NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 12. januára 2023(1)
Vec C‑638/22 PPU
T. C.,
Rzecznik Praw Dziecka,
Prokurator Generalny
za účasti:
M. C.,
Prokurator Prokuratury Okręgowej we Wrocławiu
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Manželské veci a veci rodičovských práv a povinností – Medzinárodné únosy detí – Haagsky dohovor z roku 1980 – Články 11 až 13 – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Článok 11 – Požiadavka rýchlosti konania o návrate – Odklad vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia o návrate, ktorý sa vydáva zo zákona na žiadosť oprávneného verejného subjektu, s cieľom umožniť tomuto subjektu podať kasačnú sťažnosť a zabezpečiť jej preskúmanie príslušným súdom– Nezlučiteľnosť s právom Únie“
I. Úvod
1. Veci týkajúce sa únosov detí nepochybne patria k najcitlivejším prípadom, o ktorých môže rozhodovať súd. Vznikajú v osobitnom emocionálnom a právnom kontexte, v ktorom sa vzájomná nevraživosť rodičov a ich pocity voči ich dieťaťu (deťom) prelínajú so základnými právami oboch strán, ktoré sa sústreďujú na najlepší záujem dieťaťa (detí).
2. Konanie zavedené v tejto súvislosti Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uzatvoreným v Haagu 25. októbra 1980 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“) a doplneným v Únii niektorými ustanoveniami nariadenia (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností(2) (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), ktorého cieľom je ukončiť takúto situáciu zabezpečením okamžitého návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, je už predmetom rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Jeho uplatňovanie však zostáva kontroverzné, prinajmenšom v niektorých štátoch.
3. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), vyzýva Súdny dvor, aby preskúmal povinnosť vyplývajúcu z týchto nástrojov pre členské štáty Únie stanoviť zrýchlené konania o žiadostiach o návrat. Tento súd sa konkrétne pýta, či v súlade s uvedenými nástrojmi môže členský štát okrem dvoch riadnych stupňov súdneho konania stanoviť možnosť podať kasačnú sťažnosť, ktorou sa na základe jednoduchej žiadosti, ktorá nie je odôvodnená jedným z verejnoprávnych subjektov oprávnených podať takúto sťažnosť, odkladá výkon právoplatného rozhodnutia o návrate. V týchto návrhoch vysvetlím, prečo to tak nemôže byť.
II. Právny rámec
A. Haagsky dohovor z roku 1980
4. Podľa článku 1 písm. a) Haagskeho dohovoru z roku 1980 je cieľom dohovoru najmä „zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané“.
5. Článok 2 tohto dohovoru stanovuje, že zmluvné štáty tohto dohovoru „prijmú všetky primerané opatrenia na zabezpečenie cieľov dohovoru na svojom území. Na tento účel použijú konania, ktoré zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci“.
6. Článok 11 uvedeného dohovoru stanovuje:
„Justičné alebo správne orgány zmluvných štátov budú v konaní o návrat dieťaťa konať bez odkladu.
Ak príslušný justičný alebo správny orgán nevydá rozhodnutie do šiestich týždňov odo dňa začatia konania, žiadateľ alebo ústredný orgán dožiadaného štátu má právo na vlastný podnet alebo na požiadanie ústredného orgánu dožadujúceho štátu dostať vyjadrenie o dôvodoch omeškania. …“
7. Podľa článku 12 tohto dohovoru:
„Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
…“
8. Článok 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 stanovuje:
„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:
…
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
…“
B. Nariadenie Brusel IIa
9. Článok 11 nariadenia Brusel IIa s názvom „Návrat dieťaťa“ stanovuje:
„1. Keď osoba…, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
…
3. Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.
Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.
…“
A. Poľské právo
10. Článok 5191 § 21 Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok), doplnený Ustawa o wykonywaniu niektórych czynności organu centralnego w sprawach rodzinnych z zakresu obrotu prawnego na podstawie prawa Unii Europejskiej i umów międzynarodowych (zákon, ktorým sa upravujú niektoré činnosti ústredného orgánu v oblasti rodinného práva na základe práva Únie a medzinárodných dohovorov) z 26. januára 2018 (Dz. U. z roku 2018, položka 416, ďalej len „zákon z roku 2018“), stanovuje:
„Kasačnú sťažnosť možno podať aj vo veciach odobratia osoby patriacej do rodičovskej starostlivosti alebo zverenej do starostlivosti vedených podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980.“
11. Podľa článku 519 1 § 2² Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona z roku 2018:
„Kasačnú sťažnosť vo veciach uvedených v § 21 môže podať v lehote štyroch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Prokurator Generalny (generálny prokurátor), Rzecznik Praw Dziecka (ombudsman pre práva detí) a Rzecznik Praw Obywatelskich (ombudsman).“
12. Ustawa z dnia 7 kwietnia 2022 r. o zmianie ustawy Kodeks postępowania cywilnego (zákon zo 7. apríla 2022 o zmene Občianskeho súdneho poriadku) (Dz. U. z roku 2022, položka 1098, ďalej len „zákon z roku 2022“), ktorý nadobudol účinnosť 24. júna 2022, zaviedol do Občianskeho súdneho poriadku článok 3881, ktorý stanovuje:
„1. Vo veciach odobrania osoby patriacej do rodičovskej starostlivosti alebo zverenej do starostlivosti vedených podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980] sa výkon uznesenia o odobratí osoby patriacej do rodičovskej starostlivosti alebo zverenej do starostlivosti odkladá zo zákona, ak osoba uvedená v článku 5191 § 2² podá návrh na [Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava)] v lehote nepresahujúcej dva týždne odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
2. Odklad výkonu uznesenia uvedeného v § 1 zanikne, ak osoba uvedená v článku 5191 § 2² nepodá kasačnú sťažnosť do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
3. Ak osoba uvedená v článku 5191 § 2² podá kasačnú sťažnosť v lehote dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia uvedeného v § 1, odklad výkonu tohto uznesenia sa zo zákona predĺži až do skončenia kasačného konania.
4. Osoba, ktorá podala návrh na odklad výkonu uznesenia uvedeného v § 1, ho môže vziať späť do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia, pokiaľ osoba uvedená v článku 5191 § 22 nepodala kasačnú sťažnosť.
5. V dôsledku späťvzatia návrhu na odklad výkonu uznesenia uvedeného v § 1 sa uznesenie stáva vykonateľným.“
III. Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
13. T. C. (ďalej len „otec“) a M. C. (ďalej len „matka“), poľskí štátni príslušníci, sú rodičmi dvoch detí, a to N., narodeného 8. júna 2011, a M., narodeného 1. januára 2017 (ďalej spolu len „deti“). Rodina žila niekoľko rokov v Írsku. Deti sa tam narodili a majú tiež írske občianstvo. Okrem toho majú obaja rodičia v tejto krajine stabilné zamestnanie, hoci matka je dlhodobo práceneschopná.
14. V lete 2021 matka so súhlasom otca odišla s deťmi na dovolenku do Poľska. V septembri otca informovala o tom, že tam zostane natrvalo. Otec nikdy nesúhlasil so zmenou obvyklého pobytu detí, a teda ani s tým, že sa do Írska nevrátia.
