UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
zo 16. februára 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Železničná doprava – Práva a povinnosti cestujúcich – Nariadenie (ES) č. 1371/2007 – Článok 3 bod 8 – Prepravná zmluva – Pojem – Cestujúci bez prepravného dokladu pri nástupe do vlaku – Ochrana spotrebiteľa“
Vo veci C‑530/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście so sídlom vo Varšave, Poľsko) z 20. júna 2022 a doručený Súdnemu dvoru 9. augusta 2022, ktorý súvisí s konaním:
Dunaj‑Finanse sp. z o.o.
proti
KG,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory P. G. Xuereb, sudcovia T. von Danwitz (spravodajca) a A. Kumin,
generálny advokát: G. Pitruzzella,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vo veci sa rozhodne odôvodneným uznesením v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 bodu 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1371/2007 z 23. októbra 2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave (Ú. v. EÚ L 315, 2007, s. 14), ako aj článku 6 ods. 1 a 2 dodatku A uvedeného v prílohe I tohto nariadenia.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Dunaj‑Finanse sp. z o.o. a KG vo veci nároku tejto spoločnosti na príplatok k cestovnému za cestovanie vlakom bez prepravného dokladu.
Právny rámec
Právo Únie
3 V odôvodneniach 1 až 3 nariadenia č. 1371/2007 sa uvádza:
„(1) V rámci spoločnej dopravnej politiky je dôležité ochrániť užívateľské práva cestujúcich v železničnej preprave a zlepšiť kvalitu a efektívnosť služieb osobnej železničnej prepravy s cieľom prispieť k zvýšeniu podielu železničnej dopravy vo vzťahu k iným spôsobom dopravy.
(2) Oznámenie Komisie s názvom Stratégia politiky na ochranu spotrebiteľa pre roky 2002 – 2006 [Ú. v. ES C 137, 2002, s. 2] určuje cieľ, ktorým je dosiahnuť úroveň ochrany spotrebiteľa v oblasti dopravy v súlade s článkom 153 ods. 2 zmluvy.
(3) V železničnej doprave je cestujúci slabšou stranou prepravnej zmluvy a je potrebné v tomto ohľade jeho práva chrániť.“
4 Článok 1 písm. a) tohto nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie ustanovuje pravidlá, ktoré sa týkajú:
a) informácií, ktoré majú železničné podniky poskytovať, uzavretia prepravných zmlúv, vydávania prepravných dokladov a zavedenia počítačového informačného a rezervačného systému pre železničnú prepravu.“
5 Článok 3 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia platia tieto vymedzenia pojmov:
…
2. ‚dopravca‘ je železničný podnik, s ktorým cestujúci uzavrel prepravnú zmluvu, alebo viaceré po sebe nasledujúce železničné podniky, ktoré sú zodpovedné na základe tejto zmluvy;
…
8. ‚prepravná zmluva‘ je zmluva o platenej alebo neplatenej preprave medzi železničným podnikom alebo predajcom prepravných dokladov a cestujúcim o poskytnutí jednej alebo viacerých dopravných služieb;
…
16. ‚všeobecné prepravné podmienky‘ sú platné právne záväzné podmienky dopravcu vo forme všeobecných obchodných podmienok alebo taríf v každom členskom štáte, ktoré sa uzavretím prepravnej zmluvy stali ich súčasťou.
…“
6 Kapitola II nariadenia č. 1371/2007 s názvom „Prepravná zmluva, informácie a prepravné doklady“ obsahuje články 4 až 10. článok 4 tohto nariadenia s názvom „Prepravná zmluva“ stanovuje:
„Pokiaľ táto kapitola neustanovuje inak, na uzavretie a vykonávanie prepravnej zmluvy a poskytovanie informácií a prepravných dokladov sa uplatňujú ustanovenia hlavy II a III prílohy I.“
7 Príloha I k nariadeniu č. 1371/2007 s názvom „Výňatok z Jednotných právnych predpisov pre zmluvu o medzinárodnej železničnej preprave cestujúcich a batožín (CIV)“ pozostáva z hláv II až VII dodatku A k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980, zmenenom protokolom z Vilniusu z 3. júna 1999 (ďalej len „COTIF“). V tejto prílohe I je zahrnutá aj hlava II s názvom „Uzatváranie a vykonávanie prepravnej zmluvy“, ktorá obsahuje články 6 až 11 uvedeného dodatku.
