Vec T‑68/04
SGL Carbon AG
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s výrobkami na báze uhlíka a grafitu pre elektrické a mechanické aplikácie – Usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Zásada proporcionality – Zásada rovnosti zaobchádzania – Maximálna hranica 10 % obratu – Úroky z omeškania“
Abstrakt rozsudku
1. Hospodárska súťaž – Pokuty – Rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty – Povinnosť odôvodnenia
(Článok 253 ES; nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03)
2. Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Odstrašujúci charakter – Voľná úvaha Komisie
(Článok 81 ods. 1 ES a článok 82 ES; nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03)
3. Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Rozdelenie dotknutých podnikov do kategórií s osobitnou východiskovou sumou
(Nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 A)
4. Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Stanovenie absolútnej hodnoty východiskovej sumy podľa povahy porušenia a jej následná úprava pre každý podnik
(Nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03)
5. Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Zohľadnený obrat
(Nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03)
6. Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Dĺžka trvania porušenia – Dlhodobé porušenia
(Nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; oznámenie Komisie 98/C 9/03, bod 1 B)
7. Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Hranica stanovená v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17
(Článok 81 ods. 1 ES; nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2)
8. Hospodárska súťaž – Pokuty – Voľná úvaha Komisie – Rozsah – Právomoc stanoviť spôsoby platby pokút
(Nariadenie Rady č. 17, článok 15 ods. 2; nariadenie Komisie č. 2342/2002, článok 86)
1. Pokiaľ ide o stanovenie pokút z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže, Komisia plní svoju povinnosť odôvodnenia, ak vo svojom rozhodnutí uvedie okolnosti posúdenia, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia bez toho, aby bola povinná v ňom uviesť podrobnejší opis alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu pokuty. Uvedenie číselných údajov týkajúcich sa spôsobu výpočtu pokuty, nech už sú také údaje akokoľvek potrebné, nie je na dodržanie povinnosti odôvodnenia nevyhnutné.
Pokiaľ ide o odôvodnenie východiskových súm v absolútnom vyjadrení, pokuty predstavujú nástroj politiky hospodárskej súťaže Komisie, ktorá musí mať určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení ich výšky, aby mohla usmerňovať konanie podnikov v zmysle dodržovania pravidiel hospodárskej súťaže. Navyše je dôležité vylúčiť, aby boli pokuty ľahko predvídateľné hospodárskymi subjektmi. Nie je teda možné požadovať, aby Komisia poskytla v tomto ohľade iné aspekty odôvodnenia než tie, ktoré sa týkajú závažnosti a dĺžky trvania porušenia.
(pozri body 31, 32)
2. Oprávnenie Komisie ukladať pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustili porušenia ustanovení článku 81 ods. 1 ES alebo článku 82 ES, predstavuje jeden z prostriedkov priznaných Komisii s cieľom umožniť jej plniť dozorné poslanie, ktoré jej ukladá právo Spoločenstva. Toto poslanie iste zahŕňa povinnosť vyhľadávať a potláčať jednotlivé porušenia, ale rovnako obsahuje úlohu sledovať všeobecnú politiku usilujúcu sa uplatňovať vo veciach hospodárskej súťaže zásady stanovené Zmluvou a v tomto zmysle usmerňovať správanie podnikov. Z toho vyplýva, že Komisia je oprávnená rozhodovať o úrovni výšky pokút s cieľom posilniť ich odstrašujúci účinok, pokiaľ porušenia daného druhu sú stále pomerne časté – aj keď ich nezákonnosť bola ustanovená od začiatkov politiky Spoločenstva vo veciach hospodárskej súťaže – z dôvodu zisku, ktorý z nich môžu určité zainteresované podniky dosiahnuť.
V situácii, keď sa podnik podieľal súčasne na niekoľkých rôznych porušeniach ustanovení článku 81 ods. 1 ES zodpovedajúcim klasickému druhu porušenia práva hospodárskej súťaže a konaniu, ktorého protiprávnosť bola viackrát potvrdená Komisiou, môže Komisia považovať za potrebné stanoviť výšku pokuty na dostatočne odstrašujúcu úroveň v medziach stanovených nariadením č. 17.