15. Dňa 18. novembra 2021 sa otec obrátil na Sąd Okręgowy we Wrocławiu (Krajský súd Vroclav, Poľsko) so žiadosťou o návrat detí do Írska na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980. Matka vstúpila do konania ako vedľajší účastník a žiadala zamietnutie tejto žiadosti. Prokurator Okręgowy we Wrocławiu (Krajský prokurátor Vroclav) vstúpil do konania ako vedľajší účastník na podporu uvedenej žiadosti.
16. Uznesením z 15. júna 2022 Sąd Okręgowy we Wrocławiu (Krajský súd Vroclav) vyhovel žiadosti otca. Tento súd sa v podstate domnieval, že v prejednávanej veci skutočne došlo k „neoprávnenému zadržiavaniu dieťaťa“ v zmysle Haagskeho dohovoru z roku 1980 a že dôvod zadržiavania stanovený v článku 13 prvom odseku písm. b) tohto dohovoru nie je uplatniteľný. V dôsledku toho nariadil matke, aby zabezpečila návrat detí do Írska v lehote siedmich dní odo dňa, keď sa toto uznesenie stane právoplatným.
17. Matka následne podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava). Otec a krajský prokurátor vo Vroclave navrhli zamietnutie odvolania.
18. Uznesením z 21. septembra 2022 Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) zamietol odvolanie. Odvolací súd v podstate potvrdil posúdenie súdu prvého stupňa, najmä pokiaľ ide o neuplatniteľnosť dôvodu nenavrátenia stanoveného v článku 13 prvom odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980.
19. Uznesenie Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) nadobudlo právoplatnosť v deň jeho vyhlásenia, teda 21. septembra 2022. Uznesenie Sąd Okręgowy we Wrocławiu (Krajský súd Vroclav) z 15. júna 2022 tiež nadobudlo právoplatnosť k tomuto dátumu.
20. Dňa 28. septembra 2022 uplynula sedemdňová lehota, ktorú matke poskytol Sąd Okręgowy we Wrocławiu (Krajský súd Vroclav) uznesením z 15. júna 2022 na dobrovoľné vykonanie právoplatného uznesenia o návrate, pričom matka nezabezpečila návrat detí do Írska.
21. Dňa 29. septembra 2022 otec s cieľom pristúpiť k nútenému výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate podal na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) návrh, aby tento súd doplnil toto uznesenie o doložku vykonateľnosti a predložil mu kópiu uvedeného uznesenia spolu s touto doložkou.
22. Dňa 30. septembra 2022 ombudsman pre práva detí požiadal o odklad výkonu uznesení súdov prvého a druhého stupňa podľa článku 3881 § 1 Občianskeho súdneho poriadku. Dňa 5. októbra 2022 tak urobil aj Prokurator Generalny (generálny prokurátor).
23. Za týchto podmienok Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni článok 11 ods. 3 [nariadenia Brussel IIa], ako aj článok 22, článok 24, článok 27 ods. 6 a článok 28 ods. 1 a 2 [nariadenia Brussel IIb] v spojení s článkom 47 [Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)] uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho práva, podľa ktorého sa vo veciach týkajúcich sa odobratia osoby patriacej do rodičovskej starostlivosti alebo zverenej do starostlivosti, vedených podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980], na žiadosť generálneho prokurátora, ombudsmana pre práva detí alebo [všeobecného ombudsmana], podanú na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) v lehote nepresahujúcej dva týždne odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o odobratí osoby patriacej do rodičovskej starostlivosti alebo zverenej do starostlivosti, zo zákona odkladá výkon tohto uznesenia?“
IV. Konanie na Súdnom dvore
24. Vnútroštátny súd navrhol, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
25. Na podporu tohto návrhu tento súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že deti majú v Poľsku pobyt už viac ako jeden rok, by ďalšie predlžovanie tejto nestabilnej situácie o ďalšie mesiace konania mohlo na jednej strane vážne poškodiť ich vzťah s otcom a na druhej strane ovplyvniť ich blaho, a najmä skomplikovať ich prípadný návrat do Írska a ich opätovné začlenenie v tomto štáte.
26. Vzhľadom na tieto skutočnosti tretia komora 26. októbra 2022 rozhodla, že uvedenému návrhu vyhovie.
27. Otec, ombudsman pre práva detí, generálny prokurátor, matka, poľská vláda, ako aj Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. decembra 2022, boli zastúpení otec, prokurátor, matka, poľská, belgická, francúzska a holandská vláda, ako aj Komisia.
V. Analýza
28. Na úvod je vhodné pripomenúť, že Haagsky dohovor z roku 1980, ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty,(3) má za cieľ upraviť z občianskoprávneho hľadiska „medzinárodné únosy detí“ alebo konkrétnejšie ich „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“. Ide tu o situácie, v ktorých je maloletý vo všeobecnosti „premiestnený“ jedným z jeho rodičov zo zmluvného štátu, kde má obvyklý pobyt, do iného zmluvného štátu, alebo sa „nevráti“ do prvého štátu v rozpore s opatrovníckym právom, ktoré bolo priznané podľa práva uvedeného štátu, najmä ak v súlade s týmto právom takéto premiestnenie alebo zadržanie malo byť – ale nebolo – povolené druhým rodičom.(4)
29. Vychádzajúc z predpokladu, že takéto konanie vo všeobecnosti vážne poškodzuje záujmy uneseného dieťaťa – ktoré je tak odobraté z prostredia, v ktorom sa nachádzalo pred únosom, a často pozbavené kontaktov s druhým rodičom – a že v zásade je v jeho najlepšom záujme obnoviť v čo najkratšom čase statu quo ante a kontinuitu jeho životných podmienok a rozvoja,(5) tento dohovor stanovuje osobitný postup, ktorého cieľom je zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu.
30. Ak sa „žiadosť o návrat“ podáva na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980 – zvyčajne opusteným rodičom – príslušnému orgánu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené („dožiadaný štát“), tento dohovor v článku 12 stanovuje zásadu, že tento orgán nariadi „okamžite návrat“ dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Tento orgán však môže výnimočne nenariadiť návrat dieťaťa v prípadoch taxatívne vymenovaných v uvedenom dohovore, v ktorých by obnovenie status quo ante nebolo v záujme dieťaťa. Ide najmä o prípad podľa článku 13 ods. 1 písm. b) tohto dohovoru, keď existuje „vážne nebezpečenstvo“, že by návrat vystavil dieťa fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
31. Pokiaľ dôjde k únosu detí, ako v konaní vo veci samej, v rámci Únie, ustanovenia Haagskeho dohovoru z roku 1980 sú doplnené ustanoveniami článku 11 nariadenia Brusel IIa – alebo v prípade žiadostí o návrat podaných do 1. augusta 2022, článkami 22 až 29 nariadenia Brusel IIb.(6) Tieto nariadenia v podstate posilňujú vo vzťahoch medzi členskými štátmi zásadu okamžitého návratu dieťaťa, ako je stanovená v článku 12 dohovoru, najmä tým, že poskytujú prísnejší rámec ako samotný dohovor pre použitie dôvodov nenavrátenia stanovených v jeho článku 13.
32. Po pripomenutí týchto všeobecných úvah, ako som uviedol v úvode týchto návrhov, sa prejednávaná vec konkrétne týka opravných prostriedkov stanovených v poľskom práve na preskúmanie žiadostí o návrat detí, a teda na uplatnenie vyššie opísaného postupu. V tomto úvodnom štádiu mojej analýzy považujem tiež za užitočné stručne uviesť relevantné aspekty.
