ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
zo 7. júna 2023 (*)
„Ochranná známka Európskej únie – Konanie o zrušení rozhodnutí alebo výmaze zápisov – Zrušenie rozhodnutia obsahujúceho zrejmú chybu pripísateľnú EUIPO – Článok 103 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2017/1001 – Neexistencia zrejmej chyby“
Vo veci T‑519/22,
Société des produits Nestlé SA, so sídlom vo Vevey (Švajčiarsko), v zastúpení: A. Jaeger‑Lenz, A. Lambrecht a A‑C Salger, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: V. Ruzek, splnomocnený zástupca,
žalovanému,
ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:
European Food SA, so sídlom v Păntășești (Rumunsko), v zastúpení: I. Speciac, advokátka,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predsedníčka komory M. J. Costeira, sudcovia U. Öberg a P. Zilgalvis (spravodajca),
tajomník: V. Di Bucci,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a vzhľadom na rozhodnutie podľa článku 106 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o prejednaní žaloby bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, Société des produits Nestlé SA, domáha zrušenia rozhodnutia prvého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 27. júna 2022 (vec R 894/2020‑1) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 20. novembra 2001 podala žalobkyňa na EUIPO prihlášku ochrannej známky Európskej únie pre slovné označenie FITNESS na základe nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), v znení zmien [nahradeného nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), v znení zmien, ktoré bolo samotné nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)].
3 Výrobky, pre ktoré sa zápis požadoval, sú zaradené do tried 29, 30 a 32 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení.
4 Prihláška ochrannej známky bola uverejnená vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva č. 3/2003 zo 6. januára 2003. Táto ochranná známka bola zapísaná 30. mája 2005 pod číslom 2470326.
5 Dňa 2. septembra 2011 vedľajší účastník konania, European Food SA, podal návrh na vyhlásenie neplatnosti napadnutej ochrannej známky vo vzťahu ku všetkým výrobkom, na ktoré sa vzťahuje.
6 Dôvodmi uvádzanými na podporu návrhu na vyhlásenie neplatnosti boli dôvody, ktoré sú uvedené v článku 52 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 [teraz článok 59 ods. 1 písm. a) nariadenia 2017/1001] v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. b) a c) tohto nariadenia [teraz článok 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia 2017/1001].
7 Dňa 18. októbra 2013 zrušovacie oddelenie zamietlo návrh na vyhlásenie neplatnosti v celom rozsahu.
8 Proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia podal vedľajší účastník konania 16. decembra 2013 odvolanie. V priebehu odvolacieho konania vedľajší účastník konania predložil nové dôkazy na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého má výraz „fitness“ vo vzťahu k predmetným výrobkom opisný obsah.
9 Rozhodnutím z 19. júna 2015 vo veci R 2542/2013‑4 štvrtý odvolací senát EUIPO odvolanie zamietol. Osobitne dôkazy, ktoré boli po prvýkrát predložené pred týmto odvolacím senátom, odmietol ako oneskorené bez toho, aby sa nimi zaoberal.
10 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. augusta 2015 podal vedľajší účastník konania žalobu proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu.
11 Rozsudkom z 28. septembra 2016, European Food/EUIPO – Société des produits Nestlé (FITNESS) (T‑476/15, ďalej len „prvý zrušujúci rozsudok“, EU:T:2016:568), Všeobecný súd rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu zrušil. Dospel k záveru, že odvolací senát sa tým, že konštatoval, že dôkazy predložené vedľajším účastníkom konania po prvýkrát pred odvolacím senátom sa nemajú zohľadniť z dôvodu, že neboli predložené včas, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
12 Proti prvému zrušujúcemu rozsudku podal EUIPO odvolanie. Súdny dvor rozsudkom z 24. januára 2018, EUIPO/European Food (C‑634/16 P, ďalej len „odvolací rozsudok“, EU:C:2018:30), odvolanie zamietol.
