ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá rozšírená komora)

z 13. decembra 2018 (*)

[Znenie opravené uznesením z 21. marca 2019]

„Mimozmluvná zodpovednosť – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zahrnutie a ponechanie mena žalobkyne na zozname osôb a subjektov, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia – Majetková ujma – Nemajetková ujma“

Vo veci T‑558/15,

Iran Insurance Company, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: D. Luff, advokát,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: B. Driessen a M. Bishop, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Európska komisia, v zastúpení: F. Ronkes Agerbeek a R. Tricot, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh, podaný na základe článku 268 ZFEÚ, na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa údajne utrpela v dôsledku prijatia rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 81), nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1), rozhodnutia Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 319, 2011, s. 71), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, 2011, s. 11), a nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, 2012, s. 1), ktorými bolo meno žalobkyne zapísané a ponechané na zoznamoch osôb a subjektov, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia,

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia V. Valančius, P. Nihoul, J. Svenningsen a U. Öberg,

tajomník: N. Schall, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. marca 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Prejednávaná vec spadá do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku, aby ukončila svoju činnosť v jadrovej oblasti, ktorá predstavuje nebezpečenstvo šírenia a vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).

2        Žalobkyňa Iran Insurance Company, tiež známa pod názvom Bimeh Iran, je iránska poisťovacia spoločnosť.

3        Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov prijala 9. júna 2010 rezolúciu 1929 (2010), ktorou sa rozšíril rozsah reštriktívnych opatrení zavedených predchádzajúcimi rezolúciami 1737 (2006) z 27. decembra 2006, 1747 (2007) z 24. marca 2007 a 1803 (2008) z 3. marca 2008 a zaviedli dodatočné reštriktívne opatrenia voči Iránskej islamskej republike.

4        Rozhodnutím Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 39) bolo meno žalobkyne zapísané do zoznamu nachádzajúceho sa v prílohe II uvedeného rozhodnutia.

5        Meno žalobkyne bolo v dôsledku toho následne zapísané aj do zoznamu nachádzajúceho sa v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1).

6        Zápis mena žalobkyne do zoznamu uvedeného v bode 5 vyššie sa stal účinným k dátumu uverejnenia vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 25), v Úradnom vestníku Európskej únie, teda 27. júla 2010. Jeho účinkom bolo zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov (ďalej len „zmrazenie finančných prostriedkov“ alebo „reštriktívne opatrenia“) žalobkyne.

7        Zápis mena žalobkyne do zoznamov citovaných v bodoch 4 a 5 vyššie sa zakladal na týchto dôvodoch:

„[Žalobkyňa] poistila nákup rôzneho tovaru, ktorý sa môže použiť v programoch, na ktoré sa podľa rezolúcie [Bezpečnostnej rady] 1737 vzťahujú sankcie. Poistený kúpený tovar zahŕňa náhradné dielce na helikoptéry, elektroniku a počítače na použitie v letectve a pri riadení striel.“

8        Listom z 9. septembra 2010 žalobkyňa žiadala Radu Európskej únie o prehodnotenie zápisu jej mena na predmetné zoznamy vzhľadom na informácie, ktoré jej oznámila. Rovnako požiadala o zaslanie dôkazov odôvodňujúcich tento zápis. Nakoniec žiadala o vypočutie.

9        Svojím rozhodnutím 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 81), Rada po prehodnotení situácie žalobkyne ponechala jej meno na zozname nachádzajúcom sa v prílohe II rozhodnutia 2010/413, pričom toto ponechanie bolo účinné v ten istý deň.

10      Pri prijatí nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1), bolo meno žalobkyne zapísané do zoznamu nachádzajúceho sa v prílohe VIII uvedeného nariadenia s účinnosťou od 27. októbra 2010.

11      Listom z 28. októbra 2010, ktorý bol žalobkyni oznámený 23. novembra 2010, Rada informovala žalobkyňu, že po prehodnotení jej situácie s ohľadom na pripomienky nachádzajúce sa v jej liste z 9. septembra 2010 bude aj naďalej podliehať reštriktívnym opatreniam.

12      Listom z 28. decembra 2010 žalobkyňa odmietla skutočnosti, ktoré voči nej uvádzala Rada. S cieľom uplatniť svoje právo na obranu žiadala o prístup k spisu.

13      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. januára 2011 žalobkyňa podala žalobu, ktorou v podstate navrhla zrušiť zoznamy citované v bodoch 4 a 5 vyššie v rozsahu, v akom sa jej týkajú. Táto žaloba bola zapísaná do registra pod číslom T‑12/11.

14      Listom z 22. februára 2011 Rada poskytla žalobkyni výpisy, ktoré sa jej týkali, pochádzajúce z návrhu na zápis predloženého členskými štátmi, tak ako sa uvádzajú v jej poznámkach označených pod referenčnými číslami 13413/10 EXT 6 a 6726/11.

15      Listom z 29. júla 2011 žalobkyňa opätovne spochybňovala skutočnosti, ktoré jej vytýkala Rada.

16      Svojím rozhodnutím 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, 2011, s. 71), a svojím vykonávacím nariadením (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, 2011, s. 11), Rada po preskúmaní situácie žalobkyne ponechala jej meno na zoznamoch uvádzaných v prílohe II rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2010/644, a prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 s účinnosťou v uvedenom poradí k 1. a 2. decembru 2011.

17      Listom z 5. decembra 2011 Rada informovala žalobkyňu, že bude aj naďalej podliehať reštriktívnym opatreniam.

18      Listom z 13. januára 2012 žalobkyňa opätovne žiadala o prístup k spisu.

19      Listom z 21. februára 2012 Rada odovzdala žalobkyni dokumenty vzťahujúce sa na „rozhodnutie… z 1. decembra 2011 o zachovaní reštriktívnych opatrení [voči nej] v platnosti“.

20      Rozhodnutie Rady 2012/35/SZBP z 23. januára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, 2012, s. 22), nadobudlo účinnosť dňom jeho prijatia. Jeho článok 1 bod 7 od uvedeného dátumu zmenil článok 20 rozhodnutia 2010/413 tým, že zaviedol najmä nové kritérium založené na najmä finančnej podpore poskytovanej iránskej vláde. To isté kritérium bolo zavedené v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, 2012, s. 1).

21      Pri prijatí nariadenia č. 267/2012 bolo meno žalobkyne zapísané z rovnakých dôvodov, ako už boli uvedené v bode 7 vyššie, do zoznamu v prílohe IX uvedeného nariadenia (ďalej len spolu so zoznamami uvádzanými v prílohe II rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2010/644, a prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 „sporné zoznamy“) s účinnosťou od 24. marca 2012.

22      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júna 2012 žalobkyňa zmenila svoje žalobné návrhy vo veci T‑12/11 tak, aby smerovali v podstate k zrušeniu všetkých sporných zoznamov v rozsahu, v akom sa jej týkali.

23      Rozsudkom zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401), Všeobecný súd zrušil sporné zoznamy v rozsahu, v akom sa týkali žalobkyne z dôvodu, že neboli podložené dôkazmi. Keďže proti tomuto rozsudku nebolo podané žiadne odvolanie, stal sa konečným a nadobudol právnu silu rozhodnutej veci.

24      Rozhodnutím 2013/661/SZBP z 15. novembra 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 306, 2013, s. 18), a vykonávacím nariadením (EÚ) č. 1154/2013 z 15. novembra 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 306, 2013, s. 3), Rada zachovala reštriktívne opatrenia prijaté voči žalobkyni na základe nového kritéria založeného najmä na finančnej podpore poskytovanej iránskej vláde. Tieto akty nadobudli účinnosť v deň ich uverejnenia v úradnom vestníku, a to 16. novembra 2013.

25      Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2014 žalobkyňa podala návrh na zrušenie týchto aktov z 15. novembra 2013 zachovávajúcich reštriktívne opatrenia voči nej. Táto žaloba bola zapísaná do registra pod číslom T‑63/14.

26      Rozsudkom z 3. mája 2016, Iran Insurance/Rada (T‑63/14, neuverejnený, EU:T:2016:264), Všeobecný súd zamietol žalobu a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

27      Listom z 25. júla 2015 žalobkyňa predložila Rade predbežnú žiadosť o náhradu škody, ktorú údajne utrpela z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči nej na základe uplatnenia vykonávacieho nariadenia č. 668/2010 a rozhodnutia 2010/413. Rada na tento list neodpovedala.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

28      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. septembra 2015 podala túto žalobu. Vec bola pridelená prvej komore Všeobecného súdu z dôvodu súvisiacej veci.

29      Dňa 15. januára 2016 Rada predložila svoje vyjadrenie k žalobe.

30      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. marca 2016 podala Európska komisia návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Rady.

31      Dňa 14. apríla 2016 Rada predložila svoje pripomienky k návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Žalobkyňa k tomuto návrhu nepodala v stanovenej lehote žiadne pripomienky.

32      Dňa 13. mája 2016 podala žalobkyňa repliku.

33      Rozhodnutím predsedu niekdajšej prvej komory Všeobecného súdu z 18. mája 2016, prijatým podľa článku 144 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, bol Komisii povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania.

34      Dňa 8. júla 2016 Rada podala dupliku.

35      Dňa 19. júla 2016 predložila Komisia vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. V dňoch 7. septembra 2016 Rada a 11. októbra 2016 žalobkyňa predložili svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu.

36      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania spočívajúce vo vypočutí účastníkov konania k prípadnému prerušeniu konania až do rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým sa skončí konanie vo veci C‑45/15 P, Safa Nicu Sepahan/Rada. Účastníci konania predložili svoje pripomienky v tejto súvislosti v stanovenej lehote.

37      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, podľa článku 27 ods. 5 rokovacieho poriadku bol sudca spravodajca pridelený k prvej komore, ktorej bola z tohto dôvodu predmetná vec pridelená.

38      Vzhľadom na pripomienky účastníkov konania predseda prvej komory Všeobecného súdu rozhodnutím z 10. októbra 2016 rozhodol prerušiť konanie v tejto veci.

39      Po vyhlásení rozsudku z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada (C‑45/15 P, EU:C:2017:402), na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania spočívajúce vo vypočutí účastníkov konania o dôsledkoch, ktoré vyvodzujú z uvedeného rozsudku pre prejednávanú vec. Účastníci konania predložili svoje pripomienky v tejto súvislosti v stanovenej lehote.

40      Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. júla 2017 žalobkyňa požiadala o nariadenie pojednávania podľa článku 106 ods. 1 rokovacieho poriadku.

41      Dňa 14. decembra 2017 na základe článku 28 rokovacieho poriadku a na návrh prvej komory Všeobecný súd rozhodol postúpiť túto vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

42      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania, získaní pripomienok účastníkov konania, pokiaľ ide o prípadné spojenie tejto veci s vecou T‑559/15, Post Bank Iran/Rada, na účely ústnej časti konania a položil účastníkom konania určité otázky. Účastníci konania týmto výzvam v stanovených lehotách vyhoveli.

43      Rozhodnutím z 9. februára 2018 predseda prvej komory Všeobecného súdu rozhodol o spojení tejto veci a veci T‑559/15, Post Bank Iran/Rada, na účely ústnej časti konania.

44      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne položené otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 20. marca 2018. Vo svojich odpovediach žalobkyňa najmä spresnila nezákonnosť konštatovanú v rozsudku zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401), ktorej sa dovolávala na podporu svojej žiadosti o náhradu škody, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

45      V žalobe žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        uložil Rade povinnosť zaplatiť jej ako náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela z dôvodu protiprávneho zápisu jej mena na sporné zoznamy od júla 2010 do novembra 2013 na základe rozhodnutia 2010/644, nariadenia č. 961/2010, rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 (ďalej len „sporné akty“), náhradu vo výške 4 774 187,07 eura, 84 767,66 libry (GBP) (približne 94 939 eur) a 1 532 688 amerických dolárov (USD) (približne 1 318 111 eur), ako aj iné sumy, ktoré možno stanoviť v priebehu konania,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

46      V štádiu repliky a jej pripomienok k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania žalobkyňa zmenila svoje návrhy na náhradu škody, pretože teraz žiada náhradu utrpenej majetkovej a nemajetkovej ujmy vo výške 3 494 484,07 eura, 84 767,66 GBP (približne 94 939 eur), 33 945 miliónov iránskych rialov (IRR) (približne 678 900 eur) a 1 532 688 USD (približne 1 318 111 eur), ako aj iné sumy, ktoré možno stanoviť v priebehu konania.

