmi účastníctva na sprenevere a spolupáchateľstva pri sprenevere.
16 Dňa 3. apríla 2003 zaslal generálny riaditeľ OLAF‑u stručnú správu o prebiehajúcich vyšetrovaniach v Eurostat‑e generálnemu tajomníkovi Komisie.
17 Komisia podala 10. júla 2003 trestné oznámenie proti X u štátneho prokurátora pri Tribunal de grande instance de Paris (Okresný súd Paríž). Vzniesla tiež občianskoprávny nárok.
18 Dňa 25. septembra 2003 sa interné vyšetrovanie OLAF‑u týkajúce sa veci „Datashop‑Planistat“ skončilo. Záverečná vyšetrovacia správa a jej prílohy boli odovzdané francúzskemu súdnemu orgánu.
19 Dňa 29. januára 2004 Komisia v odpovedi na žiadosť prokuratúry dala súhlas na zbavenie žalobcu imunity podľa článku 17 ods. 2 protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie. Komisia následne začala disciplinárne konanie proti žalobcovi (č. 04/001).
20 Dňa 7. júla 2008 na pokyn štátneho prokurátora pri Tribunal de grande instance de Paris (Okresný súd Paríž) bol žalobca predvolaný na výsluch ako svedok francúzskou súdnou políciou v súvislosti so skutočnosťami týkajúcimi sa Komisie v rámci výkonu dožiadania č. 2268/03/19.
21 Dňa 9. septembra 2008 bol žalobca počas výsluchu zadržaný a na druhý deň, 10. septembra 2008, bol obvinený zo sprenevery z dôvodu, že „v L[uxembursku], B[elgicku] a Š[panielsku] v rokoch 1995 až 1997… spreneveril časť finančných prostriedkov patriacich do rozpočtu Spoločenstva s cieľom vytvoriť paralelný fond prepojený s [datashops] v L[uxemburgu], B[ruseli] a M[adride], dal príkazy na použitie týchto prostriedkov a zabezpečil spoločnosti [C.] nadmerné fakturácie za štatistické práce“.
22 Dňa 15. septembra 2008 v nadväznosti na svoje obvinenie žalobca podal na Komisiu prvú žiadosť o pomoc podľa článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v jeho znení uplatniteľnom na skutkový stav v prejednávanej veci (ďalej len „služobný poriadok“). Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím Komisie zo 17. decembra 2008.
23 Dňa 18. februára 2009 podal žalobca sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc. Sťažnosť proti tomuto zamietnutiu pomoci bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) z 1. apríla 2009.
24 Dňa 21. januára 2013 francúzska prokuratúra podala návrh na zastavenie konania voči všetkým obvineným osobám vrátane žalobcu. Následne vyšetrujúci sudca na Tribunal de grande instance de Paris (Okresný súd Paríž) prijal uznesenie o zastavení konania 9. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“).
25 Dňa 17. septembra 2013 Komisia ako účastník konania požadujúci náhradu škody v trestnom konaní podala odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania.
26 Dňa 12. decembra 2013 žalobca podal na Komisiu druhú žiadosť o pomoc založenú na článku 24 služobného poriadku. Táto druhá žiadosť o pomoc bola zamietnutá rozhodnutím Komisie zo 6. mája 2014.
27 Rozsudkom z 23. júna 2014 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) rozhodol, že odvolanie Komisie bolo nedôvodné, a potvrdil uznesenie o zastavení konania v podstate z dôvodu, že „uvedené skutočnosti… odhalili porušenie európskych rozpočtových pravidiel, ktoré pretrvalo z dôvodu nedbanlivosti pri overovaniach a z nezáujmu o finančnú kontrolu“, že „samotné vyhnutie sa ustanoveniam finančnej kontroly a rozpočtovým pravidlám Spoločenstva nestačilo na konštatovanie, že išlo o situáciu [sprenevery finančných prostriedkov Spoločenstva]“, že „neexistovali dostatočné obvinenia proti komukoľvek, ktoré by mohli viesť ku konštatovaniu zneužitia dôvery [a] že predmetné skutočnosti nebolo možné inak trestnoprávne kvalifikovať, najmä ako falšovanie dokumentov a používanie falšovaných dokumentov,… vzhľadom na neexistenciu jednoznačného úmyselného prvku“.
28 Dňa 27. júna 2014 Komisia podala kasačný opravný prostriedok proti rozsudku potvrdzujúcemu zastavenie konania (pozri bod 27 vyššie).
29 Dňa 28. júla 2014 žalobca podal sťažnosť proti druhému zamietnutiu žiadosti o pomoc založenej na článku 24 služobného poriadku. Táto sťažnosť bola doplnená 18. augusta 2014. MO zamietol doplnenú sťažnosť žalobcu rozhodnutím z 21. novembra 2014.
30 Návrhom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 24. februára 2015 (vec F‑35/15) podal žalobca žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia MO z 21. novembra 2014, ktoré zamietlo jeho sťažnosť týkajúcu sa žiadosti o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, a k uloženiu povinnosti Komisii, aby mu predbežne zaplatila sumu 17 242, 51 eura.
31 Súd pre verejnú službu uznesením z 15. júla 2015, De Esteban Alonso/Komisia (F‑35/15, EU:F:2015:87), zamietol žalobu. Dňa 16. septembra 2015 sa žalobca odvolal proti tomuto rozhodnutiu.
32 Listom z 10. apríla 2016 útvar Komisie pre vyšetrovanie a disciplinárne záležitosti oznámil žalobcovi svoje rozhodnutie uzavrieť jeho spis.
33 Francúzsky Cour de cassation (Kasačný súd) rozsudkom z 15. júna 2016 zamietol kasačný opravný prostriedok Komisie.
34 Rozsudkom z 9. septembra 2016, De Esteban Alonso/Komisia (T‑557/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:456), Všeobecný súd zamietol odvolanie, ktoré podal žalobca proti uzneseniu z 15. júla 2015, De Esteban Alonso/Komisia (F‑35/15, EU:F:2015:87).
35 Dňa 22. decembra 2016 podal žalobca žiadosť na náhradu škody spôsobenej konaním Komisie podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku. Rozhodnutím z 3. mája 2017 MO zamietol túto žiadosť ako nedôvodnú.
36 Dňa 1. augusta 2017 podal žalobca sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti na náhradu škody spôsobenej konaním Komisie.
37 MO rozhodnutím z 29. novembra 2017 zamietol sťažnosť ako nedôvodnú.
Konanie a návrhy účastníkov konania
38 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. februára 2018 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
39 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 ods. 3 písm. a) a d) svojho rokovacieho poriadku Všeobecný súd požiadal 18. januára 2019 Komisiu, aby odpovedala na otázky a predložila dokumenty týkajúce sa tejto veci. Komisia tejto žiadosti vyhovela 6. februára 2019.
40 Podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd v prípade, ak hlavní účastníci konania nepredložili žiadosť o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, a preto sa rozhodol, keďže takáto žiadosť nebola podaná, že o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.
41 Žalobca v zásade navrhuje, aby Všeobecný súd:
– uložil OLAF‑u povinnosť, aby „predložil oznámenie z 19. marca 2003 týkajúce sa veci Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu sumu 1 102 291,68 eura z titulu nemajetkovej ujmy, ujmy na zdraví a majetkovej ujmy, ktoré utrpel;
– uložil Komisii povinnosť zaplatiť sumu 3 000 eur z titulu mimosúdnych výdavkov, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania.
42 Komisia navrhuje, aby Všeobený súd:
– vyhlásil žalobu za nedôvodnú a zamietol ju v celom rozsahu;
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
43 Žalobca na podporu svojej žaloby uvádza, že OLAF a Komisia porušili zásadu riadnej správy veci verejných, povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, ako aj práva na obhajobu, tak ako sú zakotvené v Charte a ustanoveniach nariadenia č. 1073/1999. Žalobca v podstate uvádza existenciu pochybení OLAF‑u a Komisie na jednej strane z dôvodu, že nebol vypočutý predtým, než boli francúzskym orgánom postúpené skutočnosti uvádzané v jeho neprospech, a na druhej strane, že Komisia voči nemu neoprávnene pokračovala v trestnoprávnom stíhaní. Podľa žalobcu mu tieto pochybenia spôsobili závažnú majetkovú, nemajetkovú ujmu a ujmu na zdraví, majúc priamu príčinnú súvislosť s údajnými pochybeniami OLAF‑u a Komisie.