13 Rozhodnutím zo 6. júna 2018 vo veci R 755/2018‑2 druhý odvolací senát zrušil rozhodnutie zrušovacieho oddelenia. Tento senát predovšetkým konštatoval, že z prvého zrušovacieho rozsudku a z odvolacieho rozsudku vyplýva, že je povinný preskúmať odvolanie, ktoré na neho bolo podané, tak, že zohľadní dôkazy, ktoré vedľajší účastník konania predložil po prvýkrát pred štvrtým odvolacím senátom vo veci R 2542/2013‑4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací senát konštatoval, že napadnutá ochranná známka má opisný charakter a nemá žiadnu rozlišovaciu spôsobilosť.
14 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. septembra 2018 podala žalobkyňa žalobu proti rozhodnutiu druhého odvolacieho senátu.
15 Rozsudkom z 10. októbra 2019, Société des produits Nestlé/EUIPO – European Food (FITNESS) (T‑536/18, neuverejnený, ďalej len „druhý zrušujúci rozsudok“, EU:T:2019:737), Všeobecný súd rozhodnutie druhého odvolacieho senátu zrušil. Konkrétne rozhodol, že druhý odvolací senát nesprávne konštatoval, že z prvého rozsudku o zrušení a z rozsudku o odvolaní vyplýva, že je povinný zohľadniť dôkazy, ktoré vedľajší účastník konania predložil po prvýkrát pred štvrtým odvolacím senátom.
16 Proti druhému zrušujúcemu rozsudku podal vedľajší účastník konania odvolanie. Súdny dvor uznesením z 18. marca 2020, European Food/EUIPO (C‑908/19 P, neuverejnené, EU:C:2020:212), odvolanie nepripustil.
17 Rozhodnutím z 12. októbra 2021 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2021“) prvý odvolací senát EUIPO odvolanie podané vedľajším účastníkom konania zamietol. Pokiaľ ide o dôkazy predložené štvrtému odvolaciemu senátu, prvý odvolací senát konštatoval, že vedľajší účastník konania primerane neodôvodnil oneskorené predloženie uvedených dôkazov a že v dôsledku toho bol štvrtý odvolací senát povinný uplatniť svoju voľnú úvahu v negatívnom smere a neprijať ich.
18 Dňa 24. decembra 2021 podal vedľajší účastník konania na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu z roku 2021, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑799/21.
19 Oznámením z 15. februára 2022 odvolací senát informoval účastníkov konania o svojom zámere zrušiť rozhodnutie z roku 2021 na základe uplatnenia článku 103 nariadenia 2017/1001.
20 Napadnutým rozhodnutím prvý odvolací senát rozhodnutie z roku 2021 zrušil. Po prvé konštatoval, že prístup zvolený v uvedenom rozhodnutí, podľa ktorého sa pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), analogicky uplatňuje v rámci konania o vyhlásenie neplatnosti založeného na dôvodoch absolútnej neplatnosti, je zjavne nesprávny, keďže z odvolacieho rozsudku vyplýva, že toto ustanovenie nie je uplatniteľné v rámci konania o vyhlásenie neplatnosti založeného na dôvodoch absolútnej neplatnosti. Po druhé odvolací senát konštatoval, že odkaz, ktorý je uvedený v bodoch 57 a 58 rozhodnutia z roku 2021, na rozsudok z 22. septembra 2011, Cesea Group/ÚHVT – Mangini & C. (Mangiami) (T‑250/09, neuverejnený, EU:T:2011:516), je tiež nesprávny, keďže uvedený rozsudok vychádzal z pravidla 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95, ktoré predstavuje lex specialis vzťahujúci sa osobitne na dôkaz o používaní, a nemožno ho teda uplatniť na konania o vyhlásenie neplatnosti.
Návrhy účastníkov konania
21 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.