(pozri body 52 – 54, 56)
3. Metóda spočívajúca v rozdelení členov kartelu do kategórií na účely diferencovaného zaobchádzania pri stanovení východiskových súm pokút, ktorej princíp bol potvrdený Súdom prvého stupňa, hoci ignoruje rozdiely vo veľkosti medzi podnikmi tej istej kategórie, však vedie k paušalizácii východiskovej sumy stanovenej pre podniky patriace do tej istej kategórie.
Komisia môže najmä rozdeliť dotknuté podniky do viacerých kategórií odstupňovaním po 5 % trhových podielov, taký spôsob rozdelenia však nie je jediný, ktorý umožňuje vyjadriť proporcionalitu rôznych trhových podielov bez toho, aby došlo k nesprávnemu posúdeniu v rámci akéhokoľvek konania o uložení sankcie začatého Komisiou. V rámci výkonu svojej širokej miery voľnej úvahy Komisia môže tiež vytvoriť kategórie odstupňované po 10 % trhových podielov.
Takéto rozdelenie však musí rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania a suma pokút musí byť prinajmenšom proporcionálna vo vzťahu ku skutočnostiam zohľadneným pri posúdení závažnosti porušenia, pričom súd Spoločenstva je obmedzený na preskúmanie toho, či je toto rozdelenie koherentné a objektívne odôvodnené.
V tejto súvislosti rozdelenie podnikov do troch kategórií, na veľké, stredne veľké a malé subjekty, nie je neproporcionálnym spôsobom zohľadnenia ich relatívneho významu na trhu na účely stanovenia východiskovej sumy, pokiaľ to nevedie k hrubo skreslenému obrazu dotknutého trhu. Okrem toho metódu Komisie spočívajúcu v stanovení prahových hodnôt kategórií na 10 a na 20 % nemožno a priori považovať za metódu, ktorej chýba vnútorná koherencia.
Okrem toho v rámci rozdelenia členov kartelu do kategórií nič nezaväzuje Komisiu určiť pomer medzi východiskovými sumami pokút stanovenými podľa pomeru, ktorý existuje medzi trhovým podielom „najväčšieho“ podniku v najvyššej kategórii a trhovým podielom „najmenšieho“ podniku v najnižšej kategórii.
Napokon, aj keď sa na niektoré podniky v dôsledku rozdelenia do kategórií uplatňuje východisková suma pokuty v totožnej výške, hoci sú rozdielnej veľkosti, toto rozdielne zaobchádzanie je objektívne odôvodnené prednosťou, ktorú má pri určovaní závažnosti porušenia jeho povaha pred veľkosťou podnikov.
(pozri body 62, 65, 66, 68 – 70, 79, 92)
4. Pokiaľ ide o porušenia práva hospodárskej súťaže, ktoré majú byť kvalifikované ako „veľmi závažné“, usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO sa obmedzujú iba na to, že uvádzajú, že pravdepodobné pokuty sa ukladajú vo výške „nad 20 miliónov eur“. Jedinými hornými hranicami uvedenými v usmerneniach, ktoré možno uplatniť na takéto porušenia, je všeobecné obmedzenie na výšku 10 % celkového obratu stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a horné hranice týkajúce sa zvýšenia, ktoré možno uložiť na základe dĺžky trvania porušenia. Nič v usmerneniach teda neodporuje tomu, aby v prípade „veľmi závažných“ porušení došlo k veľkému zvýšeniu absolútnej hodnoty východiskovej sumy pokuty.
(pozri bod 73)
5. V rámci určenia výšky pokút uložených z dôvodu porušenia práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže časť obratu pochádzajúca z predaja tovaru, na ktoré sa porušenie vzťahuje, je spôsobilá naznačiť rozsah tohto porušenia na relevantnom trhu. Najmä obrat dosiahnutý pri výrobkoch, ktoré boli predmetom reštriktívneho postupu, predstavuje objektívne kritérium, ktoré udáva skutočnú mieru škodlivosti tohto postupu pre riadnu hospodársku súťaž.
