NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
TAMARA ĆAPETA
prednesené 8. júna 2023(1)
Vec C‑218/22
BU
proti
Comune di Copertino
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale di Lecce (súd v Lecce, Taliansko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Článok 7 – Nárok na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorá nebola vyčerpaná pred skončením pracovného pomeru – Riziko ‚preplácania‘ – Vnútroštátna právna úprava, ktorá odmieta peňažnú náhradu v záujme kontroly verejných výdavkov – Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neschopnosť čerpať dovolenku počas pracovného pomeru“
I. Úvod
1. Majú pracovníci nárok na preplatenie nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok? Inými slovami, môžu sa rozhodnúť, že si neuplatnia svoje právo na odpočinok od práce a namiesto toho pri skončení pracovného vzťahu získajú jeho peňažný ekvivalent? Bráni právo Únie členským štátom v zavedení opatrení, ktorých cieľom je predísť takémuto rozhodnutiu?
2. Práve tieto otázky vyplývajú z veci prejednávanej na Tribunale di Lecce (súd v Lecce, Taliansko), ktorý v tejto veci podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd chce v podstate zistiť rozsah, v akom smernica o pracovnom čase(2) bráni „preplácaniu“ platenej dovolenky za kalendárny rok, teda premene neuplatneného nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok na peňažnú sumu.
3. Záležitosť vyplýva zo sporu medzi BU, ktorý bol zamestnancom verejnej správy, a jeho zamestnávateľom Comune di Copertino (obec Copertino, Taliansko).(3) BU sa dovoláva uznania nároku na peňažnú náhradu za platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorú počas pracovného pomeru nevyčerpal.
II. Okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
4. Žalobca vo veci samej BU pôsobil v obci Copertino ako zamestnanec verejnej správy na pozícii „Istruttore Direttivo Tecnico“ (technický riadiaci pracovník pre verejné práce) od februára 1992 do októbra 2016.
5. Listom z 24. marca 2016 adresovaným obci Copertino BU dobrovoľne odstúpil z funkcie s cieľom odísť do predčasného dôchodku(4) a jeho služobný pomer sa teda skončil 1. októbra 2016.
6. BU v kontexte konania vo veci samej tvrdí, že za obdobie rokov 2013 – 2016 jeho nevyčerpaná platená dovolenka za kalendárny rok predstavovala 79 dní. Preto za tieto dni požaduje finančnú náhradu, keďže sa domnieva, že túto dovolenku za kalendárny rok počas služobného pomeru nemohol využiť.(5)
7. Obec Copertino odpovedala, že BU si bol vedomý svojej povinnosti čerpať zostávajúce dni dovolenky, ako aj toho, že mu ich nemožno preplatiť.(6) V súvislosti s tým sa odvoláva na pravidlo stanovené v článku 5 ods. 8 talianskeho zákonného dekrétu č. 95(7), v ktorom sa stanovuje, že zamestnanci vo verejnom sektore musia čerpať dovolenku za kalendárny rok v súlade s pravidlami orgánu verejnej správy, v ktorom sú zamestnaní, a že za žiadnych okolností nemajú nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok. Toto ustanovenie sa uplatňuje rovnako v prípade skončenia pracovného pomeru z dôvodu mobility, odstúpenia z funkcie, rozviazania pomeru alebo odchodu do dôchodku.
8. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že predmetný právny predpis bol súčasťou balíka prijatého po globálnej finančnej kríze z roku 2008 s cieľom lepšie kontrolovať rozpočet a hospodárske úspory vo verejnom sektore. Tento účel ďalej potvrdzuje názov príslušného ustanovenia, konkrétne článku 5 zákonného dekrétu č. 95, a to „Zníženie výdavkov orgánov verejnej správy“.
9. Vnútroštátny súd ďalej vysvetľuje, že Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) vo svojom rozsudku č. 95/2016(8) zamietol návrhy spochybňujúce ústavnosť článku 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95 ako nedôvodné. Corte costituzionale (Ústavný súd) podal svoj vlastný výklad dotknutého ustanovenia a konštatoval, že vzhľadom na tento výklad ustanovenie nie je v rozpore s talianskou Ústavou ani s uplatniteľným právom Únie. Tento súd konštatoval, že predchádzanie nekontrolovanému preplácaniu dovolenky má okrem obmedzenia verejných výdavkov aj ďalšie ciele. K týmto cieľom by patrilo opätovné potvrdenie dôležitosti skutočného čerpania dovolenky za kalendárny rok a podpora rozumného plánovania platenej dovolenky za kalendárny rok. So zreteľom na uvedené sa predmetné pravidlo vykladalo ako pravidlo, ktoré zakazuje preplatenie v prípadoch, keď je možné včas naplánovať čerpanie dovolenky, pričom tieto prípady zahŕňajú rôzne situácie vrátane odstúpenia z funkcie.