22 EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré by mu vznikli v prípade uskutočnenia pojednávania.
23 Vedľajší účastník konania v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.
Právne posúdenie
24 Na podporu svojej žaloby uvádza žalobkyňa tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v spojení s článkom 70 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/625 z 5. marca 2018, ktorým sa dopĺňa nariadenie 2017/1001 a ktorým sa zrušuje delegované nariadenie (EÚ) 2017/1430 (Ú. v. EÚ L 104, 2018, s. 1), druhý na porušení článku 72 ods. 6 nariadenia 2017/1001 a tretí na porušení článku 94 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v spojení s článkom 70 delegovaného nariadenia 2018/625.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001 v spojení s článkom 70 delegovaného nariadenia 2018/625
25 Žalobkyňa tvrdí, že zrušenie rozhodnutia z roku 2021 na základe článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001 je protiprávne. V tejto súvislosti skutočnosť, že odvolací senát nesprávne citoval pravidlo 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95, ako aj judikatúru týkajúcu sa pravidla 22 ods. 2 tohto nariadenia, nemožno považovať za zrejmú chybu v zmysle článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001 a táto skutočnosť sama osebe neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia z roku 2021. Podľa žalobkyne má pojem „zrejmá chyba“ dve úrovne: musí byť ľahko rozoznateľná a tak mimoriadne závažná, že výrok predchádzajúceho rozhodnutia v jej dôsledku nie je hodnoverný. V prejednávanej veci však závery odvolacieho senátu, vyjadrené v bodoch 60 až 62 rozhodnutia z roku 2021, nie sú založené na analogickom uplatnení pravidla 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95. Citácia tohto ustanovenia je čisto formálnou chybou, ktorá nemá žiaden dopad na dôvodnosť alebo hodnovernosť výroku rozhodnutia z roku 2021.
26 Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že v bodoch 61 a 62 rozhodnutia z roku 2021 odvolací senát správne osobitne trval na primeranom odôvodnení oneskoreného predloženia dôkazov ako na faktore, o ktorom usúdil, že prevažuje nad úvahami v prospech zohľadnenia uvedených dôkazov. Požiadavka primeraného odôvodnenia nie je spojená ani s pravidlom 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95, ani s pravidlom 22 ods. 2 tohto nariadenia. Tento prístup je v súlade s judikatúrou, a osobitne s bodom 44 druhého zrušujúceho rozsudku.
27 Žalobkyňa napokon tvrdí, že odôvodnenie, ktoré odvolací senát poskytuje v bode 29 napadnutého rozhodnutia, je pomerne nedostatočné. Rovnako uvádza, že existuje rozdiel medzi tým znením údajných chýb, ktoré je uvedené v oznámení odvolacieho senátu z 15. februára 2022, a znením uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V uvedenom oznámení sa podľa nej naznačovalo, že údajná chyba spočíva v „striktnom prístupe k predkladaniu nových dôkazov“.
28 EUIPO sa domnieva, že odvolací senát neporušil článok 103 nariadenia 2017/1001. Tvrdí, že zrejmé chyby identifikované v napadnutom rozhodnutí mali vplyv na podstatu preskúmania vykonaného odvolacím senátom v rozhodnutí z roku 2021 a že boli takej povahy, že neumožňovali zachovanie výroku rozhodnutia z roku 2021 bez novej analýzy. Konkrétne podľa názoru EUIPO zohrávalo analogické uplatnenie predmetných pravidiel rozhodujúcu úlohu pri závere odvolacieho senátu, ktorý je uvedený v bode 61 rozhodnutia z roku 2021 a podľa ktorého je potrebné uplatniť striktný prístup, pokiaľ ide o predloženie nových dôkazov, s cieľom zabezpečiť dostatočnú úroveň právnej istoty a predvídateľnosti konaní. Tento záver predstavuje základ ostatných záverov odvolacieho senátu. Osobitne priviedol tento „striktný prístup k predkladaniu nových dôkazov“ uvedený senát k takému záveru, že je povinný uplatniť svoju voľnú úvahu v negatívnom smere.
