Language of document : ECLI:EU:T:2020:430

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 23. septembra 2020 (*)

„Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Zdravotné problémy údajne spôsobené pracovnými podmienkami – Žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania – Článok 73 služobného poriadku – Právo byť vypočutý – Článok 41 Charty základných práv – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred vydaním pôvodného rozhodnutia“

Vo veci T‑338/19,

UE, v zastúpení: S. Rodrigues a A. Champetier, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: T. Bohr a L. Vernier, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Komisie z 1. augusta 2018, ktorým bola žiadosť žalobkyne o uznanie choroby z povolania podľa článku 73 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie zamietnutá ako neprípustná,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia R. Barents a T. Pynnä (spravodajkyňa),

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa pracovala ako dočasná zamestnankyňa Európskej agentúry pre obnovu (EAO) počas ôsmich rokov, od 1. októbra 2000 do 31. decembra 2008.

2        Podľa informácií uvedených v žalobe žalobkyňa začala z dôvodu mimoriadne toxického pracovného prostredia počas ôsmich rokov jej služby v EAO trpieť niekoľkými chorobami a najmä psychologickými symptómami, o ktorých sa domnieva, že ich možno spoločne kvalifikovať ako syndróm vyhorenia (burnout). Dokumenty pripojené k žalobe potvrdzujú, že žalobkyňa navštevovala lekárov v Írsku a v mieste svojho pracoviska od začiatku roka 2004. Následne v októbri 2007 navštívila psychiatra a od marca 2009 ďalšieho psychiatra A.

3        Žalobkyňa podala 14. októbra 2013 žiadosť o pomoc podľa článkov 24 a 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), ktoré sa uplatňujú obdobne na zmluvných zamestnancov v súlade s článkami 81 a 117 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), v ktorej uviedla, že musí čeliť situácii obťažovania, ktorá poškodzuje jej zdravotný stav (ďalej len „žiadosť o pomoc“). Žiadala tiež o náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku tohto údajného obťažovania, vrátane náhrady liečebných nákladov (ďalej len „žiadosť o náhradu škody“).

4        Orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) rozhodnutím zo 4. októbra 2016 tieto žiadosti zamietol. Pokiaľ ide o liečebné náklady, OOUPZ sa domnieval, že lekárske osvedčenia, ktoré predložila žiadateľka, nepreukazujú, že choroby boli nevyhnutne spôsobené údajným psychickým obťažovaním. OOUPZ tiež žalobkyni oznámil, že jej prináleží podať žiadosť o uznanie údajnej choroby za chorobu z povolania podľa podmienok stanovených v článku 73 služobného poriadku, ktorý sa uplatňuje obdobne v súlade s článkami 28 a 95 PZOZ a Spoločnými pravidlami poistenia úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad úrazu a choroby z povolania, ktoré inštitúcie Únie podľa článku 73 služobného poriadku prijali 13. decembra 2005 (ďalej len „pravidlá poistenia“). Podľa OOUPZ si žalobkyňa v prípade potreby mohla následne nárokovať náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, na ktorú sa nevzťahuje režim úradníkov inštitúcií.

5        Žalobkyňa podala 5. januára 2017 podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti zamietnutiu žiadosti o pomoc a žiadosti o náhradu škody zo strany OOUPZ, pričom najmä uviedla, že škoda, ktorú údajne utrpela, nebola výlučne spojená s uvádzanou chorobou z povolania. OOUPZ rozhodnutím z 26. apríla 2017 túto sťažnosť zamietol, pričom opätovne uviedol, že náhrada určitých škôd sa mala najskôr požadovať na základe článku 73 služobného poriadku a pravidiel poistenia.

6        V tom istom liste z 5. januára 2017 žalobkyňa tiež požiadala OOUPZ na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku o náhradu ujmy, ktorú údajne utrpela z dôvodu, že OOUPZ nedodržal primeranú lehotu, pokiaľ ide o dĺžku administratívneho vyšetrovania týkajúceho sa údajného obťažovania. OOUPZ rozhodnutím z 27. apríla 2017 zamietol túto žiadosť, pričom dobu vedenia tohto vyšetrovania odôvodnil skutočnosťou, že žiadosť o pomoc bola podaná v roku 2013 a že sa týkala udalostí, ku ktorým malo dôjsť od roku 2003 do roku 2008 v agentúre, ktorá od roku 2008 už neexistuje. Zamietol tak žiadosť o náhradu škody spojenej s údajným nedodržaním primeranej lehoty.

