ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 25. októbra 2018 (*)
„Odvolanie – Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Zmena sídla EPA z Bramshillu (Spojené kráľovstvo) do Budapešti (Maďarsko) – Zmena miesta pridelenia zamestnancov – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť žaloby pred Všeobecným súdom“
Vo veci T‑334/16 P,
ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 11. apríla 2016, FN a i./EPA (F‑41/15 DISS II, EU:F:2016:70), ktorým sa navrhuje zrušenie uvedeného rozsudku,
FN, dočasný zamestnanec Agentúry Európskej únie pre odbornú prípravu v oblasti presadzovania práva,
FP, dočasný zamestnanec Agentúry Európskej únie pre odbornú prípravu v oblasti presadzovania práva,
FQ, dočasný zamestnanec Agentúry Európskej únie pre odbornú prípravu v oblasti presadzovania práva,
v zastúpení: L. Levi a A. Blot, advokáti,
odvolatelia,
ďalší účastník konania:
Agentúra Európskej únie pre odbornú prípravu v oblasti presadzovania práva (CEPOL), v zastúpení: pôvodne F. Bánfi a R. Woldhuis, neskôr M. Woldhuis a D. Schroeder, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Wägenbaur, advokát,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),
v zložení: predseda M. Jaeger, sudcovia M. van der Woude (spravodajca), S. Frimodt Nielsen, H. Kanninen a D. Gratsias,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. januára 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním podaným na základe článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolatelia FN, FP a FQ domáhajú zrušenia rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 11. apríla 2016, FN a i./EPA (F‑41/15, DISS II, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:F:2016:70), ktorým tento súd zamietol ich žalobu v prvom rade o neplatnosť rozhodnutia 17/2014/DIR riaditeľa Európskej policajnej akadémie (EPA) [teraz Agentúra Európskej únie pre odbornú prípravu v oblasti presadzovania práva (CEPOL)] z 23. mája 2014 týkajúceho sa zmeny sídla EPA do Budapešti (Maďarsko) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a, ak je to potrebné, rozhodnutí EPA z 28. novembra 2014, ktorými boli zamietnuté ich sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu (ďalej len „rozhodnutia o zamietnutí sťažností“), ako aj v druhom rade o uloženie povinnosti CEPOL‑u nahradiť údajne spôsobenú ujmu.
Skutkové okolnosti sporu
2 Skutkové okolnosti sporu sú uvedené v písomných podaniach účastníkov konania pred Súdom pre verejnú službu a v bodoch 7 až 38 napadnutého rozsudku. Pre potreby tohto rozsudku ich možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.
3 Dňa 22. decembra 2000 Rada Európskej únie prijala rozhodnutie 2000/820/SVV o zriadení EPA (Ú. v. ES L 336, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 36).
4 Jednomyseľným rozhodnutím 2004/97/ES, Euratom prijatým predstaviteľmi členských štátov zasadajúcich na najvyššej štátnej a vládnej úrovni z 13. decembra 2003 o rozmiestnení sídel určitých úradov a agentúr Európskej únie (Ú. v. ES L 29, 2004, s. 15), sa rozhodlo, že EPA sídli v meste Bramshill (Spojené kráľovstvo).
5 Dňa 20. septembra 2005 Rada prijala rozhodnutie 2005/681/SVV o zriadení EPA a o zrušení rozhodnutia 2000/820 (Ú. v. EÚ L 256, 2005, s. 63). Článok 4 rozhodnutia 2005/681 stanovuje, že „EPA sídli v Bramshille v Spojenom kráľovstve“.
6 Od roku 2009 do roku 2012 EPA zamestnávala odvolateľov ako dočasných zamestnancov na základe článku 2 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“). Článok 2 druhý odsek ich pracovných zmlúv uvádzal, že „miestom pridelenia je úradné sídlo EPA v Bramshille v Spojenom kráľovstve“.
7 Minister vnútra Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska 12. decembra 2012 informoval riaditeľa EPA o rozhodnutí svojho ministerstva zatvoriť národné stredisko odbornej prípravy polície nachádzajúce sa v Bramshille, kde boli tiež priestory EPA. Minister vnútra uviedol, že tieto priestory budú do roku 2014 predané a že si je vedomý zámeru Európskej komisie navrhnúť na začiatku roku 2013 prijatie nového nariadenia upravujúceho fungovanie EPA alebo prípadne jeho zlúčenie s Európskym policajným úradom (Europol). Spresnil, že prijatie tohto nového nariadenia bude pre členské štáty príležitosťou dohodnúť sa na určení nového sídla EPA, ak by mala zostať plnohodnotnou samostatnou agentúrou Európskej únie.
8 Členské štáty 8. októbra 2013 popri zasadnutí Rady v zložení „Spravodlivosť a vnútorné záležitosti“ jednomyseľne rozhodli, že EPA zostane plnohodnotnou samostatnou agentúrou Únie a po opustení priestorov v Bramshille bude sídliť v Budapešti.
9 Dňa 15. mája 2014 Európsky parlament a Rada prijali nariadenie (EÚ) č. 543/2014, ktorým sa mení rozhodnutie 2005/681 (Ú. v. EÚ L 163, 2014, s. 5). Podľa článku 1 tohto nariadenia sa článok 4 rozhodnutia 2005/681 zmenil takto: „EPA sídli v Budapešti v Maďarsku.“
10 Dňa 23. mája 2014 riaditeľ EPA ako orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) prijal napadnuté rozhodnutie. Článok 1 tohto rozhodnutia s názvom „Dátum sťahovania“ stanovuje, že „od všetkých zamestnancov sa očakáva…, že nastúpia do práce v novom ústredí EPA… v Budapešti 1. októbra 2014 alebo v iný deň dohodnutý medzi riaditeľom a dotknutým zamestnanc[om], pričom nedodržanie tohto pokynu sa bude považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy s účinnosťou k 30. septembru 2014“.
11 Článok 2 napadnutého rozhodnutia s názvom „Informovanie EPA zamestnancami“ znie takto:
„Každý zamestnanec písomne informuje riaditeľa do 30. júna 2014 o svojom zámere pokračovať v práci v EPA v jej novom [sídle];
V prípade, že [dotknutý] zamestnanec informuje riaditeľa v tejto lehote, že sa nechce presťahovať do Budapešti, riaditeľ môže využiť túto informáciu na začatie konania s cieľom zostaviť rezervný zoznam na miesto tohto zamestnanca.
V prípade vypovedania pracovnej zmluvy sa zamestnancom pripomenie výpovedná lehota stanovená v zmluve. Individuálne možno s riaditeľom dohodnúť zmenu podmienok výpovednej lehoty.“
12 Dňa 30. júna 2014 odvolatelia uviedli riaditeľovi EPA, že si želajú pokračovať vo svojich pracovnoprávnych zmluvných vzťahoch v novom sídle EPA v Budapešti, ale že ich odpoveď ich nezaväzuje a neprejudikuje zákonnosť postupu.
13 Odvolatelia jednotlivo 13. augusta, 18. augusta a 19. augusta 2014 podali sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu na základe článku 90 ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“). FP v podstate uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore na jednej strane s jeho pracovnou zmluvou, keďže jednostranne mení miesto jeho pridelenia, a na druhej strane s jeho legitímnymi mzdovými očakávaniami, ktoré záviseli od opravného koeficientu stanoveného pre Spojené kráľovstvo.