29 Pokiaľ ide o požiadavku primeraného odôvodnenia oneskoreného predloženia dôkazov, EUIPO sa domnieva, že vedľajší účastník konania jedno takéto odôvodnenie poskytol, keďže poukázal na nutnosť poskytnúť odpoveď na závery zrušovacieho oddelenia, ale že odvolací senát ho v bode 54 rozhodnutia z roku 2021 nesprávne odmietol, keď sa oprel o judikatúru týkajúcu sa pravidla 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95. Pokiaľ ide o bod 43 odvolacieho rozsudku, EUIPO sa domnieva, že tú časť vety, podľa ktorej „je úlohou toho účastníka konania, ktorý predkladá dôkazy po prvýkrát pred odvolacím senátom, aby odôvodnil, z akých dôvodov sa tieto dôkazy predkladajú v tomto štádiu konania, a tiež aby preukázal, že ich nebolo možné predložiť v konaní pred zrušovacím oddelením“, nemožno s ohľadom na predchádzajúcu judikatúru vykladať tak, že vyžaduje, aby účastník konania preukázal nemožnosť predložiť predmetné dôkazy v skoršom štádiu konania. Takýto prístup by nielenže zbavil článok 95 ods. 2 nariadenia 2017/1001 jeho potrebného účinku, ale bol by tiež nezlučiteľný s úvahami Súdneho dvora uvedenými v odvolacom rozsudku.
30 EUIPO napokon rovnako ako odvolací senát pripomína, že prejednávaná vec má mimoriadne dlhú históriu, čo je spôsobené procesnými vadami. Je tak v záujme účastníkov konania a v záujme samotného konania skôr napraviť chybu, ku ktorej došlo v rozhodnutí z roku 2021, než aby sa čakalo na rozsudok Všeobecného súdu, čím sa ešte viac predĺži konanie.
31 Vedľajší účastník konania tvrdí, že predmetná chyba je ľahko zistiteľná a jej povaha je veľmi zjavná. Podľa jeho názoru odvolací senát v rozhodnutí z roku 2021 vykonal celú svoju analýzu na základe predpokladu, že pravidlo 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 je v prejednávanej veci uplatniteľné. Z dôvodu tejto chyby sa odvolací senát cítil byť povinným uplatniť svoju voľnú úvahu v tom smere, že dôkazy nepripustil, hoci ich aj na prvý pohľad považoval za relevantné. Uvedený senát sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže prípady, v ktorých môže uplatniť svoju voľnú úvahu v tom smere, že oneskorené dôkazy pripustí, obmedzil na situácie, ktoré sú charakteristické novými skutočnosťami.
32 Podľa článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001, ak EUIPO prijme rozhodnutie, ktoré obsahuje zrejmú chybu pripísateľnú EUIPO, zabezpečí zrušenie tohto rozhodnutia.
33 V súlade s článkom 70 ods. 1 delegovaného nariadenia 2018/625, v prípade, že EUIPO zistí, že rozhodnutie alebo zápis do registra podlieha podľa článku 103 nariadenia 2017/1001 zrušeniu, informuje o zamýšľanom zrušení dotknutého účastníka.
34 Z judikatúry vyplýva, že chybu možno kvalifikovať ako zrejmú iba vtedy, ak ju možno zjavne zistiť z hľadiska kritérií, ktorým normotvorca zamýšľal podriadiť výkon voľnej úvahy zo strany administratívy, a ak sú predložené dôkazy dostatočné na to, aby zbavili posúdenie vykonané týmto správnym orgánom hodnovernosti, pričom toto posúdenie nemožno pripustiť ako odôvodnené a koherentné [pozri rozsudok z 22. septembra 2021, Marina Yachting Brand Management/EUIPO – Industries Sportswear (MARINA YACHTING), T‑169/20, EU:T:2021:609, bod 112 a citovanú judikatúru].