7        Žalobkyňa podala 25. júla 2017 novú sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti zamietnutiu žiadosti uvedenej v bode 6 vyššie z dôvodu nedodržania primeranej lehoty. OOUPZ zamietol túto sťažnosť rozhodnutím z 20. novembra 2017.

8        Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2017 podala žalobkyňa na základe článku 270 ZFEÚ žalobu o zrušenie rozhodnutia zo 4. októbra 2016, ktorým sa zamietajú žiadosť o pomoc a žiadosť o náhradu škody, a v prípade, že je to potrebné, rozhodnutia z 26. apríla 2017, ktorým boli zamietnuté sťažnosti týkajúce sa žiadosti o pomoc a žiadosti o náhradu škody (T‑487/17).

9        Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. marca 2018 žalobkyňa podala ďalšiu žalobu, tentoraz proti rozhodnutiu OOUPZ z 20. novembra 2017, ktorým bola zamietnutá sťažnosť, ktorú žalobkyňa podala proti zamietavému rozhodnutiu tohto orgánu vo veci žiadosti o náhradu škody z dôvodu údajného nedodržania primeranej lehoty pri vedení administratívneho vyšetrovania (T‑148/18).

10      V nadväznosti na rozhodnutie Všeobecného súdu preskúmať možnosti urovnania týchto sporov zmierom podľa článku 125a jeho rokovacieho poriadku sa účastníci konania dohodli na znení návrhu predloženého sudcom spravodajcom, takže s konštatovaním dohody medzi účastníkmi konania, vrátane trov konania, boli tieto veci vymazané z registra Všeobecného súdu (uznesenia z 19. júna 2018, UE/Komisia, T‑487/17, neuverejnené, EU:T:2018:376, a z 19. júna 2018, UE/Komisia, T‑148/18, neuverejnené, EU:T:2018:377).

11      Právni zástupcovia žalobkyne zaslali 3. mája 2017 oddeleniu „Financie, úrazy a choroby z povolania“ Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Európskej komisie list, ktorého účelom bolo uznanie choroby žalobkyne za chorobu z povolania podľa článku 73 služobného poriadku. V tomto liste sa uvádzalo, že žalobkyňa po ôsmich rokoch služby v EAO začala trpieť viacerými ochoreniami a najmä psychologickými symptómami, ktoré možno spoločne kvalifikovať ako syndróm vyhorenia (burnout).

12      Právni zástupcovia žalobkyne zaslali 15. júna 2017 doplňujúcu žiadosť, ku ktorej bol priložený formulár prehlásenia o chorobe z povolania z 10. júna 2017, podpísaný žalobkyňou (ďalej spolu so žiadosťou z 3. mája 2017 len „žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania“). V tomto formulári žalobkyňa uviedla, že trpí „posttraumatickou stresovou poruchou so zvýšenou úrovňou úzkosti, s bulimickými epizódami“.

13      Oznámením z 20. júna 2017 PMO potvrdil prijatie žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania a informoval žalobkyňu, že táto žiadosť bude vybavená v súlade s článkom 16 pravidiel poistenia, ktorý stanovuje:

„1.      Poistenci žiadajúci o uplatnenie týchto pravidiel z dôvodu choroby z povolania predložia administratívnemu oddeleniu inštitúcie, do ktorej patria prehlásenie, a to v primeranej lehote od nástupu choroby alebo odo dňa, kedy bola po prvýkrát diagnostikovaná. Prehlásenie môže predložiť poistenec alebo bývalý poistenec, ak symptómy choroby údajne spôsobenej povolaním sa stali zjavnými až po ukončení služobného pomeru…

2.      Administratívne oddelenie vykoná vyšetrovanie s cieľom získať všetky podrobnosti potrebné pre určenie charakteru ochorenia, toho, či je dôsledkom povolania poistenca, ako aj okolností, za ktorých vyplynulo. …“

14      V tomto oznámení z 20. júna 2017 PMO uviedol, že vyšetrovanie sa uskutoční „s cieľom získať všetky dôkazy umožňujúce preukázať povahu ochorenia, jeho prípadný pôvod v povolaní, ako aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo“, a že tieto informácie budú následne odovzdané lekárovi, ktorého menuje OOUPZ, ktorý potom vyšetrí žalobkyňu a predloží jej svoje závery v súlade s článkom 18 pravidiel poistenia.

