Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 16. júna 2022(1)
Vec C‑265/21
AB,
AB‑CD
proti
Z EF
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 5 bod 1 – Právomoc v zmluvných veciach – Pojem ‚zmluvné veci‘ – Žaloba o určenie vlastníckeho práva založeného na dvoch po sebe nasledujúcich zmluvách – Zmluva, ktorá sa má vziať do úvahy na určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby – Rozhodné právo pre zmluvné záväzky – Nariadenie (ES) č. 593/2008“
I. Úvod
1. Otázky, ktoré položil cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko), sa v podstate týkajú výkladu článku 5 bodu 1 nariadenia (ES) č. 44/2001(2) a článku 4 nariadenia (ES) č. 593/2008(3).
2. Prvé z týchto ustanovení, ktorých výklad je kľúčovým prvkom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, stanovuje pravidlá osobitnej právomoci v zmluvných veciach, ktoré umožňujú žalobcovi v určitých situáciách žalovať žalovaného na súdoch iného členského štátu, než je členský štát jeho bydliska, a to na základe výnimky zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.
3. V prejednávanej veci treba určiť, či je toto ustanovenie uplatniteľné v spore týkajúcom sa žaloby o uznanie vlastníckeho práva k 20 umeleckým dielam, ktorá je založená na dvoch zmluvách, a to napriek tomu, že medzi účastníkmi sporu, ktorí sú potomkami zmluvných strán prvej zmluvy, neexistuje žiaden priamy zmluvný vzťah.
4. V tomto kontexte sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na rozsah vývoja jeho judikatúry v tejto oblasti. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania teda povedie Súdny dvor k tomu, aby sa znova zaoberal pojmom „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. V prejednávanej veci bude potrebné poskytnúť vnútroštátnemu súdu informácie, na základe ktorých bude môcť posúdiť, či sa nedávne rozsudky Súdneho dvora(4) majú považovať za rozsudky predstavujúce zmenu oproti skoršej judikatúre týkajúcej sa výkladu uvedeného ustanovenia.
5. Ako podrobne vysvetlím, zastávam názor, že článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 sa má uplatniť v takej situácii, ako je situácia vo veci samej.
II. Právny rámec
A. Nariadenie č. 44/2001
6. V oddiele 1 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, článok 2 ods. 1 stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
7. V oddiele 2 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Osobitná právomoc“, článok 5 bod 1 stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte
1. a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:
– pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,
– pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť,
c) ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a);“
B. Nariadenie č. 593/2008
8. Článok 4 nariadenia č. 593/2008, ktorý sa týka rozhodného práva pri absencii voľby zo strany účastníkov sporu, stanovuje:
„1. Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:
a) zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu;
b) zmluva o poskytovaní služieb sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu poskytovateľa služieb;
…
2. Ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1, alebo ak sú prvky zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu.
3. Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.
4. Ak podľa odsekov 1 alebo 2 nie je možné určiť rozhodné právo, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
9. Manželia X EF a Y EF, rodičia Z EF, žalovaného vo veci samej, boli nemeckí umelci, ktorí vytvorili okrem iného 20 typologických panelov (ďalej len „umelecké diela“), ktoré boli súčasťou medzinárodnej výstavy, ktorá sa uskutočnila v roku 1977.
10. Pani CD, svokra AB a matka pani AB‑CD, žalobcov vo veci samej, prevádzkovala umeleckú galériu v Liège (Belgicko). Niekedy na prelome rokov 1980 a 1981 boli umelecké diela odovzdané pani CD, ktorej boli následne odovzdané aj osvedčenia o pravosti týchto diel.
11. Na základe zmluvy z 26. januára 2007 žalobcovia vo veci samej kúpili umelecké diela od pani CD. Pani CD 24. novembra 2007 zomrela a v tom istom roku zomrel aj pán Y EF.
12. V auguste 2013 zveril pán AB umelecké diela spoločnosti Christie’s na účely ich aukčného predaja. V priebehu roka 2014 táto spoločnosť kontaktovala pani X EF, ktorá tvrdila, že je vlastníčkou týchto diel. Aukčný predaj umeleckých diel bol pozastavený.
13. Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že tieto diela kúpila pani CD, zatiaľ čo žalovaný vo veci samej tvrdí, že boli uskladnené v galérii pani CD, aby tu boli prezentované verejnosti na účely predaja.
14. Dňa 20. júna 2014 žalobcovia vo veci samej iniciovali toto konanie, pričom sa domáhali určenia, že sú jedinými majiteľmi umeleckých diel, ako aj toho, aby bol pani X EF uložený zákaz uplatňovať si vlastnícke právo k týmto dielam.
15. X EF bola predvolaná na Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel, Belgicko) a na základe nariadenia č. 44/2001 vzniesla v prvom rade námietku nedostatku právomoci z dôvodu, že mala bydlisko v Nemecku. Subsidiárne navrhla určiť neprípustnosť alebo nedôvodnosť žaloby podanej proti nej a zároveň sa domáhala vrátenia umeleckých diel. Pani X EF 10. októbra 2015 zomrela a v konaní pokračoval žalovaný vo veci samej.
16. Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa Brusel) rozsudkom z 22. novembra 2016 vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť. V tejto súvislosti rozhodol, že jeho právomoc nemožno založiť na článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001 z dôvodu, že medzi dotknutými účastníkmi sporu neexistuje žiadny zmluvný vzťah.
17. Žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozsudku odvolanie na cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel). Tvrdia, že pani CD nadobudla umelecké diela na základe kúpnej zmluvy, čiže žalobu treba kvalifikovať ako žalobu vyplývajúcu „zo zmluvy“, a keďže sa miesto plnenia nachádzalo v Belgicku, právomoc konať vo veci majú belgické súdy. Žalovaný vo veci samej naopak tvrdí, že umelecké diela boli predmetom zmluvy o úschove, a že pokiaľ ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva, domnieva sa, že určenie, ktorý súd má právomoc vo veci konať, patrí do pôsobnosti článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý priznáva právomoc nemeckým súdom.