14 FQ a FN zhodne tvrdili, že zmena miesta pridelenia predstavuje neobvyklú a nepredvídateľnú udalosť, ktorú im nemožno uložiť bez ich súhlasu a bez primeranej finančnej náhrady. FQ sa tiež sťažoval, že odteraz sa bude voči nemu uplatňovať opravný koeficient stanovený pre Maďarsko, namiesto oveľa vyššieho opravného koeficientu vzťahujúceho sa na Spojené kráľovstvo, pri ktorom počítal, že ho bude využívať počas celého svojho zamestnania. Za týchto podmienok sa FQ domnieval, že by sa mu mala priznať primeraná finančná náhrada.
15 FN tiež namietal porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery vzhľadom na jasné a presné uistenia, ktoré mu boli údajne poskytnuté, že bude pracovať v Bramshille počas celej doby trvania jeho pracovnej zmluvy. Okrem toho kritizoval na jednej strane krátkosť lehoty, ktorá mu bola poskytnutá na to, aby EPA oznámil svoj zámer nastúpiť alebo nenastúpiť do práce v novom sídle EPA v Budapešti, a na druhej strane skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie mu poskytuje ako alternatívu k preloženiu iba výpoveď bez finančnej náhrady.
16 Dňa 1. októbra 2014 odvolatelia nastúpili do práce v novom sídle EPA v Budapešti.
17 Dňa 28. novembra 2014 riaditeľ EPA ako OOUPZ zamietol sťažnosti žalobcov. Riaditeľ EPA pritom po prvé zdôraznil, že rozhodnutie o premiestnení sídla EPA bolo prijaté normotvorcom Únie, ktorý má v tejto oblasti širokú mieru voľnej úvahy, po druhé, že žalobcom nebolo poskytnuté žiadne presné uistenie, pokiaľ ide o uplatnenie opravného koeficientu vzťahujúceho sa na Spojene kráľovstvo po celú dobu trvania ich zamestnania, po tretie, že v súlade s judikatúrou mohol OOUPZ rozhodnúť v záujme služby o preložení svojich zamestnancov na iné miesto pridelenia, po štvrté, že ponechanie zamestnancov v Bramshille, zatiaľ čo činnosti a pracovné miesta EPA sa presunuli do Budapešti, nie je v záujme EPA, po piate v rozhodnutiach o zamietnutí žiadostí FN a FQ uviedol, že zamestnanci EPA boli dostatočne vopred informovaní o zmene sídla EPA, hoci presný harmonogram bol oznámený až v máji 2014 a že krátkosť lehoty na odpoveď stanovenej v napadnutom rozhodnutí bola spôsobená potrebou rýchlo zorganizovať presťahovanie EPA vzhľadom na žiadosť ministra vnútra Spojeného kráľovstva uvoľniť priestory v Bramshille do 30. septembra 2014, a po šieste, pokiaľ ide o žiadosť FQ o finančnú náhradu, že podľa podmienok služobného poriadku majú nárok na náhradu výdavkov na sťahovanie, ako aj na denné diéty a príspevok na usídlenie.
Konanie na prvom stupni a napadnutý rozsudok
18 Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 9. marca 2015 a zapísanou pod číslom F‑41/15, FK, FL, FM a FO, ako aj odvolatelia, sa domáhali predovšetkým zrušenia napadnutého rozhodnutia a v prípade potreby rozhodnutia o zamietnutí sťažností, ako aj uloženia EPA povinnosti nahradiť ujmu, ktorá im bola údajne spôsobená.
19 Uznesením zo 16. septembra 2015, FK a i./EPA (F‑41/15, neuverejnené, EU:F:2015:104), predseda tretej komory Súdu pre verejnú službu, ktorej bola vec pridelená, rozhodol podľa článku 44 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu oddeliť konanie v prípade FK jednak od konania v prípade FL, FM a FO a jednak od konania v prípade žalobcov. Žaloba vo veci F‑41/15 v rozsahu, v akom bola podaná odvolateľmi, sa teda zapísala pod číslom F‑41/15 DISS II.
20 Listom kancelárie Súdu pre verejnú službu z 27. októbra 2015 boli odvolatelia informovaní, že Súd pre verejnú službu rozhodol na základe článku 55 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, že bude potrebná druhá výmena vyjadrení. V rámci toho boli odvolatelia v podstate vyzvaní, aby sa v replike vyjadrili k prípustnosti svojich návrhov na vyhlásenie neplatnosti a náhradu škody.
21 Dňa 11. apríla 2016 Súd pre verejnú službu vydal napadnutý rozsudok, ktorým zamietol žalobu odvolateľov a uložil im povinnosť nahradiť všetky trovy konania.
22 V prvom rade v bodoch 47 až 49 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu zamietol z dôvodov uvedených nižšie námietky neprípustnosti EPA založené na potvrdzujúcej povahe napadnutého rozhodnutia a na tom, že na základe viazanej právomoci bolo iba konkretizáciou rozhodnutia normotvorcu Únie premiestniť sídlo EPA do Budapešti, proti ktorému odvolatelia nepodali žalobu a ktorého nezákonnosť teda nenamietali:
„47 Na úvod je potrebné pripomenúť, že aj keď je nesporné, že žalobcovia individuálne súhlasili, že budú vykonávať svoje úlohy v Budapešti, tento súhlas neznamená, že napadnuté rozhodnutie stratí svoju povahu aktu spôsobujúceho ujmu (rozsudok z 11. júla 1996, Ortega Urretavizcaya/Komisia, T‑587/93, EU:T:1996:100, bod 28).
48 Súd pre verejnú službu následne usudzuje, že v prejednávanej veci OOUPZ EPA napadnutým rozhodnutím oznámila všetkým zamestnancom tejto agentúry, že na základe rozhodnutia 2005/681/SVV, zmeneného nariadením č. 543/2014, rozhodla o dátume a umiestnení nového miesta pridelenia zamestnancov tejto agentúry. Z napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že stanovuje zásadu nástupu do práce zamestnancov tejto agentúry v Budapešti 1. októbra 2014.
49 Hoci takéto oznámenie vykonáva všeobecne platný akt Rady a Parlamentu, musí sa považovať za rozhodnutie spôsobujúce ujmu žalobcom, keďže mení ich miesto pridelenia za podmienok, ktoré sú údajne protiprávne. Napadnuté rozhodnutie sa preto musí považovať za napadnuteľný akt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia, 161/80 a 162/80, EU:C:1981:51, bod 14), v dôsledku čoho treba zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú v tejto súvislosti vzniesla EPA.“
23 V druhom rade v bodoch 50 a 51 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu usúdil, že je potrebné rozhodnúť o zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutí o zamietnutí sťažností, keďže tieto rozhodnutia obsahovali nové stanoviská OOUPZ EPA v reakcii na požiadavky a tvrdenia žalobcov uvedené v ich sťažnostiach.
24 V treťom rade Súd pre verejnú službu zamietol tri žalobné dôvody uvádzané žalobcami na podporu návrhov na vyhlásenie neplatnosti, z ktorých prvý bol založený na porušení článku 47 PZOZ, druhý na porušení zmluvných ustanovení zaväzujúcich žalobcov a EPA, ako aj na porušení ich nadobudnutých práv a tretí na porušení povinnosti starostlivosti a zásad legitímnej dôvery a riadnej správy vecí verejných.