47      Rada v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu čiastočne pre absenciu právomoci na jej prejednanie a v zostávajúcej časti ako zjavne neprípustnú alebo v každom prípade ako zjavne nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

48      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu.

III. Právny rámec

A.      O právomoci Všeobecného súdu

49      [Znenie opravené uznesením z 21. marca 2019] V duplike Rada zastáva názor, že v rozsahu, v akom žalobkyňa zakladá svoju žiadosť o náhradu škody na nezákonnosti zápisu jej mena do zoznamu uvádzaného v prílohe II rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2010/644, Všeobecný súd nie je príslušný na rozhodnutie o tejto žalobe, keďže článok 275 druhý odsek ZFEÚ mu neudeľuje právomoc na rozhodovanie o návrhu na náhradu škody založenom na nezákonnosti aktu patriaceho do oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP).

50      Vo svojich písomných odpovediach na otázky Všeobecného súdu (bod 42 vyššie) žalobkyňa uvádza, že námietke neprípustnosti Rady nemožno vyhovieť, keďže je podaná oneskorene a nie je dôvodná, pretože akty SZBP boli v danom prípade vykonané nariadeniami prijatými na základe článku 215 ZFEÚ.

51      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že námietku neprípustnosti, ktorá bola vznesená v štádiu dupliky, hoci mohla byť vznesená v štádiu obrany, treba považovať za oneskorenú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. februára 2016, Jannatian/Rada, T‑328/14, neuverejnený, EU:T:2016:86, bod 29). Táto námietka neprípustnosti, ktorú Rada mohla vzniesť v štádiu vyjadrenia k žalobe, je teda oneskorená a ako taká neprípustná.

52      Napriek tomu podľa znenia článku 129 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže kedykoľvek po vypočutí účastníkov konania aj bez návrhu rozhodnúť o prekážke konania z dôvodov verejného záujmu, medzi ktoré podľa judikatúry patrí právomoc súdu Európskej únie na rozhodovanie o žalobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 1980, Ferriera Valsabbia a i./Komisia, 154/78, 205/78, 206/78, 226/78 až 228/78, 263/78, 264/78, 31/79, 39/79, 83/79 a 85/79, EU:C:1980:81, bod 7 a zo 17. júna 1998, Svenska Journalistförbundet/Rada, T‑174/95, EU:T:1998:127, bod 80).

53      Z článku 24 ods. 1 druhého pododseku šiestej vety ZEÚ a článku 275 prvého odseku ZFEÚ vyplýva, že Súdny dvor v zásade nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa SZBP, ani pokiaľ ide o akty prijaté na základe týchto ustanovení. Podľa článku 275 druhého odseku ZFEÚ majú súdy Únie v oblasti SZBP právomoc iba výnimočne. Táto právomoc zahŕňa na jednej strane kontrolu dodržiavania článku 40 ZEÚ a na druhej strane žaloby o neplatnosť podané jednotlivcami za podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ proti reštriktívnym opatreniam prijatým Radou v rámci SZBP. Naopak, článok 275 druhý odsek ZFEÚ neudeľuje Súdnemu dvoru žiadne právomoci na rozhodnutie o náhrade škody (rozsudok z 18. februára 2016, Jannatian/Rada, T‑328/14, neuverejnený, EU:T:2016:86, bod 30).

54      Z toho vyplýva, že žaloba o náhradu škody údajne utrpenej z dôvodu prijatia aktu v oblasti SZBP nepatrí do právomoci Všeobecného súdu (rozsudok z 18. februára 2016, Jannatian/Rada, T‑328/14, neuverejnený, EU:T:2016:86, bod 31).

55      Naopak, Všeobecný súd je v súlade s článkom 215 ZFEÚ vždy príslušný na rozhodovanie o žiadosti o náhradu škody údajne utrpenej osobou alebo subjektom z dôvodu reštriktívnych opatrení prijatých voči nim (rozsudky z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207, body 232 až 251, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 45 až 149, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402).

56      V prejednávanej veci sa reštriktívne opatrenia prijaté voči žalobkyni rozhodnutím 2010/644, resp. rozhodnutím 2011/783, vykonali spornými aktmi prijatými v súlade s článkom 215 ZFEÚ.

57      Z toho vyplýva, že hoci Všeobecný súd nie je príslušný na rozhodovanie o žiadosti žalobkyne o náhradu škody, a to v rozsahu, v akom smeruje k získaniu náhrady škody utrpenej z dôvodu prijatia rozhodnutia 2010/644 a rozhodnutia 2011/783, je naopak príslušný na rozhodnutie o tej istej žiadosti v rozsahu, v akom smeruje k získaniu náhrady škody utrpenej z dôvodu vykonania tých istých rozhodnutí spornými aktmi.

58      V dôsledku toho treba túto žalobu preskúmať len v rozsahu, v akom smeruje k náhrade škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla z dôvodu, že reštriktívne opatrenia prijaté voči nej v rozhodnutiach 2010/644 a 2011/783 boli vykonané spornými aktmi.

B.      O prípustnosti žaloby

59      Rada, ktorú podporuje Komisia, sa bez toho, aby vzniesla samostatným aktom námietku, domnieva, že táto žaloba je zjavne neprípustná v rozsahu, v akom žaloba v podstate neobsahuje podstatné skutkové okolnosti, ktoré umožňujú určiť, či sú v danom prípade splnené všetky podmienky na vznik zodpovednosti Únie.

60      Komisia dodáva, že vzhľadom na dátum podania tejto žaloby, teda 25. september 2015, bola žaloba podaná po uplynutí lehoty piatich rokov stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže smeruje k náhrade škody, ktorá sa prejavila pred 25. októbrom 2010. V súlade s judikatúrou teda túto žalobu treba vyhlásiť za čiastočne neprípustnú. Podľa jej názoru čiastočné premlčanie žaloby možno preskúmať ex offo ako otázku verejného poriadku.

61      Rada zastáva názor, že otázka premlčania, zdá sa, nie je v prejednávanej veci položená, keďže žalobkyňa žiada náhradu ujmy iba za zápis jej mena do sporných zoznamov po 25. septembri 2010. Napriek tomu uvádza, že ak vznikla situácia premlčania, možno na ňu prihliadať ex offo ako na otázku verejného poriadku.

62      Žalobkyňa uvádza, že námietka prekážky konania založená v podstate na nerešpektovaní požiadavky presnosti uvedenej v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku je neprípustná, keďže je oneskorená a v každom prípade nedôvodná, lebo žaloba je dostatočne úplná, presná a odôvodnená. Pokiaľ ide o námietku premlčania, ktorá je v podstate založená na čiastočnom premlčaní nároku, ktorý je základom tejto žaloby, namieta, že je neprípustná a Všeobecný súd ju nemôže preskúmať ex offo, pretože nejde o prekážku konania z dôvodu verejného záujmu. V každom prípade táto námietka prekážky konania nie je dôvodná.

63      Pokiaľ ide o námietku prekážky konania, ktorá je v podstate založená na nerešpektovaní požiadavky presnosti uvedenej v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, treba pripomenúť, že podľa uvedených ustanovení každá žaloba musí obsahovať predmet konania, ako aj uvádzať žalobné dôvody a tvrdenia. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnilo žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z jej textu aspoň stručne, ale súvislým a pochopiteľným spôsobom vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá (pozri analogicky rozsudok z 3. februára 2005, Chiquita Brands a i./Komisia, T‑19/01, EU:T:2005:31, bod 64 a citovanú judikatúru).

64      Treba tiež pripomenúť, že podľa článku 340 druhého odseku ZFEÚ „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“. Podľa ustálenej judikatúry vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ z dôvodu protiprávneho konania inštitúcií je podmienený súčasným splnením podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (pozri rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 106 a citovanú judikatúru; rozsudky z 11. júla 2007, Schneider Electric/Komisia, T‑351/03, EU:T:2007:212, bod 113, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 47).

65      Na splnenie požiadaviek jasnosti a presnosti, ktoré vyplývajú z článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, tak ako ho vykladá judikatúra, musí žaloba o náhradu škody údajne spôsobenej inštitúciou Únie obsahovať skutočnosti, ktoré umožňujú identifikovať správanie, ktoré žalobca inštitúcii vytýka, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi správaním a ujmou, ktorá mu bola údajne spôsobená, ako aj povahu a rozsah tejto ujmy (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 3. februára 2005, Chiquita Brands a i./Komisia, T‑19/01, EU:T:2005:31, bod 65 a citovanú judikatúru).

66      V prejednávanej veci žalobkyňa v žalobe identifikovala správanie, ktoré vytýka Rade, a to prijatie sporných aktov, ktorých protiprávnosť sa konštatovala v rozsudku zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401). Okrem toho opísala a vyčíslila majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorú údajne utrpela z dôvodu týchto aktov, a to nemajetkovú ujmu predstavujúcu poškodenie jej dobrej povesti a odhadovanú ex æquo et bono na sumu 1 milión eur a materiálnu ujmu predstavujúcu po prvé stratu na úrokoch, ktoré mohla získať, ak by previedla a využila v Iráne finančné prostriedky uložené na jej účtoch v Únii, v sume 2 544,82 GBP (približne 2 850 eur), 17 733,48 USD (približne 15 250 eur) a 421,05 USD (približne 362 eur), po druhé stratu na úrokoch, ktoré mohla získať, ak by previedla a využila v Iráne sumy, ktoré jej dlhovali tri poisťovacie alebo zaisťovacie spoločnosti vo výške 557 196,09 eura, 82 222,84 GBP (približne 92 089 eur) a 1 532 266,95 USD (približne 1 317 749 eur), a po tretie ušlý zisk, ktorý stratila z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov do výšky sumy nakoniec ohodnotenej na 1 919 554,50 eura a nepodpísania poistných zmlúv na prepravu nákladu do výšky sumy nakoniec ohodnotenej na 33 945 miliónov IRR (približne 678 900 eur). Nakoniec žalobkyňa vysvetlila, že nemajetková a majetková ujma, ktorú utrpela, bola spojená s prijatím sporných aktov.

67      Opísanie konania, ktoré žalobkyňa Rade vytýka v žalobe, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi správaním a ujmou, ktorá jej bola údajne spôsobená, ako aj povaha a rozsah tejto ujmy spĺňajú požiadavky presnosti, ktoré vyplývajú z článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku.

68      V dôsledku toho treba námietku prekážky konania vznesenú Radou, ktorá je založená na nerešpektovaní požiadavky presnosti uvedenej v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku, zamietnuť ako neodôvodnenú.

69      Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, založenú na čiastočnom premlčaní nároku, ktorý je základom tejto žaloby, treba poznamenať, že návrhy Rady smerujúce k zamietnutiu tejto žaloby nie sú vôbec založené na dovolávaní sa takého premlčania. Podľa znenia článku 40 štvrtého odseku a článku 53 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článku 142 ods. 1 rokovacieho poriadku predmetom návrhov vedľajšieho účastníka konania môže byť len úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z účastníkov konania. Okrem toho podľa článku 142 ods. 3 rokovacieho poriadku vedľajší účastník konania prijíma spor v stave, v akom sa nachádza v čase jeho vstupu do konania.

70      Z toho vyplýva, že vedľajší účastník konania nie je oprávnený vzniesť námietku neprípustnosti samostatne, a že Všeobecný súd teda nemusí skúmať dôvody, ktorých sa dovoláva iba vedľajší účastník a ktoré nemajú povahu verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, EU:C:1993:111, bod 22, a z 3. júla 2007, Au Lys de France/Komisia, T‑458/04, neuverejnený, EU:T:2007:195, bod 32).