18. Pokiaľ ide o otázku, či žaloba žalobcov vo veci samej patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, vnútroštátny súd konštatuje, že medzi týmito dvoma účastníkmi sporu neexistuje žiadny priamy zmluvný vzťah. Tento súd sa však domnieva, že vzhľadom na nedávne rozsudky Súdneho dvora v tejto oblasti(5) je možné, že požiadavka preukázať slobodne prevzatý záväzok už nevyžaduje, ako to bolo v prípade rozsudku Handte(6), aby bol tento právny záväzok prevzatý medzi účastníkmi sporu, ale znamená iba to, že žalobca zakladá svoju žalobu proti žalovanému na právnom záväzku prevzatom jednou osobou voči druhej.(7) Podľa uvedeného súdu totiž Súdny dvor nielenže spresnil, že pojem zmluvné veci zahŕňa všetky záväzky, ktoré vyplývajú zo zmluvy, ktorej neplnenia sa dovoláva žalobca na podporu svojej žaloby,(8) ale tiež usúdil, že rovnako ako actio pauliana (odporovacia žaloba) aj žaloba o náhradu škody(9) patrí pod pojem „zmluvné veci“, pokiaľ samotným právnym dôvodom tejto žaloby bol slobodne prevzatý záväzok.(10)
19. Ten istý súd sa domnieva, že hoci ide o zriedkavé situácie, mimo ktorých takýto výklad nemôže uspieť, Súdny dvor napriek tomu potvrdil, že pravidlo osobitnej právomoci v zmluvných veciach stanovené v článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001 je založené na právnom dôvode, a nie na totožnosti strán(11).
20. Za týchto podmienok cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) rozhodnutím z 1. apríla 2021, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 26. apríla 2021, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa pojem ‚zmluvné veci‘ v zmysle článku 5 [bodu] 1 [nariadenia č. 44/2001]:
vykladať v tom zmysle, že ukladá povinnosť preukázať existenciu právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcu, a to aj v prípade, že žalovaný neprevzal záväzok slobodne a/alebo ho neprevzal vo vzťahu k žalobcovi?
V prípade kladnej odpovede, aká úzka má byť väzba medzi slobodne prevzatým právnym záväzkom a žalobcom a/alebo žalovaným?
2. Znamená pojem ‚žaloba‘, o ktorý ‚sa opiera‘ žalobca, rovnako ako kritérium použité na rozlíšenie, či žaloba patrí do oblasti zmluvných vecí v zmysle článku 5 ods. 1 [nariadenia č. 44/2001], alebo do oblasti ‚vecí nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti‘ v zmysle článku 5 ods. 3 toho istého nariadenia ([rozsudok z 24. novembra 2020, Wikingerhof, C‑59/19, ďalej len ‚rozsudok Wikingerhof‘, EU:C:2020:950,] bod 32), že treba overiť, či je výklad slobodne prevzatého právneho záväzku nevyhnutný na posúdenie dôvodnosti žaloby?
3. Patrí žaloba, ktorou sa žalobca domáha rozhodnutia, že je majiteľom veci, ktorú má v držbe, na základe dvoch kúpnych zmlúv, z ktorých prvú uzavrel pôvodný spolumajiteľ tejto veci (manžel žalovanej, tiež pôvodný spolumajiteľ) s predávajúcou žalobcu, a druhú uzavreli medzi sebou predávajúca a žalobca, do oblasti zmluvných vecí v zmysle článku 5 [bodu] 1 nariadenia Brusel I?
a) Bude odpoveď iná, ak sa žalovaný odvoláva na skutočnosť, že prvá zmluva nie je kúpnou zmluvou, ale zmluvou o úschove?
b) Ak jeden z týchto prípadov patrí do oblasti zmluvných vecí, ktorá zmluva sa má vziať do úvahy na určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby?
4. Má sa článok 4 [nariadenia č. 593/2008] vykladať v tom zmysle, že sa uplatní na prípad uvedený v tretej prejudiciálnej otázke, a ak áno, ktorá zmluva sa má vziať do úvahy?“
21. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, belgická vláda, ako aj Európska komisia. Vo veci sa nekonalo pojednávanie.
IV. Analýza
A. O prípustnosti štvrtej prejudiciálnej otázky
22. Komisia tvrdí, pričom formálne nenamieta neprípustnosť štvrtej prejudiciálnej otázky, že vnútroštátny súd neuvádza dôvody, pre ktoré sa rozhodol položiť otázku, či sa článok 4 ods. 1 nariadenia č. 593/2008 uplatní na zmluvy, o ktoré ide v spore vo veci samej.
23. Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ktorá sa teraz odráža v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, resp. aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sú tieto otázky založené. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania musia byť navyše uvedené presné dôvody, prečo začal mať vnútroštátny súd pochybnosti o výklade práva Únie, a prečo usúdil, že je nevyhnutné položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.(12)
24. V prejednávanej veci treba konštatovať, že vnútroštátny súd neuviedol dôvody, pre ktoré sa rozhodol položiť štvrtú otázku, čím tak nesplnil požiadavku stanovenú v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
25. Navrhujem, aby bola štvrtá otázka vyhlásená za neprípustnú.
B. O veci samej
26. Prvé tri prejudiciálne otázky sa v podstate týkajú výkladu pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý vyplýva z judikatúry Súdneho dvora.
27. Pochybnosti vnútroštátneho súdu, ktoré sa týkajú najmä rozsahu vývoja obsiahlej judikatúry vytvorenej Súdnym dvorom v priebehu posledných 30 rokov, vznikli jednak preto, lebo výklad pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 podaný Súdnym dvorom nie je jednotný, a jednak preto, lebo došlo k obratu v judikatúre Súdneho dvora v tom zmysle, že sa upustilo od reštriktívneho výkladu tohto pojmu.
28. V týchto návrhoch najskôr stručne uvediem zopár úvodných poznámok týkajúcich sa najmä systematiky, cieľov a vzniku nariadenia č. 44/2001 (oddiel 1). Vzápätí budem analyzovať relevantnú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa autonómneho pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 tohto nariadenia, aby som objasnil rozsah jeho vývoja a navrhol odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku (oddiel 2), a nakoniec sa budem venovať analýze druhej a tretej prejudiciálnej otázky (oddiely 3 a 4).
1. Úvodné poznámky
29. Po prvé treba pripomenúť, že nariadenie č. 44/2001, ktoré nahradilo dohovor z 27. septembra 1968(13), z tohto dohovoru vychádza a kontinuálne naň nadväzuje(14). Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, výklad ustanovení uvedeného dohovoru podaný Súdnym dvorom teda platí takisto pre ustanovenia tohto nariadenia, pokiaľ je možné považovať ustanovenia týchto právnych predpisov za „rovnocenné“.(15) To je prípad článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru a článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ktoré majú takmer zhodné znenie. Rovnako to platí aj v prípade, že ide o pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia, keďže zmeny tohto ustanovenia sa týkali iba kritéria väzby použitého na určenie právomoci súdu, pokiaľ ide o zmluvy o predaji tovaru a poskytovaní služieb, pričom obsah ustanovenia zodpovedajúceho Bruselskému dohovoru zostal vo zvyšnej časti nezmenený.(16) V rozsahu, v akom sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na vývoj jeho nedávnej judikatúry týkajúcej sa tohto pojmu, budem v týchto návrhoch odkazovať aj na relevantnú judikatúru týkajúcu sa článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012, ktoré nahradilo nariadenie č. 44/2001.