44 Komisia namieta voči tvrdeniam žalobcu.
Úvodné pripomienky
45 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci žaloby o náhradu škody podanej úradníkom alebo zamestnancom vznik zodpovednosti Únie predpokladá splnenie súboru podmienok týkajúcich sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, skutočnej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli, T‑143/09 P, EU:T:2010:531, bod 45 a citovanú judikatúru). Tieto tri podmienky sú kumulatívne, čo znamená, že pokiaľ nie je splnená jedna z nich, zodpovednosť Únie nemožno akceptovať (rozsudok z 13. decembra 2018, UP/Komisia, T‑706/17, neuverejnený, EU:T:2018:924, bod 72).
46 V tejto súvislosti treba spresniť, že spory v oblasti verejnej služby podľa článku 270 ZFEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku, vrátene tých, ktoré sa týkajú náhrady škody spôsobenej úradníkovi alebo zamestnancovi, podliehajú pravidlám, ktoré sú osobitné a špeciálne vo vzťahu k pravidlám vyplývajúcim zo všeobecných zásad, ktorými sa riadi mimozmluvná zodpovednosť Únie v rámci článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Najmä zo služobného poriadku totiž vyplýva, že na rozdiel od akéhokoľvek iného jednotlivca je úradník alebo zamestnanec Únie spojený s inštitúciou, pre ktorú pracuje, pracovnoprávnym pomerom, v rámci ktorého existuje rovnováha osobitných vzájomných práv a povinností, ktorá sa prejavuje v podobe povinnosti starostlivosti inštitúcie voči dotknutej osobe. Táto rovnováha má v zásade ochrániť vzťah dôvery, ktorý musí existovať medzi inštitúciami a ich úradníkmi, aby sa občanom zaručilo, že inštitúcie budú im zverené úlohy riadne plniť vo všeobecnom záujme. Z toho vyplýva, že keď Únia koná ako zamestnávateľ, podlieha sprísnenej zodpovednosti, ktorá sa prejavuje v povinnosti nahradiť škody spôsobené svojim zamestnancom akýmkoľvek protiprávnym konaním, ktorého sa dopustila ako zamestnávateľ (pozri rozsudok zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli, T‑143/09 P, EU:T:2010:531, bod 46 a citovanú judikatúru).
47 V prejednávanej veci žalobca tvrdí, že tri podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie požadované judikatúrou Únie sú splnené. Všeobecný súd sa domnieva, že v prvom rade treba preskúmať podmienku týkajúcu sa protiprávnosti konania vytýkaného OLAF‑u a Komisii, potom podmienku týkajúcu sa škody, a napokon podmienku týkajúcu sa príčinnej súvislosti medzi dvoma predchádzajúcimi prvkami.
O protiprávnosti konania vytýkaného OLAF‑u a Komisii
48 Žalobca tvrdí, že pochybení sa dopustili súčasne OLAF a Komisia. V tejto súvislosti uvádza, že porušili zásadu riadnej správy veci verejných, povinnosť konať s náležitou starostlivosťou, ako aj práva na obhajobu, tak ako sú zakotvené v Charte, a ustanovenia rozhodnutia 1999/396.
49 Žalobca po prvé tvrdí, že OLAF porušil jeho právo na obhajobu, ako aj článok 4 rozhodnutia 1999/396. Uvádza predovšetkým skutočnosť, že Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 124), týkajúcom sa rovnakej veci „Eurostat“ vyhlásil, že oznámenie z 19. marca 2003, ktoré OLAF postúpil francúzskym súdnym orgánom v Paríži, predstavovalo interné vyšetrovanie. Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že pokiaľ ide o toto oznámenie o internom vyšetrovaní začatom proti nemu, mal byť informovaný a vypočutý o skutočnostiach, ktoré sa ho týkajú, pred týmto postúpením podľa článku 4 rozhodnutia 1999/396 a ako to bolo uznané judikatúrou Všeobecného súdu vo veci Franchet a Byk/Komisia. Okrem toho tvrdí, že OLAF sa dopustil dostatočne závažného porušenia právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom, podľa pravidiel upravujúcich interné vyšetrovania OLAF‑u, z dôvodu, že po dohode s generálnym tajomníkom Komisie neodložil povinnosť vyzvať žalobcu, aby poskytol svoje stanovisko, pokiaľ sa administratíva domnievala, že vyšetrovanie mu nemohlo byť oznámené.
50 Po druhé žalobca tvrdí, že Komisia porušila pravidlá upravujúce disciplinárne konanie stanovené nariadením č. 1073/1999 z dôvodu jej účasti na konaniach pred francúzskymi vnútroštátnymi súdmi ako účastník konania požadujúci náhradu škody bez toho, aby bolo ukončené interné vyšetrovanie vedené OLAF‑om.
51 Po tretie žalobca tvrdí, že Komisia porušila právo na riadnu správu veci verejných a povinnosť konať s náležitou starostlivosťou tým, že predĺžila súdne stíhania voči nemu a obrátila sa až na Cour de cassation (Kasačný súd) bez toho, aby predložila dostatočné dôkazy proti nemu.
52 Komisia uvádza, že sa nedopustila pochybenia, ktoré by mohlo viesť k vzniku jej zodpovednosti, a navrhuje zamietnuť tento žalobný dôvod.
O protiprávnosti konania OLAF‑u
53 Žalobca tvrdí, že mal byť informovaný a vypočutý o skutočnostiach, ktoré sa ho týkajú, predtým, než OLAF postúpil oznámenie z 19. marca 2003 francúzskym súdnym orgánom. Vychádza z tvrdení z rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257), v ktorom Všeobecný súd kvalifikoval vyšetrovanie vedené OLAF‑om za interné vyšetrovanie, a domnieval sa, že podľa článku 4 ods. 1 rozhodnutia 1999/396 sa OLAF tým, že nedodržal informačnú povinnosť, ktorá mu prináleží, dopustil dostatočne závažného porušenia právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom.
54 Komisia uvádza, že žalobca sa nenachádzal v žiadnej z dvoch situácií stanovených článkom 4 rozhodnutia 1999/396 vzhľadom na to, že informácie obsiahnuté v oznámení z 19. marca 2003, ktoré OLAF zaslal vnútroštátnym orgánom, ho osobne nespochybňovali, ani neuvádzali jeho meno.
55 Na úvod treba pripomenúť, že informovanie úradníkov dotknutých vyšetrovaním je ustanovené iba v rámci interných vyšetrovaní v súlade s článkom 4 rozhodnutia 1999/396. V tejto súvislosti treba konštatovať, že ako rozhodol Všeobecný súd v bode 124 rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257), postúpenie spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom 19. marca 2003 sa týkalo interného vyšetrovania. Uvedené ustanovenie je preto uplatniteľné aj v prejednávanej veci.
56 Z ustanovení článku 4 ods. 1 rozhodnutia 1999/396 vyplýva, že pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie, dotknutý úradník musí byť urýchlene informovaný o svojej možnej osobnej účasti, a že v každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno úradníka Komisie po skončení vyšetrovania bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.
57 Nedodržanie týchto ustanovení, ktoré stanovujú podmienky, pri ktorých je dodržiavanie práv na obhajobu dotknutého úradníka možné zosúladiť s požiadavkou dôvernosti, ktorá sa vzťahuje na vyšetrovanie tohto druhu, by predstavovalo porušenie podstatných formálnych náležitostí uplatniteľných na vyšetrovania (rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 129).
58 Článok 4 rozhodnutia 1999/396 sa však netýka výslovne postúpenia informácií vnútroštátnym súdnym orgánom, a teda nestanovuje povinnosť informovať dotknutého úradníka pred takýmto postúpením. Podľa článku 10 nariadenia č. 1073/1999 totiž OLAF môže (externé vyšetrovania) alebo musí (interné vyšetrovania) postúpiť informácie vnútroštátnym súdnym orgánom. Takéto postúpenie informácií sa teda môže vykonať pred „závermi urobenými po ukončení vyšetrovania“, ktoré sú obvykle zahrnuté do vyšetrovacej správy (rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 130).
59 Treba však pripomenúť, že Všeobecný súd v rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 132), rozhodol, že v okamihu postúpenia informácií vnútroštátnym súdnym orgánom neexistovala žiadna správa v zmysle článku 9 nariadenia č. 1073/1999, ktorú by mal OLAF odovzdať Komisii a ktorá by sa osobne týkala žalobcov v danej veci. Všeobecný súd však uviedol, že oznámenie z 19. marca 2003 postúpené francúzskym súdnym orgánom obsahovalo „závery uvádzajúce mená“ pánov Yvesa Francheta a Daniela Byka a že pred postúpením spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom mali byť títo páni informovaní a vypočutí o skutočnostiach, ktoré sa ich týkali, na základe článku 4 rozhodnutia 1999/396 (rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 145).
