UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)
z 21. novembra 2005 (*)
„Žaloba o neplatnosť − Prípustnosť − Pomoc poskytovaná štátmi – Výzva Komisie na zmenu návrhu oznámenej pomoci − Akt, ktorý možno napadnúť žalobou − Akt so právnymi účinkami − Lehoty na podanie žaloby − Začiatok plynutia − Uverejnenie zhrnutia v úradnom vestníku − Webová stránka“
Vo veci T‑426/04,
Tramarin Snc di Tramarin Andrea e Sergio, so sídlom v Montagnana (Taliansko), v zastúpení: M. Calabrese, advokát,
žalobca,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie na jednej strane listu Komisie vyzývajúceho talianske orgány k zmene návrhu oznámenej pomoci a na druhej strane, rozhodnutia Komisie z 12. júla 2000 vyhlasujúceho schému pomoci v oblasti investícií v znevýhodnených regiónoch Talianska za zlučiteľnú so spoločným trhom [štátna pomoc N 715/99 – Taliansko (SG 2000 D/105754)],
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),
v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia F. Dehousse a D. Šváby,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Skutkové okolnosti
1 Dňa 18. novembra 1999 oznámila Talianska republika Komisii návrh schémy pomoci investíciám v znevýhodnených regiónoch krajiny.
2 V nadväznosti na toto oznámenie Komisia požiadala o dodatočné informácie o dotknutej schéme, ktoré jej boli talianskymi orgánmi poskytnuté v rôznych listoch. Medzi uvedenými orgánmi a zamestnancami Komisie sa konala schôdzka v Bruseli 16. mája 2000.
3 Komisia v liste adresovanom 29. mája 2000 talianskym orgánom (ďalej len „list z 29. mája 2000“), ktorý sa odvolával na návrh uvedených orgánov týkajúci sa prechodu od vtedy platnej schémy pomoci ku schéme pomoci, ktorá bola predmetom oznámenia z 18. novembra 1999, upresnila:
„… návrh týkajúci sa spôsobilosti investičného projektu v prípadoch, keď vykonanie projektu bolo začaté pred žiadosťou, nie je v súlade s tým, čo je stanovené v bode 4.2 Usmernenia o národnej regionálnej pomoci (Ú. v. ES C 74, 10. marca 1998; Mim. vyd. 08/001, s. 226).
V dôsledku toho talianske orgány vyzývame, aby vzali tento návrh prechodného pravidla späť...“
4 Žalobkyňa uzavrela 5. júla 2000 s iným podnikom zmluvu so zámerom zriadiť remeselnícku dielňu vo svoj prospech.
5 Komisia prijala 12. júla 2000 podľa článku 4 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) rozhodnutie nevzniesť námietky (ďalej len „rozhodnutie“). Po predbežnom zisťovaní zastávala názor, že dotknutá schéma pomoci je zlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 písm. a) a c) ES.
6 Komisia v rozhodnutí upresnila, že na to, aby boli žiadosti o pomoc spôsobilé získať pomoc v oblasti investícií stanovené schémou, musia byť podané pred začatím realizácie projektov, pričom ide o podmienku rovnako vyžadovanú pre podniky, ktoré podali žiadosti na základe predchádzajúcej schémy pomoci a ich zohľadnenie bolo pripustené v súvislosti s prvým použitím novej schémy.
7 Rozhodnutie bolo Talianskej republike oznámené listom z 2. augusta 2000.
8 Dňa 30. septembra 2000 Komisia v súlade s článkom 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 uverejnila v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev súhrnné oznámenie, v ktorom uviedla základné údaje o veci, informovala tretie osoby, že nevznáša námietku proti schéme pomoci oznámenej talianskymi orgánmi (Ú. v. ES C 278, s. 26). Toto oznámenie uvádza, že „znenie rozhodnutia v záväznom jazyku [či jazykoch] neobsahujúce dôverné údaje je dostupné na webstránke [Generálneho sekretariátu Komisie, ktorého elektronická adresa je] http://europa.eu.int/comm/sg/sgb/state_aids“.