30. Po druhé treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry sa má článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať vo svetle vzniku, cieľov a systému [systematiky – neoficiálny preklad] tohto nariadenia.(17) Pokiaľ ide konkrétne o pojem „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia, treba pripomenúť, že od vydania rozsudku Peters Bauunternehmung(18), ktorý sa týka výkladu Bruselského dohovoru, Súdny dvor opakovane rozhodol, že tento pojem sa nemôže chápať tak, že odkazuje na právnu kvalifikáciu, akú príslušné vnútroštátne právo dáva právnemu vzťahu, o ktorý ide v konaní pred vnútroštátnym súdom. Uvedený pojem je naopak potrebné vykladať autonómne s odkazom na systematiku a ciele nariadenia č. 44/2001, aby sa zabezpečilo jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch.(19) Hoci teda Súdny dvor neposkytol všeobecnú a abstraktnú definíciu pojmu „zmluvné veci“, jednako len načrtol obrysy tohto pojmu v jednotlivých prípadoch tým, že zohľadnil legislatívne zmeny a určil, či existuje alebo neexistuje zmluvná povinnosť.
31. V tejto súvislosti sa Súdny dvor dodnes snaží vymedziť systematiku a ciele nariadenia č. 44/2001 od jeho „zrodu“ v podobe Bruselského dohovoru. Považujem za dôležité stručne pripomenúť jednak rozsah podmienok uplatnenia článku 5 bodu 1 uvedeného nariadenia a jednak ťažkosti, ktoré toto ustanovenie prináša v kontexte mimoriadne obsiahlej judikatúry.(20)
32. Pokiaľ ide predovšetkým o systematiku nariadenia č. 44/2001, treba pripomenúť, že práve v rozsudku Peters Bauunternehmung(21) sa Súdny dvor prvýkrát vyjadril k vzťahu medzi všeobecným pravidlom právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko, upraveným v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, a pravidlami osobitnej právomoci v „zmluvných veciach“ stanovenými v článku 5 bode 1 uvedeného nariadenia. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „článok 5 [Bruselského dohovoru] stanovuje prípady osobitnej právomoci, ktorej voľba závisí od rozhodnutia žalobcu, odchylne od všeobecného pravidla právomoci stanoveného v článku 2 ods. 1 [tohto] dohovoru“.(22) Na toto posúdenie Súdny dvor opakovane poukazoval vo svojej judikatúre.(23)
33. Pokiaľ ide ďalej o ciele nariadenia č. 44/2001, treba uviesť, že podľa odôvodnenia 11 tohto nariadenia normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby. V odôvodnení 12 nariadenia č. 44/2001 sa navyše uvádza, že okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.
34. Napokon musím tiež pripomenúť, že vznik článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 naznačuje, že pravidlá osobitnej právomoci sa zakladajú na úvahe, že „medzi sporom a súdom, ktorý ho má prejednať, existuje úzka väzba“.(24) Možnosti, ktoré má žalobca podľa tohto ustanovenia, teda spĺňajú požiadavky zásady blízkosti.(25)
35. Vo svetle týchto úvodných poznámok budem teraz analyzovať otázky položené vnútroštátnym súdom.
2. O prvej prejudiciálnej otázke
36. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že jeho uplatnenie predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcu, aj keď tento záväzok nezaväzuje priamo účastníkov sporu. Pre prípad kladnej odpovede sa tento súd pýta, aká úzka má byť väzba medzi zmluvným záväzkom a týmito účastníkmi. Touto otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby potvrdil výklad pojmu „zmluvné veci“, ako vyplýva z nedávnej judikatúry Súdneho dvora.
37. Pokiaľ ide po prvé o osobitosti prejednávanej veci, žalobcovia vo veci samej zakladajú svoju žalobu o uznanie vlastníckeho práva na kúpnej zmluve uzavretej medzi matkou jedného z nich, t. j. majiteľkou galérie, ktorá údajne nadobudla umelecké diela od dvojice umelcov, rodičov žalovaného vo veci samej. Ten tvrdí, že dotknutá zmluva nebola kúpnou zmluvou, ale zmluvou o úschove.
38. Ako konštatuje vnútroštátny súd, dotknutú zmluvu neuzavreli účastníci konania vo veci samej, ktorí tak nie sú priamo zmluvne viazaní.
39. Pokiaľ ide po druhé o písomné pripomienky predložené účastníkmi konania, žalobcovia vo veci samej a belgická vláda sa domnievajú, že pojem „zmluvné veci“ sa musí vykladať extenzívne, aby sa tretie osoby mohli dovolávať článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Belgická vláda jednako tvrdí, že kritérium stanovené v rozsudku flightright sa nemá vzťahovať na situácie, keď vzniká otázka, kto je vlastníkom majetku, ako je to v prejednávanej veci, ale len na situácie, keď sa žaloba zakladá na samotnom zmluvnom záväzku. Podľa belgickej vlády má nedávna judikatúra Súdneho dvora tendenciu viesť k „forum shopping“ (taktizovanie pri výbere súdu) na úkor právnej istoty.
40. Žalovaný vo veci samej a Komisia okrem iného tvrdia, že na účely kvalifikácie žaloby ako žaloby „vyplývajúcej zo zmluvy“ musí medzi dotknutými účastníkmi sporu existovať zmluvný vzťah. V tejto súvislosti žalovaný vo veci samej pripomína, že tieto osobitné právomoci treba vykladať reštriktívne, aby sa zachoval cieľ nariadenia č. 44/2001, ktorým je predvídateľnosť a právna istota. Pokiaľ ide o Komisiu, tá tvrdí, že vzhľadom na judikatúru stanovenú Súdnym dvorom v rozsudku Handte(26) sa pravidlo osobitnej právomoci v zmluvných veciach neuplatní v situácii, keď žalobca zakladá svoju žalobu na niekoľkých po sebe nasledujúcich zmluvách, keďže žalobca a žalovaný nie sú zmluvnými stranami tej istej zmluvy. Komisia sa preto domnieva, že treba uplatniť všeobecné pravidlo právomoci súdov členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko.