25 Po prvé v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu zamietol ako neúčinný prvý žalobný dôvod, ktorým odvolatelia v podstate vytýkali, že EPA porušila článok 47 PZOZ tým, že stanovila v článku 1 napadnutého rozhodnutia, že ich odmietnutie nastúpiť do práce v novom sídle EPA sa bude považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy. Súd pre verejnú službu pritom konštatoval, že OOUPZ EPA toto upozornenie neuplatnil v prípade žalobcov, keďže súhlasili s pokračovaním svojich príslušných zmluvných vzťahov s EPA a nástupom do práce v jej novom sídle 1. októbra 2014.
26 V bodoch 58 až 62 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu dodal, že prvý žalobný dôvod bol v každom prípade nedôvodný. Po tom, ako zdôraznil skutočnosť, že ak sa zamestnanec nedostaví na svoje pracovisko, možno to podľa judikatúry považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy v zmysle článku 47 PZOZ, uviedol, že OOUPZ EPA nemal nijaký priestor na voľnú úvahu pri vykonávaní článku 4 rozhodnutia 2005/681, zmeneného nariadením č. 543/2014, z ktorého vyplývalo, že normotvorca Únie sa implicitne, ale nevyhnutne rozhodol premiestniť zamestnancov EPA do Budapešti.
27 Podľa Súdu pre verejnú službu je každý úradník alebo iný zamestnanec Únie povinný na jednej strane prijať každé pridelenie zodpovedajúce funkčnej skupine a platovej triede svojho pracovného miesta v súlade s požiadavkami služby, v celej Únii, na každom pracovisku inštitúcie alebo agentúry, v ktorej nastúpil do práce, a na druhej strane mať bydlisko buď v mieste pridelenia, alebo v takej vzdialenosti od neho, aby mu to neprekážalo pri plnení jeho povinností, v súlade s článkom 20 služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na dočasných a zmluvných zamestnancov podľa článkov 11 a 81 PZOZ.
28 Súd pre verejnú službu na základe toho dospel k záveru, že nemožno vytýkať OOUPZ EPA, že žiadala zamestnancov EPA nastúpiť do práce v novom sídle EPA v Budapešti. V dôsledku toho vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy EPA pri organizácii a vytváraní štruktúry svojich služieb Súd pre verejnú službu usúdil, že OOUPZ EPA za konkrétnych okolností prejednávanej veci pri výkone širokej miery svojej voľnej úvahy mohol v každom prípade rozhodnúť, že odmietnutie niektorého zo zamestnancov nastúpiť do práce v novom sídle EPA v Budapešti bude znamenať vypovedanie pracovnej zmluvy.
29 Po druhé v bodoch 68 až 74 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu odmietol tvrdenie, ktoré odvolatelia uviedli na podporu svojho druhého žalobného dôvodu a podľa ktorého OOUPZ EPA porušil ich príslušné pracovné zmluvy a ich nadobudnuté práva tým, že zmenil miesto ich pridelenia bez ich súhlasu.
30 Po tretie v bodoch 81 až 99 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu zamietol tretí žalobný dôvod, v ktorom odvolatelia najskôr namietali porušenie legitímnej dôvery, o ktorej sa domnievali, že ju môžu založiť na nemennosti miesta ich pridelenia, po druhé na porušení zásady riadnej správy vecí verejných z dôvodu príliš krátkeho času na premyslenie, ktorý im bol poskytnutý na rozhodnutie o pokračovaní vo svojich príslušných služobných vzťahoch s EPA v Budapešti, alebo v opačnom prípade o zavedení prechodného režimu zo strany EPA, a napokon namietali porušenie povinnosti starostlivosti. V rámci preskúmania tohto žalobného dôvodu Súd pre verejnú službu zamietol aj tvrdenie, ktoré odvolatelia uviedli na podporu svojho druhého žalobného dôvodu a podľa ktorého OOUPZ EPA mohol namiesto zmeny miesta pridelenia rozhodnúť navrhnúť im prácu na diaľku z bydliska v Spojenom kráľovstve s ponechaním opravného koeficientu uplatňujúceho sa na tento členský štát, alebo im poskytnúť finančnú náhradu pri skončení ich funkcií alebo bez tohto skončenia.
31 Vo štvrtom rade Súd pre verejnú službu preskúmal návrhy žalobcov na náhradu škody. V bodoch 106 až 113 napadnutého rozsudku ich zamietol z týchto dôvodov:
„106 Konanie pred podaním žaloby v oblasti náhrady škody sa líši podľa toho, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje, vyplýva z aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku alebo z konania administratívy, ktoré nemá rozhodovací charakter. V prvom prípade dotknutej osobe prináleží podať na menovací orgán alebo OOUPZ v stanovených lehotách sťažnosť proti dotknutému aktu. Naproti tomu v druhom prípade sa správne konanie musí začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorej cieľom je dosiahnutie odškodnenia a prípadne musí pokračovať sťažnosťou proti rozhodnutiu o zamietnutí tejto žiadosti (uznesenie z 25. februára 1992, Marcato/Komisia, T‑64/91, EU:T:1992:22, body 32 a 33; rozsudok zo 6. novembra 1997, Liao/Rada, T‑15/96, EU:T:1997:169, bod 57, a uznesenie z 20. marca 2014, Michel/Komisia, F‑44/13, EU:F:2014:40, bod 43).
107 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry právna kvalifikácia písomného podania úradníka ako ‚žiadosti‘ v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku alebo ako ‚sťažnosti‘ v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku závisí jedine od posúdenia súdu a nie od vôle účastníkov konania (rozsudky z 30. apríla 1998, Cordiale/Parlament, T‑205/95, EU:T:1998:76, bod 34; z 15. februára 2011, AH/Komisia, F‑76/09, EU:F:2011:12, bod 38, a uznesenie zo 16. decembra 2015, Bärwinkel/Rada, F‑118/14, EU:F:2015:154, bod 61).
108 V prejednávanej veci je nesporné, že v napadnutom rozhodnutí OOUPZ nezaujal stanovisko k peňažným dôsledkom podľa služobného poriadku individuálne voči každému zo žalobcov. Konkrétne, toto rozhodnutie vôbec neuvádza uplatňovanie opravného koeficientu stanoveného pre Maďarsko namiesto toho, ktorý je stanovený pre Spojené kráľovstvo.
109 Zo spisu teda vyplýva, že ako tvrdí EPA, žalobcovia, ktorí už predtým súhlasili s nástupom do práce v Budapešti, až v rámci svojich sťažností formálne požiadali OOUPZ, aby bol ich nástup do práce spojený s opatreniami určenými na primeranú kompenzáciu poklesu čistých príjmov, ktorý v prejednávanej veci vyplýval najmä z uplatnenia opravného koeficientu stanoveného pre Maďarsko. V dôsledku toho Súd pre verejnú službu usudzuje, že tieto požiadavky žalobcov na získanie primeranej finančnej kompenzácie v súvislosti s ich nástupom do práce v Budapešti predstavovali žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktoré OOUPZ zamietol v rámci rozhodnutí o zamietnutí sťažností.
110 Preto vzhľadom na to, že pred podaním žaloby, na základe ktorej sa začalo toto konanie, žalobcovia nepodali sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti odmietnutiu OOUPZ, ako je vyjadrené v rozhodnutiach o zamietnutí sťažností, poskytnúť im primeranú finančnú kompenzáciu, návrhy žalobcov na náhradu škody v súvislosti s ich údajnou majetkovou ujmou sa musia zamietnuť ako neprípustné pre nedodržanie požiadaviek súvisiacich s konaním pred podaním žaloby.