71      Okrem toho už bolo rozhodnuté, že vzhľadom na to, že žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie sa podľa článku 340 ZFEÚ spravuje všeobecnými zásadami, ktoré sú spoločné právnym poriadkom členských štátov, a že komparatívne skúmanie právnych systémov členských štátov ukazuje, že vo všeobecnosti a až na niekoľko výnimiek súd nemôže ex offo uplatniť dôvod založený na premlčaní žaloby, nie je potrebné ex offo preskúmať otázku prípadného premlčania predmetnej žaloby (rozsudok z 30. mája 1989, Roquette frères/Komisia, 20/88, EU:C:1989:221, bod 12; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2012, Evropaïki Dynamiki/Komisia, C‑469/11 P, EU:C:2012:705, bod 51).

72      V dôsledku toho treba Komisiou vznesenú námietku prekážky konania zamietnuť ako neprípustnú.

C.      O prípustnosti dôkazov predložených v prílohe k replike a žiadosti žalobkyne, aby jej bolo povolené predložiť dodatočné dôkazy v priebehu konania

73      V duplike Rada podporovaná Komisiou navrhla zamietnuť ako oneskorene predložené, a teda neprípustné dôkazy predkladané v prílohách R.1 až R.15 repliky. Podľa jej názoru tieto dôkazy mohli a mali byť predložené v súlade s judikatúrou v štádiu žaloby.

74      V replike žalobkyňa žiadala Všeobecný súd, aby v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania povolil predloženie dodatočných dôkazov v priebehu konania. Vo svojich písomných odpovediach na otázky Všeobecného súdu (bod 42 vyššie) žalobkyňa navrhuje zamietnuť námietku neprípustnosti z dôvodu, že prílohy R.1 až R.15 repliky obsahujú dodatočné dôkazy o skutočnostiach, ktoré už sú dostatočne preukázané v žalobe a ktoré sú potrebné na vyvrátenie tvrdení uvádzaných Radou vo vyjadrení k žalobe. Rada mohla v plnom rozsahu uplatniť svoje právo na obranu vo vzťahu k týmto dôkazom v duplike. Komisia mala tiež možnosť overiť a posúdiť uvedené dôkazy.

75      V prejednávanej veci zo žaloby vyplýva, že predmetom tejto žaloby je návrh na náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela žalobkyňa po tom, čo Rada prijala sporné akty. Ide teda o žalobu, ktorou žalobkyňa chce vyvodiť mimozmluvnú zodpovednosť Únie.

76      Podľa ustálenej judikatúry v rámci žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť prináleží žalobcovi povinnosť predložiť súdu Únie dôkazy na preukázanie existencie a rozsahu škody, ktorá mu údajne vznikla [pozri rozsudok z 28. januára 2016, Zafeiropoulos/Cedefop, T‑537/12, neuverejnený, EU:T:2016:36, bod 91 a citovanú judikatúru; rozsudok z 26. apríla 2016, Strack/Komisia, T‑221/08, EU:T:2016:242, bod 308 (neuverejnený)].

77      Je pravda, že súd Únie uznal, že v určitých prípadoch, najmä keď je ťažké vyčísliť uvádzanú ujmu, nie je nevyhnutné spresniť v žalobe jej presný rozsah ani vyčísliť sumu požadovanej náhrady (pozri rozsudok z 28. februára 2013, Inalca a Cremonini/Komisia, C‑460/09 P, EU:C:2013:111, bod 104 a citovanú judikatúru).

78      Žaloba v prejednávanej veci bola podaná 25. septembra 2015. Žalobkyňa s výnimkou jednej zložky majetkovej ujmy, ktorej konečné vyčíslenie nebola schopná predložiť, vyčíslila v štádiu žaloby údajne utrpenú nemajetkovú aj majetkovú ujmu, pričom vychádzala z dôkazov pripojených v prílohe k uvedenej žalobe. V štádiu repliky žalobkyňa zmenila vyčíslenie svojej škody, aby zohľadnila námietku Rady, podľa ktorej mala odpočítať náklady na určité zložky majetkovej ujmy, a poskytla konečné vyčíslenie majetkovej ujmy, pri ktorej dovtedy predkladala iba predbežné vyčíslenie.

79      Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 76 písm. f) rokovacieho poriadku, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2015, a ktorý sa teda uplatňuje na túto žalobu, každá žaloba musí v prípade potreby obsahovať dôkazy a návrhy dôkazov.

80      Okrem toho článok 85 ods. 1 rokovacieho poriadku uvádza, že dôkazy a návrhy sa predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení. Odsek 2 toho istého článku dodáva, že hlavní účastníci konania môžu tak v replike, ako aj v duplike predložiť dôkazy alebo označiť dôkazy, ktoré navrhujú vykonať na podporu svojich tvrdení, za predpokladu, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené. V tomto poslednom prípade v súlade s článkom 85 ods. 4 rokovacieho poriadku Všeobecný súd rozhodne o prípustnosti predložených dôkazov alebo návrhoch dôkazov po tom, čo bolo ostatným účastníkom konania umožnené vyjadriť sa k nim.

81      Na dôkaz opaku a doplnenie návrhov na vykonanie dôkazov v nadväznosti na dôkaz opaku druhého účastníka konania sa nevzťahuje pravidlo o vylúčení dôkazov uvedené v článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku [pozri rozsudok z 22. júna 2017, Biogena Naturprodukte/EUIPO (ZUM wohl), T‑236/16, EU:T:2017:416, bod 17 a citovanú judikatúru].

82      Z judikatúry týkajúcej sa uplatňovania pravidla o vylúčení dôkazov stanoveného v článku 85 ods. 1 rokovacieho poriadku vyplýva, že účastníci konania musia odôvodniť omeškanie s predložením ich dôkazov alebo návrhov na vykonanie nových dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2008, Angé Serrano a i./Parlament, T‑47/05, EU:T:2008:384, bod 54), a že súd Únie má právomoc posudzovať odôvodnenie omeškania s predložením týchto dôkazov alebo návrhov na dokazovanie a v každom jednotlivom prípade ich obsah, pričom, v prípade, ak toto oneskorené predloženie nie je právne dostatočne preukázané, ich môže odmietnuť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P, neuverejnený, EU:C:2005:238, bod 33, a z 18. septembra 2008, Angé Serrano a i./Parlament, T‑47/05, EU:T:2008:384, bod 56).

83      Bolo už rozhodnuté, že oneskorené predloženie dôkazov alebo návrhov na dokazovanie jednou stranou môže byť odôvodnené, ak táto strana nemohla predmetnými dôkazmi disponovať skôr, alebo ak oneskorené predloženia dôkazov protistrany odôvodňujú, aby bol spis doplnený s cieľom zabezpečiť rešpektovanie zásady kontradiktórnosti (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakouri/Súdny dvor, C‑243/04 P, neuverejnený, EU:C:2005:238, bod 32, a z 18. septembra 2008, Angé Serrano a i./Parlament, T‑47/05, EU:T:2008:384, bod 55).

84      Nakoniec podľa judikatúry len Všeobecný súd rozhoduje o potrebe doplniť informácie, ktorými disponuje vo veciach, o ktorých rozhoduje, tým, že nariadi opatrenia na vykonanie dokazovania, ktorých predmetom nemôže byť nahrádzanie nečinnosti žalobcu v dokazovaní (pozri rozsudok zo 16. júla 2009, SELEX Sistemi Integrati/Komisia, C‑481/07 P, neuverejnený, EU:C:2009:461, bod 44 a citovanú judikatúru).

85      Z právneho rámca pripomenutého v bodoch 79 až 84 vyššie vyplýva, že Všeobecný súd nemá v rámci opatrení na vykonanie dokazovania právomoc povoliť žalobcovi všeobecne predložiť všetky dôkazy, ktoré by mu chcel predložiť v priebehu konania, ako to žalobca žiada, a že takáto žiadosť sa preto musí zamietnuť.

86      V prejednávanej veci žalobkyňa predložila v prílohách R.1 až R.15 repliky niekoľko dôkazov na podporu návrhu na náhradu škody, pričom neposkytla presné odôvodnenie omeškania s ich predložením. S výnimkou prílohy R.14 repliky sa tieto dôkazy netýkajú zložky škody, pri ktorej žalobkyňa predložila konečné vyčíslenie až v štádiu repliky.

87      V rozsahu, v akom vo svojich odpovediach na otázky Všeobecného súdu (pozri bod 42 vyššie) žalobkyňa uvádza, že prílohy R.1 až R.15 repliky obsahujú dodatočné dôkazy o skutočnostiach, už preukázaných v žalobe, treba toto odôvodnenie odmietnuť ako neúčinné, pretože samotná okolnosť, že skutočnosti už boli preukázané, nemôže odôvodňovať oneskorené predloženie nových dôkazov.

88      V rozsahu v akom vo svojich odpovediach na otázky Všeobecného súdu (pozri bod 42 vyššie) žalobkyňa tvrdila, že prílohy R.1 až R.15 repliky obsahujú dôkazy potrebné na vyvrátenie tvrdení, ktoré uvádza Rada vo vyjadrení k žalobe, treba poznamenať, že dôkazy uvádzané v prílohách R.1 až R.12 a R.15 repliky boli predložené len na účel preukázať v súlade s judikatúrou citovanou v bode 76 vyššie existenciu a rozsah uvádzanej nemajetkovej a majetkovej ujmy, tak ako bola vyčíslená v žalobe, a nie na vyvrátenie dôkazov predložených Radou v prílohe uvedeného vyjadrenia. Skutočnosť, že v tomto vyjadrení Rada uvádzala záver, že žalobkyňa právne dostatočne nepreukázala existenciu a rozsah údajne utrpenej ujmy, nemožno analyzovať ako dôkaz opaku v zmysle judikatúry citovanej v bode 81 vyššie a neumožňuje považovať dôkazy nachádzajúce sa v prílohách R.1 až R.12 a R.15 repliky za rozšírenie návrhov na dokazovanie predložené v nadväznosti na dôkaz opaku ani dospieť k záveru, že oneskorené predloženie týchto dôkazov bolo odôvodnené potrebou reagovať na tvrdenia Rady a zabezpečiť dodržiavanie zásady kontradiktórnosti.

89      Naopak, dôkazy uvedené v prílohách R.13 a R.14 repliky, teda vyhlásenie inštitútu Sanjideh Ravesh Arya Audit and Financial Services (ďalej len „ústav SRA“), ktorý vypracoval „správu o finančných dôsledkoch vyplývajúcich z reštriktívnych opatrení prijatých Európskou úniou“, ktorá bola predložená v prílohe k žalobe (ďalej len „správa SRA“), a list tohto inštitútu s cieľom objasniť metódy použité pri vypracovaní tejto správy, boli predložené žalobkyňou na účely odpovede na tvrdenia Rady pri obrane, ktoré spochybňovali nezávislosť tohto inštitútu a metód alebo údajov použitých v tejto správe. Z tohto dôvodu je oneskorené predloženie dôkazov uvádzaných v prílohách R.13 a R.14 repliky odôvodnené potrebou odpovedať na tvrdenia Rady a zabezpečiť rešpektovanie zásady kontradiktórnosti.

90      Okrem toho príloha R.14 repliky má za cieľ odôvodniť konečné vyčíslenie ujmy, ktorú žalobkyňa v štádiu žaloby mohla odhadnúť iba predbežne.

91      Zo všetkých vyššie uvedených posúdení vyplýva, že spomedzi dôkazov predložených v prílohe repliky sú prípustné len dôkazy uvedené v prílohách R.13 a R.14 repliky a v štádiu preskúmania veci samej ich treba zohľadniť.

D.      O veci samej

92      Na podporu tejto žaloby žalobkyňa uplatňuje, že tri podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, pripomenuté v bode 64 vyššie, sú v danom prípade splnené.

93      Rada podporovaná Komisiou subsidiárne navrhuje zamietnuť žalobu ako nedôvodnú, pretože žalobkyňa nepredložila dôkaz, ktorý mala predložiť, že všetky podmienky na vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie sú v danom prípade splnené.