41. Vzhľadom na to, ako sú prvá prejudiciálna otázka a pripomienky účastníkov konania formulované, považujem za potrebné rozanalyzovať relevantnú judikatúru Súdneho dvora.
a) Relevantná judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001
42. Článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte v zmluvných veciach na súde „podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“. Na účely určenia súdnej právomoci podľa tohto ustanovenia a odpovede na otázku, či spor možno kvalifikovať ako spor „v zmluvných veciach“, Súdny dvor podal autonómny výklad pojmu „zmluvné veci“, pričom sa najprv zameral na reštriktívny výklad tohto pojmu a následne na jeho širší výklad. Tieto dva prístupy určujú odlišným spôsobom zmluvné plnenie, ktoré je predmetom žaloby, a teda aj miesto zmluvného plnenia. Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že „povinnosť, ktorej miesto plnenia určuje súdnu právomoc podľa článku 5 bodu 1 [nariadenia č. 44/2001], je povinnosť, ktorá vyplýva zo zmluvy a ktorej neplnenie sa uvádza ako dôvod na podanie žaloby“.(27) Hoci je toto vyjadrenie jasné, identifikácia tejto povinnosti nie je vždy zrejmá, ako naznačujú ťažkosti, ktoré sa vyskytujú pri výklade pojmu „zmluvné veci“.(28)
43. V tomto kontexte teda vzniká otázka, či Súdny dvor upustil od reštriktívneho výkladu v prospech širšieho výkladu, a tým spôsobil obrat vo svojej doterajšej judikatúre. Táto otázka vyvoláva pochybnosti, ktoré viedli k prejednávaným prejudiciálnym otázkam. Na to, aby sme lepšie obsiahli rozsah tejto judikatúry a mohli navrhnúť užitočnú odpoveď, sa mi javí ako potrebné identifikovať v judikatúre uvedené dve línie výkladu a ich vývoj, ako aj ciele predvídateľnosti a/alebo blízkosti v nariadení č. 44/2001, o ktoré sa Súdny dvor opieral pri prijímaní jedného či druhého výkladu.
1) O reštriktívnom výklade pojmu „zmluvné veci“: požiadavka existencie zmluvy medzi účastníkmi sporu
44. Pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 predstavuje autonómny pojem práva Únie, ktorý slúži na vymedzenie pôsobnosti tohto ustanovenia.(29)
45. Na účely vymedzenia obrysov tohto autonómneho pojmu Súdny dvor na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia prijal reštriktívny výklad osobitného pravidla právomoci, ktorého sa môže domáhať žalobca v zmluvných veciach (ďalej len „reštriktívny výklad“). Na počiatku tejto línie judikatúry stoja rozsudky Peters Bauunternehmung a Handte.
46. V rozsudku Peters Bauunternehmung(30) sa Súdny dvor vyjadril ku vzťahu medzi osobitnými pravidlami právomoci a všeobecným pravidlom právomoci.(31) Podľa názoru zastávaného v právnickej literatúre sa Súdny dvor v tomto rozsudku vyjadril „v prospech reštriktívneho výkladu všetkého, čo sa javí ako výnimka z článku 2 Bruselského dohovoru“.(32)
47. Súdny dvor potom v rozsudku Kalfelis(33) vyhlásil, že pravidlá o osobitnej právomoci sa ako výnimky zo všeobecnej zásady majú vykladať reštriktívne,(34) a neskôr uviedol, že „nemôžu viesť k výkladu, ktorý by presahoval rámec prípadov uvedených v [Bruselskom] dohovore“.(35) Hoci tento prístup podľa môjho názoru nemal za cieľ obmedziť rozsah pôsobnosti „zmluvných vecí“(36) prijatím reštriktívneho výkladu pojmu „zmluvný záväzok“, Súdny dvor napriek tomu v neskorších rozsudkoch uplatnil reštriktívny výklad tohto posledného uvedeného pojmu na základe toho, že ide o jednu z výnimiek zo všeobecného pravidla právomoci.
48. V rozsudku Handte(37)sa Súdny dvor prvýkrát vyjadril k pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru, pričom uviedol, že tento pojem „nesmie zahŕňať prípad, v ktorom neexistuje nijaký záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej“. Vychádzajúc zo zásady predvídateľnosti práva miesta súdu, na ktorý musí žalobca podať svoju žalobu,(38) Súdny dvor rozhodol, že „článok 5 bod 1 [tohto] dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na spor, ktorý vedie ďalší nadobúdateľ veci s výrobcom, ktorý nie je predávajúcim, pre chyby veci alebo preto, lebo vec nie je vhodná na určené použitie“.(39)
49. Na základe tohto rozsudku sa stalo zrejmým, že reštriktívny výklad prijatý Súdnym dvorom obmedzil pojem „zmluvné veci“ v tom zmysle, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na vzťahy medzi zmluvnými stranami dotknutej zmluvy, teda len na spory medzi zmluvnými stranami. Pre kvalifikáciu žaloby bol totiž rozhodujúcim prvkom, ktorý zohľadnil Súdny dvor, zmluvný vzťah medzi účastníkmi sporu.
50. V tejto súvislosti považujem za dôležité zdôrazniť, že v tejto línii judikatúry(40) Súdny dvor pri výklade článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru alebo nariadenia č. 44/2001 vo svetle cieľov a systematiky tohto dohovoru alebo tohto nariadenia založil autonómny pojem „zmluvné veci“ predovšetkým na cieli predvídateľnosti.(41)
51. Hoci bol tento reštriktívny výklad článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, a teda aj pojmu „zmluvné veci“, ktorý bol dlhodobo prijímaný v judikatúre,(42) časťou právnej vedy(43) vítaný, bol aj predmetom kritiky zo strany niektorých autorov, a to nielen pre striktný prístup ku vzťahu medzi všeobecným pravidlom a osobitnými pravidlami, ale tiež pre reštriktívne vymedzenie pojmu „zmluvné veci“, a teda aj pojmu „zmluvný záväzok“, ktoré Súdny dvor uvádza vo svojej judikatúre.