111 V každom prípade aj za predpokladu, že návrhy na náhradu majetkovej ujmy by sa mohli považovať za úzko spojené s návrhmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia a rozhodnutí o zamietnutí sťažností, rozhodnutie o týchto návrhoch by muselo byť rovnaké ako rozhodnutie o uvedených návrhoch na zrušenie, a v dôsledku toho by v každom prípade museli byť zamietnuté (rozsudok z 15. decembra 2015, Bonazzi/Komisia, F‑88/15, EU:F:2015:150, bod 105 a citovaná judikatúra).
112 Rovnako, ako bolo pripomenuté v bode 84 tohto rozsudku, v súvislosti so zmenou pridelenia dotknutých úradníkov a zamestnancov na iné pracovisko inštitúcie alebo agentúry, u ktorej nastúpili do práce, obmedzenia osobnej a rodinnej povahy, ktoré môžu vyplývať z výkonu tejto služby, sú vyvážené peňažnými dávkami podľa služobného poriadku, napríklad príspevkom na expatriáciu, príspevkom na usídlenie, dennými diétami, ako aj náhradou výdavkov na sťahovanie do nového miesta pridelenia a náhradou cestovných výdavkov do miesta pôvodu.
113 Pokiaľ ide o požiadavky žalobcov, aby sa na nich po nástupe do práce v Budapešti naďalej uplatňoval opravný koeficient vzťahujúci sa na Spojené kráľovstvo, musia sa zamietnuť, ako sa konštatovalo v bodoch 95 až 98 tohto rozsudku.“
32 V bodoch 117 a 118 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu uviedol, že návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov úzko súvisia s návrhmi na zrušenie a že v dôsledku toho sa musia zamietnuť vzhľadom na zamietnutie návrhov na zrušenie.
Konanie pred Všeobecným súdom a návrhy účastníkov konania
33 Podaním do kancelárie Všeobecného súdu 20. júna 2016 predložili odvolatelia odvolanie, na základe ktorého sa začalo toto konanie. Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň podali odvolatelia návrh na anonymizáciu, ktorému Všeobecný súd vyhovel rozhodnutím z 15. júla 2016.
34 EPA predložila svoje vyjadrenie k odvolaniu 21. septembra 2016.
35 Dňa 1. decembra 2016 Všeobecný súd vzhľadom na odôvodnenú žiadosť odvolateľov povolil druhú výmenu vyjadrení v súlade s článkom 201 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Účastníci konania predložili tieto vyjadrenia v stanovených lehotách.
36 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. apríla 2017 odvolatelia podali odôvodnenú žiadosť podľa článku 207 ods. 1 rokovacieho poriadku, aby boli vypočutí v rámci ústnej časti konania. Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (odvolacia komora) vyhovel tejto žiadosti a v dôsledku toho rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
37 Rozhodnutím z 20. septembra 2017 Všeobecný súd na základe článku 28 ods. 1 až 3 rokovacieho poriadku a na základe návrhu odvolacej komory postúpil túto vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
38 Listami kancelárie Všeobecného súdu z 9. novembra 2017 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 svojho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na dve otázky týkajúce sa prípustnosti návrhov na zrušenie predložených v prvostupňovom konaní. Konkrétne v prvej z týchto otázok sa Všeobecný súd spýtal účastníkov konania, v akej miere článok 1 tohto rozhodnutia spôsobuje odvolateľom ujmu tým, že na jednej strane stanovuje, že „od všetkých zamestnancov sa očakáva…, že nastúpia do práce v novom ústredí EPA… v Budapešti 1. októbra 2014 alebo v iný deň dohodnutý medzi riaditeľom a dotknutým zamestnanc[om]“, na druhej strane, že „nedodržanie tohto pokynu sa bude považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy s účinnosťou k 30. septembru 2014“. V tejto poslednej uvedenej súvislosti Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby spresnili, či sa má článok 1 napadnutého rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že zamestnanec, ktorý nenastúpi do práce 1. októbra 2014, sa bude automaticky považovať za zamestnanca, ktorý vypovedal svoju pracovnú zmluvu, bez preskúmania jednotlivých prípadov.
39 Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách.
40 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania uvedených v bode 38 vyššie Všeobecný súd tiež vyzval účastníkov konania, aby počas pojednávania ústne odpovedali na tri otázky týkajúce sa veci samej a jednu otázku týkajúcu sa toho, ako Súd pre verejnú službu preskúmal prípustnosť ich žalobných návrhov na náhradu majetkovej ujmy, ktorá im bola údajne spôsobená. Touto poslednou uvedenou otázkou sa Všeobecný súd najmä spýtal účastníkov konania, či Súd pre verejnú službu rozhodoval o existencii priamej súvislosti medzi týmito návrhmi a návrhmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia a zrušenie rozhodnutí o zamietnutí sťažností, a či prípadne z právneho hľadiska dostatočne odôvodnil svoje závery v tejto súvislosti.
41 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 16. januára 2018.
42 Odvolatelia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– v dôsledku toho:
– zrušil napadnuté rozhodnutie a v rozsahu, v akom to bude potrebné, aj rozhodnutia o zamietnutí sťažností,
– uložil CEPOL povinnosť nahradiť spôsobenú majetkovú ujmu a nemajetkovú ujmu,
– uložil CEPOL povinnosť nahradiť trovy konania v oboch stupňoch.
43 CEPOL navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol odvolanie,
– potvrdil napadnutý rozsudok,
– uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania na oboch stupňoch.
O odvolaní
44 Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú tri odvolacie dôvody. Prvými dvomi odvolacími dôvodmi, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení pri uplatnení článku 47 PZOZ a druhý na nesprávnom právnom posúdení pri výklade práv nadobudnutých odvolateľmi a zmluvných ustanovení, ktoré ich zaväzujú voči CEPOL, a pri uplatňovaní zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti, ako aj na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a povinnosti odôvodnenia a na skreslení skutkového stavu, odvolatelia napádajú zamietnutie ich návrhov na zrušenie. Svojím tretím odvolacím dôvodom založeným najmä na porušení článku 90 služobného poriadku kritizujú zamietnutie žalobných návrhov na priznanie náhrady majetkovej ujmy, ktorá im údajne vznikla.
45 Odvolatelia naproti tomu výslovne nespochybňujú zamietnutie svojich žalobných návrhov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im údajne vznikla, Súdom pre verejnú službu. Vo svojom odvolaní sa odvolatelia obmedzujú na tvrdenie, že táto ujma je priamo spojená s ich návrhom na zrušenie. Ako pritom vyplýva z bodu 32 vyššie, Súd pre verejnú službu v bodoch 117 a 118 napadnutého rozsudku uviedol, že návrhy na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola údajne spôsobená odvolateľom, úzko súvisia s návrhmi na zrušenie a že v dôsledku toho sa musia zamietnuť vzhľadom na zamietnutie návrhov na zrušenie.
46 Za týchto okolností treba preskúmať, ako boli napadnutým rozsudkom zamietnuté v prvom rade návrhy odvolateľov na zrušenie a v druhom rade ich návrhy na náhradu majetkovej ujmy, ktorá im bola údajne spôsobená.