94      Podľa ustálenej judikatúry podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ktoré už boli vymenované v bode 64 vyššie, sú kumulatívne (rozsudok zo 7. decembra 2010, Fahas/Rada, T‑49/07, EU:T:2010:499, body 92 a 93, a uznesenie zo 17. februára 2012, Dagher/Rada, T‑218/11, neuverejnené, EU:T:2012:82, bod 34). Z toho vyplýva, že ak jedna z týchto podmienok nie je splnená, žaloba o náhradu škody sa musí zamietnuť v celom jej rozsahu (rozsudok z 26. októbra 2011, Dufour/BCE, T‑436/09, EU:T:2011:634, bod 193).

95      V prejednávanej veci teda treba overiť, či žalobkyňa, tak ako jej to prislúcha, predložila dôkaz o protiprávnosti konania, ktoré vytýka Rade a ktorým bolo prijatie sporných aktov, o existencii majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela, a existencii príčinnej súvislosti medzi uvedeným prijatím a ujmou, ktorej sa dovoláva.

1.      O údajnej protiprávnosti

96      Žalobkyňa uvádza, že podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania inštitúcie je splnená, pretože prijatie sporných aktov predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, zo strany Rady, pričom toto porušenie má podľa judikatúry takú povahu, že zakladá mimozmluvnú zodpovednosť Únie.

97      V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že zápis a ponechanie jej mena na sporných zoznamoch pri uplatnení sporných aktov sú zjavne protiprávne, ako o tom rozhodol Všeobecný súd v rozsudku zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401). Okrem toho právne ustanovenia, ktoré boli v danom prípade porušené, sa týkajú najmä ochrany individuálnych záujmov dotknutých osôb a subjektov, ktorým tieto právne ustanovenia priznávali práva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 57 až 58).

98      Podľa žalobkyne dostatočne závažné porušenie týchto ustanovení predstavuje skutočnosť, že Rada zapísala alebo ponechala meno osoby na zoznamoch, hoci nemala k dispozícii informácie alebo dôkazy, ktoré by z právneho hľadiska dostatočne preukazovali dôvodnosť prijatých reštriktívnych opatrení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 59, 63 a 68). V prejednávanej veci Rada prijala sporné akty, ktorých účinkom boli od júla 2010 do novembra 2013 voči žalobkyni prijaté reštriktívne opatrenia, bez akéhokoľvek dôkazu o konaní, ktoré sa jej vytýkalo.

99      Nakoniec sa žalobkyňa domnieva, že Rada nemôže tvrdiť, že ustanovenia, ktoré porušila, boli nejasné, nejednoznačné alebo nezrozumiteľné, pretože v čase, keď napadnuté akty boli prijaté, bolo zrejmé, že Rada mala predložiť dôkazy na podporu prijatých reštriktívnych opatrení.

100    Rada podporovaná Komisiou nespochybňuje protiprávnosť sporných aktov, ale zastáva názor, že tá nie je takej povahy, aby zakladala mimozmluvnú zodpovednosť Únie, keďže nepredstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom. Takéto porušenie by mohlo byť konštatované, len ak by sa v súlade s judikatúrou preukázalo, že Rada závažne a zjavne porušila hranice jej právomoci voľnej úvahy, čo nebol prípad prejednávanej veci.

101    V rozsudku zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401), Všeobecný súd konštatoval protiprávnosť sporných aktov.

102    Napriek tomu treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Všeobecného súdu konštatovanie protiprávnosti právneho aktu nepostačuje na prijatie záveru o splnení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie z dôvodu protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, akokoľvek je existencia tejto protiprávnosti sama osebe poľutovaniahodná (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. marca 2003, Dole Fresh Fruit International/Rada a Komisia, T‑56/00, EU:T:2003:58, body 72 až 75; z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, EU:T:2011:687, bod 31, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 50).

103    Podmienka existencie protiprávneho konania inštitúcií Únie si vyžaduje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom (pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 29 a citovanú judikatúru).

104    Cieľom požiadavky dostatočne závažného porušenia právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom je bez ohľadu na povahu dotknutého protiprávneho aktu zabrániť tomu, aby hrozba povinnosti nahradiť škodu, ktorú údajne utrpia predmetné osoby, neobmedzovala schopnosť príslušnej inštitúcie v plnom rozsahu a vo všeobecnom záujme vykonávať svoje právomoci, a to jednak v legislatívnej oblasti alebo v oblasti zahŕňajúcej rozhodnutia hospodárskej politiky a jednak vo sfére jej administratívnych právomocí, avšak bez toho, aby jednotlivci museli znášať dôsledky závažných a neospravedlniteľných porušení povinností (pozri rozsudky z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, EU:T:2011:687, bod 34 a citovanú judikatúru; z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 51).

105    Po identifikovaní právnych noriem, ktorých porušenia sa žalobkyňa v prejednávanej veci dovoláva, treba po prvé skúmať, či je cieľom týchto právnych noriem priznanie práv jednotlivcom, a po druhé, či sa Rada dopustila dostatočne závažného porušenia týchto noriem.

a)      O právnych normách, na ktorých porušenie sa poukazuje

106    Na pojednávaní v odpovedi na ústne otázky Všeobecného súdu žalobkyňa spresnila, čo sa týka právnych noriem, ktorých porušenie bolo konštatované v rozsudku zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401), že odkazovala len na konštatovanie v bodoch 129 a 130 uvedeného rozsudku, podľa ktorého sporné akty v rozsahu, v akom sa týkali poskytovania poistných služieb pri príležitosti nákupu náhradných dielcov na helikoptéry, elektroniky a počítačov na použitie v letectve a pri riadení striel zo strany žalobkyne, neboli dôvodné, pretože neboli podložené dôkazmi a v podstate porušovali článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článok 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012.

b)      O otázke, či právne normy, na ktorých porušenie sa poukazuje, majú za cieľ priznávať práva jednotlivcom

107    Z judikatúry vyplýva, že ustanovenia, ktoré taxatívne uvádzajú podmienky, za akých možno prijať reštriktívne opatrenia, majú v podstate za cieľ chrániť individuálne záujmy osôb a subjektov, ktoré môžu byť týmito opatreniami dotknuté, tým, že obmedzujú prípady, v akých na nich také opatrenia môžu byť zákonne uplatnené (pozri analogicky rozsudky z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, EU:T:2011:687, bod 51 a citovanú judikatúru, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 57).

108    Tie isté ustanovenia tak zabezpečujú ochranu individuálnych záujmov osôb a subjektov, ktoré by mohli byť dotknuté reštriktívnymi opatreniami, a preto musia byť považované za právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom. Ak predmetné hmotnoprávne podmienky nie sú splnené, dotknutá osoba alebo subjekt má právo, aby voči nemu reštriktívne opatrenia neboli prijaté. Také právo nevyhnutne zahŕňa to, že osoba alebo subjekt, proti ktorému boli prijaté reštriktívne opatrenia za podmienok, ktoré predmetné ustanovenia nestanovujú, môže požiadať o náhradu dôsledkov takýchto opatrení, ktoré mu spôsobili ujmu, ak sa preukáže, že boli uložené na základe dostatočne závažného porušenia základných noriem uplatňovaných Radou (pozri analogicky rozsudky z 23. novembra 2011, Sison/Rada, T‑341/07, EU:T:2011:687, bod 52 a citovanú judikatúru, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, bod 58).

109    Z toho vyplýva, že normy, ktorých porušenia sa v prejednávanej veci žalobkyňa dovoláva, sú právnymi normami, ktoré priznávajú práva jednotlivcom, medzi ktorými figuruje žalobkyňa ako osoba, proti ktorej smerujú sporné akty.

c)      O otázke, či sa Rada dopustila dostatočne závažného porušenia právnych noriem, na ktorých porušenie sa poukazuje

110    Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom možno považovať za dostatočne závažné, ak zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc jej voľnej úvahy dotknutou inštitúciou, pričom prvky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva orgánom Únie (pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30 a citovanú judikatúru).

111    Podľa judikatúry, ak táto inštitúcia disponuje len značne obmedzenou alebo dokonca nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, môže na určenie existencie dostatočne závažného porušenia postačovať jednoduché porušenie práva Únie (pozri rozsudok z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený, EU:T:2007:207, bod 235 a citovanú judikatúru).

112    Z judikatúry ešte vyplýva, že porušenie práva Únie je v každom prípade dostatočne závažné, ak pretrváva naďalej napriek rozsudku, ktorý toto vytýkané nesplnenie povinnosti konštatuje, alebo napriek rozhodnutiu o prejudiciálnej otázke alebo ustálenej judikatúre súdu Únie v danej oblasti, z ktorých vyplýva, že dotknuté správanie je porušením práva (pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 31 a citovanú judikatúru).

113    V čase, keď Rada prijala sporné akty, teda 25. októbra 2010 a 23. marca 2012, z judikatúry už jasne a presne vyplývalo, že v prípade spochybnenia Rada musí predložiť informácie a dôkazy, ktoré preukazujú, že podmienky uplatnenia kritéria „podpory“ šírenia jadrových zbraní, uvedeného v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článku 16 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 961/2010 a článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012, boli splnené. Súdny dvor už na základe judikatúry predchádzajúcej prijatiu sporných aktov konštatoval, že povinnosť Rady predložiť v prípade pochybností informácie a dôkazy, ktorými sú podložené reštriktívne opatrenia prijaté voči osobe alebo subjektu, vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora (pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, body 35 až 40 a citovanú judikatúru).

114    Okrem toho, a keďže povinnosť Rady overiť a preukázať dôvodnosť reštriktívnych opatrení prijatých proti osobe alebo subjektu pred prijatím týchto opatrení je diktovaná rešpektovaním základných práv dotknutej osoby alebo subjektu, a najmä jej práva na účinnú súdnu ochranu, Rada v tejto súvislosti nemá žiadnu právomoc voľnej úvahy (rozsudok z 18. februára 2016, Jannatian/Rada, T‑328/14, neuverejnený, EU:T:2016:86, bod 52; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 59 až 61). V prejednávanej veci tak Rada v rámci splnenia uvedenej povinnosti nedisponuje žiadnou právomocou voľnej úvahy.

115    Preto sa Rada nerešpektovaním svojej povinnosti odôvodniť sporné akty v prejednávanej veci dopustila dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcovi, a to žalobkyni.

116    V dôsledku toho podmienka spočívajúca v nezákonnosti správania vytýkaného Rade, a to v prijatí sporných aktov, je vo vzťahu k právnym normám, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa a ktorých porušenie je konštatované v bodoch 129 a 130 rozsudku zo 6. septembra 2013, Iran Insurance/Rada (T‑12/11, neuverejnený, EU:T:2013:401), splnená.

2.      O údajnej škode a existencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnosťou vytýkaného správania a touto škodou

117    Žalobkyňa tvrdí, že preukázala skutočnú a určitú povahu nemajetkovej a majetkovej ujmy, ktorú utrpela z dôvodu sporných aktov.

118    Rada podporovaná Komisiou zastáva názor, že podmienka spočívajúca v existencii škody nebola v danom prípade splnená. Sporné akty neboli sankciami trestnoprávnej povahy uloženými žalobkyni ani nemali za cieľ spôsobiť jej ujmu. Smerovali len k obmedzeniu šírenia jadrových zbraní.

119    Pokiaľ ide o podmienku existencie škody, podľa judikatúry (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. januára 1982, De Franceschi/Rada a Komisia, 51/81, EU:C:1982:20, bod 9; z 13. novembra 1984, Birra Wührer a i./Rada a Komisia, 256/80, 257/80, 265/80, 267/80, 5/81, 51/81 a 282/82, EU:C:1984:341, bod 9, a zo 16. januára 1996, Candiotte/Rada, T‑108/94, EU:T:1996:5, bod 54) mimozmluvná zodpovednosť Únie môže vzniknúť iba vtedy, ak žalobca skutočne utrpel skutočnú a určitú škodu. Žalobkyni prislúcha preukázať, že táto podmienka je splnená (pozri rozsudok z 9. novembra 2006, Agraz a i./Komisia, C‑243/05 P, EU:C:2006:708, bod 27 a citovanú judikatúru), a konkrétnejšie, predložiť presvedčivé dôkazy tak o existencii, ako aj o rozsahu škody (pozri rozsudok zo 16. septembra 1997, Blackspur DIY a i./Rada a Komisia, C‑362/95 P, EU:C:1997:401, bod 31 a citovanú judikatúru).