52. Po prvé, pokiaľ ide o systematiku nariadenia č. 44/2001, autori, ktorí s týmto prístupom nesúhlasia, sa domnievajú, že samotná existencia všeobecného pravidla v článku 2 tohto nariadenia nesmie viesť k uprednostneniu úzkeho, či dokonca reštriktívneho výkladu článku 5 tohto nariadenia, a že takýto výklad by nemal byť zavedený na úkor celkovej koherencie uvedeného nariadenia,(44) t. j. aby sa v možnom rozsahu zabezpečila rovnosť a jednotnosť práv a povinností, ktoré z neho vyplývajú.(45) Niektorí autori predovšetkým zdôrazňujú, že ide len o to, aby sa zabránilo, ako rozhodol Súdny dvor, „výkladu, ktorý by presahoval rámec prípadov [predpokladaných]“ systematikou nariadenia č. 44/2001,(46) a teda by bolo nesprávne vyvodzovať zo znenia článku 5 bodu 1 tohto nariadenia, že toto ustanovenie je výnimkou, ktorá by sa mala uplatňovať menej často než článok 2 uvedeného nariadenia.(47) Samotná existencia osobitných pravidiel súdnej právomoci ako takých totiž posilňuje možnosť, že žalovaný môže byť žalovaný na súde iného členského štátu, ako je členský štát jeho bydliska. Táto možnosť umožňuje zabezpečiť rovnováhu medzi záujmami žalobcu a záujmami žalovaného.(48)
53. S týmto názorom súhlasím. Takýto prístup jasne vyplýva z rozsudku Peters Bauunternehmung, v ktorom Súdny dvor už spresnil, že „ak článok 5 [Bruselského dohovoru] stanovuje prípady osobitnej právomoci, ktorých voľba závisí od rozhodnutia žalobcu, je to z dôvodu, že v určitých presne vymedzených situáciách existuje osobitne úzka väzba medzi sporom a súdom, ktorý môže o ňom rozhodovať so zreteľom na riadny výkon spravodlivosti.(49) Z toho jasne vyplýva, že Súdny dvor vykladá toto ustanovenie najmä s odkazom na cieľ blízkosti.
54. To ma privádza k tomu, aby som po druhé pripomenul, že vymedzenie pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, ako ho Súdny dvor uviedol v rozsudku Handte(50), bolo takisto predmetom kritiky. Viacero autorov sa totiž domnievalo, že týmto reštriktívnym prístupom sa prisudzuje súdu rozhodujúcemu v zmluvných veciach príliš obmedzená úloha, predovšetkým na úkor zásady blízkosti,(51) a že je potrebné podať „širší výklad prispôsobený základným ekonomickým otázkam“.(52)
55. Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch(53) preto zastávam názor, že striktný výklad vzťahu medzi všeobecným pravidlom a osobitnými pravidlami nesmie viesť k reštriktívnemu výkladu pojmu „zmluvné veci“ a následne pojmu „zmluvný záväzok“.(54) Širší výklad pojmu „zmluvné veci“ umožňuje zohľadniť cieľ blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti.(55) Nedávno sa v právnickej literatúre vyskytol názor, že výklad, ktorý je príliš dogmatický a nadmieru uprednostňuje právnu istotu, a teda cieľ predvídateľnosti oproti riadnemu výkonu spravodlivosti a cieľu blízkosti, by mohol spôsobiť nefunkčnosť systému.(56) Podľa môjho názoru si totiž celková koherencia nariadenia č. 44/2001 vyžaduje, aby sa pri výklade článku 5 bodu 1 tohto nariadenia zohľadnila rovnováha medzi cieľom blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti a cieľom predvídateľnosti a právnej istoty.(57) Táto rovnováha medzi cieľmi uvedeného nariadenia tiež umožňuje zabezpečiť rovnováhu medzi záujmami žalobcu a záujmami žalovaného. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že autonómny pojem „zmluvné veci“ musí vychádzať zo systematiky a cieľov tohto nariadenia v záujme zabezpečenia jednotného uplatňovania tohto pojmu vo všetkých členských štátoch.(58) V každom prípade výklad článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 nesmie toto ustanovenie zbaviť jeho významu a musí umožniť, aby pravidlo osobitnej právomoci, ktoré je v ňom uvedené, malo potrebný účinok.(59) V tomto štádiu je otázne, či smerovanie judikatúry Súdneho dvora k širšiemu výkladu tohto ustanovenia toto umožňuje. Myslím si, že áno.
2) O vývoji judikatúry Súdneho dvora smerom k širšiemu výkladu: požiadavka určenia právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcu
56. Treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojich skorších rozsudkoch týkajúcich sa výkladu článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru rozhodol, že toto ustanovenie je uplatniteľné, „aj keď je vznik zmluvy, ktorá je dôvodom žaloby, medzi účastníkmi konania sporný“.(60) Už z tejto úvahy vyplýva, ako neskôr zdôrazní generálny advokát Jacobs,(61) že Súdny dvor sa nedomnieval, že rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia musí byť úzko určený. Vo svojich návrhoch pripomenul, že Súdny dvor už rozhodol, že rozsah pôsobnosti uvedeného ustanovenia sa rozširuje na „tesné spojenia rovnakého druhu ako tie, ktoré vznikajú medzi zmluvnými stranami“, vrátane vzťahu medzi spoločnosťou a jej členmi.(62) Podľa jeho názoru takýto prístup zrejme odráža úmysel zahrnutý vo výrazoch použitých v ustanoveniach rôznych jazykových znení tohto ustanovenia.(63)
57. O niekoľko rokov neskôr Súdny dvor v rozsudku Tacconi(64) jasne uviedol, že „článok 5 bod 1 [nariadenia č. 44/2001] nevyžaduje uzavretie zmluvy“,(65) pričom spresnil, že „určenie záväzku je napriek tomu nevyhnutné na uplatnenie tohto ustanovenia, keďže právomoc vnútroštátneho súdu je v zmluvných veciach stanovená podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“.(66) Zdá sa však, že tento rozsudok stále obmedzuje uplatniteľnosť článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 na situácie, keď existuje záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej, t. j. záväzok medzi účastníkmi sporu.
58. Od takéhoto obmedzenia sa upustilo v rozsudku Engler(67), v ktorom Súdny dvor potvrdil, že článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 nevyžaduje uzavretie zmluvy.(68) Súdny dvor vzhľadom na svoju skoršiu judikatúru(69) jasne uviedol, že uplatnenie pravidla určujúceho osobitnú právomoc stanoveného v zmluvných veciach v uvedenom ustanovení „nie je vykladan[é] Súdnym dvorom reštriktívne“.(70) Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie tohto ustanovenia „predpokladá určenie právnej povinnosti, s ktorou slobodne súhlasila jedna osoba vo vzťahu k druhej osobe a o ktorú sa opiera žaloba žalobcu“.(71) Táto širšia definícia pojmu „zmluvné veci“ je v súčasnosti v judikatúre Súdneho dvora ustálená.(72) Uvedená definícia vyžaduje, aby boli splnené dve kumulatívne podmienky na to, aby žaloba patrila do oblasti zmluvných vecí: musí sa jednak týkať právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej a jednak musí byť založená na tomto záväzku.