9 Talianske orgány 5. decembra 2000 uverejnili dekrét z 13. novembra 2000 stanovujúci vykonávacie pravidlá schémy pomoci pre podniky so sídlom, ako žalobkyňa, v regiónoch stredo-severu Talianska obsahujúce nasledujúce právne stanovisko:
„S prihliadnutím na rozhodnutie Európskej únie z 12. júla 2000, ktorým sa schválilo uplatňovanie schémy pomoci vyplývajúcej zo zákona č. 488/1992 na obdobie 2000/2006, keď sa pre nové žiadosti okrem iného stanovilo, že opatrenia pomoci sú použiteľné výhradne na výdaje zahrnuté v investičných programoch začatých odo dňa nasledujúceho po podaní týchto žiadostí...“
10 Po tom, čo boli 21. júla a 3. októbra 2000 uhradené dve faktúry za vykonávanie prác, ktoré boli predmetom zmluvy podpísanej 5. júla toho istého roku, podala žalobkyňa 25. januára 2001 žiadosť o pomoc a pokračovala v realizácii svojho projektu.
11 V júni 2004 navrhol orgán vybavujúci žiadosť žalobkyne o pomoc príslušným vnútroštátnym orgánom, aby zamietli uvedenú žiadosť, keďže k začatiu investičného programu stanoveného na 21. júla 2000 došlo pred dátumom podania tejto žiadosti.
Konanie a návrhy účastníkov konania
12 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 20. októbra 2004 podala žalobkyňa prejednávanú žalobu.
13 Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 20. decembra 2004 vzniesla žalovaná námietku neprípustnosti na základe článku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
14 Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti 2. marca 2005.
15 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– vyhlásil žalobu za prípustnú alebo spojil otázku prípustnosti s konaním o veci samej,
– zrušil list z 29. mája 2000 v rozsahu, v akom v ňom Komisia vyzvala talianske orgány, aby vzali späť návrh prechodného pravidla týkajúceho sa podnikov, ktoré už začali realizáciu investičného projektu bez toho, aby vopred podali žiadosť o pomoc,
– zrušil rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
16 Žalobkyňa v rámci svojich pripomienok k námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou rovnako navrhuje, aby Súd prvého stupňa na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania spojil na účely ústnej časti konania prejednávanú vec s vecou zaregistrovanou pod číslom T‑98/04 z toho dôvodu, že obidve dotknuté veci spolu súvisia.
17 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu uznesením ako zjavne neprípustnú alebo subsidiárne ako neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
18 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 rovnakého článku sa námietka neprípustnosti ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, ak nebude rozhodnuté inak. V prejednávanej veci sa Súd prvého stupňa domnieva, že sa s touto vecou na základe preskúmania spisového materiálu dostatočne oboznámil na to, aby rozhodol o návrhu žalovanej bez toho, aby bolo potrebné začať ústnu časť konania.
O návrhu na zrušenie listu z 29. mája 2000
19 Komisia uvádza dva dôvody neprípustnosti vychádzajúce po prvé zo skutočnosti, že uvedený list nepredstavuje napadnuteľný akt, a po druhé z nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne.
20 Súd prvého stupňa sa domnieva, že je potrebné preskúmať prvý dôvod neprípustnosti.
Tvrdenia účastníkov konania
21 Komisia tvrdí, že list z 29. mája 2000 je výlučne prípravným aktom rozhodnutia, a že teda v súlade s ustálenou judikatúrou nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť.