10. Tento výklad je podľa názoru Corte costituzionale (Ústavný súd) takisto v súlade s rozsudkami Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) a Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktoré uznávajú nárok pracovníkov na peňažnú náhradu za dovolenku, ktorú nevyčerpali z dôvodov, ktoré im nemožno pripísať.
11. Vzhľadom na to, že judikatúra, ktorú uviedol Corte costituzionale (Ústavný súd), je relevantná z hľadiska chápania kontextu návrhu na začatie prejudiciálneho konania, na tomto mieste ju stručne predstavím.
12. Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) najprv konštatoval, že preplácanie je podmienené tým, že pracovník preukáže, že si nemohol uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok z dôvodu „mimoriadnych a odôvodnených potrieb služobného pomeru alebo vyššej moci“(9). Následne rozhodol, že pracovník má nárok na peňažnú náhradu s výnimkou prípadu, keď zamestnávateľ dokáže preukázať, že pracovníkovi poskytol možnosť účinne si uplatniť nárok na dovolenku pred skončením pracovného pomeru a že pracovníka primerane informoval o takomto dôsledku, pričom výslovne upozornil na túto možnú stratu.(10) Konkrétnejšie v prípade odstúpenia z funkcie na konci materskej dovolenky tento súd uznal nárok na peňažnú náhradu, keďže napriek tomu, že vzťah bol v skutočnosti ukončený na základe dobrovoľného rozhodnutia pracovníčky, táto pracovníčka by počas obdobia povinného prerušenia pracovného pomeru nijakým spôsobom nemohla platenú dovolenku za kalendárny rok čerpať.(11)
13. Consiglio di Stato (Štátna rada) vo svojich rozsudkoch týkajúcich sa článku 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95 trvala na tom, že zdravotné dôvody, ako sú tie vyplývajúce z pracovnej neschopnosti, nemajú vplyv na nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok.(12)
14. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že podaný výklad príslušného ustanovenia zákonného dekrétu č. 95 umožňuje preplatenie dovolenky za kalendárny rok iba v prípade, že táto dovolenka nebola skutočne vyčerpaná z dôvodov nezávislých od vôle pracovníka (napríklad z dôvodu choroby). Potvrdzuje však, že pracovníkovi možno peňažnú náhradu odoprieť v situácii, keď bolo skončenie pracovného pomeru predvídateľné, vrátane situácie, v ktorej pracovník odstúpi z funkcie.
15. Vnútroštátny súd sa domnieva, že aj pri takomto výklade stále existuje potenciálny konflikt medzi článkom 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95 a smernicou o pracovnom čase, ako ju vykladá Súdny dvor. Na tento účel v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok job‑medium(13).
16. Keďže mal Tribunale di Lecce (súd v Lecce) pochybnosti, pokiaľ ide o otázku zlučiteľnosti talianskej právnej úpravy so smernicou o pracovnom čase, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 7 [smernice o pracovnom čase] a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie [(ďalej len ‚Charta‘)] vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej…, ktorá z dôvodu potreby obmedziť verejné výdavky, ako aj organizačných potrieb verejnoprávneho zamestnávateľa stanovuje zákaz preplácania dovolenky v prípade dobrovoľného odstúpenia [pracovníka] verejnej správy z funkcie?
2. A okrem toho v prípade kladnej odpovede, majú sa článok 7 [smernice o pracovnom čase] a článok 31 ods. 2 [Charty] vykladať v tom zmysle, že pracovník verejnej správy musí preukázať nemožnosť čerpania dovolenky počas pracovného pomeru?“
17. Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili BU, obec Copertino, talianska vláda a Európska komisia. Pojednávanie sa nekonalo.
III. Analýza
18. Návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádza z talianskej právnej úpravy a z príslušnej judikatúry, v ktorej sa táto úprava vykladá, vrátane judikatúry Corte costituzionale (Ústavný súd). Vnútroštátny súd zrejme nesúhlasí s konštatovaním Corte costituzionale (Ústavný súd), že predmetná talianska právna úprava je v súlade so smernicou o pracovnom čase.