15      Článok 18 týchto pravidiel poistenia opisuje proces prijímania rozhodnutí takto:

„Rozhodnutia o uznaní úrazu… a rozhodnutia o uznaní choroby ako choroby z povolania… vydá [OOUPZ] v súlade s postupom stanoveným v článku 20:

– na základe nálezov lekára (lekárov) menovaných inštitúciou

a

– na základe žiadosti poistenca po konzultácii s lekárskou komisiou uvedenou v článku 22.“

16      Článok 20 ods. 1 pravidiel poistenia stanovuje, že „pred vydaním rozhodnutia podľa článku 18 [OOUPZ] oboznámi poistenca a osoby oprávnené na plnenie o návrhu rozhodnutia a nálezoch lekára (lekárov) menovaných inštitúciou…“.

17      Žalobkyňa prišla 29. januára 2018 na pozvanie OOUPZ na lekárske vyšetrenie pod dohľadom B, lekára inštitúcie určeného OOUPZ na základe článku 16 pravidiel poistenia, a na doplňujúce lekárske vyšetrenie vedené v ten istý deň pod dohľadom C, lekára so špecializáciou v psychiatrii, ktorého stanovisko B. požadoval.

18      Lekár špecialista vydal 13. februára 2018 správu, v ktorej najmä dospel k záveru, že sa u žalobkyne vyvinuli symptómy psychiatrickej povahy „v nadväznosti na syndróm burnout‑u úzko spojený so skúsenosťou s psychickým obťažovaním na pracovisku“.

19      Po oboznámení sa so správou lekára špecialistu a s uvedením dátumu vyšetrenia 24. február 2018 dospel B, lekár inštitúcie, 26. februára 2018 k záveru o prijatí žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania, pričom za ujmu považoval „ľahkú adaptačnú poruchu v dôsledku syndrómu vyhorenia“. V tejto súvislosti spresnil, že žalobkyňa „bola diagnostikovaná tak, že má ľahkú adaptačnú poruchu vyplývajúcu z úzkosti, sprevádzanú určitou úrovňou disforie, čo naznačuje narcistickú poruchu“, a že „to môže súvisieť s jej výkonom služby v inštitúciách EÚ“.

20      V nadväznosti na túto správu OOUPZ 12. júla 2018 zaslal lekárovi e‑mail, aby zistil, či na základe informácií dostupných v zdravotnej dokumentácii žalobkyne môžu existovať zdravotné dôvody odôvodňujúce oneskorené podanie žiadosti zo strany žalobkyne.

21      B odpovedal na túto žiadosť 15. júla 2018, pričom uviedol, že žalobkyňa počas svojej lekárskej prehliadky vyhlásila, že jej problémy začali, keď v roku 2004 vykonávala službu v EAO. Uviedol viaceré skutočnosti týkajúce sa nadmernej práce a diagnózy syndrómu vyhorenia, ktoré sú uvedené v dokumentoch pochádzajúcich od lekárov, ktorých žalobkyňa navštevovala v rokoch 2004, 2006 a 2017. Svoju správu ukončil touto vetou: „neexistoval zdravotný dôvod vysvetľujúci oneskorené oznámenie“.

22      Doporučeným listom z 1. augusta 2018 adresovaným právnym zástupcom žalobkyne (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Úrad pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Komisie ako OOUPZ zamietol žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania ako oneskorenú, a preto neprípustnú. OUPZ sa totiž domnieval, že takmer desať rokov po začatí uvádzaných zdravotných problémov táto žiadosť nebola podaná v „primeranej lehote“, ako to vyžaduje článok 16 ods. 1 pravidiel poistenia. PMO okrem toho uviedol, že keďže žalobkyňa podala žiadosť o pomoc v roku 2013, mohla v tom čase tiež požiadať o uznanie choroby za chorobu z povolania, čo by inštitúcii umožnilo uchovávať údaje potrebné na vybavenie spisu, najmä vzhľadom na zánik EAO v decembri 2008. OOUPZ vysvetlil, že napriek týmto dôvodom sa predsa rozhodol vyzvať žalobkyňu na lekárske vyšetrenie svojím lekárom, keďže nemožno vylúčiť, že omeškanie s podaním žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania mohlo byť odôvodnené zdravotnými dôvodmi. Podľa OOUPZ lekár určený inštitúciou 15. júla 2018 dospel k záveru, že „žiadny zdravotný dôvod neodôvodňoval časové obdobie, po ktorom bola podaná uvedená žiadosť“.