O zamietnutí návrhov na zrušenie podaných v prvostupňovom konaní
47 Najskôr treba pripomenúť, že Súd pre verejnú službu v bodoch 53 až 99 napadnutého rozsudku zamietol návrhy odvolateľov na zrušenie ako nedôvodné. Najprv v bodoch 47 až 49 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu uviedol, že napadnuté rozhodnutie spôsobilo žalobcom ujmu. V bode 51 uvedeného rozsudku uviedol, že rozhodnutia o zamietnutí sťažností obsahovali v porovnaní s napadnutým rozhodnutím zaujatie nového stanoviska OOUPZ EPA v reakcii na žiadosti a tvrdenia žalobcov uvedené v ich sťažnostiam a že v dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť tak o zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj zákonnosti rozhodnutí o zamietnutí sťažností.
48 CEPOL nepodal vzájomné odvolanie podľa článku 202 ods. 1 rokovacieho poriadku na zrušenie rozhodnutí Súdu pre verejnú službu týkajúcich sa prípustnosti návrhov odvolateľov na zrušenie.
49 Treba však poznamenať, že ak je Všeobecnému súdu predložené odvolanie podľa článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, na základe článku 129 rokovacieho poriadku môže kedykoľvek ex offo posúdiť, či neexistuje prekážka konania z dôvodu verejného záujmu. Keďže podmienky prípustnosti žaloby podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku sú podmienkami z dôvodu verejného záujmu, Všeobecnému súdu prislúcha, aby ich v prípade potreby preskúmal ex offo, pričom najprv vyzve účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky. Existencia aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 1 služobného poriadku je nevyhnutnou podmienkou prípustnosti akejkoľvek žaloby o neplatnosť podanej úradníkmi a zamestnancami Únie proti inštitúcii alebo agentúre, ku ktorej patria (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, EU:T:2011:347, body 129 až 131 a citovanú judikatúru).
50 V prejednávanej veci Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať ex offo, či Súd pre verejnú službu v bodoch 47 až 49 napadnutého rozsudku dôvodne uviedol, že napadnuté rozhodnutie spôsobilo odvolateľom ujmu. V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že ujmu spôsobujú iba opatrenia prijaté príslušným orgánom a obsahujúce konečné stanovisko administratívy, ktoré vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré môžu priamo a bezprostredne ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatne menia jeho právne postavenie (uznesenie z 13. decembra 2011, Marcuccio/Komisia, T‑311/09 P, EU:T:2011:734, bod 74).
51 V odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Všeobecného súdu, uvedené v bode 38 vyššie, CEPOL uviedla, že v rozsahu, v akom sporné rozhodnutie vo svojom článku 1 stanovovalo, že sa od odvolateľov očakáva, že nastúpia do práce v novom sídle EPA v Budapešti 1. októbra 2014 alebo v neskorší deň dohodnutý s riaditeľom EPA, im nespôsobilo ujmu. Podľa názoru CEPOL totiž článok 1 napadnutého rozhodnutia iba potvrdzuje rozhodnutie normotvorcu Únie premiestniť sídlo EPA z Bramshillu do Budapešti. Pokiaľ sa toto ustanovenie týka dňa nástupu do práce zamestnancov EPA v Budapešti, údajne len pripomína ich povinnosti podľa článku 20 služobného poriadku, ktorý stanovuje, že úradník má mať bydlisko buď v mieste pridelenia, alebo v takej vzdialenosti od neho, aby mu to neprekážalo pri plnení pracovných povinností.
52 CEPOL tiež tvrdí, že formulácia uvedená v článku 1 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej „nedodržanie… pokynu [, podľa ktorého sa od všetkých zamestnancov očakáva, že nastúpia do práce v novom ústredí EPA v Budapešti 1. októbra 2014 alebo v iný deň dohodnutý s riaditeľom,] sa bude považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy s účinnosťou k 30. septembru 2014“, neobsahuje žiadny rozhodovací aspekt.
53 Na jednej strane totiž táto formulácia informuje všetkých zamestnancov EPA o zmluvných dôsledkoch, ktoré sa musia vyvodiť v prípade, ak zamestnanec odmietne nastúpiť do práce v Budapešti. Takéto odmietnutie totiž zo svojej podstaty údajne nie je konaním riaditeľa EPA, ale znamená opomenutie na strane dotknutého zamestnanca, ktorého právnym následkom je vypovedanie pracovnej zmluvy. Pojem „pokyn“ riaditeľa EPA údajne nič nemení na tomto závere, keďže tento výraz iba odkazuje spôsobom, ktorý nie je mechanický, na prvú vetu článku 1 napadnutého rozhodnutia.
54 Na druhej strane zamestnanec EPA, ktorý nedodrží tento „pokyn“, by sa nemal automaticky považovať za zamestnanca, ktorý vypovedal svoju pracovnú zmluvu, bez toho, aby sa individuálne preskúmal jeho prípad. Deň nástupu do práce uvedený v prvej vete článku 1 napadnutého rozhodnutia údajne nemá absolútnu povahu, keďže zamestnanci EPA mali možnosť dohodnúť sa s riaditeľom EPA na neskoršom dátume nástupu do práce. To podľa nej vyplýva nielen zo znenia článku 1 napadnutého rozhodnutia, ale je tiež neoddeliteľne spojené s novou situáciou všetkých zamestnancov EPA, ktorá nevyhnutne vyústila vo veľký počet individuálnych prípadov. To znamená, že zamestnanec EPA by bol oprávnený pracovať zo svojho bydliska v Spojenom kráľovstve od októbra 2014 až do skončenia svojej pracovnej zmluvy 31. decembra toho istého roku.
55 Odvolatelia tvrdia, že napadnuté rozhodnutie im spôsobuje ujmu tým, že sa ním rozhodlo zmeniť miesto ich pridelenia z Bramshillu do Budapešti. Konkrétne odvolatelia tvrdia, že toto rozhodnutie má pre nich peňažné dôsledky týkajúce sa prudkého poklesu odmeňovania, s ktorým museli súhlasiť, vzhľadom na rozdiel medzi opravným koeficientom stanoveným pre Spojené kráľovstvo a opravným koeficientom stanoveným pre Maďarsko. Údajne bol dotknutý aj súkromný život odvolateľov. FN bol údajne nútený naďalej vyživovať svoju manželku a manželských partnerov svojich detí, ktorí zostali v Spojenom kráľovstve, zatiaľ čo FQ bola údajne nútená zobrať si dva mesiace neplatené voľno a jeden mesiac čerpať dovolenku za kalendárny rok a čo najskôr predať dom vo Francúzsku, ktorého bola vlastníkom vo Francúzsku a ktorého náklady na údržbu a mesačné splátky si už nemohla dovoliť splácať. Na podporu svojej argumentácie odvolatelia uvádzajú rozsudok z 11. júla 1996, Aubineau/Komisia (T‑102/95, EU:T:1996:104), ktorý sa podľa nich týka zmeny miesta pridelenia dočasného zamestnanca, ale v ktorom nebola nastolená otázka prípustnosti.
56 Čo sa týka aktívnej legitimácie odvolateľov, tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je jediným rozhodnutím, ktoré môžu napadnúť, aby spochybnili zmenu miesta svojho pridelenia do Budapešti.