8 Podľa článku 6 s názvom „Prepravná zmluva“ prílohy A COTIF:
„1. Dopravca je na základe prepravnej zmluvy povinný prepraviť cestujúceho, prípadne batožinu a vozidlá, na miesto určenia a vydať batožinu a vozidlá na mieste určenia.
2. Prepravná zmluva musí byť potvrdená jedným alebo viacerými prepravnými dokladmi vydanými cestujúcemu. Bez ohľadu na článok 9 však chýbajúcim prepravným dokladom, chybami v ňom alebo jeho stratou nie je dotknutý obsah ani platnosť zmluvy, na ktorú sa naďalej vzťahujú tieto jednotné právne predpisy.
3. Pokiaľ sa nepreukáže opak, prepravné doklady sa považujú za dôkaz uzatvorenia prepravnej zmluvy.“
9 Článok 9 tohto dodatku A s názvom „Právo na dopravu, Vylúčenie z prepravy“ v odseku 1 uvádza:
„Cestujúci je povinný mať od začiatku cesty platný prepravný doklad a predložiť ho na kontrolu prepravných dokladov. Všeobecné prepravné podmienky môžu stanoviť:
a) že cestujúci, ktorý sa nepreukáže platným prepravným dokladom, je povinný zaplatiť okrem cestovného aj prirážku;
b) že cestujúci, ktorý odmietne ihneď zaplatiť cestovné alebo prirážku, môže byť vylúčený z prepravy;
c) či a za akých podmienok možno prirážku vrátiť.“
Poľské právo
Občiansky zákonník
10 Článok 117 ustawa – Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) z 23. apríla 1964 (Dz. U. z roku 1964, č. 16, položka 93) v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej v odsekoch 2 a 21 stanovuje:
„§ 2. Po uplynutí premlčacej lehoty sa dlžník môže vyhnúť svojej povinnosti, čo ale neplatí, ak sa vzdá svojho práva uplatniť námietku premlčania. …
§ 21 Po uplynutí premlčacej lehoty už nie je možné uplatniť nárok voči spotrebiteľovi.“
Zákon o preprave
11 Podľa článku 16 ods. 1 ustawa Prawo przewozowe (zákon o preprave) z 15. novembra 1984 (Dz. U. z roku 1984, č. 53, položka 272), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o preprave“):
„Prepravná zmluva je uzavretá zakúpením prepravného dokladu pred začiatkom cesty alebo splnením iných podmienok na vstup do dopravného prostriedku určených dopravcom alebo organizátorom verejnej hromadnej dopravy, alebo prípadne jednoducho obsadením miesta v dopravnom prostriedku.“
12 V § 33a ods. 3 zákona o preprave sa uvádza:
„Ak dopravca alebo organizátor verejnej hromadnej dopravy alebo ním poverená osoba zistí, že cestujúci nemá platný prepravný doklad, vyberie príslušné cestovné a príplatok k cestovnému alebo vydá výzvu na zaplatenie.“
13 Článok 77 ods. 1 a článok 77 ods. 3 bod 4 tohto zákona stanovuje:
„1. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2 a článok 78, budú nároky podľa tohto zákona alebo jeho vykonávacích ustanovení premlčané po uplynutí jedného roka.
