ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 22. septembra 2022 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Články 27 a 29 – Odovzdanie dotknutej osoby do členského štátu zodpovedného za posúdenie jej žiadosti – Odklad odovzdania z dôvodu pandémie COVID‑19 – Nemožnosť vykonať odovzdanie – Súdna ochrana – Dôsledky pre lehotu na odovzdanie“
V spojených veciach C‑245/21 a C‑248/21,
ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) z 26. januára 2021 a doručené Súdnemu dvoru 19. apríla 2021, ktoré súvisia s konaniami:
Bundesrepublik Deutschland,
proti
MA (C‑245/21),
PB (C‑245/21),
LE (C‑248/21),
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), vykonávajúci funkciu sudcu prvej komory, sudcovia I. Ziemele, P. G. Xuereb a A. Kumin,
generálny advokát: P. Pikamäe,
tajomník: R. Stefanova‑Kamiševa, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. marca 2022,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– MA a PB, v zastúpení: A. Petzold, Rechtsanwalt,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,
– švajčiarska vláda, v zastúpení: S. Lauper, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 2. júna 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Tieto dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 27 ods. 4 a článku 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“).
2 Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli podané v rámci sporov medzi Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) na jednej strane a MA, PB (vec C‑245/21) a LE (vec C‑248/21) na druhej strane v súvislosti s rozhodnutiami prijatými Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) (ďalej len „Úrad“), ktorý vyhlásil ich žiadosti o azyl za neprípustné, konštatoval, že neexistujú dôvody, ktoré by bránili ich vyhosteniu, nariadil ich odovzdanie do Talianska a uložil im zákaz vstupu a pobytu.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 4 a 5 nariadenia Dublin III znejú:
„(4) V záveroch [Európskej rady v] Tampere [z 15. a 16. októbra 1999] sa takisto konštatuje, že spoločný európsky azylový systém by mal zahŕňať z krátkodobého hľadiska jasnú a uplatniteľnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl.
(5) Takáto metóda by mala byť založená na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby. Mala by umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.“
4 Článok 27 ods. 3 a 4 tohto nariadenia stanovuje:
„3. Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:
a) na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo
b) odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo preskúmanie odkladný účinok, alebo
c) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.
4. Členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží do prijatia rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní.“
5 Článok 28 ods. 3 tretí pododsek uvedeného nariadenia stanovuje:
„Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3“
6 Článok 29 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia znie:
„1. Odovzdanie žiadateľa… zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.
…
2. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť pre uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.“
Nemecké právo
7 § 80 ods. 4 Verwaltungsgerichtsordnung (Správny súdny poriadok) stanovuje, že orgán, ktorý vydal správny akt, môže v určitých prípadoch odložiť výkon tohto aktu, pokiaľ spolkový zákon nestanovuje inak.
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
Vec C‑245/21
8 MA a PB podali v novembri 2019 žiadosti o azyl v Nemecku.
9 Keďže z vyhľadávania v systéme Eurodac vyplynulo, že už nelegálne vstúpili na územie Talianskej republiky a boli zaregistrovaní ako žiadatelia o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte, Úrad 19. novembra 2019 požiadal talianske orgány, aby prevzali MA a PB na základe nariadenia Dublin III.
10 Talianske orgány na túto žiadosť o prevzatie neodpovedali.
11 Rozhodnutím z 22. januára 2020 Úrad vyhlásil žiadosti MA a PB o azyl za neprípustné, konštatoval, že neexistujú dôvody, ktoré by bránili ich vyhosteniu, nariadil ich odovzdanie do Talianska a uložil im zákaz vstupu a pobytu.
12 MA a PB podali 1. februára 2020 proti tomuto rozhodnutiu Úradu žalobu na príslušný Verwaltungsgericht (Správny súd, Nemecko). PB okrem toho podal v rámci tejto žaloby aj žiadosť o odklad výkonu uvedeného rozhodnutia. Táto žiadosť bola zamietnutá 11. februára 2020.