57 Odvolatelia tiež tvrdia, že ak si zamestnanec EPA, ktorý nenastúpil do práce v Budapešti 1. októbra 2014, nedohodol s riaditeľom EPA iný deň nástupu do práce, automaticky sa považoval za zamestnanca, ktorý vypovedal svoju pracovnú zmluvu. V tejto súvislosti odvolatelia na jednej strane tvrdia, že sa vôbec neuskutočňovalo preskúmanie prípad od prípadu. Okrem toho sa údajne neprijali nijaké individuálne rozhodnutia voči zamestnancom EPA, ktorí v plánovanom čase nenastúpili do práce v Budapešti. Na druhej strane odvolatelia tvrdia, že Súd pre verejnú službu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 57 napadnutého rozsudku uviedol, že odmietnutie niektorého zo zamestnancov EPA nastúpiť do práce v Budapešti 1. októbra 2014 „sa mohlo považovať v prejednávanej veci za vypovedanie pracovnej zmluvy“. Súd pre verejnú službu tým podľa nich umožnil domnievať sa, že takéto odmietnutie bolo možné nepovažovať za vypovedanie pracovnej zmluvy. Podľa odvolateľov pritom zo znenia článku 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odmietnutie tohto druhu „sa bude považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy“.
58 V tejto súvislosti treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie o zamietnutí sťažností majú v podstate dve zložky. Prvá zložka sa týka premiestnenia sídla EPA z Bramshillu do Budapešti a finančných dôsledkov, ktoré môže mať toto premiestnenie pre všetkých zamestnancov EPA. Druhá zložka sa týka situácie zamestnancov, ktorí nechceli nastúpiť do práce v novom sídle EPA v Budapešti v plánovanom čase.
O prvej zložke
59 V bode 48 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu uviedol, že v napadnutom rozhodnutí OOUPZ EPA rozhodol tak o novom mieste pridelenia zamestnancov EPA, ako aj dátume nástupu do práce. V bode 49 napadnutého rozsudku sa Súd pre verejnú službu oprel o rozsudok z 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia (161/80 a 162/80, EU:C:1981:51), aby z neho vyvodil záver, že hoci napadnuté rozhodnutie uplatňuje všeobecne platný akt Rady a Parlamentu, musí sa považovať za rozhodnutie spôsobujúce ujmu odvolateľom, keďže mení miesto ich pridelenia za podmienok, ktoré sú údajne protiprávne.
60 Treba však poznamenať, že napadnuté rozhodnutie vôbec nemení miesto pridelenia odvolateľov. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že premiestnenie sídla EPA vyplýva z dohody členských štátov, a že ako vyplýva z tretieho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a rozhodnutí o zamietnutí sťažností, vyplýva z aktu normotvorcu Únie. Na jednej strane teda členské štáty 8. októbra 2013 jednomyseľne rozhodli, že EPA opustí priestory v Bramshille a bude sídliť v Budapešti. Na druhej strane normotvorca Únie článkom 1 nariadenia č. 543/2014 zmenil článok 4 rozhodnutia 2005/681 v tom zmysle, že sídlo EPA sa už nenachádza v Bramshille, ale v Budapešti. Zmenou umiestnenia sídla EPA členské štáty a, ako uviedol Súd pre verejnú službu v bode 59 napadnutého rozsudku, aj normotvorca nevyhnutne rozhodli, že sa bude musieť zmeniť miesto pridelenia zamestnancov z Bramshillu do Budapešti. Keďže totiž na jednej strane článok 20 služobného poriadku ukladá zamestnancom mať bydlisko v mieste pridelenia alebo v jeho blízkosti a na druhej strane sídlo EPA bolo ich jediným pracoviskom, zamestnanci tejto agentúry sú v zásade pridelení do jej sídla.
61 V dôsledku toho OOUPZ EPA v článku 1 napadnutého rozhodnutia iba pripomenul zásadu zmeny miesta pridelenia jej zamestnancov, ako sa o tom jednomyseľne rozhodlo dohodou členských štátov z 8. októbra 2013 a článkom 4 rozhodnutia 2005/681, zmeneného nariadením č. 543/2014. OOUPZ EPA tým nezmenil podstatným spôsobom právne postavenie odvolateľov, ktoré v tejto súvislosti vyplývalo z jednomyseľného rozhodnutia členských štátov z 8. októbra 2013 a článku 4 rozhodnutia 2005/681, zmeneného nariadením č. 543/2014. Článok 1 napadnutého rozhodnutia teda odvolateľom v tejto súvislosti nespôsobil ujmu.
62 Ani rozsudok z 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia (161/80 a 162/80, EU:C:1981:51), na ktorý odkázal Súd pre verejnú službu v bode 49 napadnutého rozsudku, ani rozsudok z 11. júla 1996, Aubineau/Komisia (T‑102/95, EU:T:1996:104), na ktorý sa odvolávajú odvolatelia, nespochybňuje tento záver. Každý z týchto dvoch rozsudkov sa totiž týka iných prípadov, než je ten, o ktorý ide v prejednávanej veci. Na rozdiel od prejednávanej veci totiž ani v jednej z týchto vecí nešlo o zmenu miesta pridelenia, o ktorej rozhodli členské štáty alebo normotvorca, pričom inštitúcia ju prostredníctvom napadnutého aktu iba všeobecným spôsobom vecne vykonala. Naopak, predmetom obidvoch týchto vecí boli individuálne akty, ktorých prijatiu predchádzalo uplatnenie voľnej úvahy administratívy. Predmetom veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia (161/80 a 162/80, EU:C:1981:51), boli individuálne akty, ktoré bolo možné objektívne považovať za akty o zmene miesta pridelenia dvoch úradníkov z externého pracovného miesta nachádzajúceho sa v Ríme (Taliansko) do sídla Komisie Európskych spoločenstiev v Bruseli (Belgicko), na základe rozhodnutia so všeobecnou pôsobnosťou, ktorým sa stanovil systém rotácie a ktoré ponechávalo administratíve voľnú úvahu a umožňovalo jej najmä zohľadniť osobitné problémy služby alebo problémy osobnej povahy, ktoré mali vplyv na dotknuté osoby (rozsudok z 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia, 161/80 a 162/80, EU:C:1981:51, body 4 až 9 a 12 až 15).
63 Rovnako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 11. júla 1996, Aubineau/Komisia (T‑102/95, EU:T:1996:104), bolo napadnuté individuálne rozhodnutie, ktorým bolo zmenené miesto pridelenia dočasného zamestnanca z Bruselu do mesta Ispra (Taliansko) bez jeho súhlasu, ale nie v dôsledku aktu normotvorcu, ale z dôvodu, že v rámci generálneho riaditeľstva Komisie, ktoré ho prijalo do služby, nebolo zamestnanie zodpovedajúce jeho kvalifikácii (rozsudok z 11. júla 1996, Aubineau/Komisia, T‑102/95, EU:T:1996:104, body 1 až 4).