35 Pokiaľ ide o uplatnenie článku 103 nariadenia 2017/1001, bolo rozhodnuté, že „zrejmá“ alebo flagrantná povaha chyby odôvodňujúcej prijatie rozhodnutia o zrušení skoršieho rozhodnutia kvalifikuje chyby s vysokou mierou preukázateľnosti, ktoré neumožňujú zachovať ustanovenia tohto skoršieho rozhodnutia bez toho, aby orgán, ktorý uvedené rozhodnutie prijal, následne vykonal novú analýzu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2021, MARINA YACHTING, T‑169/20, EU:T:2021:609, bod 111 a citovanú judikatúru).
36 V prejednávanej veci odvolací senát uviedol dva dôvody odôvodňujúce zrušenie rozhodnutia z roku 2021. Po prvé v bodoch 26 a 27 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prístup, podľa ktorého je možné vychádzať z pravidla 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 a usudzovať, že toto pravidlo sa analogicky uplatňuje v rámci konania o vyhlásenie neplatnosti, je zjavne nesprávny, keďže tak ako vyplýva z bodov 48 a 49 odvolacieho rozsudku, uvedené pravidlo sa v rámci konania o vyhlásenie neplatnosti neuplatňuje. V tejto súvislosti odvolací senát v bode 29 napadnutého rozhodnutia dodal, že ide o zrejmú chybu v zmysle článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001, keďže sa zdá, že odvolací senát nezohľadnil rozsudok Súdneho dvora v tej istej veci, čím porušil zásadu právnej sily rozhodnutej veci. Po druhé odvolací senát v bode 28 napadnutého rozhodnutia usúdil, že v bodoch 57 a 58 rozhodnutia z roku 2021 sa nesprávne odkazuje na rozsudok z 22. septembra 2011, Mangiami (T‑250/09, neuverejnený, EU:T:2011:516), týkajúci sa uplatnenia pravidla 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95, ktoré sa uplatňuje na dôkaz o používaní, a nesprávne sa konštatuje, že táto judikatúra je v celom rozsahu uplatniteľná aj na kontext predmetnej neplatnosti.
37 Treba posúdiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 35 vyššie možno okolnosti, na ktoré poukazuje odvolací senát, kvalifikovať ako zrejmé chyby v zmysle článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001.
38 Pokiaľ ide v prvom rade o citáciu pravidla 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95, uvedenú v bode 40 rozhodnutia z roku 2021, je nesporné, že toto ustanovenie nie je uplatniteľné v rámci konania o vyhlásenie neplatnosti založeného na dôvodoch absolútnej neplatnosti, tak ako bolo rozhodnuté Všeobecným súdom a potvrdené Súdnym dvorom (odvolací rozsudok, bod 49, a prvý zrušujúci rozsudok, bod 60).
39 Z napadnutého rozhodnutia a napokon ani z rozhodnutia z roku 2021 však nevyplýva, že by odkaz na pravidlo 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95, ktorý je uvedený v bode 40 druhého uvedeného rozhodnutia, mal vplyv na závery odvolacieho senátu, pokiaľ ide o možnosť prijať dôkazy, ktoré ako nové predložil vedľajší účastník konania, a teda že by chyba, ku ktorej došlo, neumožňovala zachovanie výroku rozhodnutia z roku 2021 bez novej analýzy.
40 Odvolací senát totiž v bode 62 rozhodnutia z roku 2021 dospel k záveru, že vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek prijateľného odôvodnenia týkajúceho sa oneskoreného predloženia dôkazov je povinný uplatniť svoju voľnú úvahu v negatívnom smere a dodatočné dôkazy nemá prijať. Táto požiadavka, tak ako vyplýva z kritérií uvedených odvolacím senátom v bode 43 rozhodnutia z roku 2021, pritom vyplýva predovšetkým z bodu 44 druhého zrušujúceho rozsudku.