13 Rozhodnutím z 8. apríla 2020 Úrad odložil výkon príkazov na vyhostenie na neurčito podľa § 80 ods. 4 Správneho súdneho poriadku a článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III z dôvodu, že vzhľadom na vývoj pandémie COVID‑19 nebolo možné vykonať odovzdanie MA a PB.
14 Rozsudkom zo 14. augusta 2020 Verwaltungsgericht (správny súd) rozhodujúci vo veci zrušil rozhodnutie Úradu z 22. januára 2020. Tento rozsudok vychádzal z konštatovania, že aj v prípade, ak by bola Talianska republika zodpovedná za posúdenie žiadostí MA a PB o azyl, táto zodpovednosť bola prenesená na Spolkovú republiku Nemecko z dôvodu uplynutia lehoty na odovzdanie upravenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III, keďže plynutie tejto lehoty nebolo prerušené rozhodnutím Úradu z 8. apríla 2020.
15 Spolková republika Nemecko podala proti tomuto rozsudku zo 14. augusta 2020 opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko).
Vec C‑248/21
16 LE podal v auguste 2019 žiadosť o azyl v Nemecku.
17 Keďže z vyhľadávania v systéme Eurodac vyplynulo, že 7. júna 2017 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Taliansku, Úrad požiadal talianske orgány, aby prevzali LE na základe nariadenia Dublin III.
18 Talianske orgány tejto žiadosti o prevzatie vyhoveli.
19 Úrad vyhlásil žiadosť LE o azyl za neprípustnú, konštatoval, že neexistujú dôvody, ktoré by bránili jeho vyhosteniu, nariadil jeho odovzdanie do Talianska a uložil mu zákaz vstupu a pobytu.
20 LE podal 11. septembra 2019 proti tomuto rozhodnutiu Úradu žalobu na príslušný Verwaltungsgericht (správny súd). Okrem toho v rámci tejto žaloby podal aj žiadosť o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní. Táto žiadosť bola zamietnutá 1. októbra 2019.
21 Listom z 24. februára 2020 talianske orgány informovali nemecké orgány o tom, že z dôvodu pandémie COVID‑19 viac nedochádza k odovzdávaniu osôb do a z Talianska podľa nariadenia Dublin III.
22 Rozhodnutím z 25. marca 2020 Úrad odložil výkon príkazu na vyhostenie na neurčito podľa § 80 ods. 4 Správneho súdneho poriadku a článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III z dôvodu, že vzhľadom na vývoj pandémie COVID‑19 nebolo možné vykonať odovzdanie LE.
23 Verwaltungsgericht (správny súd) konajúci vo veci, ktorý 4. mája 2020 zamietol druhý návrh na odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní prijatého voči LE, rozsudkom z 10. júna 2020 zrušil toto rozhodnutie. Tento rozsudok sa zakladal na podobných dôvodoch, ako sú dôvody uvedené v rozsudku uvedenom v bode 14 tohto rozsudku.
24 Spolková republika Nemecko podala proti tomuto rozsudku z 10. júna 2020 opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd).
Spoločné úvahy v oboch konaniach
25 Vnútroštátny súd sa domnieva, že v prejednávanej veci bude potrebné vyhovieť opravným prostriedkom, ktoré mu boli predložené, ak sa po prvé preukáže, že odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní z dôvodu faktickej nemožnosti odovzdania v dôsledku pandémie COVID‑19 patrí do pôsobnosti článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III, po druhé, že takýto odklad môže mať za následok prerušenie plynutia lehoty na odovzdanie stanovenej v článku 29 ods. 1 tohto nariadenia, a po tretie, že prerušenie tejto lehoty na odovzdanie je prípustné aj vtedy, ak súd predtým zamietol návrh na odklad výkonu predmetného rozhodnutia o odovzdaní.