22 Žalobkyňa tvrdí, že list z 29. mája 2000 je aktom, ktorým Komisia považovala návrh prechodného pravidla podaný talianskymi orgánmi týkajúci sa spôsobilosti investičného projektu v prípadoch, keď vykonávanie uvedeného projektu bolo začaté pred žiadosťou o pomoc, za nezlučiteľný so spoločným trhom. Malo by ísť o „neznámy“ a „Zmluvami zakázaný“ akt, pretože jeho účinkom by bolo porušenie procesných záruk, ktoré upravuje článok 88 ods. 2 ES v prospech dotknutých účastníkov konania.
23 V podstate zdôrazňuje, že ak je výzva na späťvzatie návrhu podaného v rámci oznámenia schémy štátnej pomoci členským štátom prijatá, má rovnaký právny účinok ako záporné rozhodnutie v zmysle článku 7 ods. 5 nariadenia č. 659/1999 bez toho, aby boli dodržané procesné záruky, ktoré majú dotknutí účastníci konania. Komisia listom z 29. mája 2000 „predvídala“ posúdenie, ktoré musela urobiť, a vylúčila prípustnosť návrhu talianskych orgánov dokonca ešte pred poskytnutím príležitosti zúčastneným stranám predložiť ich pripomienky (rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, Zb. s. 3809, bod 21).
24 Žalobkyňa dodáva, že pokiaľ by nebolo zároveň požadované zrušenie listu z 29. mája 2000, hrozilo by riziko, že by v právnom poriadku Spoločenstva bol ponechaný akt, ktorý predstavuje protiprávny základ pre späťvzatie návrhu prechodného pravidla talianskymi orgánmi.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
25 Podľa ustálenej judikatúry, akty alebo rozhodnutia spôsobilé byť predmetom žaloby o neplatnosť sú jedinými opatreniami majúcimi právne záväzné účinky, ktorými môžu byť dotknuté záujmy žalobcu a ktoré podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie. Okrem toho, pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sú prijímané v niekoľkých fázach, predovšetkým v rámci interného konania, sú za napadnuteľné akty považované len tie opatrenia, ktoré obsahujú konečné stanovisko orgánu v rámci tohto konania s výnimkou predbežných opatrení, ktorých cieľom je príprava konečného rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 10, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑10/92 až T‑12/92 a T‑15/92, Zb. s. II‑2667, bod 28).
26 Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáha zrušenia listu Komisie adresovaného talianskym orgánom v priebehu predbežného zisťovania ich návrhu oznámenej pomoci a predchádzajúceho prijatiu rozhodnutia.
27 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že predbežné zisťovanie zavedené článkom 88 ods. 3 ES a upravené článkom 4 nariadenia č. 659/1999 smeruje k tomu, aby bola Komisii poskytnutá lehota na uváženie a dostatočné prešetrenie, aby jej bolo umožnené vytvoriť si prvé stanovisko k návrhu oznámenej pomoci so zámerom, aby dospela k záveru bez toho, aby bolo nevyhnutné dôkladné prešetrenie, že sú zlučiteľné so Zmluvou, alebo naopak, aby skonštatovala, že ich obsah vyvoláva v tomto ohľade pochybnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. februára 2001, Rakúsko/Komisia, C‑99/98, Zb. s. I‑1101, body 53 a 54).
28 Konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES a článku 6 nariadenia č. 659/1999, ktoré umožňuje Komisii pred prijatím rozhodnutia mať úplne jasno vo vzťahu ku všetkým údajom týkajúcim sa prípadu, sa stáva nevyhnutným v momente, keď Komisia má závažné ťažkosti pri posudzovaní, či pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom (rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, Zb. s. I‑3203, bod 33).
29 Aj keď je jej právomoc viazaná, pokiaľ ide o rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania, Komisia využíva viac-menej určitú možnosť voľnej úvahy pri vyšetrovaní a zisťovaní okolností prípadu s cieľom zistiť, či tieto vyvolávajú závažné ťažkosti. V súlade s cieľom článku 88 ods. 3 ES a povinnosťou správneho úradného postupu, ktorá tomu prislúcha, môže Komisia predovšetkým začať dialóg so štátom, ktorý pristúpil k oznamovaciemu konaniu, alebo s tretími stranami s cieľom prekonať v priebehu predbežného konania prípadne vzniknuté ťažkosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2001, Prayon-Rupel/Komisia, T‑73/98, Zb. s. II‑867, bod 45).