60 Všeobecný súd dospel vo veci Franchet a Byk/Komisia k záveru, že napriek tomu, že článok 4 rozhodnutia 1999/396 ustanovuje výnimku týkajúcu sa prípadov, ktoré vyžadujú zachovanie absolútneho utajenia na účely vyšetrovania, podľa ktorej povinnosť prizvať úradníka, aby poskytol svoje stanovisko, možno odložiť so súhlasom generálneho tajomníka Komisie, podmienky uplatnenia tejto výnimky neboli dodržané a že za týchto okolností sa OLAF tým, že nedodržal informačnú povinnosť, ktorá mu prináleží, dopustil dostatočne závažného porušenia právneho predpisu priznávajúceho práva jednotlivcom.
61 Komisia v prejednávanej veci tvrdí, že citovaná judikatúra sa nemohla uplatniť na žalobcu vzhľadom na to, že informácie uvedené v oznámení z 19. marca 2003, ktoré OLAF zaslal vnútroštátnym orgánom, ho osobne nespochybňovali, ani neuvádzali jeho meno.
62 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 ods. 1 rozhodnutia 1999/396 stanovuje spôsoby informovania dotknutej osoby nasledujúcim spôsobom:
„V prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. V každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovania bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.“
63 Toto ustanovenie treba vykladať v súlade s článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty takým spôsobom, že stanovuje v prvom rade všeobecnú informačnú povinnosť voči dotknutej osobe hneď, ako vznikne možnosť jej osobnej „účasti“, v priebehu celého vyšetrovania, okrem prípadu, keď toto jej informovanie môže ohroziť vyšetrovanie. Po druhé táto informačná povinnosť sa stáva ešte významnejšou („v každom prípade“), keď ide o „závery uvádzajúce meno… úradníka“. V takom prípade totiž dotknutá osoba musí mať možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú, predtým, ako OLAF urobí závery z vyšetrovania, ktoré uvádzajú jej meno.
64 Treba teda preskúmať, či z informácií postúpených v oznámení z 19. marca 2003 francúzskym súdnym orgánom vyplýva možnosť osobnej „účasti“ žalobcu, alebo či tieto informácie možno považovať za „závery uvádzajúce meno“ žalobcu v zmysle článku 4 ods. 1 rozhodnutia 1999/396.
65 Hneď na úvod treba uviesť, že žalobca požiadal Všeobecný súd, aby uložil OLAF‑u povinnosť predložiť „úplné znenie“ oznámenia z 19. marca 2003, ktoré bolo zaradené do spisu vo veci Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257. Aj za predpokladu, že žalobca touto žiadosťou v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania voči Komisii, treba konštatovať, že v prejednávanej veci Komisia priložila toto oznámenie k svojmu vyjadreniu k žalobe (príloha B.2) a že zoznam príloh k oznámeniu, ako aj predmetné prílohy, boli vyžiadané Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania.
66 Treba predovšetkým uviesť, že v sprievodnom liste k oznámeniu z 19. marca 2003 generálny riaditeľ OLAF‑u uviedol, že bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie francúzskymi súdnymi orgánmi „sa zdá, že OLAF odhalil podvodné konania, ktoré spôsobili ujmu rozpočtu Spoločenstva a ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované“, a spresnil, že „vyšetrovanie preukázalo, že tieto skutky boli dielom vedúcich predstaviteľov spoločnosti Planistat Europe SA so sídlom v Paríži, za aktívnej spoluúčasti európskych úradníkov“.
67 Okrem toho v oznámení z 19. marca 2003 priloženom k vyššie uvedenému listu bolo uvedené, v „prehľade skutkov, ktoré sú predmetom vyšetrovania“ v bode 2.3 s názvom „Zistenia urobené v priebehu vyšetrovania“, že správa z interného auditu Eurostat‑u zo septembra 1999 týkajúca sa Datashops nachádzajúcich sa v Bruseli, Luxemburgu a v Madride, na základe ktorej sa začalo vyšetrovanie OLAF‑om, „poukázala na množstvo nezrovnalostí vykonaných v rámci riadenia týchto troch Datashops v priebehu rokov 1996 až 1999“ a že „v danom prípade významná časť obratu ,priznaného‘ týmito troma Datashops – medzi 50 až 55 % – financovala čierny fond, ktorého použitie podliehalo súhlasu úradníka [Eurostat‑u]“.
68 Uvádzalo sa tam aj, že „čierny fond tiež slúžil na úhradu nákladov na reštaurácie, hotely, cesty… uskutočňované niektorými úradníkmi Eurostat‑u, vrátane pána Byka“.
69 V rámci popisu daných trestných činov v bode 3.1 s názvom „Sprenevera“ bolo uvedené:
„Vytvorenie siete ekonomických operátorov niektorými úradníkmi Spoločenstva, ktorej jedným z cieľov je utajiť pred Komisiou časť príjmov z predaja štatistických produktov alebo služieb Spoločenstva, môže predstavovať spreneverenie ,zdrojov, hodnôt alebo ktorýchkoľvek iných vecí‘, tak ako sú uvedené v článku 314‑1 [francúzskeho] Trestného zákona definujúceho spreneveru. Skutková podstata trestného činu bola naplnená súčinnosťou úradníkov Spoločenstva, vedúcich pracovníkov skupiny Planistat a vedúcich pracovníkov dotknutých Datashops. Úradníci Spoločenstva nemohli nevedieť o platnom finančnom nariadení, ktoré ich zaväzuje priznať všetky príjmy.
Navyše, tí istí úradníci Spoločenstva použili dotknuté sumy na účely, ktoré nesúvisia so záujmom Spoločenstva, pretože tieto peniaze zjavne slúžili na úhradu nákladov, ktoré neboli upravené v zmluve spoločnosti Planistat Europe SA s Komisiou, alebo osobných výdavkov týchto úradníkov. Podvodný úmysel vyplýva z takéhoto použitia na iné účely ako účely Spoločenstva.“
70 Napokon v bode 3.3 s názvom „Založenie zločineckej skupiny“ bolo stanovené:
„Podľa článku 450‑1 Trestného zákona ,zločineckou skupinou sa rozumie každá skupina vytvorená alebo dohoda uzatvorená s cieľom prípravy, napĺňajúcej jeden alebo viac materiálnych znakov jedného alebo viac zločinov, alebo jedného alebo viac trestných činov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia slobody aspoň na päť rokov…‘
Zostáva otázkou, či túto kvalifikáciu možno uplatniť aj v tomto prípade, keďže na úspešné rozkrádanie zdrojov Spoločenstva bola potrebná skupina úradníkov, vedúcich pracovníkov Planistat a Datashops, ktorí sa dopustili sprenevery.
…“
71 V tejto súvislosti treba uviesť, že okrem skutočnosti už konštatovanej rozsudkom z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257), že oznámenie z 19. marca 2003 obsahuje „závery uvádzajúce mená“ pánov Francheta a Byka, účasť ďalších „úradníkov Spoločenstva“, medzi nimi aj žalobcu, v zmysle článku 4 ods. 1 rozhodnutia 1999/396 vyplýva jasne zo samotného oznámenia. Treba totiž uviesť, že vzhľadom na tvrdenia obsiahnuté v oznámení týkajúce sa „úradníkov Spoločenstva“ a vezmúc do úvahy skutočnosť, že žalobca bol riaditeľom riaditeľstva pre informatiku, publikácie a vonkajšie vzťahy a hierarchicky nadriadený pánovi Bykovi, osobe, ktorá bola menovite uvedená v oznámení, osobná účasť žalobcu bola viac než pravdepodobná, na základe čoho mal byť žalobca prinajmenšom urýchlene informovaný OLAF‑om. Toto tvrdenie je podporené skutočnosťou, že v nadväznosti na postúpenie oznámenia z 19. marca 2003 riaditeľom OLAF‑u francúzskym súdnym orgánom, štátny prokurátor pri Tribunal de grande instance de Paris (Okresný súd Paríž) zaviedol 4. apríla 2003 vyšetrovací spis voči žalobcovi a ostatným úradníkom za skutky účastníctva na sprenevere, spoluúčasti na sprenevere a že v nadväznosti na oznámenie týchto informácií bol žalobca zadržaný a vyšetrovaný francúzskymi súdnymi orgánmi bez toho, aby bol vopred informovaný alebo vypočutý.