26 Vnútroštátny súd sa domnieva, že aj keď sa podľa článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III vyžaduje, aby odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní upravený v tomto ustanovení bol spojený s podaním odvolania, bolo by prípadne možné uvažovať o uplatnení tohto ustanovenia v situácii, o akú ide vo veciach samých, pokiaľ sa vedie konanie o takomto odvolaní podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní a nemožnosť vykonať vyhostenie môže podľa nemeckého práva vyvolávať pochybnosti o zákonnosti tohto rozhodnutia. Treba však prihliadnuť jednak na ciele sledované týmto nariadením a jednak na záujmy dotknutých osôb a daného členského štátu, ktorých vyváženie treba v zdravotnej situácii súvisiacej s pandémiou COVID‑19 zabezpečiť.
27 Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky, ktoré majú v spojených veciach C‑245/21 a C‑248/21 rovnaké znenie:
„1. Patrí do pôsobnosti článku 27 ods. 4 nariadenia… Dublin III prípad, keď správny orgán počas prebiehajúceho súdneho konania o opravnom prostriedku rozhodne o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní, ktoré možno zrušiť výlučne z dôvodu faktickej (dočasnej) nemožnosti vykonať odovzdanie, ktorá bola spôsobená pandémiou COVID‑19?
2. Ak je odpoveď na prvú otázku kladná: spôsobuje takéto rozhodnutie o odklade prerušenie lehoty na odovzdanie podľa článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III?
3. Ak je odpoveď na druhú otázku kladná: platí to aj vtedy, ak súd pred vypuknutím pandémie COVID‑19 zamietol žiadosť, ktorú v súlade s článkom 27 ods. 3 písm. c) nariadenia Dublin III podal žiadateľ o medzinárodnú ochranu s cieľom dosiahnuť odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní až do skončenia konania o opravnom prostriedku?“
O konaní na Súdnom dvore
28 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 7. júna 2021 boli konania v týchto veciach spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.
29 Okrem toho vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor o prejednanie týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania v skrátenom konaní podľa článku 105 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
30 Na podporu svojho návrhu vnútroštátny súd uvádza, že viaceré členské štáty odmietli vykonať odovzdania z dôvodu pandémie COVID‑19 a že z tohto dôvodu Úrad prijal v období od marca do júna 2020 rozhodnutia o odklade v 20 000 prípadoch vrátane 9 303 prípadov, v ktorých prebiehalo súdne konanie.
31 Článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní.
32 V tomto prípade predseda Súdneho dvora 7. júna 2021 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol, že nie je opodstatnené vyhovieť návrhu uvedenému v bode 29 tohto rozsudku.
33 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na odpovedanie na mimoriadne naliehavú situáciu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs (Komplexné krytie zdravotného poistenia), C‑247/20, EU:C:2022:177, bod 41 a citovanú judikatúru].
34 Z tohto dôvodu veľký počet osôb alebo právnych situácií, ktorých sa potenciálne týkajú položené otázky, nemôže sám osebe predstavovať mimoriadnu okolnosť, ktorá môže odôvodniť použitie skráteného konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. apríla 2022, Caruter, C‑642/20, EU:C:2022:308, bod 22 a citovanú judikatúru).
35 Preto okolnosť, na ktorú poukazuje vnútroštátny súd, že viacerí žiadatelia o medzinárodnú ochranu sa nachádzali v situácii, ktorá je porovnateľná so situáciou žiadateľov, o ktorých ide vo veciach samých, nemôže sama osebe odôvodniť použitie tohto konania.
36 Okrem toho, hoci toto konanie mohlo byť začaté vo výnimočnej krízovej situácii s cieľom čo najskôr odstrániť neistotu poškodzujúcu riadne fungovanie európskeho azylového systému (pozri v tomto zmysle uznesenia predsedu Súdneho dvora z 15. februára 2017, Jafari, C‑646/16, neuverejnené, EU:C:2017:138, bod 15, a z 15. februára 2017, Mengesteab, C‑670/16, neuverejnené, EU:C:2017:120, bod 16), zo skutočností uvedených vnútroštátnym súdom nevyplýva, že by fungovanie tohto systému bolo výrazne narušené, kým Súdny dvor neodpovie na položené otázky.