30 List Komisie z 29. mája 2000 rovnako ako tie, ktoré mu predchádzali, listy pochádzajúce od talianskych orgánov a schôdzka, ktorá sa konala v Bruseli medzi zamestnancami orgánov a predstaviteľmi uvedených orgánov, presne zapadajú do rámca vyššie uvedeného dialógu.
31 Komisia sa v tomto liste zaoberala špecifickou otázkou, teda návrhom talianskych orgánov vložiť do návrhu pomoci ustanovenie o prechode z platnej schémy pomoci na schému, ktorá bola predmetom oznámenia z 18. novembra 1999. Toto ustanovenie smerovalo k uznaniu spôsobilosti investičného programu podnikov, ktoré začali vykonávanie uvedeného programu pred podaním akejkoľvek žiadosti o pomoc.
32 Ak Komisia v liste z 29. mája 2000 jasne zdôrazňovala, že dotknutý návrh vyvoláva v rámci preskúmavania zlučiteľnosti predmetného návrhu ťažkosti s ohľadom, podľa nej, na nesúlad tohto prechodného ustanovenia s bodom 4.2 usmernení k národnej regionálnej pomoci, nie je zaujatie tohto postoja žalovanou stranou žiadnym spôsobom záväzné pre oznamujúci štát.
33 Z preskúmania ustanovení nariadenia č. 659/1999 vyplýva, že pokiaľ má Komisia právomoc v rámci konania vo veci formálneho zisťovania prinútiť členský štát, aby v určenom zmysle zmenil svoj návrh pomoci pod hrozbou vyhlásenia jeho nezlučiteľnosti so spoločným trhom, nedisponuje takou právomocou v priebehu fázy predbežného zisťovania a nemá inú možnosť, s výnimkou začatia formálneho konania, ako prijať rozhodnutie o tom, že nemá námietky.
34 Ako vyplýva zo samotného znenia listu z 29. mája 2000, talianske orgány boli iba „vyzvané“ na vzatie svojho návrhu späť a v rámci slobodne uskutočneného výberu sa tak mohli prispôsobiť pokynom služieb Komisie alebo naopak, zachovať svoj pôvodný návrh nezmenený s dotknutým prechodným ustanovením.
35 Nebude teda možné považovať list z 29. mája 2000 za akt s právne záväznými účinkami v zmysle, v akom to vyžaduje judikatúra uvedená v bode 25 vyššie. Okrem toho a na rozdiel od tvrdení žalobkyne určenie právnej povahy uvedeného listu nemôže závisieť na neskoršom akte, teda na rozhodnutí štátu, ktorý urobil oznámenie, zmeniť alebo nezmeniť návrh pomoci podľa požiadaviek Komisie.
36 Zdá sa, že list z 29. mája 2000 v skutočnosti predstavuje výlučne iba prípravné opatrenie konečného rozhodnutia, v prejednávanom prípade rozhodnutia.
37 Z toho vyplýva, že žaloba je v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu listu z 29. mája 2000, neprípustná.
O návrhu na zrušenie rozhodnutia
38 Komisia oponuje na základe troch dôvodov neprípustnosti vychádzajúcich po prvé z oneskoreného podania žaloby, po druhé zo skutočnosti, že napadnutý akt nepredstavuje opatrenie s právne záväznými účinkami, ktorými môžu byť dotknuté záujmy žalobkyne a ktoré podstatným spôsobom menia jej právne postavenie, a po tretie z nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne.
39 Súd prvého stupňa sa domnieva, že je potrebné preskúmať prvý dôvod neprípustnosti vychádzajúci z oneskoreného podania žaloby.