72 Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že tým, že v správe OLAF‑u boli spomenutí iba „úradníci Spoločenstva“ pracujúci v Eurostate, táto správa ostala veľmi nepresná, pokiaľ ide o dotknutých jednotlivcov, a že nebolo možné osobne identifikovať ktoréhokoľvek z týchto úradníkov. Podľa nej OLAF nechal francúzskym súdnym orgánom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o ďalší postup v súvislosti s postúpenými informáciami, a to pokiaľ ide o predmet, ako aj adresátov vyšetrovania.
73 Treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, tak predmet informácií, ako aj identita vyšetrovaných osôb boli v správe OLAF‑u veľmi jasné, nenechajúc tak francúzskym súdnym orgánom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o účasť žalobcu.
74 Pokiaľ totiž ide o predmet informácií, boli dostatočne podrobné, ako to vyplýva z názvu správy „Oznámenie skutkov, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované“ a z obsahu bodu 2 správy „Prehľad skutkov, ktoré sú predmetom vyšetrovania“.
75 Pokiaľ ide o účasť žalobcu, treba po prvé konštatovať, že správa zdôrazňuje priamu účasť pána Francheta, riaditeľa Eurostatu a nadriadeného voči žalobcovi, ako aj pána Byka, vedúceho útvaru, ktorý bol podriadený žalobcovi. Vzhľadom na to, že žalobca sa hierarchicky nachádzal medzi pánmi Franchetom a Bykom, aj keď jeho meno nie je uvedené v správe, francúzske trestnoprávne orgány museli nevyhnutne predpokladať, že žalobca mal účasť na skutkoch, ktoré v nej boli opísané. Toto tvrdenie je podporené aj uznesením o zastavení konania, v ktorom je zvýraznený profesionálny vzťah žalobcu s pánom Bykom. Uznesenie o zastavení konania totiž uvádza, že pán Byk „od roku 1994 pracoval pod vedením [žalobcu]“ a že žalobca bol „hierarchicky nadriadený pánovi Bykovi“ (strany 13 a 21).
76 Po druhé účasť žalobcu z dôvodu jeho funkcií a úloh v rámci Eurostatu jasne vyplýva z protiprávnych skutkov uvedených v oznámení z 19. marca 2003 a bola podporená uznesením o zastavení konania. V bode 2.3 oznámenia z 19. marca 2003 týkajúcom sa „zistení urobených v priebehu vyšetrovania“ sa totiž v štvrtom odseku uvádza, že „v danom prípade významná časť obratu ,priznaného‘ týmito troma Datashops – medzi 50 až 55 % – financovala čierny fond, ktorého použitie podliehalo súhlasu úradníka [Eurostat‑u]“. Ako vyplýva zo strany 9 uznesenia o zastavení konania, „obchodný riaditeľ MESSAGERIES DU LIVRE sa obrátil na Eurostat, zastúpený pánmi… alebo DE ESTEBAN, na účely získania súhlasu na zaplatenie vystavených faktúr“. Treba uviesť, že ako vyplýva zo spisu tejto veci, iba päť osôb mohlo dať tento súhlas, z ktorých jedna je menovite uvedená v oznámení, a druhou je žalobca. Okrem toho na strane 15 uznesenia o zastavení konania je vysvetlené, že „transakcie uskutočnené z finančnej rezervy boli vykonané za kontroly… až do roku 1998, [žalobcu], riaditeľa pána Byka“. Z toho vyplýva, že neexistovala žiadna pochybnosť o identite osôb zapojených do skutkov opísaných v oznámení, ktoré zaslal OLAF. Rovnaké úvahy sa uplatnia na tvrdenia, podľa ktorých „niektorí úradníci vytvorili sieť ekonomických operátorov, ktorej jedným z cieľov bolo utajiť pred Komisiou časť príjmov“ a „tí istí úradníci Spoločenstva použili dotknuté sumy“ (strana 7 oznámenia z 19. marca 2013, bod 3.1, Sprenevera). Uvedené dotknuté osoby totiž zohrávali úlohu, z dôvodu ich funkcií v rámci Eurostatu, ekonomických operátorov, oprávnených, tiež z dôvodu ich funkcií, disponovať predmetnými sumami. Z tohto dôvodu účasť žalobcu, ktorý bol riaditeľom riaditeľstva Komisie pre informatiku, publikácie a vonkajšie vzťahy a hieraricky nadriadeným pána Byka, vyplýva jasne z oznámenia z 19. marca 2013.
77 Za týchto okolností teda treba uviesť, že podľa informácií postúpených OLAF‑om v oznámení z 19. marca 2003 francúzskym súdnym orgánom mal byť žalobca vzhľadom na funkcie, ktoré vykonával v čase skutkových okolností, posudzovaný rovnako ako osoby menovite uvedené v záveroch OLAF‑u.
78 Okrem toho, pokiaľ ide o výnimku týkajúcu sa potreby zachovať absolútne utajenie na účely vyšetrovania, stanovenú v článku 4 ods. 2 rozhodnutia 1999/396, v bodoch 148 a 149 rozsudku z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257), bolo konštatované, že napriek skutočnosti, že generálny riaditeľ OLAF‑u uviedol v oznámení z 3. apríla 2003, že „úradníci Eurostat‑u a Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev sú angažovaní vo veci, že táto časť bola postúpená francúzskym súdnym orgánom a že bolo potrebné odložiť informovanie úradníkov v súlade s článkom 4 rozhodnutia 1999/396 z dôvodu potreby zachovania absolútneho utajenia na účely vyšetrovania“, Komisia potvrdila v písomnej odpovedi Všeobecnému súdu, že jej generálny tajomník nemal príležitosť dať svoj súhlas na odloženie povinnosti vyzvať pánov Francheta a Byka, aby poskytli svoje stanovisko.
79 V prejednávanej veci treba konštatovať, že Komisia v odpovedi na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania potvrdila, že na jej generálneho tajomníka sa neobrátili v súvislosti so žalobcom, pretože ten nebol menovite uvedený v záveroch OLAF‑u a že z tohto dôvodu sa na jeho prípad nevzťahoval článok 4 rozhodnutia 1999/396. OLAF tak nemal povinnosť dať mu možnosť vyjadriť sa, a napokon nemal ani možnosť odložiť tento výsluch žalobcu. Treba však uviesť, že ako vyplýva z bodu 77 vyššie, vzhľadom na informácie uvedené v oznámení z 19. marca 2003 a postúpené OLAF‑om francúzskym súdnym orgánom, žalobca mal byť posudzovaný rovnako ako osoby, ktorých mená boli uvedené v záveroch OLAF‑u, v zmysle druhej vety prvého odseku článku 4 rozhodnutia 1999/396.
80 Okrem toho treba uviesť, že podľa judikatúry povinnosť požiadať a získať súhlas generálneho tajomníka Komisie nie je iba formalita, ktorá by prípadne mohla byť splnená v neskoršej fáze. Požiadavka získať takýto súhlas by totiž stratila svoje opodstatnenie, teda zabezpečiť, aby sa dodržalo právo dotknutých úradníkov na obhajobu, aby ich informovanie bolo odložené iba v naozaj výnimočných prípadoch a aby posúdenie tejto výnimočnej situácie neprináležalo iba OLAF‑u, ale vyžadovalo sa tiež posúdenie generálnym tajomníkom Komisie (rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 151).
81 Z toho vyplýva, že podmienky uplatnenia výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2 rozhodnutia 1999/396 umožňujúce odložiť predmetné vypočutie neboli splnené ani pokiaľ ide o žalobcu, ktorý bol implicitne, ale nevyhnutne dotknutý oznámením z 19. marca 2013.
82 Za týchto okolností OLAF pri postúpení spisu Datashop – Planistat francúzskym súdnym orgánom porušil článok 4 rozhodnutia 1999/396 a práva žalobcu na obhajobu.
83 V každom prípade aj za predpokladu, že by žalobca nemohol byť posudzovaný rovnako ako osoby menovite uvedené v záveroch OLAF‑u v zmysle druhej vety prvého odseku článku 4 rozhodnutia 1999/396, treba konštatovať, že z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca mal byť prinajmenšom považovaný za osobne angažovaného v skutkových okolnostiach prejednávanej veci a z tohto dôvodu mal byť v súlade s prvou vetou prvým odsekom tohto článku urýchlene informovaný v rozsahu, v akom nebolo preukázané, že by to ohrozilo vyšetrovanie.