O prejudiciálnych otázkach
O prvých a druhých otázkach
37 Vnútroštátny súd sa svojimi prvými a druhými otázkami vo veciach C‑245/21 a C‑248/21, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 27 ods. 4 a článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III majú vykladať v tom zmysle, že lehota na odovzdanie stanovená v tomto poslednom uvedenom ustanovení sa preruší, ak príslušné orgány členského štátu prijmú na základe článku 27 ods. 4 zrušiteľné rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní z dôvodu, že tento výkon je v dôsledku pandémie COVID‑19 fakticky nemožný.
38 Článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že odovzdanie dotknutej osoby do zodpovedného členského štátu sa uskutoční hneď, ako to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť alebo konečného rozhodnutia o odvolaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 tohto nariadenia odkladný účinok.
39 Podľa článku 29 ods. 2 uvedeného nariadenia platí, že ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa tým presunie na žiadajúci členský štát.
40 Hoci z týchto ustanovení vyplýva, že normotvorca Únie chcel podporiť rýchly výkon rozhodnutí o odovzdaní, nič to nemení na tom, že tento výkon môže byť v určitých prípadoch odložený.
41 Článok 27 ods. 3 nariadenia Dublin III tak vyžaduje, aby členské štáty ponúkli dotknutým osobám opravný prostriedok, ktorý môže viesť k odkladu výkonu rozhodnutia o odovzdaní, ktoré bolo voči nim prijaté.
42 Podľa tohto ustanovenia musia členské štáty po prvé stanoviť, že odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní priznáva dotknutej osobe právo zotrvať v členskom štáte, ktorý toto rozhodnutie prijal, a to až do prijatia rozhodnutia o odvolaní, po druhé, že po podaní odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní sa odovzdanie automaticky odkladá na primerané obdobie, počas ktorého súd určí, či má toto odvolanie odkladný účinok, alebo po tretie, že dotknutá osoba môže podať odvolanie s cieľom dosiahnuť odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní až do prijatia rozhodnutia o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu.
43 Okrem toho v článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III sa uvádza, že členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží do prijatia rozhodnutia o odvolaní podanom proti tomuto rozhodnutiu.
44 V prípade, že odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní vyplýva z uplatnenia článku 27 ods. 3 tohto nariadenia, potom jeho článok 29 ods. 1 stanovuje, že lehota na odovzdanie neplynie od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, ale naopak od konečného rozhodnutia o odvolaní podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní.
45 Hoci článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III neodkazuje priamo na hypotézu vyplývajúcu z článku 27 ods. 4 tohto nariadenia, podľa ktorej je odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní založený na rozhodnutí prijatom príslušnými orgánmi, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že z dôvodu podobnosti pojmov použitých v článku 28 ods. 3 treťom pododseku a článku 29 ods. 1 prvom pododseku uvedeného nariadenia, ako aj zo skutočnosti, že obe tieto ustanovenia majú za cieľ určiť lehotu, počas ktorej sa má odovzdanie uskutočniť, sa tieto ustanovenia majú vykladať rovnako (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2017, Khir Amayry, C‑60/16, EU:C:2017:675, bod 70).
46 Za týchto podmienok treba pripomenúť, že Súdny dvor, pokiaľ ide o článok 28 ods. 3 tretí pododsek nariadenia Dublin III, už rozhodol, že posunutie začiatku plynutia lehoty na odovzdanie v prípade, keď je odkladný účinok priznaný v súlade s článkom 27 ods. 3 tohto nariadenia, sa vysvetľuje skutočnosťou, že pokiaľ má odvolanie podané proti rozhodnutiu o odovzdaní odkladný účinok, je pojmovo nemožné vykonať odovzdanie, čo je dôvod, pre ktorý možno lehotu stanovenú na tento účel začať počítať v tomto prípade až vtedy, keď je budúca realizácia odovzdania v zásade dohodnutá a zostáva vyriešiť iba spôsob jeho vykonania, a to odo dňa, keď zanikol tento odkladný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2017, Khir Amayry, C‑60/16, EU:C:2017:675, bod 55).