23      Ďalej bolo na žiadosť žalobkyne na konci októbra 2018 A, jej psychiatrovi, zaslaných niekoľko lekárskych dokumentov.

24      Žalobkyňa podala 2. novembra 2018 na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu, v ktorej po prvé tvrdila, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia primeranosti lehoty, ktorú využila v konaní o žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania, a to vzhľadom na skutočnosť, že v rokoch 2013 a 2014 bola žalobkyňa veľmi slabá, predovšetkým z dôvodu úmrtia jej rodičov, že bolo vecou „zdravého rozumu“ podať najprv žiadosť o pomoc, aby bolo možné zohľadniť spôsob liečenia jej choroby, a že bola pozvaná na lekárske vyšetrenia, čo svedčí o tom, že fáza skúmania prípustnosti sa už skončila, v dôsledku čoho mala Komisia povinnosť vecne sa zaoberať jej žiadosťou. Po druhé Komisii vytkla zneužitie právomoci spočívajúce v tom, že odkázala na vyšetrenia údajne uskutočnené 24. februára 2018 a 15. júla 2018 s cieľom preukázať neprípustnosť žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania, zatiaľ čo žalobkyňa popiera, že bola v týchto dňoch vyšetrená. Po tretie tvrdila, že jej právo na obranu bolo porušené, pretože predtým, ako B vypracoval správu z 15. júla 2018, mala byť vypočutá. Keďže bola zbavená práva byť vypočutá lekárom, nemala možnosť vysvetliť jemu a v konečnom dôsledku OOUPZ dôvody, pre ktoré nemohla podať skôr svoju žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania. Podľa žalobkyne lekárska dokumentácia zaslaná A potvrdzuje, že jej v tejto súvislosti nebola položená nijaká otázka. Okrem toho uviedla, že lekárska správa B nie je odôvodnená.

25      OOUPZ rozhodnutím z 5. marca 2019 sťažnosť z 2. novembra 2018 zamietol (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“). Pokiaľ ide o zjavne nesprávne posúdenie, OOUPZ preskúmal tri výhrady žalobkyne. Domnieval sa, že zdravotné problémy žalobkyne, vrátane problémov uvádzaných na podporu žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania, začali v roku 2004; že žalobkyňa začala viacero konaní súvisiacich s chorobou, ktorá je predmetom tejto žiadosti; že žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania sa podáva prostredníctvom dvojstranového formulára, ktorý od žiadateľa vyžaduje len málo úsilia, a že B dospel k záveru, že v prípade žalobkyne neexistujú zdravotné dôvody odôvodňujúce oneskorené podanie tejto žiadosti. OOUPZ tak potvrdil, že žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania, ktorá bola podaná viac ako dvanásť rokov po nástupe prvých symptómov a viac ako osem rokov po odchode žalobkyne zo služby v EAO, považuje za oneskorenú.

26      OOUPZ sa ďalej domnieval, že žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania podľa článku 73 služobného poriadku nemá žiadnu súvislosť s prípadnou žiadosťou o pomoc podanou podľa článku 24 uvedeného služobného poriadku a že spracovanie týchto dvoch odlišných druhov žiadostí spadalo do pôsobnosti rôznych orgánov. Podľa OOUPZ tak žalobkyňa mala podať skôr žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania, a to prinajmenšom v rovnakom čase ako žiadosť o pomoc. OOUPZ napokon zdôraznil, že okolnosť, že vyzval žalobkyňu, aby sa podrobila lekárskym vyšetreniam svojím lekárom nepredznamenala podstatu konečného rozhodnutia, ktoré mal prijať na konci konania.

27      Pokiaľ ide o zneužitie právomoci, OOUPZ už v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti uviedol, že žalobkyňa bola osobne vyšetrená až 29. januára 2018. V prípade „vyšetrovaní“ z 24. februára 2018 a z 15. júla 2018, na ktoré sa dotknutá osoba odvoláva, išlo len o rozbory spisu žalobkyne, ktoré nepredznamenali podstatu konečného rozhodnutia, ktoré mal OOUPZ prijať.