i) O prvej podmienke, že žaloba sa musí týkať právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej
59. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že táto prvá podmienka sa týka niekoľkých druhov právnych záväzkov.(73) Súdny dvor v rozsudku Kareda(74) najprv objasnil túto prvú podmienku vo svetle svojej skoršej judikatúry.(75) V rámci širšieho výkladu pojmu „zmluvné veci“ rozhodol, že zmluvné záväzky zahŕňajú všetky záväzky, ktoré majú svoj pôvod v zmluve.(76)
60. Následne Súdny dvor zahrnul aj záväzky, ktoré sú založené na „úzk[ych] vzťah[och], ktoré sú rovnakej povahy, ako sú tie medzi stranami zmluvy“.(77)
61. Nakoniec, keďže na to, aby žaloba patrila do oblasti zmluvných vecí, treba identifikovať záväzok, ktorý je predmetom žaloby, pričom sa nevyžaduje existencia zmluvy,(78) Súdny dvor usúdil, že do oblasti „zmluvných vecí“ patria záväzky stanovené nielen na základe slobodného prejavu vôle, ale tiež na základe dobrovoľného jednostranného záväzku jednej osoby voči druhej,(79) ako aj tacitné zmluvné vzťahy.(80)
62. Keďže sú však obe dotknuté podmienky kumulatívne, uplatnenie článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 nezávisí len od určenia záväzku. Navyše je potrebné, aby bola na tomto záväzku založená aj žaloba.
ii) O druhej podmienke, že návrh musí byť založený na tomto záväzku
63. V rozsudku flightright(81)Súdny dvor spresnil, že pravidlo osobitnej právomoci v zmluvných veciach uvedené v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 a článku 7 bode 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 je založené na právnom dôvode, a nie na totožnosti strán.(82)
64. V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát Saugmandsgaard Øe, „touto podmienkou Súdny dvor… vyhradzuje… návrhy, ktoré sú zmluvnej povahy, to znamená… tie, ktoré vo svojom základe nastoľujú hlavne otázky práva zmlúv alebo inak povedané otázky, ktoré patria do oblasti rozhodného práva zmluvy (tzv. lex contractus) v zmysle nariadenia [č. 593/2008]. Súdny dvor tak v súlade s cieľom blízkosti sledovaným týmto ustanovením zaisťuje, aby sa súd s právomocou rozhodovať o zmluve, tak ako je označený týmto ustanovením, vyjadroval v zásade k podobným otázkam“.(83) Tento súd zdôraznil, že keďže sa tieto ustanovenia týkajúce sa pravidla osobitnej právomoci v zmluvných veciach neuplatňujú výlučne na zmluvy, má na mysli „všetky právne normy, ktoré ukladajú povinnosti z dôvodu dobrovoľného záväzku jednej osoby voči druhej“(84).
b) Predbežný záver
65. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba po prvé konštatovať, že judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu pojmu „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 nemožno považovať za jednotnú, čo vysvetľuje ťažkosti, s ktorými sa stretávajú vnútroštátne súdy pri určovaní, či spory patria do tejto oblasti alebo nie.(85)
66. Súdny dvor totiž pôvodne prijal reštriktívny výklad pojmu „zmluvné veci“, keďže konštatoval, že do tejto oblasti patria len spory, ktoré majú pôvod v zmluve medzi účastníkmi sporu.(86) V rámci tohto výkladu odkázal najmä na cieľ predvídateľnosti a právnej istoty Bruselského dohovoru alebo nariadenia č. 44/2001.(87)
67. Súdny dvor sa neskôr priklonil k širšiemu výkladu pojmu „zmluvné veci“ a usúdil, že spor spadá pod tento pojem, ak žalobca opiera žalobu, ktorú podal proti žalovanému, na právnom záväzku slobodne prevzatom jednou osobou voči druhej. Práve v rozsudku Engler(88) Súdny dvor po prvýkrát objasnil, že „[nevykladá článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001] reštriktívne“. Následne v rozsudkoch Kareda(89) a flightright(90)potvrdených v neskoršej judikatúre(91) definitívne upustil od reštriktívneho výkladu tohto ustanovenia založeného na „personalistickom“ prístupe k zmluvným veciam,(92) ktorý vyplýva z rozsudku Handte(93), a prijal širší výklad.
68. Po druhé z tohto širšieho výkladu vyplýva, že žaloba žalobcu, aj keď je podaná proti tretej osobe, sa musí kvalifikovať ako patriaca do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ sa zakladá na právnom záväzku, ktorý prijala jedna osoba voči druhej.(94) V dôsledku toho skutočnosť, že v prejednávanej veci nie sú obe strany, ktoré sú účastníkmi sporu, priamo viazané zmluvou, nemôže spochybniť kvalifikáciu tejto žaloby ako žaloby, ktorá patrí do oblasti „zmluvných vecí“. Podstatné je totiž len to, či právny záväzok, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia vo veci samej, vznikol zo zmluvy, ktorou sa rozumie dohoda medzi dvoma osobami, alebo z právneho vzťahu, ktorý možno prirovnať k zmluve, pokiaľ vytvára „úzke väzby rovnakého druhu, ako sú väzby vznikajúce medzi zmluvnými stranami“.(95)
69. V rámci tohto širšieho výkladu z rozsudkov Kareda a flightright vyplýva, že Súdny dvor odkázal nielen na cieľ predvídateľnosti a právnej istoty, ale aj na cieľ blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti.(96)
70. Ak bol teda identifikovaný zmluvný záväzok, na ktorom je založená žaloba žalobcu, treba určiť, či existuje osobitne úzka väzba medzi žalobou a súdom, na ktorý mohla byť žaloba podaná, alebo či uplatnenie článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 umožňuje uľahčiť riadny výkon spravodlivosti.(97) Podľa môjho názoru je preto potrebné dbať o zabezpečenie rovnováhy medzi cieľmi predvídateľnosti a právnej istoty a cieľmi blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti tohto nariadenia.(98)
71. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že je nevyhnutné zabrániť, pokiaľ je to možné, početnosti súdov s právomocou vo vzťahu k tej istej zmluve, aby sa zabránilo riziku vzájomne si odporujúcich rozhodnutí a uľahčilo sa tak uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí mimo štátu, v ktorom boli vydané.(99) Práve z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania bolo prijaté kritérium na určenie právomoci podľa článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru, pričom súdom príslušným podľa miesta zmluvného plnenia dojednaného v zmluve, ktoré je predmetom žaloby, je zvyčajne súd najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov.(100)
72. Na druhej strane Súdny dvor tiež rozhodol, že zásada právnej istoty vyžaduje, aby pravidlá právomoci, ktoré sa odlišujú od všeobecnej zásady uvedenej v článku 2 nariadenia č. 44/2001, ako je pravidlo uvedené v článku 5 bode 1 tohto nariadenia, boli vykladané takým spôsobom, aby umožnili informovanému žalovanému rozumne predpokladať, na akom súde, okrem súdu štátu jeho bydliska, môže byť žalovaný.(101)
73. V prejednávanej veci tvrdenie žalovaného vo veci samej, podľa ktorého nemohol predpokladať, že bude žalovaný na vnútroštátnom súde, ktorý je súdom miesta zmluvného plnenia, v ktorom sa umelecké diela nachádzali počas viac ako 30 rokov, nemôže uspieť.