Tvrdenia účastníkov konania
40 Komisia zdôrazňuje, že výňatky z rozhodnutia boli uverejnené v úradnom vestníku 30. septembra 2000 s odkazom na webovú stránku, kde bolo k dispozícii celé znenie rozhodnutia, a že dvojmesačná lehota na podanie žaloby teda začala plynúť štrnásť dní po uverejnení 30. septembra 2000 a uplynula s prihliadnutím na desaťdennú lehotu z dôvodu vzdialenosti poskytnutej účastníkom, ktorí mali svoje obvyklé miesto pobytu v Taliansku, 24. decembra 2000. Prejednávaná žaloba, ktorá bola podaná 20. októbra 2004, bola teda zjavne podaná oneskorene.
41 Žalovaná tiež tvrdí, že určujúcim prvkom pre výpočet lehôt na podanie žaloby je dátum uverejnenia alebo prípadne dátum, keď sa o rozhodnutí dozvedela a nie, keď sa dozvedela o korešpondencii, ktorá predchádzala prijatiu samotného rozhodnutia. Podľa Komisie teda žalobkyňa nesprávne tvrdí, že lehota na podanie žaloby začala plynúť od okamihu, keď jej advokát v septembri 2004 odovzdal kópiu listu z 29. mája 2000 a „vysvetlil jej jeho obsah“.
42 Žalobkyňa uvádza, že svoju žiadosť o pomoc podala 25. januára 2001 bez toho, aby pred príslušným vnútroštátnym súdom napadla dekrét z 13. novembra 2000 a „tiež bez pokusu o prečítanie rozhodnutia z 12. júla 2000“ prijatého podľa uvedeného dekrétu „Európskou úniou“ formuláciou, ktorá neumožňuje určiť podmienky uverejnenia dotknutého textu.
43 Ignorovala tiež možnosť zoznámiť sa v septembri 2000 s úplným znením rozhodnutia prezretím si „jednej z tisícok strán… najväčšej webovej stánky sveta“. Žalobkyňa v tomto ohľade poznamenáva, že elektronická adresa uvedená v stručnom oznámení uverejnenom v úradnom vestníku 30. septembra 2000 vôbec nezodpovedá zneniu rozhodnutia, ale časti stránky „Únie“, ktorá je venovaná všetkým rozhodnutiam v oblasti štátnej pomoci.
44 V dôsledku návrhu na odňatie finančnej pomoci sa žalobkyňa v septembri 2004 spojila so svojím zástupcom v prebiehajúcom konaní, ktorý jej odovzdal kópiu rozhodnutia a predovšetkým listu z 29. mája 2000. Žalobkyňa tvrdí, že lehota na podanie žaloby začala plynúť až od okamihu, keď sa dozvedela o uvedenom liste, z ktorého obsahu jasne vyplýva, že Komisia porušila svoju povinnosť začať konanie vo veci formálneho zisťovania.
45 Ani prečítanie stručného oznámenia uverejneného v úradnom vestníku, ani znenia rozhodnutia nemohli žalobkyni umožniť, aby sa uistila, že v priebehu predbežného zisťovania boli splnené podmienky na povinné začatie konania vo veci formálneho zisťovania. Keďže chýba čo i len najmenší náznak, že by prípadná žaloba proti rozhodnutiu mohla prekonať prekážku jej neprípustnosti pre nedostatok individuálnych záujmov, nemôže sa žalobkyni vytýkať, že nenapadla rozhodnutie, a nemožno sa ani domnievať, že lehota na podanie žaloby začala plynúť od jeho uverejnenia 30. septembra 2000.