…
3. Premlčacia lehota začína plynúť:
…
(4) v prípade žiadostí o platbu alebo nároku na náhradu – odo dňa platby alebo, ak k platbe nedošlo, odo dňa, kedy mala byť platba vykonaná.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
14 KG cestoval 10. septembra 2016 vlakom spoločnosti Koleje Mazowieckie – KM sp. z o.o., ktorá je železničným dopravcom, bez platného prepravného dokladu. Podľa sadzobníka železničného dopravcu mu bola účtovaná suma 191,82 poľských zlotých (PLN) (približne 40,50 eura), čo zodpovedá cene lístka vo výške 6,82 PLN (približne 1,50 eura) plus príplatok k cestovnému 185 PLN (približne 39 eur).
15 Zmluvou o postúpení pohľadávky z 2. januára 2019 získala spoločnosť Dunaj‑Finanse pohľadávku dopravcu voči KG.
16 Dunaj‑Finanse podala 16. júna 2021 žalobu na vnútroštátny súd Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście so sídlom vo Varšave, Poľsko), v ktorej na základe § 33a ods. 3 zákona o preprave žiada uložiť KG povinnosť zaplatiť uvedenú sumu spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej výške až do dňa vykonania platby. Táto spoločnosť tvrdila, že podľa článku 16 ods. 1 tohto zákona nebola medzi železničným dopravcom a KG uzavretá žiadna zmluva o preprave, takže KG nemožno považovať za účastníka prepravnej zmluvy, a teda za spotrebiteľa. Dodala, že vnútroštátne ustanovenie, podľa ktorého môže súd ex offo vzniesť námietku premlčania nároku voči spotrebiteľovi, sa preto vo veci samej neuplatňuje.
17 Vnútroštátny súd uvádza, že z článku 77 uvedeného zákona vyplýva, že nárok bol premlčaný ku dňu podania žaloby16. júna 2021, ale že podľa článku 117 ods. 21 Občianskeho zákonníka v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej môže toto premlčanie konštatovať ex offo, a teda žalobu zamietnuť, len ak KG možno považovať za spotrebiteľa, čo predpokladá, že tento uzavrel so železničným dopravcom prepravnú zmluvu. Na druhej strane, ak sa vychádza z toho, že zmluva nebola uzavretá, a preto KG nemožno považovať za spotrebiteľa, na premlčanie nároku možno prihliadnuť len na základe námietky KG, ktoré však nevzniesol, preto by sa žalobe malo vyhovieť.
18 V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že hoci prepravná zmluva môže byť uzavretá konkludentne v súlade so všeobecnými pravidlami vnútroštátneho práva, článok 16 ods. 1 zákona o preprave, ako ho vykladá okrem iného Sąd Okręgowy w Kielcach (Krajský súd Kielce, Poľsko) v rozsudku z 1. septembra 2019, by neumožňoval existenciu takejto zmluvy v prípade, keď cestujúci nastúpil do vlaku bez zakúpeného prepravného dokladu, pričom predmetné všeobecné prepravné podmienky stanovovali, že podmienkou uzavretia zmluvy je zakúpenie prepravného dokladu a jeho legalizácia alebo jeho aktivácia.
19 Uvedený súd sa teda pýta, či je takáto vnútroštátna právna úprava v súlade s nariadením č. 1371/2007, najmä s článkom 3 bodom 8 tohto nariadenia, ktorý vymedzuje pojem „prepravná zmluva“, ako ho vykladá Súdny dvor v rozsudku zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i. (C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936).
20 V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd domnieva, že ustanovenia tohto nariadenia bránia týmto vnútroštátnym právnym predpisom, pričom takéto riešenie podporuje najmä zásada účinnosti. Tento súd pripomína, že hlavným cieľom nariadenia č. 1371/2007 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany a bezpečnosti cestujúcich, ktorí sú slabšou stranou prepravných zmlúv. Tento cieľ by bol čiastočne zmarený, ak by aspoň niektoré ustanovenia tohto nariadenia neboli uplatniteľné na určitú kategóriu cestujúcich. Okrem toho cestujúceho, ktorý cestuje bez prepravného dokladu, nemožno považovať za „spotrebiteľa“ podľa iných ustanovení práva Únie, ako sú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), takže právne postavenie tohto cestujúceho by bolo o to viac oslabené.