33. V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že žiadosť o návrat podaná poľským orgánom na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980, najmä v prípade únosu medzi dvoma členskými štátmi, keď nariadenia Brusel IIa a Brusel IIb dopĺňajú tento dohovor, môže viesť k dvom riadnym súdnym konaniam.
34. Žiadosť o návrat najprv posúdi jeden z príslušných regionálnych súdov. Účastníci konania a prípadní vedľajší účastníci konania môžu následne podať odvolanie proti rozhodnutiu o návrate – alebo o nevrátení – vydanému na konci tohto prvostupňového konania. V takom prípade je vec opätovne preskúmaná Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava), ktorý má výlučnú právomoc v tejto oblasti.(7)
35. Odvolací rozsudok sa ku dňu vyhlásenia rozsudku považuje za právoplatný. V ten istý deň sa zvyčajne stane vykonateľným vo vnútroštátnom právnom poriadku. To isté platí pre potvrdzujúce rozhodnutie vydané v prvom stupni. Keď sa nariaďuje návrat dieťaťa, príslušné orgány ho môžu v zásade vykonať pod podmienkou splnenia určitých formálnych náležitostí.(8)
36. Napriek tomu poľský zákonodarca prijatím zákona z roku 2018 stanovil – predtým neexistujúcu – možnosť podať kasačný opravný prostriedok na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) proti rozhodnutiu o návrate.(9) Tento mimoriadny opravný prostriedok však nie je k dispozícii rodičom premiestneného dieťaťa (detí). Iba tri verejné subjekty – konkrétne generálny prokurátor, ombudsman pre práva detí a ombudsman – sú totiž oprávnené podať kasačnú sťažnosť bez ohľadu na to, či predtým vstúpili do konania, a to v lehote štyroch mesiacov odo dňa, keď predmetné rozhodnutie o návrate nadobudlo právoplatnosť.(10)
37. Ako všeobecné pravidlo podanie kasačnej sťažnosti v poľskom práve nemá odkladný účinok. Účastníci konania však môžu podať na odvolací súd, ktorý vydal právoplatné rozhodnutie napadnuté odvolaním, v súlade so všeobecným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne s článkom 388 ods. 1 tohto poriadku, návrh na odklad výkonu tohto rozhodnutia až do skončenia kasačného konania, ak by jeho vykonanie mohlo spôsobiť nenapraviteľnú ujmu účastníkovi konania, pričom posúdenie tejto podmienky, a teda priznanie takéhoto odkladu, podlieha posúdeniu tohto súdu.
38. Zatiaľ čo v rokoch 2018 až 2022 sa tieto všeobecné pravidlá uplatňovali aj na rozhodnutia o návrate, poľský zákonodarca zaviedol zákonom z roku 2022 osobitné ustanovenie týkajúce sa osobitne tejto kategórie rozhodnutí, a to od 24. júna 2022.(11)
39. Podľa nového článku 3881 § 1 Občianskeho súdneho poriadku sa totiž výkon právoplatného rozhodnutia o návrate zo zákona odkladá, ak jeden z verejných subjektov, ktoré sú oprávnené podať kasačnú sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu, podá takýto návrh na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) v lehote dvoch týždňov odo dňa, keď toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.(12) Na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 388 Občianskeho súdneho poriadku, takýto návrh nevyžaduje žiadne odôvodnenie alebo posúdenie týmto súdom. Ak je podaný podobný návrh, výkon rozhodnutia o návrate sa zo zákona odkladá o na dobu dvoch mesiacov odo dňa, keď toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Ak subjekt, ktorý podal návrh na odklad výkonu v tejto lehote, nepodá kasačnú sťažnosť, odklad výkonu zaniká.(13) Naproti tomu, ak sa podá kasačná sťažnosť, odklad výkonu sa predlžuje až do skončenia kasačného konania.(14)
40. Na základe týchto procesných podmienok bola v konaní vo veci samej žiadosť o návrat detí podaná otcom preskúmaná v prvostupňovom konaní a potom na základe odvolania matky vnútroštátnym súdom. Obidva zúčastnené súdy tomuto návrhu vyhoveli. Uznesenia, ktoré každý z nich vydal, sa stali právoplatnými v deň vyhlásenia druhého uznesenia. Generálny prokurátor a ombudsman pre práva detí však podali na vnútroštátny súd na základe petície matky návrhy smerujúce k odkladu ich výkonu na základe článku 3881 § 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto dva subjekty následne podali v zákonnej lehote kasačné sťažnosti. Tieto návrhy na odklad by mali v zásade zo zákona zabrániť vykonaniu právoplatného rozhodnutia o návrate detí na celú dobu konania pred Sąd Najwyższy (Najvyšší súd).
41. Vnútroštátny súd pochybuje, že takýto výsledok je zlučiteľný s Haagskym dohovorom z roku 1980 a s nariadeniami Brusel IIa a Brusel IIb, ako aj s právom na účinný prostriedok nápravy zaručeným v článku 47 Charty. Zastávam rovnaký názor, ako podrobne vysvetlím v nasledujúcich odsekoch (časť B). Predtým sa budem stručne venovať jeho prípustnosti (časť A).
A. O prípustnosti
42. Generálny prokurátor a matka vo svojich pripomienkach namietajú neprípustnosť otázky položenej vnútroštátnym súdom, pričom poukazujú na jej hypotetickú povahu. V tejto súvislosti tvrdia, že sa na tomto súde v súčasnosti neprejednáva žiadny „spor“ alebo „konanie“, v rámci ktorého by sa mal „vydať rozsudok“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, ktorý by mohol zohľadniť prípadné rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke.(15)
43. Domnievam sa, podobne ako otec a Komisia, že položená otázka je skutočne prípustná, a preto treba túto námietku zamietnuť.
44. V tejto súvislosti po prvé poznamenávam, že táto otázka súvisí so súdnym konaním o návrate, ktoré prebiehalo najmä pred vnútroštátnym súdom. Je pravda, ako zdôrazňuje matka, že tento súd formuloval uvedenú otázku po vydaní svojho uznesenia z 21. septembra 2022,(16) ktorým sa definitívne skončilo toto konanie vo veci samej. Otázky uvedeného súdu sa však nevzťahujú na meritum žiadosti o návrat, ale na vykonateľnosť rozhodnutia, ktorým sa tomuto návrhu vyhovie a o ktorej tento súd ešte musí rozhodnúť vzhľadom na návrh otca, aby potvrdil vykonateľnosť,(17) a zároveň na návrhy generálneho prokurátora a ombudsmana pre práva detí, ktorými sa naopak domáhajú odkladu výkonu rozhodnutia.