Pokiaľ ide o rozsah porušenia na trhu a časť zodpovednosti, ktorú znáša každý účastník kartelu, Komisia správne berie do úvahy obrat dosiahnutý v súvislosti s predmetnými výrobkami a trhový podiel každého z podnikov pôsobiacich na relevantnom trhu, ktorý bol posledným úplným kalendárnym rokom porušovania, a nie situáciu uvedených podnikov v čase prijatia rozhodnutia.
(pozri body 99, 100)
6. Aj za predpokladu, že cenové kartely sú svojou podstatou určené na to, aby trvali istý čas, nemôže byť Komisii upreté, aby zohľadnila ich skutočnú dĺžku trvania v každom jednotlivom prípade. Určité kartely sú totiž napriek plánovanej dlhodobosti odhalené Komisiou alebo oznámené zo strany účastníka kartelu už po krátkom čase ich skutočného fungovania. Ich škodlivý účinok je nevyhnutne menší ako v prípade, keby boli skutočne vykonávané dlhodobo. Treba teda pri uplatňovaní článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 vždy rozlišovať medzi skutočnou dĺžkou trvania porušení a ich závažnosťou, ako vyplýva z ich vlastnej povahy.
Okrem toho bod 1 B prvý odsek tretia zarážka usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO nestanovuje automatické zvýšenie o 10 % za každý rok dlhodobého porušenia, ale v tomto ohľade ponecháva Komisii mieru voľnej úvahy. Komisia môže teda rozhodnúť o zvýšení východiskových súm pokút o 10 % za každý úplný rok dlhodobého porušenia a dodatočných 5 % za každé ďalšie obdobie presahujúce šesť mesiacov, ale kratšie ako jeden rok, pričom zohľadnila dĺžku trvania porušenia. Skutočnosť, že Komisia uplatňuje zásadu zvýšenia o 10 % za každý rok pre všetky podniky podieľajúce sa na porušení kvalifikovanom ako dlhodobé, tak ničím neodporuje usmerneniam. Okrem toho nie je preukázané, že v práve Spoločenstva existuje „zásada degresívneho zvyšovania pokút“ v prípade dlhodobých porušení.
Napokon z ustanovení bodu 1 B usmernení nevyplýva, že prvý rok porušovania sa nemá brať do úvahy. V tejto súvislosti je totiž len stanovené, že v prípade krátkodobých porušení, vo všeobecnosti s dĺžkou trvania kratšou ako jeden rok, sa žiadne zvýšenie neuplatňuje. Zvýšenie sa naopak uplatňuje v prípade porušení s dlhším trvaním, pričom môže byť stanovené za každý rok na 10 % východiskovej sumy, ak porušenie trvalo viac než päť rokov.
(pozri body 109, 111, 112, 120)
7. Hoci je Komisia oprávnená, s možnosťou súdneho preskúmania súdom Spoločenstva, slobodne rozhodnúť o priznaní zníženia pokút na základe oznámenia o neuložení alebo znížení výšky pokút v prípadoch kartelov s ohľadom na okolnosti každej veci, je povinná dodržať hornú hranicu 10 % stanovenú v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Komisia nemá diskrečnú právomoc pri uplatňovaní tejto hornej hranice, ktorá súvisí výlučne s výškou obratu stanovenou uvedeným ustanovením.
Pokiaľ ide o výslovný odkaz na obrat podniku, horná hranica 10 % je určená na zabránenie tomu, aby boli pokuty neproporcionálne vo vzťahu k významu podniku, a keďže približný obraz o tom môže skutočne dať len celkový obrat, musí sa tomuto percentu rozumieť ako percentu z celkového obratu. Cieľ hornej hranice 10 %, tak ako bol definovaný, je neoddeliteľne spätý so znením a s dosahom článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, pričom nemôže odôvodniť výklad uvedeného článku, ktorý je v rozpore s jeho znením.