84 V tejto súvislosti treba konštatovať, že zo spisu nevyplýva žiaden dôvod, ktorý by mohol odôvodniť opomenutie OLAF‑u informovať žalobcu. Naopak, podľa zápisnice z 1613. stretnutia Komisie, ktoré sa konalo 21. mája 2003, priloženej k vyjadreniu k žalobe Komisia uviedla „úmysel OLAF‑u urýchliť svoje prebiehajúce vyšetrovania a osobitne umožniť vypočutie úradníkov, o ktorých sa domnieva, že by mohli byť vo veci zaangažovaní“. Z tohto tvrdenia vyplýva, že v danom štádiu nebol zistený žiaden naliehavý dôvod zachovať absolútne utajenie predmetného vyšetrovania. Navyše zdá sa, že žiadna skutočnosť zo spisu nepreukazuje, že žalobca by mohol ohroziť vyšetrovanie, ak by bol informovaný o svojej možnej osobnej účasti na daných skutočnostiach.
85 Treba sa teda domnievať, že OLAF porušil svoju povinnosť informovať žalobcu, povinnosť, ktorú má podľa prvej vety prvého odseku článku 4 rozhodnutia 1999/396.
86 Otázka, v akom rozsahu zistené protiprávne konania mohli spôsobiť ujmu uvádzanú žalobcom, bude preskúmaná nižšie v bodoch 122 a nasledujúcich.
O protiprávnosti konania Komisie
87 Žalobca uvádza dve výhrady. Po prvé tvrdí, že Komisia vznesením občianskoprávneho nároku pred francúzskymi súdmi pred ukončením vyšetrovania vedeného OLAF‑om porušila pravidlá ustanovené nariadením č. 1073/1999.
88 Po druhé žalobca uvádza, že Komisia porušila právo na riadnu správu vecí verejných a svoju povinnosť starostlivosti voči nemu predĺžením súdnych stíhaní opakovaným spôsobom, až do podania návrhu na Cour de cassation (Kasačný súd), bez predloženia dostatočných dôkazov proti nemu.
– O výhrade založenej na porušení pravidiel uvedených v nariadení č. 1073/1999 Komisiou z dôvodu, že vzniesla občianskoprávny nárok pred francúzskymi súdmi pred ukončením vyšetrovania vedeného OLAF‑om
89 Komisia tvrdí, že uvedenú výhradu treba vyhlásiť za neprípustnú vzhľadom na to, že bola vznesená po prvýkrát v žalobe podanej na Všeobecný súd žalobcom a nebola predtým spomenutá vo fáze pred podaním žaloby.
90 Treba pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, pravidlo zhody medzi sťažnosťou v zmysle článku 91 ods. 2 služobného poriadku a následnou žalobou vyžaduje pod sankciou neprípustnosti, aby dôvody priamo smerujúce proti aktu spôsobujúcemu ujmu uplatnené na súde Únie boli uplatnené už v konaní pred podaním žaloby, aby sa MO mohol oboznámiť s výhradami, ktoré dotknutá osoba vyjadruje proti napadnutému rozhodnutiu. Toto pravidlo je odôvodnené samotným účelom konania pred podaním žaloby, ktorého cieľom je umožniť urovnanie sporov, ktoré vznikli medzi úradníkmi a administratívou, zmierom (pozri rozsudok z 5. marca 2015, Gyarmathy/FRA, F‑97/13, EU:F:2015:7, bod 67 a citovanú judikatúru).
91 V žalobách úradníkov teda návrhy prednesené na súde Únie môžu obsahovať len výhrady založené na tom istom dôvode ako výhrady uvedené v sťažnosti, so spresnením, že tieto výhrady môžu byť na súde Únie rozvinuté uvedením dôvodov a tvrdení, ktoré sťažnosť nutne neobsahovala, ale ktoré s ňou úzko súvisia (pozri rozsudok z 5. marca 2015, Gyarmathy/FRA, F‑97/13, EU:F:2015:7, bod 68 a citovanú judikatúru).
92 Napokon treba zdôrazniť, že vzhľadom na to, že konanie pred podaním žaloby má neformálnu povahu a dotknuté subjekty konajú vo všeobecnosti v tomto štádiu bez pomoci advokáta, orgán nesmie vykladať sťažnosti reštriktívnym spôsobom, ale musí ich naopak skúmať v širších súvislostiach. Okrem toho článok 91 služobného poriadku nemá za cieľ striktne a definitívne vymedzovať prípadnú sporovú fázu, pokiaľ žaloba nemení ani dôvod, ani predmet sťažnosti. Platí však, že na to, aby konanie pred podaním žaloby stanovené článkom 91 ods. 2 služobného poriadku mohlo dosiahnuť svoj cieľ, je potrebné, aby sa MO mohol dostatočne presne oboznámiť s kritikou napadnutého rozhodnutia, ktorú uviedla dotknutá osoba (pozri rozsudok z 5. marca 2015, Gyarmathy/FRA, F‑97/13, EU:F:2015:7, bod 69 a citovanú judikatúru).
93 V prejednávanej veci treba konštatovať, že tak v návrhu na náhradu škody, ako aj v sťažnosti žalobca uvádza protiprávne konanie OLAF‑u a Komisie z dôvodu, že ho nevypočuli a neinformovali o postúpení spisu OLAF‑om francúzskym súdnym orgánom a z dôvodu prehnaného konania Komisie pri jeho stíhaní pred francúzskymi súdmi bez nových dôkazov, po tom, ako bol uznaný za nevinného v uznesení o zastavení konania. Jeho právna argumentácia sa teda rozvinula do dvoch častí v priebehu celého konania pred podaním žaloby, zatiaľ čo v žalobe podanej pred Všeobecným súdom sa delí do troch výhrad. Treba však uviesť, že v návrhu na náhradu škody podanom na MO 22. decembra 2016 žalobca namietal voči skutočnosti, že „Komisia vzniesla občianskoprávny nárok bez toho, aby tak bola povinná urobiť“ v rámci výhrady týkajúcej sa protiprávneho konania Komisie, z dôvodu pokračovania v trestnoprávnych stíhaniach voči nemu po tom, ako bol uznaný za nevinného (bod 14, druhý odsek, strana 6, príloha A 11 žaloby). Okrem toho v sťažnosti podanej 1. augusta 2017 proti rozhodnutiu MO o zamietnutí jeho návrhu na náhradu škody žalobca pripomína, že „na základe tohto vyšetrovania, ktoré bolo ukončené 25. septembra 2003, vyšetrujúci sudca… oznámil toto uznesenie vyšetrovaným osobám“ (strana 5, príloha A 13). Okrem toho žalobca v sťažnosti tvrdí, že „Európska komisia postupovala naozaj tvrdohlavo v trestnoprávnom konaní vedenom“ proti nemu (strana 6, príloha A 13).
94 Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci tvrdenia v druhej výhrade týkajúce sa napadnutia skutočnosti, že Komisia vzniesla občianskoprávny nárok pred francúzskymi súdmi pred ukončením vyšetrovania vedeného OLAF‑om, neboli vznesené ako samostatná výhrada v sťažnosti, tieto tvrdenia sa zakladajú na rovnakom dôvode ako námietky uvedené v sťažnosti a boli predložené počas štádia pred podaním žaloby. Táto argumentácia navyše úzko súvisí s výhradou týkajúcou sa protiprávneho konania Komisie z dôvodu súdnych konaní vedených voči žalobcovi po prvé tým, že vzniesla občianskoprávny nárok, a po druhé pokračovaním v konaniach voči žalobcovi bez toho, aby disponovala dostatočnými dôkazmi proti nemu. Túto výhradu preto treba považovať za prípustnú v zmysle judikatúry citovanej v bode 91 vyššie.
95 Treba preto preskúmať, či Komisia tým, že vzniesla občianskoprávny nárok pred francúzskymi súdnymi orgánmi pred ukončením vyšetrovania vedeného OLAF‑om, porušila pravidlá stanovené nariadením č. 1073/1999.
96 Komisia v tejto súvislosti uvádza, že podala trestné oznámenie a vzniesla nárok v občianskoprávnom konaní pred francúzskymi súdmi v nadväznosti na informácie, ktoré získala od štátneho prokurátora v Paríži, podľa ktorých v súlade s ustanoveniami článku 113‑8 Code de procédure pénale (francúzsky Trestný poriadok) musí Komisia podať trestné oznámenie na prokuratúre v Paríži na účely toho, aby finančná sťažnosť nebola obmedzená len na trestný čin účastníctva na sprenevere spáchaný vo Francúzsku a aby tiež mohla požadovať náhradu všetkých škôd, ktoré utrpela v Luxemburgu a Bruseli (pozri prílohu B.11).