41 Pokiaľ ide o odôvodnenie, na základe ktorého dospel odvolací senát k vyššie uvedenému záveru, tento senát najprv v bode 41 svojho rozhodnutia z roku 2021 odkázal na druhý zrušujúci rozsudok, z ktorého okrem iného vyplýva to, že oneskorene predložené dôkazy nie sú automaticky prípustné a že je úlohou účastníka konania, ktorý tieto dôkazy predložil, aby odôvodnil, z akých dôvodov boli tieto dôkazy predložené v tomto štádiu konania, a tiež aby preukázal nemožnosť takéhoto predloženia v priebehu konania pred zrušovacím oddelením.
42 Ďalej odvolací senát po tom, čo v bode 43 rozhodnutia z roku 2021 spresnil kritériá, ktoré sa majú zohľadniť, v bode 47 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že skutočnosti predložené po prvýkrát v štádiu odvolania sú na prvý pohľad relevantné. Podľa uvedeného senátu však nič nedokazovalo, že by tieto dôkazy boli nové v tom zmysle, že počas konania o vyhlásenie neplatnosti neboli k dispozícii alebo že ich nebolo možné predložiť. Odvolací senát tak konštatoval, že dodatočné dôkazy mohli byť predložené už pred zrušovacím oddelením.
43 Napokon odvolací senát v bode 54 rozhodnutia z roku 2021 konštatoval, že odôvodnenie oneskoreného predloženia predmetných dôkazov zo strany vedľajšieho účastníka konania, a to konkrétne konštatovanie zrušovacieho oddelenia o nedostatočnosti pôvodne predložených dôkazov, nemožno považovať za novú skutočnosť odôvodňujúcu predloženie dodatočných dôkazov v štádiu odvolania.
44 Z toho vyplýva, že nebolo preukázané, že by nesprávny odkaz na pravidlo 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 mal vplyv na odôvodnenie odvolacieho senátu alebo na jeho záver.
45 Pokiaľ ide o úvahu uvedenú v bode 61 rozhodnutia z roku 2021, týkajúcu sa potreby zvoliť striktný prístup k predkladaniu nových dôkazov, z odôvodnenia odvolacieho senátu zjavným spôsobom nevyplýva, že by bola založená na pravidle 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95.
46 Pokiaľ ide v druhom rade o možnosť uplatniť na prejednávanú vec zásady vyjadrené v bode 27 rozsudku z 22. septembra 2011, Mangiami (T‑250/09, neuverejnený, EU:T:2011:516), odvolací senát v bode 57 rozhodnutia z roku 2021 konštatoval, že ak by sa pripustili dodatočné dôkazy, ktoré sa predložia po prvýkrát v štádiu odvolania bez platného odôvodnenia, pravidlo 37 písm. b) bod iv) a pravidlo 39 ods. 3 nariadenia č. 2868/95 by tým boli zbavené svojho účinku. V rámci toho, ako uvedený senát dospel k tomuto záveru, okrem iného v bode 58 rozhodnutia z roku 2021 konštatoval, že zásady stanovené v uvedenom rozsudku, ktorý bol vydaný v kontexte týkajúcom sa dôkazu o používaní, sú v plnom rozsahu uplatniteľné na kontext týkajúci sa vyhlásenia neplatnosti.
47 Okrem toho odvolací senát v bodoch 43 a 54 rozhodnutia z roku 2021 odkázal aj na rozsudok z 22. septembra 2011, Mangiami (T‑250/09, neuverejnený, EU:T:2011:516). Po prvé odvolací senát v bode 43 tohto rozhodnutia, citujúc bod 24 uvedeného rozsudku, konštatoval, že musí okrem iného preskúmať, či navrhovateľka vyhlásenia neplatnosti odkazuje na účely spochybnenia spôsobilosti predmetnej staršej ochrannej známky na zápis na nové skutkové okolnosti, alebo či dodatočné dôkazy neboli dostupné v čase, keď mali byť predložené, pričom tieto okolnosti môžu okrem iného odôvodniť oneskorené predloženie dodatočných dôkazov. Po druhé uvedený senát v bode 54 rozhodnutia z roku 2021 s odkazom na body 26 a 27 vyššie uvedeného rozsudku uviedol, že konštatovanie zrušovacieho oddelenia o nedostatočnosti dôkazov nemožno považovať za skutočnosť odôvodňujúcu predloženie dodatočných dôkazov, ktoré sú po prvýkrát predložené pred odvolacím senátom. V dôsledku uvedeného konštatoval, že rozhodnutie zrušovacieho oddelenia nebolo novou skutočnosťou.