46 Žalobkyňa nakoniec zdôrazňuje, že nepovažovala za nutné napadnúť ministerský dekrét z 13. novembra 2000 a nebola vôbec povinná napadnúť rozhodnutie, pretože sa domnievala podľa výkladu vnútroštátnych vykonávacích ustanovení o schéme pomoci, že sa môže zúčastniť prvého vyhlásenia uplatňovania novej schémy pomoci, keď sa vzdá časti pomoci zodpovedajúcej sume dvoch faktúr uhradených pred podaním žiadosti o pomoc, čo vykonala tým, že orgánu preverujúcemu jej žiadosť o pomoc zámerne neoznámila dve dotknuté faktúry.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
47 Podľa článku 230 piateho odseku ES musia byť žaloby o neplatnosť podané v lehote dvoch mesiacov. Táto lehota začína plynúť podľa okolností odo dňa uverejnenia príslušného aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.
48 Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že kritérium dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel, ako okamih začiatku plynutia lehoty žaloby, má vo vzťahu k uverejneniu a oznámeniu aktu podpornú povahu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95, Zb. s. I‑973, bod 35, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia, T‑190/00, Zb. s. II‑5015, bod 30 a tam citovanú judikatúru). Z judikatúry rovnako vyplýva, že v prípade, ak nedošlo k uverejneniu ani k oznámeniu aktu, má ten, kto vie o existencii aktu, ktorý sa ho týka, požiadať o jeho úplné znenie v primeranej lehote, ale že za takýchto okolností lehota na podanie žaloby začína plynúť až od chvíle, keď sa dotknutá tretia strana dozvie presný obsah daného aktu a dôvody jeho prijatia, aby mohla využiť svoje právo podať žalobu (rozsudky Súdneho dvora zo 6. júla 1988, Dillinger Hüttenwerke/Komisia, 236/86, Zb. s. 3761, bod 14, a z 19. februára 1998, Komisia/Rada, C‑309/95, Zb. s. I‑655, bod 18).
49 Taktiež treba pripomenúť, že pokiaľ ide o akty, ktoré sa podľa ustálenej praxe dotyčného orgánu uverejňujú v úradnom vestníku, aj napriek tomu, že toto uverejnenie nie je podmienkou ich uplatňovania, Súdny dvor a Súd prvého stupňa si osvojili názor, že kritérium dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel, sa na plynutie lehoty na podanie žaloby použije dátum uverejnenia, od ktorého začína plynúť lehota na podanie žaloby (pozri, pokiaľ ide o akty Rady, ktorými sa uzatvárajú medzinárodné zmluvy zaväzujúce Spoločenstvo, rozsudok Nemecko/Rada, už citovaný, bod 39, a pokiaľ ide o rozhodnutia Komisie ukončiť zisťovacie konanie týkajúce sa pomoci v zmysle článku 88 ods. 2 ES, rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑14/96, Zb. s. II‑139, bod 36). Za takýchto okolností sa totiž môžu dotknuté tretie osoby oprávnene domnievať, že predmetný akt bude uverejnený.
50 Vo veci samej je namieste uviesť, že rozhodnutie bolo oznámené Talianskej republike, ktorá je jeho jediným adresátom, listom z 2. apríla 2000 a že bolo predmetom stručného oznámenia v úradnom vestníku v zmysle článku 26 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.
51 V súlade s ustanovením uvedeným vyššie rozhodnutia, ktorými Komisia po predbežnom zisťovaní konštatuje, že oznámené opatrenie, ktoré spadá do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, nevyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom a považuje toto opatrenie za zlučiteľné so spoločným trhom, sa zverejňujú v úradnom vestníku vo forme stručného oznámenia, ktoré obsahuje informáciu o tom, že je možné získať vyhotovenie rozhodnutia v záväznom jazykovom znení či zneniach. Takéto oznámenie má za cieľ poskytnúť dotknutým tretím osobám stručný súhrn podstatných náležitostí rozhodnutia.
52 Podľa ustálenej praxe Komisie, ktorá sa uplatňovala od mája 1999 po vstupe nariadenia č. 659/1999 do platnosti, obsahuje stručné oznámenie uvedené v predchádzajúcom bode odkaz na webovú stránku Generálneho sekretariátu Komisie spolu so zmienkou o tom, že úplné znenie predmetného rozhodnutia neobsahujúce dôverné údaje je na tejto stránke dostupné v záväznom jazykovom znení či zneniach.