47 Ak však odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia o odvolaní podanom proti tomuto prvému aktu vyplýva z rozhodnutia prijatého príslušnými orgánmi podľa článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III, osoba dotknutá uvedeným rozhodnutím sa nachádza v situácii, ktorá je úplne porovnateľná so situáciou osoby, ktorej odvolaniu bol priznaný odkladný účinok na základe zákona alebo súdneho rozhodnutia podľa článku 27 ods. 3 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2017, Khir Amayry, C‑60/16, EU:C:2017:675, bod 68).
48 Okrem toho, ak by sa mal článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že pokiaľ príslušný orgán využije možnosť stanovenú v článku 27 ods. 4 tohto nariadenia, lehota na odovzdanie by sa mala napriek tomu počítať od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, toto posledné uvedené ustanovenie by bolo do veľkej miery zbavené potrebného účinku, pretože by nemohlo byť použité bez rizika, že bude brániť vykonaniu odovzdania v lehotách stanovených v tomto nariadení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2017, Khir Amayry, C‑60/16, EU:C:2017:675, bod 71).
49 Článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa teda rovnako ako článok 28 ods. 3 tretí pododsek tohto nariadenia má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ bol odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní priznaný v súlade s článkom 27 ods. 4 tohto nariadenia, lehota na odovzdanie plynie od konečného rozhodnutia o tomto odvolaní, takže k vykonaniu rozhodnutia o odovzdaní musí dôjsť najneskôr v lehote šiestich mesiacov od konečného rozhodnutia o uvedenom odvolaní.
50 Takéto riešenie sa však môže uplatniť len vtedy, ak príslušné orgány prijali rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní v medziach pôsobnosti článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III.
51 S cieľom určiť medze tejto pôsobnosti treba zohľadniť znenie tohto ustanovenia, kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2022, Autoriteit Persoonsgegevens, C‑245/20, EU:C:2022:216, bod 28 a citovanú judikatúru).
52 V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, ako uviedol generálny advokát v bodoch 50 a 51 svojich návrhov, že zo samotného znenia článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III vyplýva, že uplatnenie tohto ustanovenia úzko súvisí s podaním odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní zo strany dotknutej osoby, pretože odklad, o ktorom rozhodli tieto orgány, sa musí uskutočniť „do prijatia rozhodnutia o odvolaní“.
53 V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patrí článok 27 ods. 4 tohto nariadenia, treba konštatovať, že toto ustanovenie je súčasťou oddielu IV kapitoly VI uvedeného nariadenia, ktorý je nazvaný „Procesné záruky“.
54 Okrem toho uvedené ustanovenie sa nachádza v článku s názvom „Opravné prostriedky“ a nadväzuje na odsek, ktorý sa venuje odkladnému účinku odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní, pričom ho dopĺňa tým, že členské štáty oprávňuje, aby príslušným orgánom umožnili odložiť výkon rozhodnutia o odovzdaní v prípadoch, keď by jeho odklad v nadväznosti na podanie odvolania nevyplýval zo zákona alebo súdneho rozhodnutia.
55 Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 49 tohto rozsudku, zo spojenia medzi článkom 27 ods. 4 nariadenia Dublin III a článkom 29 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že takto priznaný odkladný účinok nevyhnutne zaniká prijatím konečného rozhodnutia o odvolaní podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní, keďže tento článok 29 ods. 1 neobsahuje pravidlá určené na úpravu počítania lehoty na odovzdanie v prípade, keď by odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní príslušné orgány zrušili pred rozhodnutím o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo po ňom.