21 Za týchto okolností Sąd Rejonowy dla Warszawy‑Śródmieścia w Warszawie (Okresný súd Varšava‑Śródmieście so sídlom vo Varšave) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 3 ods. 8 nariadenia [č. 1371/2007], článok 6 ods. 1 a 2 dodatku A prílohy I k nariadeniu č. 1371/2007, článok 169 ods. 1 [ZFEÚ], články 20 a 38 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zásady efektivity, rovnosti pred zákonom a súdržnosti právneho systému vykladať v tom zmysle, že bránia ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého nie je uzavretá prepravná zmluva medzi dopravcom a cestujúcim, ktorý cestuje vo vlaku bez úmyslu kúpiť si prepravný doklad?“
O prejudiciálnej otázke
22 Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku v prípade, ak odpoveď na prejudiciálnu otázku je možné vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.
23 Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.
24 V prvom rade je potrebné poznamenať, že v tejto otázke sa vnútroštátny súd odvoláva na nariadenie č. 1371/2007 a na článok 169 ods. 1 ZFEÚ, články 20 a 38 Charty základných práv Európskej únie a na zásady účinnosti, rovnosti pred zákonom a súdržnosti právneho systému. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že v prejednávanej veci ide v zmysle tohto nariadenia len o pojem „prepravná zmluva“.
25 V tejto súvislosti Súdny dvor vo svojej ustálenej judikatúre uvádza, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, ktorý je ustanovený v článku 267 ZFEÚ, Súdnemu dvoru prislúcha poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú začal súd prejednávať. V tejto súvislosti je úlohou Súdneho dvora, aby prípadne preformuloval otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky z 8. júna 2017, Freitag, C‑541/15, EU:C:2017:432, bod 29, a z 18. novembra 2021, A. S.A., C‑212/20, EU:C:2021:934, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).
26 Je preto potrebné konštatovať, že touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 3 bod 8 nariadenia č. 1371/2007, v spojení s článkom 6 ods. 1 a 2 dodatku A prílohy I k tomuto nariadeniu, sa má vykladať tak, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého medzi dopravcom a cestujúcim, ktorý obsadí miesto vo vlaku bez úmyslu kúpiť si prepravný doklad, nie je uzavretá prepravná zmluva.
27 Je dôležité pripomenúť, že na účely výkladu ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).
28 Pokiaľ ide o znenie článku 3 bodu 8 nariadenia č. 1371/2007, treba na jednej strane uviesť, že výraz „zmluva“ vo svojom bežnom význame označuje súhlasnú zhodu vôle, ktorej cieľom je vyvolať právne účinky. Na druhej strane v rámci oblasti upravenej týmto nariadením a vzhľadom na znenie tohto ustanovenia je týmto účinkom najmä povinnosť železničného podniku poskytnúť cestujúcemu jeden alebo viacero dopravných služieb a povinnosť cestujúceho zaplatiť cenu prepravy, pokiaľ sa prepravná služba neposkytuje bezodplatne (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 36).
29 Na jednej strane železničný podnik tým, že, umožňuje voľný prístup do svojho vlaku, ako aj cestujúci tým, že nastúpi do tohto vlaku, aby sa prepravil, prejavujú svoju súhlasnú vôľu vstúpiť do zmluvného vzťahu, takže podmienky potrebné na preukázanie existencie prepravnej zmluvy sú v zásade splnené. Znenie článku 3 bodu 8 nariadenia č. 1371/2007 však neumožňuje určiť, či držba prepravného dokladu cestujúcim je nevyhnutným prvkom na to, aby bolo možné rozhodnúť o existencii „prepravnej zmluvy“ v zmysle tohto ustanovenia (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 37).