28      V odpovedi na tretiu výhradu sa OOUPZ s odkazom na rozsudky z 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds (C‑111/02 P, EU:C:2004:265, bod 57), a z 12. mája 2010, Bui Van/Komisia (T‑491/08 P, EU:T:2010:191, bod 75), domnieval, že skutočnosť, že rozhodnutie sa nepriaznivo dotýka úradníka alebo zamestnanca, neumožňuje dospieť k záveru, že orgán, ktorý toto rozhodnutie vydal, bol povinný pred prijatím tohto rozhodnutia najprv vypočuť dotknutú osobu. V judikatúre tak bolo právo byť vypočutý priznané v špecifických konaniach, a to výlučne v konaniach začatých proti dotknutej osobe. V prejednávanej veci však OOUPZ nebol povinný vypočuť žalobkyňu pred prijatím napadnutého rozhodnutia, pretože išlo o rozhodnutie prijaté v odpovedi na žiadosť, ktorú žalobkyňa podala z vlastnej iniciatívy, a že v skutočnosti v tomto type konania „na žiadosť“ dotknutej osoby prináležalo žalobkyni, aby administratíve poskytla informácie relevantné na posúdenie uvedenej žiadosti. Za týchto podmienok sa OOUPZ domnieval, že žalobkyňa sa nemôže domáhať práva byť pred prijatím napadnutého rozhodnutia najprv vypočutá. V každom prípade žalobkyňa podaním sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku využila svoje právo byť vypočutá zo strany OOUPZ. Napokon sa domnieval, že žalobkyňa nepreukázala, že keby bola vypočutá pred prijatím napadnutého rozhodnutia, jej vypočutie by zmenilo výsledok konania.

29      Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, OOUPZ uviedol, že B vo svojej správe pre OOUPZ odkázal na správy rôznych lekárov žalobkyne a preskúmal vývoj jej zdravotného stavu od roku 2004 s cieľom overiť, či existoval zdravotný dôvod, ktorý by mohol odôvodniť oneskorené podanie žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania, ku ktorému došlo v júni 2017. Existovala teda súvislosť medzi lekárskymi správami viacerých lekárov a záverom B. OOUPZ napokon pripomenul, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku môže byť doplnené, ba v každom prípade dokonca poskytnuté najneskôr pri zamietnutí sťažnosti.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

30      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. júna 2019 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

31      S cieľom chrániť osobné údaje žalobkyne a ďalších osôb uvedených v rámci konania Všeobecný súd rozhodol na základe článku 66 rokovacieho poriadku ex offo vynechať ich mená.

32      Po dvojitej výmene vyjadrení bola písomná časť konania ukončená 5. decembra 2019, pričom žalobkyňa bola vyzvaná, aby po tomto dátume predložila opravenú verziu žaloby, ktorá bola doručená Komisii. Keďže ani jeden z účastníkov konania nepodal žiadosť o nariadenie pojednávania podľa článku 106 ods. 2 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd, ktorý sa domnieva, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, rozhodol podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku, že sa rozhodne bez ústnej časti konania.

33      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zrušil napadnuté rozhodnutie,

– v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

– nariadil náhradu trov konania, ktoré jej vznikli.

34      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

– žalobu zamietol,

– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

 1.      O predmete žaloby

35      Aj keď žalobkyňa predložila návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia a prípadne na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, treba konštatovať, že OOUPZ rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti doplnil odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o odpovede na výhrady, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojej sťažnosti. Vzhľadom na vyvíjajúcu sa povahu konania pred podaním žaloby sa teda odôvodnenie nachádzajúce sa v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti musí zohľadniť aj pri preskúmaní zákonnosti pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu, konkrétne napadnutého rozhodnutia, keďže toto odôvodnenie by malo byť v zhode s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (pozri rozsudky z 21. mája 2014, Mocová/Komisia, T‑347/12 P, EU:T:2014:268, bod 34 a citovanú judikatúru, a z 10. júna 2016, HI/Komisia, F‑133/15, EU:F:2016:127, bod 87 a citovanú judikatúru).

36      V prejednávanej veci rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje napadnuté rozhodnutie. Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že jediným aktom, ktorý žalobkyni spôsobuje ujmu, je napadnuté rozhodnutie a že zákonnosť tohto rozhodnutia sa má preskúmať aj s prihliadnutím na odôvodnenie uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2019, WI/Komisia, T‑379/18, neuverejnený, EU:T:2019:617, bod 19 a citovanú judikatúru).

 2.      O návrhoch na zrušenie

37      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody založené na:

–        zjavne nesprávnom posúdení primeranosti lehoty, v ktorej bola podaná žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania,

–        zneužitia právomoci,

–        porušení práva na obranu a povinnosti odôvodnenia.

38      Všeobecný súd považuje za vhodné začať preskúmaním tretieho žalobného dôvodu, keďže sa týka priebehu konania a pochopenia rozhodnutia.