64 Navyše pokiaľ ide o peňažné nároky odvolateľov podľa služobného poriadku, treba pripomenúť znenie článku 64 prvého odseku služobného poriadku, ktorý sa v zmysle článku 20 ods. 1 a článku 92 PZOZ analogicky uplatňuje na dočasných a zmluvných zamestnancov: „odmena úradníka vyjadrená v eurách sa po povinných zrážkach uvedených v… služobnom poriadku alebo vo vykonávacích nariadeniach určí pomocou opravného koeficientu, vyššieho, nižšieho alebo rovnajúceho sa 100 %, v závislosti od životných podmienok na jednotlivých miestach výkonu práce“. Z toho vyplýva, že určenie opravného koeficientu uplatňujúceho sa na zamestnancov agentúry, ako je EPA, nie je ponechané na posúdenie jeho OOUPZ, ale je dôsledkom životných podmienok v mieste pridelenia. Ako pritom vyplýva z bodov 60 až 61 vyššie, zmena miesta pridelenia odvolateľov vyplývala z jednomyseľného rozhodnutia členských štátov z 8. októbra 2013 a článku 1 nariadenia č. 543/2014. Je teda potrebné dospieť k záveru, že v prípade odvolateľov je uplatnenie opravného koeficientu stanoveného pre Maďarsko namiesto toho, ktorý je stanovený pre Spojené kráľovstvo, iba mechanickým dôsledkom na jednej strane jednomyseľného rozhodnutia členských štátov z 8. októbra 2013 a článku 1 nariadenia č. 543/2014 a na druhej strane článku 64 prvého odseku služobného poriadku, ku ktorým napadnuté rozhodnutie a rozhodnutia o zamietnutí sťažností nič nepridali, ani z nich v tejto súvislosti nič neubrali.
65 Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že prvá zložka napadnutého rozhodnutia a rozhodnutí o zamietnutí sťažností nezmenila právne postavenie odvolateľov, im nespôsobila ujmu.
O druhej zložke
66 Treba pripomenúť, že podľa formulácie uvedenej v článku 1 napadnutého rozhodnutia sa od všetkých zamestnancov EPA očakávalo, že nastúpia do práce v novom sídle EPA v Budapešti 1. októbra 2014 alebo v iný deň dohodnutý medzi riaditeľom a dotknutým zamestnancom, a že nedodržanie tohto pokynu sa bude považovať za vypovedanie pracovnej zmluvy s účinnosťou k 30. septembru 2014. Táto formulácia ponechávala zamestnancom EPA dve možnosti. Mohli buď nastúpiť v plánovanom čase do práce v novom sídle EPA v Budapešti, alebo nenastúpiť v plánovanom čase do práce. V prejednávanej veci si odvolatelia zvolili prvú možnosť. Ako konštatoval Súd pre verejnú službu v bode 57 napadnutého rozsudku, OOUPZ EPA preto voči nim neuplatnil domnienku uvedenú v článku 1 napadnutého rozhodnutia.
67 Na to, aby sa zmenilo právne postavenie odvolateľov v zmysle judikatúry citovanej v bode 50 vyššie, táto formulácia by musela nielen vyjadrovať zámer OOUPZ EPA uplatňovať všeobecný spôsob postupu, na základe ktorého zamýšľal v budúcnosti prijať individuálne rozhodnutia, ale musela by už vtedy stanoviť s konečnou platnosťou a všeobecne sa uplatňujúce pravidlá, od ktorých sa OOUPZ EPA v zásade nemohol odchýliť, a nemohol by jednotlivo posudzovať situácie zamestnancov EPA, ktorí by nenastúpili do práce v novom sídle EPA v určený deň (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. novembra 2008, Taliansko/Komisia, T‑185/05, EU:T:2008:519, body 41 a 47, a z 13. decembra 2016, IPSO/ECB, T‑713/14, EU:T:2016:727, body 19 až 22).
68 V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie neurčuje s konečnou platnosťou žiadne pravidlo tohto druhu. Ako správne zdôrazňuje CEPOL, skutočnosť, že zamestnanec EPA nenastúpi 1. októbra 2014 do práce v jej novom sídle v Budapešti, nemá automaticky za následok vypovedanie jeho pracovnej zmluvy s výpovednou lehotou od 30. septembra 2014 bez toho, aby sa uskutočnilo individuálne posúdenie jeho osobitného prípadu. Keďže totiž neprítomnosť v mieste pridelenia možno odôvodniť rôznymi spôsobmi, samotná okolnosť, že zamestnanec EPA nie je prítomný v jej novom sídle v Budapešti v plánovanom čase, sa nemôže vykladať ako akt vypovedania pracovnej zmluvy.
69 V tejto súvislosti je v prvom rade dôležité zdôrazniť, že napadnutým rozhodnutím sa priznáva určitá miera voľnej úvahy riaditeľovi EPA a zamestnancom. Na jednej strane, ako bolo uvedené v bode 29 napadnutého rozsudku, článok 2 tretí odsek napadnutého rozhodnutia upravuje možnosť individuálneho rokovania v súvislosti s výpovednou lehotou medzi riaditeľom EPA a zamestnancami, ktorí nechceli nastúpiť do práce v novom sídle EPA v Budapešti.
70 Na druhej strane podľa znenia článku 1 napadnutého rozhodnutia zamestnanci EPA, ktorí chceli nastúpiť do práce v jej novom sídle v Budapešti, si mohli dohodnúť s riaditeľom EPA neskorší deň nástupu do práce než 1. október 2014.
71 V druhom rade z procesných písomností v spise prvostupňového konania vyplýva, že zamestnanci EPA, ktorí nenastúpili do práce v novom sídle EPA v Budapešti v plánovanom čase, dostali individuálne rozhodnutie, ktorým OOUPZ EPA rozhodol „prijať [ich] vypovedanie pracovnej zmluvy“ po overení, že neexistuje žiadny zdravotný dôvod ich neprítomnosti.
72 Z uvedeného vyplýva, že prijatím napadnutého rozhodnutia OOUPZ EPA vymedzil všeobecný spôsob postupu, na základe ktorého zamýšľal v zmysle relevantných ustanovení prijať neskôr individuálne rozhodnutia, prípadne konštatujúce vypovedanie pracovných zmlúv zamestnancami EPA, ktorí v plánovanom čase nenastúpili do práce v novom sídle EPA v Budapešti, vzhľadom na osobitnú situáciu každého z nich.
73 Je teda potrebné dospieť k záveru, že ani druhá zložka napadnutého rozhodnutia nespôsobuje odvolateľom ujmu.
74 V dôsledku toho treba po vypočutí účastníkov konania konštatovať ex offo, že Súd pre verejnú službu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď návrhy na zrušenie predložené v prvostupňovom konaní nevyhlásil za neprípustné.
75 Z toho vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné preskúmať prvé dva odvolacie dôvody, ktorými odvolatelia napádajú meritórne zamietnutie ich návrhov na zrušenie predložených v prvostupňovom konaní, napadnutý rozsudok musí byť zrušený v rozsahu, v akom tieto návrhy neboli vyhlásené za neprípustné.
O zamietnutí návrhov na náhradu škody podaných v prvostupňovom konaní
76 Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolatelia vytýkajú Súdu pre verejnú službu, že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia pri ich návrhoch na priznanie náhrady majetkovej ujmy. Odvolatelia uvádzajú na podporu svojej argumentácie dve výhrady.
77 V rámci prvej výhrady odvolatelia v podstate tvrdia, že Súd pre verejnú službu pochybil, keď v bodoch 106 až 110 napadnutého rozsudku zamietol ich návrhy na náhradu spôsobenej majetkovej ujmy ako neprípustné pre nedodržanie požiadaviek súvisiacich s konaním pred podaním žaloby, upravených v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Na podporu tejto výhrady odvolatelia uvádzajú viacero rozhodnutí súdov Únie, z ktorých podľa nich vyplýva, že návrh na náhradu škody, ktorý priamo súvisí s návrhom na zrušenie, má akcesorickú povahu voči tomuto poslednému uvedenému návrhu, takže na to, aby bol prípustný, mu nemusí nevyhnutne predchádzať žiadosť s cieľom získať náhradu škody a prípadne sťažnosť proti zamietnutiu tejto žiadosti. V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu uvedenú v bode 40 vyššie však odvolatelia na jednej strane uviedli, že Súd pre verejnú službu v skutočnosti nepreskúmal existenciu priamej súvislosti medzi ich návrhom na zrušenie a návrhom na náhradu škody. Na druhej strane odvolatelia tvrdia, že cieľom ich návrhov na náhradu škody predložených v prvostupňovom konaní bolo práve získať náhradu škody, ktorá priamo súvisí s napadnutým rozhodnutím. Za týchto podmienok podľa nich uvedenému návrhu vôbec nemusela predchádzať sťažnosť.