19. Žiadny z predchádzajúcich sporov v Taliansku, ktoré sa týkali tejto právnej úpravy, neviedol k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor sa teda prvýkrát vyzýva, aby vysvetlil, či sa členské štáty môžu rozhodnúť zabrániť preplácaniu platenej dovolenky za kalendárny rok spôsobom, aký uplatnilo Taliansko vo verejnom sektore.
20. Predtým, ako sa budem ďalej venovať svojej analýze, je náležité uviesť jedno úvodné objasnenie. V súlade s rozdelením právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátne súdy v prejudiciálnom konaní Súdny dvor nemôže vykladať vnútroštátne právo. Musí zohľadniť právny a skutkový rámec tak, ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu.(14)
21. So zreteľom na vysvetlenie v návrhu na začatie prejudiciálneho konania budem teda postupovať na základe nasledujúceho chápania talianskej právnej úpravy. S cieľom zabrániť preplácaniu platenej dovolenky za kalendárny rok vo verejnom sektore, ale takisto s cieľom povzbudiť pracovníkov, aby túto dovolenku skutočne čerpali, sa v talianskej právnej úprave zakázala premena neuplatneného nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok na peňažnú sumu. V zmysle výkladu v judikatúre vrátane judikatúry Corte costituzionale (Ústavný súd) táto právna úprava zrejme nezakazuje preplácanie za každých okolností, ale iba v prípade, že pracovníci si mohli čerpanie svojej platenej dovolenky za kalendárny rok naplánovať.
22. Vnútroštátny súd sa svojimi dvoma otázkami v podstate pýta, či článok 7 smernice o pracovnom čase zakazuje takúto vnútroštátnu právnu úpravu, a ak nie, či preukázanie, že pracovník mal skutočnú možnosť čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, prináleží pracovníkovi alebo zamestnávateľovi. Týmito otázkami sa budem zaoberať postupne.
A. O prvej otázke
23. Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či článok 7 smernice o pracovnom čase bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje zákaz preplácania nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok pri skončení pracovného pomeru.
24. Touto otázkou sa budem zaoberať nasledujúcim spôsobom. Po prvé posúdim podmienky, za ktorých smernica o pracovnom čase stanovuje nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok. Potom názorne ukážem, že táto smernica uprednostňuje skutočné čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok, čo je v súlade s prínosmi dovolenky pre zdravie pracovníkov. Napokon posúdim, či s cieľom povzbudiť pracovníkov, aby si skutočne čerpali platenú dovolenku za kalendárny rok, možno prijať vnútroštátnu právnu úpravu ako tá, ktorá je predmetom konania vo veci samej.
1. Kedy existuje nárok na peňažnú náhradu?
25. Vnútroštátny súd pri vysvetľovaní svojich pochybností týkajúcich sa zlučiteľnosti predmetnej talianskej právnej úpravy so smernicou o pracovnom čase odkazuje na rozsudok job‑medium. Z uvedeného rozsudku cituje tento bod: „Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že článok 7 ods. 2 [smernice o pracovnom čase] nekladie žiadnu inú podmienku na vznik nároku na peňažnú náhradu, než je podmienka vyplývajúca zo skutočnosti, že jednak sa pracovný pomer skončil a jednak pracovník alebo pracovníčka nevyčerpal/‑a celú platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal/‑a nárok ku dňu skončenia tohto pracovného pomeru“(15).
26. Z uvedeného konštatovania vyplýva, že členské štáty nemôžu zavádzať žiadne ďalšie podmienky týkajúce sa vzniku nároku na peňažnú náhradu.
27. Pokiaľ ide o prvú podmienku, ktorá peňažnú náhradu prepája so skončením pracovného vzťahu, v judikatúre sa potvrdzuje, že ak sa platená dovolenka za kalendárny rok poskytuje na základe referenčného obdobia (ktorým je zvyčajne 12 mesiacov), k preplateniu nemôže dôjsť počas alebo na konci daného referenčného obdobia.(16) Súdny dvor vysvetlil, že ak sa dovolenka nevyčerpá do konca daného obdobia z dôvodov, ktoré nemožno pripísať pracovníkovi, musí existovať obdobie prenesenia dovolenky.(17) Ak však pracovný pomer pracovníka ďalej trvá, nemôže požiadať o preplatenie.