 O treťom žalobnom dôvode týkajúcom sa porušenia práva na obranu a povinnosti odôvodnenia

39      V prvej časti svojho tretieho žalobného dôvodu sa žalobkyňa odvoláva na fundamentálnu povahu práva byť vypočutý, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

40      Podľa žalobkyne sa napadnuté rozhodnutie zakladá len na lekárskej správe, ktorá bola vypracovaná bez primeraného vyšetrenia. V tejto súvislosti konštatuje, že jej nebolo umožnené uviesť dôvody, pre ktoré svoju žiadosť nepodala skôr. Táto otázka jej nebola položená počas lekárskeho vyšetrenia 29. januára 2018, ani pred vypracovaním lekárskej správy z 15. júla 2018 zo strany B. Podľa nej by rozhodnutie bolo iné, ak by bola vypočutá počas vyšetrenia 29. januára 2018 a pred správou z júla 2018. Žalobkyňa dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie tým, že ju zbavuje tejto možnosti, porušuje zásadu práva byť vypočutý.

41      V druhej časti tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že nebola dodržaná povinnosť odôvodnenia, keďže záver lekárskej správy z 15. júla 2018, podľa ktorého „neexistuje žiadny zdravotný dôvod vysvetľujúci oneskorené podanie“, nie je podložený žiadnym lekárskym vysvetlením, zatiaľ čo v napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že záver predmetnej lekárskej správy zohľadnil správy D, E a F, lekárov, a v dôsledku toho zohľadnil vývoj zdravotného stavu žalobkyne od roku 2004.

42      Komisia navrhuje zamietnuť žalobný dôvod ako nedôvodný, pričom v podstate opakuje argumentáciu, ktorú OOUPZ uviedol v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.

43      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 41 ods. 2 písm. a) Charty, ktorý má od 1. decembra 2009 rovnakú právnu silu ako Zmluvy, priznáva „právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať“.

44      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sa právo byť vypočutý uplatňuje všeobecne (pozri rozsudok z 11. septembra 2013, L/Parlament, T‑317/10 P, EU:T:2013:413, bod 81 a citovanú judikatúru).

45      Dodržiavanie tohto práva je teda záväzné bez ohľadu na povahu konania vedúceho k prijatiu individuálneho opatrenia, keďže administratíva zamýšľa, podľa samotného znenia tohto ustanovenia, prijať voči osobe takéto „individuálne opatrenie, ktoré by sa jej mohlo nepriaznivo dotýkať“. Právo byť vypočutý, ktoré musí byť zaručené aj pri neexistencii uplatniteľnej právnej úpravy, vyžaduje, aby bolo dotknutej osobe umožnené účinne vyjadriť jej názor na dôvody, ktoré by mohli byť uplatnené proti nej v akte, ktorý má byť prijatý (rozsudok z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑584/16, EU:T:2017:282, bod 150).

46      Konkrétnejšie dodržiavanie práva byť vypočutý znamená, že dotknutej osobe sa pred prijatím rozhodnutia, ktoré sa jej negatívne týka, musí umožniť, aby účinne vyjadrila svoje stanovisko k existencii a relevantnosti skutočností a okolností, na ktorých základe má byť toto rozhodnutie prijaté (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2013, L/Parlament, T‑317/10 P, EU:T:2013:413, body 80 a 81, a uznesenie zo 17. júna 2019, BS/Parlament, T‑593/18, neuverejnené, EU:T:2019:425, body 76 a 77).

47      Pokiaľ ide o argumentáciu Komisie založenú na rozsudkoch z 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds (C‑111/02 P, EU:C:2004:265, bod 57), a z 12. mája 2010, Bui Van/Komisia (T‑491/08 P, EU:T:2010:191, bod 75), z tejto judikatúry vyplýva, že zo skutočnosti, že rozhodnutie predstavuje akt spôsobujúci ujmu, nemožno automaticky vyvodiť, bez ohľadu na povahu konania začatého proti dotknutej osobe, že v závislosti od konkrétneho prípadu má OOUPZ alebo menovací orgán povinnosť účinne vypočuť dotknutú osobu pred jeho prijatím.