45. Pripomínam však, že Súdny dvor vykladá výraz „vydať rozhodnutie“ použitý v článku 267 ZFEÚ(18) extenzívne. Hoci súdne osvedčenie vykonateľnosti rozhodnutia o návrate sa nevyhnutne uskutoční až po tom, ako bolo toto rozhodnutie „vydané“, faktom zostáva, ako to vysvetlil otec, že v poľskom práve je táto formalita nevyhnutná na to, aby mohol následne požiadať príslušné orgány o jeho vykonanie. Toto osvedčenie sa teda z funkčného hľadiska zdá byť ako posledná fáza predchádzajúceho súdneho konania nevyhnutná na zabezpečenie praktickej účinnosti rozhodnutia o návrate.(19)
46. Po druhé by som chcel poznamenať, že aj keby sa malo posudzovať osvedčenie vykonateľnosti rozhodnutia o návrate izolovane, nie sú pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd má v tomto rámci „vydať rozhodnutie“ v zmysle článku 267 ZFEÚ. V tejto súvislosti otec na pojednávaní bez toho, aby to bolo spochybnené, vysvetlil, že toto osvedčenie – na ktorého vydanie je oprávnený súd – ako pripustila tak matka, ako aj generálny prokurátor na pojednávaní(20) – je samo osebe súdnym konaním upraveným v poľskom práve. „Doložka“ vykonateľnosti má formu špecifického uznesenia vydaného uvedeným súdom, pripojeného k rozhodnutiu o nariadení návratu dieťaťa, ktorým sa príslušným orgánom ukladá povinnosť vykonať toto uznesenie.(21) Ako navyše tvrdí otec, každý z nich ľahko pochopí – s výnimkou preukázania nadmerného formalizmu – že zjavný rozpor medzi návrhmi podanými na jednej strane otcom a na druhej strane generálnym prokurátorom a ombudsmanom pre práva detí odzrkadľuje existenciu „sporu“ týkajúceho sa tejto problematiky medzi týmito účastníkmi konania, o ktorom musí uvedený súd „rozhodnúť“ v rámci toho istého konania.
47. V tejto súvislosti je irelevantné tvrdenie generálneho prokurátora, že tieto jednotlivé návrhy si nevyžadujú žiadne preskúmanie zo strany vnútroštátneho súdu z dôvodu, že v súlade s článkom 3881 Občianskeho súdneho poriadku k prerušeniu konania dochádza zo zákona, čo vedie k automatickému zamietnutiu návrhu otca. Pripomínam totiž, že otázka položená týmto súdom sa v podstate týka práve toho, či je zlučiteľné s právom Únie, že takýto odklad môže byť v prípade žiadosti dosiahnutý zo zákona bez toho, aby bola nevyhnutnosť a primeranosť tohto opatrenia preskúmaná súdom. Toto tvrdenie sa teda týka podstaty tejto otázky a z tohto dôvodu nemôže viesť k jej neprípustnosti.(22)
48. V tomto kontexte odpoveď Súdneho dvora na uvedenú otázku môže vnútroštátny súd zohľadniť nielen v konaní vo veci samej, ale dokonca sa zdá byť, ako to tvrdí otec, „potrebná“ na to, aby mohol rozhodnúť spor súvisiaci s vykonateľnosťou rozhodnutia o návrate. Za predpokladu, že právo Únie bráni takému ustanoveniu, akým je článok 3881 Občianskeho súdneho poriadku, tento súd musí považovať návrhy na prerušenie konania za neplatné, a teda vyhovieť návrhu otca. V opačnom prípade bude musieť rozhodnúť o odklade výkonu tohto rozhodnutia a zamietnuť tento posledný uvedený návrh.
49. Po tomto spresnení generálny prokurátor ešte tvrdí, že prejudiciálna otázka je neprípustná v rozsahu, v akom sa týka výkladu nariadenia Brusel IIb, hoci toto nariadenie nie je uplatniteľné na skutkové okolnosti vo veci samej.
50. Je pravda, že na túto vec sa ratione temporis uplatňuje len nariadenie Brusel IIa(23) – čoho si je napokon vnútroštátny súd vedomý. Súdny dvor sa teda vzhľadom na logiku, ktorá je vlastná prejudiciálnemu konaniu, nemôže v prejednávanej veci priamo vyjadriť k výkladu nariadenia Brusel IIb. Tento problém si však vyžaduje len preformulovanie prejudiciálnej otázky s cieľom obmedziť ju na prvý nástroj. Navyše pri analýze tejto otázky možno nariadenie Brusel IIb zohľadniť ako súčasť kontextu.(24)
B. O veci samej
51. Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či na jednej strane článok 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa v spojení s článkami 2 a 11 Haagskeho dohovoru z roku 1980, ako aj na druhej strane články 7 a 47 Charty bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 3881 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý zo zákona pozastavuje na základe jednoduchej žiadosti niektorých oprávnených orgánov verejnej moci bez uvedenia dôvodu výkon právoplatného rozhodnutia o návrate vydaného po dvoch riadnych konaniach na obdobie dvoch mesiacov, aby mohli tieto subjekty podať kasačnú sťažnosť, a prípadne na celé obdobie konania o tomto opravnom prostriedku.
52. Ako nezabudli zdôrazniť matka, prokurátor a poľská vláda, Haagsky dohovor z roku 1980 a nariadenie Brusel IIa nezjednocujú procesné pravidlá uplatniteľné na žiadosti o návrat na základe tohto dohovoru. Tieto nástroje vôbec neobsahujú ustanovenia týkajúce sa opravných prostriedkov proti rozhodnutiu o návrate vydanému súdom dožiadaného členského štátu od okamihu, od ktorého sa takéto rozhodnutie stáva vykonateľným, alebo odkladného účinku takéhoto opravného prostriedku na výkon tohto rozhodnutia. Všetky tieto otázky upravuje vnútroštátne právo dožiadaného členského štátu.
53. Stanovenie týchto procesných pravidiel patrí do právomoci každého členského štátu. Z týchto nástrojov, ako aj zo Zmlúv, Charty a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), však vyplývajú určité povinnosti podrobne opísané v nasledujúcich oddieloch, ktoré tieto štáty musia dodržiavať pri výkone tejto právomoci(25) – ktorá teda nie je neobmedzená, ale naopak obmedzená.
54. Podobne ako otec, belgická, francúzska a holandská vláda, ako aj Komisia sa domnievam, že poľský zákonodarca prijatím článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku práve prekročil hranice svojej právomoci. Týmto ustanovením totiž tento normotvorca zbavil konanie o návrate účinnosti (oddiel 1). Tým obmedzil aj základné právo otca na rešpektovanie rodinného života a na účinný prostriedok nápravy (oddiel 2), pričom takéto obmedzenie a s ním spojené negatívne dôsledky neboli odôvodnené (oddiel 3).
1. O účinnosti konania o návrate
55. Ako som už pripomenul vyššie, konanie o návrate, stanovené v Haagskom dohovore z roku 1980 a doplnené nariadením Brusel IIa, v prípade únosu dieťaťa sleduje jednoduchý cieľ: zabezpečiť jeho „okamžitý“(26) alebo, inými slovami, „bezodkladný“(27) návrat do štátu jeho obvyklého pobytu.
56. Čas je totiž v tejto oblasti rozhodujúcim faktorom. Vo všeobecnosti platí, že čím skôr sa vyriešia problémy spôsobené so zmenou prostredia, tým menej traumatizujúce to bude pre dieťa. Naopak, čím viac času malo dieťa na integráciu do nového prostredia, tým ťažší bude pre dieťa návrat do štátu pôvodu.(28) Od toho závisí aj vzťah dieťaťa s opusteným rodičom. Intenzita tohto vzťahu klesá, keď uplynú mesiace bez kontaktu. K týmto úvahám sa pridáva skutočnosť, že čím je vek tohto dieťaťa nižší, tým rýchlejšie sa vyvíja jeho intelektuálna a psychologická stránka, a tým viac môže plynutie času ovplyvniť a poškodiť tento vzťah.(29)
57. Cieľ „okamžitého“ alebo „bezodkladného“ návratu dieťaťa zjavne predpokladá požiadavku rýchlosti, ktorá je podrobne zdôraznená v rôznych ustanoveniach Haagskeho dohovoru z roku 1980 a nariadenia Brusel IIa. Konkrétne článok 2 druhá veta tohto dohovoru ukladá orgánom členských štátov povinnosť, aby pri vybavovaní žiadosti o návrat využili svoje „konania, ktoré zabezpečia čo najrýchlejšie skončenie veci“ a jeho článok 11 prvý odsek im ukladá povinnosť „v konaní o návrat dieťaťa konať bez odkladu.“ Článok 11 ods. 3 prvý pododsek uvedeného nariadenia v podstate preberá rovnaké povinnosti tým, že ukladá súdom týchto štátov, ak rozhodujú o žiadosti o návrat, povinnosť „konať o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok“.