120    Presnejšie, každý návrh na náhradu ujmy, či už ide o nemajetkovú, alebo majetkovú ujmu, či už symbolickú, alebo na získanie značnej náhrady škody, musí spresňovať povahu údajnej ujmy so zreteľom na vytýkané konanie a hoci len približne vyhodnotiť celú túto ujmu (pozri rozsudok z 26. februára 2015, Sabbagh/Rada, T‑652/11, neuverejnený, EU:T:2015:112, bod 65 a citovanú judikatúru).

121    Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou škodou, táto škoda musí z vytýkaného konania vyplývať dostatočne priamo, pričom toto konanie musí byť rozhodujúcou príčinou škody, pretože neexistuje povinnosť napraviť všetky, teda aj vzdialené škodlivé následky protiprávneho stavu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 1979, Dumortier a i./Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, EU:C:1979:223, bod 21; pozri tiež rozsudok z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑279/03, EU:T:2006:121, bod 130 a citovanú judikatúru). Predloženie dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním a uvádzanou ujmou prináleží žalobcovi (pozri rozsudok z 30. septembra 1998, Coldiretti a i./Rada a Komisia, T‑149/96, EU:T:1998:228, bod 101 a citovanú judikatúru).

122    Treba teda skúmať, či v prejednávanej veci žalobkyňa preukázala skutočnú a určitú povahu nemajetkovej ujmy a majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku prijatia sporných aktov, a existenciu príčinnej súvislosti medzi uvedeným prijatím a touto ujmou.

a)      O údajne utrpenej nemajetkovej ujme

123    Žalobkyňa tvrdí, že sporné akty, keďže mali vplyv na jej povesť, jej spôsobili značnú nemajetkovú ujmu, ktorú vyčísľuje ex æquo et bono na sumu 1 milión eur, ako to už uviedla vo svojom liste Rade z 25. júla 2015. V tejto súvislosti tvrdí, že v porovnateľnej situácii súd Únie už konštatoval a priznal náhradu nemajetkovej ujmy spoločnosti, zodpovedajúcu zásahu do jej povesti (rozsudok z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 80 a 83).

124    V rozpore s tým, čo uvádzala Rada v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to rozsudok ESĽP z 19. júla 2011, Uj v. Maďarsko (CE:ECHR:2011:0719JUD002395410), žalobkyňa sa domnieva, že spoločnosti majú morálny rozmer a môžu utrpieť nemajetkovú ujmu napríklad v dôsledku poškodenia ich povesti a ich schopnosti vykonávať svoje obchodné činnosti. Odkaz Rady na tento rozsudok ESĽP bol neprimeraný, keďže ESĽP skúmal ochranu povesti iba vo vzťahu k obmedzeniam, ktoré možno zaviesť na slobodu prejavu. Zachovanie dobrej povesti je na poisťovacom trhu, na ktorom pôsobí, mimoriadne dôležitý prvok, keďže tento trh je založený na vzťahoch dôvery medzi prevádzkovateľmi. Žalobkyňa tvrdí, že pred prijatím sporných aktov mala dobrú povesť na medzinárodnej úrovni, o čom svedčí skutočnosť, že vykonávala poisťovacie činnosti na tejto úrovni, že uzatvárala zmluvy s renomovanými medzinárodnými poisťovacími a zaisťovacími spoločnosťami, že jej boli udelené certifikáty kvality uznávané na medzinárodnej úrovni a že odbornosť jej členov bola uznávaná na tej istej úrovni, čo dokazuje aj skutočnosť, že sa zúčastňovali na odborných konferenciách a medzinárodných vedeckých stretnutiach. Sporné akty, ktoré spájali jej meno so závažnou hrozbou pre medzinárodný mier a bezpečnosť a viedli k nedobrovoľnému ukončeniu jej činností v Únii, poškodili jej dobrú povesť. Podľa žalobkyne po ich prijatí už nemá možnosť uzatvárať zmluvy s medzinárodnými spoločnosťami ani sa zúčastňovať na vedeckých a poradných stretnutiach, na činnostiach profesijného združenia alebo na stretnutiach organizovaných na medzinárodnej úrovni, ani byť hodnotená medzinárodnými ratingovými subjektmi. V každom prípade v komerčnom sektore, hneď ako hospodársky subjekt nedobrovoľne ukončí svoje činnosti, ujma na jeho povesti a jeho dôveryhodnosti je zjavná a nevyhnutná. Po zrušení reštriktívnych opatrení, ktoré boli voči nej prijaté v roku 2016, bol jej zápis na odborné semináre ťažký až nemožný. Na obnovu svojej povesti by pre žalobkyňu bolo potrebné viesť svetovú reklamnú kampaň, ktorej odhadované náklady by boli 45 miliónov USD (približne 38,7 milióna eur). Keďže ešte presne nevyhodnotila náklady spojené s obnovou jej povesti, Všeobecný súd môže v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania ustanoviť nezávislého znalca na vykonanie tohto ohodnotenia. Nakoniec žalobkyňa zastáva názor, že nie je potrebné preukázať, že vynaložila náklady, najmä reklamné výdavky, na obnovu svojej povesti. Stačí, aby sa dovolávala existencie poškodenia svojej povesti, ktorej obnova si vyžaduje značné výdavky.

125    Rada podporovaná Komisiou zastáva názor, že návrh na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy je potrebné v každom prípade zamietnuť ako nedôvodný. V tejto súvislosti uvádza, že v sporných aktoch žalobkyňa nebola stigmatizovaná ako organizácia, ktorá ako taká predstavuje hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť, a že navyše žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz v tomto smere. Žalobkyňa bola iba identifikovaná ako osoba zapojená svojimi aktivitami do nákupu rôzneho tovaru, ktorý možno použiť v programoch, ktoré sú predmetom opatrení podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1737, čo stačilo na odôvodnenie zápisu jej mena na sporné zoznamy. Žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz, ktorý preukazuje, že jej bola spôsobená nemajetková ujma v dôsledku prijatia uvedených aktov, ako to vyžaduje judikatúra (uznesenie zo 17. februára 2012, Dagher/Rada, T‑218/11, neuverejnené, EU:T:2012:82, bod 46). Nič nepreukazuje, že žalobkyňa mala dobrú povesť na medzinárodnej úrovni, že utrpela stratu z dôvodu poškodenia uvedenej povesti a vynaložila výdavky v reklamných kampaniach alebo iné výdavky na obnovu tejto povesti. Novinový článok predložený v prílohe žaloby, týkajúci sa odhadovaných nákladov celosvetovej reklamnej kampane, nie je relevantný, pretože sa týka spoločnosti, ktorá nemá žiadne spojenie so žalobkyňou, pôsobiacej v inom odvetví a na inom kontinente, než v akých pôsobí žalobkyňa, a nesúvisí s reštriktívnymi opatreniami prijatými Úniou. Tvrdenia žalobkyne uvedené v replike nepreukazujú existenciu zásahu do jej povesti a v dôsledku toho ani nemajetkovú ujmu, ktorá by s tým bola spojená. V každom prípade, ako to ESĽP konštatoval v bode 22 rozsudku z 19. júla 2011, Uj v. Maďarsko (CE:ECHR:2011:0719JUD002395410), existuje rozdiel medzi zásahom do dobrej obchodnej povesti spoločnosti a poškodením povesti osoby vzhľadom na jej spoločenské postavenie, pričom prvý z týchto zásahov nemá morálny rozmer. Všeobecný súd sám odkázal na túto judikatúru vo veci, ktorá sa týkala reštriktívnych opatrení (rozsudok z 12. februára 2015, Akhras/Rada, T‑579/11, neuverejnený, EU:T:2015:97, bod 152). Žalobkyňa sa usilovala obísť povinnosť, ktorá je jej uložená, preukázať existenciu škody, ktorú uplatňuje, a vyčísliť ju, keď navrhla, aby Všeobecný súd určil znalca v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania. Pokiaľ by Všeobecný súd musel konštatovať, že vznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie, musel by v súlade s judikatúrou konštatovať, že zrušenie sporných aktov predstavovalo primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela. V každom prípade suma 1 milión eur, ktorú požaduje žalobkyňa na náhradu nemajetkovej ujmy, je vzhľadom na judikatúru neprimeraná a nepodložená.

126    Komisia dodáva, že typ nemajetkovej ujmy uvádzanej žalobkyňou, a to náklady reklamnej kampane na obnovu jej povesti, splýva s majetkovou ujmou, pri ktorej jej prislúcha preukázať skutočnú a konkrétnu povahu.

127    V rámci náhrady ujmy, ktorú žalobkyňa označuje za „nemajetkovú“, poukazuje na poškodenie jej dobrej povesti v dôsledku spájania jej mena so závažnou hrozbou pre medzinárodný mier a bezpečnosť, ktorej existencia sa prejavila skutočnosťou, že prijatie sporných aktov ovplyvnilo správanie tretích osôb k nej, a ktorej rozsah možno merať pomerom k nákladom na investície do reklamy, ktoré žalobkyňa musí vynaložiť na obnovu svojej dobrej povesti.

128    Ujma, ktorej náhradu žalobkyňa z dôvodu nemajetkovej ujmy žiada, je nehmotnej povahy a predstavuje zásah do jej imidžu alebo povesti.

129    Z judikatúry vyhlásenej na základe článku 268 ZFEÚ v spojení s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ vyplýva, že nemajetkovú ujmu možno v zásade právnickej osobe nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑230/95, EU:T:1999:11, bod 37, a z 15. októbra 2008, Camar/Komisia, T‑457/04 a T‑223/05, neuverejnený, EU:T:2008:439, bod 56 a citovanú judikatúru) a že taká ujma môže mať podobu zásahu do imidžu alebo povesti uvedenej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 1999, New Europe Consulting a Brown/Komisia, T‑231/97, EU:T:1999:146, body 53 a 69; z 8. novembra 2011, Idromacchine a i./Komisia, T‑88/09, EU:T:2011:641, bod 70 až 76, a z 25. novembra 2014, Safa Nicu Sepahan/Rada, T‑384/11, EU:T:2014:986, body 80 až 85).

130    V rozsahu, v akom Rada zamýšľa odvolávať sa na judikatúru ESĽP, treba pripomenúť, že ESĽP vzhľadom na svoju vlastnú judikatúru a vo svetle tejto praxe nevylučuje, že aj v prípade komerčnej spoločnosti môže existovať iná škoda než majetková, ktorá by si vyžadovala peňažnú náhradu, keďže taká náhrada závisí od okolností každej prejednávanej veci (rozsudok ESĽP zo 6. apríla 2000, Comingersoll S.A. v. Portugalsko, CE:ECHR:2000:0406JUD003538297, body 32 a 35). Táto škoda môže pri takej spoločnosti obsahovať prvky, ktoré sú viac‑menej „objektívne“ a „subjektívne“, medzi ktorými figuruje povesť podniku, pri ktorej nemožno dôsledky presne vyčísliť (rozsudok ESĽP zo 6. apríla 2000, Comingersoll S.A. v. Portugalsko, CE:ECHR:2000:0406JUD003538297, bod 35). Ako vyplýva z rozsudku ESĽP z 2. februára 2016, Magyar Tartalomszolgáltatók Egyesülete a index.hu Zrt v. Maďarsko (CE:ECHR:2016:0202JUD002294713, bod 84), táto judikatúra ESĽP nie je spochybnená rozsudkom ESĽP z 19. júla 2011, Uj v. Maďarsko (CE:ECHR:2011:0719JUD002395410), ktorý cituje Rada a ktorý iba spresnil, že uvedená ujma bola pre spoločnosť skôr komerčnej než nemajetkovej povahy.

131    Preto treba zamietnuť tvrdenia Komisie, podľa ktorých nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa údajne utrpela, splýva s majetkovou ujmou, ktorej sa domáha, ako aj tvrdenia Rady, podľa ktorých žalobkyňa ako obchodná spoločnosť nemohla byť odškodnená za nemajetkovú ujmu predstavujúcu ujmu na jej povesti.