56 V treťom rade z odôvodnení 4 a 5 nariadenia Dublin III vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je zaviesť jasnú a uplatniteľnú metódu, založenú na objektívnych a spravodlivých kritériách tak pre členské štáty, ako aj pre dotknuté osoby na rýchle určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, aby sa zaručil efektívny prístup k postupom udeľovania takejto ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu (rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 58).
57 Na dosiahnutie tohto cieľa rýchlosti normotvorca Únie ohraničil postupy na prevzatie a prijatie späť vykonávané podľa nariadenia Dublin III súborom záväzných lehôt určených na zabezpečenie toho, aby sa tieto postupy vykonávali bez zbytočného odkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. novembra 2018, X a X, C‑47/17 a C‑48/17, EU:C:2018:900, bod 69, ako aj citovanú judikatúru).
58 Konkrétne cieľom lehoty na odovzdanie v trvaní šiestich mesiacov stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III je zabezpečiť, aby dotknutá osoba bola skutočne odovzdaná čo možno najskôr do členského štátu zodpovedného za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom sa však vzhľadom na praktickú zložitosť a organizačné ťažkosti súvisiace s vykonaním odovzdania tejto osoby obom dotknutým členským štátom ponechá nevyhnutný čas na to, aby sa dohodli vo veci uskutočnenia tohto odovzdania, a konkrétne žiadajúcemu členskému štátu sa ponechá nevyhnutný čas na to, aby zariadil spôsoby vykonania tohto odovzdania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 59).
59 Vzhľadom na prerušujúci účinok, ktorý má odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní na základe článku 27 ods. 4 tohto nariadenia na lehotu na odovzdanie, ako bolo uvedené v bode 49 tohto rozsudku, by výklad tohto ustanovenia v tom zmysle, že oprávňuje členské štáty na to, aby umožnili príslušným orgánom odložiť výkon rozhodnutí o odovzdaní z dôvodu, ktorý nemá priamu súvislosť so súdnou ochranou dotknutej osoby, mohol zbaviť lehotu na odovzdanie, ktorá vyplýva z článku 29 ods. 1 uvedeného nariadenia, akejkoľvek účinnosti, zmeniť rozdelenie zodpovednosti medzi členskými štátmi vyplývajúce z nariadenia Dublin III a dlhodobo predĺžiť vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.
60 Vzhľadom na to treba tiež pripomenúť, že normotvorca Únie nemal v úmysle obetovať súdnu ochranu dotknutých osôb požiadavke rýchlosti vybavovania žiadostí o medzinárodnú ochranu, ale práve naopak týmto nariadením značne posilnil procesné záruky poskytované týmto osobám v rámci systému určovania zodpovedného členského štátu, ktorý zaviedol normotvorca Únie (dublinský systém) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2016, Ghezelbash, C‑63/15, EU:C:2016:409, bod 57).
61 Preto je potrebné prijať záver, že odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní môžu nariadiť príslušné orgány v súlade s článkom 27 ods. 4 nariadenia Dublin III len vtedy, ak z okolností súvisiacich s týmto výkonom vyplýva, že uvedená osoba musí mať na to, aby bola zabezpečená jej účinná súdna ochrana, možnosť zostať na území členského štátu, ktorý uvedené rozhodnutie prijal, a to až do prijatia konečného rozhodnutia o tomto odvolaní.
62 Z toho vyplýva, že zrušiteľné rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní z dôvodu, že tento výkon je fakticky nemožný v dôsledku pandémie COVID‑19, nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré možno prijať na základe článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III, keďže tento dôvod nemá priamu súvislosť so súdnou ochranou dotknutej osoby.
63 Okolnosť, na ktorú poukázal vnútroštátny súd a nemecká vláda, že z nemeckého práva vyplýva, že faktická nemožnosť vykonať rozhodnutie o odovzdaní môže znamenať nezákonnosť tohto rozhodnutia, nemôže spochybniť tento záver.