48      Skutkové okolnosti, na ktoré sa vzťahuje táto judikatúra, však predchádzali nadobudnutiu účinnosti Charty a jej článku 41 ods. 2 písm. a), ktoré ukladajú dodržiavanie práva každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať. Ako už bolo zdôraznené v bode 44 vyššie, dodržiavanie tohto práva je záväzné bez ohľadu na povahu konania vedúceho k prijatiu individuálneho opatrenia, aj keby to uplatniteľná právna úprava nestanovovala [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2019, PT/EIB, T‑573/16, EU:T:2019:481, bod 265 (neuverejnený)].

49      V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že OOUPZ mal prijať rozhodnutie v odpovedi na žiadosť dotknutej osoby, v prejednávanej veci v odpovedi na žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania, prináležalo práve žalobkyni, aby poskytla OOUPZ všetky relevantné informácie na účely preukázania, že podmienky stanovené uplatniteľnou právnou úpravou boli splnené, ako to okrem iného stanovuje článok 16 ods. 1 pravidiel poistenia, a skutočnosti umožňujúce domnievať sa, že táto žiadosť bola podaná v primeranej lehote po začiatku choroby alebo po prvom lekárskom posudku uvádzajúcim túto chorobu.

50      V prvom rade treba konštatovať, že takáto výnimka sa vôbec neuvádza v znení článku 41 ods. 2 písm. a) Charty a musí byť zamietnutá ako zjavne nedôvodná. Ako bolo zdôraznené v bodoch 44 a 48 vyššie, právo byť vypočutý sa uplatňuje všeobecne. Tak je to okrem iného v prípade, keď má administratíva v úmysle prijať rozhodnutie v odpovedi na žiadosť, ktorú osoba podala z vlastnej iniciatívy.

51      V druhom rade treba pripomenúť, že článok 16 pravidiel poistenia stanovuje, že prislúcha administratíve, aby vykonala vyšetrovanie s cieľom získať všetky dôkazy umožňujúce preukázať povahu ochorenia, jeho pôvod vo výkone povolania, ako aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Ako vyplýva z tohto ustanovenia, OOUPZ neprijíma rozhodnutie len na základe informácií poskytnutých žiadateľom. Článok 20 ods. 1 týchto pravidiel navyše stanovuje, že OOUPZ pred prijatím rozhodnutia podľa článku 18 týchto predpisov oboznámi poistenca alebo osoby oprávnené na plnenie s návrhom rozhodnutia spolu s nálezmi lekára (lekárov) menovaných inštitúciou.

52      V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie tým, že z dôvodu oneskorenia zamieta žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania, zasiahlo žalobkyňu rovnako nepriaznivo ako rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti z dôvodu, že nie je dôvodné. Na rozdiel od toho, čo uviedol OOUPZ v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti a Komisia vo vyjadrení k žalobe, takéto rozhodnutie o neprípustnosti teda nemohlo byť prijaté bez toho, aby bolo predtým naplnené právo žalobkyne byť vypočutá, zaručené článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty.

53      Komisia tiež tvrdí, že žalobkyňa mala možnosť podať sťažnosť proti rozhodnutiu, ktoré prijal OOUPZ, takže mala v skutočnosti, ako aj právne, možnosť uplatniť svoje práva predložením svojich argumentov preukazujúcich, že pri podávaní žiadosti o uznanie choroby z povolania bola dodržaná primeraná lehota, OOUPZ.

54      V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že ako už rozhodol Súd pre verejnú službu, pripustenie takéhoto tvrdenia by viedlo len k tomu, že základné právo byť vypočutý zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty by bolo zbavené svojej podstaty, keďže zo samotného obsahu tohto práva vyplýva, že dotknutá osoba mala možnosť ovplyvniť predmetný rozhodovací proces, v tomto prípade už vo fáze prijímania pôvodného rozhodnutia, t. j. napadnutého rozhodnutia, a nielen podať sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri rozsudok z 5. februára 2016, GV/ESVČ, F‑137/14, EU:F:2016:14, bod 79 a citovanú judikatúru).

55      Ako teda vyplýva z judikatúry, existencia porušenia práva byť vypočutý musí byť posúdená najmä v závislosti od právnych pravidiel upravujúcich danú oblasť (rozsudok z 9. februára 2017, M, C‑560/14, EU:C:2017:101, bod 33).

56      Pokiaľ ide o rozhodnutia týkajúce sa uznania choroby za chorobu z povolania, článok 18 pravidiel poistenia vyžaduje, aby ich OOUPZ prijal v súlade s postupom stanoveným v článku 20 týchto pravidiel, najmä na základe nálezov jedného alebo viacerých lekárov určených inštitúciami. Podľa tohto článku 20 ods. 1 pravidiel poistenia OOUPZ pred prijatím rozhodnutia podľa článku 18 oboznámi poistenca alebo osoby oprávnené na plnenie s návrhom rozhodnutia spolu s nálezmi lekára alebo lekárov určených inštitúciou.