97 V tejto súvislosti článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1073/1999, pokiaľ ide o interné vyšetrovania, stanovuje:
„Správy vypracované po internom vyšetrovaní a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú dotknutým orgánom, inštitúciám, úradom alebo agentúram. Orgány, inštitúcie, úrady alebo agentúry podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania, a do konečného termínu stanoveného riaditeľom [OLAF‑u] v záveroch jeho správy pošlú riaditeľovi [OLAF‑u] správu o prijatých opatreniach.“
98 Pokiaľ ide o disciplinárne konania, Všeobecný súd rozhodol vo veci Franchet a Byk/Komisia (T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 351), že Komisia porušila pravidlá upravujúce disciplinárne konanie tým, že začala disciplinárne konanie proti pánovi Franchetovi a Bykovi predtým, ako boli ukončené vyšetrovania OLAF‑u. Okrem toho Všeobecný súd pripomenul, že cieľom týchto pravidiel je predovšetkým ochrana dotknutého úradníka tým, že zaručujú, aby MO disponoval pred začatím disciplinárneho konania presnými a relevantnými zisteniami, predovšetkým v prospech úradníka, preukázanými pri vyšetrovaní vedenom OLAF‑om, ktorý disponuje širokými vyšetrovacími prostriedkami. Z tohto dôvodu spomínané pravidlá upravujúce disciplinárne konanie predstavujú právne predpisy priznávajúce práva jednotlivcom.
99 Okrem toho služobný poriadok stanovuje v článku 25 prílohy IX týkajúcej sa disciplinárnych konaní, že „ak je úradník stíhaný pre rovnaké činy, konečné rozhodnutie sa môže prijať až po vynesení konečného rozsudku súdom, ktorý prípad prejednáva“.
100 V prejednávanej veci však žalobca nespochybňuje skutočnosť, že sa voči nemu začalo disciplinárne konanie, ale skutočnosť, že Komisia voči nemu začala súdne konanie bez toho, aby bolo ukončené vyšetrovanie OLAF‑om. Hoci je pravda, že neexistuje výslovné pravidlo zakazujúce Komisii vzniesť občianskoprávny nárok alebo trestnoprávne stíhať úradníka až dovtedy, kým OLAF vydá svoju záverečnú vyšetrovaciu správu, platí však, že vyššie uvedené uvažovanie týkajúce sa disciplinárnych konaní možno tiež analogicky uplatniť na vnútroštátne súdne konania, čo je v súlade so zmyslom a znením nariadenia č. 1073/1999.
101 Článok 9 ods. 2 a 4 nariadenia č. 1073/1999 na jednej strane stanovuje, že „[s]právy vypracované… predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi“, a na druhej strane, že „[o]rgány, inštitúcie, úrady alebo agentúry podniknú v súvislosti s interným vyšetrovaním opatrenia, najmä disciplinárne alebo súdne, ku ktorým ich oprávňujú výsledky tohto vyšetrovania…“.
102 V zmysle týchto ustanovení teda platí, že pokiaľ OLAF vedie vyšetrovanie podľa nariadenia č. 1073/1999, dotknutá inštitúcia musí podniknúť súdne opatrenia, ku ktorým ju oprávňuje vyšetrovacia správa, v miere, v akej táto správa predstavuje nevyhnutný dôkaz pre dané konanie.
103 Okrem toho Komisia na stretnutí z 21. mája 2003 (pozri zápisnicu z 1613. stretnutia Komisie z 21. mája 2003, s. 16 a 17), odkazujúc na vec „Eurostat“ a na vyšetrovanie OLAF‑u, trvala na „potrebe rešpektovať prezumpciu neviny“ a na skutočnosti, že „informácie, ktoré má k dispozícii, neumožňujú v tomto štádiu vyvodiť závery o dotknutých úradníkoch“. Napriek tomu zo samotnej zápisnice vyplýva, že sa rozhodla „vzniesť občianskoprávny nárok v rámci konania, ktoré začal štátny prokurátor pri Tribunal de grande instance à Paris (Okresný súd Paríž) v nadväznosti na podanie podnetu na OLAF“. Na tento účel „poveruje GR pre rozpočet analýzou správ z auditu vypracovaných Eurostat‑om, aby sa preverilo, či boli skutočne dodržané podmienky stanovené finančným nariadením“. Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 84 vyššie, „registruje úmysel OLAF‑u urýchliť jeho prebiehajúce vyšetrovania a osobitne dať úradníkom, o ktorých sa domnieva, že by mohli byť vo veci angažovaní, možnosť byť vypočutí“. Komisia tiež uvádza, že generálny riaditeľ OLAF‑u očakáva výsledky týchto prác koncom júna 2003. Napokon „poveruje generálneho tajomníka koordináciou jednotlivých zložiek tohto spisu, ako aj navrhnutím potrebných interných opatrení a postupov“.
104 Z tejto zápisnice vyplýva, že Komisia k tomuto dátumu, teda k 21. máju 2003, vedela o tom, že v prejednávanej veci bolo potrebné dohliadnuť na dodržiavanie zásady prezumpcie neviny vzhľadom na to, že informácie, ktoré mala k dispozícii, neumožňovali dospieť k záveru o vine menovite uvedených úradníkov, ani o vine prípadne angažovaných úradníkov, vrátane žalobcu. Komisia sa navyše rozhodla vzniesť občianskoprávny nárok a na ten účel poverila generálne riaditeľstvo pre rozpočet analýzou správ z auditu Eurostatu a upriamila pozornosť na skutočnosť, že OLAF mal zámer urýchliť svoje vyšetrovania a vydať výsledky vyšetrovaní koncom júna 2003. Komisia na tento účel poverila generálneho tajomníka koordináciou uvedených informácií, ako aj navrhnutím potrebných interných opatrení a postupov.
105 Zo spisu veci vyplýva, že Komisia 10. júla 2003 podala trestné oznámenie proti X a vzniesla občianskoprávny nárok bez toho, aby bolo vyšetrovanie OLAF‑om ukončené, a bez toho, aby disponovala inými dôkazmi než tými, ktoré predložil OLAF v rámci správy zaslanej 19. marca 2003 (pozri prílohu B3, rozhodnutie Komisie podať trestné oznámenie proti X, bod 14).
106 Vyšetrovanie OLAF‑om bolo totiž ukončené 25. septembra 2003 a následne bola záverečná správa a jej prílohy odovzdaná francúzskym súdnym orgánom (pozri prílohu B4, Záverečná správa OLAF‑u 295/09/2003). Treba uviesť, že OLAF v záverečnej správe z vyšetrovania tvrdí, že „v nadväznosti na postúpenie podrobnej správy z 22. apríla 2003 OLAF‑om právnemu útvaru Komisie, Európska komisia poverila právny útvar podaním sťažnosti za vzniknutú ujmu“. Treba však uviesť, že táto podrobná správa z 22. apríla 2003 (pozri prílohu B11, Oznámenie právnemu útvaru Komisie) neobsahuje informácie, indície alebo dôkazy o skutočnostiach a úradníkoch, ktorí boli trestnoprávne spochybnení. Tento list generálneho riaditeľa OLAF‑u sa obmedzuje na pripomenutie zaslania oznámenia z 19. marca 2003 francúzskym orgánom a zdôrazňuje, že od francúzskych orgánov získal informácie, podľa ktorých v súlade s ustanoveniami článku 113‑8 francúzskeho Code de procédure pénale (Trestný poriadok) považuje za potrebné, aby Komisia podala na prokuratúru v Paríži trestné oznámenie na účely toho, aby finančná sťažnosť nebola obmedzená iba na trestné činy účastníctva na sprenevere spáchané vo Francúzsku, a mohla tak žiadať náhradu celej škody spôsobenej v Luxemburgu aj v Bruseli.
107 Navyše treba uviesť, že článok 87 francúzskeho Code de procédure pénale (Trestný poriadok) stanovuje, pokiaľ ide o vznesenie občianskoprávneho nároku v prípade, že prokuratúra začala trestné stíhanie, že „k vzneseniu občianskoprávneho nároku môže dôjsť kedykoľvek v priebehu dokazovania“. Komisia teda mohla počkať na ukončenie vyšetrovania OLAF‑om predtým, než vzniesla občianskoprávny nárok a podala trestné oznámenie. Okrem toho, ako vyplýva zo zápisnice z 21. mája 2003, Komisia bola informovaná o „úmysle OLAF‑u urýchliť svoje prebiehajúce vyšetrovania“ a o tom, „že generálny riaditeľ OLAF‑u očakáva[l] výsledky týchto prác koncom júna 2003“.
108 Za týchto podmienok sa treba domnievať, že Komisia nemala vzniesť občianskoprávny nárok a podať trestné oznámenie na francúzske súdne orgány pre rovnaké činy pred ukončením vyšetrovania OLAF‑om, na účely ochrany dotknutých úradníkov. Jedine na základe záverov z vyšetrovania OLAF‑u mohla Komisia prijať náležité rozhodnutie pri zohľadnení všetkých skutočností uvádzaných OLAF‑om a prípadne presných a relevantných zistení v prospech dotknutých úradníkov.