64 Na jednej strane totiž možnosť zrušiť rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní vylučuje záver, že by tento odklad bol nariadený až do rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o odovzdaní a s cieľom zabezpečiť súdnu ochranu dotknutej osoby, pretože nemožno vylúčiť, že k zrušeniu uvedeného odkladu dôjde pred rozhodnutím o tomto odvolaní.
65 Na druhej strane treba zdôrazniť, že normotvorca Únie sa nedomnieval, že faktickú nemožnosť vykonať rozhodnutie o odovzdaní treba považovať za takú, ktorá by odôvodňovala prerušenie alebo pozastavenie lehoty na odovzdanie stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III.
66 Tento normotvorca totiž do tohto nariadenia nezahrnul žiadne všeobecné ustanovenie, ktoré by stanovovalo takéto prerušenie alebo pozastavenie.
67 Okrem toho, pokiaľ ide o niektoré časté prípady faktickej nemožnosti vykonať rozhodnutie o odovzdaní, uvedený normotvorca v článku 29 ods. 2 uvedeného nariadenia iba stanovil, že lehota na odovzdanie sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť pre uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
68 Okrem toho, že toto ustanovenie neupravuje prerušenie alebo pozastavenie lehoty na odovzdanie, ale jej predĺženie, treba pripomenúť, že toto predĺženie má výnimočnú povahu, a preto sa má vykladať reštriktívne, čo vylučuje jeho analogické uplatnenie na iné prípady nemožnosti výkonu rozhodnutia o odovzdaní [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 60, ako aj z 31. marca 2022, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl a i. (Umiestnenie žiadateľa o azyl na psychiatrickom oddelení nemocnice), C‑231/21, EU:C:2022:237, body 54 a 56].
69 Súdny dvor navyše usúdil, že šesťmesačná lehota na odovzdanie stanovená v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má uplatniť v situáciách, keď dotknutú osobu nemožno odovzdať z dôvodu jej zdravotného stavu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 89), alebo z dôvodu jej nedobrovoľného umiestnenia na psychiatrickom oddelení nemocnice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. marca 2022, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl a i. (Umiestnenie žiadateľa o azyl na psychiatrickom oddelení nemocnice), C‑231/21, EU:C:2022:237, bod 62].
70 V dôsledku toho sa príslušné orgány nemôžu platne odvolávať na uplatniteľný režim podľa vnútroštátneho práva v prípade faktickej nemožnosti vykonať rozhodnutie o odovzdaní, aby odôvodnili uplatnenie článku 27 ods. 4 nariadenia Dublin III, a tak bránili uplatneniu lehoty na odovzdanie stanovenej v článku 29 ods. 1 tohto nariadenia s cieľom zabezpečiť rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.
71 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvé a druhé otázky v spojených veciach C‑245/21 a C‑248/21 odpovedať tak, že článok 27 ods. 4 a článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa majú vykladať v tom zmysle, že lehota na odovzdanie stanovená v tomto poslednom uvedenom ustanovení sa nepreruší, ak príslušné orgány členského štátu prijmú na základe článku 27 ods. 4 zrušiteľné rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní z dôvodu, že tento výkon je v dôsledku pandémie COVID‑19 fakticky nemožný.
O tretích otázkach
72 Vzhľadom na odpoveď na prvé a druhé otázky v spojených veciach C‑245/21 a C‑248/21 nie je potrebné odpovedať na tretie otázky v týchto veciach, keďže tieto otázky boli položené vnútroštátnym súdom za predpokladu, že by sa na uvedené prvé a druhé otázky odpovedalo kladne.
O trovách
73 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 27 ods. 4 a článok 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov,
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
lehota na odovzdanie stanovená v tomto poslednom uvedenom ustanovení sa nepreruší, ak príslušné orgány členského štátu prijmú na základe článku 27 ods. 4 zrušiteľné rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia o odovzdaní z dôvodu, že tento výkon je v dôsledku pandémie COVID‑19 fakticky nemožný.
Podpisy