57      Z týchto ustanovení vyplýva, že ich cieľom je zveriť odborným lekárom konečné posúdenie všetkých otázok lekárskej povahy. V prejednávanej veci sa OOUPZ pred prijatím rozhodnutia o neprípustnosti domnieval, že je potrebné požiadať o stanovisko B, aby bolo možné posúdiť, či existoval zdravotný dôvod odôvodňujúci oneskorené podanie žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania. OOUPZ okrem toho uviedol záver B ako dôvod neprípustnosti žiadosti. Pred prijatím napadnutého rozhodnutia OOUPZ žalobkyňu neoboznámil ani s návrhom rozhodnutia, ani s nálezmi lekárov určených OOUPZ, a predovšetkým ani s nálezom B týkajúcim sa oneskoreného podania žiadosti o uznanie choroby za chorobu z povolania. Až na žiadosť žalobkyne bolo totiž na konci októbra 2018, teda po prijatí napadnutého rozhodnutia z 1. augusta 2018, zaslaných A, jej psychiatrovi, niekoľko lekárskych dokumentov.

58      Komisia napokon tvrdila, že podľa práva Únie vedie porušenie práva byť vypočutý k zrušeniu rozhodnutia vydaného na konci predmetného správneho konania iba vtedy, ak by bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku. Komisia zdôrazňuje, že v prejednávanej veci sa tvrdenia predložené žalobkyňou už nachádzali v jej zdravotnej dokumentácii a administratíva sa s nimi oboznámila v rámci iných konaní začatých na podnet žalobkyne a pripomenutých v bodoch 3 až 7 vyššie.

59      V tejto súvislosti treba konštatovať, že podľa ustálenej judikatúry vedie porušenie práva byť vypočutý k zrušeniu rozhodnutia vydaného na konci predmetného správneho konania iba vtedy, ak by bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku (rozsudok z 10. januára 2019, RY/Komisia, T‑160/17, EU:T:2019:1, bod 51).

60      Tvrdiť však za okolností prejednávanej veci, keď žalobkyňa nevedela ani, že lekársky posudok bol vyžiadaný a existoval, že OOUPZ by nevyhnutne prijal rovnaké rozhodnutie, ak by žalobkyňa mohla účinne vyjadriť svoj názor v priebehu administratívneho konania, by znamenalo zbaviť základné právo byť vypočutý zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty jeho podstaty, keďže samotný obsah tohto práva vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť ovplyvniť predmetný rozhodovací proces (pozri rozsudok z 10. januára 2019, RY/Komisia, T‑160/17, EU:T:2019:1, bod 56 a citovanú judikatúru).

61      Podľa žalobkyne by jej totiž dodržanie jej práva byť vypočutá umožnilo konkrétnejšie vysvetliť dôsledky jej choroby a ostatné okolnosti, ktoré jej mohli brániť podať žiadosť skôr tým, že ju úplne fyzicky a duševne vyčerpali, ako tvrdí v žalobe. Zdôrazňuje, že sa mohla sama vyjadriť k dôvodom, pre ktoré žiadosť o uznanie choroby za chorobu z povolania nebola podaná v skoršej fáze.

62      Z týchto skutočností vyplýva, že žalobkyňa nebola informovaná o plánovanom rozhodnutí administratívy a nebola vypočutá, aby mohla v prejednávanej veci uviesť argumenty na obranu svojej situácie už vo fáze prijímania pôvodného rozhodnutia, t. j. napadnutého rozhodnutia, a nielen pri podaní sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

63      Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvej časti tretieho žalobného dôvodu založenej na porušení práva byť vypočutý zaručeného článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty treba vyhovieť. Napadnuté rozhodnutie je preto potrebné zrušiť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhú časť tretieho žalobného dôvodu uvádzaného žalobkyňou, ktorý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, a prvé dva žalobné dôvody.

 O trovách

64      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

65      Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Európskej komisie z 1. augusta 2018, ktorým bola žiadosť UE o uznanie choroby za chorobu z povolania podľa článku 73 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie zamietnutá ako neprípustná, sa zrušuje.

2.      Komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Svenningsen

Barents

Pynnä

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu z 23. septembra 2020.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.