53 To, že Komisia poskytne tretím osobám úplný prístup k zneniu rozhodnutia umiestneného na jej webovej stránke v spojení s uverejnením stručného oznámenia v úradnom vestníku, ktoré umožňuje dotknutým osobám zistiť existenciu predmetného rozhodnutia a ktoré ich oboznamuje s touto možnosťou prístupu cez internet, musí byť považované za uverejnenie v zmysle článku 230 piateho odseku ES (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T‑17/02, Zb. s. II‑2031, bod 80).
54 V prejednávanom prípade vyplýva zo spisu, že Komisia 30. septembra 2000 uverejnila v úradnom vestníku stručné oznámenie o rozhodnutí uvádzajúce dátum jeho prijatia, dotknutý členský štát, číslo pomoci, jej názov, cieľ a právny základ, rozpočet, ktorý je pre ňu určený, a jej trvanie. Toto oznámenie taktiež uvádza, že znenie rozhodnutia neobsahujúce dôverné údaje je dostupné na webovej stránke Komisie v záväznom jazykovom znení či zneniach a uvádza elektronickú adresu umožňujúcu prístup k tomuto zneniu.
55 Skutočnosť, že prístup k zneniu rozhodnutia nie je okamžitý, nemôže vyvrátiť záver uvedený v bode 53 vyššie. Je nesporné, že elektronická adresa uvedená v stručnom oznámení uverejnenom v úradnom vestníku zodpovedá časti webovej stránky Komisie obsahujúcej súpis rozhodnutí orgánu v oblasti štátnej pomoci, a predovšetkým, že tie nevyvolávajú námietky rozdelené podľa dotknutej oblasti činnosti, roku prijatia a čísla pomoci. S ohľadom na informácie uvedené v stručnom oznámení, tak ako bolo pripomenuté v predchádzajúcom bode, je veľmi jednoduché pre akúkoľvek dotknutú osobu získať prístup k zneniu dotknutého rozhodnutia.
56 Dvojmesačná lehota na podanie žaloby teda začala plynúť v súlade s článkom 102 ods. 1 rokovacieho poriadku štrnásť dní po uverejnení 30. septembra 2000 a uplynula s ohľadom na desaťdennú lehotu z dôvodu vzdialenosti a odloženie uplynutia lehoty, pokiaľ jej koniec pripadá na nedeľu alebo deň štátneho sviatku, 27. decembra 2000, teda viac ako tri roky pred podaním žaloby.
57 Napokon je potrebné dodať, že žaloba musí byť tiež posúdená ako oneskorená, dokonca aj v prípade použitia podporného kritéria, dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel.
58 Vzhľadom na uverejnenie stručného oznámenia týkajúceho sa rozhodnutia v úradnom vestníku 30. septembra 2000 treba predpokladať, že k tomuto dátumu žalobkyňa o existencii rozhodnutia vedela. V súlade s judikatúrou spomenutou v bode 48 vyššie dôsledkom tohto oboznámenia sa s aktom je povinnosť žalobkyne požiadať Komisiu v primeranej lehote o úplné znenie dotknutého aktu, čo neurobila.
59 Okrem toho žalobkyňa tiež vedela o existencii rozhodnutia v nadväznosti na uverejnenie ministerského dekrétu z 13. novembra 2000 v Taliansku 5. decembra 2000, kde vo svojich ustanoveniach o právnom základe uvádza rozhodnutie „Európskej únie“ z 12. júla 2000. V tomto ohľade sa žalobkyňa nemôže užitočne dovolávať údajnej nepresnosti tejto poslednej uvedenej formulácie, aby odôvodnila svoju nečinnosť pri vyhľadávaní a získavaní znenia rozhodnutia, čo jej ako bežne obozretnému subjektu prislúchalo urobiť.