74. Toto posúdenie je v súlade so zásadou blízkosti a právnej istoty a zaručuje rovnováhu medzi záujmami žalobcu a záujmami žalovaného. Takéto riešenie navyše umožňuje, aby pravidlo právomoci uvedené v článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001 malo potrebný účinok.
75. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že jeho uplatnenie predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcu, aj keď tento záväzok nezaväzuje priamo účastníkov sporu. Pri výklade tohto ustanovenia musí vnútroštátny súd dbať na dodržanie rovnováhy medzi cieľom predvídateľnosti a právnej istoty a cieľom blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti.
3. O druhej prejudiciálnej otázke
76. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či žaloba patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ sa javí ako nevyhnutné preskúmať zmluvný záväzok alebo prípadne obsah dotknutej zmluvy alebo zmlúv na účely posúdenia právneho dôvodu žaloby žalobcu a preukázania právnej povahy tohto záväzku. Touto otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby potvrdil, či kritérium stanovené Súdnym dvorom v bode 32 rozsudku Wikingerhof možno analogicky uplatniť na účely posúdenia dôvodnosti žaloby o uznanie vlastníckeho práva, o akú ide vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa žalobca vo svojej žalobe odvolával na porušenie povinnosti uloženej zákonom, presnejšie povedané právom hospodárskej súťaže,(102) sa domnievam, že toto kritérium nie je v prejednávanej veci uplatniteľné. Z týchto dôvodov si myslím, že uvedenú otázku treba preformulovať, aby Súdny dvor mohol poskytnúť užitočnú odpoveď.
77. V dôsledku toho zastávam názor, že druhú otázku položenú vnútroštátnym súdom treba preformulovať v tom zmysle, že tento súd sa touto otázkou pýta, či súd, na ktorý bola podaná žaloba, je v štádiu overovania svojej právomoci na posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu s cieľom určiť, či táto žaloba patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, povinný preskúmať zmluvný záväzok, prípadne obsah dotknutej zmluvy alebo zmlúv.
78. Domnievam sa, že judikatúra poskytuje odpoveď na túto otázku. Súdny dvor totiž rozhodol, že cieľ právnej istoty vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, mohol jednoducho rozhodnúť o svojej vlastnej právomoci bez toho, aby bol povinný meritórne preskúmať vec samu.(103) Pokiaľ ide o uplatnenie tejto požiadavky v rámci osobitnej právomoci, o ktorú ide vo veci samej, Súdny dvor na jednej strane zastával názor, že súd, ktorý má rozhodnúť spor vyplývajúci zo zmluvy, môže overiť aj ex offo základné podmienky svojej právomoci vzhľadom na presvedčivé a relevantné dôkazy poskytnuté zainteresovanou stranou, ktoré preukazujú existenciu alebo neexistenciu zmluvy.(104) Na druhej strane spresnil, že v štádiu overovania právomoci súd, na ktorý bola podaná žaloba, neskúma podľa pravidiel vnútroštátneho práva ani prípustnosť, ani dôvodnosť žaloby, ale identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Tento súd tak môže považovať za preukázané príslušné tvrdenia žalobcu týkajúce sa právnej povahy záväzkov, na ktorých sa zakladá jeho žaloba, výlučne na účely overenia svojej právomoci podľa tohto ustanovenia.(105) Súdny dvor ďalej spresnil, že v rámci overovania právomoci podľa nariadenia č. 44/2001, súd, ktorému bol spor predložený, musí posúdiť všetky skutočnosti, ktoré má k dispozícii, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným.(106)
79. Skutočnosť, že žaloba, o ktorú ide vo veci samej, je žalobou o uznanie vlastníckeho práva, nemá žiadny vplyv na to, že táto žaloba patrí do oblasti „zmluvných vecí“, a teda ani na uplatnenie článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Podstatné je totiž len to, že právny záväzok, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcov vo veci samej, vznikol na základe pôvodnej zmluvy, ako som uviedol v bode 68 vyššie. Ďalej poukazujem na to, že žaloba podaná žalobcami vo veci samej je založená na tvrdení, že pani CD nadobudla na základe tejto prvej zmluvy vlastnícke právo k umeleckým dielam.
80. V dôsledku toho navrhujem odpovedať na túto otázku tak, že na účely posúdenia dôvodnosti žaloby žalobcu s cieľom určiť, či táto žaloba patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, nie je súd, na ktorý bola podaná žaloba, povinný v štádiu overovania právomoci preskúmať zmluvný záväzok alebo prípadne obsah dotknutej zmluvy alebo zmlúv. S cieľom overiť, či sú splnené základné podmienky jeho právomoci, tento súd identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa tohto ustanovenia, a posúdi všetky skutočnosti, ktoré má k dispozícii, najmä príslušné tvrdenia žalobcu týkajúce sa právnej povahy záväzkov, na ktorých sa zakladá jeho žaloba, vrátane prípadných námietok žalovaného. Okolnosť, že žaloba, o ktorú ide vo veci samej, je žalobou o uznanie vlastníckeho práva, nemá žiadny vplyv na to, že táto žaloba patrí do oblasti „zmluvných vecí“, a teda ani na uplatnenie článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.
4. O tretej prejudiciálnej otázke
81. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že žaloba o uznanie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, pokiaľ je založená na dvoch zmluvách, ktorými nie je viazaný ani jeden z účastníkov sporu, patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle tohto ustanovenia, a ak áno, ktorá z týchto zmlúv sa má vziať do úvahy na určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.