28. Peňažná náhrada teda nepredstavuje samostatný nárok, ktorý by pracovníkom priznávala smernica o pracovnom čase. Pracovník sa nemôže rozhodnúť, že si namiesto platenej dovolenky za kalendárny rok vyberie peňažnú náhradu. Len v prípade skončenia pracovného pomeru článok 7 ods. 2 smernice o pracovnom čase pripúšťa, aby namiesto platenej dovolenky za kalendárny rok bola vyplatená peňažná náhrada.(18)
29. Peňažná náhrada navyše predstavuje len výnimku(19), a ako sa vyjadruje v druhej podmienke v rozsudku job‑medium(20), závisí od existencie nároku na dovolenku za kalendárny rok v čase, keď sa peňažná náhrada požaduje: nárok na ňu vzniká, ak pracovník nevyčerpal celú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú mal nárok ku dňu skončenia pracovného vzťahu.
30. Nárok na peňažnú náhradu teda existuje iba v prípade, že stále existuje nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok.
31. Tento nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok vyplýva priamo zo smernice o pracovnom čase na základe samotnej existencie pracovného vzťahu a členské štáty nemôžu zaviesť nijaké ďalšie podmienky týkajúce sa vzniku tohto nároku.(21) Členské štáty však môžu určiť podmienky uplatňovania tohto nároku na dovolenku za kalendárny rok.(22) V tejto súvislosti môžu stanoviť, že nadobudnutý nárok zanikne, ak sa neuplatní v určitej lehote. Členské štáty teda môžu stanoviť obmedzenie trvania obdobia prenesenia nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok.(23)
32. V rozsudku Max‑Planck‑Gesellschaft Súdny dvor rozhodol, že „článok 7 ods. 1 [smernice o pracovnom čase] v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje pravidlá uplatňovania nároku na platenú ročnú dovolenku výslovne priznaného touto smernicou vrátane zániku uvedeného nároku uplynutím referenčného obdobia alebo obdobia prenesenia dovolenky, avšak pod podmienkou, že pracovník, ktorému zaniká nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok, mal skutočne možnosť uplatniť nárok, ktorý mu smernica priznáva“(24).
33. Z uvedeného vyplýva záver, že smernica o pracovnom čase v prípade skončenia pracovného pomeru nie vždy bráni strate nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok.
34. Ak nárok na nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok už v čase skončenia pracovného vzťahu zanikol, sekundárny nárok na peňažnú náhradu neexistuje.
35. Súdny dvor v rozsudku job‑medium rozhodol, že dobrovoľné skončenie pracovného pomeru nemôže byť samo osebe dôvodom na odmietnutie peňažnej náhrady. Daná vec sa však týkala situácie, v ktorej nárok na dovolenku za kalendárny rok existoval.(25) Keby nárok na dovolenku za kalendárny rok zanikol uplynutím času alebo by z nejakého dôvodu prestal existovať, pracovník by pri skončení pracovného vzťahu peňažnú náhradu požadovať nemohol.
36. To, či takúto stratu peňažnej náhrady možno tolerovať, závisí od overenia toho, či si pracovník skutočne mohol uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok. To je dôvodom, prečo takáto strata nemôže byť automatická.(26)
37. Ako vysvetlil Súdny dvor, ak sa pracovník dobrovoľne a s úplnou znalosťou veci, pokiaľ ide o dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, vzdal čerpania svojej platenej dovolenky za kalendárny rok po tom, čo mu bolo umožnené, aby skutočne uplatnil svoj nárok na túto dovolenku, a to bez toho, aby mal zamestnávateľ povinnosť nariadiť pracovníkovi, aby si skutočne uplatnil uvedený nárok, článok 7 ods. 1 a 2 smernice o pracovnom čase, ako aj článok 31 ods. 2 Charty nebránia strate tohto nároku a v prípade skončenia pracovného pomeru ani s tým súvisiacej peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok.(27)
38. Okrem požiadavky, aby mal pracovník skutočnú možnosť čerpať dovolenku za kalendárny rok, Súdny dvor takisto zdôraznil potrebu, aby zamestnávateľ informoval dotknutého pracovníka o možnej strate jeho nároku.(28)
39. Nárok na peňažnú náhradu teda nie je samostatným nárokom, z ktorého by pracovníkovi vyplývala možnosť výberu medzi čerpaním dovolenky za kalendárny rok a získaním finančnej náhrady za jej nevyčerpanie. Ide naopak o nárok podmienený pretrvávajúcou existenciou nároku na nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok, ktorého trvanie môžu členské štáty obmedziť.