58. Táto požiadavka rýchlosti je okrem toho veľmi konkrétne vyjadrená v článku 11 druhom odseku Haagskeho dohovoru z roku 1980, z ktorého vyplýva, že vnútroštátne orgány musia v ideálnom prípade(30) rozhodnúť o žiadosti o návrat v lehote šiestich týždňov od podania žiadosti. Ako navyše zdôrazňuje Komisia, normotvorca Únie stanovil túto lehotu ako záväznú pre únosy detí v rámci Únie. V súlade s článkom 11 ods. 3 druhým pododsekom nariadenia Brusel IIa totiž súd, na ktorý bol podaný takýto návrh, musí „vydať rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti“.
59. Okrem toho, hoci je pravda, ako tvrdí generálny prokurátor a poľská vláda, že tieto rôzne povinnosti sa týkajú prijatia rozhodnutia o návrate, a nie výkonu takého rozhodnutia, pre vnútroštátne orgány v tejto súvislosti platí rovnaká požiadavka účinnosti a rýchlosti. Ak by totiž rozhodnutie o návrate vydané so všetkou požadovanou rýchlosťou mohlo zostať mŕtvym listom alebo by ho tieto orgány mohli vykonať len oneskorene, predmetné povinnosti by boli zbavené akéhokoľvek potrebného účinku.(31)
60. V tomto kontexte musia normotvorcovia členských štátov podľa článku 2 Haagskeho dohovoru z roku 1980(32) a podľa zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ(33) stanoviť právny rámec vhodný na zabezpečenie rýchlosti a účinnosti konania o návrate, a tak zabezpečiť dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje, najmä tým, že sa príslušným orgánom umožní vybavovať žiadosti o návrat a vykonať príslušné rozhodnutia s požadovanou rýchlosťou.
61. Podobne ako otec, belgická, francúzska a holandská vláda, ako aj Komisia sa domnievam, že poľský zákonodarca dosiahol prijatím článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku presný opak.
62. V tejto súvislosti pripomínam, že v poľskom práve môže byť žiadosť o návrat predmetom dvoch riadnych súdnych konaní, pričom prípadné odvolanie proti rozhodnutiu vydanému v prvom stupni má odkladný účinok. V tejto súvislosti mohol poľský zákonodarca určite okrem iného stanoviť možnosť podať kasačnú sťažnosť – pričom takáto možnosť existuje aj v iných členských štátoch. Tento normotvorca však s týmto mimoriadnym opravným prostriedkom spojil taký mechanizmus automatického odkladu výkonu napadnutého konečného rozhodnutia, akým je mechanizmus upravený v uvedenom článku 3881, pričom neprijal dostatočné opatrenia na zabezpečenie rýchlosti uvedeného opravného prostriedku, a tým na systémovej úrovni(34) narušil rýchlosť a účinnosť konania o návrate.
63. V prvom rade by som chcel pripomenúť, že keď jeden z verejných subjektov oprávnených podať kasačnú sťažnosť – generálny prokurátor, ombudsman pre práva dieťaťa alebo ombudsman – podá návrh na základe toho istého článku 3881, má zo zákona k dispozícii odkladnú lehotu dva mesiace, ktorá sa počíta odo dňa vydania konečného rozhodnutia, ak si želá podať takéto opravný prostriedok.(35) Hoci sa zdá, že táto lehota je, ako tvrdila matka, generálny prokurátor, ombudsman pre práva dieťaťa a poľská vláda, kratšia ako lehota, ktorá je vo všeobecnosti stanovená v poľskom práve na podanie takéhoto odvolania – ktorá je zrejme šesť mesiacov – jej dĺžka je v súvislosti s konaním o návrate zarážajúca. Ako príklad možno uviesť, že uvedená lehota – ktorá, pripomínam, je určená na prípadnú prípravu odvolania – je dlhšia ako šesť týždňov, ktoré sú zvyčajne určené súdom na rozhodnutie o žiadosti o návrat.
64. Okrem toho pripomínam, že v prípade podania kasačnej sťažnosti v tej istej lehote sa odkladný účinok predlžuje až do skončenia konania na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd). Ako pripustila poľská vláda na pojednávaní, vo vnútroštátnom práve nie je stanovená žiadna lehota na preskúmanie takéhoto opravného prostriedku. Táto vláda pri tejto príležitosti pripomenula, že konania na tomto súde trvajú v priemere jedenásť mesiacov, čo je oveľa dlhšie ako šesťtýždňová lehota stanovená v článku 11 druhom odseku Haagskeho dohovoru z roku 1980 a článku 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa.(36) Okrem toho sa zdá, že uvedený súd nedisponuje podľa svojich vnútorných predpisov nástrojmi, ako je naliehavé prejudiciálne konanie, ktoré Súdny dvor použil v prejednávanej veci, ktoré by ho zaväzovali urýchlene rozhodnúť o takomto opravnom prostriedku.(37)
65. V druhom rade na rozdiel od toho, čo naznačujú matka, generálny prokurátor a poľská vláda, sporný mechanizmus môže ovplyvniť nielen niekoľko konaní o návrate predložených poľským súdom, ale mnohé z nich.
66. V tejto súvislosti poznamenávam, že hoci sa kasačná sťažnosť v Poľsku obmedzuje na právne otázky, zahŕňa aj údajné „nesprávne uplatnenie práva“(38) odvolacím súdom vrátane nesprávneho uplatnenia právnych dôvodov nenavrátenia, ktoré sú stanovené v článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980. Keďže tieto dôvody často uvádza rodič, ktorý dieťa uniesol, aby namietal proti jeho návratu, a v prípade potreby ich musí preskúmať tento súd, veľké množstvo rozhodnutí o návrate by mohlo byť predmetom takéhoto odvolania. Generálny prokurátor totiž na pojednávaní uviedol, že presne tento dôvod namietal vo svojej sťažnosti v konaní vo veci samej.(39)
67. Okrem toho skutočnosť, že poľský zákonodarca obmedzil okruh osôb oprávnených podať takúto kasačnú sťažnosť na generálneho prokurátora, ombudsmana a ombudsmana pre práva dieťaťa, bráni tomu, aby rodič, ktorý uniesol dieťa, podával šikanózne sťažnosti výlučne na účely zdržiavania konania s cieľom zmariť účinnosť ustanovení Haagskeho dohovoru z roku 1980 a nariadenia Brusel IIa.(40) Faktom však zostáva, že na jednej strane počet takýchto subjektov zvyšuje šancu na podanie takejto sťažnosti, a na druhej strane by tieto subjekty mohli samy tento postup zneužiť, dokonca na žiadosť dotknutého rodiča – k tomuto aspektu sa ešte vrátim.(41)
68. V súvislosti s týmto posledným bodom matka, generálny prokurátor a poľská vláda odpovedali, že v praxi je počet kasačných sťažností podaných subjektmi oprávnenými vo veciach medzinárodných únosov detí nízky. No aj za predpokladu, že by to tak bolo, nič to nemení na tom, že samotná možnosť takejto sťažnosti s odkladným účinkom môže vyvolať vážne pochybnosti, pokiaľ ide o spôsobilosť poľských orgánov v prípade únosu dieťaťa do tohto členského štátu zabezpečiť návrat dieťaťa.(42)
69. Po tretie, ako uvádza vnútroštátny súd, rozpor takéhoto mechanizmu automatického odkladu s duchom pravidiel Haagskeho dohovoru z roku 1980 a nariadenia Brusel II je o to zjavnejší, že tento mechanizmus bol stanovený výlučne pre žiadosti o návrat na základe tohto dohovoru. Zdá sa teda, že poľský zákonodarca namiesto toho, aby stanovil na vybavovanie týchto žiadostí uplatnenie „najrýchlejších konaní upravených vnútroštátnym právom“, ako to vyžaduje článok 11 ods. 3 prvý pododsek uvedeného nariadenia, zdá sa, že im naopak vyhradil jedno z najpomalších konaní upravených týmto právom.