60 Napokon je potrebné uviesť, že odchýliť sa od použitia právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa procesných lehôt je možné v súlade s článkom 45 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora, pokiaľ ide o výnimočné prípady nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci, (uznesenie Súdneho dvora z 5. februára 1992, Francúzsko/Komisia, C‑59/91, Zb. s. I‑525, bod 8, a zo 7. mája 1998, Írsko/Komisia, C‑239/97, Zb. s. I‑2655, bod 7) alebo ospravedlniteľnej chyby (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. mája 1991, Bayer/Komisia, T‑12/90, Zb. s. II‑219, body 28 a 29, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 15. decembra 1994, Bayer/Komisia, C‑195/91 P, Zb. s. I‑5619), a to v medziach, kde striktné použitie týchto pravidiel zodpovedá požiadavke právnej istoty a nutnosti zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. januára 1987, Misset/Rada, 152/85, Zb. s. 223, bod 11, a uznesenie Írsko/Komisia, už citované, bod 7).
61 Žalobkyňa v prejednávanej veci nepreukázala existenciu ospravedlniteľnej chyby alebo prípad nepredvídateľnej okolnosti alebo vyššej moci a dokonca sa na ne ani neodvolávala.
62 V tejto súvislosti úvahy žalobkyne o dôsledkoch neskoršieho zistenia údajného dôvodu protiprávnosti rozhodnutia alebo o jej výklade vnútroštátnej právnej úpravy uplatňovania schémy pomoci a jej následné presvedčenie, že môže uvedenú schému využiť bez ohľadu na to, že žiadosť o pomoc bola podaná po začatí realizácie jej investičného projektu, sú absolútne irelevantné.
63 Aj keby rozhodnutie, ktoré jasne stanovuje, že na spôsobilosť získať investičnú pomoc stanovenú režimom musia byť žiadosti o pomoc podané pred začatím realizácie projektov, ukrátilo žalobkyňu na jej právach, mohla podať žalobu o neplatnosť z dôvodov, ktoré mala sama špecifikovať, a nemala nechať uplynúť záväznú dvojmesačnú lehotu stanovenú na tento účel.
64 Nie je úlohou Súdu prvého stupňa pri posudzovaní prípustnosti prejednávanej žaloby s ohľadom na dodržiavanie dvojmesačnej lehoty stanovenej na jej podanie preverovať opodstatnenosť implicitnej, ale nevyhnutnej požiadavky obsiahnutej v tvrdení žalobkyne, a síce, že rozhodnutie nebolo postihnuté žiadnou vadou, ktorú by mohla v rámci žaloby o neplatnosť v lehote napadnúť, čo podľa žalobkyne vysvetľuje jej pôvodné presvedčenie o tom, že ona sama nemá osobný záujem na podaní žaloby.
65 V každom prípade prijatie odôvodnenia žalobkyne o nutnosti posunutia začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby na deň, keď sa dozvedela o údajnej protiprávnosti dotknutého aktu, by všeobecne znamenalo umožniť časovo neobmedzené spochybňovanie aktov Spoločenstva vyvolávajúcich právne účinky, čo je úplne v rozpore s požiadavkami právnej istoty.
66 Z toho vyplýva, že prejednávaná žaloba musí byť v rozsahu, v akom navrhuje zrušenie rozhodnutia, posúdená ako podaná oneskorene, a musí byť preto zamietnutá ako neprípustná bez toho, aby bolo potrebné preskúmavať ostatné dôvody neprípustnosti vznesené Komisiou.
67 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prejednávanú žalobu treba zamietnuť v plnom rozsahu ako neprípustnú a netreba vyhovieť návrhu, ktorý predložila žalobkyňa, na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, ktorý sa stal bezpredmetným.
O trovách
68 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2. Žalobkyňa znáša svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania Komisie.
V Luxemburgu 21. novembra 2005