82. V prejednávanej veci sa žalobcovia vo veci samej svojou žalobou domáhajú uznania svojho vlastníckeho práva k umeleckým dielam. Ako som už uviedol, osobitosť tejto veci spočíva v tom, že ich žaloba o uznanie ich vlastníckeho práva je založená na dvoch zmluvách napriek tomu, že medzi nimi a žalovaným vo veci samej neexistuje priamy zmluvný vzťah.
83. Pokiaľ ide po prvé o otázku, či taká situácia, o akú ide vo veci samej, keď zmluvy, na ktorých sa zakladá žaloba žalobcu, nezaväzujú účastníkov sporu, patrí do oblasti „zmluvných vecí“, tak sa domnievam, ako vyplýva z môjho návrhu odpovede na prvú otázku, že to tak je. Okrem toho z argumentácie vnútroštátneho súdu vyplýva, že je možné identifikovať slobodne prevzatý právny záväzok medzi dvomi osobami, konkrétne medzi pani CD a dvojicou umelcov, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcov vo veci samej. Tento záväzok existuje nezávisle od druhu zmluvy (kúpna zmluva alebo zmluva o úschove) uzatvorenej medzi pani CD(107) a dvojicou umelcov. Právna povaha pôvodnej zmluvy uzavretej medzi týmito dvomi stranami je preto irelevantná, pokiaľ ide o určenie, či vnútroštátny súd môže identifikovať zmluvný záväzok v zmysle judikatúry Súdneho dvora.
84. Pokiaľ ide po druhé o otázku, ktorá zo zmlúv sa má zohľadniť na určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, treba pripomenúť, že spor vo veci samej vznikol na základe prvej zmluvy, ktorej kvalifikácia je jadrom sporu. Inými slovami, táto prvá zmluva je pôvodným zdrojom sporných práv a povinností. Hoci je na určenie, či bolo vlastnícke právo k umeleckým dielam prevedené na pani CD, zásadná kvalifikácia uvedenej zmluvy ako „kúpnej zmluvy“ alebo „zmluvy o úschove“, rozhodnúť o tom prináleží vnútroštátnemu súdu, a nie Súdnemu dvoru. Analýza tej istej zmluvy na účely určenia jej právnej povahy totiž patrí do rámca veci samej.
85. Na zodpovedanie otázky, či spor vo veci samej patrí do pôsobnosti článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, nie je samozrejme potrebné určiť, či je prvá zmluva kúpnou zmluvou alebo zmluvou o úschove. Kvalifikácia tejto zmluvy je však nevyhnutná na určenie, či sa v prejednávanej veci uplatní článok 5 bod 1 písm. a) alebo článok 5 bod 1 písm. b) tohto nariadenia, pričom toto posledné uvedené ustanovenie sa týka iba predaja tovaru a poskytnutia služieb. Okrem toho rozdiel medzi týmito dvomi ustanoveniami má vplyv na určenie súdov, ktoré majú právomoc v zmluvných veciach.(108)
86. Vnútroštátny súd sa osobitne nezaoberal otázkou uplatniteľnosti uvedených ustanovení v prejednávanej veci, ani nepožiadal Súdny dvor o jej objasnenie. Tejto otázke sa nevenovali ani účastníci sporu, keďže nebola predmetom diskusie medzi nimi. Preto sa obmedzím na uvedenie nasledujúcich poznámok.
87. V prvom rade poznamenávam, že na určenie, či sa má článok 5 bod 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 uplatniť na spor vo veci samej, musí vnútroštátny súd posúdiť, či v prejednávanej veci možno túto prvú zmluvu kvalifikovať ako „zmluvu o predaji tovaru“ či „zmluvu o poskytnutí služieb“. V prípade kladnej odpovede musí vnútroštátny súd určiť miesto, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,(109) alebo prípadne, kde sa služby poskytli alebo mali poskytnúť.(110) V tejto súvislosti pripomínam, že toto ustanovenie autonómne definuje hraničné ukazovatele pre zmluvy o predaji tovaru a pre zmluvy o poskytnutí služieb.(111)
88. Ak sa vnútroštátny súd domnieva, že článok 5 bod 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 sa nemá uplatniť na spor vo veci samej,(112) bude teda musieť uplatniť článok 5 bod 1 písm. a) tohto nariadenia, pokiaľ ide o všetky typy zmlúv okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 5 bode 1 písm. b) uvedeného nariadenia. V takom prípade musí vnútroštátny súd pri určovaní miesta zmluvného plnenia v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) toho istého nariadenia uplatniť zásadu vyplývajúcu z rozsudku Industrie Tessili Italiana Como(113), podľa ktorej je jednak možné podať žalobu na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom tejto žaloby, a jednak toto miesto je určené v súlade so zákonom, ktorý upravuje toto sporné zmluvné plnenie podľa kolíznych noriem konajúceho súdu.(114)
89. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že žaloba o uznanie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, pokiaľ je založená na dvoch zmluvách, ktoré priamo nezaväzujú účastníkov sporu, patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Na určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, sa má vziať do úvahy pôvodná zmluva, ktorá je predmetom sporu.
V. Návrh
90. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko), takto:
1. Článok 5 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že jeho uplatnenie predpokladá určenie právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej, na ktorom sa zakladá žaloba žalobcu, aj keď tento záväzok nezaväzuje priamo účastníkov sporu. V rámci výkladu tohto ustanovenia musí vnútroštátny súd dbať na zabezpečenie rovnováhy medzi cieľom predvídateľnosti i právnej istoty a cieľom blízkosti i riadneho výkonu spravodlivosti.
2. Na účely posúdenia dôvodnosti žaloby s cieľom určiť, či patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 súd, na ktorý bola podaná žaloba, nie je v štádiu overovania právomoci povinný preskúmať zmluvný záväzok alebo prípadne obsah dotknutej zmluvy alebo zmlúv. S cieľom overiť, či sú splnené základné podmienky jeho právomoci, tento súd identifikuje iba väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa tohto ustanovenia, a posúdi všetky skutočnosti, ktoré má k dispozícii, najmä príslušné tvrdenia žalobcu, pokiaľ ide o povahu záväzkov, na ktorých sa zakladá jeho žaloba, vrátane prípadných námietok predložených žalovaným. Skutočnosť, že žaloba, o ktorú ide vo veci samej, je žalobou o uznanie vlastníckeho práva, nemá žiadny vplyv na to, že táto žaloba patrí do oblasti „zmluvných vecí“, a teda ani na uplatnenie článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.
3. Žaloba o uznanie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, pokiaľ je založená na dvoch zmluvách, ktoré nezaväzujú priamo účastníkov sporu, patrí do oblasti „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Na určenie miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, sa má vziať do úvahy pôvodná zmluva, ktorá je predmetom sporu.