48 V tejto súvislosti treba poukázať na to, že v bodoch 26 a 27 rozsudku z 22. septembra 2011, Mangiami (T‑250/09, neuverejnený, EU:T:2011:516), bolo rozhodnuté, že odôvodnenie zrušovacieho oddelenia, ktoré viedlo ku konštatovaniu nedostatočnosti dôkazu o používaní staršej ochrannej známky, nemožno samo osebe považovať za novú skutočnosť odôvodňujúcu predloženie dodatočných dôkazov, ktoré sú po prvýkrát predložené pred odvolacím senátom. Ak by sa pripustilo, že takéto odôvodnenie zrušovacieho oddelenia predstavovalo novú skutočnosť, značne by to obmedzilo význam lehoty upravenej v pravidle 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95. Všeobecný súd rozhodol, že to znamená, že odvolací senát by zakaždým, keď usúdi, že zrušovacie oddelenie nesprávne konštatovalo, že poskytnuté dôkazy o používaní nie sú dostatočné, mohol prijať dodatočné dôkazy o používaní, ktoré sú po prvýkrát predložené pred ním.
49 Za predpokladu, že by úvahy týkajúce sa odôvodnenia predloženia dodatočných dôkazov v kontexte uplatnenia pravidla 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95 nebolo možné uplatniť aj na vec, ktorá spravuje pravidlom 37 písm. b) bodom iv) a pravidlom 39 ods. 3 tohto nariadenia, prípadnú chybu, ktorej sa dopustil odvolací senát, nemožno kvalifikovať ako zrejmú chybu v zmysle judikatúry citovanej v bode 35 vyššie.
50 V tejto súvislosti treba uviesť po prvé to, že odvolací senát neuplatnil pravidlo 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95 v konaní o vyhlásenie neplatnosti, ale odkázal analogicky na judikatúru týkajúcu sa uplatnenia tohto ustanovenia.
51 Po druhé treba na jednej strane uviesť, že z pravidla 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95 vyplýva, že ak má namietajúca strana poskytnúť dôkaz o používaní alebo preukázať, že existujú opodstatnené dôvody nepoužívania, EUIPO ju vyzve, aby predložila dôkaz v lehote, ktorú stanoví. Ak namietajúca strana neposkytne takýto dôkaz pred uplynutím lehoty, EUIPO námietky zamietne. Na druhej strane z pravidla 37 písm. b) bodu iv) nariadenia č. 2868/95 vyplýva, že návrh na výmaz alebo na vyhlásenie o neplatnosti ochrannej známky Európskej únie obsahuje označenie faktov, dôkazov a argumentov predložených na podporu týchto dôvodov. Pravidlo 39 ods. 3 tohto nariadenia zase stanovuje, že ak takýto návrh nie je v súlade s pravidlom 37, EUIPO vyzve navrhovateľa, aby odstránil zistené nedostatky v lehote, ktorú určí, a ak pred uplynutím lehoty nedostatky nie sú odstránené, EUIPO zamietne návrh ako neprípustný.