70. V poslednom rade treba spomenúť aj iný aspekt, o ktorom sa menej diskutovalo pred Súdnym dvorom. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že po skončení kasačného konania dotknuté verejné subjekty disponujú v prípade potvrdenia rozhodnutia o návrate ešte iným opravným prostriedkom proti takémuto rozhodnutiu, konkrétne „mimoriadnym opravným prostriedkom“ podľa článku 89 Ustawa z dnia 8 grudnia 2017 r. o Sądzie Najwyższym (zákon z 8. decembra 2017 o Najvyššom súde)(43), ktorý podlieha preskúmaniu Izba Kontroli Nadzwyczajnej i Spraw Publicznych Sądu Najwyższego (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a verejné záležitosti). Takéto dovolanie možno podať v lehote jedného roka odo dňa zamietnutia kasačného opravného prostriedku a má aj odkladný účinok.(44)
71. Je pravda, ako uviedol generálny prokurátor a poľská vláda, že podanie takého „mimoriadneho opravného prostriedku“ je v štádiu konania vo veci samej ešte hypotetické. Okrem toho podľa posledných uvedených sa takého „dovolanie“ môže týkať len obmedzených dôvodov,(45) ktoré sa odlišujú od dôvodov už preskúmaných v rámci kasačného opravného prostriedku, a navyše tento opravný prostriedok nebol nikdy doteraz použitý vo veciach únosov detí. Podľa môjho názoru teda platí, že aj v tomto prípade samotná existencia tohto dodatočného opravného prostriedku potvrdzuje zo všeobecného hľadiska vnútroštátneho procesného systému, aký vplyv na rýchlosť a efektívnosť konania o návrate môže mať také ustanovenie, ako je článok 3881 Občianskeho súdneho poriadku.
2. O právach otca na rešpektovanie jeho rodinného života a na účinný prostriedok nápravy
72. Podľa môjho názoru také ustanovenie, akým je článok 3881 Občianskeho súdneho poriadku, tiež vážne obmedzuje základné práva rodiča, ktorým je v prejednávanej veci otec, na rešpektovanie jeho rodinného života, ako aj na účinný prostriedok nápravy, ktoré sú zaručené v článku 7 Charty, ako aj v článku 47 Charty.(46) Spresňujem, že vzhľadom na to, že tieto práva zodpovedajú právam stanoveným v článkoch 8 a 6 EDĽP, treba ich vykladať s prihliadnutím na relevantnú judikatúru ESĽP.(47)
73. V tejto súvislosti z tejto judikatúry vyplýva, že právo rodiča požiadať v prípade medzinárodného únosu dieťaťa o jeho návrat patrí do pôsobnosti práva na rešpektovanie jeho rodinného života.(48) V tejto súvislosti ESĽP opakovane rozhodol, že členské štáty majú v tejto oblasti pozitívne povinnosti podľa článku 8 EDĽP, teda povinnosti, ktoré tento súd vykladá vo svetle Haagskeho dohovoru z roku 1980. Ich povinnosťou je najmä zaobstarať primerané a účinné prostriedky vrátane vhodného právneho rámca, aby zabezpečili dodržiavanie práva opusteného rodiča na návrat dieťaťa. Podľa uvedeného súdu sa primeranosť týchto prostriedkov posudzuje podľa rýchlosti, pričom sa zohľadňujú dôsledky, ktoré môže mať plynutie času v tejto oblasti.(49)
74. Členské štáty majú teda na jednej strane povinnosť na základe článku 8 EDĽP stanoviť právny rámec, ktorý zabezpečí, aby sa o žiadostiach o návrat rozhodlo v „primeranej lehote“ na všetkých inštanciách, pričom v oblasti medzinárodných únosov detí sa od vnútroštátnych orgánov vyžaduje „mimoriadna starostlivosť“. Táto povinnosť je uložená týmto orgánom aj na základe práva na spravodlivý proces upraveného v článku 6 tohto dohovoru.(50)
75. Z judikatúry ESĽP pritom vyplýva, že skutočnosť, že členský štát povolí mnohé odvolania, kasačné opravné prostriedky a iné „mimoriadne opravné prostriedky“ proti rozhodnutiam o návrate, prípadne s odkladným účinkom, predstavuje v tejto súvislosti systémové pochybenie, keďže tieto početné opravné prostriedky môžu neprimerane predĺžiť preskúmanie akejkoľvek žiadosti o návrat – či dokonca hraničia s odopretím spravodlivosti.(51)
76. Na druhej strane sú členské štáty tiež povinné podľa článkov 6 a 8 EDĽP v prípade právoplatného rozhodnutia o návrate prijať všetky primerané a potrebné opatrenia na uľahčenie jeho výkonu.(52) Ako však tvrdí otec a Komisia, právo na rešpektovanie rodinného života a právo na účinný opravný prostriedok opusteného rodiča by sa naopak stalo iluzórnym, ak by určité orgány verejnej moci mohli bez akéhokoľvek vysvetlenia, alebo dokonca bez podania kasačného opravného prostriedku, spôsobiť zo zákona odklad výkonu takého rozhodnutia, čo by malo za následok, že toto rozhodnutie zostáva neúčinné v neprospech uvedeného rodiča na značne dlhé obdobie.(53)
3. O neexistencii odôvodnenia takéhoto mechanizmu
77. Matka, generálny prokurátor, ombudsman pre práva detí a poľská vláda tvrdia, že taký mechanizmus, akým je mechanizmus upravený v článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku, má za cieľ a je nevyhnutný na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany dieťaťa v súlade s článkom 47 Charty, ktorého najlepší záujem chránený najmä článkom 24 Charty je prvoradým hľadiskom pri výklade a uplatňovaní Haagskeho dohovoru z roku 1980 a nariadenia Brusel IIa.(54)
78. Aj keď títo účastníci konania a dotknuté osoby uznávajú, že tieto posledné uvedené nástroje boli vypracované práve s cieľom reagovať na najlepší záujem premiestneného dieťaťa a že vo všeobecnosti je v jeho najlepšom záujme vrátiť sa v čo najkratšom čase do štátu jeho obvyklého pobytu,(55) zdôrazňujú, že to tak nie je vždy. Konkrétne, ak rodič, únosca ktorý, rovnako ako matka v prejednávanej veci tvrdí, že existuje „vážne nebezpečenstvo“, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme ,alebo by ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie v zmysle článku 13 prvého odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, tieto tvrdenia by mali, keďže sa týkajú dobrých podmienok a dôstojnosti dieťaťa, viesť k podrobnému súdnemu preskúmaniu, ako to vyžaduje ESĽP, a na tento účel by mali byť prístupné kasačnému opravnému prostriedku, v prípade potreby aj na úkor rýchlosti konania o návrate.