30 Po druhé, pokiaľ ide o kontext článku 3 bodu 8, z týchto súvislostí jasne vyplýva, že lístok, ktorý je v tomto dodatku A prílohy I označený pojmom „prepravný doklad“, predstavuje len nástroj, v ktorom sa zhmotňuje prepravná zmluva v zmysle nariadenia č. 1371/2007 (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 48).
31 V tejto súvislosti sa výraz „prepravná zmluva“ vyskytuje v niekoľkých ďalších ustanoveniach tohto nariadenia, najmä v jeho článku 4, ktorý stanovuje, že „pokiaľ [kapitola II nariadenia č. 1371/2007] neustanovuje inak, na uzavretie a vykonávanie prepravnej zmluvy a poskytovanie informácií a prepravných dokladov sa uplatňujú ustanovenia hlavy II a III prílohy I“ tohto nariadenia. V tejto prílohe I sa nachádza najmä hlava II dodatku A dohovoru COTIF, ktorá sa týka uzatvárania a vykonávania prepravnej zmluvy, ktorej článok 6 v odseku 1 uvádza, že „dopravca je na základe prepravnej zmluvy povinný prepraviť cestujúceho… na miesto určenia“, pričom odsek 2 tohto článku 6 spresňuje, že prepravná zmluva musí byť potvrdená jedným alebo viacerými prepravnými dokladmi vydanými cestujúcemu a že bez ohľadu na článok 9 uvedenej prílohy chýbajúcim prepravným dokladom, chybami v ňom alebo jeho stratou nie je dotknutá existencia zmluvy ani jej platnosť, na ktorú sa naďalej vzťahujú tieto jednotné právne predpisy stanovené v dohovore COTIF (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, body 38, 40 a 41).
32 Ak článok 9 tohto dodatku A vo svojom odseku 1 prvej vete stanovuje, že cestujúci je povinný mať od začiatku cesty platný prepravný doklad, tento článok 9 vo svojej druhej vete v písmene a) a b) upravuje, že všeobecné prepravné podmienky môžu stanoviť, že cestujúci, ktorý sa nepreukáže platným prepravným dokladom, je povinný zaplatiť okrem cestovného aj prirážku, a cestujúci, ktorý odmietne ihneď zaplatiť cestovné alebo prirážku, môže byť vylúčený z prepravy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 45).
33 Pokiaľ možno voči cestujúcemu, ktorý nepredloží platný prepravný doklad, alebo odmietne okamžité zaplatenie prepravného dokladu, uplatniť na základe tohto článku 9 všeobecné prepravné podmienky, a pokiaľ sa tieto podmienky podľa článku 3 bodu 16 tohto nariadenia v spojení s jeho článkom 3 bodom 2 na účely uvedeného nariadenia stanú súčasťou zmluvy o preprave medzi železničným podnikom a cestujúcim na základe uzavretia zmluvy o preprave, z uvedeného vyplýva, že takýto podnik, ktorý umožní voľný prístup do svojich vlakov, a takéhoto cestujúceho, ktorý nastúpi do takého vlaku, aby sa prepravil, treba považovať za zmluvné strany „prepravnej zmluvy“ v zmysle toho istého nariadenia, len čo tento cestujúci nastúpi do vlaku. V opačnom prípade by sa totiž nemohli voči uvedenému cestujúcemu uplatniť na základe nariadenia č. 1371/2007 tieto všeobecné prepravné podmienky (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 47).
34 Znenie článku 3 bodu 8 nariadenia č. 1371/2007 a kontext, do ktorého patrí toto ustanovenie, vedú v dôsledku toho k záveru, že pojem „prepravná zmluva“ v zmysle uvedeného ustanovenia treba na účely tohto nariadenia chápať ako zmluvu nezávislú od držby prepravného dokladu zo strany cestujúceho, a v tom zmysle, že zahŕňa situáciu, keď cestujúci nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa bez toho, aby si kúpil prepravný doklad (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 49).