109 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba uviesť, že Komisia porušila nariadenie č. 1073/1999, a konkrétnejšie jeho článok 9 ods. 4 tým, že vzniesla občianskoprávny nárok a podala sťažnosti na francúzske súdne orgány predtým, než bola vydaná záverečná správa OLAF‑u, bez toho, aby disponovala dôkazmi, ktoré boli dostatočné a v prospech osôb potenciálne dotknutých oznámením z 19. marca 2003, vrátane žalobcu.
110 Otázka, v akej miere toto protiprávne konanie spôsobilo ujmu žalobcovi, bude preskúmaná nižšie v bodoch 122 a nasledujúcich.
– O výhrade založenej na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a povinnosti Komisie konať s náležitou starostlivosťou z dôvodu predĺženia súdneho stíhania bez predloženia dostatočných dôkazov
111 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že možnosť domáhať sa svojich práv na súde a súdnej kontroly, ktorá s tým súvisí, je výrazom všeobecnej právnej zásady, ktorá je základom ústavných tradícií spoločných členským štátom a ktorá bola tiež zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudky z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, EU:C:1986:206, body 17 a 18, a zo 17. júla 1998, ITT Promedia/Komisia, T‑111/96, EU:T:1998:183, bod 60) a článkom 47 Charty. Vzhľadom na to, že prístup k súdu je základným právom a všeobecnou zásadou zaručujúcou rešpektovanie práva, preto iba za obzvlášť výnimočných okolností môže podanie žaloby predstavovať pre inštitúciu nesprávny služobný postup (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 1999, Frederiksen/Parlament, T‑48/97, EU:T:1999:175, bod 97).
112 V prejednávanej veci sa treba domnievať, že bez ohľadu na to, aké je znenie uznesenia o zastavení konania a rozsudku Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž), okolnosti prejednávanej veci sa nezdajú byť také výnimočné, aby viedli k záveru, že odvolanie a kasačný opravný prostriedok predstavovali nesprávny služobný postup Komisie v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Okrem toho treba uviesť, že žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by boli schopné preukázať, že Komisia sa z dôvodu svojho správania dopustila takéhoto nesprávneho postupu.
113 Z toho vyplýva, že žalobca nie je oprávnený žiadať náhradu majetkovej, nemajetkovej ujmy a ujmy na zdraví spôsobených skutočnosťou, že Komisia napadla uznesenie o zastavení konania pred francúzskymi trestnými súdmi medzi rokmi 2013 a 2016.
114 Pokiaľ ide o porušenie práva na riadnu správu vecí verejných a povinnosti Komisie konať s náležitou starostlivosťou z dôvodu, že predĺžila súdne stíhanie voči žalobcovi, treba pripomenúť, že podľa judikatúry povinnosť starostlivosti vyjadruje rovnováhu vzájomných práv a povinností vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancom vo verejnej službe. Táto rovnováha znamená najmä to, že orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka prihliada na všetky skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, a zohľadňuje pritom nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka. Táto posledná uvedená povinnosť je uložená administratíve tiež zásadou riadnej správy vecí verejných zakotvenou v článku 41 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. decembra 2017, Arango Jaramillo a i./EIB, T‑482/16 RENV, EU:T:2017:901, bod 131 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].
115 Ako bolo pripomenuté v bode 112 vyššie, Komisia sa v prejednávanej veci nedopustila nesprávneho služobného postupu tým, že pred francúzskymi trestnými súdmi napadla uznesenie o zastavení konania až na kasačnom súde s cieľom brániť ekonomické záujmy inštitúcie. Rovnako povinnosť náležitej starostlivosti administratívy voči žalobcovi nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, že jej bude uložená povinnosť nebrániť ekonomické záujmy inštitúcie, a následkom toho nenapadnúť rozhodnutia francúzskych súdov. Táto výhrada musí byť preto zamietnutá.
O skutočnej existencii údajne vzniknutých škôd a o existencii príčinnej súvislosti
116 Vzhľadom na mimoriadne úzky vzťah, ktorý za okolností prejednávanej veci existuje medzi otázkou, či žalobca utrpel napraviteľnú ujmu a príčinnou súvislosťou medzi zistenými protiprávnymi konaniami a uvádzanou ujmou, treba tieto dve otázky posudzovať spoločne.
117 Žalobca na úvod uvádza, že utrpel finančnú ujmu vyplývajúcu z útoku na jeho povesť a česť závažnými a nepodloženými obvineniami proti nemu, ako aj nemajetkovú ujmu za utrpenie spôsobené tým, že bol veľmi dlho a neopodstatnene stíhaný administratívou. Táto majetková, nemajetková ujma a ujma na zdraví boli podľa neho spôsobené porušením pravidiel týkajúcich sa vyšetrovaní vedených OLAF‑om a neodôvodneným a neprimeraným správaním Komisie voči nemu.
118 Žalobca konkrétnejšie tvrdí, že pokiaľ ide o majetkovú ujmu, protiprávne konanie Komisie mu spôsobilo vysoké výdavky na právne zastupovanie. V tejto súvislosti požaduje na jednej strane sumu 39 293,38 eura z dôvodu výdavkov na advokáta vynaložených pred francúzskymi súdnymi orgánmi a súdmi Únie, a na druhej strane sumu 872,74 eura tvorenú nákladmi za presuny vynaloženými počas súdnych konaní.
119 Žalobca ďalej tvrdí, že jeho vyšetrovanie a jeho účasť na dlhom trestnoprávnom konaní mu spôsobili nemajetkovú ujmu. Tvrdí, že začatie súdneho konania proti nemu, pričom interné vyšetrovanie vedené OLAF‑om nebolo ukončené, ako aj skutočnosť, že jeho nevina bola napadnutá až na kasačnom súde po tom, ako bola potvrdená francúzskymi súdmi, bez disponovania dostatočne presnými a relevantnými informáciami, poškodili jeho česť a odbornú povesť. Domnieva sa, že konanie vedené voči nemu vyvolalo u jeho bývalých kolegov a jeho okolia dojem, že bol zapojený do finančného škandálu. Z tohto dôvodu žiada sumu 500 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel protiprávnym konaním Komisie.
120 Žalobca napokon uvádza, že závažné pochybenia vytýkané administratíve Únie mu spôsobili aj ujmu súvisiacu s jeho zdravotným stavom, vzhľadom na to, že z dôvodu úzkosti, ktorú mu spôsobilo trestnoprávne konanie vedené voči nemu neopodstatnene a veľmi dlho, sa u neho vyvinula závažná choroba, ktorá bola potvrdená lekárskou správou. Z tohto dôvodu žiada sumu 500 000 eur ako náhradu ujmy na zdraví, ktorú utrpel z dôvodu zhoršenia svojho zdravotného stavu, a sumu 2 125,56 eura ako náhradu všetkých výdavkov na lekárske vyšetrenia, ktorým bol vystavený z dôvodu choroby rozvinutej v nadväznosti na neprimerané a neodôvodnené správanie Komisie voči nemu.
121 Komisia popiera tvrdenia žalobcu.
122 Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry možno škodu nahradiť len vtedy, ak dostatočne priamo vyplýva z vytýkaného správania (rozsudky zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, EU:C:1979:223, bod 21; z 27. júna 2000, Meyer/Komisia, T‑72/99, EU:T:2000:170, bod 49, a z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 397). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že žalobcovi prináleží predložiť dôkaz príčinnej súvislosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. januára 1992, Finsider a i./Komisia, C‑363/88 a C‑364/88, EU:C:1992:44, bod 25; z 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, EU:T:1998:228, bod 101, a z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 397).
123 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na jednej strane pochybenia OLAF‑u, ktoré mohli viesť k vzniku zodpovednosti Únie, pozostávajú z postúpenia informácií francúzskym súdnym orgánom bez vypočutia žalobcu, alebo prinajmenšom bez jeho informovania (pozri body 82 a 85 vyššie). Na druhej strane Komisia sa dopustila chyby, ktorá mohla viesť k vzniku zodpovednosti Únie tým, že vzniesla občianskoprávny nárok a podala trestné oznámenie proti žalobcovi pred ukončením vyšetrovania OLAF‑om (pozri bod 108 vyššie).
124 Žalobca uviedol v prejednávanej veci tri odlišné ujmy, a to majetkovú ujmu, nemajetkovú ujmu a ujmu na zdraví. Treba postupne preskúmať každý z týchto typov ujmy na posúdenie toho, v akej miere je preukázaná na jednej strane ich existencia a na druhej strane príčinná súvislosť medzi nimi a správaním vytýkaným OLAF‑u a Komisii.