132    Pokiaľ ide o existenciu údajne utrpenej nemajetkovej ujmy, je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o takúto ujmu, hoci predloženie dôkazov alebo návrhov na dokazovanie sa nevyhnutne nepovažuje za podmienku uznania takejto škody, žalobcovi prináleží prinajmenšom preukázať, že správanie vytýkané dotknutej inštitúcii mu mohlo spôsobiť takúto ujmu (pozri rozsudok zo 16. októbra 2014, Evropaïki Dynamiki/Komisia, T‑297/12, neuverejnený, EU:T:2014:888, bod 31 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑230/95, EU:T:1999:11, bod 39).

133    Okrem toho, hoci v rozsudku z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P, EU:C:2013:331), Súdny dvor rozhodol, že zrušenie protiprávnych reštriktívnych opatrení svojou povahou môže predstavovať spôsob nápravy vzniknutej nemajetkovej ujmy, nevyplýva z toho, že tento spôsob nápravy nevyhnutne postačuje za všetkých okolností na zabezpečenie úplnej nápravy tejto ujmy, keďže každé rozhodnutie v tejto súvislosti sa musí prijať na základe posúdenia okolností prípadu (rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 49).

134    V prejednávanej veci však jediné prípustné dôkazy predložené žalobkyňou neumožňujú konštatovať, že uznanie protiprávnosti konania vytýkaného Rade a zrušenie sporných aktov by ako také nestačili na nápravu nemajetkovej ujmy údajne utrpenej z dôvodu zásahu do jej povesti prostredníctvom sporných aktov.

135    Preto aj bez toho, aby bolo potrebné preskúmať podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti, je potrebné zamietnuť návrh na náhradu nemajetkovej ujmy podaný žalobkyňou.

b)      O údajne utrpenej majetkovej ujme

136    Žalobkyňa uvádza, že utrpela majetkovú ujmu z dôvodu prijatia sporných aktov. Z tohto dôvodu v žalobe žiada, aby bola Rada zaviazaná zaplatiť jej náhradu škody v sume 3 774 187,07 eura, 84 767,66 GBP (približne 94 939 eur), ako aj 1 532 688 USD (približne 1 318 111 eur). V replike zmenila svoje žalobné návrhy tak, že požadovala sumu 2 494 484,07 eura, 84 767,66 GBP (približne 94 939 eur), 33 945 miliónov IRR (približne 678 900 eur) a 1 532 688 USD (približne 1 318 111 eur).

137    Žalobkyňa tak v rámci majetkovej ujmy, ktorej sa dovoláva, rozlišuje tri prvky.

138    Prvý prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy tvorí strata na úrokoch, ktoré žalobkyňa mohla získať, ak by previedla a využila v Iráne finančné prostriedky uložené na jej účtoch v Únii. Obdobie, ktoré v tejto súvislosti treba zobrať do úvahy, trvalo od júla 2010, počas ktorého boli voči nej prijaté prvé reštriktívne opatrenia, do novembra 2013, počas ktorého sporné akty prestali vytvárať svoje účinky. Z dôvodu tohto prvku žalobkyňa v žalobe žiada náhradu škody v sume 17 733,48 eura, 2 544,82 GBP (približne 2 850 eur), ako aj 421,05 USD (približne 362 eur).

139    Druhý prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy tvorí strata na úrokoch, ktoré žalobkyňa mohla získať, ak by previedla a využila v Iráne sumy, ktoré jej tri poisťovacie alebo zaisťovacie spoločnosti mali uhradiť na jej účty v Únii. Obdobie, ktoré v tejto súvislosti treba zobrať do úvahy, trvalo od splatnosti predmetných pohľadávok do novembra 2013, počas ktorého sporné akty prestali vytvárať svoje účinky. Z dôvodu tohto prvku žalobkyňa v žalobe žiada náhradu škody v sume 557 196,09 eura, 82 222,84 GBP (približne 92 089 eur), ako aj 1 532 266,95 USD (približne 1 317 749 eur).

140    Tretí prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy tvorí ušlý zisk, ktorý žalobkyňa stratila z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov alebo nákladu. Obdobie, ktoré v tejto súvislosti treba zobrať do úvahy, trvalo od júla 2010, počas ktorého boli voči nej prijaté prvé reštriktívne opatrenia, do novembra 2013, počas ktorého sporné akty prestali vytvárať svoje účinky. V súvislosti s týmto prvkom žalobkyňa v žalobe žiada náhradu škody v sume 3 199 257,50 eura z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov a uvádza, že suma náhrady škody za nepodpísanie poistných zmlúv na prepravu nákladu bude stanovená v neskoršom štádiu konania. V replike žalobkyňa žiada náhradu škody v sume 1 919 554,50 eura z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov, ako aj náhradu škody v sume 33 945 miliónov IRR (približne 678 900 eur) z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na náklad.

141    S cieľom stanoviť existenciu všetkých prvkov údajne utrpenej majetkovej ujmy sa žalobkyňa opiera o správu SRA. V spoločnom vyhlásení pripojenom v prílohe k replike ústav SRA potvrdzuje, že dodržal zásady nezávislosti a nestrannosti, overil relevantné dôkazy a dokumenty a stretol sa s riaditeľmi príslušných orgánov. Podľa žalobkyne je na účely preukázania ušlého zisku nevyhnutné vychádzať z primeraných domnienok.

142    Pokiaľ ide o prvý prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy, žalobkyňa uvádza, že sumy uložené na jej účtoch v Únii dostatočne vyplývajú z právneho hľadiska z dokumentov predložených v prílohe k žalobe. Správa SRA vychádzala z opatrného odhadu výnosu, ktorý sa mohol dosiahnuť v Iráne z predmetných súm, pri uplatnení úrokovej sadzby 6 % na tieto sumy, ktorú potvrdil ústav SRA.

143    Žalobkyňa v štádiu repliky a svojich pripomienok k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania poukazovala na to, že z dôvodu prijatia sporných aktov jej bola odňatá možnosť disponovať s finančnými prostriedkami, ktoré boli zmrazené na jej účtoch v Únii, a najmä ich opätovne dynamicky a výhodne investovať v Iráne. Ústav SRA založil svoj odhad na praxi, ktorú by tiež uplatnil, použiť prostriedky v cudzej mene, ktorými disponoval, na uzavretie zmlúv o zaistení vedených v tých istých menách. Okrem toho v Iráne je obvyklé, že poistné zmluvy alebo účty sú vedené v cudzej mene.

144    Pokiaľ ide o druhý prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy, žalobkyňa uvádza, že sumy, ktoré jej mali zaplatiť tri poisťovacie alebo zaisťovacie spoločnosti na jej účty v Únii, vyplývajú z dokumentov predložených v prílohe k žalobe. Tieto sumy boli overené ústavom SRA pred tým, ako boli prevzaté do správy SRA. Strata úrokov z týchto súm bola vypočítaná podľa metódy, ktorá bola vysvetlená v uvedenej správe. Žalobkyňa v štádiu repliky a svojich pripomienok k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania poukazovala na to, že z dôvodu prijatia sporných aktov jej bola odňatá možnosť disponovať s finančnými prostriedkami v cudzej mene, ktoré jej dlhovali tri poisťovacie alebo zaisťovacie spoločnosti, a najmä ich opätovne dynamicky a výhodne investovať v Iráne.

145    Pokiaľ ide o tretí prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy, žalobkyňa uvádza, že existencia potenciálnych ziskov stratených z dôvodu prijatia sporných aktov je preukázaná skutočnosťou, že uzatvárala poistné zmluvy na dopravu pasažierov v Únii pred uvedených prijatím, ako to uvádza správa SRA a ako to preukazuje dobropis adresovaný poisťovacej spoločnosti predložený v prílohe k žalobe. Strata takých zmlúv v Únii bola spojená s uvedenými aktmi a nie s americkou legislatívou, ktorá bola uplatniteľná len na území Spojených štátov. Odhad počtu a hodnoty neuzavretých poistných zmlúv na prepravu pasažierov, vychádzajúci z počtu a hodnoty skôr uzavretých zmlúv, sa uvádza v uvedenej správe. Ústav SRA v dokumente predloženom v replike potvrdil, že tento odhad založil na „údajoch o poistkách uzavretých počas dvoch rokov predchádzajúcich prijatiu reštriktívnych opatrení, na základe audítorských finančných správ [žalobkyne] v spolupráci s [uvedenou poisťovacou spoločnosťou]“. V štádiu repliky uplatnila v súlade s pokynmi uvedeného ústavu na sumu náhrady škody pôvodne požadovanej v žalobe z dôvodu neuzavretia poistných zmlúv na pasažierov zníženie 40 % zodpovedajúce úrovni jej nákladov. Pokiaľ ide o neuzavretie poistných zmlúv na prepravu nákladu, výška ujmy bola týmto ústavom ohodnotená priamym uplatnením 40 % zníženia zodpovedajúceho úrovni jej nákladov.

146    Rada podporovaná Komisiou v každom prípade spochybňuje, že žalobkyňa preukázala existenciu troch prvkov údajne utrpenej majetkovej ujmy.

147    Rada podporovaná Komisiou spochybňuje dôkaznú hodnotu správy SRA, keďže nie je podložená podrobnými dokumentmi overenými nezávislým znalcom bez prepojenia so žalobkyňou, ako to stanovuje judikatúra. Navyše táto správa je vypracovaná len v perzskom jazyku a je k nej predložený len voľný preklad žalobkyne. Vyhlásenie ústavu SRA predložené žalobkyňou na účely preukázania dôveryhodnosti takej správy nestačí na splnenie požiadaviek v oblasti dokazovania. Žalobkyňa nepredložila dôkazy, o ktoré sa uvedený ústav opieral pri vypracovaní svojej správy. Žalobkyňa nemôže platne tvrdiť, že tieto skutočnosti sú dôverné, keďže iránske ustanovenia týkajúce sa dôvernosti nemajú prednosť pred judikatúrou súdu Únie, ktorá si vyžaduje, aby žalobkyňa predložila dôkazy o škode, ktorú uplatňuje, a o príčinnej súvislosti medzi touto škodou a údajnou protiprávnosťou.

148    Pokiaľ ide o prvý prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy, Rada podporovaná Komisiou uvádza, že správa SRA je založená na obyčajnom predpoklade škody bez toho, aby vysvetlila, ako táto škoda skutočne vznikla. Neobsahuje žiadne vysvetlenie ani presnú dokumentáciu, a teda nepostačuje na preukázanie existencie tohto prvku. Je nemožné zistiť, či uvedená správa zohľadňuje skutočnosť, že úroky sa mohli hromadiť na účtoch žalobkyne v Únii. Sporné akty nebránili vyplácaniu takýchto úrokov, ale len ich prípadnému výberu z účtu. V zásade teda žalobkyňa neutrpela žiadnu škodu vyplývajúcu zo straty splatných úrokov zo svojich účtov v Únii. Žalobkyňa nepreukázala, že pokiaľ by v Iráne mohla opätovne investovať sumy zmrazené na jej účtoch v Únii, mohla získať priemerný úrok 6 %, teda za tri roky kumulovaný úrok 19 %. Nezohľadnila skutočnosť, že ak by tieto sumy boli prevedené do národnej meny, stratili by svoju hodnotu z dôvodu 57 % pádu hodnoty iránskeho rialu voči euru v mesiacoch od júla 2010 do novembra 2013. Žalobkyňa tiež nepredložila dôkaz, že mohla získať priemernú úrokovú sadzbu 6 % z účtov vedených v eurách.

149    Pokiaľ ide o druhý prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy, Rada podporovaná Komisiou spochybňuje, že žalobkyňa preukázala, že mohla získať odmenu, ktorú uvádza, zo súm, ktoré jej mali byť vyplatené tromi poisťovňami alebo zaisťovňami. Vychádza z rovnakých tvrdení, aké uvádza, pokiaľ ide o sumy zmrazené na účtoch žalobkyne v Únii (pozri bod 148 vyššie). Poznamenáva, že dokumenty predložené žalobkyňou neobsahovali žiadny dôkaz o sumách, ktoré jej údajne dlhovali tri dotknuté spoločnosti.