35 Tento záver je potvrdený cieľmi sledovanými nariadením č. 1371/2007. Na jednej strane podľa článku 1 písm. a) tohto nariadenia je jeho cieľom najmä stanovenie pravidiel, pokiaľ ide o uzatváranie prepravných zmlúv. Na druhej strane odôvodnenie 1 uvedeného nariadenia najmä zdôrazňuje, že v rámci spoločnej dopravnej politiky je dôležité ochrániť práva cestujúcich v železničnej preprave. Navyše z odôvodnenia 2 toho istého nariadenia vyplýva, že treba dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa v oblasti dopravy, a podľa jeho odôvodnenia 3 je cestujúci v železničnej doprave slabšou stranou prepravnej zmluvy a je potrebné v tomto ohľade jeho práva chrániť (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 50).
36 V rozpore s týmito cieľmi by bol záver, že pojem „prepravná zmluva“ v zmysle nariadenia č. 1371/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa situáciu, v ktorej cestujúci nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa bez toho, aby si kúpil prepravný doklad. Ak by totiž bolo možné sa domnievať, že takýto cestujúci môže byť len z dôvodu, že pri nastúpení do vlaku nemá prepravný doklad, považovaný za osobu, ktorá nie je v zmluvnom vzťahu so železničným podnikom, ktorý umožnil voľný prístup do svojich vlakov, tento cestujúci by mohol byť za okolností, ktoré mu nemožno pripísať, pripravený o svoje práva, ktoré toto nariadenie spája s uzavretím zmluvy o preprave, čo by bolo v rozpore s cieľom ochrany železničných cestujúcich sledovaným uvedeným nariadením a pripomenutým v odôvodneniach 1 až 3 tohto nariadenia (rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 51).
37 Z toho vyplýva, že pojem „prepravná zmluva“ v zmysle článku 3 bodu 8 nariadenia č. 1371/2007, ktorý je samostatným pojmom práva Únie, a má sa vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch, zahŕňa situáciu, v ktorej cestujúci nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa bez prepravného dokladu bez ohľadu na to, či má alebo nemá v úmysle si ho kúpiť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 53).
38 Preto členský štát nemôže tvrdiť, že situácia, v ktorej cestujúci nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa bez prepravného dokladu a bez toho, aby mal v úmysle si ho kúpiť, je vylúčená z pojmu „prepravná zmluva“.
39 Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v prípade neexistencie ustanovení v tejto súvislosti v nariadení č. 1371/2007 výklad uvedený v bode 37 tohto uznesenia nemá vplyv na platnosť danej zmluvy alebo dôsledky, ktoré môžu byť spojené s nesplnením zmluvných povinností jednou zo zmluvných strán, ktoré sa v prípade neexistencie ustanovení v tomto nariadení naďalej riadia uplatniteľným vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Kanyeba a i., C‑349/18 až C‑351/18, EU:C:2019:936, bod 52).
40 Vzhľadom na uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 bod 8 nariadenia č. 1371/2007 v spojení s článkom 6 ods. 1 a 2 dodatku A prílohy I k tomuto nariadeniu sa má vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého medzi dopravcom a cestujúcim, ktorý nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa, bez toho, aby si kúpil prepravný doklad, nedochádza k uzavretiu prepravnej zmluvy.
O trovách
41 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Článok 3 bod 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1371/2007 z 23. októbra 2007 o právach a povinnostiach cestujúcich v železničnej preprave v spojení s článkom 6 ods. 1 a 2 dodatku A prílohy I k tomuto nariadeniu
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, podľa ktorého medzi dopravcom a cestujúcim, ktorý nastúpi do voľne prístupného vlaku s cieľom prepraviť sa, bez toho, aby si kúpil prepravný doklad, nedochádza k uzavretiu prepravnej zmluvy.
Podpisy