52 Treba konštatovať, že ide o dva prípady procesnej situácie, ktoré sú síce odlišné, ale napriek tomu porovnateľné, keďže EUIPO v obidvoch prípadoch stanovuje lehotu na predloženie dôkazov a pokiaľ tieto dôkazy neboli predložené, návrhy zamietne. Tento rozdiel v procesných situáciách teda nemôže sám osebe predstavovať dostatočný dôvod na vyvodenie záveru, že judikatúra týkajúca sa dôkazu o používaní zjavne nie je aplikovateľná na konania o vyhlásenie neplatnosti. V tejto súvislosti treba uviesť, že niektoré ďalšie rozsudky, na ktoré odkázal odvolací senát, konkrétne rozsudky z 18. júla 2013, New Yorker SHK Jeans/ÚHVT (C‑621/11 P, EU:C:2013:484), a z 29. septembra 2011, New Yorker SHK Jeans/ÚHVT – Vallis K.‑Vallis A. (FISHBONE) (T‑415/09, neuverejnený, EU:T:2011:550), sa tiež týkajú otázky riadneho používania.
53 V každom prípade treba uviesť, že odkaz na rozsudok z 22. septembra 2011, Mangiami (T‑250/09, neuverejnený, EU:T:2011:516), ktorý mal vplyv na záver odvolacieho senátu, pokiaľ ide o odôvodnenie oneskoreného predloženia dôkazov, je uvedený v bode 54 rozhodnutia z roku 2021, a nie v jeho bodoch 57 a 58.
54 Z toho vyplýva, že samotné analogické uplatnenie judikatúry týkajúcej sa výkladu pravidla 22 ods. 2 nariadenia č. 2868/95 v prejednávanej veci nemôže predstavovať zrejmú chybu v zmysle článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001.
55 Pokiaľ ide o tvrdenie EUIPO, podľa ktorého vedľajší účastník konania poskytol odôvodnenie oneskoreného predloženia dôkazov, ktorým je konkrétne potreba odpovedať na závery zrušovacieho oddelenia, ale že odvolací senát ho v bode 54 rozhodnutia z roku 2021 nesprávne odmietol, stačí uviesť, že táto argumentácia nie je súčasťou dôvodov, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené. Odôvodnenie rozhodnutia pritom musí byť obsiahnuté v samotnom texte tohto rozhodnutia a nemožno ho poskytnúť neskoršími vysvetleniami zo strany EUIPO, okrem prípadu výnimočných okolností, ktoré vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek naliehavosti nie sú splnené. Z toho vyplýva, že rozhodnutie musí byť v zásade sebestačné a jeho odôvodnenie nemôže vyplývať z neskorších písomných alebo ústnych vysvetlení poskytnutých v čase, keď je už dotknuté rozhodnutie predmetom žaloby na súde Únie [pozri rozsudok z 12. decembra 2017, Sony Computer Entertainment Europe/EUIPO – Vieta Audio (Vita), T‑35/16, neuverejnený, EU:T:2017:886, bod 57 a citovanú judikatúra].
56 To isté platí pre ostatné tvrdenia EUIPO, a to predovšetkým tie, ktoré sú založené na tom, že prejednávaná vec má mimoriadne dlhú históriu a že je v záujme účastníkov konania a v záujme samotného konania napraviť chybu, ku ktorej došlo v rozhodnutí z roku 2021. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že žiadna z týchto takto uvádzaných okolností nemôže predstavovať zrejmú chybu v zmysle článku 103 ods. 1 nariadenia 2017/1001.
57 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba tomuto žalobnému dôvodu vyhovieť a napadnuté rozhodnutie zrušiť, pričom nie je potrebné preskúmať ostatné tvrdenia žalobkyne a druhý a tretí žalobný dôvod.
O trovách
58 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
59 V prejednávanej veci EUIPO a vedľajší účastník konania nemali úspech. Žalobkyňa však navrhla povinnosť nahradiť trovy konania len vo vzťahu k EUIPO. Za týchto okolností a vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie zrušiť rozhodnutie z roku 2021 je pripísateľné odvolaciemu senátu, EUIPO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania žalobkyne, a vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie prvého odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 27. júna 2022 (vec R 894/2020‑1) sa zrušuje.
2. EUIPO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Société des produits Nestlé SA.
3. European Food SA znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 7. júna 2023.
Podpisy