40. Subsidiárna povaha peňažnej náhrady logicky vyplýva z účelu dovolenky za kalendárny rok, ktorým je chrániť zdravie pracovníkov vytvorením príležitosti na odpočinok od práce. Na základe článku 7 ods. 1 smernice o pracovnom čase sa teda platená dovolenka za kalendárny rok v zásade musí skutočne čerpať.(29) V ďalšej časti stručne ukážem, že skutočné čerpanie dovolenky za kalendárny rok naozaj má prínosy, a potom sa budem zaoberať otázkou, či členské štáty môžu prijať opatrenia, ako sú tie v prejednávanej veci, aby povzbudili skutočné čerpanie dovolenky za kalendárny rok.
2. Prínosy platenej dovolenky za kalendárny rok
41. Uprednostňovanie skutočného čerpania platenej dovolenky za kalendárny rok pred jej preplatením, ktoré sa odráža v znení článku 7 smernice o pracovnom čase,(30) je odôvodnené cieľom nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok. Ako sa vysvetľuje v judikatúre, cieľom tohto nároku je jednak umožniť pracovníkovi odpočinúť si od vykonávania úloh, ktoré mu ukladá pracovná zmluva, a jednak poskytnúť mu čas na oddych a zotavenie sa.(31)
42. Súdny dvor opakovane konštatoval, že platená dovolenka za kalendárny rok má v plnej miere priaznivé účinky na bezpečnosť a zdravie pracovníkov, ak sa čerpá v roku, na ktorý je určená.
43. Súdny dvor navyše rozhodol, že tento čas odpočinku nestráca na svojom význame, ak sa čerpá v neskoršom období.(32) V rozsudku vo veci KHS však Súdny dvor konštatoval, že pri prekročení určitej časovej hranice „by bola dovolenka za kalendárny rok pozbavená pozitívneho účinku na zamestnanca v podobe poskytnutia času odpočinku a plnila by iba funkciu poskytnutia času na oddych a zotavenie sa“(33). Týmto konštatovaním sa odôvodňuje možnosť členských štátov obmedziť trvanie obdobia prenesenia nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok.(34)
44. Empirický výskum v tejto súvislosti podporuje stanovisko Súdneho dvora.
45. V literatúre zrejme existuje konsenzus, že odpočinok nad rámec denného a týždenného odpočinku má priaznivé účinky na zdravie a blaho pracovníkov.(35) Tieto prínosy sa týkajú krátkodobej(36) aj dlhodobej dovolenky.(37)
46. Možno menej známe alebo menej predpokladané je, že tieto priaznivé účinky majú krátke trvanie.(38) Niektoré z nich „sa stratia do jedného mesiaca od návratu do práce“(39).
47. Z uvedených štúdií by sa dalo vyvodiť, že platená dovolenka za kalendárny rok má najväčší prínos, ak sa čerpá pravidelne a počas roka sa kombinujú kratšie a dlhšie prestávky v práci. Výskum v každom prípade potvrdzuje, že je dôležité čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok v priebehu referenčného roka.
48. Aj keď sa osoba z rôznych osobných dôvodov (dôležitá cesta, vzdialená rodina, atď.) môže rozhodnúť platenú dovolenku za kalendárny rok kumulovať, bez spochybňovania tohto osobného rozhodnutia je sporné, či bude mať prínos z hľadiska obnovy pracovnej sily.
49. Okrem toho platí, že aj keď by nevyčerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok v plnej miere mohlo viesť k zvýšeniu príjmu, spája sa so zhoršovaním kvality života (významné zníženie spokojnosti s voľným časom a so zdravím v spojení so zvýšením neprítomnosti v práci z dôvodu choroby).(40)
50. Skutočné čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok je teda pre pracovníkov dôležitým spôsobom, ako opätovne nadobudnúť duševnú a fyzickú energiu a všeobecnejšie ako prispieť k svojmu zdraviu v práci aj mimo nej.