79. V tejto súvislosti je automatický odklad výkonu konečného rozhodnutia o návrate, ako sa uvádza v článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bráni násilnému návratu dieťaťa do štátu pôvodu pred podaním takéhoto opravného prostriedku a jeho prípadným preskúmaním Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), by bolo nevyhnutné na zabezpečenie praktickej účinku kasačného opravného prostriedku, ako aj na zabránenie tomu, aby sa údajné „vážne nebezpečenstvo“ naplnilo a aby dieťa v dôsledku toho utrpelo nenapraviteľnú ujmu.
80. Rovnako ako otec, belgická, francúzska a holandská vláda, ako aj Komisia, nesúhlasím s týmto názorom. Hoci je uvedený cieľ chvályhodný, predmetné opatrenie podľa môjho názoru prekračuje rámec nevyhnutný na jeho dosiahnutie a navyše nie je primerané.
81. Je pravda, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že ak sú v rámci konania o návrate uvedené obhájiteľné tvrdenia o „vážnom nebezpečenstve“ v zmysle článku 13 prvého odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, najlepší záujem dieťaťa ukladá súdnym orgánom povinnosť náležite preskúmať tieto tvrdenia, aby sa v každom prípade ubezpečili, že návrat dieťaťa je skutočne v jeho najlepšom záujme, alebo v opačnom prípade uplatnili dôvod nenavrátenia stanovený v tomto ustanovení. Takéto tvrdenia musia byť teda „skutočne zohľadnené“ týmito orgánmi – preskúmanie môže v určitých prípadoch odôvodniť primerané prekročenie lehoty šiestich týždňov, ktorá je im bežne uložená(56) – a viesť k prijatiu rozhodnutí „osobitne“ a „dostatočne“ odôvodnených vzhľadom na okolnosti každej veci.(57)
82. Nemožno však z toho vyvodiť, ako to robia zástancovia článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku, že rovnaké tvrdenia o „vážnom nebezpečenstve“ pre dieťa v prípade návratu by sa museli opätovne preskúmať v konaní na viacerých stupňoch. Súdna ochrana tohto dieťaťa proti takémuto „nebezpečenstvu“ je totiž už v zásade zabezpečená na úrovni požadovanej právom Únie a EDĽP, a to existenciou opravného prostriedku pred súdnym orgánom.(58)
83. Konanie vo veci samej je podľa môjho názoru v tejto súvislosti ilustratívne. V tejto veci už bola súdna ochrana detí zabezpečená nie v rámci jedného stupňa konania, ako to stanovujú články 24 a 47 Charty, ale v rámci dvoch stupňov konania. Hoci sa zdá, že kasačné opravné prostriedky podané na žiadosť matky generálnym prokurátorom a ombudsmanom pre práva detí vychádzajú z údajného porušenia článku 13 prvého odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980 súdmi nižšej inštancie, poznamenávam, že tieto súdy nenariadili návrat detí automaticky alebo mechanicky. Zdá sa naopak, že „skutočne vzali do úvahy“ tvrdenia matky týkajúce sa existencie „vážneho nebezpečenstva“, ktoré hrozí deťom v prípade návratu. Predovšetkým je nesporné, že prvostupňový súd v tejto súvislosti vykonal podrobné dôkazné konanie – čo môže vysvetliť sedem mesiacov, ktoré potreboval na prijatie rozhodnutia – najmä tým, že požiadal o znalecký posudok, ktorého závery použil na vylúčenie toho, že by návrat vystavil deti takémuto „nebezpečenstvu“.(59) Je tiež nesporné, že tieto súdy vydali rozhodnutia, ktoré sú v tomto ohľade podrobne a osobitne odôvodnené vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.(60)
84. Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že aj pokiaľ ide o tvrdenia o „vážnom nebezpečenstve“ pre dieťa v prípade návratu v zmysle článku 13 prvého odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, dodržanie najlepšieho záujmu dieťaťa a práva dieťaťa na súdnu ochranu chránené v článkoch 24 a 47 Charty, neukladajú poľskému zákonodarcovi povinnosť podať kasačný opravný prostriedok proti rozhodnutiam o návrate, a ani opatriť tieto odvolania odkladným účinkom zo zákona na základe jednoduchej žiadosti bez uvedenia dôvodov.(61) Článok 3881 Občianskeho súdneho poriadku teda ide nad rámec toho, čo je v tejto súvislosti nevyhnutné.
85. Je pravda, že môžu nastať výnimočné situácie, v ktorých by konečné rozhodnutie o návrate, prijaté na jednom alebo dokonca na dvoch stupňoch súdneho konania, v prípade výkonu vystavilo dotknuté dieťa fyzickej alebo duševnej ujme atď., tak ako je uvedené v článku 13 prvom odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980. Mohlo by sa tak stať, ak by takéto nebezpečenstvo existovalo už pri preskúmaní žiadosti o návrat, ale dotknuté súdy o ňom nevedeli – napríklad preto, že rodič únosca to neuviedol – alebo že súdy z nevysvetliteľných dôvodov ignorovali toto tvrdenie, a tým zjavne porušili procesné povinnosti vyplývajúce z judikatúry ESĽP. Takáto situácia by mohla vyplývať aj zo zmeny okolností, ku ktorej došlo od prijatia rozhodnutia o návrate, ktorá by spôsobila nové nebezpečenstvo pre dieťa.(62)
86. Pre takéto prípady je podľa môjho názoru na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa nevyhnutný mechanizmus odkladu výkonu rozhodnutia o návrate, prípadne vyčkanie na výsledok konania o opravnom prostriedku, ktorým sa má dosiahnuť výmaz tohto rozhodnutia z právneho poriadku alebo konštatovanie jeho neplatnosti.
87. Mechanizmus stanovený v článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku, aj keby bol určený, ako to tvrdí poľská vláda, pre takéto výnimočné prípady, však nie je, ako som už uviedol, opatrený žiadnou zárukou, ktorá by zabezpečila, že sa v praxi použije výlučne v podobných prípadoch.
88. V tejto súvislosti pripomínam, že odklad výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate na základe tohto ustanovenia nepodlieha žiadnej podmienke, okrem formálneho podania žiadosti v tomto zmysle jedným zo subjektov oprávnených na podanie odvolania, a nevyžaduje žiadne odôvodnenie z ich strany. Tieto subjekty teda nie sú povinné predložiť ani najmenší dôkaz preukazujúci to, že výkon tohto rozhodnutia by mohol spôsobiť dieťaťu fyzické alebo psychické nebezpečenstvo v zmysle článku 13 prvého odseku písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980.(63) Takýto mechanizmus teda neumožňuje žiadne súdne preskúmanie, ktoré by bránilo jeho nesprávnemu používaniu alebo dokonca jeho zneužívaniu uvedenými subjektmi.(64) V absolútnom prípade, ako tvrdí otec, nič nebráni tomu, aby tieto tri dotknuté verejné subjekty automaticky podali takúto žiadosť v súvislosti s každým rozhodnutím o návrate vydaným v odvolacom konaní. Tento mechanizmus ich dokonca podnecuje k tomu, aby tak urobili. Nemajú totiž čo stratiť a zároveň získavajú luxus, že môžu v pokoji preskúmať takéto rozhodnutie.