Komisia môže uložiť podniku viacero rôznych pokút, z ktorých každá rešpektuje hranice stanovené článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17, za predpokladu, že sa dopustil viacerých rôznych porušení ustanovení článku 81 ods. 1 ES. Na tento účel môže Komisia začať len jedno konanie vedúce k prijatiu jediného rozhodnutia preukazujúceho viacero rôznych porušení a ukladajúce podniku viacero rôznych pokút, alebo začať oddelené konania, čo nepredstavuje „protiprávne obídenie“ hornej hranice stanovenej článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Na uplatnenie uvedenej hranice je totiž nepodstatné, či rôzne porušenia pravidiel hospodárskej súťaže sú sankcionované v rámci jedného konania alebo v rámci oddelených konaní začatých v rôznom čase, keďže horná hranica 10 % sa uplatňuje osobitne na každé porušenie článku 81 ES sankcionované Komisiou.
(pozri body 124, 127, 131, 132)
8. Právomoc, ktorou Komisia disponuje podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, zahŕňa možnosť určiť dátum splatnosti pokút a dátum začatia plynutia úrokov z omeškania, určiť úrokovú sadzbu týchto úrokov a v prípade potreby stanoviť podmienky vykonania svojho rozhodnutia vyžadovaním zriadenia bankovej záruky pokrývajúcej istinu a úroky uložených pokút. V prípade neexistencie takej právomoci by prospech, ktorý by podniky mohli získať oneskoreným platením pokút, mal za následok oslabenie sankcií uložených Komisiou v rámci plnenia jej úlohy dohľadu nad uplatňovaním pravidiel hospodárskej súťaže. Uplatnenie úrokov z omeškania v prípade nezaplatenia pokuty je tak odôvodnené snahou vyhnúť sa tomu, aby potrebný účinok Zmluvy nebol zmarený jednostrannými praktikami uplatňovanými podnikmi, ktoré sú v omeškaní s platením uložených pokút, a aby sa vylúčilo zvýhodnenie takýchto podnikov v porovnaní s podnikmi, ktoré zaplatia im uložené pokuty k stanovenému dňu ich splatnosti.
Komisia má právo určiť úroky z omeškania s úrokovou sadzbou platnou na peňažnom trhu zvýšenou o 3,5 percentuálneho bodu a v prípade zriadenia bankovej záruky určiť úroky z omeškania s úrokovou sadzbou platnou na peňažnom trhu zvýšenou o 1,5 percentuálneho bodu.
Komisia je oprávnená stanoviť referenčný bod na vyššej úrovni, ako je úroková miera poskytovaná priemernému dlžníkovi, ktorá je uplatniteľná na peňažnom trhu, a to v rozsahu potrebnom na odradenie od omeškávania, bez porušenia práva na účinnú súdnu ochranu, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva.
V tejto súvislosti na účely predídenia dôsledkom nepredvídateľnej dĺžky trvania súdneho konania na výšku úrokov má podnik možnosť požiadať o odklad výkonu rozhodnutia Komisie, ktorým mu bola uložená pokuta, alebo zriadiť bankovú záruku umožňujúcu zníženie úrokovej sadzby z 5,5 % na 3,5 %.
Okrem toho priznaním úroku, ktorý je vyšší o 0,1 % od minimálnej úrokovej sadzby poskytovanej na refinančné operácie Európskej centrálnej banky, predbežným platbám, ktoré podniky uskutočňujú na úhradu svojich pokút, Komisia priznáva dotknutému podniku zvýhodnenie, ktoré nevyplýva z ustanovení Zmluvy ani z ustanovení nariadenia č. 17, ani z ustanovení nariadenia č. 2342/2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev. Úroková sadzba uplatňovaná Komisiou na pokuty, v prípade ktorých sa neskôr ukáže, že nemali byť zaplatené, sleduje úplne iný cieľ než úroková sadzba na úroky z omeškania: prvá úroková sadzba má za cieľ zabrániť bezdôvodnému obohateniu Spoločenstiev na úkor podniku, ktorého žaloba o zrušenie jeho pokuty bola úspešná, zatiaľ čo druhá úroková sadzba má za cieľ zabrániť zneužívaniu, ku ktorému dochádza v prípade omeškania so zaplatením pokuty.
(pozri body 143, 144, 146, 148, 149, 152)