51. Tieto zistenia podporujú judikatúru, podľa ktorej by po uplynutí určitého obdobia prenesenia bola dovolenka za kalendárny rok pozbavená pozitívneho účinku na pracovníka v podobe poskytnutia času odpočinku a plnila by iba funkciu poskytnutia času na oddych a zotavenie sa.(41) Uvedené takisto odôvodňuje judikatúru, v ktorej Súdny dvor opakovane uviedol, že namiesto minimálneho obdobia platenej dovolenky za kalendárny rok nemôže byť vyplatená peňažná náhrada s výnimkou prípadov skončenia pracovného pomeru. Cieľom článku 7 ods. 2 smernice o pracovnom čase je takisto zabezpečiť, aby pracovníci skutočne mohli využiť čas odpočinku na účely účinnej ochrany svojej bezpečnosti a svojho zdravia.(42)
3. Môžu členské štáty obmedziť nárok na peňažnú náhradu?
52. Členské štáty teda môžu povzbudiť skutočné čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok namiesto jej preplácania tým, že zavedú časové obmedzenia trvania nadobudnutého nároku na dovolenku za kalendárny rok (obmedzením trvania obdobia prenesenia dovolenky). Mohli by sa členské štáty snažiť dosiahnuť rovnaký cieľ inými spôsobmi vrátane prijatia právnej úpravy, ako je tá v prejednávanej veci?
53. Jednou z možností Súdneho dvora je rozhodnúť, že časové obmedzenie obdobia prenesenia dovolenky, po ktorého uplynutí nárok na nevyčerpané dni zaniká, je jediným prijateľným spôsobom, akým môžu členské štáty povzbudzovať pracovníkov, aby skutočne čerpali platenú dovolenku za kalendárny rok.
54. Normotvorca Únie sa však v oblasti spoločných právomocí ako tá, v rámci ktorej bola prijatá smernica o pracovnom čase, rozhodol neregulovať podrobnosti toho, ako možno pracovníkov povzbudiť, aby si skutočne čerpali platenú dovolenku za kalendárny rok. Iba uviedol, že jednoznačne uprednostňuje jej čerpanie, pričom preplácanie dovolenky sa považuje za sekundárny nárok. Za týchto okolností si členské štáty ponechávajú právomoc zvoliť vhodné pravidlá, ktorými povzbudia pracovníkov, aby využili poskytnutý čas na odpočinok za kalendárny rok. To znamená, že obmedzenie obdobia prenesenia dovolenky by nebolo možné vnímať ako jedinú možnosť, ako povzbudiť skutočné čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok počas referenčného roka, na ktorý je táto dovolenka určená. Každá legislatívna možnosť, ktorú si členské štáty zvolia, však musí byť v súlade so smernicou o pracovnom čase, ako ju vykladá Súdny dvor.
55. Spĺňa vnútroštátna právna úprava, akou je článok 5 ods. 8 zákonného dekrétu č. 95, požiadavky článku 7 smernice o pracovnom čase?
56. Cieľom talianskej právnej úpravy – aspoň v zmysle výkladu Corte costituzionale (Ústavný súd) – je zrejme povzbudiť skutočné čerpanie dovolenky za kalendárny rok. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu zachovania verejných úspor sa v rámci tejto právnej úpravy zaviedlo pravidlo, podľa ktorého nevyčerpané obdobia platenej dovolenky za kalendárny rok nemožno preplatiť.
57. Talianska právna úprava, ako ju vykladá Corte costituzionale (Ústavný súd), bráni pracovníkom v tom, aby požadovali peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku za kalendárny rok, ak vedeli, že ich pracovný pomer sa skončí, a mohli si teda čerpanie dovolenky za kalendárny rok naplánovať pred týmto skončením. Táto právna úprava povzbudzuje pracovníkov, aby čerpali dovolenku za kalendárny rok počas referenčného roka.(43)
58. Ak sa zohľadní judikatúra Súdneho dvora,(44) talianska právna úprava môže byť v súlade s článkom 7 smernice o pracovnom čase, ak sú splnené tieto podmienky. Po prvé sa zákaz požadovať peňažnú náhradu nemôže vzťahovať na nárok na dovolenku za kalendárny rok nadobudnutý v referenčnom roku, v ktorom dochádza k skončeniu pracovného pomeru. Po druhé pracovník musel mať príležitosť čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok v predchádzajúcich referenčných rokoch vrátane minimálneho obdobia prenesenia dovolenky. Po tretie zamestnávateľ pracovníka povzbudil, aby dovolenku za kalendárny rok čerpal. Po štvrté zamestnávateľ pracovníka informoval, že nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok nemožno kumulovať s cieľom získať namiesto nej peňažnú náhradu v čase skončenia pracovného vzťahu.