89. Takýto mechanizmus nie je ani primeraný v užšom slova zmysle. Nedochádza v ňom k primeranému zosúladeniu rôznych práv a záujmov. Poľský zákonodarca nedosiahol „správnu rovnováhu“ medzi cieľom ochrany dieťaťa proti „vážnemu nebezpečenstvu“ a rýchlosťou a účinnosťou konania o návrate.(65) Rovnováha sa príliš naklonila v prospech prvého cieľa, a tým obrátila zásadu (návratu) na výnimku (nevrátenia).
90. V tejto súvislosti nemožno ignorovať rozhodujúci vplyv, ktorý odklad výkonu rozhodnutia o návrate na dobu trvania konania o kasačnom opravnom prostriedku môže mať na výsledok konania o návrate. Ako som už uviedol v bode 56 vyššie, čas je v tejto veci rozhodujúcim faktorom. Čím viac sa dieťa integruje v štáte, do ktorého je premiestnené, tým bude preň návrat do štátu pôvodu ťažší, a tým menej je takýto návrat odôvodnený. Preto aj v prípade, že rozhodnutie o odvolaní bude na konci kasačného konania napokon potvrdené, je pravdepodobné, že nebude vykonané, pretože v najlepšom záujme dieťaťa je, aby zostalo v prostredí, ktoré sa medzitým stalo jeho novým domovom. Pod zámienkou stabilizácie jeho situácie, ako to tvrdia zástancovia článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku, by prerušenie na základe tohto ustanovenia mohlo slúžiť najmä na upevnenie skutkového stavu vyplývajúceho z neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, a to posilnením postavenia rodiča únoscu.(66)
91. Neprimeranosť tohto článku 3881 je o to pozoruhodnejšia, že v poľskom práve už existuje iné ustanovenie umožňujúce primerane chrániť dieťa pred akýmkoľvek „vážnym nebezpečenstvom“ fyzickej alebo psychickej ujmy v prípade návratu, a ktoré dosahuje rovnováhu medzi všetkými dotknutými právami a záujmami. Článok 388 Občianskeho súdneho poriadku totiž už umožňuje subjektom oprávneným podať kasačnú sťažnosť proti rozhodnutiu o návrate požiadať o odklad jeho výkonu, ak by sa tým mohla dieťaťu spôsobiť nenapraviteľná ujma. Rozhodujúce je, že súdne preskúmanie, ktoré v tejto súvislosti vykonal Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava), zabezpečuje, že takýto odklad výkonu možno dosiahnuť len vtedy, ak si to skutočne vyžaduje najlepší záujem posledného uvedeného.
92. V tejto súvislosti je podľa môjho názoru veľmi problematické tvrdenie matky, generálneho prokurátora a ombudsmana pre práva detí, podľa ktorého poľský zákonodarca stanovil mechanizmus automatického odkladu na návrh dotknutých subjektov práve z dôvodu, že Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) zamietal väčšinu návrhov na odklad konania podaných na základe článku 388 Občianskeho súdneho poriadku. Jedna z dvoch možností je skutočne pravdivá: buď si bol poľský zákonodarca plne vedomý toho, že nový článok 3881 tohto súdneho poriadku umožní zmariť rozhodnutia o návrate, ktoré v skutočnosti neznamenajú pre dieťa „vážne nebezpečenstvo“ v prípade návratu, pretože inak by tento súd vyhovel žiadostiam o odklad výkonu – v rozpore s povinnosťami uloženými Poľskej republike medzinárodným právom a právom Únie, alebo sa domnieval, že zástupca poľskej výkonnej moci a dva správne orgány sú v lepšom postavení ako poľský súd, aby v každom jednotlivom prípade posúdili existenciu takéhoto „nebezpečenstva“ bez akéhokoľvek preskúmania. V každom prípade takéto tvrdenie nie je prípustné v právnom štáte.
4. Predbežný návrh
93. Vzhľadom na už vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položenú otázku v tom zmysle, že na jednej strane článok 11 ods. 3 nariadenia Brusel IIa v spojení s článkami 2 a 11 Haagskeho dohovoru z roku 1980, ako aj na druhej strane články 7 a 47 Charty bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na základe jednoduchej žiadosti niektorých oprávnených orgánov verejnej moci, bez uvedenia dôvodu, zo zákona odkladá výkon právoplatného rozhodnutia o návrate vydaného po dvoch riadnych konaniach, na obdobie dvoch mesiacov, aby mohli tieto subjekty podať kasačnú sťažnosť, a prípadne na celé obdobie konania o tomto opravnom prostriedku.
94. Ďalej spresňujem – keďže vnútroštátny súd sa v tejto veci výslovne pýta Súdneho dvora – že ak Súdny dvor prijme môj návrh, tento súd musí v konaní vo veci samej zabezpečiť plný účinok relevantných ustanovení práva Únie tým, že z vlastnej právomoci vylúči uplatnenie článku 3881 Občianskeho súdneho poriadku.(67)
95. Ako postskriptum je potrebné venovať sa poslednej otázke. Ako som už uviedol vyššie, od 1. augusta 2022 sa na žiadosti o návrat vzťahuje nariadenie Brusel IIb. Toto nové nariadenie potvrdilo riešenia stanovené v nariadení Brusel IIa,(68) pričom stanovilo inovatívne ustanovenia s cieľom ešte zvýšiť efektívnosť a rýchlosť konania o návrate. Konkrétne článok 27 ods. 6 nariadenia Brusel IIb stanovuje možnosť vyhlásiť rozhodnutie o nariadení návratu za predbežne vykonateľné, bez ohľadu na podanie prípadného opravného prostriedku, ak si to vyžaduje najlepší záujem dieťaťa. Okrem toho z jeho odôvodnenia 42 vyplýva, že členské štáty „by tiež mali zvážiť obmedzenie počtu možných opravných prostriedkov“ proti takémuto rozhodnutiu. Skutočnosť, že poľský zákonodarca po nadobudnutí platnosti tohto nového nariadenia, ale ešte pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti, prijal také ustanovenie, akým je článok 388 1 Občianskeho súdneho poriadku, vyvoláva aj z tohto hľadiska vážne otázky, pokiaľ ide o lojálnu spoluprácu.(69)
VI. Návrh
96. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú mu položil Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), takto:
Na jednej strane článok 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, v spojení s článkami 2 a 11 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí uzatvoreného v Haagu 25. októbra 1980, ako aj na druhej strane články 7 a 47 Charty základných práv Európskej únie
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na základe jednoduchej žiadosti určitých oprávnených orgánov verejnej moci zo zákona odkladá výkon právoplatného rozhodnutia o návrate vydaného po skončení dvoch riadnych súdnych konaní na počiatočnú dobu dva mesiace, aby týmto orgánom umožnila podať kasačnú sťažnosť, a prípadne na celú dobu trvania tohto kasačného konania.