150    Pokiaľ ide o tretí prvok údajne utrpenej majetkovej ujmy, Rada podporovaná Komisiou tvrdí, že ak údajná škoda vyplýva zo straty možnosti vykonávať obchodné činnosti špekulatívnej povahy, ako je to v prejednávanej veci, požadovaný stupeň dôkazu je podľa judikatúry mimoriadne vysoký. Žalobkyňa nerešpektovala takúto úroveň dôkazu. Pokiaľ ide o neuzavretie poistných zmlúv na prepravu pasažierov, obmedzila sa na odvodenie ušlého zisku, ktorý údajne utrpela od júla 2010 do novembra 2013, nakoniec odhadovaného na 1 919 554,50 eura z priemerného ročného obratu vo výške 969 471,97 eura, ktorý dosiahla z tohto druhu zmlúv v priebehu dvoch predchádzajúcich rokov. Žalobkyňa však nepredložila poistné zmluvy na prepravu pasažierov, ktoré boli uzavreté v rokoch 2008 a 2009. Dobropis adresovaný poisťovacej spoločnosti v Nemecku, ktorý žalobkyňa predložila, nepreukazuje, že uzavrela s touto spoločnosťou zmluvu do výšky súm, ktoré požaduje, ani že udržiavala s touto spoločnosťou dlhodobý zmluvný vzťah. V každom prípade žalobkyňa opomenula zohľadniť, že ušlý zisk môže zodpovedať len zisku dosiahnutému z obratu a nie samotnému obratu. Pri absencii informácie o nákladoch žalobkyne, najmä o nákladoch týkajúcich sa zmluvy, ktorú, ako tvrdí, uzavrela s poisťovacou spoločnosťou, alebo nemožnosti overiť spoľahlivosť informácií odovzdaných v tejto súvislosti, najmä ak uvádza, že úroveň jej nákladov je 40 %, nie je možné určiť presnú výšku ušlého zisku, ktorý prípadne utrpela. Pokiaľ ide o neuzavretie poistných zmlúv na prepravu nákladu, žalobkyňa sa obmedzuje na vyvodenie ušlého zisku, ktorý údajne utrpela, z oznámenia, ktoré nemá dôkaznú hodnotu, keďže ho vystavila samotná žalobkyňa a bolo nepresné, pričom v ňom neuviedla žiadny údaj ani o povahe údajne dotknutých poistných zmlúv, ani o ušlom zisku týkajúcom sa týchto zmlúv.

151    Na úvod je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa sa v rámci tejto žaloby môže dovolávať iba majetkovej ujmy, ktorá sa vzťahuje na obdobie, počas ktorého boli jej finančné prostriedky zmrazené na základe sporných aktov, a to v období od 27. októbra 2010 do 15. novembra 2013 (ďalej len „relevantné obdobie“).

152    Nakoľko veľká časť tvrdení žalobkyne týkajúcich sa majetkovej ujmy vychádza z posúdení obsiahnutých v správe SRA, ktorých dôkaznú hodnotu Rada podporovaná Komisiou spochybňuje, je potrebné začať preskúmaním dôkaznej hodnoty tejto správy.

1)      O dôkaznej hodnote správy SRA hodnotiacej údajne utrpenú majetkovú ujmu

153    Pri absencii právnej úpravy Únie v súvislosti s pojmom dôkaz zakotvil súd Únie zásadu voľného predkladania alebo slobodu dôkazných prostriedkov, ktorú treba chápať ako možnosť predkladať na preukázanie určitej skutočnosti dôkazy akejkoľvek povahy, ako sú výpovede, listinné dôkazy, priznania atď. (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2000, Met‑Trans a Sagpol, C‑310/98 a C‑406/98, EU:C:2000:154, bod 29; z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 72, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, EU:C:2008:604, body 113 a 114). V súlade s tým súd Únie zakotvil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej určenie dôveryhodnosti, alebo inými slovami, dôkaznej hodnoty dôkazného prostriedku je ponechané na vnútorné presvedčenie súdu (rozsudok z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, EU:T:2004:220, bod 72, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, EU:C:2008:604, body 111 a 112).

154    Na určenie dôkaznej hodnoty dokumentu je potrebné zohľadniť viacero skutočností, ako je pôvod dokumentu, okolnosti jeho vypracovania, subjekt, ktorému je určený, jeho obsah, a položiť si otázku, či sa podľa týchto skutočností informácia, ktorú obsahuje, zdá byť rozumná a vierohodná (rozsudky z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, EU:T:2000:77, bod 1838, a zo 7. novembra 2002, Vela a Tecnagrind/Komisia, T‑141/99, T‑142/99, T‑150/99 a T‑151/99, EU:T:2002:270, bod 223).

155    V tomto kontexte súd Únie už rozhodol, že analýzu predloženú žalobcom nemožno považovať za nestranný a nezávislý posudok, keďže o ňu požiadal a financoval ju sám žalobca a bola vypracovaná na základe údajov, ktoré žalobca poskytol bez toho, aby presnosť alebo relevantnosť týchto údajov boli predmetom akéhokoľvek nezávislého preskúmania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2011, Siemens/Komisia, T‑110/07, EU:T:2011:68, bod 137).

156    Súd Únie mal už tiež príležitosť rozhodnúť, že znalecký posudok sa môže považovať za hodnoverný len na základe jeho objektívneho obsahu, pričom len jednoduché nepodložené tvrdenie uvedené v takejto písomnosti nie je samo osebe rozhodujúce (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia, T‑274/01, EU:T:2004:266, bod 71).

157    Dôkaznú hodnotu správy SRA treba posúdiť práve vzhľadom na zásady pripomenuté v bodoch 153 až 156 vyššie.

158    V tejto súvislosti treba poznamenať, že správa SRA bola pôvodne vypracovaná v perzskom jazyku a že preklad, ktorý predložila žalobkyňa, je voľným prekladom. Takto Všeobecný súd nemá zaručené, že preklad uvedenej správy v jazyku konania predložený žalobkyňou zodpovedá originálu. Okrem toho túto správu vypracoval subjekt so sídlom v Iráne, ústav SRA, ktorý je uvedený ako úradný účtovný znalec. Do spisu však nebol doložený žiadny dôkaz v tejto súvislosti. Z prekladu tej istej správy do jazyka konania vyplýva, že „audit [, ktorý obsahuje,] bol vykonaný len s cieľom pomôcť [žalobkyni] vo vyhodnotení výšky škody, ktorú utrpela“ z dôvodu sporných aktov. Predmetná správa tak bola vypracovaná na žiadosť žalobkyne a financovaná žalobkyňou s cieľom preukázať v rámci tohto konania existenciu a rozsah údajnej majetkovej ujmy. Navyše, ako vyplýva z prekladu predmetnej správy do jazyka konania, správa vychádza najmä z dokumentov alebo údajov predložených žalobkyňou. Treba však zdôrazniť, že dokumenty predložené žalobkyňou nie sú pripojené k správe a neboli predložené v rámci tohto konania, takže Všeobecný súd sa s nimi nemôže oboznámiť. Nakoniec preklad predmetnej správy do jazyka konania uvádza, že číselné údaje predložené žalobkyňou boli prijaté bez „akéhokoľvek dôkazu o ich nepresnosti“.

159    V rozsahu, v akom vyplýva z voľného prekladu vyhlásenia ústavu SRA do jazyka konania, že tento ústav je certifikovaný účtovník podliehajúci dodržiavaniu zásad nezávislosti a nestrannosti a že „overil dôkazy a dokumenty“ predložené žalobkyňou, ako sa to tiež uvádza v správe SRA, treba poznamenať, že toto vyhlásenie pochádza od deklaranta, ktorý to potvrdzuje o sebe, a že toto vyhlásenie nie je podložené akýmkoľvek vonkajším prvkom, ktorý by dokazoval obsah.

160    Z dôvodu kontextu, v ktorom bola vypracovaná správa SRA, a v zmysle zásad pripomenutých v bodoch 153 až 156 vyššie sa dôkazná hodnota tejto správy musí značne relativizovať. Túto správu nemožno považovať za postačujúcu na to, aby slúžila ako dôkaz toho, čo obsahuje, najmä čo sa týka existencie a rozsahu údajnej škody. Nanajvýš môže byť neúplným dôkazom, ktorý treba podporiť inými dôkazmi.

2)      O prvom prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy

161    V rozsahu, v akom na účely preukázania prvého prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy žalobkyňa vychádza z bodu 1 správy SRA, treba pripomenúť, že ako to už bolo uvedené v bode 160 vyššie, túto správu nemožno považovať za dostatočnú na to, aby bola dôkazom toho, čo sa v nej uvádza, a že musí byť podopretá ďalšími dôkazmi.

162    Jediné prípustné dôkazy predložené žalobkyňou sú listy jednej banky zo 6. a 23. augusta 2010, druhej banky z 23. augusta 2010 a 25. apríla 2014 a tretej banky z 28. júla 2010 a 22. apríla 2014, ktoré uvádzajú celkové sumy 89 563,02 eura, 12 853,84 GBP (približne 14 396 eur) a 2 126,51 USD (približne 1 828 eur) uložené žalobkyne žalobkyňou na účtoch v Únii, na ktoré boli uplatnené opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov prijaté voči nej od 26. júla 2010. Tieto listy, zdá sa, slúžili ako základ súm prenesených do prvej tabuľky uvedenej v bode 1 správy SRA. Potvrdzujú tiež, že žiadosti o prevod finančných prostriedkov, ktoré žalobkyňa adresovala uvedeným bankám v lete 2010, boli týmito bankami odmietnuté z dôvodu opatrení zmrazenia finančných prostriedkov prijatých voči nej od 26. júla 2010.

163    Rada nespochybnila sumy konštatované v listoch uvedených v bode 161 vyššie, ale v podstate konštatuje, že žalobkyňa z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že tieto sumy nevygenerovali žiadny úrok počas relevantného obdobia ani že tieto sumy, ak by mohli byť prevedené do Iránu, by jej priniesli ročný úrok vo výške 6 % v priebehu relevantného obdobia. Komisia tiež v bode 11 písm. i) vyjadrenia vedľajšieho účastníka poznamenala, že „prílohy A.12 až A.14 [žaloby] ponúkali nepresné a neúplné okamžité stavy transakcií a zostatkov na účte“.

164    V tejto súvislosti treba konštatovať, že informácie uvedené v listoch spomenutých v bode 161 vyššie sa zdajú byť len vyhláseniami predmetných bánk. Hoci tieto vyhlásenia boli vystavené bankami, ktoré samotné podliehali reštriktívnym opatreniam, napriek tomu nie sú zbavené akejkoľvek dôkaznej hodnoty z dôvodu ich podrobnej, presnej a primeranej povahy. Tieto vyhlásenia totiž odkazujú na čísla účtov a na presné a pomerne malé sumy k 6. augustu 2010, pokiaľ ide o prvú banku uvedenú v bode 162 vyššie, k 20. marcu 2013, pokiaľ ide o druhú banku uvedenú v bode 162 vyššie, a 20. marcu 2014, pokiaľ ide o tretiu banku uvedenú v bode 162 vyššie. Okrem toho tvrdenie Komisie založené na nepresnej povahe uvedených súm sa musí do určitej miery relativizovať vzhľadom na skutočnosť, že finančné prostriedky žalobkyne zostali zmrazené nepretržite od 27. júla 2010 do 18. októbra 2015, keď bolo meno žalobkyne zo sporných zoznamov odstránené, a skutočnosť, že s výnimkou akumulácie úrokov žiadna tretia strana ani žalobkyňa nemohli vykonávať prevody z týchto účtov po prijatí reštriktívnych opatrení voči žalobkyni. Navyše žiadosti o prevod finančných prostriedkov adresované žalobkyňou druhej a tretej vyššie uvedenej banke potvrdzujú, že sumy porovnateľné so sumami uvádzanými v marci 2013 alebo marci 2014 už figurovali na účtoch žalobkyne v roku 2010.