59. Posúdenie, či príslušnú taliansku právnu úpravu možno vykladať týmto spôsobom a či sú vymenované podmienky v prejednávanej veci splnené, prináleží vnútroštátnemu súdu.
60. Preto navrhujem, aby Súdny dvor na prvú otázku vnútroštátneho súdu odpovedal v tom zmysle, že článok 7 smernice o pracovnom čase nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje zákaz preplácania nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok pri skončení pracovného pomeru, ak:
– sa zákaz požadovať peňažnú náhradu nevzťahuje na nárok na dovolenku za kalendárny rok nadobudnutý v referenčnom roku, v ktorom dochádza k skončeniu pracovného pomeru,
– pracovník mal príležitosť čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok v predchádzajúcich referenčných rokoch vrátane minimálneho obdobia prenesenia dovolenky,
– zamestnávateľ pracovníka povzbudil, aby platenú dovolenku za kalendárny rok čerpal,
– zamestnávateľ pracovníka informoval, že nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok nemožno kumulovať s cieľom získať namiesto nej peňažnú náhradu v čase skončenia pracovného vzťahu.
B. O druhej otázke
61. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, kto znáša dôkazné bremeno pri preukazovaní, že podmienky vymenované v predchádzajúcom bode sú splnené – pracovník alebo zamestnávateľ.
62. Judikatúra Súdneho dvora, v ktorej sa vykladá článok 7 smernice o pracovnom čase, zahŕňa určité prvky, ktoré poskytujú usmernenie k odpovedi na túto otázku. V rozsudku Fraport napríklad Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či si zamestnávateľ včas splnil svoju povinnosť vyzvania a informovania, pokiaľ ide o čerpanie platenej dovolenky za kalendárny rok.(45) Zamestnávateľovi teda prináleží preukázať, že si svoje povinnosti splnil.
63. Z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, že v prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú má nárok, zánik nároku na uvedenú dovolenku v prípade skončenia pracovného pomeru a súvisiace nevyplatenie peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok by boli v rozpore s článkom 7 ods. 2 smernice o pracovnom čase.(46)
64. Inými slovami dôkazné bremeno nenesie pracovník, ale zamestnávateľ.
65. Preto navrhujem, aby Súdny dvor na druhú prejudiciálnu otázku odpovedal v tom zmysle, že článok 7 ods. 2 smernice o pracovnom čase vyžaduje, aby zamestnávateľ preukázal, že umožnil pracovníkovi čerpať dovolenku a povzbudil ho, aby ju čerpal, informoval ho, že preplatenie v čase skončenia pracovného vzťahu nebude možné a že pracovník sa napriek tomu rozhodol, že si dovolenku za kalendárny rok čerpať nebude. V prípade, že zamestnávateľ uvedené nepreukázal, pracovníkovi by sa mala vyplatiť náhrada.
IV. Návrh
66. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunale di Lecce (súd v Lecce, Taliansko), takto:
1. Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času
nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje zákaz preplácania nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok pri skončení pracovného pomeru, ak:
– sa zákaz požadovať peňažnú náhradu nevzťahuje na nárok na dovolenku za kalendárny rok nadobudnutý v referenčnom roku, v ktorom dochádza k skončeniu pracovného pomeru,
– pracovník mal príležitosť čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok v predchádzajúcich referenčných rokoch vrátane minimálneho obdobia prenesenia dovolenky,
– zamestnávateľ pracovníka povzbudil, aby platenú dovolenku za kalendárny rok čerpal,
– zamestnávateľ pracovníka informoval, že nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok nemožno kumulovať s cieľom získať namiesto nej peňažnú náhradu v čase skončenia pracovného vzťahu.
2. Článok 7 ods. 2 smernice 2003/88
vyžaduje, aby zamestnávateľ preukázal, že umožnil pracovníkovi čerpať dovolenku a povzbudil ho, aby ju čerpal, informoval ho, že preplatenie v čase skončenia pracovného vzťahu nebude možné a že pracovník sa napriek tomu rozhodol, že si dovolenku za kalendárny rok čerpať nebude.
V prípade, že zamestnávateľ uvedené nepreukázal, pracovníkovi by sa mala vyplatiť náhrada.