78 Vo svoje druhej výhrade odvolatelia v podstate tvrdia, že vzhľadom na to, že zamietnutie návrhov na zrušenie predložených v prvostupňovom konaní je poznačené vadou, je tiež potrebné preskúmať posúdenie Súdu pre verejnú službu, na základe ktorého v bode 111 napadnutého rozsudku uviedol, že žalobné návrhy na náhradu ich majetkovej ujmy museli byť za predpokladu, že sú úzko spojené s uvedenými návrhmi na zrušenie, zamietnuté ako dôsledok zamietnutia týchto posledných uvedených návrhov.
79 CEPOL spochybňuje argumentáciu odvolateľov.
80 V napadnutom rozsudku Súd pre verejnú službu pri zamietnutí návrhov na náhradu majetkovej ujmy odvolateľov vychádzal z dvoch dôvodov.
81 Na jednej strane v bode 110 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu odmietol ako neprípustné návrhy na náhradu majetkovej ujmy odvolateľov z dôvodu, že neboli dodržané požiadavky spojené s konaním pred podaním žaloby. Na to, aby Súd pre verejnú službu dospel k tomuto záveru, v bode 108 napadnutého rozsudku uviedol, že OOUPZ EPA v napadnutom rozhodnutí nezaujal stanovisko k peňažným dôsledkom podľa služobného poriadku individuálne voči každému z odvolateľov. V bode 109 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu konštatoval, že odvolatelia až v rámci svojich sťažností formálne požiadali OOUPZ EPA, aby bol ich nástup do práce spojený s opatreniami určenými na primeranú kompenzáciu poklesu čistých príjmov, ktorý v prejednávanej veci vyplýval najmä z uplatnenia opravného koeficientu stanoveného pre Maďarsko. Súd pre verejnú službu z toho vyvodil, že táto požiadavka predstavovala žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorej zamietnutie v rámci rozhodnutí o zamietnutí sťažností malo byť predmetom sťažnosti. Podľa Súdu pre verejnú službu však odvolatelia pred podaním žaloby v prvostupňovom konaní nepodali sťažnosť proti tomuto zamietnutiu.
82 Na druhej strane v bode 111 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu rozhodol, že v každom prípade aj za predpokladu, že návrhy na náhradu ich majetkovej ujmy sú úzko spojené s návrhmi na zrušenie, musia byť zamietnuté ako dôsledok zamietnutia týchto posledných uvedených návrhov.
83 Súd pre verejnú službu sa pritom nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.
84 Ako vyplýva z bodov 51 až 74 vyššie, Súd pre verejnú službu bol povinný zamietnuť návrhy na zrušenie podané v prvostupňovom konaní ako neprípustné v rozsahu, v akom sa týkali aktu, ktorý nespôsobuje ujmu. Súd pre verejnú službu tak mohol v bode 111 napadnutého rozsudku uviesť, že žalobné návrhy na náhradu ich majetkovej ujmy museli byť aj za predpokladu, že sú úzko spojené s uvedenými návrhmi na zrušenie, zamietnuté ako dôsledok zamietnutia týchto posledných uvedených návrhov. Preto aj za predpokladu, že odvolatelia boli oprávnení tvrdiť v rámci svojej prvej výhrady, že Súd pre verejnú službu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď neuznal existenciu priamej súvislosti medzi týmito návrhmi a návrhmi na náhradu ich majetkovej ujmy, nemožno Súdu pre verejnú službu vytýkať, že zamietol tieto posledné uvedené návrhy.
85 V dôsledku toho treba tretí odvolací dôvod zamietnuť.
O žalobe v prvostupňovom konaní
86 Podľa článku 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2016/1192 zo 6. júla 2016 o prenesení právomoci rozhodovať v prvom stupni v sporoch medzi Európskou úniou a jej zamestnancami na Všeobecný súd (Ú. v. EÚ L 200, 2016, s. 137), ak Všeobecný súd zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu, ale súčasne dospeje k záveru, že stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, komora, ktorá rozhoduje o odvolaní, sama rozhodne vo veci. Tak je to aj v prejednávanej veci.
87 Najskôr treba pripomenúť, že napadnutý rozsudok musí byť zrušený len v rozsahu, v akom Súd pre verejnú službu nevyhlásil za neprípustné návrhy na zrušenie podané v prvostupňovom konaní. Naproti tomu, ako bolo uvedené v bodoch 76 až 85 vyššie, napadnutý rozsudok je dôvodný v rozsahu, v akom ním boli zamietnuté návrhy odvolateľov na náhradu majetkovej ujmy, ktorá im bola údajne spôsobená. Pokiaľ ide o skutočnosť, že Súd pre verejnú službu zamietol návrhy odvolateľov na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy, v rámci tohto odvolacieho konania nebola nijako napadnutá (pozri bod 45 vyššie).
88 Všeobecnému súdu teda prislúcha rozhodnúť s konečnou platnosťou jedine o návrhoch na zrušenie podaných v prvostupňovom konaní. Z dôvodov uvedených v bodoch 49 až 75 vyššie je potrebné rozhodnúť, že tieto návrhy musia byť vyhlásené za neprípustné.
O trovách
89 V súlade s článkom 211 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Všeobecný súd sám rozhodne o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 211 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
90 Podľa článku 211 ods. 4 rokovacieho poriadku však odchylne od článku 134 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže v prípade odvolaní podaných úradníkmi alebo inými zamestnancami inštitúcie, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, rozdeliť nahradenie trov konania medzi účastníkov konania.
91 V prejednávanej veci odvolatelia nemali úspech vo svojich návrhoch, čo sa týka tak odvolacieho konania, ako aj prvostupňového konania, a CEPOL navrhol, aby sa im uložila povinnosť nahradiť trovy konania. Všeobecný súd sa však vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci domnieva, že spravodlivé zaobchádzanie si vyžaduje, aby každý z účastníkov konania znášal svoje vlastné trovy spojené s konaním v obidvoch stupňoch.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)
rozhodol takto:
1. Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 11. apríla 2016, FN a i./EPA (F‑41/15 DISS II), sa zrušuje v rozsahu, v akom neboli návrhy na zrušenie, podané FN, FP a FQ, vyhlásené za neprípustné.
2. Návrhy na zrušenie, podané FN, FP a FQ v konaní pred Súdom pre verejnú službu vo veci F‑41/15 DISS II, sa zamietajú.
3. Vo zvyšnej časti sa odvolanie zamieta.
4. FN, FP a FQ, ako aj Agentúra Európskej únie pre odbornú prípravu v oblasti presadzovania práva (CEPOL) znášajú svoje vlastné trovy konania v odvolacom a prvostupňovom konaní.
Jaeger | Van der Woude | Frimodt Nielsen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. októbra 2018.
Podpisy