O majetkovej ujme
125 Žalobca tvrdí, že protiprávne správanie Komisie mu spôsobilo vysoké výdavky na právne zastupovanie. V tejto súvislosti požaduje na jednej strane sumu 39 293,38 eura z dôvodu výdavkov na advokáta vynaložených pred francúzskymi súdnymi orgánmi a súdmi Únie, a na druhej strane sumu 872,4 eura pozostávajúcu z výdavkov na presuny vynaložených počas súdnych konaní.
126 V tejto súvislosti treba uviesť, ako správne konštatuje Komisia, že náklady, ktoré žalobca vynaložil na svoju obhajobu pred súdmi Únie, nepredstavujú majetkovú ujmu, ale trovy konania. Treba totiž pripomenúť, že náklady vynaložené účastníkmi konania na súdne konanie nemožno ako také považovať za náklady, ktoré predstavujú škodu odlišnú od trov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1999, Komisia/Montorio, C‑334/97, EU:C:1999:290, bod 54).
127 Navyše, pokiaľ ide o prípadné výdavky súvisiace s priebehom konaní pred vnútroštátnymi súdmi, treba sa domnievať, že tieto výdavky nemôžu byť nahradené v rámci prejednávanej veci z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi touto údajnou ujmou a pochybeniami spôsobenými OLAF‑om a Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, EU:T:2004:180, bod 109). V každom prípade otázka náhrady výdavkov vynaložených na vnútroštátnej úrovni patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý musí v prípade neexistencie harmonizačných opatrení Únie v tejto oblasti rozhodnúť o takej otázke pri uplatnení ustanovení uplatniteľného vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 1995, Nölle/Rada a Komisia, T‑167/94, EU:T:1995:169, bod 37).
128 Za týchto okolností treba konštatovať, že návrh žalobcu na náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla, treba zamietnuť.
O nemajetkovej ujme
129 Žalobca tvrdí, že skutočnosť, že bolo voči nemu začaté súdne konanie, pričom interné vyšetrovanie vedené OLAF‑om nebolo ukončené, ako aj skutočnosť, že jeho nevina bola napadnutá až kasačným opravným prostriedkom po tom, ako bola vyhlásená francúzskymi súdmi, bez disponovania dostatočne presnými a relevantnými informáciami, poškodili jeho česť a odbornú povesť. Podľa neho konanie, ktoré bolo voči nemu vedené, vyvolalo u jeho bývalých kolegov a jeho okolia dojem, že bol zapletený do finančného škandálu. Z tohto dôvodu žiada sumu 500 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel protiprávnym konaním Komisie.
130 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, treba predovšetkým uviesť, že skutočnosť, že Komisia vzniesla občianskoprávny nárok a podala trestné oznámenie pred francúzskymi súdmi predtým, než bolo ukončené vyšetrovanie vedené OLAF‑om, spôsobilo žalobcovi poškodenie jeho cti a odbornej povesti. Správanie Komisie totiž spôsobilo nemajetkovú ujmu žalobcovi z dôvodu vyvolania dojmu o jeho vine pri výkone jeho funkcií a v rámci jeho osobného a profesionálneho prostredia o tom, že bol zapletený do protiprávneho konania a finančného škandálu. Treba teda konštatovať, že táto ujma vyplýva priamo zo správania Komisie a existuje tak príčinná súvislosť medzi týmto správaním a uvedenou ujmou v zmysle judikatúry citovanej v bode 122 vyššie.
131 Okrem toho skutočnosť, že OLAF postúpil oznámenie z 19. marca 2003 týkajúce sa žalobcu francúzskym súdnym orgánom bez toho, aby ho vypočul alebo ho prinajmenšom informoval, spôsobilo žalobcovi nemajetkovú ujmu z dôvodu, že sa nemohol vyjadriť ani obhajovať, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré odôvodnili stíhanie voči nemu. Skutočnosť, že nebol vypočutý, u neho totiž vyvolala pocit nespravodlivosti, bezmocnosti a frustrácie. Treba zastávať názor, že tieto ujmy vyplývajú z protiprávneho správania OLAF‑u a že z tohto dôvodu existuje príčinná súvislosť medzi uvádzanými ujmami a protiprávnym správaním.
132 Napokon, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca utrpel v súvislosti s trestnoprávnym stíhaním zo strany Komisie až na kasačnom súde po tom, ako bol uznaný za nevinného v prvostupňovom konaní francúzskymi súdmi, hoci je pravda, že takáto situácia neistoty mohla spôsobiť žalobcovi narušenie jeho súkromného života, predstavujúc tak nemajetkovú ujmu, skutočnosťou zostáva, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že dané správanie je protiprávne. Preto vzhľadom na to, že jedna z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie nebola v súvislosti s týmito tvrdeniami splnená, nároky na náhradu škody treba zamietnuť v zmysle judikatúry citovanej v bode 45 vyššie, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať splnenie ďalších dvoch podmienok.
133 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca utrpel nemajetkovú ujmu pozostávajúcu na jednej strane z poškodenia jeho cti a odbornej povesti, a na druhej strane z pocitu nespravodlivosti, bezmocnosti a frustrácie, v ktorej sa mohol nachádzať. Treba preto rozhodnúť ex æquo et bono, že suma vo výške 62 000 eur predstavuje primeranú náhradu tejto ujmy.
O ujme na zdraví
134 Žalobca uvádza, že závažné pochybenia vytýkané administratíve Únie mu spôsobili ujmu týkajúcu sa jeho zdravotného stavu, keďže v nadväznosti na úzkosť, ktorú u neho vyvolalo dlhé trestnoprávne konanie začaté voči nemu neopodstatnene, sa u neho vyvinula závažná choroba, ktorá bola potvrdená lekárskou správou. Za týchto podmienok požaduje sumu 500 000 eur ako náhradu ujmy na zdraví spôsobenej zhoršením jeho zdravotného stavu a sumu 2 125,56 eura ako náhradu všetkých nákladov na lekárske vyšetrenia.
135 V prejednávanej veci treba uviesť, že k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu mohlo dôjsť, ako to uznal on sám vo svojich písomnostiach, až od jeho obvinenia 10. septembra 2008 do 15. júna 2016, kedy bol vydaný rozsudok Cour de cassation (Kasačný súd). Aj za predpokladu, že by dôkazy predložené žalobcom preukázali, že jeho zdravotný stav sa zhoršil v nadväznosti na trestnoprávne konania začaté voči nemu, táto okolnosť by však nemohla spochybniť skutočnosť, že žalobca z právneho hľadiska dostatočne nepreukázal, ako to vyplýva z tohto rozsudku, že správanie Komisie smerujúce k napadnutiu uznesenia o zastavení konania odvolaním a potom kasačným opravným prostriedkom bolo protiprávne.
136 Preto vzhľadom na to, že jedna z troch podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie nie je splnená, tieto nároky na náhradu škody treba zamietnuť v zmysle judikatúry citovanej v bode 45 vyššie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sú splnené dve ďalšie podmienky.
O trovách
O návrhoch týkajúcich sa „mimosúdnych výdavkov“
137 Žalobca navrhol, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť sumu 3 000 eur z dôvodu „mimosúdnych výdavkov“.
138 Komisia sa v tejto súvislosti nevyjadrila.
139 V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobca nespresňuje povahu žiadaných mimosúdnych výdavkov. Pokiaľ návrhy žalobcu smerujú k náhrade nutných výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním, treba pripomenúť, že podľa článku 140 rokovacieho poriadku sú tieto výdavky zahrnuté v trovách (pozri v tomto zmysle uznesenie z 18. novembra 2013, Trabelsi/Rada, T‑162/12, neuverejnené, EU:T:2013:619, body 32 až 36).
140 Z tohto dôvodu musia byť preskúmané spoločne s návrhmi smerujúcimi k zaviazaniu Komisie na náhradu trov konania.
O náhrade trov konania
141 Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.
142 Keďže v prejednávanej veci sa žalobe na náhradu škody čiastočne vyhovelo, s ohľadom na osobitný kontext veci je opodstatnené rozhodnúť, že Komisia bude znášať okrem svojich vlastných trov konania aj trovy konania žalobcu.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)
rozhodol takto:
1. Európska komisia je povinná zaplatiť pánovi Fernandovi De Estebanovi Alonsovi sumu 62 000 eur z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania, ktoré vynaložil pán De Esteban Alonso.
Gratsias | Labucka | Ulloa Rubio |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. júna 2019.
Podpisy