165    Vzhľadom na to vyhlásenia uvádzané v správe SRA a listoch uvedených v bode 161 vyššie mali byť na to, aby predstavovali dostatočný dôkaz o prvom prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy, podložené ostatnými dôkaznými prostriedkami.

166    Iba také dôkazy, ako sú výpisy z účtov týkajúce sa relevantného obdobia, by totiž Všeobecnému súdu umožnili ubezpečiť sa, že finančné prostriedky uložené na predmetné účty sa počas celého relevantného obdobia nemenili a že tieto finančné prostriedky nevygenerovali počas toho istého obdobia žiadny úrok. Žiadna informácia týkajúca sa úrokov nefiguruje v listoch prvej a tretej banky uvedených v bode 162 vyššie. Okrem toho, hoci list z 25. apríla 2014 druhej banky uvedený v bode 162 vyššie uvádza, že z týchto účtov k 20. marcu 2014 nebol vyplatený žiadny úrok alebo že boli vyplatené iba zanedbateľné úroky, nespresňuje, od akého dátumu boli tieto úroky vypočítané. Finančné prostriedky na účtoch žalobkyne v Únii počas relevantného obdobia a tiež informácie o prípadných úrokoch z týchto finančných prostriedkov počas toho istého obdobia však boli základné informácie na posúdenie prvého prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy.

167    Je dôležité poznamenať, že prípustné dôkazné prostriedky sa mali predložiť na preukázanie, že ak by finančné prostriedky na účtoch žalobkyne v Únii počas relevantného obdobia mohli byť prevedené do Iránu, vygenerovali by ročný úrok vo výške 6 %. Listy citované v bode 161 vyššie neobsahujú v tejto súvislosti žiadnu informáciu. Skutočnosť, že správa SRA uplatňuje takú sadzbu prezentovanú ako „priemernú ročnú úrokovú sadzbu pre účty v cudzej mene“ v druhej tabuľke reprodukovanej v bode 1 uvedenej správy, nepostačuje vzhľadom na to, že táto správa sama osebe nepostačuje na preukázanie toho, čo obsahuje.

168    Žalobkyňa si tak nesplnila povinnosť, ktorú jej ukladá preukázanie prvého prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy zodpovedajúceho strate na úrokoch, ktoré mohla získať, ak by finančné prostriedky uložené na svojich účtoch v Únii previedla a využila v Iráne.

169    Za týchto okolností treba zamietnuť žiadosť žalobkyne smerujúcu k získaniu náhrady údajne utrpenej majetkovej ujmy, pokiaľ ide o prvý prvok tejto ujmy.

3)      O druhom prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy

170    V rozsahu, v akom na účely preukázania druhého prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy žalobkyňa vychádza z bodu 2 správy SRA, treba pripomenúť, že túto správu nemožno považovať za dostatočnú na to, aby bola dôkazom toho, čo sa v nej uvádza, a že musí byť podopretá ďalšími dôkazmi.

171    Jedinými prípustnými dôkazmi, ktoré žalobkyňa uviedla v tejto súvislosti, je výpis z účtu prvej poisťovacej a zaisťovacej spoločnosti, ktorý uvádza celkový zostatok dlžný žalobkyni vo výške 1 053 268,62 eura k 1. aprílu 2014, dlhopis na sumu 189 547,60 eura vystavený žalobkyňou voči uvedenej spoločnosti 20. apríla 2009, výpis z účtu druhej poisťovacej a zaisťovacej spoločnosti v perzskom jazyku, dlhopis na sumu 265 444,21 eura vystavený žalobkyňou voči tejto poslednej uvedenej spoločnosti 5. decembra 2009, výpis z účtu tretej poisťovacej a zaisťovacej spoločnosti uvádzajúci zostatok dlžný žalobkyni v sume 1 344 859,30 eura k 30. septembru 2014, ako aj list a elektronické správy, ktoré táto spoločnosť adresovala žalobkyni, z 25. novembra 2010 a z 2. a 8. októbra 2012, uvádzajúce nemožnosť alebo ťažkosti s vykonaním platieb v prospech žalobkyne z dôvodu sankcií prijatých voči nej.

172    Rada podporovaná Komisiou spochybňuje, že dlhopisy a výpisy z účtov predložené žalobkyňou stačia na preukázanie výšky finančných prostriedkov, ktoré jej dlhovali tri predmetné poisťovacie a zaisťovacie spoločnosti a ktorých vyplatenie bolo zmrazené v dôsledku sporných aktov. Okrem toho sa domnieva, že žalobkyňa z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že tieto prostriedky, ak by mohli byť prevedené do Iránu, by jej v priebehu relevantného obdobia priniesli ročný úrok 6 %.

173    V tejto súvislosti treba konštatovať, že výpis z účtu druhej poisťovacej a zaisťovacej spoločnosti uvedenej v bode 171 vyššie nie je dôkazom, ktorý by Všeobecný súd mohol zohľadniť, keďže je vystavený v perzskom jazyku a nebol predložený žiadny preklad do jazyka konania, a to angličtiny. Konkrétne, keďže údaje použité v tomto dokumente sú perzské, nie je možné sa s nimi oboznámiť a porovnať ich s údajmi uvedenými v písomných podaniach žalobkyne. Tomuto dokumentu teda nie je možné priznať nijakú dôkaznú hodnotu.

174    Výpisy z účtu prvej a tretej poisťovacej a zaisťovacej spoločnosti, ktoré sú uvedené v bode 171 vyššie, boli vystavené 1. apríla, resp. 30. septembra 2014 a žiadny údaj v nich neumožňuje ubezpečiť sa o tom, že sa týkajú iba pohľadávok alebo dlhov medzi každou z troch poisťovacích a zaisťovacích spoločností a žalobkyňou, ktoré vznikli počas relevantného obdobia, teda v období od 27. októbra 2010 do 15. novembra 2013. Treba preto konštatovať, že tieto dokumenty neposkytujú dostatočný dôkaz o finančných prostriedkoch dlžných žalobkyni uvedenými poisťovacími a zaisťovacími spoločnosťami, ktorých vyplatenie bolo zmrazené v dôsledku sporných aktov.

175    Dlhopisy vystavené žalobkyňou voči prvej a druhej poisťovacej a zaisťovacej spoločnosti, ktoré sú uvedené v bode 171 vyššie, sú z 20. apríla a 5. decembra 2009 a nevyhnutne odkazujú na pohľadávky, ktoré vznikli pred príslušným obdobím, počas ktorého sporné akty vytvárali svoje účinky. Tieto dokumenty teda nie sú takej povahy, aby preukazovali finančné prostriedky dlžné žalobkyni uvedenými poisťovacími a zaisťovacími spoločnosťami, ktorých vyplatenie bolo zmrazené v dôsledku sporných aktov.

176    Nakoniec list a elektronické správy, ktoré tretia poisťovacia a zaisťovacia spoločnosť, ktorá je uvedená v bode 171 vyššie, adresovala žalobkyni, neuvádzajú žiadnu sumu dlžnú žalobkyni uvedenou spoločnosťou. Tieto dokumenty teda nie sú takej povahy, aby preukazovali finančné prostriedky dlžné žalobkyni touto poisťovacou a zaisťovacou spoločnosťou, ktorých vyplatenie bolo zmrazené v dôsledku sporných aktov.

177    V každom prípade žiaden z dokumentov uvedených v bodoch 173 až 176 vyššie neobsahuje informácie týkajúce sa možnosti, ktorú mala mať žalobkyňa, získať z týchto finančných prostriedkov ročný úrok vo výške 6 %, ak by mohli byť prevedené do Iránu. Ako to už bolo uvedené v bode 167 vyššie, v tejto súvislosti v spise chýbajú určité dodatočné a prípustné dôkazy.

178    Žalobkyňa si tak nesplnila povinnosť, ktorú jej ukladá preukázanie druhého prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy zodpovedajúceho strate na úrokoch, ktoré mohla získať, ak by finančné prostriedky, ktoré jej dlhovali tri poisťovacie a zaisťovacie spoločnosti, získala, previedla a využila v Iráne.

179    Za týchto okolností treba zamietnuť žiadosť žalobkyne smerujúcu k získaniu náhrady údajne utrpenej majetkovej ujmy, pokiaľ ide o druhý prvok tejto ujmy.

4)      O treťom prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy

180    V rozsahu, v akom na účely preukázania tretieho prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy žalobkyňa vychádza z bodu 3 správy SRA, treba pripomenúť, že túto správu nemožno považovať za dostatočnú na to, aby bola dôkazom toho, čo sa v nej uvádza, a že musí byť podopretá ďalšími dôkazmi.

181    Jediné prípustné dôkazy, ktoré žalobkyňa v tejto súvislosti predložila, sú dobropis na sumu 76 187,65 eura vystavený na poisťovaciu spoločnosť 24. apríla 2010, ako aj interný list zo 14. apríla 2014 v perzskom jazyku, pochádzajúci od riaditeľa oddelenia pre právne a zmluvné veci, s pripojeným voľným prekladom do jazyka konania.

182    Rada podporovaná Komisiou v podstate zastáva názor, že dokumenty predložené žalobkyňou nepreukazujú existenciu etablovaného a trvalého vzťahu do výšky súm, ktorú požaduje.

183    V tejto súvislosti treba poznamenať, že dobropis vystavený žalobkyňou vo vzťahu k poisťovacej spoločnosti je z 20. apríla 2010 a odkazuje na vykonanie programu cestovného poistenia počas obdobia, ktoré predchádzalo relevantnému obdobiu a v priebehu ktorého sporné akty vytvárali svoje účinky. Tento dokument neposkytuje žiadnu informáciu o tom, že program cestovného poistenia, ktorého sa týka, mal po tam uvedenom vykonávacom období pokračovať alebo sa obnoviť, najmä počas relevantného obdobia. Tento dokument teda nemôže preukazovať ušlý zisk, ktorý utrpela žalobkyňa z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov a nákladu, ktoré bolo spojené s reštriktívnymi opatreniami prijatými voči žalobkyni v sporných aktoch.

184    Navyše tomuto listu zo 14. apríla 2014, pochádzajúcemu od riaditeľa oddelenia žalobkyne pre právne a zmluvné veci, možno ako takému priznať iba nízku dôkaznú hodnotu, keďže je predmetom iba voľného prekladu a pochádza od toho istého účastníka, ktorý sa ho dovoláva na podporu svojich vlastných návrhov. V každom prípade z voľného prekladu tohto listu vyplýva, že „na základe krátkeho prešetrenia, škody vzniknuté spoločnosti (poistky) vyplývajúce z reštriktívnych opatrení prijatých Európskou úniou počas viacerých mesiacov dosahujú 56 601 043 645 [IRR (približne 1 132 020 eur)]“. Takéto vyhlásenie je príliš neurčité a nepresné na to, aby umožňovalo konštatovať, že počas relevantného obdobia žalobkyňa skutočne utrpela ušlý zisk z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov a nákladu, spojený s prijatím sporných aktov do výšky súm uvedených v jej písomných podaniach.

185    Žalobkyňa si tak nesplnila povinnosť, ktorú jej ukladá z právneho hľadiska dostatočné preukázanie tretieho prvku údajne utrpenej majetkovej ujmy zodpovedajúceho ušlému zisku, ktorý utrpela z dôvodu nepodpísania poistných zmlúv na prepravu pasažierov a nákladu.

186    Za týchto okolností treba zamietnuť žiadosť žalobkyne smerujúcu k získaniu náhrady údajne utrpenej majetkovej ujmy, pokiaľ ide o tretí prvok tejto ujmy.

187    Preto aj bez toho, aby bolo potrebné preskúmať podmienku týkajúcu sa existencie príčinnej súvislosti, je potrebné zamietnuť návrh na náhradu majetkovej ujmy podaný žalobkyňou v celom rozsahu.

188    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa musí žaloba ako celok zamietnuť.

 O trovách

189    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady.

190    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, svoje trovy konania. V dôsledku toho Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Iran Insurance Company znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie.

3.      Európska komisia znáša vlastné trovy konania.

Pelikánová Valančius Nihoul

Svenningsen       Öberg

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2018.

Podpisy

Obsah

* Jazyk konania: angličtina.